Jana Gombíková - Naostro - bakalársky scenár.pdf - FTF VŠMU

Jana Gombiková
Naostro
Bakalárska práca
Ateliér scenáristiky a dramaturgie VŠMU
Pedagogické vedenie
Prof. Ondrej Šulaj
Mgr. Jana Skořepová
2007

Explikácia ku scenáru Naostro
Na tému nefunkčnej rodiny a narušených vzťahov v nej som rozpracovala niekoľko námetov.
Pokúsila som sa spracovať vlastnú skúsenosť, ale iba problémy medzi jednotlivými rodinnými
príslušníkmi sa mi zdali málo na vyjadrenie toho, ako môže takýto zážitok mať vplyv na
budúci život človeka.
Hrdinkou jedného z prvých námetov bola Kača. Príbeh sa odohrával v dvoch časových
rovinách, v prvej mala 16 rokov a jej rodina sa rozpadávala. V druhej časovej rovine mala 26
a životné okolnosti ju priviedli do situácie, akú museli riešiť predtým jej rodičia. Keďže
časový interval bol dosť krátky, Kača dostala možnosť pomerne priamo konfrontovať
minulosť a jej následky so súčasnou situáciou. Aj keď tento princíp sa mi páčil a chcela som
ho použiť, narazila som na problém ohľadne prelínania sa časových rovín, ktorý rozbíjal
príbeh do štruktúry, ktorá je na moje súčasné scenáristické schopnosti príliš komplikovaná.
Takto som bola nútená dospieť k pomerne čistej forme lineárnej štruktúry, ktorú používam
v scenári Naostro.
Pri písaní som narazila ešte na niekoľko problémov, ktoré ma prinútili vymedziť si mantinely,
v ktorých sa môžem ako scenárista pohybovať. Okrem zavrhnutia komplikovanej formy som
sa rozhodla pre časovo zovretý príbeh, pretože mám osobný odpor k retrospektívam, ktoré
mi pripadajú ako dosť pochybná pomôcka na vyjadrenie minulosti. Ak je minulosť taká
zaujímavá, že si ju nimi musíme neustále pripomínať, možno by stálo za úvahu napísať
príbeh práve o nej a nie o scenáristickej súčasnosti. I keď aj v príbehu Naostro má minulosť
dosť dôležitú úlohu, nezdalo sa mi vhodné riešiť isté informačné záležitosti retrospektívou.
V scenároch rada používam magické prvky a aj tu som sa rozhodla pre tento princíp. Zatiaľ
čo v predošlých prácach majú vidiny a predstavy hlavných hrdinov skôr atmosférotvorný či
pocitový ráz, v prípade Lenky a Lucie ide aj o informačnú záležitosť, ktorá sa navyše týka
takmer výlučne dialógu. V pôvodnom príbehu sa Lucia nenachádzala, vznikla až pri tretej
verzii námetu. Môj zámer bol, aby spočiatku pôsobila pomerne reálne a až na konci sa
definitívne potvrdila jej fiktívnosť. Keďže aj táto myšlienka sa mi v procese tvorby vymkla
2

z rúk ( bola som nútená podriadiť sa vyššej logike – logike situácií ), v súčasnej verzii
vystupuje Lucia skôr ako Lenkin vnútorný hlas. V jej postave má Lenka príležitosť
konfrontovať sa sama so sebou, Lucia slúži ako zrkadlo, v ktorom sa pravda láme do
najrozličnejších uhlov pohľadu a závisí skôr od Lenkinho duševného rozpoloženia ako od
reality. Lucia je so svojimi pochybnosťami vždy o krôčik ďalej ako Lenka, ako vnútorný hlas
( a staršia sestra ) hovorí to, čo si Lenka ešte stále odmieta priznať, aj keď už tuší dôsledky.
Hlavná postava Lenka si tiež prešla od prvej verzie svojím vývojom. V pôvodnom námete
mala Lenka už osemnásť rokov a neprijali ju na vysokú školu. Napriek tomu sa rozhodla
odísť do Bratislavy, kde jej otec vybavil podnájom u svojho známeho – Jaroslava Dušu. Lenka
túži po pozornosti, ktorej sa jej nedostáva od rodičov a mučí starnúceho Dušu svojimi
dievčenskými vnadami, až kým ...
Hlavnou linkou tohto príbehu však bol práve ich zvláštny vzťah, ktorý vznikol na pozadí ich
vzájomnej osamelosti. Zdalo sa mi, že téma rozpadajúcej rodiny sa dostáva do úzadia
a Lenkina motivácia, keďže sa jej príčina nachádza až niekde v treťom pláne a navyše
v minulosti, nebude celkom jasná. Okrem toho príbehov o zvláštnom vzťahu dvoch očividne
nerovných ľudí už predsa len niekoľko bolo a ten môj by sa mi asi nepodarilo spraviť dosť
originálnym a hlbokým, čo naznačovali už pochybné východiská. Otázny bol aj Lenkin vek,
lebo v súčasnej dobe už vzťah osemnásťročného dievčaťa a staršieho muža stratil na svojej
provokatívnosti a stáva sa pomerne bežnou vecou.
V tejto záležitosti mi nakoniec pomohla jedna prehýrená noc, na konci ktorej sme s Jurom Š.
pri rozpitvávaní tohto námetu dospeli ( okrem štyroch vypitých fliaš vína ) k hrdinke vo veku
pätnásť rokov. Práve prebúdzajúce sa ženstvo a tenká hranica medzi tým, čo sa už smie a čo
ešte nie, dodala podľa mňa hrdinke potrebnú šťavu a pridala do príbehu predsa len potrebnú
dávku lolitovskej provokatívnosti.
Okrem toho v osemnástich rokoch sa rozpad rodiny nedotýka človeka natoľko, ako v puberte,
kedy sa formujú práve názory a postoje voči druhému pohlaviu, ktoré si človek neskôr
prináša do dospelosti.
Práve tu je hranica, kde sa príbeh dotýka mojej osobnej skúsenosti.
3

Postavy rodičov, predovšetkým Matky, som vytvorila hlavne na základe zberu materiálu, ktorý
vychádza z mojej osobnej skúsenosti. V meste, odkiaľ pochádzam, je rozvodovosť veľmi
vysoká. Rodičia takmer všetkých mojich priateľov a známych, ako aj moji vlastní, sú
rozvedení. Túto situáciu preto dôverne poznám a viem, aké dôsledky to má neskôr na človeka
a jeho pohľad na vzťahy medzi mužom a ženou. Aj keď sa nakoniec príbeh scenára odchýlil
od tejto problematiky, jeho pôvodným zámerom bolo ukázať, ako môže pôsobiť takáto
situácia na psychiku mladého človeka.
V jednej z verzií scenára som sa pokúsila postavu Lucie odstrániť, ale narazila som na
problém motivácie Lenkinho konania. Hoci motív pomsty sa v pôvodnom námete
nevyskytoval, postupne sa stal jedným z hlavných. Lenkino konanie nie je iba pomstou za
sestru, ktorá nakoniec aj naznačuje, že všetko môže byť aj inak. Je to predovšetkým pomsta
rodičom, ktorí nerešpektujú citlivý vnútorný svet svojich dcér a zasahujú doň spôsobom,
ktorého dôsledky sa skôr či neskôr prejavia. Vo verzii bez Lucie sa však Lenkino konanie stalo
iba hrou rozmaznaného dievčaťa, ktoré si neuvedomuje alebo nechce uvedomiť dôsledky
svojho konania.
Táto explikácia sú strašné kecy.
Jaroslav Duša vznikol pomerne náhodou a bol prvou postavu, ktorú som pre tento scenár
vytvorila. Vo filme Iba deň, ktorý som videla v čase premýšľania nad budúcim námetom, som
uvidela Jara Filipa. Hoci už nežije, zatúžila som vytvoriť postavu pre neho. Keďže vo svojich
príbehoch rada používam klišé ( aj ako istú formu parodizácie ), vznikla postupne postava
mierne úchylného telocvikára – alkoholika, s neodmysliteľným učiteľským bicyklom.
Keď sa teraz, po definitívnom dokončení scenára zamýšľam nad jeho zmyslom a témou,
musím priznať, že absolútne netuším, ako to celé vzniklo a nie som si ani istá, o čom to
vlastne je. Viem len toľko, že to ani v najmenšom nie je to, čo to byť malo a iba vzdialene sa
to blíži mojej predstave o výsledku tohto pochybného snaženia.
V začiatkoch som sa pokúšala o istú ľahkosť, ktorá sa mi čiastočne podarila zachovať pri
scénach s Dušom, v prípade rodičov však vôbec nefungovala a bola som ( znova
4

pravdepodobne z nedostatku scenáristických schopností ) nútená vytvoriť konvenčnú drámu
so všetkým, čo k nej patrí. Z tohto hľadiska sa mi najviac protiví úvodná scéna.
K prvoplánovej dráme mám odpor, napriek tomu som ju použila a aj keď sú scény možno
funkčné, nemám pocit, že by to bol spôsob, v ktorom by som sa ako autor našla. Mojím
zámerom a úprimnou túžbou bolo vytvoriť film na prvý pohľad hravý, kde by sa to
naozajstné dramatično a s ním spojený hnus ukrývali pod príjemným povrchom. Hrou na to,
že sa nič nedeje.
Princíp hry som sa pokúsila použiť aj v dialógoch. Nie náhodou sa opakujú repliky, ktoré
predtým zaznejú v inej situácii. Slúžia tak niekedy ako refrén, v lepšom prípade leitmotív.
Opakovaním replík som chcela vyjadriť aj istú nemennosť a nemožnosť uniknúť situáciám,
ktoré akoby boli v živote postavy vopred dané. S tým prichádza istá determinácia a prvok
fatálnosti. Lenkina pomsta je istým spôsobom fatálna, jej kroky neodvratne smerujú k svojmu
cieľu a postavy už od začiatku vedia, že to, čo sa práve deje, nemôže dopadnúť dobre.
5

1.OBRAZ
Byt, int, večer
Zvonenie telefónu do tmy. Chvíľu je ticho.( Lenkine ) Oči s dlhými mihalnicami sa otvoria.
Pootvorenými dverami preniká do obývačky prúžok svetla. Cez tenké steny domu počuť rozhádané
hlasy rodičov. Matka vrieska, aj Otec postupne zvyšuje hlas.
Matka:
Neželám si, aby sem telefonovala.
Otec:
Ako vieš, že je to ona ?
Matka:
Kto iný by to bol ?
Otec:
Polož ten telefón.
Cez škáru vo dverách vidno Matku, zachovalú štyridsiatničku. Na sebe má župan, na ofine natáčku.
Rozčúlene gestikuluje, v ruke stále zviera telefón.
Matka:
Tak si choď za ňou, keď ju tak obhajuješ.
Otec:
Prestaň.
Matka:
Neprestanem. Tu máš dve krásne dcéry.
Škárou vidíme Otca. Vysoký muž v okuliaroch, pod košeľou sa rysuje typicky mužské bruško.
Niekoľko replík je nezrozumiteľných, obaja stíšia hlasy.
Matka:
...a nič si neurobil.
Otec:
Čo som mal urobiť ?
Matka:
Nič. Nič si nemal urobiť. Ani si neurobil.
Otec:
Takže ja za to môžem, že Lucia má aférku s učiteľom ?
Matka:
keď to vidíš takto ! vieš čo, choď si !
už ťa tu nechcem vidieť !
už ti nikto robiť hanbu nebude !
6

Otec:
Mária, tak som to nemyslel !
Matka:
mňa už nezaujíma, ako si to myslel !
možno to bude zaujímať tú tvoju kravu !
Škárou vo dverách presvitá úzky prúžok svetla. Odhaľuje Lenku, ticho stojacu vo dverách.
Matka hodí telefón o zem. Zbledne.
Je ticho.
Matka sa posadí na stoličku, ťažko dýcha.
Otec:
Si v poriadku ?
Pýta sa potichu.
Matka si pritláča ruku na srdce. Akoby sa nemohla nadýchnuť.
Otec jej položí ruku na plece.
Precedí pomedzi zuby.
Stoja mlčky oproti sebe.
Lenka sa potichu obráti.
Matka:
Nedotýkaj sa ma.
2.OBRAZ
Detská izba, int. Noc
Lenka sa zamotá do periny. Na uši si nasadí veľké imidžové slúchadlá. Hlavu si prikryje perinou.
Lucia:
Nemôžem za to.
Lenka otvorí oči. Pod perinou, tesne vedľa jej vlastnej, sa zjaví tvár Lucie, jej staršej sestry. Lenka si
zloží slúchadlá.
Zašepká.
Lenka:
Tak prečo sa hádajú ?
Lucia:
To on s tým začal.
Lenka:
A potom ?
Lucia:
Nechcela som. Fakt.
7

