Novinky spod Vretňa 2018 - 1

ROZHOVOR S ŠTEFÁNIOU JAŠŠOVOU
strana 20
V tomto čísle
sme zavítali
na Horejarčie,
k d e s m e
n a v š t í v i l i
príbytok našej
r o d á č k y p .
Štefánie Jaššovej, rod. Labudovej,
ktorá sa narodila 15.októbra 1940
ako najmladšia z 10 súrodencov.
Spolu s manželom Cyrilom vychovali
2 deti - Máriu a Jaroslava, má 4
vnúčatá a radosť jej robí aj 5
pravnúčat. Privítala nás skromne, s
počudovaním, prečo sme sa vybrali
práve za ňou, že jej život bol taký
všedný ako život mnohých iných
našich občanov. Opak bol však
p r a v d o u a p . J a š š o v á n á m
rozpovedala svoj životný príbeh.
Ach, krásne je zaspomínať si...
„Narodila som sa ako najmladšia zo
súrodencov. Traja z nich mi zomreli
hneď po narodení, zostalo nás 7. Bol
medzi nami veľký vekový rozdiel, až
20 rokov, a súrodenci sa postupne
rozutekali z rodnej chalupy, ktorá
bola postavená v r.1928. Napokon
som tam zostala bývať len s bratom a
rodičmi,“ spomína p. Štefka.
„Mali sme naozaj veľké gazdovstvo,
chovali sme aj 3 kravy, 30 oviec,
prasatá, husi... Koňa sme u nás
nemali, orávalo sa na kravách. Od
detstva som pásavala husi, ovce, keď
som bola staršia aj kravy. Na pasenie
sme sa ako deti veľmi tešili, pretože to
bol pre nás čas na detské hry a
tancovačky. Teraz majú deti všetko –
hračky, na aké si človek spomenie,
tablety, telefóny, až mám pocit, že je
toho priveľa. Ja si pamätám na svoju
hračku z detstva, handrovú bábiku,
ktorú mi mama ušila a sprevádzala
ma dlhé roky. Nebolo veru všetkého
nadostač ako teraz. Jedlo sa to, čo sa
doma dopestovalo - zemiaky, mlieko,
vajcia, kapusta, mäso sa šetrilo na
sviatočné dni. Kupovala sa hlavne
múka alebo sa dávala mlieť v
mlynoch, ale ani tú si všetci nemohli
dovoliť. Taktiež soľ a cukor dnes
vnímame ako prirodzenú súčasť
života, vtedy to bolo nedostatkovým a
drahým tovarom.“
Za vzdelaním sa chodilo
pešo do Kysuce
„Do školy som chodila 8 rokov, z toho
5 rokov u nás do Zemankovej
c h a l u p y a 3 r o k y s o m p e š o
chodievala do meštianskej školy do
K y s u c k é h o N o v é h o M e s t a .
A u t o b u s o v á d o p r a v a v t e d y
nepremávala a ani áut nebolo. Knihy
s o m n o s i l a p o d p a z u c h o u -
slovenčinu, matematiku, zemepis a
tiež knihu náboženstva. Cesty bývali
zábavné, chodilo nás mnoho, či už do
školy sa alebo takto dochádzalo aj za
p rácou. S p äť sme sa museli
ponáhľať, pretože nás doma čakala
každodenná práca. Na učenie príliš
času nebolo, ale nároky na žiakov
boli už i v tej dobe naozaj veľké, veď
na konci sa skladala skúška, ktorú
by som prirovnala k dnešnej
maturite.
Aj z toho, čo sa poctivou prácou
nadobudlo, museli sa odovzdávať
k o n t i n g e n t y . O d o v z d á v a l i s a
zemiaky, mlieko, masť... Pamätám si,
ako sme odovzdávali až 40 metrov
zemiakov, pretože sme mali veľa rolí.
Vozilo sa to ku vagónom do KNM na
voze s koňom. Bol vtedy veru biedny
život, ale keďže sme mali gazdovstvo,
hladom sme netrpeli, niektorí sa mali
veru horšie. Pri životnom optimizme
nás držala aj viera v Boha a každú
nedeľu a sviatky sme na 8:00 hodinu
chodievali pešo na omšu do Brodna.
Ľudia boli zas na druhej strane k
sebe milší, vrúcnejší a to mi na tejto
dobe tak strašne chýba. Vzájomne si
pomáhali. Jeden deň sa kopali
zemiaky u jednej gazdinej a na druhý
zase u inej. Takto si i chlapi pomáhali
pri výstavbe vlastného bývania, večer
si aj vypili, ale ráno si každý
zodpovedne hľadel svoju prácu.
Snežnica v porovnaní s okolitými
obcami bola vždy chudobnejšou
oblasťou. Ľudia sa príliš nezaujímali
o vzdelanie, ani kultúru, každý žil len
pre svoje políčko a myslel len na to,
aby mal čo do úst vložiť. Nebolo tu
žiadnych vzdelaných ľudí, ani
zručných remeselníkov. Až keď som
bola väčšia, veľkú osvetu v tejto
oblasti vykonávali učitelia našej
školy, ktorí organizovali aj rôzne
prednášky pre dospelých.“
Dvom sa ľahšie kráča
„Ako 16-ročnej sa mi trafila robota v
tehelni v Bytčici, kde som pracovala
nepretržite 34 rokov. Bolo to moje
jediné zamestnanie. Nakoniec som si
kvôli práci dorábala ešte večernú
školu. Mala som radosť z tejto roboty,
oslovovalo ma mnoho domácich,
ktorým som rada pomohla s
vybavením kvalitných tehiel za dobrú
cenu. Tiež ako dievčence sme chodili
na zábavy. Spomínam si hlavne, keď
sme chodievali do Zástrania na
veselice a tamojší chlapci nás vždy
vyprevádzali, čo sa našim domácim
mládencom príliš nepáčilo. Ja som si
však svojho milého vyhliadla medzi
Snežničanmi. Môjho Cyrila som
spoznala pri práci okolo kráv. Keď
som mala 21 rokov, zosobášili sme sa
v kostole v Brodne.
Bývali sme u nás v rodičovskej
chalupe, rodičia pomaly chorľaveli, a
tak i z gazdovstva postupne ubúdalo.
Aj môj muž vystriedal zamestnanie,
odišiel z družstva a začal pracovať v
tehelni. Postupne som dochovala
rodičov a brata. Bolo to ťažké
obdobie, ale zvládli sme to vďaka
podpore môjho muža a hlavne kvôli
mojim dvom deťom, ktoré sa nám
medzičasom narodili. Chceli sme si
postaviť vlastnú chalupu, ale peňazí
moc nebolo, ale predsa sme sa
rozhodli, že začneme stavať. Stavali
sme hádam aj 5 rokov, pomaly, žilo
sa od výplaty k výplate, až nakoniec v
r.1977 sme sa nasťahovali do nového
vlastného bývania.“