Ľuboš Fellner - 100 krajín lovca zážitkov - 2. časť

100

krajín

lovca

zážitkov

druhá časť

Ľuboš Fellner

© BUBO 2017

2

100

krajín

lovca

zážitkov

druhá časť

Ľuboš Fellner

Cestovanie dodá mysli

novú energiu a ráznosť

Seneca

(4 pnl. — 65)

Podstatné nie je to, že ľudia vyrážajú ne cesty, ale to, že cesty

razia ľudí. Cestovanie Vás zmení, na vlastné oči vidíte, že všetko

je inak ako sa „bežne tvrdí“. V druhom diele mojej fotoknihy Vás

pozývam vstúpiť do sveta, ktorý je tak fascinujúci. Veď život je

jedno veľké dobrodružstvo, alebo nie je ničím.

06

P

rastarou rozbitou kompou sme sa preplavili cez dve obrovské

rieky, v Nole sme kúpili diamanty, v Bayange opicu, štyrikrát

sme zapadli, trikrát menili koleso, či toho bolo viac? Je to extrémne

úmorné, tieto cesty nemožno prejsť a my sme predsa

len TU. No teraz sa aj zvyšky cesty definitívne skončili a ďalej

do Konga sa dá ísť iba po vode. Stredoafrická republika je tá

najčernejšia Afrika, nepreniknuteľná džungľa považovaná za

stratenú, padnutú krajinu, kam sa dlhodobo neodporúča vstúpiť.

To znamená minimum turistov a zachovanie pôvodných zvykov.

Náš čierny šofér Emanuel nás zaviezol k americkému etnomuzikológovi

Loisovi, ktorý žije s Pygmejmi už 27 rokov. Zamiloval

sa. Pygmeji ho volajú Veľké ucho a tak sa bratáme, kecáme,

slovo dalo slovo a ideme s Pygmejmi (Bayaka) loviť. Už som

to zopárkrát zažil, no tu lovíme so sieťami. Pygmejovia spolu

s krovákmi patria k najstarším kmeňovým etnikám na našej

planéte, už Homér o nich písal, že su veľkí ako lakeť. Keď títo

malí ľudkovia vstúpia do pralesa, akoby narástli, zdá sa mi, že

sa zmenia na avatarov. Mám vrcholnú formu, bežím tento rok

maratón v New Yorku, aj tak ich neviem na klzkom povrchu

chytiť, ich nožičky kmitajú ohromnou rýchlosťou. Zrazu zastanú.

Had! Kde? Nič nevidím. Mamba, ukazuje Pygmej a nechápe,

že má so sebou takého idiota, asi si myslí, že som postihnutý.

Po päťdesiatich metroch (tak ďaleko to bolo) prichádzame

k stromu a až keď palicou do toho štuchne, tak sa jeden konár

odplazí. Na zápästie mi následne uviažu rastlinku, čo ma má

ochrániť proti štipnutiu. No neviem, radšej idem vždy v ich

stopách a už sa nepredbieham. Prechádzame okolo miesta, kde

žije obrovský gorilí alfa samec Makumba so šedým chrbtom

so svojou početnou rodinou. Je to pre mňa obrovský zážitok,

keď zastaneme niekde v strede lesa, nikde nič a zrazu sa ako

požiarnici pri výsadku z tridsaťmetrovej výšky začne rodinka

spúšťať na zem všade okolo nás. Bez akejkoľvek bázne sa

okolo nás tmolia samice s mladými a Makumba si nás akože

nevšíma. Pygmejovia sa taktiež neboja, no veľký rešpekt majú

z pralesného slona. Keď ho vidia, vykrikujú na seba džoku džoku

a robíme riadny oblúk. A ja som rád, veď keď čítam staré knihy

z výprav od čias Henryho Mortona Stanleyho, vždy pralesný

slon niekoho zabil. Sú menší než iné slony, kly im smerujú k sebe

a tak im nebránia v prechode džungľou, nezasekávajú sa im

o liany, ba naopak, džungľou prechádzajú ako nôž maslom.

V nedotknutom pralese potom vidíte akoby uvalcované cestičky.

Dzanga Bai, Dzanga Bai, hovorí mi lovec a ukazuje rukou

a kývaním brady smerom, kde sa nachádza planina plná soli,

ktorú pralesné slony milujú a teraz tam smerujú. Nechápem ako

môžu vedieť, ktorým smerom planina je, všetko tu je rovnaké.

Moje GPS medzi stromami stratilo družicový signál, neviem,

kde som. No oni sa s úsmevom pustia krížom, ako keby ste

odbočili na vedľajšiu ulicu. Naozaj tu poznajú každý strom, ženy

odtrhnú nejaké listy a vysvetľujú mi: toto je super na uhmm

uhmm. Z gest pochopím, že je to prírodná viagra. Strašne sa

pri tom smejú. Potom náčelník odsekne lianu a napijeme sa

studenej vody. Naposledy som s Pygmejmi chytil srnku, traja

sa rozbehli a jeden ju proste chytil, ako keď my chytíme žabu,

totálna pohoda. Milujú med z divých včiel a ten, kto ho vie získať,

je v kmeni považovaný za šikovného. Ak malý chlapec objaví

strom, kde sú včely, beží domov a vysvetlí lovcom, kde to bolo.

Vyjdeš z cestičky, ktorú tu kedysi urobili bieli muži, a pôjdeš do lesa.

Potom okolo stromu k ďalšiemu stromu a potom ideš džungľou

so stromami a prídeš po desiatich kilometroch k stromu a tam

to je. Zrejme včely neuvidíš, no ja som ich dnes videl, a tak tam

ten med niekde vo výške dvanásťposchodového paneláku je. No

a predstavte si, že lovec sa tam vyberie a on ten strom medzi

miliónmi ďalšími nájde. Vylezie tam, nedostane anafylaktický

šok a vráti sa s plástmi sladučkého medu.

Dnes na tomto love boli úlohy rozdelené. Ženy rozkladali a uväzovali

siete a lovci, muži nadháňali zver. Trvalo to dlho, strašne

dlho sme šliapali, potom sa dlho siete priväzovali o stromy, je

tu dusno ako v skleníku, ja mám dlhé rukávy, dlhé nohavice,

trekové topánky a na členkoch ešte hrubé turistické návleky,

čo v džungli nenosím ako ochranu proti snehu, ale ako ochranu

proti hadom. Je mi ukrutne teplo. No a nakoniec sme neulovili

absolútne nič. Šesť lovcov a lovkýň sa vracia domov s prázdnou

a tam ich čakajú ďalšie hladné krky. Sú to hrdí ľudia, deti džungle

a ja som nadšený. Na večeru máme nakoniec dikobraza, ktorého

tu volajú porcupig a vykúrili ho z diery spod koreňov stromu.

Je to evidetne bežné jedlo, lebo ho jeme už tretíkrát. Nesmrdí

a je to naozaj fajn, taká malinká svinka… Popíjame gin tonic

a rozoberáme, či naši vnuci budú mať šancu Pygmejov ešte

stretnúť. Loviť už vie máloktorá skupina, tisícročné know-how,

znalosť džungle rýchlo zabúdajú. Mnohí sa dnes stávajú akýmisi

modernými otrokmi pre čiernych Bantuov, s ktorými majú

pygmejské ženy potomstvo a tak sú z generácie na generáciu

väčší. Pygmejca pritom žiadna černoška nechce a oni sa menia

na depresívnych alkoholikov.

STREDOAFRICKÁ REPUBLIKA

Copyright © Free Vector Maps.com

07

NA LOVE S PYGMEJMI

08

V

zdelanie je pre Vietnamcov veľmi dôležité. Štúdium sa

začína pre žiaka v materskej škole už od dvoch rokov. O tom,

kam pôjde na univerzitu, rozhoduje rodinná rada starších.

Dedo rozhodne, že pôjdeš za lekára, a aj keď chceš byť IT-čkár,

máš smolu. V chudobnejších rodinách vyštuduje vysokú školu

iba jedno dieťa, väčšinou syn. Náš sprievodca Tenk bol tým

šťastným synom a teraz celú rodinu podporuje. Pochvaľuje si

vizionárstvo svojho otca, naučil sa po anglicky a to mu otvára

mnoho možností a celkovú perspektívu ďalším generáciám.

Jeho syn pôjde na univerzitu tiež. Teraz má sedem rokov

a začína školu každé ráno o siedmej úderom gongu. V pondelok

sa na školskom dvore cvičí a spievajú sa budovateľské piesne

o strýčkovi Ho (Hočimin). V tretej triede žiaci skladajú sľub

a odvtedy nosia červenú šatku okolo krku ako toto dievčatko

na fotografii. Vietnamci sú v učení sa veľmi dôslední. V tretej

triede napríklad preberajú v matematike učivo ako slovenskí

siedmaci. Školské prázdniny sa riadia lunárnym kalendárom,

každý rok sú v iný čas a trvajú tri mesiace.

Vietnam je dnes jednou z posledných štyroch krajín, ktoré sa

hlásia k marxizmu-leninizmu. Vládne tu jediná strana – komunistická,

tak ako kedysi u nás, a dievčatko na fotografii vyzerá

ako pionierka z bývalého socialistického Československa.

V Československu peniaze kazili človeka a biznis bol tabu,

vôbec sa o ňom nehovorilo. Tu sa o biznise a konkrétnych

číslach medzi bežným ľudom rozpráva viac než o futbale.

Teraz je nárast exportu iba 6,7 % namiesto plánovaných desať

a všetci to riešia. Žiadne politikmi umelo vymyslené problémy,

ľud zaujímajú jasné čísla a dôvody. Už tri roky za sebou v delte

Mekongu neboli záplavy a úroda (nielen ryže) klesla. Vietnamci

tvrdia, že za to môže Čína, ktorá na hornom toku Mekongu

postavila priehrady. Čínu neznášajú a paradoxne dnes milujú

Američanov napriek tomu, že vojna pred štyridsiatimi rokmi

zabila dva milióny Vietnamcov. Každá rodina má niekoho, kto

vo vojne s USA trpel, je to čerstvé.

Aj v bulváre sa prepierajú jasné čísla. Podnikateľ Cao Toan My

(39) sa súdi s bývalou Miss Vietnam Truong Ho Phuong Nga

(28) o 16,5 miliardy dongov (vyše 700 000 €). My tvrdí, že išlo

o podvod v obchode, Nga, že išlo o love contract a to je riadny

škandál. Média slečnu oslovovali plným menom, no pána ako

Pána M., čo spôsobilo tisíce telefonátov vydatých žien do redakcií.

Táto fotografia vznikla na jeseň roku 2016 v škole v malej dedinke

na polceste medzi Hanojom a Halong Bay, kam sme doniesli

charitu. Keď francúzski kolonizátori spojili Vietnam, túto oblasť

na severe nazývali Tonkin. Na juhu bola Kočinčína a v prostriedku

bol Annam, hrdý na starú kultúru ríše Čam, s pikantnou stravou,

ktorý bol odpradávna postihovaný tajfúnmi. BUBO podporuje

vzdelanosť a do škôl chodíme v krajinách tretieho sveta už 25

rokov. Ide o drobnosti, ale robíme to systematicky a roznášame

takto radosť, robíme dobré meno našej krajine a vytvárame si

priateľov. Tajfún Sarika sa prehnal predvčerom 200 kilometrov

juhovýchodne od dedinky. V oku tajfúnu bola rýchlosť vetra

120 km/h. Školáci ostali doma, no dnes je už po tajfúne a sú

späť. Je poobede a tak pre žiakov prišli rodičia, čakajú iba na nás.

Vedia, že prídeme a všetci sú tak trošku v napätí, čo sa z toho

vykľuje. Ako inak – rodičia prichádzajú na skútroch a niektorí si

z hlavy nezložili ani prilby. Vo Vietname sa dnes nachádza 45

miliónov skútrov. Celkom nahradili bicykle.

Deti dnes od nás dostali školské tašky, tričká, písacie potreby,

zošity. Mnohé veci sa vo Vietname vyrábajú, ale domorodci

radšej nosia falošné značky. Teraz sme z Európy priniesli originály.

Všetci sú šťastní.

Konfucius je stále dôležitý aj po dvetisícpäťsto rokoch a jeho

názory na morálku ovláda každý Vietnamec. Podľa Konfuciovej

etiky je totiž dôležité, aby človek začal konať dobro od seba,

a Vietnamci to, čo robíme, veľmi dobre chápu. No aj my sme

šťastní, altruizmus, dávanie druhým, hladká totiž vašu dušu. Iba

v takýchto podmienkach vznikne úprimná fotografia s takými

krásnymi očami.

VIETNAM


09

PODPORA VZDELANOSTI

10

oto je neklasický záber. Tie puberťáčky zahalené v hidžábe,

T ktorý je súčasťou školskej uniformy a nosia ho skoro všetky

ženy v Egypte, ma práve zazreli. Sme na jednom z dvoch minaretov

brány Bab Zuweila, ktorá už 1000 rokov stráži vchod

do srdca Káhiry a oni sa pozerajú hore na nás. Sme vysoko nad

najväčším mestom Afriky, v Káhire, ktorú mám tak rád. Tých päť

dievčat nám ukazuje mohutnosť tejto stavby a celkovo ukazuje

silu a peniaze, ktorými Káhira kedysi oplývala.

V tejto chvíli je prezidentom Egypta Mohamed Morsi z Moslimského

bratstva, ktorý sa dostal na post po takzvanej arabskej

facebookovej jari, po tridsaťročnej vláde Hosniho Mubaraka.

V čase vydania tejto knihy je vo väzení a odsúdený na smrť.

Prechádzame Námestím oslobodenia Tahrír, kde sa odohrávajú

demonštrácie. Ja som tu kedysi mnoho týždňov býval,

domov som chodil starobylým výťahom a stropy bytov tu mali

vyše päť metrov. Cítil som sa ako vo Viedni či skôr v Londýne

Sherlocka Holmesa, kedy už výťahy existovali, ale ľudia sa ich

báli používať. Trošku som sa bál aj ja, lebo od čias Britov, ktorí

Egypt kolonizovali do roku 1922 a tieto domy postavili, tu nikto

nič nevymenil. Otvorím ťažké železné nádherne cifrované mreže

a vojdem do malilinkej drevenej rakvy, všetko ukrutne vŕzga, no

ide to, pomaličky ale ide, hore a hore. Je to iba päť poschodí,

ale pri tých vysokánskych stropoch je to riadne vysoko. Vysoké

drevené dvojdvere otváram obrovským paklúčom, ktorý mi

vypadáva z vrecka a iba kvôli nemu musím nosiť brašnu. Obrovská

prázdna izba, na zemi terrazzo, na strope na dlhočíznej

železnej tyči sa krúti starý ťažký železný ventilátor. Snažím

sa ho obchádzať, lebo keď padne, zabije ma. Stará drevená

skriňa je už pokrivená, dvere nedoliehajú, ale kvalitné materiály

odolali času a poslednou výbavou je železná posteľ ukradnutá

niekde z basy. Ako krásne to tu muselo vyzerať, keď to bolo

komplet a vkusne zariadené, ach. Obrovské okná sú nádherné,

no radšej ich neotváram, lebo hluk je tu dvadsaťštyri hodín

a s ním sa dovnútra vovalí aj smog, ktorý sa dá krájať. Izba

má však ducha a nemôže už vyzerať odlišnejšie oproti hotelom

v letovisku Hurghada. Navštívil som asi všetky letoviská od

Sharm El Sheiku po Tabu na Sinajskom polostrove. Od Hurghady

po Marsa Alam na brehoch Červeného mora. Spal som v tých

najlepších hoteloch, ktoré sa často nazývali palácmi. No musím

povedať, kto zopár noci nespal v Káhire, ten Egypt nepozná.

Tie letoviská Egyptom nie sú. To je iba prelud, umelá krajina,

kde je všetko akože, kde sa všetko prispôsobuje očakávaniam

klienta a tak sú veci nie ozajstné. Dvadsaťdvamiliónová Káhira

sa nehrá na nič. Je hrdá a sama sebou. Kto chce naozaj Egypt

spoznať, musí prísť na pár noci do tohto mesta a snažiť sa

dostať postupne ďalej a ďalej.

Osama Saad, usmiaty, vysoký, elegantný a na egyptské pomery

neuveriteľne spoľahlivý majiteľ miestnej cestovky nám

vybavil návštevu štvrte Moqqatam obývanej kresťanskými

zabeleenmi, kde bieleho turistu často nevidno. Najväčší kostol

v Egypte, zasvätený koptskému svätcovi Simonovi Garbiarovi

vytesaný do skaly pojme dvadsaťtisíc veriacich. Neuveriteľný

príbeh úspešnej recyklácie odpadu, o ktorej západné korporácie

a ekologickí aktivisti iba snívajú. Prasatá v domoch, hory vytriedeného

odpadu, neuveriteľný smrad a šťastné úsmevy na

ušmudlaných tváričkách detí pobehujúcich všade okolo. Keď im

v roku 2009 moslimská vláda pod zámienkou boja s prasacou

chrípkou pozabíjala všetky svine, prestali zberať v Káhire odpad.

Moslimovia majú totiž prasatá zakázané jesť a toto bol taký

krok naschvál. Keď sa takto z vrchu na mesto pozerám, musím

konštatovať, že je omnoho špinavšie než kedysi. No školáčky

majú hidžáby naškrobené.

Večer zažijeme neuveriteľný sociálny kontrast, keď zájdeme do

Zamaleku, štvrte pre naozaj bohatých na večeru do luxusnej

reštaurácie na Níle. Opulentné hody, alkohol, čo hrdlo ráči, úslužný

personál, nahriate uteráčiky na toaletách. Elegantne oblečené

Káhirčanky s očami väčšími než Bambi, rozpustenými vlasmi sa

s koktejlom v ruke smejú z plného hrdla na vtipe. Sme v tom istom

meste, v tej istej krajine? Káhira je príliš kultúrna a spiatočnícki

ortodoxní moslimovia to tu predsa nemôžu prevalcovať!

Ozaj, vedeli ste, že najväčší mobilný operátor Mobilnil (štyridsať

miliónov zákazníkov) vlastnil jediný človek, kresťanský kopt

Naguib Sawiris, od ktorého ho v roku 2016 odkúpil Orange za

viac než tri miliardy dolárov?

Toto je pravá tvár Káhiry. Mesta, kde je človek mravcom, jedinec

ničím, sto rokov okamihom, jedna libra bohatstvom.

EGYPT


11

POKOJ V REVOLUČNEJ KÁHIRE

12

áto fotografia vyzerá ako z päťdesiatych rokov dvadsiateho

T storočia. Pritom je z roku 2005. Vtedy som viedol skupinu,

ktorá prešla po Hodvábnej ceste z bohatého Kazachstanu cez

hornaté Kirgizsko do kultúrneho Uzbekistanu. A teraz sme po

pontónovom moste prekročili mohutné koryto rieky Amudarja

a prechádzame krížom cez púšť Karakum Turkmenistanom od

severu až na juh. Od rozpadu Sovietskeho zväzu v roku 1991 sme

jedni z prvých Slovákov, dokonca jedni z prvých turistov vôbec.

Získali sme ťažko dostupné víza, permit na cestu, kde máme

zaznamenaný každý bod, ktorým budeme prechádzať. A teraz

sa na nás nalepil štáb štátnej televízie. Čakali nás, celú našu

cestu filmujú a film sa má podľa režiséra preložiť do dvanástich

jazykov. „Film má jasne vyjadriť posolstvo, že turizmus sa

v Turkmenistane raketovo rozvíja,“ temperamentne vysvetľuje

režisér. Pozerám sa neveriacky okolo seba, sme tu absolútne

sami. A takto to zostane počas celej cesty až do hlavného mesta.

V hoteli, v ktorom spíme, sme evidentne prví hostia. Vždy nás

čaká celý personál, riaditeľ hotela aj poslanci či starosta, už to

prestávame vnímať. Je strašne horko, pustím si sprchu, no tu

sa ukazuje, že Turkméni sú národom nomádov a lepšie vedia

postaviť jurtu. Sprchovací kút netesní a voda mi tečie pod posteľ.

Sprievodkyni ide lepšie ruština než angličtina, a keďže ruštinu

ovládame, necháme ju hovoriť o úžasnom turkménskom národe,

ktorého výsledky obdivuje celý svet. Hm…

Zažívam veľkého vodcu národa – Turkmenbašiho, jeho excelenciu

(ako ho vždy volali) Saparmurata Nijazova, živého pri plnej moci.

Jeho moc zodpovedá tradične až abstraktne absolutistickej

moci bývalých chánov. Je to tradícia a vy ste buď boss alebo nie

ste ničím. Logické príkazy nie sú výnimočné a moc sa dokazuje

absurditami.

Všade sú veľké zlaté sochy otca národa, v každej dedinke

predávajú jeho bizarnú knihu Ruhnama, ktorú musí každý

obyvateľ Turkmenistanu ovládať v podstate naspamäť. V roku

1999 nechal demokraticky odhlasovať, že vodcom Turkménov

bude doživotne. Po matke, ktorá zomrela v roku 1948 počas

veľkého zemetrasenia, nechal pomenovať mesiac apríl a aj

chlieb sa volal menom jeho matky. Január sa volal po samotnom

vodcovi – Turkmenbaši, nikto nemohol použiť označenie január.

Premenoval aj samotné dni v týždni. Slovo AIDS bolo postavené

mimo zákon ako západná propaganda, ktorá sa v slušnej krajine

nebude používať. V deň vodcových narodenín si starší občania

mohli vybrať v práci voľno a dostali od štátu zadarmo celého

barana. Zakázal balet ako pozostatok sovietskej kultúry. Odôvodnenie

v parlamente bolo, že jemu sa balet nepáči a hotovo.

Zakázal operu aj cirkus. Všetky univerzitné diplomy získané

mimo územia Turkménska vyhlásil za neplatné. Mladí ľudia mali

zakázané nosiť brady a dlhé vlasy a nikto zákaz neporušoval.

Ministri museli bežať beh dlhý tridsaťšesť kilometrov (to sa mi

páči). Bývalý generálny tajomník komunistickej strany po páde

Sovietskeho zväzu zmenil vierovyznanie a nechal postaviť

v blízkosti Ašchabádu najväčšiu mešitu Strednej Ázie. No jeho

pohreb sa konal presne na európske Vianoce.

Aj po smrti Turkmenbašiho z praxe vidím, že režim je tvrdší než

ten severokórejský. Turkmenistan sme ukázali najviac ľuďom na

Slovensku aj v Čechách a pre každého to bol úžasný zážitok,

absolútne iný svet. Máme tu kontakty, ale po smrti veľkého

vodcu cítim mocenské trenice a Turkméni vám aj dnes bez

príčiny odmietnu vydať víza. No keď sa sem dostanete, zistíte,

že v diktatúrach žijú často tí najmilší ľudia, úžasní, veľmi príjemní

a je tu absolútne bezpečne. Merv (bývalá Marguša), miesto,

kde vraj žila Šeherezáda, nadchne každého, kto má rád históriu.

Nájdete tu pevnosť, ktorú založil Kýros Veľký, staré helenistické

mesto, najkrajšou stavbou je dnes mauzóleum seldžuckého

sultána Sandžara, no oplatí sa pozrieť viac zo stovky ďalších

pamiatok. Kedysi bol Merv dokonca najväčším mestom celého

sveta. Teraz mnohí z vás o ňom počujú po prvý raz, však.

Táto fotografia dvoch turkménskych mladíkov vznikla v polopúšti

vedľa železničnej trate na polceste medzi Mervom a hlavným

mestom Ašchabád. Podľa pravidiel veľkého Turkmenbašiho sú

dobre ostrihaní a slušne oblečení.

TURKMENISTAN

13

TURKMENBAŠIHO CHLAPCI

14

15

16

rechádzame Tibetom, ktorý sa iba teraz otvára turistom

P a to veľmi pomaličky. Nevedie sem ešte železnica, lety sú

veľmi zriedkavé. Pred rokom, dvoma sme sem chodili po zemi iba

z Kathmandu a dostali sme šesťdňové víza. Teraz máme permit

na dlhšiu dobu a poriadne si Tibet vychutnávame. Z hlavného

mesta Lhasa do druhého najväčšieho mesta Shigatse ideme

v roku 2002 po blatovej rozbitej ceste pätnásť hodín, a to sme

šťastní, že sme nezapadli a nemusíme nocovať niekde v prostriedku

ako mnohí iní. Dnes táto cesta po perfektnom asfalte

trvá pätinu času.

Vstupujeme do kláštora a akosi mimovoľne nás to zaviedlo do

obrovskej kuchyne. Na privítanie dostávame každý šálku slaného

tibetského čaju s jačím maslom. Je len jediná vec na svete, ktorá

chutí horšie než horúci tibetský čaj. Je to studený tibetský čaj.

Mnísi robili celý týždeň z piesku mandalu boddhisatvu súcitu Avalokitéšvaru,

ktorého v Tibete volajú Chenrezig. Je pestrofarebná,

symetrická, krásna. Tibeťania veria, že dalajláma je prevtelením

Avalokitešváru. Ja verím, že sa Avalokitešvárom inšpiroval Ježiš

Kristus, ktorý súcití so slabými. A možno je to ten istý človek. No,

to je rozsiahlejšia téma. Teraz je mandala vystavená na obdiv

až do chvíle, kedy piesok mnísi počas obradu zmetú a vsypú do

rieky, na dôkaz toho, že všetko je pominuteľné, hlavne krása.

Prechádzame obrovským kláštorom vsadeným do úbočia a vchádzame

na veľké nádvorie, kde tradičný festival pokračuje. Práve

sa začína tanečné vystúpenie. Cham má korene, tak ako mnoho

iných vecí tibetského buddhizmu, v prastarom náboženstve bém

(bom). Podľa legendy vznikol v bájnom kráľovstve Šambala.

Mnísi tancujú tantrický tanec v maskách a krásnych pestrofarebných

rúchach, s ľudskými lebkami v rukách a so šabľami, volajú

to čičedur. Sekajú pri tanci obrovskými šabľami a odsekávajú

nevedomosť a egoizmus, čo považujú za dve najväčšie ľudské

negatíva. A podľa mňa tnú do živého. Do toho znejú celým

údolím trúby, tie menšie sú vyrobené z kostí ľudského tela, veď

stromov je tu minimum. Ja mám najradšej tanec žanak, ktorý

je krásnou pudžou – modlitbou v čiernych klobúkoch.

Musím povedať, že napríklad v Ladakhu som takéto tance videl

mnohokrát, no v Tibete v tomto roku je to po prvý raz, keď

vidím niečo skutočne autenticky tibetské. Tibetská autonómna

oblasť je jedným z mála miest na svete, ktoré dnes pre turistu

vyzerajú lepšie než v rokoch, kedy som sem začal cestovať ja.

Tak ako sa o slobodnom Tibete prestáva rozprávať, tak ako

Čína získava v Tibete istotu, tak uvoľňuje svoj tlak. Infraštruktúra

včítane tej turistickej sa zmenila za posledné desaťročie

skokom. Dnes v Tibete vídavam viac tibetských vecí, než sme

ich tu videli kedysi.

Čo ma prekvapilo, je príroda a množstvo políčok na okolí.

Údolia sú široké, Ladakhom tečie uzučký Indus, tu je mnoho

širokánskych riek a celá oblasť, ktorou prechádzame, je veľmi

úrodná. Tibet je jednoducho veľmi pozitívna oblasť.

V dobe tejto fotografie tu síce neboli turisti, ale Tibeťania

ani nechápali, čo to turista je a že musí aj niečo jesť. Na obed

si dávame momo – plnené taštičky, dnes s pomletým jačím

mäsom. Znie to takto napísané fajn, ale momo sme mali aj

včera, aj predvčerom a máme ho každý boží deň, odkedy sme do

Tibetu doleteli. Už mi lezie krkom. Keďže tu chladničky nemajú,

veď väčšinu času je tu poriadna zima, no teraz je leto, tak mäso

v dnešnom mome trošku smrdká. No je to proste hnus. Nie je

mi z toho bohvieako, ale na záchod v kláštore nepôjdem ani

za svet. Raz som to už tu v Tibete skúsil a bolo to horšie než

v ruskom pionierskom tábore. Ťažko si to viete predstaviť a ked

to teraz píšem a teda spomínam na to, opäť to cítim. Silné

zážitky si človek zapamätá. A tak sa v takom stave beztiaže

posadím na kamenné schody a pozorujem prácu mníchov ako

zo spomaleného filmu. Obloha je nádherne oceľovomodrá.

Budovy sa nezmenili od 17. storočia, kedy prevzala v Tibete

dominantnú úlohu škola Gelug. Šafránové rúcha mníchov sa

v tomto prostredí nádherne vynímajú. Tibet je naozaj magický.

Alebo to je to tým zoslabnutím organizmu a tým, že sa mi vo

vysokej nadmorskej výške točí hlava z nízkej hladiny kyslíka?

Pred západom slnka sa na nádvorie ešte raz vrátime a vychutnávame

si výjav na fotografií. Mnísi sa práve navzájom skúšajú

zo znalosti buddhistických textov. Je v tom veľa temperamentu,

zdá sa mi, že navzájom bojujú, no v skutočnosti sú pokojní.

Hovorí sa, že pri debate máš mať hlavu leva, ale myseľ ostáva

ako zasnežená hora – v pokoji a bez emócií. Skúšajúci položí

otázku, tleskne a ukáže rukou na žiaka, ktorý má odpovedať.

Mnísi sú veľmi prirodzení, radi sa hrajú, a keď povie žiak niečo zle,

napriek hranej dôstojnosti sa všetci začnú smiať. Temperament

a prirodzenosť je v Tibete základom bytia. A preto mám Tibet

tak rád. Tibet je vskutku magický.

TIBET


17

DEŇ V TIBETSKOM KLÁŠTORE

18

S

pojmom Noví Rusi prišiel moderný liberálny denník Kommersant.

Najviac ich nájdete v Moskve, ktorá je najázijskejším

európskym veľkomestom, aj keď sa veľmi snaží tomuto biľagu

uniknúť. Fotografiu som urobil prvého mája 2008, keď sa centrom

mesta hrdo vinul obrovský sprievod s mávatkami a transparentmi

s podobizňami Marxa, Lenina a Stalina. Mnohí Rusi ich stále milujú

a so slzami v očiach vzhliadajú na časy obrovského Sovietskeho

zväzu. Rusi boli vždy megalomanskí. Od našej sprievodkyne Oľgy

sa dozvedáme o plánoch postaviť v centre Moskvy vedľa katedrály,

kde hviezdila punková skupina Pussy Riot, päťstometrovú sochu

Sovieta, na vrchole so stometrovou sochou Lenina, v ktorého

hlave malo byť tritisíc miest na sedenie. Na vystretej Leninovej

ruke mali pristávať vrtuľníky. V čase plánu nebol v celom ZSSR

ani jeden. Podobným megalomanským štýlom žijú aj Noví Rusi.

Podľa magazínu Forbes má priemerný ruský miliardár 46 rokov.

Je teda vo veku, keď si môže závratný majetok užívať naplno.

V Saint Tropez vybehli po ich invázii ceny nehnuteľností na desaťnásobok.

Najväčšie jachty sveta dlhodobo vlastní slávny boháč

Roman Abramovič. Na oslave štyridsiatin miliardára Sulejmana

Kerimova spievali svetové megahviezdy Shakira a Christina

Aguilera. V Nice v obrovskej rýchlosti potom vpálil do stromu vo

svojom Ferrari Enzo. Skrátka, ruskí miliardári idú na plný plyn…

Tu v Moskve obývajú luxusnú štvrť Rubľovskij Šos a nakupujú

v Tretiakovskom projezde, kde je drahšie než na Champs-Élysées.

My sme dnes prešli Arbat, kde bývalí vojnoví veteráni predávajú

svoje štátne sovietske vyznamenania za pár dolárov. Chudoba

a veľmi smutný pohľad. Na túto tému vám odporúčam prečítať si

knihu od Svetlany Alexijevičovej Doba z druhej ruky alebo s iným

názvom Časy zo second-handu. V roku 2015 získala táto bieloruská

autorka Nobelovu cenu za literatúru. Je to dosť tvrdé čítanie,

kde autorka ukazuje pád ruských intelektuálov, ktorým všetko

v čo verili, zobrali. Ľudí, ktorí v panelákových bytíkoch nadávali

na budovanie komunizmu, po večeroch so susedmi diskutovali

o Dostojevskom a spievali si piesne Bulata Okudžavu, sloboda

prekvapila. Celé byty mali vytapetované knihami a zrazu prišiel

kapitalizmus a oni sa stretávajú s drzými mladými Rusmi, ktorí

neprečítali v živote ani jednu knihu, no o to majú ostrejšie lakte.

Tuposť a priebojnosť bez akýchkoľvek škrupulí víťazí. Intelektuáli

zanevreli na život a noví Rusi si ho o to viac užívajú.

Po meste dnes visia plagáty s tvárou Dmitrija Medvedeva,

ktorý sa má stať o týždeň prezidentom. Z Vladimíra Putina sa

po ôsmich rokoch vládnutia stane iba premiér. No o pár rokov

je Putin opäť demokraticky späť na najvyššej stoličke, kde sa

neotrasiteľne drží do dnešného dňa.

Potom sme boli na Ostankine, videli dve hrobky (Leninovu

a Ivana Hrozného), prešli dôkladne Kremeľ a zastavili sa na

unikátnej výstave kaukazských ovčiakov, drsných psov, ktoré

mafia miluje. Mňa uchvátila atmosféra baletu v Bolšom teátre.

Mal som so sebou chlapa, športovca, ktorý umenie neznáša

a ja som ho prehováral, že Bolšoj teáter proste musí vidieť.

„Ľubo, okej, tak idem, ale len na prvý polčas,“ súhlasil športovo.

No ostal aj po prestávke a sedel tam z otvorenými ústami.

Atmosféra bola totiž lepšia než na Maracane a bravóó sa

rozliehalo divadlom pri každom skoku sólistov. Vskutku to bol

úžasný zážitok. Ďalej sme v Moskve prešli areál Lomonosovovej

university a pozreli si úžasnú Tretiakovskú galériu. Tu nikde

Nových Rusov nenájdete. Musíte ísť k Červenému námestiu,

do absolútneho centra na Tverskayu, Balčug, Petrovsku, kde

nájdete najlepšie hotely mesta a aj najdrahšie reštaurácie,

ktoré Noví Rusi milujú.

Ruské hlavné mesto má aj v porovnaní s najväčšími svetovými

metropolami najvyššie ceny za hotelovú izbu (podľa štúdie

HRG). No aj tak je Moskva v tomto roku turistickým hitom.

Mladé ruské blondínky v červených šatách si peniaze svojich

šamstrov užívajú. Vhupnú do terénnej limuzíny a napriek

tomu, že používajú policajnú sirénu, pôjdu Moskvou v jednej

kontinuálnej dopravnej zápche prakticky krokom. Ešteže majú

v chladničke dostatok vodky a igristoe.

RUSKO

19

NOVÍ RUSI

20

T

oto sa ťažko fotografuje. Libéria je stále veľmi tvrdou krajinou,

ktorá vedie vo svetových rebríčkoch korupcie. Žiť tu je

ťažké, ešte ťažšie byť vo väzení. Zatknutý na samotke za to, že

vrazil nôž bratovi do brucha, nedostane žiadne jedlo, žiadnu vodu,

má tu šesťdesiat stupňov a nulové práva. Väčšinou si domorodci

problematické veci vybavia vo vnútri svojho kmeňa. Kto zhrešil,

je predvedený pred radu starších na čele s náčelníkom, a ten

rozhodne čo s ním. Najčastejšie udelí finančný trest, ktorý sa

spláca bartrovo dobytkom, či si to hriešnik musí odpracovať.

