PDF - JazykovednÃ½ Ãºstav Ä½udovÃta Å tÃºra - SAV

Časopis 

pre jazykovú 

kultúru 

a terminológiu 

Orgán 

Jazykovedného ústavu 

Ľudovíta Štúra 

SAV 

HLAVNÝ REDAKTOR 

lán KaCala 

VÝKONNÝ REDAKTOR 

Mate] Považaj 

REDAKČNÁ RADA 

Klára Buzássyová, Adriana Ferenčíková, 

Ján Flndra, Ge)za 

Horák, Ján Horecký, Ján Ka 

čala, František Kočiš, Ivan Masár, 

Mária Pisárčiková, Mate] 

Považaj, Anna Rýzková, Ján Sabol, 

Pavol Zigo 

REDAKCIA 

813 64 Bratislava, Nálepkova 26 

O 

U) 

22 

O 

> 

O 

•J 

en 

< 

ctí 

O 

H 

•J 

D 

< 

CQ 

O 

BUZÁSSYOVÁ, K.: Vzťah pomenovaní 

štát a Státnost (dokončenie) 

KAČALA, J.: Aký je Krátky slovník 

slovenského jazyka . . 

Kolektív autorov KSSJ: Po diskusii 

o Krátkom slovníku slovenského 

jazyka 

Rozličnosti 

Ďumbier a zázvor, 

n i č o v á . . . 

I. Hruba- 

Správy a posudky 

Ivan Masár — pol života v terminológii. 

J. Horecký. . 

Hviezdoslavov Kubín jubiloval. 

K. Hegerová 

Spytovali ste sa 

O používaní slov väčšmi a viac. 

E. R í s o v á

Vzíah pomenovaní štát a štátnosť 

(Dokončenie] 

KLÁRA BUZÄSSYOVÄ 

Pri výklade a opise lexikálneho významu slova štátnost a vysvetľovaní 

jeho vzťahu k slovu štát treba brať okrem slovotvornej a onomaziologickej 

štruktúry do úvahy ďalšie okolnosti. Je to fakt, že ako 

slovo z triedy abstraktných názvov vlastností a názvov dejov pomenovanie 

štátnost patrí k výrazom, ktoré v textoch často vystupujú ako 

tzv. nominalizačné prostriedky, t. j. také, ktoré sú schopné kondenzovať 

text. Podávajú v mennej (substantívnej) a pritom zhustenej 

podobe rovnaký alebo veľmi blízky obsah, aký možno vyjadriť v opisnejšej, 

dlhšej, explicitnejšej podobe slovesnými, predikatívnymi konštrukciami, 

predovšetkým vedľajšími vetami. Hovoríme, že tieto abstraktá 

majú svoje vetné korešpondencie. Prejavuje sa na nich súvzťažnosť 

slovotvornej a syntaktickej roviny jazyka, ktorú jeden zo zakladateľov 

poľských výskumov tohto zamerania W. Doroszewski (1963, s. 

283—318) interpretoval tak, že názvy vlastností typu smelosí vykladal 

ako tzv. prísudkovú slovotvornú formáciu, t. j. smelosí = to, že niekto 

je smelý, bytie smelým. Na rozdiel od W. Doroszewského, ktorý zdôrazňoval 

logicko-syntaktické podložie slovotvorných štruktúr a vyjadroval 

ich vo vetnočlenských termínoch, v najnovšej poľskej akademickej 

gramatike (Gramatyka wspolczesnego jgzyka polskiego. Skladnia. 

1984, s. 353 n.) ide o spätosť tvorenia slov so sémantickou syntaxou 

založenou na predikátovo-argumentových štruktúrach. 

Nazdávame sa, že význam slova štátnosť, a najmä jeho funkcie vo 

vete a v texte (a teda aj jeho lexikálnu spájateľnosť s inými slovami) 

možno najlepšie pochopiť a vyložiť vtedy, keď určíme hĺbkové, z hľadiska 

podstaty výrazu závažné syntaktickosémantické a logické podložie 

tohto pomenovania. Pomenovanie štátnost je z hľadiska hĺbkovej

štruktúry výraz s predikátovou platnosťou. Pripomeňme si Vanäčkov 

právnický výklad pojmu štátnost a pokúsme sa vyložiť lexikálny význam 

tohto pomenovania pomocou výkladových parafráz, ktoré dokumentujú 

túto predikátovú platnosť. „Jako štátnost chápeme jednak 

vedomí o trvaní štátu spojené s vúlí dále ho držet a rozvíjet, jednak 

— u lidu bez vlastního štátu — úsilí stát vytvofit, resp. jej obnovit 

(Vanéček, V.: K historickým koŕenúm 28. fíjna 1918. Právnik, 1968, 

č. 9, s. 753). V istom zjednodušení môžeme povedať, že štátnost = 

úsilie niekoho (nejakého národného spoločenstva) vytvoriť si vlastný 

štát, úsilie národa, aby mal svoj štát. Štátnosť označuje aj fakt, že 

nejaký národ má svoj vlastný štát čiže je to existencia štátu. S týmto 

výkladom je súvzťažné aj vymedzenie pojmu štátnost u historika práva 

J. Klimka: štátnosť ako kontinuita štátneho vedomia. Možno teda povedať, 

že ako hlbkovo predikátový výraz existuje abstraktum štátnost 

v dvoch modoch (modalitách) — vo voluntatívnej zámerovej modalite 

a vo faktívnej modalite. Termín voluntaťwna modalita používame ako 

súhrnné označenie pre rozličné typy postojovej modality a špecifikáciu 

zámer a záujem podľa toho, ako sa tieto termíny a pojmy vymedzujú 

v najnovšej akademickej Mluvnici češtiny (3, 1986, s. 278 n.), a 

aplikujeme ich aj vo vzťahu k abstraktným menným výrazom, ktoré 

v povrchovej štruktúre predikátmi nie sú. Spravidla sa o voluntatívnej 

postojovej modalite hovorí len v súvislosti s modálnymi slovesami ako 

primárnymi predikátmi; termín f aktívny, faktívnost používame v tom 

zmysle, ako pojem a termín fakt zaviedli do lingvistiky P. C. Kiparski 

(1970) a ako ho používajú aj ini bádatelia zaoberajúci sa nominalizačnou 

problematikou. Naše výkladové parafrázy, pomocou ktorých tu aj 

ďalej vykladáme lexikálny význam pomenovania štátnost, sú lingvistickými 

interpretačnými parafrázami, ktorých účel je poznávací (gnozeologický), 

môžu, ale nemusia mať aj status textových parafráz, ktorými 

by sme mohli v konkrétnom texte nahrádzať konštrukcie s abstraktným 

menom vlastnosti, príp. deja v rámci synonymickej zameniteľnosti 

(bližšie o poznávacom a komunikačnom účele parafráz 

pórov. Lang, 1977; Buzássyová, 1984). 

Hlbkovo predikátovú platnosť má pomenovanie štátnost napr. v 

týchto kontetxoch: 

Oprávnene teda vyzdvihujeme historický význam vzniku československej 

štátnosti (= vzniku úsilia o vytvorenie samostatného čs. štátu; Plevza, 1988, 

s. 97). — Ako by nám nestačilo, že sme si vybojovali vlastnú štátnost, ako by 

sme sa ukojili slávnostnými podpismi na zmluve o federácii... (= sme si 

vybojovali to, že máme vlastný štát; Mináč, Tu žije národ, 1982, s. 66). — 

Bolo to vtedy päť mesiacov po decembrovom štrajku a jeho surovom potlačení, 

ked B. Smeral v referáte venovanom otázke prístupu KSČ ku Komunistickej 

internacionále jasne rozlíšil systém a štátnost... (= existenciu štátu;

Holotíková, Komunistická strana Československa a československá štátnosť. 

Historický časopis, 36, 1988, s. 359) — „ ... ešte sa pridŕžali uhorskej štátnosti" 

[ = pridŕžali sa existencie v rámci uhorského štátu; zachytené z televízne] 

relácie o Ľ. Štúrovi 10. 1. 1988). — Presídlenie slovenskej vlády zo 

Žiliny do Bratislavy určili na 4. februára 1919 ... Na tento dôležitý akt budovania 

našej štátnosti som sa rozhodol ísť spolu s bratom Vladimírom ... 

(= budovania štátnej samostatnosti; Varsík, O čom mlčia archívy, 1987, s. 32). 

Analýzou rozličných použití pomenovania štátnost v textoch sme 

zistili, že abstraktum štátnost ako kondenzačný výraz funguje v textoch 

nielen ako hlbkovo predikátový výraz, ale aj ako hlbkovo, resp. 

syntakticko-sémanticky svojho druhu atributívny výraz, výraz so sémantickou, 

komunikačnou a textovou funkciou atributívnosti. Vystupuje 

v textoch ako výraz, ktorý prevádza substantívum štát s jeho 

signifikatívnym a denotatívnym významom do pozície atribútu (konkrétne 

nezhodného prívlastku). Táto funkcia sa manifestuje v tých 

použitiach slova štátnost, kde možno význam tohto slova interpretovať 

pomocou výkladových parafráz štatút štátu, spôsob existencie štátu, 

kategória štátu, idea samostatného štátu. Ako vidieť, lexéma štát 

má v týchto výkladových parafrázach ako syntagmatických spojeniach 

postavenie nezhodného prívlastku, atribútu. Túto funkciu pomenovania 

štát dokumentujú napr. tieto doklady: V dôsledku februárovej 

a Októbrovej revolúcie 1917 Lotyšsko, Litva a Estónsko získali národnú 

štátnost ( = získali štatút národných štátov; Literárny týždenník 

č. 36/1989, s. 9). — Cesta k slobode našich národov, k obnoveniu 

ich spoločnej štátnosti a k spravodlivejšiemu usporiadaniu spoločenských 

pomerov ( = k obnoveniu štatútu spoločného štátu; Plevza, Rok 

osemnásty, 1988, s. 101). — Slovenská národná štátnosť nastolená vo 

forme slovenskej republiky sa jednoducho priečila predstavám o jednotnej 

a nedeliteľnej Československej republiky, v ktorých dožívali 

rezíduá etatistického čechoslovakizmu [ = idea, myšlienka slovenského 

národného štátu, myšlienka národného štátu Slovákov; Bobák, Povstanie 

a slovenská otázka. Literárny týždenník, č. 36/1989, s. 10). — Ak aj 

nemáme svoju históriu v konvenčnom zmysle slova (vlastnú štátnost a 

vlastných kráľov, sídelné mesto a iné insígnie moci), ak aj teda nemáme 

svoje feudálne dejiny, predsa len máme svoju minulosť, svojich 

predkov, svoju kontinuitu (= štatút vlastného štátu, vlastný štát; 

Mináč, Tu žije národ, 1982, s. 60). 

Fakt, že lexikálny význam slova štátnosť je bohatší ako jeho slovotvorný 

význam, že obsahuje isté sémantické komponenty ako implicitné, 

že je teda kondenzátom (aj kondenzátorom) bohatšieho obsahu, 

sa veľmi vhodne uplatňuje v používaní pomenovania štátnost v titulkoch 

kníh, štúdií a článkov. Funkciou titulkov je naznačiť to, o čom 

bude reč, zovretou, kondenzovanou formou. Priestor na titulky je v tla-

či limitovaný, preto sú v nich vítané úsporné vyjadrovacie prostriedky. 

Našli sme veľmi veľa dokladov na použitie pomenovania štátnost ako 

súčasti titulkového názvu. Napr. Počiatky Československej štátnosti 

a úloha slovanskej kultúry v európskych dejinách (názov vedeckej 

konferencie a výstavy konanej pôvodne v Nitre 13.—16. 5. 1985); 

Klimko, K vzniku československej štátnosti. Slovenské pohľady, 104, 

1988, č. 10, s. 111. Na vedeckej konferencii k 70. výročiu Československej 

republiky nazvanej Československá štátnosť a literatúra, ktorú 

usporiadal Literárnovedný ústav Slovenskej akadémie vied (rovnomenný 

zborník z konferencie je v tlači], odzneli napr. referáty s takýmito 

názvami: D. Kováč, Idea čs. štátností a problémy jej realizácie 

v rokoch prvej svetovej vojny; I. Kamenec, Československá štátnost 

v ľavicovej publicistike v medzivojnovom období. Ako súčasť titulku 

abstraktum štátnosť kondenzuje v sebe lexikálny význam slova štátnost 

ako jednotný celok. Vystupuje tu vo vlastnej pomenúvacej (nominačnej] 

funkcii, takmer ako značkové slovo. Preto akékoľvek „dosadenie" 

niektorej z výkladových parafráz ako synonymická náhrada by tu 

bolo neprirodzené a aj z hľadiska výstavby textu ho pokladáme za 

neprípustné. 

Abstraktá s príponou -osf nevyjadrujú vždy len statické príznaky, 

vlastnosti, príp. stavy, ale niekedy aj spredmetnené príznaky prebiehajúce 

v čase, ktorým potom možno pripísať význam deja (pórov, aj 

Mluvnice češtiny 3, 1986, s. 129]. Tak je to aj pri slove štátnosť. Pretože 

implicitné sémy — úsilie, existencia, vedomie ako súčasť lexikalizácie 

tohto slova prebiehajú v čase, lexikálny význam slova štátnost 

ako celok, ako zväzok explicitných a implicitných sémantických 

komponentov vyznieva skôr ako dejové (nedeverbatívne) substantívum 

než ako „klasická" vlastnosť. Lexikálny význam slova štátnost možno 

v súhrne definovať pomocou týchto výkladových parafráz: štátnost — 

úsilie národa vytvoriť si štát; existencia štátu; kontinuita vedomia 

trvania štátu; štatút štátu; spôsob jeho existencie, idea (samostatného) 

štátu. Keď sa lexikálny význam slova štátnost uplatňuje v kontextovej 

modifikácii „spôsob existencie štátu", býva tento spôsob špecifikovaný, 

konkretizovaný spresňujúcimi prívlastkami označujúcimi zároveň 

aj to, o čí štát ide, resp. vo vzťahu k akému štátu sa hovorí: 

československá štátnost, socialistická štátnost, veľkomoravská štátnost, 

uhorská štátnost, slovenská národná štátnost. 

Rozmanitosť našich výkladových parafráz nie je prejavom neochoty 

definovať lexikálny význam slova štátnost presnejšie a jednoznačnejšie. 

