Patagónia.pdf

PATAGÓNIA (literárny scenár) 

filmový prepis rovnomennej prózy Dušana Mitanu 

Adela Zvalová 

2. ročník 

šk. r.: 2007/2008 

VYSOKÁ ŠKOLA MÚZICKÝCH UMENÍ 

FILMOVÁ A TELEVÍZNA FAKULTA 

ATELIÉR DRAMATURGIE A 

SCENÁRISTIKY 

pedagóg: doc. Leo Štefankovič, 

ArtD.

1 EXT., ULICA IVANOVEJ DEDINKY, DEŇ 

Zakvitnutou ulicou vedľa seba kráčajú IVAN a jeho MATKA, 

pozerajú do zeme. Pri miestnej pošte stojí vyzdobený máj. 

Blížia sa k autobusovej stanici. IVAN len v tričku, v jeho 

3-centimetrových blond vlasoch sa na zátylku črtá tmavomodrý 

obrys ruže. MATKA vo fertuche vedľa neho poplakáva, 

posmrkáva. IVAN jej podá balíček papierových vreckoviek. 

MATKA z vrecka šiat vytiahne bielu vreckovku s vyšitým 

vianočným motívom. IVAN sa usmeje. 

IVAN: 

Naozaj nemám ostať? 

MATKA sa naňho vážne a skúmavo pozrie. 

MATKA: 

Nechcem, aby si tu zostal len kvôli 

mne... aby si sa obetoval. Aj on 

hovoril, že tu zostal len kvôli mne 

a že sa to preto tak skončilo. Ty 

si celý po ňom, až sa toho bojím, 

ako sa na neho podobáš. A vy sa 

neviete obetovať. 

Autobus zastavuje na nástupišti. Predtým, ako IVAN nastúpi 

do predných dverí, MATKA mu prstom urobí krížik na čelo. 

IVAN vezme jej zopäté ruky do svojich a pobozká ich. 

IVAN si sadá na zadné sedadlo a cez sklo pozerá na MATKU, 

malú zhrbenú, bezmocnú, ako sa stráca z dohľadu. 

2 INT., AUTOBUS, DEŇ 

IVAN si s výdychom oprie hlavu o sedadlo. Pozerá von 

oknom. Autobus obchádza dedinský kostol. IVAN prižmúri oči. 

3 EXT., PRED KOSTOLOM, NOC 

Je zima, vianočná omša sa práve skončila. Z kostola 

vychádzajú vymrznutí ľudia a živo si potriasajú rukami, 

želajú si pekné sviatky, dohadujú sa. Rozchádzajú sa do 

svojich domovov. Ivanov OTEC vyjde z kostola a pristaví sa 

pri najbližšej skupinke postávajúcich mužov, ktorí si 

túžobne zapaľujú cigarety. Ivanov OTEC si s nimi tiež 

potrasie rukou. IVAN vyjde z kostola chvíľu po OTCOVI. 

OTEC: 

No čo, chlapi, u koho hráme? 

(POKRAČUJE)

POKRAČOVANIE: 2. 

FRANTIŠEK: 

Tento rok u Laciho. 

FRANTIŠEK bratsky poklope LACIMU po ramene. LACI len 

radostne prikyvuje. 

LACI: 

Ale niekto musí doniesť karty, 

žena mi ich naposledy hodila do 

krbu. 

Skupinka chlapov sa svorne zasmeje. OTEC zbadá postávajúceho 

IVANA, ako si dýcha do skrehnutých rúk. OTEC sa lúči so 

skupinkou. 

OTEC: 

Tak na Štefana, chlapi! 

Pri odchode im kývne na pozdrav. Spolu s IVANOM prechádzajú 

dedinou. Pod nohami im vrždí sneh, okná domov žiaria 

sviečkami a farebnými žiarovkami stromčekov. 

IVAN a OTEC sa zastavia pred dverami domu a spustia popevok. 

IVAN A OTEC: 

Čas radosti a veselosti práve 

nastal svetu. 

MATKA v zástere otvorí dvere. 

MATKA: 

Pomodlili ste sa za mňa? 

OTEC: 

Pomodlili. 

Vchádzajú dovnútra. 

4 INT., KUCHYŇA, NOC 

Štedrovečerný stôl je nachystaný. Pri každom tanieri leží 

vetvička zelenej čečiny, uprostred horí sviečka. Za stolom 

sedia MATKA, OTEC a IVAN. MATKA s mištičkou medu pristúpi 

najprv k OTCOVI, potom k IVANOVI a urobí im na čelo medový 

krížik. Sadne si na svoje miesto, zopne ruky a zloží na ne 

vráskavé čelo. Potichu sa modlí. IVAN podá OTCOVI servítku a 

obaja si zotrú med z čela. MATKA zašepká "Amen". Veľkú 

polievkovú misu presunie zo sporáka na stôl. Naberá OTCOVI.

3. 


Na stole sa povaľujú kosti z kapra a zvyšok zemiakového 

šalátu. Na tanieroch ostali len omrvinky. OTEC si utrie z 

čela pot a rozopne si vrchný gombík na nohaviciach. IVAN 

odfukuje. Malátne podá MATKE prázdny tanier s rybími 

kosťami, odkladá zo stola. 

6 INT., OBÝVAČKA, NOC 

V obývačke sa váľajú kusy darčekového papiera, sveter s 

visačkou je rozložený na kresle, na jednej hŕbe poukladané 

nové knihy, sada bielych vreckoviek s vyšitým vianočným 

motívom, holiaca pena, ponožky a slipy, gazdinkovský 

kalendár, pena do kúpeľa. MATKA sedí v kresle pred 

televízorom a sleduje vianočný program. IVAN a OTEC hrajú 

šachy. Okrem šachovnice sú na stolíku aj dva prázdne 

štamperlíky a fľaša od slivovice s tekutinou už len na dne. 

IVAN zamyslený potiahne figúrkou. Pozrie na OTCA, lenže ten 

spí, hlava mu klesla na hruď. 

7 INT., SPÁLŇA, NOC 

IVAN a MATKA vlečú OTCA do postele. Bezvládne padne do 

perín. MATKA zašepká. 

MATKA: 

Je to kríž, ale aspoň nechodí do 

krčmy. 


IVAN sa pousmeje, pokrúti hlavou, no vzápätí si rukou 

prikryje ústa a premáha sa, aby nezačal plakať. Autobus 

stojí na zastávke, pristupujú ľudia. STARKÝ si chce sadnúť 

vedľa IVANA, IVAN zo sedadla vedľa seba presunie ruksak na 

svoje kolená. Znova sa zahľadí do okna. STARKÝ si 

všimne ružu na zátylku. Vyruší IVANA, nahne sa k nemu čo 

najbližšie. 

STARKÝ: 

A to čo máte na hlave? To sa neskaj 

nosí takto? 

IVAN: 

Prosím? Á, myslíte toto. 

IVAN sa zahanbene poškriabe na zátylku. 

(POKRAČUJE)


IVAN: 

Tá niekomu patrí. Starám sa o ňu. 

STARKÝ chápavo prikývne a bezzubými čeľusťami zamľaská. 

9 INT., IVANOV BYT, DEŇ 

IVAN vychádza z kúpeľne len v nohaviciach, do polpása nahý, 

s mokrými 8-centimetrovými vlasmi. Prehrabáva sa vecami v 

skrini. Vytiahne tričko, poobzerá si ho proti svetlu, vráti 

ho späť do skrine. Vytiahne košeľu a rozloží ju na 

rozkladací gauč. Vráti sa do kúpeľne. 

IVAN stojí pred zrkadlom, dlaňou skúša týždenné strnisko. 

Natáča tvár z jednej strany na druhú, obzerá sa v zrkadle. 

Skloní hlavu do umývadla a omočí si obe líca. Špricne si do 

dlane trochu peny na holenie. Dlaň s penou ale zastane tesne 

pred tvárou, IVAN chvíľku váha, potom si to rozmyslí a 

opláchne ruku pod vodou. Prejde do izby. 

IVAN si oblečie košeľu, ľahkú jarnú bundu, prehodí cez 

plece tašku a zabuchne za sebou dvere. 

O pár sekúnd počuť odomykanie vchodových dverí, IVAN 

vtrieli do kúpeľne. 

IVAN opäť stojí pred zrkadlom, tentoraz v bunde a s taškou 

na pleci. Rýchlo nanáša na tvár penu na holenie. Prúd vody 

stekajúci do umývadla párkrát preruší oplachovanie 

zapeneného holiaceho strojčeka. IVAN urobí pár posledných 

ťahov po líci a utrie sa do uteráka. Vychádza z bytu. 

10 EXT./INT., ULICA/HOLIČSTVO, DEŇ 

IVAN prechádza okolo malého holičstva. Zaujme ho, a vojde 

dnu. Sadne si do kresla na čakanie a pozerá na proces 

strihania ZÁKAZNÍKA pred ním. KADERNÍČKA popri cvakaní 

nožničkami stíha aj konverzovať. 

Dobrý! 

KADERNÍČKA: 

IVAN odzdraví kývnutím hlavy. KADERNÍČKA dokončuje 

zákazníkovu frizúru, z pliec mu metličkou ometá ústrižky 

vlasov. Pracuje mimoriadne rýchlo, ale šikovne. Na IVANA sa 

ani nepozrie, ale prihovára sa mu. ZÁKAZNÍK pred zrkadlom 

nesmelo obzerá nový účes. 

KADERNÍČKA: 

Čo to bude? 

(POKRAČUJE)


IVAN: 

Oholiť bradu. 

KADERNÍČKA vypustí ZÁKAZNÍKA spod plášťa a odprevádza ho ku 

pokladni. Kým nahadzuje čiastku, švihne pohľadom na IVANA. 

KADERNÍČKA: 

Ale no, to nie je vtipné. 

Štyristopäťdesiat. 

ZÁKAZNÍK zaplatí a odchádza. 

ZÁKAZNÍK: 

Majte sa, dovi! 

KADERNÍČKA sa usmeje a kývne hlavou na pozdrav. Rukou 

naznačí IVANOVI, do ktorého kresla si má sadnúť. 

IVAN sa usadí do kresla. Keď sa uvidí v zrkadle, nahne sa k 

svojmu odrazu a zblízka si prekvapene prejde dlaňou po 

tvári, akoby neveril, že je hladká. Usadí sa naspäť. 

KADERNÍČKA mu rukou prechádza po 8-centimetrových vlasoch a 

zamračí sa. 

KADERNÍČKA: 

Tak Vy si zo mňa robíte srandu. 

IVAN: 

Ja som len zabudol... Ale, vlastne 

nič. Tak teda dohola. 

KADERNÍČKA: 

Chcete vyzerať ako fanúšik 

Belasích? 

IVAN: 

Tak mi tam niečo vymyslite. 

KADERNÍČKA: 

Viem Vám vytetovať ružu na 

zátylok. 

IVAN: 

Vytetovať?! 

KADERNÍČKA: 

Jasné, len s kaderníctvom sa 

neuživím. 

IVAN vylúdi neisté "fú", ale rýchlo sa vzdá. 

(POKRAČUJE)


IVAN: 

Robte, čo chcete. 

KADERNÍČKA s radosťou vezme do ruky strojček a zapne ho. 


IVAN si s úsmevom pohládza zátylok, vlasy sú dlhé asi 3 

centimetre. Autobus zastane na výstupišti. IVAN sa zbadá, 

sedadlo vedľa je prázdne. IVAN vyhodí na chrbát ruksak a 

vychádza z autobusu. 

12 INT./EXT., VLAKOVÁ STANICA, DEŇ 

IVAN si kupuje lístok pri okienku. 

IVAN: 

Do Bratislavy. 

Pracovníčka na druhej strane skla automaticky upresňuje 

požiadavku. 

PRACOVNÍČKA: 

Študentský - celý, spiatočný - len 

tam? 

IVAN: 

Celý a len tam. 

PRACOVNÍČKA IVANOVI vydá lístok. Za Ivanom stojaca skupinka 

násťročných dievčat sa uchechtáva na jeho zátylku. IVAN si 

ich nevšíma. Zamieri na nástupište, na ktorom už stojí vlak. 

Začuje hlásenie. 

IVAN nastúpi. 

HLÁSATEĽKA: 

Prosím, pozor, rýchlik číslo 604 

Dargov zo smeru Košice s konečnou 

zastávkou Bratislava - Hlavná 

stanica je pripravený na odchod. 

Ukončite nástup. 

13 INT., VLAK, DEŇ 

IVAN prechádza uličkou, nakúka do kupé. V strede vagóna 

nájde kupé, v ktorom sedí len jedna SLEČNA. IVAN odsunie 

dvere. 

(POKRAČUJE)


IVAN: 

Prosím Vás, máte tu voľné? 

Slečna odtrhne zrak od prefotených papierov s poznámkami a 

prikývne na súhlas. IVAN vyloží ruksak nad sedadlá a sadne 

si k oknu oproti SLEČNE. 

14 INT., LEINA INTERNÁTNA IZBA, NOC 

IVAN klope na dvere LEINEJ internátnej izby. Je plná 

medicínskych kníh, v rohu stojí umelohmotná kostra s čapicou 

na lebke a šálom okolo krčných stavcov. LEA je začítaná do 

knihy s názvom Vademecum. Zamyslene odpovedá na zaklopanie. 

Áno? 

LEA: 

IVAN: 

Prišiel Dedo Mráz. 