Lenka:
Donútil ťa ?
Lucia:
Nechcela som, aby to takto dopadlo.
Lucia sklopí oči. Pokrčí plecom.
3.OBRAZ
Detská izba, int, svitanie
Dievčenská tvár, lemovaná prameňmi svetlých vlasov. Viečka s dlhými, takmer detskými mihalnicami
nehybne spočívajú na oblúku líc. Lenka.
Za oknami pomaly svitá. Ticho v izbe naruší len zamrnkanie mačky.
Na prikrývku, zahaľujúcu oblé krivky dievčenského tela, vyskočí biela mačka. Pradie. Opatrnými
krokmi našľapuje po nerovnomernom povrchu.
Matkina ruka nie príliš jemne odstrčí mačku z postele.
Matka sa skláňa nad Lenkinou posteľou. Vytiahne spod Lenkiných vlasov slúchadlá. Starostlivo
prihladí prikrývku. Zadíva sa na spiacu dcéru.
Pri posteli zastane Otec. Ich pohľady sa odpudzujú ako magnety s negatívnym nábojom.
Matka odstúpi. Vyjde von.
Otec ešte chvíľu stojí nad posteľou. Znova prihladí perinu.
Potichu privrie za sebou dvere.
Lenka otvorí oči.
4.OBRAZ
Pred budovou gymnázia, ext, deň
Tlačenicou pred gymnáziom sa prediera Lenka. Očami blúdi pomedzi neznáme tváre, snaží sa
zadržať slzy, čo sa jej derú do očí.
Matka sa tlačí za ňou so znepokojeným výrazom. Nedarí sa jej Lenku dostihnúť.
Z okna na treťom poschodí pripomína hemženie dolu dokumentárne zábery včelieho úľa.
Učiteľ Jaroslav Duša vysunie pavúčiu ruku kúsok nad parapetnú dosku záchodového okna
a kostnatým prstom odklepne popol z cigarety.
Zadumaným pohľadom sleduje jeho cestu nadol, až kým sa jeho oči nezastavia na blonďavej hlave
jednej z postavičiek davu.
Lenka stojí ako socha, pohľad mierne dohora, oči, namaľované ako na bábike hľadajú vo vzduchu
pevný bod.
8

Oproti Lenke stojí Matka, naslinenou vreckovkou drhne Lenke tvár. Lenka sa nebráni. Ukradomky
zotrie poslednú slzu.
Nespokojne si prezerá Lenkinu umazanú tvár.
Matka:
Neplač. Pôjdeš na priemyslovku.
Okolo nich sa hemžia rodičia s deťmi, tlačia sa pri nástenke s výsledkami príjmačiek.
Z davu sa vynorí Otec. S matkou teraz tvoria reprezentatívny pár.
Otec podáva Lenke ružu.
Lenka mlčí. Pokrčí plecami.
Otec:
Tak ako ?
Matka:
Nevzali ju. Je desiata pod čiarou.
Otec postrapatí Lenke vlasy.
Lenka si ich urazene uhladí.
Matka pricupká bližšie, nakloní k Otcovi starostlivo upravenú blonďavú hlavu.
Matka:
Veď si hovoril , že tu máš známeho.
Otec vrhne opatrný pohľad na Lenku.
Otec:
Neskôr sa porozprávame.
Lenka mlčí. Pohľadom blúdi po budove.
Jej oči sa zastavia na treťom poschodí. Jemne nadvihne kútik úst.
Zo záchodového okienka vytŕča prešedivelá štica učiteľa Dušu.
Duša zachytí Lenkin pohľad. Zarazene kývne, rýchlo sa stratí za okenným rámom.
5.OBRAZ
Byt, int, ráno
Lenka v infantilnom pyžame našľapuje tichým bytom. O jej bosé nohy sa obtiera biela mačka.
Kuchynská linka je pokrytá niekoľko dňovým neporiadkom. Lenka vyloví z drezu šálku. Nasype na
dno zvyšok kávy z plechovej dózy. Do kanvice postaví vodu. Posadí sa za stôl. Je ticho, len
zohrievajúca sa voda jemne šuští v kanvici.
Lenka rukou odhrnie neporiadok na stole. Otvorí ušmudlanú žiacku knižku. Na neotvorenú obálku
s akýmsi účtom si skúša Matkin podpis.
Zadrnčí telefón. Znova.
9

Lenka vstane. Útle prsty s ohryzenými nechtami oblapia slúchadlo.
Na druhom konci je ticho.
Tresne slúchadlom späť na vidlicu.
Zamrmle.
Lenka:
Prosím ?
Lenka:
Haló ? Je tam niekto ?
Lenka:
Krava ...
6.OBRAZ
Ulica, ext, ráno
Lenka s námahou otvorí okno. Odhrnie záclonu a vpustí dnu trochu ranného svetla.
Popod okná Lenkinho bytu na starom vŕzgajúcom bicykli prepláva Jaroslav Duša. Okolo hlavy mu
zavlajú strapaté vlasy.
Cez tenkú záclonu vidieť Lenkinu siluetu. Dušov pohľad sa na nej zastaví.
Lenka sa roztopašne skryje za záclonu, von vykukne len jedno koketné oko.
Duša odvráti pohľad. Zahne za roh.
7.OBRAZ
Pred školou, ext, poobedie
Okolie základnej školy je prázdne, len o múrik sa opiera Lenka. Obzrie sa okolo seba, zaloví v batohu.
Okolo prejde Učiteľka na bicykli. Lenka zmeravie.
Zamrmle rozpačito.
Učiteľka zahne za roh.
Lenka:
Dovidenia.
Tak, aby to nebolo príliš na očiach, Lenka vytiahne balíček cigariet. Spočíta ich a jednu otočí naopak.
Pri škole pribrzdí Otcovo auto. Zabliká.
Lenka sa rozbehne k nemu.
8.OBRAZ
10

V aute, int, poobedie
Lenka prudko pribuchne dvere na aute.
Pýta sa klasickú otázku.
Otec:
No čo ? Ako bolo v škole ?
Lenka:
Dostala som guľu.
Prehodí ľahostajne.
V idúcom aute je ticho. Obaja mlčia, meravo hľadia pred seba.
Auto zastane na semafore. Svieti červená.
Otec načiahne prsty k autorádiu. Otočí gombíkom.
Otec:
Nevadí ?
Z rádia sa opäť ozve Slovensko 1 so svojimi monotónnymi správami. Redaktorka spovedá deti
v škôlke.
Lenka pokrčí plecom. Z vrecka vytiahne prehrávač. Pridá zvuk.
V idúcom aute potichu hrá rádio. Obaja mlčia.
9. OBRAZ
Nemocnica, int, deň
Dlhá nemocničná izba sa ozýva vzdialeným hlukom. Lenka opatrne kráča oddelením.
Okolo nej pomalým krokom prejde Lucia.
Lenka zastane.
Lucia sa usmeje, kývnutím hlavou naznačí smer. Lenka nasleduje.
Jedny z radu dverí sú pootvorné. Lenka nakukne dnu.
Na posteli, tvárou k oknu, sedí Matka, oblečená v župane a nočnej košeli. Nastavuje tvár malému
zrkadielku, rukou s nalakovanými nechtami si uhládza načesané vlasy.
Otočí sa.
Matka:
Už som si myslela, že neprídeš.
Lenka sa obzrie. Nemocničná chodba je prázdna, Lucia zmizla.
Lenka váhavo vojde.
Poslušne nakloní k Matke, Matka jej vtisne na líce vlhký narúžovaný bozk.
Lenka:
11

Ahoj mami.
Na Lenkinom líci zostane červený odtlačok.
Lenka:
Ako ti je ?
Matka mávne rukou.
Matka:
Ako mi už len môže byť ?
Poľutuje sa.
Lenka sa posadí na okraj postele.
Matka vstane. Položí zrkadielko na parapetnú dosku. Zadíva sa z okna.
Matka pohľadí Lenku po vlasoch.
Lenka:
Kedy ťa odtiaľto pustia ?
Matka:
Pripadám si úplne zbytočná.
Lenka mlčí, nevie, čo by mala povedať. Mimovoľne si pošúcha zababrané líce.
Matka sa obráti.
Lenka pokrúti hlavou.
Matka:
Bol u nás otec ?
Lenka:
Iba pre veci.
Matka:
Nepúšťaj ho dnu. Nechcem,
aby videl, aký je tam neporiadok.
Lenka skriví kútik úst, opatrne, aby si toho Matka nevšimla.
Lenka:
Už zistili, čo ti je ?
Matka prehnane ľahostajne mávne rukou. Jemne ( rovnako ako pri hádke s Otcom ) si ju pritlačí na
hrudník.
Odmlčí sa, zadíva sa z okna.
Matka:
Stres.
Matka:
Lucia sa neozvala ?
12

Lenka pokrúti hlavou.
Matka sa posadí na späť na posteľ. V prstoch nervózne prekladá upatlané zrkadielko.
Matka:
Bože … vyzerám ako strašidlo.
1O.OBRAZ
Kúpeľňa, int, ráno
V zrkadle sa odráža tvár asi štyridsaťročnej ženy. Má Lenkine črty a dôkladný make up. Matka si
bruškami prstov prejde po tvári, akoby poslepiačky kontrolovala, či je všetko na svojom mieste.
Lenka si pretrie umazané oči, zadíva sa na seba do zrkadla. Chumáčikom vaty zotrie spod očí
niekoľkodňovú čierňavu. Na seba navlečie Matkin župan.
11.OBRAZ
Byt, int, ráno
Dvere na mohutnej skrini sa otvoria a odhalia rady šiat, navešaných starostlivo jedny po druhých na
vešiaky.
Lenka v župane stojí pred skriňou. Takmer s bázňou sa prehŕňa v Matkiných veciach. Jeden vešiak za
druhým.
Postaví sa na špičky, rukou zašmátra vo vrchnej polici. Jej prsty narazia na tenkú priesvitnú látku.
Ako motýľ z kukle vyletí zo skrine starý svadobný závoj.
Lenka si ho nasadí na hlavu. V zrkadle na pootvorených dverách skrine uvidí svoju chrumkavú detsko
– ženskú podobu. Ladne sa zavlní, povykrúca.
Znova zašmátra v polici. K závoju vytiahne zašlé svadobné šaty. Priloží si ich skusmo na telo.
Lenka:
Vyhodiť.
Napodobní vecný Matkin tón. Odhodí šaty do kúta.
Pri nohách sa jej motá biela mačka, labkou roztopašne zadrapí do závoja.
Lenka si kvokne k nej. Šťukne zapaľovačom pri mačkinom chvoste.
Mačka s mraučaním uskočí.
Telefón zazvoní.
12.OBRAZ
Križovatka, ext, deň
Lenka:
Spáliť.
Nevľúdne mesto je plné trúbenia a výfukových plynov. Na semafore svieti červená.
13

Otec sa nervózne zahniezdi na sedadle jedného z áut v stojacej kolóne.
Pomedzi ne sa prepletá Jaroslav Duša na svojom bicykli.
Otec spozornie. Pohľadom sleduje Dušu na rozheganom bicykli. Jeho tvár má nahnevaný výraz.
Svetlo na semafore preblikne na zelenú. Rad sa pohne.
Otec za volantom naštartuje. Naschvál sa len taktak vyhne vrávorajúcemu Dušovi.
Duša prudko pribrzdí, takmer zletí z bicykla. Stojí uprostred križovatky, až kým sa opäť nerozsvieti
červená.
Duša nasadne na bicykel. Na jednom kolese má defekt, ale odhodlane šliape do pedálov. Minie budovu
gymnázia.
13.OBRAZ
Pred gymnáziom, ext, deň
Miestne gymnázium je nedobrovoľne ohradené potrubím. Je už dávno po ôsmej, okolie školy je
prázdne.
Lenka sedí na potrubí, očami blúdi po okolí, až sa zastaví.
Spoza rohu sa vynorí učiteľ Duša.
Duša pribrzdí. Sklopí bicykel, podlezie potrubie.
Nad hlavou sa mu hompáľajú Lenikne nohy. Duša vzhliadne.
Na potrubí sedí Lenka, na hlave svadobný závoj, frajersky fajčí cigaretu.
Pozdraví.
Duša vzhliadne. Vycerí na Lenku zažltnuté zuby.
Zavelí posmešne.
Lenka:
Dobrý deň, pán učiteľ.
Duša:
Dolu, študentka. Kazíte nám tu morálku.
Lenka:
Morálku ?
Duša:
Porušujete školský poriadok.
Lenka:
Nedáte si so mnou ?
S detským úsmevom zamáva cigaretou vo vzduchu.
Duša s otráveným výrazom odvráti tvár. Zodvihne omlátený bicykel.
Lenka:
14