Abstraktum štátnost svojimi viacerými kontextom podmienenými 

variantmi lexikálneho významu, ktoré sme tu uviedli, zdá sa, tiež potvrdzuje 

naše zistenie, že jedným z faktorov podmieňujúcich synchrónnu 

dynamiku v abstraktnej lexike je relatívna stálosť všeobecného

(invariantného) významu spredmetneného príznaku (vlastnosti alebo 

deja) oproti istej pohyblivosti, premenlivosti významov podmienených 

konkrétnym kontextovým použitím. 

Z povedaného vyplýva, že lexémy štát a štátnosť majú každá svoj 

odlišný lexikálny význam. V systéme slovnej zásoby slovenčiny (najmä 

v podsystéme jej odbornej časti] sú jednotkami s rozdielnym významom. 

Z hľadiska systémových paradigmatických vzťahov nie sú synonymami. 

Rozdielnosť lexikálneho významu pomenovania štátnosť oproti 

slovu štát sa markantne zračí v kontextoch, kde vystupujú obidva 

výrazy ako lexikálne jednotky s rozdielnym významom aj funkciou. 

Výrazný je najmä rozdiel vyplývajúci z protikladných príznakov abstraktnosť/konkrétnosť. 

Napr. 

... išlo v te]to úvahe o genéze československého štátu a štátnosti skôr o to, 

aby poskytla čitateľovi priestor na niekolko reflexov... (Klimko, K vzniku 

československej štátnosti. Slovenské pohľady, 104, 1988, č. 10, s. 111) — 

Po rozbití Československa [= konkrétum] sa začala jedna z najdramatickejších 

kapitol v dejinách českého a slovenského národa. Od prvého dna okupácie 

českých krajín nacistickým Nemeckom a klérofašistického režimu na 

Slovensku bolo zrejmé, že cesta k slobode našich národov, k obnoveniu ich 

spoločne] štátnosti... bude neobyčajne ťažká a zložitá. (Plevza, História 

československej súčasnosti, 1978, s. 101) — Príspevky sú zamerané na vznik, 

trvanie a dočasný zánik československej štátnosti a postavenie Slovenska 

v rokoch 1918—1938. Viedla nás snaha ukázať v hĺbkovej sonde to najdôležitejšie 

..., ako zrod československého štátu v r. 1918 pozitívne formoval a 

ovplyvňoval vývoj slovenského národa... (Kropilák, Nevyhnutnosť skvalitnenia 

historiografie. Historický časopis, 36, 1988, č. 3, s. 337). 

Už v úvode tohto príspevku sme signalizovali, že isté nedorozumenie 

s niektorými redaktormi vo vydavateľstvách, resp. ich pochybnosti 

o „legitimnosti" pomenovania štátnosť môžu vznikať preto, lebo existujú 

kontexty, v ktorých môžu vystupovať výrazy štát a štátnost ako 

kvázisynonymné jednotky, zameniteľné bez toho, žeby sa zmysel príslušných 

výpovedí podstatnejšie zmenil. V takýchto prípadoch nejde 

o systémovú (paradigmatickú), ale o kontextovú synonymiu. Aj sami 

historici uznávajú, že občas používajú slová štát a štátnosť zo štylistických 

dôvodov, kvôli variabilite výrazu. Názor, že slovo štátnosť 

„zbytočne" dubluje slovo štát, má teda isté gnozeologické korene v tom, 

že skutočne existujú kontexty, v ktorých sú pomenovania štát a štátnost 

akoby zameniteľné, najmä ak sa na príslušné kontexty dívame 

z pozície bežného používateľa jazyka a skúsenosťou jeho jazykového 

vedomia. A dodajme, že aj vtedy, keď si dodatočne neuvedomujeme, 

že synonymia neznamená významovú totožnosť, identitu, iba významovú 

blízkosť. Uvedieme na ukážku niekolko dokladov na kontexty, ktoré 

sú pomenovaniam štát a štátnost spoločné, významový rozdiel medzi

nimi sa do istej miery stiera, neutralizuje (na druhom mieste za 1omkou 

uvádzame nami dosadenú konštrukciu): 

Kučera vyšiel z poznania, že po zániku samostatnej štátnosti na Velke] 

Morave [po zániku Veľkej Moravy ako samostatného štátu] jedine skúmaním 

hospodárskeho a sociálneho života možno odhaliť zdroje a dynamizmus etnika... 

(Jurčo, Výrazná expresivita a pravdivosť historického obrazu. [Rec] 

Romboid, č. 10/1987, s. 39—45). Myšlienka obnovy československej štátnosti 

[myšlienka obnovy československého štátu] sa v druhej polovici 1941 dostala 

do centra politických úsilí v kruhu československej emigrácie. (Plevza, Rok 

osemnásty, 1988, s. 103). 

Napriek tomu, že v citovaných kontextoch sú spojenia s pomenovaniami 

štát a štátnost vo volnejšom chápaní synonymie synonymné, 

zameniteľné, citlivý vnímate! našej reči isto cíti, že medzi jedným a 

druhým vyjadrením je aj jemný, ale dôležitý významový rozdiel, ktorého 

ukazovateľom v rovine výrazu je sémantická rozdielnosť výrazov 

štát a štátnost. Tým, že hovoriaci si vyberá lexému štátnost, posúva 

pojmový obsah slova štát do abstraktnejšej polohy, dáva slovu význam 

spredmetneného príznaku zloženého z viacerých komponentov. Dva 

derivačné stupne, ktorými sa slovotvorné štruktúrované slovo štátnost 

odlišuje vo výrazovej (formálnej) rovine od svojho základového slova, 

znamenajú obohatenie významu a zmyslu tohto slova aj v rovine 

významu o tie komponenty, ktoré sme už vyššie uviedli. 

Našli sme dva príklady, kde sa nám zdá použitie pomenovania 

štátnost nenáležité (je to akoby daň dobovo módnemu výrazu): Podľa 

toho sa musíme rozlúčií so zjednodušenou predstavou, že Veľká Morava 

zanikla v jednej hrdinskej a tragickej bitke pod Bratislavou, kde 

v boji zahynul výkvet veľkomoravskej štátnosti (Hykisch, A.: O Veľkej 

Morave trochu inak. Slovenské pohľady, 104, 1988, č. 2, s. 140). Tu 

mala byť, aspoň podľa nášho aj touto analýzou podloženého presvedčenia, 

formulácia: výkvet veľkomoravského štátu, lebo ide o 

výkvet, t. j. najlepších ľudí konkrétneho veľkomoravského štátu 

(konkrétnej entity). Lexéma výkvet sa nám pri všetkej obraznosti 

(alebo práve pre tento obrazný význam) nezdá kompatibilná, lexikálne 

spojitelná s lexémou štátnost. Podobne nepokladáme za náležitú 

formuláciu nová, oslobodená štátnost (malo by byť: nový, oslobodený 

štát) — s takouto formuláciou sme sa stretli v jednom referáte, ktorý 

odznel na konferencii Československá štátnost a literatúra. 

Pravdaže existujú aj ďalšie kontexty, ktoré jasne dokazujú, že výrazy 

štát a štátnost nemožno ľubovoľne zamieňať a že podávateľ textu 

má vážne a dostačujúce, nielen čisto sémantické, ale aj komunikačno- 

-pragmatické dôvody, prečo používa pomenovanie štátnost, a nie štát. 

Napr. do formulácie J. Nogeho (z referátu na citovanej konferencii)

Ešte sme memoárovú literatúru neprečítali z hľadiska štátnosti nemožno 

dosadiť pomenovanie štát, lebo výrazom štátnost sa označuje 

obsah: neprečítali z hľadiska idey samostatného štátu Čechov a Slovákov, 

prípadne z hľadiska úsilia našich národov (a jednotlivých 

príslušníkov našich národov) o samostatný štát. Takisto naši súčasní 

slovenskí historici aj iní autori môžu mať aj pragmatickosémantické, 

nielen „čisto" sémantické dôvody na používanie slova štátnost. Napr. 

o veľkomoravskej štátnosti môžu historici a archeológovia hovoriť aj 

preto, lebo pracujú s týmto pojmom ako vedeckou abstrakciou, abstrahujú 

od denotatívneho významu slova štát ako celkom konkretizovaného 

a presného územného vymedzenia. Alebo o slovenskej národnej 

štátnosti sa hovorí aj preto, lebo hovoriaci má na mysli 

predstavu národného (samostatného) štátu Slovákov ako takého, ako 

abstrakcie (ako po dlhé stáročia nedosiahnuteľného ideálu slovenského 

etnika), nie konkrétnu podobu, konkrétne politické vzťahy 

atd 1 ., akú mal slovenský štát vyhlásený 14. marca 1939. (Oficiálny názov 

Slovenská republika dostal tento štát zákonom zo dňa 21. júla 1939.) 

Keďže vyjadrenie slovenská národná štátnost má abstraktný, signifikatívny 

(obsahovopojmový) význam, je to vyjadrenie nocionálne, pojmové, 

bez negatívnych konotatívnych (expresívno-emocionálnych) hodnotiacich 

zložiek významu, ktoré sa v minulom období navrstvili na pomenovanie 

slovenský štát. (Tieto negatívne konotácie mali výraz napr. 

v dlhoročnom uvádzaní tohto pojmu a výrazu skratkou tzv., ktorej účelom 

bolo v tomto prípade vyjadriť záporný hodnotiaci postoj komunikujúceho 

subjektu k objektu, o ktorom hovorí.) Adekvátne komunikačnému 

zámeru, a teda aj bez možnosti zámeny so slovom štát vystupujú 

spojenia slovenská národná štátnost, slovenská štátnost napr. v nasledujúcich 

príkladoch: 

... značnú časť komplikácií pri riešení vzťahov Slovákov a Čechov a pri 

nastoľovaní slovenskej národnej štátnosti na povstaleckom území si svojou 

politikou zapríčinila a] Slovenská národná rada. Nevyužila jedinečnú historickú 

šancu a v prvom svojom oficiálnom vystúpení nedeklarovala, ako to 

zodpovedalo objektívnej realite a základným potrebám slovenského národa, 

vytvorenie Česko-Slovenskej federatívnej republiky (Bobák, Povstanie a slovenská 

otázka. Literárny týždenník č. 36/1989, s. 10). — Jediným, alebo aspoň 

ústredným poslaním osláv vzniku republiky pre Slovákov by malo byť utvrdzovanie 

slovenskej štátnosti v rámci Československa (Mináč, Slováci a Česi 

v roku osemnástom. Beseda Literárneho týždenníka o vzniku Československa. 

LT č. 2/1988, s. 11). 

Náš príspevok, v ktorom sme sa pokúsili podať lexikálno-sémantickú 

a slovotvornú analýzu pomenovania štátnosť v súvise s funkciami 

tohto slova v texte, a pritom vo vzťahu k slovu štát, s ktorým má po-

menovanie štátnost isté kontexty spoločné, sa môže nejednému čitateľovi 

zdať priveľmi rozsiahly na to, že v ňom v podstate ide iba o 

význam dvoch slov. Usilovali sme sa však nezjednodušovať, nevyhýbať 

sa ani problémovým javom, ktoré vzťah pomenovaní štát a štátnost 

v rečovej realizácii [v textoch) komplikujú. Väčší rozsah nášho príspevku 

je podmienený aj tým, že naším cieľom nebolo podať iba systémový, 

invariantný lexikálny význam slova štátnost vo výslednej podobe 

(ako sa to nevyhnutne deje napr. v lexikografickom spracovaní, resp. 

len s veľmi obmedzenými príkladmi kontextových použití), ale do istej 

miery práve naopak, ukázať aj variabilnosť a premenlivosť realizácií 

významov podmienených konkrétnym kontextom. Táto variabilnosť je 

totiž štruktúrnou (a teda aj systémovou) črtou toho typu abstrakt, 

medzi ktoré slovo štátnost patrí. 

Z našej analýzy vyplývajú tieto závery: 

1. Pomenovanie štátnost, podobne ako väčšina abstraktných názvov 

vlastností a dejov, patrí do vrstvy jazykových prostriedkov odborného 

vyjadrovania. 

2. Z hľadiska obsahu pojmu je pomenovanie štátnost právnikmi 

adekvátne vymedzené. Keďže sa v súčasnosti v Ústave štátu a práva 

SAV pracuje na Právnickom terminologickom slovníku, predpokladáme, 

že pomenovanie štátnost bude ako termín zahrnutý do tohto slovníka. 

(Vzhľadom na situáciu, ako názvy štát a štátnost v textoch fungujú, 

by to bolo užitočné.) 

3. Osobitosťou pomenovania štátnost ako lexikálnej jednotky je to, 

že ako abstraktum utvorené od desubstantívneho adjektíva nemá lexikálny 

význam plne predpovedateľný na základe svojho slovotvorného 

významu. Základná je pri ňom motivácia substantívom štát, a preto 

lexikálny význam slova štátnost sa vyznačuje istou implicitnosťou, 

idiomatickosťou: štátnost = úsilie národa utvoriť si štát; existencia 

štátu, kontinuitne vedomie trvania štátu; štatút štátu, spôsob existencie 

štátu. 

4. Variabilnosť realizácií lexikálneho významu v kontextovom použití 

nie je pri abstraktách typu štátnost v slovenčine a iných typologický 

blízkych jazykoch nič anomálne, je to prirodzený prejav ich operatívnosti 

a kondenzačnej schopnosti. 

5. Existuje množina kontextov, ktorá je slovám štát a štátnost spoločná, 

konštrukcie s týmito výrazmi sa javia ako synonymné. Ide však 

len o zdanlivú, resp. kontextom podmienenú synonymiu, medzi konštrukciami 

je jemný, ale pritom dôležitý rozdiel. Podávateľ textu akcentuje 

vždy inú skutočnosť. 

