4-5/2010 - Fakulta zdravotnÃctva a sociÃ¡lnej prÃ¡ce - TrnavskÃ¡ ...

2010 

4-5/ 1, 20 € 

ProSocio 

študentský mesačník Fakulty zdravotníctva a sociálnej práce 

Streetwork 

Akreditácia 

Týka sa nás chudoba? 

Rozhovor s doc. Botekom

Otvor si bezplatný študentský účet. Kompletné informácie na www.studentskyklub.sk

O B S A H 

Rozhovor Rozhovor s doc. O. Botekom 1 

Téma mesiaca My a naša Alma Mater 3 

Akreditácia 5 

Fakulta Rozhovor s prof. Rusnákom 6 

Vy sa pýtate... 8 

Energetický príjem študentov 9 

Aspirín 10 

Ekonomika Ako banka chráni naše peniaze 11 

Kultúra Sloboda podľa Richarda Bacha 13 

Lesk a bieda Rock and Rollu 15 

História 2010- Rok Trnavskej Univerzity 17 

Top témy O tom čo sa stalo... 19 

Politika Rock volieb 21 

Socio Streetwork 23 

Týka sa nás chudoba? 25 

Biť alebo nebiť 27 

Umenie bez hranic 29 

Trošku z rožku sebareflexie 31 

Ako mailovanie degraduje možnosť 

zdravo vyvíjajúcich sa vzťahov. 32 

Zdravie 

Študentský 

Viete, že ... 33 

život FB verzus Pokec 

Študovať a pracovať 

35 

enviromentálne 36 

Zavolajte neskôr, prosím.. 37 

Príbehy 

Sprievodca 

Edita III. 38 

svetom 

Študentská 

Srbsko 39 

tvorba Venované z lásky, Boh 42 

REDAKČNÁ RADA 

ProSocio 

EDITORIÁL 

Každým dňom cítim na vlastnej 

koži tvrdosť trnavského života. 

Teda minimálne v podobe tvrdej 

vody, ktorá je z tvrdých vôd asi najtvrdšia. 

Kožná mi predpísala výdatnú, dermálnu 

emulziu (ušetríte tak cca 4 €), a 

tak po každej sprche napájam svoju vyschnutú 

formu blahodarným obalom. 

Máme za sebou viac než dva mesiace 

sprchovania, suchých ako aj obsažných 

dní, nadlho zasypaných neplánovaným 

snežným povrchom a spolu s tým našu 

pozornosť výraznejšie zamestnával stav 

ciest a vozoviek. 

Nasledujúce strany predstavujú tiež malú sprievodnú jazdu, vernú 

dopravnej klíme univerzitného prostredia, ktorej hlavné – fakultné 

cesty podstúpili šetrenie akreditácie. K lepšej orientácii fakultným, 

náučným chodníkom tak poslúži rozhovor (v podstate pokračovanie 

rozhovoru) s dočasne vymenovaným dekanom prof. Rusnákom. 

K nemu sa pripája jazzový pochod v plnej réžii vedúceho Katedry 

SP, docenta Boteka. 

Tento rok je pre našu univerzitu v znamení čísla 375. Práve toľko 

rokov uplynulo od založenia „jednej z najvýznamnejších inštitúcií 

európskej kultúry“. Jej odkaz je prínosný práve pre súčasnosť. 

Spestrením z marcovej dezorientácie môže byť nádych balkánskej 

priamočiarosti od nemenej priamočiarej – balkánskej redaktorky, 

ktorá nám ponúka jej pohľad na súčasné a trvácne Srbsko. V prípade 

pretrvávajúcich bolestí môže prísť vhod vlaková súprava Aspirínu 

v „kubalovskej“ rubrike. No a pre neveriacich poslúži článok 

ohľadne ochrany bankových vkladov. 

Cesty sú nielen prostriedkom vedomého transportu, ich tienisté 

okraje žijú osudmi bezradnosti. Na tému streetworku podáva svedectvo 

streetworkerka zo združenia STORM. 

Napokon niekoľko tabuizovaných tém typu kritickej mysle, sebareflexie 

a porna ohraničuje našu cestu pred spoplatnením. Verím, že 

naše mýto (1,20 €) neskončí blokovaním univerzitnej „premávky“, 

ale naopak, prinesie podnety aj ohľadne občianskej angažovanosti 

v rázovitom ro(c)ku volieb. 

V živote nie je nič nemožné. Je to zrejme tým, že sme tu naposledy. 

Aspoň ja to tak cítim. K vzdialenejšej hĺbke človeku blízkej galaxii 

verím, že zostáva ešte veľa času, nakoľko je na svete stále čo obdivovať. 

Týmto ro(c)kom sú to pre mňa Oči modrého psa od Marquéza 

a Ravelovo Bolero. 

Tak teda: dbajme o to, aby život nebol suchý. Mužom môže po- 

môcť arec+ nem evoD (čítaj odzadu), ženy si (vždy) už nejako poradia. 

Príjemné sprchovanie s našim časopisom želá 

NÁZOV PERIODIKA: ProSocio 

PERIODICITA VYDÁVANIA: 

mesačník 

VYDAVATEĽ: Trnavská 

univerzita v Trnave, Fakulta 

zdravotníctva a sociálnej práce, 

Univerzitné námestie 1, 917 00 

Trnava 

IČO: 31825249 

DÁTUM VYDANIA: 22.3 2010 

ČÍSLO: 4-5 

ROČNÍK: 1/2010 

CENA: 1, 20 € 

EVIDENČNÉ ČÍSLO: EV 

3915/09 

TLAČIAREŇ: Stredná odborná 

škola polygrafická, Račianska 

190, 835 26 Bratislava, Slovenská 

republika 

NÁKLAD: 150 ks 

-Matúš- 

ŠÉFREDAKTOR: Matúš Német 

ZÁSTUPCA ŠÉFREDAKTORA: Lucia 

Hô-Chíová 

KOORDINÁTOR: Zuzana Kráľová 

KOREKTÚRY: Lucia Hô-Chíová, 

Zuzana Kráľová, Milka Macová, Matúš 

Német 

DIZAJN, GRAFIKA: Magdaléna 

Kubišová 

FOTOGRAF: Marián Holub 

REDAKTORI: Jana Andelová, Matea 

Bucalo, Karina Guzmanová, Katka 

Kepenešová, Nika Ľuptáková, Milka 

Macová, Barbora Plešková, Majka 

Ábelová, 

EXTERNÍ REDAKTORI: Karol Zeman, 

Jaroslava Sokolová, Zuzana Izsáková, 

Lucia Žaková, Otto Csámpai, Jozef 

Jurík, Martina Poláková, Kristína 

Koršňáková, mamina, anonym, 

e-mailová adresa redakcie: 

redakcia.prosocio@gmail.com

ROZHOVOR 

ROZHOVOR s... 

doc.Ondrejom Botekom 

Máme za sebou rok 2009. Aký bol pre 

Vás tento rok? 

Z osobného hľadiska bol rok 2009 stabilizovaný 

a pokojný. Z hľadiska fakulty to bolo 

inak. Rok 2009 bol nesmierne hektický a 

plný rôznych udalostí, tak príjemných ako 

aj nepríjemných. Samozrejme celý rok bol 

výrazne ovplyvnený procesom komplexnej 

akreditácie, ktorá pre náš odbor nedopadla 

dobre, i keď si myslím, že nebola úplne objektívna. 

Napriek tomu nás prinútila zamyslieť 

sa, zmeniť mnohé veci a v roku 2009 

sme zaznamenali lepšie výsledky. Verím, že 

tento trend sa nám podarí udržať a zlepšovať. 

Tiež sa nám podarilo upevniť a zintenzívniť 

medzinárodnú spoluprácu tak v European 

Research Institute for Social Work, 

v rámci ktorej sme zorganizovali európsky 

kongres a pripravili medzinárodný grantový 

projekt EP7, ako aj v rámci SOWOSEC, 

kde sa zrealizovalo niekoľko prednášok členov 

našej katedry v Rakúsku, ako aj úspešne 

zakreditovať nový magisterský študijný 

program Organizácia a riadenie sociálnych 

služieb. Napriek tomu aj nasledujúce obdobie 

bude veľmi náročné a bude si vyžadovať 

veľa zmien, ale verím, že sa nám ich podarí 

úspešne realizovať a zvyšovať kvalitu tak 

pedagogickej ako aj vedeckej činnosti. 

Ako prebiehal váš kariérny postup? Kde 

ste študovali? 

Po absolvovaní Gymnázia v Piešťanoch 

som začal študovať na Fakulte zdravotníctva 

a sociálnej práce (v tom čase ešte Fakulte 

Ošetrovateľstva a sociálnej práce) odbor 

sociálna práca. Štúdium som ukončil v 

roku 1999 a hneď po jeho skončení som pokračoval 

na FZaSP ako interný doktorand. V 

roku 2002 som ukončil doktorandské štúdium 

a nastúpil na miesto odborného asistenta 

na Katedre aplikovanej sociálnej práce. V 

roku 2003 som začal dlhodobý výcvik v kognitívno-behaviorálnej 

psychoterapii, ktorý 

som v roku 2007 ukončil podľa kritérii EAP. 

Počas tohto obdobia som pracoval v NZZ, na 

pracovisku klinickej psychológie ako kognitívno-behaviorálny 

psychoterapeut, kde pôsobím 

dodnes. V roku 2007 som habilitoval 

a v apríli 2008 som sa stal vedúcim Katedry 

sociálnej práce. Okrem toho som pôsobil 

a pôsobím v akademickom senáte univerzity 

a nejakú dobu i ako podpredseda fakultného 

senátu. Takže vlastne celé moje aktívne 

pracovné obdobie je spojené s Trnavskou 

univerzitou. Taktiež spolupracujem a 

prednášam na ďalších univerzitách na Slovensku, 

v Kambodži a Rakúsku. 

doc. Ondrej Botek a jeho Kambodžské deti 

Čo popri funkcii vedúceho katedry robíte? 

Ako som už spomínal, pracujem ako KBT 

psychoterapeut v neštátnom zdravotníckom 

zariadení v Piešťanoch, avšak iba v 

rozsahu, ktorý mi dovoľujú povinnosti na 

FZaSP. Takže väčšinou po 17,00 a cez víkendy. 

Ale napriek tomu je pre mňa veľmi dôležité 

aj v tomto obmedzenom rozsahu ostať 

v klinickej praxi, nakoľko to považujem za 

nesmierne dôležité aj pre pedagogickú činnosť. 

A teraz otázka známa každému študentovi. 

Prečo ste sa rozhodli študovať sociál- 

nu prácu? 

Priznám sa, že pôvodne som sa hlásil na 

psychológiu, sociálna práca bola druhou 

voľbou. Bolo to spôsobené aj tým, že sociál- 

na práca sa v tom období len formovala a 

ešte nebola taká známa. Po asi dvoch rokoch 

štúdia som ale zistil, že dáva obrovské 

možnosti a získala si ma. Jednak tým priestorom, 

v ktorom sa môžeme profesionálne 

uplatniť a jednak komplexným pohľadom 

na problémy ľudí, ktorý ma nesmierne zaujal. 

Doteraz aj v svojej praxi vidím, ako dôležitý 

je komplexný pohľad a aké široké možnosti 

mi moja pregraduálna príprava dáva. 

Ste spokojný s fakultou ako takou? Je 

niečo, čo by ste na nej zmenili? 

Ja pôsobím celý svoj profesionálny život na 

tejto fakulte a v podstate som s ňou teda určite 

spokojný. Avšak samozrejme nie nekri- 

1 

ticky, práve naopak. Myslím, že poslanie fakulty 

ako aj celej univerzity je správne a sú 

rôzne názory na to, ako toto poslanie napĺňať. 

Úprimne sa stotožňujem s poslaním 

nie len vzdelávať, ale aj reálne pôsobiť na 

skvalitňovanie života ľudí. Čo sa týka zmien, 

je ťažko v niekoľkých vetách definovať, čo 

by malo byť inak. To najdôležitejšie je mať 

kvalitných odborníkov, ktorí sa rozvíjajú tak 

pedagogicky ako aj vedecky a tým vytvárajú 

produktívne a náročné prostredie pre študentov. 

K tomu sa dá dopracovať kvalitným 

a objektívnym systémom hodnotenia produktivity, 

na ktorom sa v súčasnosti pracuje. 

Uvedomujem si, že úplne objektívny systém 

neexistuje, ale je potrebné sa k nemu 

aspoň približovať. 

Ako vnímate dnešných študentov? 

To je zaujímavá otázka. Neviem, či pôsobím 

na univerzite tak dlho, aby som na ňu vedel 

relevantne odpovedať. Čo vnímam negatívne 

je, že málo čítajú odbornú literatúru, naj- 

mä málo pracujú s kvalitnou zahraničnou literatúrou, 

napriek tomu, že je v súčasnosti 

oveľa dostupnejšia, ako to bolo v minulosti. 

Tiež mám niekedy pocit, že sú menej aktívni 

ako študenti v iných krajinách, kde som 

mal možnosť prednášať. Na druhej strane si 

myslím, že, sú priebojnejší a kritickejší, čo je 

pre rast kvality dôležité. Ja osobne by som 

privítal väčšiu otvorenosť z oboch strán a 

viac pragmatických diskusií o problémoch, 

pretože to nám umožní spoločne skvalitňovať 

náš odbor.

Ste známy svojimi pracovnými návštevami 

v Kambodži. Ak by ste mali zhrnúť 3 

základné charakteristiky tejto krajiny, 

aké by boli? 

To je ťažká otázka. Kambodža je materiálne 

chudobná, historicky nesmierne bohatá. 

Rýchlo sa rozvíja, ale zároveň robí veľa 

chýb. Ľudia sú veľmi úslužní, zároveň vedia 

byť nesmierne krutí. Niekedy sú nesmierne 

otvorení, niekedy naopak veľmi uzavretí. 

Tých špecifík je veľa, to by bolo na samostatné 

rozprávanie. 

Aké sú klady a zápory tejto krajiny? 

Medzi klady Kambodže určite patrí, že sa 

nesmierne snažia zlepšiť svoju situáciu, sú 

pracovití a nesmierne prispôsobiví. Na základe 

informácii od mojich kolegov, ktorí 

pôsobili napr. v Afrike, si myslím, že sú aktívnejší 

pri riešení svojej situácie a zároveň 

vďačnejší za akúkoľvek pomoc. Zároveň sú 

niekedy veľmi neflexibilní. Medzi veľké zápory, 

resp. skôr riziká tejto krajiny patrí veľmi 

dominantný, až autokratický premiér, 

ktorý už mnoho rokov neustále zvyšuje svoju 

moc, udržuje v krajine obrovskú korupciu 

a pravdepodobne má na svedomí aj falšovanie 

volieb a mnoho politických vrážd. V 

tejto oblasti Kambodži hrozí silný autokratický 

režim. 

Aká je vaša úloha v Kambodži? 

Tie úlohy sa postupne menili. Spočiatku to 

bolo najmä v oblasti monitorovania terénu, 

prípravy podmienok pre realizovanie projektu, 

vyhľadávania klientov. Neskôr to bola 

práca s lokálnymi zamestnancami, ich edukácia, 

a tiež s deťmi a ich žijúcimi príbuznými, 

vybavovanie na školách, zabezpečovanie 

liečby a pod. To ostáva dodnes, i keď 

mnohé z týchto činností už vykonávajú lokálni 

zamestnanci. Spočiatku teda naozaj 

skoro všetko, od nakupovania základných 

vecí, cez prípravu zmlúv s lokálne ministerstvami 

a organizáciami, budovanie kontaktov, 

vyhľadávanie detí, edukácia lokálnych 

zamestnancov, vedenie účtovníctva. V súčasnosti 

je viac práce najmä v oblasti manažovania 

chodu projektu a prípravu ďalších 

projektov. 

A čo najväčšia kuriozita tejto krajiny? 

miestna špecialita 

Tých je veľa. Vybrať jednu je takmer nemožné. 

K tým kurióznym určite patrí doprava, 

ktorá má minimum pravidiel a pre Európana 

je spôsob šoférovania takmer nepochopiteľný. 

Kuriozity sa vyskytujú aj v stravovaní, 

kde sa bežne dajú zohnať vysmážané 

pavúky, šváby a pod. Je toho naozaj veľa. 

Navštívili ste aj iné krajiny? Ktorá je vaša 

zasľúbená, ktorú by ste chceli vidieť? 

Tých krajín, ktoré som navštívil nie je veľa. 

V Európe je ich dosť, mimo Európy pomerne 

málo, keď nerátam pobyty na letiskách počas 

prestupov. A tých, ktoré by som chcel vidieť 

je veľa. Z hľadiska profesionálneho určite 

Haiti, niektoré krajiny v juhovýchodnej 

Ázii a určite i Afriku. Z osobného hľadiska 

by som nesmierne rád videl Nový Zéland a 

Škótsko. 

Počula som vaše CD. Ako dlho sa venujete 

jazzu? Ako ste sa k nemu dostali? 

Neviem ktoré, vlastné CD mi ešte nevyšlo, 

na viacerých som participoval v niekoľkých 

skladbách. Jedno Live CD som nahral s kubánskym 

trubkárom Lazaro Cruzom a nemeckým 

gitaristom Titom Waldenfelsom v 

empírovom divadle v Hlohovci, ale bohu- 

žiaľ, kvôli menej kvalitnému zvukovému záznamu 

nevyšlo oficiálne. K jazzu som sa dos- 

tal vďaka jazzovým klubom v Piešťanoch, 

do ktorých som chodil a jazz ma nesmierne 

uchvátil. Predtým som sa venoval klasickej 

hudbe na ZUŠ. Postupne som hral na husle 

a neskôr aj na kontrabas. Momentálne hrám 

2 

na gitaru a jazzu sa venujem asi od roku 

1997. Hranie jazzu je pre mňa nesmierne 

efektívnym spôsobom relaxácie. Keď hráte, 

musíte sa sústrediť na seba i ostatných, a to 

vás prinúti vypustiť všetko ostatné. Je to pre 

mňa teda veľmi efektívny relax. 

Kde by sme vás mohli vidieť hrať? 

V súčasnosti tých možností nie je veľa, nakoľko 

je to výrazne limitované časovými 

možnosťami. Ale pravidelne hrávam v Art 

Jazz Gallery v Piešťanoch, v rámci projektu 

International Jazz Piešťany, čo je séria pravidelných 

piatkových jazzových koncertov 

a pondelkových jamm session. Ostatné koncerty 

sú naozaj príležitostné. 

Ešte trochu podrypujúca otázka: študenti 

sa sťažujú, že ste nezastihnuteľný. Môžete 

sa k tomu vyjadriť? 

Môžem. Myslím, že s tou nezastihnuteľnosťou 

to zase nie je také zlé. V poslednej dobe 

som na fakulte každý deň, problémom skôr 

je, že je veľa rôznych rokovaní a stretnutí, 

ktoré často nejde naplánovať a termíny sa 

situačne menia, a to spôsobuje, že nie vždy 

je možné dodržať naplánovaný harmonogram. 

Ako vidíte svoju budúcnosť? Je niečo, čo 

by ste chceli dosiahnuť pre seba a pre fakultu? 

Moja najbližšia budúcnosť je pravdepodobne 

úzko prepojená s fakultou. V súčasnosti 

je pre mňa najdôležitejším cieľom pokúsiť 

sa spolu s mojimi kolegami dosiahnuť čo 

najlepší výsledok v rámci očakávanej akreditácie 

a vytvoriť čo najlepšie podmienky 

pre rozvoj katedry. Bol by som rád, keby 

sa nám podarilo získať kvalitné výskumné 

granty a rozvíjať vedeckú činnosť na katedre 

vo všetkých oblastiach. 

Z ďalších oblastí by som rád venoval viac 

času psychoterapii, aby som ostal v dostatočnom 

kontakte s praxou. Pevne verím, že 

aj moje pôsobenie v Kambodži bude pokračovať. 

Keď to tak vezmem, rád by som rozvíjal 

to, čo doteraz. 

Ďakujem za rozhovor 

-Lucia Hô-Chífoto: 

Ondrej Botek 

doprava v Kambodži 

ROZHOVOR

TÉMA MESIACA 

My 

a naša 

ALMA MATER 

Úspech alebo tragédia?! (prípadne komédia) 

Akreditácia vysokých škôl mala v poslednom období výrazne navrch oproti iným témam. Aaaa, skoro som 

zabudla, mala navrch až do februára tohto roku, kedy sa minister školstva, teda pán Mikolaj, nezačal dožadovať 

podpory golfového turnaja z rozpočtu tohto ministerstva. Vraj sa tým napomôže propagácii Slovenskej 

republiky v zahraničí a dokonca tento golfový turnaj prirovnal k pretekom formuly 1. No ale čo má 

golfový turnaj a ešte lepšie formula spoločné so školstvom, to je pre nás „obyčajných“ ľudí a hlavne študentov 

tajomstvom, ktoré si reprezentanti tejto krajiny nechajú určite pre seba. Teda vraj to nejako súvisí s cestovným 

ruchom a zvyšovaním zamestnanosti v regióne. Ak to takto vládny kabinet tvrdí, tak to tak určite 

bude. Už teraz sa tešíme na úspešné výsledky. Budem ale pokračovať v analýze vysokých škôl a ak sa podarí, 

mierne si ich situáciu porovnáme s českými univerzitami. 

3

Pri pohľade na päť rokov hodnotení 

ARRA (Akademická rankingová a ratingová 

agentúra) možno skonštatovať, 

že celková úroveň vysokých škôl a 

ich fakúlt na Slovensku stagnuje alebo len 

mierne rastie. Výsledky viacerých škôl sa 

po zlepšení v jednom roku opäť vracajú na 

predchádzajúce úrovne. Príkladom je práve 

naša Trnavská univerzita, ktorá po kontinuálnom 

raste dosiahla v roku 2007 svoj 

výkonnostný vrchol a odvtedy sa jej výsledky 

zhoršujú. Skúsime sa na to spýtať súčasného 

rektora Ing. Martina Mišúta a výsledky 

rozhovoru vám prinesieme v budúcom 

čísle časopisu ProSocio. Rovnako tak trendom, 

ktorý sa dá vypozorovať, je pokračujúce 

jasné delenie medzi výkonmi fakúlt, ktoré 

boli založené pred rokom 1989. „Mladšie“ 

fakulty sa ani za už relatívne dlhý čas 

nedokázali priblížiť tým „starším“. No a samozrejme 

je tu problém s počtom študentov 

na jedného vyučujúceho. Napríklad taká 

Fakulta sociálnych a ekonomických vzťahov 

veľmi významnej a často spomínanej 

Trenčianskej univerzity Alexandra Dubčeka, 

má na jedného profesora a docenta 

približne 800 študentov a možno preto sa 

to snažila riešiť zrýchlenou, až šprintujúcou 

možnosťou zisku vysokoškolského diplomu. 

Nie je im teda čo vyčítať, veď treba 

pozerať na príčiny a nielen na dôsledky. 

Pri bližšom pohľade na našu fakultu sme 

sa dozvedeli tieto informácie. Zaradenie 

do skupiny MED (alebo lekárske a zdravotnícke 

fakulty) nám prinieslo za rok 2009 

5. miesto (priemer 48,4), a to konkrétne 

po Jesseniovej lekárskej fakulte UK, Lekárskej 

fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika, 

Farmaceutickej fakulte UK, Lekárskej 

fakulte UK. Toto miesto nie je isto iste 

posledné, pretože za nami sa nachádzajú 

ešte Vysoká škola svätej Alžbety, Fakulta 

sociálnych vied a zdravotníctva Univerzity 

Konštantína Filozofa, Fakulta zdravotníctva 

Prešovskej univerzity a nakoniec Fakulta 

zdravotníctva Katolíckej univerzity. 

Hodnotilo sa v nasledujúcich oblastiach: 

-pomer počtu študentov denného aj externého 

štúdia na jedného učiteľa, 

-pomer počtu študentov denného aj externého 

štúdia na jedného profesora alebo docenta, 

-pomer profesorov, docentov a ostatných 

učiteľov s PhD. ku všetkým učiteľom, 

-pomer profesorov a docentov ku všetkým 

učiteľom, 

-pomer prihlásených uchádzačov k plánovanému 

počtu miest, 

-pomer zapísaných a prijatých študentov, 

-podiel zahraničných študentov, 

-počet publikácií, 

-počet časopiseckých publikácií, 

-počet rôznych knižných publikácií, 

-počet citácií, 

-podiel absolventov doktorandského štúdia 

a študentov prvého ročníka doktorandského 

štúdia, 

-ročný priemer počtu absolventov doktorandského 

štúdia na počet profesorov a docentov, 

-počet doktorandov denného štúdia dele- 

ný počtom denných študentov 1. a 2. stupňa 

štúdia, 

-celkové grantové prostriedky z agentúr 

tvorivého pracovníka. 

Ak by sme sa nemali pozerať na lekárske 

a farmaceutické fakulty, ale zameriame sa 

len na fakulty zdravotnícke, je možno povedať, 

že počty študentov na jedného učiteľa 

vo väčšine prípadov vysoko prevyšujú 

číslo 20. V prípade počtu zahraničných 

študentov, došlo k väčšej zmene na Vysokej 

škole sv. Alžbety, ktorá otvorila denné štúdium 

vo svojich detašovaných pracoviskách v 

Nemecku, Srbsku, Keni a Kambodži. V prípade 

vedeckej produkcie možno konštatovať, 

že zdravotnícke fakulty ani zďaleka neprevyšujú 

parametre lekárskych fakúlt. Výraznejšiu 

vedeckú produkciu, ktorá má vzostupný 

trend, zaznamenali len Fakulta zdravotníctva 

a sociálnej práce TU a Vysoká škola 

sv. Alžbety, ktorá je napriek svojej krátkej 

existencii lídrom celej skupiny MED v 

počte citácií na jednu publikáciu. Keď teda 

porovnáme fakulty lekárske a farmaceutické 

na jednej strane a zdravotnícke na strane 

druhej zistíme, že zdravotnícke fakulty sa 

líšia hlavne v počtoch študentov na jedného 

učiteľa, ale v ostatných kritériách by sme 

mohli dve zdravotnícke fakulty, a to Fakultu 

zdravotníctva a sociálnej práce TU a Vysokú 

školu sv. Alžbety priradiť k prvej skupine 

(lekárske a farmaceutické fakulty), ktorá 

sa vyznačuje významnou vedeckou produk- 

ciou a úspechom v získavaní grantov. 

Zdanlivo pozitívna informácia má ale ešte 

jednu stránku. ARRA nás síce zaraďuje me- 

dzi „hviezdy“ vedeckej produkcie, ale ako je 

možný ten progresívny zostup z roku 2005, 

keď ešte naša fakulta vykazovala priemer 

približne 70, či rok 2006, keď sme sa dostali 

takmer na hranicu 80, na rok 2009, kedy 

dosahujeme priemer ani nie 50. 

Napriek rozsiahlosti témy sa mi podarí „zabrdnúť“ 

aj do výsledkov pilotného projektu 

ARRA a Navigátorka.cz. Ide o porovnanie 

výskumnej a vedeckej činnosti medzi 

4 

slovenskými a českými vysokými školami. 

Základným zistením je, že fakulty českých 

vysokých škôl dosahujú všeobecne lepšie výs- 

ledky v publikačnej činnosti a získavajú výrazne 

viac financií na vedeckú činnosť z verejných 

zdrojov (v roku 2008 to bolo 4,8krát 

viac ako slovenské fakulty). Študentov 

doktorandského štúdia je na Slovensku viac, 

ale svoje štúdium dokončí menej doktorandov, 

ako je to v Čechách. Počet publikácií v 

pomere k počtu obyvateľov, ale aj počet citácií 

na jednu publikáciu je na Slovensku nižší 

ako v Čechách, čo je dôsledok nedostatku 

finančných prostriedkov vyčlenených 

na vedu a výskum. Práve tento faktor obmedzuje 

možnosti vedcov venovať sa výs- 

kumu, limituje ich počet, demotivuje mladších 

vedcov. Dá sa teda povedať, že práve na 

základe nedostatku finančných prostriedkov 

pre vedu, odchod doktorandov – budúcich 

vedcov mimo akademickú sféru, ale i 

nižší počet publikácií a citácií v porovnaní s 

okolitými štátmi, nám predpovedá zaostávanie. 

Výrazne zaostávame za Poľskom, ktoré 

v roku 2007 dosiahlo v publikačnej činnosti 

číslo takmer 16 000, Rakúsko 9000, Česko 

7000 a dokonca i Maďarsko okolo 5000. Slovenská 

republika sa zastavila na čísle 2567. 

To, či je najlepším prezentovaním Slovenskej 

republiky golfový turnaj, ktorý sa pod- 

ľa vládnych činiteľov podobá práve na for- 

mulu 1, alebo je to kvalita vzdelania, vedec- 

ký výskum a investovanie do súčasných 

mladých ľudí, ktorí by mohli byť predpokladom 

pre rozvoj rôznych oblastí spoločenského 

života, nechávame doznieť v tichosti. 

Ako som spomenula na začiatku: to, čo povie 

reprezentant, je pravdepodobne najlepšia 

alternatíva, najlepší smer... postupného 

„kastrovania“ súčasného školstva. 

-Lucia Hô-Chí- 

Zdroj: www.upjs.sk, www.arra.sk 

TÉMA MESIACA

TÉMA MESIACA 

Akreditácia v oblasti 

vysokého školstva 

Realitou konca roka 2009 a začiatkom roka 2010 bola médiami neustále 

prepieraná akreditácia vysokých škôl na Slovensku. Ale povedzme 

si na rovinu: Vieme vôbec, čo to akreditácia je, akým spôsobom prebieha 

a čo je jej zmyslom? Ak neviete, či nie ste si istý, v nasledujúcich 

riadkoch nájdete tie správne odpovede. 

Komplexná akreditácia činností vysokej 

školy je proces, v rámci ktorého Akreditačná 

komisia, poradný orgán vlády Slovenskej 

republiky, komplexne posúdi a zhodnotí 

vzdelávaciu, výskumnú, vývojovú, umeleckú 

a ďalšiu tvorivú činnosť vysokej školy 

v nadväznosti na jej dlhodobý zámer, ako 

aj personálne, technické, informačné a ďalšie 

podmienky, v ktorých sa táto činnosť 

uskutočňuje a vyjadrí sa k žiadostiam vysokej 

školy o akreditáciu všetkých študijných 

programov a o akreditáciu všetkých habilitačných 

konaní a konaní na vymenúvanie 

profesorov, v ktorých chce vysoká škola 

mať priznané zodpovedajúce práva. Spomínané 

aspekty, hlavne v oblasti výskumu, 

sú posudzované podľa jednotlivých fakúlt. A 

priemer výsledkov fakúlt je hodnotením celej 

univerzity. 