Pán učiteľ !
Duša sa obzrie.
Lenka:
Zložte ma.
Duša poslušne pristúpi k potrubiu. Lenka sa mu spustí na plecia. Duša pokračuje v ceste.
Lenka:
Pustite ma.
Duša:
Školská dochádzka je povinná pre každého z nás.
Lenkine ruky mu zakryjú oči. Prstami hmatká po jeho zarastenej tvári.
Duša:
Mali by ste byť opatrnejšia.
Lenka:
Bojíte sa ?
Duša pokrúti hlavou. Rozbehne sa.
Lenka zajačí. Duša zavrávorá. Bicykel s rinčaním dopadne na zem.
Lenke sa podarí zoskočiť z Dušovho chrbta. Zastane pred ním.
Duša pokrčí plecami.
Lenka:
Poznáte ma ?
Lenka:
Nepoznáte.
Lenka nasadne na bicykel. Uháňa preč. Rám pokazeného kolesa hrkotavo naskakuje.
14.OBRAZ
Chodba gymnázia, int, deň
Školská chodba dávno po zvonení je tichá a prázdna. Duša našľapuje opatrne, akoby bol jeden
z meškajúcich žiakov.
Jedny z radu dverí sa otvoria.
Zástupca riaditeľa:
Á, Duša.
Von vykukne okuliarnatá hlava Zástupcu riaditeľa. Duša zastane.
Zástupca mu posunkom naznačí, aby vošiel.
Duša sa neochotne prešmykne dnu.
15

Vykračuje si po miestnosti ako generál.
Zástupca riadiťeľa:
Duša, Duša … Ďaľší neskorý príchod do práce.
Mali ste tu byť na deviatu.
Duša:
Dostal som defekt.
Zástupca riaditeľa:
Skvelá metafora, Duša.
Zachechtá sa. S vedomím vlastnej dôležitosti sa pohodlne usadí za dlhým stolom zborovne.
Duša prešľapuje na mieste, jeho chudá postava sa kolíše zo strany na stranu ako veterný mlyn.
Prehodí ironicky.
Duša odhodlane mlčí.
Duša:
Mám vám priniesť osparavedlnenku ?
Zástupca riaditeľa:
Len by ma zaujímalo, s čím prídete nabudúce.
Zástupca riaditeľa:
A čo sa týka študentiek …
Vstane. Podíde k veľkému oknu, z ktorého je dôkladný výhľad na školský dvor, ohradený potrubím.
Duša si nervóznymi prstami vloží do úst cigaretu.
Duša:
Rozumiem.
Zástupca riaditeľa:
Rozumiete. Viete, bol by som nerád, keby …
Rázne sa otočí. Pred ním stojí zúbožený Duša, z úst mu ako kovbojovi steblo trávy trčí špak.
Zástupca riaditeľa:
Nechajme to. Obaja iste vieme, že múdry
človek neurobí dvakrát tú istú chybu.
Pozrie učiteľsky ponad hrubý rám okuliarov. Duša prikývne, či skôr sa jemne zakymáca.
Zástupca riaditeľa:
Čo tu stojíte, Duša ? Máte predsa hodinu.
Oborí sa naňho zrazu spoza obrúčok. Duša sa zvrtne.
Duša:
Dovidenia.
16

Vyjde von.
15.OBRAZ
Toalety, int, deň
Lenka naposledy obkrúži školský dvor a zmizne za rohom.
Duša, stojaci pri okne, nervózne šťukne zapaľovačom. Vypustí prúžok dymu.
16.OBRAZ
Areál nemocnice, ext, deň
Lenka so školskou taškou na pleci sebavedomo kráča k vrátnici. Vedľa seba tlačí bicykel. Na hlave sa
jej trepoce biely svadobný závoj.
Nadvihne pruhovanú červeno bielu rampu.
Zahlási smerom k vrátnici. Vojde.
Lenka:
Botková.
17.OBRAZ
miestnosť pre doktorov, int, deň
Dvere sa otvoria. Pred Otcom v bielom plášti stojí Lenka, na hlave svadobný závoj.
Otec mlčky odstúpi od dverí. Lenka vojde.
Otec:
Čo tu robíš ?
Lenka:
Prišla som ťa pozrieť.
Lenka:
Povedz tej svojej krave, aby k nám nevolala.
Otec zavrie dvere. Miestnosť je prázdna, z vedľajšej sa však ozýva vrava sestričiek. Otec zníži hlas.
Lenka pokrčí plecom. Zvalí sa na stoličku.
Otec:
Prečo nie si v škole ?
Lenka:
Zaspala som. Napíšeš mi ospravedlnenku ?
Otec zazrie na Lenku podozrievavým pohľadom. Závoj sa mu veľmi nevidí.
17

Otec:
Daj si to dolu. Vyzeráš ako bláznivá.
Lenka:
Blázon medzi bláznami.
Usmeje sa čarovne.
Prehodí veselo. Vstane. Otec sa na oplátku posadí.
Lenka:
Urobím ti kávu, chceš ?
Otec:
Čo ti tam mám napísať ?
Lenka sa zvŕta okolo kávy. Je vidno, že sa v miestnosti vyzná.
Lenka:
Ako chceš. Rodinné dôvody.
Postaví pred Otca šálku s pariacou sa kávou. Otec jej na oplátku podá popísaný papier.
Lenka podozrievavo zazrie na papier.
Hodí ho naspäť pred Otca. Otec vstane od stola.
Otec:
Mala by si ísť pozrieť mamu.
Lenka:
Nemusíš mi hovoriť, čo mám robiť.
Lenka:
Je tam pravopisná chyba.
Otec:
Koniec prestávky. Musím do roboty.
Postrapatí Lenke vlasy. Vyjde von. Kávy sa ani nedotkol.
18.OBRAZ
Nemocničná chodba, Int, deň
Lenkin dlhý svadobný závoj veje po nemocničnej chodbe. Lenka zabočí za roh. Za ďalší. V dlhých
chodbách je stratená. Pobehuje po prázdnom odelení už skôr pre zábavu, dvere sú zamknuté a vozíky
prázdne.
Za jej útlou dievčenskou postavičkou sa vlečie unavený závoj.
Konečne jedny dvere povolia. Lenka s úľavou vykukne von. Stojí pred nemocnicou, nad hlavou má
ceduľu : Psychiatrické oddelenie.
18

19.OBRAZ
Ulica, ext, ráno
Lenka s ovisnutým batohom na chrbte sa lenivo šuchtá ulicou. Prechádza cez cestu, úzkymi uličkami
sa blíži ku škole.
Lenka nerozhodne postáva kúsok od školy. Lakťom sa opiera o nízky múrik, zašitá pred prípadnými
pohľadmi učiteľov.
Na múriku leží ospravedlenka do Otca.
Lenka nerozhodne omieľa v perách vrchnák od pera. Kružidlom ryje do papiera, až chyba po Otcovi
zmizne.
Spoza rohu sa vynorí skupinka chalanov asi v jej veku. Spolužiaci. Nenápadne odhadzujú špaky.
Jeden z nich, s kapucou na hlave, si všimne Lenku.
Frajersky kývne hlavou.
Lenka sa obráti. Chvíľu podrží svoj pohľad na jeho. Pôvabne sklopí oči.
Chalan zamáva.
Lenka sa odvráti. Rozpačito strčí ospravedlnenku do vrecka. Pomalým krokom sa vydá preč.
Neďaleko od školy je ukryté detské ihrisko. Dierou v drátennom plote sa Lenka pretiahne dnu.
Posadí sa na hrdzavejúcu hojdačku. Špičkou topánky vyrýva do štrku dlhú ryhu.
Lenka sa silno zaprie, odrazí sa. Vietor jej naháňa vlasy po tvári.
Opdiaľ stojí Lucia, škerí sa na vyvádzajúcu Lenku.
Lucia sa nerozhodne motá okolo hojdačky.
Zavrtí dospelácky hlavou.
Lenka:
No čo ? Nepôjdeš ?
Lucia:
Ako malá.
Lenka:
Nevojdeš sa. Narástla ti riť.
Lenka na hojdačke sa dobrácky zachechtá. Vstane. Hojdačka sa už iba jemne pokyvkáva.
Lucia podíde ku hrdzavej sedačke. Rukou skúša prehnité dosky. Lenivo sa oprie o hojdačku. Jej zadok
je už naozaj väčší, ako priestor medzi tyčkami, ale Lucii to akosi neprekáža.
Lenka zosadne na špinavé dosky.
Lenka:
Mater sa nám zbláznila.
19

Prenesie veselo.
Lucia:
Nič jej nie je. Chce iba naštvať otca.
Lenka zamyslene pozerá do zeme. Krátkými nechtami olupuje popraskaný náter hojdačky.
Lenka:
Možno.
Lucia podíde k nej, rozhojdá ju. Mlčí, nevie, čo povedať.
Lenka:
Vráť sa.
Lucia:
Nemôžem. Hanbia sa za mňa.
Lenka:
Ja sa nehanbím.
Lucia:
Si ešte decko.
Po hrádzi precvála húf spotených stredoškoláčiek v teplákoch. Ozýva sa pravdieľné pískanie.
V kríkoch niečo zašuchoce.
Lenka otočí hlavu.
Opodiaľ, za bieleho dňa, močí do kríkov ( s píšťalkou v ústach ) učiteľ Jaroslav Duša.
Lenka sa uškrnie. Lucia sa za ním dlho díva.
Lucia:
Aha. Duša.
Lenka:
My o vlku …
20.OBRAZ
Pred gymnáziom, ext, deň
Na parkovisku pred školou je pusto.
Duša vykročí ku stojanu na bicykle. Je úplne prázdny. Duša zastane. Rozhliada sa naokolo.
V jednom z okien vietor odhrnie záclonu a Duša na chvíľu zazrie za oknom éterickú dievčenskú
postavu.
Potrasie hlavou, akoby sa snažil zahnať prízrak. Pohľad mu padne na ošarpaný domček pri škole.
Jeho bicykel je opretý o navlhnutý múr.
20

21.OBRAZ
V domčeku pri škole, int, deň
Cez Lenkinu spiacu tvár je prehodený biely závoj.
Dušove prsty šťuknú zapaľovačom.
Lenka sa prebudí, nadskočí schúlená v hodjdacom kresle.
Lenka vyskočí.
Lenka:
Zapálite ma !
Duša:
Zapálim vás pre vec.
Lenka:
Neberiem.
Omotá sa bielym závojom. Duša sa pohodlne oprie o kresliarsku kozu.
Prenesie posmešne.
Lenka sa štverá na parapetnú dosku.
Duša:
A čo beriete ? Bicykle ?
Lenka:
Čo je toto za miesto ?
Duša:
Niečo ako ateliér. Bývala tu výtvarná.
Lenka sa usalaší na parapete ako mačka. Očami blúdi po miestnosti plnej harabúrd.
Duša si zmeria Lenku znaleckým pohľadom. Vytiahne z pootvrenej starej skrine nedopitú fľašu vína.
Zvalí sa do kresla.
Lenka sa zamotá do záclony ako kukla motýľa.
Zamumle rozpačito.
Duša sa uškrnie. Podá jej upatlanú fľašku.
Lenka si rýchlo glgne.
Duša sa na ňu uprene zadíva.
Duša:
Koľko máš rokov ?
Lenka:
Pätnásť.
Lenka:
21