6. Keďže spomenutý sémantický rozdiel je veľmi subtílny a výber 

lexémy štát alebo štátnost vo veľkej väčšine prípadov nepodlieha

kategorizácii správne/nesprávne, voľba týchto prostriedkov závisí od 

komunikačného zámeru podávateľa.* 

7. A napokon, v našej kultúrno-spoločenskej situácii je aktuálna ešte 

jedna poznámka. Týka sa abstrakt typu štátnost z hľadiska medzijazykovej 

ekvivalencie. Ak sa niektorí príslušníci technickej inteligencie 

občas sťažujú na „ťažkopádnosť" spisovnej slovenčiny, dôvodiac 

tým, že oproti stručným jednoslovným napr. anglickým výrazom má 

spisovná slovenčina opisný, viacslovný ekvivalent (napr. software — 

programové vybavenie počítača, lock-in — fázovo citlivý usmerňovač), 

treba povedať, že existujú aj opačné prípady (a nie je ich málo), keď 

zasa slovenčina ako typ prevažne flektívneho a syntetického jazyka 

má výhodu jednoslovného prostriedku pri vyjadrovaní obsahu, ktorý 

sa v iných jazykoch (analytického typu) vyjadruje opisné, viacslovným 

spojením. Abstraktum štátnost a iné abstraktá tohto typu sú 

toho potvrdením. V niektorých spojeniach nemožno význam tohto 

slova vyjadriť v angličtine inak, iba spojením the idea of independent 

state. Proti vysokej systémovej aj empirickej produktívnostl abstraktných 

mien na -osí, ktorú v komunikácii využívame s takou samozrejmosťou, 

že si ju ani neuvedomujeme, stoja v iných jazykoch princípy, 

ktoré empirickú produktívnosť ich derivačných prostriedkov obmedzujú, 

napr. analytizmus a slovnodruhová konverznosť, ktoré nie 

sú výhodné v každom prípade. 

(Odovzdané redakcii v októbri 1989.) 

Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra SAV 

Nálepkova 26, Bratislava 

LITERATÚRA 

BUZÁSSYOVÄ, K.: Gnozeologický a ontologický aspekt lingvistických operácií 

(transformácie a parafrázy). Jazykovedný časopis, 35, 1984, s. 121—133. 

BUZÄSSYOVÁ, K.: Z najnovších výsledkov rozvíjania teórie nominácie 

v sovietskej jazykovede. Jazykavedný časopis, 38, 1987, s. 117—129. 

DOKULIL, M.: Tvorení slov v češtinô. 1. Teórie odvozování slov. Praha, 

Nakladatelství Československé akadémie véd 1962. 264 s. 

DOKULIL, M.: K otázce prediktability lexikálního významu slovotvorné 

motivovaného slova. Slovo a slovesnosť, 39, 1978, s. 244—251. 

DOROSZEWSKI, W.: Podstawy gramatyki polskiej. Warszawa, Paňstwowe 

wydawnictvo naukowe 1963. 318 s. 

FILIPEC, J. — ČERMÄK, F.: Česká lexikológie. Praha, Academia 1985. 284 s. 

Gramatyka vvspólczesnego jgzyka polskiego. Skladnia. Red. Z. Topolinska. 

Warszawa, Paňstwowe wydawnictwo naukowe 1984. 397 s. 

* Odporúčame vydavateľským redaktorom, aby pri používaní slova štátnost 

dôverovali autorom, prípadne zasahovali do textov iba po konzultácii s nimi.

HORECKÝ, J, — BUZÁSSYOVÄ, K. — BOSÁK, J. a kol.: Dynamika slovnej 

zásoby súčasnej slovenčiny. Bratislava, Veda 1989. 430 s. 

KIPARSKI, P. — KIPARSKI, O: Fact. In: Progress in Linguistics. Red. M. 

Bierwisch, K. E. Heidolph. The Hague — Paris, Mouton 1970, s. 143—173. 

LANG, E.: Paraphrasenprobleme. 1. Ober verschiedene Funktionen von 

Paraphrasen beim Ausfúhrung semantischer Analysen. In: Linguistische Studien. 

Reihe A. Arbeitsberichte 42. Zentralinstitut fiir Sprachwissenschaft der Akadémie 

der Wissenschaften der DDR, Berlín 1977, s. 97—156. 

Mluvnice češtiny. 3. Skladba. Red. F. Daneš — M. Grepl — Z. Hlavsa. Praha, 

Academie 1986. 748 s. 

UFIMCEVA, A. A.: Tipy slovesných znakov. Moskva, Náuka 1974. 206 s. 

UFIMCEVA, A. A.: Leksičeskoje značenije. Princíp semiologičeskogo opisanija 

leksiki. Moskva, Náuka 1986. 240 s. 

Aký je Krátky slovník slovenského jazyka* 

JÁN KAČALA 

1. Od uverejnenia diskusie o Krátkom slovníku slovenského jazyka 

(KSSJ) v Slovenských pohľadoch (SP) č. 6 z r. 1988 je toto dielo 

terčom kritiky časti verejnosti. Nepreceňujem ho, ale zostane historickým 

faktom, že je to vôbec druhý dokončený výkladový slovník 

* Predkladáme čitateľom Kultúry slova dva texty, ktoré boli pôvodne pripravené 

na uverejnenie v Literárnom týždenníku ako odpoved autorov Krátkeho 

slovníka slovenského jazyka na diskusiu o tomto slovníku na stránkach 

Literárneho týždenníka (LT) v r. 1989. Ide o text vedeckého redaktora, člena 

hlavnej redakcie a spoluautora slovníka J. Kačalu, ktorý bol do redakcie LT 

doručený v 1. polovici apríla 1989, ale redakcia ho neuverejnila; tento príspevok 

je reakciou na texty M. Ivanovej-Šalingovej a L. Žáryovej. Druhý príspevok 

je odpoveďou autorského kolektívu po uzavretí diskusie, ktorý redakcia 

LT takisto odmietla uverejniť a ani na písomné požiadavky autorov 

slovníka svoje rozhodnutie nezdôvodnila. Obidva texty komplementárne reagujú 

na kritické príspevky uverejnené v LT v r. 1989. Oproti pôvodnému zneniu 

sú v texte J. Kačalu upravené alebo vynechané niektoré publicistické vyjadrenia, 

motivované miestom plánovaného publikovania, text spoluautorov uverejňujeme 

nezmenený. 

Autori pokladajú za potrebné a odôvodnené predovšetkým informovať verejnosť 

o mienke autorov slovníka o tejto diskusii a zároveň vyvrátiť aspoň 

niektoré nepravdivé a tendenčné vyjadrenia kritikov. Kedže diskusia trvala 

veľmi dlho a nadhodila veľa otázok, autori sa na obmedzenom priestore dotýkajú 

iba najzákladnejších výhrad. Čitatelia si na základe publikovaných 

príspevkov sami môžu urobiť obraz o celej diskusii.

spisovného jazyka Slovákov v ich vyše tisícročnej histórii. Hlavný 

útok sa vedie z pozície, „čo v KSSJ chýba". Na osvetlenie toho, či je 

takáto pozícia odborne, vecne a morálne opodstatnená, pripomínam tieto 

historické fakty: Po dokončení prvého úplného výkladového slovníka 

slovenčiny, t. j. Slovníka slovenského jazyka (1959—1968) si slovenskí 

jazykovedci slovakisti vytýčili na konferencii o slovníku súčasnej slovenčiny 

r. 1965 projekt jednozväzkového praktického slovníka (materiál 

z tejto konferencie je uverejnený v časopise Slovenská reč, roč. 

1965, s. 352—359 a roč. 1966, s. 3—44 a 76—119). V texte o koncepcii 

Krátkeho normatívneho slovníka, ktorú publikoval vtedajší riaditeľ 

Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV J. Ružička v Jazykovedných 

štúdiách, 11, 1971, s. 78—83, uvádza sa rozsah 50 000 hesiel. Takto sa 

vymedzil predpokladaný rozsah jednozväzkového slovníka i v koncepcii 

vypracovanej autorským kolektívom r. 1977, keď sa KSSJ začal 

koncipovať. Táto koncepcia prešla odborným oponentským konaním, 

pričom ani jeden z troch oponentov nebol pracovníkom Jazykovedného 

ústavu Ľ. Štúra SAV a ani jeden z nich nenamietal nič proti plánovanému 

rozsahu slovníka, t. j. 50 000 spracovaných slov. Koncepcia 

v rozsahu 63 s. po obhájení bola rozmnožená a poslaná odborným 

záujemcom o slovnú sásobu slovenčiny doma i za hranicami. Dokončený 

rukopis posúdili dvaja recenzenti, skúsení odborníci, ktorí sa 

výskumu slovnej zásoby venujú po celý život; k výberu slov nemali 

pripomienky. Medzitým sa koncepcia KSSJ predložila na posúdenie 

na dvoch medzinárodných vedeckých konferenciách: r. 1982 v Berlíne 

a r. 1983 v Smoleniciach (z obidvoch sú zborníky). Pripomínam znova: 

lexikografický kolektív mal ambíciu pripraviť slovenskej verejnsoti 

praktický slovník v jednom zväzku, ktorý obsahuje najčastejšie používanú 

slovnú zásobu vo všetkých oblastiach ústnej i písomnej komunikácie 

v rozsahu 50 000 spracovaných slov. Touto ambíciou nebol 

náš kolektív nijako originálny. Výkladové slovníky tohto typu majú 

v iných národných spoločenstvách s priaznivejším historickým osudom 

a s bohatšou lexikografickou tvorbou už dlhú tradíciu a dosahujú 

mnohé vydania a vysoké náklady. (Pravdaže, o tomto jednoduchom 

fakte treba vedieť a rešpektovať ho.) Je azda práve nepriaznivý historický 

osud, sprevádzajúci národnú minulosť Slovákov, na príčine, že 

sa vedie proti KSSJ útok z pozície, „čo v KSSJ chýba"? Istotne tu 

pôsobí aj faktor nedostatku tradície v jestvovaní a používaní jednozväzkového 

typu slovníka na Slovensku, lebo tam, kde taká tradícia 

už je, nevedú sa útoky proti týmto typom slovníka z pozície, čo v nich 

chýba. Lenže táto tradícia nesvedčí proti pracovným výsledkom slovenských 

jazykovedcov, lež skôr v ich prospech. 

Pozrime sa na vec z inej strany. Slovenská komisia pre vedecké 

hodnosti ako orgán ústrednej správy pôsobiaci v oblasti obhajovacej

činnosti, sústavy vedných odborov a pod. eviduje v súčasnosti stodeväťdesiat 

vedných odborov, ktoré velmi často integrujú viaceré (tri 

aj štyri) vedné odbory, takže samostatných vedných odborov je ovela 

viac. V nich všetkých sa u nás pripravujú vedeckí pracovníci a obhajujú 

dizertačné práce. Predstavme si situáciu, že len zástupcovia všetkých 

týchto vedných odborov začnú uplatňovať svoje nároky na zachytenie 

odbornej slovnej zásoby vo výkladovom slovníku najpoužívanejšej 

všeobecnej (t. j. nie odbornej) slovnej zásoby. A požiadavky 

tohto druhu sa môžu formulovať aj zo strany mnohých moderných 

medziodborových disciplín, pracovných a záujmových odborov, ďalej 

za oblasť poetizmov, historizmov, archaizmov a ďalších skupín slov. 

Kde sa potom dá splniť predstava dať širokej verejnosti (nie iba odborníkom 

z jednotlivých vedných odborov] slovník spracúvajúci 50 000 

najpoužívanejších slov v spisovnej slovenčine?! A na čo sú potom 

vôbec odborné slovníky, keď má všetko alebo takmer všetko zachytiť 

slovník spracúvajúci najfrekventovanejšiu všeobecnú slovnú zásobu? 

Myslím, že z toho je jasné, že útoky z uvedenej pozície netriafajú 

ciel, nehovoria k veci. 

Prirodzene, slová sa nedajú vážiť na lekárnických vážkach a autor 

slovníka nemôže zaručiť, že urobený výber je dokonalý a že sa mu 

nedá nič vyčítať. Na tomto stanovisku stoja aj autori KSSJ. Istotne 

aj v súbore 120—150 slov, ktoré uvádza L. Záryová v Literárnom týždenníku 

(LT) č. 13 z r. 1989, sa nájdu slová, ktoré v KSSJ mohli byť; 

také sú napr. akupunktúra, rozdutie (pľúc), uhľohydrát. Ale ako komplex 

nebolo možné takúto požiadavku splniť so zretelom na vytýčený 

cieľ KSSJ. Ako som už uviedol, boli odborné fóra, kde sa dalo o tomto 

cieli povedať kritické slovo, ale nestalo sa tak. Zdôrazňujem, že autorský 

kolektív si nikdy pri tvorbe KSSJ nekládol za úlohu pripraviť 

slovník, ktorý by v úplnosti nahradil náš prvý úplný výkladový slovník, 

t. j. Slovník slovenského jazyka (SSJ). Aj pri tejto príležitosti 

pripomínam, že vedenie Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV dalo naposledy 

r. 1983 popud na reedíciu SSJ, návrh sa však na zodpovedných 

miestach neprijal. 

2. Dôležité je povedať na tomto mieste niekoľko slov o pohnútkach 

a inšpiračných zdrojoch, o ktoré sa opierala L. Žáryová vo svojom 

príspevku KSSJ a zdravotná výchova (LT 13/89). Na začiatku to boli 

„často rozpačité" skúsenosti. Neskoršie „rozpaky" spôsobila polemika 

o KSSJ v SP a v LT. No L. Žáryovú najviac „zmiatla diskusia tých, 

ktorí akoby aj potvrdzovali našu (t. j. jej J nie vždy najlepšiu skúsenosť 

— a predsa argumentovali málo vecne i dosť subjektívne (V. 

Mihálik v LT). Vzbudila v nás (t. j. v nej) pochybnosť, zasiala neistotu". 

„Až tu vyšiel v LT 8/89 príspevok M. Ivanovej-Šalingovej. Akoby 

ktosi otvoril dokorán okno: vecná argumentácia, jasné hodnotenie,

aj keď prísne. Odrazu som videla, že moja rozpačitosť nie je namieste 

a pochybnosti sú odôvodnené." Ak by sme sa pokúsili z týchto zmätených 

vyjadrení nájsť isté východisko, mohli by sme povedať, že L. 

Záryová sa od začiatočných rozpačitých skúseností s KSSJ dopracovala 

pod vplyvom polemiky v SP a v LT k pochybnosti a neistote, 

z ktorej jej ukázala cestu M. Ivanová-Šalingová. K tomu treba pridať 

predpokladané cieľavedomé štúdium KSSJ z hľadiska zdravotnej výchovy 

a prácu s lekárskymi slovníkmi a inou zdravotníckou literatúrou 

— a máme odborné základy Žáryovej článku hotové. Z nich sl 

utvorila systém, ktorý v skratke vyjadrila v kréde „napríklad nemôže 

sa v slovníku uviesť oko, ale už ucho alebo nos nie a podobne". Táto 

jej „systematika" sa prirodzene prejavila v základnom postoji ku 

KSSJ a ten jej nedovolil nájsť v KSSJ nič pozitívne, naopak, častuje 

ho samými vyberanými charakteristikami a zvysoka sa vyjadruje o 

všetkých, o ktorých vie, že sa o KSSJ vyslovili kladne. 

