August - MesaÄnÃk Odkaz sv. Cyrila a Metoda

Odkaz 

sv. Cyrila 

a Metoda 

Mesačník Pravoslávnej cirkvi 

na Slovensku 

Zapov¡t 

sv. Kirila 

¡ Meçod¡ä 

Roč. LI/2005 ISSN 0139-9012 

Cena 15,- Sk

OBSAH - ЗMІСТ 

SVIATOK 

Ochridský prológ 

(Svätý Nikolaj Velimirovič) ............................ 3 

DUCHOVNOSŤ 

Modlitby na jazere 

XIII. Nechceš odo mňa veľa... 

(Vladyka Nikolaj Velimirovič) ....................... 6 

„Nikoho nevydierajte 

ani neudávajte...“ (Lk 3, 14) 

(prot. Štefan Pružinský) (pokračovanie) ....... 7 

O dobrom Pastierovi 

(jer. Štefan Pružinský ml.) ............................ 11 

Listy v aktívnej dušpastierskej službe ....... 15 

HISTÓRIA 

“Peter Mohyla“ Metropolita Kyjevský 

a stabilizácia cirkevných rozporov doby 

(Mgr. Eduard Neupauer) .............................. 17 

NA ZAMYSLENIE 

Rodina v kontexte života Cirkvi 

(Mgr. Miroslav Župina) ................................. 19 

Kto alebo čo nás chráni? 

(D. K.) .............................................................. 22 

Poďakovanie 

(Anna Slavkovská, Poprad) .......................... 24 

Modlitba k ikone Presvätej Bohorodičky 

„Mlekopitatelnica“ ........................................ 25 

Z DOMOVA 

Vysviacka nového diakona 

(Mgr. Maroš Černý) ....................................... 26 

Mladí, ktorí slúžia Bohu 

(Prot. Mgr. Ján Novák) .................................. 27 

Posviacka krypty v Osadnom 

(jer. Peter Soroka) .......................................... 28 

Oznamy Misijného odboru PPE 

(Mgr. Ing. Ján Kuzan) .................................... 29 

Chrámový sviatok sv. apoštolov Petra 

a Pavla v Trebišove (Mgr. Michal Džugan) 30 

Chrámový sviatok v Katedrálnom chráme 

v Michalovciach (prot. Dr. Štefan Horkaj) 31 

Múry chrámu v Strážskom je už možné 

vidieť a chystá sa stavba strechy 

(Mgr. Michal Džugan) ................................... 32 

ZO SVETA 

Otázniky a nádeje pravoslávneho sveta 

po zvolení nového pápeža ........................... 33 

Stretol sa Zmiešaný výbor 

pre katolícko-pravoslávny dialóg ............... 35 

Preobraženije - Premenenie Hospodinovo 

Svetová konferencia v Aténach 

a nové nádeje dialógu ................................... 36 

Zničený monastier Žitomislič znovu 

opravený a vysvätený .................................... 36 

Najstaršiemu chrámu 

na Blízkom Východe hrozí zrútenie .......... 36 

ROZHOVOR 

Rozhovor s našim jubilujúcim 

dopisovateľom (Mgr. Michal Džugan) ....... 37 

SPOLOČENSKÁ KRONIKA 

Náš stály dopisovateľ sa dožíva 

požehnaného životného jubilea ................. 41 

Jubileum .......................................................... 42 

Posmrtná spomienka ................................... 42 

Prosíme všetkých prispievateľov, 

aby dodržiavali termín uzávierky nášho 

časopisu. Termín uzávierky je vždy 

do 15. dňa v mesiaci. 

Na obálke fotografia z chirotónie - vysviacky 

brata Pavla Kačmára na diakona 

v Katedrálnom chráme sv. blahoverného 

kniežaťa Alexandra Nevského v Prešove.


Svätý Nikolaj Velimirovič 

1. Uspenie (Zosnutie) 

Presvätej Bohorodičky 

15. / 28. august 

Hospodin, Ktorý 

na hore Sinaj 

nariadil piatym 

prikázaním: cti si svojho 

otca a matku svoju, 

dokázal aj svojím príkladom, 

ako si treba vážiť 

svoju rodičku. Keď visel 

v mukách na kríži, spomenul 

si na svoju Matku, 

ukázal na apoštola Jána 

a povedal jej: žena, toto 

je tvoj syn! Potom povedal 

Jánovi: toto je tvoja matka! A tak, 

postarajúc sa o svoju matku, naposledy 

vydýchol. Ján mal dom na hore Sion 

v Jeruzaleme, do ktorého sa Presvätá 

Bohorodička nasťahovala a zostala tu 

žiť do konca svojich dní na zemi. Svojimi 

modlitbami, dobrými radami, krotkosťou 

a trpezlivosťou veľmi pomáhala 

apoštolom svojho Syna. Celý zvyšok 

svojho života prežila hlavne v Jeruzaleme, 

navštevujúc miesta, ktoré jej 

pripomínali veľké udalosti a skutky 

jej Syna. Zvlášť často navštevovala 

Golgotu, Betlehem a Olivovú horu. 

Z jej dlhších ciest sa spomína návšteva 

svätého Ignáca Bohonosca v Antiochii, 

svätého Lazára štvordňového, biskupa 

cyperského, Svätej Hory Athos, ktorú 

požehnala a jej prítomnosť v Efeze so 

svätým Jánom v čase veľkého prenasledovania 

kresťanov v Jeruzaleme. Vo 

svojej starobe sa často modlila k Hospodinovi 

a svojmu Bohu na Olivovej 

hore, mieste Jeho Nanebovstúpenia, 

aby ju 

čím skôr zobral z tohto 

sveta. Raz sa jej zjavil 

archanjel Gabriel, ktorý 

jej oznámil, že o tri 

dni zomrie. A dal jej 

palmovú vetvu, ktorú 

potom niesli počas 

sprievodu. S veľkou radosťou 

sa potom vrátila 

domov a chcela ešte raz 

v živote vidieť všetkých 

Christových apoštolov. Hospodin jej 

toto želanie splnil a všetci apoštoli 

boli odrazu prinesení anjelmi a zišli 

sa v dome Jánovom na Sione. S veľkou 

radosťou uvidela Bohorodička svätých 

apoštolov, povzbudila ich, dala im rady 

a utešila; potom pokojne oddala svoju 

dušu Bohu bez akéhokoľvek trápenia 

či telesnej bolesti. Apoštoli zobrali 

truhlu s Jej telom, z ktorého išla prekrásna 

vôňa a v sprievode množstva 

kresťanov ju preniesli do Getsemanskej 

záhrady, do hrobky Joakima a Anny. 

Pred zlými kňazmi ich podľa Božej 

vôle bránil oblak. Jeden zo židovských 

kňazov, Atonij, sa dotkol truhly, aby ju 

prevrátil, ale vtom mu Boží anjel odsekol 

obe ruky. Vtedy zaplakal a prosil 

apoštolov o pomoc a uzdravil sa, lebo 

prejavil vieru v Hospodina Isusa Chris- 

8-2005 SVIATOK 3

ta. Apoštol Tomáš nebol podľa Božej 

vôle na pohrebe, aby sa znova odkrylo 

veľké tajomstvo o Presvätej Bohorodičke. 

Na tretí deň dorazil a zaželal 

si pobozkať telo Prečistej. Ale keď 

apoštoli otvorili hrob, našli len plátno 

a telo v hrobe nebolo. Ten večer sa zjavila 

apoštolom, okrúžená množstvom 

anjelov a povedala im: „radujte sa, 

lebo budem s vami navždy.“ Nevie sa 

presne, koľko rokov mala Bohorodička, 

keď zosnula, ale prevláda mienka, že 

mala viac ako 60 rokov. 

Hospodin z výsosti tak hovorí: 

Z tvojho srdca Panna čistá, 

Voda živa bude tiecť, 

Aby smädní pili Christa – 

Ty si prameň živonosný, 

My sme tebou všetci pyšní. 

Aby smädní Christa pili: 

Horkí aby sa nim osladili, 

Slepí, aby sa Ním umyli, 

A trúchliacim, aby sa rany vyliečili. 



Z večnosti nápoj prichádza, 

Suchý potok sa po čase naplnil, 

A znova sa k nebu dvíha, 

Unavený svet sa posilnil. 



Sláva tebe, ó Prečistá, 

Sláva Tebe, Bohomati! 

Porodila si nám Živého Christa, 

Živú vodu blahodati. 



Úvaha 

Veľa, preveľa sa môže každý kresťan poučiť zo života Presvätej Bohorodičky. 

Ale spomenieme tu iba dve veci. Ona mala vo zvyku často navštevovať Golgotu, 

Olivovú horu, Getsemanskú záhradu, Betlehem a ďalšie významné miesta, kvôli 

svojmu Synovi. Na všetkých týchto miestach a hlavne na Golgote sa kľačiačky 

modlila. Tým dala prvý príklad veriacim, aby navštevovali sväté miesta z lásky 

k Tomu, ktorý ich svojou prítomnosťou, utrpením a slávou učinil svätými a významnými. 

Po druhé sa dozvedáme, ako v modlitbe prosila o svoj skorý odchod 

zo života a aby sa jej duša pri odlúčení od tela nestretla s kniežaťom tmy a jeho 

démonmi ani so žiadnou satanskou silou. Vidíš, aké je strašné pre dušu prejsť 

cez colnice! Keď sa takto modlila Ona, ktorá porodila ničiteľa pekla, a ktorá aj 

sama mala moc nad démonmi, čo máme potom robiť my? Z veľkej pokory sa 

porúčala na Boha a nechcela sa spoliehať na svoje skutky. My teda, ešte menej 

môžeme veriť svojim skutkom a ešte viac by sme sa mali vložiť do rúk Božích, 

volajúc o Jeho milosť, hlavne o milosť pri odchode duše z tela. 

4 SVIATOK Odkaz svätého Cyrila a Metoda

Rozjímanie 

Aby som rozjímal nad čudným potvrdením Samuelov reči pred Izraelom (1 Sam 

12. kapitola), a to: 

1. ako Samuel povedal národu, že je zlé pred Hospodinom žiadať kráľa 

popri Kráľovi Hospodinovi; 

2. ako na potvrdenie svojich rečí prizval od Boha hromy a dážď; 

3. ako sa spustili hromy a dážď a ako sa národ začal báť Boha a Samuela. 


BESEDA proti škodoradosti 

„Jako otroča rodisja nam, syn i dadesja nam, jehože načaľstvo bysť 

na ramich jeho, i imja jeho velika sovita anhel, čuden sovitnik 

Boh kripok, načalnik mira, otec buduščaho vika. 