LEA otvorí dvere. IVAN stojí pred ňou v zimnej bunde, na 

chrbte má batoh a v ruke vrecko s pečenými zemiakmi. LEA sa 

oprie o zárubňu s rukou vbok a úsmevom na tvári. Načiahne sa 

za vreckom so zemiakmi a vychmatne ho IVANOVI. 

LEA: 

Neskoro, jeden tu bol už pred 

týždňom. 

IVAN: 

Len jeden? 

LEA sa urazí. Nahnevane tresne dverami. 

Debil. 

LEA: 

Odkráča k posteli a rozuzľuje vrecko. Dvere sa znova 

otvoria. IVANOVA hlava vystrúha ospravedlňujúcu grimasu. 

IVAN: 

Prepáč, bejby, ale vzrušuje ma, 

keď sa urážaš. 

LEA: 

Som ti dobrá len na blbé vtipy... a 

na sex. Tak sa mi zdá. 

LEA si hodí do úst zemiak. IVAN vojde do izby, sadne si na 

posteľ k nej a zloží si batoh. LEINE líca sa už vydúvajú od 

niekoľkých zemiakov. Smutne ich prežúva. 

(POKRAČUJE)


IVAN: 

Preboha. Myslel som si, že vieme, 

na čom sme. 

LEA: 

Áno, ale... 

LEA zmĺkne, preglgne sústo. Vyplašene sa pozrie do IVANOVÝCH 

očí. 

LEA: 

Som v tom. 

A s kým? 

IVAN: 

LEA: 

Musíš ma vkuse urážať? Si hnusný. 

IVAN LEU pohladí po tvári. 

LEA sa rozplače. 

IVAN: 

Prepáč. Ale ja za seba ručím. Si si 

istá? 

LEA: 

No... skoro. 

IVAN: 

Bola si u lekára? 

LEA: 

Hanbím sa. 

IVAN: 

Nehovor blbosti. 

LEA: 

Modlím sa, aby to boli len blbosti. 

IVAN: 

Tak sa prestaň modliť a choď k 

lekárovi. Veď to študuješ, čo sa 

máš čo hanbiť? 

LEA: 

No práve! Choď preč. Prosím ťa, 

choď preč. A nevracaj sa. Ja si to 

vybavím sama. Kašli na to. Choď 

už. 

(POKRAČUJE)


IVAN: 

Ako chceš. Ale nemyslel som to zle. 

Bolo nám predsa fajn. Hm? 

IVAN chytí LEU za ruku a rozčúlene ňou zatrasie. 

Čo? 

IVAN: 

LEA: 

Hej, bolo. Ale už bež. 

IVAN vstane, vyhodí si batoh na plece. 

IVAN: 

Tak ahoj. A keby si predsa len 

niečo... zavolaj, okej? 

IVAN sa obráti na odchod. LEA odrazu zvolá a zaprosí. 

LEA: 

Ivan! Poslednú pusu. 

IVAN k nej podíde a pobozká ju na čelo. LEA mu tvár chytí do 

rúk a prisaje sa na jeho pery. LEA zašepká. 

LEA: 

Stiahni roletu. Posledný raz. Potom 

odídeš. 

IVAN stiahne roletu. 

15 EXT., JAZERNÝ BUFET, DEŇ 

IVAN a VIERA stoja pri bufete, je leto, a jedia obložené 

chlebíky. VIERA má ešte mokré vlasy. 

LEA: 

Ahoj, Ivan. 

IVAN započuje svoje meno, otočí sa tam, odkiaľ sa ozvalo. 

Vidí LEU v objatí so statným mladým kulturistom. 

IVAN: 

Čau. Čo ty tu robíš? 

LEA: 

Dávno sme sa nevideli. Predstavíš 

nás? 

IVAN nemotorne zoznámi pár s VIEROU. 

(POKRAČUJE)


IVAN: 

To je Viera, Viera, Lea. 

LEA: 

A toto je Kamil. 

KAMIL si podá ruku s VIEROU, potom s IVANOM. 

KAMIL: 

Lea mi o tebe veľa rozprávala. 

IVAN je v rozpakoch. Rukou naznačí, aby si prisadli. LEA s 

KAMILOM sa usadia oproti IVANOVI a VIERE. 

IVAN: 

Dúfam, že v dobrom. 

LEA: 

Samozrejme. 

KAMIL: 

Nasadil si latku vysoko, ale už som 

ju prekonal, čo? 

KAMIL sa obráti na LEU a zvodne na ňu žmurkne. LEA sa 

koketne zachichoce. 

LEA: 

Inak by som si ťa nezobrala. 

IVAN: 

Idete sa brať? 

Musíme. 

LEA: 

IVAN: 

Zase si v tom? 

LEA a KAMIL sa rozosmejú. 

Nie, nie. 

LEA: 

KAMIL: 

Ozaj, mohli by ste nám ísť za 

svedkov. 

LEA naradostene zatlieska. 

Jasné! 

LEA: 

(POKRAČUJE)


IVAN: 

Veď sme skoro rodina. 

LEA: 

A čo vy dvaja? Ide vám to? 


IVAN sa prebudí z driemot, SLEČNA pred ním stále číta 

poznámky na papieroch, polovicu z nich má už odloženú na 

vedľajšom sedadle. Na kôpku pridá ďalší prečítaný papier. 

IVAN vstane, zloží ruksak, otvorí ho, prehrabáva sa, až 

nájde vrecko s horúcimi zemiakmi. Jeden vyberie a hodí si ho 

do úst. Vlak pribrzďuje, vchádza do stanice Žilina. 

17 EXT., ULICA IVANOVEJ DEDINKY/AUTOBUSOVÁ STANICA, DEŇ 

MATKA: 

Zober si aspoň na cestu... tvoje 

obľúbené. 

IVAN a MATKA stoja na zasneženom autobusovom nástupišti. 

MATKA vyťahuje z hrubého kabáta igelitové vrecko plné 

čerstvých horúcich vyprážaných zemiakov, podáva ho IVANOVI. 

IVAN si vytiahne zips na zimnej bunde až po krk. Vrecko 

vezme, zloží na zem batoh, čupne si, rozväzuje ho a snaží sa 

doň umiestniť zemiaky. MATKA poplakáva, posmrkáva. Vytiahne 

z vrecka kabáta bielu vreckovku s vyšitým vianočným motívom 

a vysmrká sa. Utiera si nos, až sa zrazu rozhorčí. 

MATKA: 

Ivan, keby si len nebol taký 

tvrdohlavý. Si celý po ňom, ste 

jeden ako druhý! 

No povedz, čo len ja mám zo života? 

Celý život driem a teraz toto. 

Čo? 

IVAN: 

MATKA: 

Toto. Všetko. 

IVAN: 

Ale veď sa nič nestalo. Neboj sa, 

všetko bude v poriadku. 

(POKRAČUJE)


MATKA: 

Čo bude v poriadku? 

Všetko. 

IVAN: 

MATKA: 

Veď ja viem. Do zajtra ho to 

prejde. Veď on to tak nemyslel. 

Ja viem. 

IVAN: 

Autobus zastavuje na nástupišti. Predtým, ako IVAN nastúpi 

do predných dverí, MATKA mu ešte stihne do vrecka bundy 

strčiť 500 korún. Kým si IVAN u vodiča pýta lístok, MATKA 

si vreckovou znova pretrie nos a sleduje ho, ako postupuje 

do voza. 


Do vlaku nastupujú ľudia, dvaja ROZKOKOŠENÍ kamaráti sa 

poštuchujú a obchádzajú kupé, zabávajú sa. Prejdú kupé so 

SLEČNOU a IVANOM a sadnú si do ďalšieho. IVAN len počuje, 

ako cez otvorené okno vyklonení hulákajú. 

ROZKOKOŠENÍ: 

Magistríííííí! Uéééj! 

Vlak sa pohýňa, odchádza zo stanice. 

19 INT., INTERNÁTNA IZBA, DEŇ 

IVAN oblečený v zimnej bunde skladá z poličky v izbe knihy a 

ukladá ich do cestovnej tašky vedľa plného batohu. Vojde 

PETER opásaný osuškou, v šľapkách a uterákom si šúcha mokré 

vlasy. Keď vidí IVANOVO balenie, pokrúti hlavou. 

PETER: 

Ty si fakt magor. Budem dúfať, že 

vieš, čo robíš. Ale aj tak. Podľa 

mňa si do týždňa naspäť. 

IVAN: 

Podľa mňa raz budeš stáť v rade 

na moju knihu a žobrať o podpis. A 

ja ti čo? Ukážem veľký... 

PETER sa vrhne na IVANA, okolo krku ho pažami zovrie do 

zámku. Chvíľu sa naťahujú, až IVAN zajauká. Do izby vstúpi 

PIŠTA. 

(POKRAČUJE)


PIŠTA: 

No čo je, buzny, vyrušil som vás? 

Chalani od seba hneď odskočia. 

PETER: 

Tuto kolega Mráz práve zahadzuje 

úspešnú právnickú kariéru, tak som 

mu chcel ešte naposledy dohovoriť. 

IVAN: 

Tvoj pokus ma dojal, ale už je 

neskoro. 

IVAN podá PIŠTOVI cestovnú tašku a sám vezme ruksak. PIŠTA 

sa začuduje. 

PIŠTA: 

To je všetko, čo máš? 

IVAN si zrazu na niečo spomenie a zrakom zrentgenuje 

priestor. Obráti sa na PETRA. 

IVAN: 

Nevidel si náhodou môjho Štrpku? 

PETER: 

To je taká tá malá tenká? 

PETER sa zohne pod stôl a vytiahne knihu spod jednej jeho 

nohy. S ospravedlňujúcim výrazom ju podá IVANOVI. IVAN 

prehodí smerom k PIŠTOVI. 

IVAN: 

Vidíš, presne preto odchádzam. 

20 INT., PIŠTOVO AUTO, DEŇ 

PIŠTA šoféruje auto značky Škoda Octavia, brázdi 

bratislavské cesty pokryté kašovitým snehom. IVAN sedí na 

mieste spolujazdca. 

IVAN: 

A čo to je vlastne za byt? 

PIŠTA: 

Jednej mojej známej, zdedila ho po 

dedovi. Alebo po babke. 

Odišla makať do Anglicka a asi tam 

zostane dlhšie. A byt potrebuje 

udržať nažive. Tak nieže ho 

(POKRAČUJE) 

(POKRAČUJE)


PIŠTA: (pokračovanie) 

zdevastuješ, povedal som jej, že si 

slušný. 


IVAN s PIŠTOM vchádzajú do bytu. 

PIŠTA: 

Vidíš, aký luxus, hneď vedľa máš 

krčmu, keby si sa nudil... 

Keď otvoria dvere, najprv prejdú cez miestnosť so záchodom 

zakrytým len závesom. IVAN ho prudko odhrnie, a utrhne celú 

tyč, na ktorej visí záves. PIŠTA hlasno odfúkne. Cez 

ďalšie dvere pokračujú do izby. Vládne v nej šero, zopár 

kusov starého masívneho nábytku dáva priestoru ešte 

ponurejší ráz. Cez okno so závesom počuť hluk cestnej 

premávky. IVAN tentoraz veľmi opatrne odhrnie záves na 

okne, aby vpustil trochu svetla. Otvorí okno a hučanie áut 

ešte zosilnie. IVAN sa rozhliada po izbe a škriabe sa na 

hlave. 

PIŠTA: 

Za ten nájom by si asi nič lepšie 

nenašiel. 

IVAN: 

Asi budem rád, keď zarobím aj na 

toto. 

IVAN odíde do kuchyne aj s batohom. Vyloví z neho štyri 

rožky v mikroténovom vrecúšku a bambino. Uloží ich na 

tanier, ktorý nájde v kredenci a zanesie PIŠTOVI. PIŠTA 

zavrtí hlavou na znak, že si neprosí. IVAN si sadne na 

rozťahovací gauč a začne odhrýzať z rožka s bambinom. 

PIŠTA si prezerá vysoké vlhké steny. 

PIŠTA: 

Nechám ťa, mám ešte robotu. 

IVAN: 

Pišta, počuj... keď sa už tak o 

mňa staráš... Nevedel by si o 

nejakej práci pre mňa, tam u vás v 

agentúre? 

Ako čo? 

PIŠTA: 

(POKRAČUJE)


IVAN: 

No... dáke slovné prkotiny. Zišiel 

by sa mi tréning na mozog... aj s 

nejakým smiešnym zárobkom. 

PIŠTA: 

Myslíš reklamné texty a tak? To by 

ťa bavilo? 

IVAN: 

No, kebyže mi zaplatíte... 

PIŠTA: 

Opýtať sa môžem. Dám ti vedieť, 

okej? 

IVAN odprevádza PIŠTU k východu. 

IVAN: 

Ďakujem za pomoc. Budeš hneď 

druhý, komu venujem prvú knihu. 

22 INT., BAR, DEŇ 

IVAN sedí s PIŠTOM v bare, IVAN si nalieva do pohára kolu, 

PIŠTA vyťahuje papiere na stôl. 

PIŠTA: 

No. Najprv to zlé. 

No dávaj. 

IVAN: 

PIŠTA: 

Tak tie prvé slogany... Teraz 

hovorím k tej letnej mobilnej 

akcii... Nič moc, ak ti mám pravdu 

povedať. Musí to byť trochu 

svižnejšie, lebo operátor nás s tým 

pošle dokelu. 

IVAN zamračene sleduje PIŠTU, ako prechádza po papieroch. 

