Nevesta Hôľ.pdf

Nevesta hôľ (filmový scenár) 

podľa rovnomennej prózy Františka Švantnera 

Katarína Červenáková 

2. ročník VYSOKÁ ŠKOLA MÚZICKÝCH UMENÍ 

šk. rok 2007/2008 FILMOVÁ A TELEVÍZNA FAKULTA 

ATELIÉR DRAMATURGIE A 

SCENÁRISTIKY 

Pedagóg: doc. Leo Štefankovič, 

ArtD.

EXT. LES. DEŇ 

LIBOR sedí na koni, na sedle má veľký batoh. Slnko mu 

páli na hlavu. Schádza dolu kopcom. Vynorí sa z hustého 

porastu, zastane pri strmom zráze. 

Zoskočí z koňa, pohladí ho po hlave. Díva sa do údolia. V 

jeho strede je učupená drobná dedinka. Vysoko nad dedinou 

sa týči vrch Veľký zvon, údolie pretína potok. Počuje 

bľakot oviec. Spokojne sa usmeje. 

LIBOR: 

A sme doma, Eguš... 

Začuje akýsi šuchot, otočí sa. 

Po chodníku k nemu prichádza zvláštny muž. Na hlave má 

klobúk, v očiach tieň. Vidno mu len spodnú časť tváre, 

ktorú špatí jazva, v ústach má fajku. Na pleciach nesie 

dievčatko, MALÚ ZUNU. 

ZUNA je šťastná, smeje sa. Libora si nevšíma. Prechádzajú 

okolo neho, vydávajú sa cestou, ktorou prišiel Libor. 

Záhadný muž sa ešte otočí. 

LIBOR 2: 

Nič dobré ťa tam nečaká. 

Stratia sa v húštine. Libor sa konečne spamätá z toho čo 

videl. 

Zunaa! 

LIBOR: 

Vbehne do húštia za nimi, hľadá ich, rozhŕňa pichľavé 

kríky. Dvojica je však preč. 

EXT. DEDINA, DEŇ 

Libor vchádza do dediny. Kostolné zvony bijú, z kostola 

vychádzajú prví ľudia. Libor zastaví medzi dvoma domami. 

Oba sú trochu obhorené. 

Zoskočí z koňa. Stojí na zhorenisku toho, čo stál medzi 

nimi dvoma. Dotýka sa popola, je ponorený v spomienkach. 

Ľudia prechádzajú okolo, podozrievavo si ho premeriavajú. 

Nikto ho nespoznáva. 

BAČA: 

Aha, kto sa nám to vrátil... 

Až vtedy to zašumí medzi dedinčanmi. Začnú sa k nemu 

hrnúť. Každý si s ním chce podať ruku. Prvý je bača. 

(POKRAČUJE)

POKRAČOVANIE: 2. 

BAČA: 

Vitaj doma... 

Doma... 

LIBOR: 

Libor prázdnym pohľadom skúma spálenisko. 

BAČA: 

Žiaden strach... Pomôžeme, ako 

budeme vedieť. V zime budeš mať 

chalupu ako kráľ. 

LIBOR: 

Netreba. Prestavám starú chatrč 

pod Veľkým zvonom... Hádam to 

stihnem pre zimou. 

Kývne smerom k Veľkému zvonu. Ľudia sa znova rozhučia, 

najmä dievčatá si ho obzerajú o to intenzívnejšie. 

BAČA: 

Vedel som, že z teba niečo bude. 

Prídem ťa zajtra pozrieť A na 

tieto tu si dávaj pozor... Je z 

teba lepšia partia ako tuto 

Tónko, mäsiar. Uženú ťa. 

Tónko sa rozosmeje až sa mu roztrasú všetky štyri brady. 

Dievky sa tiež rozchichocú a začnú sa približovať. 

MAŠA: 

Ako si narástol.... 

DAŠA: 

Ako bolo v meste? 

BAŠA: 

A nevestu už máš? 

Libor sa otáča medzi nimi, dievčatá ho obstáli. Dáša si 

všimne čosi v jeho taške. Priskočí k nemu, a vytiahne mu 

odtiaľ havranie pierko 

DAŠA: 

Jasné že má pozri! Ale také 

pierko sa na svadbu nehodí. To 

skôr na pohreb... 

Ženy sa chichotajú, muži prevracajú oči a pomaly sa 

rozchádzajú. 

MAŠA: 

A ktorá to bude? Iste nejaká 

mestská panička. 

Libor jej naštvane vytrhne z rúk pierko. Otočí sa, 

prediera sa pomedzi nich. 

(POKRAČUJE)


LIBOR: 

Do toho vás nič. 

Uteká pred nimi, vchádza do stajne pri krčme. Na štíte sa 

hompáľa nápis: U starého žida. 

INT. STAJŇA, DEŇ 

BAČA: 

Zbytočne ho budete uháňať... 

Tomu už počarovala iná bosorka. 

Libor priviaže koňa, dá mu dole batoh, naleje mu do vedra 

vodu. 

LIBOR: 

Oddýchni si. O chvíľu opäť 

vyrazíme. Za mojou nevestou. 

Eguš znepokojene zafŕka. 

INT. KRČMA, DEŇ 

LIBOR: 

Ale, čo sa bojíš, veď ona 

nekúše. 

LIBOR: 

Dobrý deň, Weinhold... 

Vynorí sa odtiaľ krčmár, v ruku zviera akúsi fľašu. 

Skúma jej etiketu. 

WEINHOLD: 

Dobrý, dobrý... A mám ťa... 

Prosím? 

LIBOR: 

WEINHOLD: 

Päťdesiatročná slivka. 

Konečne sa pozrie na Libora, zúži oči, poznáva ho. Položí 

fľašu na stôl. 

WEINHOLD: 

Neveril som, že sa vrátite. 

Vyrazí oproti nemu, podáva mu ruku. 

LIBOR: 

Vždy som sa chcel vrátiť. 

(POKRAČUJE)


WEINHOLD: 

Čo vás tu preboha ťahá? Opustená 

dedina pánubohu za chrbtom, 

nikoho tu nemáte, dedičstvo vám 

zhorelo... 

LIBOR: 

Idem na pytačky. 

Weinhold sa zamračí. Vráti sa k pultu. Chytí do rúk 

fľašu. 

WEINHOLD: 

Tak to asi nastal jej čas. A... 

Kto bude šťastnou nevestou? 

Libor váha s odpoveďou, díva sa na Weiholdov chrbát. 

Vidí, že je napnutý ako struna. Vtom buchnú dvere. Obaja 

sa obzrú, dnu sa vrúti Tavo. 

TAVO: 

Hej krčmár... Prišiel som kvôli 

tej tvojej Zune... 

Libor sa zarazí. Nastraží uši. Tavovi však na neho padne 

zrak. Okamžite ho spoznáva. Rozbehne sa k Liborovi chytí 

ho do svojho veľkého náručia. 

TAVO: 

Bratku. Poriadne si narástol. 

Voľakedy si mi bol len tuto, po 

pupok. Som rád, že si sa vrátil. 

Libor zodvihne hlavu, zazubí sa. 

LIBOR: 

Ty si o mne pochyboval, Tavo? 

TAVO: 

O tebe? Ani v najmenšom. Ale to 

vieš, mesto má fúru lákadiel. 

LIBOR: 

Ja to tu predsa milujem. Ako 

decko som tu stváral také veci... 

TAVO: 

To už bolo dávno. Tebe pribudlo 

pár peniažkov v banke, mne 

slanina na pupku, a nechci 

vedieť čo pribudlo tým 

dievčiskám s ktorými si sa v 

blate váľal. 

Chlapi sa rozchechcú. 

Libor sa poškriabe po brade a so všetkou nenápadnosťou sa 

pýta. 

(POKRAČUJE)


LIBOR: 

A... Čo si to chcel o tej Zune? 

Krčmár sa na neho podozrievavo pozrie, Tavo však bez 

akéhokoľvek podozrenia spustí. 

TAVO: 

No to vám bolo, tak... Včera 

večer som sa motal okolo starého 

mlynu... 

EXT. OKOLIE MLYNU, PODVEČER. 

Tavov snový svet. Rozprávkový a farebný. Tavo sa ukrýva v 

kríkoch, nedočkavo odhŕňa halúzku, čo mu bráni vo 

výhľade. 

TAVO(M.O): 

Videl som ju pri potoku. Spievala 

akúsi pesničku. 

Dievča stojí pri brehu hmká si trúchlivú melódiu 

TAVO(M.O): 

A potom vyliezli oni. Vyzerali 

ako satanáši, fúziky mali 

vykrútené dohora. 

Prichádzajú k nej štyri kniežatá. Každý z inej strany, 

jeden dokonca vylieza z potoka. Tí po bokoch jej chytajú 

paže, bozkávajú ju až po rameno. Muž, ktorý k nej 

prichádza odzadu si kľakne a zaborí jej svoju tvár medzi 

stehná. Muž prichádzajú z potoka ju objíme okolo pása a 

pobozká ju na krk. Dievča stále spieva. 

TAVO: 

Nechcel som to vidieť. Zavrel 

som oči. 

Tavo je stále v kríkoch. Zakrýva si oči rukou. Medzi 

prstami však má medzierku. Zunin spev sa mení na vzdychy. 


TAVO: 

Viac som nevidel, hriech je ako 

choroba. Ani nevieš ako na teba 

preskočí. 

Weinhold a Libor mlčia, dívajú sa do zeme. Tavo si užíva 

svoj triumf. 

(POKRAČUJE)


TAVO: 

Nalej nám ešte za jeden. 

Nastaví svoj pohár. Weinhold im všetkým naleje. Držia 

poháre. Je medzi nimi ticho. Tavo sa škerí, Libor je 

stratený v svojich myšlienkach. Weinhold nervózne ťuká 

pohárom o stôl. Akoby bola krčma primalá pre nich troch. 

Nakoniec sa ozve Weinhold.. 

WEINHOLD: 

Na zdravie... 

Všetci traja do seba hodia vzácnu slivovicu. 

LIBOR: 

A prečo tu vlastne nikoho niet? 

WEINHOLD: 

Piť u žida v nedeľu je predsa 

hriech... 

Weinhold im bez zaváhania naleje ďalší. 

INT. KRČMA, VEČER 

Krčma je plná ľudí. Hrá muzika, v strede tancujú tri 

mladé páry. Máša, Dáša a Baša sa nepozerajú na svojich 

partnerov, očami visia na Liborovi. Libor sa tiež kochá 

ich pružnými bokmi a mladými telami. Libor, Tavo, Tónko a 

ďalší chlapi sedia pri stole, pred sebou majú 

štamperlíky. 

TÓNKO: 

Na naše tri rusalky! 

Poslušne do seba obrátia poháriky. Prichádza krčmár, 

dolieva im. 