Akreditácia študijného programu je proces, 

v rámci ktorého akreditačná komisia posúdi 

spôsobilosť vysokej školy uskutočňovať 

príslušný študijný program v študijnom odbore. 

Akreditačná komisia svoje vyjadrenie 

oznámi ministrovi školstva SR, ktorý následne 

rozhodne o priznaní práva udeľovať 

absolventom tohto študijného programu 

zodpovedajúci akademický titul. Takýto 

program sa v zákone o vysokých školách nazýva 

akreditovaný študijný program. 

Akreditácia habilitačného konania a konania 

na vymenúvanie profesorov v študijnom 

odbore je proces, v rámci ktorého Akreditačná 

komisia na žiadosť vysokej školy posúdi 

jej spôsobilosť uskutočňovať habilitačné 

konanie a konanie na vymenúvanie profesorov 

v tomto študijnom odbore. Po vyjadrení 

Akreditačnej komisie môže ministerstvo 

priznať vysokej škole právo uskutočňovať 

habilitačné konanie a konanie na vymenúvanie 

profesorov v požadovanom študijnom 

odbore. 

Spomínaná akreditačná komisia teda zabezpečuje 

akreditačné činnosti pre vysoké 

školy. Bola zriadená vládou SR v roku 1990 

ako jej poradný orgán. Za svoju činnosť 

zodpovedá vláde SR, ktorej raz za dva roky 

predkladá správu o svojej činnosti. Činnosť 

Akreditačnej komisie finančne a materiálne 

zabezpečuje Ministerstvo školstva SR. Akreditačná 

komisia má 21 členov, ktorých vymenováva 

vláda SR na obdobie šiestich rokov 

a najviac na dve po sebe idúce funkčné 

obdobia. Na čele akreditačnej komisie stojí 

predseda a komisia si na svoju činnosť zria- 

ďuje pracovné skupiny. Základnou úlohou 

Akreditačnej komisie je sledovať, posudzovať 

a nezávisle hodnotiť kvalitu vzdelávacej, 

výskumnej, vývojovej, umeleckej a ďalšej 

tvorivej činnosti vysokých škôl. Komplexne 

posudzuje podmienky, v ktorých sa tieto 

činnosti na jednotlivých vysokých školách 

uskutočňujú. Cieľom Akreditačnej komisie je 

na základe nezávislého hodnotenia prispieť 

k zefektívneniu a zvýšeniu kvality poskytovaného 

vzdelávania na vysokých školách a 

vypracúvať odporúčania na zlepšenie práce 

vysokých škôl. 

Komplexná akreditácia činností vysokej školy 

sa uskutočňuje v šesťročných intervaloch 

podľa vopred zverejneného plánu komplexných 

akreditácií. V poslednej realizovanej 

komplexnej akreditácii boli hodnotené 

výkony univerzít v rokoch 2002 – 2008. 

Akreditačná komisia po posúdení a zhodnotení 

podkladov vypracuje hodnotiacu 

správu a vyjadrenie, ktoré do desiatich me- 

siacov od začiatku komplexnej akreditácie 

činností predloží Ministerstvu školstva 

SR. Ministerstvo do 60 dní od doručenia vyjadrenia 

Akreditačnej komisie rozhodne o 

priznaní, pozastavení, odňatí alebo nepriznaní 

práv uskutočňovať študijné programy 

a udeľovať absolventom týchto študijných 

programov zodpovedajúce akademické 

tituly a priznaní, pozastavení, odňatí alebo 

nepriznaní práv uskutočňovať habilitačné 

konanie a konanie na vymenúvanie profesorov. 

Ministerstvo školstva SR poskytne 

vysokej škole hodnotiacu správu Akreditačnej 

komisie a výsledky svojho rozhodnutia 

týkajúce sa priznania práv, čím sa kom- 

5 

plexná akreditácia vysokej školy skončí. Asi 

je v tomto prípade na mieste otázka, čo nasleduje 

potom? Odpoveď nájdeme v zákone 

o vysokých školách v paragrafe 85 odsek 

2: „Ak univerzitná verejná vysoká škola 

nespĺňa podľa vyjadrenia Akreditačnej 

komisie podľa §84 ods.4 písm. e) na základe 

komplexnej akreditácie činností vysokej 

školy podmienky podľa §2 ods.14, ministerstvo 

vyzve vysokú školu, aby neodkladne 

prijala opatrenia na odstránenie nedostatkov 

a do jedného roka od doručenia výzvy 

podala správu o ich výsledku. Zároveň požiada 

Akreditačnú komisiu, aby zabezpečila 

overenie výsledku opatrení kontrolou na 

vysokej škole. Ak vysoká škola nedostatky 

neodstránila, ministerstvo predloží vláde 

návrh zákona, ktorým prestane byť univerzitná 

vysoká škola začlenená medzi univerzitné 

vysoké školy.“ 

To teda znamená, hypoteticky, univerzity 

podľa hodnotenia akreditačnej komisie, 

ktoré nespĺňajú kritéria byť univerzitou, ale 

len vysokou školou, budú vyzvané ministrom 

školstva, aby do roka podali správu o 

odstránení nedostatkov. Ak by tie nedostatky 

do konca roka 2010 neodstránili, ministerstvo 

školstva v januári 2011 môže predložiť 

vláde návrh zákona, ktorý by určil začlenenie 

medzi vysoké školy. A následne Národná 

rada SR v roku 2011 môže rozhodnúť 

o tomto preradení. 

-Zuzana Kráľovázdroj: 

www.minedu.sk 

Zk. č. 131/2002 o vysokých školách

ROZHOVOR s prof. 

Ako povereného vykonávaním funkcie 

dekana by som sa Vás chcela opýtať 

na Vaše plány a predstavy a poprosila 

Vás, aby ste nám načrtli Váš pohľad do 

budúcnosti našej fakulty. 

Zhruba pred dvoma týždňami som bol zvolený 

senátom do funkcie povereného dekana 

a následne na to ma potvrdil pán rektor. 

Túto funkciu budem vykonávať až do 

momentu, kedy senát zvolí nového dekana 

a pán rektor ho potvrdí vo funkcii. Avšak 

prebral som ju vo veľmi ťažkom období, 

pretože február a marec je obdobím, kedy 

sa chystá nový rozpočet. Táto doba je spojená 

na jednej strane s veľkým množstvom 

administrácie a s veľkým množstvom ťažkých 

rozhodnutí, ktoré musí urobiť dekan 

spolu so svojimi poradnými zbormi, teda 

jednak s vedením fakulty, jednak s kolégiom 

dekana a tiež so senátom. Zároveň dekan je 

človek, ktorý dohaduje podmienky tvorby 

rozpočtu s vedením univerzity a s ostatnými 

dekanmi. 

Zrejme nebolo až tak moc lákavé vstúpiť 

v tomto období do funkcie dekana... 

Vstúpiť do funkcie dekana v tomto období 

je to najhoršie, čo sa môže niekomu stať, 

lebo padol rovno do jamy levovej. Napriek 

tomu, uvedomujúc si tieto skutočnosti, som 

sa na to podujal a chcem sa s čitateľmi podeliť 

s tým, čo sa zatiaľ dalo a nedalo spraviť. 

Mohli by sme začať práve pri už spomenutom 

rozpočte. Ako je, respektíve ako 

na tom bude naša fakulta, čo sa týka peňazí 

v blízkej budúcnosti? 

Rozpočet v mojom ponímaní je najdôležitejší 

dokument tejto fakulty. Ak nie je dobre 

urobený rozpočet, tak aktivity, ktoré sa na 

neho viažu, sa buď neuskutočnia alebo sa 

uskutočnia v inej forme. Rozpočet je to, čo 

nás posúva dopredu. Teraz by sme sa dostali 

k meritu veci. Akonáhle som prebral funkciu 

dekana, dozvedel som sa, že pán rektor, 

ktorý bol veľmi nespokojný s činnosťou našej 

fakulty, vydal isté nariadenie, ktoré hovorilo 

o tom, že pozdrží časť rozpočtu tejto 

fakulty, pokiaľ sa situácia na fakulte neupraví 

tak, aby sa fakulta dostala minimálne na 

úroveň ostatných fakúlt v rámci univerzity. 

Martinom 

Rusnakom 

S prof. MUDr. Martinom Rusnákom, CSc. sme robili rozhovor v druhom 

čísle Prosocia. Avšak vzhľadom na zmeny vo vedení našej alma mater 

sme ho s diktafónom a s kopou zvedavých otázok navštívili opäť...... 

O čo konkrétne ide? 

Ide o to, že v akreditácii táto fakulta dopadla 

pomerne zle, a to najmä v oblasti hodnotenia 

vedy a výskumu. To sa odrazilo na rozpočte 

celej univerzity, lebo tieto sa spoločne 

hodnotia v rámci celého Slovenska. Tento 

fakt, že sme nepriniesli dostatočne veľký 

objem v časti veda v našich výkonoch, ohrozil 

vo veľkej miere aj rozpočet celej univerzity. 

To je jeden veľmi tvrdý dopad na celú 

univerzitu, za ktorý nesieme zodpovednosť 

my, ale ktorý sme my nezapríčinili. Zapríčinili 

ju tí, ktorí pôsobili na fakulte v rokoch 

2002 až 2007, kedy sa vlastne tie výstupy 

chystali. Tu je druhý moment, ktorý je ťažko 

pochopiteľný, že zrazu je tu vedenie, ktoré 

žne problémy, ktoré nastali vtedy, keď 

tu mnohí z nás ešte nepôsobili. Čiže musíme 

riešiť výsledok dedičstva, a zároveň musíme 

naštartovať nápravný program. O necelé 

4 roky nás čaká nová akreditácia a my 

sa už nesmieme dostať znova do takejto situácie. 

V tomto zmysle riešime problém redukovaného 

rozpočtu a jeho plná realizácia 

je podmienená výstupmi prípravy projektu, 

ktorý nastaví spôsob našej práce v najbližšej 

budúcnosti. My teda musíme urobiť nápravné 

opatrenia a vymyslieť spôsob ako sa 

z toho dostaneme. V tom procese sme však 

neboli jediní a niektoré fakulty mali podobné 

problémy pred niekoľkými rokmi, ale oni 

ich už vyriešili. My sme dnes v ťažkej situácii 

aj preto, že sme nereagovali dostatočne 

rýchlo a konzekventne. 

Ako si predstavujete riešenie tejto situácie? 

Jedna vec je rozpočet, ktorý pripravujeme a 

paralelne s tým pripravujeme program na 

posilnenie výsledkov fakulty, ktorý musí v 

priebehu najbližších rokov priniesť také výsledky, 

že prejdeme akreditáciou nie s hodnotením 

„priemerná kvalita v rámci Slovenska“, 

ale s hodnotením „medzinárodne 

uznávaná kvalita“. Tri roky je však krátka 

doba. Z toho vyplýva niekoľko vecí. Prvá 

je, že zamestnanci fakulty, myslím tvoriví 

zamestnanci a pedagógovia, budú do istej 

miery postihnutí. Musí dôjsť k rozvrstveniu 

pracovníkov podľa toho, kto prispieva k rozvoju 

fakulty a tých, ktorí sa vezú. Čiže projekt 

posilnenia výstupov sa skladá z dvoch 

6 

častí. Prvá zmapuje to, čo tu je, a v druhej 

časti budeme hľadať spôsoby ako toto všetko 

prekonať. Tretia časť bude vlastne vykonanie, 

a to bude veľký tlak na všetkých zamestnancov, 

ktorí sa budú musieť vyrovnať 

s úplne inou situáciou ako po iné roky. 

Situácia sa stane na jednej strane nestabilná, 

ale na druhej strane prinesie to, čo očakávame 

a nevyhnutne potrebujeme. A čo je 

hlavné, musíme sa snažiť vytvárať motivujúce 

prostredie, aby tí, ktorí chcú produkovať 

a produkujú, mohli a boli za to aj primerane 

ohodnotení. Takže toto všetko sa začalo 

diať od prvého dňa, kedy som prebral 

funkciu. 

Nie sme teda v ľahkej situácii. Dotkne sa 

to nejakým spôsobom aj procesu výučby? 

V žiadnom prípade nemôže byť ohrozený 

študijný proces, ten musí ostať nedotknutý. 

Vo výučbe pripravujeme dlhodobo podmienky 

na zvýšenie samostatnej práce študentov, 

na ich väčšie zapojenie do vedecko-výskumnej 

činnosti a na zavedenie nových 

výučbových prostriedkov, najmä s 

podporou počítačov a internetu. Musíme 

zvýšiť vedeckú činnosť. Moja výhoda je v 

tom, že ja som vo funkcii len dovtedy, pokiaľ 

nebude zvolený nový dekan. Prehlasujem, 

že budem znova kandidovať na miesto dekana, 

avšak aj v prípade, že nebudem zvolený, 

ktokoľvek preberie túto funkciu nebude 

mať inú možnosť, len pokračovať v tom, 

čo teraz začíname. Iné riešenie momentálne 

nie je, pokiaľ chceme obstáť v stále silnejúcej 

konkurencii z iných univerzít a preto je 

dôležité, aby sme si to všetci uvedomili a konali 

podľa toho. Dnes staviame základy pre 

budúcnosť fakulty. 

Čo je nové ohľadne akreditácie? 

V súčasnosti sa na úrovni univerzity prísne 

sleduje, ako fakulty napĺňajú kritéria na 

zaradenie do skupiny univerzít, ktoré ak 

úspešne splníme, zostaneme univerzitou. 

Avšak akreditácia je aj o politickom rozme- 

FAKULTA

FAKULTA 

re. Stanovisko akreditačnej komisie je len 

jedno zo stanovísk. Naša škola je zriadená 

zo zákona a zákony schvaľuje parlament, 

preto konečné rozhodnutie o našom zaradení 

budú robiť politici 

Chystajú sa u nás na fakulte aj nejaké organizačné, 

prípadne personálne zmeny? 

To je ešte skoro hovoriť. Teraz je dôležité 

pripraviť spomenutý program posilnenia 

výsledkov fakulty, ďalej hodnotenie tvorivých 

pracovníkov a na základe toho spraviť 

výstupy. Budú sa hodnotiť katedry, 

zamestnanci, ale i celá fakulta. 

V podstate by sme chceli 

uskutočniť určitý personálny 

audit. Možno audit je trocha silné 

slovo, ale v podstate to znamená, 

že prodekani a vedúci katedier 

budú pracovať so svojimi 

kolegami a hodnotiť výkonnosť. 

Ja vidím problém v tom, že máme 

ľudí, ktorí dosiahli vedúce postavenie 

v slovenskej akademickej 

obci, získali titul profesora alebo 

docenta, ale chýba im skupina 

kolegov, ktorí by spoločne profilovali 

vedecko-pedagogický tým, 

s výsledkami na úrovni európskeho 

výskumu. Keď sa pozriete 

na Katedru verejného zdravotníctva, 

ktorú som po tri roky viedol, 

my sme tam boli šiesti. Každý 

z odborných asistentov bol vedúci 

doktorandov a pracoval spolu 

s nimi na výskume. Doktorandi 

hlavne zbierali dáta a odborní 

asistenti a docenti robili analýzu 

a profesor ich organizoval. Avšak 

toto by malo fungovať na všetkých 

katedrách. Nemyslím si, že 

profesor má v budove sedieť od 

rána do večera a počítať chi-kvadrát, 

profesor musí vedieť určiť 

smery, stanoviť zodpovednosti, 

rozdeliť prácu a skontrolovať výsledky. 

My však máme profesorov, 

docentov a vedúcich katedier, 

ktorí takto konajú málo alebo 

vôbec. Je to vidieť aj z toho, že nemáme 

projekty, granty a ani doktorandi 

nie sú zaradení do procesu 

výučby a projektov. Musíme takýto systém 

naštartovať a postupne zlepšovať jeho 

výkon. O tom je aj pripravovaný projekt 

upevnenia výsledkov fakulty. 

Ako dosiahnuť hlavný cieľ fakulty, teda v 

budúcej akreditácii prejsť s vyšším kreditom? 

Nové kritériá pre posudzovanie úrovne vedecko-výskumnej 

činnosti sú také, že karentovaná 

(teda publikácia registrovaná v Current 

Contents zozname) publikácia sa násobí 

koeficientom 5. Ale takúto publikáciu, ak 

odborník spraví jednu ročne, je to dosť. Ak 

by každý profesor so svojim tímom odborných 

asistentov a doktorandov vyprodukovali 

jednu karentovanú publikáciu ročne, 

boli by sme na tom veľmi dobre. 

V mnohých krajinách sa najviac berú už nie 

ani tak karentované časopisy, ale najmä tie, 

ktoré majú dobrý Impact factor (je to medzi- 

národné hodnotenie čítanosti časopisov na 

základe citovanosti príspevkov), čiže ak nazbierate 

dosť článkov s dobrým impactom, 

tak nič ďalej netreba. Toto je ten trend, ktorý 

sa postupne presadzuje aj na Slovensku. 

Snažil som presvedčiť mojich kolegov, že je 

nevyhnutné prispôsobiť sa tomuto modelu 

a vziať na vedomie známy slogan z medzinárodného 

vedeckého prostredia „publish 

or perish“ (publikuj alebo zhyň) a to je je- 

diné riešenie. Aby takýto model fungoval, 

je nevyhnutné pripraviť podmienky, ktoré 

umožnia akademickým pracovníkom sa venovať 

vedeckej práci a svoje poznatky prenášať 

študentom vo forme prednášok, cvičení, 

ale hlavne zapájaním ich do výskumnej 

práce. K tomu potrebujeme vytvoriť 

motivujúce a umožňujúce prostredie. 

A čo s tými, ktorí sa tomuto trendu nebudú 

vedieť prispôsobiť? 

Ak ľudia pracujúci na univerzite nechcú robiť 

vedu a výskum, mali by zvážiť iné zamestnanie. 

Ak pôjdete robiť do súkromných 

firiem, tam to od Vás žiadať nebudú. 

Avšak treba mať na mysli, že veda a výskum 

je vlastne honosnejší názov pre systematické 

myslenie a systematickú prácu a spoluprácu, 

nič iné. Dnes sa v podstate robí na 

7 

všetkých úrovniach. Ak máte vedecké myslenie, 

uplatníte sa hocikde. Preto je dnes 

hlad po doktorandoch. Ak je to dobrý absolvent, 

urobí prácu vedeckým rozmerom. Preto, 

ak na univerzitách tieto zručnosti učitelia 

nemajú, tak kvalita výučby študentov je 

určite nižšia v porovnaní s tými, ktorí sú vedecky 

produktívni a technológiu vedeckého 

myslenia majú zvládnutú. To, že to ovládame 

dokazujeme tým, že vieme svoje vedomosti 

predať verejnosti. Preto hovoríme 

o karentovaných časopisoch a impaktoch, 

oslovujeme tým časť odbornej 

spoločnosti. Je to jednoduchá 

konštrukcia, veď ako 

inak zvýšiť kvalitu? Či chcete 

prednášky čítať? Chceme 

mať učiteľov, ktorí nevedia 

pri vystúpeniach pred akademickou 

obcou povedať jednu 

súvislú reč? Musíme sa snažiť, 

aby sme mali ľudí, ktorí 

sú zbehlí, ktorí vedia vystupovať 

a ktorí vedia ľudí presvedčiť. 

Pozrite, my sa 20 rokov 

po otvorení hraníc začíname 

stále viac konfrontovať 

so svetom. Ale neznamená 

to len toľko, že ideme nakupovať 

do Viedne, ale aj to, 

že sa tam ukážeme na medzinárodnej 

konferencii a účastníci 

nás v diskusii zhodnotia 

otvorene, tak ako si to myslia. 

Tam sa nehrajú tak ako tu, že 

nevyjadria kritický postoj. Ja 

tento svet vnímam inak, keďže 

som dlho robil v podnikateľskom 

prostredí a zažil som 

tento boj nielen na Slovensku, 

ale aj v USA a v Rakúsku. 

Bežné je, že dostanete zadanie 

a za pár mesiacov Vás 

skontrolujú a ohodnotia a nikto 

sa Vás nebude pýtať, či 

sa Vám to páči alebo nie. To 

je veľmi dobrá škola do života. 

My sa musíme naučiť pozerať 

sa realite do očí, neklamať 

sa vzájomne kulantnými 

rečami o tom, akí sme 

dobrí, ale naučiť sa vzájomne 

si pomáhať. Je smutné, keď sa kolegovia 

urazia, ak sa im povie, že odborná úroveň 

ich práce nie je na požadovanej úrovni 

a zároveň sa im ponúkne možnosť pomoci 

pri riešení. Ja som nikdy kolegov a spolupracovníkov 

nehodnotil bez toho, aby som 

neponúkol pomocnú ruku. A robím to ďalej, 

však to je moja úloha nielen v tejto funkcii, 

ale aj ako profesora na tejto fakulte a v 

neposlednom rade ako človeka, ktorý sa ku 

koncu svojej profesionálnej kariéry rozhodol 

odovzdať svoje zručnosti a skúsenosti 

tým, ktorí môžu mať o ne záujem. 

Ďakujem za rozhovor a prajem veľa síl a trpezlivosti 

v novej funkcii. 

-Jaroslava Sokolováfoto: 

Marián Holub

Vy sa pýtate, 

my odpovedáme 

Aj tentokrát Vám prinášame odpovede na niektoré otázky, ktoré zazneli 

z Vašej strany. Dúfame, že Vás naše odpovede uspokoja a naďalej 

nám budete posielať otázky, ktoré zaujímajú nielen Vás, ale aj 

ostatných študentov na našu e-mailovú adresu: 

redakcia.prosocio@gmail.com 

Zabezpečenie prevádzky 

šatne na FZaSP 

Zaujímalo by 

ma, prečo máme 

pre celú fakultu štyri 

počítače, z ktorých 

takmer vždy fungujú 

len dva. V koho kompetencii 

je starať sa o 

ich funkčnosť? 

Pre koho sa odkladá to množstvo 

toaletného papiera v našej nefungujúcej 

šatni, keď na dámskom 

wc každý deň už okolo 11hodiny pravidelne 

chýba? 

Tajomníčka FZaSP nás poprosila o tlmočenie informácii 

pre Vás študentov. V súvislosti s prevádzkou šatne je potrebné 

nahlásiť dni v týždni, kedy by mala byť šatňa k dispozícii. Otvorenie 

šatne počas celého pracovného týždňa je neefektívne, 

už niekoľkokrát to bolo takto zabezpečené, vždy s využitím minimálnym. 

O počte počítačov nerozhoduje fakulta. Táto problematika 

bola riešená na univerzitnej úrovni a financovaná prostredníctvom 

projektu na všetkých fakultách TU. Ak máte požiadavku na 

viac kusov, je potrebné ju poslať tajomníčke FZaSP Daniele Naništovej 

a ďalej by sa to riešilo na úrovni fakulty a ak bude potrebné aj na 

úrovni rektorátu. 

Všetky štyri počítače sú majetkom rektorátu. Otázka kompetencií 

zabezpečovať ich funkčnosť doposiaľ nie je vyriešená. 

Dôvodmi, prečo bývajú počítače nefunkčné, môžu byť nasledovné: 

a) odstávka servera - realizuje sa priebežne počas kalendárneho 

roka 

b) nefunkčnosť monitora - výmenu nie je možné zabezpečiť „ad hoc“ 

c) často sa študenti pri použití počítača neodhlásia - počítač sa zablokuje 

a je nepoužiteľný. 

V tomto prípade je podstatná komunikácia. Preto žiadame študentov, 

aby akúkoľvek poruchu nahlásili na vrátnicu. 

8 

Toaletný papier sa na toalety dopĺňa 1-krát 

za deň pri rannom upratovaní. To, že sa za deň 

spotrebuje veľmi rýchlo, sa nijako nedá ovplyvniť. 

Je dokladaný práve z toho množstva, ktoré 

je uložené v šatni, nakoľko Fakulta nemá žiadne 

skladové priestory k dispozícii. 

FAKULTA

FAKULTA 

Energetický príjem študentov 

a zloženie stravy 

Naši študenti verejného zdravotníctva opätovne dostali zaujímavú domácu úlohu v rámci predmetu Výživa 

a zdravie v zimnom semestri 2009, ktorá ich mala trochu nútiť zamyslieť sa nad svojimi stravovacími 

návykmi a celkovým zložením svojej stravy. To, či náš zámer sa splnil ťažko povedať, ale pozrime sa radšej 

spolu na výsledky. 

Ich práca pozostávala zo zostavenia 

vlastného celotýždenného jedálneho 

lístka s podrobným popisom jedál na 

každý deň + vypočítať energetickú hodnotu 

jedál na dni pondelok, streda a nedeľa. 

Nakoľko sa jedná o dievčatá a chlapcov vo 

veku od 18 do 25 rokov, platí pre nich vzorec 

(pre výpočet energetickej potreby) pre 

18 – 30 ročné ženy: 

[(0,062 x hmotnosť v kg) + 2,036] x 1000 a 

pre mužov 18 – 30 rokov: [(0,063 x hmotnosť 

v kg) + 2,896] x 1000 a výsledok sa 

ešte vynásobí hodnotou, ktorá vyjadruje 

stupeň fyzickej aktivity (napr. pri miernej 

záťaži to je 1 hodina denne sa výsledok vynásobí 

1,7/1,6; muži/ženy). To znamená, že 

niektorí študenti si vypočítali svoju potrebu 

energie na deň v kJ - och a na základe svojho 

jedálneho lístka si mohli porovnať tieto 

hodnoty, či presahujú denný príjem energie 

alebo práve nedosahujú. Tí, ktorí si nevypočítali 

svoj denný príjem, mali možnosť porovnať 

svoje hodnoty s odporúčanými výživovými 

dávkami, ktoré sú pre stredne ťažko 

pracujúce ženy vo veku od 19 do 34 rokov 

10 500 kJ a mužov 13 500 kJ. 

Priemerné hodnoty energetického príjmu 

študentov (ako sme zistili z ich jedálnych 

lístkov) boli na pondelok 7 266 kJ, na stredu 

7 314 kJ a na nedeľu 7 860 kJ. To znamená, 

že v priemere im chýbalo ešte 3 020 kJ do 

odporúčanej dennej hodnoty. Najviac pes- 

tro sa stravovali v nedeľu a aj ich hodnoty kJ 

sa v ten deň najviac približovali k odporúčaným 

hodnotám. Študenti, ktorí si vypočítali 

svoju energetickú potrebu na deň, mali 

priemernú hodnotu 8 853 kJ a väčšinou sa 

tejto hodnoty aj držali počas dňa, niekedy 

prekračovali alebo nedosahovali tento limit 

ale len o nepatrné množstvo energie. 

Ale čím si počas dňa dopĺňajú študenti svoj 

energetický príjem??? 

Pre väčšinu študentov sa deň začína raňajkami, 

a to v celku hodnotnými, sú to najčastejšie 

chlieb so salámou, vajíčka, párky alebo 

müsli s jogurtom, sladké pečivo a koláče. 

Len zopár študentov neraňajkuje, v prípade 

si vypije len kávu. Na desiatu a olovrant si 

zväčša dajú ovocie, najobľúbenejšie sú jablká, 

banány, pomaranč, hrozno, kivi, marhule, 

ananás a grep, alebo sladkosti ako Bebe 

keksy, 3bit, maslové keksy, mliečna čokoláda, 

horalky, sójové rezy a Siesta. Štvrtina 

študentov vôbec nekonzumuje žiadne sladkosti. 

Všetci študenti majú varenú stravu na 

obed, občas aj s prílohou nejakého miešaného 

zeleninového šalátu, ale celkovo je 

príjem zeleniny veľmi nízky a keď sa aj objaví 

v ich jedálnom lístku, tak ako príloha k 

raňajkám a zvyčajne sú to paradajky, papriky 

a uhorky. Pitný režim dodržiavajú zväčša 

všetci študenti s priemerným množstvom 

9 

2 l tekutín /deň, najobľúbenejšie sú minerálne 

vody, zelené čaje a rôzne ovocné čaje, 

kofola, káva a na poslednom mieste je mlieko. 

Radikálnejšiu diétu dodržiava len zopár 

študentov s hodnotami v rozmedzí od 3000 

– 5000 kJ na deň, ale snažia sa vynahradiť 

tento nedostatok energie dostatočným 

množstvom ovocia , šalátov, alebo jogurtov. 

Za pozitíva v stravovacích návykoch študentov 

by som označila pravidelné raňajkovanie, 

konzumáciu nejakého ovocia, a to väčšinou 

dvoch druhov za deň, pravidelnú večeru, 

nízku konzumáciu sladkostí a dodržiavanie 

pitného režimu s neprisladzovanými 

nápojmi. Pozornosť by som skôr upriamila 

na nedostatočnú konzumáciu zeleniny, ktorá 

im značne chýba v jedálničku. 

Na posledných cvičeniach z predmetu Výživa 

a zdravie sme obohatili vyučovací proces 

prvkami maškrtenia a študenti mali možnosť 

ochutnať niektoré zdravé jedlá (dva 

druhy nátierok: tvarohovú s jablkom a mrkvou 

a falošnú tresku - čiže bez rýb), ktorých 

príprava je veľmi jednoduchá s obsahom 

ovocia aj zeleniny. Nátierky sa tešili všeobecnej 

obľube a zároveň to bolo aj vhodné 

spestrenie poslednej vyučovacej hodiny 

pred skúškovým obdobím. 

-Zuzana Izsákováfoto: 

Marián Holub

Aspirín 

Sedím v ňom a pretože sa mi nechce robiť 

to, čo väčšina okolo mňa – hrať sa s 

počítačom a vonku je tma tmúca, premýšľam. 

Premýšľam o vedomostnej spoločnosti, 

o ktorej sa hovorí v Programovom vyhlásení 

Vlády SR, a tak sa dostávam i k našej 

Alma mater. 

Predstavujem si študentov, tých snaživých 

pri získavaní vedomostí, ale i tých, čo sa 

snažia mrštne prekĺznuť medzi bránkami, 

ktoré pre nich predstavujú skúšky z jednotlivých 

predmetov. 

Ale ozaj čo bude z nich? Možno sa uplatnia 

Čo vŕta Viktorovi Kubalovi 

v hlave a čo vám? 