(Lebo dieťa sa nám narodilo, syn nám je daný; na jeho pleciach 

spočinie kniežatstvo, jeho meno bude: Anjel veľkej rady, Predivný 

radca, Mocný Boh, Knieža pokoja, Otec večnosti.)“ 

(Izaiáš 9, 6). 

Na ktorého smrteľného človeka by mohli v ľudskej 

histórii pasovať tieto vlastnosti, všetka táto moc, všetka 

táto sláva? Na nikoho. Preto aj svätý Ján Zlatoústy 

hovorí: „toto nie je možné chápať vo vzťahu s nijakým 

iným človekom, ako nie s Christom.“ Prorok tu jasne 

zdôrazňuje dve prirodzenosti v Spasiteľovi sveta: 

ľudskú a božskú. Dieťa sa nám narodilo – to označuje 

čisto ľudskú prirodzenosť. Syn nám je daný – to zjednocuje 

dve prirodzenosti do jednej osoby: Syn Boží 

a Syn Pannin v osobe vteleného Hospodina. Ostatné 

pomenovania označujú božskú prirodzenosť Hospodina Isusa. Kniežatstvo spočinie 

na jeho pleciach, t. j. kniežatstvo je Jeho, jeho vlastnosť a nie je získaná. 

Veľká rada – vari to nie je Svätá Trojica? Anjel alebo poslanec či zvestovateľ 

tej trojičnej rady je Syn Boží, Predvečné Slovo. Predivný radca – lebo je celé 

toto čudo prekvapenie, novota, ktoré prišlo od Neho a cez Neho ľudskému rodu. 

Mocný Boh – čo by nato povedal Arij a jeho dnešní moderní nasledovníci, ktorí 

odmietajú Božstvo Hospodina Isusa? Knieža pokoja – lebo od Neho plynie pokoj 

a mimo Neho je vojna zvonku aj zdnu. Otec večnosti – ako je hospodárov 

minulosti, tak je aj budúcnosti. Ale ešte aj Otcom Cirkvi, Tvorca nového sveta, 

Zakladateľ Božieho Kráľovstva. 

8-2005 SVIATOK 5

Toto čudné a presné videnie mal samotný Isaija, syn Ámosov sedemsto rokov 

predtým, ako sa to udialo pred celým svetom. 

Ó Hospodine Isuse, ty si prorokom najslávnejšie odhalenie a veriacim najslávnejšie 

zjavenie. Odomkni našu myseľ, aby do nej vošla divná sláva Tvojho 

veličenstva; odomkni aj naše srdce, aby sa naplnilo Tvojou životvornou láskou. 

Tebe je sláva a vďaka na veky. Amiň. 

Zo srbčiny preložil: jerej Peter Soroka 

Modlitby na jazere 

XIII. Nechceš odo mňa veľa... 

Vladyka Nikolaj Velimirovič 

Nechceš odo mňa veľa, láska 

moja. Hľa, ľudia žiadajú viac. 

Som zamotaný do hrubých 

plienok nebytia, ktoré zakrývajú 

oči mojej duše. Ty iba chceš, 

aby moja duša zo seba zhodila 

hmlisté plienky a otvorila oči na teba, 

sila moja a pravda moja. Ľudia žiadajú, 

aby sa moja duša obmotávala stále 

hustejšími a ťažšími plienkami. 

Ó, pomôž mi, pomôž mi! Pomôž 

mojej duši, aby došla k slobode a ľahkosti; 

aby získala ľahkosť a vzdušné 

krídla; aby získala vzdušné krídla 

a ohnivý koč. 

Dlhé sú príbehy, predlhé; krátka je 

morálka – jedno slovo. Príbehy sa prelievajú 

do príbehov ako hladká hladina 

môjho jazera z farby do farby. Kde má 

koniec farebné prelievanie vody pod 

slnkom, kde je koniec prelievaniu 

príbehu do príbehu? 

Dlhé sú príbehy, predlhé; krátka 

je morálka – jedno slovo. Ty si to 

slovo, slovesný Bože. Ty si tá morálka 

všetkých príbehov. 

Čo hviezdy píšu po nebi, to tráva 

šepoce po zemi. Čo voda plieska po 

mori, to oheň hudie pod morom. Čo 

Preklad a výklad: jerej Peter Soroka 

anjel vyslovuje očami, to niekto iný 

vykrikuje na veži. Čo minulosť povie 

a uplynie, to dnešok hovorí a uteká. 

Jedna je podstata všetkých vecí; jedna 

je morálka všetkých príbehov. Veci 

sú bájky o nebi. Ty si zmysel všetkých 

bájok. Príbehy sú Tvoja dĺžka, šírka. 

Ty si krátkosť všetkých príbehov. Ty 

si hruda zlata na kope kameňa. 

Keď vyslovím Tvoje meno, všetko 

som vyslovil, ba viac ako všetko: 

Láska moja, zmiluj sa nado mnou! 

Sila a Pravda moja, zmiluj sa nado 

mnou! 

Pri tejto modlitbe by sme si mali 

uvedomiť, že Boh toho od nás nechce 

vôbec veľa a často mu nechceme dať aj 

to málo . Svätý vladyka tu jasne hovorí, 

že ľudia v našom okolí sú oveľa náročnejší 

a my sa im v zlom dobrovoľne 

prispôsobujeme. Bohu sa však oddať 

nechceme. Preto tu hovorí o dlhých 

príbehoch a krátkej morálke. Poučné 

slová si totiž nevyžadujú dlhé rozprávania, 

tvorí ich niekoľko slov. No o zle 

možno písať a rozprávať rozsiahle príbehy 

a k spáse nám nepomôžu. 

6 DUCHOVNOSŤ Odkaz svätého Cyrila a Metoda

Aktuálne 

„Nikoho nevydierajte ani neudávajte...“ (Lk 3, 14) 

Prof. ThDr. Štefan Pružinský, CSc. (pokračovanie z OCaM 7-2005) 

Na druhom mieste je požiadavka 

„neupriamiť pohľad na 

ničomnú vec“; žalm má na mysli 

nezmyselné, mŕtve pohanské kulty, ktoré 

sústavne ohrozovali Izrael a jeho vieru 

v jediného pravého Boha. Keďže sa aj 

v Izraeli stávalo, že niektorí odpadli od 

viery a pridali sa k pohanským bohom, 

dokonca aj kňazi a priamo 

v Jeruzalemskom 

chráme (Ez 8 kap., prečítať!), 

autor žalmu sa 

chce vyvarovať zrade, 

nechce byť odpadlíkom, 

nepredpokladá, že by ho 

to niekedy zlákalo. Stalo 

sa to však jeho synovi 

Šalamúnovi a mnohým 

po ňom. Stačí, keď tu 

spomenieme Antiocha 

Epifána, Achába a jeho 

manželku Jezabel. O vieru 

v pravého Boha viedol 

(v. 5; porovnaj knihu Ester 7, 4). Tajné 

ohováranie, donášanie na blížneho, ktoré 

môže ohroziť aj jeho život, je veľkým 

priestupkom pred Bohom, pred tým, na 

koho donášame, ale aj pred vlastným 

svedomím. Pánom života je Boh, preto 

je v Zákone kategorická požiadavka: „Nezabiješ!“ 

(2 Mjž 20, 13). Ale aj keby naše 

donášanie nespôsobilo 

smrť, môže spôsobiť 

utrpenie a akúkoľvek 

ujmu, znemožniť prácu 

a prosperitu blížneho 

– materiálnu i duchovnú. 

Neblahé dôsledky 

donášania sú nevypočitateľné. 

Avšak ľudia, 

ktorí sa tohto priestupku 

dopúšťajú a porušujú 

prikázanie o láske 

k Bohu a blížnemu, 

môžu sa niekedy cítiť 

ako víťazi, preto autor 

s nimi neúprosný zápas 

veľký prorok Izraela 

Svätý prorok Eliáš 

žalmu hovorí o tom, 

že majú „pyšné oči 

– Eliáš. Všetko, čo nie je v súlade s Božou 

vôľou, a nájde si miesto v ľudskom 

srdci je zlo, a preto autor žalmu hovorí 

o „prevrátenosti srdca“, o jeho odcudzenosti 

Bohu, pravde a spravodlivosti. 

Preto je nutné chrániť sa pred každým 

zlom a nedať mu miesto v našom srdci: 

„o zle nechcem ani vedieť“. 

Na treťom mieste je zjav, ktorý tvorí 

jadro našej témy: „Kto tajne ohovára 

blížneho, toho umlčím. Kto má pyšné 

oči a naduté srdce, toho neznesiem“ 

a naduté srdce“. Keď im to niekto vyčíta, 

ironicky sa usmejú, ale v srdci majú 

zlosť a hnev. 

Uvedené slová prezrádzajú teda vnútornú 

prázdnotu srdca, ktorá sa prejavuje 

aj v očiach páchateľov tohto činu. Žalmista 

hovorí, že to neznesie a takých ľudí 

umlčí, to znamená, že budú bratí na zodpovednosť, 

nemajú miesto v jeho dome, 

nebudú pozvaní k spoločnému stolu ako 

ľudia nehodní dôvery (G. Razumovskij, 

cit. dielo, s. 642). Budú mlčať, lebo ne- 

8-2005 DUCHOVNOSŤ 7

udú môcť ospravedlniť svoje konanie. 

Keď to však neurobia ľudia, urobí to Boh, 

preto spravodlivosť pošliapaná nebude. 

Východiskom z tohto stavu, podobne 

ako v každom inom hriechu, je úprimné 

a hlboké pokánie, pokánie v srdci, ktoré 

by sa stalo základom pre nápravu a nový 

život podľa Božej vôle. Iná cesta k záchrane 

ľudskej duše nejestvuje. Naznačil 

to sv. Ján Krstiteľ a po ňom sám Isus 

Christos, keď povedal: „Kajajte sa, lebo 

sa priblížilo Nebeské kráľovstvo“ (Mt 4, 

17; porovnaj Mt 3, 2). 

Ľudia, ktorí zrádzajú blížnych, strácajú 

teda miesto v dome, v našom prípade 

miesto v Cirkvi, ktorá je domom živého 

Boha a my sme „domáci Boží“ (Ef 2, 

19). Isus Christos nazval neverných suchými 

konármi, ktoré zo živého viniča 

Cirkvi odrezáva sám Otec nebeský (Jn 

15, 2). Odrezáva ich nie preto, že sa im 

chce mstiť, ale preto, že sú suchí, že sú 

duchovne mŕtvi. 

Na rozdiel od uvedeného autor žalmu 

ďalej tvrdí, že svoj zrak upiera „na 

verných v krajine“, aby s ním bývali, 

aby vykonávali zodpovednú službu pre 

dobro ľudu, lebo kto je bezúhonný, bude 

mu slúžiť. Niet nad verných služobníkov. 