Najväčším trestom je vyobcovanie z kmeňa. V celej Afrike však

fungujú paralelne aj západné systémy, a tak je v tom v dnešnej

dobe riadny chaos. Hlavne preto, že západné systémy nie sú

zabehané ako u nás. To plodí nespokojnosť, ktorú využívajú

politickí vodcovia. Libéria, jediná kolónia USA (oficiálne nebola

nikdy kolonizovaná) na africkom kontinente je toho najhorším

dôkazom.

V roku 1822 ju založili oslobodení otroci s heslom Priviedla nás

sem láska k slobode. Do roku 1980 bol každým prezidentom

Afroameričan, teda potomok navrátilcov z USA a Karibiku. Títo

ľudia pričuchli k západnému systému, uverili mu a nasledovali

ho. No rasizmus v Libérii bol väčší než v USA. Černoch utláčal

černocha omnoho viac než to robili bieli. 95% domorodého

obyvateľstva bolo ľuďmi druhej kategórie. Prelomil to až čatár

s hrubými rysmi a simplexným chovaním Samuel Doe. V noci

12. apríla 1980 vtrhol do spálne prezidenta Tolberta, ktorý bol

už v pyžame, a nožom ho zabil. Prvý zákon, ktorý nový vládca

Doe vydal, bola poprava trinástich ministrov na pláži v Monrovii.

Domorodci jasali, svet ostal v šoku. Ellen Johnsonová Sirleafová,

absolventka Harwardu, ktorá bola vtedy členkou Tolbertovho

kabinetu, si zachránila kožu iba zázrakom. Ellen je terajšou

prezidentkou Libérie a laureátkou Nobelovej ceny za mier.

No Doeho vyčíňaním sa pohroma v Libérii neskončila. Charles

Taylor vyprovokoval v roku 1989 prvú libérijskú vojnu a čo je

šokujúce, tento mäsiar z Monrovie v roku 1997 jednoznačne

zvíťazil v prezidentských voľbách. Jeho volebné heslo Zabil mi

mamku, zabil mi tatka, ale aj tak ho budem voliť je ukážkou,

v akom stave sa krajina nachádzala. Od roku 1999 až do roku

2003 prebiehala druhá libérijská vojna.

V čase tejto fotografie bola Libéria krajinou, v ktorej vírus ebola

zabil najviac ľudí. No najväšiu katastrofu akú vnímam ja ako

cestovateľ sú rôzne neziskovky a jednotky OSN.

Modré prilby UNMIL (United Nations Mission in Liberia) zdá sa

majú neobmedzený rozpočet a to vyrovnanie šancí a znormalizovanie

spoločnosti ešte zhoršuje. Tie obrovské peniaze, ktoré

svet vyhadzuje von z okna, vždy presiaknu von a skupine, ktorá

sa na ne napojí, dávajú výhody, no o to väčšie nevýhody všetkým

ostatným. Nikde na svete som nezažil taký útok prostitútok ako

v Monrovii. Ako bieli muži prechádzajúci ulicou sa ihneď stávame

perspektívnou korisťou a na každého z nás sa vrhnú aspoň tri.

Najprv zistia, či ich neberieme naraz všetky, a potom sa začnú

napádať a biť medzi sebou, ktorá bola pri svojej koristi prvá.

Je to neuveriteľný obrázok a celá Monrovia sa prizerá včítane

polície. Morálka, slušnosť v Monrovii evidentne dnes nie je. No

škoda, inak je tu super. Hudba v obchode v centre hrá naplno

a mladý predavač tancuje vo verajach dverí. Cítiť silnú energiu,

aká existuje iba tu v Afrike. Stmieva sa a hlavné mesto sa ponára

bez funkčného osvetlenia do absolútnej tmy. Na rohu sa začína

bubnovať a tancovať. Jaj, aká krásna by mohla byť Afrika bez

takzvanej pomoci. Chápem, že neviditeľná sila trhu z čias Adama

Smitha nie vždy zaberie a nechať Libériu napospas samej sebe

by bolo na začiatok tvrdé. No keď sa pozriem, ako to vyzerá po

toľkých rokoch pomoci, neviem, či by sa vzťahy nevyčistili lepšie

samé. A keď táto pomoc odíde, aj tak začne chaos.

Každopádne, pri ukážke, ako to tu vyzerá, a pri krátkom výpočte

novodobej histórie krajiny si viete predstaviť, čo to je dostať sa

do liberijskej basy a čo to asi znamená načierno takéto väzenie

nafotiť. Preto túto fotografiu považujem za exkluzívny úlovok.

LIBÉRIA


21

KTO JE NA VINE?

22

M

auretánia je ortodoxnou moslimskou krajinou, kde sa

ženy riadia islamským právom šária. Tým, že túto púštnu

krajinu navštevuje minimum turistov, nepočujete o problémoch,

no na väčšinu z milióna kilometrov štvorcových krajiny sa

neodporúča vstúpiť. V oblasti Sahelu je vysoké riziko potenciálneho

únosu turistov.

Ak je v Mauretánii niečo bezpečné, je to pás pri Atlantiku, kde leží

aj tento rybí trh. Mauretánci sa na svojich nekonečných plážach

nekúpu, ženy chodia celý deň zahalené v burkách a hidžaboch,

nikdy by sa nevyzliekli do plaviek. Ani za nič! Moria sú však plné

rýb a trhy sú snom každého fotografa.

Mauretánia je celkovo úplne iný svet. Homosexualita aj alkohol

sú mimo zákon. Krajina je tiež známa ako najväčšie otrokárske

spoločenstvo na svete. Neuveriteľných 25 % populácie sú otroci

bez akýchkoľvek práv. Otroctvo sa v rodinách dedí z generácie

na generáciu. Pod tlakom západných spoločností musela Mauretánia

prikročiť k oficiálnemu zrušeniu otroctva v roku 1981

(ako posledná krajina sveta). Od roku 2007 je vlastniť otroka

zločin a následne naozaj mnohé rodiny otrokov zo svojich služieb

prepustili. Z tých sa však razom stali bezdomovci. U pôvodného

pána mali aspoň kde bývať a čo jesť. Pán platil školy ich šikovnejším

deťom. A tak toto spolunažívanie bolo symbiózou a rodina

pána bola sociálnou istotou pre rodinu otroka. Zaujímavé je tiež,

že pánmi boli vyšší, chudší a hlavne belší obyvatelia maurského

a berberského pôvodu zo severu a otrokmi boli Mauretánci

s tmavšou pokožkou pochádzajúci z juhu.

Tradície sú v krajine veľmi silné a zdá sa, že sa za posledné

storočia mnoho nezmenilo. No teraz, ak na dedinách nezaprší,

nič sa neurodí, muži odchádzajú z domu na mnoho mesiacov.

Nechávajú sa najímať v hlavnom meste Nuakšott za robotníkov,

alebo na drevených pomaľovaných pirogách vyrážajú

na more. Toto sťahovanie pôvodných nomádov spôsobuje, že

v hlavnom meste žije tretina populácie celej krajiny. Väčšina

z mužov nevie plávať a ide o veľmi nebezpečné povolanie.

Žene a deťom posielajú potom peniaze na potraviny, alebo

hneď potraviny, ktoré za ryby vybartrujú. No tridsaťpäťročná

Halima hovorí, že za osem mesiacov dostala pre svoje deti

iba dvadsaťpäť kilogramov ryže a päť litrov oleja. Preto si aj

ženy musia privyrábať, aj oni sa sťahujú do mesta a potom na

trhu predávajú úlovky mužov. To ešte pred štyridsiatimi rokmi

nebolo možné a ženy boli zásadne doma. V dnešnej dobe už

viac žien chodí do škôl, čo je tiež pozitívna novinka. Aj keď aj

dnes majú tri štvrtiny z nich obriezku. Je zaujímavé, že aj tie,

čo ju nemajú, by ju odporučili svojim dcéram a akoby ľutovali,

že sa jej v mladosti vyhli. Obriezka je silnou tradíciou, akýmsi

znakom ženskosti. Presný opak nášho pohľadu.

Krásna znamená tučná a mauretánske ženy z bohatších rodín

sú od malička kŕmené ako husi chované pre foie gras. Pred

svadbou sa to ešte vystupňuje a mladé dievčatá posielajú do

akéhosi tukového kempu na Saharu, kde konzumujú pätnásťtisíc

kalórii denne. Z nášho pohľadu vyzerajú vtedy hnusne, mastne,

sú vskutku otrasne tučné. A my v Európe vieme, že je to aj

nezdravé. Zaujímavé že oni to nevedia, respektíve majú odlišný

pohľad. Mauretánski muži milujú tučnotu, veď iba bohatá žena

je pri sebe. „My milujeme chytiť do ruky takú mastnú šunku…“

hovorí so smiechom a prižmúrenými očami Ahmed a vyšpúlenými

ústami mi pred očami trasie rukou, akoby tam tú huspeninu

držal. A to nie sme v krčme, ale debatujeme pri čaji na Rue

Abdallaye. No nie je to paráda aký je ten svet rozdielny?

No neskôr, po svadbe ženy schudnú a tu na trhu si všímam, že

hlavne ženy z chudobných rodín sú nádherne štíhle s aristokratickou

chôdzou. Žena v Afrike robí všetky fyzicky ťažké práce

a na hlave nosia tridsať kilogramov záťaže. Do vysokého veku

sa udržujú v špičkovej kondícii s neuveriteľne rovnými chrbtami.

Osemdesiat percent Európaniek vraj trpí bolesťami chrbta. Tu

je to neznámy pojem. Spoločnosť sa v Mauretánii teraz rapídne

mení. Nomádi sa usadzujú, menia sa stáročné zvyklosti a to

plodí problémy. Rozvod je aj v ortodoxnej moslimskej spoločnosti

prekvapujúco bežnou záležitosťou.

Na trhu je rušno a tvrdo sa zjednáva. Ryby sú však absolútne

čerstvé, veď v tom teple by bolo cítiť každý obchodný trik. Slnko

pomaličky zapadá.

MAURETÁNIA


23

ŽENY. NAJKRAJŠIE SÚ TUČNÉ A OBREZANÉ

24

emen je jedna z najfotogenickejších krajín dnešného sveta.

J No Šťastná Arábia (Arabia Felix) z čias kráľovnej zo Sáby je

dnes v nešťastnej občianskej vojne.

Je rok 2007 a som šéfom výpravy, ktorá má za cieľ okrem

spoznania Jemenu prejsť po stopách veľkej kráľovnej a kadidla,

komodity, ktorá ju urobila bohatou, z Jemenu do dnešného

južného Ománu. Za čias Šalamúna bol Jemen a južný Omán

omnoho bližšie a je logické to spojiť, hovorím si študujúc Bibliu

a atlas sveta. Problémom je že južný Jemen od južného Ománu

neoddeľuje iba nepriechodná púšť, ale hlavne desaťročia

posilňovaný politický antagonizmus. Cestovateľské bedekre

a fóra hovoria, že to nejde zrealizovať. Vlastne nikto nehovorí,

že to ide. Sovieti totiž podporovali Južný Jemen, ktorý bol od

decembra 1970 marxistickou islamskou republikou, čo znie

ako oxymoron. Západ a urazení Briti, ktorí prišli o prístav

Aden o to viac financovali Omán a presadili, aby na trón (tiež

v roku 1970) dosadol mladý sultán Qaboos narodený na juhu

v Salalahu. V štvrtej najväčšej púšti sveta, na jednom z najteplejších

miest našej planéty zavládol chlad studenej vojny.

Rub al-Chálí má zlé meno, je považovaná za najstrašnejšiu

púšť sveta s najväčším množstvom pieskových dún, no vraj je

tu aj množstvo sovietskych mín. Nikto vlastne nevie, čo tam je

a ako to vyzerá, posledných štyridsať rokov sa sem nechodí.

No je to môj cestovateľský sen, mám mladícky elán, a tak

vyrážame na ďalšiu prvovýpravu.

Začíname v Saná, v jednom z najstarších kontinuálne obývaných

miest na našej planéte (založil ho vraj Noemov syn). Domy mi

tu pripomínajú perníkové chalúpky a konštatujem, že len málo

miest na svete ma tak pozitívne prekvapilo. Úžasná romantika,

fotogenický skvost s ohromným fluidom. Kupujeme obrovské

mince s hlavou Márie Terézie razené v Kremnici, ktorými sa

v Jemene do roku 1960 platilo. Prechádzame severným –

kapitalistickým Jemenom a potom južným – socialistickým,

ktoré teraz, štyri roky pred atentátom na autoritatívneho

prezidenta Saleha, pôsobia navonok jednoliato.

Všade sa stretávame s hrdými ľuďmi dodržiavajúcimi prastaré

pravidlá svojho klanu. Som nadšený! Každý chlap tu nosí zbraň.

Za pásom má zakrivenú dýku džambíju a cez plece väčšinou

samopal. Chlapec na fotografii je perfektne oblečený. Je pred

obedom a táto fotografia vznikla na trhu. Otec chlapca išiel

kúpiť barana a čerstvý kat na rodinnú oslavu. Dirar dostal za

úlohu strážiť auto a máme čas s ním pokecať. Do školy dnes

nešiel a pousmeje sa, keď dôjde reč na maškrtu bint as-sahn

poliatu sladučkým púštnym medom. Má štyroch ďalších bratov

a dve sestry a dnes sa ide jeho najstaršia sestra Loubna

zasnúbiť. Budúcim manželom bude jeho bratranec. Keď to

neviem pochopiť, náš sprievodca Aamir mi to vysvetľuje: „Je to

takto omnoho lepšie. Aspoň sa nestane, že ti do domu prinesú

niekoho z inej kasty. Títo sú Mashayik (my zo severu ich voláme

Fuqaha), sú okej, dobrá partia, ale čo ak ti dcéra privedie čierneho

Akhdama?“ a hneď si aj odpľuje. No vysvetľuje ďalej: „Toto je

dôležitý večer. U nás sa rozvádza iba percento manželstiev“ Keď

sa pýtam na to jedno percento dostávam zarážajúcu odpoveď.

„Keď je strojcom rozvodu muž, žena si ponechá všetok majetok,

čo má na sebe (všetko to zlato a drahokamy) a ostane jej aj

veno (mahr). Po štyroch mesiacoch a desiatich dňoch sa môže

opäť vydať. Počas tejto doby ju bývalý manžel musí podporovať

finančne.“ Musím uznať, že jasné pravidlá teda majú a myslia

riadne vopred. A keď majú takéto pravidlá na všetko, nechápem

načo tie politické hádky.

Dirar je k nám neuveriteľne slušný, tak ako ho vždy učili, na

každú otázku slušne odpovedá. My takých voláme chlapec

z dobrej rodiny. „Je to dobrá kasta,“ hovorí Aamir. „Vedia liečiť

rukami a zachránia ťa, keď ťa štipne had,“ hovorí s úctou ako

my Európania o dobrom lekárovi. Na našu otázku ako ustráži

tento drahý pick up s úplnou samozrejmosťou vytiahne spod

saka pištoľ. Nie je hračkárska a evidentne ju vie používať, tak

ako každý jemenský chlap.

JEMEN


25

SLUŠNÝ CHLAPEC Z DOBREJ RODINY

26

onduras, dlho pod kontrolou zahraničnej politiky USA ako

H útočisko proti sandinovskej Nikarague, sa pomaličky stavia

na vlastné nohy. Každých päť rokov pozorujem v regióne veľké

zmeny, no táto bývalá banánová republika ako keby spala.

Honduras turisti obchádzajú. Mestské násilie, vraždy, korupcia,

drogové kartely, hurikány nie sú najlepšou reklamou. Honduras

má stabilne najviac vrážd na počet obyvateľov na celom svete.

My tu pätnásť rokov jazdíme po sýtozelenom vidieku cez plantáže

s kávou na koňoch a keďže väčšina z nás sú prvojazdci, po

návrate oslavujeme prežitie honduraským pivkom Sava Vida.

Je zaujímavé, že ak sa vyznáte a máte v krajine kontakty –

kamarátov, nie ste rezident, ale iba prechádzate krajinou ako

turista, Honduras je veľmi milý a bezpečný. Naopak, ľudia sú tu

veľmi veľmi príjemní.

Honduras navštevujeme na našej ceste Ríšou Mayov. Názov mi

napadol práve tu v malom mestečku Copan. Mexiko, Guatemala

aj Belize sú povestné mayskými pyramídami, o Hondurase

a spojení so starými Mayami som predtým nevedel. No práve

honduraské stély a ich umiestnenie sa pre mňa stali ohromným

kultúrnym zážitkom. V rannej hmle sa prechádzame medzi

posvätnými stromami ceiba a fascinovane hľadíme na obrovské

kamenné bloky, ktoré akoby vysekali kubisti. Vyobrazený vladár

mal osemnásť žien, presne toľko čo mayský kalendár mesiacov.

Medzi mexickými pyramídami sa tiesnite s tisíckami turistov, tu

sme sami. Táto cesta nie je iba cestou Strednou Ameriku, má

aj hlbší motív, je cestou po mayských pamiatkach, putovaním

prastarou ríšou Mayov.

Na trhu zahliadnem cigary a pýtam sa na cenu. Som nefajčiar,

ale cigary podchvíľou fajčím od svojich sedemnástich rokov, je

to jedna z mojich životných vášní. Dvadsať cigár za päť dolárov,

nadhodí prvú cenu vaquero hondureño, chlapík v koženom

klobúku nastajlovaný na kovboja. To sú tretie najlacnejšie cigary

v mojom živote, po Barme a Kube. Zapálim si, potiahnem do

úst a vychutnávam. Hm, sú to také ľudové cigary, kde je ako

filler (náplň) ozajstný tabak a nie kukurica, ktorú vám predajú

na ulici na dnešnej Kube, ak sa nevyznáte. Chutia ako stolové

víno v Taliansku, nič im nemôžete vyčítať, no neprekvapia.

Máte tu aj čosi lepšie? pýtam sa a práve na tejto ceste v roku

2001 mi kovboj – vaquero prezradí, že v meste Santa Rosa de

Copan je cigarová fabrička.

Hneď na druhý deň meníme program a prichádzame naším

staručkým autobusom, ktorý má podľa mňa viac drevených

dielcov než železných, k zatvoreným bránam fabriky. Zaklopem,

búcham a po pol hodinke s typickým maňana prístupom príde

otvoriť ochranka na tridsať západov zamknuté vráta. Pozrieť sa

dnu? Ísť dovnútra? No to nie, sem nikdy nikto cudzí nevošiel… začína

sa naše dohadovanie. Postupne sa dopracujeme k najvyššej šéfke

a tá šokovaná z toho, že sme turisti a nie sme Američania, povolí.

Na tejto fotografii sme už vo vnútri. Úžasná kráľovská fabrika bola

založená už v roku 1795. Cigary tu vyrábajú napríklad aj pre Zina

Davidoffa a naozaj je to jedna z najlepších fabrík sveta. Zaradil

by som ju do rebríčka hneď po tých kubánskych, ktoré sú inou

ligou. Táto fabrika je väčšia ako tie kubánske, je obrovská, veď

majú 750 zamestnancov a ročne vyrobia 20 miliónov puros. Vôňa

a atmosféra je tá istá ako na Kube. Vstupujeme do obrovskej haly,

kde sú uložené stohy tabaku, ktoré sa tu sušia a zrejú. Sprevádza

nás Carlos Guillermo Lopez, fanatik, profesionál. Páči sa mu náš

nefalšovaný záujem. Carlos nám vysvetľuje fermentáciu a ukazuje,

akú teplotu majú jednotlivé balíky tabaku. Z tej vône sa mi točí

hlava, milujem návštevy fabrík s tabakom. Potom vstupujeme

do obrovskej haly, kde sa cigary šúľajú.

Odvtedy sa fabrika pre turistov otvorila, no stále ich je minimum.

Výroba cigár je alchýmiou. Fotiť vo fabrikách je preto

zakázané, zakázané ovocie najviac chutí. Sledujeme fázu, keď

sa skúša priedyšnosť cigár, čo nerobia v každej fabričke. Cigara

musí byť kvalitne ubalená, musí byť hutná a kompaktná,

nesmie byť na dotyk mäkká, no napriek tomu ju musíte vedieť

ťahať. Náplň zložená aj z desiatich druhov tabaku sa vloží do

viazacieho listu a vznikne jadro (panenka). Panenka sa zafixuje

vo forme. Tú vidieť na spodnej strane fotografie. Vyreže sa

unikátny krycí list najvyššej kvality (na tieto cigary na fotografii

použili tabak z Ekvádoru) a panenka sa doň zabalí. Príliš silno

ubalenú cigaru utiahne iba trombonista a často ani on. Cigara

vám zhasína. Ako nefajčiar vám musím povedať, že rozdiel

sakra cítiť a dobrá cigara vám zmení život. Je to také dobré,

že to musí byť zdravé.

HONDURAS


27

VO FABRIKE NA SKVELÉ CIGARY

28

29

30

o bývalej portugalskej kolónie, neznámej krajinky zmietanej

D vojenskými prevratmi vchádzame exotickým spôsobom 17.

novembra. Pamätám si to presne, lebo v tento deň v BUBO už

tradične (na výročie Nežnej revolúcie) krstíme naše katalógy. Stojíme

na strane Francúzskej Guiney (Conacry), nikde nič, o asfalte

sme viac dní nepočuli, sme hladní, nevyspatí, niekde, kde sme

pôvodne ani nechceli byť a čakáme na kompu na druhú stranu

rieky, ktorá sa volá Peche. Je skoro ráno a pred nami je nádherná,

silná a nezregulovaná rieka, ktorá mi zosobňuje slobodu Afriky.

Slávnostne vyťahujem ešte v škatuli fľašu mojej obľúbenej whisky

Ardbeg. Postavím sa na kraj kompy, v druhej ruke držím náš

najnovší katalóg, svitá, nad riekou sa prevaľuje ranná hmla… a tu

mi whisky cez dno škatule vypadne. Neváham, vyzlečiem nohavice

a skočím. Nie hlavičku lebo okolo takýchto trajektov bývajú vo vode

vraky aut, rôzne špicaté koly. Bilharóza by v tečúcej vode nemusela

byť, krokodíly som na prvý pohľad nevidel a ani hrochy, len neskôr

sa dozvedám, že majú svoj bazénik dvesto metrov proti prúdu.

Som na hranici medzi dvoma africkými (nie práve spriatelenými)

štátmi a byť vypočúvaný za pokus o ilegálne prekročenie hraníc

už druhý raz na tejto ceste nechcem. Len milovaná whisky je mi

v tej chvíli prednejšia, je to symbol civilizácie, krst katalógu beriem

vždy veľmi vážne, a tak kraulujem o dušu. Fľašu vylovím a získam

si uznanie Afričanov, z ktorých väčšina nevie plávať. Pokrstíme

katalóg Ardbegom aj vodou z rieky. Všetci domorodci sú šťastní

a my tiež, viem, že teraz už všetko pôjde na našich cestách hladko.

Tá kopa železa s názvom kompa sa napokon rozbehne, dostaneme

sa aj s naším autom na druhý breh, prejdeme kontrolou eboly a cez

bývalé kráľovstvo Gabu a rodisko revolucionára Amilcara Cabrala

– Bafata sa presunieme na juhozápad. Ideme oblasťami, kam

domorodé kmene Portugalcov nikdy nepustili, džungľu vystrieda

suchá savana. Aj na africké pomery nestabilnej krajine sa turisti

vyhýbajú, možno niekto doletí do hlavného mesta, skočí na Bijágos

a odletí do bezpečia. Prísť do krajiny po zemi z Guiney a prejsť ju

krížom celú, ako my, to sa nerobí. Keď vidím supy, najprv hľadám

odstrelené mŕtvoly ľudí, sledujem kŕdle supov a idem na ulice, kam

zosadajú. Nachádzam len neuveriteľne vegetných, spomalených

ľudí ako vystrihnutých z čiernobielych filmov. Černošky sú veľké,

tučné, odeté v napufnených šatách so šatkami na hlavách a akosi

samozrejme ich oslovujem Bom dia, mama, prečo tu máte toľko

abutres? Muito urube…? Odpoveďou je smiech. Čakal som katolíkov

hovoriacich po portugalsky, týmto jazykom hovorí len desatina

ľudí. Väčšina rozpráva po kriolsky a sú moslimovia.

Guinea Bissau je úplne inou Afrikou, akú poznám. Jedno veľké

prekvapenie. „Žije sa nám tu najlepšie. Bissau je úžasná, pokojná

krajina, máme všetkého hojnosť,“ hovorí mi mladík Adulai Baldè

a rúca všetko, čo sa dočítate v médiách.

„Určite si vypočuj hudobnú skupinu Super Mama Djombo, či

Justino Delgado, z hudby pochopíš, ako nám je, a to, že sa

máme naozaj dobre.“ Hudba tu hrá na každom rohu z malých

škrkajúcich tranzistorákov, široké červené ulice lemujú nízke

domčeky s červenou škridlovou strechou, väčšina dopravných

prostriedkov sú bicykle, iba v hlavnom meste jazdia modré staručké

Mercedesy ako taxíky. Ľudia sú hrdí. Páčia sa mi! Cítim,

že Portugalci ovplyvňovali tento kúsok zeme o pár storočí dlhšie

než Briti či Francúzi. Ten kultúrny vplyv cítiť. V určitom ponímaní

sú Bissaučania kultúrnejší = poeurópštení. Je tu napríklad čisto

aj v mestách. Okrem toho je tu veľmi málo ľudí ako na malej

slovenskej dedinke. Všetko tu vonia! Nááádhera.

Táto fotografia je z hlavného mesto Bissau hneď vedľa prístavu,

raja pašerákov, kde nás mimochodom taktiež zatkli, lebo sme

fotili bez povolenia. Sedem policajtov v horúcej miestnosti na nás

kričí po portugalsky. Myslím, že útlocitnejšie povahy by pustili do

gatí. Nádherné scény ako z lacného filmu. Špinavé popísané steny,

drsní, po zuby ozbrojení tupí vojaci a zrazu sa do toho zamieša

starší skúsený černoch s perfektnou ruštinou a hlasom nosorožca.

Ručí najhlasnejšie a vybaví nám prepustenie. Vyjdeme von a pred

nami opäť zosadajú supy na kontajner kontrabandu, je zákaz fotiť

a vtedy urobím túto fotografiu. Sadneme si do prvej prístavnej

krčmy, dáme si hnusné víno z kešu orieškov a potom slušný chľast

z cukrovej trstiny, ktorý volajú bábok či tak nejako. Následne sa

presúvame k Antoniovi do reštaurácie O Porto. Antonio Torres nie

je z Porta, ale z Évora, a žije v tomto blázinci štyridsať rokov. Je

vášnivý rybár a pripraví najlepšiu barakudu nášho života. V jeho

reštaurácii oproti hotelu Coimbra sedí celá portugalská komunita.

Antonio je stará škola, perfektne oblečený ako z minulého storočia.

„Tak ty si Bubo hmm? Najväčší narkobarón Bissau sa volá Bubo

Na Tchuto. Cez neho ide väčšina kokaínu do Európy. Nebezpečný

človek, no ty si sympaťák. Čo si dáš? Vínko z Douro či Alentejo?“

„Antonio, povedz mi, ako sa dá dostať po zemi do Conacry?“

„Oh, Bubo, ja za štyridsať rokov, čo tu žijem, nepoznám nikoho,

kto by to išiel…“

GUINEA BISSAU


31

EXTRAKT ZÁŽITKOV

32

ozeráte sa na krst v Lališi, najsvätejšom meste jezídov. Tvrdia

P o sebe, že práve oni sú vyznávači najstaršieho náboženstva

sveta. Napriek tme som nepoužil blesk a fotografia má tak

väčšiu atmosféru. Matka bola vážna, chlapec sa krstu bál. Po

tom ako vyšli z jaskyne s pyramídovou strechou, obrátili všetci

tváre k slnku – bohu a celá rodina sa rozžiarila šťastím.

Ani si nepripadám, že som v moslimskom štáte, matka nemá

zahalenú tvár, nekrstí muž, ale žena, všade smiech. Začína sa jar,

Kurdi už Nowruz pred dvoma týždňami oslavovali a zajtra (prvá

streda v apríli) čaká oslava Nového roka jezídov. No oslavuje

sa už dnes, prípravy vrcholia. Muži v krojoch nahádzali sušené

olivy do jutových vriec a teraz ich polievajú horúcou vodou. Bosí

chlapi po nich dupú ako u nás, keď prešujeme kyslú kapustu.

Za všeobecného povzbudzovania to s nimi skúšam a o chvíľu

sa mi medzi prstami bosých nôh objaví spenená čierna voňavá

šťava, chodidlá mám od svätého oleja a je to príjemné. Zrazu

som súčasťou komunity a všetci chlapi pokyvkávajú hlavami,

keď vidia, že mi to ide. Potom sa tá šťava, čo sme vydupali,

donesie ženám a tie ju varia v obrovských hrncoch, až z toho

vznikne hustá kaša. Tá sa ukladá v chráme, kde sa následne

vyrábajú sviečky, lebo svetlo, to je boh.

Sme tu jediní turisti a vyspovedá ma reportér jezídskeho rozhlasu

čo a ako, prečo sme tu a ako sme sa o jezídoch dozvedeli… Ženy

nás ponúkajú čajom, predčítava sa z knihy Keteba Jelwa, všetko

sa nesie v pozitívnej veselej atmosfére. To bolo na jar roku 2012,

veci sa následne značne zmenili. Na jezídov v posledných rokoch

robí Islamský štát (IS/Daeš) pogromy. Mužov zabíja a mladé

ženy predáva do otroctva. jezídky vyzerajú európskejšie, majú

často zelené oči a tie sú u islamských bojovníkov žiadané. Musí

to byť pre ne strašné, veď podľa prísnych pravidiel si jezídska

žena nemôže zobrať nikoho mimo svojej komunity a to ešte

musí ísť o manželstvo v rámci jednej z troch kást. Toto sa veľmi

tvrdo dodržiava a kto zradí je ukameňovaný. Ako jezíd sa musíte

narodiť, prestúpiť na toto náboženstvo sa nedá. Moslimovia ale aj

kresťania ich považujú za uctievačov diabla, nie sú to ľudia knihy

a uctievajú modlu anjela páva. Malek Táús je podľa jezídov prvým

výtvorom boha a akýmsi prostredníkom medzi nečinným bohom

a ľuďmi. Tento archanjel páv sa odmietol pokloniť Adamovi, tak

ako sa v Koráne odmietol pred človekom pokoriť Satan, a aj toto

je zámienka, prečo moslimovia jezídov tak nenávidia.

Kedysi ich obviňovali z organizovania sexuálnych orgií – len preto,

lebo náboženských rituálov sa zúčastňujú muži aj ženy spoločne.

Pritom jezídi sú vyznávačmi učenia, ktoré vzniklo ako priesečník

kresťanstva, islamu a starého perzského zoroastrianizmu,

z ktorého prevzali vyznávanie ohňa ako manifestáciu božstva

a dualizmus. Píše sa, že z islamu prevzali napríklad obriezku,

ale ja si myslím, že toto majú už z judaizmu. Z kresťanstva

prevzali krst, na ktorý sa práve pozeráte. Jezídi o sebe tvrdia,

že ich náboženstvo tu je vyše 4000 rokov a tie zoroastriánske,

židovské, kresťanské a moslimské detaily sa k ich základnému

náboženstvu iba pribaľovali a nie sú podstatné. Ja som tu cítil

aj hinduistický nádych, veď jezídi veria v reinkarnáciu.

Tvrdia, že sú potomkami Adama, ktorého archanjeli vytvorili

z prachu a nie Evy, ktorá nie je čistá. Tým jezídi zdôrazňujú, že

práve oni sú čistým národom. Jezídi nenosia modrú farbu, lebo

im pripomína potopu z čias Noeho. Jeho archa by sa potopila,

ale našťastie tu v svätom meste Lališ mu dieru v lodi upchal

had a tak mohla pokračovať na sever k Araratu.

Veria, že v každom človeku je dobro a diabol a je na každom z nás,

koho sa rozhodne nasledovať. Páv (Tawus Melek) si vybral dobro

a teraz jeden deň v roku prichádza na zem. Príde už o pár hodín.

Boh Enki ejakuloval a vznikol Tigris. Na ľavom brehu tejto rieky

leží bájne Ninive a to je necelých päťdesiat kilometrov. Tu objavili

klinovým písmom napísaný Epos o Gilgamešovi, najstaršie literárne

dielo, ktoré má ľudstvo k dispozícii. Ten príbeh je o priateľstve

a dobrodružstve. Taký BUBO zájazd. Mám ten epos veľmi rád

Mezopotámia bola vždy môj sen a teraz ho žijem. Prehováram

nášho kurdského šoféra, aby nás zobral do Mosulu, veď druhé

najväčšie iracké mesto je hneď na druhom brehu. Ošíva sa, ja

to nechcem pochopiť a tak mi to Rafin povie jasnejšie: „Lubo,

vieš, koľko by som za vás dostal, keby som vás doviezol do Mosulu?

Bagdad je dnes bezpečnejší než Mosul.“ V západných novinách

sa vtedy ešte nič o ISIS nepísalo, no Rafin to už vedel.

Popri sikskom Zlatom chráme v Amritsare som nebeský pokoj

cítil práve tu v Lalíši, meste tak blízko nebezpečného Mosulu.

Jezídi mi pripadali veľmi inteligentní a kultivovaní. Často na nich

myslím. Veľmi dobre si pamätám, ako som im pomáhal šliapať

olivy a vytláčať z nich olej. Keď počujem, aké zverstvá sa teraz

na severe Iraku dejú, myslím na to, že možno v ich chráme práve

teraz horí sviečka z môjho oleja a to božie svetlo im prinesie

šťastie a opäť mier. To si vskutku prajem!

IRAK

33

KRST U JEZÍDOV

34

V

Delhi dnes v obchode v priestoroch hotela Ashoka kúpite

Porsche, v Meridiene Ferrari a v showroome v hoteli Shangri

La najnovší Rolls Royce. No stačí kúsok odbočiť z cesty a zažijete

stredovek. Na fotografii veriaci kráčajú okolo chrámu a v protismere

robí kotúle psychicky narušená žena. Nikto sa nečuduje,

všetko vyzerá veľmi prirodzene. Iba jeden mladý muž sa uhýba,

aby mu nezavalila nohu, no keď ho žena minie, tvári sa, akoby

to bolo čosi úplne bežné, robiť kotúle v prachu. Táto fotografia

bola nafotená na druhý deň po sviatku Holí, čo je akýsi Nový

rok v mnohých oblastiach Indie. Ten sa začína pri západe slnka,

kedy sa končí zima (mesiac phalguna), zapaľujú sa ohne a páli

sa indická moréna (holika). Ide o spálenie starého roka, spálenie

hriechov. Dobro opäť zvíťazí nad zlom.

Dnes sa pri splne mesiaca začína jar (mesiac čajtra) a teda

nový rok. Všetko staré sa končí a na jar sa rodí to nové. Indoeurópania

majú veľa spoločného. Hinduizmus je však dvakrát

starší a k prírode omnoho bližší než kresťanstvo. Je logické, že

nový rok sa začína na jar. Holi je inak veľmi populárny sviatok,

je to taká obdoba našich karnevalov, iba v tento jeden deň sú

si všetci rovní. Pôvodné varny (farby) sa počas sviatku zrušia

hrubým nánosom iných farieb. Základ Holí je totiž farbenie sa

navzájom. Aspoň na chvíľu, aspoň na jeden deň nevidieť vašu

farbu, vašu kastu. Náznak rovnosti robí ľudí až bláznivo šťastnými

a dopomáhajú si k eufórii bangom, mliečkom z marihuany. O to sú

oslavy nekontrolovanejšie, bujaré, vymykajúce sa spod kontroly.