LIBOR: 

Nehovoril si, že v nedeľu sa u 

teba nepije? 

WEINHOLD: 

Ježišovi patrí dopoludnie. 

Poobede je čas besov. 

Rozchechce sa a prejde k inému stolu. 

DRUHÝ CHLAP: 

Ukáž tú guľovnicu, pán hájnik. 

Hovoria, že ňou skolíš medveďa. 

LIBOR: 

Skoliť skolíš. Len musíš presne 

triafať. 

(POKRAČUJE)


Libor zodvihne zo zeme pušku. Položí ju na stôl. Vezme ju 

Tavo, priloží si ju k oku. 

TAVO: 

Zanáša doľava. 

Nie veľa. 

LIBOR: 

Tónko vezme Tavovi z rúk pušku, skúma ju. 

PRVÝ CHLAP: 

Poďme ju vyskúšať. 

Postaví sa, za ním vstávajú aj ostatní. 

EXT. PRED KRČMOU, NOC 

Stoja vonku, guľovnicu má stále v ruke Tónko. Libor stojí 

trochu mimo. Rozhovor chlapov plynie mimo neho. Spoza 

domov vychádza malé dievčatko, Zuna. Približuje sa k nim. 

TÓNKO: 

Kto prvý zostrelí tamto hniezdo! 

A odmena? 

Zuna. 

DRUHÝ CHLAP: 

TÓNKO: 

Libor sa na nich zhnusene pozrie. Pohľady všetkých 

chlapov sú upriamené jedným smerom. Libor sa tam pozrie a 

zbadá ju po prvýkrát ako dospelú. Chvíľu je zarazený, 

vyvaľuje na ňu oči. Ona kráča ako slepá, díva sa do zeme. 

Libora vyrušia až výstrely. Pobehne k chlapom. Pušku má v 

ruke Tavo. Liborovi sa v očiach zjaví hnev. Pribehne k 

Tavovi, vytrhne mu pušku z rúk. 

LIBOR: 

Daj to sem. 

Zodvihne ju k očiam, namieri trochu viac doprava a 

vystrelí. Hniezdo padne na zem. Chlapi ho ťapkajú po 

ramene. 

Je tvoja. 

TÓNKO: 

Libor sa za ňou obzrie. Stretnú sa im pohľady. Libor sa 

otočí a odkráča opačným smerom, vchádza do stajne. Tavo ho 

nahnevane sleduje.


Libor vychádza zo stajne, koňa ťahá za uzdu. Všade je 

ticho. Nasadne a pomaly sa pustí hore dedinou. Pod 

chalupami sa tiahnu zlovestné tiene, nikde nik nie je, 

vládne ticho. Len v diaľke sa ozýva sova. 

Kôň mu začína tancovať pod nohami, Libor ho chlácholivo 

hladí. 

LIBOR: 

Neboj... O chvíľu sme v lese... 

Tam už necítiť človečinu. 

EXT. OKOLIE MLYNU, NOC 

Sú v lese. Cválajú. Libor sa smeje, okolo uší mu hvízda 

vietor. Po čase spomalia. 

LIBOR: 

Tu som sa narodil Egušku... A tu 

by som chcel aj zomrieť. 

Kdesi za stromami sa ozve šuchot. Libor popchne Eguša tým 

smerom. Rozhrnie húštinu, za ňou je lúka. Libor vchádza na 

lúku. V jej strede stojí ošarpaný mlyn, koleso je poháňané 

riečkou. 

Ovládnu ho spomienky. Zavrie oči. Keď ich znovu otvorí, 

všetko je iné. Tráva je ožiarená slnkom, leskne sa rosou. 

Spoza mlyna počuť detský smiech. 

Kráča za hlasmi. Nakukne za húštie. Zbadá deti. Zunu a 

malého chlapca. 

MALÁ ZUNA: 

Tvoja teta hovorila, že 

odchádzaš, že ťa berie do mesta, 

do školy. 

MALÝ LIBOR: 

Hej... Budem hájnikom. 

MALÁ ZUNA: 

A vrátiš sa? 

MALÝ LIBOR: 

Hej, o desať rokov. 

MALÁ ZUNA: 

A to je dlho? 

MALÝ LIBOR: 

10krát budú kvitnúť snežienky, 

10krát sliepka bude mať 

kuriatka... 

8. 

(POKRAČUJE)


MALÁ ZUNA: 

To nie je dlho... 

Nie je. 

MALÝ LIBOR: 

MALÁ ZUNA: 

A potom ťa naučím tu novú hru, 

čo mi spomínal Tavo... 

MALÝ LIBOR: 

A potom si ťa zoberiem za ženu. 

Zuna prikývne. Zo stromov sa ozve šuchot. Zuna sa postaví 

na rovné nohy. Vytiahne prak. Namieri, vystrelí. Na zem 

padne havran. Má zlomené krídlo. Zuna mu podreže hrdlo, 

vytrhne mu pierko. Podáva ho Liborovi. 

MALÁ ZUNA: 

To je pre teba, Libor. Nos ho pri 

sebe a keď sa vrátiš, podľa 

neho ťa spoznám. Najčiernejšie 

pierko z najčiernejšieho 

havrana... 

Libor, tak trochu vydesený, prijíma pierko. 

ZUNA: 

Bývajú tu často. Odkedy si 

odišiel. 

Libor sa obzrie, zbadá dospelú Zunu. Za uzdu vedie Eguša. 

Opäť je noc a všade je ticho. Pristúpi k nemu úplne 

blízko. Nakloní sa, jemne ho uhryzne do ucha. 

ZUNA: 

Chýbal si mi. 

Prejde okolo neho, naberie do rúk vodu, dáva piť Egušovi. 

Kôň lačno pije. 

ZUNA: 

Je smädný, uťahal si ho. 

Hladí jeho lesklú srsť, Eguš sa na ňu pokojne díva. 

ZUNA: 

Je krásny... Ako jeho pán. 

Vyzúva si topánky, máča si nohy do vody. Libor mlčí, 

zamyslene hladí koňa. Zuna kýve nohami. Náhle sa Zuna 

pretočí, ľahne si na zem, zvodne sa na neho pozrie. 

ZUNA: 

Čo nič nevravíš? Prišiel si si 

pre odmenu? 

(POKRAČUJE)


Neprišiel. 

LIBOR: 

Libor chytí koňa za uzdu, ťahá ho preč. Kôň sa bráni. 

Počkaj... 

ZUNA: 

Zunine bosé nohy sa zabárajú do trávy. Libor nezastavuje. 

ZUNA: 

Počkaj, prosím. 

Chytí ho za plece, otočí ho k sebe. 

ZUNA: 

Máš moje pierko? 

Nie. 

LIBOR: 

Vytrhne sa a odchádza. Zuna sa na neho díva smutnými 

očami. Pribehne k nej vlk, ľahne si na zem. Zuna ho 

pohladí. 

EXT. LES. RÁNO 

ZUNA: 

Zmenil sa. 

Libor sa pyšne nesie lesom. Z konského chrbta skúma les. 

Skúša či sú stromy zdravé, či sú lávky cez riečky dosť 

pevné. Hory tíško šumia, vtáčí štebot robí doprovod jeho 

vlastnej pesničke. Vybieha na každú skalu v okolí, díva sa 

na všetky strany. Je oblečený naľahko, pušku nemá. 

Na čistinke zbadá srnu. Na vysokých štíhlych nohách stojí 

pri riečke, zabára ňufák do vody. Eguš potichu zafŕka. 

Libor mu položí ruku na hlavu. 

LIBOR: 

Pšš... Nevyplaš ju. 

Libor sa usmeje, otočí koňa, nechá ju piť. 

Prichádzajú k úpätiu Veľkého Zvonu. Otočí tvár dohora, 

oči si zatieni dlaňou. 

LIBOR: 

Dobrý deň, Veľký Zvon. Vrátil 

som sa domov. 

Les hučí, kýva konármi. Je pokojný, Libor patrí k nim.

INT. LIBOROVA CHATRČ, RÁNO 

Libor leží na zemi, zakrytý je nesúrodou kopou handier. 

Chatrč je tmavá, len cez povalu dnu prenikajú kúsky 

svetla. 

11. 

Z kúta sa zrazu ozve vrčanie. Libor sa posadí, pohľad 

uprie do kúta. Díva sa na plesnivú kopu handier, ktorá sa 

pomaly začína vlniť a dvíhať. 

Libor sa postaví, vezme do rúk pušku, pomaly sa k nej 

približuje. Zbraň drží ďaleko pred sebou, natiahne ju a 

stuchne do balíčka. Vtedy sa chalupou ozve strašný rev. 

Libor odskočí, prudko dýcha, po tvári mu steká pot. 

Ozve sa klopanie na dvere. Libor opäť nadskočí. Pozrie sa 

na ne. Keď sa obrie späť, handry pokojne ležia na zemi. 

Kráča k nim, zodvihne ich. Spopod nich vykukne fajka a 

klobúk. Libor ich vezme do rúk, obzerá si ich. Klopanie sa 

ozve znovu. Libor vykročí k dverám, klobúk si dá na hlavu, 

otvorí. Pred dverami stojí vysmiaty bača. 

BAČA: 

Dobré ránko, mladý pánko. 

Pozerám, že budeš môcť ďakovať 

všetkým bohom, ak ti tá búda 

nespadne na hlavu. Do zimy máš čo 

robiť. 

Libor je stále trochu zmätený. Prinúti sa k úsmevu. 

LIBOR: 

Nebojte sa ujo... ešte z toho 

vykresám palác. 

Starý bača sa uchechtne, podá Liborovi balíček. 

BAČA: 

Aby si neumrel od hladu. 

Vďaka. 

LIBOR: 

Libor odbalí balíček, vykukne z neho syr. 

BAČA: 

Vydím, že máš fajku... Hybaj na 

kus tabaku, nech sa ti pľúca 

zobudia. 

EXT. PRED CHATRČOU, RÁNO 

Sedia pri vyhorenom ohnisku, poťahujú s fajok. Libor má v 

ruke syr, odhrýza si z neho. 

(POKRAČUJE)


LIBOR: 

Výborný... 

BAČA: 

Ale kde... Tento rok z mlieka 

cítiť strach. 

Strach? 

EXT. KOTLISKO, NOC 

LIBOR: 

BAČA: 

Hej. Ovce sa boja. A mlieko im 

kysne. Máme tu vlka. 

LIBOR: 

Buďte radi... Aspoň sa tam hore 

nenudíte. 

BAČA: 

Ej, veď obyčajný vlk by nebol na 

škodu... Dobrá koža by z neho 

bola... Ale tento je celkom iný. 

BAČA: 

Sprevádzaný svitom mesiaca 

opúšťa svoj brloh v Kotlisku. 

