vývoj vyuţívania krajiny trenčianskej kotliny a jej horskej obruby ...

prepojených sieťami. Toto usporiadanie nie je náhodné, ale odráţa základné črty vývoja
krajiny. V takto študovanom krajinnom priestore sa väzby prejavujú aj vo forme
synergických (vzťahových) závislostí, spájajúcich uvedené vrstvy do systému,
v regionálnej dimenzii zastúpeného geochorou.
Urbánkovej (1994) identifikácii relatívneho krajinného priestoru je blízka
koncepcia Buchwalda (1996 in Drdoš, 1999, s. 51): „Krajinný priestor je konkrétna
časť zemského povrchu (geosféry), ktorá podľa svojho historického vývinu (vývoj
krajiny), svojej štruktúry (krajinná štruktúra), svojho obrazu (krajinný obraz) a svojho
systému vzťahov (vzťahy v krajine) tvorí jednotu.“
Jeden zo znakov determinujúcich krajinný priestor je i vývoj krajiny (historickogenetický
aspekt). Pri jeho evalvácii budeme vychádzať predovšetkým z výsledkov
výskumu štruktúry krajiny (mozaiky krajinných jednotiek, reprezentovaných triedami
vyuţitia krajiny) ako konkrétneho prejavu transformácie prírodnej krajiny na krajinu
kultúrnu.
1. 1. 1. 3 Prírodná krajina
Príspevky Lipského (2000), Loţeka (1990), Mičiana (1984b), Miklósa
a Izakovičovej (1997) spájajú prírodnú krajinu s fenoménom pôvodnej, človekom
neobhospodarovanej krajiny existujúcej pred neolitickou revolúciou, kedy nedochádzalo
k pretváraniu krajiny človekom. V súčasnosti, aţ na ojedinelé výnimky, nemôţeme
uvaţovať o existencii prírodnej krajiny, formovanej iba prírodnými procesmi (Havrlant
– Buzek, 1985, Lipský, 1999), pretoţe kontinuálny antropogénny tlak, gradovaný najmä
v ostatnom miléniu, podmienil jej transformáciu na kultúrnu krajinu (Amorosi et al.,
1997, Červinka, 1995, Hanušin, 1996b, Hrnčiarová, 2004, Lipský, 1994, Martínek,
2001, Mazúrek, 1998a, 1999, Michaeli, 2005, 2008b, Semotanová, 2002).
Drdoš (1999) upozorňuje, ţe rekonštrukcia prírodnej krajiny na topickej
a chorickej úrovni má problematickú výpovednú hodnotu (porovnaj napr. Krippel,
1986, Semotanová, 1998, Wiedermann, 2000a, 2003, Dykyjová, 2000). Súvisí to so
skutočnosťou, ţe primárnu krajinnú štruktúru definujú potenciálne prirodzené
komplexné geosystémy abstrahované z recentnej krajinnej štruktúry (jej abiotickej
zloţky) a potenciálnej prirodzenej vegetácie. Tieto sa od reality odlišujú nielen
charakterom flóry a fauny, ale často i povahou mikroklímy a topoklímy, hydrologického
reţimu či recentných geomorfologických procesov, ktoré krajinnú pokrývku silne
ovplyvňujú (Minár, 2001).
Vyššie uvedené skutočnosti je potrebné zohľadniť pri deskripcii prírodnej
krajinnej štruktúry; v monografii ju stotoţňujeme s potenciálnymi geosystémami,
presnejšie s geoekologickými (prírodnými) krajinnými typmi, ktoré tvoria základ štúdia
otázok vyuţitia krajiny skúmaného regiónu.
1. 1. 1. 4 Kultúrna krajina
Pod pojmom kultúrna krajina chápe Ţigrai (1997b) viac-menej cieľavedomou
činnosťou človeka pretvorenú prírodnú krajinu. Súčasná kultúrna krajina je
priesečníkom prírodných, hospodárskych a sociálnych procesov; reflektuje stav
spoločnosti v kontexte jej ekonomickej, technologickej, sociálnej a duchovnej dimenzie
(Ţigrai, 1983, 1996b, 1997a).
Retrospektívny pohľad na problém chápania kultúrnej krajiny v geografickej
obci predloţil Ţigrai (1972). Z tejto a novších prác (napr. Mičian, 1984a, Miklós, 1999,
Ţigrai, 1997a, 1998, 1999c, Drdoš, 1999, Lešinská – Putrová, 1999) vyplýva,
11