Aspirín - je liek proti boleniu hlavy, na potenie, ale i bolesti celého 

človeka. 

- je aj názov vlaku, ktorý začal premávať podľa nového 

cestovného poriadku od 15. 12. 2009 na trati z Bratislavy do 

Košíc. 

v sociálnej praxi a možno z niektorých sa 

stanú doktorandi a možno až Boh dá i moji 

kolegovia. Viacerých si hravo viem v tejto 

roli predstaviť, ale dostanú sa tam tí praví, 

alebo zrovna tí „ľaví“? 

Ale ako je to možné? Výber či nábor? A kto 

má to právo byť tým najobjektívnejším, najskúsenejším? 

Snáď k takémuto výberu by 

sme sa mali vyjadrovať viacerí, snáď tajne 

– či naopak verejne? 

Už učím na Trnavskej univerzite 16 rokov, 

ale ešte sa ma nikto na túto vec nespýtal. 

V predchádzajúcich rokoch som poznal skutočné 

„šikulky“ či „šikulov“ a vedel by som si 

ich hravo predstaviť v tejto pozícii, naprík- 

lad Jožko Goliáš, ktorý stíhal popri štúdiu 

pracovať ako dobrovoľník. Ako štátnicovú 

tému si vybral tuším „Sociálna práca v armáde 

USA a v armáde SR“. Aby získal dostatok 

informácii, dopisoval si s Pentagonom – 

veliteľstvom armády USA. Dlhšiu dobu som 

nevedel čo je s ním, až raz som ho stretol v 

predajni BILLA v Senici, kde robil kvalitára. 

Odporučil som mu, aby sa informoval na našej 

univerzite pre doktorandské štúdium. 

Nedávno som sa dopočul, že pracuje v nejakej 

zahraničnej obchodnej firme v Prahe. 

Kedysi mi moja bývalá kolegyňa položila 

otázku : 

Čo robí človek, ktorý niečo vie ? Pracuje. 

Čo ten, čo vie menej? Ten riadi. 

A čo ten, čo nevie skoro nič? Ten učí. 

A tak sedím v Aspiríne a premýšľam. Premýšľam, 

či si mám dať Aspirín proti bolesti 

hlavy. A možno sa rozhodnem, že si radšej 

pospím. 

-Karol Zeman- 

Katedra sociálnej práce FZaSP TU, Nadácia J. Murgaša, Department of Health Administration and 

Human Resources The University of Scranton 

Vás pozývajú na 

5. ročník 

Medzinárodnej konferencie hospicovej a 

paliatívnej starostlivosti 

ktorá sa koná 

dňa 24. apríla 2010 

v aule Pazmaneum FZaSP Trnavskej univerzity 

Fakulta zdravotníctva a sociálnej práce 

Univerzitné námestie 1, Trnava 

10 

FAKULTA

EKONOMIKA 

AKO CHRÁNI BANKA 

NAŠE PENIAZE 

Za posledných pár rokov sa často skloňujú pojmy ako bankový alebo nebankový subjekt. Evokuje to v 

nás kopec oklamaných a okradnutých ľudí, ktorí sa nechali nalákať na vysoké úroky z vkladov. A keďže 

sme ľudia skeptickí, nedôverujeme už finančným inštitúciám vôbec. To však nie je potrebné ba dokon- 

ca je to priam nevhodné. Treba sa len naučiť rozlišovať medzi nebankou a bankou. Ak ešte stále pochy- 

bujete, či si založiť účet, alebo hospodáriť s peniazmi cash, prečítajte si o tom, ako sú vklady v bankách 

Banková sústava 

Banková sústava je súhrn všetkých bankových 

inštitúcií, ktoré v tom, ktorom štáte 

pôsobia, ako aj súhrn vzťahov medzi nimi. 

Banková sústava môže byť: 

a) jednostupňová - je charakteristická pre 

netrhové ekonomiky - všetky operácie zastáva 

centrálna banka - na Slovensku fungovala 

pred 1989tym rokom, 

b) dvojstupňová - prvý stupeň predstavuje 

centrálna banka, u nás Národná banka Slovenska, 

druhý stupeň tvoria komerčné banky. 

Banka je právnická osoba so sídlom na území 

Slovenskej republiky založená ako akciová 

spoločnosť (nie je možná iná právna forma), 

ktorá prijíma vklady a poskytuje úvery 

a na výkon týchto činností má bankové povolenie. 

Banka môže okrem týchto činností 

vykonávať aj ďalšie činnosti, ak ich má uvedené 

v bankovom povolení. Ide napríklad o 

nasledovné: tuzemské prevody peňažných 

prostriedkov a cezhraničné prevody peňažných 

prostriedkov, poskytovanie investičnýchslužieb, 

chránené. 

investičných činností a investovanie do cenných 

papierov na vlastný účet, obchodova- 

nie na vlastný účet, správu pohľadávok klien- 

ta na jeho účet vrátane súvisiaceho poradenstva, 

finančný lízing, poskytovanie záruk, 

vydávanie a správu platobných prostriedkov, 

poskytovanie poradenských služieb 

v oblasti podnikania, vydávanie cenných 

papierov, účasť na vydávaní cenných 

papierov a poskytovanie súvisiacich služieb, 

finančné sprostredkovanie, uloženie 

vecí, prenájom bezpečnostných schránok, 

poskytovanie bankových informácií, osobitné 

hypotekárne obchody, funkciu depozitára 

podľa osobitného predpisu, spracúvanie 

bankoviek, mincí, pamätných bankoviek a 

pamätných mincí. 

Banková regulácia a dohľad 

Banky podnikajú so špecifickým druhom 

tovaru - peniazmi, predovšetkým s cudzími, 

nemôžu s nimi nakladať podľa vlastného 

uváženia, ale musia byť stanovené základné 

rámce podnikania. Preto činnosť 

bánk podlieha dohľadu vykonávanému centrálnou 

bankou (Národnou bankou Slovenska). 

Národná banka Slovenska, ďalej NBS, 

pri výkone dohľadu nad bankou preskúmava 

a hodnotí organizáciu riadenia, rozdelenie 

zodpovednosti, prijaté stratégie, 

zavedené systémy a postupy pri 

výkone povolených bankových 

činností, informačné toky a 

riziká, ktorým banka je 

alebo môže byť vystavená, 

pričom súčasne 

overuje ich dostatočné 

krytie vlastnými 

zdrojmi financovania. Centrálna 

banka vydáva pravidlá správania 

sa bánk, tieto sa nazývajú regulácia. 

Regulácia môže byť pozitívna - táto podporuje 

ekonomickú aktivitu bánk, alebo aj ne- 

11 

gatívna - vtedy, keď centrálna banka zakáže 

komerčným bankám niektoré druhy ekonomických 

činností. 

Ciele bankovej regulácie a dohľadu: 

- zaistenie spoľahlivosti a bezpečnosti fungovania 

bankového systému v ekonomike, 

- podpora efektívnosti fungovania bankového 

systému, 

- zaistenie potrebných informácií pre investora, 

- zaistenie základnej úrovne ochrany investorov, 

- podpora efektívneho uskutočňovania menovej 

politiky. 

K bankovej regulácii a dohľadu dochádza na 

niekoľkých úrovniach: 

1) regulácia vstupu do bankovníctva - prostredníctvom 

prísnych kritérií, ktoré sú potrebné 

na získanie bankového povolenia 

(napríklad peňažný vklad do základného 

imania banky najmenej 500 000 000 Sk, t.j. 

1 659 695,9 eur) a peňažný vklad do základného 

imania banky, ktorá vykonáva hypotekárne 

obchody, najmenej 1 000 000 000 Sk, 

t.j. 33 193 918,87 eur ). 

2) základné pravidlá pre činnosť bánk - 

a) primeranosť vlastných zdrojov - je presne 

daný pomer kapitálu ku rizikovým aktívam 

vyjadrený v percentách - tento pomer 

by nemal klesnúť pod hranicu 8%. Každému 

aktívu sú pridelené rizikové váhy na 

úrovni 0,20,50 alebo 100% na základe toho, 

ako je príslušné aktívum pre banku rizikové. 

V prípade, že pomer klesne pod 4%, bankový 

dohľad NBS je povinný na takúto banku 

uvaliť nútenú správu. V prípade, že pomer 

klesne na alebo pod 2%, bankový dohľad 

NBS je povinný banke odobrať licenciu. 

b) majetková angažovanosť - banka môže

sústreďovať svoj majetok len do výšky svojho 

vkladu, 

c) pravidlá likvidity - banka musí riadiť aktíva 

a pasíva tak, aby si zabezpečila nepretržitú 

likviditu a aby dodržali ukazovatele likvidity, 

d) poskytovanie informácií bankami, 

e) pravidlo nezabezpečených devízových 

pozícií - banka pravidelne každý deň hodnotí 

objem devízových prostriedkov na 

strane aktív a pasív. Aktíva v cudzej mene 

musia byť kryté pasívami v cudzej mene. 

3) veriteľ poslednej inštancie - centrálna 

banka, ktorá môže chorej banke poskytnúť 

úver na ozdravenie je posledná záchrana 

banky. 

4) povinné poistenie vkladov - Zákon o Fonde 

ochrany vkladov - chránené sú neanonymné 

vklady fyzických osôb a niektorých 

právnických osôb, ktoré sú vymenované v 

zákone. 

Centrálna banka 

Jednou z hlavných činností Národnej banky 

Slovenska je dohľad nad bankami, pobočkami 

zahraničných bánk, obchodníkmi s cennými 

papiermi a pobočkami obchodníkov 

s cennými papiermi. Dohľad je v súčasnosti 

rizikovo orientovaný a jeho základným 

cieľom je zabezpečiť minimalizáciu jednotlivých 

druhov rizík v dohliadaných subjektoch. 

Za tým účelom, v prvej fáze, je prijímaná 

sekundárna legislatíva (opatrenia a vyhlášky) 

na základe platných a účinných zákonov 

(najmä zákon o bankách a zákon o 

cenných papieroch). V ďalšej fáze je vykonávaný 

dohľad na diaľku, ktorý prijímaním 

hlásení, správ a iných informácií v pravidelných 

aj nepravidelných intervaloch, analyzuje 

a vyhodnocuje kvantitatívne ukazovatele 

dohliadaných subjektov. Činnosť dohľadu 

na diaľku je koordinovaná v úzkej spolupráci 

s výkonom dohľadu na mieste, ktorý v 

následnej fáze preveruje konkrétnu inštitúciu 

priamo. Neoddeliteľnou súčasťou výkonu 

dohľadu sú prvostupňové a druhostupňové 

konania a rozhodovania vo veciach dohľadu 

(napríklad konania a rozhodovania o 

žiadostiach o udelenie povolení, súhlasov 

alebo predchádzajúcich súhlasov a tiež konania 

a rozhodovania o ukladaní sankcií a 

opatrení na nápravu). 

Ochrana vkladov v bankách 

Ochranu vkladov uložených v bankách ako 

aj poskytovanie náhrad za tieto vklady, ak 

sa stanú nedostupnými, upravuje zákon 

118/1996 Z.z. (posledná novelizácia zákonom 

276/2009 Z.z.). Podstatou ochrany je 

zriadenie Fondu na ochranu vkladov. Fond 

je zo zákona poverený zabezpečovaním a 

výkonom činností súvisiacich s ochranou 

vkladov fyzických osôb a zákonom vymedzených 

právnických osôb, uložených v bankách 

a pobočkách zahraničných bánk, ktoré 

sú účastníkmi systému ochrany vkladov 

v SR. 

Banky, ktoré prijímajú vklady, sú povinné 

platiť príspevky na tento účel do Fondu. Pobočky 

zahraničných bánk sú povinné zúčastniť 

sa na ochrane vkladov a platiť prís- 

pevky podľa tohto zákona v celom rozsahu, 

ak v nich uložené vklady: 

a) nie sú chránené ani poistené v štáte, v 

ktorom má zakladajúca zahraničná banka 

svoje sídlo, alebo 

b) sú chránené alebo poistené v štáte, v ktorom 

má zakladajúca zahraničná banka svoje 

sídlo v menšom rozsahu, ako to ustanovuje 

tento zákon; toto ustanovenie sa nevzťahuje 

na pobočky zahraničných bánk, ktoré požívajú 

výhody jedného bankového povolenia 

podľa práva Európskej únie. 

Banky sú povinné uhradiť do fondu tieto 

príspevky: 

a) vstupný príspevok - je to jednorazový 

príspevok, jeho výška je 1 000 000 Sk (33 

193,92 eur). 

b) ročný príspevok - je opakujúci sa príspevok 

banky, jeho výšku na príslušný rok určuje 

fond pre všetky banky vopred na celý 

rok, a to najneskôr do 20. decembra predchádzajúceho 

roka, a je pre všetky banky 

rovnaká. Fond ho určuje v rozpätí od 0,1% 

do 0,75% z hodnoty vkladov v banke chránených 

týmto zákonom, a to podľa priemerného 

stavu vkladov za predchádzajúci štvrť- 

rok pred dňom splatnosti ročného príspev- 

ku alebo príslušnej splátky z ročného prís- 

pevku. 

c) mimoriadny príspevok - príspevok banky, 

ktorý slúži na doplnenie zdrojov fondu 

v prípade potreby, a to na výdavky z dôvodu 

výplaty náhrad za nedostupné vklady alebo 

z dôvodu splácania úveru použitého na 

zabezpečenie výplaty náhrad za nedostupné 

vklady. 

Za nedostupný vklad chránený týmto zákonom 

poskytuje Fond jednému vkladateľovi 

alebo inej osobe oprávnenej podľa tohto zákona 

náhradu v plnej výške tohto vkladu, to 

12 

znamená bez limitu. Fond vypláca náhrady 

za nedostupné vklady spravidla prostredníctvom 

banky. Na tento účel je oprávnený 

dávať banke potrebné pokyny. Tieto pokyny 

sú pre banku záväzné. 

Účastníci systému ochrany vkladov v SR 

podľa zákona o ochrane vkladov sú: 

Citibank Europe plc, pobočka zahraničnej 

banky 

Československá obchodná banka, a.s. 

ČSOB stavebná sporiteľňa, a.s. 

Dexia banka Slovensko a.s. 

ISTROBANKA, a.s. 

J & T BANKA, a.s., pobočka zahraničnej 

banky 

Komerční banka Bratislava, a.s. 

OTP Banka Slovensko, a.s. 

Poštová banka, a.s. 

Privatbanka, a.s. 

Prvá stavebná sporiteľňa, a.s. 

Slovenská sporiteľňa, a.s. 

Tatra banka, a.s. 

UniCredit Bank Slovakia a.s. 

VOLKSBANK Slovensko, a.s. 

Všeobecná úverová banka, a.s. 

Wüstenrot stavebná sporiteľňa, a.s. 

Pre zaujímavosť uvediem aj banky, 

ktorých klienti už boli vyplatení 

prostredníctvom Fondu na ochranu 

vkladov: AG Banka, a.s., Slovenská 

kreditná banka, a.s., Dopravná banka, 

a.s., Devín banka, a.s.. 

-Martina Poláková- 

EKONOMIKA

KULTÚRA 

podľa 

Od detstva na krídlach 

Pokiaľ vo Vás priezvisko autora evokuje 

spojitosť s istým hudobným autorom, nemýlite 

sa. Richard David Bach je priamym 

potomkom hudobného skladateľa barokovej 

hudby, Nemca, Johanna Sebastiana Bacha. 

Richard Bach sa narodil 23. júna 1936 v 

Oak Parku v Illinoise. Podobne ako Antoine 

de Saint-Exupéry aj on našiel svoju slobodu 

na krídlach lietadla – dvojplošníka. Lie- 

tať začal ako 17-ročný, pracoval ako pilot 

vzdušných síl, neskôr ako odborný letecký 

inštruktor, stal sa autorom mnohých odborných 

príručiek pre letcov. Už v skorých rokoch 

v ňom jeden z jeho učiteľov telocviku 

objavil talent pre písanie. Richardovi sa metafora 

krídel a symbolika opustenia zemského 

povrchu stala inšpiráciou pre väčšinu 

jeho kníh, vďaka ktorým sa mu ešte stále, aj 

desiatky rokov po vydaní každej z jeho prác, 

darí vyvolať v čitateľovi nekontrolovateľný 

pocit slobody a túžby naplniť svoj život vyšším 

zmyslom. Každá jeho kniha nabáda pomyselne 

opustiť povrch zeme, vzdialiť sa 

rutinnej každodennosti ľudských krokov a 

byť nezávislým na malichernostiach a malostiach 

našich životov. 

Manželstvá s ním a bez neho 

Bol dvakrát ženatý. Z prvého manželstva mu 

zostali deti, ale až to druhé mu prinieslo duševné 

povznesenie sa. Manželstvo s Leslie 

Parrishovou, krásnou americkou herečkou, 

ktoré napriek tomu, že sa po niekoľkých 

rokoch rozpadlo, sa stalo Richardovi predlohou 

k jeho najkrajším knihám. Nej- 

SLOBODA 

Richarda 

Bacha 

Je príjemné v tom všetkom literárnom braku, ktorý v dnešnej dobe vychádza, 

nájsť kvalitnú stravu pre dušu vo forme knihy. Rovnako príjemné 

je sedieť v športovom lietadle, zažiť ten pocit odlepenia sa od 

zemského povrchu a mať na chvíľu krídla. Richard Bach nie je žiadny 

trochár. Ponúka totiž oboje. 

O Autorovi 

de o klasické romantické mydlové opery, 

o tzv. žuvačky pre oči. Leslie, ich spoločný 

duševný život, cesta porozumenia sebe samým 

a tiež svetu okolo nich, na ktorú sa odhodlali 

ísť spolu aj napriek faktu, že Richard 

stratil po prvom nevydarenom manželstve 

vieru v jeho zmysel, priniesli tomuto autorovi 

tak silnú inšpiráciu, že žiadna z myš- 

lienok, ktoré z tejto lásky vznikli, nestrácajú 

dodnes na sile a kráse. 

Začalo sa to Jonathanom... 

So svojou druhou manželkou sa stretli na 

premietaní filmu inšpirovaného jeho snáď 

najznámejšou knihou – Čajka Jonathan Livingston, 

knihou, ktorá sa v roku 1970 veľmi 

rýchlo stala bestsellerom a prekonala 

všetky rekordy v predajnosti dosiahnuté od 

roku 1936. Tak ako väčšina jeho diel obsahuje 

lietanie, či už skutočné alebo ako filozofickú 

metaforu, tiež o nich možno povedať, 

že sú poloautobiografické, pretože na 

ilustrovanie svojej vlastnej filozofie Bach 

využíva aktuálne alebo vymyslené situácie 

zo svojho života. 

Aj keď si sám v živote prešiel mnohými problémami, 

keď takmer nezvládol náhly svetový 

úspech a nečakaný prílev veľkého 

množstva peňazí do svojho života, kariérny 

úspech spojený s veľkou publicitou, dlhoročný 

a psychicky náročný boj s americkým 

daňovým úradom, rozpad manželstiev a obdobie 

života v stane, ktoré mnohí nazývali 

výstrednosťou milionára, ako on sám vraví 

– „Priťahujeme si k sebe problémy, aby sme 

si na nich vyskúšali svoje sily.“ 

Tu sú jeho najkrajšie štyri diela, ktoré mnohým 

ľuďom pomohli prekročiť svoj tieň. 

13 

Čajka Jonathan 

Livingston 

Kniha, ktorá napriek tomu, že obsahuje menej 

ako 10 000 slov, sa dá právom označiť 

ako Bachova najznámejšia. Od roku 1970 

kedy vyšla, je neustále vydávaná po celom 

svete. Jej jadro spočíva vo vyjadrení spojenia 

človeka s prírodou, vo vyjadrení faktu, 

že človek je príroda sama. Je vlastne podobenstvom 

o vtákoch – ľuďoch. V čom však 

spočíva jej krása? Zrejme je to faktom, že 

kniha sama je volaním po naplnení ľudského 

života, po slobode a ľudskej sile, je volaním, 

ktorého na svete ešte stále nie je dosť. 

Dôvodom je akiste fakt, že ľudia ešte stále 

nepochopili zmysel slova sloboda a naďalej 

zostávajú vo väzeniach svojich každodenných 

životov aj keď sú naplnení túžbou 

po zmene, po úteku, ktorá sa v nich ozýva 

snáď každý deň. Bach chce ukázať ľuďom, 

že život, aj keď v mnohých ohľadoch ťažký, 

nie je len o bezcieľnom a nezmyselnom prežívaní 

a hromadení hmotných statkov. Pre 

vykreslenie krásnych a jednoduchých myš- 

lienok, použil Bach ako hlavnú postavu 

zviera – čajku - menom Jonathan Livingston. 

Jonathan sa totiž jedno ráno prebudí a 

zistí, že už nechce byť ako všetci príslušníci 

kŕdľa a premárniť svoj život len neustálym 

lovom rýb. Vtedy sa Jonathan rozhodne svoj 

život zasvätiť lietaniu, jeho kráse, chce okúsiť 

možnosti lietania, rozhodne sa prekonať 

hranice, chce sa naučiť prostredníctvom lietania 

vlastnej slobode, chce zistiť, čo všetko 

vo vzduchu dokáže. Túži sa zbaviť všetkého, 

čo ho obmedzuje, chce popretŕhať okovy 

vlastných myšlienok, ktoré väznia jeho telo. 

Zážitok jeho neúspechov je akousi metaforou 

pre nás, ľudí, vyjadrujúcou, že na ceste 

za vlastnou slobodou a myšlienkou sa mnohokrát 

nájdeme pokorení a na kolenách, zároveň 

však musíme vedieť, že žiadna z týchto 

skúseností nie je hodná toho, nás zničiť 

či nebodaj odradiť od našej cesty vpred, k 

vlastnému šťastiu. Pretože ako vraví : „Sme 

slobodní a môžeme ísť všade, kam nás ťahá 

naše srdce, a môžeme byť samými sebou.“

Úteky z bezpečia 

Kniha je akýmsi filozofickým zamyslením, 

napísaným formou rozhovoru. Autor tu vystupuje 

v dvojroli. Stelesňuje seba, ako dos- 

pelého 50- ročného muža a zároveň dieťa, 

ktorým kedysi bol. Táto „konfrontácia minulosti 

s budúcnosťou“, v ktorej prevažuje 

sebareflexia prežitého života a uvedomenie 

si rôznych kľúčových situácií, je sprvu 

vďaka ješitnej zaslepenosti múdreho spisovateľa 

najmä lekciou udeľovanou mladému 

chlapcovi. Neskôr prerastie aj v proces 

opačný, kedy autor už ako dospelý muž zisťuje, 

že aj on sa má čo priučiť od mladého, 

naoko ešte nevyzretého chlapca. Mladý Richard 

ľutuje, že jeho dospelá, „50 ročná verzia“ 

celkom zabudla na detstvo, z ktorého 

vzišla, na svoje sny a ideály. Dospelý Richard 

zas v knihe ľutuje toho, že každé dieťa 

si musí prejsť úplne samo strastiplným obdobím 

dospievania a preto sa snaží mladému 

Richardovi pomôcť. 

„Keby som ti mal povedať jednu jedinú vec 

o živote, povedal by som ti, nikdy nezabú- 

daj, že je to hra. Nikdy nebudeme dospelí. 

To, čo z nejakého človeka vidíme v akomkoľvek 

okamžiku, je len momentka z jeho 

života a momentky neukazujú milióny rozhodnutí, 

ktoré k tomuto momentu viedli“... 

„Našou skutočnou vlasťou je zem našich 

hodnôt.“ A preto „Šťastie je odmena, ktorej 

sa nám dostáva za to, že žijeme podľa svojho 

najlepšieho presvedčenia.“... „Vyhýbaj sa 

problémom a nikdy nad nimi nezvíťazíš“... 

„Naozaj milujeme len raz či dvakrát za život, 

preto tú lásku musíme chrániť ako poklad...“ 

„Čím rozhodnejší sme, tým zreteľnejšia 

je naša kresba.“... Tieto a mnohé iné myšlienky 

sú náplňou 196 stranovej knižky. A 

nakoniec už len asi toľko: 

„Vybuduj si vo svojom vnútri miesto na 

ochranu svojej pravdy. V okamžikoch, ktoré 

budeš považovať za najdramatickejšie, ukry 

v sebe myšlienku na to, že si nekonečný život, 

ktorý si sám vyberá ihrisko na hranie. 

Ukry to, že svet, ktorý poznáš, existuje s tvojim 

súhlasom a že pre to máš dobré dôvody. 

Nechaj svet, nech ťa zaplaví, nech sa cez 

teba preleje, poznaj jeho klamstvá, nauč sa 

v nich plávať a neodporuj.“ Vtedy budeš naozaj 

šťastným. 

Most skrz navždy 

Kniha je autobiografickým príbehom o jednej 

etape života Richarda Bacha. O tom, ako 

hľadal a stretol Leslie a o tom, čo bolo ďalej... 

O láske, slobode, tolerancii, poznávaní 

a učení sa. Táto kniha je nádejou pre ľudí veriacich 

v dokonalosť a úplnosť života v láske, 

pre tých, ktorí veria v existenciu svojej 

spriaznenej duše a hľadajú ju. Myšlienka 

tejto knihy mi bola blízka, pretože tak ako 

Richard v nej, ani ja som niekedy neverila, 

že to, čo potrebujem, môžem nájsť v jednom 

človeku. Aj Richard hľadal svoju dokonalú 

ženu najskôr v ženách viacerých, pričom 

sa vyhýbal akémukoľvek hlbšiemu záväzku 

voči nim. Tento fakt najskôr obhajoval 

tým, že mu to vyhovuje, ako však čitateľ 

ďalej zisťuje, pravdou bolo, že sa len bál záväzku. 

Mal strach, že ak si Leslie k sebe pustí 

príliš blízko, ich vzťah sa skončí hádkami a 

trieskaním dverí alebo absolútnou nudou a 

pádom jeho ideálov. V Leslie však našiel niekoho, 

s kým mohol zdieľať svoje predsudky 

a vášne, dobrodružstvá, mohol sa s ňou 

smiať ako dieťa, našiel v nej ženu tak fyzicky 

peknú a samostatnú, vnútorne krásnu a 

cieľavedomú, že hneď spoznal, že na tohto 

človeka čakal celý život. Aj keď si obaja počas 

toku deja v knihe prežívajú svoje osobné 

strasti, podstatné je to, čo sa vo vzájomnom 

vzťahu naučia a toho je omnoho viac. 

Jediný 

„Jednoduchý život nás nič nenaučí. A na 

konci záleží len na jednom – čo sme sa naučili 

a ako sme vyrástli.“ 

Kniha Jediný je knihou, ktorá sa snaží rozvíjať 

nasledovnú myšlienku – čo keby sa 

čas ohol a priestor posunul a my by sme sa 

mohli stretnúť so svojimi alternatívnymi životmi 

existujúcimi v minulosti, súčasnosti 

a budúcnosti? Aké by boli? A nie je možné, 

pokiaľ o nich vieme, tiež sa od nich niečo 

priučiť? Čo by sme asi tak svojim alternatívnym 

Ja povedali? A čo by sme sa ich spýtali? 

Ako by sme sa zmenili, keby sme vedeli, 

čo sa skrýva za priestorom a časom? Odpovede 

na tieto otázky nájdete v knihe, ktorá 

síce vyžaduje od čitateľa vyššiu mieru imaginácie 

a myšlienkovej voľnosti, ale napriek 

tomu neopisuje nič iné ako realitu. Síce fantastickú 

ale existujúcu. 

UPOZORNENIE: to, že sú Richardove 

knihy tak krásne a plné ideálov 

neznamená, že sú naivné a 

že ich uskutočňovanie v živote 

je nereálne. Nie sú zlepeninou či 

bludnou spleťou myšlienok, na 

ktoré by bežný človek nedosiahol. 

Práve naopak. Pre prípad, 

že by sa Vám to však nepodarilo, 

autor s úsmevom upozorňuje na 

fakt, že nič v jeho knihách nemusí 

byť pravda. Preto je to na nás. 

A propos – v čo verím, to vidím. 

-Milka Macová- 

14 

KULTÚRA

KULTÚRA 

Lesk a bieda 

3. február 1959. Asi nejeden z vás ani len netuší, s čím sa spája tento dátum. Musím sa priznať, že 

sama som nevedela, čím je tento deň známy. No v momente, ako sa mi do uší dostal s prívlastkom 

„Deň, kedy zomrel rock and roll“ rozhodla som sa, že práve 

ja budem tá, ktorá si o tom zistí viac. Hudba ma vždy zaujímala, 

a nepochybne je aspoň pasívnym záujmom takmer každého 

človeka. Hudba je jednoducho všade, ale hlbšie zaoberanie 

sa ňou vedie k zamysleniam, 

čo všetko sa za týmto pojmom 

a realitou hudby skrýva. 

Rock and roll ako hudobný žáner sa 

vyvinul koncom 40tych rokov 20. 

storočia v Spojených štátoch. Počiatočnou 

formou tohto žánru bolo rockabilly, 

syntéza country, jazzu, miestneho folku 

a gospelu. Až od 50tych rokov bola táto 

hudba označovaná ako rockń´roll. Obrovský 

boom, nadšenie hudbou a tancom, ikony, 

ku ktorým bol smerovaný obdiv a zbožné 

pohľady. 

Hviezdy vtedajšieho rockń´rollu Buddy 

Holly, Ritchie Vallens a J.P. Richardson sa po 

koncerte rozhodli presunúť lietadlom na 

miesto, kde sa mal konať koncert nasledujúci 

deň. Tento koncert však žiaľbohu neodohrali 

- lietadlo sa zrútilo a zbožňovaní hudobníci 

boli zrazu dôvodom smútku mnohých 

fanúšikov. Táto smutná udalosť bola 

základom pre vznik označenia za Deň smrti 

rock and rollu. 

Pravdou však je, že rock and roll sa stal nesmrteľným. 

Tento termín je nielen označením 

hudobného žánru 50tych rokov, ale 

aj termínom označujúcim rockovú hudbu, 

a ten je predmetom môjho príspevku. 

Ako všetko ostatné, aj rock má za sebou vývoj, 

ktorý sa nepochybne prelína aj s obdobím 

klasického rockń´rollu, ten tvoril silný 

koreň pre vznik rockovej hudby. Má svoje 

osobnosti, svoje tragédie, postoje, životné 

štýly, osudy, drsnosť, pohľady na svet, má 

svoju dušu. Preto snáď nikto nebude namie- 

tať, že rockń´roll nezomrel. Správa z roku 

1959 bola reakciou na osud, ktorý otriasol 

svetom, nezabil však hudbu. 