Vyrážame do môjho tajného chrámu, ktorý už roky navštevujem.

Takýto zážitok nie je pre každého. Pre Európana je to šok.

Hypermoderná high tech India je ďaleko a tu v chráme vládne

stredovek. Ide o toto: keď v rodine niekto psychicky ochorie,

nejdú k psychiatrovi, ale priviažu svojho milovaného na reťaz

a dopravia v procesii sem. Tu chorý podstúpi liečbu za prítomnosti

celej rodiny. Váľanie sa v bahnitej vode, kotúle v prachu (ako na

fotografii), tanec a srdcervúce modlitby pri mrežiach. Som tu

v chráme už štvrtý raz a videl som, ako na pacientov kládli veľké

horúce balvany, oblievali ich vriacou vodou, aby diabla vyhnali.

Viete si predstaviť tú zvukovú kulisu… Škrekot, výkriky, plač,

veľký blázinec. Žiadna stolička, žiadny ušiak u psychiatra, žiadna

pokojná atmosféra, všetko je naopak. Ľudia roztrúsení celý deň

naokolo sa začínajú presúvať dovnútra, aj na indické pomery je

tu tlačenica, veľa ľudí, desaťtisíce. Slnko bude o chvíľu zapadať

a to je ten správny čas duchov. Kňazi sa začali modliť, bubny,

citary hrajú tú tiahlu zvláštnu hudbu a do toho monotónny hlas

vrchného kňaza a opäť a opäť dokola. Ženy vo voľných šatách

s rozpustenými dlhými čiernymi vlasmi posedávajú okolo, niektoré

sú pripútané reťazou o stenu či mreže. Hudba a modlitby

prebiehajú asi pol hodinu, ručí to z nekvalitných reproduktorov.

A zrazu sa to stane. Ženy napadnuté diablom padnú do tranzu,

jedna po druhej. Prvá začne točiť hlavou, vlasy jej lietajú vo

veľkých kruhoch, zachytím neprítomný pohľad. Potom druhá,

tretia, je to ako domino. Svet pre nich prestal existovať. Hudba

hrá silnejšie, keď to vidí dav, začína taktiež šalieť. Duchovia sú

teraz s nami, poletujú medzi nami, opúšťajú telá chorých. Je to

ako na diskotéke na Ibize s tonami extázy. No tu sa drogy a ani

alkohol nepodávajú. „Opustím jej telo. Opustím ich telo navždy!“

kričí kňaz. Potom sa ženy preberajú, odvádzajú ich do jaskyne,

kde uzamknú zlých duchov. Je to šokujúce. Nakoniec rozbijú

kokosový orech a tým rituál ukončia.

Dôkazom úspechu liečby sú tisíce zámkov zavesených na mrežiach.

„Myseľ sa oslobodí. Funguje to na sto percent,“ hovorí Dakshesh,

ktorý osobne pozná pár prípadov, kde to zabralo. Dakshesh

vyštudoval univerzitu v USA a je to brahman = najvyššia kasta. Bol

aj v Bratislave, poznáme sa dlho a poznám aj jeho otca a strýka.

„Mojej susede zomrel manžel a ona sa následne pomiatla. Tu

v tomto chráme kňazi zistili, že jej muž vstúpil do jej tela. Vyhnali

ho!“ hovorí Dakshesh s absolútnou samozrejmosťou. Verí, že

diabla (prevteleného Ravanu) z tela vyženiete s pomocou opičieho

boha Hanumana práve v tomto chráme a týmito metódami.

Myslíte si, že je to povera? Myslíte si, že takáto liečba nemôže

fungovať? Ako syn fyzikálneho chemika, univerzitného profesora,

vzdelanca, by som mal tie čary zamietnuť. No ako vyštudovaný

lekár viem, že v psychiatri stále tápeme. A čo keď kotúle okolo

chrámu fungujú lepšie než leponex?

INDIA


35

VYHÁŇANIE DIABLA Z TELA

36

eď som môjmu susedovi, ktorý je Dán, povedal, že som zobral

K svoje deti do Christianie, zháčil sa. Jazdí po Slovensku na

motorke, skáče s padákom, ale toto je aj naňho priveľa.

Slobodný štát Christiania (Fristaden Christiania) nájdete v Kodani.

Najživšie mesto Škandinávie, je mestom bicyklov a párkov.

Párok v rožku, pølse, nie je v žiadnom prípade hot dog tvrdia

presvedčivo Kodančania. „To je, ako keby si prosciutto volal

lančmít.“ No pre mňa vyzerá presne rovnako. Stánok s pølse

nájdete snáď na každej kodanskej ulici. K rožku a párku vždy

dostanete remuládu, kolieska kyslých uhoriek, horčicu, či čo si

vyberiete. Jednoduchý párok v rožku je tu národným jedlom,

aj keď v meste máte pätnásť reštaurácii, ktoré majú michelinskú

hviezdičku. Na Slovensku nemáme ani jednu. Prejdeme

najdlhšiu európsku pešiu zónu Strøget, zažijeme výmenu stráži

kráľovnej Margarety pred kráľovským palácom Amalienborg

a najfotogenickejší prístav Nyhavn, v ktorom býval rozprávkar

Hans Christian Andersen. Ja sa zastavím v Glyptotéke, múzeu

vedľa Tivoli na výstave expresionistu Paula Gauguina, lebo jeho

žena pochádzala z Dánska. Ostatní šliapu k symbolu Kodane –

Malej morskej panne. Už som ju videl a je to ako s bruselským

Mannekenom, raz stačí. Gauguin bol cestovateľ, koncom 19.

storočia bol na karibskom Martiniku a dostal sa až na polynézske

Markézy. No aj jeho vnútorné cesty boli výnimočné, aj tu sa

dostal ďalej než iní a teraz sú jeho obrazy najdrahšími na svete.

Dávam si kamilkový Carlsberg, to je povinnosť, veď kodanský

pivovar denne predá vo svete 90 miliónov fľašiek. No chutí

hnusne a tiež stačí iba raz.

Pred západom slnka zamierime do Christianie. Navštívil som ju

pred štvrťstoročím, a teraz ju chcem ukázať svojim pubertálnym

deťom. Ja som vyrastal za socializmu a s drogami (okrem

alkoholu a cigariet) som neprišiel do kontaktu. Teraz sú drogy

všade, sú zakázané a viem si predstaviť, že ak deti zdedili aspoň

časť povahy svojho otca, to zakázané budú chcieť ochutnať. No

a tu v Christianii to zakázané nie je. Nie je to ani povolené, ale

povedzme, že drogy sú tu tolerované.

Vchádzame z čistučkého mesta, kde vraj žijú najšťastnejší

ľudia súčasnosti a zrazu sme v inom štáte. Nielen tým, že tu

používajú inú vlajku. Je tu špina, počarbané steny, zanedbané

domy s popraskanou omietkou, smrad, ktorý preráža len vôňa

marihuany, čo nám vchádza do nosa. O chvíľu sa tu aj pasívni

fajčiari usmievajú. Pozrite sa na fotografiu a vitajte v Christianii!

Vlajka, červená s troma žltými diskami predstavujúcimi lásku –

lásku – lásku. Prečo práve červená a žltá? Farby vlajky vznikli,

keď squateri v sedemdesiatych rokoch obsadili bývalé vojenské

kasárne a našli práve túto farbu. Nič sa vopred neplánovalo,

no hneď bolo rozhodnuté. Takto to tu funguje doteraz. Všetko

ide akosi samo.

Dnes je krásne teplo, v krčmách pod holým nebom čapujú pivko.

Fotiť sa neodporúča, ak nechcete, aby vám rozmlátili foťák. Dnes

je tu akýsi psychadelický koncert a riadne to hučí. Vchádzame

na preslávenú Pusher Street, všade sa tu predáva marihuana

a hašiš, úplne voľne, vo veľkom. Z murálií (viď fotografia) je

jasné, že miestna komunita propaguje marihuanu a je proti

heroínu. Päsť na ľavej strane rozbíja striekačku. Žiadne autá,

iba bicykle. Inde majú motorkárske gangy, tu majú bicyklový

gang Bullshit, ktorý je vraj veľmi tvrdý a ovláda značnú časť

obchodu s drogami. Nejako sa s deťmi zamotám a vchádzame

v zadnej uličke do domu. Je otvorené a môj syn v šoku zastane.

V miestnosti pred nami posedáva asi desať ľudí, evidentne majú

v sebe čosi viac než len trávu. Jeden z nich má pokožku bielu

ako vápno, asi nevychádza na svetlo, je na vozíčku, nemá viac

než štyridsať kilogramov, strašný pohľad na človeka, ktorý je

evidentne na dne. Dokonalé protidrogové školenie. Mesiac po

našej návšteve na Pusher Street mladý Dán (pôvodom z Bosny)

zastrelil dvoch policajtov a civilistu. O budúcnosti Christianie

sa vedú debaty, štvrť zaberá lukratívne mestské pozemky,

pokladajú ich za príživníkov a akosi táto sloboda nefunguje. Na

druhej strane Christiania vo svete robí z Dánov liberálny národ,

ktorý je nad vecou.

DÁNSKO

37

SLOBODNÝ ŠTÁT CHRISTIANIA

38

kolský autobus pod 6106 metrov vysokou Katedrálou v Passu.

Š Nie je žltý a je to traktor, no v bývalej britskej kolónii je školský

autobus zvykom ako aj rovnošaty žiakov. Je ráno, nádherné svetlo

a deti idú do školy. Je tu krásne, deti sa smejú a pripadám si ako

v raji. Šinieme si to po známej KKH (Karakoram Highway), čo je

jedna z ciest, ktorú by mal každý cestovateľ prejsť. No tento rok

tu nikto nie je, žiadne autá, žiadni turisti a my máme hory pre

seba. Riziko terorizmu je vysoké, bombové útoky, únosy turistov,

celá krajina vlastniaca atómovú bombu sa radikalizuje. Diaľnicu

sme prešli celú – 806 kilometrov na pakistanskej strane a neskôr

vyše 400 kilometrov na čínskej. Reklama hovorí, že ide o najvyššie

položenú medzinárodnú asfaltovú cestu sveta. To je priveľmi

zložité. No musím povedať, že som sa v žiadnom dopravnom prostriedku

nikdy k horám necítil bližšie. Na jednej ceste prechádzame

Karakoramom, Himalájami, Ťan Šanom, Kchun-lunom, Pamírom

a Hindukúšom (zabíjačom Indov). Kvalita cesty je neuveriteľne

vysoká a štyri osemtisícovky máme na dosah. Pakistanom som

prechádzal po prvý raz pred dvadsiatimi rokmi. Pamätám si, že

keď som si vtedy na chvíľu sadol, obkľúčili ma desiatky, stovky

ľudí, ktorí okolo mňa iba stáli a pozerali sa, čo robím. Písal som

si napríklad denník a čakal na vlak a oni v tichosti stáli a mali

program. Tí najodvážnejší sa mi prihovorili. „Máš frajerku?“ a keď

som odpovedal, že jednu mám, tak kontrovali, že oni majú štyri,

päť čí osem frajeriek, prekrikovali sa a predbiehali sa navzájom.

Keď som sa u toho najpriebojnejšieho holobriadka začal zaujímať,

čo sú zač tie jeho frajerky, vysvitlo, že s jednou Pakistankou si píše

do Británie, no nikdy ju nevidel naživo, druhú videl iba v časopise,

potom má za frajerku jednu turistku, blondínu. „Má vlasy ako ty,“

zasnene zaspomínal a s tou si tiež píše. Tá turistka išla minulý rok

okolo, on našiel odvahu prihovoriť sa jej a ona odpovedala. A je

to! Je to jeho frajerka. usúdil Bilal. V tej dobe ešte neexistoval

facebook a teraz by istotne hovorili o frajerkách v desiatkach.

Každopádne, všetci boli vtedy veľmi milí. Pre týchto chlapcov

boli síce všetky belošky štetky, veď sám zažil, že oslovil ženu

a tá mu odpovedala. A to je proti základnému pakistanskému

kódexu správania. Toto tu slušná žena nikdy neurobí. Nikdy

nepodá cudziemu chlapovi ruku, nikdy sa s cudzím mužom nebude

rozprávať. A ja si zrazu uvedomujem, že ja som sa za celý čas,

čo som prešiel Pakistan krížom z Lahore cez Quettu po Taftan,

so žiadnou ženou nerozprával. Ženy boli všade okolo mňa so

svojimi rodinami. Sadli sme do vlaku, žena odložila malý uzlík (jej

dieťatko) dole pod lavicu, zasunula ho do tej tmy dole pod nohy

a dieťa tridsať hodín ani nehleslo. Tak mi to aspoň pripadalo.

Proste úplný rozdiel oproti našim rozmaznaným deťom, ktoré

plačú bez akejkoľvek príčiny a my okolo nich skáčeme. To ma ako

budúceho otca ovplyvnilo a zdá sa mi, že ani moje deti neplakali.

Teda, ja som si to nikdy nevšímal, haha.

Tak ako bol pred dvadsiatimi rokmi Pakistan milý, teraz je o to

nevraživejší. Usmejem sa na kamionistu niekde v okolí Abbottabadu

a odpoveďou je mi zovretie pier, ktoré ledva vidím cez

hustú polmetrovú čiernu bradu a chladné fľochnutie. Nič so mnou

nechce mať, nenávidí ma, ako keby som ja zabil ich miláčika

Usamu Bin Ladina. Pred dvadsiatimi rokmi som prešiel obrovský

Pakistan z východu na západ a teraz ideme z hlavného mesta

Islamabadu krížom úplne na sever. Mám veľmi zlý pocit a ten sa

vylepší až po prechode Gilgitu. Doteraz máme so sebou vojaka

so samopalom, ideme vo vojenskom konvoji. No ja sa po toľkých

rokoch cestovania riadim citom a teraz cítim, že to nie je dobré.

140 kilometrov severne od Gilgitu v horách už ľudia nemajú brady

a opäť sa začali usmievať. Našim horolezcom dávam vyrobiť

pietnu plaketu a zaplatím, nech ju umiestnia pod himalájsky

Nanga Parbat (9. najvyšší vrch našej planéty), okolo ktorého

sme prechádzali na obed. Práve tu v základnom tábore ich pred

vyše rokom mudžahedíni neľútostne a bez akejkoľvek príčiny

zabili. Štveráme sa v Passu po ľadovci a potom si u Tanveera

Ahmeda kupujem drevené lyžice vyrezané z marhule, dávam

si exotickú marhuľovú polievku, čo je tunajšia špecialita, ako

dezert marhuľový koláč. Potom mi na ďalšiu cestu Tanveerov

brat pribalí preslávené sušené marhule a chýba už iba marhuľovica.

No stále sme v striktne moslimskom Pakistane a tak si

ju musíme odpustiť.

PAKISTAN


39

CEZ KARAKORAM HIGHWAY

40

41

42

aliansko južne od Ríma som dlho považoval za Afriku, nekultúrnu,

špinavú, chudobnú oblasť bez minulosti a budúcnosti.

T

Ešte v roku 1990 som sa v hlavnom meste kachličiek v Sassuole

spoznal s predstaviteľmi Ligy severu a ty ma v mojich predsudkoch

utvrdili. Naše média píšu, napríklad, roky negatívne o Iráne,

Kube, Barme, Sýrii a väčšinu presvedčia. Píšu a pritom tam nikto

z redakcie nebol. Sú hlúpi, ako som bol ja. Vytvoril som si názor

o špinavej nebezpečnej Sicílii, kde vás okradne a potom zabije,

alebo zabije a potom okradne mafia. Bez toho, aby som tam bol.

Potom som Sicíliu navštívil. Sedel som hore v Taormine v amfiteátri

z 3. storočia pred naším letopočtom a vychutnával som si úžasné

divadelné predstavenie v dokonalom prostredí s neuveriteľnou

akustikou. V kultúrnom a maximálne kultivovanom prostredí.

Sicília je určite úplne iná než zvyšok Talianska. Keď som ju po

prvý raz navštívil a čítal som si jej históriu, nechápal som, ako

tu mohli vládnuť Vikingovia (Normani). Nie je to omyl? Až keď

som študoval históriu Vikingov, pochopil som súvislosti. História

Toskánska a Sicílie sú absolútne odlišné. Uberali sa úplne iným

smerom, s inými vladármi a do spoločného štátu sa dostali

až nedávno. Sicílčania sú hrdí a aj ostatní Taliani uznávajú, že

najlepšie varia. Západná Sicília – to je geniálne víno, zmrzlina

servírovaná v žemli, zmrznuté granite a ach, tie ryby. Ak nejaký

Talian neuzná, že Sicílčania najlepšie varia, tak áno, musí

potvrdiť. že majú aspoň najlepšie koláče. Cannoli alla siciliana

ochutnáte iba raz a zamilujete sa! A taká je celá Sicília.

Ostrov som prešiel celý, no na miesto tejto fotografie som sa

musel prepracovať, chcelo to zopár rokov a nachádzam sa na

opačnej strane. Sme v uličke v centre mesta Trapani, čo je strategicky

položené mestečko na uzučkom polostrove, kde sa stretáva

Stredozemné a Tyrhenské more, mesto nádherných barokových

palácov, luxusného a večer plného korza, mesto hradieb pri mori,

za ktorými sa skrývajú uzučké uličky s domami s takým uzučkým

schodiskom, že aj väčší nákup sa oplatí vytiahnuť kladkou. Silu

tohto miesta pochopíte, ak sa vyberiete do okolia.

Kedysi sa ľudia museli chrániť proti pirátom, či prepadom z mora

a nemohli bývať tu dole. Blízke Erice, hore na kopci je vlastne

súčasť Trapani a pripomína mi San Gimignano. Erice s kultom

Venuše, kde ešte Feničania vyznávali svoju bohyňu Astarte,

Vergíliovi pripomínalo duchovný Mont Athos. Nad gotickou

katedrálou zo začiatku 14. storočia letia oblaky k stredovekému

normanskému hradu. Nespomínam si, že by som také čosi inde

zažil. Erice je pre mňa mestom rýchlych oblakov. To mesto je

mimo turistického záujmu a preto je pre mňa in. No táto oblasť

nebola vždy mimo svetového diania. Práve tu na západe Sicílie

pri Marsale začali svoj pochod kedysi dávno fenické vojská

v prvej punskej vojne, tu v Erice mali svoj hrad Vikingovia, vládli

tu Arabi aj francúzska šľachta.

Túto fotografiu som urobil pod domom, kde bývam. Práve tu

Alberto každý deň opravuje siete. Už sa poznáme fotím a kecám

s ním tretí deň. Sťažuje sa mi, že mu došla bomba na plyn, plyn

tu nemá zavedený nikto, a rozvoz ešte nešiel a skoro mal obed

studený. No zachránila ho suseda oproti, ktorá mu obed zohriala.

Na obed mal klasický cuscus s rybou. Po obede siesta a teraz

Alberto robí to, čo jeho predkovia po stáročia pred ním. Čistí

a opravuje siete. Z pláže, ktorá je asi sto metrov cez kamenný

podjazd a za päťmetrovými hradbami cítiť smrad rozkladajúcich

sa chalúh. Mesto ich nestihlo pozbierať pred príchodom turistov.

„Tu sa nikdy nič nestihne“, usmieva sa Alberto, zmierený s osudom

a totálne spokojný. Tu sa žije inak, siesty sú dlhšie, rodina znamená

viac, tradície sú večné, srdcia otvorenejšie, ešte viac sa gestikuluje.

„Vieš priateľu, Feničania vymysleli peniaze. No prečo tak málo?“

uškŕňa sa a dodáva vážne, „Trapani to je menej cashu, no o to viac

radosti. Žije sa tu inak, ale dobre.“ Odchádzam a som už skoro

pri pekárni, keď ešte zakričí. „Nie v peniazoch je šťastie. Ale v ich

množstve!“ A smeje sa z plného hrdla.

Na margo Sicílie a názvu tejto fotografie si neodpustím ešte

jednu kratučkú príhodu. Moja dcéra stratila v Trapani svoj

iPhone. Na facebook sa jej po návrate na Slovensko ozval

Alessandro. Ahoj, našiel som tento telefón v Staiti, kam ti ho

môžem poslať? V obale iPhonu našiel totiž palubenku z trajektu

z ostrova Marettimo na jej meno. Alessandro z kaviarne na Via

Ammiraglio Staiti, hneď oproti prístavu robí čašníka, pochádza

z Trapani, je to Sicílčan ako vyšitý. Čestný, hrdý Sicílčan. Telefón

poslal a týmto mu verejne ďakujem.

SICÍLIA

43

JE TO IBA ŠPINA A ZLODEJSKÁ MAFIA?

44

A

k máte radi poznanie (a keď čítate túto knihu, zrejme áno),

bude sa vám KĽDR páčiť. Budete nadšení. Nemusíte byť

extrémny dobrodruh, psychicky vyšinutý, nemusíte obdivovať

komunistov ani diktátorov. Nedajte sa zmiasť naratívom našich

médií, ktorý vyvoláva dojem hladomoru, jadrovej tyranie,

hlúposti vedenia krajiny, ohromného nebezpečenstva. Cestovať

sem môže iba maximálny dobrodruh, či blázon, počúvam inak

od vcelku rozhľadených ľudí. „Všechno je jinak,“ tvrdil Werich

a v tomto prípade to platí násobne.

My v BUBO sme aj v KĽDR boli prví zo Slovenska aj Čiech (po roku

1989) a jazdíme sem opakovane. Nikto nemá väčšie skúsenosti.

Nepíšem to, aby som sa chválil, píšem to ako dôkaz. KĽDR je

podľa mňa z cestovateľského hľadiska výnimočná destinácia,

doslova neuveriteľná! Nie je bežným sústom a ja dnes považujem

túto krajinu za cestovateľskú TOPku.

Mal som to šťastie, že som tu bol pred ostatnými turistami,

ktorých mimochodom ročne pribúda omnoho viac než zahraničných

turistov na Slovensku. Vtedy v septembri 2010 sme

zrealizovali neuveriteľnú cestu na najvyšší vrch Kórejského

polostrova, na posvätnú horu Mt. Paekdu. Nepočul som, že po

mne by sa to inému Slovákovi či Čechovi opäť podarilo. Nejde

o náročnosť výstupu, ide o to, čo sme tam ďaleko od kontroly

pchjongjangského režimu zažili.

Podľa starej mytológie pod touto sopkou vznikol kórejský národ

a podľa novodobej mytológie sa tu drahý vodca narodil. Nie je to

síce pravda, narodil sa v ruskom lágri, ale ako zámienka to stačilo

a umožnilo nám prenajať si súkromné lietadlo, ktorým sme odleteli

krížom celú krajinu na sever. Severokórejčania boli z nás v šoku. Tu

som zažil ten maximálny socík, ktorý vidieť aj na tejto fotografii.

Nafotil som ju na film a jemné tóny cítiť. Pionierky v parku v rámci

dobrovoľného upratovania mesta umývajú kmene stromčekov.

Umývajú sa tu aj obrubníky okolo cesty, všetko sa tu leskne. Po

práci si ľudia zoberú do ruky mávatka a idú dobrovoľne trénovať

na námestie, aby počas vojenskej prehliadky bolo všetko dokonalé.

Zvrátenosť. Na Arirangu, čo je miestna forma spartakiády, som

bol dvakrát. Viem si predstaviť, ako sa počas studenej vojny pri

pohľade na cvičiacich chlapov v bielych tričkách a červených

trenkách na Strahovskom štadióne musel západ triasť. To sa

u nás demokraticky nedá zopakovať.

Podľa ideológie juche jednotlivec neznamená nič a veľké zmeny

sa dostavia, iba ak národ koná ako jeden. Pri kosáku a kladivu je

vyobrazený aj štetec ako symbol vzdelanosti. Kórejci zo severu aj

z juhu, to je ten istý národ, s rovnakou rečou, rovnakým jedlom,

rovnakými konfuciánskymi princípmi, vzdelanosť je najvyššou

métou v živote. Národ je teraz rozdelený najstráženejšou hranicou

na svete na 38. rovnobežke. DMZ (demilitarizovaná zóna)

je 250 km dlhá a 4 km široká a ja som ju navštívil z oboch strán.

Som presvedčený, že čoskoro táto hranica padne, tak ako padá

režim na Kube. Preto sem treba ísť teraz!

Že návštevou podporujete režim? To je blbosť! Vy iba zažijete

niečo, čo sa už tak skoro na našej planéte neobjaví. A urobíte

si vlastný obraz a budete mať vlastný názor. Keby svet dovolil

spojenie Južnej a Severnej Kórey, vznikol by silný národ, ktorý by

do desiatich rokov od spojenia dokázal ekonomicky konkurovať

napríklad Nemecku. Spojená Kórea by dokázala poraziť ekonomicky

aj Japonsko. Reči o doplácaní juhu na sever sú hlúposť.

Pozrite sa Nemecko a doplácanie západného na východné.

Nemci sú jednoznační lídri Európy a Kórejčania vzdelanosťou

a ochotou tvrdo pracovať za Nemcami nezaostávajú. Problém

je iný. Problém Severná Kórea, to je šachová partia medzi USA

a Čínou. Veľká hra, kde ide o vskutku veľké peniaze. To sa vás

ako turistu netýka.

Severná Kórea je pre vás ako turistu omnoho bezpečnejšia než

Belgicko, Francúzsko. Je bezpečnejšia než čokoľvek iné, tak ako

väčšina diktatúr. Nikto vás tu neokradne, nikto vás tu nebude

obťažovať. Ak nebudete vystupovať proti totalitnému režimu,

ste v bezpečí. Je to úplne klasická komfortná dovolenka s kufrom,

ktorú zvládne aj dôchodca. Budete jesť a to výborne. Jedlo je

to isté ako v Južnej Kórei, včítane kimči, bibinbapu, výživného

volského vývaru seolleongtang či hovädzieho bulgogi.

Na túto dovolenku budete do konca života spomínať ako na

jeden neuveriteľný zážitok. O tejto dovolenke budete do konca

života rozprávať viac než o Bahamách, Maldivách či o Dubaji.

Keď si trúfnete ísť proti mase, proti všeobecnej verejnej

mienke, vyrazte sem!

KĽDR


45

KRAJINA PRE ODVÁŽNYCH?

46

ridsať percent žiakov školy, kam chodia moje deti, tvoria žiaci

T z Južnej Kórey. Kórejčanom patrí zopár veľkých fabrík na

Slovensku. Čo je to za krajina, čo je to za národ, ktorý sa takým

rýchlym tempom derie vpred?

V Kórei všetko sedí na milimeter a najsilnejšou disciplínou v škole

je matematika. Keď prechádzam krajinou v roku 2007, prezident

Roh Moo-hyun a George Bush práve podpísali dohodu FTA a vo

všetkých médiách sa diskutuje o negatívnej obchodnej bilancii,

či bude 4.2 % alebo 4.7 %. Absolútne k veci, tak ako by uvažoval

Konfucius. Väčšina krajín viaže svoju legendu do obdobia kedysi

dávno, keď sa voda sypala a piesok lial, maximálne povedia asi

pred 4000 rokmi. Podľa kórejskej legendy vznikol kórejský národ

presne v roku 2333 pred Kristom. Je už iba detail, že otcom bol

syn boha nebies a mama bola medvedica. Teraz tu nájdete

päťdesiat fariem na medvede pre medvediu žlč, ktorá sa využíva

v tradičnej medicíne. Medvede sú zatvorené v malých klietkach

a je to otrasné trápenie zvierat. No je to v očiach vyznavačov

Konfucia výhodné.

Prešiel som krajinu od severnej hranice (DMZ) až po juh, po mesto

Busan. Práve odtiaľ je táto fotografia. Busan bolo jediné mesto,

ktoré v roku 1950 nedobyli vojská Kim Ir Sena a slúžilo za základ

protiútoku pre amerického generála McArthura, ktorý viedol

ofenzívu a zahnal komunistický svet späť za 38. rovnobežku.

Soul je obrovské moderné mesto, no druhý Busan je trikrát

menší, pocitovo ako naše Košice, zabudnutý, jednoznačne hrá

druhú ligu. No Busan je omnoho menej znečistený než Soul,

v lete s tropickými teplotami, nižšími nákladmi na život. „Je

to letné hlavné mesto Južnej Kórey,“ tvrdia obyvatelia Busanu

a preháňajú ako Košičania.

Ale prekvapila ma iná vec. Kovové paličky. Paličkami jem radšej

než vidličkou, tie roky cestovania spôsobili, že ich používam

úplne prirodzene. No s tými kovovými sa podľa mňa nedá jesť,

respektíve je to nepríjemné. V Japonsku ich nenájdete, tam

používajú príjemné drevené. No kovové paličky sú výhodné,

vydržia veľmi dlho, splatia sa a napokon sa cenovo oplatia viac

než drevené. A tak ich v celej Kórei akceptovali. Kórejčania majú

celkovo radi výhodné veci. Neradi vyhadzujú za niečo snobské, za

niečo, čo je nad hranicou využiteľnosti. Nie sú ochotní priplatiť

si za krásu, či dobrý pocit. Na svojich cestách som zavítal do

Južnej Kórey zopárkrát, rád letím cez Incheon, čo je jedno

z najlepších letísk sveta. Letel som zopár razy bledomodrými

Korean Air, aj v biznise a všetko v lietadle vyzerá striedmo, čisto,

perfektne, nudne. Romantiku a temperament, útulnosť asi

nemajú v slovníku. Už tá bledomodrá farba lietadla je otrasná,

no možno je to lacnejšie než tmavomodrá?

Zopár mrakodrapov má v Busane zlatý plášť ako hotel TRUMP

v Las Vegas, čo vyzerá dosť sedlácky. Taká ta lacná kvalita naoko.

Busančania sú však vtipnejší, vegetnejší, otvorenejší, keď idem

okolo krčmy, kde sa každý Kórejčan veľmi dobre cíti, kričia na

mňa a pozývajú ma dať si s nimi kalíštek sodžu, ktorý prezývajú

kamarát života. Prvýkrát v Kórei zažívam spontánnosť a cítim

sa opäť ako v Košiciach.

Biznis ide naplno aj v Busane, veď božstvom Južnej Kórey sú

okrem Konfucia peniaze. Jedna z domácich úloh žiakov druhej

triedy základnej školy, je založiť si v banke účet. Na to potrebujú

špeciálnu pečiatku, ktorú im vydajú v ôsmich rokoch. Pri mojej

druhej návšteve Busanu si iba tak idem po pláži, je strašná

zima, veď kúsok odtiaľto v horách sa lyžuje. Oproti mne si zrazu

vykračuje táto ľahko odetá dievčina, nohy jej obmývajú vlnky. „Čo

je nešťastne zamilovaná a chce takto ukončiť život?“ napadne

mi. Zrazu na mňa dievčina hodí zamilovaný pohľad a našpúli pery,

akoby chcela niečo povedať… „Čo ma balí či čo?“ zľaknem sa.

Zrazu niekto kričí plynulou kórejčinou, už dlhšie som čosi vnímal,

ale teraz ten chlapík prekričal aj silu mora. Obzriem sa a vidím

dve kamery a štáb asi šiestich ľudí. Toto je natáčanie, predo mnou

kráča známa kórejská herečka a ja som im práve skazil záber.

V Busane sú lepší filmári, lebo medzinárodný filmový festival,

ktorý sa tu každoročne koná, ovplyvňuje filmársku komunitu

a umenie celkovo. Uhnem sa, ale najprv urobím túto fotografiu.

Určite ide o naivistický nepozerateľný film a pochybujem, že sa

medzinárodne presadí. Je ešte skoro, o PSY a jeho gangnam štýle

s takmer tromi miliardami zhliadnutí na youtube ešte nikto netuší.

JUŽNÁ KÓREA

47

HEREČKA NA PLÁŽI

48

J

ay Z a Beyoncé oslavujú Silvestra v Karibiku. Áno, najlepší

Silvester je v New Yorku či v Riu, v Londýne a v Bratislave,

no predsa, Karibik je zlúčením raja a centra svetového diania.

Čo polynézska Samoa napríklad nie je a tak, aj keď tam už

majú rok 2017 pol dňa, nikto o tom nevie… My sa ešte len na

Silvester chystáme. Oni to tu nevolajú oslava nového roku,

ale noc starého roku. Je to najlepší tropický jour na svete. Na

ostrove, kde žije menej než tristo domorodcov, budú dnes tisícky

tancujúcich v bikinách. No shoes, no shirt, no problems, spieva

Kenny Chesney. Karibik je veľký, no všetci dnes mieria na svojich

jachtách na jeden malinký neznámy ostrovček pomenovaný po

pirátovi, na Jost Van Dyke.

Nikdy ste zrejme o tomto ostrove nepočuli, no je zrejmé, že

piráti sa vedeli vždy dobre baviť. Pije sa painkiller, drink, ktorý

vymysleli v bare Soggy Dollars. Keď bar otvorili, nebol tu prístav

a neviedla sem cesta. Každý, kto sa chcel napiť, musel doplávať

a mal teda premočené (soggy) doláre. Teraz tu oslavujú najväčšie

celebrity sveta.

Okrem ostrova Jost Van Dyke má tento štát ďalších najmenej

50 ostrovov a ostrovčekov. Prešli sme ich od hlavného ostrova

Tortola až po vzdialenú a exotickú Anegadu, luxusnú Virgin Gorda

a na juh až po pirátsky ostrov Norman. Prechádzal a kúpal

som sa na ostrove Necker Island, ostrove miliardára Richarda

Bransona, kam si štyri týždne po nás na svoju prvú dovolenku po

8 rokoch prišiel užívať vodné športy bývalý prezident USA, Barack

Obama. Plachtíme, kŕmime štyridsaťkilové tarpany, plávame

s korytnačkami a rajami, potápame sa s barakudami a malými

žralokmi, zbierame obrovské mušle, jeme preslávené anegadské

homáre. Je to iná, taká vegetná dovolenka pre rodiny s deťmi.

Keď sem Krištof Kolumbus so svojimi sedemnástimi loďami

v roku 1493 doplachtil, množstvo ostrovčekov mu pripomenulo

príbeh zo 4. storočia, kedy starí Huni pri Kolíne nad Rýnom

zavraždili svätú Uršulu a jedenásťtisíc panien. Jedna z dnešných

prezývok Britských Panenských Ostrovov je hlavné mesto

jachtingu. Takzvané obchodné vetry tu dujú celoročne jedným

smerom, všetko je blízko, sú tu stovky nádherných zákutí, ideálne

kotvenie, vynikajúco vybudovaná infraštruktúra. Včera sme vyrazili

z Poper’s Hole, oboplávali sme Tortolu, kúpali sa v Smugglers

Cove a kotvili v Cane Garden Bay. Dnes sme sa kúpali v Diamond

Cay a užívali si nádherný Sandy Spit, ktorý je naozaj iba taký

kúsok bieleho piesku s palmami, trčiaci z tyrkysového mora

s ideálnym vetrom pre kitesurfing. Práve sme zakotvili v Great

Harbour na Jost Van Dyke, kde sa miesta na bójach vychytali

už pred troma dňami, no my sa nepriväzujeme, ale na drzovku

hodíme kotvu hneď vedľa nášho kamoša Ricka priamo oproti

Foxy’s. Potom prejdeme s našou dinghy do White Bay, kde sa

silvestruje od skorého rána, stovky sexi mladých ľudí v plavkách

tancujú na pláži a ich lodičky s motormi 3x350 konských síl

ukazujú, z akých rodín pochádzajú. Všetci sú každopádne namol.