Vernými služobníkmi pred Bohom sa 

ukázali mnohí spravodliví Starého zákona 

(napr. verný Abrahám), verným 

a spravodlivým Služobníkom Božím sa 

ukázal aj sám Christos a túto vernosť 

očakáva od svojich učeníkov, od tých, 

čo v Neho uverili a na Neho vložili svoju 

nádej. Neverným sa ukázal jeden z Jeho 

učeníkov, Judáš, syn zatratenia, pre ktorého 

by bolo lepšie, keby sa nebol narodil 

(Mt 26, 24). Z tohto dôvodu v dome kráľa 

nebude bývať nikto, kto „koná úskočne. 

Kto klame, predo mnou neobstojí“ (v. 7). 

Z Hospodinovho mesta budú odstránení 

všetci, „čo pášu nepravosť“. Sv. Atanáz 

a sv. Bazil Veľký sú toho názoru, že pod 

svätým miestom treba rozumieť ľudskú 

dušu, z ktorej majú byť vyhnané všetky 

vášne a zlé myšlienky (origenistický 

pohľad na vec,Tvorenija, t. 7, s. 784; 

podrobnejšie v: E. Zihaben, Tolkovaja 

psaltyr, Moskva 2003, s. 783-784). Sv. Ján 

Zlatoústy, naopak, hovorí o „hornom Jeruzaleme“, 

čiže o Cirkvi, čo je presnejšie 

(Tvorenija, tom 5, s. 725). 

Po týchto objasneniach uvedieme viaceré 

myšlienky z komentára sv. Jána Zlatoústeho, 

ktorý osobitnú pozornosť venuje 

problému donášania a vydierania. 

Po tom, čo sv. Ján objasnil zmysel prvých 

štyroch veršov, prechádza k výkladu 

verša piateho, v ktorom je reč o tých, ktorí 

vydierajú a donášajú. 

Najprv však sumarizuje povedané 

a prichádza k záveru, že sa máme 

od proroka učiť tomu, že keď sa stane, 

že sa ocitneme v ťažkej situácii alebo 

v pokušení, nemáme dovoliť, aby sme 

boli zlomení v srdci. Nielenže nemáme 

hovoriť nepravdu na svojich blížnych, 

donášať, ale vôbec sa nemáme takou 

vecou zaoberať. Falošná klebeta je veľké 

zlo, démon, ktorý nenecháva človeka na 

pokoji. Kto donáša, pošľapáva celé Evanjelium 

(Mt 5, 19; Jk 2, 10). 

Aké zlo, pýta sa ďalej, nepochádza 

z tohto hriechu? Donášanie plodí nenávisť, 

nepriateľstvo, hádky, nezhody, 

zbytočné podozrenia, vymyslené obvinenia 

a nezmyselné tvrdenia. Klebeta 

nabáda človeka dokonca k vražde, lebo 


neznáša toho, z koho si urobila obeť. 

Klebeta otupuje dušu a narúša bratské 

spoločenstvo, nedávneho priateľa bez 

akejkoľvek príčiny robí nepriateľom. 

Klebeta ničí celé rodiny a pokojné mestá 

nabáda k vojne. Ničí pokoj a lásku, preto 

narúša zdravé a spasiteľné spoločenstvo 

človeka s Bohom, vzďaľuje ho pravde. 

Klebeta bola príčinou pádu človeka. Pred 

klebetou sa treba ochraňovať, aby sme sa 

nestali nepriateľmi Božími. Treba od nej 

odstúpiť, aby sme sa nestali nepriateľmi 

pravdy a falošnými svedkami pred súdom. 

Potvrdzujú to aj nasledujúce slová 

apoštola Jakuba: „Bratia, neohovárajte 

sa navzájom! Kto ohovára brata alebo 

posudzuje brata, ohovára zákon a posudzuje 

zákon. A ak posudzuješ zákon, nie 

si činiteľom zákona, ale sudcom. Jeden 

je Zákonodarca a Sudca, ktorý má moc 

zachovať a zatratiť. Ale ktože si ty, že 

posudzuješ blížneho?“ (Jk 4, 11-12). 

Preto „tých, ktorí chcú klebetiť, odožeňme 

od seba, aby sme podieľaním sa 

na cudzom zle nespôsobili záhubu samým 

sebe; nebudeme sa kochať v počúvaní 

klebetníkov, aby sme neboli dostupní 

diabolskému pokušeniu“ (Tvorenija, tom 

5, s. 723). Kto sa zaoberá klebetou, kto 

donáša na blížneho, „slúži diablovi“. Kto 

však neprijíma klebetníka a nezotrváva 

v spoločenstve s ním, aj seba ochraňuje od 

tohto zla, aj klebetníkovi nedáva príležitosť 

páchať toto zlo. Preto si zapamätajme 

tieto prorokove slová: „Kto tajne ohovára 

blížneho, toho umlčím“ (v. 5). Donášač 

nemôže ospravedlniť svoje nebratské konanie 

ani pred ľuďmi, ani pred Bohom. 

Môže sa však pred Cirkvou vyznať z tohto 

hriechu a činiť úprimné pokánie. 

Ďalšou pozoruhodnou vecou je to, 

učí ďalej sv. Ján Zlatoústy, „že klebeta je 

učiteľkou obvinenia a slovo „tajne“ poukazuje 

na lož a hanebnosť tohto skutku. 

Keď sa vec týka pravdy, treba hovoriť 

otvorene, do očí a so smelosťou spájať 

pokoj; keď však hovoríš tajne, znamená 

to, že prinášaš falošné obvinenie, vzbudzuješ 

proti blížnemu zlé podozrenie a nie 

si v stave dokázať to, z čoho ho obviňuješ.. 

Preto je užitočné odháňať od seba klebetu 

(donášanie) ako klamára a zlodeja, aby, 

zarmucujúc akosi svoju dušu, nestala sa 

nepriateľskou voči blížnemu“ (Tamže, s. 

723). 

Aby bol tento problém jasný, bude 

dobré, keď aspoň niekoľkými slovami 

pripomenieme situáciu na počiatku kresťanstva. 

Kresťanstvo sa objavilo v tomto 

svete ako celkom nový – božský fenomén, 

ako prostredie spásy. Keďže svet neprijíma 

veci Ducha Božieho, neprijal ani Cirkev. 

Po tom, čo bol Christos nespravodlivo 

a za cenu klebiet odsúdený na smrť, 

to isté postihlo aj Jeho učeníkov a Cirkev. 

Už v deň Päťdesiatnice, kedy Svätý Duch 

zostúpil na apoštolov a Cirkev začala svoju 

spasiteľnú misiu vo tomto svete, bolo 

zo strany jej nepriateľov povedané, že to 

nie Duch naplnil apoštolov, ale sú opití 

- „Opili sa burčiakom“ (Sk 2, 13). 

Po tomto výsmechu nasledovalo tvrdé 

prenasledovanie Cirkvi, ktoré si vyžiadalo 

aj mnohé životy. Zahynul sv. Štefan, 

arcidiakon Jeruzalemskej cirkvi, po ňom 

Jakub Spravodlivý. Obidvaja boli falošne 

obviňovaní a zabití. Po ich smrti nasledovalo 

prenasledovanie kresťanov vôbec, 

takže kresťania sa rozpŕchli po krajoch 

Judska a Samárie (Sk 8, 1). Svedčí o tom 


aj nepriateľská Saulova činnosť, ktorého 

na vieru obrátil sám Christos na ceste, 

po ktorej išiel do Damasku, aby uväznil 

kresťanov (Sk 9 kap.; Gl 1, 13). Neskôr sa 

toto prenasledovanie Cirkvi rozšírilo na 

celé rímske impérium a opäť pomáhali 

klebety a donášania na kresťanov, ktoré 

trvalo až do roku 313, do Milánskeho 

ediktu. Ani po ňom však Cirkev nemala 

pokoj. Stačí spomenúť neodôvodnené 

vyhnanstvo sv. Atanáza (18 rokov), sv. 

Cyrila Jeruzalemského (11 rokov), dvojité 

vyhnanstvo sv. Jána Zlatoústeho, ktoré 

skončilo jeho smrťou, ctih. Maxima 

Vyznávača, sv. Fótia a mnohých iných. 

Pokiaľ ide o sv. Jána Zlatoústeho, proti 

nemu brojila a cisárovnej donášala celá 

skupina donášačov, ale ani jeden z nich 

nepatril k Cirkvi. 

Po rozkole to boli sústavne útoky 

a klebety západných kresťanov na pravoslávnu 

Cirkev, ktoré sú nespočítateľné. 

Najhoršie na tom bolo to, že teraz sa 

prenasledovateľmi a donášačmi stali už 

aj kresťania, „bratia“ v Christu. A toto 

prenasledovanie a ohováranie je najhoršie 

a neprestalo dodnes. 

Keďženemá zmysel pokračovať ďalej, 

lebo tieto veci sú dobré známe a opísané, 

kladieme si otázku: Ako je možné, 

že donášanie a vydieranie pretrváva po 

toľkých zlých skúsenostiach, a to ešte 

aj v spolupráci s inštitúciami a silami, 

ktoré sú ateistické a voči Cirkvi nepriateľské? 

(napr. s ŠtB). Ako je možné, že 

brat donáša na brata, spolupracovník na 

spolupracovníka, služobník Cirkvi na 

služobníka Cirkvi? Je na tejto Zemi ešte 

horšie zlo než je toto? My si myslíme, že 

nie! Je to marenie Božieho diela spásy, 

výsmech Evanjeliu spásy. Je to útok na 

samotnú Cirkev. A to je hlavný dôvod, 

prečo o tom hovoríme. Boh i všetci svätí 

nekompromisne odsúdili túto prax, ako 

je teda možné, že to niektorí kresťania 

nerešpektujú a Boha sa neboja? Majú 

však možnosť svoj čin oľutovať, učiniť 

pokánie a svoj ďalší život i prácu usporiadať 

tak, aby boli dobrými pracovníkmi 

Cirkvi a spoľahlivými vyznávačmi 

viery v Christa. Pokiaľ sa tak nestane, 

budú pohoršením pre Cirkev a jej dietky. 

A o tých, ktorí pohoršujú, Christos povedal: 

„Beda svetu pre zvody na hriech; 

zvody síce musia prísť, ale beda človeku, 

z ktorého prichádza zvádzanie“ (Mt 18, 

7). Toto pohoršenie je u nás reálne, keďže 

mená donášačov a spolupracovníkov boli 

zverejnené. 