Čo je ?
Duša povytiahne kútik úst, akoby si konečne spomenul.
Lenka povytiahne lem širokej sukne.
Duša:
Učil som ti sestru telocvik.
Mala také dlhé štíhle nohy …
Lenka:
Takéto ?
Duša natiahne ruku, takmer pohladí dievčenské lýtko.
Lenka potiahne sukňu o kúsok nižšie. Duša v poslednej chvíli ruku stiahne.
Duša:
Skoro.
Zasnívane sa napije.
Keď sa opäť pozrie do okna, je prázdne. Lenka zmizla.
22.OBRAZ
Park, ext, deň
Odraté koleso si razí cestu pomedzi prvé lístie, lenivo tróniace na vyasfaltovaných chodníčkoch parku.
Dievčatá na bicykli sa prepletajú pomedzi ľudí. Smejú sa ako bláznivé. Lenka na riadidlách, Lucia
šliape do pedálov.
Vykrikujú striedavo.
Lenka:
Pozor pozor !
Lucia:
Hlásenie školského rozhlasu !
Lenka:
Pán Jaroslav Duša, dostavte sa
okamžite na Hodžovu 11 !
Lucia:
Máte tam odstavený bicykel …
23.OBRAZ
V domčeku, int, podvečer
Dušove pavúčie prsty ledabolo visia cez opierku hojdacieho kresla.
V okolnom šere sa strácajú obrysy miestnosti.
Kreslo so spiacim Dušom sa nostalgicky zhúpne. Prsty narazia do prázdnej fľaše na podlahe. Tá sa
s hrkotom prevráti.
22

Duša otvorí oči. Rukou si pretrie pohúžvanú tvár.
24.OBRAZ
Pred barom, ext, večer
Lenka vyjde z baru. Mohutné drevené dvere sa za ňou s vrzgotom zatvoria.
Zastane na námestí, ponorenom do šera. Na hlavou má neónovým písmom napísaný názov podniku –
Škandál.
25.OBRAZ
Ulica pred domom, ext. večer
Vonku už je tma. Podnapitá Lenka unavene tlačí ulicou bicykel. Prasknuté zadné koleso pri každej
otáčke ticho vzdychne.
V tieni, mimo dosahu pouličných lámp, svieti malé oranžové svetielko. Duša stojí opretý o kmeň
javoru a poťahuje z cigarety.
Vzdychy prasknutého kolesa postupne ťažknú. Duša vystúpi z tieňa.
Kývne smerom k bicyklu.
Lenka tupo civí pred seba.
Lenka neisto mykne plecami.
Precedí medzi zuby. Vzápätí sa jej nahlas štikne.
Odvetí bezočivo.
Duša sa usmeje popod fúzy, ale pokračuje v hre.
Duša:
Niečo ste mi zabudli vrátiť.
Duša:
Čo mi chcete ?
Lenka:
Pardón.
Duša:
Vy ste pili, študentka.
Lenka:
A vy snáď nie ?
Duša:
Viete, že školský poriadok zakazuje
byť vonku po desiatej ?
Podíde k Lenke, vezme jej riadidlá z rúk. Lenka sa trochu zatacká.
Duša kývne.
23

Lenka sa uvelebí na tyči. Duša dosadne na sedanku, nos má takmer zaborený v Lenkiných svetlých
vlasoch.
Bicykel sa vydá na namáhavú púť ulicou.
26.OBRAZ
Byt, Int, večer
Lenka len s ťažkosťami napasuje do zámku kľúč. Dvere bytu sa otvoria.
V roztvorených dverách zastane podivná dvojica. Strapatá Lenka takmer visí Dušovi na ramene.
Lenka sa odlepí, nemotorne si vyzúva topánky. Obráti sa na Dušu, postávajúceho vo dverách.
Duša váhavo vkročí.
Lenka sa narovná.
Lenka:
No poďte, poďte …
Lenka:
Spáľňa mojich rodičov …
S prehnaným gestom ukáže do otvorených dverí vpravo. Pokračuje v prehliadke bytu.
Vysloví dôkladne.
Odsunie stoličku. Duša sa poslušne usadí.
Lenka:
Toaleta.
Lenka:
Kuchyňa.
Lenka:
Víno.
Na stôl pred neho dopadne fľaša vína.
Lenka opláchne dve šálky, položí ich na stôl.
Duša vyloží na stôl lakeť, naleje vína. Usalaší sa v polohe zvodcu.
Lenka sa zaškerí.
Duša:
Čo robí také pekné dievča samo doma ?
Lenka:
Som sirota. Rodičia umreli, keď
som bola ešte dieťa a zanechali
mi slušný majetok. . Sestra zmizla,
odsťahovala sa do ďalekého mesta.
24

Odrecituje. Popritom vyťahuje z vázy na stole dávno zvädnuté margaréty a zastrkáva si ich do vlasov.
Pri zmienke o sestre Duša ožije, dalo by sa povedať, že zvážnel.
Lenka smutne pokýve hlavou.
Duša:
Lucia ?
Lenka:
Lucia. Mala také dlhé štíhle nohy…
Vyloží svoje vlastné na stoličku oproti. Oči sa jej pozvoľna zatvárajú.
Dušove kostnaté prsty sa zaboria Lenke do vlasov. Gesto pripomína pohladenie, ale Duša iba vyberie
padajúcu margarétu.
Duša:
Spíte ?
Obšmieta kvetom okolo Lenkinho nosa. Lenka zavrtí hlavou.
V neporiadku na stole objaví Duša tranzistorku. Pokrúti gombíkom, ozve sa chrčivá hudba. Na
Slovensku 1 dávajú práve operu.
Duša vstane.
Duša:
Pôjdem.
Lenka sa zavrtí na stoličke. Nevedno, či úmyslene skríži nohy tak, aby odhalila čo najväčšiu časť
bieleho dievčenského stehna.
Lenka:
Nepôjdete.
Postaví sa na stoličke. Jej prsia sú teraz presne vo výške Dušovych očí. Jej hruď v polopriesvitnom
tričku sa dvíha v nepravideľných intervaloch, už už sa ide dotknúť Dušovho hladného pohľadu.
Lenka sa jemnúčko predkloní. Duša cúvne.
Prehodí nakoniec.
Lenka sa urazene narovná.
Duša:
Veď tam nič nemáte. Iba také lentilky.
Duša:
Pôjdem.
Otočí sa. Popod nohy sa mu primotá biela mačka. Zamraučí. Inak je ticho.
27.OBRAZ
Pred domom, ext, večer
Hrdzavejúci bicykel sa s ťažkým povzdychom odlepí od kmeňa javora. Duša nasadne.
25

Šliapne do padálov.
Na chodník tesne za ním vyletí z Lenkinho okna ťažká vínová fľaša a roztriešti sa o betón.
28.OBRAZ
bar, int, deň
Takmer detské prsty priložia pruhovanú slamku perám. Lenka sa napije.
Sedí teraz v zašitej krčmičke v centre mesta. Cez malé okienko pri strope vidieť topánky
okoloidúcich. Vládne prítmie. Lenka sedí nehybne ako socha, umiestnená v umelej, predčasne dospelej
póze.
Okolo sa obšmieta čašník. Lenka je v kaviarni jedinou zákazníčkou.
Ružový telefón, vyložený na stole, sa rozvibruje. Lenka nereaguje.
Čašník:
Nezdvihneš to ?
Lenka pokrúti hlavou. Na displeji telefónu svieti ,,Tatko“. Obráti telefón na brucho.
Lenka vidí, ako pred okienkom zastanú dva páry nôh. Chvíľu postoja, vyzerá to tak, že dvojica sa na
niečom dohaduje.
Dvere sa otvoria, dnu vojde Marek, sedemnásťročný nagelovaný krásavec. Podíde k pultu.
Čašník si ho zbežne prejde pohľadom.
Marek nahodí suverénny úsmev.
Čašník vyhodí na pult krabičku cigariet.
Marek si všimne Lenku za barom.
Pozdraví ju. Lenka mlčí, tvári sa, že ho nevidí.
Marek:
Jedny Marsky.
Čašník:
Máte osemnásť ?
Marek:
Nevyzerám ?
Čašník:
52,50.
Marek:
Čau.
Marek:
26

Ani ma nepozdravíš ?
Lenka pokrčí plecom.
Lenka:
Nie.
Marek:
Ako myslíš. Bolo mi potešením.
Precedí medzi zuby. Otočí sa na odchod. Lenka ho sleduje pohľadom.
Na schodoch sa ešte raz obráti.
Prehodí len tak mimochodom.
Marek:
Nemáš byť náhodou v škole ?
Lenka:
A ty ?
Zakontruje.
Čašník zneistie. Prebehne pohľadom z jedného na druhého.
Marek sa uškrnie. Otočí sa na odchod.
Zakričí za ním. Marek vybehne po schodoch.
Lenka:
Čau.
29.OBRAZ
Ulica, ext, večer
Večerná ulica sa pozvoľna vyprázdňuje. Popukaný chodník je prázdny, do ticha sa ozývajú iba
Lenkine šuchotavé kroky.
Lenka má na chrbte ešte stále školskú tašku, okolo krku jej visia veľké slúchadlá.
Pri obrubníku zastaví Otcovo auto. Otec sa predkloní, otvorí dvere na strane spolujazdca. Lenka
zarazene zastane.
Otec:
Nasadni.
Zavelí tichým, ale nahnevaným hlasom.
Lenka sa pomalým krokom vydá ďalej. Obíde auto.
Otec pridá plyn, rovnako vychádzkovým tempom sleduje Lenku popri obrubníku.
Otec:
Nastúp si. Okamžite.
Lenka zaváha. Rodičovská autoria predsa len zvíťazí.
Dvere auta sa s buchnutím zatvoria.
27

Obaja mlčia. Otec zrazu nevie, čo povedať.
Slovensko jeden hlási správy.
Lenka si nasadí slúchadlá. Zašmátra vo vrecku, chce zapnúť prehrávač.
Otec:
Kde si bola ?
Vyšetruje. Lenka mlčí. Zloží si slúchadlá, díva sa priamo pred seba.
Otec zabočí. Prechádzajú teraz centrom mesta.
Otec neodpovedá. Konverzácia sa skončila.
Lenka:
Kam ideme ?
30.OBRAZ
U otca, int, ráno
V obývačke je tma. Pootvorenými dverami presvitá dnu úzky prúžok svetla. Na gauči sa chúli Lenka.
Má zatovrené oči, ale inak očividne nespí.
Spoza dverí sem prenikajú tlmené hlasy Otca a Mrázovej.
Otec:
Nechám ti auto. Odvez ju do školy a
uisti sa, že tam zostala.
Mrázová prikyvuje. Je počuť šuchot, Otec si berie veci do práce.
Vymenia si cmukavé bozky na líce.
Dvere sa zabuchnú.
Mrázová:
Si si istý, že chceš ísť autobusom ?
Môžem ťa zaviesť.
Otec:
Neblázni, je pol piatej.
31.OBRAZ
U otca, int, ráno.
Lenka nespokojne zamrnká. S povzdychom sa prevalí na druhý bok. Nad provizórnou posteľou stojí
Mrázová, rozgajdaná blondína len o pár rokov mladšia od Matky.
Pýta sa prehnane sladkým hlasom.
Lenka:
Nie je mi dobre.
Mrázová:
Akože ti nie je dobre ?
28

Lenka:
Bolí ma … brucho.
Dodá po dlhšej odmlke.
Marek:
No určite.
Zaopchybuje z kresla. Nadžgáva sa hrubým krajcom chleba.
Nakláňa sa nad posteľ starostlivo.
Zamrmle nakoniec do vankúša.
Mrázová pochopí. Odbehne.
Mrázová:
A ako ťa to bolí ? Je to tupá bolesť ? Ostrá ?
Lenka:
Ženské problémy.
Marek spočinie pohľadom na Lenke, zavŕtanej do perín. Tej to nedá, nenápadne sa zamrví tak, aby
odhalila čo najväčšiu časť chrumkavého dievčenského stehna.
Marek sa díva, takmer zabudol prežúvať.
Marek:
Vieš, že ten vankúš dostala od neho ?
Preruší ticho.
Lenka zhnusene vytiahne spod hlavy gýčovitý srdiečkový vankúš. Odhodí ho na kraj postele.
Do izby sa vráti Mrázová, v jednej ruke teplý obklad, v druhej ibuprofen.
Spýta sa tenučkým detským hláskom.
Mrázová po chvíľke váhania prikývne.
Mrázová:
Na. Toto ti pomôže.
Lenka:
Môžem dnes zostať doma ?
32.OBRAZ
U otca, int, deň
Z upatlaného zrkadla sa dívajú živé dievčenské oči. Lenka si tupou ceruzkou kreslí okolo očí hrubú
linku. Nekvalitná lacná ceruzka neposlúcha, Lenka ju podchvíľou nasliní, ale aj tak to nie je nič moc.
Dokončí. Nespokojne si prezerá výsledok.
Lenkine detské umazané prsty sa prehŕňajú v zaprášenej poličke s kozmetikou. Nič, jedno veľké nič.
Lenka necháva padať veci na podlahu.
29