Keď to vidím, chápem, že napriek relatívne malému množstvu

oslavujúcich (oproti New Yorku či Riu) sa Jost Van Dyke dostal

medzi top miesta na silvestrovanie. Toto je fakt cool.

Druhá prezývka BVI (British Virgin Islands) je legálna práčka

peňazí. Podľa auditorskej firmy KPMG je až 41 % off-shore firiem

sveta zaregistrovaných tu. Na 25 000 obyvateľov je zaregistrovaných

450 000 firiem. Hlavou krajiny je britská kráľovná, no

HDP na obyvateľa je tu vyššie než v domovskej Británii.

Túto fotografiu som nafotil o siedmej večer, vyzerá, že bude

pršať, všetci zažali na svojich jachtičkách svetlá a ja si pripíjam

rumom Botany Bay (Batch č. 586), lebo na Slovensku je práve

teraz polnoc. Zdravím, my sa ešte len chystáme na večer.

Roztočíme to v preslávenom Foxy’s, kam môžete prísť bosí, veď

tu nie je žiaden asfalt. Ostrovček na konci sveta a predsa tak

blízko toho najbohatšieho. Tajný reset pre milionárske detičky.

Dnes tancujeme na pláži s Jay Z a Beyoncé a pôjdeme naplno,

aby sme Slovensku nerobili hanbu. Obloha je zatiahnutá, dúfam,

že nezmokneme.

BRITSKÉ PANENSKÉ OSTROVY


49

SILVESTER NA JOST VAN DYKE

50

euveriteľná fotografia, momentka, akých je na našej planéte

N čoraz menej. Všetci sa akosi civilizujeme, bohatneme a dopravné

prostriedky už nebývajú takto natrieskané. Toto predsa

nespĺňa žiadne predpisy a môže to fungovať iba v krajine, kde

predpisy nemajú, respektíve ostentatívne nedodržiavajú. Aby ste

takéto niečo nafotili, musíte ísť na našej planéte naozaj ďaleko.

Tento záber som urobil na rieke Brahmaputra, ďaleko od najväčšieho

mesta Assamu, Guwahati. Na tejto expedícii máme v pláne

Brahmaputru splaviť, a keď toto vidím, neviem si to dosť dobre

predstaviť. Fotografia na pohľad možno vyzerá romanticky, ale

stáť takto dlhé hodiny, dlhé dni? Na to nie sme my Európania

už stavaní, už to neustojíme. Doslovne. 2900 kilometrov dlhá,

mohutná rieka pramení pod svätým Kailášom v Tibete, tečie

pod tretím najvyšším vrchom planéty Kančenčongou a je úplne

nezregulovaná. Keď sa ňou napokon plavíme, vpredu stojí navigátor,

ktorý s palicou štuchá do dna a do stále meniacich sa

pieskov a vyberá cestu, ktorú kričí dozadu kapitánovi. GPS, ktoré

by videlo riečne dno, či nebodaj navigačné bóje, to tu nehrozí.

Nakoniec sme mali presne takúto loď ako na fotografií, no

vyhradenú iba pre našu skupinu a tá plavba obrovskou vodnatou

riekou bola obrovským zážitkom. Prešli sme Assam po celej

dĺžke. Od hlavného mesta proti prúdu až k úpätiu hôr. Assam je

o polovicu väčší než Slovensko, veľmi úrodná rovina. Táto oblasť

je divoká, žije sa tu ako kedysi veľmi dávno. Hlavné mesto Dispur

je časťou Guwahati a hlavným mestom sa stalo po tom čo sa

britský Shilong stal hlavným mestom susednej Meghalaye. Práve

v Dispure je známa aukčná sieň čaju a čo sa týka CTC (metóda

spracovania) je najväčšia na svete. Assamský čaj nie je pre

európske chuťové poháriky taký lahodný ako Darjeling či Ceylon,

je však silnejší a ideálny na CTC spracovanie, ktoré obľubujú

v islamských krajinách, kde sa nepije alkohol. Čaj je vtedy silný

ako káva a točí sa vám z neho hlava.

Guwahati a Niláčalské vrchy, na úpätí ktorých je mesto položené,

poznajú na celom indickom subkontinente. Pre hinduistov je to

sväté miesto. Keď chce žena počať a žiaden gynekológ ani IVF (in

vitro fertilizácia) nepomôže, vyberú sa sem. Podľa hinduistických

bájí sa tu udiala veľká vec. Žena boha Šivu mala klasický záchvat,

aký poznáme u našich manželiek. Zúrila, dupala, lietali z nej

iskry. No u mocnej bohyne to malo veľké následky, na celej zemi

bolo zemetrasenie, všade smrdela síra. Zem sa išla rozpadnúť.

Žena sa nedala utíšiť. Šiva si už asi zvykol. Alebo sa išiel niekam

schovať (do krčmy)? Každopádne hrozilo, že svet zanikne, a tak

sa do toho musel zamiešať boh Višnu a ten hodil po Satí slnečný

kotúč (Sudaršana Čakra). Ona sa rozpadla na 51 častí (toľko je

písmen v sanskrte) a každá jej časť niekam spadla. V Guwahati

dopadla na zem jej yoni – teda vagína. A to je super!

Chrám Kamakhya je centrom tantry a je to extrémne zaujímavé.

Väčšinou sa dočítate, že tých 51, či 108 častí dopadlo po tom

ako sa Satí dobrovoľne upálila a nešťastný Šiva s jej mŕtvym

telom tancoval. No aj o tom je India, že jeden príbeh má viac

variácii a ja som práve tu počul túto zvláštnu verziu. Možno preto,

lebo Assam je centrom višnuizmu, čo je úplne iné náboženstvo

než šivaizmus. Neviem zabudnúť na mystické tance, do biela

odetých kňazov a bubny takej sily, akú počúvam iba v Afrike.

Bolo to na ostrove Majuli, čo je najväčší riečny ostrov sveta.

Teda, bol najväčší v roku, keď vznikla táto fotografia, vtedy mal

vyše 1200 kilometrov štvorcových. Neskôr sa eróziou väčšina

ostrova stratila a dnes mu zostala iba tretina. Od 16. storočia

bol práve tento ostrov centrom unikátnej assamskej kultúry.

Višnuizmus je omnoho intelektuálnejší a vznikol neskôr.

Assam – to je rovina, sýta príroda, kde všetko rastie akosi

samo. Pozorujeme slony, nosorožce, no tigra, ktorý napadol

mahúta v národnom parku Kazirangha, sme nevideli. Mnohé

z čajových plantáží sú zatvorené. Prebiehajú obrovské demonštrácie

proti migrantom zo susedného Bangladéša. Zberačka

čaju si tu zarobí sto rupií za deň. Bangladéšanky sú ochotné

pracovať za polovicu, teda za 70 centov na deň. Zopárkrát sa

do demonštrácie našimi džípmi pripletieme a s pokojom v hlase

nám oznámia, že ak pôjdeme ďalej, rozbijú nám sklá na aute,

celé auto následne rozmlátia na padrť. Opakovane tak musíme

meniť pôvodný program.

Toto je fotografia z horného toku v okolí pašeráckeho Dibrugarhu.

Aj tu vidíte, aká je Brahmaputra mohutná, dolu po prúde

boli brehy od seba vzdialené neuveriteľných osem kilometrov

a pripadal som si ako na mori.

ASSAM


51

PLAVBA PO BRAHMAPUTRE

52

šimnite si ľadového medveďa na kryhe vľavo od provy. Arktída

V sa pri globálnom otepľovaní rýchlo topí a ľadové medvede

strácajú svoje prirodzené prostredie. Stojím

na kapitánskom mostíku kúsok od severného pólu v blízkosti

Zeme Františka Jozefa, a keď sa obzriem dozadu, tam v diaľke

za kormou na ostrove Wiener Neustadt sa črtá najvyšší

bod krajiny vysoký 620 metrov. Toto súostrovie mohlo patriť

Rakúsko – Uhorsku, ale výprava nebola oficiálne podporená

kráľovským dvorom a tak na anexiu nebol nárok.

Definícia Arktídy je rôzna, no najjednoduchšia je, že je to územie

nad severným polárnym kruhom. Táto méta sa dá ľahko dosiahnuť.

My sme však teraz v riadnej Arktíde za osemdesiatou

rovnobežkou v čase letnej rovnodennosti a to je už riadna

špecialita. Arktída znamená grécky severný, ale môžeme ju

preložiť aj v blízkosti medveďa od arktos (medveď). Starí Gréci

medveďa spomínajú zrejme v súvislosti so súhvezdiami Veľkou

a Malou Medvedicou a hviezdou Polárka. Ľadového medveďa

predsa nemohli v tej dobe zazrieť?

Je krátko po polnoci, večný deň, slnko je aj teraz vysoko na

obzore. Náš ľadoborec rozbíja ľadové kryhy a jadrový pohon

nás tlačí ohromnou silou vpred. O pár rokov vraj ľadoborce ani

nebude treba, ľad sa roztopí a ľadové medvede vymrú. Kam

sa vyberie tento náš?

Už ich ani nerátame. Prvého sme videli asi dvesto metrov

od nás, hlavu mal krvavú až po uši. Červená hlava, biele telo

a vedľa kostra obžratého tuleňa, ktorému trčali rebrá. A to vraj

medvede jedia iba delikatesný tuk a zvyšky nechávajú iným

(líškam a čajkám s úžasným čuchom). Druhý maco práve tuleňa

zabil, ten bol ešte vcelku, a začínal hodovať, takže jeho tvár bola

ešte kultivovane čistá a nevyzeral ako masový vrah z kriminálok.

Bolo vidieť, že tuleňa ťahal po snehu asi stopäťdesiat metrov,

rovná červená čiara od miesta, kde sa v ľade ukázala voda.

Tam sa prišiel tuleň nadýchnuť a to sa mu stalo osudným.

Tulene sme ležať vonku na kryhe nevideli ani raz. Evidentne tu

však sú, tieto medvede boli od seba maximálne dve lodné míle.

Chvíľu nato vidíme medvedicu s dvoma mladými. Hmla padá

a utekajúca rodinka pôsobí veľmi romanticky. Je to trošku ako

maľba Kazimíra Maleviča, biele medvede na bielom pozadí.

Medvedica rodí v marci a o svoje rozkošné medvedíky sa stará

dlhé tri roky. Môže mať jedno, ale aj trojičky, táto má dve. Loví

pre ne, chráni ich. Je tu strašne veľa nástrah, no najväčšou je

asi medveď – samec, ktorý je stále hladný a je mu jedno, že

zožerie svojich. Roka sa dožijú iba štyri z desiatich medvedíkov.

O polnoci sa v bare zahľadím do diaľky a zrazu v bielej pláni

zachytím pohyb. Aha, medveď, ukazujem vpred a zrazu ma celý

bar úžasné prírodné divadlo. Silný medveď sa rozbehne popri lodi

a beží a beží, s ľahkosťou nás predbehne a križuje. Mám obavu,

že ho zrazíme, ale on sa zabáva, kľučkuje pred nami a uteká

dlhé kilometre rýchlosťou asi štyridsať kilometrov za hodinu.

Preskakuje desaťmetrové vodné plochy, ako keď my prekračujeme

prah dverí. Keď pevná plocha ľadu zmizne, vybieham z baru na

kapitánsky mostík a vtedy vznikne táto fotografia.

Nikde nikto, iba ľadové kryhy, náš ľadoborec a výhľad cez provu

do nekonečna. Medveď oddychuje, alebo proste zastal, lebo

naozaj niet ako pokračovať? Musel by skočiť do vody. Medveď

nepláva ako pes, pláva iba prednými nohami a zadné má vystreté,

aj tak pláva oveľa rýchlejšie. Nie náhodou sa po latinsky

ľadový medveď označuje ako ursus maritimus, teda medveď

morský. Rodí sa na brehu, ale väčšinu života strávi v mori. Je to

najväčší zemský mäsožravec, dvakrát väčší než tiger. Ostatné

druhy medveďov sú všežravce, tento je prakticky absolútne

mäsožravý. Je to zabijak, predátor, pred ktorým človek nemá

šancu. Stovku zabehne pod deväť sekúnd a dokáže takto bežať

poriadne dlho. Ak má svoj cieľ.

Na svete je asi dvadsať skupín bielych medveďov a tá pri Zemi

Františka Jozefa je špecifická, najmenej ovplyvnená hnedými

bratmi, s ktorými môžu inak plodiť potomstvo. Spolu ich žije na

našej planéte vyše dvadsaťtisíc, no očakáva sa, že pri roztopení

oceánu ich ostane iba tretina.

ARKTÍDA

53

A TERAZ KAM?

54

ri veci si neviem zapamätať: mená, dátumy a to tretie si už

T nepamätám. No z Afganistanu si pamätám každú sekundu,

tá krajina v permanentnom vojnovom stave ma uchvátila a cesty

po nej sú hustým cestovateľským vývarom. Fotografovať vojakov

je problém všade a čo ešte v takej krajine ako Afganistan… No

títo dvaja z centra Mazár–e Šaríf sa tvárili v pohode, aj keď je

jasné, že zbrane nenosia iba na parádu. Risk vyšiel a máme v knihe

super fotografiu, na ktorej vidíte fyziognómiu Afgancov zo severu

krajiny. Prvý raz som sa dostal do Afganistanu koncom septembra

1996. Po putovaní Indiou a Kašmírom sa vraciam domov cez

Pakistan a cestou do hlavného mesta Balučistánu, do Kvéty

som si našiel afganských kamarátov. Prehovorili ma, aby som

išiel k ním domov. Mohammada Najibullaha práve vtedy Taliban

mučil a obesil na námestí Kábulu. To je politika, my Afganci sme tí

najmilší ľudia, presviedčali ma noví kamaráti, Paštúnovia. Bol som

mladý a neskúsený a mal som asi šťastie, že sa mi nič nestalo,

krátko nato sa Afganistan zmenil na nočnú moru, kam cestovateľ

nesmel vstúpiť. Táto fotografia vznikla v roku 2014 počas prvého

afganského BUBO zájazdu v 21. storočí. Ísť sám, risknúť to je

ľahké, ale vziať si na starosť bezpečnosť skupiny je o inom. „Za

25 rokov sa žiadnemu nášmu klientovi nič nestalo a to sa nesmie

nikdy zmeniť,“ prízvukujem na každom stretnutí sprievodcom.

Na svoje expedície beriem iba veľmi skúsených borcov, no tu sa

veci tak vyvŕbili, že z toho nie som najšťastnejší. Moje obavy sa

zrejme prehĺbili aj tým, že teraz mám deti? Alebo skôr tým, že

som omnoho skúsenejší a uvedomujem si riziko o to viac?

Vyrážame z iránskeho Mashadu a vtedy v roku 2014 sme v BUBO

prvý raz prešli Karakoram Highway, ktorú v tejto knihe opisujem

na strane 38 a musím konštatovať, že celá tá cesta, ktorá prechádza

cez vysokánske sedlá Khunjerab a Torugart, je nádherná.

No totálny TOP je Afganistan. Všetky vojny (Británia, Sovietsky

zväz, USA) spôsobili, že Afganistan zamrzol v dávnej dobe. Biznis

sa tu neoplatí robiť, ak nie ste Talibánec a neveziete sa v ópiu či

v zbraniach. Žije sa ako kedysi pred stáročiami. Takých hrdých

ľudí som videl snáď iba v Jemene či Khordofáne. Prečítajte

si knihu Lovec šarkanov od Khaleda Hosseiniho a pochopíte,

o čom hovorím. Tá kniha je rovnako silná ako celý Afganistan.

V Somálsku, ktoré trápi podobne občianska vojna, som sa

stretol so značne nepríjemnými ľuďmi, všade strach, drogy,

špina, bezútešnosť. V susednom Pakistane som mal teraz tiež

zlý pocit. Keď sme tam z Kábulu leteli, pri pristávaní v Islamabade

pilot zahlásil: „Nemáme brzdovú kvapalinu a musíme sa

preto vrátiť do Kábulu.“ Už sme boli nad Islamabadom a teraz

sa točíme a letíme opäť späť na letisko, kde neviete, čo kedy

vybuchne. Nemá brzdovú kvapalinu a ako chce pristáť v Kabule,

hovorím si. No zle som rozumel, brzdová kvapalina bola vyliata

na pristávacej dráhe v Islamabade a to bol problém.

Pakistanci boli nepríjemní a o to viac som bol prekvapený

z Afgancov, ktorí sa akoby nezmenili, boli neuveriteľne príjemní,

pohostinní a k tomu nesmierne fotogenickí. Česť je na prvom

mieste a cudzinca treba pohostiť a správať sa k nemu slušne.

Absolútne sa tu nekradne. V meste Mazár-e Šaríf sme skočili

na plaváreň. Prečo? Lebo korčuliarsku dráhu tu nemajú. Nemali

tu skrinky, iba vešiačiky. Vyzlečiete sa, zavesíte si svoje šaty na

vešiačik a mobil, peňaženku, kľúče od auta dáte na tú jednu dlhú

lavičku pod vaše šaty. Na bratislavských Pasienkoch namontovali

nové železné skrinky, všade majú kamery, ale kradne sa aj tak.

Mojej šesťročnej dcére tu ukradli topánočky minulý týždeň.

V Afganistane sa vám to nestane.

Severne položený Mazár-e Šaríf má úplne iné fluidum než Kábul

či Herát. Zvláštnu kulisu mu robia šikmookí Uzbeci a Tadžici,

no väčšina ľudí tu vyzerá európskejšie oproti tmavým Paštúnom

z juhu. Z dvadsať kilometrov vzdialeného impresívneho

starobylého gréckeho mesta Balch, centra Baktrijskej ríše sa

šíri kultúrnosť po stáročia. Marco Polo o Balkhu vyhlásil, že je

to noblesné a veľké mesto.

Kázal tu Zoroaster a žila nádherná Roxane? Teraz sú to ruiny

ako v turkménskom Merve, ale kultúrnosť v oblasti zostala.

Dnes sa v Mazare život točí okolo štadióna na psie zápasy

a buzkaši. Alexander Macedónsky pred 2300 rokmi vyhlásil, že do

Afganistanu sa ľahko pochoduje, ale ťažko sa odtiaľ odchádza.

Stále je to pravda. Deň po našom odchode v nedeľu 12. októbra

2014 dvaja talibanskí atentátnici napadli v centre Mazár-e Šaríf

policajnú stanicu, osemnástich ľudí zranili a dvoch zabili.

Afganistan určite dnes nie je bežnou turistickou destináciou

a ja ho neodporúčam z bezpečnostných dôvodov navštíviť.

No zároveň ho radím do prvej desiatky najexotickejších krajín

sveta. Je to haute couture cestovateľstva.

AFGANISTÁN

55

HAUTE COUTURE CESTOVATEĽSTVA

56

rechádzam sa po trhu v meste Paro, ktorý sa nachádza

P vyššie než vrchol Chopku, a som nadšený. Typická bhutánska

architektúra, akú nájdete iba v tejto krajine, budhistickí mnísi

prekračujú ležiacich psov, ktorí sa ani nehnú, veď vedia, že im nikto

neublíži. Ochutnávam domorodý med z distriktu Tsirang, kde sa

hovorí po nepálsky, a bio syry. Iné tu ani nemajú. Vysušený jačí

čugo a potom rôzne druhy datse (syra), ktorý sa nachádza skoro

v každom bhutánskom jedle včítane môjho obľúbeného, štipľavého

ema datse. Tu v Pare je jediné letisko štátu, kde v dnešnej

dobe vie pristáť (je certifikovaných pristáť) iba osem pilotov. To

je svetový unikát. No celý Bhután je svetovým unikátom.

Ako ste sa vyspal, pane? Cítite sa dnes dobre, pane? Teraz pôjdeme

autom tri hodiny, pane a budeme stáť na päť minút, pane.

Vopred sa ospravedlňujem za nepríjemnosť, pane, ale je tam

kontrola povolení, pane. Toto je klasický príval viet nášho sprievodcu

Sangaya Laitha, okorenený úsmevom. Včera sme spali

v Punake, ktorá bola tristo rokov hlavným mestom s nádherným

dzongom, kde sa ženia bhutánski králi. Dnes sme už v údolí

Paro. Prechádzame krajinou, ktorej hranice sa končia tam, kam

sa dokotúľa posledný kameň z Himalájí. Sangay nám rozpráva

príbeh kamaráta: Rodičia môjho kamaráta boli otroci. Nosiči

vody. On je pilot. Časy sa menia. A bezbranne sa usmeje, ako

to dokážu iba buddhisti. Otroctvo kráľ zrušil. A aj fajčenie. Stará

sa o nás. Pokračuje a spája nespojiteľné vety.

Píše sa rok 2006 a kráľ tuho rozmýšľa o demokracii. Bhutánčania

absolútne nevedia, čo to je, a tak kráľ založil strany a rozdal

karty. Ty budeš pravičiar, ty zasa ľavičiar a ty rojalista. A tak sa

novodobí politici zhostili svojich úloh. Kráľ sa dokonca rozhodol

abdikovať a žezlo s novými pravidlami odovzdá o mesiac iba

dvadsaťšesťročnému synovi. Toto má byť jasný symbol novej

doby. Kráľ už povolil aj internet aj zahraničnú televíziu.

No kráľ zrušil semafory a opäť ich povoliť nemieni. Veď boli tak

neosobné… Dopravní policajti teraz na križovatke v hlavnom

meste Thimpu tancujú. Je to takto príjemnejšie. Ľudia sa polície

predsa nemusia báť, polícia tu pomáha a chráni ľud svojho kráľa.

Kráľ naposledy zakázal predávať vajcia. Vo svete vládne panika

ohľadne vtáčej chrípky, a tak kráľ zakázal jesť kurčatá a zakázal

vajíčka. Inde by sa tomuto zákazu vysmiali, tu kráľove nariadenia

každý akceptuje a bez výnimky dodržiava.

Mali tu ZOO, ale kráľovi pripadalo, že zvieratá trpia a tak ju

rozpustil. No takinovi, veľkému čudu s telom kravy a hlavou kozy,

ktorý žije vo výške nad tritisícpäťsto metrov, sa tam páčilo, a tak

na mieste bývalej ZOO zostal aj bez plotu. A tak sa naňho môžu

chodiť turisti naďalej pozerať. V Bhutáne je ZOO bez plotu.

Stúpame k dzongu, kde Bhutánčania zopárkrát porazili tibetskú

aj mongolskú armádu. Je odtiaľto najkrajší výhľad na 7326

metrov vysokú Džomolhari (nevestu Kančenčongy). Bhutánčania

o nej hovoria ako o hanblivej hore, lebo väčšinu času je zahalená.

Na jej vrchole vraj sídli bohyňa Džomo. Bohyňa nám horu

odkryla celú a to je dobré znamenie. Na domorodých domoch

nachádzame falusy, čo nám v tak silno veriacej krajine pripadá

zarážajúce. Naše dámy to fotia tak, aby si to nikto nevšimol.

My sme tí liberálni Európania a toto zaostalí Aziati? V kláštore

nás penisom aj požehnali, mních každého zopárkrát buchne

drevenou maketou jemne po hlave. Dá sa z toho otehotnieť,

tvrdí, smeje sa o dušu a následne odpije polovicu fľašky Červenej

Pandy, bhutánskeho piva. Je to nasledovník svätca z 15.

storočia, ktorého prezývali Božský blázon. Ten sprostredkoval

širokým masám náročné učenie buddhizmu cez sex a alkohol.

Mal ohromný úspech. Sex a alkohol aj dnes pomáhajú mníchom

v meditáciách a tí sú tak bližšie k bohu.

Vydáme sa na koňoch do vrchov na miesto, kam v Bhutáne dorazil

buddhizmus ako prvý. V ôsmom storočí sem na tigrici, svojej

milenke, do jaskyne priletel Guru Rimpoče (v sanskrte Padmasambava)

a meditoval v jaskyni. Neskôr na tom brale postavili

kláštor Tigrie hniezdo a ten je teraz najznámejšou pamiatkou

krajiny. Dzomo dzume dzomo la, dordže bono dodo ma. A mnísi

extaticky búchajú do bubnov a trúbia na dlhočizné trúby. V tom

nádhernom prostredí sa mi zdá, že odletím do nirvány.

Bhután je prvá liga a nádherný zážitok, na ktorý nepotrebujete

žiadnu kondíciu. Modlitba v Tigrom hniezde, ale aj celá krajina

nás dostali. Bhután je krajina, ktorej nikdy nešlo primárne

o peniaze. Všetci rozmýšľajú, rozprávajú a konajú spoločne tak,

aby boli šťastní.

Svet je spravodlivý a šťastie vie nájsť aj chudobný človek. Šťastie

je totiž hlboko v každom z nás. Je to šialene jednoduché. Iba treba

nájsť tu cestu do vnútra. V Bhutáne ju poznajú.

BHUTÁN

57

HDP VS. HRUBÉ DOMÁCE ŠŤASTIE

58

o štvrťstoročí som sa sem vrátil. Prvýkrát som tu bol sám,

P teraz s mojimi deťmi. Prechádzam trojdňovú túru Karhunkierros.

Nič sa tu nezmenilo, veď sme v národnom parku, kde

sa ani nič meniť nemá. Aj keď sem prídu deti s mojimi vnukmi,

bude to tu vyzerať presne ako na tejto fotografii. Karhu je

v podivnej fínskej reči medveď a celý názov možno preložiť

ako Medvedí okruh. Medveďov tu už veľa nežije, ale sobov áno.

Táto fotografia je urobená v júli tesne pred polnocou kúsok

od polárneho kruhu. Soby sú domestifikované a od tohto som

menej ako dva metre. Fotím s pevným ohniskom a s malým

clonovým číslom 1. 4. Trávime vo fínskej tundre druhú noc

mimo civilizácie. Fíni o sebe tvrdia, že žijú omnoho tvrdší život

než ostatní Škandinávci. Nóri majú v zime mínus desať, no my

máme mínus päťdesiat. Nóri dostávajú všetko na pozlátenej

tácke, my musíme o všetko bojovať. Tvrdšie podmienky ovplyvnili

náš genóm a Fíni sú jednoducho múdrejší… Škandinávci ich medzi

seba nechcú vziať, radia ich k severanom, no zo Škandinávie

ich vyčleňujú. Fíni však bojujú a chcú byť čo najďalej od svojho

veľkého nevyspytateľného východného suseda. Rusko naháňa

strach. Fíni majú najviac zlata z letných olympiád na počet

obyvateľov a viacero Fínov ma rozprávkovú prezývku Lietajúci

Fín, či už ide o bežca, skokana na lyžiach alebo pretekára F1.

Pritom tu musíte jazdiť pomaly, osemdesiat kilometrov za

hodinu. Výška pokuty závisí od príjmu, a tak jeden boháč zaplatil

jednorazovú pokutu za prekročenie rýchlosti v sume dvestotisíc

eur. Na každého Fína pripadá ročne dvanásť kilogramov kávy.

Aj esemesku vymyslel Fín. Vo všetkom sú fanatici.

Sme na severe, kam sa dostane menej než percento turistov.

Sme v tom pravom Fínsku a o polnoci sa kúpeme v jednom

z takmer dvestotisíc jazier. Po návrate z treku nám Arik pripraví

saunu. Vo Fínsku je dva a pol milióna sáun, jedna na dvoch

obyvateľov. Sauna je najznámejším fínskym slovom a jediným,

ktoré viem vysloviť. V saune som bol tisíckrát, mam ju dokonca

doma, neznášam ju. No TU na polárnom kruhu ju milujem, tu je

to iné: pravý originál. „Arik, čo je základ fínskej sauny?“ pýtam sa.

„Bubo, základ je veľa piva. Brezove vetvičky nemôžeš trhať, veď

sme v národnom parku. Minulý rok tu o takomto čase snežilo.

Meter, dva metre snehu tu máme od októbra do mája, ani na

Deň matiek nemôžeme mamám natrhať kvetiny. Odlož si šaty

a poriadne sa umy. Na lavičku si daj kvôli hygiene uterák. Jedno

kolo ma do desať minút pri takých deväťdesiatich stupňoch.

Jednoduché.“ Dokelu, neviem, prečo ma všetci volajú Bubo. Nasledujeme

ceduľu dole k rieke a prichádzame k zrubu so strechou

porastenou trávou. Miestnosť na prezliekanie, potom sprchy

a vchod do ženskej či mužskej sauny. Nikde tu nemajú hodiny.

Veget. V pravej saune nejde o minúty, ale o pocit a pohodu.

Sedí sa iba v jednej úrovni. Štyria a štyria ľudia oproti sebe, aby

sa mohli rozprávať a boli si rovnocenní. Vedro s vodou, ktorú

lejeme na kachle, nech máme viac pary. Zohnali sme brezové

prútiky a šľaháme sa po prekrvených chrbtoch, super. Čo to

je? Do okna nám čumí sob. Znie to priveľmi filmovo, ale takto

sa to stalo. Potom vybiehame a skáčeme do rieky Oulanka

prameniacej na sever od polárneho kruhu a smerujúcej do ruskej

Karélie. Nádherná voda, božský pocit. Nie je tu žiadna relaxačná

miestnosť, žiadne kreslá, relaxačné svetielka… V zime sa do

ľadu vyseká diera. Pivo sa pije aj v saune a do sauny sa chodí

každý deň. „Bubo, je to zdravé,“ tvrdí Arik. „Veď toto je esencia

Fínska.“ A tak to cítim aj ja. Hneď by som otočil drevenú ceduľu

na Varaittu – obsadené a zopakoval si rituál. No Fíni chodia do

sauny raz denne, viackrát nie. Saunujú sa aj na Vianoce a kým

sú v saune, Joulupukki im donesie darčeky.

Kombinácia dokonalej stavby sauny so strechou porastenou

zelenou trávou, ktorá zabraňuje únikom tepla, trs čerstvých

voňavých brezových prútikov, svetlo o polnoci a polárna rieka

spôsobili, že božský pocit vo mne pretrváva doteraz. Asi to

cítite, keď toto čítate – nádherný ulovený zážitok. Takto chutí

pravá fínska sauna!

FÍNSKO

59

SOB A SAUNA NA POLÁRNOM KRUHU

60

oto nie je Dominikánska republika. Dominikánska republika

T sa nachádza na východnej časti druhého najväčšieho ostrova

Karibiku, Hispaniola. Dominika je samostatným ostrovom, samostatným

štátom položeným medzi Martinikom a Guadeloupe.

V čase fotografie nemá ostrov medzinárodné letisko a to je

základný dôvod, prečo sem chodí tak málo turistov. Okrem toho

tu nenájdete tie klasické pieskové karibské pláže.

Na druhej strane, nie je to tu úplne škaredé, veď väčšinu z filmu

Piráti z Karibiku natáčali práve tu. Tu na tomto kopci sa zastavil

Johnny Depp alias Jack Sparrow. Náš sprievodca s biblickým

menom Izrael nám túto zásadnú správu oznámi vážnym hlasom,

akým vynáša sudca rozsudok smrti. Je to veľký tučný černoch,

ktorý tu má podľa veľkosti brucha z turizmu slušný biznis,

hlavne od čias, kedy vraj Johnnyho vozil. Keď sa pozerám na

jeho starú prehrdzavenú káru, kde sa dvere nedajú zatvoriť a sú

pritiahnuté drôtikom, tak neviem, neviem. No je pravda, že na

tomto ostrove oveľa lepšie autá nenájdete.

Kolumbus objavil Dominiku na svojej druhej ceste. Bola práve

nedeľa – domingo. Španielov na hornatom ostrove nič nelákalo

a Briti a Francúzi podpísali dohodu, že nebude nikoho a nechajú

ho domorodým indiánom Karibom. To znamenalo nečinnosť

a ekonomickú stagnáciu. No ako všetko, čo dotiahnete do

dokonalosti, aj dokonalé ničnerobenie robí tento ostrov dnes

takým výnimočným. Vraj to je jediný karibský ostrov, ktorý by

Krištof ešte spoznal. Aj my prichádzame po vode a už náš príchod

má štýl. Na katamarane hrá reggae a tak sa na vlnách vlní celá

loď. V hlavnom meste Rosseau pasovákovi s dredmi po pás na

čase záleží asi najmenej na svete, je v ťažkej pohode. Buď si

hneď zvykneš alebo zahynieš. Pasovák asi vyškolený ministrom

turizmu dáva jasný odkaz prichádzajúcim. Pokoj chlapče, skľudni

hormón, vegéét. Vstupnú pečiatku by rýchlejšie orazil leňochod.

Iná možnosť ako oddychovať tu nie je. Hodinky pokojne niekam

odložte, sú vám úplne nanič, nikto ich tu nepoužíva.

Izarel pokračuje v štýle rastafariánskeho policajta. To, že jazdí

po ľavej strane, som zistil až na druhý deň, lebo väčšinou jazdí

stredom, vkuse rozpráva a sem-tam si potiahne joint. Takto

nejako musela vyzerať Jamajka pred päťdesiatimi rokmi. Dnes

je nedeľa a bol to jeden z tých náročnejších dní. Neprotirečím si?

Makali sme ako domáci. Z diskotéky sme prišli, keď začali kikiríkať

kohúty, potom sme sa vyspovedali uz o pol ôsmej v kostole.

Černošský zbor akoby plynule prešiel z katamaranu na diskotéku

a teraz sem do kostola. Proste nádherný gospel a potom tanec

ako pokračovanie diskotéky. Káva, ktorá tu rastie (ale čo tu

vlastne nerastie?), nás postavila na nohy a vyrazili sme prevetrať

si hlavu k Smaragdovému jazierku. To má naozaj takú farbu

a plní ho vysoký vodopád, na ktorý sa pozeráte. Dominika je na

rozdiel od väčšiny ostatných ostrovov Karibiku známa svojim

nádherným vnútrozemím a možnosťou zmysluplných trekov.

Prechádzame tropickou džungľou, ktorej je v ostatnom Karibiku

minimum, no tu je to ozajstný horúci prales, dievčatá čakajú,

kedy sa objaví Tarzan. Je tak dusno, že bez prehovárania

skáču do smaragdovej chladnej vody. Všetko naokolo je pod

patronátom UNESCO.

Potom sme s Izraelom putovali po ďalších miestach, ktoré

v novom filme o pirátoch z Karibiku zaručene budú, Izrael si je

istejší než samotný režisér a strihači. Langusta a mahi mahi na

večeru nás definitívne uspia. Lesné kura, čo je jeden a pol kilová

žaba, v reštauráciách nemajú. Je zakázané žaby chytať, lebo ich

skoro vyhubili. Šnorchlujeme na útese oproti pláži Champagne

a plávame s korytnačkami. Prechádzame územím indiánov

Karibov, podľa ktorých kedysi pomenovali kanibalov. Sú to vraj

poslední indiáni, ktorí v Karibiku ostali, a je to dosť možné. Ja

som bol doobeda v miestnom pivovare Kubuli, čo je značná

rarita. Nabalili nás tričkami, krígľami s pivami, etiketami ktorým

dominuje mapa ostrova, a basami piva. Neorganizuje sa to

oficiálne, je to dokonca zakázané, no akosi sa to upieklo. Celkom

fajn exkurzia, v tom teple vyše tridsať stupňov pivko v nemeckej

kvalite výborne padne. Po obede sa väčšia časť partie vybrala

pozorovať vorvane, černoškovia si zobrali aj sonar a zopár fliaš

rumu. Keď sa loď po pár hodinách objaví na obzore, vidím, ako

nadskakuje. To sa tancuje. Slovenskóoo, Slovenskóoo počuť,

keď sa priblíži na 2 kilometre. Je to jasné. Vorvane nevideli, ale

rum padol dobre. Ako dievčatá vystúpia z lode, hneď popadajú

do bazéna. Černoškovia sú nadšení, že toto ešte nezažili. No

konečne sme týchto vegeťákov vykoľajili. Zajtra je prvý máj, no

to je vlastne jedno, tu majú sviatok práce každý deň.