3. Uvedené zdroje sa všetky charakterizujú samy. Jednako sa tu 

nemôžeme vyhnúť tomu, aby sme aspoň sčasti nezhodnotili hlavný 

Žáryovej zdroj, ktorý „otvoril dokorán okno: vecná argumentácia, 

jasné hodnotenie". Tento zdroj totiž dal celý Žáryovej systém do pohybu. 

Možno vysloviť poľutovanie nad tým, že L. Žáryová si ani jedno 

tvrdenie M. Ivanovej-Šalingovej neoverila, že slepo uverila všetkým 

nepravdám a zlomyseľnostiam tejto „odbornej" kriticky KSSJ. Zároveň 

sa, pravda, nemožno čudovať, ak tendenčná kritika, na ktorú sa 

M. Ivanová-Šalingová podujala (a ktorú aspoň v istých bodoch vyvracajú 

príspevky E. Rísovej v LT 14/89 a I. Masára a M. Pisárčikovej 

v LT 15/89), L. Žáryovej plne vyhovovala. 

Kritickému a nezaujatému čitateľovi už niektoré hodnotenia KSSJ 

zreteľne ukazujú nevraživé stanovisko M. Ivanovej-Šalingovej ku KSSJ, 

k lexikografickému kolektívu, ktorého bola kedysi členkou, i k Jazykovednému 

ústavu Ľ. Štúra SAV, v ktorom táto kritická takmer 30 

rokov odborne pracovala. Ako možno takéto stanovisko označiť ináč, 

keď M. Ivanová-Šalingová pripisuje bývalým kolegom jazykovedcom 

„negáciu celej kultúrnej verejnosti a či prejav bezočivosti"? Zrejme 

na svoje klamanie kultúrnej verejnosti používa špecifické meradlá: 

1. M. Ivanová-Šalingová totiž nehovorí pravdu, keď dokonca dva razy 

vraví, že pri slove zimnica nie je základný význam; na s. 563 KSSJ 

sa uvádza: „zimnica 1. pocit silného chladu na celom tele (spojený 

s horúčkou), triaška" (ako vidno, je tam aj synonymum triaška/; 2. 

M. Ivanová-Šalingová nehovorí pravdu, keď tvrdí, že „v slovníku chýba 

množstvo štylistických kvalifikátorov, napr. chem., tech., odb.; každý 

si môže overiť, že tieto kvalifikátory sa uvádzajú nielen v zozname 

skratiek (s uvedením celého výrazu), ale aj vari na každej strane 

slovníka; 3. M. Ivanová-Šalingová nehovorí pravdu, keď píše, že slovo

zvar nie je v KSSJ — pórov. KSSJ, s. 577; 4. M. Ivanová-Šalingová 

nehovorí pravdu, keď tvrdí, že sa v KSSJ „do slovnej zásoby vnáša 

neistota, neurčitosť, labilnosť" a toto tvrdenie dokladá tým, že v KSSJ 

sa nezachytávajú slová, ktoré starší slovník mal; KSSJ nemohol predsa 

zachytiť všetky slová zo staršieho slovníka, lebo by nebol mohol byť 

jednozväzkový: nespracoval také slová, ktoré tomuto prísnemu výberu 

nevyhovovali; 5. M. Ivanová-Šalingová nehovorí pravdu, keď pripisuje 

svojim bývalým kolegom v ústave „školácke preceňovanie pravopisu 

redukované na písanie i — y a prílišné (neopodstatnenej zdôrazňovanie 

a problematizovanie okolo písania veľkých písmen (atď.) pri 

propriách"; sama totiž bola pri tom, keď sa v ústave najmä od polovice 

60. rokov zdôrazňovala nevyhnutnosť široko chápanej jazykovej 

kultúry a výslovne sa vystríhalo pred redukovaním jazykovej kultúry 

a jazykovej výchovy na pravopis (v jazykovednej literatúre na Slovensku 

je o tom dosť dôkazov a každý nezaujatý záujemca si to môže 

ľahko overiť); 6. M. Ivanová-Šalingová skresľuje názory J. Kačalu, 

podľa ktorého sa vraj o širokej lexikografickej problematike „môže 

vyjadriť len a len jazykovedec". J. Kačala takýto názor nikdy nevyslovil, 

naopak, vždy tvrdil, že slovenčina ako dedičstvo predchádzajúcich 

generácií Slovákov je majetkom a prostriedkom všetkých príslušníkov 

nášho národa a že bohatá jazykotvorná činnosť slovenského 

národa nachodí svoj výraz aj v syntetických, aj iných vedeckých opisoch 

nášho jazyka a jeho používania v reči. — Vo vyratúvaní týchto 

neprávd by som mohol pokračovať, ale nepokladám to už za potrebné. 

4. V súvise s našou odpoveďou L. Žáryovej je dôležité, že v týchto 

metódach pokračuje aj táto kritická KSSJ a Šalingovej impulzy vo 

svojom príspevku bohato využíva. Najprv niekolko príkladov na charakteristiku 

KSSJ z pera L. Žáryovej: „v uvádzaní kvalifikátorov lek., 

anat., fyziol., Mol., prípadne farm. si autori dovolili veľkú dávku ľubovôle"; 

„ide len o istú nedbanlivosť"; „ale či treba lepší príklad nedbajstva"; 

„Vari sme ešte nevideli 800- či 1000-stranové knihy?"; autori 

KSSJ „ďakujú výlučne (s. 9) ,všetkým pracovníkom Jazykovedného 

ústavu Ľ. Štúra' a menovite recenzentom prof. Horeckému a prof. 

Mistríkovi, teda — sebe samým"; „KSSJ nie je také dokonalé a bezchybné 

dielo, za aké ho vyhlasujú" a „národ nemá prečo skladať 

naň a spievať ódy" atď. Tieto výroky prezrádzajú veľkú suverénnosť 

a apriórny prístup, ale neopierajú sa o skutočnosť, majú len priezračný 

zlomyseľný zámer. 

Ako sme už spomenuli, údaje z príspevku M. Ivanovej-Šalingovej 

L. Žáryová nepokladala za potrebné overovať: príklad so zimnicou 

osobitne cituje s veľavravnou poznámkou „pozri Ivanová-Šalingová, 

s jej výhradami súhlasíme"; pri slove ochorenie sa tiež odvoláva na 

tento zdroj, ale tu už hovorí aj za seba: „ochorenie nie je choroba, ale

len začiatok choroby... ostatne ak kratšia, prečo označuje KSSJ zá 

ochorenie reumatizmus a podobne?" Aj tu L. Žáryovej „ide len o istú 

nedbanlivosť", ak spracovanie hesla ochorenie v KSSJ necituje presne? 

(V tom však zasa nasleduje príklad M. Ivanovej-Šalingovej.) Výklad 

v KSSJ znie totiž takto: (kratšie] ochorenie. Uvedenie prídavného 

mena (zužujúceho rozsah významu pripojeného podstatného mena) 

v zátvorke v súčasnej lexikografii značí, že významový prvok označený 

prídavným menom nie je vo výklade záväzný, že v istých prípadoch 

platí, kým inde nie. Ak sa toto prídavné meno uvedie ako záväzný 

prvok výkladu bez zátvoriek, sme v celkom inej situácii. Aj táto 

metóda je pre kritickú príznačná. Poučenie adresované jazykovedcom 

vo forme „ochorenie nie je kratšia choroba, ale len začiatok choroby" 

si síce L. Záryová môže dovoliť, ibaže sa ním odborne zároveň diskvalifikuje 

tým, že verejne ukazuje, ako (spolu s M. Ivanovou-Šalingovou) 

nevie o zreteľnej a pre spisovnú slovenčinu veľmi charakteristickej 

tendencii transpozíciou tvoriť podstatné mená z tvarov slovesného 

podstatného mena; takto vznikli už desiatky a stovky podstatných 

mien typu balenie (turistické balenie), debnenie, tesnenie (na oknách), 

trápenie, stretnutie, čítanie (napínavé čítanie), šitie, pletenie, plátanie, 

pranie (mať pranie), viazanie, kovanie (na lyiiach), bývanie 

(byt), pitie, jedenie (jedlo) a ďalšie, ktoré neoznačujú dej, lež predmet 

alebo jav (pritom ten istý tvar zostáva aj súčasťou paradigmy príslušného 

slovesa a má dejový význam, napr. trápenie zvierat, čítanie odbornej 

literatúry). 

5. Ako sme ukázali na príklade svojvoľného zaobchádzania so zátvorkami 

pri výklade slova ochorenie, ani L. Záryová nemá úctu pred 

všeobecne dokázateľnými faktami. Na ilustráciu uvedieme ďalšie dôkazy: 

1. L. Záryová nehovorí pravdu, keď píše, že slovo deratizácia 

alebo slovo príušnica KSSJ nezachytáva. Skutočnosť je taká, že deratizácia 

sa uvádza na s. 73 a príušnica na s. 357. 2. L. Záryová zavádza 

čitateľskú verejnosť, keď tvrdí, že „KSSJ zavádza zjavné bohemizmy 

nemoc, ľadvina, struk (vo význame cecok), ňadro, ... hnilý 

Tieto bohemizmy „zaviedli" už predchádzajúce slovníky slovenčiny. 

To po prvé. A po druhé: kde berie L. Záryová tú istotu, že vo všetkých 

prípadoch ide skutočne o bohemizmy? Keby poznala napr. Atlas slovenského 

jazyka IV z r. 1984, bola by na s. 438 zistila, že povedzme 

výraz ľadvina sa vyskytuje na polovici územia Slovenska, kým slovo 

oblička zaberá iba úzku časť stredného Slovenska. Ak puristi v 30. 

rokoch bojovali proti slovu ľadvina ako proti bohemizmu, robili tak aj 

preto, že nepoznali skutočný výskyt tohto slova na slovenskom jazykovom 

území. Poznanie tohto stavu, ako aj vysoká frekvencia slova 

ľadvina v spisovných slovenských prejavoch v súčasnosti viedli kodifikačnú 

ústavnú komisiu (teda nie iba autorov KSSJ) k záveru, že

predchádzajúce hodnotenie slova ľadvina z hladiska spisovného jazyka 

nezodpovedá skutočnej jazykovej situácii na Slovensku a že v 

rámci hlbšieho a presnejšieho poznania slovenského jazyka je správne 

hodnotiť toto slovo ako spisovné. Slovo hnilý je L. Žáryovej podozrivé 

ako bohemizmus zjavne svojím zakončením. Lenže to isté zakončenie 

majú napr. aj slová zrelý, smelý, spanilý, súvislý, skvelý, závislý, previnilý, 

zvrhlý, mdlý, vrelý ... aj tie by chcela L. Záryová zo spisovnej 

slovenčiny na základe priamočiareho a neinformovaného prístupu 

vyhnať ako bohemizmy? A čím by ich takto nahradila? 3. L. Záryová 

rozdáva ďalšie nepodložené rady jazykovedcom najmä v tej časti príspevku, 

kde si všíma výklad výrazov (podlá nej vraj výklad pojmov, 

hoci je všeobecne známe, že výkladový slovník národného jazyka nevykladá 

pojmy, lež zachytené lexikálne jednotky a ich význam]. Tak 

vraj „výklad pojmu pustií niekomu žilu ako „odobrať mu časť krvi" 

je nespr., lebo navodzuje predstavu, že ide o odber pre potreby transfúzie". 

Takú predstavu môže uvedený výklad navodzovať iba u zlomyseľného 

človeka, ktorý takú interpretáciu chce vnútiť iným, a pritom 

si ani nepozrie, ako sa v kritizovanom diele vykladá slovo transfúzia. 

Napokon na podobnej úrovni sú aj ostatné poučenia L. Žáryovej v tejto 

časti jej príspevku. Nechcem pritom pri výklade významu istých výrazov, 

ako ho podáva L. Záryová, zachádzať do krajnosti a zosmiešniť 

ju jej vlastným výberom slov a ich interpretáciou. 4. L. Záryová (opäť 

v nadväznosti na M. Ivanovú-Šalingovú) nepravdivo obviňuje autorov 

KSSJ, že chcú používateľom slovníka brániť v tom, aby „vyjadrili, doložiac 

argumentmi, svoj názor na KSSJ". Či doterajšia výmena názorov 

nesvedčí o tom, že sa práve početné kritické hlasy už ozvali a že 

autori slovníka nemajú možnosť a ani vôľu v tom niekomu brániť? 

Druhá vec, pravdaže, je jej svojrázne doloženie názorov argumentmi: 

to, ako si v tomto bode počínali dve kriticky, sme už na viacerých 

nezvratných príkladoch ukázali. Osobitnú problematiku v tejto súvislosti 

(a to už prekračujeme rámec odpovede L. Žáryovej) predstavuje 

to, komu má slovenský jazykovedec dať za pravdu, keď sa mu z jednej 

strany vyčíta, že je pri kodifikačnej činnosti ustráchaný, kým z druhej 

strany sa mu pripisuje stanovisko, akoby o zložitej lexikografickej 

problematike mohol písať iba on. Zrejme nemôže nadbiehať takýmto 

krajným a diametrálne si protirečiacim stanoviskám. Musí odborne 

komplexne poznať danú problematiku v systémovej i komunikatívnej 

rovine, byť teoreticky na výške súčasnej jazykovedy a tak si utvoriť 

o veci záver, ktorý vnáša do syntetických alebo čiastkových diel a 

v prípade potreby ho trpezlivo vysvetľuje. Stávajú sa i také situácie, 

že jedna osoba upozorňuje celý Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV na 

„mätenie pojmov okolo názvu odbornej disciplíny zdravotná výchova" 

a pripisuje mu „zaťatosť", ako to urobila L. Záryová. Pravdaže, v uve-

dených citátoch z jej príspevku sa opäť skresľuje skutočný stav veci. 