Bosou nohou prišliapne čiusi zubnú kefku. Zakopne ju pod umývadlo.
33.OBRAZ
miestnosť pre doktorov, int, deň
Otec upije horúcej kávy. Nahnevane sykne. Zo slúchadla pri jeho uchu znie vyzváňací tón.
Hodí slúchadlo späť na staromódnu plastovú vidlicu.
Otec:
Nič.
Mrázová, ( v sesterskej rovnošate ) stojaca nad ním, zahanbene pokrčí plecom.
Otec:
Hovoril som ti, aby si na ňu dohliadla.
Mrázová:
Vravela, že je jej zle.
Z ľútosti vytisne dokonca jednu symbolickú slzu.
Otcovi jej nakoniec príde ľúto. Vstane. Pohladí ju po chrbte.
Vyjde von.
Otec:
No nič.
34.OBRAZ
Pred budovou nemocnice, ext, deň
Pomedzi stromy sa monotónnou zdravotnou chôdzou prechádzajú pacienti. V erárnych pruhovaných
pyžamách vyzerajú niektorí z nich ako duchovia minulej éry.
Na lavičke pod rozložitými konármi starého duba nastavuje lúčom slnka tvár Matka. Je starostlivo
upravená, na perách jej pohráva jemný úsmev.
Lenka sedí vedľa nej, nervózne si strapká dieru na nohaviciach.
Šikovným pohybom vytrhne trčiacu nitku.
Matka:
Ukáž.
Matka:
Porozprávaj mi niečo. Čo si dnes robila ?
Povie veselo. Objíme Lenku okolo pliec. Tej hlava kvacne na Matkino rameno.
Zastrčí Lenke za ucho zblúdený prameň vlasov.
Matka:
Veď ja už mám len teba.
30

Lenka kútikom oka zahliadne Otca, váhavým krokom sa blíži k lavičke.
Otec zastane pod mohutným dubom.
Lenka vstane. Matka tiež.
Lenka:
Je tu tatko.
Matka:
My už sa nemáme o čom rozprávať.
Otec:
Lenka, môžeš prosím ťa …
Matka:
Nech zostane. Aspoň si môže
urobiť vlastný názor.
Otec kývne na Lenku. Tá vôbec nemá chuť miešať sa do hádky medzi rodičmi, ale nemá odvahu
neposlúchnuť Matku. Očami behá z jedného na druhého.
Otec:
Ako chcete. Len ti chcem oznámiť,
že kým ťa neprepustia,
zostane Lenka u nás.
Matka:
Neželám si, aby sa stretávala
s tou tvojou škratou.
Otec prehltne urážku, snaží sa pokračovať zmierlivým tónom.
Matke sa už ježia všetky vlasy na hlave.
Otec:
Nemôžeš ju nechať samú doma.
Matka:
Prečo by som nemohla ?
Otec s Lenkou si vymenia pohľad. Prosebný z Lenkinej strany, váhavý z Otcovej.
Lenka pokrúti hlavou. Nespokojne skriví kútik úst.
Matka:
No vyjadri sa, Lenka.
Chceš bývať radšej u otca ?
Matka:
Čo je ? Nepáči sa ti doma ?
Už aj teba zmanipulovala ?
Ja viem, je mladšia, lepšie sa stará o
31

domácnosť, je lepšia v posteli …
Otec:
Ty vieš vždy všetko lepšie.
Povie nečakane tvrdo.
Matke sa derú do očí slzy.
Lenka behá veľkými očami z jedného rodiča na druhého. Má plač na krajíčku.
Zmôže sa na chabý protest.
Lenka sa otočí. Odchádza.
Otec:
Ale, Mária …
Matka:
A ty kam ideš ?
Lenka:
Preč. Obaja ste šibnutí.
Rozbehne sa preč.
Matka obráti svoje vyčítavé, rozmazané oči na Otca.
Matka:
Vidíš, čo si urobil.
Otec skriví kútik úst, presne tak, ako to pred chvíľou urobila Lenka. Zberá sa na odchod.
Otec:
Porozprávame sa, keď ťa pustia.
Matka urazene dosadne na lavičku. Potichu posmrkáva.
Matka:
V poriadku. Zajtra podpíšem reverz.
Prenesie zrazu s ľadovým pokojom.
Otec na ňu dlho hľadí, nerozumie tejto zvláštnej žene, s ktorou strávil dvadsať rokov života.
Povie unavene.
Otec:
Ako chceš.
35.OBRAZ
Na hrádzi, ext, deň
Popri Váhu okolo celého mesta sa vinie dlhokánska hrádza. Po hrádzi kráča malá blonďavá
postavička.
32

Lenka krátkymi kopmi posúva po vyasfaltovanom povrchu kameň. Kopne z celej sily a kameň zmizne
vo vysokej tráve.
Pomedzi steblá presvitá oranžová škvara školského ihriska. Ozýva sa rytmické pískanie píšťalky.
Lenka zastane.
Na ihrisku poskakujú v tesných teplákových súpravách upotené gymnazistky. Prsia sa im natriasajú
do rytmu neúnavnej píšťalky.
Oproti nim, tvárou k Lenke, predskakuje Jaroslav Duša. Jeho tepláky, vytiahnuté vysoko nad pupok,
pamätajú ešte minulú éru. Slnko mu nerobí dobre, ale statočne vypiskuje.
Pohľadom zachytí osamelú postavičku na hrádzi. Kývne.
Lenka ho nehybne pozoruje.
Duša pískne.
Lenka pochopí. Poskočí.
Dušovo kostnaté telo akoby chytilo druhý dych. Píska ako o dušu.
Na hrádzi, za chrbtami vyvinutých gymnazistiek, poskakuje do rovnakého rytmu šťúpla Lenkina
postavička.
36.OBRAZ
Kuchyňa, int, večer
Za malým kuchynským stolom sa tiesni provizórna rodina. Mrázová s Otcom, každý na svojom konci,
sa snažia zachovať nezúčastnenú tvár. Povedľa na seba ponad lyžice zazerajú Lenka s Markom.
Otec:
Dobrú chuť.
Mrázová:
Dobrú chuť.
Zaševelí sladkým hlasom.
Lenka sa natiahne po soľničku. Bez toho, že by vôbec ochutnala, dôkladne solí polievku. Otec jej
venuje prísny pohľad.
Radšej nič. Otec zbabelo mykne plecom.
Ozve sa neurčité zamrmlanie.
Lenka:
Čo je ?
Mrázová:
Tak čo, ako bolo v škole ?
Marek:
Prvá hodina odpadla. Duša zas nedošiel.
33

Lezie z neho ako z chlpatej deky.
Pokúsi sa zažartovať. Marek sa zahanbene uškrnie.
Mrázová:
Asi by bolo výhodnejšie, keby ste tú
hodinu mávali poslednú ...
Marek:
Nechápeš ? Vždy zaspí do roboty, lebo pije.
Otec:
Taký človek by nemal učiť decká.
Lenka chvíľu mlčí, lyžicou prehŕňa mastné oká v polievke.
Zareaguje možno priprudko.
Odvrkne pubertiacky.
Zahlási.
Otec s Mrázovou si vymenia rodičovský pohľad.
Lenka:
Ale Lucia ho mala rada.
Otec:
Čo ty o tom vieš ?
Lenka:
Nič. Ako o všetkom.
Marek:
Videl som vás spolu na parkovisku.
Lenka:
A čo má byť ?
Mrázová:
Tak čo ? Aká je polievka ?
Prehodí nakoniec, aby zamaskovala podivnú atmosféru.
Marek s hlasným sŕkaním vtiahne do úst horúcu tekutinu.
Marek:
Málo slaná.
37.OBRAZ
V domčeku, int, večer
34

Lenka sedí uvoľnene na podlahe, bosé nohy vystreté pred sebou. Dlhé rozpustené vlasy jej padajú na
plecia, pridŕžajú ich veľké imidžové slúchadlá.
Dušove prsty priložia ihlu na lesknúci sa čierny povrch platne. Starý zaprášený gramofón sa dá do
pohybu. Miestnosťou sa linú prvé ťahavé tóny šansónu.
Duša, stojaci pri gramofóne, sa obráti. Privrie rozpadajúcu sa skriňu s prázdnou stopu po gramofóne.
Duša:
Myslel som si, že nehrá. Na výtvarnej sme
ho používali ako zátišie.
Lenka slastne priviera oči, takmer sa zdá, že pradie.
Duša sa zaľúbene natiahne do kresla. Rukou nahmatá hrdlo nedopitej fľašky. Víno zaločká.
Duša:
Na !
Vyhodí smerom k Lenke malý predmet.
Lenka ho zachytí na poslednú chvíľu. S kyslým úsmevom omieľa v prstoch škatuľku lentiliek.
Duša:
Darček.
Lenka:
Vďaka.
Zamrmle sarkasticky.
Duša si prisadne, či skôr kvokne k Lenke na zem. Rukou sa jemne, akoby nechtiac dotkne Lenkinej
tváre, pomyká slúchadlom.
Lenka sa pousmeje.
Duša:
Čo počúvaš ?
Lenka:
Nič. Ticho.
Nasype si do úst celú škatuľku cukríkov. Zamyslene prežúva.
Lenka vezme slúchadlá, preloží ich na Dušove uši.
Platňa so škrknutím dohrá. V miestnosti je naozaj ticho, počuť len šušťanie gramofónu a slastné
chrúmanie cukríkov.
Lenka:
Ako to, že ste stále tu ?
Duša:
Bývam v podnájme.
Usmeje sa unavene. Zloží sa slúchadlá, zamyslene poškriabe prešedivenú bradu.
35

Lenka:
Prečo nie ste niekde na pive ?
Zaútočí.
Duša pridvihne fľašu k perám.
Duša:
Mám tu víno.
Lenka:
Bojíte sa, že by vás niekto uvidel chľastať.
Duša mlčí.
Lenka:
Sestra mi o vás rozprávala. Kedysi.
Duša:
Čo je s ňou ? Študuje ?
Lenka:
Už som vám hovorila. Odišla
do Londýna. Asi pred rokom.
Povie takmer otrávene.
Ihla v gramofóne hystericky nadskočí. Rozoznie sa búrlivý šansón.
Duša:
Zatancujete si so mnou, krásna študentka ?
Predvedie dvorné gesto.
Lenka vyskočí. Pritočí sa k nemu, ale v poslednej chvíli uhne nabok.
Lenka:
Viete ... najradšej tancujem sama.
Spustí divoký kankán, do melódie ako stvorený. Vyhadzuje dlhými nohami ako o život.
Duša ju s údivom pozoruje, až kým sa nezatacká.
Lenka sa ovesí Dušovi na plece, stiahne ho so sebou do svojich šialených kreácií. Duša sa nebráni.
Potácajú sa spolu po miestnosti ako podnapití blázni.
38.OBRAZ
bar, int, noc
Malý parket v prerobenej pivnici je plný mládeže, neladne sa vlniacej vo farebných svetlách.
Lenka má zavreté oči, dlhé vlasy jej nedbalo visia popri tvári, z ktorej sála zvláštna krása.
Tancuje sústredene a naplno, ponorená do seba.
Od stola ju pozoruje Marek s partiou. Vedľa neho sedí starostlivo upravená, či skôr namachlená
červenovláska.
36

Dievča:
Poď tancovať.
Zdvihne sa od stola, urobí pár navnadzujúcich pohybov. Marek neochotne vstane. Očami stále hľadá
Lenku.
Parket sa hemží natriasajúcimi sa telami. Marek blbne s partiou, narážajú do okolo sa zvíjajúcich tiel.
Jeden z jeho kamarátov tresne do Lenky, až ju odhodí. Marek priskočí k nej, chytí ju za lakeť.
Marek:
Všetko ok ?
Vyslovia jeho pery do hlasnej hudby. Lenka sa mu vykrúti.
Svetlá chaoticky pobehujú po hlavách tanečníkov. Na parkete sa zvíja čoraz viac párov.
Štíhle dievčenské telo sa okrúca okolo mladého chlapčenského. Marek preochotnými rukami pridŕža
Lenku pri sebe, krútia sa do rytmu hudby, vášnivo sa bozkávajúc.
39.OBRAZ
Byt, int, noc
V rozheganej zámke zahrkoce kľúč. Dvere sa váhavo odchýlia, dnu prenikne úzky prúžok svetla.
Lenka opatrne vstúpi.
Chodbu zaleje ostré svetlo. Dvere na kuchyni sa otvoria. V obdĺžniku svetla sa črtá Matkina silueta. Je
strapatá, motá sa po byte iba v zamatovom župane. Popod nohy jej ako duch prekĺzne biela mačka.
Lenka:
Ahoj mami.
Matka:
Kde si bola ?
Lenka pokrčí plecom. O nohy sa jej obtiera mraučiaca mačka.
Matka:
Veď vieš, že som chorá.
Povie vyčítavo.
Lenka si zahanbene vyzúva tenisky. Kvokne si, zaborí prsty do mačkinej bielej srsti.
Matka si ju podozrievavo premeria.
Lenka pokrčí plecami.
Lenka:
Nevedela som, že už si doma.
Matka:
Kde máš podprsenku ?
37