DOMINIKA


61

OSTROV PIRÁTOV Z KARIBIKU

62

ozeráme sa na hlavné námestie saharského mesta Faya

P Largeau pomenovaného po francúzskom dôstojníkovi. Dnes

je sviatok obetovania baránkov Eid al-Adha, ktorý oslavuje rozhodnosť

Abraháma obetovať svojho syna.

Vpredu na námestí sedia muži, vzadu v čádoroch odeté ženy.

Cítim sa ako v stredoveku, káže sa bez mikrofónu v štyridsaťstupňovej

horúčave, skoro nikto nemôže nič počuť. No každý je tu

na prašnom námestí prítomný. Ide o prítomnosť, každý predsa

vie, čo sa hovorí, je to to isté čo minulý rok, to isté čo pred sto či

tisíc rokmi. Nič sa nezmenilo, iba kvalita zbraní. Okolo námestia

stoja vojaci s protipancierovými strelami a nabitými kalašnikovmi.

Človek v Čade nikdy nevie… Vojaci z nás nemajú radosť. Domáci

sa tvária, že si nás nevšímajú, asi aby nemali opletačky s vojakmi.

Ja sa tým nedám odradiť a vsuniem sa k ním, kľaknem si medzi

nich a modlím sa spolu s nimi, opakujem to, čo robia moji susedia.

Mám na sebe bielu džalábiu a na hlave bielu dlhočíznú šatku

emma uviazanú na štýl severného Čadu. Z tohto kmeňa bolo

mnoho politikov aj prezident Hissene Habré, ktorý sa vo Faya

narodil a ktorý bol v roku 2016 odsúdený na doživotné väzenie

za to, že nariadil smrť štyridsaťtisíc ľudí. Moje modlenie v štýle

mistra Beana spôsobí všeobecný rozruch a dobrú náladu. Na

dobrú fotografiu potrebujete ísť blízko a to chce odvahu. V ruke

mám malý nenápadný fotoaparát, fotím na film.

Dnes bývame v dome Aliho, ktorý je bývalým starostom Faya.

Po modlitbe nás Alí pozve na barana, ktorého obradne, tak aby

bol halal, podrezal na dvore. Ali má nádherný dom na kopčeku

na kraji mesta, múry domu pomaličky požiera piesok Sahary,

ktorá sa nedá zastaviť. Pri dome vlaje vyblednutá vlajka Čadu,

ktorá je na do posledného detailu totožná s rumunskou. Po

skončení modlitby a slávnostného obeda chceme natankovať, ale

nikto nás nechce obslúžiť. Potrebujeme tiež pred dlhou cestou

opraviť koleso. No opäť nič. Je sviatok, viera je tu silná plus tu

každý každého pozná a tak sa nerobí a hotovo. Nemôžeme

odísť na dlhú cestu cez Saharu a tak vyrážame iba do okolia,

do okolitej púšte a objavujeme nádherné piesočné útvary, aké

poznáte z Utahu. Tu v Čade sú podľa mňa krajšie a v žiadnej

knihe som ich nenašiel ani spomenuté.

Čad je neznáma krajina, kam nikto nechce ísť a ani skúsení

cestovatelia nevedia čo očakávať. Pre mňa bola cesta Čadom

najlepšou v mojom živote. Prekrižovali sme BET z juhu na sever

a zo západu na východ. Ohromné kilometre bez akéhokoľvek

asfaltu, všade iba piesok, nádherná púšť, v noci milióny hviezd.

Našim základným cieľom bolo prejsť Ennedi, ktorá je hodnotená

ako najkrajšia púšť Sahary. Zrejme aj preto, že je veľmi ťažko

dostupná, územie je plné mín, banditov a divých kmeňov, získať

povolenie na vstup je ťažké. Francúzska výprava pred nami to

skúsila, no chytil ich harmattan, saharský víchor a už ich nikdy

nikto nevidel. Keď príde harmattan, nevidíš slnko pár dní. Ľubo,

keď sa to začne, ani nerozmýšľaj, zastaň ihneď a podpáľ auto,

pamätám si rady skúsených. Iba tak máš šancu, že ťa niekto

uvidí, nájde a zachráni. No tu v Čade by vás v tejto dobe nikto

nenašiel, tak ako tú francúzsku výpravu.

Čad je ABSOLÚTNE originálny s obrovskými oblasťami, kde dlhé

desaťročia nestála noha turistu. Vojna Čad zakonzervovala.

Dedinky bez plastov či plechu, karavány tiav ako zo stredoveku,

nástenné skalné maľby pravekých ľudí a to obrovské dobrodružstvo

pri prechode skutočnou púšťou. Tri terénne autá, voda,

výbava na vyhrabávanie, stany a tisíc hviezd nad hlavou na

ceste krížom cez nekonečné duny a nádherné útvary. Púšť je

krajšia než hory, hovoril som si sediac o polnoci na vrchu duny

a fajčiac cigárku. No je to aj o teplotách, žiadnom jedle, žiadnej

sprche, o blúdení, zapadávaní, prechode mínových polí… Vypätie

je enormné. Všetci aj vaši šoféri sú tu po prvý raz. Máme so

sebou v džípe sprievodcu, ktorý vodí cez púšť karavány tiav,

dohodil mi ho terajší guvernér vo Faya. „K jazeru pôjdeme

tri hodiny,“ povie s istotou. Ideme tri dni. Je možné kúpať sa

v prostriedku Sahary? Je možné, že v prostriedku Sahary prežili

krokodíly? O polnoci v Guelta d’Archey ma zobudili ťavy. čo sa po

mnohotýždňovom prechode púšťou prišli napiť a to tri metre

od môjho stanu. Bolo to, ako keď pustia pumpu.

Jednotlivec takúto cestu nedá. Výprava je iba pre maximálne

skúsenú partiu pripravenú bojovať. Odhodlanú, schopnú sa

rýchlo rozhodovať a ochotnú podstúpiť obete, tak ako Abrahám.

ČAD


63

EID AL-ADHA

64

januára 2012, presne sto rokov po tom, čo stál dôstojník

18. Robert Falcon Scott so svojimi druhmi na južnom póle,

sme zavítali na britskú základňu v Antarktíde. Ten cestovateľský

príbeh, čestný boj medzi novou, vtedy neznámou krajinou Nórskom

(vedenou geniálnym polárnikom Roaldom Amundsenom)

a medzi silnou Britskou ríšou ma fascinuje. Scott v tento deň

dorazil na južný pól a zistil, že prehral. Celá jeho výprava na ceste

späť zahynula. Napriek tomu, že Amundsena obdivujem a viem

o jeho živote všetko, chcel som vzdať hold Scottovi. Bol to hrdina!

Antarktída je krajšia, než si viete predstaviť. Všetky ľadovce,

čo som videl na Islande, na Aljaške, v Patagónii, na Južnom

ostrove Nového Zélandu, v Himalájach, som tu videl za jediný

deň a to z úrovne mora. Antarktída vôbec nie je nudná, ba

naopak. Každý deň dvakrát nasadneme do našich zodiakov

a necháme sa doviesť na tie najzaujímavejšie miesta. Podnikáme

krátke treky, vybiehame na okolité vŕšky, pozorujeme tučniakov.

Túto fotografiu som urobil na severe Antarktického polostrova.

Kolónia tučniaka okatého (pygoscelis adeliae) vyzerá na tomto

ľadovci, akoby sa plavili na súkromnej bielej jachte plnej perfektne

oblečených čašníkov. Skáču do vody a potom z nej neuveriteľne

vylietavajú späť do niekoľkometrovej výšky. Plavíme sa tesne

okolo nich a sledujeme, ako sa im potom nožičky šmýkajú, keď

sa potrebujú dostať do bezpečia na rovinu na vrchole ľadovca.

Tučniakov môžem pozorovať hodiny a nikdy ma to neprestane

nudiť. Sú veľmi smiešni. Pri sedení na vajciach sa strieda matka

s otcom každých dvanásť dní. My máme šťastie, už sú vyliahnutí

a na brehu nájdeme desaťtisíce chlpatých šedých balíčkov, ktoré

musia rodičia kŕmiť. Hniezda si stavajú z kamienkov, ktoré

si navzájom kradnú. Mláďatá počas 50 až 60 dní vyžadujú

maximálnu starostlivosť. Až potom vstúpia mladé tučniačiky

do mora, kde však na nich číha nebezpečenstvo. Tulene. Tuleň

je silný predátor, podobne ako tiger či leopard na pevnine. Sú

zaznamenané prípady, kedy tuleň leopardí napadol človeka.

Zabil britskú potápačku a môže vás napadnúť aj na pevnine.

Keď kráčate po tenkom ľade, tuleň ho vie preraziť, zahryzne sa

vám do nohy a stiahne vás pod hladinu. Táto príhoda sa prihodila

dobrodruhovi Garethovi Woodovi, no jeho kamaráti bili tuleňa

obrovskými cencúľmi opakovane po hlave, až šokovaného Garetha

pustil. Často sa pohybujem v totálne neznámom prostredí

a tam je všetko iné. Každé zaváhanie, každá chybička môže byť

potrestaná. Tuleňa máme zafixovaného ako to zlaté zvieratko

s veľkými očami, ktoré si točí na nose loptičku. No samica tuleňa

leopardieho (je väčšia než samec), dorastá až na štyri metre, váži

450 kilogramov, dokáže plávať rýchlosťou 40 km/h a je ochotná

vás zožrať. No kto by na Antarktíde plával, však. No a prečo

nie. Sú tu nádherné pláže bez akýchkoľvek turistov. Vyzliekame

sa a vbiehame do mora. Priznám sa, neznášam studenú vodu,

Chorvátsko je pre mňa príliš studené, no toto bola iná káva.

Až na to, že mi takmer odumreli nohy, bol som vcelku okej. Keď

som vychádzal, vbiehali do mora tučniaky. Asi sa chceli hrať?

Alebo vedeli, že nebezpečný tuleň tu teraz nebude? V Antarktíde

neradno ochorieť. Taká apendektómia (chirurgické odstránenie

slepého čreva) je tu riadnym dobrodružstvom. Keď sa čokoľvek

stane, snažia sa pacienta odtransportovať do Južnej Ameriky či

do Christchurchu na Nový Zéland letecky. Problém je, že pri zlom

počasí lietadlo nemôže letieť a zlé počasie je tu takmer vždy. Na

základniach sú lekári a ja sa s nimi rozprávam čo a ako. Sú to

mladí a neskúsení ľudia. „Máme tu internet, kamery a operáciou

by ma navigovali,“ hovorí moletná asi tridsaťročná Tamara

z polostrova Palmer a snaží sa tváriť seriózne. Vyštudovala

univerzitu v Arizone a práve odtiaľ základňu USA zásobujú

lekármi. Pýtam sa jej na zranenia, omrzliny a keď vidí, že som

lekár, dodáva kolegiálne medzi štyrmi očami: „Ale ja som nikdy

neoperovala a poondila by som sa.“

Antarktické more je plné rýb a planktónu a život je tu prekvapujúco

bohatý. Za jediný deň tu vidím toľko veľrýb, čo som

predtým videl za celý život. Veľryby Minke sú také zvedavé, že

podplávavajú naše zodiaky a ja si ich dotýkam, hladkám ich. Je

to ohromný zážitok.

Keď sme v najlepšom, vydávame sa na cestu späť. Krížom cez

Drakeov prieliv je to odtiaľto na Ohňovú zem iba tisíc kilometrov,

ale je to extrémne tvrdá cesta. Počas trojdňovej plavby nás

čakajú viac než desať metrov vysoké vlny.


ANTARKTÍDA

65

JACHTA PLNÁ ČAŠNÍKOV

66

67

68

u Rádio Jerevan. Naši poslucháči sa nás pýtajú: Aký je rozdiel

T medzi kapitalizmom a socializmom? A my odpovedáme: V kapitalizme

vykorisťuje človek človeka. A v socializme je to presne

naopak. Tieto vtípky nám spríjemňovali chvíle v socialistickom

Československu. Vymyslené rádio Jerevan poznal každý.

„Ľubo, chcem s tebou robiť biznis,“ hovorí mi v Monte Carle

Ruben Vardarian. Vchádzame do Hôtel de Paris na Place du

Casino a sadáme si k najlepšiemu stolu. Rubenov kamarát,

taktiež Armén žije v hoteli už dvadsaťpäť rokov a tento stôl má

rezervovaný nastálo. Keď sa Ruben vzdiali, hovorí mi: „Ruben

je veľký človek. Pred rokom a pol postavil ku kláštoru Tatev

lanovku. A keby si vedel akú…”

Poznám zopár Arménov a všetko sú to naozaj veľkí ľudia. Ruben

je sympaťák, no ku koncu večera jeho ponuku odmietam. „Ach,

Ruben, aj by som rád, no mám v BUBO povinnosti. Keď to

nechám tak, na Slovensku máme taký všeobecný vír a ten nás

všetkých ťahá do hlbokého priemeru. Odolať mu, to chce plné

nasadenie.“ Smeje sa. „To je ako u nás.“

Arménsko ako krajinu si vybral už Noe so svojou archou a všetkými

zvieratami a on mal vraj dobrý vkus. No keď colníci našli

v našich pasoch azerbajdžanské víza, bol problém a my sme

mali čas na kávu, ktorú na Slovensku voláme tureckou. Len

to, preboha, nepovedzte Arménom. Turci, ktorí na ich národe

spáchali genocídu, sú rovnakí nepriatelia ako Azerbajdžan.

Napokon pomôže naša ruština a ideme ďalej.

Kedysi boli Arméni a Azerbajdžanci ako bratia, mnohí Arméni sa

na území Azerbajdžanu narodili, ako napríklad naša sprievodkyňa

či šachový veľmajster Garry Kasparov. No spor o Náhorný Karabach

národy znepriatelil. Azerbajdžan má ropu, ale Arménsko má

Kirka Kerkoriana. Tento miliardár postavil teraz v Arménsku skoro

všetky slušnejšie cesty, tunely, je to národný hrdina. Zbohatol

divným spôsobom v Hollywoode a v Las Vegas. Arménov žije

v ich hornatej krajine čosi cez tri milióny, ale vonku ďalších takmer

sedem miliónov a mnohí z nich sú veľmi úspešní ľudia. Charles

Aznavour, André Agassi, Cher, Kim Kardashian. A možno ste

nevedeli, ale aj ruský minister zahraničných vecí Sergej Lavrov

mal arménskeho otca, alebo jazdec formuly 1 Alain Prost mal

oboch starých rodičov z matkinej strany Arménov. William

Saroyan tvrdil, že je v arménskej prirodzenosti študovať, učiť sa,

pýtať sa, špekulovať, objavovať, vynaliezať, ochraňovať, robiť

a dávať. To, ako píše, tá jeho pozitívnosť za každých okolností,

v tom cítim arménsku esenciu

Ečmiadzin nosí lichotivú prezývku arménsky Vatikán, pretože tu

sídli arménsky katholikos, no aj preto, že je prvým kresťanským

svätostánkom postaveným štátom. Práve Arménsko ako prvá

krajina na svete v roku 301 prijala kresťanstvo za svoje štátne

a hlavné náboženstvo. Bolo to celých dvanásť rokov pred tým,

než vydal v Ríme Konštantín Veľký svoj známy Milánsky vedikt.

Za jediný deň sme videli štyri pamiatky UNESCO. Vrch Ararat

obdivujem z hotelovej izby na jedenástom poschodí, aj keď

ten vrch leží celý na strane Turecka. Táto fotografia vznikla na

ceste, k ďalším dvom pamiatkam pod patronátom UNESCO.

Pohanský chrám Garni vyzerá, akoby ste sa ocitli v starom

Grécku. A potom stredoveký kláštor Gerhard. Hlavná kaplnka

Gerhardavanku bola postavená v 13. storočí, ale zaujímavá je

jaskyňa s prameňom, kde bol založený kresťanský kláštor už

v štvrtom storočí. Je zrejmé, že toto miesto plné fresiek slúžilo

na modlitby ešte pred príchodom kresťanstva. Na fotografii sa

pozeráte na Jhamatun, čo je výnimočné miesto, ktoré si zažilo

mnohé oslavy, mnoho plaču, významné kázania, prešlo turbulentnými

rokmi a zdá sa, že tu bude večne. V skale sú vytesané

kríže a iné symboly. Akustika je úžasná a ja mám nakoniec

najväčší zážitok v Arménska nie z ochutnávky arménskeho

koňaku vo fabrike Ararat, ale z privátneho vokálneho koncertu.

Je to a capella a spievajú liturgické a ľudové piesne od kňaza

Komitasa. Ten bol počas genocídy zatknutý Turkami, no zomrel

v Paríži. Jeho hudba sa hrala aj v Carnegie Hall a po celej krajine

nájdete jeho sochy. Počúvam chór a myslím na tú lanovku do

kláštora Tatev, na kaňon Vorotan a dych vyrážajúce scenérie.

O tej lanovke som sa až neskôr dozvedel, že má v mnohých

parametroch svetové prvenstvá a je zapísaná v Guinnessovej

knihe rekordov. Hold, Rubenov podpis. Celé to zafinancoval ako

mnohé iné charitatívne, cirkevné a vzdelávacie projekty.

ARMÉNSKO

69

V ČOM JE ICH SILA?

70

T

oto čo je? Mladá, vyzlečená a pekne stavaná žena sa opaľuje

pri potoku? Nie, nie, žiadne opaľovanie. Toto sú verejné kúpele

kmeňa Koma v nedostupných horách Alantika. Ide o značne

izolovaný kmeň žijúci na hraniciach Kamerunu s Nigériou, ktorý

si neužíva celebritnú slávu afrických Pygmejov, Mursí či Himba.

O Koma preto nevie nikto a to je dôvod, že tu nie sú desiatky

džípov, ale sme tu absolútne sami. Džípy by sa sem ani nedostali.

Kamerun je nedocenená krajina, úžasná a rôznorodá. Prešli

sme ho krížom – krážom, od pláží juhu pri Kribi až na sever. Na

západe, v časti, kde sa rozpráva po anglicky, sú vysoké vrchy

a severne od nich prastaré kráľovstvá s palácmi a nádhernými

sochami. Na východe je rezervácia Dja a ja som prešiel z Lomié

cez hustú džungľu rovno bez akýchkoľvek ciest na akejkoľvek

mape až po Yokadouma. Opäť iný svet. Päťdesiat metrov

vysoké stromy by ste museli oblapiť desiati. Keď strom padol

na cestu, čakalo sa týždeň.

Z najväčšieho mesta Douala sme prešli do hlavného Yaoundé

a odtiaľ exotickým vlakom na sever do Ngaoundéré. Potom cez

rieku Faro plnú hrochov a krokodílov sme sa dostali sem. Za riekou

sa už platí nigérijskou menou naira a silný vplyv Nigérie cítiť. Prespíme

na pozemku miestneho kráľa, ktorý nám prenajme nosičov,

nasadáme na motorky (pre autá tu už cesta nie je) a ideme na

úplný koniec tých poľných cestičiek. Zastaneme až tam, kde je

príliš veľa vody a kde sa prvá motorka potopí. Potom ideme pešo

sem do hôr. Nosiči idú pred nami a odháňajú hady. Kmeň Koma

bol objavený až v roku 1980, dovtedy sa o nich nevedelo. Majú

vlastný jazyk, vlastné tradície, vlastné kroje, neuveriteľné zvyky,

totálne unikátny spôsob života. Je to zvláštny druh matriarchátu

a cestovatelia hovoria, že muž ako darček ponúkne príchodiacemu

ženu, podobne ako to robia Inuiti. Koma sú totiž takí vzdialení,

že každý mix krvi genómu riadne prospeje. Prišli sme do dedinky,

prútené domčeky, všade čisto, veď tu používajú iba prírodné

materiály a tie sa v prírode rozložia a tak ju nemá čo znečistiť.

Práve pozberali úrodu a teraz zo sorghumu pripravujú pivo

a chystajú sa oslavovať. Nazriem do domčeka, ale vo vnútri nič

nie je, iba ten obrovský sud na pivo. Pred domčekom pofajčievajú

z dlhých fajok, aké vidíte v Ázii v zlatom trojuholníku staré ženy.

Mladých tu nevidím, asi pracujú na poli či išli loviť. Prechádzam

sa po dedinke a náhodou zavítam k tomuto potoku a zazriem

túto scénu. Žena zložila z chrbta dieťa a odložila ho do bazénika,

na miesto, kde sa deti odkladajú vždy, vždy na to isté miesto,

ak to stav vody dovoľuje. Večer bude oslava a tak sa žena dáva

do pucu. Asi jej nemá kto umyť chrbát a tak sa šúcha po tejto

skale. Tak sa to robí, takto sa tu robí hygiena. Vôbec sa ma

nehanbí, naopak ide sa popučiť od smiechu. Ja sa smejem tiež.

Na večeru nám kuchár, ktorého máme so sebou, upečie na ohni

celého barana a večer sa to začne. Pivo so sorghumu sa popíja

prakticky celý deň, všetci sa obliekli do domorodých krojov, deti

za strašidlá z jazera, sú celé v trstine. Bubeníci začali hanblivo

bubnovať, no hanblivosť ich rýchlo opúšťa, chytí ich rytmus a ten

prebíja v Afrike všetko, je to taká sila, živočíšnosť, život, že sú

hneď všetci v tranze, tancuje sa, spieva, vlní v bokoch, dupe a pije

pivo. Moja kamarátka z potoka tancuje tiež, to dieťatko má na

chrbte a ide, čo to dá, pri zmene rytmu ihneď mení pohyb. To

dieťa nasáva rytmus kmeňa spoločne s materským mliekom.

No zrazu dieťatko zamrnčí a matka sa obzrie do uzlíka dozadu,

misku z kalabasu podá dieťatku, maličký sa plnými dúškami tiež

napije piva a ihneď sa upokojí. A tancuje sa ďalej a deti pospávajú

na svojich mamách a tancuje sa až do rána. Žiadne uspávanie

detí, žiadne babysitterky počas toho, ako sú rodičia na plese. Tu

je babysitterom celý kmeň a dieťa je súčasťou kmeňa. Je pravda

že nikto z kmeňa nejde ráno do žiadnej roboty. Je po žatve a tak

je vcelku veget.

Pripájame sa k tanečníkom. Aj keď je jasné, že sme sa my belosi od

Afričanov vzdialili, naši predkovia ju opustili niekedy pred stotisíc

rokmi a tým pádom sme stratili mnoho z toho rytmu, niekde

v medzimozgu to rudimentárne cítime, stačí sa poddať a ono to

tu je. A ideme a ideme, šliapeme a džemíme a pijeme to hnusné

pivo s chuťou bahennej vody a pomaličky sa blížime k tranzu

ako domáci. Smejú sa na našich neohrabaných pohyboch, ale

na druhej strane vidia, že sme ich, že sme to isté, čo oni, že to

cítime a ich bohovia sú teraz v našich žilách. Šaman sa usmieva,

poťahuje z fajky akúsi ľahkú drogu. Náčelník bol dnes, v tento

výnimočný deň pozrieť lebky svojich predkov, očistiť ich a za to

nebude môcť jesť soľ počas celého mesiaca, čo je najhorší trest.

Je náčelník a tak musí trpieť, on drží očistnú diétu za celý kmeň.

Bude jesť nesolené jedlo. No stálo mu to za to, kmeň je naňho

hrdý a vidieť, že je tiež spokojný. Dnes je vskutku výnimočný deň.

Tak často zasa návštevu nemávajú. A čo my? Pre nás je tento

deň výnimočný taktiež. Je taktiež očistou. Duševnou.

KAMERUN


71

OČISTA

72

atar je maličký štátik, ktorý mal byť pôvodne ôsmym emirátom.

Nestalo sa tak. Dnes krajinu vedie Jeho Veličenstvo

K

Sheikh Tamim bin Hamad al Thani. To sa mu teda pri tom

nerastnom bohatstve a kopírovaní nápadov bratrancov panuje!

Staručký trh – souq je azda najkrajší na celom Arabskom polostrove.

Kultúrne centrum, či múzeum islamského umenia v tvare

zahalenej ženskej hlavy, ktoré projektoval svetoznámy Ieoh Ming

Pei (Louvre) treba určite navštíviť. More je tu teplučké, pláže sú

s bielym hebkým pieskom a špičkové 5 ⭑ rezorty geniálne.

Bratranci sa predbiehajú vo všetkom, no počet Lamborghini či

exkluzívna výbava Rolls Royceov ich už nenapĺňa. Chcú vytvárať

veci sami. Keď Makthumovci postavia umelé ostrovy, Palmu či

Svet a vystavajú na nich mestečká, zopakujú to aj Al Thaniovci

a vystavajú svoje Perlové ostrovy. Väčšina mrakodrapov pri Al

Corniche Street mi pripadá prázdnych. Je to ako detská hra.

Základné zadanie architektovi v Dohe znie: Musí to byť vyššie,

širšie a drahšie než v Dubaji.

A je jedna vec, ktorá naozaj zaváži, jedna vec, ktorá je nad všetkými

ostatnými. A to sú preteky tiav. V Katare nám s hrdosťou

ukazujú klimatizované kráľovské stajne postavené v blízkosti

televízie Al-Džazíra. Sprchy, sušičky, špeciálne krmivo, lekár prítomný

dvadsaťštyri hodín denne, tréneri v drahých oblekoch. Ceny

arabských závodných koní sú astronomické, ale závodné ťavy sú

omnoho drahšie. Cena sa určí priamo na pretekoch a bežná je

v miliónoch dolárov.

Preteky sú vážna vec a z tréningu tiav sa stala sofistikovaná high

tech záležitosť. Doslova. Na ťave teraz nesedí džokej, ale malý

robot, ktorý váži asi toľko, čo tablet. Ťava vie bežať štyridsať kilometrov

za hodinu a to hodinu vkuse a miestami až šesťdesiatpäť

km/h. Rýchlosť koní sa za posledných päťsto rokov nezvýšila,

no rýchlosť tiav sa stále zvyšuje. Kedysi na ťavách sedeli malí

päťroční chlapčekovia, väčšinou niekde z Bangladéša, no pri tých

rýchlostiach začali z tiav padať a tak sa presadili tieto roboty.

Ťavy vybehnú z boxov a popri nich na džípoch uháňa tréner a cez

vysielačku cez robota kričí na svoju ťavu pokyny. Keď potrebuje

pridať, robot má aj malý bičík. Bolo by to na smiech, nebyť tých

miliónov v hre. No najväčšia zábava je sledovať preteky v televízii

a počúvať komentátora. Ten sa nadýchne a celých dvadsaťpäť

minút, lebo toľko preteky trvajú, vykrikuje a podáva životný výkon.

Zelená ťava predbieha červenú, žltá sa doťahuje na modrú, čierna

záhadne spomalila… a kričí a kričí a kričí… však si to pozrite na

youtube.

Ťava je pre identitu Araba dôležitejšia než ropa. Ťava je maznáčik.

Náš partner Mohammed má sto tiav, nemá ich na nič konkrétne,

iba cez víkend vymení klimatizované priestory plné mramoru za

beduínsky stan a chodí sa so svojimi ťavičkami maznať. Korunný

princ Dubaja Hamdan, ktorý opakovane navštívil Šamorín,

každoročne skupuje tie najkrajšie chovné ťavy na Miss Camel.

Arab dokáže na púšti prežiť z misky ťavieho mlieka a jednej

datle denne. Motám sa v zákulisí a pozorujem ďalšie high tech

vynálezy, ktoré sa do starostlivosti o ťavy dostali.

„Môžem misku ťavieho mlieka ochutnať?“ pýtam sa. „A máte

dobrý žalúdok? Vy Európania zvládnete kravské ale ťavie z Vás

rýchlo vyletí.“ Jasné, že si trúfam, aj keby ma malo roztrhnúť,

chcem skúsiť všetko. Chuť? Ani neviem, proste mlieko, lepšie než

to krabicové z Lidlu. Silnejšie a trošku slanšie, omnoho príkrejšej

vône, asi ako kozie. Bolo fajn, že som ho pil totálne čerstvé. A nič

sa nedialo. Potom som pil ťavie mlieko ešte viackrát a vždy chutilo

inak. Napríklad v indickom Puškare ho dostanete do čaju a ani

o tom neviete. Je to iným druhom tiav? Napadlo mi najprv. Nie,

nie je to tým! Rozhoduje, kedy mala ťava mladé, to mlieko má

inú chuť, keď sa malá ťavička narodí a potom neskôr po pol roku.

Ťavie mlieko má okrem väčšieho množstva solí aj viac vitamínu

cé než kravské.

Vo svete žije štrnásť miliónov tiav. Ťava vraj vypije dvesto litrov

vody za tri minúty a potom nemusí piť dva mesiace. Ťažko si to

vieme predstaviť. Raz som spal v stane v skalnej rokline Guelta

D’Archei a o polnoci som zažil, ako sa prišla napiť karavána tiav

po prechode Saharou. Cítil som sa, ako keď cez turbíny vypúšťajú

priehradu v Gabčíkove, taký tam bol ruch. Už chápem príslovie

si smädný ako ťava.

Katar sa oproti ostatným chce odlíšiť podporou športu. A nejde

iba o preteky koní a tiav. Katar v roku 2006 úspešne zorganizoval

Ázijské hry a vidina organizácie majstrovstiev sveta vo futbale

v roku 2022 ich ženie opäť vpred.

KATAR

73

V KRAJINE LIETAJÚCICH KOBERCOV

74

75

76

merujem do starého centra Skopje a zrazu oproti mne idú

S tieto štyri dievčatá. Fotím z pár metrov a pritom fotografia

je prirodzená. Toto nezažijete nikde inde, iba tam, kde vládol

socializmus. V Kirgizku mám napríklad nafotené moslimské

dievča v hidžábe na kolieskových korčuliach. Toto je rovnako dobra

momentka. Hidžáb a kraťasy v sesterskej jednote. Sú to evidentne

najlepšie kamarátky, no slobodná doba ich posúva iným smerom.

O chvíľu sa nožnice roztvoria a tieto dva svety hidžábu a sexy

kraťasov sa oddelia nepreniknuteľnou stenou ortodoxie a viac

sa nestretnú, iba ak na barikádach. Takúto fotografiu v Dubaji či

Tunisku na ulici neodfotíte. Keď som v gréckom Solúne povedal,

že idem do Macedónska, odpľuli si. „Alexander Macedónsky na

ich území nikdy nebol. Ukradli nám meno aj zástavu, sú to zlodeji.

Celé je to jedna mafiánska krajina.“ Na colnici medzi Gréckom

a Macedónskom mi skoro rozoberú auto, idem sám a to je zrejme

podozrivé. Potom ma prekvapí, aká je krajina hornatá, diaľnica

prechádza nádhernými horami. Hlavné mesto Skopje je v údolí

rieky Vardar a drží svetový primát ako najgýčovejšie hlavné mesto

sveta. Centru kraľuje Alexander Macedónsky na koni v nadživotnej

veľkosti. Nikdy tu nebol a preto musí byť socha o to väčšia. To

nečakáte. Okolo riečky, skôr väčšieho potoka, sú vystavané

nádherné paláce z bieleho mramoru v antickom štýle. No postavili

ich pred desiatimi rokmi a väčšina materiálu je sadrokartón. Je to

vskutku neuveriteľný des a hodilo by sa to skôr do Texasu než do

Európy. Macedónci si po osamostatnení sa od Juhoslávie v roku

1991 zúfalo hľadajú svoju identitu a privlastňujú si macedónske,

srbské aj bulharské osobnosti a to vytvára samozrejme napätie

a nevraživosť susedov. No Matka Tereza je ich. Je to druhá osoba,

na ktorej je postavená identita novučkej krajiny. Matka Tereza sa

v Skopje naozaj narodila a v najkrajšom novopostavenom dome

na ulici Makedónia má múzeum. Narodila sa však inde, smerom

k soche Alexandra Veľkého a miesto malilinkého domčeka je na

chodníku označené zlatou obrubou. Agnes Gonxhe Bojaxhiu

bola pôvodom Albánka, nie Macedónska a túto malú veľkú ženu

milujú aj v Kosove, aj v Albánsku. A na to zasa žiarlia macedónski

politici. Ja som k nej získal vzťah až po smrti. Bol piatok piateho

septembra 1997 a Matka Tereza v tú noc zomrela. Nasadol som

v Kalkate na rikšu, predbehol som päťkilometrový rad a dostal

som sa k nej dnu. Ležala v tej malej miestnosti malá a biela ako

vosk pod soškou Panny Márie Fatimskej. Sú tu len domáci, ja som

najvyšší a tak si ma vyberú a som to ja, drzý chalan zo Slovenska,

čo dáva pri zádušnej omši Matke kvety k nohám. O živote tejto

ženy vtedy priveľa neviem. Zastanem a premietam si svoj život,

posledné tri týždne v Kašmíre. Položím kvety a potom tam stojím

so zopätými rukami a meditujem. Keď zdvihnem hlavu, všetci sa

usmievajú, sú spokojní. Zrazu som aj ja dojatý. Je to ohromná

sila. Vypotácam sa von ako mátoha, dlho som nejedol.

Po prvý raz som mal z Macedónska zlý pocit, no to som tu bol

iba na skok. Teraz prechádzam krajinou od severu na juh, idem

s Nikolajom a on je dobrý sprievodca, ktorý mi otvorí Macedónsko.

„Ľubo, my Balkánci chodíme do Macedónska ôsmeho marca na

deň žien a prvého mája na sviatok práce. Tancujeme tu, kupujeme

červené kápie. Joce Crvenkoski je vysoký meter a čevapčiči, no

tancuje dvestokilometrovou rýchlosťou. Je to profesor histórie

a bez neho niet poriadnej zábavy,“ tvrdí Nikolaj. „Tie komunistické

sviatky máme voľno. Predstav si my od mora vyrazíme sem do

Macedónska k jazerám. Tancujeme a jeme fazuľové tavče gravče.“

Ako suvenír môžete kúpiť vlajky a magnetky exotického štátu,

sošky Alexandra Macedónskeho či Matky Terezy. No hlavne sa tu

kupujú perly. A tak zamierim do jedného z kamenných obchodov.

Náušnice tu idú od päť eur. Ja kupujem tri perly na strieborných

retiazkach za sto. To už je slušná kvalita. Pekne mi to zabalia do

krabičky, vrecúška a to všetko dajú do papierovej tašky. Cena je

dohodnutá, už som zjednal, no zo stovky mi prekvapivo vracajú

desať eur. Príďte aj nabudúce! A ja sa cítim ako na tureckom

bazáre pred 25 rokmi. Nejde o pravé perly, tato bižutéria sa

vyrába zo šupín endemických pstruhov, ktoré žijú v jazere Ohrid.

Tajný recept vlastní jedna rodina. Falošné perly sa však k Balkánu

hodia. Obchod funguje, predaju perál sa darí.

MACEDÓNSKO

77

KTORÁ JE KRAJŠIA?