Mesiac osvetľuje skaliská. Tmavý vlk nimi prechádza, 

skáče zo skaly na skalu. 

BAČA(M.O): 

Srsť sa mu leskne ako striebro, 

je väčší ako ktokoľvek z jeho 

rodu. 

Prudko dychčí, z papule mu vylieza jazyk. Beží lesom. 

BAČA(M.O): 

Okále nezažmúrime, beháme pomedzi 

ovce... Psy od obeda nedostanú 

nič pod pysky... A predsa nad 

ránom vždy leží jedna mimo 

košiara. 

Ovce stoja schúlené v kúte, vydesene bľačia. 


Bača vyfúkne dym, podá fajku Liborovi 

BAČA: 

Hovoria, že je to vlkodlak, cez 

deň je mužom, v noci vlkom. 

Pomaly tomu aj začnem veriť. 

(POKRAČUJE)


Libor vyfúkne dym. 

LIBOR: 

Zabijem ho. Je to moja práca. 

BAČA: 

Daj si pozor. Stoja za ním lesy. 

A všetko živé aj neživé v nich. 


Libor je sám. Ovce nepočuť. V ruke má pušku. Pokúša sa 

zavrieť dvere na chatrči. Nedarí sa mu to. Vojde dnu, 

vyjde odtiaľ s kapsou. Dá si ju na plece, dvere necháva 

otvorené. Vojde do menšej búdy. Vyvedie odtiaľ Eguša. 

Nasadne. Zmiznú v lese. 


Zastanú pred strmými skaliskami. Libor zoskočí z koňa, 

priviaže ho o konár. Pohladí ho. 

LIBOR: 

Toto tvoje tenké nohy nezvládnu, 

Eguško. Počkaj ma. 

Libor si upevní pušku na ramene a začne sa driapať do 

kopca. 

EXT. KOTLISKO, DEŇ 

Nad Liborom sa týčia ozrutné skaliská. Slnko nemilosrdne 

pečie, je neprirodzene ticho. Prechádza chodníkom medzi 

skalami, pušku má pripravenú na strieľanie. Postaví sa na 

okraj priepasti, opatrne sa nad neho zakloní. 

LIBOR: 

Kotlisko... 

Halóóó... 

LIBOR: 

Kotliskom zatrasie ozvena. 

Kdesi vysoko nad Liborom zakráka vrana. Obzrie sa dohora, 

proti páliacemu slnku. Slnko ho zaslepí. 

Zozadu ho napadne vlk. Zvalí ho na zem. Breše mu do tváre, 

cerí krivé zubiská, na Libora stekajú jeho sliny. Libor ho 

drží za krk. Kopne ho do brucha, vlk odskočí. 

Na zemi, v prachu, sa váľa Liborova kapsa. Vlk sa vrhne k 

nej, vezme ju do zubov. Vlk upaľuje preč. 

(POKRAČUJE)


Libor namieri a vypáli. Vlk sa však medzitým stratí medzi 

skalami. 

Libor ho prenasleduje, beží bludiskom skál, hľadá ho. Zdá 

sa, že ho už už chytí, očakáva ho za každým krokom. 

Nakoniec sa vynorí z bludiska, opäť stojí pri Kotlisku. 

Na okraji priepasti nájde svoju kapsu. Je otvorená, veci 

sú porozsýpané. Zhŕňa všetko späť. Ozve sa vlčie zavytie, 

Libor sa obzrie dohora. Vysoko na brale stojí vlk, v 

papuli má havranie pierko. 

EXT, U TAVA, DEŇ 

Nad bažinou poletujú muchy. Z bahna vytŕča Tavova 

hlava. Usmieva sa, užíva si chlad. Vylezie odtiaľ, až do 

polky krku je celý čierny. Prejde pár krokov k ohnisku. 

Nad ohňom sa škvarí ovca. Otočí ju. Do ruky fľašu, sem 

tam si z nej odglgne a následne odgrgne. 

Z lesa vychádza Libor, za uzdu vedie koňa. Tavo sa pozrie 

jeho smerom, zazubí sa. 

TAVO: 

Hech, bratku vyzeráš, akoby si 

videl čerta. 

LIBOR: 

A keby len jedného... aj ty 

vyzeráš akoby ťa samotné peklo 

vypľulo. 

Libor zloží Egušovi postroj, ťapne ho po zadku. Eguš 

zaerdží a začne sa pásť. 

TAVO: 

Keď sa v blate môžu čvachtať 

diviaky, môžem aj ja. Vriaco je. 

A to ešte ani Jána nebolo. 

Libor si sadá k ohnisku, Tavo mu nalieva do hrnčeka asi 

štvrť fľaše. 

TAVO: 

Hovor, čo sa stalo? 

LIBOR: 

Bača ma prosil, aby som zabil 

vlka. 

Tavo rázne položí fľašu na zem, až to cinkne. 

TAVO: 

Ech, bratku... Nie dobre 

začínaš. 

(POKRAČUJE)


LIBOR: 

Strieľal som po ňom, ale ušiel 

mi, pľuha. A ukradol mi... 

fajku. 

TAVO: 

Strieľal? Strieľať po mátohách 

sa nevyplatí. Bude ťa 

prenasledovať nešťastie. Veď 

aj starý mlynár strieľal. 

LIBOR: 

A čo sa mu stalo? 

TAVO: 

Oslepol. Nechcel, aby mu chodil 

za Zunou. Nože sa napi, nech ti 

je veselšie. 

Vypijú za hrnček pálenej. 

LIBOR: 

Mlynár ešte žije? 

TAVO: 

Zlá bylina nevyhynie... Hej žije, 

aspoň sa tak hovorí... 

LIBOR: 

Akože hovorí? 

TAVO: 

Roky ho nikto nevidel. Je 

zatvorený v mlyne, vraj mu už 

ruky aj nohy k podlahe prirástli. 

Tavo odreže kus mäsa, podá ho Liborovi. 

TAVO: 

Na, žer. A vyvaľ sa hore 

bruchom. Nech ti čreva nezamotá. 

Libor sa vyvalí, pozerá do oblohy, sem tam, si odhryzne z 

barana. 

EXT, OKOLIE MLYNU, NOC 

Tavo vo svojom svete. Do pol krku má stále bahno. Stojí na 

lúke, díva sa na mlyn, ukrýva ho košatý strom. Pred mlynom 

je rozložený stôl, prehýba sa pod jedlom. Pekná mladá žena 

obsluhuje štyroch fúzatých pánov. Smeje sa, zvádza ich. 

Jeden z nich sa pokúša vstať. Zamotajú sa mu však nohy, 

padne na zem. 

(POKRAČUJE)


KNIEŽA: 

Ej panička, ale ste nás opili... 

Dopovie a odkväcne mu hlava dozadu. Ďalší zachrápe s čelom 

na stole. Posledný sa ako tak drží. Žena príde k nemu, 

podreže mu hrdlo. Poobchádza všetkých, zabije aj tých. Je 

celá od krvi. Chytí jedného za nohy a pokúša sa ho 

ťahať. Nejde jej to. Vtedy sa vynorí Tavo. Žena sa 

zľakne. 

EXT, U TAVA, DEŇ 

MLYNÁRKA: 

Bože, Tavo, dobre že ideš. Títo 

tu ma zneuctili a okradli. Chceli 

ma zabiť. A že vraj kniežatá... 

Pomôž mi... 

Sedia vedľa seba, fajčia. 

Libor vypučí oči. 

LIBOR: 

Dúfam, že si ju udal, pľuhu. 

TAVO: 

Ale, kde... Urobil som čosi 

lepšie. 

LIBOR: 

Čo také? Dúfam, že si ju 

nezadusil... 

TAVO: 

Strieľaš krivo, akoby si mal 

pušku vychýlenú. Pomohol som jej. 

LIBOR: 

A čo ti vrabce mozog vyďobali? 

To je presne taký hriech, akoby 

si ich sám zabil. 

TAVO: 

Och, veďže počkaj, kým dopoviem. 

Zakopali sme ich a potom jej 

vravím: Za odmenu mi milá 

mlynárka dáš to, čo pod srdcom 

nosíš. 

Libor vyprskne smiechom. 

LIBOR: 

Ach, Tavo... počul si priveľa 

rozprávok, začínajú ti motať 

hlavu. 

(POKRAČUJE)


TAVO: 

A o pár mesiacov sa narodila 

Zuna. 

Liborovi zmizne úsmev z tváre, prudko sa postaví. 

Zuna? 

LIBOR: 

TAVO: 

A či si hluchý? Hej Zuna. Moja 

Zuna. 

LIBOR: 

Ale to sa mýliš, ona nie je len 

tvoja. Ona patrí celej dedine. A 

Weinholdovi najviac. 

Tavo sa prudko postaví, chytí do ruky fľašu. 

TAVO: 

Hubu ti rozbijem, ak to ešte raz 

povieš. Zuna je čistá ako ľalia. 

A každému kto sa jej dotkne 

zlomím väzy. 

Libor vyvalí oči, vypije pohár na ex. 

EXT. LES. SÚMRAK 

Libor uteká lesom, na tvári má úsmev od ucha k uchu. Kričí 

a šepká a výska. 

LIBOR: 

Čistá ako ľalia... 

Dobehne na akúsi lúku, zvalí sa na zem, prudko dýcha. 

Zavrie oči. 

Začuje jej spev. Posadí sa, pozorne načúva, vstane, kráča 

za hlasom. Vchádza na lúku. 

Zuna sedí na Egušovi, oblečená v biely šatách, vlasy jej 

zdobia ľalie. Pomaly kráča k nemu, Libor jej vychádza v 

ústrety. Zuna sa ladne zošmykne z koňa. Libor ju vezme do 

náruče, začne ju bozkávať. Je vzrušený, chce viac. 

Ohmatáva jej prsia, tisne sa na ňu bokmi. 

KNIEŽA: 

Hej, hej, hej. Pŕŕŕ, mladý pane. 

Libor sa prekvapene obzrie. Prichádzajú k nemu štyri 

kniežatá. Pustí Zunu. Zuna sa zahanbene díva do zeme, do 

tváre jej vstupuje rumenec. 

(POKRAČUJE)


KNIEŽA: 

Nechceme vás samozrejme nijako 

obmedzovať, ale iste uznáte, že 

vaše správanie bolo značne 

nepatričné. Mladá dáma je predsa 

ešte panna a vaše maniére by ju 

mohli značne znepokojiť. 

Druhé knieža pristúpi k Zune, chytí ju za ruku, začne s 

ňou tancovať. Zuna predvádza svoje vnady. 

Libor prikývne. 