PIŠTA: 

Ale tieto džúsové sú podľa mňa 

okej. Majú šmrnc, dajú sa ľahko 

zapamätať, vieš, to je ono, nech 

to pochopí aj posledný ujco z 

Hornej Dolnej, že práve ten džús je 

najlepší. Chápeš. 

(POKRAČUJE)


IVAN: 

No dobre, a výsledok je teda aký? 

PIŠTA sa pozrie IVANOVI do očí. 

PIŠTA: 

Niečo z teba vytlačíme. 

IVANOVI sa po tvári rozleje úsmev. PIŠTA mu podá ruku a 

bratsky mu ňou potrasie. 

PIŠTA: 

Ale musíš na sebe makať, kámo, 

vieme s tebou aj rýchlo skončiť. 

IVAN: 

Budem sa nažiť. 

PIŠTA: 

A čo tvoja kniha? 

IVAN: 

Super, super, ide to. Lepšie, ako 

som si myslel. 

PIŠTA: 

To rád počujem. 

K stolu prichádza čašníčka KVETKA. 

KVETKA: 

Čo páni, dáte si...? 

IVAN: 

Dva koňačiky, oslavujeme! 

KVETKA: 

Na koho to napíšem? Ivanko, vieš o 

tom, že tu máš už fajnú sekeru. 

IVAN: 

Na mňa, Kvetuška, čoskoro už žiadna 

sekera nebude. 

KVETKA neveriacky pokrúti hlavou a odchádza za pult. 

23 INT./EXT., BAR/ULICA, NOC 

IVANOVI zvoní mobil. Už mierne pripitý pozerá na displej. 

PIŠTA a niekoľko známych sa na niečom smejú. IVAN vstane zo 

stoličky a uteká von z baru. Ešte na schodoch zdvihne 

telefón a vyjde na ulicu. 

(POKRAČUJE)


MATKA: 

Ivanko? Ty si? 

IVAN: 

Mami, ahoj! 

MATKA: 

Neruším ťa? Môžem zavolať aj 

zajtra, len teraz sú lacnejšie 

hovory. 

IVAN: 

Nie, nie, to je v poriadku. 

MATKA: 

Ivanko, a máš sa dobre? 

IVAN: 

Jasné, mami, všetko je oukej. A vy 

sa máte ako? 

IVAN započuje, ako MATKA kričí OTCOVI do spálne. 

MATKA: 

Vydrž! Čo nie si schopný vyjsť ani 

na záchod? 

IVAN: 

Mami? Deje sa niečo? 

MATKA: 

Nič, Ivanko, netráp sa. Kedy nás 

prídeš pozrieť? 

IVAN: 

Práve som dostal prácu, neviem, 

mami. Ozvem sa ti. 

Ivan... 

Mami? 

MATKA: 

IVAN: 

MATKA: 

Opatruj sa, Ivanko. 

Čo otec? 

IVAN: 

V mobile sa ozve tón prerušeného spojenia. IVAN pozerá na 

displej. Otočí sa k baru a vojde dnu.

18. 

24 INT., IVANOV BYT, NOC 

Je jar, IVAN sedí pri stole, cez otvorené okno počuť 

vybľakujúcich pijanov z krčmy odvedľa. IVAN pozerá na 

monitor notebooku staršieho typu. Okrem obrazovky IVANOVU 

tvár ožaruje malá lampička. Hlavu si podopiera rukami, oči 

blúdia po texte na monitore. Nespokojne zmraští obočie, 

vyznačí text a zmaže ho. Notebook zaklapne a unavene sa 

vystrie na stoličke. Na vrchu kôpky kníh na zemi leží 

Štrpka. IVAN knihu zoberie, chvíľu na ňu pozerá a zase ju 

odloží. Hlavu položí na stôl a ruky spustí vedľa tela. 

Zrazu vyskočí zo stoličky, schmatne ľahkú bundu a vybehne z 

bytu. 

25 INT., BABYLON CLUB, NOC 

Priestor pod pódiom je preplnený, hemží sa mladými ľuďmi, 

ktorí skáču do rytmu a hádžu končatinami na všetky strany. 

Hudbu otriasajúcu budovou Babylon Clubu vyludzuje partia s 

nástrojmi, šialene poobliekaná a rozdivočená. IVAN sa opiera 

o bar ďaleko od pódia, popíja drink a sleduje ľudí zozadu. 

Jeho zrak upúta nápadne nehybná NEZNÁMA žena. Dlhé čierne 

vlasy jej pokojne ležia na pleciach, stojí bez pohnutia. 

Okolo nej sa vytvorila akási bublina, ktorá ju chráni pred 

šialenstvom publika. 

Kapela dohráva poslednú skladbu. Dav bujaro tlieska a píska, 

po chvíli sa zorganizuje do unisono skandovania, pýta si 

prídavok. Majiteľka nehybných čiernych vlasov však 

netlieska a neskanduje, poberá sa smerom k východu. IVAN ju 

sleduje. Snaží sa ju nestratiť medzi vychádzajúcimi, 

ktorých pripitých smiech a hádanie sa o kvalite koncertu ju 

rýchlo pohltia. IVAN stojí pred klubom a naťahuje krk, aby 

zachytil smer unikajúcej NEZNÁMEJ. 

26 EXT., ELEKTRIČKOVÁ ZASTÁVKA, NOC 

IVAN sa zastaví pár metrov pred zastávkou, kde ho ešte tma 

dokáže zakryť. NEZNÁMA prichádza na vysvietenú zastávku s 

jedným čakajúcim. Pozerá na hodinky, potom na harmonogram 

električky. Oprie sa o stenu zastávky. MLADÍK kovbojsky 

opretý o plexisklo s cigaretou v ústach, ju osloví. 

MLADÍK: 

No čo, slečna, čakáte, čakáte? 

NEZNÁMA: 

Čakám, čakám. A čo Vy, tiež a 

dostavník? 

Opoveď NEZNÁMEJ zaznie maximálne ironicky. MLADÍK sa hneď 

stiahne a zašomre. 

(POKRAČUJE)


MLADÍK: 

Veď som sa len opýtal. 

MLADÍK sa radšej vzdiali od zastávky. 

Prichádza električka. NEZNÁMA nastupuje do prvého vozňa, 

IVAN za ňou. 

27 INT., ELEKTRIČKA, NOC 

Električka je takmer prázdna, posedáva v nej len 

partia tínejdžerov pripravená na výjazd do nočného mesta. 

NEZNÁMA sa jednou rukou drží tyče, v druhej má časopis, je 

začítaná, nevšíma si nič okolo. Takmer vedľa nej stojí 

IVAN. Nevie odtrhnúť oči od odrazu tváre NEZNÁMEJ v okne 

električky. 

Partia výrastkov vystupuje z dopravného prostriedka. Jeden z 

chalanov nechtiac drgne do IVANA, ktorého posunie bližšie k 

NEZNÁMEJ. 

IVAN je v rozpakoch. Obzerá sa okolo seba, akoby hľadal 

inšpiráciu. Otvorí okienko, vpustí do električky prúd 

vzduchu, ktorý zaveje vo vlasoch NEZNÁMEJ. Len si odhrnie 

vlasy z očí, ale nereaguje, číta ďalej. 

28 INT., ULICA, NOC 

NEZNÁMA vystupuje z električky, časopis vkladá do tašky. 

Kráča k panelákom. IVAN ju sleduje, zaostáva asi päť krokov 

za ňou. NEZNÁMA vchádza do brány dlhého bieleho 

trojposchodového paneláka. 

29 INT., SCHODISKO PANELÁKA, NOC 

Kroky NEZNÁMEJ po schodoch sa ozývajú po chodbe. IVAN 

vystupuje za ňou. NEZNÁMA sa zastaví na druhom poschodí. 

IVAN ju dobehne, a zatiaľ čo NEZNÁMA odomyká dvere bytu, 

IVAN prejde popri nej a pokračuje na tretie poschodie. Keď 

NEZNÁMA zabuchne dvere, IVAN zíde naspäť na druhé, aby si 

prečítal meno pri zvončeku. 

Ing. arch. Róbert Berlanský. 

IVAN premýšľa, čo spraviť, naťahuje prst k zvončeku, ale 

rýchlo ho stiahne a odchádza.

20. 

30 EXT./INT., VCHOD DO PANELÁKA/CHODBA PRED DVERAMI, DEŇ 

IVAN s čerstvo vyholenou hlavou a vytetovanou ružou na 

zátylku nervózne postáva pred vchodom do paneláka, do 

ktorého vošla NEZNÁMA. Jednu cigaretu dofajčieva, zapaľuje 

si druhú. Dvakrát si potiahne, ale nechutí mu, a tak ju 

zahodí. Hodí do úst dve žuvačky a vchádza do domu. 

IVAN stojí pred dverami so štítkom Ing. arch. Róbert 

Berlanský. Stláča zvonček. Nič sa nedeje, IVAN stojí pred 

dverami, nepočuje žiadne zvuky. Obzerá sa okolo seba, ani 

okolité byty neprezrádzajú pohyb. IVAN sa váhavo otočí 

smerom k schodisku. Dvere sa zrazu prudko otvoria. Stojí v 

nich RÓBERT Berlanský v trenírkach a tielku. 

Áno? 

RÓBERT: 

IVAN: 

Niekoho hľadám. Vašu sestru. 

RÓBERT: 

Moju sestru? Tá tu predsa nebýva. 

IVAN: 

Aha. Tak to bude asi omyl. A kde 

býva? 

RÓBERT: 

Podľa toho ktorá. Jedna je v 

Košiciach a druhá na Štrkovci. 

Ktorú hľadáte? 

IVAN neisto zatipuje. 

Vieru...? 

IVAN: 

RÓBERT: 

Vieru? Moju ženu? 

IVAN: 

Tak to je vaša žena? 

Spoza Róbertových pliec sa vynorí hlava NEZNÁMEJ. Má 

oblečený karmínový župan, vlasy jej padajú na plecia. 

VIERA: 

To je pre mňa? 

RÓBERT: 

Ja neviem. Zdá sa, že nevie ani on. 

(POKRAČUJE)


Ale vie. 

IVAN: 

VIERA: 

Nech sa páči. 

VIERA urobí miesto pri dverách, aby IVAN mohol vojsť. 

RÓBERT síce prekáža, ale uhnúť sa nechystá. Podozrievavo na 

IVANA zazerá. Nechá ho vojsť. 

31 INT., BERLANSKÝCH BYT, DEŇ 

IVANA predbehne VIERA a otvorí jedny z dverí. 

VIERA: 

Poďme do mojej pracovne. 

RÓBERT nedôverčivo zazrie na návštevníka a odíde do kuchyne. 

IVAN s VIEROU sa ocitnú v pracovni. Je zariadená moderne, 

ale chladne. 

VIERA: 

Páči sa Vám tu? Navrhoval ju môj 

manžel. 

IVAN: 

Má skvelý vkus. Vo všetkom. 

IVAN sa zháči, akoby oľutoval, čo práve vyslovil. 

IVAN: 

Doriti, a ja som Vám prišiel 

vyznať lásku. 

VIERA sa spontánne rozosmeje, až jej zabehne. Začne 

kašľať. IVAN ju pobúcha po chrbte, ale o chvíľu sa už 

smeje aj on. 

RÓBERT nazrie do pracovne a pozerá na dvoch smejúcich sa 

ľudí. Nevrlo poznamená. 

RÓBERT: 

Zdá sa, že ste sa zoznámili akosi 

rýchlo. 

VIERA: 

Pán Tomko povedal skvelý vtip. 

Ozaj, zoznámim vás. To je pán 

Tomko, externý spolupracovník našej 

redakcie. 

(POKRAČUJE)


VIERA so smiechom predstavuje IVANA svojmu mužovi. IVAN 

naťahuje pravicu, no RÓBERT má ruky skrížené na prsiach. 

RÓBERT: 

Nerob zo mňa debila. Radšej si 

pohni, o chvíľu odchádzame. 

RÓBERT tresne dverami. 

VIERA: 

Čo keby sme sa zoznámili? Viera 

Krížová. 

VIERA podáva IVANOVI ruku. 

IVAN: 

A ja som svoj brat. 

VIERA: 

Ale ja som naozaj Viera Krížová. 

IVAN: 

A ste jeho žena? 

Som. 

VIERA: 

IVAN: 

Tuším tomu nerozumiem. 

VIERA sa usadí na pohovku a preloží nohu cez nohu. IVAN si 

neisto sadne k nej, ale vyzerá, že je pohotovostne na 

odchode. 

VIERA: 

Nechala som si svoje priezvisko. 

IVAN: 

Aha, prepáčte. Dnes asi nie som vo 

forme. 

VIERA: 

Naopak. Kedy ste sa dali ostrihať? 

IVAN si rukou pošúcha holú lebku. 

IVAN: 

Dnes ráno. Na Vašu počesť. 

VIERA: 

Uši Vám síce trochu odstávajú, ale 

celkom Vám to sedí. Včera ste 

vyzerali inak. 

(POKRAČUJE)


IVAN: 

Vy si ma pamätáte? 

VIERA: 

Veď ste mi nahnali strach. Už som 

sa bála, že ma prenasleduje nejaký 

psychopat. 

IVAN: 

Tak to Vám ďakujem. Ja Vám prídem 

vyznať lásku, a Vy si zo mňa stále 

usierate. Asi som to zbabral, 

radšej pôjdem. 

VIERA: 

Ani sa mi nepredstavíte? Vy moje 

meno viete. 

IVAN: 

Ivan Mráz. 

IVAN sa rýchlo poberie k dverám, aby ukončil trápnu 

situáciu. 