78

eď v roku 2005 fotím túto fotografiu, o lietajúcich indiánoch

K som nikdy nepočul. Pritom ide o päťsto rokov starú tradíciu

Mezoameriky, o prosbu k bohom, aby zoslali na zem dážď. Podľa

inej legendy päť odvážnych mužov vyťalo v lese najvyšší strom

a vymyslelo tento rituál, ale opäť dôvodom bol tanec pre bohov,

aby zoslali dážď a obnovila sa úrodnosť zeme. Rituál vznikol

v mexickom prímorskom štáte Veracruz, no rozšíril sa až po

Nikaraguu. Lietajúci indiáni oblečení v krojoch a zavesení dole

hlavami sa točia symetricky v obrovskej výške a sú blízko bohom.

Mexiko je v porovnaní s väčšinou krajín v tejto knihe klasickou

dovolenkovou destináciou. Veď karibská riviéra v letovisku Cancun

je cieľom pre charterové lety z Európy a mnoho amerických

školákov a školáčok prežilo svoju prvú opicu či prišlo o panenstvo

v bájnom Acapulcu. Mexiko mám napriek tomu veľmi rád. Všetko

je tu úplne iné než inde vo svete počnúc jedlom. Práve v Mexiku

som si dal vlastnú poučku, že národy nad sto miliónov obyvateľov

prekonajú tú pomyselnú hranicu inakosti. Sto miliónov

je pre mňa akousi Avogadrovou konštantou cestovateľstva,

cestovateľským bodom zlomu. Menšie národy sa jeden na druhý

podobajú. Stomiliónový národ je sám sebou ako hrdé Mexiko.

Keď sme v BUBO otvárali novú kanceláriu na Dunajskej, kúsok

od sochy Jula Satinského, s mexickým veľvyslancom z Viedne

sme odpálili v našej podzemnej garáži parádny žúr. Po kancelárii

nám chodili chlapi v sombrérach a nalievali tequillu, v podzemí

nám do tanca vyhrávali mariachi, jedlo bolo úžasne pikantné

a spokojný veľvyslanec a náš kamarát Alejandro Díaz zostal

až do rána. „Vidíš, Ľubo, my Mexičania sa vieme baviť,“ lúčil

sa so mnou, keď nastupoval do služobnej limuzíny. A ja mu aj

po tých rokoch dávam za pravdu. Ten večer útočilo Mexiko na

všetky zmysly. Tak ako to vie len ono. Arriba, abajo, al centro,

pa‘ dentro! Dnes len neveriacky krúti hlavou nad Trumpovým

múrom, ktorý má strážiť druhú najdlhšiu hranicu na svete (dlhšia

je len medzi Kanadou a USA). Tento záber som urobil v hlavnom

meste, kam lietajúci indiáni voladores prichádzajú predvádzať

svoje umenie. Ako som hovoril, rituál lietania vytvoril dlho

pred príchodom Európanov kmeň Totonacov, keď sa po dlhom

období sucha snažil obmäkčiť boha dažďa a priniesť takto na

polia blahodarnú vlahu. Ale obrad poznali aj Mayovia, ktorí si

takto uctievali vtáky zo svojej mytológie. Postupne sa rozšíril

po celej Strednej Amerike. Cortéz a jeho kumpáni museli sprvoti

žasnúť, keď videli lietať mladých indiánskych bojovníkov, no cirkev

reagovala rýchlo, rituál zakázala ako prejav pohanstva, nariadila

Španielom zničiť všetky záznamy o uctievaní tradičných bohov

a lietajúci indiáni sa tak stali symbolom odporu proti novým

španielskym pánom. Tradícia sa odovzdávala z pokolenia na

pokolenie a indiánski mládenci uctievali svojich bohov v tajnosti.

Priebeh obradu sa dodnes nezmenil. Piati chlapi vylezú na tridsať

metrov vysokú tyč, jeden zostane stáť hore, aby ceremoniál

sprevádzal hrou a tancom, a štyria sa na dlhočizných lanách

krúžiac vysoko nad našimi hlavami pomaly spúšťajú k zemi. Číslo

štyri predstavuje štyri svetové strany, ale aj štyri základné prvky

v prírode. Je to fascinujúci pohľad tak, ako je úžasný celý odkaz

mexických indiánov. Moderné zmeny a rovnoprávnosť pohlaví

však preniká aj sem. Pred pár rokmi začal jeden z lietajúcich

indiánov školiť proti odporu starešinov aj ženy a zapájať ich do

lietania. Keď mal sedemdesiat, spadol pri vykonávaní obradu

zo stĺpa a zabil sa. Indiánski starešinovia si o tom mysleli svoje.

Božie mlyny melú pomaly ale isto…

Myslím to vážne, určite choďte do Mexika. Mexiko je bomba

a každý indiánsky kmeň, každá pyramída, ktorú uvidíte, je iná.

Ja mám veľmi rád obrovské kamenné hlavy Olmekov, jediný

pozostatok kultúry, ktorá v Mexiku dominovala dlho pred obdobím

gréckej antiky. Srdce každého milovníka indiánok búcha aj pri

predstave, ako Zapotékovia zrovnávajú vrchol hory, aby na nej

postavili nádhernú pyramídu Monte Alban. Pyramídy Palenque

sa zasa skrývajú v džungli aj pred davmi výletníkov z karibských

letovísk. Čím ste ďalej od mora, tým je okolo vás menej turistov

a tým viac si Mexiko užijete. Preto ho treba prejsť celé a nasávať

ho všetkými dúškami!

Už som spomenul pikantnú mexickú kuchyňu. V Mexiku, samozrejme,

zabudnite na lacné napodobneniny z pseudomexických

barov na Slovensku. Super je, že vám určite bude chutiť. Základ

kuchyne je blízky aj nám. Veď paradajky (v jazyku kmeňa Nahuatl

ho volali tomatl), čokoládu (chocolātl) aj avokádo (āhuacatl)

máme od mexických indiánov. Guacamole som jedol asi už na

všetkých kontinentoch, ale nikde nechutí tak ako v Mexiku. Ja

si dávam na raňajky tradičné chilaquiles. A ak máte radi kebab

či shawarmu, ochutnajte určite aj tacos del pastor, ktorý sem

priniesli libanonskí migranti. Kombinácia blízkovýchodnej kuchyne,

bravčového a chilli robí divy. Mňam!

MEXIKO


79

LOS VOLLADORES – LIETAJÚCI INDIÁNI

80

hceš kokosový orech?“ opýta sa Motýlí muž Sáry, ktorá

má 6 rokov. Len prikývne, po anglicky sa ako prváčka

„C

iba začína učiť. Prešli sme koreninovú farmu, ukázali nám, ako

rastie čierne korenie, vanilka, muškátový orech, ylang-ylang,

zázvor, škorica, jackfruit a po prehliadke sme zastali na voľnom

placi, na ktorom rastú vysokánske kokosovníkové palmy. Ten

chlap mal vyše päťdesiat, bol takmer holý, iba okolo bedier

mal roztrhané šaty. Prišiel k palme, je bosý na nohách, drží ako

pomôcku krátke polmetrové lano. Teraz si oblečie tričko, aby sa

nedoškriabal. Vyskočí na kmeň a pri speve miestnej odrhovačky

Jambo Bwana vybehne na palmu tak rýchlo, že eskalátorom by

ste boli pomalšie. Priťahuje kolená k brade a keď lezie, vyzerá ako

akordeón v akcii. Je naozaj neuveriteľné, že pri tomto dokáže tak

hlasno spievať. Keď je hore, zastaví sa na chvíľku a pozhadzuje

čerstvé kokosové orechy. Teraz v tridsaťmetrovej výške robí

show. Tam hore je malinký, drží sa iba rukami a záber vznikne,

keď sa od kmeňa odrazí, aby pobavil divákov. Všetci dole híkajú,

veď nie je nijako istený. Potom zbehne dole, zletí ako požiarnik

pri výjazde. A hneď ide za malou Sárou, lebo tá je tu najmenšia,

mačetou pre ňu rozpolí orech a z palmových listov jej upletie

klobúčik proti slnku. Túto fotografiu som urobil pred desiatimi

rokmi a presne si už nepamätám, ako to bolo. No teraz som sa

spýtal mojej pubertiačky a ona si pamätá všetko. Toto vyššie

je vlastne jej text. Pre to malé dievčatko to bolo všetko veľmi

silné. Práve táto cesta na Zanzibar ma presvedčila, že s deťmi

treba cestovať, ak je to pre rodinu čo len trošku možné. Moje

deti sa po návrate ešte zopár rokov zdravili svahilsky džambo,

Dando mal nad posteľou vyložený budzogáň na zabíjanie levov,

čo dostal od svojho kamaráta, masajského bojovníka a na krku

nosil leví zub (ktorý bol vyrobený z kravieho rohu), až kým ho po

mnohých rokoch niekde nestratil. Deti žili Afrikou veľmi dlho a tak

ako vnímame exotiku my dospelí, to cítili aj oni. Na naše príhody

spomíname pri nedeľných obedoch doteraz. Ja som vtedy na

džípoch traverzoval východnú Afriku. Po návšteve národných

parkov Serengeti a Ngoro Ngoro som za rodinou doletel sem na

ostrovček v Indickom oceáne, na Zanzibar. Slováci majú tento

ostrov radi, veď v názve má bar. Z letiska idem takou rozbitou

hrdzavou károu, nikde asfalt, potom frčíme okolo ostrova už po

asfaltke, no je to riadna džungľa. Všade sa dočítate o dávnej

histórii Zanzibaru, o kráľovstvách, sultanátoch, v knihách o starých

cestovateľoch čítam, ako tu žili, veď odtiaľto vyrážali na svoje

cesty krížom cez čierny kontinent. Narodil sa tu Freddie Mercury

a ten vyzerá kultúrne. Zanzibar je pritom riadna čierna Afrika.

Myslím si, že klasickí turisti ktorí poznajú Mallorku a Chorvátsko

musia byť po vystúpení z lietadla v šoku.

Moja rodina doletela z Dar es Salamu. Moja žena hovorí, že pilot

toho prskoletu pre dvanásť pasažierov nemal ani osemnásť rokov.

Veľké lietadlá začali pristávať na ostrove až po roku 2011 a teraz

je Zanzibar ešte bez turistov, zapadákovček, ale veľmi fajn. Sme

tu po prvýkrát, ešte nevieme na ktorú stranu ostrova ísť. A tak

sme na východe, kde je obrovský odliv. Od tohto času sme spravili

exkluzívnu dohodu s dvoma zrejme najlepšími hotelmi ostrova na

severe a sme ich najväčšími predajcami na Slovensku aj v Čechách

kontinuálne za posledných desať rokov. Majú tu aj domčeky

s vlastným kuchárom a privátnym butlerom. Tam odliv nie je. No

musím povedať že moje deti si to nevšimli a dokonca mi to aj

vyhovuje, lebo sa mi neutopia. Stará sa o nich tučná černošská

babysitterka Cheysi a deti si ju tak obľúbili, že uvažujem, že si

ju zoberiem domov. Len keby bola trocha chudšia… V hoteli sú

okrem nás ešte dve britské rodiny tiež s deťmi, jedni majú malé

bábätko. Ja deťom dávam malé dávky antimalarík, lebo riziko

tu je, malé ale je, no Briti to berú omnoho športovejšie, veď ani

my sa do Chorvátska neočkujeme. Ich detí neberú nič.

Večer Dando sedí na terase nášho bungalovu, na stolíku ma

rozložené keksíky a tie chrúma. Tu si zrazu na druhú stoličku

sadne nejaká opica, vyzerá ako lemur. Tiež si berie z tých keksov

zo stolíka, ktorý je medzi nimi. Raz sa načiahne jeden, raz druhý.

Je to neuveriteľná príhoda, sedia tam možno štvrťhodinu, Dando

tvrdí, že to bola hodina. No keď vojdem na terasu, vrzgnem

dverami a lemur je fuč. Nepodarilo sa mi to nafotiť. Lemur vedel,

že je to dieťa, a dieťa sa tvárilo, že je to okej, jeden druhého sa

nebál. Normálne ako kamaráti sa delili o ten balík keksov. Ten

lemur ho mohol uchmatnúť a v pokoji za rohom zožrať, no on

sporiadane stoloval a bral si z balíka keksíky jeden po druhom.

ZANZIBAR


81

MOTÝLÍ MUŽ

82

83

84

ólo na Slovensku vnímame ako zhýralý šport zbohatlíkov. No

P ja mám k pólu veľmi vrelý vzťah. Je to práve kvôli tomu, čo

vidíte na fotografii. Nachádzame sa v centre hlavného mesta

Ladakhu v meste Leh. Je začiatok septembra a ja si tu už po

siedmy raz vychutnávam festival. Prvý raz som sem prišiel

v roku 1996 z Kašmíru, prešiel som himalájske sedlá Zodži La

a Fatu La a popri rieke Indus sa dostal do raja. V Ladakhu je

mier, usmievaví šťastní ľudia, hovorí sa, že Ladakh je tibetskejší

než samotný Tibet, a je to pravda. Južne od Lehu vtedy síce

letisko už bolo, ale prakticky sa nevyužívalo. Dnes je to relatívne

funkčné letisko, mne sa opakovane stalo, že som odletel z Delhi,

preletel indické pláne, potom predhorie Himaláji Sivalik, preletel

zasnežené himalájske kopce Zanskaru a zrazu nás otočili s tým,

že v Lehu je zlé počasie a tých tisícdvesto kilometrov sme leteli

späť a opäť pristáli v Delhi. A stalo sa mi to aj z opačnej strany,

keď som čakal na odlet, keď lietadlo nedoletí, nemôžete z Lehu

ani odletieť. Sme jednoducho v horách, v Himalájach vo výške

3500 metrov. Mnohí po prílete dostanú výškovú chorobu, preto

my, čo prichádzame z Kašmíru a sme totálne aklimatizovaní, si

Ladakh o to lepšie vychutnávame.

V Kašmíre v roku 1996 zúrila vojna a boli sme tu jediní. No aj

v Lehu sme raritou a vzbudzujeme pozornosť a hlavne preto,

že sa nám podarilo prejsť krížom zo Shrinagaru cez Kargil až

sem. To, že sme takou vzácnosťou, spôsobí, že si nachádzame

priateľov „Ako to tam teraz vyzerá?“ pýta sa ma Yassin,

pôvodom Kašmírec, ktorý však roky žije tu, ušiel pred vojnou.

„Kargil bojuje proti fajčeniu najtvrdšie na celom svete. Keď si na

ulici zapáliš, uvida ťa pakistanskí ostrelovači,“ hovorím. „Ach, to

viem, oni ťa nevidia, ale vidia to malé svetielko a ihneď strieľajú…

No je to stále tak ako si pamätám ach jaj.“ Potom sme roky

chodievali do Yassinovho hotela v absolútnom centre mesta.

Je vždy totálne obsadený, no my tu máme vyhradené miesta.

Ešte v roku 2001 bol Yassinov hotel jediný, ktorý mal televízor,

jedenásteho septembra boli u nás na recepcii všetci turisti

a pozerali CNN a teroristické útoky v USA. No a Yassin, táto

malá hužva, bol aj šéfom hry pólo v Lehu. A komentátorom

zároveň. Takže aj dnes sedím v lóži, čo je rovnaká drevená lavica,

akú má každý iný. Vedľa mňa predstavený najvýznamnejšieho

budfhistického kláštora. Máme jednu veľkú misku s výbornými

orieškami a sušenými marhuľami, o tú sa delíme. Obaja sa

tvárime dôležito, ja mám také špinavé gate, starú mikinu, všetko

ešte zo socializmu a vyzerám hrozne. V Lehu je pólo bežným

športom, žiadny luxus, veď v celom Lehu ho budete ťažko hľadať,

tu je život tvrdý. A aj pólo je tvrdým športom tvrdých chlapov.

Yassin drží mikrofón, ktorý strašne rapčí. Sem-tam vypadne zvuk

a s vášňou a temperamentom jemu vlastným komentuje hru.

Keď sa pozriete dozadu, za ihrisko, vidíte v pozadí kláštor Tsemo,

ktorého výstavbu zaplatil kráľ Sengge Namgyal začiatkom

15. storočia. Na druhej strane ihriska zasa množstvo bielych

pagodiek (čortenov). No nevidíte ešte jeden čorten, ktorý je

v prostriedku ihriska, a okolo neho sú najväčšie boje, loptička sa

tam samozrejme vždy zasekne a jazdci cválajú s húževnatými

koníkmi naplno a ja vždy čakám, kto si o ten čorten rozbije hlavu.

Je to, ako keby v prostriedku futbalového ihriska bola kaplnka

s Pannou Mariou. No tu to tak je a každý berie čorten ako súčasť

hry. Však každý to má rovnaké. Yassin ako Kašmírec je samozrejme

moslim, ale ako správny Kašmírec je hlavne obchodníkom. Má

rád buddhistov, kresťanov, každého, hlavne, ak prinášajú kšeft.

Tvrdo každý rok zjednávame cenu, no potom sa tu bratáme. To

zjednávanie nás robí blízkymi a teraz mi to chýba. Keď niekedy

čítam tabuľky o priemernom veku dožívania obyvateľov, je to iba

číslo, neviem si to predstaviť. Krajiny subsaharskej Afriky majú

čísla okolo päťdesiat rokov, Malta, Izrael, Španielsko majú cez

80 rokov u muža. India má šesťdesiatsedem rokov, no Ladakh

a Kašmír sa skôr podobá na Afganistan, kde je vek dožívania

mužov päťdesiatdeväť rokov. No a Yassin, tento mladý úspešný

chlap, zrazu z ničoho nič zomrel, mal päťdesiat. Aj v Kašmíre

mi do roka zomrel ďalší môj kamarát Manzúr zo Sonnamargu,

opäť hotelier, kamarát a opäť päťdesiatročný. Zomreli vraj na

starobu. Keďže za chvíľu budem mať päťdesiat a cítim sa, že mi

život iba začína, dosť ma to vzalo. No aspoň takto si na oboch

spomínam, boli to výborní ľudia, s ktorými som mnohé prežil a od

ktorých som sa mnohému naučil. Náš spôsob života nemohol

byť rozdielnejší, no možno tá inakosť nás priťahovala a z mojich

septembrových návštev sa stala akási tradícia.

LADAKH


85

PÓLO MEDZI ČORTENMI

86

P

ilot pri prístávaní hlási: „Vítam vás v Havane. Je 20.30 a 27

stupňov Celzia.“ Na letisku si nastavujem hodinky. Je 19.30,

Fidel sa rozhodol, že tento rok nebudeme mať letný čas. Šetrí

takto množstvo elektrickej energie, letný čas je aj tak výmysel

USA. No OK, začínam si zvykať na Kubu. Idem na obchodné

stretnutie k partnerom. Máme totiž zaplatené hotely v sieti

Horizontes pre celú skupinu na celý pobyt, ale prišiel nám list,

že je to zrušené, a nikto nerozumie, o čo ide. Sedím oproti Doris

Rodrigues Peres, staršej elegantnej beloške v kancelurii v štvrti

Miraflores. Socialistický nábytok s DKP označením, všetko

vŕzga, dotlčené rohy, prezamestnanosť, chodby ako v base a aj

sa všetci na prvý pohľad tvária, že sú tu za trest. Je strašne

dusno, klíma nefunguje a ani internet.

Všetko obratom vybavím a dostávame ako prvá skupina povolenie

aj do mestečka Baracoa. Krištof Kolumbus povedal

o Baracoe to najkrajšie, čo som v živote videl a to je dôvod, prečo

na tom trvám. Potom bola Baracoa prvým hlavným mestom

ostrova, no až do roku 1965 sem neviedla cesta a Baracoa

normálne v turistických programoch nebýva. Som šťastný a tak

prichádza schladenie. „Vieš, Fidel proste Horizontes zrušil, oni

kradli a toto na Kube nie je prípustné.“ Milým hlasom mi vysvetlí,

že firma skrachovala, no všetko sa vybaví, teraz zaplatíme opäť

a spätne nám to pošlú. Toto sú moje prvé obchodné skúsenosti

s Kubou a zároveň s Fidelom, lebo ten bol na Kube za všetkým.

Keď potom bývame v najlepšom hoteli Viňales v Los Jasmines,

na dne bazéna nachádzam nápis Horizontes, firmy, ktorú Fidel

zrušil a v ktorej ostali naše peniaze, ktoré nám neskôr vrátia.

Fidel nám ich nikdy nevrátil a keďže koncom roka 2016 umrel,

už nevráti. V tom hoteli s jedným z najkrajších výhľadov, aké

môžete mať na celom svete z akéhokoľvek hotela, natáčali

jednu z epizód seriálu Major Zeman. Sedím na balkóniku svojej

izby, pozerám sa na údolie s vápencovými nazeleno zarastenými

skalami, známymi mogotes. Popíjam siete años a fajčím

vynikajúcu cigarku ešte od starého pána Robainu.

Som na Kube dlho pred ostatnými. Teraz tu zopár Slovákov

otvára podniky, no tú Kubu, kedy ešte Fidel vládol pevnou

rukou, to nezažili a ani sa to nedá popísať. O tom sa raz budú

písať romány. Každý rok od roku 2000, každý jeden rok sme

najväčším predajcom tohto ostrova, napriek tomu, že realizujeme

inteligentnú dovolenku a nepredávame iba Varadero. Ísť

si ľahnúť do all inclusive je veľkou chybou. Nízka úroveň služieb

je stále pre Kubu príznačná. No Kuba je úžasná ako taká a ja

ju zo srdca milujem. V mojom prípade je to možno nostalgia?

Alebo obdoba štokholmského syndrómu? Tie prekážky, čo som

musel na začiatku prekonávať, mi ku Kube vytvorili vzťah.

Nič nefungovalo, nič sa nedalo. Všade inde na svete ide iba

o cash a keď zaplatíte, veci fungujú. Tu to bolo všetko inak

a aj keď sme mali zaplatený hotel, nemali sme izby, keď sme

mali izby, nemali sme teplú alebo vôbec žiadnu vodu. Týždeň

sme sa spolu s domácimi sprievodcami smiali a potom som

sa na smrť pohádal. Boli vyškolení ukazovať pekné stránky

Kuby, no mňa zaujímalo všetko. Lazaro povedal, že on sa na

toto nebude pozerať a s oboma šoférmi odchádzajú našim

autobusom do Havany a nechávajú nás tu na opačnej strane

ostrova. Udajú nás, že porušujeme predpisy. Išlo o to, že som

spal v Baracoe u domácich. Mali sme aj hotel, ale ten som

nechal tak a spal som u domácich. Nejedli sme v štátnych

reštauráciach, ale u domácich sme mali homáre. Vtedy stál

obrovský homár 5 dolárov, to bola krása, pripravený iba pre

nás, po domácky. No rok nato Fidel doláre, ktorými sa na

Kube dovtedy bežne platilo, zo dňa na deň zakázal. „Toto sme

nemali u nás v Československu ani za najhoršieho komunizmu,

Lazaro,“ kričal som ako zmyslov zbavený. „Ľubo, ale toto nie

je komunizmus, toto je fidelizmus,“ kričal Lazaro späť. Boli

to ohromne temperamentné scénky. A nešlo iba o krik, veď

Kubánci zopár mojich sprievodcov vykázali z krajiny. Ja som

totiž zotrval na našich základných princípoch ukázať našim

klientom ozajstnú Kubu. Išli sme do hĺbky a to bolo zakázané.

Ja však viem, že naši klienti Kubu spoznali, videli to, čo nikto

iní. To im ostane naveky a nikto im to už nezoberie.

Fotografia, na ktorú sa pozeráte, je veľmi romantická. Slnko

zapadá a život na hlavnom námestí mestečka Trinidad je ako

z roku 1950. Všetko je spomalené, absolútny veget, na rohu hrajú

domino, v bočnej ulici baseball a do toho zvuk hrdzavého bicykla

a šum listov paliem. Trinidad je prekrásne mestečko kúsok od

Karibiku. Železnicu tu mali skôr než v Španielsku, ktoré bolo v tej

dobe kolonizátorom Kuby a v dome vľavo od katedrály som

videl vaňu vytesanú z jedného kusu bieleho mramoru. Luxus

a maximálny vkus. A nikde ani jeden turista.

KUBA


87

MÁLO MÄSA VEĽA SEXU

88

zerbajdžan poznám od mala cez koberec Guba, ktorý mala

A moja stará mama v Trenčíne. Pôsobil na mňa veľmi exoticky,

zvláštnej oranžovej farby, vytvorený v horách Kaukazu.

Geometrické vzory a nepravidelná pravidelnosť sa mi už ako

dieťaťu páčili. Veľmi som sa ako dieťa čudoval, že tu na južnom

Kaukaze nekúria drevom, ale kravskými hovienkami, nevedel

som to pochopiť. Teraz prechádzame krížom Azerbajdžanom.

V Baku spíme priamo na promenáde, každá izba má výhľad

na Kaspik. O nádherných stavbách od Zaha Hadid vtedy ešte

nechyrovať. No obdivujeme staré budovy, ktoré mi pripomínajú

Viedeň. Rodina Nobelovcov zbohatla práve tu. Nádherné domy

sú ešte väčšie a luxusnejšie než v Prahe či Havane. Spíme tu tri

dni a prejdeme všetko. Zaujalo ma, že zrejme tu na Abšeronskom

polostrove vznikla myšlienka zoroastrijanskeho náboženstva

uctievať oheň. Horia tu hory samé od seba, proste zo zeme

šľahajú večné plamene. Toľko je tu zemného plynu.

Azerbajdžanci patria k najstarším národom sveta, koberce sú oveľa

lepšie než v Perzii a ak Peržania tvrdia čosi iné, klamú. V Náhornom

Karabachu až 80% obyvateľstva tvoria Azerbajdžánci. O päť

rokov budeme najvyspelejšiou krajinou na svete. Neustále zvyšuje

latku naša sprievodkyňa Galina ako vystrihnutá zo sovietskeho

komsomoľského filmu.

V Náhorom Karabachu pritom žije 80% Arménov a Arménsko je

teraz najväčším nepriateľom Azerbajdžánu. Pred rusko-perskými

vojnami v 19. storočí bol Azerbajdžan súčasťou starej Perzskej

ríše a tá ho ovplyvnila svojou kultúrnosťou. Azerbajdžanci

tvoria v susednom Iráne stále veľmi vplyvnú minoritu. Guvernér

Teheránu Hossein Hašemi je z východného Azerbajdžanu a aj

najvyšší líder Iránu od roku 1989, Ali Khamenei je Azeri.

Šesťdesiat kilometrov južne od Baku pozorujeme bahenné sopky

a potom zaujímavé štyritisíc rokov staré petroglify v Gobustane.

Galina tvrdí, že majú štyridsaťtisíc rokov. V British Museum

v Londýne som raz naďabil na knihu Záhrada ciest cestovateľa

Zeunalabdina Širvaniho, ktorý bol Azerbajdžanec. Študoval

okrem iného medicínu a precestoval za 37 rokov šesťdesiattisíc

kilometrov. Bol to vraj posledný Euroázijec, ktorý navštívil

slobodné kráľovstvo Darfúr, v roku 1820. No to viem, lebo som

sem raz organizoval výpravu.

Nórsky cestovateľ Thor Heyerdahl (preslávil sa projektom Kon

Tiki) tvrdil podľa týchto petroglyfov a ságy Ynglinga z 13. storočia,

kde sa píše, že boh Odin prišiel na sever z juhu, zo zeme Aser, že

Vikingovia pochádzajú z Azerbajdžanu. Táto teória však nebola

akceptovaná. O dvanásť dni po našej návšteve, 29. júna 2007,

UNESCO v novozélandskom Christchurchi zapísala Gobustan

do svetového kultúrneho dedičstva.

Potom, ako sme pozreli juh a sever krajiny, sme sa vybrali krížom

cez polopúšť do bývalého hlavného mesta Šeki. Zastavíme

sa pri mauzóleu Diri Babu – derviša, ktorý vraj každý piatok

doteraz lieta na svojm koni do Mekky. Pozrieme si mešitu, ktorá

za Sovietskeho zväzu slúžila ako garáž pre družstevné traktory

a teraz ju pomaličky reštaurujú. Väčšina sú šiíti, no Fatimu

neuznávajú, aspoň ja som sa s tým nestretol. V Šamachi si

pozrieme najstaršiu mešitu Kaukazu a hrobku miestneho panovníka,

čo je veľmi fotogenické miesto. Spíme v zreštaurovanom

karavanseraji, ktorý kedysi slúžil ako hostinec na Hodvábnej

ceste a to je samo o sebe veľký zážitok. Na každom rohu tu

predávajú chalvu, o ktorej tvrdia, že je tá najlepšia na svete. Aj

Galina to tvrdí. Mesto je utopené v zeleni kaukazských hôr a po

tej vyprahnutej krajine je to zázrak. Skúšam si huňatú čiapku

a voniam tony ružových kvetov na miestnom trhu. Z paláca

chána a jeho záhrad dýcha stará Perzia. Manaty nemáme kde

minúť, tak, ako bolo v Baku draho, tu je lacno. Samozrejme, sme

tu jedini turisti!

Pri Kaspickom mori trávil dovolenku Charles de Gaulle. Myslíte

si, že to vyzeralo inak? Keď sa pozriete na fotografiu, vidíte,

že na pláži je slušný neporiadok. Toľko vrtných veží som ešte

na jednej kope nevidel, zopár tiež vidieť v pozadí na fotografii.

V mori plávajú mastné škvrny a robíme si srandu, že napriek 42

stupňom sa ani nepotrebujeme krémovať, skočíte do mora a ste

mastní. Dávame si šašlik z jesetera, kaviár, ktorý sa tu predáva

načierno, ale je ho spústa, a nič iné ako koňak som tu ešte nepil.

Toto bola prvovýprava, kedy sme prešli hranice znepriatelených

štátov a a otvorili ňou cesty ďalším. Odvtedy sa každým rokom

trošku zlepšujeme.

AZERBAJDŽÁN

89

PRI KASPICKOM MORI

90

áto fotografia nie je ničím výnimočná. Iba tým, že je veľmi

T aktuálna, vytvorená na špeciálnom mieste pár dní pred

vydaním tejto knihy. Pozerám sa na zasnežený New York z najvyššej

budovy západnej pologule. Tá stojí na mieste slávnych

dvojičiek, ktoré padli pri teroristickom útoku 11. septembra 2001.

Pamätám si, že som bol v ten deň v Himalájach pár kilometrov

od Afganistanu a Pakistanu, kde sa ukrývala hlava útoku na

Svetové finančné centrum (WTC), saudskoarabský boháč Usama

Bin Ladin. Bol to šok a ja som vedel, že cestovanie sa od tohto

momentu rapídne zmení.

Odvtedy vždy, keď som v New Yorku, sa na tomto pietnom

mieste zastavím. A som tu často, lebo to mesto milujem.

Môžem ho navštevovať zas a znova a vždy objavím niečo nové.

Prvé roky bolo toto miesto jedno veľké smetisko. Potom sa veci

upratali a ja som sa krížom cez West Street pozeral mnoho,

mnoho rokov na rovnako vyzerajúcu jamu kde sa dlho nič nedialo

a pomenovanie Ground Zero bolo trefné. Nebolo tu nič. Všetko

pôsobilo depresívne. Pôvodne velikášske projekty sa neustále

menili. Na jednej strane chceli postaviť niečo velikánske a ukázať

teroristom, že Američania sa nemienia vzdať. Na druhej strane

tu boli pôvodní majitelia pozemkov a financie. Projekty sa

prerábali a prerábali. Smetisko sa však zmenilo na stavenisko

a dnes sa z nuly stalo miesto štartu, miesto, odkiaľ sa oplatí

návšteva NYC začať. Miesto hrozného teroristického útoku

sa zmenilo na pietne a finančné centrum, pýchu mesta miest.

V roku 2017 tu nájdete viacero zaujímavých plne funkčných

stavieb, múzeum, na mieste, kde stáli pôvodné dvojičky (North

Pool a South Pool), je zaujímavý pamätník. Hypermoderné

nákupné centrum s najväčším obchodom Apple na svete (v architektonicky

úžasnom Westfield WTC, vidíte na fotografii) je

ďalším dôvodom pre návštevu. Nechal som si tu vymeniť kryt

na displeji na mojom iPhone 7 a videl som, že služby sa snažia

byť lepšie než v presklenej kocke na 5 th Avenue na rohu Central

Parku. Kryt mi nasadili špeciálnym prístrojom tak, že ani nevidieť

že tam ten kryt je.

No hlavný dôvod, prečo začať návštevu NYC práve tu, je najvyšší

mrakodrap, z ktorého máte nádherný výhľad.

Na New York som sa pozeral ako King Kong z vrcholu Empire

State Building. Krajší je podľa mňa výhľad z Rockefeller centra,

odkiaľ vidíte nádherne Central Park na jednej strane a Stredný

Manhhatan včítane Empire State Building smerom na juh.

Keď architekti plánovali budovu 1-WTC, vedeli, že majú túto

veľkú konkurenciu, a chceli ju prekonať. Už iba cesta výťahom

(pozrite si video dole pod článkom) je obrovským multimediálnym

zážitkom, kde za 47 sekúnd zažijete prerod Manhattanu z čias

holandského starostu Petra Stewesanta až po dnešok. Najprv

boli na tomto skalnatom ostrove lesy plné indiánov, postupne

začali vyrastať v Novom Holandsku domy veľmi podobné tým

v Amsterdame. Po prebratí Britmi sa architektúra zmenila,

domov bolo viac a viac a boom nastal začiatkom 20. storočia,

kedy sa začal Manhattan neuveriteľne ťahať do výšky.

Keďže vo WTC sa nachádzame na spodnej strane Manhattanu

vidíte ho celý a máte výborný výhľad aj na Sochu Slobody

a najmenej známu štvrť NYC, na Staten Island. Tam sa začína

newyorský maratón, ktorý som bežal, a preto mám k tejto

zabudnutej časti vzťah. Z južného cípu Manhattanu sem chodí

kompa, ktorá je aj v roku 2017 zadarmo, a býva tu môj spolužiak

Juraj, ktorý najprv vyštudoval stavarinu, potom medicínu,

v Bratislave na Kramároch robil neurochirurga a potom išiel do

New Yorku robiť taxikára. Tomu sa hovorí dobrodružný život! Po

vystúpení z výťahu zažijete ďalšiu ohromujúcu multimediálnu

show, ktorá sa končí vytiahnutím opony, kedy zrazu vidíte, že

ste vo výške ako vták a máte výhľad do nekonečna. Potom

vstúpite na vyhliadku, rieka Hudson je po ľavej strane, za ňou

štát New Jersey ako na dlani. Na juh kameňom dohodíte na

Wall Street, Manhattan vidíte prakticky celý, ale super pohľady

máte aj na Bronx, Queens a hlavne Brooklyn.

USA

91

1 – WTC, JANUÁR 2017

92

93

94

me v centre Damasku v nádhernej Umajjovskej mešite

S a pozeráme sa na Ježišov minaret. Áno, počujete dobre,

najkrajší minaret na jednej z najznámejších mešít arabského

sveta sa volá Ježišov. Pod minaretom vo vnútri mešity je hrobka

Jána Krstiteľa. Opäť šok? Ešte väčší by ste mali, keby ste tu boli

osobne. K hlave Jána Krstiteľa chodia pútnici, ale väčšinou nie

z kresťanského sveta, ale šíti z Iránu. Už z diaľky viete, že idú,

už z diaľky je jasné, že sú to šíti. Suniti, väčšinová vetva islamu

v Sýrii nechodia toľko na púte, modlia sa pokojne, ticho, nazvem

to kultivovane? Tak ako my. No šíti, to je iné kafé. Keď som ich tu

po prvý raz zažil, myslel som si, že je to pohreb, že týmto ľuďom

v čiernom niekto včera zomrel. Áno, niekto zomrel, ale sú to

stovky rokov a v tomto prípade je nebožtíkom Husejn, syn Alího.