Tvár dnešného rockń´rollu je však iná, ako 

bola. Vývoj tejto hudby samozrejme závisel 

od možností a ponúk doby, kedy išlo 

tak o nástroje, ako o vybavenie, od schopnosti 

presadiť sa, nájsť si vlastnú cestu. A 

práve táto cesta by sa dala považovať za 

veľmi rozdielnu a veľmi sa vyvíjajúcu, čo 

sa týka prítomnosti a minulosti. Fakt, ktorý 

neustále zostáva pravdivý, je ten, že cesta 

hviezdy je vydláždená slávou, zbožňovaním, 

považovaním seba samého a z fanúšikovských 

pohľadov za nesmrteľného, večného, 

takmer nadčloveka. Stáva sa ikonou, 

ktorá svojim konaním diktuje dobro či zlo, 

zbožňovanie či odpor, provokuje zbožné po- 

15 

hľady či nenávisť a pohŕdanie. Čo všetko sa 

však za týmto skrýva? Kadiaľ táto cesta vedie? 

Kam smeruje? A kde je vlastne jej začiatok? 

Príkladom by mohli byť práve jednotlivci, 

ktorí ilustrujú mnohé stránky života 

hviezdy rockń´rollu. Búrlivé vystúpenia 

ikon ako Rolling Stones, AC/DC, Black Sabbath, 

Gunsń´Roses, prevratnosť a záhadnosť 

Pink Floyd, Led Zeppelin, dych vyrážajúce 

zaujatie gitarou Jimi Hendrixa, či Neila 

Younga, zvláštne spojenie sálajúceho pokoja 

a odviazanej rebélie The Doors, vlastný 

svet grunge spájajúci Nirvanu, Alice In Chains, 

Pearl Jam a Soundgarden, dievčenská 

drsnosť The Hole. Rovnako má rockń´roll

aj svoje životné štýly, osudy a smrť, ktoré sa 

nemálokrát spájajú s drogami a rebelantstvom, 

čoho svedectvom bolo i veľké množs- 

tvo členov už spomenutých hudobných legiend. 

Legendy. Slovo, ktoré je prívlastkom 

hviezd. Kedy sa však hviezda stáva legendou? 

Možno nikto nebude namietať chápanie 

tohto slova v jeho posmrtnom kontexte. 

Legendami sú Elvis Presley, Jimi Hendrix, 

John Lennon, Kurt Cobain, Brian Jones, 

Janis Joplin, a mnoho, mnoho iných. Ľudia 

často nedovolia svojim vzorom, no i tým 

nenávideným, zomrieť. Spriadajú legendy 

okolo ich života a smrti, veria, že nie je všetko 

tak, ako to vyzeralo, a že ich idoly niekde 

počúvajú ich zbožné želania a takmer racionálne 

vysvetlenia ich neprítomnosti. Ak im 

dovolia zomrieť, a ich smrť sa stane faktom, 

vznikne priestor pre dohady o príčinách, a 

o tom, kto je vinný napríklad aj za samovraždu. 

Často je dlhá cesta k zisteniu, že aj 

títo boli vždy len ľuďmi a mali svoje svetské 

problémy, ktoré však ostatným možno 

zastierala sláva. Nejeden z nás by asi ťažko 

zvládal neustály nátlak točiaci sa okolo 

všetkého napredujúceho. Stať sa ikonou je 

napredovanie, ale znamená zásah do vlastného 

života, ktorý sa môže stať diametrálne 

odlišným od toho dovtedajšieho. Reklamy, 

nahrávania, hluk davu, koncerty, a v neposlednom 

rade hudobné spoločnosti. Hudobné 

spoločnosti. Dnes už nie je žiadnou raritou 

vidieť na nosiči znak nejakej svetoznámej 

korporácie, ktorá zastrešuje daný projekt. 

Bolo tomu tak aj pred zopár dekádami? 

Myslím si, že vtedy bolo udalosťou, keď skupina 

mohla vydať svoju platňu pod záštitou 

veľkého hudobného nakladateľstva. Dodnes 

sa v článkoch spomína, ktorý album tej a tej 

skupiny bol prvým vydaným určitou veľkou 

spoločnosťou. V dnešnej dobe je samozrejmosťou, 

že ak sa objaví dobrá kapela, je len 

otázkou času, kedy bude oslovená veľkými 

závodmi a bude vohnaná do davu „predurčenom“ 

preraziť a „zmeniť“ svet. Bude hnaná 

v dave neschopnom dať si pauzu a bude 

na jej výdrži, či ju svet spozná. Ak nie je 

schopná držať tempo na vopred vysekanej 

dráhe, buď sa stane inou alebo sa nestane 

vôbec. Toto je snáď dôvodom, prečo dnešný 

svet násťročných mnohokrát prežíva nadšenie 

hudbou, o ktorej nič nevedia. Hudobný 

nadšenec si zaslúži vedieť, či hudba, ktorú 

počuje je originálom, alebo je upraveným 

nápadom niekoho iného. Tento prehľad v 

dnešnom svete chýba. Kde je však chyba? 

Zapnem si televízor, prepnem na jeden z nespočetne 

veľa hudobných kanálov a poču- 

16 

jem opäť to isté. Prepnem o 3 hodiny neskôr 

a znova ma nič neprekvapí. Mnohé hudobné 

stanice hrajú rockń´roll ako muzejné kúsky. 

Keď na nejaký takýto narazím popri nekonečnom 

prepínaní televíznych staníc, moja 

radosť sa náhle prejaví tým, že gombík hlasitosti 

je neľahko skúšaný. Nepopieram, že v 

tomto období vzniká dobrá hudba, a netvrdím, 

že vznikajú len napodobeniny originálov. 

Ale protestujem proti tomu, aby sa „stará 

dobrá“ hudba hrala príležitostne a výnimočne 

(možno preto, že mnohokrát nebola 

zastrešovaná dnes poznanými veľkými 

spoločnosťami). Pretože takéto „vylúčenie“ 

dobrej hudby z každodenného života kohokoľvek 

z nás, je cestou k nevedomosti o podstate, 

základoch a rozdielnostiach od dnešnej 

hudobnej scény. 

Pred tým boli koncerty reklamou na platne, 

teraz je vydaný nosič reklamou na koncert. 

Je to snáď preto, že moderná doba nám priniesla 

internet, ktorý je okrem iného plný 

aj hudby? Veľa z nás iste nepoprie, že zvykne 

čerpať hudbu z internetu. Takto to však 

ešte pred zopár rokmi nefungovalo. Neexistovala 

taká reklama, ani dostupnosť hudby. 

Tvorcovia sa museli snažiť a venovať hudbe 

všetko, absolvovať turné a koncerty, často 

len vystúpenia v malých kluboch, aby sa 

dostali do povedomia. Dnes už mnohé tieto 

veci rieši celosvetová sieť internetu. Nepochybne 

to má aj mnoho výhod pre hudobných 

konzumentov- poslucháčom je poskytovaná 

hudba zdarma na mnohých internetových 

portáloch. Do povedomia sa však 

prostredníctvom tejto siete dostáva produkt, 

ktorý je ďaleko vzdialený od toho, čo 

umelec vytvoril. Kvalita internetovej hudby 

je len veľmi ťažko originálnou kvalitou, na 

ktorej niekto pracoval mesiace, možno roky. 

Rovnako táto sieť poskytuje väčší priestor 

pre rozširovanie hudobného braku. A tvrdiť, 

že každý vie posúdiť, čo je kvalitné a čo nie, 

vďaka tomu, čo sa mu páči, je myslím prílišné 

zľahčovanie. Aj v hudbe existuje objektívnosť. 

K tomuto všetkému sedí snáď už 

len jeden výrok: „Za všetko sa platí daň. Tou 

je napríklad úpadok kultúry počúvania. Nechcem 

urážať nikoho, kto využíva komprimované 

formáty. Mne tiež napríklad stačia 

lyže zo sekáča, lebo nie som žiaden veľký lyžiar.“ 

Realita hudby však jednoznačne nie je čierno-biela. 

Každé obdobie prináša niečo nové, 

niečo opakujúce sa, niečo vlastné a niečo požičané. 

Vždy sú tu tí, ktorí sa zaujímajú o me n- 

šinové žánre hudby a nenechajú sa vliecť 

čisto väčšinovým davom. Aj v momentálnej 

dobe je veľa ľudí „prejedených“ toho, čo vidia 

a počujú a snažia sa zamerať pozornosť 

na to menej zjavné, čo je však kvalitné. Znižuje 

sa tým záujem o hitparádové dianie a 

sústreďuje sa na hudbu, ktorá nie je v takej 

miere komercionalizovaná. 

Na záver snáď už len výrok hodný rockń´rollovej 

scény: 

„If I can´t be my own I´d feel better dead.“ 

by Thomas Layne Staley (Alice In Chains) 

-Nika Ľuptáková- 

KULTÚRA

HISTÓRIA 

univerzity 

– Rok Trnavskej 

Keď Péter Pázmány 12. mája 1635 podpísal zakladaciu listinu Trnavskej univerzity, vykonal taký veľký 

čin, ako keď učení majstri stredovekých katedrál uložia posledný kameň do stavebnej klenby. Tak ako 

ukončovací kameň klenby je umiestnený najvyššie a spája jej jednotlivé časti, tak stál Universitas Studorium 

nad predchádzajúcimi zriadeniami Pázmánya a tieto spojil nielen organizačne, ale najmä duchovne, 

čím dokončil svoje veľkolepé dielo. 

Je pravdou, že už Pázmányov predchodca 

arcibiskup M. Oláh v roku 1566 založil 

v Trnave kňazský seminár. Keďže v po- 

čiatku v ňom bolo miesto len pre desať poslucháčov, 

v rokoch 1630-31 Pázmány seminár 

zreorganizoval a rozšíril. Predovšetkým 

si musel zabezpečiť finančné prostriedky 

pre jeho činnosť. So súhlasom kráľa, 

časť prostriedkov získal z príjmov niektorých 

cirkevných organizácií a zo svojich 

vlastných peňazí kúpil dom pre potreby seminára. 

22. novembra 1630 píše kráľovi nasledovné: 

„Tak veľmi potrebujeme kňazov, 

že ak by sme disponovali raz takými prostriedkami, 

ktoré teraz máme, ani tie by 

nám nestačili. Ja síce sa snažím vychovať 

pre cirkevnú dráhu mnohých mladých ľudí, 

ale veľkosť potrieb presahuje moje sily. Preto 

sa obraciam k trónu vašej výsosti, aby ste 

ráčili podporovať moje snaženie.” Napriek 

zložitým ekonomickým a politickým podmienkam 

dokázal získať obrovské prostriedky. 

Vďaka tomu seminár mohol prijať záujemcov 

o kňazský stav už v roku 1631. Popritom 

mal záujem aj o výchovu a vzdelávanie 

svetskej mládeže. Výchovu svetskej mládeže 

mal sledovať šľachtický konvikt, ako aj 

Adalbertinum – domov slúžiaci pre študentov 

z chudobných rodín. O založenie oboch 

sa zaslúžil práve on. Cirkevný majetok využíval 

len v súlade s jeho určením, pre svoje 

Trnavská univerzita okolo roku 1930 

potreby venoval len nepatrnú časť príjmov, 

aby jeho ustanovizne netrpeli núdzou. Síce 

jeho cesta do Ríma v roku 1632, keď na pápežskom 

dvore vystupoval ako vyslanec 

Ferdinanda II., na úrovni diplomacie bola 

neúspešná, v očiach cirkevných kruhov získal 

značnú prestíž. U pápeža Urbana VIII. 

nedokázal eliminovať vplyv kardinála Richelieua, 

čo preto malo byť dôležité, že ka- 

Zoznam prvých študentov 

17 

tolícki Francúzi sa spojili s protestantskými 

Švédmi proti Habsburgovcom. Napriek 

tomu, že na poli diplomacie utrpel porážku, 

odišiel ako morálny víťaz, lebo samotného 

pápeža upozorňoval na jeho postoj podľa 

vyšších, nestraníckych hľadísk a zároveň 

mu pripomínal jeho úlohu: „Vaša Svätosť, 

zľutujte sa nad katolíckymi národmi postihnutými 

mnohými pohromami, za blaho ktorých, 

pastier je povinný obetovať nielen poklady 

Cirkvi, ale aj svoj vlastný život. Keď 

potrebné prostriedky v nutnom čase nevyužije, 

potom sa bude musieť zodpovedať 

pred Bohom za svoje hriechy.” Za tvrdými 

slovami Pázmánya, adresovaným pápežovi, 

je skrytá dôležitá výpoveď, že aj keď bol cisárovým 

vyslancom, v tom čase cisárove záujmy 

boli totožné nielen so záujmami univerzálnej 

Cirkvi, ale aj so záujmami kresťanov 

Uhorska, ktorých sužovala turecká nadvláda. 

Preto požadoval materiálnu podporu 

od pápeža. Keďže Pázmány sám hradil trovy 

svojej cesty do Ríma, kráľ po troch rokoch 

mu poslal dlhopis na 40 tisíc zlatých forintov. 

On k nim pridal svojich 60 tisíc v hotovosti 

a z týchto peňazí vznikol základný kapitál, 

ktorým po stránke materiálnej zabezpečil 

budúcnosť novovzniknutej univerzity. 

Zrejme to plánoval už dávno a zbieral na 

to peniaze, lebo v liste Ferdinandovi II. z 29. 

marca 1635 mu dáva na vedomie, že peniaz-

mi naloží tak, aby vzniklo sväté a potrebné 

(sanctum et necessarium) dielo – založenie 

univerzity v Uhorsku. Pázmány nezačínal 

s realizáciou svojho veľkého diela bez 

obáv. Vedel, že nemá dostatok času, ani sily. 

Uvedomoval si potrebu založenia univerzity, 

lebo v oblasti katolíckeho školstva badal 

značné zaostávanie. Ale ako to bude možné 

dobehnúť – uvažoval – a dokáže tak skromne 

začínajúca ustanovizeň vyhovieť očakávaniam, 

ktoré sú na ňu kladené? Podarí sa 

ukončovací kameň založiť do tak komplikovanej, 

rôznymi spôsobmi realizovanej stavby? 

A podarilo sa. 

Popri materiálnych základoch bolo nutné 

zabezpečiť aj potrebný učiteľský zbor. Touto 

úlohou sa mohli zhostiť tí, ktorí v tom 

mali najlepšie skúsenosti – jezuiti. Ich výchovno-vzdelávací 

systém vyvolal všeobecný 

obdiv, tak v katolíckom ako aj v protestantskom 

tábore. Uznal to aj sám Gabriel 

Bethlen, Pázmányov ideový protivník, 

ale zároveň jeho spojenec, keď sa jednalo o 

osud budúcnosti krajiny. Pázmány chcel založiť 

skutočnú univerzitu, ale v podmienkach, 

keď krajina bola politicky, nábožensky 

viacnásobne rozdelená, uspokojil sa z 

počiatku len s dvomi fakultami. Bol si vedomý 

toho, že okrem katolíckej cirkvi, univerzita 

musí slúžiť aj národu. Vo svojom liste 

adresovanom viedenskej univerzite vyzdvihol, 

že príčinou náboženských a politicko-administratívnych 

nedostatkov je absencia 

univerzity. Popritom sledoval aj kultúrne 

pozdvihnutie krajiny. 

Pázmány akoby cítil ubúdanie svojich síl, s 

takou horúčkovitou naliehavosťou, s takým 

mohutným úsilím pracoval na tom, aby sa 

otvorenie mohlo uskutočniť na jeseň 1635. 

Jeho smelý plán sa stal skutočnosťou: 13. 

novembra slávnostným otvorením začala 

svoju činnosť Trnavská univerzita. Jej prvým 

rektorom sa stal jeden z najvýznamnejších 

vzdelancov svojej doby, doktor filozofie 

a teológie, jezuita Georgius Dobronoki. 

Na dvojfakultnej univerzite základným štúdiom 

bolo ukončenie filozofickej fakulty, čo 

zároveň umožnilo nastúpiť na teologickú fakultu 

tým, ktorí sa pripravovali na kňazskú 

dráhu. Na filozofickej fakulte výučba trvala 

tri roky. V prvom roku sa študovala logika, v 

druhom fyzika a matematika, v treťom etika 

a metafyzika. Jej absolventom, ktorí na konci 

štúdia úspešne vykonali skúšky z predpísaných 

predmetov, bol udelený titul magister 

artium liberalium et philosophiae – magister 

slobodných umení a filozofie. Teologická 

fakulta začala svoju činnosť 3. novembra 

1638, keď prvý ročník ukončil filozofickú 

fakultu. V roku 1667 univerzita sa rozšírila 

o právnickú fakultu a v roku 1769 Mária 

Terézia, popri udelení titulu Kráľovská univerzita, 

založila lekársku fakultu, ktorá sídlila 

v budove terajšej Fakulty zdravotníctva 

a sociálnej práce. 

Napriek skromným začiatkom je zrejmé, že 

v roku 1635 v Trnave začala svoju činnosť 

jedna z najmodernejších univerzít Európy. 

Pázmányovi sa vďaka univerzite podarilo 

vychovať takú generáciu intelektuálnej elity, 

ktorá v ďalšom období sa významne za- 

slúžila o to, aby sa krajina postavila na nohy. 

Pázmány sa toho už nedožil. Cítil, že mu u- 

búdajú sily, preto sa náhlil s otvorením univerzity. 

Od svojich spolupracovníkov, študentov 

vyžadoval veľa, ale nikdy nie to, čo 

on nebol schopný urobiť už predtým. V domácom 

prostredí vytvoril možnosť získania 

najvyššieho vzdelania, preto je pochopiteľné, 

že mal veľké očakávania, tak voči svojim 

súčasníkom, ako aj voči svojim nasledovníkom. 

Trnava sa stala univerzitným mestom. Založenie 

univerzity znamenalo vznik jednej z 

najvýznamnejších inštitúcií európskej kultúry. 

Univerzita bola dejiskom vedy krajiny, 

stala sa „vedeckou arénou”, v ktorej sa odohrávali 

vedecké a kultúrno-politické zápasy. 

Bez univerzity bola akákoľvek krajina zbavená 

svojho kultúrneho vývoja. Univerzitné 

centrá zaslúžene boli aj centrami kultúry, 

verejnej správy a politiky. Univerzita, aby 

sme použili typickú stredoeurópsku terminológiu, 

bola reprezentantom vedy a kultúry 

daného národa. Bola takou inštitúciou, 

ktorú keď uznali medzinárodne, tak uznali 

aj autentičnosť vedy daného národa. 

Slúži ku cti vedenia mesta Trnavy, že rok 

18 

2010 vyhlásilo 

za rok Trnavskejuniverzity. 

Je potrebné 

sa ale zamyslieť 

nad Pázmányovýmodkazom. 

Napriek 

tomu, že v Trnave 

sídlia dve 

univerzity a ďalšia, 

relatívne samostatnáfakul- 

ta STU, Trnava 

Prvá pečať Trnavskej 

univerzity 

nie je skutočným, moderným univerzitným 

mestom. Je to zapríčinené práve 

tým, že tu sídliace univerzity sa v očiach 

odbornej verejnosti javia skôr ako vidiecke. 

Tak ako Pázmány v roku 1635 

dokonal svoje veľkolepé dielo, tak by bolo žia- 

duce spojiť súčasné rozdrobené univerzity 

v jeden silný celok a vybudovať skutočne 

silnú, životaschopnú vedeckú univerzitu. V 

tom vidím odkaz Petra Pázmánya spred 375 

rokov. 

-Otto Csámpai- 

Kardinál Peter Pazmány 

HISTÓRIA

TOP TÉMY 

O tom, 

čo sa stalo 

a čo prekvapilo 

Rok 2010 je už v plnom prúde a zrejme vôbec nezostane skúpy na 

udalosti, ktoré nás pobavia, rozosmejú, zarmútia, či nahnevajú 

(spracovala Katka Kepenešová) 

Feel at Home 

Centrum pre interkultúrny dialóg rozbehlo 

projekt zameraný na zvýšenie 

kultúrneho povedomia medzi jednotlivými 

krajinami. Projekt je financovaný 

z Európskeho fondu pre integráciu 

štátnych príslušníkov tretích krajín. 

Cieľom portálu je pomôcť cudzincom, 

migrantom zorientovať sa v spoločnosti, 

do ktorej prichádzajú a tiež 

majoritnej spoločnosti priblížiť iné 

kultúry, a tak zabrániť stretom kultúr 

a vznikajúcemu napätiu. Portál www. 

migranti.sk je podporovaný projektom 

Feel at Home. Portál obsahuje tri sekcie. 

Prvá je venovaná cudzincom, obsahuje 

informácie o Slovensku, ďalšia 

informuje o migračnej politike Európskej 

Únie a migračnej politike Slovenska. 

Portál približuje život cudzincov, 

ich problémy, ich kultúru. Portál je 

prístupný aj v ukrajinskom, vietnamskom 

jazyku, nemeckom a anglickom 

jazyku. 

Abdikácia 

Dekan FZaSP TU v Trnave, prof. 

František Mateička, abdikoval na 

svoj post dekana ku dňu 1. februára 

2010. Z tohto dôvodu bolo zvolané 

mimoriadne zasadnutie Akademického 

senátu FZaSP TU v Trnave dňa 

4. februára 2010, kde prebehla voľba 

osoby poverenej výkonom funkcie 

dekana fakulty do vymenovania nového 

dekana. Jediným navrhnutým 

kandidátom bol prof. Martin Rusnák. 

Akademický senát FZaSP TU v 

Trnave, na základe výsledkov hlasovania, 

schválil návrh na vymenovanie 

prof. Martina Rusnáka, ako osobu 

poverenú výkonom funkcie dekana 

FZaSP TU v Trnave do vymenovania 

nového dekana. 

Zimná olympiáda 

12. februára o 17. hodine miestneho času sa v Hale BC Place vo Vancouveri otvorili XXI. zimné olympijské hry 2010. 

Olympijský oheň slávnostne zapálili štyri športové kanadské osobnosti. Za zvukov kanadskej národnej hymny v podaní 

Nikki Yanofskej vztýčili kanadskú vlajku a začalo slávnostné defilé krajín a 

ich športovcov, po ktorom nasledoval oficiálny program. Na čele 77- člennej 

slovenskej výpravy kráčal Žigmund Pálffy, ktorý niesol vlajku našej krajiny. 

Začiatok olympiády poznačila smutná udalosť- smrť gruzínskeho sánkara Kumaritašviliho, 

ktorý zomrel počas tréningu. Pokojný priebeh narušili antiolympijské 

demonštrácie niekoľkých tisíc ľudí. 

V krajine javorových listov zazneli aj tóny slovenskej hymny. Prvú medailu 

pre Slovensko získala biatlonistka Anastázia Kuzminová v rýchlostných pretekoch, 

ktorá svoju zbierku rozšírila aj o striebornú medailu v stíhacích pretekoch 

na 10 kilometrov. Zbierku medailí doplnil o bronzovú Pavol Hurajt v 

pretekoch na 15 km. 

Hokej donútil Slovákov k rannému vstávaniu. Slovenskí hokejisti sa po úspešných 

bojoch cez Švédov prepracovali až do semifinále, kde im k finále zahatala 

cestu Kanada, no nádej na bronzovú medailu ešte žila. V zápase s Fínskom 

pri hokejistoch stálo viac smoly ako šťastia a Slovensko obsadilo štvrté miesto. 

No napriek smútku, to bolo výborné umiestnenie. 

Slovensko v celosvetovom rebríčku obsadilo 17. miesto a s Vancouvrom sa 

rozlúčilo dôstojne. Všetkým športovcom patrí vďaka. 

Budúce olympijské hry sa uskutočnia o štyri roky v Soči v Rusku. 

19

Ostrov Haiti zasiahlo 12. januára zemetrasenie 

s magnitúdou 7,2. Tento deň sa zapísal 

do čiernej kroniky pre celý svet. Pod troskami 

zrútených budov sa nachádzal veľký počet 

obetí a zranených, ktorí potrebovali pomôcť. 

Katastrofa si vyžiadala viac ako 230 

000 obetí. Do hlavného mesta Port-au-Prince 

začala smerovať pomoc z celého sveta. 

Červený kríž a ďalšie humanitárne organizácie 

vyslali okamžite svoje tímy do postihnutej 

oblasti. Bezprostredne po katastrofe 

zareagovalo aj občianske združenie Človek 

v ohrození, ktoré vyhlásilo verejnú zbierku 

„SOS Haiti“. 

Človek v ohrození spolupracovalo pri poskytovaní 

pomoci so svojimi partnermi Člověk 

v tísni a Concern (IRL). Haiti si vyžadovalo 

rýchlu a efektívnu pomoc. Ako upozorňovala 

Marcela Ondaková zo sekcie huma- 

Nákup liekov cez internet - áno či nie?? 

Bez internetu si dnes už nevieme predstaviť 

svoj život. Okrem informácii, stretávaní 

sa na sociálnych sieťach či platení účtov, 

môžeme cez internet nakupovať tovar všetkého 

druhu. 

Novela zákona o liekoch priniesla možnosť 

nakupovať cez internet aj voľnopredajné 

lieky a zdravotnícke pomôcky. Internet 

zastupuje prácu lekárov a lekárnikov. 

Ľudia si za pomoci internetu určia diagnózu 

aj liek, ktorý potrebujú, potom už len stačí 

kliknúť na ikonku, vložiť do „košíka“ a nákup 

je hotový. Podľa prieskumu, ktorý uskutočnila 

agentúra Gfk Slovakia, Slováci patria 

k internetovému národu. Internet využíva 

viac ako 56% obyvateľstva. Prieskumu sa 

Haiti 

nitárnej a rozvojovej pomoci, pre Haiti bolo 

potrebné rýchle a správne reagovanie so 

zreteľom na potreby ľudí zasiahnutých zemetrasením. 

Ku záchrane Haiti sa zapojil aj 21- členný 

tím záchranárov a lekárov, ktorý boli vyslaný 

z Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej 

práce Sv. Alžbety a pracovníkov komplexnej 

záchrannej služby. Svojou prácou prispeli k 

záchrane ľudí, vytvoreniu poľnej nemocnice 

a tiež zabráneniu šírenia epidémií. Slovenský 

záchranári pomáhali aj pri vyprosťovaní 

tiel spod trosiek zrútených budov. Túto 

záslužnú prácu ocenil Úrad vlády Slovenskej 

republiky udelením Pamätných listín. 

Slováci prostredníctvom neziskových organizácii 

prispeli na zemetrasením poznačené 

Haiti viac ako 1 265 000 eur. 

Pre Haiti je najpotrebnejšia koordinácia 

zúčastnilo 509 ľudí vo veku od 15 do 61 

rokov. 

Informácie o liekoch hľadá na internete 

65% ľudí a až 77% ľudí tento nákup pokladá 

za dobrú vec a považujú ho za bezpečný. 

Povolenie na predaj majú len subjekty, 

ktoré majú aj verejné kamenné lekárne. 

Internet teda prináša ľahší prístup 

k liekom, no pred kliknutím a potvrdením 

nákupu si treba overiť, či naozaj 

ide o povolený predaj, a tak ako 

to už pri internete chodí, nezabú- 

dať na ostražitosť a nenahrádzať klikaním 

návštevu lekára. 

20 

všetkých humanitárnych organizácii a tiež 

dostatok humanitárnych pracovníkov a lekárov, 

ktorých je na Haiti nedostatok. Podľa 

odhadov, obnovenie života na Haiti bude trvať 

niekoľko rokov. O strechu nad hlavou 

tam prišlo viac ako milión obyvateľov. Sirotami 

sa stalo množstvo detí, ktoré dennodenne 

bojujú o život, hrozí im aj zneužívanie 

a nemalá je aj hrozba, že sa dostanú do 

rúk obchodníkov s deťmi. 

Solidaritu s Haiťanmi prejavili aj slovenskí 

hudobníci, ktorí odohrali koncert bez nároku 

na honorár. Koncert „Hráme pre Haiti“. 

Koncert sa konal pod záštitou agentúry 

Pohoda a občianského združenia Človek v 

ohrození. Vstupné na koncert bolo 3 eura, 

ktoré poputujú na pomoc ľuďom. 

TOP TÉMY

POLITIKA 

R o © k 

Chradnúce pódiové komponenty pomaly kompletizujú hlavní konštruktéri, ich ďalší pochod mestskými halami 

a vydláždenými námestiami odštartuje neľútostný súboj politických avantúr tigrovho, volebného roku 

2010 

Popravde, nie je tomu tak dávno, čo bohatá 

ponuka plastových kelímkov volebného 

opojenia spolu so straníckymi 

merkantilmi (začínajúc kľúčenkami končiac 

dáždnikmi), vyvažovala chudobný dopyt 

po reálnych témach občianskej participácie. 

Iste je vecou názoru nakoľko vnímame 

politické správanie občanov za správne, 

či nesprávne, v ľavo-pravom politickom 

spektre by však mala rezonovať otázka, či 

je verejný záujem občanov primeraný a postačujúci. 

Áno, minuloročný „trojkoncert“, ktorý odštartovali 

(„predčasné“) voľby prezidenta, 

eurovoľby s opäť rekordnou volebnou účasťou 

(najnižšou v rámci všetkých členských 

štátov Európskej únie), a napokon bezzubé 

voľby do Vyšších územných celkov, nevypredal 

zatekajúce haly občianskej spoločnosti 

ani do rozmeru polyfonickej súťaže 

Superstar. Povinný a regulérny cyklus bol 

však dodržaný, zúčastnené zloženia a 

formácie zinkasovali právoplatné 

honoráre. Najhoršie zo všetkého napokon 

vyšli verní diváci – voliči a 

poslucháči so ziskom ohratých 

platní, nemožných prehratia pre 

svoju technopolitickú zaostalosť. 

Volebný ro(c)k proste ignoruje čoraz 

viac občanov. Takmer 85 percentná 

volebná účasť pri zlomovej inscenácii 

roku 1998 ostro kontrastuje s 

komornou, niečo vyše polovicou 

poslednej, veľkej ro(c)kovo-volebnej 

udalosti 2006. 

Logicky sa preto zdá byť na pováženie, 

či ešte dokáže niektorá zo 

stálic politického spektra vydať mobilizujúci 

tón, ktorý vženie čo najširšiu 

masu za plenty volebných miestností, 

alebo to budú nováčikovia ro(c)ka 

s paletou zbrusunových cover verzií svojich 

starších konkurentov. 