KNIEŽA: 

Pozrite na tie boky, tie vám 

porodia krásneho syna. A tie 

prsia... Plné mlieka a sladké ako 

med. To všetko bude vaše, 

samozrejme, ale najskôr sa musíte 

vziať. Všetky oficiality musia 

byť dodržané, pop, plachta, 

svedkovia... Nato sme tu my, jej 

otcovia. Súhlasíte so sobášom? 

KNIEŽA: 

Ujednané, mladý muž. Zuna je 

vaša. Musíš sa o ňu starať v 

dobrom aj zlom, byť jej oporou a 

blablabla... Poďme piť. 

Kniežatá sa usmejú, ich hovorca dvakrát zatlieska. Z lesa 

vyjdú Máša, Dáša a Baša, rukách nesú džbány plné vína. 

Libor podíde k Zune, kľakne si k jej nohám, tvár zaborí 

do jej lona, rukami obopne jej telo. Prudko dýcha. 

LIBOR: 

Si taká krásna... Milujem ťa. 

Zuna sa skĺzne k nemu, usmeje sa. Dá mu bozk. Libor 

priviera slastne oči. 

ZUNA: 

Poď so mnou... Chcem o tebe 

povedať môjmu ďalšiemu otcovi. 

Zuna vysadne na koňa, Libor sa usadí za ňu. Zuna zaborí 

bosé nohy do slabín, kôň zaerdží a rozbehne sa cvalom. 

Horou sa ozýva smiech kniežat. Zuna sa obráti k Liborovi, 

bozkáva ho. Cválajú diabolským tempom, stromy akoby im 

odskakovali z cesty. Libor sa díva na Zuninu šiju. Je 

nahá, ostali jej len kvety vo vlasoch. Keď si uvedomí aj 

svoju nahotu, na chvíľu sa zháči. Potom však prikryje 

Zunine prsia svojimi dlaňami a nechá sa viesť. 

Zastanú na úpätí Veľkého zvonu. Zlezú z koňa. Zuna si 

kľakne, Libor nasleduje jej príklad. 

(POKRAČUJE)


ZUNA: 

Veľký Zvon, otče... Toto je môj 

budúci muž. 

Veľký zvon zahučí Tavovým hlavom. 

EXT. LES. NOC 

TAVO: 

Hu, hu, hu... Takého červa si 

berieš, dcéra moja? 

Všetko stíchlo, noc je vo svojej druhej polke. Zuna spí 

schúlená v mäkkom lístí, Libor do seba leje víno. Steká mu 

po brade. Stále je nahý. Kniežatá už tiež spia. 

Libor sa priblíži k Zune, rukou prechádza po línii jej 

tela. Zuna sa zavrtí, otvorí oči. Libor odhodí fľašu s 

vínom, bozkáva Zunu. Zuna sa oddáva jeho bozkom. Libor 

jej oblizuje krk, schádza nižšie a vyššie. Zuna priviera 

oči. Potom do nej vchádza šialenstvo. Zvalí Libora na zem, 

ľahne si na neho. Nechtami driape jeho hruď, hryzie jeho 

bradavky. Libor najskôr stoná potom jeho hlas začne 

naberať na intenzite. Zuna sa obtiera o jeho hruď 

svojimi prsiami. 

Libor to viac nevydrží, prehodí on ju. Priľahne ju, chytí 

jej zápästia, pritlačí ich k zemi. 

LIBOR: 

Budeš moja... Len moja... 

Šepká ako zmyslov zbavený, premiestňuje sa nižšie, panvou 

hľadá tu jej. Zuna sa bráni, metá v jeho rukách. 

ZUNA: 

Nie...Nechaj... 

Zune sa podarí zodvihnúť hlavu a uhryznúť Libora do 

hrude. Libor zvreskne, odtrhne sa od nej. Z rany mu steká 

krv. 

Zuna neváha, postaví sa na nohy a uteká. Libor za ňou 

hľadí plný hnevu, drží si ranu, pomedzi prsty mu kvapká 

krv. 

LIBOR: 

Len si bež. Nepotrebuje ťa. 

Vezme do rúk fľašu vína, poriadne si odglgne. Zvalí sa na 

zem, zatvorí oči.

EXT. LES. NOC 

20. 

Les tíško hučí, konáre sa pohupujú v hypnotickom rytme. 

Libor leží na zemi, očami sleduje stromy. Nežmurká, jeho 

pohľad je strnulý. Do zorného uhla mu vojde Dáša. Zvodne 

sa usmieva. Libor sa prekvapene posadí. Sú tam všetky tri. 

DAŠA: 

Všimli sme si, že si sám... 

MÁŠA: 

Žiaden ženích by cez svadobnú noc 

nemal byť sám. 

Baša si k nemu kľakne, oblizne mu ranu na hrudi, od Zuny. 

BAŠA: 

My sa nebudeme brániť. 

Baša ho jemne potisne, Libor si ľahne na zem. Máša mu 

jazykom oblizuje pery. Libor sa poddáva. Z úst mu unikne 

výkrik. Zodvihne hlavu, zbadá Dášu sediacu obkročmo v jeho 

klíne. Znova ju položí na zem. Stoná, zatína päste. Díva 

sa na pokojné konáre. V tvári má napätie, zatína zuby. 

Potom to príde, Libor zareve. 

EXT. LES. NOC 

Zunaa!!! 

LIBOR: 

Zuna sa ukrýva v húštine. Hľadí na Libora a tri rusalky. 

Tvár má ako vytesanú z kameňa. 


Praská oheň, slnko páli. Libor sa zobúdza. Zastoná, chytí 

sa za hlavu. Zodvihne sa na lakťoch. Pri ohnisku sedí 

Zuna, v kotlíku čosi varí. Zuna sa usmeje, naplní hrnček. 

ZUNA: 

Materina dúška. 

Libor sa napije. Díva sa, ako Zuna vyplachuje kotlík. 

LIBOR: 

Včera mi s tebou bolo pekne. 

ZUNA: 

Tavo vravel, že ste toho veľa 

popili. 

LIBOR: 

Popili. Ale našťastie mi pálenka 

nevymazala spomienky. 

(POKRAČUJE)


Zuna vchádza dovnútra, odkladá kotlík. O chvíľu vyjde 

von, začne zametať pred dverami. 

ZUNA: 

Máš tu hrozný neporiadok. 

LIBOR: 

Chýba mi tu ženská ruka. 

Zuna ho pozorne skúma očami. Kdesi z hory sa ozve vlčie 

zavýjanie. Zuna oprie metlu o chalupu. 

Pôjdem. 

ZUNA: 

Zvrtne sa, odchádza. Libor vyskočí, chytí ju za rameno, 

otočí ju k sebe. 

Počkaj. 

LIBOR: 

Zuna zavrčí, vytrhne sa mu. Už je takmer stratená v lese, 

len sa naposledy otočí. 

ZUNA: 

Nemôžem byť nevesta. Nemám 

pierko. Nepamätáš? 

Zmizne. Libor zúrivo kopne do metly. Odniekiaľ sa prirúti 

Eguš, postaví sa na zadné. 

LIBOR: 

Au... Čo to... 

Libor dopadne na zem, vzduchom sa ozve výstrel. Guľka sa 

zavŕta do chalupy. Libor vyskočí na rovné nohy. Objíme 

Eguša. 

Vbehne do chatrče. 

LIBOR: 

Ďakujem, kamarát... 

INT. LIBOROVA CHATRČ, DEŇ 

Libor prehrabáva veci, zúrivo všetko rozhadzuje. 

LIBOR: 

Kde som ju dal? 

LIBOR: 

Kde je tá puška?


22. 

Sedí na Egušovi, kráčajú lesom. Sú opatrný, za každým 

rohom akoby čakali ďalšieho útočníka. Zrazu Libor zastaví 

koňa, vykukne cez jeho hlavu. Zoskočí, prejde pred neho. 

Vezme do rúk pušku. 


LIBOR: 

Strieľal po mne z mojej vlastnej 

guľovnice. Had. 

Libor sedí sám pri pulte. Okolo neho je hluk, on iba 

zlomene civí na dno pohára. Weinhold mu doleje, Libor to 

do seba okamžite hodí. 

WEINHOLD: 

Čo sa vám stalo, pane? 

LIBOR: 

A čo je vás do toho? 

Libor je opitý. Weinhold mu naleje ešte jeden. 

Libor vypije. 

WEINHOLD: 

To je na mňa. 

WEINHOLD: 

Idú o vás reči... Vraj vy a 

Zuna... No že plánujete svadbu. 

LIBOR: 

A do tohoto sa tiež nemáte čo 

starať. 

WEINHOLD: 

Mám sa prečo. So Zunou som tiež 

mal isté plány. 

LIBOR: 

A to vám nevadí, čo o nej hovoria 

ľudia? 

Weinhold sa rozosmeje. 

WEINHOLD: 

Moje záujmy o ňu nie sú natoľko 

romantické. 

LIBOR: 

Ach chápem... Ide vám o mlyn. 

(POKRAČUJE)


WEINHOLD: 

Nevysvetľujte si to zle, chcem 

ho opäť spustiť, zarobiť 

peniaze, postaviť pílu. 

Zamestnám celú dedinu, budeme 

predávať. Všetci budú mať 

peniaze. 

LIBOR: 

A vy samozrejme najviac. 

WEINHOLD: 

Áno. Ja a moja rodina 

najviac. Je na tom niečo zlé? 

LIBOR: 

Mňa sa nepýtajte. Moja odpoveď 

sa vám nebude páčiť. Pôjdem. 

Postaví sa, nechá na pulte peniaze. 

Libor odchádza. 

WEINHOLD: 

A teda, aké sú vaše plány so 

Zunou? 

LIBOR: 

Len tie najlepšie. Ale pán 

Weihold uisťujem vás, že ak vás 

bude Zuna chcieť, dám vám svoje 

požehnanie. 


Libor sa pomaly, na vratkých nohách motká pred krčmou. 

Mieri do stajne. 

LIBOR: 

Eguuš... Eguuš... Poď ty sem, 

nech nemusím ísť ja tam... 

Zo stajne sa ozve erdžanie. Kôň z nej ale nevychádza. 

LIBOR: 

Ach ty nevďačník... Živím ťa a 

ty na mňa celkom sereš. 

Potáca sa ďalej. Krúti hlavou pozerá do zeme. Zrazu do 

niečo narazí. Stojí pred ním Tavo, vysoký ako hora, zúrivý 

ako vojna. 

TAVO: 

Zabijem ťa, ty červiak. 

(POKRAČUJE)


Chytí Libora do rúk, nadvihne ho a hodí ho do suda s 

vodou. Sud sa rozbije, Libor je celý mokrý. Voda ho trochu 

prebrala. 

LIBOR: 

Čo ťa to posadlo? Veď som ti 

nič neurobil... 

Tavo zúrivo kopne do Libora. Libor sa schúli do klbka, 

drží si brucho. 

TAVO: 

Že nič? Videl som ťa včera... 