Zabili ho v Karbale v roku 680. Všetci nahlas nariekajú, plazia sa

po zemi, na tvárach im vidieť bolesť. Fascinujúce!

Táto fotografia vznikla na jar roku 1995. Som šéfom výpravy

bezmála štyridsiatich ľudí, túžiacich spoznať svet. Všetci

sme na jednej vlnovej dĺžke, atmosféra zájazdu je úžasná

a doteraz sa s mnohými stretávam a niektorí do dnešnej

doby pracujú v BUBO. Naša staručká Karosa bez klimatizácie

budí riadnu pozornosť. Nikto tu nič takéhoto nevidel.

V médiách sa píše o Sýrii iba to najhoršie. Každý mesiac, ba

každý týždeň sa v televíznych správach preberajú bombové

útoky, rozbité ulice, zranené deti a diktátor Háfiz Asad,

ktorý je za všetkým tým zlom. Už na hraniciach máme veľké

problémy, Slovenská republika má dva roky, no nikto o nej

nič nepočul. Internet ešte prakticky neexistuje a tak si na

colniciach nemôžu informácie ani overiť.

Práve som oslávil dvadsiate šieste narodeniny, pracujem ako

lekár na II. internej klinike lekárskej fakulty Univerzity Komenského

a zároveň učím študentov ako asistent profesora Jána

Gvozdjáka a profesora Viliama Badu. Môj mesačný príjem aj

s ôsmimi 24-hodinovými službami (po ktorých neexistuje na

druhý deň žiadne voľno) nedosahuje sto eur. S týmto priveľmi

vyskakovať nemôžem a aj keď je náš autobus plný právnikov,

architektov, študentov arabčiny, inžinierov, všetci sme v tej

dobe na tom finančne podobne.

Otrasnú hranicu prejdeme a zrazu oproti mne ide taký počerný

nepríjemný chlapík s veľkým nosom, vyzerá ako terorista z televízie

a mračí sa: „Maj frend! Welkam tu Súrya!“ vyblafne na mňa, usmeje

sa, ukáže mi zuby a smeje sa očami, celým telom a ja vidím, že je

to veľmi úprimné. Keď som Welcome to Syria nepočul tisíckrát,

tak ani raz. Toto bolo v mojom živote prvé porovnanie mediálnych

správ a reality. Sýria mi pripadá vyspelejšia než susedné Jordánsko

ba dokonca aj Turecko. Cesty sú v perfektnom stave, ľudia nie

sú náboženskí fanatici, sú slušne oblečení a naozaj milí. Bassel

al Asad, najstarší syn vládcu vychovávaný ako nástupca sa pred

rokom zabil pri autonehode, jeho brat Bašar si práve v Londýne

robí ako oftalmológ postgraduál a absolútne nemá záujem byť

politikom. Háfiz je kamarátom Ruska a nepriateľom USA.

Sýria bola v roku 1995 krajina s obrovským kultúrnym bohatstvom,

krajina, kde život pulzoval cez deň i noc s veľmi srdečnými,

štedrými a úprimnými ľuďmi. Bolo vidieť bohatstvo i chudobu,

konské záprahy ale i najnovšie modely áut. Na čiernom trhu

meníme doláre (eurá neexistujú) za sýrske líry. Ja mením desať

dolárov, no Peťo je z bohatej rodiny a mení až trinásť. Varíme si

na varičoch a najviac frčí trenčiansky jemný párok a zemplínska

kapusta, zo slovenského chleba odkrajujeme nazelenalú plesnivú

kôrku. No tu pri Tartuse sme si kúpili prvú shawarmu. Je to

vždy úžasné jedlo, no tým, že to bolo po takej dlhej dobe prvé

čerstvé jedlo, si na tú chuť pamätám doteraz. Nikdy som nič

takého predtým ani potom nejedol, nikdy v žiadnej michelinskej

reštaurácii. Svet je spravodlivý. Boli sme chudobní, ale o to viac

sme si vedeli veci vážiť a vychutnať.

Džar abl al dar. (sused je dôležitejší ako tvoj dom), hovorievala

Hajat Naboutova a keď ona hovorila, počúval ju každý. Mala

dvanásť detí, tvár vyzdobenú tetovaním, medzi očami malú

ružičku a na nohe milú jemnú retiazku. Ako moslimka bývala

na kresťanskej ulici desaťročia. Bez akéhokoľvek problému!

Vždy hovorila, že mala dobrých susedov. Sedím na nádvorí

najväčšej mešity Damasku postavenej už vo ôsmom storočí

a hľadím na Ježišov minaret. Podvečer súdneho dňa práve

sem zostúpi Ježiš Kristus, aby mohol bojovať s antikristom.

Zlého vplyvu je v dnešnej Sýrii viac než dosť.

SÝRIA


95

JEŽIŠOV MINARET V UMAJJOVSKEJ MEŠITE

96

ozeráte sa na domorodý festival v Núbijských vrchoch. Tento

P rok tu nie je ani jeden turista, ani jeden khawaj, ani tento rok

a ani rok po nás a ani potom. Expedícia do Južného Khordofánu

bola jednou z tých, ktoré sa dosť ťažko opakujú. Vtedy sme

putovali najväčšou krajinou Afriky až k miestam, kde sa následne

rozdelila. Okolo nás sú zbombardované a vypálené domy a po

našom odchode bombardovanie vládnymi jednotkami z Chartúmu

pokračovalo. My sme vymákli chvíľkové prímerie, no aj tak

bol zázrak, že nás sem pustili.

Každý z nás má permit, že môžeme v Sudáne fotografovať.

V najväčšom meste provincie Severný Khordofán v El Obeid

všetci vybehneme pofotiť miestne trhovisko, no a o hodinu

sa stretneme na policajnej stanici. Tajní nás všetkých jedného

po druhom odchytili a doviedli sem. Ale veď máme povolenie,

ukazujem kopu papierov. OK, ale pozrite sa, tu je napísané, že

síce môžete v Sudáne fotiť, ale nemôžete fotiť chudobu a deti.

Vysvetľuje mi presvedčivo uniformovaný policajt. Tajní, ktorých

je tucet, uniformy nemajú. A, do riti, ale veď tu všade je spústa

detí a chudoba je absolútne všade…

El Obeid je už slušná cestovateľská pecka, no pre nás tu cesta

iba začína, až teraz sa to pritvrdzuje. Stáčame na neznámy

juh. Vodiči štrajkujú a nechcú ísť, chcú sa vrátiť, nikto z nich tu

nikdy nebol, všetci sú moslimovia s arabskými koreňmi a teraz

mierime do kresťanskej oblasti čiernych nilótskych kmeňov.

Ideme po stopách Leni Riefenstahl, dvornej filmárky Adolfa

Hitlera. Keď si pozriete jej fotografie Afriky, uvidíte, že mala

nebývalý talent, ide o jednu z najkrajších fotografických kníh,

ktoré ukazujú nádheru ľudského tela. Sám Michelangelo by

človeka tak krásne nevysekal. Kniha The Last of Nuba je hlboko

romantická, ale neromantizuje. Je neskutočne pravdivá a ešte

raz nádherná. Pani fotografka zomrela vo veku 101 rokov a to

tvrdia, že cestovanie je nebezpečné a hrozia vám tropické

choroby… Naopak, cestovania je korením života, obohacuje

a rozvíja celého človeka. Máte dôvod žiť!

Naši šoféri nepoznajú mapu a keď ich navigujem, ani nevedia,

kam idú, a hlavne absolútne nechápu, prečo sem ideme my,

veď tí černosi sú ako zvieratá. Tvrdými vyhláseniami maskujú

to, že sa boja. Morálka prudko upadá, no potom nájdem dôvod,

ktorý pochopia. Ideme kúpiť med do Talaudi. Toto ich nasledujúci

týždeň ženie vpred. Med z Talaudi, taká blbosť, no pre šoférov

jasne uchopiteľná vec. Ten preslávený med napokon naozaj

kupujem, je drahší než na Slovensku, je veľmi sladký, no má

takú zvláštnu výraznú chuť, že ho doma moja žena vyhodí. Tá

chuť je ako celý Sudán.

Keď prichádzame do Dillingu, pýtame sa na hotel, kde je tu funduk?

Po hodine nás pošlú k pumpe, kde majú naftu v sudoch a to

je jediná civilizácia a predpokladajú, že to chceme. Nikto nevie,

čo slovo hotel znamená, veď to tu nikto nepoužíva. Nakoniec ho

nájdeme. Sprcha a záchod je jedna miestnosť, je to iba múrik

a v strede špinavá smradľavá diera a vedro s vodou. Cholera

tu lieta povetrím. Vojdem do izby a dostanem pecku do nosa,

až meter odskočím dozadu. Smrad je neuveriteľný. Každý si

vyťahujeme angareb – arabskú drevenú posteľ s prepletenými

pásmi kozej kože na dvor a spíme tu vonku. Nachádzame sa

v pásme Sahelu a tu je pravdepodobnosť dažďa blízka nule,

vonku je príjemne teplučko a nad hlavou máme milióny hviezd.

Toto bol zároveň posledný hotel na našej ceste.

Na juhu už kempujeme, vždy vyberám miesto, ktoré je udupané

od kráv. Tam nie sú hady. Vyrážame skoro ráno ešte za tmy,

všetko priväzujeme na naše džípy a potom sa celý deň trmácame

po cestách necestách, žiadny asfalt, žiadne návestia, nemáte

sa koho spýtať, títo ľudia rozprávajú absolútne iným jazykom

než naši šoféri, je to doslova cesta do neznáma. V meste za

každým z nás chodí tridsať domorodcov s otvorenými ústami.

Máme so sebou kuchára, ale nemáme čo jesť. No prostredie

je tu nádherné, obrovitánske balvany veľkosti domu a pod tým

učupené dedinky s prútenými domčekmi, všade absolútne čisto,

ľudia usmiati a šťastní. Vždy, keď prídeme do dedinky, rokujeme

s náčelníkom, kde môžeme zakempovať. Náčelník pre nás vyhradil

najlepšie miesto pod obrovským stromom, blízko studne. V rámci

rokovania kupujeme od náčelníka kozu. Kuchár ju zavesí na strom,

zoderie z kože, pre nás upečie na ohni a my tú kozu pahltne zjeme

za päť minút, rýchlejšie by neboli ani pirane.

Idem za šamanom. V tejto dedine je to žena a táto funkcia

potom prejde na jej dcéru. „Šamanka, viem, že ste mocná, viete

liečiť, no počul som, že viete privolať dážď. Môžete veľactene

prosím pripraviť rituál a dážď pre nás privolať?“ pýtam sa cez

tlmočníka ponížene a čo najslušnejšie. Šamanka na mňa fľochne

ako na debila: „Dážď privolávam v dažďovej sezóne.“

SUDÁN


97

FESTIVAL V JUŽNOM KHORDOFÁNE

98

ie Rio, ale neznáme mestečko Olinda je mestom karnevalu.

N Podľa expertov sa práve tu každoročne koná najlepší karneval

sveta! No v Olinde sa tancuje a spieva každý deň. To mesto je

neuveriteľné.

Tu v štáte Pernambuco nefrčí samba, ale frévo a frévo = karneval

hrdo a opakovane mi vysvetľuje Ruiz Felix Dá Silva Jr., ktorý sa

tu narodil. Som tu na pozvanie vlády, no žiadny úradník nevie

anglicky. A Ruiz vie plynule nielen anglicky ale aj nemecky, lebo

hráva v Nemecku futbal za Karlsruhe. Celý život som značne

elitársky, ale Ruiz odporuje mojim životným skúsenostiam. Je

najnižšou spoločenskou kastou, narodil sa a vyrástol vo favele

Santa Tereza. Prostitúcia a drogy sú základom nevzdelanej

komunity s obrovskou nezamestnanosťou. Keď sa spýtate na

Ruiza, nikto ho nepozná. Tu má iné meno, meno favely, junior

Alemán. Prechádzame favelou smerom k Ruizovmu domu, hotely

tu stoja super cenu, osem eur za izbu. To je na 2 hodiny. „Tu

bývam,“ hovorí konečne a vstupujeme dnu. Betón, bezútešnosť,

fotografia boha na špinavej stene. Rozhádzaná posteľ, strašný

bordel v kuchyni, záhradka, v ktorej z betónu trčí úbohá rozstrapkaná

kokosová palma a neduživé mango. Žiadny asfalt, smrad,

odpadky, vetrom poletujú papieriky, kone žerú noviny a sáčky.

Je nedeľa a hudba je vypeckovaná na maximum. Tu vo favele

je to brega, čo je miestny rap. Najznámejšia skupina je Musa do

calypso. Je už skoro obed, pije sa cachaça a vlní v bokoch. Hrá sa

domino a všetci sú v úžasnej pohode, ako keby sa tu ani zlé veci

nediali. Oproti sa rúti voz ťahaný vychudnutým koníkom a na

ňom dvaja malí chlapci. „To je Roberto, on je ten, čo vie…“ Po

dlhšom vysvetľovaní viem, že Roberto je ten, čo vie, kto zomrie,

pozná ako prvý toho, čo porušil pravidlá. Má menej ako trinásť

rokov a aj keď zabije desať ľudí, dostane maximálne tri roky.

Keď sa vrátime späť do civilizovaného centra, Mladý Nemec,

človek, ktorého si začínam vážiť, lebo sa mu podarilo uniknúť

z prostredia, kde sa narodil, a ktorý sa stal v Olinde mojim

kamarátom, pokračuje: Frévo ťa privedie do varu a to je aj

preklad, význam toho slova. Hudba Frévo má na rozdiel od

samby viac trúb, trombónov a saxofónov. Najlepšie ho spieva

bývalý minister Gilberto Gil. Ako minister nebol bohvie čo, ale

spevák je výborný. Tu v uliciach, posadách, krčmičkách však

počúvam aj songy Cazuza, Alceu Valenca, Chico Buarque.

Vždy naživo. Bývam na najkrajšej ulici mesta a večer mám

doslova karnevalový sprievod pod balkónikom. No zbehnem

dole, veď chcem byť v centre diania. Tanec frévo je každopádne

riadna divočina vychádzajúca z akrobatickej capoeiry. Ľudia

sa tlačia v úzkych uličkách Olindy, popíjajú pivko, alebo drink

z cachacy. Všetko je uvoľnené, na stenách sú nakreslené portréty

Jimmiho Hendrixa, no procesia nesie kríže. Cítim tu Afriku vo

všetkom, niekto má ponúkne Ache, chutí ako Becherovka, ale

je to čistá Afrika plná kúziel, ktorú tak dobre poznám. Zrazu

sa zmení rytmus, začne sa tancovať maracatu a dievčatá si

pod nohami a nad hlavami prehadzujú malé farebné dáždniky.

Dúhové dáždniky sú najžiadanejším suvenírom a dúhové farby

(inde reprezentujúce homosexualitu) sú aj v štátnom znaku

Pernambuco, spoločne s katolíckym krížom.

Ľudia tancujú čo to dá a spoločne si užívajú jeden

z piatkov a ja s nimi.

Na raňajky tu okrem džúsov z ovocia graviola dostávam tzv. cartola,

čo sú banány so syrom. Potom sa prechádzam malilinkým

centrom mesta, ktoré je pod patronátom UNESCO. Začínam

hore od katedrály Sé, odkiaľ je nádherný výhľad až k modernému

Recife. škridlové strechy sa pozerám na nedozerný Atantik a na

pláž. Toto je tá pláž, kde nedávno žralok zabil dievča. Žralokov

je v okolí Recife teraz veľa a sú vskutku nebezpečné.

Pozriem sa z najvyššieho miesta dokola a všade okolo mňa

romantické červené pokrútené strechy Olindy. Uličky sú uzučké

a domy sú nádherne namaľované. Sú tu desiatky kostolov, jeden

krajší než druhý, nechápem načo ich je tak veľa. Olinda musela

byť v minulosti veľmi bohatá. Uličky sú zatočené, posadené

v kopci, každý dom má inú farbu a k tomu zodpovedajúcu farbu

okeníc. Vidieť, že to má na starosti šikovný mestský architekt,

je to dokonalé, aj keď niekedy je farba okolo okien popraskaná.

A potom na jednej ulici v tom nízko položenom okne zbadám

tento obrázok dvoch nerozlučných kamarátov.

BRAZÍLIA


99

KAMARÁTI Z OLINDY

100

101

102

j keď tento obrázok možno pôsobí exoticky, nafotíte ho ľahko

A aj vy. Barma, ktorá sa správne nazýva Mjanmarská zväzová

republika, je veľmi exotickou krajinou. Napríklad na tomto jazere

muži veslujú nohami. Vo Vietname som zažil, že nohami veslovali

ženy, sedeli na loďke a oboma nohami pohybovali dvoma veslami.

Tu muž, ak sa loďka presúva, stojí a jedno veslo o svoju nohu páči.

To sa mi páči. Je to vskutku veľmi exotický pohyb a keby ste to

skúsili, ihneď padnete do vody.

Čo na tejto fotografii exotické je, že bola vyhotovená v roku

1997. To bolo na mojej druhej ceste do Barmy. Vtedy bola

Barma absolútne uzavretou krajinou. Navštíviť Barmu teraz je

jednoduché, no byť tam vtedy, mnoho rokov pred ostatnými,

považujem za závažný cestovateľský počin a som na to hrdý.

No a zážitky z Barmy sú jeden z hlavných dôvodov, prečo nie

som lekár ale cestovateľ.

Práve sa mi ozvala známa na individuálnej ceste Áziou, že je tam

veľa turistov a že kam má ísť. No áno, ja viem, že tam kde je, je

veľa turistov. Turisti nie sú tam, kam sa nechodí. To znie logicky.

A kam sa nechodí? Nesmie to byť na internete, v žiadnom bedekri

a tým pádom to objavíte iba na opakovaných návštevách krajiny

a iba vtedy, ak špecialitu hľadáte. To my v BUBO robíme a sú

to naše tajné tipy, ktoré svojim klientom ukazujeme. Alebo ešte

lepšia rada, je to, čo dlhé roky praktizujem ja. Idem tam, kde zúri

tropická choroba, prírodná katastrofa, vojna či diktatúra. Vtedy

tam nie je nikto. Toto bol aj prípad Barmy, prvý rok som dostal

po peripetiách šesťdňové víza, na hraniciach (pozemná hranica

neexistovala) bola povinná výmena peňazí, permity na každý

pohyb, kontroly na cestách, žiadne turistické služby. Keď som

prvý raz odlietal z Rangoonu, odchádzal som z jedného z troch

hotelov, ktoré fungovali, taxíkom. Na letisko zahlásim, je tu iba

jedno a vcelku blízko. Najprv som si myslel, že taxikár ide skratkou,

no keď už tretí raz zabočil do továrenského dvora pochopil som,

že sa stratil. Nevedel kde letisko je. Nikdy tam nikoho neviezol.

Na návštevu krajiny, kam nikto nechodí, musíte nabrať odvahu.

Prvý raz som do Barmy letel z Kalkaty. Keď som si kupoval

letenku, bolo ju treba rekonfirmovať, tak sa ma dvakrát spýtali,

či som si naozaj istý. „Je tam diktatúra. Zabijú ťa tam.“ Mal

som drahé víza a to bol vtedy jediný dôvod, prečo som nezmenil

destináciu. Tretí raz som v Kalkate zmeškal kvôli monzúnu

priamy let a potom sme v roku 1998 leteli cez Dhaku, kde boli

cesty zatopené a po uliciach sme sa presúvali lodičkami. Barma

bola kúsok a chcel som vedieť, či monzún nepostihol aj ju,

no nevedel som to nijako zistiť. V novinách bolo počasie Indie,

Bangladéšu, Thajska, no Barma v prostriedku bola zatrená na

čierno. Tá krajina neexistovala. Hovorím vám to preto, lebo som

tu zažil to isté ako pri Sýrii. Z letiska v Rangoone idem taxíkom.

Som mladý silný, drepy robím so stokilogramovou činkou ako

nič, no na zadnom sedadle taxíka v ruke zvieram nôž. Taxikár

sa mi absolútne nevidí. Ten chlap má sukňu a ani sa neusmial.

Keď ma niekde zavlečie, čokoľvek sa stane, budem sa brániť.

A zrazu sa taxikár skloní a čosi pod volantom hľadá. Pištoľ?

Pustil volant a ja vidím, že oproti idú dve rikše, a tiež idú akosi

šrégom, skoro sme sa zrazili. Vedľa mňa po ľavej strane je zlatá

Švedagonská pagoda, najvyššia budova mesta. Môj taxikár sa

vystrie, otočí sa ku mne s úsmevom, aký majú iba theravadskí

budhisti, a povie „Boh ti žehnaj.“ To je jediné, čo po anglicky vie.

Vidím, že má zopäté ruky, modlil sa. Potom som pochopil, že

každý jeden šofér či už taxíka, či rikše, sa vždy ale vždy aj keď

denne okolo pagody išiel dvadsaťkrát, pomodlí. Pustí volant

a zopne ruky. Na mojich putovaniach Barmou som stretol

najmilších a zrejme najštedrejších ľudí sveta. Krajina bola pre

turistu (nie opozičného politika) absolútne bezpečná. Všetci

muži tu nosili sukne, londži, ženy fajčili obrovské cigary, platil

som bankovkami v hodnote 15, 45 a 90 a štát sa riadil podľa

rád astrológov. „Táto krajina je iná ako všetko, čo ste doteraz

videli,“ povedal nositeľ Nobelovej ceny za literatúru Rudyard

Kipling a ja som mu hneď dal za pravdu.

BARMA


103

RÝBÁRI NA JAZERE INLE

104

lhé tmavé pláže okolo Musselburghu boli počas svojich

D najlepších dní svedkom príchodu lodí, ktoré vozili korenie

z Indie, vzácne drevo z Barmy či slonovinu z Afriky.

Dnes je to tichá nádhera, tiahnuca sa celým pobrežím Škótska,

nekonečné obzory a vlhký piesok fŕkajúci spod konských kopýt.

Túto fotografiu som urobil počas letného festivalu šesť míl

východne od centra Edinburghu a vyjadruje slobodného ducha

Škótska. Kolísku fantázie a rozprávok, ohromnú romantiku,

tajomnosť a ešte raz slobodu.

V hlbokých údoliach severného Škótska kraľuje samota a ticho

naruší iba silný západný vietor. Každé jazero sa volá Loch, každé

údolie Glen, každá hora Ben a každý človek Mac. Každý má

okrem mena starodávneho klanu aj svoj vlastný vzor na šatách

a rôzne farby tartanu, čo je vlastne akýsi erb a bol dostatočným

dôvodom, aby sa vzájomne vyvražďoval klan s klanom inak kockovaným…

Škóti si sami radi na auto lepia Pict. O tých je známe,

že o nich nič nie je známe. Žiadnemu impériu sa nepodarilo

pokoriť ich slobodnú dušu, až sa napokon rozhodli odrezať ich

múrom. Škótska hrdosť a nezávislosť pretrvala tisícročia a aj dnes

tento malý, hrdý národ čelí veľkým výzvam. Kedysi anglický kráľ

povedal, že Anglicko nie je súčasťou Európy ale jej susedom. Na

Škótsko ani on nemal. Napokon sa však história s nami pohrala

a boli to práve Škóti, ktorí paradoxne spojili Anglicko a Škótsko

do jedného štátu. To čo sa Angličanom nikdy nepodarilo silou,

to dokázali Škóti bezbolestne. Dnes sú to práve Škóti, ktorí

toto manželstvo chcú ukončiť. Majú pravdu? Vždy boli slobodní,

nikdy nikomu nepatrili a prežili. Ak si chce Škótsko uchovať svoju

autentickosť, musí odísť. Ak máte radi futbal, viete, že škótske

derby Hibs vs Hearts alebo Rangers vs Celtic sú aj o tom, kto

chce byť kým. Chcete byť slobodný, fandite Celticu, chcete Úniu

fandíte Rangers. Ruže versus pichliače. Aj také je Škótsko.

Počas tejto cesty Škótskom sme vystúpili na nádherný vrch

Ben Wyvis. Z brezovo-jedľového lesa sme prešli cez fialovo

kvitnúce vresoviská až na holé vrchy s výhľadom na jazerá,

pasienky a fjordy s ropnými vežami. Tie majú prinášať peniaze

samostatnému Škótsku. Všade okolo sú prirodzené golfové

ihriská a golf sa tu vraj (vtedy ešte s kameňmi) hrá od 12.

storočia. V dedine Drumnadrochit sme nafotili maketu mláďaťa

Lochnesskej príšery a následne išli pozorovať mamu z ruín hradu

Urquhart. Vraj ju videli po prvý raz už v šiestom storočí. My

sme Lochnesku hľadali priamo v jazere a zároveň sme vyplávali

svalovicu zo včerajšej túry. Všetci vieme, že Lochnesská príšera

neexistuje, ale musím vám povedať, že každý sa stále pozeral

dole pod vodu, ako keď plávate na miestach, kde sa to hemží

žralokmi. Zlé jazyky tvrdia, že to, či uvidíte príšeru, závisí od

množstva whisky kolujúcej vo vašej krvi.

Starí Kelti whisky nazývali živou vodou uisge beatha a používali

ju ako všeliek. Na koliku, obrnu, dokonca aj ovčie kiahne, alebo len

tak preventívne – vraj na predĺženie života. Kedysi bola pálená

iba v kláštoroch, neskôr v ilegálnych páleniciach roztrúsených po

celej krajine, dnes sa v krajine v menších či väčších páleniciach

vyrába viac než tristo rôznych značiek. V hľadaní pálenice vám

môžu pomôcť čiernou hubou – alkoholičkou obrastené stromy.

Vyskytuje sa tam, kde sa páli whisky, a daňovým kontrolórom

kedysi pomáhala v odhaľovaní ilegálnych páleníc.

Zabudnutý horský národ na konci Európy. Slovensko je krajšie

než Škótsko, no v čom to je, že Škótsko je omnoho známejšie?

Istý Škót menom Alexander Flemming vynašiel penicilín, ďalší zas

chloroform, alebo napríklad telefón, či bicykel. Sochu ekonóma

Adama Smitha nájdete v centre Edinburghu. A aj Harry Potter

je Škót. J.K. Rowlingová o ňom písala v kaviarni The Elephant

House. Škótkou je aj prvá vyklonovaná ovca Dolly. Ovce máme

predsa aj na Slovensku…

Ešte dve rady na záver:

Whisky si nepýtajte on the rocks. Budete považovaný za barbara.

Scotch sa pije z pohára so širokým dnom, ktorý si chytíte zospodu

do dlane, teplo ruky uvoľní arómu a vy si drink vychutnáte.

Dvakrát si rozmyslite, či sa budete Škóta odetého v kilte pýtať,

či ho nosí skutočne naostro… Mohol by vám to chcieť ukázať!

ŠKÓTSKO

105

SLOBODA

106

V

yzliekli sme sa, bežali po pieskovej pláži, prešli asi dvojmetrový

skalný prah, skočili a začali plávať a plávali a plávali, voda

je vo výške sedemsto metrov nad morom príjemná a chladivá

napriek tomu, že sa nachádzame iba tri stupne od rovníka.

Vynorím hlavu a predo mnou sú vrchy Konga porastené džungľou

plnou goríl. Aj dnes sa tam tvrdo bojuje. No ja som v Burundi

a od južného Kiwu ma delia vodu Tanganiky, najdlhšieho jazera

sveta, ktoré slúži ako najväčší africký rezervoár pitnej vody. Nikdy

som si nemyslel, že sa dostanem k brehom mystického jazera,

kde stáli moji hrdinovia Speke a Burton. Fotím sa pri kameni,

kde Livingstone a Stanley v novembri 1871 vyryli svoje mená.

Po najväčšom krokodílovi sveta, ktorý váži tisíc kilogramov

a obýva tieto severné brehy Tanganiky ani chýru, ani slychu.

Gustave vraj zožral viac než tristo ľudí.

Sme tu v krátkej perióde pokoja, prechádzame krajinou na juh

a ja sa snažím preniknúť do jej podstaty. Nájsť genius loci. Keď

zastavíme v dedinkách, zhrčia sa okolo nás všetci. V rukách

majú mačety, čo je tu základný pracovný nástroj. Už sedem

rokov, odkedy sa skončila občianska vojna, si nimi ruky navzájom

neodsekávajú. V Burundi vyhrala vojnu skupina nízkej kasty hutuov,

ktorí tvoria v Burundi aj v susednej Rwande výraznú väčšinu.

V susednej Rwande vyhrala skupina vysokých aristokratických

tutsiov. V Burundi je chaos, Rwanda sa pretvára na raj (niektorí

hovoria Švajčiarsko) Afriky. Dole pri ceste sa v hrdzavých sudoch

vyrába palmový olej. O chvíľu vidíme, že v Burundi majú radi

alkohol, a tak navečer prituhne. Rybári sa bijú, padajú a trhajú

si tričká, vstávajú a zasa sa bijú. Nikdy neviete, ako to dopadne.

Vzplanutie z pokoja do amoku je tu v Afrike rýchle ako zrýchlenie

Formuly 1, všetko je tu rýchle a pravé. Keď ste v Afrike, cítite, že

žijete. Na večeru máme rybaciu polievku v hoteli, kde v roku 1962

zastrelili prezidenta. Hlavné jedlo je prekvapujúco ryba z Tanganiky,

k tomu ugali z kasavy a pivo Primus. Joj, toto pivo som

naposledy pil v Kinshase v Demokratickej republike Kongo. Sme

partia skúsených cestovateľov, akých beriem na takéto výpravy,

a tak porušujeme základné pravidlo nechodiť po meste v noci.

Pouličné osvetlenie neexistuje, z každého rohu počuť bubnovanie.

Sedíme v najlepšom bare štátu, ktorý sa volá Havana, živú hudbu

zabezpečuje spevák z Konga. Má to šťavu, všade sme jediní belosi,

a tak si užívame exkluzívny večer a všeobecnú pozornosť.

Je nádherne ráno, slnko svieti, vetrík prináša od Tanganiky

svieži vzduch. Kvety voňajú tak silno, že sa z toho točí hlava.

Dnes vyrážame na sever do hôr. Zastavujeme sa na futbalovom

zápase, to je tu evidentne národný šport. Polovica povzbudzujúcich

sú školáčky, všetky majú vyholené hlavy. Takto nedostanú

vši, ale aj muž vie, že toto dievča je ešte školopovinné a nemá

si s ňou začínať. Dlhé vlasy sú v Afrike symbolom zrelej ženy.

Nikde inde na svete som nevidel toľko ľudí športovať. Africké

asfaltky sú bežne plné chodcov. Každý tu chodí peši a to do

školy desať až dvadsať kilometrov jedným smerom. Bežne tu

ľudia nachodia za deň desiatky kilometrov, dajú si nošu na hlavu

a idú. Preto sú takí chudí, majú také dobré postavy, preto tu

nikto nepozná bolesti chrbta. No tu v Burundi všetci po ceste

behali. Stretávame družstvá v počte päťdesiat až sto členov,

ktorí behajú minimálne pre zdravie. No niektorí majú zrejme

aj vyššie ambície, veď Burundi získalo v Atlante na behu na

päťtisíc metrov olympijské zlato.

Auto tu nemá nikto, ani skúter, tu je maximálny luxus bicykel.

Keď sa niekedy v blízkej dobe dostanete do Burundi, zamerajte

sa na fotografovanie bicyklov. Ja mám rozsiahle portfólio.

Chalani a mladí muži majú tie svoje bicyklíky neuveriteľne

vymachrované, do detailov, to sme nemali ani my za socializmu.

Rapkáče na kolesách, obtočené špajle farebnými drôtikmi,

desať spätných zrkadiel. Jeden frajer mal na hlave kúpaciu

čiapku, aby mu to znižovalo odpor. Vymachrovaní cyklisti majú

na bicykloch naložené ohromné náklady, napríklad šesťdesiat

kilogramov banánov. Z kopca to púšťajú, čo to dá. Majú to

vyrátané a idú na centimetre. Dolu to ide, ale hore kopcom je

to na tých čínskych šunkách strašná makačka. Šťastlivec na

fotografii sa chytil nášho Land Cruiseru a necháva sa hore

kopcom vytiahnuť.

Posielame pohľadnice, tento starobylý zvyk sme v starobylom

kráľovstve obnovili. Dnes o 11.11 v roku 2011 opustíme krajinu

a začína sa iná odysea v krajine tisícich vrchov… Burundi je

každopádne prekvapenie, ktoré si zaslúžia odvážni cestovatelia.

BURUNDI


107

PRE ODVÁŽNYCH CESTOVATEĽOV

108

úto krajinu som navštívil trikrát. Raz som sem letel triedou

T biznis a v tej nenalievali žiaden alkohol, lebo Burkina je moslimská

krajina. To by vám nenapadlo, však. Mám rád tieto rozdiely,

letieť biznisom a potom zažívať tvrdú Afriku, kam iní nechodia.

Krajina síce skončila na 173. mieste zo 179 v hodnotení kvality

života (tabuľka OSN), no ja taký pocit nemám. A hlavne je veľký

rozdiel medzi tabuľkovým hodnotením a otázkou, či sú ľudia

šťastní. Tento druhý výskum zaberie omnoho viac času aj energie.

Nič konkrétne v Burkine nie je, no šesť ľudí z mojej skupiny sa

sem vrátilo spolu so mnou po druhý raz. Je tu jednoducho fajn.

Hornú Voltu premenoval v roku 1984 generál Thomas Sankara

a Burkina Faso znamená v preklade Krajina slušného muža.

Sankara je miestny Che Guevara, rojko, ktorý chcel vytvoriť

nádherný štát bez korupcie, kde by sa čestným ľuďom darilo

a kde by všetci boli šťastní. No rozhodol sa, že to zvládne sám,

bez pomoci, či ochrany Európy. V extrémne ľavicovej Afrike

tých čias bol iba ľahko vľavo. Za jeho vlády bola Burkina Faso

jednou z mála afrických krajín, ktorej išlo HDP hore. Bohužiaľ,

vláda Sankaru nevydržala dlho. Po piatich rokoch ho mladí

dôstojníci zatkli, vyviezli za mesto a zastrelili. Moc prevzal jeho

blízky druh Blaise Compaorè a ten už rovnakú chybu neurobil

a s Francúzskom bol jedna ruka. Na oplátku západu neprekážalo,

že „demokraticky“ vládol 27 rokov. Tu v Burkine sa hovorí, že

otec Thomasa Sankaru, lekár z kmeňa Fulani, Blaisovi platil

vojenskú akadémiu. Všeobecne sa tvrdí, že Sankaru dal zavraždiť

Compaorè. A v Burkine sa tiež hovorí, že Blaise prišiel za otcom

Thomasa Sankaru s informáciou, že zabili Thomasa, a otec

vedel, kto je za tým, no odpovedal ako múdry muž: Hlavne, že

mi ostal ďalší syn, Ty.