Bude však na verných, ktorí sa 

v Novom zákone takto vždy nazývajú, 

aby ich to ani v najmenšom vnútorne 

nezlomilo, aby to neoslabilo ich vieru a 

lásku k Cirkvi, ktorá je nevinná, lebo je 

Nevesta Christova (Ef 5, 27); ona nie je 

ľudská, ale Božia. Naopak, viera verných, 

ktorí Cirkev nezrádzali, musí rásť a musí 

byť ešte silnejšia, lebo dni sú zlé (Ef 5, 16) 

a pohoršenia ešte neskončili. Ku koncu 

sveta ich bude ešte viac (Mt 24, 4-28). 

A ten sa už približuje, preto sa v Písme 

o nás hovorí, že žijeme v posledných 

dňoch. Aj Christos prišiel na Zem na 

začiatku konca. Ako rýchlo príde tento 

koniec, to závisí o rýchlosti zvrátenosti 

ľudstva a ekologickej neúnosnosti, 

morálnej i fyzickej. Boh sa zľutuje nad 

utrpením ľudstva, najmä však nad svojimi 

vernými, nad ich utrpením, a všetko 

ukončí (Zj 6, 9-11). 


Ako to je? 

O dobrom Pastierovi 

Jer. Štefan Pružinský ml. 

Sväté Písmo a Tradícia našej 

Cirkvi sú spolu s naším životom 

nasmerované k Bohu. Sväté Písmo nám 

ukazuje na nášho Spasiteľa ako na Učiteľa, 

milosrdného Lekára duše i tela, 

ale hovorí o Ňom aj 

ako o našom Dobrom 

Pastierovi: „Ja 

som dobrý pastier, 

poznám svoje 

(ovečky) a Mňa 

poznajú moje, ako 

Mňa pozná Otec, 

aj ja poznám Otca, 

a život kladiem za 

svoje ovce“ (Jn 

10,1-19). Takto 

o sebe hovorí sám 

Isus Christos. Náš 

Spasiteľ sa stará 

o každého z nás 

a o všetky naše 

rozumné potreby. Je životom a svetlom, 

ktoré osvecuje každého človeka 

prichádzajúceho na svet. Nikto nemôže 

skutočne žiť bez tohto Svetla, lebo byť 

bez Boha znamená hľadať život tam, 

kde ho niet. Nato, aby sme vedeli nájsť 

a nasledovať svojho dobrého Pastiera, 

potrebujeme zdravé oči duše, zdravý 

rozum a čisté srdce. Opakom svetla je 

tma - smrť. Podľa otca Justína Popoviča 

smrť je „snaha človeka žiť bez 

života. Nie je to len stav, do ktorého 

sa človek dostal svojím hriechom, ale 

skutočne je to snaha žiť bez Života“. 

Isus Christos, dobrý Pastier 

Mnoho ľudí si myslí, že si vystačia 

sami, bez rodiny, priateľov a hlavne 

bez Boha. Až rôzne životné udalosti 

odhalia ich bezmocnosť a človek, ak 

v sebe celkom nepošliapal Boží obraz 

a podobu, v pokání 

sa skláňa pred Bohom 

ako svojím 

dobrým Pastierom. 

Ak chceme naozaj 

žiť a byť spasení, 

nesmieme vyznávať 

iného Boha, 

ani iného Spasiteľa 

okrem Toho jediného, 

ktorý žije - Isusa 

Christa. On je 

pravým a prirodzeným 

svetlom. Jeho 

svetlo je podstatou 

Božieho obrazu 

v nás. Keď prijmeme 

zlo, ktoré nie je pre nás prirodzené, 

zrazu prestávame vidieť a považujeme 

nášho Spasiteľa za niečo cudzie. 

Modlitba, cnosti a láska prestávajú byť 

prirodzeným prejavom nášho bytia 

a stávajú sa čímsi, k čomu sa musíme 

nútiť, čo je nám na príťaž. 

Ľudia bez Boha sa vyznačujú neustále 

zhoršujúcou sa slepotou. Čím 

viac času prejde, tým menej rozumejú 

pravde, tým viac im je pravoslávny život 

a viera cudzia a nepochopiteľnejšia. 

Preto naše bohoslužobné piesne 

nazývajú každú nepravoslávnu vieru 


„zloslavnaja zločestivych vira“. Tento 

odstrašujúci názov je taký preto, lebo 

také strašné sú dôsledky nepravoslávia: 

slepota, cudzosť, nepochopenie 

a skryté alebo otvorené nepriateľstvo. 

Je smutné, ak je niekto spokojný 

s chladnou a tak krehkou vonkajšou 

toleranciou. Ako povedal jeden ruský 

mysliteľ, pravda je intolerantná (netolerantná), 

neznesie nepravdu a keď ju 

niekto s nepravdou zmieša, stráca sa. 

Pravda je s nepravdou nezmiešateľná. 

Kde je aj najmenšia lož, tam pravda 

mizne a odchádza. Preto každý človek 

slúži a túži iba po jednej z nich 

a jeho postoj postupne vyjde najavo. 

Nepriateľstvo k pravde sa raz prejaví 

aj navonok. Všetko závisí iba od podmienok, 

miery a času. 

Z pozemského života Isusa Christa 

vidíme, že zlí duchovia vyznávali 

Christa ako Božieho Syna. Ale čo 

s človekom, ktorý dokáže povedať, 

že Boha niet, že viera je bláznovstvom? 

Christos o takýchto ľuďoch 

hovorí: „Kto nevchádza do ovčinca 

dvermi, ale inokade prelieza, je zlodej 

a lotor. Kto však dvermi vchádza, je 

pastier oviec... Keď vyvedie všetky 

svoje (ovečky), ide pred nimi a ovce 

ho nasledujú, pretože znajú jeho 

hlas. Cudzieho však nebudú nasledovať, 

ale utečú od neho, pretože 

nepoznajú hlas cudzích ľudí” (Jn 

10, 1-2. 4-5). Toto prirovnanie im 

Christos povedal, ale oni nerozumeli, 

čo im hovoril. Christos povedal, že je 

jedinými dverami, iba On je dobrým 

Pastierom, ktorý kladie za ovce život. 

Dáva spasenie každému, kto cez tieto 

dvere vchádza a nachádza pastvu. 

Zároveň však hovorí o mnohých iných 

falošných pastieroch, ktorí existovali 

a budú existovať, ktorí prichádzajú, 

len aby kradli, zbíjali a hubili (Jn 10, 

10). 

Christos prišiel na zem, aby ľudia 

mali večný život a všetko, čo potrebujú 

pre pozemské bytie. Mnohí z nich 

však zo sebectva, ktoré vyrástlo v ich 

duši, svojho pravého Boha zapreli, zo 

srdca Ho vyhnali a dali prednosť ľahkému 

životu, ktorý nepozná vernosť 

ani obetu. Slúžia falošným bohom 

- náboženstvám, lebo im vyhovujú 

a nič zvláštne od nich nepožadujú. 

V čase trápenia, zúfania či chorôb 

v týchto spoločenstvách pomoc 

nenájdu, lebo ako Spasiteľ hovorí: 

„Nájomník a ten čo nie je pastier 

a ovce nie sú jeho, keď vidí prichádzať 

vlka, opúšťa ovce a uteká, 

a vlk ich chytá a rozháňa, pretože 

je nájomník a nedbá o ovce“ (Jn 

10, 12-13). Skutočný Pastier je iba 

jeden - Hospodin náš Isus Christos. 

On nikoho nepošle preč bez pomoci 

a útechy. Iba On môže naučiť aj nás 

ľudí, aby sme sa k sebe správali tak, 

ako On k nám, ako dobrí pastieri 

k svojim milovaným ovečkám. Preto 

iba v Jeho Duchu a v Jeho Cirkvi 

môžu žiť a pracovať naozajstní 

a dobrí pastieri, ktorí nie sú dobrí 

iba pre telo, ale aj pre dušu, ktorí nie 

sú iba dobrí úradníci a manažéri, ale 

v prvom rade dobrí pastieri, ktorí 

milujú svojich veriacich. 


Príkladom dobrého pastiera bol aj 

svätý Ján Kronštadský. Počas celej 

svojej kňazskej služby ľudí miloval 

a všemožne sa staral o to, aby im nič 

nechýbalo, aby boli duchovne nakŕmení 

Božou blahodaťou, svätým Prijímaním, 

modlitbou, pôstom a Božím 

slovom. O jeho láske k ľuďom hovoria 

aj knihy, ktoré napísal, aby aj v jeho 

neprítomnosti mali ľudia duchovný 

pokrm a štít proti 

nepriateľom. 

Poslednú knihu, 

ktorú napísal, bola 

kniha Živý klas. 

Veľmi sa tešil jej 

názvu, ktorý tak 

výstižne vyjadroval 

jeho túžbu nasýtiť 

ľudí zrnom 

- chlebom Božieho 

slova. Dokonca aj 

v predvečer svojej 

telesnej smrti sa 

najviac zaujímal 

o to, či už vyšla, či 

ju už môžu veriaci 

čítať. Podobne aj svätý Serafím Vyrický 

vo svojich kázňach neraz opakoval, 

že jeho najväčšou radosťou sú 

modliaci sa ľudia v chráme, ktorých 

prirovnával k horiacim plamienkom 

lampád. Hovoril: „Ó, ako tie horiace 

lampady milujem“. Nájomníkmi a nedobrými, 

ziskuchtivými pastiermi sú 

zlí ľudia, hriech a zlo. 

Musíme dbať o pravdivú a živú 

vieru, musíme skúmať, aby sme včas 

rozpoznali zlo, nepravdu a hlavne, 

aby sme sa chránili nepravdy, nepravoslávia. 

Kresťan, ako Christov 

vojak, neostáva vlažným voči zlu, ale 

s námahou zápasí proti hriechu. Našou 

zbraňou je pravda, láska, Christos. On 

za nás víťazí. Takto si ozdravujeme 

oči duše a očisťujeme svoje srdcia. 

Vidíme a poznáme svojho dobrého 

Pastiera. Kto vstal z tmy hriechu do 

svetla viery a odpustenia, ten sa dokáže 

radovať z dobra, 

z radosti iných, 

z cirkevných sviatkov, 

z bohoslužby, 

modlitby, z pôstu. 

Zlo k sebe nepripúšťa 

nič, čo je 

dobré a duchovné. 

Človek, ktorý nemá 

poriadok vo svojej 

duši, prestáva duchovne 

prežívať bohoslužbu, 

prestáva 

rozumieť tomu, čo 

je duchovné. Nikto 

nemôže slúžiť dvom 

Svätý Ján Kronštadský pánom. Vždy bude 

jedného nenávidieť a druhému slúžiť. 