VIERA: 

Kam idete? Neutekajte stále! 

IVAN: 

Veď sa máte ponáhľať. 

VIERA: 

To počká. Človek nemáva každý deň 

takéto návštevy. 

Aké? 

IVAN: 

VIERA: 

Holohlavé. 

IVAN: 

Prepáčte, mňa to všetko zaskočilo. 

Najprv som si myslel, že bývate u 

rodičov, že mi otvorí prinajhoršom 

Váš otec. A zrazu mi otvoril Váš 

muž. No a tak. Myslel som, že sa 

voláte Berlanská. A vôbec. 

Zaskočilo ma to. Aj oholiť som sa 

dal iba omylom. Ale ste študentka, 

nie? 

(POKRAČUJE)


VIERA: 

Aj to je omyl. Som pracujúca žena. 

IVAN: 

Sakra. Tak koľko máte vlastne 

rokov? 

VIERA: 

Dvadsaťdeväť. 

IVAN: 

Ale nie. To Vám neverím. 

VIERA: 

Mám Vám ukázať doklady? 

IVAN: 

No vidíte. Vyzeráte na dvadsať a 

zrazu ste odo mňa o šesť rokov 

staršia. A tom som Vám chcel začať 

tykať. 

VIERA: 

Teraz už nemôžete? Viera. 

Ivan. 

IVAN: 

IVAN jemne stisol Vierinu dlaň. 

VIERA: 

Musím sa už obliecť. 

VIERA vstane z pohovky, IVAN tiež. 

IVAN: 

Tak ja už teda idem. 

IVAN sa zvrtne k dverám. VIERA zbadá Ivanov zátylok. 

VIERA: 

Čo to máš na hlave? 

IVAN si siahne na zátylok a pošúcha si opuchnutú vytetovanú 

ružu. 

IVAN: 

Mala byť pre teba. Akurát som 

nedomyslel, ako ti ju dám. 

VIERA: 

Môžeš sa mi o ňu starať. 

(POKRAČUJE)


IVAN: 

Uvidím ťa ešte? 

VIERA: 

Ale jasné, Bratislava nie je taká 

veľká. 

IVAN: 

Daj mi číslo. 

VIERA: 

Čo keď je tajné? Budeš si ma 

musieť nájsť. 

IVAN: 

Redakcia... Si novinárka? 

VIERA s úsmevom pokrčí plecami. 

IVAN: 

Som zamilovaný. 

Aj ja. 

Neverím. 

VIERA: 

IVAN: 

VIERA: 

Do svojho manžela. 

Neverím. 

IVAN: 

VIERA: 

Páči sa mi tvoja drzosť, ale 

zazvonil si pri nesprávnych 

dverách. 

Neverím. 

IVAN: 

VIERA sa zasmeje a vyprevádza IVANA, otvorí mu dvere na 

chodbu. 

Ahoj. 

Ahoj. 

VIERA: 

IVAN: 

Medzi VIEROU a IVANOM sa zatvoria dvere. IVAN zostane na 

chodbe sám. Niekoľko sekúnd pozerá na dvere a opúšťa 

panelák.

26. 


Cez rýchlik prechádza PREDAVAČ novín a časopisov a ponúka 

ich cestujúcim. Odsunie dvere na Ivanovom kupé. 

PREDAVAČ: 

Veččerníík, Novýý Čas, 

Kríížovkáár... 

IVAN a SLEČNA pokrútia hlavami, PREDAVAČ pokračuje ďalej. 


IVAN vchádza do bytu, náručie má plné rôznych novín. Zloží 

ich na stôl a rýchlo v nich listuje, ani si nevyzlečie bundu 

a nezloží tašku. Zrazu nájde, čo potreboval. Pod jedným z 

článkov zbadá meno Viera Krížová. Na tvári sa mu rozleje 

úsmev. V tiráži vydania nájde číslo na redakciu. Vytrhne si 

kúsok novín z číslom a naťuká ho do mobilu, volá. Novinový 

zdrap si strčí do vrecka nohavíc. 

IVAN: 

Dobrý deň, prosím Vás, mohol by som 

hovoriť s pani Vierou Krížovou?... 

Aha, a ako dlho má dovolenku?... 

Nie, vlastne hej. Len jej povedzte, 

že jej reportáž o nočnej Bratislave 

sa mi veľmi páčila... Áno, 

ďakujem. Zavolám o dva týždne. 

Vďaka. Dovi. 

34 EXT., ULICA, NOC 

IVAN s PIŠTOM sa potácajú po nočnej ulici. PIŠTA ledva 

artikuluje. 

PIŠTA: 

Normálne nás vyhnali. Ivááán! Počul 

si, čo povedala tá... Že kým 

nezaplatíš, čo máš, tak sa tam ani 

neukazuj!! To povedala. Počuješ?? 

PIŠTA zakopne a skoro sa zosunie na dlažbu. IVAN podopiera 

opitého PIŠTU a kričí mu do ucha. 

IVAN: 

Išla na dovolenku. S... tým... 

manželom! Podvádza ma s vlastným 

manželom! No chápeš to? Chápeš, čo 

ti hovorím?? 

PIŠTA ale nereaguje, len si niečo mrmle popod nos. 

(POKRAČUJE)


IVAN: 

Pištááá. Ale šak nebuď... Ideme na 

most, čo povieš? Na moste je super! 

35 EXT., MOST, NOC 

IVAN a PIŠTA opierajúc sa o múr sa pozerajú z mosta na 

mihotavé svetielká na vode. Zrazu IVAN zbadá loď ako sa 

blíži proti prúdu. IVAN drgne PIŠTU a ukazuje mu loď. 

IVAN: 

Aha, aha! Myslíš, že nás vidí? Tu 

smééé! Héééj! Boha. Je mi zle. 

IVAN sa predkloní, kašle, ale nič z neho nevychádza. 

IVAN: 

Ja to kašlem. Aj ju kašlem. Všetko 

je na riť. 

IVANOVI zvoní mobil. Nemotorne si ho vyberá z vrecka, 

zatiaľ sa PIŠTA zosunie na zem. Mobil stále zvoní. IVAN sa 

napriahne a vyhodí mobil smerom k približujúcej sa lodi. 

Mobil čľupne do vody a potopí sa. 

IVAN: 

Nevolajte mi!!! Dajte mi pokoj 

všetci! 


MATKA v kuchyni skladá slúchadlo na aparát, vzlyká, po 

lícach jej tečú slzy, zahmlie sa jej pred očami, sadne si na 

stoličku. 


IVAN pozerá von oknom, do očí sa mu tlačia slzy. SLEČNA je 

už zase ponorená oproti nemu v papieroch. 

Prichádza SPRIEVODCA. Odsunie dvere do kupé. 

SPRIEVODCA: 

Cestovné lístky, prosím. 

IVAN podá lístok SPRIEVODCOVI, ten ho skontroluje a vráti 

IVANOVI. To isté urobí aj s lístkom SLEČNY. 

(POKRAČUJE)


Ďakujem. 

SPRIEVODCA: 

SPRIEVODCA odchádza, zasúva za sebou dvere. 


IVAN a PIŠTA sedia v byte. IVAN sedí na stoličke za stolom, 

PIŠTA v starom kresle. IVAN sa s rukami za hlavou kýve na 

stoličke. 

IVAN: 

Ja neviem. Mám sa jej ozvať? 

PIŠTA: 

Pozri, nepovedala ti dokopy nič 

určité. Nie? No. A vôbec, nevieš, 

aká bola tá dovolenka, možno sa tam 

hnusne pohádali a ty ju teraz pekne 

utešíš. 

IVAN: 

Kiežby. A čo keď nie? Ani jej 

nemám ako zavolať. Ty si to asi 

nepamätáš, ale bol si pritom, keď 

som ním chcel sabotovať loď. 

PIŠTA sa uchechtne a unavene si prejde rukou po tvári. 

PIŠTA: 

Ešte teraz ma bolí hlava, keď si 

na to spomeniem. Bol si odvtedy v 

bare? 

IVAN: 

Čo si? Po tom, čo som im tam 

narobil? Musím si najprv našetriť 

na tú sekeru, inak sa tam nebudem 

môcť ani ukázať. Ozaj, ty si si 

aspoň oddýchol? V Krakove, či kde 

si to bol? 

PIŠTA: 

V Lodži. Nudná služobka, ale ešte 

by mi bodlo aspoň na týždeň 

vypadnúť. Lenže treba makať. 

PIŠTA si všimne na Ivanovom stole úhľadnú kopu popísaných a 

vytlačených papierov. 

(POKRAČUJE)


PIŠTA: 

A čo kniha? Tuším celkom rastie. 

IVAN: 

Ále, akurát som sa dáko zasekol. S 

tým ešte nemôžem ísť domov, 

sľúbil som si, že prinesiem celé 

dielo. Otec by ma vysmial. 

PIŠTA pokrčí plecami. 

PIŠTA sa zasmeje. 

PIŠTA: 

Ty vieš. Teraz mi napadlo... Jeden 

chlapík pre nás viaže brožúry a 

tak, môžem ti ho dohodiť, nech to 

potom aj nejako vyzerá. 

IVAN: 

Fakt? To by bolo skvelé. Originálna 

prvotina. Podedia ju celé generácie 

Mrázovcov. 

PIŠTA: 

Len aby nebola aj posledná. 

IVAN: 

Pišta, nemohol by som si od teba 

požičať mobil? Skúsim jej 

zavolať. 

PIŠTA podá IVANOVI mobil. Odoberie sa na záchod. IVAN vyloví 

z vrecka nohavíc zdrap novín s číslom. Naťuká ho do mobilu. 

IVAN drží mobil pri uchu, čaká na spojenie. Telefón na 

druhej strane zvoní a VIERA ho zdvihne. 

VIERA: 

Viera Krížová. 

IVAN: 

Ehm... Dobrý deň. Ja som Vám volal 

asi pred dvoma týždňami. Chcel som 

Vám povedať, že sa mi veľmi 

páčila Vaša reportáž o nočnej 

Bratislave. 

VIERA: 

To ste Vy? Hovorili mi. Som rada. 

Naozaj. 

(POKRAČUJE)


IVAN: 

Viete, ja som študent žurnalistiky 

a napísal som tiež nejaké 

reportáže... Bol by som veľmi rád, 

keby ste si ich prečítali a 

povedali mi, čo si o nich 

myslíte... 

VIERA: 

Som poctená, že mi tak dôverujete, 

ale neviem, či je to dobrý nápad. 

Čo Vám ja môžem povedať. 

IVAN: 

No ale... Keď ja neviem, na koho 

sa mám obrátiť. 

VIERA: 

Doneste ich k nám do redakcie. 

IVAN: 

Čo ja viem. Keď... neviem... asi 

nie sú dobré. 

VIERA: 

Nesmiete sa hanbiť za svoju prácu. 

Hlavne, ak chcete byť novinár. 

Ale... 

IVAN: 

VIERA: 

Tak dobre, môžeme sa niekde 

stretnúť. Ale ja naozaj nie som 

žiadny pedagóg. 

IVAN: 

Ďakujem Vám. Kedy by Vám to 

vyhovovalo? 

VIERA: 

Kde ste teraz? 

V meste. 

IVAN: 

VIERA: 

Ja tam práve idem, môžete ma niekde 

počkať a ja si to vezmem. 

Výborne. 

IVAN: 

(POKRAČUJE)


VIERA: 

Pred Astorkou, dobre? 

IVAN: 

Super. Ďakujem Vám. 

VIERA: 

Počkajte. Ako sa spoznáme? 

IVAN: 

Mám také nohavice a košeľu. 

VIERA: 

To sa určite nebude dať pomýliť. 

IVAN: 

Môžem si niečo z toho aj vyzliecť. 

VIERA: 

Radšej to nechám na Vás. 

IVAN: 

To nerobte. 

VIERA: 

O desať minút som tam. 

VIERA so smiechom zavesí. 

PIŠTA vychádza zo záchoda, IVAN mu podá mobil. Usmieva sa od 

ucha k uchu. 

IVAN: 

Ďakujem ti, za toto pôjdeš do neba. 

PIŠTA: 

Poď, hodím ťa tam. 

39 EXT., ULICA PRED ASTORKOU, DEŇ 

IVAN vyskočí zo Škody Octavia na ulicu a kývne PIŠTOVI za 

volantom. Vbehne do najbližšieho podniku rovno na záchod. 

Zoblečie si košeľu. Na okamih sa zamyslí a zoblečie si aj 

nohavice, až ostane iba v trenírkach, ponožkách a topánkach. 

Šatstvo si zhužve pod pazuchu. Vybehne zo záchoda, prebehne 

cez podnik. ČAŠNÍCI sa za ním s úžasom otáčajú. 

IVAN kráča po ulici smerom k Astorke. Ľudia sa za ním 

otáčajú a chichocú sa. IVAN zastane pred Astorkou a obzerá 

sa naokolo. 

(POKRAČUJE)


K IVANOVI sa odzadu blížia dvaja POLICAJTI. Prekvapia 

ho, vystrašene sa otočí k nim. Prvý sa ozve MLADÝ POLICAJT, 

viditeľne podráždenejší ako STARŠÍ. 

MLADÝ POLICAJT: 

Čo to má znamenať? 

Čo? 

IVAN: 


Kde máte oblečenie? 

IVAN ukáže chumáč šatstva v rukách. 


Potrebujete sa predvádzať na 

verejnosti, čo? 

STARŠÍ POLICAJT: 

Kašli naňho, máme dôležitejšiu 

robotu. 