Plazil si sa za Zunou... 

Libor zo seba vypľúva slová, Tavo do neho neprestáva 

kopať 

LIBOR: 

Prestaň... Neplazil som sa... To 

ona... ja... 

TAVO: 

Zničil si jej čistotu. Zabijem 

ťa. 

Liborovi sa podarí zachytiť Tavovu nohu, odkotúľať sa z 

jeho dosahu. 

LIBOR: 

Prestaň... Nič som nezničil. 

Nechcela. 

Tavo prudko dýcha, vyvaľuje na Libora prekvapené oči. 

TAVO: 

Ak mi klameš, ja ťa... 

LIBOR: 

Neklamem. Spýtaj sa jej. 

Tavo si klesne na zem. Ťapne Libora po stehne. 

Tavo je spokojný. 

TAVO: 

Ech, bratku... Takže ani tebe 

nedala. 

EXT. PRED CHATRČOU, VEČER 

Libor si balí veci. Pred ním pokojne stojí Eguš, Libor na 

neho kladie batoh. Je zúrivý, sklamaný, zničený. Pomedzi 

zuby mu kedy tedy unikne nadávka. 

(POKRAČUJE)


LIBOR: 

Nie som nikoho šašo... Kvôli 

dákej babe znášať kopance... 

Môžem sa na to... 

Z lesa vybehne nejaká postava. Beží rovno k Liborovi. 

Zastane pred ním, chvíľku sa vydycháva, potom zodvihne 

hlavu. V očiach mu ostáva tieň, pretože má klobúk. Klobúk, 

čo našiel Libor pri ohniska. 

TULÁK: 

Pomôž mi... 

Prosím? 

LIBOR: 

TULÁK: 

Idú po mne. Nevyzraď ma. 

A kto? 

Skočí do húštiny. 

LIBOR: 

TULÁK: 

Nie je času. Nevyzraď ma. 

LIBOR: 

Nesľubujem. 

TULÁK: 

Za odmenu ti dám Zunu. 

Z lesa sa vynoria dvaja mladý žandári. 

ŽANDÁR: 

Dobrý deň. 

Dobrý. 

LIBOR: 

ŽANDÁR: 

Hľadáme dezertéra. Vraj sa 

ukrýva v tomto kraji. Nevideli 

ste niekoho podozrivého? 

Libor váha, ošíva sa. Nakoniec sa zasmeje, jeho hlas 

zaznie hodnoverne. 

LIBOR: 

Ale kde. Tu hore ani vtáčika 

letáčika nechyrovať. 

Zrazu niečo zašuští práve v mieste, kadiaľ utekal tulák. 

Libor zbledne. Žandár namieri pušku. 

(POKRAČUJE)


ŽANDÁR: 

Vylez, lebo strieľam. 

Ticho. Žandár vystrelí. Z húštia vybehne vlk. Kým sa 

stihnú spamätať je preč. Žandári sa rozosmejú. 

ŽANDÁR: 

Vtáčikov niet, ale vlk vám komoru 

vyjedá. Nič to, pôjdeme hľadať 

ďalej. Majte sa. 

Žandári sa vytratia, on vbehne do kríkov, kde zmizol 

tulák. Na kríku je prichytené pierko. Libor ho nežne vezme 

do rúk. 

EXT. PRED CHATRČOU, DEŇ 

Libor sedí pri ohnisku bafká z fajky, zamyslene hľadí na 

pierko. Vedľa neho sa poneviera Eguš, pasie sa. Libor sa 

pozrie na koňa. 

LIBOR: 

Nepozeraj sa tak na mňa Viem, že 

ťa zdržujem, ale toto 

rozhodnutie je vážne dôležité. 

Znovu mlčí, pozerá do zeme. 

LIBOR: 

Dobre, nechám to na tebe. 

Postaví sa, sadne si na koňa. 


LIBOR: 

Vezmi má kam chceš. Buď za Zunou 

alebo preč odtiaľto. 

Prechádzajú pasienkami, míňajú salaš. Pastieri sedia pri 

ohníku, napchávajú sa veľkými kusmi jahňaciny. Ovce 

bľačia, sú zavreté v ohrade. Eguš kráča pomaly ale isto. 

Libor sedí strnulo, akoby ani nevnímal čo sa deje. V ruke 

stále kŕčovito zviera pierko. 

Počkaj. 

BAČA: 

Zastavia. Bača mu do rúk strčí balíček. 

BAČA: 

Šťastnú cestu. 

(POKRAČUJE)


LIBOR: 

Ako viete... 

BAČA: 

Nie som slepý. 

Bača ťapne Eguša po zadku, kôň sa rozbehne. 

EXT. LES. SÚMRAK 

BAČA: 

Ešte ti dám jednu radu, 

chlapče... Neobzeraj sa. Ani 

doprava, ani doľava a hlavne nie 

za seba. 

Libor je už na kopci, tam kde vstúpil do Prietržin. Pozerá 

sa pred seba. Eguš pokojne našľapuje. Liborovi znejú v 

ušiach bačove slová. 

BAČA: 

Neobzeraj sa... Neobzeraj... 

Za ním sa ozve spev. Zunin spev. Libor zavrie oči, 

popoženie koňa. Spev silnie, mieša sa s bačovým hlasom. 

Eguš spomaľuje, akoby musel prekonávať neviditeľnú 

bariéru. 

ZUNA: 

Neodchádzaj, ostaň so mnou... 

Milujem ťa... 

LIBOR: 

Neverím ti... 

ZUNA: 

Ty môj hlupáčik, prečo by som ti 

klamala? 

LIBOR: 

Ak ma miluješ, odíď so mnou... 

Preč z tohoto miesta... Prosím, 

poď so mnou. 

Eguš stojí, Liborovi do tváre fúka silný vietor, sťahuje 

ho späť do Prietržín. 

ZUNA: 

Dobre vieš, že nemôžem. Patrím 

tu. A ty takisto. 

Libor schádza z koňa, neobzerá sa, stále sa díva len pred 

seba. Jej hlas sa smeje a láka ho. Bačov hlas sa vytráca. 

Libor zavrie oči, otočí sa smerom k Prietržinám. Eguš 

nespokojne zafŕka. Libor sa prudko nadýchne. 

(POKRAČUJE)


LIBOR: 

Tu je moje miesto, Eguš. 

Otvorí oči. Cesta je prázdna. Vyskočí na koňa, kopne ho do 

slabín. Eguš sa rozbehne dole kopcom do dediny. Jeho cval 

je plný šialenstva, Libor sa ledva drží na jeho chrbte. 

INT, STAJŇA PRI MLYNE, NOC 

LIBOR: 

Pokoj, Eguško... 

Eguš tancuje, prudko myká hlavou, stavia sa na zadné. 

Libor ho chlácholí, šepká mu do ucha. Eguš je šialený. 

Liborovi sa ho nakoniec podarí uviazať. Kôň sa pokúša 

pretrhnúť lano, je však prisilné. Libor cúva, previnilo 

sa díva na koňa. 

LIBOR: 

Prepáč mi to... Ja... Veď vieš, 

patrím tu... Prepáč. 

Libor odíde, zavrie za sebou dvere. 


Stojí pred mlynom. Vnútri je tma. 

Zuna! 

LIBOR: 

Všade je ticho. Libor sa s klíčiacim strachom díva na 

opustenú budovu. Nakoniec sa prudko nadýchne a poberie sa 

k nemu. 

INT. MLYN, NOC 

V dome je tma. Len kdesi na konci chodby bliká nejaké 

svetielko. Libor kráča za ním. Vstupuje do izby. V peci 

horí drevo, v izbe je veľa dymu a neznesiteľné teplo. 

Libor si rozopína košeľu. Pri peci sedí postava, zamotaná 

v handrách. Vidno z nej len dlhé neupravené vlasy a chudú 

ruku, v ktorej zviera fajku. Postava je otočená Liborovi 

chrbtom. 

LIBOR: 

Dobrý večer prajem. 

Postava nereaguje, len sa jej roztrasie ruka. 

(POKRAČUJE)


LIBOR: 

Neviem, či si ma pamätáte... Ako 

decko som sa u vás hrával. Viete, 

so Zunou. 

Mlynár prudko vyskočí, z handier vydoluje dýku. Vrhne sa 

na Libora. Libor narazí na stenu, pri krku má jeho dýka. 

MLYNÁR: 

Neopováž sa dotknúť mojej Zuny. 

Nebojím sa ťa. 

LIBOR: 

Preboha počkajte... Ja jej predsa 

neublížim. Chcem si ju zobrať za 

ženu... 

MLYNÁR: 

Takého diabla si nikdy nevezme. 

To nedovolím. Ani keby si ma 

mučil. 

Mlynár prudko dýcha, trasie sa mu ruka, má strach. 

LIBOR: 

Ja ju mám predsa rád, a vás 

mučiť nebudem. Nie som diabol. 

Narodil som sa dole v dedine, ja 

som človek. 

Mlynár sa rozplače, klesne na zem. 

MLYNÁR: 

Poznám tvoj hlas... Ochráň Zunu. 

Prosím. 

Libor klesne k nemu na kolená. Chlácholivo ho hladí po 

hlave. 

LIBOR: 

Nebojte. Zuna bude so mnou v 

bezpečí. Chcel som vás len 

požiadať... 

Mlynár ho nenechá dohovoriť, do očí mu opäť vstupuje 

šialenstvo. 

MLYNÁR: 

O čo? Máš už moje oči... Čo ešte 

chceš? Moje peniaze? Sú tam, pod 

oknom, za uvoľnenou doskou... 

Zober si ich, len mi nechaj moju 

Zunu... Alebo chceš radšej môj 

život? Tu, moje mozole, je v nich 

práca, čo som vykonal za celý 

život. 

(POKRAČUJE)


Urobí pohyb, akoby si chcel odrezať ruku v predlaktí. 

Libor mu v tom v poslednej chvíli zabráni. 

MLYNÁR: 

Nechaj moju malú Zunu na pokoji, 

prašivec... 

Vykríkne, vytrhne ruku z Liborovho zovretia a sekne mu ňou 

po tvári. Liborovi sa z líca vyvalí krv. Mlynár sa šialene 

rehoce, on cúva, drží si ranu. Narazí do olejovej lampy. 

Prevrhne ju na zem. Postaví sa a uteká tmavou chodbou. 


Libor cúva von z mlynu. Zabuchne dvere. Oprie sa o nich, 

zavrie oči, prudko dýcha, z tváre sa mu rinie krv. Libor 

sa hrabe v kapse, vytiahne odtiaľ nejakú handru. Priloží 

si ju na ranu, obviaže si ju okolo hlavy. Látka sa sfarbí 

krvou. Na vratkých nôžkach kráča von z verandy. 