Sväté Písmo hovorí: „Každý 

totiž, kto zle robí, nenávidí svetlo 

a nejde k svetlu, aby jeho skutky nevyšli 

najavo. Kto však uskutočňuje 

pravdu, ide k svetlu, aby bolo zjavné, 

že svoje skutky vykonal v Bohu“ 

(Jn 3,20-21). Práve preto je potrebné 

dobre poznať svojho Pastiera, aby sme 

nemrhali svojimi silami tam, kde niet 

spasenia. 


Isus Christos je známy každému, 

kto aspoň trochu prejaví snahu spoznať 

Ho. Boh nikoho nezavrhuje, 

lebo duša každého človeka je Božie 

dielo. Náš dobrý Pastier prišiel spasiť 

všetkých ľudí, ale povedal: „Mám aj 

iné ovce, ktoré nie 

sú z tohto ovčinca. 

Aj tie musím viesť, 

a počujú môj hlas, 

a bude jedno stádo 

a jeden pastier“ 

(Jn 10, 16). Slová 

o inom ovčinci neznamenajú, 

ako sa 

to dnes vysvetľuje, 

že Christos uznáva 

za svoju Cirkev 

hocijaké spoločenstvo. 

Christos tu 

hovorí o ovčinci, 

ktoré potrebuje 

návrat ku Christu, 

to znamená, že 

ide o poblúdené 

ovečky, ktorých bludy Isus Christos 

nijako neschvaľuje, ani ich nepovažuje 

za svoju Cirkev. Christos na nich iba 

nezabudol a nesmierne túži po tom, 

aby učinili pokánie, zmenu života 

a zmýšľania, a takto sa začlenili aj 

oni do Jeho jediného stáda - Cirkvi. 

K Pravému Bohu môžu ľudia dôjsť 

v rôznom veku či spoločenskom postavení. 

Nikdy nie je neskoro, len na 

tom treba pracovať a prosiť Boha 

o pomoc. Stádom, ovčincom Isusa 

Christa je pravoslávna Cirkev. Kto 

má v srdci Christovu Cirkev, ten má 

hojnosť lásky a blahodate od svojho 

Pastiera. Stačí si len zamilovať Jeho 

slová, rady a Jeho vôľu. Pekný a svätý 

je život človeka, ktorý sa nechá viesť 

Božím hlasom. Dostali sme od Boha 

naozaj veľa, máme ozajstnú Cirkev, 

Eucharistiu, sväté 

tajiny. Boh sa o nás 

tak veľmi stará. 

A nám zostáva, 

aby sme na túto 

lásku odpovedali 

láskou: „...i ves 

život naš Christu 

Bohu predadym.“ 

Nech nikto z nás 

nebude ako sluha, 

ktorý poznal vôľu 

svojho Hospodina 

a predsa nebol 

pripravený konať 

podľa Jeho vôle, 

lebo taký sluha 

„bude veľmi bitý“ 

Svätý evanjelista Ján Teológ 

(Lk 12, 47). 

Ozajstný kresťan, ako Božia ikona, 

je povolaný, aby svedčil o Christovi 

slovom, ale najmä svojím životom, 

aby sme medzi ľudí rozsievali semená 

Božej pravdy a lásky. Iba tak všetci 

spoznajú svojho dobrého Pastiera. Pre 

pravoslávnych kresťanov sú veľmi 

poučné slová, ktoré nám adresoval 

svätý Gregor Sinajský: „Staň sa 

tým, čím už si, nájdi Toho, ktorý je 

už tvoj, počúvaj Toho, ktorý k tebe 

neprestáva hovoriť, maj Toho, ktorý 

už nad tebou vládne“. 


Listy 

Listy v aktívnej dušpastierskej službe 

z rokov 1939-1956 

(Pokračovanie) 

Listy Jána, igumena Valaámskeho monastiera (1873-1958), 

vydala Spoločnosť „Priateľov Valaámu“ v Helsinkách (Fínsko) v roku 1984. 

79. List mníške 7. 2. 1954 

Tvoj dlhý list som dostal a prečítal som si ho s láskou. Potešila ma zmena 

Tvojho života. Presvätá Bohorodička Ťa zázračným spôsobom nasmerovala 

na pravú cestu, ktorá vedie do večnosti a prijala Ťa pod svoju ochranu; pevne 

ver, že Ona ti pomôže v ťažkých minútach Tvojho života, lebo v tomto živote 

nieto stálosti, stále sú v ňom zmeny ako vo vzduchu. Ako sa cvičiť v modlitbe, 

písal som Ch., prečítaj si o tom v liste. Radím Ti, neber to ako zákon alebo 

rozkaz, ale ako radu: každý deň sa modli Bohorodice Divo radujsja 12 krát a 

33 krát Isusovu modlitbu, snaž sa vnímať modlitbu, lebo vnímanie je dušou 

modlitby. Tri zásady, o ktorých som Ti písal, sú dôležité pre dušu, lebo ona 

je vychovávaná podľa toho, ako duchovne žijeme. Zvlášť dôležité je nechať 

svoju vôľu bokom, hoci to nie je ľahké, ale je to výborný liek proti diabolskej 

pýche. Pre pýchu je typické trvať v rozhovore na svojom, aby bola vždy jej 

pravda; inému sa nemôže podriadiť, tvrdohlavo zastáva svoj názor. 

Svätí otcovia osobne prešli túto púť a zanechali nám tieto zásady ako 

návod. Totiž, iba splnením týchto podmienok nadobudneme vnútorný duševný 

pokoj a takému človeku je jedno, kde bude žiť – vždy bude spokojný. 

Svätý arcibiskup Teofil navštívil raz Nitrijskú horu a prišiel k nemu abba 

hory. Arcibiskup mu povedal: „Čo je podľa teba najdôležitejšie na mníšskom 

živote? Starec odpovedal: „Poslušnosť a neustála pokora. Inej cesty okrem 

tejto niet“. 

A ešte niečo, hoci to poviem tak, že sa to bude zdať nerozumné, ale nie je 

to tak, pretože celý svoj život sa usilujem a snažím plniť tieto tri podmienky 

a s Božou milosťou nachádzam pokoj, hoci nie dokonalý, ale aj tak som 

pokojný. 

Ustanovili ma za predstaveného Pečenského monastiera, z obyčajného 

mnícha ma vysvätili na jerodiakona a jeremnícha a ustanovili ako igumena; 

dva týždne som cestoval a učil sa slúžiť; ale vďaka Božej milosti som bol 

spokojný; niektorí mnísi sa tomu divili: „Ako si ty spokojne žiješ, iní sa sťahujú 

so strachom do druhej kélie a ty si pokojne prijal toto ustanovenie. Mnohí 

mnísi mi rozprávali všelijaké iné veci. Väčšina z nich mi radila vzdať sa: 


„Veď ty ideš na kríž“. Ja som im odpovedal: „My nevieme, kedy a kde nám 

Hospodin dá kríž“. A tak sme sa vydali, ja a ešte dvaja jeromnísi na cestu. 

Cestovali sme šestnásť dní do mesta Rovaniemi vlakom, a od mesta približne 

500 km pozdĺž Pečengy, 250 vierst na koňoch a 250 vierst na soboch, nebolo 

to ľahké, lebo sme neovládali jazyk, ale všade sme sa dostali. 

Pricestovali sme večer. Privítali nás hlavným zvonom, a keď sme prišli do 

chrámu, obliekli ma do hodvábnej mantie, otvorili cárske dvere, vzdali sme 

úctu oltáru i ostatkom ctihodného Trifona. Mnísi monastiera boli zhromaždení 

v chráme, kňazi boli oblečení v kňazskom rúchu; nepripravoval som si nijaký 

príhovor, ale keď sme prichádzali k bratom, napadla ma myšlienka: „Niečo 

povedz“. A povedal som: „Pozdravujeme vás, svätí otcovia a bratia, poslal ma 

k vám predstavený, so mnou sú tu ešte dvaja mnísi – kňazi. Prišli sme k vám 

na veľmi krátky čas. Dva týždne som sa učil slúžiť, lebo som bol vysvätený 

z obyčajného mnícha; v slúžení možno urobím nejaké chyby, odpustite mi 

moje nedostatky kresťanskou láskou a v hospodárskej práci mi, prosím vás, 

pomáhajte“. Pokladník odpovedal: „Budeme pomáhať“. A pokračoval som: 

„Svätí otcovia!, - musíme sa starať o to, aby bol medzi nami pokoj a porozumenie, 

keď toto bude, vtedy bude spočívať na nás Božia milosť. Amen“. 

Sakristián povedal: „Nemáme žiadne pripomienky“. Všetci bratia prichádzali 

ku mne po požehnanie. Pripravili nám čaj a k nemu piroh s lososom 

a tvarožník. Čaj sme vypili v keliách predstaveného. Ostal som tu nocovať. 

Boli tu veľké miestnosti, dve haly, dve izby a spálňa. 

Prevzal som monastier veľmi obyčajne a prežil som tam desať rokov 

a osem mesiacov. Za predstaveného monastiera ma ustanovili preto, lebo môj 

predchodca sa veľmi zlostil a často dostával záchvaty zlosti. 

Na Valaáme som vykonával rôzne poverenia (funkcie), ktoré sa mi nepáčili, 

ale vydržal som a bol som pokojný. Z dobre vykonanej práce sa rodí pokora 

a sila vôle sa upevňuje. Svätí otcovia pokladajú poslušnosť za mučeníctvo. 

Veľmi dobre o tom píše abba Dorotej, radím Ti prečítať si túto knihu. 

Vcelku túžime po tom, aby bola presadzovaná naša vôľa. Musíme zanechať 

svoju vôľu a splniť vôľu iného. Je veľmi ťažké ustúpiť inému - dokážu to len 

veľké duše (osobnosti), a slabučké sa silno držia svojho. 

Ešte sa drž jednej zásady: pokiaľ prežívaš nepokoj, nerieš nijaký problém. 

Tak radia svätí otcovia. 

Záverom ti napíšem niečo o pýche: vlastnosťou pýchy je vidieť na sebe 

len to dobré a na druhých len úbohosť, a vlastnosťou pokory je vidieť svoje 

hriechy, a u druhých len to dobré. 

Preklad Mgr. Helena Kosťová (pokračovanie) 


Významné osobnosti 

„Peter Mohyla“ - Metropolita Kyjevský 

a stabilizácia cirkevných rozporov doby 

Mgr. Eduard Neupauer (Katedra byzantológie PBF PU) 

Snem v Breste r. 1596, ktorý 

prijal cirkevnú úniu s Rímom 

proti prianiu takmer celého 

pravoslávneho obyvateľstva 

Poľska (Ukrajincov a Bielorusov) 

nezjednocoval, ale mal za 

následok opak - rozkol v samotnom 

pravoslávnom svete, ktorý sa rozpadol 

na priaznivcov a odporcov únie. Pre 

pravoslávie bola väčšia časť magnátov, 

šľachty, duchovenstva a meštianstva. 