Lenka:
Nemám. Nepotrebujem.
Natiahne úzke tričko ako gumu. Pod tenkou látkou sa črtajú dva oblé výbežky.
Lenka pohľadom blúdi po parketách.
Lenka:
Uvarím ti čaj ?
Matka:
Ďakujem. Už som si uvarila.
Jej chrbát zmizne v kuchynských dverách. Lenka sa váhavo vydá za ňou. Okolo členkov sa jej motá
zúfalo mraučiaca mačka.
Matka zastane pri sporáku. Lenka opatrne fľochne na jej mlčiaci chrbát.
Matka:
Chceš polievku ?
Lenka pokrúti hlavou. Neuvedomí si, že Matka jej pohyb nemôže vidieť.
Na stôl pred Lenku dopadne tanier s pariacou tekutinou. Lenka rezignovane uchopí lyžicu.
Matka:
Volala sem tá Otcova krava.
Lenka:
Čo si jej povedala ?
Matka:
Nič. Chcela vedieť, či som už doma.
Keď som zdvihla, zložila.
Mačka intenzívne mraučí spopod stola. Labky ju prinesú k miske v kúte, ňufákom blúdi po jej
prázdnom vnútri.
Lenka:
Asi má hlad.
Matka ju zoberie do náručia. Mačka sa chvíľu nespokojne krúti, kým nezistí, že jej to aj tak
nepomôže.
Matka ju poškrabká za ušami.
Zamrmle.
Matka:
Ťažký je ten život, Mica moja.
Lenka:
Ale nažrať jej nedáš.
Matka:
Nedám. Nech aj ona okúsi.
38

Na peknej, ale už predsa len trochu zostarnutej tvári sa neobjaví ani náznak úsmevu.
Lenka ťažko vzdychne.
Odtisne tanier s polievkou.
Matka:
A ty čo vzdycháš ?
Lenka:
Nič, mami.
Lenka zavrtí hlavou.
Matka si ju kriticky premeria.
Zabrble otrávene.
Lenka kajúcne mlčí. Matka sa stiahne.
Lenka:
Už nevládzem.
Matka:
Ako to, nevládzeš ? Jedla si niečo ?
Matka:
Len aby si nemala tú ... anorexiu.
Lenka:
Ježišimária, mami ...
Matka:
Čo je ? Ja už tu asi všetkým
leziem na nervy. Už som tu len na to.
Lenka:
Tak som to vôbec nemyslela.
Matka:
A ako si to teda myslela ?
Lenka:
Nemôžeme to nechať tak ?
Matka:
To už sa so mnou nechceš ani len rozprávať ?
Matka:
Veď ja sa tu už nemám ani s kým
porozprávať. Komu mám hovoriť,
čo ma trápi ? Mačke ?
39

Mica sa zamrví Matke v náručí, akoby vedela, o kom sa hovorí. Vymaní sa z prituhého objatia,
vyskočí na zem.
Matka:
Tak vidíš.
Lenka neveriacky pozrie na Matku. Tá pristúpi k nej, nežne ju pohladí po vlasoch.
40.OBRAZ
Pred gymnáziom, ext, deň
Je neskoré popoludnie. Okolo školy je ticho, vo vzduchu visí podozrivé napätie, akoby sa celá škola
pripravovala na posledné, definitívne zvonenie.
Pri zadnom vchode sa pofľakuje osamelá postavička. Lenka čaká pred školou, s batohom imidžovo
spusteným až na zadok a bez obvyklého make upu vyzerá mladšie a nevinnejšie ako inokedy.
Kvokne si. Unudene kreslí kamienkom medzi špakmi, čo tam zanechali gymnazisti.
41.OBRAZ
Zborovňa, int, deň
Ruka s dlhými načerveno nalakovanými nechtami otrávnene zamieša šálku kávy. Vrásčité prsty zopár
ráz mľandravo kliknú do klávesnice počítača, šetrič obrazovky zmizne.
Ozve sa takmer nepatrný zvuk otvárania dverí.
Zástupca riaditeľa :
Môžete ísť, Elenka.
Elenka, zmaľovaná babizňa sediaca za počítačom, si očividne vydýchne. Vstane, ani nevypne počítač.
Elenka:
Dovidenia, pán zástupca.
Vykĺzne z dverí.
Zástupca podíde k počítaču, chvíľu zíza na pohyblivý šetrič obrazovky, ktorý už opäť naskočil.
Pod nosom ho pošimre vejúca záclona.
Zástupca vykukne z pootvoreného okna. Školský dvor je celkom prázdny, až na jedinú postavičku.
Lenka s batohom na chrbte neveselo skáče škôlku.
Zástupca zvraští čelo.
42.OBRAZ
Pred gymnáziom, ext, deň
Zvonením po deviatej hodine akoby si celá budova vydýchla.
Z dverí sa vyhrnie posledná hŕstka utýraných študentov. Na otrávených tvárach im možno vyčítať
chuť na cigaretu.
40

Lenka napäto postáva pred budovou školy. V stojane na bicykle čaká už len posledný, rozheganý
Dušov favorit.
Konečne sa spoza rohu vynorí vychrtlá postava. Lenka zbystrí, rukou si mimovoľne načechrá vlasy.
Vykročí smerom k Dušovi.
Pozdraví.
Dušove oči nerozhodne tekajú okolo.
Lenka:
Dobrý deň.
Duša:
Dobrý deň.
Pohľad mu zablúdi k pootvorenému oknu na zborovni.
Poza záclonu prejde silueta Zástupcu riaditeľa.
Duša kovbojským krokom prekráča okolo Lenky akoby nič. Lenka zostane zarazene stáť na mieste.
Duša odomkne bicykel zo stojanu. Nasadne. Šliapne do pedálov.
Lenka sa pomaly pohne preč.
43.OBRAZ
Námestie, ext, deň
Námestie sa pozvoľna plní ľuďmi, vracajúcimi sa z práce. Je blízko leta, vietor nadúva sukne
dievčatám, pohadzuje si po dlažbe odpadky, ktoré unikli vykonávateľom verejnoprospešných prác.
Lenka ľahkým krokom cupká po námestí.
Po mačacích hlavách zahrkoce koleso. Duša nemotorne sleduje blonďavú Lenkinu hlavu v spleti ľudí.
Zdvihne sa závan vetra, nadvihne Lenkinu ľahkú sukienku a odhalí biele stehná.
Duša s hlasným škrípaním pribrzdí tesne pri nej.
Lenka nahnevane obráti hlavu. Zastane.
Osopí sa naňho. Duša mykne plecom.
Lenka:
Čo robíte ?
Duša:
To vietor. Robí si z vás dobrý deň.
Lenka:
A čo vy ?
Odutá Lenka vykročí ráznou chôdzou.
Duša si povzdychne. Nasadne, najpomalšie, ako sa dá, bicykluje vedľa nej.
41

Duša je ticho, mlčí zaňho škrípanie jeho bicykla.
Duša:
Nie je to také jednoduché.
Lenka:
Vy dospelí všetko komplikujete.
Lenka:
Neprenasledujte ma, prosím.
Prenesie povznesene. Zodvihne špicatú bradu a pridá do kroku.
Duša šliapne do pedálov. Chvíľu to vyzerá, že sa nadobro vzdal, ale v skutočnosti iba obkrúži
námestie.
Čo najtichšie sa znova priblíži k Lenke. Keď prechádza okolo, hlasno zacengá. Lenka vyľakane
nadskočí.
Duša rozvlnene prebicykluje okolo. Nakloní sa až celkom blízko k nej, takmer sa nosom dotýka jej
vlasov.
Duša:
Nevedel som, že ste taká urážlivá.
Pridá rýchlosť.
Lenka zastane. Zaváha iba na pár sekúnd. Rozbehne sa za ním.
Duša počuje za sebou udýchané kroky. Obzrie sa. Po námestí uteká Lenka. Plavý cop jej nadskakuje
zo strany na stranu, krátka sukienka sa vyťahuje vysoko nad kolená.
Duša sa zakymáca, rýchlo odvráti pohľad od tohto lákavého mladého tela.
Zakričí za vzďaľujúcou sa postavičkou.
Duša:
Stopárky neberiem.
44.OBRAZ
Byt, int, večer
Vonku sa už takmer zotmelo.
Obývačku osvetľuje len blikavé svetlo televíznej obrazovky. V kresle podriemkava Matka.
Z kúpeľne sa do dialógov telenovely primiešava zvuk fénu.
45.OBRAZ
Kúpeľňa, int, večer
Hluk fénu konečne ustane.
Lenkine tenké prsty dôkladne ohmatávajú látku riflí, visiacich na šnúre nad vaňou. Zdá sa, že už sú
takmer suché.
Lenka, oblečená iba v nohavičkách, odopne kolíky. Zvesí úzke rifle zo šnúry.
42

Namáhavo súka nohy do zbehnutých nohavíc.
Ozve sa posmešne.
Lucia:
Nevojdeš sa. Narástla ti riť.
Lenka pritiahne okraje nohavíc k sebe, až jej zbelejú kĺby na rukách.
Lenka:
Tak sleduj ...
Vtiahne brucho. Jeden po druhom kovové gombíky predsa len povolia.
Lenka sa otočí k zrkadlu, s pubertálnou nespokojnosťou si prehliada tvár. Za jej strapatou hlavou sa
zjaví ešte jedna. Luciina.
Lucia:
Krásna si.
Uškrnie sa. Lenka mykne hlavou. Vezme do ruky čiernu ceruzku.
Odvrkne.
Lucia:
Chceš vyzerať staršie ?
Lenka:
Nie. Lepšie.
Lucia:
Vždy sa mu páčili mladé dievčatá.
Priblíži sa k zrkadlu. Šesť rokov, ktoré ich delia, sa na jej tvári zatiaľ nijako neodrazilo, ale aj tak si
prstami nespokojne prelezie tvár.
Lucia:
Starý úchyl.
Lenke sa pošmykne ruka. Dôkladne vyrábaná čiara sa vymkne spod kontroly a vyskočí až na bledé
líce. Lenka cukne, z oka sa jej vykotúľa slza.
Lucia načiahne ruku. Zastrčí Lenke za ucho pretŕčajúci prameň vlasov.
Vytiahne jej z prstov ceruzku.
Lucia:
Ukáž ...
Lucia:
Pomôžem ti.
Jemne uchopí Lenkinu bradu a natočí si jej tvár k sebe. Lenka otvorí oči, znehybnie. Lucia jej čiernou
kontúrou opatrne obkresľuje oko.
43

46.OBRAZ
Pred domčekom, ext, noc
Na tmavomodrej ploche sa guľatí mesiac.
Lenka po špičkách našľapuje po chrumkajúcom štrku. Cez rameno má ležérne prehodenú kabelku,
vlasy má rozpustené a takmer učesané.
Otvorí vŕzgajúcu bránu do dvora. Vojde.
Vyzerá to tak, že v domčeku sa niečo deje. Cez záclonu presvitá tlmené svetlo. Vo vnútri sa mihne
pohyb.
Lenka nakukne dnu.
47.OBRAZ
V domčeku, int, noc
Jaroslav Duša pozdvihne do vzduchu pohár a hltavo si usrkne vína. Popod fúzy sa usmeje, nevinne,
skoro chlapčensky.
Oproti nemu, na drevenej kresliarskej koze, sa vypína Elenka. Jej červené nechty sa ovíjajú okolo
kompótového pohára. Priloží okraj k červeným perám.
Elenka sa uškrnie.
Duša pokrčí plecom.
Elenka maškrtnícky oblizne okraj pohára.
Duša znalecky nadvihne kútik úst.
Duša:
Na zdravie.
Elenka:
A čo šťastie ?
Duša:
Človek nemôže mať všetko.
Elenka:
Kde ty chodíš na to víno ?
Duša:
Mám ho od Mokráňa.
Elenka:
Toho, čo učí chémiu ?
Duša:
44