Okoloidúci sa začnú pristavovať, až vytvoria okolo trojice 

polkruh. MLADÝ POLICAJT je stále podráždenejší. 


No čo je, čo je, tu nie je žiadne 

divadlo. 


Počúvaj, nechaj to tak, nemá to 

význam. 


Neexistuje. Neexistuje. Ja ich 

poznám. Myslia si, že si môžu 

všetko dovoliť. Určite má fotra 

poslanca. 

STARŠÍ POLICAJT na kolegu prekvapene pozerá. MLADÝ POLICAJT 

sa obráti s krikom na publikum. 


A vy čo zízate?! 

Niektorí prizerajúci sa radšej vytratia. 


Je to jasný exhibicionizmus. 

Potetovaná hlava, nahý sa musí 

predvádzať, aby stále provokoval. 

IVANOVI je celá situácia smiešna. 

(POKRAČUJE)



Čo sa vyškierate? Ste drzý? Mám Vás 

predviesť na stanicu? 

Prečo? 

IVAN: 


Že prečo? Veď Vy sa to dozviete. 

Ukážte mi občiansky. 

MLADÝ POLICAJT si začne zapisovať údaje z Ivanovho 

občianskeho preukazu. 


Kde robíte? Zamestnávateľ by mal 

vedieť, koho zamestnáva. 

IVAN: 

Som na voľnej nohe. 


Veď my si ho nájdeme, aj keď sa 

nepriznáte. 

IVAN: 

Som spisovateľ. 


Intelektuál, čo nič nerobí, len 

vysedáva po krčmách, čo? To môže 

povedať každý. No pome. 

MLADÝ POLICAJT IVANOVI naznačí smer cesty. Zrazu medzi nich 

skočí VIERA, čerstvo opálená. STARŠIEMU POLICAJTOVI strčí do 

ruky novinársky preukaz. 

VIERA: 

To by hádam stačilo. 


Čo je, čo je? 

VIERA: 

Prepáčte, páni, ale toto je 

psychologický prieskum objednaný 

redakciou našich novín. Viete, ide 

o to, že sledujeme reakcie ľudí, 

ktorí zbadajú na ulici takmer 

nahého človeka. On je návnada a ja 

nahrávam reakcie. 

STARŠÍ POLICAJT drgne do MLADÉHO POLICAJTA. 

(POKRAČUJE)



Vidíš, radšej to nechaj tak, ešte 

sa dostaneme do telky. 

MLADÝ POLICAJT nedôverčivo prezerá Vierin novinársky 

preukaz. Vráti ho Viere. 


To je nejaké podozrivé. Nech vás tu 

už viac nestretnem. A nás tam 

nespomeniete, jasné? Lebo nabudúce 

vám nepomôže žiadny výskum. A vy sa 

oblečte. Mám Vašu adresu, príde Vám 

lístok o zaplatení pokuty. 

Nevyviaznete z toho len tak ľahko. 

POLICAJTI ešte chvíľu postávajú na mieste, aby dav 

pochopil, že sa už nič zaujímavé neudeje. VIERA pomáha 

IVANOVI do šiat, obaja zadržiavajú smiech. 

40 EXT., ULICA, DEŇ 

IVAN a VIERA kráčajú po ulici. 

VIERA: 

Vidíš, nemáš vtipkovať. Keby som 

dnes nemala takú dobrú náladu, 

nechám ťa v tom. Zaslúžil by si si 

to. 

IVAN: 

Ale tú tvoju dovolenku som si 

nezaslúžil. 

Prečo? 

VIERA: 

IVAN: 

Ešte sa pýtaj. 

IVAN s VIEROU si sadnú na lavičku pred tržnicou. 

IVAN: 

Ako oklamaný milenec by som ťa mal 

zmlátiť. 

VIERA: 

Ty stále iba sľubuješ. A čo si 

teda vymyslel? 

(POKRAČUJE)


Ja? Nič. 

IVAN: 

VIERA: 

Zvádzaš vydatú ženu a nevymyslíš 

žiadny program? 

IVAN: 

Vidíš, skoro by som zabudol. Aby si 

nezabudla, kedy máme výročie. 

IVAN vytiahne z vrecka nohavíc zabalenú malú knižôčku. VIERA 

s úsmevom šťastného dieťaťa darček odbaľuje. Je to diár 

s obrázkami od Gaugina. VIERA IVANA pobozká na líce. Ivanova 

tvár sa po bozku rozpačito usmeje. VIERA diár prezerá, 

listuje farebnými reprodukciami Gauginových obrazov. 

VIERA: 

Ďakujem, mám ho veľmi rada. 

IVAN: 

Ja mám teba veľmi rád. 

Obaja zrozpačitejú, na sekundu sa na seba nevedia ani 

pozrieť. VIERA pozerá na diár, ale nevidí ho, IVAN sleduje 

chodcov na ulici, ale nevidí ich. Zrazu VIERA navrhne. 

VIERA: 

Poďme na pivo. Alebo vieš čo? 

Pozývam ťa na obed. Som strašne 

hladná! 

IVAN: 

Fajn, aspoň sa najem. Minul som na 

teba posledné peniaze. 

IVAN a VIERA odchádzajú. 

41 EXT., REŠTAURÁCIA NA LODI/NÁBREŽIE, DEŇ 

IVAN a VIERA sedia v lodnej reštaurácii, chladí ich riečny 

vánok a dojedajú obsahy svojich tanierov, sústa zapíjajú 

vínom. 

Čo ďalej? 

VIERA: 

IVAN: 

Nasleduje výsluch. 

(POKRAČUJE)


VIERA: 

Čo chceš vedieť? 

IVAN: 

Ako bolo pri mori? 

VIERA: 

Pri mori bolo výborne. 

IVAN: 

Aký bol tvoj manžel? 

VIERA: 

Môj manžel bol výborný. 

IVAN: 

Ty jedna stará klzká zmija. 

VIERA: 

To ti pekne ďakujem. 

IVAN: 

Rád by som ťa pobozkal. 

VIERA: 

Takých by bolo. 

IVAN: 

Choď domov. 

VIERA: 

Ako rozkážete, majstre. 

VIERA sa zdvihne od stola a odchádza. IVAN si uvedomí, že 

prestrelil. Dobehne ju. 

IVAN: 

Prepáč, som blbý. 

VIERA: 

Prečo? Aj najlepší kamaráti sa môžu 

občas pohádať, nie? 

IVAN: 

Prestaň s tými kamarátmi. 

VIERA: 

Prečo? Nechceš sa so mnou 

kamarátiť? 

IVAN chytí VIERU za rameno a zastaví ju. 

(POKRAČUJE)


IVAN: 

Vráťme sa na loď. 

VIERA: 

Ale len do tretej. 

IVAN: 

Čo máš o tretej? 

VIERA: 

Rande s manželom. A neuraz sa zasa, 

dobre? Pomaly sa naozaj budem 

cítiť, akoby som ťa klamala. 

IVAN: 

Žiadne akoby. 

VIERA: 

Nie, to si musíme vyjasniť, lebo 

budú stále trapasy. Pozri, zobrala 

som si ho, lebo som ho mala rada. 

Ešte ho aj mám. Všetko, čo je medzi 

ním a mnou, je iba vec nás dvoch. 

Už o tom, prosím ťa, nikdy 

nezačínaj. 

IVAN: 

Čo sa mám do neho zamilovať? 

VIERA: 

To nemusíš, ale nechaj ho 

napokoji... Keby to medzi nami 

dvoma začalo byť niečo viac, tak 

ti poviem. Som až nepríjemne 

úprimná. A až nepríjemne dôsledná, 

keď sa pre niečo rozhodnem. 

IVAN: 

Takže som bez šancí. Správne? 

VIERA: 

Poďme dopiť to víno. 

IVAN sedí na lodi, nohy má vyložené na zábradlí a drieme. V 

ruke drží pohár s vínom. Stolička vedľa neho natočená v 

rovnakom smere ako IVAN, je prázdna. Na stole vedľa tróni 

prázdny pohár od vína. IVAN sa zrazu preberie, nechápavo 

pozerá na stoličku a pohár vedľa seba. Pohárom je 

prichytený lístok, na ktorom je napísané: "Ty si fakt pekný 

milenec. Zvádzaš ženu a zaspíš pri tom. Zajtra okolo 

jedenástej mi môžeš zavolať do redakcie."

38. 


SLEČNE v kupé zazvoní mobilný telefón príšerným hulákajúcim 

zvonením. IVAN sa pri zvuku strhne. SLEČNA razom odhodí 

papiere na sedadlo a vybehne s ručiacim mobilom z kupé na 

chodbu. Hovor prijme. 

Čáááu!... 

SLEČNA: 

IVAN znova zatvorí oči. 

43 EXT., TELEFÓNNA BÚDKA, DEŇ 

IVAN hádže mince do automatu na ulici, zapcháva si jedno 

ucho, k druhému má pritlačené slúchadlo. Čaká na spojenie, 

jemný úsmev na tvári prezrádza, že sa teší. 

Prosím. 

VIERA: 

IVAN: 

Ahoj. Poznačila si si ma do diára? 

VIERA: 

To si ty? Ešte žiješ? 

VIERIN ľahostajný tón IVANA zamrzí, vyvedie ho z miery, 

úsmev z tváre zmizne, zrazu musí rozmýšľať, čo povedať. 

IVAN: 

Ako sa máš? 

Ujde to. 

VIERA: 

IVAN: 

Ak máš veľa práce... môžem 

zavolať inokedy. 

VIERA: 

To je v poriadku, veď sme sa 

dohodli, že zavoláš. 

IVAN: 

Stretneme sa? 

VIERA: 

Neviem ti teraz povedať, kedy. 

(POKRAČUJE)


IVAN: 

Aha... No ale keď nemáš čas, 

nebudem otravovať. 

VIERA: 

Neotravuješ. 

IVAN nevie, čo povedať, na oboch stranách je ticho. 

VIERA: 

Zajtra má vraj pršať. Aj ty si to 

počul? 

IVAN tresne slúchadlo na aparát v búdke. 

44 INT., BAR, NOC 

IVAN s PIŠTOM sedia v bare. KVETKA sa venuje zákazníkom. 

IVAN pozerá do pohára, rozhýbe tekutinu vo vnútri a sleduje 

ju, ako sa krúti. PIŠTA telefonuje. 

PIŠTA: 

...Jasné, všetko je pripravené... 

Osobne ho privítam. Oukej, aj ty sa 

drž. 

PIŠTA smerom k IVANOVI. 

PIŠTA: 

Sorry, zajtra príde dôležitý 

klient. Možno aj ty preňho budeš 

robiť. 

IVAN nereaguje. Sleduje koňak v pohári. 

Haló! 

PIŠTA: 

IVAN: 

Prepáč, nie je so mnou reč, ja 

viem. 

KVETKA prichádza k ich stolu. Je zarmútená. 

KVETKA: 

Ivanko... Chcem, aby si vedel, že 

ma to mrzí. Tak to proste v živote 

chodí, nikdy nevieš, čo sa stane. A 

mama je v poriadku? 

IVAN prekvapene zdvihne oči od pohára. 

(POKRAČUJE)


IVAN: 

Prečo by nemala byť? Jasné, že je. 

Na KVETKU zavolá šéf baru. Rýchlo ešte potľapká IVANA po 

pleci a vystrúha dojatý výraz. Odbehne od stola. Zastaví sa 

pri bare, a kolegovi pošepne. 

KVETKA: 

Zanes im dva dvojité koňaky, je to 

na mňa. 

KVETKA vybehne za dvere pre zamestnancov. 


IVAN sa vypotáca z autobusu. Zamieri k paneláku, v ktorom 

býva VIERA. 

46 INT., PANELÁK/BERLANSKÝCH BYT, NOC 

IVAN stojí pre dverami so zvončekom Ing. arch. Róberta 

Berlanského. Opitý sa oprie do zvončeka. Dvere mu otvorí 

RÓBERT, ktorý ich vzápätí takmer zabuchne, IVAN medzi ne 

stihne strčiť nohu. RÓBERT sa s IVANOM chvíľu naťahuje, 

no IVANOVI sa podarí vykrútiť sa a vovalí sa rovno do 

obývačky. 

V obývačke vládne slávnostná atmosféra, je plná ľudí veľmi 

slušne poobliekaných - muži v bielych košeliach a kravatách, 

ženy v kostýmoch. Konverzujú a pojedajú maličkosti na 

tanierikoch. IVAN vbehne medzi nich. 

IVAN: 

Dobrý večer. 

RÓBERT vbehne do obývačky za ním. Ľudia najprv rozpačito 

pozerajú na IVANA, potom jeden na druhého, krčia plecami a 

krútia hlavami. 

Ahoj. 

VIERA: 

VIERA IVANA zbadá a vstane z kresla. 

VIERA: 

Niečo súrne? To je môj kolega z 

redakcie. Poďme do mojej pracovne. 

VIERA chytí IVANA pod pazuchu a vytláča z miestnosti. RÓBERT 

váha, či má niečo povedať, ale mlčí a zatína päste. Rýchlo 

si vezme pohárik s vínom a poriadne si logne. IVAN sa ale 

VIERE vzpiera, nenechá sa odviesť. 

(POKRAČUJE)


IVAN: 

Nie, nič súrne. Išiel som náhodou 

okolo, a tak si hovorím, že sa 

zastavím zagratulovať. 

MAMIČKA natiahne k IVANOVI ruku. 

MAMIČKA: 

To je od vás milé. 