Aranžovanie predvolebných scén preto zamestnáva 

hlavy volebných tímov, naráža 

pritom na niekoľko zásadných otázok: 

- aké osvetlenie javiska, v podobe vý- 

21 

o l i e b 

razných tém, bude nateraz najlákavejšie? 

- kto bude páliť pomyselnú gitaru predvolebných 

sľubov a dostávať tak do tranzu milovníkov 

ohňa? 

- komu sa podarí vybubnovať najviac a nestratiť 

pritom paličky 

povolebnej 

spolupráce? 

Posledný otáznik 

veľa o 

silnej účasti 

nehovorí, pre konštruktérov 

je však 

podstatný, nakoľko 

bez bubeníka sa nehrá... 

Celý, predchádzajúci súbor 

skrytých významov, predstavuje 

oficiálny pohľad na udalosti, ktoré 

nás v rámci verejného záujmu čakajú. 

Politika však nie je len to čo vidíme 

a počujeme, je to súbor vplyvov 

a taktiež zvukov, nepočuteľných bežným 

sluchom, na ktoré však reagujú tí 

vycvičení. Zistiť, kedy konkrétny verejný 

činiteľ - subjekt reaguje na zvláštne 

volanie svojho cvičiteľa, patrí medzi náročnú 

a nezaslúženú prácu. 

Preklenutie slovenskej, občianskej nemohúcnosti 

však netkvie v odhaľovaní rôznych 

komplotov a konšpirácií, ide skôr o iné podstatnejšie 

veci. 

Tou podstatou je moc, ktorá pochádza od 

občana, moc obmedzujúca sa len na volebný 

akt, sprevádzaný pomaly už tradičným výberom 

medzi menším a väčším zlom. Tento 

prístup v masovom meradle logicky nemôže 

priniesť väčší efekt, nakoľko často spomínaný 

pojem politická kultúra vôbec neznamená 

len správanie sa politikov na verejnosti. 

Ide o duchovné a intelektuálne 

prostredie, v ktorom sa vytvára, interpretuje 

a posudzuje politika, pričom v tomto prostredí 

nachádzame názory, hodnoty, postoje 

jednotlivcov a spoločností ohľadne vlády a 

samotnej politiky (Sopóci, 2002). Toto pro-

stredie však musí vytvárať nielen iniciatíva 

politických strán, ale najmä občania v podobe 

záujmu o veci verejné. Občania sa však 

vo väčšine o veci verejné nezaujímajú. Isteže 

mnohí môžu namietať, nakoľko pravidelne 

sledujú hlavné spravodajské relácie jednotlivých 

televízií aj so záverečnou reportážou 

o zvieratkách, to však nemožno označiť 

za verejný záujem, skôr sledovanosť, mnohokrát 

sledovanosť bezobsažnú. Skutočný 

verejný záujem nespočíva hneď v angažovaní 

sa vo vrcholovej politike, stačí ak sa jedinec 

– občan zaujíma o svoje bytostné prostredie, 

v ktorom žije. Decentralizácia verejnej 

správy je zásadným zlomovým momentom, 

kedy okrem kompetencií prechádzajúcich 

na obce a mestá, možno vo väčšej miere 

kreovať vlastný regionálny rozvoj. Táto 

oblasť, podľa môjho názoru najpodstatnejšia 

pre budúcnosť tohto štátu, nie je, na pár 

výnimiek, nijak zvlášť pre občanov zaujímavou. 

Občania spoznávajú vrcholových politikov 

prostredníctvom médií, ich zlé a dobré 

vlastnosti. Je namieste sa spýtať, či občania 

takisto registrujú čelných predstaviteľov 

ich rodného mesta - obce, ktorí rozhodujú 

o osude, často nemalej sumy peňazí, získanej 

práve z daní tamojších občanov. Pri hlbšom 

nahliadnutí, ktoré je verejne dostupné 

v podobe obecného či mestského rozpočtu, 

stojí zato získať prehľad z akých zdrojov sa 

kŕmi a opíja miestna telovýchovná jednota, 

či športový klub. Je to len malý príklad 

z môjho bytostného prostredia, ktorý zostáva 

nepovšimnutý, v záujme dobrých susedských 

vzťahov nežiaduci. 

Nie je účelom obviňovať aktérov regionálnej 

politiky z nekalých praktík, treba si však 

uvedomiť, že cesta k transparentnosti nie 

je len vecou inštitúcie požívajúcej obdobný 

názov. Musí sa stať hnutím obyvateľov tejto 

krajiny, v záujme riešenia problémov, ktoré 

sa nesporne môžu prejaviť na makropolitickej 

úrovni. Parafrázujúc jeden úspešný, 

predvolebný slogan, heslom občanov by sa 

mohlo stať: Cítim národne, myslím komunálne. 

Jeho dôsledným dodržiavaním možno 

naštartovať viaceré mechanizmy, obdivované 

práve na sídlach západnej Európy. 

Tento proces je možný, vyžaduje si veľa úsilia, 

mnoho nezištnosti a v mnohých prípa- 

doch stačí len vyjsť zo svojich obydlí a podporiť 

miestne občianske, či kultúrne podujatia. 

Tam sa ukrýva celá mágia najpoužívanejšieho 

a najnefunkčnejšieho pojmu občian- 

ska spoločnosť. Na jej uvedenie do pohybu 

neexistuje monopol, pretože zmyslom obči- 

anskej spoločnosti je samotný občan. 

Volebné árie postupne zamestnávajú svojich 

sólistov, našim občianskym údelom je 

vypočuť si zopár umeleckých prevedení. 

Rezignáciou však môže občan viac stratiť 

než získať. A vždy je čo stratiť. Pretože práve 

rezignáciou vyhral jeden slogan a s ním 

22 

aj komunálny prezident... 

(to be continued) 

-Matúš Német- 

POLITIKA

SOCIO 

Môj krátky pohľad na 

streetwork s IUD a SW 

Pred skoro tromi rokmi som začala pracovať v Združení STORM 

ako streetworkerka (terénna sociálna pracovníčka) s injekčnými 

užívateľmi drog (IUD) a osobami pracujúcimi v sexbiznise (sex workers- SW) v Trnave. Rada by som sa s 

vami podelila o moje pracovné skúsenosti s touto skupinou klientov a o môj názor na streetwork ako taký. 

Niečo o našom združení 

Združenie STORM pracuje v troch mestách 

- Nitre, Trnave a Seredi. So svojimi klientmi 

sa stretávame priamo na ulici, v ich prirodzenom 

prostredí. Naša práca je založená 

na princípoch filozofie HARM-REDUCTION, 

ktorej snahou nie je klienta presvedčiť o potrebe 

jeho absolútnej abstinencie, ale naučiť 

ho správať sa zodpovedne k sebe, svojim 

blízkym a okoliu. Ide o takzvanú ochranu 

verejného zdravia a znižovanie počtu 

voľne pohodených infekčných striekačiek. 

Zberom použitých striekačiek sa snažíme 

predísť riziku šírenia krvou prenosných 

chorôb ako je žltačka typu B a C, HIV a podobne. 

Tento rok bol skutočne mimoriadny 

z dôvodu vysokého výdaja materiálu, ktorý 

našim klientom ponúkame na bezpečnejšiu 

aplikáciu drog. Oproti minulému roku sa 

počet vydaných sterilných striekačiek zvýšil 

o takmer 40-tisíc. Návratnosť striekačiek 

sa za uplynulý rok vyšplhala na 90, 06 %, 

čo je pre nás jednoznačným ukazovateľom 

dôvery našich klientov a potrebnosti našej 

služby. Osobám pracujúcim v sexbiznise poskytujeme 

prezervatívy, vlhčené vreckovky 

a pod. No našou hlavnou úlohou v teréne 

je pomôcť klientom vždy, keď majú nejaký 

problém. Poskytujeme im poradenstvo, v 

prípade potreby sociálnu asistenciu, môžeme 

ich nakontaktovať na ďalších odborní- 

kov. A niekedy stačí aj fakt, že je tu pre nich 

niekto, s kým sa môžu otvorene porozprávať 

o tom, čo ich trápi, a kto ich neodsudzuje, 

ale akceptuje ako plnohodnotných ľudí. 

Moja cesta streetworkerky 

Ponuka zapojiť sa ako dobrovoľník do združenia 

STORM k nám prišla v druhom ročníku. 

A tak sme sa so spolužiačkami rozhodli 

skúsiť to a využiť šancu dozvedieť sa niečo 

nové. V tom období som nevedela, či naozaj 

chcem robiť sociálnu prácu a či na to mám. 

Táto ponuka prišla v pravej chvíli a tak som 

absolvovala viacdňový výcvik, ktorého účelom 

bolo získať základné informácie o drogách, 

princípoch Harm reduction, terénnej 

sociálnej práci, pohlavne prenosných chorobách 

a pod. Po výcviku nasledovali tzv. 

náčumy - spoločne s dvoma streetworkermi 

sme išli do terénu, aby sme zistili, ako to 

celé v praxi vyzerá. Na môj prvý náčum nikdy 

nezabudnem. Každý máme svoje predsudky 

a stereotypy a musím sa priznať, že aj 

ja som ich mala a to konkrétne voči ženám 

pracujúcim v sexbiznise. Stačila však hodina 

na to, aby sa zrútili ako domček z kariet. 

Už na náčume som totiž zistila, že sú to normálne 

ženy, ktoré v sebe niečo zlomili, aby 

mohli na ulici „prežiť“. 

Niekedy je až obdivuhodné, čo všetko dokáže 

človek prekonať. Každý náš klient má svoj 

23 

životný príbeh, svoju strastiplnú cestu. Na 

ulici sa môžeme stretnúť so všetkými typmi 

klientov: manipulatívnymi, depresívnymi, 

klientmi v odpore,... Na nás, ako terénnych 

sociálnych pracovníkoch je, aby sme ku každému 

našli cestu, aby sme využili svoje vedomosti 

a schopnosti a každému klientovi 

poskytli adekvátnu pomoc, ktorú potrebuje. 

Niektorí klienti prídu na naše stanoviská 

raz za čas, niektorí prídú na každý téren. 

Jedným z najsilnejších zážitkov je pre mňa 

budovanie vzťahu sociálny pracovník - klient. 

Na začiatku som pre našich klientov 

bola nováčik a obracali sa skôr na kolegov, 

tzv. „starších streetov“. Postupom času začali 

však dôverovať aj mne. Je to skvelý pocit, 

keď dokážete navodiť takú atmosféru, že aj 

mlčanlivý klient sa pri vás otvorí. 

Výhody a nevýhody - 

-záverečné bilancovanie 

Streetwork má veľa pozitív. Tým, že pracujeme 

priamo v prirodzenom prostredí klientov, 

zachytíme aj tých ľudí, ktorí akoby vypadli 

zo siete inštitucionálnych foriem pomoci 

(teda by ju nikdy nevyhľadali). Ďalším 

plusom je to, že sme mobilní a môžeme meniť 

miesto nášho pôsobenia podľa potreby 

klientov. Napríklad od februára tohto roku 

sa STORM v Trnave presunul na Coburgovú,

kde je podľa našich klientov veľa IUD. 

Nie je to však len zmena stanoviska, ktorou 

môžeme pomerne rýchlo reagovať na aktuálne 

problémy klientov. Dôležité je, aby sa 

terénny sociálny pracovník neprestal vzdelávať 

vo svojej oblasti a vedel tak klientom 

poskytnúť najnovšie a pravdivé informácie, 

ktoré by mu mohli pomôcť. Jednou z výhod 

je tímová práca. Do terénu chodia vždy dvaja 

pracovníci, ako kvôli bezpečnosti tak aj 

kvôli efektívnejšej pomoci. Je dobré mať v 

teréne niekoho, na koho sa môžete v prípade 

akejkoľvek problémovej situácie spoľah- 

núť. Práca v tíme však zahŕňa aj prerozdeľovanie 

úloh v združení (od písania projektov 

až po balenie materiálu), aby združenie vôbec 

mohlo fungovať. 

V tom, aby naša práca v teréne bola kvalitná, 

nám pomáhajú pravidelné supervízie. 

Pri našej práci sa nestretávame len s pozitívnymi 

vecami a niektoré silné udalosti v 

živote klienta sa chtiac-nechtiac dotknú aj 

nás (tehotná sex workerka, ktorá pracovala 

aj v deviatom mesiaci tehotenstva, smrť 

klienta,...). A práve supervízie pomôžu pracovníkovi 

vyrovnať sa s tým tak, aby mohol 

aj naďalej efektívne pracovať v teréne. Supervízie 

sú skvelou psychickou očistou aj 

keď má pracovník pocit vyhorenia, alebo 

pri problémoch v tíme. 

Napriek vymenovaným pozitívam si myslím, 

že streetwork na Slovensku sa oproti 

zahraničiu ešte „má čo učiť“. Veľkou bariérou 

v jeho rozvoji je podľa mňa aj slabé 

financovanie. A neustále hľadanie zdrojov 

je vyčerpávajúce. Na Slovensku existuje 

ešte mnoho predsudkov a čím ďalej tým 

silnejší mám pocit, že ľudia sú stále viac a 

viac zahľadení do seba. Injekční uźívatelia 

drog a osoby pracujúce v sexbiznise sa nachádzajú 

na okraji spoločnosti a spoločenského 

záujmu. Je preto ťažké nájsť donorov 

na projekty týkajúce sa pomoci práve tejto 

skupine klientov. Jednou z ďalších nevýhod, 

ktoré sú spojené so samotným výkonom 

streetworkera, je chýbajúca spätná väzba. 

Niektorí klienti proste odídu z ulice, alebo 

idú na liečbu. Naše služby sú anonymné a 

nízkoprahové, takže o tom, ako pokračoval 

ich životný príbeh, vieme len od ostatných 

klientov, alebo nám ostáva iba dúfať, že sa 

majú lepšie, ako sa mali na ulici. 

Aj keď existujú tieto negatíva, mne osobne 

dal streetwork a práca s touto skupinou klientov 

veľmi veľa. Za tie tri roky som osobnostne 

aj profesionálne vyrástla, naučila 

som sa pracovať s rôznymi typmi klientov 

aj pracovať v tíme. Zistila som, že sociál- 

na práca je to pravé pre mňa a určite by som 

v tejto oblasti chcela ostať aj po skončení 

štúdia. Preto každému študentovi sociálnej 

práce odporúčam, aby sa nebál zapojiť 

do rôznych projektov, či organizácií vykonávajúcich 

sociálnu prácu so skupinou klien- 

tov, ktorá ho zaujíma. Ľudia, s ktorými sa 

pri svojej práci stretnete, a tiež informácie 

a zručnosti, ktoré nadobudnete, vás určite 

posunú niekam ďalej. 

-Kristína Koršňáková- 

24 

SOCIO

SOCIO 

Týka sa nás 

chudoba ? 

Spleť písmen, rôzne vnímané spoločnosťou, subjektívne prežívané jednotlivcami, spôsobujúce utrpenie, 

sociálne vylúčenie a beznádej, ktorá vedie ľudí k nepochopeným činom - CHUDOBA. 

Každý z nás má svoju predstavu o 

tom, čo je chudoba. Väčšinou sa nám 

vybaví obraz bezdomovca, ktorý od 

nás pýta pár drobných, alebo rodiny žijúce 

v hrozných podmienkach, kedy nemajú ani 

na základné potreby. Televízne relácie nám 

servírujú srdcervúce príbehy, ktoré znásobia 

emóciami a čím je tých emócií viac, tým 

lepšiu sledovanosť im to zaručí. Ale čo je naozaj 

chudoba a ako sa s ňou dá bojovať? Zaujalo 

ma zamyslenie sociologičky Zuzany 

Kusej, v ktorom vyjadrila pohľad na chudobu. 

„Ako by sa dalo vysvetliť, čo je to naozajstná 

chudoba aj tým, ktorým hlad hrozí, 

len keď držia diétu, a s jedným párom topánok 

si musia vystačiť iba vtedy, keď im kufor 

odošlú iným lietadlom?“ Podľa nej sa ľudia 

boja toho, že si nebudú môcť vyberať, že 

budú mať v stovkách dennodenných situácií, 

ale aj pri veľkých životných rozhodnutiach 

obmedzenú možnosť voľby. Kritériom 

pri výbere takých banalít, ako je druh potravín, 

zubná pasta či toaletný papier, alebo 

ako tráviť voľný čas, sa stane len jedno: aby 

to bolo najlacnejšie, aby ostalo na nájomné, 

aby vyšli peniaze. „Trápi nás a ponižuje, keď 

strácame možnosť voľby.“ 

Chudoba má veľa podôb a často aj subjektívnu 

podobu. Dotýka sa ľudí vo väčšej či 

menšej miere, no pokiaľ sa nás nedotýka 

osobne, väčšinou nad ňou mykneme ple- 

com a prežívame ďalej. No ide o celosvetový 

problém, s ktorým bojujú aj najvyspelejšie 

krajiny. 

Jej odstránenie je beh na dlhé trate so vzdia- 

lenými cieľmi, ale nie nedosiahnuteľnými. Je 

silným a vytrvalým nepriateľom. Je to začarovaný 

kruh, z ktorého je problém vymotať 

sa. Prednosť sa dáva haseniu problémov a 

akosi v pozadí ostáva prevencia a zvyšovanie 

povedomia a ekonomického správania 

sa ľudí, prostredníctvom ktorého by riadili 

svoj život. V súčasnosti sa čoraz viac skloňuje 

tento problém aj v súvislosti s celosvetovou 

krízou, ktorá ju ešte viac prehĺbila. Na 

Slovensku je chudoba spájaná s hmotnou 

núdzou, ktorú upravuje zákon č. 599/2003. 

Podľa tohto zákona sa za hmotnú núdzu považuje 

stav, keď príjem občana a fyzických 

osôb, ktoré sa s občanom spoločne posudzu- 

jú, nedosahuje životné minimum a občan a 

fyzické osoby, ktoré sa s občanom spoločne 

posudzujú, si príjem nemôžu zabezpečiť 

alebo zvýšiť vlastným pričinením. 

Rok 2010 je rokom boja proti chudobe a sociálnemu 

vylúčeniu. Európska Únia upriamila 

pozornosť na boj s touto nepriateľkou 

prostredníctvom kampane, ktorá má vzbudiť 

pozornosť, prebudiť ľudí z ich ignorácie 

a odstrániť stereotypy. „SKONCUJME S 

CHUDOBOU HNEĎ TERAZ!“ Podľa štatistického 

zisťovania EU SILC 2007, pod hranicou 

25 

chudoby žije na Slovensku 11% populácie. 

K najviac ohrozeným skupinám patria neúplné 

rodiny, mnohodetné rodiny, ľudia s ťažkým 

zdravotným postihnutím a starí ľudia. 

Ku kampani sa pripojila aj Slovenská republika 

spolu s ďalšími štátmi EÚ, Island a Nór-

sko. Slovenská Republika svoj zámer naplniť 

záväzky, ku ktorým sa ako členský štát 

zaviazala, vyjadrila v Národnom programe. 

Cieľom programu je zabezpečiť zvýšenie 

verejného povedomia o chudobe, sociálnej 

inklúzii, o skupinách ľudí ohrozených chudobou 

a vytvoriť priestor pre koordináciu 

medzi subjektmi, ktorá by priaznivo ovplyvňovala 

participáciu. 

Aktivity a projekty, ktoré budú prebiehať 

počas Európskeho roka proti chudobe na 

národnej úrovni, boli 8. marca predstavené 

na úvodnej konferencii. 

Medzi hlavné ciele patria: 

- podpora inovatívnych opatrení sociálnej 

inklúzie 

- zvyšovanie povedomia o problematike 

chudoby a sociálneho vylúčenia a o právach 

ľudí ohrozených chudobou 

- podpora rozvoja a vzdelávania v súvislosti 

s realizáciou politík zameraných na odstránenie 

a zmiernenie chudoby a sociálneho 

vylúčenia 

- informovanie verejnosti prostredníctvom 

médií 

K Európskemu roku chudoby má prispieť 

mediálizácia prostredníctvom reklám, diskusných 

relácií a tým vytvoriť nové partnerstvá, 

ktoré napomôžu k naplneniu cieľov. 

Pre boj s chudobou je potrebná efektívna, 

trefná koordinácia všetkých subjektov rovnako 

štátnych ako aj mimovládnych, nezis- 

Najlepší dokumentárny film 

Do súťaže sa môžu zapojiť 

študenti aj verejnosť prostredníctvom 

dokumentu 

s orientáciou na chudobu 

a sociálne vylúčenie, v ktorom 

prinesú svoj pohľad 

a riešenia na odstránenie 

stereotypov. Dĺžka filmu 

má byť maximálne 26 

minút. Tri najlepšie filmy 

budú finančne odmenené. 

Súťažný film je potrebné 

zaslať do 15.9.2010 na 

adresu Fondu sociálneho 

rozvoja. 

Zapojiť sa môžu aj žiaci 

stredných škôl prostredníctvom 

olympiády ľudských 

práv. 

Do priblíženia problematiky 

chudoby sa zapojí aj filmový 

festival Jeden svet. 

Boj proti chudobe môžete 

podporiť aj prostredníctvom 

sociálnej siete Facebook. 

Ľahostajnosť sa nenosí, 

tak STOP POWERTY NOW. 

kových organizácií, asociácií, nadácií, ale aj 

jednotlivcov, pre ktorých nie je chudoba iba 

pár písmen. 

Životné minimum 

Upravuje zákon č. 601/2003Z.Z o 

životnom minime. Ide o minimálnu 

hranicu, pod ktorou nastáva 

stav hmotnej núdze: 

185,19 Eur mesačne, ak ide o jednu plnoletú 

fyzickú osobu, 

26 

129,18 Eur mesačne, ak ide o ďalšiu spoločne 

posudzovanú plnoletú fyzickú osobu, 

84,52 Eur, ak ide o zaopatrené neplnoleté 

dieťa, zaopatrené dieťa. 

Zdroje: Národný program boja proti chudobe, 

www.protichudobe.sk 

-Katarína Kepenešová- 

Ako sa zapojiť do aktivít 

Európskeho roka chudoby? 

V rámci tohto roka 

Fond sociálneho rozvoja 

vyhlasuje súťaž o 

najlepšiu diplomovú a 

dizertačnú prácu. Podmienkou 

je tematické 

zameranie na chudobu 

a riešenie tejto 

problematiky. Zameranie 

práce musí byť 

orientované na aktuálne 

problémy spojené s 

chudobou a sociálnym 

vylúčením. Cieľom je 

prínos nových pohľadov 

a inovatívnych riešení. 

Práca musí byť 

obhájená v školskom 

roku 2009/2010. Diplomovú 

prácu treba 

poslať do 30.6.2010 

a dizertačnú prácu do 

15.9.2010 v elektronickej 

forme. 

SOCIO

SOCIO 

Biť 

Myslím, že to zažila väčšina z nás. Idete napríklad po ulici alebo nákupnom centre a vidíte „obrázok“ – mat- 

ka ťahá kopajúce, vzpierajúce sa, kričiace dieťa a vrieska : „Nekúpim ti to, už som povedala!“ Potom ho cap- 

ne po zadku a trápne divadlo pokračuje za najbližší roh. Čo vám pri tom napadne? 

Podľa výskumu z roku 2007 si 28% 

ľudí povie - ‚No, mamička to nezvládla, 

ale biť dieťa nič nevyrieši.‘ 12% 

ľudí si pomyslí - ‚Toto by mal vidieť policajt 

(sociálka), malo by sa to poriadne vyšetriť, 

ktovie, čo mu ešte urobí.‘ a 58% hovorí 

- ‚Keby mu ich dala zopár, keď bolo ešte 

menšie, teraz ten cirkus nemusela mať. Tak 

alebo 

ne biť, 

to je otázka... 

jej treba. Toto by som svojmu decku teda 

nestrpel. Hádam ešte nie je na poriadny výprask 

neskoro.‘ 

Telesné tresty detí sú súčasťou nášho života 

oddávna, či sa nám to páčilo alebo nie. Prví, 

komu začalo bitie detí oficiálne vadiť, boli 

Poliaci, ktorí už v roku 1783 zakázali telesné 

tresty na školách. Časom ale vyvstal prob- 

27 

lém – čo je trest a kde už začína týranie. Po 

svojom to vyriešili Švédi a v roku 1979 zaviedli 

úplný zákaz telesných trestov. Napriek 

tomu zostali telesné tresty súčasťou 

autoritatívnej výchovy dodnes a v ⅔ členských 

štátov krajín EÚ dodnes nie sú ilegálne. 

Čo je vlastne telesný trest? Akékoľvek potrestanie, 

pri ktorom je použitá fyzická sila 

s úmyslom spôsobiť bolesť alebo nepohodlie 

– bitka, prípadne s použitím palice, hadice, 

kábla... ďalej kopanie, sácanie, škrabanie, 

šticovanie, štípanie... Aj vám ten zoznam 

ubližovania niečo pripomína? Mne správanie 

detí v škôlke, keď si už nevedia inak pomôcť. 

A v tom je podľa mňa ten hlavný problém. 

Nevedia si pomôcť. A to by rodičia mali 

vedieť. Neexistuje žiadna škola, kurz alebo 

niečo podobné, kde by sa budúci rodičia 

učili vychovávať svoje budúce deti. Každý 

z nás ide hneď naostro, bez prípravy, žiad- 

na výchova nie je najprv nanečisto a keď 

mi to nevyjde, alebo reakcia nie je taká, ako 

som očakával, tak začnem odznova – toto 

neplatí. Podľa mňa sa každý rodič snaží 

zvládnuť výchovu najlepšie, ako vie. 

Kým je dieťa malé, do 2-3 rokov, je vysvetľovanie 

toho, prečo niečo nesmie, síce veľmi 

potrebné, ale do istej miery diskutabilné. 

(Prosím, toto berte ako moje vlastné názory 

a skúsenosť.) Môžete mu každý deň zopakovať, 

že nesmie zjesť všetko, čo nájde na 

dvore so sliepkami, že nesmie chytať pla-

mienok, že sa nesmie snažiť vybrať mladšiemu 

bratovi očká, že nesmie tisíc ďalších 

vecí. Jeho myslenie ešte nie je schopné to 

bezvýhradne spracovať a neprestane to robiť 

iba preto, že sme mu to zakázali. Vo väčšine 

prípadov síce zareaguje, ale o päť mi- 

nút je schopné urobiť to znova. Podľa mňa 

(a dokonca aj podľa mnohých psychológov) 

v tomto prípade jemné capnutie po zadočku 

zdôrazní vaše slová. Nesmie sa to ale opakovať 

často, pretože to už dieťa nebude chápať 

ako situáciu, kedy treba spozornieť a 

znova začať vnímať. 

V počiatočných školopovinných rokoch sa 

podstatne viac ako telesné tresty osvedčil 

systém odmien, pochvál a zákazov. Motivácia 

dieťaťa prináša podstatne lepšie výsledky 

ako krik alebo nebodaj bitka. Telesné 

tresty v tomto veku sú pre dieťa nielen 

stresujúce, ale hlavne ponižujúce a v konečnom 

dôsledku pri takomto opakovanom násilnom 

konaní si dieťa vytvára nesprávne 

vzorce správania, napríklad, že môže svoje 

problémy s rovesníkmi riešiť bitkou. Ak 

má dieťa pevne stanovené hranice a rodičov 

dôsledných v tom, čo hovoria a sľúbia – či 

už je to odmena alebo trest – myslím, že oddávna 

zažitý systém telesných trestov by sa 

mohol konečne zbúrať. 

Podľa medzinárodných noriem ľudských 

práv sa priznáva deťom právo na ochranu 

pred všetkými formami násilia vrátane 

telesných trestov a podľa zákona je každý 

povinný upozorniť orgán sociálnoprávnej 

ochrany detí a sociálnej kurately na porušovanie 

práv dieťaťa. Úprimne, neviem, ako 

toto u nás funguje. Skôr sa mi zdá, že prevláda 

názor, že do cudzej rodiny sa starať netreba. 

Myslím, že niekedy treba. 

Chápem, že navrhovaný zákon o zákaze telesných 

trestov rozvíril hladiny mnohých 

rodín. Počuť názory, že môže byť zneužitý 

deťmi, susedmi a ktoviekým ešte. Iste, môže 

sa stať, že sa nepodarená pätnástka, v snahe 

pomstiť sa rodičom, že ju kvôli štvorke 

z matiky nepustili na diskotéku, bude sťažovať. 

Rovnako majú rodičia obavy, aby po 

facke potomkovi, ktorý zabudol, ako vypadá 

tma – lebo vtedy mal byť doma – neskončili 

na policajnej stanici a ich deti v domove. 

Ja si ale myslím, že toto sú extrémy, predsa 

ak vaša rodina funguje v základných vzťahoch, 

ak sa na vás vaše dieťa môže stokrát 

denne spoľahnúť a je si toho vedomé, tak 

takáto situácia nemôže vašu rodinu od základu 

rozvrátiť. Samozrejme, vždy sa treba 

snažiť, aby nám tá ruka nevyletela, pretože 

v tej chvíli nereagujeme racionálne a dieťa 

to pochopiteľne vycíti. Treba si radšej na tie 

ruky sadnúť a zakázať počítač. (Mimochodom, 

viete, že na blogoch na internete panuje 

medzi teenagermi názor „Čo na tom, že 

foter zobral vreckové, hlavne, že comp nezakázal...“) 

Každý rodič vie, kde má jeho dieťa 

slabiny a neskoré príchody a podobné 

prehrešky sú pre nás spravodlivou príležitosťou 

ich využiť. 

Takže: biť alebo nebiť? Zákon dáva jasnú 

odpoveď. Moja je takáto – bitka naozaj 

nič nerieši, podľa mňa je to zneužívanie 

sily a postavenia rodiča. Mno- 

hí ale rozmýšľajú inak 

– „viem, že mi to nemôže 

vrátiť, ak ho zbijem, to 

by si nedovolil, zdvihnúť 

na mňa ruku, som predsa 

jeho otec, matka, celý 

život sa o neho starám, 

živím ho, tak si hádam 

nejakú úctu zaslúžim.“ 

Zaslúžim? 

Bitie dospelých sa volá 

napadnutie. Bitie zvierat 

– krutosť. Bitie detí 

je „pre ich dobro“? Vychovávať 

bitkou k láske 

sa podľa mňa nedá. Tieto 

dve slová podľa mňa 

dokopy nejdú. 