Blaise Compaorè sa stal zaťom silného vodcu Pobrežia Slonoviny

(Houphouet-Boigni). Vytvorila sa tak silná klika, ktorú

Francúzsko podporovalo. Napriek rôznym nepokojom to bola

posledných tridsať rokov najstabilnejšia krajina regiónu. Problémy

sa vyhrotili až od roku 2014. Na sever krajiny, do Sahelu sa

dnes neodporúča vstúpiť. Je obava, že prsty teroristov z Mali

a Nigeru by mohli dosiahnuť až sem a únos turistov je reálny.

Burkina si dáva pozor, aby sa také čosi nestalo. Do armády tu

dávali väčšie peniaze než v napríklad v Mali, oblečenie vojakov

Burkina Faso je oproti Mali luxusné.

Tu v hlavnom meste je však pokoj a to ten najväčší, aký si len

viete predstaviť. Burkinabè skončili pred rokom 2014 na svete ako

desiaty najšťastnejší a najsympatickejší národ. Moja vtedajšia

skúsenosť to iba potvrdzovala. Burkinabé boli vskutku príjemní

a čestní ľudia. Je neuveriteľné, ako dokáže idea štátu ovplyvniť

správanie sa. No v poslednom prieskume skončilo Burundi 156.

zo 156 krajín, totálne na poslednom mieste. Ouagadougou je

najcool názov hlavného mesta. Vyslovte to! Keď však viete, že

sa to vyslovuje Wagadugu, máte to ľahké, respektíve Waga,

ako ho skrátene volajú všetci domáci.

Zbieram africké masky a sošky. V Burkina Faso sú jedny z najlepších.

Mossi, Bwa no najradšej mám tie od kmeňa Bobo pri

hraniciach z Mali. Na severe Pobrežia Slonoviny som kúpil masku

od ľudí Senufo, ktorí sú animisti a pôvodom sú Burkinabé. Je

to asi päťdesiat centimetrov vysoká žena vysekaná z tmavého

dreva, s ostrou bradou a ostrými prsníkmi. Socha vyzerá

primitívne ako kubistické Picassove obrazy.

Prechádzame krížom celou krajinou od západu na východ, okolo

bavlníkových plantáží. Všetko sa zbiera ručne. Jeden check

post za druhým. Videli sme vyglančenú burkinácku armádu

s najmodernejšou výzbrojou. Očividne ju nikdy nepoužili. Ideme

po takzvanej ceste smrti. Keď vidíme tento prevrátený kamión,

chápem prečo. Zastavíme sa, či vodič niečo nepotrebuje, No zdá

sa, že Afričania sú totálne zmierení s osudom, neprejaví žiadne

známky problémov. Našťastie, bol v aute jediný a nikomu sa

nič nestalo.

BURKINA FASO


109

KRAJINA SLUŠNÝCH ĽUDÍ

110

ký je rozdiel medzi Flámom a batériou? Batéria ma pozitívnu

A stranu. Takéto vtípky si o Flámoch rozprávajú ich severní

susedia, Holanďania. Západné Flámsko a Východné Flámsko boli

bohaté už od trinásteho storočia, čo vydržalo tristo rokov. Po tom,

ako sa v roku 1648 zatvorila preprava tovaru po plytkej rieke Šelda

(Scheldt), došlo doslova ku kolapsu. K tomu sa pridali náboženské

trenice. Flámski králi boli katolíci, ľud bol protestantský. Flámsko

sa stalo chudobným krajom ovládaným kňazmi, iba tri percentá

populácie vedeli písať a čítať. Absolútna dekadencia. No táto

skaza spôsobila to, že nádherná architektúra stredoveku ostala

zachovaná a nenahradili ju moderné budovy.

A najlepším príkladom sú Bruggy, na ktoré sa práve pozeráte.

V kostole Panny Márie na fotografii v pozadí, sa nachádza jediná

socha Michelangela Buonarroteho mimo územia Talianska. Madona

s dieťaťom z roku 1504 je však rovnako drobná ako cikajúci

chlapček v Bruseli. Nie je to Pieta zo San Pietro vo Vatikáne.

Inak je každý jeden detail v tom meste zážitkom! Druhé Kyoto.

Dokonalé vo všetkom, úžasná strava, nemusíte jesť iba hranolky

a vafle, ale aj napríklad preslávené mušle.

Najväčším mestom Flámska sú Antverpy s pol miliónom obyvateľov.

Jeruzalem západnej Európy, centrum diamantového

priemyslu Európy a druhý najväčší prístav Európy má nádherné

hlavné námestie. Bruggy sú menšie, ale celé sú nádherné. Bývame

v hoteli v starej budove v centre a majiteľka má fabričku

na čokoládu. Na ulici, kde je náš hotel, sa nachádzajú hneď

tri obchody iba s čokoládou a v celom meste je ich viac než

päťdesiat, nechápem, ako sa môžu uživiť. Najlepší je v dnešnej

dobe Dominique Persoone. Dominique cestuje po celom svete,

aby objavil nové chute. Vchádzame do jeho obchodíku, kde sa

čokoláda vyrába priamo pred našimi očami, ručne sa miesi

a tvaruje. Ochutnávame slaninovú čokoládu, potom marihuanovú,

jahôdkovú a zvláštnosťou sú čokolády, ktoré majú tri rôzne plnky,

začne sa lekvárom, potom je to kakao a nakoniec oriešok a tie

chute sa po zahryznutí skvele prepoja. Alebo je to čokoláda tvaru

čiernej lebky, či červených úst. Najviac ma lákali čokolády so

svetovými názvami, a keď som okúsil Havanu, či Tokio, Marrakesh,

Bangkok, tak som sa zrazu do toho milieu premiestnil. Je fakt

dobrý. Dominique je čokoládovou celebritou, ktorá šokuje, veď

aj sám seba nazýva, Chock – o – lataire. Dominique robí svoju

prácu dvadsať rokov, vyrába čokoládu aj pre Rolling Stones, a aj

naposledy získal zlato v súťaži International Chocolate Award.

Má aj single origine čokolády, čosi ako má whisky single malt

a zaujala ma čokoláda z Vanuatu, ktorú som videl po prvý raz.

No ešte viac ako chute čokolády ma zaujali chute piva. Bol som

v obchode, kde predávajú 11 000 druhov piva (jedenásťtisíc).

Keby ste každý jeden deň vypili desať pív, tak by vám ochutnať

všetky trvalo tri roky. Skúšal som hlavne trapistické pivá a od

toho zážitku si kupujem aj na Slovensku pravidelne belgické

pivká a nepijem ich od smädu, ale vychutnávam si ich. A teraz

som objavil slovenský pivovar Kaltenecker z Rožňavy, a keď ste

to pivo ešte neochutnali, ihneď si nejaký Ale (vrchné kvasenie)

zožeňte. Bolo bežné, že v krčme v Bruggách mali sto druhov piva

a pre každé pivo iný pohár. Pil som pivo Kwak z pohára v tvare

presýpacích hodín, či La Corne du Bois des Pendus v sklenenom

rohu. No nielen poháre ale aj chute sú úžasné. Priznávam, nevypil

som ich sto a celkovo nemôžem podať ucelené zhrnutie, lebo

si koniec večera nepamätám. No keď som ráno ešte asi trošku

pripitý pri nádherne servírovaných raňajkách majiteľke povedal

vtip o baterkách, ktorý o Flámoch rozprávajú Holanďania, ihneď

kontrovala: Vieš, prečo majú Holanďania veľké nosné dierky?

Lebo vzduch je zadarmo.

BELGICKO

111

NAJKRAJŠIE MESTO FLÁMSKA

112

ia Orana! Fotografiu robím na druhej ceste okolo sveta

K na ostrove Rarotonga v roku 2004. Každú nedeľu sa ľudia

schádzajú v kostoloch. Oblečú sa do bieleho, dámy si na hlavu

nasadia nádherné ručne vyšívané klobúky. V Polynézii som zažil

desiatky takýchto nedieľ. No už nikde inde som nenašiel takto

pekne oblečené dámy. Po omši stretnutie pokračuje. Je tu malé

občerstvenie, koláčiky, banány, papaja. Potom každý o sebe

rozpráva a ja predstavujem celú našu skupinu. Zožneme samozrejme

úspech za to, že sme tu prví zo Slovenska, ale aj za to, že

keď u nás budujeme vodovod, musíme ho zakopať do zeme, aby

nezamrzol. To nikto z domorodcov presne nechápe, ale tušia, že

náš život je úplne iný než ten ich.

Včera sme prešli krížom ostrovom. Autobusom sa nechávame

zaviezť na druhú stranu ostrova. Potom okolo políčok tara s veľkými

lopúchovitými listami stúpame do hôr. Sme ako v rajskej

záhrade, všetko je pestré, voňavé, čisté. Stúpame hore a hore, je

nádherne. No zrazu sa začne príkrejšie stúpanie a k najvyššiemu

bodu Ihly nám to trvá takmer dve hodiny čistej makačky. Nie je to

jednoduché a ľahko sa dá zablúdiť. No dokázali sme to a ostrov

Rarotonga naozaj poznáme. Zbiehame dole, šmýka sa, veď je tu

blato, všade vlhko a to máme šťastie že dnes nepršalo. Fero pri

tejto ceste stratil svoju šiltovku, zistil to až ráno na druhý deň.

No čo teraz, absolútne netuší, kde to bolo. Má k nej akýsi vzťah,

o cenu tu priveľmi nejde. Večer nám niekto tú šiltovku prinesie,

z opačnej strany ostrova! Každý vie, že sme tu, a v tomto roku

sme tu riadnou vzácnosťou. Potom odlietame na ostrov so

záhoráckym menom Aitutaki. Má nádhernú lagúnu, možno

najkrajšiu na svete. Plavíme sa bazénikom hlbokým tak akurát,

s rozlohou niekoľko hektárov, nikde nikto. Stôl aj stoličky máme

v lagúne, nohy vo vode a okrem nás tu niet ani živej duše.

Ja sa vyberiem pozrieť na bicykli márae, vraj tu niekde má

byť. Niet tu ani metra asfaltu a ja šliapem na bicykli krížom

a pýtam sa, kde by to mohlo byť. „Choď rovno a pri mangovníku

pôjdeš vľavo,“ poradí mi stotridsaťkilová dáma. No do kelu, ako

vyzerá mangovník, nie som si teda istý, že zbadám, že mám

odbočiť vľavo a je tak strašne dusno, že vracať sa mi nebude

chcieť. Sú tu stovky stromov. No idem a uvidím a tu zrazu predo

mnou obrovitánsky strom, väčší ako lipa a od tej chvíle už vždy

mangovník poznám. Nájdem sväté miesto Polynézanov, iba také

tmavé kamene. Sadnem si tam do tieňa a predstavujem si tie

rituály, ktoré sa tu za tisíc až tisícpäťsto rokov, čo na tomto

mieste marae je, museli diať. Ešte som tu pred vykopávkami,

ktoré sa začali až o pár rokov neskôr, no to miesto má už teraz

zvláštnu mágiu.

Musím povedať, že Cookove ostrovy sú jedny z mojich najobľúbenejších

v Polynézii. Zachovali si ešte pôvodnú kultúru, no majú

aj skvelú infraštruktúru.

Keď sa vrátime pred odletom domov na Rarotongu, opäť

bývame hore na kopci. Oslavujeme, lúčime sa a o polnoci

niekto navrhne, že sa ideme kúpať. Chalani nasadnú na bicykle

a spustia sa dole k oceánu a tu zrazu strašný rachot. „Odtrhlo

mu obličku, Ľubo, bež sem!“ Bežím dole, aj keď nechápem,

ako ich napadlo to s tou obličkou. Dodo nevie hýbať rukou,

zmobilizujeme pohotovosť, príde ruská doktorka, ktorá nám

nadáva, že sme istotne pili. Ruska nás hneď prekukla. Spravia

röntgen a zistia, že to nič nie je. No pre istotu ruku fixujeme,

našťastie už letíme domov. Na Slovensku zistia, že má Dodo

roztrhnutý ramenný sval a ihneď ho operujú.

COOKOVE OSTROVY


113

NEDEĽA NA RAROTONGE

114

eď pochopíte pravidlá a trošku to budete sledovať, odhalíte

K taktiku, to množstvo variácií, čestnosť v boji, to, že aj menší

a slabší môže vyhrať, tak si sumo zamilujete. Deň v Tokiu sme

uzavreli na Omo te Sando a Middle Town (medzi Roppongi

a Akasakou) - najluxusnejšie obchodné domy, ktoré sú také

nové, že zmienku o nich ešte nenájdete ani na anglicky písaných

weboch. Dievčatami so zelenými a červenými vlasmi či v ružových

princeznovských šatách s kanadami na Haradžuko. Gurmánsky

som sa s Tokiom rozlúčil mušľami, suši a krabom.

No základom je pre mňa rozlúčka so zápasníkmi sumo - tretiu

najlepšiu stajňu mesta máme päť minút chôdze od hotela.

Japonsko som prešiel hore-dole sedemkrát a za ten čas som

sa spoznal s Yokozunom, ktorý ma vždy púšťa na tréningy.

Fotografia vznikla v máji roku 2006. Keď prídem na tréning,

ako keby som z hypermodernej doby skočil do obdobia šogúnov.

Tréningové metódy sú zastarané, žiadne moderné prístroje,

všetko ako kedysi za Tokugawu, vlastná váha a hlavne disciplína

a vytrvalosť. Mladí zápasníci začínajú trénovať už o štvrtej ráno,

profíci prichádzajú o siedmej a majster vchádza o ôsmej. Vtedy

všetci stíchnu, počuli by ste padnúť špendlík. Úcta, ktorú Yokozuna

dostáva od svojich zverencov, je neuveriteľná. Yokozuna

kývne hlavou a všetci sa razom opäť pustia do tréningu. Baran

baran buc a vyše stokiloví mladíci do seba narazia hlavami a to

zopakujú trikrát po sebe. Ani jeden z nich neuhne a sú to strašné

rany. Každá stajňa a každý tréner má svoje metódy tréningu…

Je máj a ja sledujem aj zápasy naživo priamo v hale Ryogoku

Kokugikan. Je prekrásna slnečná májová nedeľa. Prvému ozaki

z Európy, štíhlemu dvojmetrovému Bulharovi s umeleckým

menom Kotooshu sa dnes nedarilo. Teda ani nemohlo. Narazil na

toho najlepšieho, na môjho favorita, Mongola Hakuha a prehral.

Ja som vyhral pivo.

Sumo federácia sa v roku 2001 dohodla, že je osemdesiatdva

techník ako vyradiť súpera. Slováci vymysleli dnes v kokugikane

novú techniku. Nášho japonského kamaráta sme zlikvidovali

takticky a po troch fľaškách saké ľahol. Najprv vyhral Myabjama

a teraz Hakuho porazil Estónca Baruta. Takže budú o pár minút

bojovať proti sebe a víťaz získa pohár od cisára. Okolo cisára

sa v tejto krajine točí všetko. Aj maratón sa dnes behal okolo

cisárskeho paláca a mňa mrzí, že som sa nezúčastnil. Dal som

prednosť umeniu a pretlačil som sa na výstavu japonského

maliara Leonarda Foujitu. Takéto rady sú tu od konca marca,

kedy výstavu otvorili. Dnes bol posledný deň. Foujita po skončení

univerzity žil takmer celý svoj život v Paríži, kamarát Modiglianiho,

bohém. Stálo to zato!

Finále turnaja je medzi Myabjamom a Hakuhom. Myjabjama

v preklade znamená elegantná hora (188 cm a 188 kg). Hakuho,

biely mytologický vták (192 cm a 154 kg) je pôvodom

Mongol, jeho otec získal striebro vo voľnom štýle v zápasení

na olympiáde. Hakuho nie je v tomto roku ešte yokozuna, no

vidím jeho ohromný talent. Jasne vyhráva a začína sa jeho

neuveriteľná kariéra, ktorú od tejto chvíle sledujem. Hakuho je

jedným z najúspešnejších bojovníkov v celkovej histórii sumo.

Minulý rok získal už tisíce víťazstvo.

JAPONSKO

115

STAJŇA SUMO

116

dravím z Guiney. Nie z Papuy, nie z tej portugalskej (Guinea

Z Bissau), nie zo španielskej (Rovníková Guinea), zdravím vás

z tej pravej Guiney. Z francúzskej, ktorá sa niekedy, aby to človek

nemusel vysvetľovať tak, ako ja teraz, prezýva Guinea-Conakry.

Je krásne slnečné ráno a ja vám píšem z najvyššieho poschodia

hotela Grand, ktorý je v tomto meste inštitúciou. Patrí Číňanom

ako celý zvyšok Afriky. Vlastnia tu druhý najlepší hotel v meste,

najväčší supermarket, čínsku reštauráciu, veľké kasíno a čínsky

bordel so stopercentnou čínskou obsluhou. Všetko maximálne

segregované, oddelené plotom a strážnikmi. Je to úsmevné, keď

vám Číňan ráno zaželá bonjour.

Môj šofér Mussa ma mal čakať po prílete, no nečakal, a to som

čakal. Mussa proste nedošiel, včera prekročil hranice s Mali, zmenil

si SIMku na guinejskú a nikomu nedal vedieť.

Palmy sa lenivo kníšu vo vetre, cítiť slaný vzduch oceánu. Smerujeme

do centra mesta na cíp polostrova, ktorý bol kedysi bránou,

kde námorníci vošli, ale už nikdy neodišli. Skolila ich malária

a cholera. Túto tradíciu si mesto ponechalo.

Ráno mame budíček o štvrtej, dáme opulentné raňajky – kuchár

vstal kvôli nám – a vyrážame. Tu vo Fouta Djallon vládne

moslimský kmeň Fulani. Tu pramení úžasná rieka Niger. A naša

dokonalá cesta krížom Západnou Afrikou sa začína.

Kankan je moje mesto. Je to najväčšie vnútrozemské mesto

Guiney, s letiskom, ktoré nefunguje. Kankan je mimo klasickej

turistickej trasy, ak sa v Guinei o turizme dá vôbec rozprávať.

Nie je veľa bláznov, ktorým sa chce sedieť v aute osemnásť hodín

a natriasať sa, aby sa sem dostali. Kankan s prastarou históriou

je mimo turistických ciest. Je to prudérne, ortodoxné, moslimské

mesto a to frivolné pomenovanie mesta je zavádzajúce. Je

polnoc, všade tma. Zastavujeme taxikára, aby nás zaviedol do

hotela. Chlapík na motorke (iné taxíky tu nie sú) pohotovo zdvihne

telefón a volá – myslím si, že si chce potvrdiť cestu k hotelu – no

on volá mame a chváli sa, kohože to stretol. Všetci čakáme.

Druhy telefonát je už o ceste k hotelu. Po piatich minútach ukáže

jedným smerom. Presne opačným, než je náš hotel.

Hotel je miestny luxus. Je tu jediný. Uteráky? Budú neskôr, o rok.

Použiť WC? Choď k susedovi na dolnom poschodí, na prvom, kde

bývaš, nie je tlak. Generátor hučí celu noc.

Zastavujeme sa na starej koloniálnej pošte, ktorú šialeným spôsobom

opravujú kachličkami a betónom. Majú štyri pohľadnice.

Nie štyri druhy, ale štyri kusy. V Kankane strávil mesiac francúzsky

cestovateľ René Caillie. Bol to prvý beloch, ktorému sa podarilo

dôjsť do bájneho púštneho mesta Timbuktu a aj z neho živý odísť.

René išiel presne po tej istej trase, po prúde rieky Niger, kadiaľ

sa chystáme my. Verím, že budeme mať rovnaké šťastie ako

on. Kankan je centrom Mandingov, mocného kmeňa, z ktorého

je terajší prezident Guiney (aj ten prvý), bývalý prezident Sierra

Leone (Alhaji Ahmad Tejan Kabbah), prezident Pobrežia Slonoviny

či Gambie, ako aj veľkí králi v Mali (napríklad Mansa Musa je

Mandingu) čí tamojší Karel Gott, Salif Keita. Veľké percento krvi

černochov v USA je taktiež Mandingu. Je ich trinásť miliónov, sú

to poľnohospodári známi svojou silou a vytrvalosťou.

Za Kanánom v Namankoubala odbočíme zrazu prudko vpravo.

Po prašnej rozbitej ceste míňame termitiská v tvare hríbikov

a v hustom prachu ukrajujeme kilometer za kilometrom. Škrrrk

a ešte raz a ešte. Z čoho máme podvozok, že to vydrží? A zrazu

cez územie nikoho vojdeme do mesta. Takýto pocit ste museli

mať, keď ste za čias Jacka Londona vstúpili do Dawson City.

Červeni ľudia sa hrabú v červenom bahne, všade hukot, červená

voda tečie červeným potokom, miestnym Klondikom. Sme

v baniach na zlato.

Aha, to sú zlatinky a tu dokonca nuget. Hneď ho tu môžete kúpiť,

gram za 240 000 CEF. Mladí chalani hĺbia šachty. Hlboké okolo

desať metrov, no mne sa zdali hlbšie. Polovica z nich pospávala

v tieni, boli úplne hotoví, celí zablatení, od nohavíc až po tvár. Mladí

chalani, úplné zničení, každodenne riskujúci život. Tento týždeň

zomrelo dvadsať ľudí, jedenásť hneď po tom, ako ich zavalila

hlina v padajúcej šachte a zvyšok umrel v nemocnici, podľahli

zraneniam. Na hranici stretávame amerického misionára a on

hovorí, že toto sa deje vkuse. Zháňam príbehy, pýtam sa a pýtam.

Zbohatol niekto? Nie, iba môj šéf, ten našiel sedem kilogramov

zlata. Boli tu tento rok (je koniec novembra) nejakí turisti? Nie,

sem nikto nechodí. Prečo sa tohto nechytí vaša vláda, prečo

neprídu s kvalitnejšími strojmi? Po úprimnom smiechu zaznie

stručné vysvetlenie: vitaj v Guinei, kamarát!

GUINEA CONACRY


117

BANE NA ZLATO

118

arshallove ostrovy su už pod vodou?“ pýta sa Vanity

„M z Mikronézie. O svojich susedoch nevie nič. No väčšina

sveta o Marshallových ostrovpoch nič nevie. Sú trošku od ruky.

Marshallove ostrovy patria k najohrozenejším štátom sveta. Už

v roku 2008 sa vlny preliali cez najvyšší bod ostrovov - s nadmorskou

výškou tri metre - zničili hlavné mesto Majuro a spôsobili

chaos. V najlepšom hoteli krajiny (tradíciu držíme) máme objednanú

špeciálnu miestnosť na večeru iba pre nás - Tichomorský

salónik. Saša má narodeniny. Spievame živió, pijeme slušné vínko

a domorodci donesú tortu. Keď však vyjdete von, do miestnej

reštaurácie, spadnete kvalitou o tri stupne. V noci to tu vyzerá

drsne, skupinky hladných psov a ožratých domorodcov sa potĺkajú

okolo hlavnej cesty. Sú nízki, tak 150-160 centimetrov, no

ich priemerná hmotnosť atakuje stovku. Viete si predstaviť tie

tanečné kreácie na parkete? Chlapi su ožratí namol a netancujú,

ženičky poskakujú tak, že mám pocit, že sa tento ostrovček

odtrhne. Dnes prši ako z krhly, či skôr ako keď vodu vylievate

z vedra. Rano sme boli v kostole. Základnou vyzdobou palmovej

nedele sú palmy, väčšina domorodcov prišla v zelených šatách

a spevy su nádherné. Ježiša musela hrať však žena. Miestnych

chlapov na to evidentne nedokázali prehovoriť. V matriarcháte

hrá žena významnú ulohu. Chlap sa celý život iba hrá.

Oproti hotelu máme obchod. Keď sa pozerám na krabicové mlieko,

zisťujem, že je z Austrálie a tri mesiace po záruke. Vtedy vznikol

nápad odfotiť túto fotografiu. Ja viem, čakali by ste tyrkysové

more a kokosovníkové palmy a áno, je to pravda ako na väčšine

miest v Oceánii. No toto je presnejšia charakteristika. Potom si

všimnem že väčšina tovaru v obchode patrí do zóny potravín po

záruke. Inak to tu ani nejde robiť. A o fotografii je rozhodnuté.

Najväčšmi ide na odbyt lanšmit, po anglicky spam a vraj to je

dôvod, prečo sú domorodci takí tlstí.

Vilo natiahol cez izbu dentálnu niť a suší na nej „kostolné veci.“

Prestáva pršať, lagúna, ktorú cez koruny paliem vidíme, sa začína

upokojovať. Vyrážame pozrieť hlavný atol Marshallovych ostrovov

a všetky asfaltové cesty, čo tu na ploche milióna kilometrov

štvorcových majú. Toto je oddychový, prací, písací deň. Takže

doobedný dažď vyhovuje. Včera však bolo krásne. Marshallove

ostrovy sú uplne iné než sme videli v Mikronézii. Doteraz mal každý

ostrov dominantný vrch či dokonca vnútroostrovné pohorie. Tu je

dvadsaťdeväť atolov, čo sú ostrovčeky pospájané do uceleného

tropického náhrdelníka a vrch nenájdete žiaden, samá rovina, kde

je najvyšším bodom kokosovníková palma. Naše lety sú zároveň aj

vyhliadkovými a je to nádhera vidieť pod sebou ostrovčeky, okolo

odtiene modrej a zelenej a biely príboj z tej strany otvoreného

mora, kde ostrovčeky chráni koralový ríf. Atol Majuro má vyše

šesťdesiat takýchto ostrovčekov. Plavíme sa na našej jachtičke,

opúšťame zónu s množstvom veľkých rybárskych lodí a vchádzame

do oblasti gýču. Jeden krajší ostrovček za druhým. Sýta

zeleň kokosových paliem, mangrovov, chlebovníka a pandamusu

bojuje s tyrkysovými farbami mora. Tu vo vnútri obrovskej lagúny

je voda plytká. Maximálne šesťdesiat metrov. No hneď za lagúnou

sú tri kilometre hlbočizného oceánu. Šnorchlovanie je svetové.

Najprv sa ponárame k havarovanému lietadlu, potom k vrtuľníku,

ktoré ležia päť metrov pod hladinou. Dnes sa bol Juro potápať

k vraku v hĺbke dvadsaťdva metrov. No geniálne šnorchlovanie

je priamo z brehu. Tri metre od brehu začínajú koralové záhrady,

v nich koralové hrnce plné dúhových rybičiek. Hádajte, koľko ľudí

bolo na pláži okrem nás? Áno, celučičký ostrov máme iba pre seba.

Iba domorodec, ktorý ostrovček upratuje, nám donesie čerstvé

kokosové orechy. Zdá sa nám, že toto je raj. Aj keď ostrovček je

tu na hlavnom atole predsa len turisticky dostupný. Strašne rád

by som vidieť aj iný atol. No lode čo medzi atolmi chodili, boli

zrušené, bežná doprava nie je. Musíte si prenajať vlastnú loď

a dobrú loď, aby tú cestu vydržala a to je drahé, veľmi drahé. Plus

na otvorenom mori musí byť dobré počasie. Teraz sa plavíme

na našej jachtičke bezpečnou lagúnou a ja robim sto rovnakých

fotografií s uniformným motívom zelenej s modrou v pozadi

s bielym príbojom. Keď viete kam ísť a odidete z hlavného mesta,

ostrovy pomenované po britskom kapitánovi Johnovi Marshallovi

vedia byť naozaj svetovou špičkou. Toto bol náš ďalší výnimočný

deň! S tuniakom, krevetami, mahi mahi či wahoo v žalúdku

zdravím z cesty severným Pacifikom.

MARSHALLOVE OSTROVY


119

ZÓNA POTRAVÍN PO ZÁRUKE

120

íše sa rok 2006 a nám sa podaril neuveriteľný husársky kúsok.

P Dostali sme sa do oblasti 7 sestier ako prví. Cestuje s nami

redaktor vydavateľstva Lonely Planet Mark Elliott, ktorému sme

vybavili povolenie na cestu. Potom nám hráva na ústnu harmoniku.

Sme tu o rok skôr pred ostatnými turistami a to sa ráta.

D: domorodec. J-ja.

D: Prečo ste sem prišli?

J: Sme turisti.

D: Aha. Chápem… Ste výskumníci?

J: Sme turisti.

D: Aha. Hm. Samozrejme, chápem, turisti. Ste z National

Geografic, však?

Sme v Arunachal Pradeshi, v jednej z najzastrčenejších častí

Indie - v oblasti bez akejkoľvek infraštruktúry. V meste je vždy

jeden hotel, maximálne dva pseudohotely, každý tak pre osem

až pätnásť. No niektoré grandiózne nápisy HOTEL neznamenajú,

že tu naozaj hotel je. Je to nedorozumenie a chaos v pojmoch.

To je tu vcelku bežné. Niekto z dedinky išiel do Kalkaty a tam

videl reštauráciu, ktorá bola súčasťou hotela. A tak nakúpil štyri

umelohmotné stoličky a má HOTEL. V reštaurácii nevarí, veď niet

pre koho a tak všetko chátra. Pamätám si, ako sme sa rozbehli

k takémuto hotelu, ktorý mal okrem honosného názvu ešte ďalší

nápis Pepsi Cola. A naozaj tento hotel Pepsi má, no iba v zime a to

mu donesú jednu bedničku za rok. Keď prechádzame cez most,

je tu obrovský nápis Use condom! Na našom ozajstnom hoteli

ideme na záchod a objavíme stupačkový (bulharský) záchod, ale

sedemdesiat centimetrov nad podlahou. Tu ľudia splachovací

záchod nepoužívajú, niekto ho išiel do Kalkaty kúpiť, v moslimskej

štvrti bol najlacnejší a tak ho kúpil, a keď ho osádzal, osadil ho

ako európsky. Viete si predstaviť čupieť v podrepe na stračej

nôžke vo výške sedemdesiat centimetrov? Toto tu máme denne,

nikto nechápe naše potreby, sprievodca je povinný, ale nevie nič.

Strmé kopce, uzučké doliny, hustá - najhustejšia džungľa. Dole sa

vinie Brahmaputra a jej malé prítoky. Ľudia sú tibetsko-barmského

pôvodu a jeden kmeň nerozumie druhému. Keď zastaneme,

vidieť, že dlho nevideli bieleho. „Ale áno, áno, tu kúsok dve hodiny

krížom cez rieku a potom dlho džungľou, býval jeden biely lekár.

Zabili ho miestni ľudia. Bolo to v roku 1911.“ Uf, to mi odľahlo. Všetci

nám o tom prípade rozprávajú, akoby to bolo včera a odvtedy

tu nikto nebol. Pri pohľade na visutý most sa však pochybnosti

dostavujú opäť. V Arunachal Pradeshi majú zrejme najdlhšie

visuté mosty upletené z prírodných vlákien na celom svete.

Keď si s odstupom času pozerám zápisky od účastníkov expedície

nachádzam toto: Dostupné mapy sú značne nepresné,

vzdialenosti sa líšia v stovkách kilometrov. Mestá sú vyznačené

na dvoch rôznych mapách raz na ľavom, raz na pravom brehu

rieky. Domorodci si skracujú čas na lodi vyberaním vší. Robíme

prieskum, čo je kde (kmene, dediny). Domorodí guidi nás nemajú

radi, lebo sme zvedaví. Desiaty deň cesty – moja košeľa už

vôbec nesmrdi.

Ospalý domorodec z recepcie priniesol dve veľké naftalínové

kopy zvané moskytiéry. Slávnostná večera sa začína miestnym

ryžovým vínom, ktoré chutí ako údené. Podávané v bambusovom

výreze, možnosť tajne vyliať sme využili. Večera následne

pozostáva (bohužiaľ) zo šiestich chodov. ani jeden nebol jedlý.

V noci nás strážia dvaja domorodci s ostrým dvojmetrovým

dlhým mečom. Sú fakt cool, už sa vôbec nebojíme. Vyhlásili

sme súťaž o najblbšieho šoféra. Prekvapivo, všetci sú na prvom

mieste. Miestni muži sú skutoční gentlemani. muž pomohol

svojej tehotnej žene dať na hlavu dvadsaťlitrovú kanvicu s vodou

a pokračoval v ničnerobení.

ja: prosím si colu. on: pepsi? ja: a máte aj coca colu? on: nie: ja:

tak si prosím pepsi. Priniesol sprite.

Myslím si, že toto je jasná ukážka, ako fungujú služby na miestach,

kde nikto nevie, čo vlastne chcete.

No ak sa pozriete na fotografiu, vidíte, že po tej námahe, ohromnej

frustrácii dosiahneme cieľ, prečo sme sem prišli. Svadba v kmeni

Apatani, kmeni, kde si ženy vkladajú do nosa obrovské kaučukové

štuple. Nevesta kráčala so sedemdesiatčlennou rodinou zo svojej

dediny pešo do dediny ženícha. Niesli dary, väčšinou ryžu. Za to

dostali mäso, vajíčka, hnedú domácu soľ a fľašky rumu. Pijeme

teple pivo a zajedáme soľou. Je šesť ráno a nalejú mi tri deci

whisky. Šaman náboženstva doni-polo = slnko-mesiac obradne

zareže sliepku a rozkrája jej pečeň. Rada starešinov pozoruje

pečienku a skúma, či bude manželstvo šťastné. Spievajú pri

tom, diskutujú, pijú tvrdý alkohol v obrovských množstvách

a fakt vyzerajú neuveriteľne fotogenicky. Ženy vo vnútri tancujú.

Spievame aj my a tancujeme nakoniec všetci spolu. Žiadni turisti.

ARUNACHAL PRADESH


121

SVADBA V KMENI APATANI

Destinácie

AFGANISTÁN 54

ANGLICKO 104

ANTARKTÍDA 64

ARKTÍDA 52

ARMÉNSKO 68

ARUNACHAL PRADESH 120

ASSAM 50

AZERBAJDŽÁN 88

BARMA 103

BELGICKO 110

BHUTÁN 56

BRAZÍLIA 98

BRITSKÉ PANENSKÉ OSTROVY 48

BURKINA FASO 108

BURUNDI 106

COOKOVÉ OSTROVY 112

DÁNSKO 110

DOMINIKA 60

EGYPT 10

FÍNSKO 58

GUINEA BISSAU 30

GUINEA CONACRY 116

HONDURAS 26

CHAD 62

INDIA 34

IRAK 32

JAPONSKO 114

JEMEN 24

JUŽNÁ KÓREA 46

KAMERUN 70

KATAR 72

KĽDR 44

KUBA 86

LADAKH 84

LIBÉRIA 20

MACEDÓNSKO 76

MARSHALLOVE OSTROVY 118

MAURETÁNIA 22

MEXIKO 78

PAKISTAN 38

RUSKO 18

SICÍLIA 42

STREDOAFRICKÁ REPUBLIKA 06

SUDÁN 96

SÝRIA 94

TIBET 16

TURKMENISTAN 12

USA 90

VIETNAM 08

ZANZIBAR 80

CHARITA

Ani z tejto knihy neuvidí autor ani cent. Celý

výťažok z exkluzívnych fotokníh Ľuboša

Fellnera ide na charitatívne projekty. BUBO

podporuje už 25 rokov vzdelanosť v odľahlých

miestach našej planéty a zároveň

tým robí dobré meno svojej krajine. Ide

o drobnú charitu v školách po celom svete.

Aktuálny projekt má za cieľ zabezpečiť trvalú

udržatelnosť podpory. 100% výťažku z knihy

ide na projekt, ktorý má zabezpečiť pomoc

Slovákov ľuďom, ktorí to potrebujú.

Nafotené na Leica Summilux-M 35 mm

f/1.4 ASPH © Ľuboš Fellner

Ľuboš Fellner - 100 krajín lovca zážitkov - 2. časť

Create successful ePaper yourself

Delete template?

Save as template?