Pravda je taká, že Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV jednoznačne podporoval 

ustálenie názvu zdravotná výchova. Na druhej strane trpezlivo 

vysvetľoval, že na základe ustálenia tohto názvu ako odborného pomenovania 

ešte nevzniká dôvod na likvidáciu niektorých paralelných 

spojení so slovom zdravotnícky (napr. zdravotnícky kurz, t. j. kurz pre 

zdravotníkov, zdravotnícka osveta, t. j. osveta zo strany zdravotníkov) 

najmä v neodbornom, všeobecnom vyjadrovaní. V tomto kontexte 

treba posudzovať aj spojenie zdravotnícka výchova s možným významom 

„výchova zdravotníkov". Odborný filologický obzor L. Žáryovej 

nedovoľuje pochopiť, že v jazyku to vôbec nevyzerá tak, že ak sa kodifikuje 

ako odborný názov isté pomenovanie, iné (synonymné) pomenovania 

strácajú tým v jazyku právo na jestvovanie. Kedfže Jazykovedný 

ústav SAV neprijal Žáryovej likvidátorskú pozíciu, využila 

príležitosť na vyvfšenie sa na ňom, a najmä na autoroch KSSJ veľmi 

dôkladne. Takýchto samozvaných kodifikátorov poznáme u nás viac. 

Neberú do úvahy, že komunikácia odborným jazykovým štýlom nevytláča 

z jazyka iné oblasti komunikácie, najmä nie bežnú, každodennú 

komunikáciu, v ktorej sa používajú všeobecné slová jazyka, a nieodborné 

termíny (hoci ani tie nie sú v nej vylúčené). S kodifikátormi 

tohto typu, ktorí splošťujú všetko posudzovanie jazykových faktov narovinu 

správne (to sú odborné výrazy) — nesprávne (to sú zodpovedajúce 

slová zo všeobecnej slovnej zásoby), sme mali do činenia 

aj pri Slovníku nesprávnych a správnych výrazov. V ňom sa ako nesprávne 

ocitli napríklad všeobecne na Slovensku používané a známe 

výrazy typu červený smrek, čížik a za správne sa uznali iba výrazy 

typu smrekové?, stehlík čížavý. Podľa tejto priamočiarej logiky, ktorá 

vôbec nie je v súhlase so súčasnou neobyčajne bohatou diferencovanosťou 

súčasného jazyka, a najmä jeho slovnej zásoby, by už Slováci 

nemali hovoriť na streche začvirikal vrabec, ale iba na streche začvirikal 

vrabec obyčajný. Táto priamočiarosť v hodnotení jazykových prostriedkov 

svedčí o neinformovanosti jej vyznávačov v základných 

veciach jazyka. 5. L. Záryová nepravdivo pripisuje — nevedno komu, 

ale zjavne najmä autorom KSSJ — stanovisko, akoby KSSJ vyhlasovali 

za „dokonalé a bezchybné dielo". Nikdy som sám ako vedecký redaktor, 

člen hlavnej redakcie a spoluautor tohto slovníka nič také verejne 

ani neverejne nieže nepovedal, ale ani si niečo také nepomyslel. 

A nepovedal to — ani si to nemyslí — ani nik z autorského kolektívu. 

Sám som sa počas vyše štvrťstoročnej výskumnej práce v odbore naučil 

hodnotiť svoje pracovné výsledky kriticky a nikdy som v spravodlivej 

kritike svojich pracovných výsledkov nikomu nebránil. No 

vedomé skresľovanie pracovných výsledkov (mojich alebo aj cudzích), 

klamanie a zosmiešňovanie práce druhých — to ma poburuje. Z týchto

pozícií som sa aktívne zúčastnil v rozprave o KSSJ v Slovenských pohľadoch, 

preto som sa ozval v Literárnom týždenníku 5/89 a preto som 

— hoci nerád — napísal tento článok. Som sa slobodnú diskusiu, ktorej 

sa dovoláva L. Záryová. Ale diskusia, ak má k niečomu pozitívnemu 

viesť, musí rešpektovať elementárne fakty a pravdu. A to som u 

kriticky nenašiel, hoci zvolené motto malo podčiarknuť práve túto 

jej orientáciu. 

6. Napokon ešte niekolko slov k výberu lexikálnych jednotiek, ktoré 

podľa L. Žáryovej mali v KSSJ byť. Koho na Slovensku chce táto kritická 

presvedčiť, že vo výkladovom slovníku slovenského jazyka, ktorý 

spracúva najpoužívanejšiu vrstvu slovnej zásoby, majú byť úzko 

odborné výrazy typu anacidita, agonista, apendicitída, blokátor, cievkovka, 

cyanotický, dekubit, edematózny, elektroencefalografia, esterifikäcia, 

furunkulóza, hypovitaminózny, karbunkul, keratóza a mnohé 

ďalšie, ktoré povypisovala z lekárskych slovníkov, kde je aj ich pravé 

miesto? Čo je to za logika, čo káže uvažovať tak, že v prísne výberovom 

slovníku nestačí zachytiť najpoužívanejšiu odbornú terminológiu, 

lebo okrem nej jestvuje aj menej používaná? 

7. Nemohol som tu odpovedať na všetky konkrétne výhrady vyslovené 

v článku L. Žáryovej, lebo by bolo treba takmer napísať novú 

knihu, aby sa dali vyvrátiť všetky jej publikované omyly. No zo základných 

východísk, ktoré som tu rozviedol a ukázal na konkrétnych 

prípadoch, dá sa usudzovať aj na moje stanovisko k iným jednotlivostiam 

obsiahnutým v tomto článku. Napokon sa autorke chcem poďakovať 

za zistenie, že v KSSJ sa neuvádza heslo kvalifikátor. Autori KSSJ 

sa pousilujú tento nedostatok odstrániť. Inak celá kritika L. Žáryovej 

je založená na porovnávaní toho, čo je v odborných slovníkoch (a prípadne 

iných odborných publikáciách), so slovnou zásobou a jej spracovaním 

vo výkladovom slovníku všeobecnej lexiky. To, pravdaže, 

je na posúdenie takého mnohodimenzionálneho diela pochybná metóda. 

8. Vo svojej odpovedi som znova zdôraznil charakter jednozväzkového 

výkladového slovníka, pretože mnohé kritické hlasy vychádzajú 

práve z nepochopenia špecifickosti tohto typu slovníka (osobitne sa 

to týka výberu slov a výkladu ich významu). Keďže sa takéto výhrady 

opakujú a neprinášajú nič nové, nevidím dôvod na ďalšiu plodnú výmenu 

názorov na túto tému. Jazykovedci už na viacerých miestach 

vysvetlili nedorozumenia okolo tejto problematiky a neradi by ďalej 

pokračovať v takomto dialógu, ktorý nevedie k nijakému úžitku. Navyše 

spôsob a tón kritiky odvádza od pokojnej a sústredenej práce, 

ktorej majú jazykovedci aj tak dosť. Predpokladáme, že aj čitatelia 

prijímajú takýto spôsob vedenia diskusie s rozpakmi, pretože jeden 

zlomyseľný hlas môže vzbudiť nedôveru k platnej kodifikačnej príručke 

a pomýliť mnohých používateľov. Pravdaže, ak by nezaujatí

používatelia slovníka prišli s podnetnými návrhmi (aj v jednotlivostiach), 

budeme vďační, keď ich pošlú priamo do Jazykovedného ústavu 

Ľudovíta Štúra SAV. Všetky dobre myslené a odôvodnené návrhy na 

zlepšenie môžu v budúcnosti zvýšiť úroveň slovníka. 

Po diskusii o Krátkom slovníku slovenského 

jazyka 

Keďže sa v diskusii o Krátkom slovníku slovenského jazyka (KSSJ) 

neuverejnila odpoveď hlavného redaktora tohto slovníka, pokladajú 

autori slovníka za nevyhnutné vysloviť sa k viacerým problémom per* 

traktovaným iba zo strany kritikov. Verejnosť takúto odpoveď opráv : 

nene očakáva. 

Chceme nechať bokom zlý tôn diskusie, ktorým sa vyznačovali viacerí 

kritici. Ak sa nám pridá ostrejšie slovo, môže sa tak stať iba z reakcie 

na spôsob argumentácie kritiky. Vyjdeme z troch článkov V; 

Šabíka Spor o slová (Literárny týždenník č. 34, 35, 36/89), ktorými 

autor diskusiu „predbežne uzavrel". Predpokladáme, že na pasáže všeobecného 

rázu, v ktorých autor dôkladne poučil všetkých slovenských 

jazykovedcov o zásadných veciach lingvistiky, budú odpovedať príslušní 

odborníci. Naše poznámky zameriame na výhrady týkajúce sa 

KSSJ. Podstata kritiky KSSJ vychádza zo spochybňovania samého typu 

jednozväzkového výkladového slovníka. V. Šabík sa v zhodnocujúcich 

článkoch na pokračovanie ani sám so sebou nevedel dohodnúť, či 

táRýto slovník verejnosť potrebuje alebo nie. Na jednej strane píše, 

že „nepochybne je to prepotrebná príručka, ktorá by si zaslúžila lepšie 

prijatie už len preto, že je po viac ako 20 rokoch opäť na svete slovník 

slovenčiny". Na druhej strane o takomto „prepotrebnom" slovníku 

píše, že slovníky takéhoto typu sú „nedôstojné človeka i jazyka, vedú 

k redukovaným hodnotám, k linearite a sterilite, kŕču aparatúry skracujúcej 

nielen slová, významy, ale i veci, svet, realitu — jazyk redukovaného 

človeka". Je to pozoruhodné hodnotenie jednej zo základných 

jazykových príručiek každého kultúrneho národa! Jestvovanie 

takejto „pragmatickej" príručky autor pripúšťa iba ako pendant akéhosi 

všeobecného slovníka slovenčiny, ktorý by mal byť zároveň etymologický, 

historický, azda aj nárečový a zároveň súčasný, normatívny. 

KSSJ svoj pendant naozaj má v Slovníku slovenského jazyka (nevydávaného 

znova nie vinou jazykovedcov) a ostatné špeciálne opisy 

slovnej zásoby sa pripravujú (odovzdané do tlače sú dva zväzky päťdielneho 

Historického slovníka slovenského jazyka a prvý diel trojzväzkového 

Slovníka slovenských nárečí). Pri svojich lexikografických 

požiadavkách akoby kritik zabudol, že naša národná (i jazykovedná)

história je trocha iná ako kultúrna história Francúzov, Rusov či Angličanov. 

Iná je, žiaľ, aj súčasnosť. Kým jazyk, jazykové potreby sú rovnako 

„velké" vo velkom i malom národe, možnosti sú diametrálne 

odlišné: na rovnaké množstvo úloh ako vo „veľkých" národoch je 

niekoľkonásobne menej jazykovedcov. Jazykoveda na Slovensku celkom 

isto nepatrí k mimoriadne dotovaným odborom. 

Čo sa teda vyčíta KSSJ — okrem toho, že vôbec existuje? Je toho 

dosť, a preto stojí to za trocha trpezlivosti čitateľa, aby si kritiku 

konfrontoval so skutočnosťou. V. Šabík zhŕňa, že výber slov je nevyvážený. 

Všimnime si príklady nevyváženosti, ktoré autor zaiste uvážlivo 

vybral, keďže chcel nimi podoprieť svoje hlavné výhrady k slovníku. 

Chýba mu v diele slovo sexuológia a „kultúrne jediný akceptovaný 

výraz pre mužský pohlavný orgán". To, že ženský (polárny) termín 

nechýba, je preňho už dôvod na spochybňovanie systémového charakteru 

slovníka „v tej najelementárnejšej rovine". Nechce sa nám veriť, 

že by kritik nevedel, že v slovenčine sa príslušná časť tela volá (vcelku 

kultúrne a akceptovateľné) pohlavnú úd; tento názov je v slovníku 

na s. 475. Neuvádza sa jeho latinský názov (ale to sa spravidla nerobí/ 

na rozdiel od ženského pendantu, kde sa pri hesle pošva dáva aj latinské 

pomenovanie, keďže toto slovo je viacvýznamové; podľa slovníkových 

zásad sa potom stalo aj heslovým slovom. Slovo sexuológia 

by v slovníku mohlo byť. Slovnikár však pred dilemou, či zaradiť isté 

slovo pri tvorbe jednozväzkového slovníka, stojí nie tisíc ráz, ale doslova 

desaťtisíc ráz. Musí zvažovať, či radšej dať nemotivovane slová 

ako klonka, surma, Sianat a pod., ktorých zaradenie kritik slovníku 

vyčíta, alebo celkom pravidelne utvorené slovo s významovo priezračnou 

časťou -lógia, ktorému bežný Slovák rozumie na základe iných 

,,-lógií". Pravdaže, v slovníku sa uvádza základ tohto slova (slovo 

sex) s celým slovotvorným hniezdom (sexuálny, sexuálne, sexuálnost} 

a s viacerými zloženinami s týmto slovom. KSSJ zachytáva predovšetkým 

jadro slovnej zásoby (to je jeho cieľ) a iba minimálne môže 

siahnuť k jej okrajom. O tom, kedy sa tak stáva, by sa dalo diskutovať 

asi toľko ráz, koľko desiatok tisícov slov ostáva mimo KSSJ. Bola 

by to však diskusia zbytočná. 

V. Šabík zásadne odmieta spôsob výkladu slov v KSSJ; vyčíta „nevyrovnanosť 

kvality hesiel, jazykovú ťarbavosť", radí nevyhnutnú kooperáciu 

s odborníkmi. Nevyrovnanosť kvality, ba až nezmyselnosť 

demonštruje až dvakrát na hesle žito, ktoré je spracované celkom 

stručne (oproti iným heslám): 1. pšenica, 2. raž. Vysvetlenie je jednoduché, 

lebo namiesto výkladu sú tu použité synonymá, ktoré sú zároveň 

aj termínmi. Prekvapuje, že kritik túto jednoduchú zásadu nepostrehol 

(zjavne si slabo prečítal úvod k slovníku na s. 20). Bežne sa 

využíva pri všetkých rovnoznačných synonymách typu mládza — otava,

pŕhľava — žihľava atóľ. (t. j. výklad sa neopakuje na dvoch miestach). 