Kráča smerom k stajni. Predtým než k nej dôjde, otvorí sa 

mu pohľad na lúku. Zarazí sa, do očí mu vstúpi hnev. 

Zbadá Zunu a vlka. Hrajú sa spolu, maznajú sa. Zuna leží 

na chrbte, smeje sa, on ju ovoniava, ňufákom sa dotýka jej 

pŕs a lona. Zuna sa náhle vymrští, chytí ho okolo krku, 

uhryzie ho. Vlk vyje. Odskočí od nej. 

Libor vezme zbraň, nabije ju, namieri, vystrelí. Trafí ho 

do nohy. Vlk zakňučí, Zuna zúrivo zvreskne. Vlk sa 

rozbehne do lesa. Libor beží za ním. Zuna sa mu postaví do 

cesty, prikrčí sa, vrčí. Libor ju odstrčí a beží ďalej. 

Zuna sa postaví, rozbehne sa za ním. Skočí mu na chrbát. 

Pokúša sa ho uhryznúť do krku, driape mu hruď. Libor 

kričí, snaží sa ju striasť. 

Nakoniec sa mu podarí naraziť chrbtom do kmeňa stromu, 

Zuna padá. Libor uteká ďalej, za vlkom. 

Zuna leží na zemi, prudko dýcha. Díva sa na dvoch 

utekajúcich mužov. V dlani zviera čierne pierko. Pokrčí ho 

v ruke, postaví sa, stúpi na neho. Začuje hrdelný mužský 

výkrik. Otočí, pozrie na mlyn. Zbadá plamene lesknúce sa v 

jeho oknách. 

EXT. LES. NOC 

Liborove nohy sa mihajú v svetle mesiaca. Vlk je kdesi 

pred ním. Sleduje stopy krvi na zemi, beží neúnavne 

ďalej. Samotná hora mu pod nohy kladie prekážky. 

Musí preskočiť potok, padnutý strom. Na hlavu sa mu 

znesie havran, pokúša sa mu vypichnúť oči. Libor ho 

zaženie guľovnicou. 

(POKRAČUJE)


Na kôre stromu nájde krv, prejde no nej prstami, priloží 

si k očiam, vojde do húštia. Leží pred ním vlk. Schúlený 

do klbka si líže ranu na nohe. 

Libor chladnokrvne zodvihne pušku k lícu. Zahrmí výstrel. 

Nebesá mu na to odpovedajú po svojom. Zablysne sa, zahrmí. 

Blesk skosí strom neďaleko Libora. Mohutný kmeň padá, 

Libor sa pred ním snaží utiecť. Strom padne a Libor sa 

stráca v jeho konároch. 

EXT. LES. NOC 

Vytrvalo prší. Stáročný dub ukrýva vo svojich konároch dva 

telá. Náhle sa listy začnú hýbať, spod stromu vylieza 

Libor. Plazí sa, je celý od blata. Prudko dýcha, ťahá za 

sebou krvavú nohu. Postaví sa, s veľkými ťažkosťami 

udržiava rovnováhu. Pokúša sa dostať pod konáre. Nakoniec 

sa mu ich podarí nadvihnúť a vytiahnuť vlčiu mrcinu. 

Prší a blýska sa. Libor sa morduje s vlčou mrcinou. Má ho 

prehodeného cez plece. Dážď do neho prudko udiera, on sa 

ledva plazí domov. Padá a znovu vstáva. 


Libor vchádza na lúku. Pomaly prestáva pršať. Je zničený, 

Na tvári ma priviazaný handru, ktorý nemá ani kúsok 

bieleho miesta, šaty má dotrhané, v očiach únavu. Zhodí zo 

seba zdochlinu, prejde k domu. Na kope sú naukladané dlhé 

dosky. Sekerou ju naostrí. Odpotáca sa k vlkovi. Napriahne 

sa a pichne mu hrot rovno do srdca. Od únavy klesne na 

zadok, bezmocne položí hlavu na zem a zaspí. 

INT. LIBOROVA CHATRČ, RÁNO 

Libor otvára oči, vidí rozmazane. Nad sebou má strop a 

kohosi tvár. 

TAVO: 

Ej, chlape, dobre ťa dorezali. 

Myslel som, že máš dušu na 

jazyku... Pochlap sa, nech si 

zajtra na nohách... 

Libor sa opäť stráca v temnote. 


Rozprávkový Tavov svet. Libor vstupuje do krčmy. Ovalí ho 

dym z fajok. Rozpoznáva siluety ľudí. V ukrutnom rytme 

tancujú čardáš. Do cesty mu vojde Weinhold. Zubí sa, až mu 

vidno zlatý zub. 

(POKRAČUJE)


WEINHOLD: 

Vitajte, pane. Pridajte sa k nám. 

Čo vám nalejem? Francúzske 

červené? Írsku viskej? Nebodaj 

tunajšiu slivovicu? 

LIBOR: 

Slivovicu. 

Weinhold sa úslužne ukloní, takmer ťahá bradu po zemi. 

WEINHOLD: 

Ó, pán si vie vybrať. 

Odbehne, za chvíľu sa vráti s kovovým hrnčekom plným 

moku. Podá ho Liborovi. 

WEINHOLD: 

Dajte si, pane, na ženícha. 

LIBOR: 

Na ženícha? 

Z rohu sa ozve Tavov smiech, vynorí sa z dymu, ťahá za 

sebou Zunu. Zuna sa pozerá do zeme, akoby bola niekde 

inde. 

TAVO: 

A na nevestu. 

WEINHOLD: 

Milostivý pán Tavo to tu dnes 

všetko platí. Pravda, z dedičstva 

po starom mlynárovi. 

LIBOR: 

Tak teda na nevestu. 

Libor si logne a zachmúrene sa díva na mladomanželov.Tavo 

zaujme tanečný kroj, zahvýzda, mávne rukou. 

TAVO: 

Tú moju, bodaj by vám bagandže na 

nohách zhoreli! 

Hudba začne hrať ešte rýchlejšie, Tavo sa tisne na Zunu, 

gniavi jej krehké telo. Poletuje v jeho rukách ako 

handrová bábika. Libor sa zdesene pozrie na Weinholda, 

akoby hľadal niekoho, kto sa bude rovnako diviť tomu, čo 

sa deje naokolo. Weinhold však zíza do prázdna. 

WEINHOLD: 

Neveste to dnes pristane... 

Libor podíde rozhodne k páru. 

(POKRAČUJE)


LIBOR: 

Môžem si zatancovať s nevestou? 

Nie. 

TAVO: 

Tavo odtisne Libora, Libor padá medzi tancujúce 

nohy. Tavo oblizuje Zunin krk, díva sa pri tom 

škodoradostne na neho. Potom si položí hlavu na medzi jej 

prsia a spokojne ručí. Libor zúri. Vstáva, v ruke má 

železný hrnček od Weinholda. Napriahne sa a hodí ho Tavovi 

do hlavy. 

Všetci ľudia zmiznú, hudba stíchne. Ostane len Libor a 

Tavo. Tavovi z čela steká krv. Skočí po Liborovi, udrie ho 

do tváre. Libor je oťapený, Tavo vezme do rúk jeho pušku. 

Stojí nad ním, rehoce sa. Štyri-krát vystrelí, do každého 

kúta. Potom namieri na Libora. 

Stlačí kohútik. 

TAVO: 

Prepáč bratku, Zuna kázala... Čo 

si jej to urobil? 


Libor sa zobúdza, cez škáry v streche ho hladia slnečné 

lúče. Vedľa jeho posteli leží zvalený Tavo, v ruke drží 

fľašku pálenky. Libor sa opatrne postaví. Siahne si na 

tvár, má ju previazanú akousi handrou. Vstane, kríva k 

dverám. 


Sadne si vonku pred chatrč. Siahne do vrecka na košeli, 

vytiahne odtiaľ fajku. Siahne ešte raz, prehľadáva 

vrecko. 

LIBOR: 

Kde som ho dal? 

Pohľad mu mimovoľne blúdi po okolitých stromoch. Zrazu 

mu pohľad zastane na tom, na ktorý minulý večer pribíjal 

vlka. Nič na ňom nie je. Vbehne dovnútra. 


LIBOR: 

Vstávaj, Tavo, počuješ? 

Tavo čosi mrmle, hmýri sa. 

(POKRAČUJE)


LIBOR: 

Kde je vlk a pierko? 

TAVO: 

O čom to kvákaš? 

LIBOR: 

Vlčia mrcina. Bola pribitá na 

kôl. A pierko, čierne, havranie. 

TAVO: 

Neviem nič o žiadnej mrcine, 

ani o žiadnom pierku 

Libor si sadne na posteľ, položí si hlavu so dlaní. 


Libor sedí pred chatrčou, tvár ma obviazanú. Fajčí fajku, 

na hlave má klobúk. Z lesa sa vyrúti Zuna. Z očí jej sršia 

hromy blesky. Pribehne celkom k nemu, vytrhne mu z úst 

fajku, zoberie klobúk. 

ZUNA: 

To ti nepatrí. 

Otočí sa a beží späť svojou cestou. Nad nimi zakráka 

havran. Zune padne jeho telo pod nohy. 

LIBOR: 

Môžem ti takých dať tisíc... 

Z Liborovej pušky sa dymí. 

LIBOR: 

Pierok, že ich ani neporátaš. 

ZUNA: 

Nejde o žiadne hlúpe pierko. 

Libor sa postaví, dokrivká k Zune. Položí jej ruku na 

rameno. 

LIBOR: 

Potom nevidím žiaden problém. 

Vezmi si ma... Je to náš osud. 

Zuna sa otočí, pozrie sa mu do tváre. 

ZUNA: 

Nepoznám ťa. 

Cúva, lesknú sa jej oči. Potom sa prudko zvrtne, beží 

preč. O chvíľu sa stratí medzi stromami. Libor sa díva na 

rastliny, ktoré rozkolísala. Pomaly spomaľujú, až celkom 

zastanú. Libor skloní hlavu. 

(POKRAČUJE)


Zrazu mu na plece doľahne čiasi ruka. 

TAVO: 

Nemá svoj deň... 

Libor sa obzrie, stojí za ním Tavo.. 

TAVO: 

Včera v mlyne horelo. Umrel jej 

otec. 

LIBOR: 

Bože... Veď tam bol Eguš... 

Stajňa nezhorela, však. 

TAVO: 

Je mi to ľúto bratku. 

Chce ho pobúchať po pleci, Libor sa však vytrhne. V 

očiach má slzy. 

LIBOR: 

Nechaj ma. 

Vbehne do chatrče, zabuchne za sebou dvere. 


Libor kráča lesom, v ruke drží pušku, pripravenú na 

strieľanie. Medzi stromami sa mihne srnka. Libor ju 

sleduje v ďalekohľade na puške. Je krásna, pije vodu z 

potoka. Libor vystrelí, srnka padá na zem. 