IVAN jej rukou potrasie. 

IVAN: 

Všetko najlepšie k narodeninám. A 

ešte aspoň raz toľko. 

MAMIČKA sa tvári nechápavo, VIERA sa rozosmeje. 

VIERA: 

Mamička má meniny. Dnes je Júlie. 

IVAN: 

Samozrejme, Júlie. Úplne Júlie. 

IVAN sa zničene zvezie do kresla. K VIERE sa obráti nie 

príliš priateľský OTECKO. 

OTECKO: 

Hádam by si nám mala predstaviť 

svojho... hm... kolegu. Tuším je 

nejaký unavený. 

IVAN: 

Kašlime na to. Radšej si vypime. 

IVAN si naleje víno do jedného z pohárov na stolíku. 

RÓBERT: 

Prečo tak skromne? 

IVAN: 

Ja som už taký. Od malička. 

IVAN pozerá na obecenstvo stojace okolo neho. Zdvihne pohár, 

aby si s niekým štrngol, nikto však nenatiahne ruku a 

neťukne si s ním. IVAN urazene vypije víno na ex a zahryzne 

do pohára. Obecenstvo je vydesené, v ticho počuť len 

chrúmanie skla medzi zubami. Keď doje pohár, na stôl pred 

seba položí dno pohára na stopke. 

MAMIČKA: 

Panebože, veď to je blázon. 

(POKRAČUJE)


VIERA: 

Je opitý. Nevie, čo robí, potrebuje 

trochu kávy. 

RÓBERT: 

Ja viem, čo potrebuje. 

IVAN sa naťahuje za cigaretami na stole. RÓBERT sa 

napriahne a vrazí päsťou IVANOVI do brady. IVAN sa prevalí 

cez kreslo do podrepu. RÓBERT k nemu priskočí, vytiahne ho 

za golier a vrazí mu ešte jednu do brucha. IVAN zaskuvíňa a 

zvalí sa na zem, stihne sa ešte zachytiť stolíka, ktorý 

prevalí. VIERA zadrží RÓBERTA. 

VIERA: 

Zbláznil si sa? To sa ti udiera, 

keď sa nemôže brániť! 

Ženy ratujú rozliate víno na koberci a poháre. 

RÓBERT: 

Tak čo, pôjdeš sám, alebo ťa mám 

vyniesť? 

IVAN: 

Hádam keby si ma vyniesol. 

IVAN sa schúli do klbka, uvoľní si pravú nohu a čaká, kým 

sa RÓBERT priblíži. VIERA sa medzi nich vrhne. 

VIERA: 

Nedotýkaj sa ho! Počuješ? Nedotýkaj 

sa ho! 

VIERA sa skloní nad Ivanovu tvár. 

VIERA: 

Si v poriadku? No poď, ty blázon. 

VIERA chytí IVANA pod pazuchu a pomôže mu vstať. 

IVAN: 

Dobrú noc. Na dnešok stačilo. 

VIERA: 

Počkaj, idem ťa odprevadiť. 

RÓBERT: 

Nikam nejdeš! 

Ako vieš? 

VIERA: 

(POKRAČUJE)


VIERA vyprevadí IVANA von z bytu, no ešte sa v ňom na 

chvíľu stratí. Vráti sa na chodbu vo fialovom svetri. Vo 

dverách sa objaví RÓBERT. 

RÓBERT: 

Viera, počúvaj, nebuď sprostá. 

VIERA s IVANOM sa ponáhľajú dolu schodmi. 


VIERA s IVANOM kráčajú na zastávku autobusu. Na balkóne 

Berlanských bytu stojí celá rodina a pozerá sa dolu na nich. 

IVAN: 

Vieš... Viera... ja... včera, vieš, 

ja som zaspal. 

Ale čo? 

VIERA: 

IVAN: 

Nie, nie. To nie preto, bože, ja 

som opitý. 

Viem. 

VIERA: 

IVAN mávne rukou. 

IVAN: 

Dobrú noc. 

Aj tebe. 

VIERA: 

VIERA sa nežne prstami dotkne Ivanovej tváre. 


Vlak stojí na stanici Trenčín. Do Ivanovnho kupé vchádza 

MLADÍK s poďobanou tvárou. Sadne si vedľa SLEČNY a ihneď 

si vyberie dva krajce chleba v servítke a prežúva. IVAN sa 

cez okno pozerá na staničnú reštauráciu, z ktorej vychádzajú 

podgurážení štamgasti a pokrikujú na seba.

44. 

49 INT., VLAKOVÁ STANICA, DEŇ 

IVAN sedí v staničnej reštaurácii, pije pivo. Je zamyslený. 

Pomedzi stoly sa obšmieta RAPAVÝ starec, prisadne si k 

MLADÍKOVI s veľkým batohom. Chvíľu sa rozprávajú, potom 

MLADÍK kývne na čašníčku, aby priniesla ešte jedno pivo pre 

RAPAVÉHO. Stanicou sa rozlieha oznámenie o odchode vlaku. 

HLÁSATEĽKA: 

Prosím, pozor, osobný vlak číslo 

2048 smer Žilina a Košice o chvíľu 

odíde. Ukončite nástup. Opakujem... 

Po oznámení sa MLADÍK rýchlo zdvihne, RAPAVÉMU venuje 

dvadsať korún a podá mu ruku, odchádza. RAPAVÝ osamie, ale 

hneď sa obzerá po ďalšej spoločnosti. Zamieri k IVANOVI. 

Prisadne si. Nahne sa svojou rapavou tvárou k Ivanovej. 

RAPAVÝ: 

Čo tak smutne, mladý pán? 

IVAN sa len zdvorilo pousmeje a poriadne si logne piva. 

RAPAVÝ: 

Idete pozreť rodičov, to je pekné. 

Zato ale nemusíte byt smutný. 

IVAN sa začudovane pozrie RAPAVÉMU do tváre. 

IVAN: 

My sa poznáme? 

RAPAVÝ: 

Já som tu furt, ale Vás vidím 

prvýkrát. Tipol som si. 

IVAN si znova priloží pollitrák k perám a napije sa. 

RAPAVÝ: 

Mám zrovna takého syna jako ste Vy. 

Ale neni tu. Už je rok preč a nič o 

ňom neviem. Išiel zarábat do sveta. 

IVAN akože chápavo kýve hlavou, ale oveľa viac blúdi 

pohľadom po krčme. Nevníma starcove reči. 

RAPAVÝ: 

Viete, som chorý. 

IVAN vzdychne a pokrúti hlavou, neverí RAPAVÉMU ani slovo. 

(POKRAČUJE)


IVAN: 

Mám Vám kúpiť pivo? 

IVAN kývne na čašníčku, ktorá práve čapuje kofolu. Tá 

požiadavku zaregistruje a načapuje jedno malé pivo. 

RAPAVÝ: 

Ste mu strašne podobný. Viete, ani 

mi nevadí, že zomrem. Ale že on o 

tom nebude vediet, ne? 

IVAN: 

No, to je blbé. 

RAPAVÝ: 

A tak som si povedal... Pojdem ho 

pozret. Nemal by ste kúsok 

drobných, šetrím na cestu. 

IVAN zaloví po vreckách a vytiahne dvadsaťkorunáčku. RAPAVÝ 

si ju hodí do vrecka ošúchaného kabáta a nakloní sa k 

IVANOVI ešte bližšie. 

RAPAVÝ: 

Mladý pán, a slečinku máte? 

IVAN sa pri zmienke o žene zdvihne, vyhodí batoh na plecia. 

IVAN: 

Tak nech sa Vám to podarí, veľa 

šťastia. 

IVAN pri pulte zaplatí pivá a odchádza zo staničnej 

reštaurácie. 

50 INT., STANIČNÝ TELEFÓN, DEŇ 

IVAN si šmátra rukami po vreckách. Z bundy vytiahne použitý 

lístok na autobus a niekoľko drobných. V zadnom vrecku 

nohavíc objaví zošúverený papierik, zdrap z novín, rozloží 

ho. Do telefónneho automatu vhodí všetky mince a naťuká 

číslo z papierika. Čaká na spojenie opretý o prístroj, je 

nervózny a zamračený. 

Viera? 

Ivan? 

IVAN: 

VIERA: 

(POKRAČUJE)


Mh. 

IVAN: 

VIERA: 

To si ty? Žiješ? 

IVAN: 

Počuješ, nie? 

VIERA: 

Neozval si sa. 

IVAN: 

Liečil som si zuby. Máš silného 

manžela. 

Ja viem. 

VIERA: 

IVAN: 

Ako pokračovali meniny? 

VIERA: 

Fajn. Bolo veselo. 

IVAN: 

Dobre som vás pobavil, nie? 

VIERA: 

Nebolo to najhoršie. 

IVAN: 

Fajn. Hlavne, že bolo veselo. 

VIERA: 

To je všetko? 

IVAN: 

Vlastne hej. 

Naozaj? 

Naozaj. 

VIERA: 

IVAN: 

VIERA: 

Tak potom zavesíme, nie? 

Prečo? 

IVAN: 

(POKRAČUJE)


VIERA: 

Mám veľa roboty. A nemôžem 

blokovať linku. 

IVAN: 

Tak len úraduj. Ahoj... Viera? Si 

tam? 

Mh. 

VIERA: 

IVAN: 

Ako sa máš? 

Dobre. 

VIERA: 

IVAN: 

A tvoj manžel? 

VIERA: 

Choď sa ho spýtať. 

IVAN: 

Tebe skôr povie. 

Ani nie. 

Prečo? 

VIERA: 

IVAN: 

VIERA: 

Už s ním nebývam. 

IVAN: 

Ako to? Vyhodil ťa? 

VIERA: 

Ty si typ na vyhadzovanie. Ja nie. 

IVAN: 

Prečo si odišla? 

Blbec. 

Kto? 

Ahoj. 

VIERA: 

IVAN: 

VIERA: 

(POKRAČUJE)


Počkaj. 

IVAN: 

VIERA: 

Už naozaj musím zavesiť. Ahoj. 

Viera? 

Ivan? 

IVAN: 

VIERA: 

Telefónny automat pípne a ukončí hovor. Na displeji sa 

zobrazí čiastka O Sk. IVAN vytrasie ešte posledné drobné a 

vhodí ich dnu. Telefón ledva stihne raz zazvoniť, druhá 

strana ho okamžite zdvihne. 

Si tam? 

Mh. 

IVAN: 

VIERA: 

IVAN: 

To je dobre. Ja viem, že som blbec. 

Konečne. 

Tak ahoj. 

Ivan? 

Viera? 

Si tam? 

Mh. 

O tretej? 

Kde? 

VIERA: 

IVAN: 

VIERA: 

IVAN: 

VIERA: 

IVAN: 

VIERA: 

IVAN: 

VIERA: 

Pred redakciou. 

(POKRAČUJE)


Ahoj. 

IVAN: 


Vlak sa pohne, MLADÍK si vytiahne knihu a chlieb prežúva nad 

ňou. SLEČNA si vezme malú kozmetickú taštičku a vychádza z 

kupé. 

52 EXT., ULICA, DEŇ 

IVAN drží VIERU okolo pliec, ona ho objíma okolo pása. Stoja 

pred výkladom kníhkupectva a obzerajú knihy. 

VIERA: 

Ozaj, bola som u lekára. Bude z 

teba tato. 

IVAN: 

Prečo nie? Tato som ešte nebol. 

VIERA: 

Nerob si srandu z mamičky. Myslím 

to vážne. 

IVAN odlepí oči z kníh a pozrie na VIERU. Usmieva sa. IVAN 

pochopí, že to myslí vážne. Pobozká VIERU na čelo. 

IVAN: 

Tak budeme rodičia. 

VIERA sa k nemu pritúli a pobozká ho na ústa. 

VIERA: 

Poďme na pivo. 

Dvojica kráča smerom od kníhkupectva. 

IVAN: 

Doriti, bolo mi to treba? Pokazila 

si mi mladosť. 

VIERA: 

Keď si sa tak hnal. A to máš ešte 

šťastie, že sa nemusíš ženiť. 

IVAN: 

Skoro by som zabudol. Nemala by si 

sa náhodou rozviesť? 

(POKRAČUJE)


VIERA: 

Pracujem na tom. 

53 EXT., PRI JAZERE, DEŇ 

IVAN vystupuje z vody, je zadýchaný a mokrý. Mieri k VIERE 

sediacej na deke, okolo ktorej sú rozložené veci. VIERA si 

vytiahne sponky z vlasov a strčí si ich do úst. Vlasy 

vyčesané dohora sa jej rozskackajú po pleciach, chrbte, 

zakryjú jej prsia. Rukami ich vzadu zopne a vytiahne ich na 

temeno. Do čiernej masy zastokne sponky. IVAN rukou siahne 

do Vieriných vlasov, nadvihne ich a z výšky spúšťa medzi 

prstami. VIERA pokrúti hlavou. 

VIERA: 

Na čo ja sa vlastne češem? 

IVAN: 

Lebo to mám rád. 


IVAN sedí pri stole, spí s hlavou na klávesnici notebooku. 

VIERA leží na rozťahovacom gauči, číta knihu s okuliarmi na 

nose. Odtrhne od nej oči, pozrie na IVANA. Usmeje sa. Odloží 

knihu a podíde k nemu. Objíme ho a číta si rozpísaný text na 

celú stranu. IVAN sa prebudí s odtlačeným lícom. VIERA ho 

pobozká na hlavu. Bozkávajúc sa odoberú do postele. 