Slovo žito sa kvalifikuje ešte v SSJ ako nespisovné (krajové). V KSSJ 

sa toto slovo už berie za súčasť spisovného jazyka, pretože ide o všeobecne 

známy prvok z jadra slovnej zásoby, na ktorý sú viazané mnohé 

frazeologizmy a ktoré nemá nijaké nárečové príznaky. Jeho špecifikum 

je to, že sa používa vo významoch podlá územného rozdelenia Slovenska: 

zo západu pochádza význam „pšenica", z východnej časti význam 

„raž". Je teda tzv. územným synonymom týchto dvoch slov. Pravdaže, 

dalo by sa uvažovať aj o inom spôsobe lexikografického spracovania, 

napr.: bežne pestovaná obilnina, z ktorej sa získava múka: a) v západnej 

polovici Slovenska je to pšenica, b) vo východnej polovici Slovenska 

je to raž, no takýto výklad by silno kontrastoval s ostatnými 

typmi výkladov v KSSJ. Výčitka jazykovej ťarbavosti sotva obstojí 

pri koncíznych, zväčša jednoriadkových výkladoch, kde nemá miesto 

zdĺhavý výklad. Pravdaže, o materstve možno písať básne i knihy, no 

v slovníku je to naozaj „stav, postavenie matky". Kritik pokladá za 

chybu, ak heslo otcovstvo nie je vysvetlené rovnakou šablónou, ale je 

tam pridaný aj odtienok „vzťah otca k dieťaťu". Tento „vzťah" však 

obsahujú už slová stav, postavenie (v hesle materstvo), preto nejde 

o chybu, lež o obmenený spôsob výkladu. Navyše pri otcovstve je dôležité 

zdôraznenie vzťahu otca k dieťaťu najmä z právneho hľadiska 

(pórov, v spojení dôkaz otcovstva). Podobne je to s heslami podnájomník, 

podnájom. — Výčitka, že autori podceňujú používateľov slovníka, 

sa javí opačne, že totiž autori asi precenili (daktorých) používateľov 

pri čítaní slovníka (pórov, heslo žito). Ak V. Šabík odporúča 

lexikografom „nevyhnutnú kooperáciu" s expertmi, potom si nedal 

námahu dozvedieť sa niečo o ich tesnej spolupráci s desiatkami odborných 

komisií (pravda, v tých odboroch, kde boli odborníci ochotní 

takéto komisie utvoriť a predložiť výsledky svojej práce), o práci so 

všetkými dostupnými odbornými, terminologickými slovníkmi, encyklopedickými 

prácami z rozličných odborov atď. Ak sa napriek tomu 

stane lapsus, to pochopí každý, kto nie je zlomyseľný. Je pravda aj 

to, že isté nepresnosti sa niekedy prenášajú zo slovníka do slovníka. 

Vidí sa nám, že završovateľ diskusie o KSSJ podceňuje slovenskú 

kultúrnu verejnosť, ak pri dnešnej deľbe práce, ktorú tak propaguje, 

jazykovedcom predkladá ako nelingvista riešenie všetkých teoretických 

i praktických problémov lexikografie, ba i jazykovedy. Nám 

lexikografom by sa bol zavďačil, keby bol konfrontoval KSSJ aspoň 

s jediným slovníkom rovnakého typu (českým Slovníkom spisovné 

češtiny pro školu a verejnosť, nemeckým slovníkom Handwôrterbuch 

der deutschen Gegenwartssprache, anglickým jednozväzkovým výkladovým 

slovníkom z r. 1987, ruským, poľským jednozväzkovým slovníkom 

atď.). Iste by bol prišiel k iným záverom.

Vrátime sa ešte k niektorým diskusným príspevkom, na ktoré sa 

doteraz v tlači neodpovedalo. Najprv k výhradám J. Orlovského (LT, 

č. 18, 1989): 1. Neudržateľný je jeho návrh používať ako normatívny 

a štylistický kvalifikátor iba skratku nespis. (= nespisovný výraz). 

Pri súčasnom stave diferenciácie jazyka by to bolo veľmi zjednodušené. 

2. Ako člen najstaršej žijúcej generácie subjektívne hodnotí výklady 

významov slov. Popiera napr. možnosť metaforického využitia 

slova črieda v spojení črieda detí, hoci takýto obraz používa A. Plávka, 

A. Hykisch, M. Lajčiak, J. Johanides atď. J. O. falošne logizuje, že 

kutáčom sa môže prehrabávať iba žeravé uhlie, nie oheň. Podľa toho 

by sa nemohla kosiť lúka, iba tráva. Vyčíta, že „nátoň neoznačuje 

miesto, kde sa rúbe, ale iba klát, na ktorom sa rúbe". Stačí zacitovať 

Národopisný zborník: Drevo je uložené na humne za bránou na mieste 

zvanom nátoň. Slovo nátoň je dobre známe vo význame miesta aj z ľudovej 

poézie. Aj použitie slov J. O. zužuje iba podľa svojho subjektívneho 

vedomia: sneh z topánok sa nemôže „otriasť", iba „oddupkať", 

hoci napr. rukavicou sa sneh z topánok neoddupkáva, iba otriasa, 

striasa. Podľa neho nejestvuje klas kukurice, iba šúľok. Pred vyslovovaním 

takýchto tvrdení treba však zistiť stav v odbornej poľnohospodárskej 

literatúre, v umeleckej literatúre, ako aj v nárečiach. Táto 

literatúra však kritikovi nedáva za pravdu. Takéhoto druhu sú aj ďalšie 

námietky týkajúce sa výkladov významov slov. 3. Nepoznanie súčasnej 

odbornej terminológie spôsobuje, že J. O. pokladá slovo krysa 

za bohemizmus a odporúča iba slovo potkan. V zoológii sú to však dva 

rozličné hlodavce. Nevie, že v odbornom jazyku sa prijal termín 

brezivost ako súhrnné pomenovanie stavu po oplodnení poľnohospodárskych 

zvierat (pórov. Český a slovenský terminologický slovník 

zootechniky a genetiky z r. 1979). To však neodstraňuje z nášho jazyka 

špecifikované výrazy teľná, kotná, žrebná, prašná, ktoré sa v 

KSSJ všetky uvádzajú. 4. Kritik upiera slovenčine schopnosť vyvíjať sa, 

keď zamieta varianty charakterizujúce jazyk ako živý organizmus. 

Ba neuznáva ani varianty, na ktorých sa prejavujú najtypickejšie 

znaky slovenčiny (ľ vo variantoch chrchľat, guľáš, dvojhlásku vo variante 

periniak alebo g vo variante panghart). Kritik zjavne súčasnú 

jazykovednú literatúru nesleduje. 5. J. O. slovnú zásobu hodnotí sploštene, 

iba na základe správne — nesprávne. Popri slovách s terminologickou 

platnosťou odmieta jestvovanie bežných spisovných synonym, 

ako napr. kaška, trasorítka, škrečok, kozol a iné. 6. Opakuje viaceré 

prekonané puristické dogmy a odmieta slová ako kozlík, koktat, otiepka. 

Citlivej otázke lexikálnych bohemizmov v slovenčine sa dlhé roky 

venovala osobitná kodifikačná komisia, o ktorej výsledky sa opierali 

aj autori KSSJ a ktorej sami predkladali sporné prípady na rozhodnutie. 

Ani tieto výsledky nie sú neomylné, ale zaiste odrážajú súčasnú

jazykovú situáciu objektívnejšie ako vedomie jednotlivca opierajúce 

sa o názory spred niekoľkých desaťročí. 7. Podľa J. O. sa mali bezpodmienečne 

dostať do slovníka slová ako závristý, zátvornistý dvor, 

karpa, kobylča, bocianča, poľahlina, mrzkaňa, podšopie, svíbie, drúčie, 

odvozné, doručné, hovorné atď. Väčšina z nich sú pravidelne utvorené 

slová od základov, ktoré v slovníku sú. Opäť sa tu nerátalo s limitovaným 

rozsahom slovníka. Tým však nechceme povedať, že by niektoré 

z nich v KSSJ nemohli byť. 8. Zo všetkého je však najmenej 

prijateľný suverénny postoj kritika pri posudzovaní jednotiek slovnej 

zásoby na základe jeho úzkeho individuálneho vedomia. Príkladom sú 

slová pasca a penka, ktoré majú v spisovnej slovenčine širší rozsah 

významu, ako ho pripúšťa autor. 

K problematike výberu a spracovania termínov sa vyslovili viacerí 

kritici, azda najsústredenejšie a najostrejšie L. Záryová. Napriek tomu, 

že formálne uznala existenciu rôznych typov slovníkov a ich opodstatnenie, 

v KSSJ ako jednozväzkovom slovníku, ktorý v terminologickej 

zložke nemôže predstavovať iné ako výberovú syntézu súčasnej 

odbornej slovnej zásoby, chcela mať terminologické komplety alebo 

aspoň široké zábery zo všetkých vedných odborov, predovšetkým z medicíny. 

A pravdaže pri každom termíne aj čo najpresnejšiu definíciu. 

Podobný názor mohla vysloviť len na základe toho, že ignorovala to, 

aký typ slovníka KSSJ predstavuje, že ignorovala informáciu v jeho 

úvode o spracovaní terminológie a že vôbec ignorovala literatúru, 

ktorá bola podkladom a prípravou na vypracovanie koncepcie KSSJ. 

Ale to napokon platí o viacerých kritikoch. Niektorí sa uspokojili iba 

s tým, že vytrhli z celkového kontextu text na záložke prebalu — ide 

o vyjadrenie „je to úplný opis slovenskej slovnej zásoby" — a zámerne 

obchádzali konštatácie o pár riadkov nižšie. Tam sa totiž píše, že 

KSSJ „spracúva predovšetkým jadro spisovnej slovnej zásoby" a ďalej 

že „slovník nemôže uspokojiť tých, čo by v ňom hľadali ucelené súbory 

termínov zo súčasných, neraz aj veľmi úzko špecifických odborov". 

Treba azda znova vysvetliť, že vyjadrením „druhý úplný opis 

slovenskej slovnej zásoby" sa poukazuje na druhý dokončený výkladový 

slovník slovenčiny. Jestvovali totiž pokusy vydať výkladové slovníky 

už skôr — ide o Tvrdého Slovenský frazeologický slovník, ktorý 

však typovo ostal na polceste, a o matičný Slovník spisovného jazyka 

slovenského od autorov Jánošíka — Jónu, z ktorého (nie vinou 

autorov) vyšlo iba torzo (A — I). 

Keď k problematike výberu a terminológie zaujal stanovisko jeden 

z autorov slovníka a upozornil na východiská a metodiku spracovania 

terminologických položiek (LT, č. 17/1989), L. Záryová publikovala 

text plný obviňovania a posmeškovania (LT, č. 25/1989). Autorka sa 

ani slovkom nevyjadrila k meritu veci — ak totiž chcela na článok

eagovať, bolo jej povinnosťou dokázať, že opísaná metodika spracovania 

termínov je nesprávna, nevhodná, neprípustná a pod.; jej druhý 

vstup do diskusie bol založený len a len na argumentácii ad personam. 

Spomenúť to treba preto, že redakcia odmietla publikovať článok čl. 

kor. J. Kačalu, v ktorom usvedčil M. I. Šalingovú a L. Záryovú z neprávd 

a prekrúcania faktov, a ako dôvod uviedla, že J. Kačala použil 

argumentáciu ad personam, presne že „nadmerne uplatňuje princíp 

polemiky ad personam" (tak V. Šabík, LT, č. 34, 1989). Netreba vôbec 

dokazovať, ako sa tu zámerne meralo dvojakým metrom: kto KSSJ 

kritizoval, mohol použiť akékoľvek prostriedky a spôsoby, ale tomu, 

kto chcel skresľujúce obvinenia vysvetliť, redakcia zabuchla dvere 

pred nosom a uspokojila sa s vlastnou interpretáciou nepublikovaného 

cudzieho (Kačalovho) textu. Takýto postup dokonca predstavila ako 

záslužný skutok, keď vraj neprimerané reakcie zúčastnených partnerov 

„všemožne (tak!) pritlmovala" (V. Šabík, LT, č. 36, 1989). 

Pokiaľ ide o výber slov, predovšetkým o výber termínov a ich spracovanie 

v KSSJ, autori slovníka môžu od kritikov, ktorí svoje kritiky 

uverejnili v Literárnom týždenníku, prijať so zreteľom na daný typ 

slovníka len málo návrhov a podnetov. Aby sa tu neopakovalo iba 

stanovisko vychádzajúce z koncepcie slovníka, odcitujeme mienku 

popredného českého lingvistu k otázke výberu termínov do jazykového 

slovníka: „Už SSJ (= Slovník slovenského jazyka J presahoval v uvedení 

termínu rámec stŕedního slovníku a domníváme se, že podobný 

presah je i zde" (J. Filipec, Nad novým jednosvazkovým slovníkem 

současné slovenštiny. Naše reč, 72, 1989, s. 29—37, citát na s. 32J. 

Nech autorom KSSJ nikto nezazlieva, že viac dajú na názor skúseného 

lexikológa a lexikografa, ktorý svoju kompetenciu vyjadriť sa k zásadným 

otázkam tvorby slovníka osvedčil vynikajúcimi a uznávanými 

knihami a štúdiami. 

O absencii termínov a ich vedeckých definícií v KSSJ píšu a] Marián 

a Martin Olejárovcl (LT, č. 32, 1989). Napriek svojej poučenostl 

o sémantických teóriách azda nepostrehli, že ich požiadavky sa týkajú 

špeciálnych terminologických slovníkov, ktoré majú povinnosť 

vypracovať jednotlivé vedné disciplíny. Ustaľovanie termínov a tvorba 

vedeckých definícií pojmov je vecou príslušných odborníkov, lingvisti 

tu vystupujú iba ako poradcovia posudzujúci jazykovú stránku termínov 

(začlenenie do slovenského slovotvorného systému a pod.). 

Výber slov sa stal obľúbeným poľom všetkých diskutérov. Nie je to 

náhoda, veď niet nič jednoduchšie ako reklamovať slová v slovníku, 

ktorý reálne môže zachytiť najviac ak každé piate slovo slovnej zásoby. 

No aj tak prekvapuje požiadavka R. Mlýneka (LT, č. 25, 1989), 

aby slovník zachytával všetky zloženiny s časťami -kilový, -metrový 

a pod., t. j. dvojkilový, trojkilový, štvorkilový... azda aj tristoosem-

desiatdeväikilový atď. Podobnú požiadavku vyslovuje aj M. Ivanová- 

-Šalingová, keď za „neodpustitelnú chybu" pokladá vynechanie súboru 

slov typu prikrátky, prikrátko. V obidvoch prípadoch slovník zachytáva 

isté reprezentanty slovotvorného typu (dvojmetrový, trojmetrový; 

primalý, priveľký, priveľmi, primnoho atď.). Je to bežný lexikografický 

postup. 