Pre úniu biskupi, ktorých dušou bol 

energický biskup Hipatij Potij, budúci 

metropolita. Poľská vláda prirodzene 

podporovala úniu z dôvodu, že v nej videla 

kultúrnu unifikáciu obyvateľstva 

na svojom území a obzvlášť zanietený 

poľský kráľ Žigmund III. bol úniou 

nadšený. Poľská vláda v tomto období 

uznala za právoplatných len uniatskych 

biskupov a takto sa započal podporovaný 

proces zaberania kláštorov, chrámov 

a škôl. O tri roky potom (v r. 1599) 

pravoslávna šľachta uzavrela vo Vilne 

dohodu s poľskými protestantmi: luteránmi, 

kalvínmi, husitmi a začala boj 

za náboženskú slobodu v krajine. Táto 

stratégia bola neúspešná a mnohí pod 

vplyvom výchovy opúšťali pravoslávie 

aj v bieloruskej a ukrajinskej šľachte. 

Aj deti takých pilierov pravoslávia, 

akým bol knieža K. Ostrožský, prešli 

k únii. Po smrti pravoverného biskupa 

hrozila v Poľsku úplná dezorientácia 

Cirkvi. V tomto momente sa však 

objavili ukrajinskí kozáci, ktorí bojovali 

s režimom v Poľsku. V r. 1620 

sa v Kyjeve na svojej ceste zastavil 

jeruzalemský patriarcha Teofan, 

ktorý vysvätil pre metropoliu v Poľsku 

Iova Boreckého, čím bola podľa 

kanonických zákonov obnovená pravoslávna 

hierarchia. Napätá situácia 

však trvala až do smrti Žigmunda III. 

V roku 1632, počas zvolenia nového 

panovníka Vladislava IV. s pomocou 

kozákov, sa dosiahlo zrovnoprávnenie 

pravoslávnej Cirkvi s uniatskou. Keďže 

však poľská vláda nemienila uznať 

za metropolitu Isaja Kopinského, ktorý 

gravitoval k Moskve, bola v pravosláv- 

8-2005 HISTÓRIA 17

nych kruhoch vystavená kandidatúra 

Petra Mohylu, ktorý napokon zaujal 

miesto metropolitu po cirkevnom 

sneme v Ľvove roku 1633. 

Mohyla pochádzal z urodzenej 

moldavskej rodiny: jeho otec Simeon 

vládol od r. 1601 ako knieža Valašska 

a od r. 1607 aj Moldavska. Rodina bola 

spriaznená s poľskými šľachtickými 

rodmi Potockých, kniežat Vyšnieveckých 

a Koreckých. Mohyla, patriac 

k najvyšším aristokratickým vrstvám, 

bol finančne nezávislý a slobodný. Peter 

Mohyla sa narodil 21. 12. 1596 a po štúdiu 

v Ľvove pokračoval vo vzdelávaní 

na západoeurópskych univerzitách 

- predovšetkým v Paríži. Ako dôstojník 

poľskej armády sa zúčastnil mnohých 

bojov a pod vplyvom kyjevského metropolitu 

Boreckého vstúpil r. 1625 do 

mníšskej komunity, kde sa r. 1627 stal 

archimandritom najstaršieho kláštora 

v Kyjeve Kyjevo-Pečerskej Lavry. Mohyla 

tu zriadil tlačiareň, reorganizoval 

kláštor a zriadil aj školu podľa obrazu 

západoeurópskych univerzít. Niekoľko 

mladých ľudí poslal na štúdiá do zahraničia, 

aby sa po návrate mohli usilovne 

venovať učiteľskej činnosti. Jeho cieľ 

bol zrejmý: povzniesť kultúrnu úroveň 

pravoslávia nielen v Poľsku, ale aj Rumunsku, 

a vôbec v celej juhovýchodnej 

Európe. 

Nastúpiac na metropolitný stolec 

sa v prvom rade postaral o materiálne 

zabezpečenie svojich odvážnych 

plánov. Boli mu navrátené obrovské 

pozemky a kláštory, v ktorých zriadil 

účinný hospodársky systém. Ako prvé 

nechal reštaurovať kyjevské chrámy a 

okamžite zreformoval starú školu pri 

Bohojavlenskom kláštore, ktorú úspešne 

premenil na „kolégium“, v ktorom 

sa vyučovalo v latinčine, gréčtine 

a cirkevno-slovančine. Je to možno 

paradoxné, ale okrem iného sa tu 

kriticky vyučovala aj teológia Tomáša 

Akvinského, čím Mohyla zrejme mienil 

dať študentom tú najostrejšiu zbraň 

proti silným uniatskym a katolíckym 

vplyvom v tomto prostredí. V r. 1634 

obnovil školu vo Vynnici v Poľsku a 

roku 1639 školu v Hošči na Volyni. 

Mohyla okolo seba sústredil celý 

zástup učencov pravoslávneho sveta, 

ktorí zaoberajúc sa syntézou pravoslávnej 

teológie a snahou vyrovnať 

sa katolíkom napokon vyprodukovali 

známe dielo Katechizmus pravoslávnej 

viery, schválený na snemoch v Kyjeve 

r. 1640 a Jasoch r. 1641. V r. 1644 vydal 

polemické dielo „Litos“ (kameň) a r. 

1646 „Euchologion“, ale aj mnohé iné 

diela (Patericon, r. 1635 - Životopisy 

pečerských svätých a pod.). Mohyla si 

zakladal na prísnej disciplíne duchovenstva, 

a preto aj v tejto sfére zaviedol 

prísny poriadok. 

Mohyla je podnes diskutabilnou 

osobnosťou (dnes sa vie, že tajne 

vyjednával s úniou: prof. Goluběv, F. 

Ternovskij a pod.), ale aj napriek tomu 

musíme konštatovať, že jeho neúnavná 

činnosť zvýšila prestíž pravoslávnej 

Cirkvi. Mohyla zomrel v rozkvete síl 

1. januára 1647. 

18 HISTÓRIA Odkaz svätého Cyrila a Metoda

Aktuálne 

Rodina v kontexte života Cirkvi 

Mgr. Miroslav Župina, PhD. 

Nasledujúce riadky boli 

napísané pred dvoma rokmi 

na vyššie uvedenú tému ako 

duchovné slovo - kázeň počas 

bohoslužieb pri príležitosti celoeparchiálnych 

osláv sviatku Zosnutia 

Presvätej Bohorodičky na pútnickom 

mieste v Ľutine. Napriek tomu, že sa s 

duchovným slovom môžete oboznámiť 

až teraz, dúfam, že nestratilo na aktuálnosti 

a bude dobrou inšpiráciou 

a podnetom pre život v mnohých rodinách 

v čase, ktorý, či chceme alebo 

nie, o pár dní poznačí náš každodenný 

život či už ako duchovných, katechétov, 

rodičov alebo detí. 

Drahí bratia a sestry, 

problematika rodiny a života rodiny 

v Cirkvi je na jednej strane veľmi široká 

a obsiahla, na druhej strane však 

jej široký záber nesmie byť pre nás, 

pravoslávnych kresťanov, dôvodom, 

aby sme o tejto téme nehovorili, nepísali 

a nehľadali východiská a riešenia. 

Aby som teda nehovoril len o všeobecných 

veciach, zúžim svoju pozornosť 

na rodinu práve v nadchádzajúcom 

období, ktoré je dominantné, najcharakteristickejšie 

pre život každej rodiny 

a tvorí väčšinu stráveného času v rámci 

života rodiny počas roka, teda v období 

školského roka. 

Začneme pekne po poriadku. Prvé 

septembrové dni sú už tradične spojené 

so začiatkom školského roka. Všetci 

- deti, rodičia i učitelia prídu v prvý 

deň do škôl pekne oblečení a upravení. 

Mnohí prídu s novými aktovkami, peračníkmi, 

knihami a inými pomôckami. 

Aj školské prostredie bude niekde 

vynovené a upravené. V poriadku, veď 

aj to patrí k slávnostnému otvoreniu 

nového školského roka. Avšak otázka 

stojí ináč. Len to je podstatné, nič iné? 

V ničom inom, v žiadnej inej oblasti 

nie je potrebné pripraviť sa na začiatok 

školského roka? Učenie, vzdelávanie sa 

v akejkoľvek oblasti predsa nie je záležitosťou 

len vonkajších zručností, ale 

v prvom rade sa týka vnútornej stránky 

človeka. A čo tá? Je pripravená, očistená, 

posilnená? Snáď sa ako kresťania 

neuspokojíme s tým, že príroda, voda, 

čistý vzduch, slnko a oddych urobia 

v tomto smere zázraky. 

Bratia duchovní, koľkí slúžime na 

našich cirkevných obciach prosebný 

moleben na začiatku školského roka 

a ďakovný moleben na konci školského 

roka? Koľkí prosíme a nabádame 

rodičov a deti k neustálej potrebe nasmerovania 

svojho každodenného života 

a úsilia viac do duchovnej oblasti, 

ktorá jediná dá zmysel aj tej telesnej 

a fyzickej? Rodičia, koľkí z nás sa 

modlitbou, prosbou, pokáním a svätou 

Eucharistiou hneď na začiatku každého 

diela snažíme, aby sme z našich detí 

vychovali dobrých kresťanov, ktorí 

okrem matematiky poznajú aj Sväté 

Písmo, okrem hrania na gitaru vedia 

8-2005 NA ZAMYSLENIE 19

v chráme spievať, okrem básničiek 

vedia naspamäť aj modlitby, okrem 

ďalších iných vedomostí vedia sa aj 

v živote správne duchovne orientovať 

a správať? Koľkí z detí a mládeže 

poslúchnu rodičov, keď ich oslovia, 

aby išli do chrámu, poprosili Boha 

včera pripomenul, že bez vedomostí z 

náboženskej výchovy sa v živote iste 

zaobíde. Konečne sme doma, mama 

síce počuje zvon, ktorý zvoláva veriacich 

na večerňu, ale po práci lepšie 

padne čas strávený pri sledovaní nekonečnej 

telenovely. A syn, ten nech 

Svätá rodina na úteku do Egypta pred Herodesom 

o pomoc pri učení, pochopení nových 

poznatkov, alebo aby boli v učení 

trpezliví, v správaní pokorní a poslušní? 