55 EXT., JAZERNÝ BUFET, DEŇ 

IVAN a VIERA stoja pred bufetom pri jazere. Obzerajú vo 

vitrínach a na policiach, čo majú. 

VIERA: 

Veď tu nič nemajú. 

V okienku sa zrazu objaví BUFETÁR utierajúci pohár utierkou. 

BUFETÁR: 

Mýlite sa slečna, máme všetko, na 

čo máte chuť. 

VIERA: 

Prosíme si obložené chlebíčky. 

VIERA sa obráti na IVANA. 

(POKRAČUJE)


VIERA: 

Koľko zješ? 

Tri. 

IVAN: 

VIERA: 

Tak potom štyri. Mne stačí jeden. 

BUFETÁR: 

Držíte líniu, čo? Ale pozor, pozor 

na žalúdočné vredy. Jesť treba. 

Žalúdok je jemný mechanizmus. 

BUFETÁR podá VIERE chlebíčky so servítkami, rozdelia sa s 

IVANOM. Pojedajú sediac pri bufetovom stolíku otrčení slnku. 

VIERA konzumuje s chuťou, zanietením, akoby sa sústredila 

len na jedlo. IVAN prestane jesť a pozoruje ju. VIERA 

zbadá, že IVAN ju sleduje, zamračí sa a zahanbene sklopí 

oči. 

VIERA: 

Pri takých odporných veciach sa na 

mňa nepozeraj, lebo sa ti zhnusím. 

IVAN: 

Keď som prežil tvoje chrápanie, 

snáď to vydržím. 

IVAN sa zasmeje a VIERA sa zahabene odvráti aj s chlebíkom. 

LEA: 

Ahoj, Ivan. 

IVAN započuje svoje meno, otočí sa. Vidí LEU v objatí so 

statným mladým kulturistom. 

IVAN: 

Čau. Čo ty tu robíš? 

56 EXT., JAZERNÝ BUFET, VEČER 

Slnko už pomaly zosadá, ale ešte stále zohrieva IVANA a 

VIERU pri stolíku. Sú na ňom prázdne poháre a špinavé 

papierové tácky. Bufet je už zatvorený. IVAN a VIERA sledujú 

pár, ktorý od nich práve odchádza. LEA sa otočí k nim, 

zamáva im a VIERA s IVANOM jej kývaním odpovedajú. LEA sa 

pritúli ku KAMILOVI, pomaly sa strácajú z dohľadu. 

VIERA: 

Nejako nostalgicky za ňou pozeráš. 

No vidíš, bolo ti to treba. O 

chvíľu budeš starým otcom. 

(POKRAČUJE)


IVAN: 

Ale stále budem mladší ako ty. 

57 INT, VLAK, VEČER 

IVAN pozerá von oknom, vonku je šero, stmieva sa. Prichádza 

SPRIEVODCA. 

SPRIEVODCA: 

Pristúpili... 

SPRIEVODCA nakukne do kupé, MLADÍK mu podá lístok, 

SPRIEVODCA ho skúma. 

SPRIEVODCA: 

Máte doklad, že ste študent? 

MLADÍK loví vo vrecku novíc, vytiahne ajsik kartu. Podá ju 

SPRIEVODCOVI. Prezerá si kartičku. 

SPRIEVODCA: 

Ďakujem. V poriadku. 

SPRIEVODCA pokračuje do ďalšieho kupé. 


VIERA a IVAN prechádzajú chodbou k dverám svojho bytu. Stojí 

pri nich OTECKO. VIERA je prekvapená. 

VIERA: 

Otec! Čo tu robíš? 

OTECKO: 

Keď ty nevieš trafiť domov, musím 

ťa hľadať ja. 

OTECKO podá IVANOVI ruku. 

Kríž. 

OTECKO: 

IVAN: 

Teší ma. Ja som Mráz. Samé smutné 

mená. 

OTECKO na IVANA odmerane zazerá. 

OTECKO: 

Už som mal tú česť. No čo, pozvete 

ma ďalej? 

(POKRAČUJE)


IVAN: 

Ale jasné, samozrejme. Nech sa 

páči. Máme tam trochu neporiadok. 

Moment... trochu to tam upravím. 

VIERA: 

Dobre, my tu chvíľu počkáme. 

VIERA IVANA obdarí vďačným pohľadom. 

OTECKO: 

Ale čo. Veď ja viem, ako to chodí. 

Nemáte veľa času na upratovanie. 

IVAN odomkne dvere, ide prvý, za ním sa rýchlo napchá do 

bytu VIERA. Stihne otvoriť dvere zo záchodovej predsiene do 

izby a postaví sa tak, aby zakryla záchod. OTECKO prekvapene 

zdvihne obočie. IVANOVA izba teraz vyzerá inak, je 

poľudštená, s peknými závesmi, ktoré ladia s poťahom na 

rozťahovacom gauči, kvet v črepníku na okne, na stenách 

plagáty z rôznych výstav. Po stole a gauči sa povaľujú 

knihy a časopisy, izbe vládne tvorivý neporiadok. OTECKO si 

premeriava miestnosť kritickým okom. 

VIERA: 

Posaď sa. Ja niečo pripravím. 

VIERA odíde do kuchyne. OTECKO zareaguje s iróniou. 

OTECKO: 

Ale čo? Vy máte aj kuchyňu? 

VIERA sa objaví vo dverách do kuchyne a odsekne mu. 

VIERA: 

Predstav si. 

OTECKO: 

Nechaj tak. Hneď pôjdem. 

VIERA: 

Ako chceš. 

IVAN sa snaží tváriť nenútene. Vytiahne zo skrinky fľašu. 

IVAN: 

Vypijete si? 

Čo máte? 

OTECKO: 

(POKRAČUJE)


IVAN: 

Víno alebo koňak. 

Koňak. 

OTECKO: 

VIERA prinesie do izby na tanieriku jednohubky zo syra a 

bobuliek hrozna. Ponalieva do troch štamperlíkov. OTECKO 

zoberie fľašu koňaku do ruky. Zapíska. 

OTECKO: 

Capa Negra. To si môžete dovoliť? 

Kde robíte? 

IVAN: 

Píšem pre reklamu a aj vlastné 

veci. 

VIERA: 

Práve predvčerom dostal peniaze. 

IVAN VIERE pohľadom naznačí, že to nemusela spomenúť. 

OTECKO: 

To je celkom perspektívne, táto 

reklama. A ste normálne zamestnaný? 

IVAN: 

No, zatiaľ som na autorskú zmluvu. 

VIERA: 

To má byť výsluch? 

OTECKO: 

Nie, ja len rozmýšľam, akú máte 

istotu do budúcnosti. Z čoho Vám 

raz vyplatia dôchodok. Na to treba 

myslieť už teraz, nie? Ako chcete 

živiť rodinu, ha? A nehrajte mi tu 

komédiu. Viem, ako to chodí u vás 

mladých. Pol roka hladu a mesiac 

bohatstva. 

IVAN a VIERA sa k sebe pritisnú, aby ľahšie odolali výbuchu 

výčitiek. 

VIERA: 

Keď všetko vieš, tak potom čo? 

Zvonku spod otvoreného okna sa práve vtedy ozve zvuk 

vylučovaného moču a zachrípnutý mužský hlas spievajúci 

slovenskú ľudovku. VIERA sa snaží zadržať smiech. 

(POKRAČUJE)


VIERA: 

Nespieva sa to nejako inak? 

OTECKO prechádza z úžasu do výbuchu. 

OTECKO: 

Ako tu, preboha, môžete pracovať? 

Viera, už mám dosť tvojich 

hlúpostí. Už aj sa vráť k 

Róbertovi. 

VIERA: 

Len to si chcel? A prečo neprišiel 

sám? 

OTECKO: 

Lebo nechodí tam, kde ho nepozvú. 

OTECKO sa obracia k IVANOVI. Ten sa ale radšej tvári, že 

pozoruje farbu koňaku proti svetlu lampy. VIERA očervenie, 

prechádza do protiútoku. 

VIERA: 

Aha. Lebo je slušne vychovaný mladý 

muž. 

OTECKO: 

Presne tak. A správa sa ako dospelý 

človek, a nie ako dáky hochštapler. 

IVAN sa škriabe na zátylku, ale stále mlčí. 

OTECKO: 

Oklamala si ho, ale on ti odpustil. 

Preto som tu. 

VIERA: 

Ó, tak to si hádam ani nezalúžim. 

IVAN si dolieva koňak. OTECKO hnev obracia na IVANA. 

OTECKO: 

Čo ešte viete okrem pitia? 

IVAN: 

Slušne počúvať, keď hovoria 

starší. 

OTECKO sa znova obracia na VIERU. 

OTECKO: 

Tak čo, vrátiš sa? 

(POKRAČUJE)


VIERA: 

Nechápeš, že som odišla preto, aby 

som ho nemusela klamať? Vieš, že 

som ho mala rada a že som ho nikdy 

neoklamala. 

OTECKO: 

Viem. Práve preto. Máš tridsať a 

správaš sa ako dieťa. 

VIERA: 

Už to, že neprišiel sám, je 

smiešne. 

OTECKO: 

Mám ho zavolať? 

Kde je? 

VIERA: 

OTECKO: 

Pozri sa von oknom. 

VIERA podíde k oknu a otvorí ho dokorán. Na druhej strane 

cesty stojí auto a okolo neho nervózne chodí RÓBERT. VIERA 

odvrkne. 

VIERA: 

To je úbohé. Pošle vyjednávača. 

Práve vymazal aj roky, čo sme boli 

spolu. 

VIERA chodí po izbe dokruhu a nervózne sa smeje so slzami na 

krajíčku. 

OTECKO: 

Myslíš, že mne je príjemné robiť 

tu vyjednávača? Ja len chcem, aby 

si bola šťastná, sakra! 

OTECKO zúfalo párkrát potiahne nosom a slzy zadržiava 

rovnako ako jeho dcéra. VIERA zrazu s absolútnym pokojom a 

ticho dodá. 

VIERA: 

Tak môžeš byť spokojný. Ja som 

šťastná. 

OTECKO: 

Si sprostá, a nie šťastná. 

OTECKO porazene odchádza z bytu. Cestou von nazrie do 

kúpeľne a rýchlo, zhrozene zatvorí dvere. 

(POKRAČUJE)


OTECKO: 

Šťastná. V takomto hajzli. 

OTECKO sa zrazu hystericky rozosmeje. 

OTECKO: 

Veď na tej vani sa odlupuje email! 

OTECKO sa pustí ešte do IVANA. 

OTECKO: 

A čo Vy? Čo čušíte? Kde budete 

bývať? Tu? V tomto hajzli? 

IVAN nesmelo podotkne. 

IVAN: 

Ak nás nevyhodia... 

OTECKO: 

Gauner. Veď ty ešte prídeš, až ťa 

tento gauner začne mlátiť. Ale to 

ti hovorím, ja som s tebou skončil. 

OTECKO tresne dverami, zostane ticho. VIERA sa zosunie na 

operadlo gauča, v ktorom sedí IVAN. IVAN premieľa bobuľu 

hrozna v prstoch, VIERA neprítomne pozerá pred seba. O 

chvíľu počuť naštartovanie auta, ktoré vzápätí ufujazdí. 

VIERA: 

Vždy som si myslela, že nie som 

egoistka. 

A si? 

IVAN: 

VIERA sa zahľadí na IVANA. On na ňu. 

VIERA: 

Som? Povedz mi, som? 

IVAN: 

Mám ťa rád. 

VIERA: 

Prečo musí človek ubližovať 

ľuďom, ktorí ho majú radi? Ja som 

ho mala rada. Ja som ho naozaj mala 

rada. 

VIERA sa rozplače, IVAN jej bozkáva mokrú tvár a šepká. 

(POKRAČUJE)


IVAN: 

Ja ti verím, ja ti naozaj verím. 

VIERA vzlyká a objíma IVANA. 

VIERA: 

Že nerobíme nič zlé? Robíme niečo 

zlé? 

IVAN: 

Mám ťa rád. 

VIERA sa k IVANOVI pritisne. IVAN ju jemne odtlačí. 

IVAN: 

Niečo ti ukážem. 

IVAN vstane zo stoličky, podíde k taške opretej o svoj 

písací stôl. Vytiahne z nej malú tenkú knižku. Podá ju 

VIERE. VIERA ju opatrne vezme do rúk a prstami prechádza po 

vygravírovanom názve PATAGÓNIA. Otvori knihu, na prvej 

strane číta: Môjmu otcovi a jedinej Ruži. 

VIERA sa znova rozplače, tentokrát od šťastia. Tuho objíme 

IVANA. IVAN ju pohladí po vlasoch. 

IVAN: 

Nechceš íst so mnou? 

VIERA: 

Asi bude lepšie, keď s ním budeš 

sám. 

59 EXT., VLAKOVÁ STANICA/AUTOBUSOVÁ STANICA, VEČER 

Vlak zastavuje na malej staničke. IVAN z neho vyskočí, 

popreskakuje koľaje, obehne budovu staničky. Ocitne sa na 

veľkom parkovisku, ktoré zahŕňa zopár zastávok pre 

autobusy. Pri jednej práve stojí autobus. IVAN sa k nemu 

rozbehne. Do predných dverí nastupuje posledný cestujúci a 

dvere sa zatvárajú. IVAN došprintuje k dverám. Zabúcha na 

dvere. ŠOFÉR otvára a vpúšťa dnu IVANA. IVAN si lapajúc 

dych kupuje lístok. V autobuse šumí ľudská vrava, ozýva sa 

kohosi smiech. 