R. Mlýnek ešte pochybuje o dôkladnom oponentskom konaní v súvislosti 

s KSSJ a predstavuje si, že sa na ňom mali zúčastniť „prizvaní 

odborníci všetkých zainteresovaných odborov". KSSJ je jazykovedné 

dielo a dôkladne ho oponovali samozrejme jazykovedci. Znova je tu 

opakujúci sa omyl, pretože baníci, chemici, hudobníci, tesári, stavbári, 

strojári atď., atď. si musia vypracúvať vlastné odborné terminológie 

sami, príp. s jazykovedcami ako jazykovými poradcami, a zo 

súpisov termínov nimi vypracovaných môžu čerpať informácie autori 

slovníkov. Ako si predstavuje R. Mlýnek oponentúru s približne 200 

prizvanými zástupcami všetkých odborov? 

Viacerí kritici našli prípady lexikografickej nezladenosti, neusúvzťažnenosti 

pri spracúvaní jednotlivých javov. Sú to zväčša pravdivé 

konštatovania a nachádzajú ich aj sami autori napriek úsiliu, ktoré 

tejto veci venovali (zreteľné je toto úsilie v porovnaní so SSJ). V tejto 

súvislosti hodno uviesť názor už spomínaného významného českého 

lexikológa J. Filipca, že túto ťažkú cestu (t. j. cestu vnútrojazykovej 

konfrontácie) nastúpil po prvý raz Slovník spisovné češtiny pro školu 

a vefejnost, po ňom nemecký Handworterbuch... a aj KSSJ. Takýto 

priekopnícky postup prináša podlá neho aj isté riziká, a preto sa 

ukazuje potreba hľadať možnosti nahradiť „ručnú prácu lexikografov 

budúcou prácou počítačov, ktoré jedine môžu uľahčiť náročnú lexikografickú 

prácu". 

Za vecné pripomienky sú autori vďační. Na viaceré korektorské 

chyby typu chybného genitívu (oceľ-i) rýchlo prišli sami. Takéto lapsusy 

— pokiaľ sa nájdu — sa v ďalšom vydaní odstránia. Dopĺňanie 

slov nie je z technických príčin stojacich mimo autorského kolektívu 

veľmi reálne s výnimkou takých chýbajúcich jednotiek, ako je napr. 

vynechané slovo ukrajinčina. 

Autori KSSJ chcú vysloviť uznanie za odvahu jedinému účastníkovi 

diskusie A. Švecovi (LT, č. 29, 1989), ktorý sa verejne odvážil povedať 

kladné slová o KSSJ. Alebo sa možno nazdával, že ide o korektnú, 

vecnú a nezaujatú diskusiu. Za túto odvahu (či vieru) dostal od M. 

Ivanovej-Šalingovej (LT, č. 34, 1989) nepeknú príučku, ktorá mohla 

dobre poslúžiť V. Šabíkovi, keď písal lekcie o tom, ako sa má či nemá 

kultúrne diskutovať. Teraz, po diskusii, keď už účastníci vedia, aká 

diskusia mala byť (pozri V. Šabík, LT, č. 36, 1989), ostáva iba veriť, 

že po vyjdení ďalšieho normatívneho slovníka slovenčiny, čo celkom

isto nebude tak skoro, lebo lexikografov Je stále málo, nezorganizuje 

sa proti nemu opäť frontálny útok (ako to bolo pri vydaní prvého 

1 druhého výkladového normatívneho slovníka slovenčiny). Dúfame, 

že používatelia budúcich slovníkov si nebudú musieť klásť otázku, čoho 

sa majú vlastne držať v otázkach jazykovej kultúry, keď najnovšia 

normatívna príručka sa v oficiálnom kultúrnom časopise vyhlási za 

absolútne zlú. Ostáva iba veriť, že rovnakú mienku nemajú všetci, ktorí 

pracujú v oblasti kultúry. 

ROZLIČNOSTI 

Ďumbier a zázvor 

Kolektív autorov Ká S J 

V oblasti botanického názvoslovia (máme na mysli pomenúvania 

rastlín v širšom zmysle J môžeme v slovenčine pozorovať dva protichodné 

jazykové javy. Na jednej strane bohatú synonymiu, existenciu 

niekoľkých názvov označujúcich tú istú rastlinu (plod, koreň ap.J, na 

druhej strane snahu určiť a záväzne používať pre každú rastlinu iba 

jeden názov, všeobecne známy a rozšírený v celom jazykovom spoločenstve. 

Vďaka množstvu ľudových názvov rastlín, resp. prežívajúcich starších 

pomenovaní cudzieho pôvodu vytvárajú sa bohaté synonymické rady 

niektorých rastlinných mien, napr. pŕhľava, žihľava, žihavka, prhľavka, 

kopriva, koprivnica, koprvica, koprivica, pokriva. Táto synonymia sa 

vzťahuje na celú slovnú zásobu, na jej spisovnú aj nespisovnú vrstvu 

a uplatňuje sa predovšetkým v bežnej hovorovej reči. Používanie 

jednotlivých názvov je regionálne obmedzené, nie všetky názvy sú 

známe všetkým používateľom jazyka. 

Druhá tendencia, z ktorej vyplýva dôraz na jednoznačnosť a presnosť 

pomenovania, súvisí s potrebami odborného (vedeckého) jazyka 

a je obsiahnutá v oficiálnej botanickej nomenklatúre. V najnovšom 

Slovenskom botanickom názvosloví (M. Červenka a kol., Bratislava 

1986) sa v záujme ľahšej upotrebiteľnosti odstránili všetky podvojné 

pomenovania rastlín, latinskému názvu rastliny zodpovedá jeden oficiálny 

slovenský ekvivalent, pričom sa v jednotlivých prípadoch osobitným 

typom písma uvádzajú aj neoficiálne názvy. Ako poznamenávajú 

autori v úvode, neznamená to, že by sa tieto názvy mali vytratiť 

zo slovného fondu slovenského jazyka, možno ich používať v bežnej 

hovorovej reči, ale nie v odborných prácach, publikáciách ap. Kritériom

na stanovenie platného slovenského názvu je už spomínaná rozšírenosť 

pomenovania, tradícia v používaní, jeho domáci pôvod. 

V súlade s takto koncipovanou zásadou uplatňovania botanického 

názvoslovia by mal byť používateľom slovenčiny známy platný slovenský 

botanický ekvivalent latinského názvu tropickej rastliny Ztngiber 

čiže ďumbier a jeho synonymný vzťah s pomenovaním zázvor. 

Obidva názvy — ďumbier i zázvor — pomenúvajú v slovenčine sušený 

podzemok tropickej rastliny, ktorý sa používa ako aromatické korenie 

pri príprave niektorých jedál, nápojov a pečiva. 

Medzi používateľmi jazyka je viac ako oficiálny botanický názov 

rozšírené jeho synonymum — slovo zázvor. Dnes si už málokto uvedomuje 

synonymný vzťah medzi pomenovaniami ďumbier a zázvor 

a mladšia generácia slovo ďumbier vo význame „korenie" už takmer 

nepozná, hoci ide o starý, domáci a na celom území Slovenska používaný 

názov na rozdiel od pomenovania zázvor, ktoré sa udomácnilo 

v Čechách (pozri o tom M. Majtánová Názvy cudzokrajných drog rastlinného 

pôvodu v oravskom lekárskom rukopise z roku 1760. Československý 

terminologický časopis, 4, 1965, s. 93—101). Aj nárečové doklady 

(materiál kartotéky dialektologického oddelenia Jazykovedného 

ústavu Ľ. Štúra SAV) ukazujú, že názov ďumbier bol rozšírený na 

celom území Slovenska: ďumbier dávali do polievky v Dolnom Kubíne, 

Topoľčanoch, Leviciach, v Liptovskom Mikuláši, na Spiši i v Trebišove. 

Pomenovanie zázvor je rozšírené na menšom území západného 

Slovenska (pórov. J. Stanislav: Dejiny slovenského jazyka I, Vydavateľstvo 

SAV, Bratislava 1956, s. 566). Zázvorníky sa piekli napr. 

v Trnave, Ilave, Senici, inde to boli ďumbierniky. 

Kladieme si otázku, prečo sa teda v komunikačnej praxi vyskytuje 

oprávnene prijatý botanický názov ďumbier tak zriedkavo, resp. prečo 

si už používatelia jazyka neuvedomujú synonymiu medzi pomenovaniami 

ďumbier a zázvor. 

Jednou z príčin sú pravdepodobne mimojazykové vplyvy. K slovenskému 

používateľovi sa napríklad toto korenie dostáva v našom obchode 

len pod označením zázvor, pretože pochutiny tohto druhu expedujú 

pražské baliarne. Vrecúška s korením bývajú, prirodzene, označené 

vžitými českými názvami. 

Iným zdrojom, v ktorom sa možno stretnúť s týmto názvom, sú 

botanické príručky a literatúra z oblasti prípravy jedál, stolovania ap. 

S botanickými príručkami však laik neprichádza bežne do styku, a 

tak zostáva len príslušná literatúra — receptáre, kuchárske knihy a i. 

No aj v nich sa slovo ďumbier objaví skôr ojedinelé ako pravidelne. 

Nazreli sme napr. do kníh Nová kuchárka (Bratislava, Osveta 1981), 

123 čínskych receptov (Bratislava, Osveta 1989), Slovenská kuchárka 

(Bratislava, Osveta 1977) — vo všetkých týchto publikáciách sa uvá-

dza korenie zázvor. Použitie názvu ďumbier sme zaznamenali len v 

knihe Medzinárodná kuchárka (Bratislava, Obzor 1982). 

V týchto publikáciách sa mal rešpektovať platný botanický názov 

ďumbier, pretože ide o literatúru odborného charakteru. Aj týmto spôsobom 

by sa k používateľom jazyka dostal pôvodný slovenský botanický 

názov ďumbier ako synonymum rozšíreného názvu zázvor. 

Ingríd 

Hrubaničová 

SPRÁVY A POSUDKY 

Ivan Masár — pol života v terminológii 

Zo svojho šesťdesiatročného života PhDr. Ivan Masár (nar. 23. 3. 1930) 

skutočne venoval tridsať rokov (nateraz bez niekoľkých mesiacov) práci 

v oblasti slovenskej terminológie. Hned pri svojom príchode do Jazykovedného 

ústavu Ľudovíta Štúra SAV sa stal výkonným redaktorom Československého 

terminologického časopisu, po jeho zrušení a založení Kultúry slova 

desať rokov bol výkonným redaktorom tohto časopisu. 

Treba zdôrazniť, že Ivan Masár bol výkonným redaktorom v dvojakom 

zmysle. Skutočne vzorne, presne a ohľaduplne zastával funkciu výkonného 

redaktora oboch spomenutých časopisov, staral sa o prípravu čísel, korigoval 

vysádzané príspevky a organizoval široký okruh autorov. Prirodzene, aj 

samého seba. Ale bol plne výkonný aj v druhom zmysle: skutočne podával vynikajúce 

výkony aj ako autor, aj ako jazykový poradca v rozličných terminologických 

komisiách. Jeho bádateľská orientácia bola daná práve zadelením, 

pri ktorom sa terminológia stala jeho osudom, ale aj celoživotnou láskou. 

Skúmal a starostlivo posudzoval nielen jednotlivé termíny v rozličných oblastiach, 

ako ich prinášala práca v jednotlivých terminologických komisiách, 

ale videl ich vždy aj v širších súvislostiach. Svedčí o tom dlhý rad drobných 

príspevkov, tzv. rozličností v Slovenskej reči, v Československom terminologickom 

časopise a napokon v Kultúre slova. Dosvedčuje to aj viacero závažných 

príspevkov k teórii terminológie. V tomto smere osobitnú pozornosť venoval 

problematike pojmu a definícii termínu, ale sústavne skúmal aj ostatné vlastnosti 

termínu. O tom zase svedčí celý rad štúdií v Kultúre slova: príznačné 

sú najmä štúdie z r. 1989 o takých vlastnostiach termínu, ako je motivovanosť, 

systémovosť, ustálenosť, jednoznačnosť, presnosť, derivatívnosť. (Môžem azda 

prezradiť, že tento súbor štúdií sa stal základom sympatickej knižnej práce 

o terminológii s názvom Príručka slovenskej terminológie, ktorá je v tlači). 

Svojimi znalosťami botanickej a zoologickej terminológie a nomenklatúry 

prispel aj do Dynamiky slovnej zásoby súčasnej slovenčiny (1989). Ukázal 

tu stav týchto oblastí, ale aj vývinové tendencie vo svetovej i domácej nomenklatúre 

týchto odborov. Svojimi poznatkami sa dobre uplatnil pri koncipovaní 

príslušných častí Krátkeho slovníka slovenského jazyka.

Popri svojej základnej orientácii nezabúda I. Masár ani na ďalšie oblasti. 

Zaujíma sa o jazyk publicistiky, v poslednom čase aj o jazyk reklamy. Zdá sa; 

že jeho osobnou láskou je hudba: vidieť to aj na mnohých recenziách publikácií 

z tejto oblasti. Nemožno ani dostatočne oceniť jeho verejne neviditeľnú, 

ale pre vývin a normovanie slovenskej terminológie podstatnú prácu v 

rozličných komisiách, pri ustalovaní termínov, ale aj pri redigovaní ich súpisov, 

resp. osobitných terminologických slovníkov. Stopy jeho klasického vzdelania 

(študoval v Bratislave slovenčinu a latinčinu) sa ohlasujú v štúdii o 

prepisovaní gréckych a latinských mien vo viacerých publikáciách. Hold 

svojmu rodnému kraju (narodil sa v Horných Lefantovciach, ale vyrástol 

v Nedanovciach) i svojim rodičom vzdal v štúdii o kolárskej terminológii: 

Svedomitú prácu vykonáva aj ako tajomník Medzinárodnej komisie pre lingvistickú 

terminológiu pri Medzinárodnom komitéte slavistov. 

Do ďalšieho života v terminológii, ako aj vôbec v teórii a praxi jazykovej 

kultúry želáme s Jánom Hollým: 

Včil teda koľko klasov novozámský pestuje úhor, 

koľko v luhoch kvíťá, na ohlajtoch koľko je hroznov, 

koľko dubov Bílých hor a koľko je písku na Bóroch: 

tolko preúprimných buď ode mňa ti povzdano dékov. 