Mnohí, či sme kňazi, rodičia, deti, 

všetci ako jedna rodina, už na začiatku 

školského roka duchovne „krívame na 

jednu nohu“. A to duchovné krívanie 

je následne znásobované ďalšími skutočnosťami. 

Pozrime sa bližšie na niektoré ďalšie 

duchovné „prešľapy“. V škole je veľká 

prestávka, čas na desiatu, hoci je streda 

alebo piatok, nechýba saláma. „Syn 

musí byť silný, zdatný a preto sa potrebuje 

dobre najesť,“ argumentujeme. Na 

hodine sa dieťaťa pýtajú, aký voliteľný 

predmet bude navštevovať, a ono sa bez 

váhania prihlási na etiku, veď ocko mu 

si oddýchne pri počítačovej hre. Na 

druhý deň ideme na nákup, dcéra má 

meniny, a preto jej urobíme radosť. Čo 

by chcela? Knihu. To je výborný nápad, 

nič to za to, že jej názov je Harry 

Potter ..., veď toľko detí ju už čítalo a 

naše by zaostávalo. Je nedeľa 9:00 hod. 

a deti sú ešte v posteli, mama v kuchyni 

pripravuje obed a otec si odbehol do 

supermarketu, pretože cez týždeň na 

to nemá čas. Aj keď rodičia cez okno 

vidia susedov ísť do Božieho chrámu, 

vzájomne sa zhodnú: Na Paschu sme 

boli a ... veď je len obyčajná nedeľa. 

Určite nie je potrebné ďalej pokračovať 

vo vykresľovaní života jednej tzv. (!) 

kresťanskej rodiny. 

20 NA ZAMYSLENIE Odkaz svätého Cyrila a Metoda

Bratia a sestry! 

Správna kresťanská rodina, evanjeliová 

kresťanská rodina, nežije podľa 

vyobrazeného spôsobu života. Pre nás, 

pravoslávnych kresťanov, je v terajšej 

dobe najdôležitejšie pochopiť nasledujúcu 

vec: konvenčný, sekularizovaný, 

svetský spôsob života rodiny je v rozpore 

so skutočne kresťanským a duchovným 

spôsobom života rodiny. To 

je zásadná vec, ktorú musíme pochopiť, 

a v prvom rade to musíme pochopiť ako 

rodičia. Pozrime sa na kresťanský opis 

života kresťanov, ktorý nachádzame 

v jednom zo starokresťanských spisov, 

konkrétne v liste K Diognitovi. 

Píše sa tam: „Kresťania nežijú 

oddelene od ostatných ľudí ani čo sa 

týka miesta, ani jazyka a ani zvykov. 

Nebývajú ani v osobitých mestách, 

ani nepoužívajú žiaden odlišný dialekt 

a ani nežijú odlišným životom od 

obvyklého... A napriek tomu, že bývajú 

v gréckych i negréckych mestách, ako 

sa komu dostalo a hoci naďalej žijú 

podľa miestnych zvykov odievania sa, 

stravovania alebo ostatných stránok života, 

prezentujú obdivuhodný a podľa 

všeobecnej mienky nezvyklý spôsob 

života“ (K Diognitovi §5, 1-4). 

Ako sa uvádza v tomto texte, odlíšenie 

kresťanov od ostatných ľudí 

sa uskutočňuje spôsobom duchovného 

pozdvihnutia do roviny Božieho 

kráľovstva: „Majú telesné potreby 

a vzťahy, ale nežijú telesným a zmyslovým 

spôsobom života. Ich život plynie 

dole na zemi, ale žijú podľa nebeských 

zákonov“ (K Diognitovi §5, 8-9). 

Kresťan sa teda nemá izolovať od 

okolitého sveta, ale rovnako tak sa 

týmto svetom nesmie obmedzovať. 

Nesmie prijímať a stotožňovať sa so 

svetským, moderným spôsobom života, 

ale má viesť život kresťanský, 

duchovný, teda evanjeliový. 

A práve vo svätom Evanjeliu sa nachádza 

aj dobre známy príbeh o bohatom 

mládencovi (Mt 19, 16-22). Otázka, 

ktorú položil mládenec Christovi, 

znela: „Čo dobré mám robiť, aby som 

mal večný život?“ Christos odpovedá: 

„Zachovávaj prikázania.“ Keď mládenec 

povedal, že ich dodržiava a chcel 

sa dozvedieť, v čom má ešte nedostatky, 

Christos dodáva: „Ak chceš byť 

dokonalý, choď, predaj svoj majetok, 

rozdaj chudobným a budeš mať poklad 

v nebi. Potom príď a nasleduj 

ma!“ Mládenec odchádza zarmútený, 

pretože si nevedel predstaviť svoj ďalší 

život bez svojho bohatstva. 

V morálne konvenčnej rovine je tento 

mládenec takmer dokonalý. Avšak 

kvôli tomu, že nedokáže uskutočniť 

rozhodujúci krok k tomu, po čom sám 

túži, t. j. k získaniu večného života, 

v duchovnej rovine má tento mládenec 

k dokonalosti ešte veľmi ďaleko. 

Aj mnohé naše kresťanské rodiny sa 

navonok zdajú takmer dokonalé. Mnohí 

by povedali, že sú aj šťastné. Problém 

je však v tom, že krehkosť takéhoto 

„šťastia“ sa v plnej miere ukáže hneď 

pri prvej veľkej hádke, zdravotnom 

probléme, nejakom nešťastí, neprijatí 

na školu, strate zamestnania alebo 

akomkoľvek inom probléme. A je po 


šťastí, pretože bolo neprirodzené, 

umelé, naivné, postavené na piesku 

bez pevného základu - bez Boha. 

To isté sa dá povedať aj o tzv. dokonalosti 

mnohých rodín. Ako bohatý 

mládenec, podobne aj mnohí z nás ešte 

nepochopili, že Boh nežiada jednotlivé 

skutky, ale celého človeka, všetky jeho 

myšlienky, slová i skutky. V skutočnosti 

je Isusova požiadavka adresovaná 

mládencovi upozornením na jedno 

hlavné prikázanie: milovať Boha nadovšetko! 

Koľko požiadaviek by nám, 

rodičom alebo deťom, musel adresovať 

Christos, aby naša láska k Nemu bola 

čistá, úprimná, neotrasiteľná a večná? 

Určite nemálo. Niektoré by sme snáď 

dokázali splniť, ale čo ostatné? 

Určite už chápeme a je nám zrejmé, 

aká relatívna je dokonalosť človeka 

v rovine, ktorú si určuje človek sám 

alebo je vytvorená konvenčne, bez 

Evanjelia. Rovnako tak je pochopiteľné, 

ako môže byť lotor na kríži zachránený 

a dokáže si „ukradnúť“ raj v tak 

krátkom okamihu. A nakoniec je pochopiteľné 

aj to, ako sa môžu mýtnici, 

smilníci a všetci hriešnici nachádzať 

v blízkosti Božieho kráľovstva, zatiaľ 

čo knižníci, farizeji a všetci tzv. spravodliví 

sú od neho na míle vzdialení. 

Bratia a sestry! 

Stojíme na prahu nového školského 

roka i nového cirkevného roka, 

pokúsme sa žiť aj novým spôsobom 

rodinného i osobného života. Urobme 

všetko preto, aby náš život, ktorý plynie 

dole, tu na zemi, bol životom žijúcim 

podľa nebeských zákonov, ako sme 

počuli v liste K Diognitovi. A ten prvý, 

veľmi dôležitý krok urobme tu, na Ľutinskej 

hore, aby keď pôjdeme dole, do 

sveta, do práce, do škôl po skutočne 

úzkej ceste, sme tam dobre obstáli a nedali 

sa zviesť na širokú cestu - cestu, 

ktorá síce ponúka mnohé slasti, vysoké 

výnosy, sladké plody, relatívne šťastie, 

ale nie skutočnú spásu. Amen. 

Z redakčnej pošty 

Kto alebo čo nás chráni? 

D. K. 

„Boh a diabol v nás bojujú 

a naše srdce je bojové pole“. 

F. M. Dostojevskij 

V posledných mesiacoch 

prežívam veľmi ťažké obdobie a 

nedarí sa mi zmeniť situáciu k lepšiemu. 

Jednej noci som sa zobudila, bolo 

ticho a v tom tichu som naraz pocítila 

nevýslovný strach, prenikol ma pocit 

úzkosti a nekonečnej beznádeje. V istom 

okamihu som myslela na to, koľko 

liekov sa nachádza v mojej lekárničke 

a aké jednoduché by bolo všetko ukončiť 

a mať pokoj. Chcela som vstať, ale 

telo ma neposlúchalo. Nevládala som 

otvoriť oči, viečka boli ťažké, celé telo 

akoby mi niekto prikoval k posteli. Nevládala 

som zodvihnúť ruku, nemala 

som sily v nohách. Beznádej sa stup- 


ňovala a mala som pocit, že zošaliem. 

Skúsila som svoje myšlienky sústrediť 

na modlitbu, nedarilo sa mi, opakovala 

som si však jej slová stále dookola a ani 

neviem ako, podarilo sa mi zaspať. 

Ako dobre, že prichádzajú nové 

rána... Ráno ma striaslo 

pri spomienke na nočnú 

moru a pri predstave, 

že dokonaním 

svojho zámeru by som 

spôsobila len ďalšie 

problémy. V priebehu 

dňa a v návale pracovných 

povinností som 

na svoju nočnú moru 

pozabudla. Pripomenula 

sa mi však na 

krátky moment a na 

ten tak skoro nezabudnem. 

Stála som na 

prechode pre chodcov 

a čakala, pokým naskočí zelená. Zelená 

naskočila, ale ja som sa nemohla 

pohnúť z miesta. Dostala som strach. 

Jednoducho som sa bála prejsť na druhú 

stranu cesty. Uvedomovala som si, 

že musím prejsť, lebo zelená nebude 

svietiť donekonečna. Vykročila som 

preto, a zároveň som sa pozrela doľava 

a zamrazilo ma. Inštinktívne som cúvla 

a predo mnou som uvidela bager, jeho 

obrovskú lyžicu a zuby, ktoré sa na mňa 

z nej škerili... 

Počkala som si na novú zelenú a až 

oveľa neskôr mi došlo, čo sa mohlo stať. 

Kto ma ochraňuje? Kto mi v noci zabránil 

vstať a zjesť lieky, kto mi nedovolil 

skončiť pod kolesami ťažkého stroja? 

Včera som dostala od kamarátky mailik. 