Elenka sa hrkotavo zasmeje. Je to srdečná žena.
Špeciálne ingrediencie.
Dvere za jej chrbtom sa potichu otvoria. Tenký pásik svetla zvnútra osvetlí Lenkinu tvár.
Lenka zaváha. Očami prebehne Elenkin chrbát. Jej pohľad sa spojí s Dušovým.
Lenka sa napriami.
Duša nedobrovoľne cúvne.
Lenka:
Dobrý večer. Prišla som si po tie výkresy.
Duša:
Poďte ďalej. Bude to len chvíľka.
Povie smerom k Elenke. Elenka otočí vráskavým korytnačím krkom.
Lenka:
Dobrý večer.
Pozdraví.
Duša sa nerozhodne motká po miestnosti, naveľa zastrčí hornú polovicu tela do skrine.
Lenka sa mačacím krokom prechádza po miestnosti. Elenka ju hodnotí pohľadom.
Duša mrmle dačo zo skrine.
Ozve sa zákerne.
Lenka nešťastne pokrúti hlavou.
Duša:
Nepamätáte si náhodou, kde
som ich vtedy odložil ?
Lenka:
Pohľadajte. Viete, naozaj ich
na zajtra potrebujem.
Prenesie prosebne. Duša vystrčí hlavu spomedzi dvierok.
Lenka:
Porozmýšľajte, prosím.
Môžem zatiaľ počkať.
Okrajom zadku sa ležérne oprie o drevený stojan. Vrhne prosebný pohľad na Dušu.
Duša zodvihne zo zeme fľašu vína. Kývne ňou smerom k Lenke.
Lenka prikývne.
Elenka zmeteným pohľadom prehodnotí situáciu. Zamrví okrúhlym zadkom.
Elenka:
45

Nevedela som, že učíš výtvarnú.
Poznamená.
Lenka s Dušom zneistejú. Duša prestúpi z nohy na nohu.
Ukáže na jeho zaprášenú siluetu v rohu.
Lenka:
Nepustíme si gramofón ?
Duša:
To ťažko. Nefunguje.
Prehodí kyslo.
Lenka tanečnou chôdzou podíde ku gramofónu. Nasadí platňu, baštrnuguje s pokrivenou ihlou tak
dlho, až sa miestnosťou rozlejú pukavé tóny hitu zo 70.rokov.
Elenka:
Milujem Gotta.
Prenesie zasnívane. Duša sa zatvári akosi prikyslo. Nakoniec galantne podíde k nej.
Duša:
Zatancujeme si ?
V očiach sa mu zalesknú zákerné ohníčky. Elenka vstane.
Elenka:
Keď myslíte.
Prehodí s rezignovanosťou starej dievky. Odlepí zadnicu od špinavého dreva, nalakovanými prstami
opráši zo sukne neviditeľnú špinku.
Duša a Elenka sa pritisnú k sebe. Ich telá sa nemotorne kolíšu nie celkom do rytmu pomalej piesne.
Lenka sleduje scénu s pobaveným úsmevom.
Lenka:
Nemáte náhodou cigaretu ?
Duša zastane. Nemotorne loví z vrecka škatuľku marsiek.
Duša:
Na.
Hodí ich smerom k Lenke. Škatuľka dopadne na podlahu, pár cigariet vykĺzne na von.
Lenka takmer štítivo uchopí jednu z nich, nešikovne si zapáli.
Gramofón zaškŕka. Spustí sa rock n roll. Elenka zavrtí pozadím. Duša s hranou rezignáciou uchopí jej
ruku do svojej.
Obaja sa teraz veselo zvŕtajú na pesničku, ktorá bola stará už v dobe ich mladosti.
Lenka dopije. Cigaretu drží ešte nešikovne, ale to jej nebráni si z nej úpenlivo poťahovať do
nepoškvrnených pľúc.
46

Zakucká sa. Znova priloží pohár k ústam, ale uvedomí si, že je prázdny. Vstane. Už nie je celkom
triezva.
Neistým krokom prechádza po miestnosti. Keď obchádza tancujúci pár, ladne sa zavlní, zadkom
drgne do Dušovho pozadia.
Otvorí dvere na skrini. Pohľadom zastane na Dušovi a Elenke. Lakťom nenápadne strčí do krídla
dverí. Zavadia o gramofón, ten s fučaním a škŕkaním zastane, pieseň končí v podivnom kŕči.
Lenka:
Ups. Nechcela som.
Uškrnie sa pripito, ale ďalej stojí na mieste.
Elenka si popotiahne obtiahnutý sveter. Teatrálne zamáva rukou pred tvárou.
Elenka:
Uff...
Zvalí svoje kypré telo znova na pôvodné miesto.
Duša vytiahne zo skrine ďalšiu polo dopitú fľašu vína. Rozleje do pohárov. Elenka sa okato bráni, ale
nie je jej to nič platné.
Duša:
Cabernet savignon, školský rok 2005/2006.
Dámy si priťuknú okrajmi pohárov. Napijú sa.
Ponad okraj pohára Elenka spýtavo pozrie na Dušu.
Lenka sa opiera o hranu stola. Podnapito prehodí blonďavé vlasy dozadu.
Duša ju mimovoľne hltá pohľadom.
Elenka:
Mala by som ísť.
Zodvihne svoju ťažkú zadnicu zo stoličky. Pohár sa s cinknutím prevráti.
Duša otočí hlavu.
Prehodí zdvorilostne.
Elenka vycupitá von. Duša ju odprevadí k dverám.
Duša:
Odprevadím ťa.
Elenka:
Nie je treba.
Duša dôkladne dovrie dvere. Obráti sa tvárou k Lenke.
Duša:
No čo, slečna ?
Lenka klopí dlhé mihalnice najpôvabnejšie, ako vie. Jediným premysleným pohybom si vyzlečie
tričko.
Stoja oproti sebe. Lenka a Duša. Duša sa nehýbe.
47

Lenka provokatívne rozopne horný gombík na rifliach.
Duša kľačí pri Lenkiných nohách. Mocne trhne obtiahnutými rifľami. Neochotne sa zosunú Lenke zo
zaoblených bokov.
Lenka mu zaborí prsty do vlasov. Jemne sa usmeje.
Duša bozkáva jej bruško. Postupne sa posúva vyššie.
Lenka vzdychne.
Pýta sa takmer nahnevane.
Lenka stojí, do tváre jej padajú pramene vlasov.
Duša:
Toto si chcela ?
Lenka:
A vy ?
Jej ruka sa sunie po jeho chrbte ako had. Pritiahne si ho k sebe.
48. OBRAZ
V domčeku, int, noc
Na ošumelej pohovke v rohu sa krčí Lenka, prikrytá iba bielym učiteľským plášťom. Do tváre jej
nevidno, zakrývajú ju strapaté vlasy.
Pri otvorenom okne stojí Duša. Má na sebe iba nohavice. Nervózne fajčí.
Z pohovky sa ozve vzlyknutie.
Duša rozpačito omieľa špak v prstoch.
Lenka sa rozplače.
Duša váhavo podíde k nej. Díva sa na ňu. Opatrne ju pohladí po vlasoch, palcom zotrie slzu.
Lenka sa rozvzlyká ešte viac.
V Dušovej tvári je cítiť napätie. Zodvihne z dlážky Lenkino tričko. Kvokne si k pohovke. Jemnými
pohybmi odhrnie plášť, navlieka Lenke oblečenie.
Lenka sa mu zavesí okolo krku. Drží sa pevne.
Lenka nahlas smrkne. Okrajom plášťa si utrie tvár.
Postaví sa, zbiera zo zeme svoje oblečenie.
Duša:
No tak ... Lenka. Nerev.
Lenka:
Už končím.
Lenka:
Pôjdem.
48

Duša sa mlčky prizerá, ako na seba naťahuje veci.
49.OBRAZ
Detské ihrisko, ext, noc
Lenkina teniska vyrýva do štrku dlhú zamyslenú ryhu.
Lenka sedí na hojdačke, vlasy jej povievajú do rytmu teplého nočného vetra.
Ozve sa šťuknutie zapaľovača. Na vedľajšej hojdačke sedí Lucia. Pripáli si cigaretu.
Prehodí zamyslene.
Lenka mlčí, na sestru ani nepozrie.
Lucia:
A teraz čo ? Pôjdeš žalovať mame ?
Spoza vzdialeného rohu sa vynorí silueta muža na bicykli.
Lucia:
Aha. Duša.
Duša si to krivolako šinie cestou necestou. Starý bicykel zahrkoce, Duša sa zrúti k obrubníku.
50.OBRAZ
V škole, int, deň
Celá budova základnej školy hučí veľkou prestávkou. Na dievčenských záchodoch vládne obvyklá
tlačenica, pomedzi doničené zariadenie sa prepletajú deti od šesť do pätnásť. Steny niekto natrel na
tmavohnedo, asi aby zabránil ďalším nápisom.
Zvoní. Záchody sa vyprázdňujú.
Nad umývadlom sa skláňa Lenkina blonďavá hlava. Lenka si drhne tvár, vyšúcha líca do červena.
Spod očí zotrie posledné zvyšky šminiek. Uhladí si vlasy. Skontroluje výsledok v črepe visiacom nad
umývadlom.
Až teraz si všimla, že je na záchodoch celkom sama. Rýchlo vybehne von.
Chodba je prázdna. Lenka precupká prázdnym priestorom. Vbehne do triedy.
51.OBRAZ
Trieda, int, deň
Lenka usadne do lavice nie práve včas.
Učiteľka za katedrou si napraví okuliare na nose, ale mlčí. Okázalo listuje v triednej knihe.
Učiteľka:
Lenka Botková. Máš tu vymeškaných 50 hodín.
16 doteraz neospravedlnených.
49

Nechceš mi k tomu niečo povedať ?
Lenka sa zamrví.
Učiteľka vzhliadne ponad krikľavé rámy okuliarov.
Lenka váhavo vstane.
Lenka:
Pani učiteľka, ja ...
Lenka:
Potrebovala by som dnes po hodine odísť.
Triedou sa prevalí vlna tichého smiechu. Lenka kráča ku katedre.
Učiteľka podozrievavo zaškúli na papierik.
Učiteľka:
Nehovorila si, že je tvoja mama v nemocnici ?
Lenka:
No, bola, ale už ju pustili.
Učiteľka:
Aha. A teraz musí pre zmenu na súd.
Trieda sa znova zasmeje.
Lenka sa začervená. Čo už. Je rozhodnutá vyžrať si to až do trpkého konca.
Lenka:
Viete, naši sa rozvádzajú.
Učiteľka už naozaj nevie, čo si o tom má myslieť. Pri pohľade na Lenkin výraz však prehltne ďalšiu
jedovatú poznámku.
Lenka ľahostajne prikývne.
Učiteľka kývne. Lenka sa odoberie späť do lavice.
Učiteľka:
Mysli na to, Lenka, že ak to
takto pôjde ďalej, budeš robiť komisionálky.
52.OBRAZ
Na súde, int, deň
Dlhá chodba je prázdna, len automat na kávu narušuje jej socialistickú strohosť.
Matkine prsty nervózne zasunú do otvoru mincu. Automat zachrchle. Ozve sa zvuk výdaja kávy.
Na ošumelých kresielkach opodiaľ sedí Lenka s Otcom. Otec má na sebe oblek, pred sebou plastový
kelímok s kávou.
50

Blíži sa Matka. Klopkavá chôdza sa ozýva prázdnym priestorom. Matka má na sebe perfektne sediaci
kostýmček, účes je ako vždy až príliš v poriadku.
Doklopká k dvojici, zastane nad nimi. V dvoch prstoch zviera pariacu sa kávu.
Otec okamžite vstane. Matka sa nadurdene usadí, preloží nohu cez nohu. Nespokojne si prehliadne
Lenku.
Matka:
Vravela som ti, aby si sa obliekla
aspoň trochu slušne.
Lenka sa zamrví, skryje pod kreslo nohy, obuté v vyšmatlaných čínskych teniskách.
Odvrkne. Otec mlčí, neobratne usrkne z kávy.
Lenka:
Nechápem, načo sem musím chodiť.
Matka:
Ani ja by som sem nemusela chodiť.
Mohla som poslať právnika.
Lenka:
Aj tak mi je to prd platné. Prisúdia ma
jednému z vás, ako nejaký nábytok.
Otec:
Od pätnástich rokov sa môžeš rozhodnúť sama.
Lenka sa natiahne na kresle, vytrčí nohy opäť dopredu.
Lenka pokrčí plecom. Nehnevá sa, provokuje.
Otec si opatrne odkašle.
Lenka pokrúti hlavou.
Lenka:
To už ste nemohli tých pár dní počkať ?
Matka:
No nehnevaj sa ...
Otec:
Keď už sme pri tom ... Čo by si chcela na narodeniny ?
Matka:
Mal si jej kúpiť bicykel.
Lenka:
Rozmyslela som si to.
Jedny z dverí sa konečne otvoria. Von sa vyhrnie zopár unavených postavičiek v oblekoch.
Prejdú okolo a zase zmiznú niekde v zákutiach budovy.
51