-mamina- 

28 

SOCIO

SOCIO 

XXX 

Umenie bez 

Rovnako nie je výnimkou, že pri ne- 

vinnom a zaujatom hľadaní informácii 

na internete sa ani neviete ako, 

ocitnete obklopený pozvánkami na stránky 

s obsahom pre veľkú časť populácie nemravným. 

No veľká časť populácie neznamená 

všetci. Tu sa črtá tá menej hmotná 

podstata pornografie. Prístup ľudí k tomuto 

pojmu a celému jeho obsahu. Pornografia 

ako nemravné verejné zobrazovanie sexuálneho 

aktu? Pornografia ako umenie? Pornografia 

ako posadnutosť sexom? Pornografia 

ako nevinná zábavka slúžiaca na okorenenie 

partnerského života? Pornografia ako 

biznis a reklama? 

hraníc? 

Časopisy, filmy, fotografie, neskoré nočné programy, televízne stanice vysielajúce nonstop, internetové 

stránky. O hmotnej stránke pornografie iste každý z nás vie, stretol sa s ňou. Stačí sa prejsť po meste a pozrieť 

sa do výkladov trafík, odkiaľ na vás pozerajú z titulných strán mnohých vykričaných časopisov, v tom 

miernejšom prípade len, polonahé ženy. 

Tieto a ešte omnoho viac otázok môže toto 

slovo evokovať u rôznych ľudí. Ťažko súdiť, 

či názor každého jedného človeka k tejto 

téme môže byť vyhranený, alebo sa mu 

premieľajú v hlave pre a proti pri viacerých 

z položených otázok. Faktom však je, že bez 

dopytu by nebola ponuka. 

V minulosti neexistovali CD, ani DVD, ani 

dnes už skoro zabudnuté videokazety, rovnako 

neexistoval internet a ani televízia, 

či videokamery. Všetky tieto médiá, ktoré 

dnes propagujú pornografiu, boli vte - 

dajšej spoločnosti neznáme. Existovala však 

realita a jej udržaním v povedomí ľudí boli 

aj knihy. Tento fakt ma vedie k spomenutiu 

Marquisa de Sade (žil na prelome 18. a 19. 

storočia), ktorý sa okrem iného „zaslúžil“ 

o vznik slova sadizmus. V jeho (dnes by sa 

snáď dalo povedať) pornograficky, nemylne 

aj sadisticky, orientovanom diele som narazila 

na jeden výrok, ktorý ma zaujal a prinú- 

til ma k zamysleniu. „Stud je hloupý předsudek. 

Záleží právě jen na zvyku. Příroda, 

jež stvořila muže i ženu nahé, nemůže žádat 

od nich, aby se proto styděli. Tu pravdu 

dokazuje i to, že jsou jisté ctnosti, které 

mohly vzniknout jenom úplným zanedbáváním 

přírodních zákonů. O tom se však nebudeme 

bavit. Pohovoříme si dnes o něčem jiném. 

Svlékněte se, tak jako my.“ Vyvolalo to 

vo mne protichodné pocity. Na jednej strane 

by sa v dnešnej dobe dal tento výrok chápať 

v zmysle nahoty a sexu ako prirodzenosti 

človeka. Na strane druhej, v kontexte 

celého de Sadeho diela plného nestriedme- 

29 

ho, zaujatého, chorého sexu viacerých mužov 

a žien vzájomne, okoreneného aj veľkými 

vekovými rozdielmi aktérov a jeho zaujatím 

tak mladými dievčatami ako aj drastickými 

násilnosťami na ženách vedúcimi k 

sexuálnemu uspokojeniu ostatných zúčastnených, 

na týchto dych vyrážajúcich „sexuálnych 

hrátkach“, mi spomínaný výrok prišiel 

ako hnusne ospravedlňujúce intro k výplodu 

chorej mysle sexuálne skazenej osobnosti, 

ktorá si neváži prirodzenosti a života 

človeka a neoplýva ani minimálnou bublinkou 

sebaúcty a úcty k iným. 

Toto môže byť jeden z mnohých príkladov 

ilustrujúcich otázku, kde sa nachádza hra-

nica medzi umením a pornografiou. Existuje 

jasná odpoveď? Trestný zákon Slovenskej 

republiky definuje pornografiu takto: „Pornografiou 

sa na účely tohto zákona rozumie 

zobrazenie súlože, iného spôsobu pohlavného 

styku alebo iného obdobného sexuálneho 

styku alebo zobrazenie obnažených 

pohlavných orgánov smerujúce k vyvolaniu 

sexuálneho uspokojenia inej osoby.“ 

Táto definícia skutkovej podstaty pornografie 

ale neurčuje hranicu medzi tým, čo ešte 

môžeme považovať za umenie, a čo už umením 

nie je. Hranica je veľmi nejasná a hmlis- 

tá, odvíjajúca sa od liberálnosti a etickej vyzrelosti 

spoločnosti. V dnešnej dobe sa s 

týmto faktom možno objavuje priestor pre 

úvahu, ktorý z týchto faktorov je silnejší, a 

posúva hranice toho druhého. Postoj spoločnosti 

celkovo však presne nekopíruje postoj 

každého jednotlivca v nej. Preto je zložitou 

úlohou stanoviť presnú hranicu umenia. 

Niekomu môže pohľad na obraz stvárňujúci 

nahú ženu v trúfalej polohe pripadať 

obscénny, iný to berie ako umenie, niekto 

ďalší ako výjav každodenného a nevýnimočného 

života spoločnosti. Odborníci 

z oblasti umenia však tvrdia, že umelecké 

dielo, čiže niečo estetické, i keď erotické, 

nemá byť považované za pornografiu. Toto 

tvrdenie však podľa mňa nemá moc diktovať 

každému jednému z nás, kam až môžeme 

nechať umenie dospieť a tolerovať všetky 

jeho výčiny. Umenie by nemalo napádať 

naše etické hodnoty a ak ich napádať chce, 

malo by nám dovoliť, aby sme ho pomenovali 

podľa seba a utvorili si vlastný názor na 

to, či pomyselné a nejasné hranice prekročilo, 

a či nie. Napádanie morálnych noriem a 

ohrozovanie mravnosti by sa nemalo skrývať 

za pojem „umenie“. Nie je predsa tajomstvom, 

že mnohí umelci chcú provokovať a 

posúvať hranice. Je však na nás, na jednotlivcoch, 

ktorí tvoríme spoločnosť, aby sme 

utvrdzovali hranice, v ktorých sa sami chceme 

pohybovať. Jedna vec je sloboda prejavu 

a tolerancia a druhá vec je zachovanie určitých 

etických zásad, ktoré si každý z nás nesie 

vo svojej prirodzenosti. Je pravda, že dielo, 

ktoré sa mi nepáči, alebo s ktorým nesúhlasím, 

môžem ignorovať, ale nedá sa to 

vždy a vo všetkých prípadoch. Keby každý 

z nás ignoroval všetko, s čím bytostne nesúhlasí, 

neboli by sme už spoločnosťou, snáď 

už ani nie tlupou divých zvierat. 

Karel Čapek povedal- osvetliť 

problém znamená vrhnúť 

mnoho tieňov. Pornografia je 

jednoznačne témou, na ktorú 

je uvrhnutých veľmi veľa 

tieňov, no je rovnako stále čo 

osvetľovať. 

-Nika Ľuptáková- 

30 

SOCIO

SOCIO 

Trošku z rožku o sebareflexii 

a o vnímaní samého seba 

Zdravím vás priatelia, dnes by som vám chcela povedať pár slov na tému veľmi zaujímavú, ale o to nemenej 

náročnú. V prvom rade naozaj úprimne hovorím, že sa nepokladám za superčloveka, ktorý môže a dáva 

druhým na počkanie návod na to ako správne žiť, hodnotiť a vnímať seba či iných. To ani zďaleka, ako každý 

kráčam, potkýnam sa, padám a znova vstávam na svojej trati života. Napriek tomu, že téma tohto článku, 

ktorý akosi cítim, že napísať mám, je tak obsahovo rozsiahla a rozmanitá, pokúsim sa o pár slov z vlas- 

tných skúseností a z pozorovania seba i iných, predsa len zverejniť. 

Asi väčšina z nás, sa každý deň, ba každú 

minútu nad čímsi zamýšľa, sú to 

tisícky myšlienok, a v tomto nekonečnom 

spektre je mnoho i takých, ktoré 

hodnotia a zatrieďujú, zatrieďujú seba, svoje 

konanie činy, (niektorí z ľudkov triedia i 

samotné tieto myšlienky) a hodnotia, dávajú 

do starých dobrých škatuliek, tamto je 

dobré, toto nie až tak, a toto, no to je už úplne 

na...A nie nadarmo sa hovorí ako súdim 

seba, súdim i Teba. Práve toto je dôvod, prečo 

som sa rozhodla písať práve o samotnej 

sebareflexii a o vnímaní seba. Práve preto, 

že postojom k samým sebe, a konkrétnym 

vnímaním seba maximálne ovplyvňujeme 

svoj, ale i životy ľudí, s ktorými prichádzame 

do kontaktu. Cítim v sebe veľkú zodpovednosť 

(to bez irónie) ako budúci sociálny 

pracovník (dúfam), veľkú zodpovednosť, 

za svoje postoje k sebe, za svoje myšlienky, 

za svoj vnútorný vývoj, a myslím si, že žiadne 

povolanie, ktoré sa dotýka ľudských duší, 

by nemalo vynechať absolútny dôraz na individuálne 

ponáranie sa do vlastných hĺbok 

svojho vnútorného sveta. Práve do tejto 

časti, by som vsunula úryvok z knihy Hermanna 

Hesseho – Stepný vlk, kde sa píše : „ 

Pokiaľ išlo o ostatných ľudí, o okolitý svet, 

ustavične podnikal zvrchované hrdinné a 

pravdivé pokusy, ako si ich zamilovať, ako 

im činiť po práve, ako im neubližovať, lebo 

„miluj svojho blížneho“ mu vtĺkali do hlavy 

tak pevne ako nenávisť k sebe samému, 

a tak bol jeho život príkladom toho, že bez 

lásky k sebe nie je možná ani láska k blížnemu, 

že nenávisť k sebe samému je to isté, čo 

prepnutý egoizmus a vyvolá nakoniec tú desivú 

izolovanosť a zúfalstvo.“ 

Myslím si, že každý človek na tejto Zemi 

má dar, a že každý v ňom má svoju úlohu, 

že každý je vo vzťahoch s inými chvíľu učiteľom 

a chvíľu žiakom. Ale v prvom rade 

si myslím, že najdôležitejším zo všetkých 

vzťahov a interakcií je vzťah k sebe samému. 

Sebareflexia je sebapozorovanie a sebaspytovanie. 

Podľa Sokrata je sebareflexia 

„rozumové sebapoznanie, opierajúce sa 

o psychologické pozorovanie a poskytujúce 

vedenie, ktoré je hlavnou cnosťou ľudskej 

činnosti. Vediaci človek totiž koná rozumne 

a rozvážne, pretože usilovne hľadá a nachádza 

čoraz jasnejší pojem toho, čo je dobré, 

spravodlivé a čestné, a keď vie, čo je dobré, 

i sám sa stáva dobrým, spravodlivým a 

čestným.“ (pôžička z wikipédie) Pozorovaním 

samého seba, alebo v stíšenom rozjímaní 

dokážeme zreflektovať a spätne sa vrátiť 

k niektorým situáciám, práve v navodení 

určitého vnútorného pokoja a v stave relaxácie, 

meditácie či modlitby, môžeme načúvať 

prirodzenej vnútornej múdrosti, ktorá 

nám aj v tých najťažších otázkach života 

dokáže našepkať ako ďalej, prípadne sa vrátiť 

do činov a situácií minulých, kde zbadáme 

chyby, ktorých sme sa dopustili. Niekto 

to môže nazvať Božím hlasom a niekto intuíciou. 

Podstatné je vedieť to nájsť, vedieť 

sa ponoriť do ticha. Možno mnohým pri čítaní 

týchto slov napadne, čo sú to za bláboly, 

tých je teraz všade veľa, ale tí čo prežili 

ťažké životné skúšky, sklamania a bolesti a 

trochu sa nad nimi zamysleli, možno paradoxne 

v týchto chvíľach našli svoj vnútorný 

prameň sily, o ktorej pred tým netušili, práve 

cez tieto skúsenosti získali ono poznanie. 

Táto skúsenosť hoci ťažká, im v živote ukázala 

že práca so samým sebou by mala byť 

základom každej osobnosti. 

Ešte pár slov zo seba. Mám veľa chýb a často 

krát konám nesprávne, napr. v dôsledku 

31 

vlastného smútku z nespracovania či neprijatia 

rôznych situácií, sa nedokážem k svojim 

najbližším správať s láskou a úctou. Nedokážem 

v pokoji prijímať ich chyby, lebo 

nedokážem prijímať ani chyby vlastné. Prijímať 

však v tomto prípade neznamená, strčiť 

hlavu do piesku a tváriť sa, že naše nedostatky 

tu nie sú, prijímať v tomto prípade 

znamená chcieť ich vidieť, chcieť si ich uvedomiť, 

spoznať ich príčinu a následne uvážiť 

a posúdiť, či je v našich silách pridať tam, 

kde je toho málo či ubrať tam, kde je toho 

veľa.(vlastností). Avšak po uvedomení si 

svojho konania, prichádza často hnev zato, 

že sme situáciu nezvládli, zato že nie sme 

takí akými by sme chceli byť(zato, že ani tí 

druhí nie sú podľa našich predstáv), hnev 

najčastejšie dávame zo seba von, hádže- 

me to opäť na svojich najbližších, občas si 

to “zlizne“ aj nejaká tá predavačka, ktorá 

nie je dosť rýchla, alebo cestujúci v autobuse, 

ktorý vám nechtiac skočí na nohu, takto 

sa kolobeh hnevu a smútku posúva ďalej 

a pekne sa nám šíri svetom ako nežiaduci 

pach, ktorý neprekryjete ani tým najlepším 

dezodorantom. Čo s tým? Ako byť dobrým 

a profesionálnym sociálnym pracovníkom, 

chápavou dcérou či synom a milujúcou pria- 

teľkou/priateľom? Tam, kde som začala i 

končím a malý kruh tohto článku sa uzatvára, 

sebareflexia, vnímanie samého seba, 

vzťah so sebou, uvedomenie si týchto úloh, 

ale nie ako ťažkého nákladu, ale ako daru, 

ktorý má každý, kto ho chce mať a ktorý s 

ním tak i zaobchádza. Dar života je to, čo 

máme. Dar uvedomenia si je to, čo vlastným 

chcením získavame. Ďakujem vám za prečítanie. 

Majte sa pekne . 

S láskou Majka Ábelová

A 

ko m ilovanie degraduje 

možnosť zdravo vyvíjajúcich 

sa vzťahov... 

Keď sa stretnú dvaja, ktorých prioritnou radosťou je to, že sa stretli, vymenia si svoje mailové adresy s presvedčením, 

že si tým umožnia (zaručia) ďalšie „stretnutie“. Och, aké super je mať na seba kontakt! 

Jeden z nich urobí prvý krok, ktorému 

predchádzajú obavy, či druhá strana vytvorí 

nejakú odozvu. Preto prvý mail je 

stručný = so snahou to neprehnať, t.j. nevyplašiť 

toho druhého, nebyť príliš osobný, 

neprejavovať žiadne očakávania, nedať 

príliš najavo svoje nadšenie a so svojim špecifickým 

odstupom (nadhľadom) priviesť 

druhú stranu k tomu, aby ju mail zaujal, 

lebo je písaný aj napriek nesmiernej ostražitosti 

s citom a rozvaha je zahalená rúškom 

tajomnosti. Mail skrátka kričí: „Som fajn človek, 

skús ma spoznať!“ 

Samozrejme, že druhá strana sa chytí – 

hlavne, keď v nej rezonujú pozitívne pocity 

z osobného kontaktu. Vynárajú sa spomien- 

ky, ktoré sú zatiaľ bez prímesí obohatených 

fantáziou.... 

Musím odpísať! A píšeme – samozrejme s 

citom a s rozvahou, hoci sme nadšením celí 

bez seba a od samého vzrušenia sa nám zahmlieva 

pred očami a nevieme trafiť do klávesov 

pre chvejúce sa ruky, na ktoré nám 

vystupuje studený pot. Hotovo. Odoslať! 

(adrenalín je na vrchole). 

Hoci napísanie tohto mailu aj s niekoľkonásobnou 

kontrolou slovosledu a gramatických 

chýb v snahe nič nepokaziť trvalo hodinu, 

po odoslaní si mail prečítame ešte raz 

s úžasom ako keby sme ho čítali prvý krát, 

teda ako keby sme ho ani nepísali my. A ešte 

v duchu záverečná otázka (ktorá sa bude 

opakovať ešte po pár mailoch): „Dúfam, že 

to zle nepochopí!“ 

Zatiaľ už ďalšia strana netrpezlivo čaká 

na odozvu. To čakanie je na zbláznenie a v 

mysli sa konštruuje 1000 dôvodov, prečo si 

myslieť, že nedostane odpoveď. 1 Doručená 

pošta – skvelé! Také „prekvapenie!“ Nevieme 

sa dočkať, čo v nej asi bude – to načítanie 

trvá večnosť.... Vau, úžasné!!! Každé slovíčko 

doslova hypnotizujeme, hoc aj tak sa 

nevieme sústrediť a text nám nedáva zmysluplný 

celok. Preto mail musíme prečítať 

ešte raz, hneď ako nám troška klesne tlak. 

Spojením mailov si odvodíme, aký štýl písania 

dotyčný uprednostňuje (vtipný, intelektuálny, 

hlboko filozofický atď.) a mierne 

sa prispôsobíme, hoci stále zostávame sami 

sebou! 

Záujem a sympatie sú potvrdené. Objavuje 

sa nová otázka: Prečo sme si neskontrolovali 

poštu skôr? „Bude si myslieť, že nemám 

záujem!“ V snahe odpovedať čo najskôr, 

mailovú schránku navštevujeme 5x denne, 

z toho 4 x sa sklameme, že tam nič nie je. 

Občasné mailovanie sa mení na denné, ktoré 

poháňa nedočkavosť = nadšenie, čo nové 

sa o sebe dozvieme. Spúšťa sa mailovacia lavína. 

Máme si toľko toho čo povedať... 

Vzniká medzi nami puto akejsi dôvery a 

spolupatričnosti. Odvaha už takmer nechýba 

= píšeme si všetko a o všetkom! Od samotného 

nadšenia napíšeme aj to, na čo 

sme neboli citovo zrelí a pripravení. Používajú 

sa slová, ktoré podporujú idealizovanie 

a snívanie. Snažíme sa zo seba nekontrolovateľne 

všetko dostať – všetky tie emócie, 

túžbu, zmätok, čo v nás je. Táto lavína 

totiž nepozná slovné spojenie „všetko má 

svoj čas“. Ako veľmi si tým ubližujeme a zraňujeme 

sa, ukáže až neskôr (je to nesmierna 

bolesť). 

A pri každom odoslaní sme zvedaví, čo na 

to povie, ako zareaguje. Ako perfektne si rozumieme! 

Takto rezko to pokračuje až dovtedy, 

kým si nemáme už o čom písať, až nakoniec 

skončíme pri všedných veciach, lebo 

máme pocit, že už všetko bolo povedané. 

Vieme o sebe už asi všetko – poznáme svoje 

názory na to a na to, vieme ako zareaguje 

na to a na to... Sú tu posledné snahy ešte 

niečím zaujať, preraziť niečím novým – snahy 

o záchranu. Nezabralo. Alebo možno hej, 

ale nie s takým nadšením. 

Čo sa to stalo? Kde je to neutíchajúce vzrušenie? 

Prečo na prichádzajúcu poštu odpovedáme 

až po čase??? Chcelo by to spestrenie 

– znova sa stretnúť! A šteklenie v bruchu 

je späť, obohatené so všetkými vytvorenými 

predstavami o dokonalosti nášho 

mailového „partnera“. To stretko bude skvelé 

– a vykračujeme na schôdzku spolu s nacvičenými 

dialógmi a vyfantazírovanými 

32 

obrazmi toho, ako ideálne to bude prebiehať. 

Určite to bude podľa predstáv – veď tak 

dobre si rozumieme... 

A ocitáme sa na mieste činu, plný očakávaní 

a vnútorného nepokoja. Schôdzka trvá už 

hodinu a my sa trápne rozprávame o hlúpostiach 

– skrátka nemáme si čo povedať... 

Všetko je také zvláštne. Také iné! Už nech je 

po tom! 

Cestou domov rozmýšľame, čo sa stalo, kde 

bola chyba... Nič. Až časom, keď sa v mysli 

rozlúčime s umelo vytvoreným mailovým 

ideálom, sa nám vynoria spomienky na originál, 

na naše stretnutia = vtedy to bol skutočne 

ON(A) a skutočne JA – len sme sa nepoznali. 

Vzťahy, ktoré mohli byť slobodné a krásne, 

zostali uväznené v mail boxe, kde sú bezpečne 

chránené pred ďalším vývojom. Keby 

sme si toto všetko, o čom sme sa bavili v 

mailoch povedali osobne – do očí so všetkou 

tou mimikou, čo k tomu patrí a pohľadmi 

šetriacimi zbytočné slová... Na takých zážitkoch 

a spomienkach by bolo možné niečo 

začať stavať. Škoda... 

Samozrejme, občas si ešte o sebe podáme 

správu čo nové, dokonca si úprimne zaželáme 

veľa úspechov v nových vzťahoch (!) 

= zostali sme kamoši (veď toľko sme toho 

spolu „prežili“) 

Ale, ak by sme sa spolu náhodou niekde 

stretli, inštinktívne sa zatvárime, že sa nevidíme 

(veď o čom by sme sa rozprávali???). V 

lepšom prípade sa na seba skromne usmejeme 

s pohľadom, ktorý nám naznačí, čo 

všetko mohlo medzi nami byť... 

-Lucia Žaková- 

SOCIO

ZDRAVIE 

Solárium 

Už všeličo sa o „solárkach“ popísalo od čias, 

kedy začali byť moderné u mladých dievčat, 

neskôr aj u chlapcov veľmi populárne a 

obľúbené. Raz boli škodlivé, inokedy škodlivé 

účinky nemali. Ako to však v skutočnosti 

je? 

Aj napriek tomu, že lekári varujú pred negatívnymi 

účinkami neprirodzeného a umelého 

opaľovania, mnohým ľuďom sa opálená 

pokožka zdá byť oveľa príťažlivejšia. V soláriách 

sa používa iba zložka UVA žiarenia, čo 

zabraňuje spáleniu pokožky. Na druhej strane 

práve chýbajúca UVB zložka má na pokožku 

pozitívny vplyv. Okrem toho, že má 

na starosti regeneráciu pokožky po UVA žiarení, 

taktiež pôsobí pozitívne na psychiku. 

Návšteva solária zvyšuje riziká kožných 

ochorení, podporuje tvorbu vrások a tým 

prispieva k starnutiu pokožky. 

Cvičenie Tae bo 

Tae bo je aeróbne cvičenie, ktoré v sebe nesie 

prvky tanečného aerobiku, rôznych druhov 

bojových športov a baletu v kombinácii 

s rýchlou hudbou. Je to cvičenie, pri ktorom 

sa dá výborne schudnúť, spevniť svalstvo, 

zlepšiť kondička, ale aj odreagovať od 

každodenného stresu a problémov. 

Tae bo je celkový športový systém s vlastnou 

filozofiou, ktorý pochádza z Ameriky a 

zostavil ho majster sveta v karate, šampión 

v boxu a herec Billy Blanks. 

Je rozdelené do troch úrovní a tréner nosí 

na rukách trénerské bandáže, podľa stupňa 

pokročilosti: Basic - červená, Advanced 

- modrá a Master - čierna. 

Cvičenie trvá 60 minút, cvičí sa v skupine, 

podľa vlastných možností a schopností, pričom 

sa celé cvičenie nesie v duchu „vyhrávaj 

sám nad sebou“. Teda nemusíte sa báť, 

že vás kolektív v prípade oddychu, nevládania 

a nepresnosti cvičenia ihneď odsúdi. 

Práve o to v Tae be nejde. Ide o to, aby ste sa 

zdokonaľovali na základe svojich výsledkov 

a nie výsledkov iných. Teda vašou hlavnou 

motiváciou je váš vlastný výkon a napredovanie 

v cvičení. 

Počas hodiny sa cvičí síce nekomplikovaná, 

ale fyzicky náročná choreografia bez opravovania 

chýb, čiže naplno. Nie je dôležitá 

presnosť vykonávania cvikov. Ak nevládzete, 

môžete kedykoľvek zastať a pokračovať, 

keď opäť budete pripravení. 

Cvičenie začína rozohriatím sa, nasleduje 

veľmi dynamický a rytmický tréning a končí 

sa relaxačnými cvikmi. Je určené pre všetkých, 

ktorý chcú cvičiť, okrem ľudí so srdcovými 

problémami, artrózou, či umelými kĺbmi. 

Taktiež nie je vhodné s cvičením začínať 

pred 13-tym rokom. 

Kto sa raz pri Tae Be spotil, určite sa bude 

chcieť potiť stále, pretože sa postupne pre 

telo stane akousi drogou. V tomto cvičení 

sa dá krásne pozorovať pokrok na sebe samotnom, 

na vládaní tela a to je myslím úplne 

postačujúcou motiváciou. Tak „do toho!“. 

Medzinárodná agentúra pre výskum rakoviny 

(IARC) označila použitie soláriá ako „karcinogénne 

pre ľudí“. Svoje stanovisko publikovala 

po zhodnotení výskumu, podľa ktorého 

sa riziko zhubného kožného nádoru 

melanómu zvýšilo až o 75 percent u ľudí, 

ktorí začali pravidelne používať solária 

pred vekom 30 rokov. 

Preto anglická vláda zvažuje zákaz používania 

solárií osobám mladším ako 18 rokov. 

Podobné opatrenia už schválili v Škótsku. 

Či sa rozhodnete pre opaľovanie v soláriu, 

alebo na prirodzenom slnku odborníci radia 

jedno – investujte do kvalitných krémov 

po opaľovaní. Aj keď najlepšou prevenciou 

pred rakovinou kože je nevystavovať sa slnečnému 

žiareniu a nechodiť do solária vôbec. 

Zdroj: www.aktualne.centrum.sk 

VIETE, ŽE... 

(o tom, ako byť krásny a zdravý) 

Aj keď sa k nám stále viac približuje teplejšie a príjemnejšie počasie, 

ktoré nazývame jar, niektorí ľudia sa stretávajú s pocitom a 

stavom, ktorý označujeme ako jarná únava. Avšak to nemusí byť 

každého problém. Stačí, ak sa budeme trocha svojmu telu a duchu 

venovať. 

(spracovala Matea Bucalo) 

33

Olivy 

Olivové stromy sa pestujú už najmenej 

5000 rokov. V starom Grécku boli zasvätení 

bohyni Aténe. Olivová ratolesť je tradične 

symbolom mieru i plodnosti. V histórii vždy 

predstavovala ponuku na zmierenie. 

Olivy sú druhom ovocia a plodom rastliny 

Olea europaea. V minulosti sa časť nezrelých 

olív zbierali ešte v septembri a nechávali 

sa potopené nejaký čas v morskej vode. 

Dnes sa olivy zbierajú v októbri a novembri. 

Niektoré sa zbierajú ešte nedozreté-zelené, 

iné sa nechávajú dozrieť-čierne. 

Plod sám o sebe je veľmi horký, preto sa 

musí ďalej spracovávať. Jeho spracovanie 

záleží od druhu, oblasti pestovania, času 

zberu, chuti alebo farby, ktorú chceme dosiahnúť. 

Olivy sú dôležitým zdrojom mononenasýtených 

mastných kyselín. Tie na rozdiel od nasýtených 

tukov nepôsobia na hladinu cholesterolu 

nepriaznivo, práve naopak, dokážu 

cholesterol v krvi dokonca znížiť. Priaznivo 

pôsobia na ochranu buniek a dokážu 

zmenšiť riziko vzniku zápalových procesov. 

Taktiež sú kvalitným zdrojom vitamínu E. je 

hlavným antioxidantom, ktorý zbiera a neutralizuje 

voľné radikály v organizme. Voľné 

radikály podporujú vznik rôznych ochorení. 

Zabraňovaním oxidácii cholesterolu, olivy 

zároveň zabraňujú vzniku srdcovo-cievnych 

ochorení. Veľmi zdravý je olivový olej, ktorý 

sa získava lisovaním a následným filtrovaním 

čerstvých plodov. Gréci každé ráno 

konzumujú lyžičku extra panenského olivového 

oleja. Je vhodný na varenie, pečenie, 

ale aj do šalátov, či omáčok. 

Zdroj: Jedlo ako jed, jedlo ako liek 

Ako bojovať proti jarnej únave 

Po dlhej zime plnej ťažkej stravy, minimálnej 

fyzickej aktivity, ale aj náhla zmena teploty 

môže vyvolať v organizme šok. Môže sa 

to prejaviť zvýšenou únavou, nízkou koncentráciou, 

permanentným zívaním a spavosťou. 

Takýto stav začiatkom jari sa podľa 

niektorých výskumov týka každého druhého 

človeka. Ide o jarnú únavu. 

Aj keď to na prvý pohľad môže vyzerať nie 

príliš nebezpečne, jarná únava môže výrazne 

oslabiť imunitu, čo môže vyvolať mnohé 

závažné ochorenia. Preto vám prinášame 

zopár rád, ktoré vám pomôžu prekonať 

únavu. 

Starý dobrý vitamín C, ktorý dodá vášmu 

organizmu silu a posilní vašu imunitu lekári 

odporúčajú konzumovať v prirodzenej 

forme. Ideálne by bolo, keby ste pri každom 

jedle konzumovali aj čerstvú zeleninu, najmä 

zelený šalát, reďkovku, cviklu, papriku 

a po obede je vhodné si dať namiesto čokolády 

ovocný šalát. 

Oddychujte a cvičte. Vyskúšajte si večer skôr 

ľahnúť a keď sa ráno zobudíte, nezostávajte 

v posteli. Najlepšie je ihneď vstať a urobiť 

zopár cvikov. Nemusíte cvičiť dlho, stačí 

desať minút. Ak vám to váš čas dovolí skúste 

každý deň polhodinový beh alebo jazdu 

na bicykli. Týmto spôsobom zvýšite prísun 

kyslíka do buniek a vaše telo bude pripravené 

pre náročný pracovný deň. 