Ján Horecký 

Hviezdoslavov Kubín jubiloval 

V dňoch 27.—30. septembra 1989 sa v Dolnom Kubíne konal v poradí už 

35. ročník Hviezdoslavovho Kubína. Hoci táto vrcholná súťaž v prednese 

poézie a prózy a prehliadka divadiel poézie oslávila už 35 rokov svojej existencie, 

jej história je oveľa staršia. Len nemnohí sa pamätajú na to, že 

predchodcom Hviezdoslavových Kubínov bola skromná súťaž v prednese najprv 

medzi triedami dolnokubínskeho gymnázia, neskôr medzi najlepšími recitátormi 

gymnázií v Dolnom Kubíne a v Ružomberku a až neskôr vzniklo podujatie 

celoslovenského významu, ako ho poznáme dnes. 

Prvé Hviezdoslavove Kubíny sa konali v skromných podmienkach. Ale napriek 

tomu a či práve preto sa tu zrodili mnohé osobnosti, ktoré doteraz nestratili 

kontakt s umeleckým slovom, napr. Dana Fedelešová, Soňa Mullerová, 

Jaroslava Čajková, Peter Zemaník, Eva Jombíková či tí skôr narodení, dnes 

známi z dolnokubínskych porôt: Peter Vilhan, Ján Kamenistý, Ernest Weidler. 

Až neskôr sa táto súťaž preniesla do nových, moderných priestorov Mestského 

kultúrneho strediska, kde sa už začína hlásiť o slovo nová recitátorská 

generácia. Tú dnešnú zastupuje Jana Skofepová z Bratislavy (Dušan Dušek: 

Závoj), ktorá získala prvenstvo v prednese prózy v IV. kategórii (stredoškoláci). 

Prednes Miriam Pavelkovej z Bratislavy (Gabriel García Márquez: Najkrajší 

utopenec na svete) patril medzi najkultivovanejšie — 2. miesto v tej 

istej kategórii. Kamila Vondrová (Ernest Hemingway: Druhá báseň pre Mary) 

a Martin Matejka z Trenčína (Miroslav Válek: Robinson) sa rozdelili o prvé 

miesto v prednese poézie. V V. kategórii (vysokoškoláci a dospelí) zaujal

Ján Zima z Bratislavy (Leonid Andrejev: Judáš IškariotskýJ, ktorý využil a| 

mimojazykové výrazové prostriedky, napr. kontrast svetlo/tma, a získal prvé 

miesto. V tejto kategórii, ktorá bola nesporne recitátorsky najsilnejšia, odborná 

porota udelila dve druhé miesta. Podelili sa o ne Zuzana Vaňová z Topoľčian 

[Dobroslav Chrobák: Katarína) a Anna Špičková z Trnavy (Päar 

Lagerkvist: Trpaslík). Eva Nagyova z Komárna (Robinson Jeffers: Grošovaný 

žrebec) získala prvé miesto v V. kategórii v poézii. Ivana Pančáková zo Zvolena, 

ktorá získala 2. miesto, sa nezľakla experimentálneho prístupu ku Kollárovej 

Slávy dcére. Autor v jej podaní vyznel súčasne. 

Z 28 recitátorov, ktorí prišli do Kubína, 18 súťažilo v IV. kategórii a 10 

v V. kategórii. Ako konštatovala odborná porota, výkony mali dobrý štandard, 

ktorý v rôznych ročníkoch prináša priemerné, dobré i vynikajúce výsledky. 

Aj teraz sa ukázalo, že sa stále zvyšuje záujem o prednes prózy: venovalo sa 

jej 13 interpretov. Niektoré prednesy prózy boli však málo komunikatívne; 

recitátori často text dramatizovali a „pre stromy nevideli les" — teda nie vždy 

postrehli hlbší zmysel textu. V prednese poézie sa — v prospech veci — 

stále experimentuje a hľadajú sa nové výrazové prostriedky. Tohto roku boli 

osobitne badateľné najmä v V. kategórii. Zdá sa však, ako by sa nevenovala dostatočná 

pozornosť výberu, prípadne úprave vhodných textov. A tak najmä 

mladší recitátori prednášali aj texty určené skôr na tiché čítanie, resp. texty 

presahujúce ich technické aj osobnostné možnosti. So stúpajúcou úrovňou tohtopodujatia 

súvisí aj to, že jazykové kazy, nedostatky vo výslovnosti už takmer 

vymizli alebo boli zanedbateľné. 

Tradíciou Hviezdoslavových Kubínov sú verejné hodnotenia recitátorov, ktoré 

sa stávajú akousi tvorivou dielňou: zrozumiteľne a príťažlivou formou sa na 

nich analyzujú jednotlivé vystúpenia. Slovo majú nielen porotcovia, ale aj 

recitátori a diváci. A tak nečudo, že sa rozvírila diskusia o výbere textov 

a ich interpretácii, o funkčnom využívaní mimojazykových prostriedkov, o komunikatívnosti 

prednášaných textov a pod. Diskusiu nepochybne skvalitnilo 

aj to, že účastníci dostali pri prezentácii Zápisník XXXV. Hviezdoslavovho 

Kubína, v ktorom sa uvádzajú aj kritériá hodnotenia umeleckého prednesú. 

Spomenieme aspoň hlavné z nich: primeranosť dramaturgickej prípravy predlohy, 

tvorivosť spôsobu hlasového podania, pôsobivosť prednesú na adresáta; 

aj preto takmer všetky prednesené diskusné príspevky boli na primeranej 

odbornej úrovni. 

Veľkým zážitkom na všetkých ročníkoch Hviezdoslavovho Kubína bývajú 

detské prednesy. Na verejnom hodnotení odborníci konštatovali, že tohto 

roku neboli medzi prednášajúcimi veľké výkyvy. Všetci recitátori zvládli 

základnú myšlienku a dokázali svoju dobrú prípravu. Objavilo sa aj niekoľko 

talentov s väčšou schopnosťou silnejšie pretlmočiť poslucháčovi autorovu 

myšlienku. Pri nich možno očakávať plynulý prechod do kategórie stredoškolákov 

a dospelých. 

V Kubíne súťažilo aj 6 divadiel poézie: Kontakt z Humenného, Tumáš z Bratislavy, 

Femina zo Senice, KNAP z Banskej Bystrice, Zarambarimburáci z Prešova. 

Ex divadlo 9 zo Zvolena zavítalo do Kubína už po tretí raz: r. 1985 

získalo cenu SÚV SZM, o dva roky neskôr prvú cenu za inscenáciu Rôzne 

druhy mäsa. Za predstavenie Stratégia a taktika spánku v dobrých a lepších 

časoch s podtitulom Inštruktáž pre sovy, netopiere, kukučky a iné rané vtá-

čata, v ktorom sa pomocou najrozmanitejších scénických prvkov snažili odhaliť 

niektoré mechanizmy vedúce k deformácii človeka, získalo hlavnú cenu. 

Nesúťažne sa predstavil hosť — víťaz Wolkrovho Prostéjova — Umelecké 

sdružení Jitro modré slonice s Ódou na velblouda. 

Ani zdaleka sme tu nemohli spomenúť všetky vystúpenia a podujatia, ktoré 

spoluvytvárali kubínsku tvorivú atmosféru. Treba sa za ňu poďakovať všetkým: 

účastníkom i organizátorom. 

Katarína Hegerová 

SPYTOVALI STE SA 

O používaní slov väčšmi a viac. — M. C. z Bratislavy nám položila otázku, 

aký rozdiel je medzi slovami väčšmi a viac, kedy ktoré z nich treba používať, 

resp. či ich možno ľubovolne zamieňať. Aby sme naznačenú otázku mohli 

spoľahlivo zodpovedať, musíme si najprv osvetliť slovnodruhovú a významovú 

stránku týchto slov. Budeme pritom vychádzať z Krátkeho slovníka slovenského 

jazyka (Bratislava, Veda 1987). 

Začneme so slovom väčšjni. Zo slovnodruhového hľadiska je to príslovka,. 

presnejšie druhý stupeň — komparatív od príslovky veľmi. Vyjadruje väčšiu 

mieru, intenzitu niečoho — väčšmi sa usilovať, väčšmi sa ponáhľať, väčšmi 

kričať, väčšmi ľutovať a pod. Ako z naznačených spojení vidíme, komparatív 

väčšmi sa spája len so slovesom, kým prvý stupeň veľmi môže stáť aj pri 

prídavných menách a príslovkách — veľmi pekný, veľmi mladý, veľmi dobre, 

veľmi ťažko. Je to logický dôsledok toho, že na vyjadrenie druhého stupňa 

majú prídavné mená a príslovky osobitné gramatické formy. 

Slovo viac na rozdiel od slova väčšmi vystupuje v jazyku vo viacerých 

slovnodruhových funkciách. Prvotnou je funkcia neurčitej číslovky (druhý 

stupeň k veľa, mnoho). Vyjadruje väčšie neurčité množstvo, väčší neurčitý 

počet, rozsah (opak menej), napr. viac peňazí, viac vedomostí, viac ľudí, viac 

druhov, viac rokov. Ďalej vystupuje ako príslovka, a to vo viacerých významoch. 

V základnom význame značí to isté ako už spomenutá príslovka väčšmi 

teda vo väčšej miere, vo väčšom rozsahu. Spája sa so slovesami — viac premýšľať, 

viac pracovať, viac sa usilovať. 

V spojení so záporným slovesom, napr. viac sa nevrátim, viac ma neuvidíte, 

značí „už nikdy" — už nikdy sa nevrátim, už nikdy ma neuvidíte. Takisto so 

záporným slovesom môže mať význam „už ďalej" — už viac nemusím hovoriť, 

už viac nie je tým, čím bol kedysi. 

V istých prípadoch sa slovko viac blíži k významu častíc ešte, okrem toho 

vyjadrujúcich pribúdanie, pridávanie, pokračovanie, napr. urobil všetko, čo 

chcete viac {= čo ešte chcete), povedal, čo bolo potrebné, čo treba viac ( = 

čo treba okrem toho). V spojení viac — ako (než) vyjadruje porovnanie s významovým 

zdôraznením prvého člena, napr. často bol viac hladný (skôr hladný) 

ako sýty. — Na schôdzach viac mlčal, ako diskutoval. 

V spojeniach čoraz viac, stále viac, čím ďalej, tým viac slovko viac vyjad-

uje narastanie, napr. začalo čoraz viac pršat. Príslovka viac sa vyskytuje aj 

vo frazeologických spojeniach, napr. nebolo mu viac treba; mat o koliesko 

viac. 

Z uvedenej slovnodruhovej i významovej analýzy slov väčšmi a viac vychodí, 

že sú zameniteľné pri slovese iba v jednom význame, a to pri vyjadrovaní 

väčšej intenzity, väčšej miery deja. Ako pomôcka nám poslúžia otázky ako?, 

nakoľko?, do akej miery?, napr. Ich správanie ho ešte väčšmi/viac rozčúlilo. 

— Sklamanie ju donútilo väčšmi/viac premýšľať. 

Hoci sme uviedli príklady, kde slová väčšmi a viac v spojení so slovesom 

možno používať zamieňavo, predsa tu jestvuje istá jemná diferenciácia, ktorá 

súvisí so sémantikou slovesa. Pri spojeniach s príslovkou väčšmi pociťujeme 

významovú spätosť s jej prvým stupňom veľmi, ide tu teda o vyjadrenie väčšej 

intenzity, miery deja, kým pri spojeniach s príslovkou viac prevažuje spätosť 

s prvým stupňom veľa, ktorý slúži na vyjadrenie kvantity deja. Tento rozdiel 

sa zreteľne ukazuje na spojeniach veľa pracovať a veľmi pracovať. 

Tam, kde slovo viac vystupuje vo funkcii neurčitej číslovky, kde možno 

položiť otázku koľko?, nemožno ho nahrádzať príslovkou väčšmi, napr. vo 

vete Za súčasného stavu medicíny je najreálnejším programom, dávajúcim 

pacientom viac šancí na prežitie, dvojetapový systém výmeny chorého srdca. 

(Koľko šancí?) Bolo by potrebné vypestovať v mládeži viac úcty k prírode. 

(Koľko úcty?) V obidvoch príkladoch jestvuje na otázku koľko? jediná odpoved 

— viac. 

Na záver môžeme povedať, že slová väčšmi a viac nie sú úplne synonymné 

ani v tých prípadoch, kde ich v reči bežne zamieňame. Citlivý používateľ 

jazyka berie zreteľ na jemný významový rozdiel súvisiaci s ich sémantikou. 

Eva Rísová 

Ks

KULTÚRA SLOVA, časopis pre jazykovú 

kultúru a terminológiu. Orgán 

Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra 

SAV. Ročník 24, 1990, č. 3. VEDA, vydavatefstvo 

Slovenskej akadémie vied. 

Hlavný redaktor PhDr. Ján Kačala, 

DrSc, člen korešpondent SAV a ČSAV. 

Grafická úprava Oto Takáč. Technická 

redaktorka Jarmila Macherová. 

Vychádza desaťkrát ročne. Ročné 

predplatné Kčs 30 —, jednotlivé čísla 

Kčs 3 —. Rozširuje, objednávky a 

predplatné prijíma PNS — ÚED Bratislava, 

ale aj každá pošta a doručovatel. 

Objednávky do zahraničia vybavuje 

PNS — Ústredná expedícia 

a dovoz tlače, nám. Slobody 6, 

817 59 Bratislava. Vytlačili TSNP Martin, 

závod Ružomberok vo febr. 1990. 

Rukopis odovzdaný do tlače 18. 12. 

1989. Registr. zn. F-7050. 

Distributed in the Socialist countries 

by SLOVART Ltd., nám. Slobody 

6, 817 64 Bratislava, Czechoslovakia. 

For all other countries distribution 

rights are held by KUBON and SAG- 

NER, Inhaber Otto Sagner, Postfach 

34 0108, D-8000 Munchen 34, West 

Germany. 

© VEDA, vydavateľstvo Slovenskej 

akadémie vied, 1990 

Cena Kčs 3,—

PDF - JazykovednÃ½ Ãºstav Ä½udovÃ­ta Å tÃºra - SAV

Create successful ePaper yourself

Delete template?

Save as template?

PDF - JazykovednÃ½ Ãºstav Ä½udovÃta Å tÃºra - SAV