IVAN: 

Do Černovej, prosím Vás. 

ŠOFÉR: 

Štyridsať. 

(POKRAČUJE)


IVAN ŠOFÉROVI podáva dve zelené bankovky a berie si lístok. 

Autobus naštartuje a pohýňa sa. IVAN sa obráti k pasažierom 

a pomaly prechádza uličkou medzi sedadlami. Vrava v autobuse 

zrazu utíchne. Všetci pasažieri civia na IVANA. IVAN 

spoznáva najbližšiu tvár. 

IVAN: 

Pani Zelenková, dobrý deň. 

PANI ZELENKOVÁ s otvorenými ústami prikývne. V prednej časti 

autobusu už za Ivanovým chrbtom sa skloní jedna hlava k 

svojej spolusediacej. 

PASAŽIERKA: 

To je mladý Mráz, vieš, ten... 

Malé DIEŤA, ktoré sa za ním otáča, sa pýta mamy vedľa seba. 

DIEŤA: 

To čo má ten ujo na hlave? 

IVAN nájde voľné miesto a sadne si. Na sedadle pred ním 

sedí JOŽO, ktorý sa tajomne obráti na IVANA. 

JOŽO: 

Tak už ťa pustili? 

JOŽO naťahuje krk a snaží sa dovidieť na obrázok na temene 

Ivanovej hlavy, teraz už mierne zarastený vlasmi. 

IVAN: 

Čo? Kto ma mal pustiť? 

IVAN sa obzerá za seba, nechápe, kam sa JOŽO pozerá. 

JOŽO: 

Nerob sa, veď nie som slepý. 

IVAN pochopí, siahne si na temeno a pošúcha si ho dlaňou. 

IVAN: 

Jááj, toto! 

Zrazu sa IVAN prikrčí a zlovestne zašepká JOŽOVI tesne pri 

uchu. 

IVAN: 

Ušiel som. Idú po mne. Chcem u teba 

prespať. 

JOŽO sa razom otočí dopredu, pozerá pred seba, mihá a klipká 

očkami od strachu, ktorý ho náhle premohol. IVAN sleduje, 

ako sa JOŽOVI na červenom zátylku vytvárajú kvapky potu. 

(POKRAČUJE)


JOŽO si rýchlo presadá na druhú stranu autobusu, čo 

najďalej od IVANA. IVAN nevie zadržať smiech, rehoce sa 

ako blázon. Hneď na to sa zahľadí von oknom a tak rýchlo, 

ako prišiel smiech, prichádza aj smútok. IVAN je zamyslený. 

Natiahne si na hlavu kapucňu a vnorí sa hlbšie do sedadla. 

60 EXT., ULICA IVANOVEJ DEDINKY, DEŇ 

IVAN pomalým krokom prechádza cez dedinu. Míňa tetky, ktoré 

keď ho zbadajú, začnú si čosi šepotať a híkať. 

61 EXT./INT., RODNÝ DOM, DEŇ 

IVAN prichádza k rodnému domu. Otvára bráničku, kráča po 

chodníku k vchodovým dverám. Sú otvorené dokorán. IVANOVI 

stačí len potisnúť drevený rám so sieťkou a je v 

predizbe. Prejde kuchyňou, nakukne do obývačky a spálne. 

Dom je vyupratovaný, poloprázdny. IVAN sa vráti do kuchyne. 

Cez stoličku je prevesená len matkina zástera, drez je 

prázdny, sporák sa bliští čistotou. IVAN podíde k oknu. Vidí 

MATKU sklonenú nad jahodami, pleje burinu. 

IVAN stojí pri jahodovom políčku, za matkiným chrbtom. 

Potichu ju osloví. 

Mama. 

IVAN: 

MATKA sa prudko vystrie, okamih meravo stojí, potom sa 

obráti. Jej tvár prezrádza rozpaky, chvíľkovú odmeranosť, 

no hneď nato odpustenie a plač. 

MATKA: 

Ivanko, už ťa pustili? 

MATKA si hanblivo dlaňou prikryje bezzubé ústa. 

MATKA: 

Hľadám zuby. Asi som ich 

vytriasla, keď som prášila obrus. 

IVAN podíde k MATKE a tuho ju objíme. 

IVAN: 

Čo ste sa tu už všetci zbláznili? 

Kto vám nahovoril, že som 

zatvorený? 

MATKA: 

Akože kto? Veď to hovoria všetci! 

(POKRAČUJE)


IVAN: 

A vy ste im uverili? 

MATKA: 

A čo, nie je to pravda? Prečo si 

teda neprišiel, neozýval sa? Volala 

som ti. Prišiel aj taký papierik od 

polície. Myslela som si, že to 

preto... 

IVAN sa najprv začuduje, no keď pochopí, začne sa smiať. 

IVAN: 

Od polície? Ahá, áno. Už je to v 

poriadku. Už som tu. Kde je otec? 

MATKA sa na IVANA prekvapene zadíva. 

IVAN: 

No čo je? Čo tak pozeráš? 

MATKA: 

Ty nevieš? Veď to vysielali aj v 

rádiu. Sama som to počula. Až tri 

razy to opakovali. Sama som to 

napísala. Ivan Mráz nech sa dostaví 

okamžite domov. Zomrel mu otec. Až 

tri razy to opakovali. 

IVAN neprítomne odpovie. 

IVAN: 

Nemám rádio. 

62 INT., RODNÁ KUCHYŇA, NOC 

IVAN a MATKA sedia v kuchyni. Na stole tróni biela misa s 

veľkými krvavočervenými jahodami. IVAN si jednu vezme. 

MATKA len sucho, bez emócie rozpráva. 

MATKA: 

Uľavilo sa mi, keď zomrel. 

Vyhodili ho zo školy už vo 

februári. Zakázal mi povedať ti o 

tom do telefónu. A ani som nemala 

to srdce ti to povedať. Spíjal sa 

do nemoty, robil škandály. Často 

som prespávala u susedov. 

IVAN: 

Mal bolesti? 

(POKRAČUJE)


MATKA: 

Nezniesol, aby som bola pri ňom. A 

nechcel ani, aby sme ťa 

vyhľadali. Vlastne bol rád, že nie 

si doma. Keď sa dozvedel, že si 

zatvorený, iba sa smial. Rehotal sa 

ako blázon. Bolo to hrozné. Vedela 

som to už od sviatkov. 

MATKA sa tíško rozplače. IVAN si k nej prisunie stoličku a 

objíme ju, tíši. 

63 INT., VLAK, NOC 

Vlak je zvnútra vysveietený, IVAN vidí svoj odraz v okne, v 

tme. IVAN zaloví v ruksaku a vytiahne knihu s názvom 

Patagónia. Prstami prejde po vygravírovanom názve. 

64 INT., KUCHYŇA, DEŇ 

Ivanova MATKA a OTEC sú o trinásť rokov mladší, vedľa 

desaťročného chlapca IVANA na stole na podnose tróni už len 

ruina torty. OTEC sedí vedľa IVANA, obaja skúmajú rozloženú 

mapu pred sebou. MATKA umýva riady otočená k nim chrbtom. 

OTEC: 

...správne, a ako sa volajú stepi v 

Južnej Amerike? 

IVAN sa zamyslí, pleskne si malou dlaňou do čela. 

Pandy! 

IVAN: 

OTEC sa srdečne zasmeje. 

OTEC: 

Si blízko. Pam-py! A vieš, čo 

vytvára ráz celej tejto oblasti? 

Tri veci. 

65 INT., VLAK, NOC 

IVAN hľadiac na svoj odraz v okne si pre seba zašpeká a 

usmeje sa. 

IVAN: 

Andy - pampy - Patagónia.

63. 

66 INT., KUCHYŇA, DEŇ 

Je krásny vianočný biely deň, MATKA umýva riady v kuchyni a 

odkladá zo stola raňajkové menu. IVAN a OTEC hrajú karty. 

OTEC sa nechápavo opýta IVANA. 

OTEC: 

Ako odišiel? 

IVAN: 

Len tak. Odišiel. 

OTEC: 

Vyhodili ťa? 

IVAN vstane a z ruksaku pri dverách vytiahne index. Podáva 

ho otcovi. OTEC ho prezerá, listuje. 

OTEC: 

Veď máš skoro samé áčka. 

OTEC si prisunie stoličku k IVANOVI a dôverne pokračuje. 

OTEC: 

Čo si vyviedol? 

MATKA sa otočí od sporáka a vzlykne. 

MATKA: 

Ja som vedela, že sa do niečoho 

zapletie, ja som to vedela. 

IVAN: 

Ale, prosím ťa. Nič sa nestalo. 

Odišiel som sám od seba. 

IVAN si zapáli cigaretu. 

IVAN sa rozčúli. 

OTEC: 

No dobre. Mne hádam môžeš povedať 

pravdu. Veď to nakoniec nie je 

žiadna tragédia. Koľkí neskončili 

vysokú a čo. Majú aspoň čistú 

hlavu. Môžeš sem prísť učiť. 

Zoberú ťa všetkými desiatimi. 

Prečo ťa vyhodili? 

IVAN: 

Hovorím ti, že ma nevyhodili. 

Odišiel som sám. 

(POKRAČUJE)


OTEC šmarí karty na stôl, vyskočí zo stoličky a pochoduje po 

kuchyni. 

OTEC: 

Čo vlastne chceš? Tam si sa predsa 

chcel dostať, nie? Už od strednej 

si nám básnil o práve. 

IVAN: 

To bolo dávno. 

OTEC: 

Ja som to vždy hovoril. Si slaboch, 

pri ničom dlho nevydržíš. Všetko 

začneš a nič nedokončíš. Už od 

malička. 

IVAN vstane tiež a rovnako pochoduje po kuchyni, musia sa 

jeden druhému v dráhe vyhýbať. 

IVAN: 

Kašlem na to, keď ma to prestane 

baviť. 

MATKA už plnohodnotne plače. 

MATKA: 

Čo povedia ľudia. Veď sa budem 

hanbiť ukázať na ulici. 

Nervózny OTEC sa obráti na IVANA. 

OTEC: 

Daj mi cigaretu. Nech to šľak 

trafí. 

MATKA: 

Panebože, nedávaj mu. Nemal by si. 

IVAN mu podá cigaretu a pripáli ju. 

MATKA: 

Aspoň nešlukuj. 

OTEC zrazu zmení nahnevaný tón na prehnane žoviálny. 

OTEC: 

No? To som zvedavý, čo chceš robiť 

teraz. Akú si si zase našiel 

zábavku? A koľko ti vydrží? Rok 

alebo dva? 

(POKRAČUJE)


IVAN: 

Budem písať. 

OTEC: 

Čo budeš písať? Prosby o peniaze? 

Možno. 

IVAN: 

OTEC sa zasmeje. 

OTEC: 

Tak ty chceš byť spisovateľ, čo? 

OTEC zahodí cigaretu a prejde do absolútneho rozhorčenia. 

Kričí smerom na MATKU a prstom ukazuje na IVANA. 

OTEC: 

Počuješ ho, počuješ? Že sa akurát 

mne musel narodiť taký somár. 

MATKA: 

Počujem. Čo reveš? Nie som hluchá. 

Musia to počuť všetci susedia? 

OTEC: 

Ja sa na nich vykašlem. Aj na vás, 

aj na všetkých susedov. Ja raz 

podpálim tento barák a vykašlem sa 

na vás. Alebo vám umriem. A bude. 

MATKA: 

Buď ticho, ty starý blázon. Si 

sprostejší ako on. 

OTEC stíši hlas a obráti sa na MATKU. 

OTEC: 

Počúvaj. Počúvaj, ty ma nedráždi. 

Ty mi už tridsať rokov piješ krv, 

ale ja to raz skončím. Prisámfakt, 

že to raz skončím. 

MATKA sa znova rozplače. OTEC ju nechá tak a znova sa 

nasmeruje na IVANA. 

OTEC: 

Tak ty sa chceš flákať, čo? To by 

sa ti páčilo. To viem. Aj ja som 

bol v tvojich rokoch. Veď ty ešte 

prídeš na to, že sa musíš upriamiť 

na niečo malé, ale isté, lebo inak 

je to všetko nahovno! 

(POKRAČUJE)


MATKA: 

Si zlý, lebo neveríš! 

OTEC MATKU zahriakne. 

OTEC: 

Prestaň s tými somarinami. 

MATKA: 

Ste obaja rovnakí. 

IVAN: 

A na čo si sa upriamil ty? 

Na teba. 

OTEC: 

IVAN: 

Vidíš, bolo to zbytočné. 

MATKA: 

To má z tých kníh. A ty si mu ešte 

dával na ne peniaze. 

OTEC: 

Zmizni mi z očí. 

MATKA: 

Ste obaja rovnakí, lebo neveríte. 

OTEC si unavene sadne na kanapu. 

OTEC: 

Zmiznite mi obaja z očí. 

67 INT./EXT., VLAKOVÁ STANICA, NOC 

Vlak zastavuje na zastávke Bratislava - Hlavná stanica. 

SLEČNA aj MLADÍK si balia veci. IVAN svoju knižku vloží do 

ruksaku a zatvorí ho. Vychádza z vlaku. 

IVAN zamyslený, smutný prechádza cez stanicu smerom von. 

Ženský hlas niekoľkokrát zavolá jeho meno. K IVANOVI 

dobehne VIERA. Objímu sa. Vychádzajú spolu zo stanice.

Patagónia.pdf

Create successful ePaper yourself

Delete template?

Save as template?