Dve nahé telá sa zmietajú v ošiali lásky. Nechty ženy 

nechávajú hlboké ryhy na mužovom chrbte. 


Libor kráča ďalej, necháva srnu umrieť, ani sa nepozrie 

jej smerom. Zaplavuje ju krv z rany na krku. 


Dve telá, mužova hlava stúpa od brucha k prsiam ženy.


36. 

Kráča ďalej, zvieratá mu samé vbehávajú pod ranu. Zabíja 

zajace, veverice, vtáky. Šialene kričia v okamihoch svojej 

smrti, Liborov pohľad však ostáva nehybný, krutý. 


Muž a žena sedia na zemi, spojený panvami. Muž má tvár 

zaborenú v jej vlasoch. 


Zvieracie mŕtvoly ostávajú ležať na mieste svojej smrti. 

Nad mrcinami krúžia muchy. Les mlčí. 


Libor stojí nad obrovskou priepasťou. Díva sa na jej 

dno, kričí z celej sily. Kotlisku mu jeho nárek 

strojnásobuje a vracia späť. Kdesi nad ním zakráka 

havran. 


Zuna si pokladá hlavu na tvrdú skalu. Oči má privreté, 

prudko dýcha, v lícach má červeň. Po chvíli sa posadí, 

oprie sa o lakte. Díva sa na strmý chodníček vedúci dole 

zo skaly. Schádza ním veľký čierny vlk. 


Libor sedí na okraji priepasti. Pred ním leží mŕtvy vták. 

Libor mu trhá perie, v očiach má šialenstvo. Každé pierko 

si dá pred oči, chvíľu ho skúma, potom ho odhodí do 

Kotliska. 

Donesie sa k nemu vlčie zavytie. Obzrie sa, zbadá vlka. 

Rozrehoce sa. Nemotorne sa vyškriabe na nohy. 

LIBOR: 

Dohodneme sa... Dám ti Zunu... Ak 

mi ty dáš pokoj. 

Odchádza. Z Kotliska sa však vyrúti hlas, ktorý ho zmetie 

na zem. 

HLAS: 

Zuna je už dávno moja... 

Libor sa postaví na nohy, zlieza zo skál. Čudesný hlas ho 

vyprevádza smiechom.


37. 

Obloha je zatiahnutá, chmúrne šedá. Vytrvalo prší. Libor 

sedí pred chatrčou, leje mu na hlavu. Nosom mu stekajú 

prúdy vody. Nevšíma si to, nehýbe sa. Niekto ho chytí pod 

pazuchy, ťahá ho do chatrče. Liborovo telo je ako handra, 

prichodiaci, zababušený do plášťa sa namáha. 


Nad ohniskom sa ohrieva voda, cez škáry na streche sa dnu 

prediera voda. 

BAČA: 

Si blázon. Veď ti tam mohol 

primrznúť zadok. Neuveriteľná 

zima, na september. 

Libor je mĺkvy, z vlasov mu kvapká voda. Je neprezlečený, 

iba zamotaný do prikrývok. Civí do ohňa. Bača naplní 

hrnček, podáva Liborovi. 

BAČA: 

Na, vezmi si, materina dúška. 

Libor sa naštve, chytí pohár, vyleje ho na oheň. Plamene 

zasyčia. 

LIBOR: 

Nenávidím materinu dúšku. 

Libor sa zahrabe hlbšie do prikrývok. Bača sa naštve, 

postaví, mieri k dverám. 

BAČA: 

Dobre, zhni tu zaživa. V dedine 

sa šepká, že ťa chcú vyhodiť z 

roboty, vraj zanedbávaš hájnické 

povinnosti 

LIBOR: 

Je mi to jedno. 

BAČA: 

A že si Zuna bude brať 

Weinholda, aj to je ti jedno? 

Libor privrie oči, zdá sa, že nemá ďaleko k plaču. 

LIBOR: 

Hej. Len mi je ľúto Weinholda. 

BAČA: 

Neverím ti. 

Bača zabuchne dvere. Libor ostane zababušený v 

prikrývkach. Oči má doširoka otvorené.

INT. LIBOROVA CHATRČ, NOC 

38. 

Mesačný svit preniká škárami Liborovej chatrče. V strede 

miestnosti dohorieva oheň. Libor leží na zemi, je 

poodkrývaný. Líca mu horia, v očiach má chorobný výraz. 

Chveje sa, prudko dýcha. 

Ktosi vchádza dovnútra, zatvára za sebou dvere. Má v 

ústach fajku, na hlave klobúk. Zastaví nad Liborom, 

prinesie mu na tvár tieň. 

LIBOR: 

Sľúbil si mi Zunu. Nedal si mi 

ju. Chcel som, aby si mi dal 

pokoj... A znova si tu. 

LIBOR 2: 

Pokoj som ti nesľúbil. A Zunu 

som ti predsa dal. 

LIBOR: 

Dal? Tak prečo tu teraz nie je so 

mnou? Prečo sa za mňa nevydala? 

LIBOR 2: 

Na to sa opýtaj jej. Alebo samého 

seba. 

Postava pokrčí ramenami. Mlčky stojí nad Liborom. 

LIBOR: 

Tak, čomu vlastne vďačím za 

tvoju návštevu? 

LIBOR 2: 

Som tu, aby som ti ponúkol 

poklady... 

Postava prejde k oknu. Vytiahne dosku, spod nej vydoluje 

vrece. Otvorí ho, ukáže Liborovi. 

LIBOR 2: 

Môžem ti dať zlato... 

Libor si sadne, prehŕňa sa v zlate. 

LIBOR 2: 

Alebo chceš ich? 

Spod prikrývok vykuknú tri strapaté hlavy. Máša, Dáša a 

Baša. Smejú sa, prikrývky si zvodne tisnú na prsia. Dlhé 

paže obtáčajú okolo Libora. Máša ho pobozká. Libor sa 

poddáva. 

LIBOR 2: 

To všetko je tvoje... 

(POKRAČUJE)


Čo zato? 

LIBOR: 

Libor očami visí na dievčatách. 

LIBOR 2: 

Odídeš odtiaľto. 

Prečo? 

LIBOR: 

Libor konečne odtrhne zrak od dievčat, pozrie na postavu. 

LIBOR 2: 

Nechcem ťa tu... Sú to moje lesy 

a ty do nich nepatríš. 

LIBOR: 

Ja som sa tu predsa narodil. 

Milujem to tu... 

LIBOR 2: 

Patril si tu. Pred desiatimi 

rokmi. 

A Zuna? 

LIBOR: 

LIBOR 2: 

Zuna nie je predmetom nášho 

obchodu. Zuna patrí mne. Odíď! 

LIBOR: 

A ty si kto, že mi rozkazuješ? 

Libor odstrčí ženy, postaví sa. Dievčatá sa pritisnú k 

sebe so strachom sa dívajú na zúriaceho Libora. 

LIBOR 2: 

Som pán týchto hôr. Som výtvor 

ľudských myslí túžiacich po 

kúzlach. Som ich boh, ich pán. 

Existujem mimo priestor a čas, 

som nádherný, som hrozivý. Som 

vietor vo vlasoch milencov, som 

tráva po ktorej behajú deti. 

Môžem mať podobu všetkého, čo si 

kedy videl. Aj všetkého, čo si 

nikdy nevidel. 

Pri jeho reči sa dvíha vietor, jeho hlas mocnie. Libor je 

učupený v kúte. Potom skončí tak náhle ako začal. Libor sa 

postaví na rovné nohy, príde k nemu. Pozrie mu do tmavej 

tváre. 

(POKRAČUJE)


LIBOR: 

Tak buď na chvíľku popolom... 

Chytí ho, prudko ho hodí ohňa. Postava sa nebráni. Padá do 

pahreby. Oheň zasyčí, prudko sa zodvihne. Osobe spadne 

klobúk, fajka. Libor poznáva samého seba. Druhý Libor 

bezmocne kvíli. 

Niekto zaklope. Libor sa pozrie na dvere. Keď sa pozrie 

späť, jeho dvojník je preč, dievčatá tak isto. Len pri 

pokojnom ohnisku leží fajka, klobúk a vrece mincí. Libor 

vezme zlato, ukryje ho do diery v podlahe. Beží k dverám, 

otvorí ich. Za nimi stojí Weinhold, oblečený v slávnostnom 

oblečení. 

WEINHOLD: 

Je tu Zuna? 

INT. LIBOROVA CHATRČ, NOC 

Weinhold sedí ako kôpka nešťastia pri ohni, popíja 

pálenku z plechového pohára. 

LIBOR: 

Ako vidíte, nič pred vami 

neskrývam. Nie je tu. Čo sa 

vlastne stalo? 

WEINHOLD: 

Ušla mi. Ušla spred oltára... A 

ja blázon som si ju chcel zobrať 

aj keď jej zhorelo veno. Ach ja 

úbožiak. Celá dedina sa zo mňa 

smeje. 

LIBOR: 

A prečo ušla? 

Libor stojí pri okne, je zabalený v prikrývkach. Stále je 

spotený, ale šialenstvo už opustilo jeho pohľad. Pozerá 

sa von, ťažko sa mu ovláda úškrn. 

WEINHOLD: 

Ja neviem. Myslel som, že za 

vami. Tým pletkám o vojakovi 

veľmi neverím. Ale aj tak, mohli 

by ho konečne chytiť. 

LIBOR: 

Nie pán Weinhold, jeho nie je 

také ľahké chytiť. 

WEINHOLD: 

To mám zato, že som taký 

ľudomil. Že som chcel pomôcť 

úbohej krásnej sirôtke... 

Neviete, kde by mohla byť? 

(POKRAČUJE)



LIBOR: 

Môže byť kdekoľvek. A kým 

nebude chcieť byť nájdená, nik 

ju nenájde. 

WEINHOLD: 

No nič. Vrátim sa ja do dediny. 

Nájdem si inú ženu, takú čo bude 

dobre variť a hory sa bude báť 

ako čerta. 

LIBOR: 

Kam by ste chodili na noc. 

Ostaňte, zajtra vás odprevadím. 

WEINHOLD: 

A kam sa zbierate? 

LIBOR: 

Odchádzam z Prietržín. Nechcem 

byť viac hájnikom. 

Všade je hmla. Plazí sa po kopcoch, vlieva sa do dolín, 

nevidno na krok. Vylieza priamo z Kotliska, hustá ako 

mlieko, a práve taká nepriehľadná. 

Lesnou cestičkou kráčajú dvaja muži, Libor a Weinhold. 

WEINHOLD: 

Hádam nezablúdime. Takéto hrozné 

počasie si nepamätám. 

LIBOR: 

Niečo nie je v poriadku. 