Chvíľu sa nič nedeje, naveľa vykukne z dverí posledná postava.
Sudkyňa:
Ďalší !
Zavelí rázne, ale už predsa len trochu otrávene. Ako u zubára.
Rodina sa váhavo odlepí zo svojho stanovišťa. Vojdú.
53.OBRAZ
Gymnázium, int, deň
Po prázdnej chodbe gymnázia klopkajú dva páry topánok. Lenka kráča niekoľko krokov za Otcom,
ošíva sa.
Otec zastane, Lenka v tej chvíli znova spomalí. Otec podíde k nej, chytí ju okolo pliec. Spoločne vojdú
do kancelárie Zástupcu riaditeľa.
54.OBRAZ
Kancelária zástupcu riaditeľa, int, deň
Zástupca vstane, vypaseným bruchom nechtiac zavadí o stolík.
Zástupca riaditeľa:
Vitajte.
Pozdraví sa s Otcom ako so starým známym. Otec postrčí Lenku dopredu.
Zástupca riaditeľa:
Tak to je tá tvoja najmladšia.
Otec drgne do Lenky. Tá pozdraví ako mechanická bábika.
Mlčí, kuká do zeme.
Lenka:
Dobrý deň.
Zástupca riaditeľa:
Posaďte sa.
Ponúkavo odtisne stoličku za svojim stolom. Lenka sa neochotne usadí.
Zástupca riaditeľa:
Viete, že nie je možné sa sem dostať
na odvolanie. Ale v istých prípadoch
je možné napísať si opravný test.
Položí pred Lenku papiere. Tá venuje Otcovi zhnusený pohľad.
Zástupca riaditeľa:
Nerobíme to často.
52

Povie dôrazne.
Zástupca riaditeľa :
Máš na to hodinu a pol.
Pozrie na hodinky.
Lenka:
Ale na príjmačkách to bola iba hodina.
Ohradí sa nemiestne
Zástupca oduje pery.
Zástupca riaditeľa:
Skočíme si zatiaľ niekde na kávu.
Dúfam, že nemáš niekde skryté ťaháky.
Zachechtá sa. Už aj Otec sa začína červenať od hanby. Zástupca ho vyvádza von. Dvere na chodbu
zostávajú pre istotu pootvorené.
Lenka rezignovane vytiahne pero. Zadíva sa do papierov.
Po pár sekundách znova zdvihne pohľad. Poza dvere sa mihne pohyb. Po chodbe prechádza Duša.
Lenka sa zamrví na stoličke. Veľmi sa nesústredí.
Bočné dvere na pracovni sa potichu otvoria.
Duša:
Čo má toto preboha znamenať ?
Šepká príliš nahlas. Lenka až nadskočí na stoličke, ale okamžite nahodí typickú unudenú tvár.
Uškrnie sa ľahostajne.
Lenka sa nakloní nad papiere. Zívne.
Duša podíde bližšie ku stolu.
Lenka:
Normálne. Protekcia. Tatko mu robí zuby.
Duša:
Chcel som s tebou ešte hovoriť.
Lenka:
Ja s vami nie.
Duša:
Bolo to až také zlé ?
Prehodí nezáväzne. Lenka sa proti svojej vôli musí pousmiať.
Duša sa nakloní celkom blízko k Lenkinmu éterickému profilu. Gesto pôsobí veľmi dôverne.
Duša:
Nepovieš to nikomu, však ?
53

Lenka zaváha. Jazykom sa mimovoľne dotkne špičky pera.
Duša:
Jednotka je b. dvojka c.
Zašepká. Vtom ich vyruší Zástupcov prenikavý hlas.
Duša uskočí.
Otec pri pohľade na dvojicu skamenie.
Pýta sa Zástupcu so zaťatými zubami.
Zástupca sa nervózne ošíva.
Zástupca riaditeľa:
Čo si to dovoľujete ?
Otec:
Čo tu robí ?
Duša:
Pracujem tu.
Otec:
Sľúbil si, že ho vyhodíte.
Zástupca riaditeľa:
Nič mu nedokázali.
Otec ticho zúri. Podíde k dcére, postaví sa medzi ňu a Dušu, akoby ju chcel chrániť.
Otec:
Lenka ... dotýkal sa ťa tento človek ?
Lenka pokrúti hlavou. Ruka, v ktorej drží ceruzku, sa jej trasie.
Otec:
Lenka ?
Lenka vstane. Zhrnie papiere, ceruzku strčí do vrecka. Po očku zazrie Dušu, nervózne žmolí ruky.
Zaváha.
Lenka:
Nechcem chodiť na túto školu.
Otec behá očami z Lenky na Zástupcu, zo zástupcu na Dušu.
Lenka pokrúti hlavou.
Otec:
Ublížil ti nejako ?
Zástupca:
54

Poznáte toto dievča ?
Duša prikývne.
Lenka:
Nechcem chodiť na túto posratú školu !
Rozkričí sa. Vybehne von.
Otec a Duša stoja oproti sebe ako dvaja pištoľníci.
55.OBRAZ
Čakáreň na gynekológii, int, deň
Ďalšia dlhá a studená chodba. Ibaže tu sú rozmiestnené stoličky. Na nich posedávajú ženy rôzneho
veku a štádia tehotenstva. Je ticho, len sem tam sa ozve hlasnejšie slovo z rozhovoru bruchatej
mamičky s budúcim oteckom, ktorý ju gentlemansky prišiel sprevádzať.
Lenka si rozpačito obzerá špičky svojich topánok. Čaká. Vedľa nej sedí Matka.
Ticho preruší zvonenie telefónu.
Lenka bleskovou rýchlosťou vyhrabe telefón z kabelky. S nádejou pozrie na displej.
Na telefóne svieti: Marek.
Lenka sa uškrnie. Zastrčí zvoniaci telefón späť do kabelky.
Lenka pokrúti hlavou.
Matka:
Nezdvihneš to ?
Matka:
Kto to bol ?
.
Lenka:
Nikto.
56.OBRAZ
V ordinácii, int, deň
Sestrička podáva Lenke biely plášť. Lenka vchádza do kabínky na prezliekanie.
Z vedľajšej miestnosti počuť ženské hlasy. Doktorka v družnom rozhovore s pacientkou.
Lenka sa slimačím tempom prezlieka, až kým jej nezostane iba biely plášť. Pritiahne si ho k telu.
Veľkými očami sa díva do zrkadla.
Rozhovor neustáva. Lenka je v kabínke už večnosť, ale neodvažuje sa vystrčiť nos.
V zrkadle za ňou sa zjaví ďalšia postava. Lucia. Usmeje sa, odhrnie Lenke vlasy z tváre.
Lucia:
55

Všetko najlepšie.
Lenka sa zatvári kyslo.
Lenka:
Takto som si to nepredstavovala.
Lucia pokrčí plecami.
Lucia:
Ani ja nie.
Lenka:
Už ste sa nikdy nestretli ?
Lucia:
Nie je to tak, ako si myslíš.
Lenka:
A ako to je ?
Lucia pozerá priamo do zrkadla. Upraví Lenke zastrčený golier na plášti.
Lucia:
To naši ma odpratali do Anglicka.
Hneď po maturite.
Lenka:
Ako sa to dozvedeli ?
Lucia:
Bola som hlúpa.
Nežne sa usmeje. Materinsky pohladí Lenku po líci, akoby predošlá veta bola adresovaná jej.
Lucia ešte raz naoko ľahostajne mykne plecom.
Lenka sa zadíva do zrkadla. Lucia zmizne.
Rozhovor z vedľajšej miestnosti stále pokračuje.
Lucia:
Nič mu nedokázali.
57.OBRAZ
Schody do bytu, int, deň
Po schodoch znejú monotónne kroky. Šuchot Lenkiných a klopkanie Matkiných. Mlčky kráčajú do
schodov. Lenka prvá, Matka cupká za ňou ako väzenský dozorca.
Lenka zastane pri dverách. Počká, kým Matka vyloví z vrecka kľúče a odomkne dvere. Až potom
vojde.
56

58.OBRAZ
Byt, kuchyňa, int, večer
Lenka stojí pri dreze, otočená chrbtom. Hrmotajúc umýva riad. Vlastne iba pár šálok, ale naschvál
predlžuje čas, aby sa nemusela púšťať do rozhovoru z Matkou.
Do kuchyne vojde Matka v župane. Hoci je v domácom, tvár má stále starostlivo upravenú a vlasy
načesané.
Usadí sa za stôl. Chvíľu pozoruje Lenku, tá jej však nevenuje pozornosť.
Matka vstane. Otvorí chladničku, vyberie na stôl načatú fľašku vína. Znova sa posadí.
Lenka už nemôže ďalej predstierať umývanie riadu. Zavrie vodu. Medzi oboma ženami nastane husté
ticho.
Lenka stojí opretá zadkom o drez.
Matka znova vstane. Podíde k drezu, vyberie zo stojanu spoza Lenkinho chrbta dve šálky. Naleje si.
Pri druhej šálke zaváha.
Matka:
Dáš si víno ?
Lenka opatrne prikývne. Matka jej naleje, ale iba troška, ako sa dáva deťom na rodinných oslavách.
Lenka vykriví ústa, napije sa radšej vína.
Lenka blúdi pohľadom po kuchyni.
Matka podíde k nej.
Pohladí Lenku po útlom chrbte. Lenka sa vykrúti.
Matka:
Vieš, Lenka, ja ti nerozumiem.
Matka:
Keď Lucia odišla ... urobili sme s Otcom chybu.
Ale teba sa to netýkalo. Nemalo sa ťa to týkať.
Lenka:
Nechaj to tak, mami.
Matka:
Chcela som, aby sme boli kamarátky.
Aby si mi mohla všetko povedať.
Stoja vedľa seba, ak by ich nedelilo 25 rokov, vyzerali by úplne rovnako.
59. OBRAZ
Lenkina izba, int, večer
57

Dievčenská tvár, lemovaná prameňmi svetlých vlasov. Lenkine viečka sa ani nehnú. Pod tenkou
prikrývkou sa črtajú oblé tvary dievčenského tela.
Matka uhladí prikrývku. Zhasne lampu na nočnom stolíku.
Vyjde von.
Spoza obývačkových dverí presvitá úzky prúžok svetla a dopadá na Lenkinu tvár. Lenka sa zamrví.
Otvorí oči.
Konča postele stojí Jaroslav Duša. Ruky vo vreckách, mlčky sa díva.
Lenka sa posadí.
Duša pokrčí plecom.
Duša mlčí, iba pozerá a pozerá.
Zašepká naliehavejšie.
Svetlo z obývačky zhasne. Izba sa ponorí do tmy.
Lenka zažmurká. Duša je preč.
Lenka:
Čo mi chcete ?
Duša:
Ja vám ? nič.
Lenka:
Nechcela som to povedať.
Lenka:
Nechcela.
60. OBRAZ
V škole, int, deň
Školský rozhlas:
...deň odovzdávania vysvedčení. Tento deň je výnimočný pre každého z nás, osobitne však pre
deviatakov. Milí deviataci, končí sa jedno obdobie vášho života a začína nové. Stanú sa z vás
stredoškoláci. Do života si nesiete mnohé, za čo môžete vďačiť tejto škole. A tak dúfam , že keď ....
kecy ...
V triede vládne slávnostné ticho. Žiaci, uprataní na chvíľu do slušných šatov a civilizovaných póz,
strnule sedia v laviciach. Znie sentimentálny prejav riaditeľa.
Učiteľka prechádza pohľadom plným sĺz po tvárach svojich zverencov.
V rade pri okne sedí Lenka. Bez makeu-pu a s učesanými vlasmi takmer na nepoznanie.
Lenka sa zamyslene díva z okna, akoby svet okolo ani neexistoval.
... spomeniete si na túto školu, na učiteľov, ktorí vám, tak, ako najlepšie vedeli, odovzdávali vedomosti
...
58

Po hrádzi, ďaleko za oknom, prejde na bicykli Jaroslav Duša.
Koniec
59