Nevesta Hôľ.pdf

POKRAČOVANIE: 45.
TAVO:
Mýliš sa, šteňa.
Chytí Libora do svojej veľkej ruky, odvádza do k miestu,
kde stál predtým, než ho Libor udrel.
TAVO:
Toto je problém nás oboch.
Pred nimi je voľné priestranstvo. Sú na ňom dvaja ľudia.
Zuna a tulák. Obaja sú nahí, šialení, divokí. Sú sklonení
k zemi, ťažisko majú nízko. Opatrne našľapujú,
premeriavajú si jeden druhého. Zuna po ňom skočí, nechtami
mu poškriabe hruď. Muž sa stiahne, neútočí, skôr
ustupuje. Zuna sa presúva za ním, vrčí. Skočí na neho,
zvalí ho svojou váhou na lopatky. Zuna na ňom leží, zohýna
sa, hryzie mu krk.
LIBOR:
Panebože, nie...
Zuna zodvihne hlavu, ústa má od krvi. Na chvíľu sa zadíva
na Libora, akoby sa v jej očiach objavilo poznanie.
Zunu opäť pochytí šialenstvo. Opäť sa zohýna, znova
hryzie metajúceho sa chlapa.
TAVO:
Rob niečo...
Libor vezme do rúk pušku, vystrelí do vzduchu. Zuna sa
zľakne, utečie.
TAVO:
Poďme za ním.
Schádzajú dolu, k nahému telu muža.
EXT. KOTLISKO, DEŇ
Tavo a Libor stoja nad nehybným telom. Libor mu prstom
skúša tep.
LIBOR:
Zabila ho.
TAVO:
Bol prislabý na jej lásku.
Mlčia, dívajú sa na muža.
TAVO:
Mali by sme ho pochovať.
(POKRAČUJE)