Účinné môžu byť aj prechádzky po prírode. 

Najmä Slniečko nám pri únave dokáže pomôcť, 

pretože znižuje tvorbu hormónu melatonín, 

ktorý vyvoláva spavosť. Nezabudnite 

sa natrieť s ochranným krémom. Keď 

34 

máte voľnú chvíľu, neseďte doma, radšej 

choďte von na čerstvý vzduch čo i len na pol 

hodiny. Určite vám to prospeje. 

Nezabúdajte však na dostatočný prísun tekutín, 

pite najmä vodu. Cez deň by ste mali 

vypiť najmenej dva litre vody. Voda totižto 

regeneruje bunky a dokáže výborne zahasiť 

smäd. No ani čaje nie sú na zahodenie. Účinné 

sú predovšetkým tie, ktoré obsahujú koreň 

tajgy, púpavu lekársku, žihľavu, koreň 

ruže, žeruchu, ale aj iné byliny. 

No a v konečnom dôsledku vyskúšajte niekoho 

prehovoriť, aby vám premasíroval celé 

telo. Budete sa cítiť uvoľnene a prekrví sa 

vám celé telo. Pocit po masáži je na nezaplatenie. 

Zdroj:www.dijetica.com 

ZDRAVIE

ŠTUDENTSKÝ ŽIVOT 

Najväčšiu sociálnu sieť na svete založil 4. 

februára 2004 vtedajší študent Harvards- 

kej univerzity Mark Zuckerberger. Vytvoril 

ju ako projekt v rámci štúdia, ktorý mal 

dopomôcť komunikácii medzi študentmi 

Harvardu prostredníctvom internetu. Spočiatku 

bola teda do projektu zapojená len 

Harvardská univerzita a niekoľko vysokých 

škôl. Po určitom čase sa však do siete zapojili 

aj rôzne ďalšie americké vzdelávacie inštitúcie. 

Od 11. augusta 2006 sa do siete mohol zapojiť 

ktokoľvek, kto mal viac ako trinásť rokov. 

Zuckerberger pochopil, že ak otvorí Facebook 

všetkým sociálnym i vekovým skupinám, 

zaručí to sieti väčší úspech. Toto 

jeho rozhodnutie zabezpečilo Facebook-u 

prvenstvo medzi internetovými komunitami. 

Facebook sa stal svetovou jednotkou a 

dokázal v návštevnosti poraziť aj dovtedy 

bezkonkurenčný MySpace. 

Facebook porazil MySpace hlavne počtom 

funkcií. Nejde tu len o hľadanie súčasných 

priateľov kdekoľvek po svete. Jeho používatelia 

si na ňom môžu nájsť aj nových priateľov 

podľa záľub, môžu si vytvoriť fóra a 

fankluby, hrať rôzne hry, či deliť sa o spoločné 

fotografie, videá a komentáre k nim. Registrácia 

do siete je veľmi jednoduchá, stačí 

zadať pár základných údajov, platnú e-mailovú 

adresu a o niekoľko minút môžete komunikovať 

so známymi. To, koho si užívateľ 

priradí medzi priateľov, sa dá kontrolovať. 

Napriek tomu môže Facebook priniesť veľa 

komplikácií. Nedá sa totiž overiť, kto a pod 

koho menom sa skutočne zaregistroval a v 

akom mene s ostatnými „priateľmi“ hovorí. 

Existujú tiež prípady, ktoré presiahli hranice 

nezáväznej komunikácie (jeden Brit zabil 

svoju manželku po tom, čo vo svojom profile 

zmenila stav z vydatej na slobodnú). 

Facebook má viac ako 150 miliónov aktívnych 

používateľov, pričom viac ako polovica 

z nich už ukončila vzdelanie. Priemerný 

používateľ má na sieti 120 priateľov. Členovia 

strávia na stránkach Facebook-u denne 

priemerne viac ako 3 miliardy minút. Viac 

ako 15 miliónov používateľov si aktualizuje 

aspoň raz za deň svoj status. Mesačne sa nahrá 

viac ako 850 miliónov fotografií a 5 miliónov 

videí. Facebook je dostupný v 35 jazykoch, 

na ďalších 60 sa momentálne pracuje. 

Viac ako 70% všetkých používateľov 

sa nachádza mimo Spojených 

štátov amerických. Facebook 

má viac ako 700 zamestancov. 

Je teda iba na vás, čo si vyberiete. Len 

nezabudnite na to, že je tu vždy niekto, kto 

všetky informácie, ktoré zverejníte môže 

zneužiť, a že internet (aj keď surfovanie na 

ňom je našim každodenným rituálom) 

je ešte stále nevyspytateľnou veličinou, 

ktorá nás môže kedykoľvek prekvapiť. 

F 

a ce 

b ook 

verzus 

P okec 

Bližší pohľad na vznik a vývoj 

dvoch sociálnych sietí loviacich 

priaznivcov vo vodách slovenského 

internetu. 

35 

Začalo sa to v roku 1997 ako klasická študentská 

aktivita. Zakladateľom a spolumajiteľom 

Pokecu je Milan Dubec. Prvé tri roky, 

počas ktorých Pokec existoval, sa nedajú 

spájať s veľkým zárobkom a nebolo treba 

doň ani veľmi investovať. V roku 2000, keď 

sa Pokec stal populárnejším, bolo treba investovať 

prvé státisíce do hardvéru. Vtedy 

vznikla strecha združujúca všetky dnešné 

produkty - portál Azet. Odvtedy Pokec funguje 

ako reálna akciová spoločnosť. 

V biznise Dubecovi pomohli ďalší partneri, 

ktorí Pokec postavili na nohy. Dnes má Dubec 

vo firme polovičný podiel. Spoločnosť 

prevádzkuje chatový portál, zoznamku, vyhľadávač, 

katalóg, spravodajský server a 

mnohé iné služby. Má obrat niekoľko desiatok 

miliónov korún ročne. Firma sa postupne 

rozširuje aj v počte zamestnancov, ktorých 

každým rokom pribúda. Okrem toho 

pomáhajú aj desiatky brigádnikov. 

Portál Azet.sk je dnes jednou z najnavštevovanejších 

slovenských stránok, ktorá sa 

o prvenstvo bije s portálom Zoznam.sk. 

Podľa mesačných čísel je Zoznam.sk najnavštevovanejšia 

stránka, v denných číslach 

už vyhráva Azet. Podľa príjmov z reklamy 

a inzercie je dnes Dubecov portál tretí za 

Zoznam.sk a Profesia.sk, ktorá na internete 

ponúka inzerciu práce. 

Komunikačný portál Pokec sa na monitoroch 

slovenských surferov objavil koncom 

minulého desaťročia ako vyžiadaná nadstavba 

Zoznamky. Ľuďom už nestačilo vymeniť 

si mail na inzerát raz za tri dni. Pokec 

sa čoskoro stal nosným produktom na 

rozdiel od Zoznamky, ktorá časom zakrpatela. 

Zakladateľ Pokecu má stále sídlo v Žiline, 

obchodníci firmy sídlia v Bratislave. 

Pokec je so 170 000 návštevníkmi denne 

jednotkou na trhu. Na Slovensku Pokec 

konkurenciu nemá. Vo vodách českého internetu 

je konkurentov viac. Pokec sa za 

pár rokov stal takmer kultovým miestom na 

stretávanie, zoznamovanie sa, či hľadanie 

partnerov medzi mladými ľuďmi. Priemerný 

vek návštevníka je 26 rokov. Aj na Pokeci 

si môžete nájsť mnoho súčasných priateľov, 

ale zakladať si nejaké skupiny, fankluby, 

či zahrať si hry, to nie. Na druhej strane 

máte možnosť si sem nahrávať fotky a videá 

a tiež ich komentovať. 

Pokec, aj keď nemá a zrejme nikdy nebude 

mať toľko užívateľov ako Facebook, 

je predsa len slovenský produkt 

a vždy bude mať stálych fanúšikov 

a to najmä z radov tínedžerov. 

Zdroj: Hnonline.sk, Facebook, čtk 

-Barbora Plešková

Študovať a pracovať 

ekonomicko-environmentálne 

V tomto článku si ukážeme niekoľko tipov ako minimalizovať náklady na tlač dokumentov, čím môžeme 

jednak šetriť prírodu a jednak vlastnú peňaženku. U väčšiny ľudí aspoň jeden z aspektov pôsobí ako motivačný 

faktor. 

Bolo by zaujímavé zrátať, koľko papiera spotrebuje jeden vysokoškolský študent. 

Desiatky prefotených skrípt, stovky alebo skôr tisíce vytlačených strán prednášok, 

stovky strán referátov, seminárok a záverečných prác. S týmto nenarobíme nič. Čo 

ale môže ovplyvňovať každý z nás, je rozsah vytlačených strán jednotlivých dokumentov. 

Uvádzam teda opis rýchlych a ľahkých krokov, ktoré nám zaručia rapídne znižovanie počtu 

vytlačených strán. 

1. Nastavenie okrajov strany: 3. Texty v stĺpcoch: 

Vo Worde: Súbor » Nastavenie 

strany. Prednastavené okraje sú 

2,5 cm. Na stranu sa zmestí oveľa 

viac textu, keď zadáte okraje zo 

všetkých strán na 5 mm – čiže 

0,5 cm. Treba však rešpektovať 

parametre tlačiarne – bežné domáce 

tlačiarne dokážu tento rozmer 

akceptovať. 

2. Nastavenie veľkosti písma: 

Väčšinou býva prednastavené 

písmo textu vo veľkosti 12. Pri 

fonte Times New Roman človeku 

stačí veľkosť 10. A pri bezpätkových 

písmach ako Arial, Tahoma, 

Verdana ap. nám stačí aj 8. Je 

dôležité ale rešpektovať štruktúru 

textu – hierarchizáciu nadpisov. 

Preto sa najjednoduchšie 

zmenšovanie textu vo Worde 

uskutočňuje označením celého 

textu a globálnym zmenšením 

písma. Tlačidlo na to určené 

ale nie je prednastavene zap- 

nuté. Na konci formátovacej lišty 

je však malé tlačidlo, cez ktoré 

sa dá pridávať zobrazenie niektorých 

funkcií. Zvoľte pridať tlačidlá 

zväčšovania a zmenšovania 

textu a môžete ľahko uskutočňovať 

túto premenu. Mali by ste voliť 

takú veľkosť písma, ktorá sa 

vám pohodlne číta z diaľky aspoň 

30 cm. 

Vzhľadom k tomu, že ste zmenšili 

písmo a zmenšili okraje, je text 

rozmiestnený do dlhých riad- 

kov, ktorých čítanie zákonite 

unavuje oči. Preto ďalším nevyhnutným 

krokom je umiestniť 

text do stĺpcov. Označte celý text 

a pomocou ikonky „Stĺpce (Columns)“ 

vyberte 2 stĺpce. Word 

prednastavene vytvára zbytočne 

veľkú medzeru medzi dvoma 

stĺpcami. Tá sa dá znížiť ťahaním 

pravítka na danom rozhraní 

smerom bližšie k stredu. Používanie 

okrajov je komplikovanejšie 

ak text obsahuje rôzne objekty, 

najmä tabuľky, obrázky ap. 

4. Minimalizácia medzier medzi 

odsekmi a jednoduché riadkovanie: 

Niekedy sú vzdialenosti medzi 

jednotlivými odsekmi zbytočne 

veľké. Môžete ich odstrániť úplne, 

nastavením parametrov na 0, 

alebo ich aspoň výrazne zmenšiť 

nastavením pred a za na cca 3 

pt. Vo Worde: Formát » Odsek » 

Medzery, Pred a Za. Pri tejto procedúre 

môžete hneď aj nastaviť 

veľkosť riadkovania na 1, resp. na 

jednoduché. 

36 

5. Vloženie čísel strán: 

Mnoho dokumentov nie je očíslovaných. 

Po vytlačení môže pri 

práci s papiermi dochádzať ľahko 

k chaosu. Je teda praktické si každý 

dokument očíslovať. Čím viac 

strán, tým je to dôležitejšie. Vo 

Worde: Vložiť » Čísla strán. Dokonca 

je praktické aj vyplniť pätku 

alebo hlavičku stránky náz- 

vom dokumentu. 

6. Obojstranná tlač: 

Vytlačením dokumentu na obe 

strany listov ušetríte polovicu 

množstva papiera. Na texty, ktoré 

nemajú prezentačné účely, je 

dobré využiť tzv. „šmiráky“ – papiere 

z jednej strany použité (a 

už zbytočné) a z druhej strany 

čisté. 

Ukázali sme si niekoľko rád, pomocou ktorých 

sa dá použitie papiera zredukovať na 

štvrtinu a pri použití ešte menšieho písma 

aj na osminu v porovnaní s klasickým štandardizovaným 

textom záverečných prác. 

Navyše, pokiaľ ide o učebný text, pre mnohých 

pôsobí psychologicky lepšie, keď sa 

majú učiť zopár strán, namiesto niekoľko 

desiatok. 

Tieto kroky sa môžu zdať na prvý pohľad 

náročné, ale keď sa do toho dostanete, úprava 

jedného jednoduchého dokumentu zaberie 

doslova jednu minútu. Tento čas získate 

späť už len tým, že budete kratší čas tlačiť. 

Takéto správanie môžete zúžitkovať nielen 

počas štúdia, ale počas celého života ako jeden 

zo svojich osobných vkladov do boja za 

lepšie životné prostredie a zároveň aj z motivácie 

vlastnej úspory nákladov na tlač. 

-Jozef Jurík- 

ŠTUDENTSKÝ ŽIVOT

ŠTUDENTSKÝ ŽIVOT 

Kritická myseľ je práve nedostupná. 

Zavolajte neskôr, prosím.. 

Stačí aj letmý pohľad do nie až tak ďalekej 

histórie ľudstva a ponúkne sa nám 

tento obraz: desiatky rokov boli ľudia 

žijúci v rôznych kútoch zeme obmedzovaní 

na slobode. V niektorých krajinách nosili 

putá a boli otrokmi. V niektorých boli 

donútení kľaňať sa ideológii a boli nimi tiež. 

Hľadím okolo seba, a aj keď nevidím žiadne 

putá a nikto nám neprikazuje skloniť sa, 

nemám pocit, že sa mnoho zmenilo. Peter 

Melis raz v jednom článku k tejto téme podotkol, 

že ľudia si nesú komplex z minulosti 

a nevedia sa zmieriť s tým, že v istej dobe 

chodili sklonení. A tak dnes chodia tiež. 

My mladí však nemáme predispozície na 

takýto „komplex“, keďže sme si tie určité 

veci už nezažili. A predsa sa mi dnešní mladí 

ľudia zdajú až veľmi ľahostajní a až príliš 

pasívni voči veciam dejúcim sa okolo 

nich (nás), veciam, ktoré by nás mali zaujímať. 

Nechodíme voliť, lebo veď iní odvolia, 

netrápia nás cudzie problémy, lebo veď sú 

cudzie. Je nám jedno, čo bude o pár rokov, 

lebo veď to ešte len bude. A keď to bude, 

bude nám to jedno. Pasívne prijímame čo je, 

aj čo príde. Konzumujeme realitu namiesto 

toho, aby sme sa postavili z pohodlnej 

stoličky a povedali: „Toto sa 

nám nepáči.. toto je zlé.. a toto sa 

bude musieť zmeniť.“ 

Asi aj ja budem odteraz taká. Predsa 

len, moja mama, ktorá má už vek 

na to mať „otrocké“ spomienky, mi 

neustále vravieva: „Hlavne si dávaj 

pozor na to, čo hovoríš! Byť kritický 

sa nevypláca.“ Možno má pravdu. 

A možno je toto, po háčkovaní, 

druhá najnepodstatnejšia 

vec, ktorú sa ma snažila 

od detstva naučiť. 

Cesta mladých ľudí od nespokojných kritikov k spokojným konzumentom. 

Milý Neo, S-man, Kachna a ostatní, ktorí 

to robíte anonymne! 

Naproti tomu sa zdá, že so samozvanými 

účastníkmi diskusných „súbojov“ na internete 

sa vrecia potrhali. Akú silu však majú 

názory prejavované týmto komunikačným 

kanálom? Za prvé sú takéto názory nepodstatné 

(pretože sa stratia v mori tisícok rovnakých 

a miliónov rozdielnych a v podstate 

si tam môžu ležať do haleluja, pokiaľ nespôsobia 

žiadnu reálnu zmenu), a čo je vec druhá 

– sú to názory Nikoho, keďže pravidelne 

pod nimi nachádzam podpísaných ľudí ako 

Neo, S-man, Kachna, alebo v horšom prípade 

Anonym. A za čo stojí taký anonym, keď 

ani svoje meno za nič nepovažuje? 

Väčšinu z nás naučili písať v prvej triede. 

Ktovie, v ktorej nás budú učiť sa aj podpisovať. 

Záujem doby ma kope do.. ideálov 

Dalajláma v jednom z rozhovorov pre slo- 

Wake up! 

37 

venské médiá povedal, že vníma to, ako sa 

ľuďom na Slovensku páči vzduch slobody. 

Kto však vie, na ktorých ľudí sa v tej minúte 

presne pozeral a akú slobodu myslel. 

Prístup k spoločnosti, k spoločenským 

zmenám a problémom je u každého z nás 

ovplyvňovaný otázkou našich priorít. Priorít, 

ktoré sú logicky vnímané a v nás upevňované 

cez optiku doby. Táto optika má 

však vadu. Pretože vyzdvihuje záujmy trhu 

a pokiaľ nás chce pasívnych, tak upriami 

našu pozornosť priamo na ne. A tak sa ľahko 

stane, že popritom, že si každý dospievajúci 

muž vyrieši otázku „Blondínka či brunetka?“, 

a mladá žena definitívne predurčí 

značku parfému na nasledujúcich niekoľko 

rokov, nás zbytok sveta a problémov v ňom 

nemá skrátka prečo zaujímať. A ja som si 

myslela, že zakopávanie si hlavy pod zem je 

výsadou pštrosov. 

Príležitosť nerobí len zlodeja 

Vraví sa, že príležitosť robí zlodeja. Podľa 

mňa však nerobí len zlodejov, ale dokáže 

byť aj výzvou, výzvou k aktivite, alebo napríklad 

k zmene. A aj napriek ľahostajnosti, 

o ktorej tu píšem, mladým ľuďom tie príležitosti 

dávať treba. 

ProSocio tiež tú príležitosť dáva. Bolo 

to a naďalej aj zostáva jeho hlavným 

zámerom. Je priestorom, kde sa môžeme 

vyjadrovať, informovať, podnecovať, 

pomáhať si a komunikovať na 

úrovni laickej či odbornej. Jeho obsah 

je odrazom osobností študentov 

sociálnej práce a zdravotníctva. Pokiaľ 

tu hocikomu z vás niečo chýba, 

zrejme to nemá kto napísať. 

Zrejme to na niekoho 

čaká. Zrejme na 

Teba. 

-Milka Macová-

Tý ž d e ň 

ubehol 

a Edita 

sa sľúbenej radikálnej 

zmeny nedočkala. 

Začala si myslieť, že 

otec pozabudol na svoje kruté vyhrážky. Nechcela 

o tom ani začať rozprávať, lebo náhodou 

by si otec mohol na niečo spomenúť 

a ona by musela začať hladovať, čo jej nepripadalo 

ako príjemná vec. Chladnička 

bola plná každé poobedie, vždy keď prišla 

zo školy, a to si ešte na večer robila zásoby. 

Však, čo keby otec náhodou svoje vyhrážky 

bral vážne? 

Počas svojej konzumácie si pripravovala 

dvojité dávky akoby sa pripravovala na zimný 

spánok bez jedla. Na nič nemožno zabudnúť. 

Na vitamíny z masla, salámy, zo zeleniny, 

z mäsa, syrov, šalátov, zo sladkostí a 

tiež zo sladkých nápojov. Spokojná so svojou 

dávkou si sadla k televízoru, zapla svoj 

kanál a hltavo jedla kusy jedla, ktoré mizlo 

pod jej rukami akoby to bol trik skúseného 

čarodejníka. Po dojedení všetkého čo 

si pripravila, odložila tanier na stôl, vystrela 

sa na gauč, aby si oddýchla po namáhavej 

činnosti. 

„Ahoj!“ pozdravil ju nejaký hlas, ale nevnímala 

komu patrí. Možno ju vôbec tá osoba 

neoslovila a tak spala ďalej. 

„Ahoj!“ pozdravil ju intenzívnejšie. Edita 

pozdvihla hlavu a zistila, že v obývačke je 

otec. „Ahoj! Musíš tak kričať?“ znechutene 

odzdravila a obrátila sa na druhý bok. 

„Prepáč, že som taký drzý,“ pousmial sa otec. 

„Mhm!“ 

„Poobedňajšia siesta?“ 

„Hej!“ 

„Unavená?“ 

„Hej!“ 

„Fíha! A čo ťa tak vyčerpalo?!“ 

„Škola.“ 

„No to určite. Škola je veľmi vyčerpávajúca. 

To teda áno,“ odmlčal sa otec. „Tak, kedy zač- 

neme s tým cvičením?“ 

„Čo?!“ Edita sa prudko otočila, až takmer 

spadla z gauča. „Ako to myslíš, že kedy?!“ 

zhrozená sleduje pery svojho otca. 

„Veď sme sa minule dohadovali o tom cvičení 

a o tvojom prehnanom jedení,“ mrkol pohľadom 

na tri prázdne taniere na stole. 

„Počkať, počkať! My sme sa dohodli? To ty si 

sa sám so sebou dohodol a teraz trpíš neja- 

O Edite ako 

takej.......VEĽKEJ 

Čo je možné čakať od Edity? Odtučkovanie? Ale kdeže. Tak aspoň pokračovanie. 

Príjemné čítanie a stotožnenie sa s hlavnou postavou 

prajem... 

kým výpadkom alebo čo, že som sa dohodla 

aj ja s tebou!“ sadla si a bola pripravená na 

odchod z miestnosti. 

„By sme si mohli ísť zabehať. Poznám pekné 

miesto,“ zamyslel sa. 

„Počúvaš sa?“ 

„Tak kedy?“ 

„Haló!“ mávala rukami. „Nesúhlasím so žiadnym 

hlúpym behaním. Beh je pre sadistov, 

čo túžia byť smradľaví, červení, zadýchaní 

a obľubujú pichanie v boku. 

„So správnym dýchaním a tempom sa nám 

toto určite nemôže stať,“ usmieval sa. 

„No iste!“ zdvihla sa a odišla do svojej izby. 

Srdce jej neskutočne rýchlo bilo a ona po prvýkrát 

zistila, čo je to mať strach zo skutočného 

nebezpečenstva. 

Bezpečie vo svojej izbe však nenašla, otec za 

niekoľko minút prišiel i tam. 

„Pozri, Editka, ja chcem len tvoje dobro, 

viem, že to tak nevyzerá, ale naozaj chcem. 

Zistíš to časom.“ 

„To určite,“ mrzuto pozerala po svojom otcovi 

a nikdy by si nebola pomyslela, že sa 

dožije niečoho tak krutého. 

„Či sa ti to páči, alebo nie, je mi to jedno. Od 

zajtra začíname cvičiť a obmedzíme tvoj 

prísun jedla!“ 

„Prísun jedla? Cvičiť? A čo som ja pokusné 

zviera v laboratóriu?!“ neveriacky krútila 

hlavou. 

„Nie, ale si moja dcéra a nechcem, aby si 

mala, keď budeš staršia, nejaké ťažkosti 

kvôli tomu, že sme ťa nevedeli naučiť krotiť 

tvoju, ehm, no, tvoj apetít,“ otec sa pozeral 

na svoju dcéru, videl na nej zdesenie 

a strach, tiež vedel, že to bude náročné, ale 

treba urobiť konečne krok dopredu. 

„Keď myslíš,“ schmatla svojho obhoreného 

zajaca a hodila sa na posteľ. 

Otec jej doteraz pripomína, ako si ho v rúre 

chcela ugrilovať, keď mala päť rokov, lebo 

bola hladná. V tom období akurát maľovali 

obývačku, a tak nábytok naukladali do kuchyne, 

ktorý sa zhodou okolností podpálil. 

Otec vtedy len pri kosačke vonku zbadal šľahajúce 

plamene v kuchyni, vydesene vbehol 

zachrániť svoju dcéru, ktorá nechcela odísť 

bez svojho ugrilovaného zajka. 

„Tak zajtra,“ odišiel a potichu zatvoril dvere. 

Edita ešte niekoľko minút frflala na tú nespravodlivosť, 

čo ju postihla. Keď jej otec 

pred dvoma rokmi sľúbil poníka za neprepadnutie 

z telesnej výchovy, tak jej samo- 

38 

zrejme nič nekúpil. A teraz sa ide priam 

zdrať, aby s ním chodila behať. Behať! 

„Ideme na to?“ vbehol otec Edite do izby v 

úbore na beh. 

„Bohužiaľ!“ Edita mala smiešne krátke nohavice, 

tesné tielko a čelenku na hlave. 

„Predtým, ako sa rozbehneme sťa srnec a 

laň, ti musím povedať nejaké dôležité veci.“ 

„No?“ znechutene pozerala na otca. 

„Dôležitý je pitný režim a svoj štýl. Netreba 

sa nikde ponáhľať. Chodník nám nikde neutečie,“ 

usmial sa. 

„Čo si myslíš, že som Usain Bolt?“ 

„Nikdy nevieš, čo sa v tebe môže skrývať. 

Koľko si toho dnes vypila?“ 

„Asi tak 3 litre coly,“ mykla plecami a v zrkadle 

si upravila čelenku. 

„Uf! A vody?“ 

„Vody? Teraz si zas myslíš, že som ryba? Sa 

zjednoť, čo zo mňa chceš!“ 

„Fajn! Necháme to na inokedy,“ mávol rukou. 

„Tak poď,“ potľapkal ju po ramene a 

potlačil z izby. Spoločne zošli po schodoch 

pred dvere. Mama ich oboch pobozkala, aby 

im dodala energiu na ich prvý spoločný beh, 

rýchlo si ich odfotila a snaživo mávala. 

Otec si nastavil čas na hodinkách a rozbehol 

sa ako prvý. Edita celá nervózna rozbehla sa 

tiež. Mama od dojatia vyronila slzu. 

„Už nevládzem!“ zakričala na otca, ktorý bol 

len o pár krokov pred ňou. 

„Čože?“ pozastavil sa a čakal, kým ho dobehne. 

„Už nevládzem!“ zopakovala Edita. 

„Veď sme len pár metrov pred domom,“ otec 

zamával mame. Signál, že dnešný beh je u 

konca. 

„Nemám síl!“ ohnutá lapala po dychu a pozerala 

prosiacimi očami, aby sa to týranie 

ukončilo. 

„Neklameš?“ 

„Vyzerám na to? Som určite celá zaparená, 

cítim svoj pot a neskutočne ma všetko bolí.“ 

„Príznaky, akoby si ubehla 10 kilometrov,“ 

pousmial sa. Nezabehli ďaleko, ale bol rád, 

že predsa len urobili s ňou nejaký ten pokrok. 

„Fakt nevládzem!“ 

„Dobre, ale zajtra pokračujeme.“ 

„Budeš, budeš,“ objal ju a pobrali sa domov. 

-Jana Andelová- 

PRÍBEH

SPRIEVODCA SVETOM 

Srbsko 

- Moja vlasť 

Tentokrát naša rubrika o krajinách, ktoré sme navštívili, pokračuje a výber padol na to moje rodné Srbsko. 

Chvíľu vás budem zaťažovať faktami. Srbsko sa nachádza asi 450 km od Slovenska, na juh, smerom k Maďarsku. 

Má asi 7,5 milióna obyvateľov. Hlavným mestom je Belehrad, situovaný v centrálnej časti Srbska. 

Novi Sad 

Narodila som sa v meste Novi Sad, ktoré 

sa nachádza na severe krajiny v oblasti 

Vojvodina. V tejto oblasti žijú okrem Srbov 

aj iné národnosti, ktoré majú veľmi 

výrazné zastúpenie v počte obyvateľov. Me- 

dzi najpočetnejšie patria Maďari, Slováci, 

Rusíni, obyvatelia z bývalej Juhoslávie, Rumuni 

a iní. Dôkazom toho je aj fakt, že vo 

Vojvodine sú oficiálne úradným jazykom 

srbský, maďarský, slovenský, rumunský, rusínsky 

a chorvátsky. 

Novi Sad je veľké mesto, má okolo 400 tisíc 

obyvateľov. Vzhľadom na jeho veľkosť, 

je veľmi čistým mestom, na uliciach nevi- 

dieť špinu, papieriky, fľaše. Neviem čím to 

je, ale je to prvé, čo si niekto všimne, keď 

tam príde. 

Staré mesto, ktoré je na okraji, sa pýši opevnením 

ešte z čias Márie Terézie a volá sa 

Petrovaradinska Tvrďava. Je veľmi veľké a 

skrýva v sebe podzemné chodby, ktoré vedú 

až pod Dunajom a ešte nie sú všetky preskúmané. 

Posledných niekoľko rokov je hostiteľom 

medzinárodného letného festivalu 

EXIT, ktorý navštevujú ľudia z vyše 50-tich 

krajín z celého sveta s 500 vystupujúcimi 

skupinami na 20-tich pódiách. 

Centrum mesta tvoria 3 dlhé ulice, ktoré sa 

spájajú v námestie. Okraj ulice lemujú obchody, 

reštaurácie a bary. Neoddeliteľnou 

súčasťou centra je katolícka katedrála, ktorá 

dostala názov katedrála práve kvôli svojej 

veľkosti a honosnosti. Je naozaj nádher- 

ná. 

Novi Sad leží na Dunaji, má najkrajšiu a naj- 

väčšiu pláž na tejto rieke, ktorú domáci nazývajú 

Štrand. Popri plotu sa nachádzajú 

plážové bary a reštaurácie, ktoré počas 

letnej sezóny organizujú živé hudobné vystúpenia 

a okrem domácich špecialít ponúkajú 

aj rôzne kokteily a rýchle občerstvenie. 

Toto miesto má v lete neskutočné čaro. Tráva, 

piesok, ihriská, sprchy, kaviarne, večerné 

koncerty náramne pripomínajú „morskú“ 

dovolenku. 

O mojom meste by som vám písala ešte hodiny. 

V skratke ho opíšem: nie príliš veľké, 

ani príliš malé, veľmi čisté, široké ulice, 

domy, paneláky, vily, moderná výstavba, nie 

príliš vtieravý nádych histórie, jednoducho 

z každého rožku trošku, ale decentne usporiadané. 