WEINHOLD: 

Máte pravdu. Boh sa nám mstí za 

naše hriechy. 

Kdesi zboku sa ozvú ovčie zvonce a bľakot. Z hmly sa 

vynorí bača. 

BAČA: 

Kí čerti vás v tomto nečase 

vyhnali na cesty? 

LIBOR: 

Tí čo aj vás. Kam ženiete tie 

ovce? 

BAČA: 

Kam by sme hnali, do dediny. 

(POKRAČUJE)


WEINHOLD: 

Teraz? Veď je ešte dva týždne do 

Bartolomeja, vtedy sa zvykne. 

BAČA: 

Nemôžme dlhšie ostať, doniesli 

by sme len kožky. Vlk nám už aj 

tak polku oviec pozabíjal a 

trúfol si už aj na pomocníkov. 

Musíme domov. 

LIBOR: 

Tak veľa šťastia, budete ho 

potrebovať, bača. Nieže si 

polámete hnáty. 

BAČA: 

Aj vy si dajte pozor... A synku. 

Som rád, že si vyliezol z toho 

smradľavého brlohu 

Libor a Weihold prebiehajú pomalšiu ovčiu čriedu, miznú v 

hmle. 

EXT. DEDINA, DEŇ 

Hmla zaliala aj dedinu. Skupinky znepokojených dedinčanov 

postávajú pri ceste, dívajú sa na Libora a Weinholda. 

Weihold sa stratí, vojde do krčmy. 

WEINHOLD: 

Dovidenia. 

Libor kráča ďalej, cíti na sebe pohľady ľudí. Prichádza 

do stredu dediny. Tam, na voľnom priestranstve je zhrčená 

veľká masa ľudí. Libor prechádza pomedzi nich, oni sa 

odstupujú. Libor zbadá mrcinu vlka. 

Začuje neľudský krik. Otočí sa, zbadá dvoch žandárov. V 

putách vedú mladého tuláka. Trhá sa v ich rukách, ryčí, 

díva sa na Libora. 


TULÁK: 

Choď preč, nevidíš, čo 

spôsobuješ? 

Libor vchádza do krčmy. Nikto netancuje, nikto nepije. 

Všetci skormútene pozerajú na dná svojich pohárov. Libor 

podíde ku skupinke chlapov, medzi ktorými je aj Tónko. 

LIBOR: 

Hej, nevideli ste Tava? 

(POKRAČUJE)


TÓNKO: 

Toho? Veď ten býva až kdesi pod 

Veľkým Zvonom. Buď ho odfúkol 

vietor, alebo si užíva so svojou 

dievčinkou. 

S akou? 

LIBOR: 

TÓNKO: 

No Zunou predsa, každý vie, že 

Weinholdovi utiekla kvôli nemu. 

Libor si sadne na lavicu, prikývne. 

LIBOR: 

Takže Tavo... Sú tam sami. Takto 

jednoducho ma neporazia. 

Libor sa poberá k dverám. 

WEINHOLD: 

Nechoďte tam. 

Libor sa otočí, za chrbtom mu stojí Weihold. 

WEINHOLD: 

Nechoďte tam. Môžete umrieť. 

Ona vám za to nestojí. 

LIBOR: 

Ale práveže stojí, pán Weinhold. 

Ona jediná je dôležitá. Vrátim 

sa. 

Libor odchádza, sledujú ho obdivné pohľady mužov. 


Libor kráča lesom. Zem sa mu zdúva pod nohami, vietor 

hryzie do jeho tela. Libor prekonáva jeho tlak, pomaly 

postupuje. Príroda mu pod nohy hádže vetvy, do očí mu 

vmieta prach. 

Kráča ďalej, pred neho padne obrovský kmeň. Zarachotí to, 

Libor sa hodí na dozadu. Pomaly sa zviecha, škrabe sa na 

padnutý kmeň. Konáre ho driapu do krvi, on pokračuje. 

Prichádza k rieke. Zdá sa pokojná. Libor do nej vojde, 

opatrne sa brodí na druhú stranu. Vtedy sa zodvihne veľká 

vlna, chytí ho do svojej náruče. Ťahá ho dole prúdom. 

Libor sa topí, voda ho zalieva. Pokúša sa plávať, je to 

však márne. Nakoniec ho voda donesie na plytčinu. Libor sa 

vytiahne na breh. 

(POKRAČUJE)


Vykašliava vodu, chveje sa. Pozviecha sa a kráča ďalej. 

Prichádza opäť k stromu, ktorý už raz prekonal. Sklamane 

si sadne na zem, zloží hlavu do dlaní. Zdá sa, že tu končí 

jeho cesta. Je zlomený, plače. 

Vtom sa ozve spev. Libor zodvihne hlavu, poznáva Zunu, 

usmeje sa. Hmla sa stráca. Libor vstáva, obzerá sa okolo. 

Zbadá cestu. Tvár sa mu vyjasní, beží za ňou. 


Okolo Kotliska je jasno a zima. Liborovi z úst uniká para, 

trasú sa mu pery. Libor obchádza priepasť. 

Za ňou zbadá Tava. Je k nemu chrbtom, díva sa na čosi, čo 

sa deje mimo Liborov výhľad. 

Libor sa prikrčí, potichu našľapuje na špičky. Chytí 

pušku za hlaveň, zaženie sa a udrie. Tavo vykríkne, 

zapotáca sa. Otočí sa. Napoly sa vrhne, napoly padne na 

Libora. Libor sa zvalí pod Tavovou váhou. Váľajú sa v 

prachu. Dokotúľajú sa až k okraju priepasti. Libor sa 

šmykne, prepadne cez okraj. Ostane visieť v Tavových 

rukách. V očiach má zlosť. 

Pusť ma! 

Prečo? 

LIBOR: 

TAVO: 

LIBOR: 

Keď neumrieš ty, musím umrieť 

ja! 

TAVO: 

A čo ti už vážne sliepky mozog 

vyzobali? 

Tavo ťahá z celej sily. Libor sa nakoniec poddá a nechá 

sa vytiahnuť. 

Obaja fučia vedľa seba na pevnej zemi. 

TAVO: 

Prečo si to urobil? 

LIBOR: 

Ja mám rád Zunu. 

TAVO: 

No a? Ja tiež. 

LIBOR: 

Ale to je problém. Ty ju máš a ja 

nie. 

(POKRAČUJE)


TAVO: 

Mýliš sa, šteňa. 

Chytí Libora do svojej veľkej ruky, odvádza do k miestu, 

kde stál predtým, než ho Libor udrel. 

TAVO: 

Toto je problém nás oboch. 

Pred nimi je voľné priestranstvo. Sú na ňom dvaja ľudia. 

Zuna a tulák. Obaja sú nahí, šialení, divokí. Sú sklonení 

k zemi, ťažisko majú nízko. Opatrne našľapujú, 

premeriavajú si jeden druhého. Zuna po ňom skočí, nechtami 

mu poškriabe hruď. Muž sa stiahne, neútočí, skôr 

ustupuje. Zuna sa presúva za ním, vrčí. Skočí na neho, 

zvalí ho svojou váhou na lopatky. Zuna na ňom leží, zohýna 

sa, hryzie mu krk. 

LIBOR: 

Panebože, nie... 

Zuna zodvihne hlavu, ústa má od krvi. Na chvíľu sa zadíva 

na Libora, akoby sa v jej očiach objavilo poznanie. 

Zunu opäť pochytí šialenstvo. Opäť sa zohýna, znova 

hryzie metajúceho sa chlapa. 

TAVO: 

Rob niečo... 

Libor vezme do rúk pušku, vystrelí do vzduchu. Zuna sa 

zľakne, utečie. 

TAVO: 

Poďme za ním. 

Schádzajú dolu, k nahému telu muža. 


Tavo a Libor stoja nad nehybným telom. Libor mu prstom 

skúša tep. 

LIBOR: 

Zabila ho. 

TAVO: 

Bol prislabý na jej lásku. 

Mlčia, dívajú sa na muža. 

TAVO: 

Mali by sme ho pochovať. 

(POKRAČUJE)


LIBOR: 

Toho? Žiaden hrob ho dlho neurží. 

Zbytočne by sme sa namáhali. 

Dívajú sa na temné stromy. 

LIBOR: 

Kde je Zuna? 

TAVO: 

Neviem. Ale mám pocit, že ju viac 

neuvidíme. 

Myslíš? 

LIBOR: 

TAVO: 

Niekedy sa to stáva. Aj hole si 

vyberajú svoje nevesty... Im sa 

nedá odolať. Ani na ne 

žiarliť... 

Tavo chytí Libora okolo pliec. 


TAVO: 

Poď pozývam ťa na pohárik. 

Kráčajú dole kopcom, spoza oblakov nesmelo vykukuje slnko. 

Prídu na rázcestie, Tavo sa vyberie smerom dole, Libor sa 

otočí doprava. 

LIBOR: 

Ja idem tadiaľto... 

TAVO: 

A na čo? Hybaj na pohárik, obaja 

ho potrebujeme. Tá tvoja chatrč 

počká... Aj tak ju už do zimy 

nezbúchaš. 

LIBOR: 

Idem sa zbaliť. 

Zbaliť? 

TAVO: 

LIBOR: 

Vrátim sa do mesta. 

Tavo zvážnie, oprie sa o strom. 

TAVO: 

Bratku, bratku... Mal by si už 

pochopiť, že Zuna nie je jediné 

dievča na svete. 

(POKRAČUJE)


LIBOR: 

Už som to pochopil... A práve 

preto sa idem zbaliť. 

Libor podá Tavovi ruku, usmeje sa. 

LIBOR: 

Budeš mi chýbať. Prietržiny mi 

budú chýbať... Zbohom, Tavo. 

TAVO: 

Zbohom bratku... 

Libor sa vydá cestičkou doprava. Tavo sa zaním díva, 

škriabe sa po hlave. 


TAVO: 

Počkaj ešte! Čo hovoríš na Mášu? 

Nechcel by si ju? Dášu, Bašu... 

LIBOR: 

A čo ti sliepky mozog vyzobali? 

Veď tie sú ešte horšie ako Zuna. 

Libor kráča lesom, odchádza z Prietržín. Na hlave má 

klobúk, pod ním jazvu, v ústach fajku a na chrbte nesie 

veľké vrece. Cinkajú v ňom mince. Z lesa vybehne malé 

dievčatko, Zuna. 

LIBOR: 

Áaa. Čakal som ťa. Poď, pôjdeme 

do sveta. 

Libor si čupne, Zuna mu vyskočí na chrbát. Malá Zuna si 

hmká akúsi pesničku. Zboku začujú kroky kohosi ďalšieho. 

Libor sa usmeje a vyrazí im naproti.

Nevesta Hôľ.pdf

You also want an ePaper? Increase the reach of your titles

Delete template?

Save as template?