Toto mesto má dušu, skutočne ju 

má. 

Belehrad 

Leží na Dunaji. Tak ako všetky veľké mestá, 

aj Belehrad má svoju starú a novú tvár, svoje 

pamiatky, poklady, radosti mladosti. Pat- 

rí medzi najstaršie mestá Európy a v niektorých 

častiach je to aj vidieť. Staré mesto 

je veľké, všade sú už zničené, ale štýlové 

domy z neviem akého storočia, ktoré nemenia 

svojich majiteľov. 

Belehrad je obrovské mesto, má okolo 

dvoch miliónov obyvateľov. Vôbec sa v ňom 

nevyznám a mám pocit, že sa nikdy ani nebudem. 

Keď som tam, viem niekoľko desti- 

39 

Starý hrad v Belehrade 

Belehrad 

Novi Sad 

Novi Sad 

nácii, ktoré mám naučené, a to mi stačí. Inak 

Srbi sú dosť dynamickí šoféri. Je veľmi ťažké 

jazdiť bez akýchkoľvek drzých a vulgárnych 

výrazov a hlavne vo veľkých mestách. 

Všade je veľa áut, vodiči dosť trúbia a kričia. 

Hlavne nemajú radi taxikárov. 

Belehradské hradby (Kalemegdan) sú nultým 

bodom všetkých dianí. Ľudia sa tam 

stretávajú, prechádzajú, mamičky využívajú 

niektoré z mnohých ihrísk pre svoje deti, 

v lete vidno pri šachových stoloch starcov, 

ktorí tam trávia každý jeden deň od začiatku 

leta po koniec, organizujú sa výstavy obrazov 

pod holým nebom, koncerty, vystúpenia, 

taktiež je hostiteľom viacerých hudobných 

festivalov. A asi najkrajším, čo v sebe 

tieto prekrásne a obrovské hradby skrývajú, 

je zoologická záhrada priamo v jej lone. 

Centrum mesta je preplnené rôznymi obchodmi 

a kaviarňami, ale aj ľuďmi. Z každej 

strany počuť iný jazyk, badať to aj na štýle 

oblečenia, najmä v lete, kedy do hlavného 

mesta prichádzajú turisti z celého sveta. 

(Hlavná ulica sa volá Knez Mihailova a vedie 

priamo k hradbám). Len niekoľko met- 

rov od hlavného námestia všetká jeho dynamika 

a uponáhľanosť sa stráca. Hovorím 

o mieste Skadarlija, ktorá je označovaná za 

bohémsku štvrť, ulicu kaviarní, reštaurácii, 

stretu priateľov a ich hostí. Tu je čas zastavený, 

rýchly každodenný život sa mení na 

uvoľnenosť a život celkom iný, pokojný. Zo 

všetkých strán sa rútia rôzne vône rozličných 

kuchýň, ale najviac je cítiť tu našu do-

mácu. 

Len pár kilometrov (asi 4km) od centra 

mesta sa nachádza obľúbené miesto belehradčanov, 

najmä v lete, Ada Ciganlija. Je 

to obrovská trávnatá plocha a v strede jazero. 

Pláž, zasa bary, reštaurácie, večer diskotéky, 

vodné lyžovanie, trať pre korčuliarov 

a cyklistov, tenisové kurty, volejbalové 

ihriská, slnečníky a všetko čo k vode patrí. 

No a miesto, ktoré mne najviac učarovalo 

je Košutnjak. Je to park, les, miesto pre oddych, 

rekreáciu, športovanie, grilovanie, lyžovanie, 

plávanie, stretávanie, zábavu a to 

všetko v prírode, ale zároveň v meste. Na 

tomto mieste si každý príde na svoje a nájde 

niečo, čo ho zaujme. 

O náboženstve 

Najväčší počet veriacich Srbov sú pravoslávni 

veriaci (až 84%), potom nasledujú 

katolíci, moslimovia, protestanti a nájdeme 

medzi nimi aj ateistov. Pravoslávne náboženstvo 

sa od katolíckeho v niektorých bodoch 

odlišuje. Napríklad pravoslávny kňaz 

(pop) musí mať rodinu, aby mohol byť kňazom. 

Pretože pravoslávie verí, že rodina je 

základ pre spokojný život. Srbi sú dosť pobožným 

národom. Asi každého koho poznám 

je veriaci. Nie v zmysle, že sú fanatikmi, 

skôr sa k tomu stavajú tak voľne. Nechodia 

každú nedeľu do kostola, ale cítiť to z ich 

spôsobu myslenia, rozprávania, veľmi často 

Boha spomínajú. 

V súvislosti so Srbmi a pravoslávím sa spája 

Krstné meno, tzv. Slava. Už po stáročia sa 

oslavuje v srbských rodinách a prenáša sa 

z kolena na koleno. Každý dom má svojho 

svätého, ktorý je aj jeho ochráncom. V deň 

Slavy sa dom leskne radosťou a šťastím. Na 

stôl sa kladú na počesť domáceho svätého 

štyri veci: zapálená svieca zo žltého vosku, 

koláč z pšenice, vysvätené žito a víno. 

Na Slavu sa hostitelia pripravujú takmer 

celý rok. Prestreté stoly, plné rôznych jedál 

sú typické u každého, u bohatých, ale aj 

tých chudobnejších. Bývajú to naozaj veľmi 

veľké hostiny, najmä ak je rodina početná. 

Práve na deň Slavy sa okrem priateľov stretáva 

aj širší kruh rodiny, ktorý sa bežne spolu 

nestretáva. 

Na Slavu sa pozýva len raz. Nemyslím tým, 

že keď prídete jeden krát, už viac neprídete. 

Práve naopak. Ak vás hostiteľ pozve raz, 

ste pozvaný už navždy a každý rok ste vítaným 

hosťom. 

V Srbsku sú najväčšími sviatkami dni, ktoré 

sú v kalendári označené červeným. Sú to 

práve dni, ktoré patria jednotlivým svätým. 

Nazývajú ich „červené písmeno“. V tieto dni 

ľudia nepracujú, týka sa to najmä domácich 

prác. Hlavne prania. 

Srbi sú dosť poverčivým národom. Dokonca 

niektoré prieskumy hovoria o tom, že až 

dve tretiny národa je poverčivý. Veria v rôzne 

veci, symboly, porekadlá, povery a neviem 

aké vymyslené veci. Najviac ľudí verí 

v možno aj Vám známe povery napríklad, 

že čierna mačka a rozbité zrkadlo prinášajú 

nešťastie, štvorlístok, klopanie na drevo a 

podkova šťastie, že nie je dobré prechádzať 

pod rebríkom atď. Ale sú aj úplne nezmysel- 

né povery, v ktoré veria. Veria napríklad, že 

keď sa dieťa narodí, tak prvých 40 dní, ak 

sa s ním ide na prechádzku, musí byť doma 

kým sa nezotmie. Alebo, že sa nesmú nechávať 

bábätkovské veci cez noc vonku sušiť. 

Alebo, že sa nesmie nechávať chlieb guľatou 

stranou dole, že sa dáždnik neotvára vnútri 

atď. 

Veľa ľudí verí, že práve v deň spomínaného 

„červeného písmena“ v kalendári sa nesmie 

nič robiť, žiadne domáce práce, okrem varenia, 

pretože sa stane niečo zlé. 

Čo je podľa mňa pozitívne v Srbsku, čo sa 

náboženstva týka je, že sa cenia aj ostatné 

náboženstvá, nie len väčšinové. Na Vianoce, 

Veľkú Noc a iné veľké sviatky pri rôznych 

náboženstvách, majú ich zástancovia právo 

zostať doma, teda neísť do práce a deti do 

školy. Všetky náboženstvá a veriaci sa považujú 

za rovnocenných. 

O jedle a pití 

Srbská kuchyňa vznikla zmiešaním viacerých 

a to najmä gréckej, maďarskej, bulhar- 

40 

Slavija - najväčšie námestie v Belehrade, ktoré spája viac hlavných ulíc 

Knez Mihailova v Belehrade 

skej a tureckej kuchyne. Preto je veľmi rôznorodá 

a v rôznych oblastiach sa líši ako 

spôsobom prípravy, tak aj druhom pripravovaných 

jedál. Typickým pre Srbov je grilované 

alebo rolované mäso. Srbi jedia veľa 

mäsa, pripravované na rôzne spôsoby. Väčšinou 

ide o bravčové, hovädzie a jahňacie 

mäso. 

Používajú rôzne koreniny, aj keď najviac 

čierne korenie a mletú papriku. Všetky jedlá 

dosť solia, majú radi výrazné chute. 

K typickým jedlám Srbov patrí sarma (mleté 

mäso s ryžou v liste kyslej kapusty), dju- 

več (mäso s paradajkou, baklažánom, pap- 

rikou, kalerábom, cibuľou, tekvicou, kapustou, 

ryžou a rôznymi koreninami), kajmak 

(krémový mliečny výrobok z kravského 

mlieka), ajvar (špeciálna úprava červených 

paprík, rajčiakov, oleja a octu), proja 

(kukuričný chlieb v podobe muffins), čevapčiči 

(grilované mleté mäso), pršut, gibanica 

(štrúdľové cesto s mladým mäkkým syrom) 

atď. 

K jedlu bezpodmienečne patrí aj dobré pi- 

SPRIEVODCA SVETOM

SPRIEVODCA SVETOM 

tie, ktorým je v Srbsku veľmi obľúbená rakija. 

Je to pálenka, pôvodne slivka, ale dnes sa 

vyrába rakija z rôznych druhov ovocia. Srbi 

taktiež obľubujú pivo, ktoré je na trhu bohato 

zastúpené rôznymi domácimi, ale aj zahraničnými 

značkami. 

O ľuďoch 

Aj keď Srbi nemajú vo svete moc dobré 

meno a prežili vo vojnách veľa nepríjemných 

chvíľ, sú celkom milí ľudia. Keď sa na 

nich pozriete (teda aj na mňa), vidíte usmievajúcich 

sa, priateľských a predovšetkým 

pozitívnych ľudí. Nepozerajú na to čo bolo, 

aké mali problémy, ale snažia sa žiť tu a teraz 

a postarať sa o svoju rodinu ako sa naj- 

lepšie dá. 

Za živiteľa rodiny sa považuje muž. Ale je 

nevyhnutné, aby pracovala aj žena, keďže 

ekonomická úroveň nie je v súčasnosti moc 

vysoká. Dôkazom toho je aj fakt, že ženy nastupujú 

do zamestnania dosť skoro. Je bežné, 

že už 10-mesačné dieťa zostáva v jasličkách, 

aby žena mohla pracovať. Je to aj preto, 

že pomoc štátu nie je na takej úrovni, aby 

rodina prežila len s jedným platom. Výchova 

detí je u väčšiny rodín v porovnaní s výchovou 

na Slovensku liberálnejšia. 

Ak by ste sa v Srbsku ocitli ako turista a potrebovali 

by ste základné informácie, môžete 

o pomoc požiadať hociktorého okoloidúceho. 

Komunikácia by nemala robiť problémy, 

pretože priemerný Srb mladšej generácie 

popri materinskému jazyku ovláda aj 

cudzí, väčšinou anglický jazyk. 

Srbi si pri stretnutí a zoznamovaní sa podávajú 

pravú ruku. Pri bližšom vzťahu sa väčšinou 

zdravia aj bozkami a to trikrát. Trikrát 

pre tradičný srbský výrok „Trikrát Boh pomáha“, 

ale aj pre iné symboly spojené s číslom 

tri. Pri gratulovaní alebo, ak sa niekto 

dlho nevidel, nie je zvláštne, ak sa bozkávajú 

aj chlapi, samozrejme na líca. Typickým 

pozdravom je „ćao“ alebo „zdravo“ a zdravia 

sa ním aj ľudia, ktorí sa vidia prvýkrát. 

Napríklad, keď vojdete do obchodu, poz- 

dravíte cao a ďalej si s predavačkami tykáte. 

Srbi si totižto hneď tykajú, jedine ak sa nejedná 

o obrovský vekový rozdiel alebo bussiness 

stretnutie. 

Srbi sa radi zabávajú, majú radi živú hudbu, 

diskotéky, dobré jedlo a pitie a nepozerajú 

na to, ktorý je deň v týždni, či ráno vstávajú 

do práce, alebo sa práve necítia dobre. Ak 

máte chuť na čerstvý rožok o dvoch v noci, 

či na dobrú pizzu, nie je to žiadny problém. 

Je bežné, že sú niektoré pekárne, obchody a 

občerstvenia otvorené celú noc sedem dní 

v týždni. 

Čo sa týka platenia, tak Srbi nepoznajú delenie 

si účtu podľa toho, kto čo vypil a zjedol. 

Vždy platí jeden, je to väčšinou muž, ak sa 

v partii nachádza a pri platení sa striedajú. 

Muž Srb by nikdy nenechal zaplatiť ženu, je 

to akési nepísané pravidlo pre chlapov. 

Ženy sú veľmi pekné, veľmi si dávajú záležať 

na vzhľade, športujú, vždy sú pekne oblečené 

a snažia sa sledovať aktuálne módne 

trendy vo svete. Nie sú závistlivé, nepozerajú 

sa na ostatných a taktiež ich nezau- 

Spoločnosť Vigen má vo svojom 

odbore bohaté skúsenosti. 

Zabezpečuje hostesky 

pre výstavy, veľtrhy, promotion, 

eventy či slávnostné 

otvorenia. Organizuje akékoľvek 

spoločenské podujatia 

či prezentačné aktivity. Ich prioritou 

je pristupovať ku klien- 

tom profesionálne a zodpovedne. 

Každý rok rozširujeme databázu a hľadáme nové tváre 

pre hostesing, modeling a promotion. Ak máš záujem 

pracovať s naším tímom, zaradiť sa me- 

dzi naše hostesky, si zodpovedná, komunikatívna, 

máš sympatický vzhľad, príjemné 

vystupovanie a ovládaš nejaký cudzí 

jazyk, predbežne sa zaregistruj 

prostredníctvom registračného formuláru 

na našej web stránke. 

41 

Štrand - pláž na Dunaji v Novom Sade 

jíma názor iných, samozrejme v pozitívnom 

zmysle. A týka sa to aj mužov. Žijú pre seba, 

pre svoju rodinu a pre priateľov, pre nikoho 

iného. 

V Srbsku som sa narodila, dodržiavam srbské 

zvyky, doma sa rozprávame po srbsky, 

rada a často sa tam vraciam, mám tam rodinu 

a priateľov a dúfam, že tam raz aj zom- 

riem. A nech sa stane čokoľvek, nech budem 

hocikde na svete, vždy to bude moja domovina, 

môj domov a moja vlasť. 

-Matea Bucalofoto: 

Matea Bucalo

K 

eď som už celkom pri Tebe, zastanem a jemne sa dotknem Tvojho líca. Ty skloníš hlavu 

a zatvoríš oči. Potom, ako vždy sa prikradne hmla a zahalí svet okolo nás. Ohradí nás 

od neho, akoby nám chcela zabrániť v úteku. Ako búrka, všetko pokryje, všetko pohltí, 

až napokon ostaneme len my dvaja. Neviem sa vyznať v Tvojom pohľade, ale znepokojí ma to. 

Tvoj pohľad vyjadruje smútok, a moju osamelosť. A potom vystrieš ruky a ustúpiš nazad do 

hmly, pretože ty do nej patríš a ja nie. Tak veľmi túžim ísť s Tebou, ale ty namiesto odpovede 

len pokrútiš hlavou, lebo obaja vieme, že to nie je možné... 

A tak s krvácajúcim srdcom hľadím, ako sa pomaly strácaš z dohľadu. Zrazu si uvedomím, že 

napínam pamäť, aby som si zapamätala všetko o tebe, všetko o tejto chvíľke. Ale skoro, vždy 

príliš skoro Tvoj obraz zmizne a ja zostanem sama a je mi jedno čo si myslia ostatní, iba skloním 

hlavu a plačem, plačem a plačem... 

Musím už aj ja ísť hoci by som ostala. Zostala by som s ním ale on ma nechce...Nechce?!? Bráni 

sa pred mojou láskou a ja zápasím so slzami. On je len jeden z mnohých a predsa je iný. Iný, 

lebo je ten, ktorého nikdy mať nemôžem. Ten, ktorý bez mihnutia oka počúva radšej hlas svojho 

rozumu ako srdca. Ten, ktorý hovorí „nie“. Bezcitne, s ľadovým srdcom, ktoré by sa možno 

aj roztápalo... 

Pamätáš, v našom živote existoval vietor osudu, ktorý zavial práve vo chvíli, keď sme to najmenej 

očakávali. Niekedy sa do nás oprel zúrivosťou hurikánu, inokedy iba jemne fúkol do tváre. 

Ale nemohli sme si ho nevšímať, lebo nám prinášal budúcnosť. Ty si ten vietor, ktorý so mnou 

zalomcoval s oveľa väčšou silou, než som si to vedela predstaviť. Ty si môj osud... 

Zvolil si si život, do ktorého ja nepatrím. Pokúšaš sa sám sebe nahovoriť, že ti je takto dobre, 

že si šťastný...Ráno vstaneš, usmievaš sa. Ostatní ti závidia. Kto z nich však vie, že ten, kto sa 

stále smeje, toho niečo trápi?!? Ale ty sa len usmeješ, mávneš rukou, hoci ťa bolí, že to tajíš... 

Tajíš to, že ma ľúbiš!!! 

Zabúdaš, že aj ty si sa narodil, aby si miloval a bol milovaný. Ten, kto nikoho neľúbi, je šťastný 

práve tak ako, ten koho nikto neľúbi... 

Ja už pomaly odchádzam. Musím. Posledný pohľad na Teba. Ale toto nie je zbohom, je to moje 

poďakovanie. Ďakujem Ti, že si vstúpil do môjho života a priniesol si mi radosť a šťastie. Ďakujem 

Ti, že si ma ľúbil a prijímal si moju lásku. Ďakujem Ti za spomienky, ktoré si navždy 

uchovám v srdci. Ale predovšetkým Ti ďakujem za to, že si mi raz ukázal, že raz príde čas, keď 

ťa napokon nechám odísť. 

Tvoje meno navždy ostane v mojom srdci a nikdy nezabudne koho milovalo... 

Prečo to tak musí byť, že vtedy zistíme, ako nám niekto chýba, keď je už neskoro? 

Všetko má svoj koniec a možno je to tak lepšie... 

Ponáhľať sa...ale kam? Sám nevieš, či to 

má ešte zmysel, poradí Ti nebo, Pán? 

Ty si on a on je zmysel. Chodíš za ním 

len keď chceš. Keď Tvoja duša pocíti potrebu 

ísť za ním. Nechodíš však za ním, keď 

môžeš, keď smieš. A pritom on od teba toho 

veľa nechce. Nechce vládnuť, nechce rozkazovať...chce 

len kúsok Tvojej lásky. Veď on Ti 

dal svojho syna. Je to tak ťažké mu obetovať 

kúsok zo svojho tela, svojej duše, zo svojho 

života? Myslíš, že koho je to vina? Nie, nemusíš 

obviňovať seba, len sprav niečo, čo cítiš, 

že treba, niečo správne, niečo, čo Ti káže 

vlastná duša. Niečo, čo človek ešte nevie, len 

skúša. Nie je to ťažké. Skús milovať všetkých 

ľudí, skús milovať Jeho, skús odpúšťať čo ťa 

bolí. Skús odpúšťať to s nehou. Skús pomáhať 

a rob to stále, snaž sa kvôli vlastnej láske. 

Rob to kvôli sebe a ak to dokážeš ostane 

to v Tebe. Budeš krásny celou svojou dušou, 

a až do konca sa len usmievať, ale čo je 

viac, usmievať sa budú iní a vždy tak trochu 

pre Teba. Tak tvoj úsmev prežije a bude trvať 

večne, kým nenávisť a zloba sa pominú 

a spolu s Tebou zvädnú. 

ANONYM 

Boh 

42 

Venované z lásky... 

ŠTUDENTSKÁ TVORBA

Pozvanie do Združenia ALBERT 

Pred pár dňami sme si pripomenuli 135.výročie narodenia významného lekára, filozofa, teológa 

a filantropa, ktorého Albert Einstein nazval najväčším človekom storočia, Winston Churchil 

géniom ľudskosti a spisovateľ Nikos Kazantakis ho prirovnával k jednej z významných po s- 

táv kresťanov - k svätému Františkovi z Assisi, bolo to výročie narodenia Alberta Schweitzera. 

Bol prezývaný doktorom z pralesa, jeho meno sa stalo pre milióny ľudí pojmom a symbolom 

úcty k človeku a ľudskosti, čo bolo spojené s jeho vytrvalým bojom za mier, v roku 1952 mu bola 

udelená Nobelová cenu mieru. 

Albert Schweitzer bol známy nielen svojimi činmi, 

ale aj inšpirujúcimi myšlienkami, ktorými 

sme sa inšpirovali aj my štyria vysokoškolskí pedagógovia 

- zakladatelia občianskeho združenia 

nazvaného Združenie ALBERT pre podporu Fakulty 

zdravotníctva a sociálnej práce Trnavskej 

univerzity, ktoré bolo zaregistrované 14.apríla 

2009 Ministerstvom vnútra SR. 

Našim mottom je myšlienka: 

„ Úcta k životu nám prikazuje pomáhať každému, 

kto pomoc potrebuje. Človek nemôže žiť iba pre 

seba, pretože by potom pod hlušinou vecí stratil v 

sebe človeka ...“ 

Albert Schweitzer sa zviditeľnil aj svojou záslužnou 

činnosťou v Afrike, kde v roku 1913 založil 

nemocnicu v pralese neďaleko mestečka Lambaréne, 

ktorá sa tak stala prototypom ďalšej pomoci 

Afrike. 

V súvislosti s tým môžeme spomenúť ďalší z 

jeho citátov: 

„Každý si môže zriadiť svoje Lambaréne ...“ - je 

Projekt Healthy Inclusion – Zdravá inklúzia 

Katedra verejného zdravotníctva 

Daniela Kállayová, Marek Majdan, Ľuboš Bošák, Martina Žáková, Veronika Mikušová 

Migranti sú najviac zraniteľnou sociálnou 

vrstvou v spoločnosti a vyžadujú špeciálnu 

pozornosť pri tvorbe verejno - zdravotníckych 

stratégií. Celkový stav zdravia migrantov je 

významne horší ako celkovej populácie. To 

je spojené s faktom, ‎že migranti sú viac exponovaní 

rizikám, ktoré majú dopad na zdravie, 

ako napríklad chudoba, zlé podmienky bývania, 

obmedzený prístup na pracovný trh a k 

zdravotným službám, atď. Nedostatok informácií 

a nakoniec aj komunikačné problémy 

vytvárajú bariéry v prístupe k intervenciám 

podpory zdravia. Preto, rovnaká dostupnosť a 

kvalita poskytovania všeobecných zdravotníckych 

služieb sú nevyhnutnou podmienkou pre 

zlepšovanie úrovne zdravia migrantov. Toto sa 

však netýka len zdravotníckych služieb, ale aj 

preventívnych stratégií a intervencií podpory 

zdravia. 

„Zdravá inklúzia“ je medzinárodný projekt 

prebiehajúci v rámci Akčného Programu pre 

verejné zdravie 2003-2008 a spolufinancovaný 

Európskou komisiou, Hlavným direktorátom 

pre zdravie a ochranu spotrebiteľa, Výkonnou 

agentúrou pre zdravie a ochranu spotrebiteľa 

(EAHC). Projekt začal prebiehať v 

siedmich krajinách: Rakúsko, Česká republika, 

Dánsko, Nemecko, Taliansko, Slovensko a 

Holandsko. Neskôr pribudlo aj Estónsko. 

Prístup k podpore zdravia a starostlivosti o zdravie je hlavným problémom 

zraniteľných skupín žijúcich v komunitách s nízkym príj- 

mom. Migranti, ako príklad podstatne zraniteľnej populácie a ich 

prístup k intervenciám podpory zdravia, sú výskumným predmetom 

tohto projektu. Projekt je navrhnutý tak aby analyzoval 

prístup migrantov k aktivitám podpory zdravia. Projekt sa zaoberá 

zlepšovaním prístupu migrantov k intervenciám podpory 

zdravia. Projekt bude poskytovať informácie ohľadom 

vnímaných prekážok migrantmi, ktorí sa zúčastňujú 

intervencií podpory zdravia, rovnako aj o uľahčujúcich 

faktorov. Zámerom je vyvinúť špecifické odporúčania 

týkajúce sa podpory zdravia, ktoré budú prispôsobené 

potrebám migrantov. Výsledky budú diseminované 

vedeckej verejnosti aj politickým činiteľom v každej 

partnerskej krajine. 

V súčasnosti už prebieha tretia fáza projektu, v ktorej sa na 

základe získaných výsledkov kvalitatívneho výskumu, kde 

respondenti boli poskytovatelia podpory zdravia a samotní 

migranti, získavajú údaje od rôznych odborníkov metódou 

Delphi. 

V marci sa bude konať na FZaSP posledné projektové stretnutie 

všetkých partnerov za účelom vytvorenia odporúčaní zo všetkých 

získaných výsledkov. Následne na jeseň každá partnerská 

organizácia zorganizuje národnú konferenciu s tematikou migranti 

a podpora zdravia, kde sa budú prezentovať výsledky projektu. 

Konferencia bude určená širokej verejnosti odborníkov, 

ktorí sa zaoberajú migráciou v kontexte zdravia. 

43 

len na nás, kedy tieto slová premeníme na skutočné 

činy. 

Už z hore uvedeného možno zistiť, čo je 

cieľom a prvotným zámerom vzniknutého 

združenia. Chceme prispieť k rozvoju občian- 

skej spoločnosti so zameraním na zvýšenie 

vzdelanostnej úrovne občanov, chceme podporovať 

aktivity našej fakulty v krajinách tretieho 

sveta, projekty prebiehajúce, ale aj projekty 

budúce. A k naplneniu týchto cieľov potrebujeme 

Vašu pomoc. Preto, ak máte záujem 

prispieť k cieľom Združenia Albert, či už formou 

vzdelávania, vytváraním partnerstiev, návrhmi 

práce a ich naplnením, účasťou na prebiehajúcich 

projektoch a propagovaním pomoci 

krajinám tretieho sveta, ako aj ďalšími 

činnosťami vyplývajúcimi z cieľov Združenia 

ALBERT, neváhajte a pridajte sa k nám. 

Podrobnejšie informácie o náplni jednotlivých 

projektov, o plánoch, zámeroch a práci Združenia 

ALBERT môžete získať na http://albert. 

truni.sk a svoje podnety i otázky adresujte pria- 

mo na náš email: albert@truni.sk 

Neváhajte a staňte sa členmi Združenia AL- 

BERT a pomôžte naplniť jeho ciele! 

- Jarmila Pekarčíková, Bohumil Chmelík, 

Martin Rusnák, Adriana Ondrušová -

Internáty v TT 

Ukrajina - môj 

druhý domov 

Nešťastie na 

Rubrika ABSURDITY 

SHOW 

Haiti 

effienpictures 

oživíme Vaše spomienky 

Digitalizácia VHS, HI8, miniDV 

Strih videa 

DVD z fotografií 

www.efp.sk 

efp@orangemail.sk

Najdrahšia slovenská 

kniha 

Najčítanejšia a najprekladanejšia kniha sveta, odnedávna dostupná aj v najdrahšej verzii, aká u nás nemá 

obdobu. Viazaná ručne, zdobená zlatom a ilustrovaná dielami, ktoré boli dlhé roky ukryté v trezoroch. Unikátna 

Biblia, ktorá vyšla v obmedzenom náklade. 

Slovensko sa stalo iba štvrtou krajinou (po 

Nemecku, Chorvátsku a Slovinsku), ktorá 

má vlastné vydanie ručne viazanej obrazovej 

Biblie, vážiacej 6,5 kilogramu. Ocenia ju najmä 

zberatelia. Kompletný text Svätého písma, Starého 

aj Nového zákona, je totiž uverejnený bez 

poznámok, takže dielo nie je určené na štúdium. 

Jeho hodnotu znásobujú početné iluminácie, ktorých 

nájdeme na 1070 stranách asi 300. Sú veľmi 

hodnotné, pochádzajú totiž zo zbierok a trezorov 

Rakúskej národnej knižnice. Mnohé z nich boli doteraz 

uverejnené len raz a to v starobylých rukopisoch. 

Najdrahšia kniha, aká sa u nás kedy predávala, 

bola vyrobená v Nemecku. Na vyrezanej koži z- 

brúsili okraje, vyrobili chrbát s reliéfnymi linkami 

a zlatým písmom naň vyrazili názov. Hoci knihu 

viazali ručne, pri niektorých činnostiach sa nezaobišli 

bez pomoci strojov. Rohy a spony, ktoré Bibliu 

krášlia a chránia zároveň, sú zdobené ornamentmi 

podľa klasických predlôh a pokryté tenkou vrstvou 

24-karátového zlata. Koľko zlata však spotre- 

bovali sa nedozvieme. Vieme len, že toto množstvo 

by určite nestačilo na výrobu prsteňa či retiazky. 

Napokon sa na forme zaguľatil chrbát knižnej väzby, 

vlepili sa do nej zošité listy a nový výtlačok Svätého 

písma bol na svete. 

Z kníhviazačstva v Esslingene vyšlo celkovo päťsto 

výtlačkov. Napriek tomu, že všetky boli určené pre 

slovenský trh, v obchodoch by ste ich hľadali márne. 

Dali sa objednať len cez internet, avšak už teraz 

sú beznádejne vypredané. Nezmenil to ani fakt, že 

jeden výtlačok sa predával v cene 1600 Є. 

Napriek tomu však nezúfajte. Hodnota Biblie totiž 

nespočíva len v krásnom obale a obrázkoch, 

ale hlavne v Božom slove, ktoré je v nej obsiahnuté. 

Preto, ak si kúpite Bibliu v akomkoľvek obale, 

vždy vám prinesie pokoj a múdrosť. A to sú omnoho 

cennejšie dary ako jej drahý obal. 

-Barbora Plešková-

4-5/2010 - Fakulta zdravotnÃ­ctva a sociÃ¡lnej prÃ¡ce - TrnavskÃ¡ ...

You also want an ePaper? Increase the reach of your titles

Delete template?

Save as template?

4-5/2010 - Fakulta zdravotnÃctva a sociÃ¡lnej prÃ¡ce - TrnavskÃ¡ ...