Bol veľmi smutný. Jej priateľka je 

ťažko chorá, prekonala zápal mozgových 

blán, niekoľko dní bola v kóme, a teraz 

nehybne a bezvládne leží, a nikto nevie 

kedy a či vôbec sa vráti do normálneho 

života. Aké je všetko 

relatívne. Naša bolesť, 

trápenie, smútok, žiaľ... 

Uvedomila som si, akú 

mám obrovskú výhodu 

- som ešte tu a zdravá! 

Podvečer som sa 

vybrala na dlhšiu prechádzku 

okolo Torysy. 

Potrebovala som zájsť 

po tlačivá do ŠEVTU, 

ktorý predčasom 

presťahovali z centra 

mesta až na koniec 

nášho sídliska, a tak 

Svätý anjel ochranca 

som spojila príjemné 

s užitočným. Za trhoviskom nedávno 

postavili malý a veľmi pekný kostolík. 

Bol otvorený. Nakukla som dnu, sedelo 

tam niekoľko žien. Sadla som si do poslednej 

lavice a vnímala slová modlitby. 

Spočiatku som sa cítila neisto, napäto, 

postupne sa však moja duša upokojovala 

a počas liturgie som už vnímala len 

kňaza, slová modlitieb a spev. Po krátkej 

kázni o tom, že sa nemáme báť ničoho, 

čo nás v ďalšom živote čaká, som cítila, 

že sa usmievam a že som úplne pokojná. 

Naozaj, nie je v našich silách spočítať 

všetky vlasy na hlave a nikto z nás nevie, 

čo ho čaká a aký má s ním Boh zámer. 

A to najdôležitejšie - cítila som hlbokú 

vďačnosť za všetko... 


Z redakčnej pošty 

Poďakovanie 

Slávkovská Anna, Poprad 

Vážená redakcia, obraciam sa 

k Vám s prosbou o uverejnenie 

môjho listu. 

„Jeden každý tak, ako si 

umienil v srdci, nie zo zármutku alebo z 

prinútenia, lebo ochotného darcu miluje 

Boh“. 

(2 Kor 9, 7) 

Som pravoslávna veriaca a prednedávnom 

som dostala list z Pravoslávnej 

cirkevnej obce v Becherove. List obsahoval 

úprimnú prosbu o finančnú podporu 

na rekonštrukciu chrámu a úpravu okolia. 

Bol perfektne štylisticky upravený, jeho 

autor milo oslovoval rodákov a ďakoval 

za pochopenie. Verím, že pri jeho čítaní 

neostalo ani jedno oko suché. Touto 

cestou chcem vyjadriť vďaku všetkým, 

ktorí túto prosbu prijali s pochopením 

a ich reakcia bola pozitívna. 

Chrám v Becherove navštevujem sporadicky. 

Bola som v chráme v deň, keď 

otec Mgr. Miroslav Župina čítal mená 

všetkých darcov a vyslovil im srdečnú 

vďaku za finančnú pomoc. Bola som 

prekvapená, keď medzi mnohými menami 

zaznelo meno otca Župinu s rodinou 

a pozastavila som sa nad pozoruhodnou 

finančnou čiastkou, ktorú darovali. Neuveriteľné, 

priam neskutočné! Nikdy som 

v chráme, ale ani mimo chrámu nepočula, 

aby duchovný so svojou rodinou (myslím 

správcu farnosti) daroval svoje peniaze 

na údržbu chrámu a chod farnosti. Otče, 

hlboko sa skláňam pred Vašim šľachetným 

gestom. Prichádzajú mi na um 

slová Svätého Písma: „Ten, kto mnoho 

nazbieral, nezvýšil, a ten, kto málo, 

nemal nedostatku“ (2 Kor 8, 15). 

Otec Miroslav spolu s matuškou 

Lenkou priniesli z farnosti do chrámu 

toľko duchovna, pokoja, pohody, že pri 

každej návšteve pozerám, počúvam, 

žasnem... Matuška k tomu prispieva 

svojím prekrásnym spevom, dôsledným 

vyučovaním náboženstva, perfektným 

vkusom, drahocennými radami a skúsenosťami. 

Otec Miroslav, Vaše kázne 

sú také pútavé a výstižné, vychádzajú 

z Vášho čistého, šľachetného a pre pravú 

vieru zapáleného srdca. 

Všetci vieme, že ste pôvodne rímskokatolíckeho 

vyznania. Podľa Vašich 

slov, ešte počas štúdiu na gymnáziu 

ste navštevovali rímskokatolícky kostol 

v Krompachoch. Potom začalo takzvané 

hľadanie pravdy, vhĺbenie sa do literatúry 

svetskej, historickej, hlavne náboženskej, 

porovnávanie učenia jednej aj druhej 

cirkvi. Štúdium Vám zaberalo veľa času 

a trvalo do neskorých večerných hodín, 

vlastne až dovtedy, kým ste sa nepresvedčili 

o ozajstnej pravde. Jedna moja známa, 

doktorka medicíny, mi raz povedala: „Až 

keď som navštívila Svätú zem, až vtedy 

som sa úplne utvrdila v pravoslávnej 

viere“. Tak, ako ste vy teraz presvedčený 

o prvopočiatku a pravosti pravoslávnej 

viery, takéto presvedčenie nám všetkým 


možno trochu chýba. Teraz to všetko odovzdávate 

nám, usmerňujete nás, snažíte sa 

nás viesť tou správnou cestou a ste nám 

vzorom vo všetkom... „Nie je učeník nad 

svojho učiteľa, ale vyučený bude každý, 

keď bude ako jeho učiteľ“ (Lk 6, 40). 

Vaše napomínania a usmerňovania sú 

pre naše dobro a pre spásu našich duší. 

„Poslúchajte svojich vodcov a ustupujte 

im, lebo oni bdejú za Vaše duše, ako takí, 

ktorí vydajú počet, aby to robili s radosťou 

a nevzdychali, lebo to by vám nebolo 

užitočné“ (Žd 13, 17). 

Modlitba 

Vidím Ťa na svätej ikone na rukách držiacu 

a mliekom kŕmiacu Syna Tvojho a Boha 

nášho Pána Isusa Christa. Aj keď si Ho 

porodila bez bolesti, poznáš starosti matiek 

a vidíš bolesti synov a dcér. S vďakou prichádzame 

k uzdravujúcemu Tvojmu obrazu, 

pokorne Ťa prosíme, Všetkých milujúca 

Vládkyňa, nás hriešnych odsúdených v bolestiach 

rodiť a v starostiach vychovávať naše deti, milostivo 

posilni a v ťažkostiach ochráň. Zachráň naše 

deti a matky od ťažkých chorôb a trápení. Daruj 

im zdravie a silu, aby deti v zdraví rástli a ich 

matky nech sú naplnené radosťou a potešením, 

Otče, ste človekom vysokých duchovných 

a morálnych hodnôt. Všetky 

obrady vykonávate s láskou, dôslednosťou, 

precíznosťou a všetci veriaci 

sú veľmi spokojní. Viete sa dôstojne 

rozlúčiť s človekom, ktorý opúšťa tento 

svet a modliť sa štyridsať dní za novoprestavených 

bez toho, aby Vás o to pozostalí 

príbuzní prosili. 

Za všetkých rodákov prajem Vám a 

Vašej rodine zdravie, zdravie, zdravie... 

Ďakujeme ! 

K ikone Presvätej Bohorodičky - „Mlekopitatelnica“ 

Ikona Presvätej Bohorodičky 

„Mlekopitatelnica“ 

keď teraz Tvojím prostredníctvom z ich úst Pán zvestuje svoju slávu. Ó, Matka 

Božieho Syna, zmiluj sa nad nami hriešnymi a chorými matkami našich synov, 

bolesti, ktoré nás postihujú skoro uzdrav, starosti a ťažkosti, ktoré prichádzajú 

utíš, neprehliadni slzy a vzdychy Tvojich služobníkov. Vypočuj nás v čase ťažkostí 

prichádzajúcich k Tvojej ikone, v čase radosti a uzdravenia prijmi od nás 

ďakovnú pochvalu nášho srdca. 

Vznes našu modlitbu k prestolu Tvojho syna a nášho Boha, nech je milosrdný 

k našim hriechom a chorobám, svoju milosť nech prejaví vzývajúcim Jeho 

meno. Nech my a naše deti preslávime Teba, Milostivú Zástankyňu, a stálu 

nádej nášho rodu na veky vekov Amiň. 


Prešovská eparchia - Katedrálny chrám sv. A. Nevského 

Vysviacka nového diakona 

Mgr. Maroš Černý 

20. júna 2005 sme sa zišli príbuzní, 

priatelia a ostatní veriaci 

v Katedrálnom chráme sv. Alexandra 

Nevského v Prešove. Tento 

deň bol sviatkom Svätého Ducha. 

Počas tohto slávnostného dňa sme 

prežívali ešte jednu veľkú radosť. 

Počas archijerejskej sv. liturgie bol 

brat Pavol Kačmár, študent Pravoslávnej 

bohosloveckej fakulty 

Prešovskej univerzity v Prešove, 

Jeho Preosvietenosťou Jánom, biskupom 

michalovským, vysvätený 

na diakona. 

Archijerejskú 

svätú liturgiu slúžili 

Jeho Preosvietenosť 

Ján, biskup 

michalovský, prot. 

Doc. Alexander 

Cap, CSc., prot. 

Mgr. Michal 

Švajko, prot. Prof. 

ThDr. Peter Kormaník, 

PhD., prot. Prof. ThDr. 

Štefan Pružinský, PhD., 

prot. Mgr. Ján Sovič, prot. Mgr. Ján Kačmár, 

Mgr. Peter Kačmár. 

Na svätej liturgii boli prítomní aj Jeho 

blaženosť ThDr. Nikolaj, arcibiskup prešovský, 

metropolita Českých krajín a Slovenska, 

prot. Mgr. Emil Jarkovský a tiež čestní 

hostia z Grécka za doprovodu Mgr. Štefana 

Šaka, PhD.. Všetkým spomínaným, ktorí 

sa zúčastnili tejto sv. liturgie, patrí veľká 

vďaka za ich účasť, za to, že prispeli k vytvoreniu 

eucharistického spoločenstva. 

Tejto slávnostnej udalosti predchádzali 

mnohé životné udalosti, ktoré o. diakona 

Pavla priviedli k rozhodnutiu študovať na 

Pravoslávnej bohosloveckej fakulte a následne 

kráčať cestou diakonstva a v budúcnosti 

aj kňazstva. Touto 

cestou sa už dávnejšie 

vybral jeho otec, prot. 

Ján Kačmár a brat Mgr. 

Peter Kačmár. Radosť 

na tvárach a slzy v očiach 

svedčili o tom, ako máme 

radi o. diakona Pavla. 

Všetci máme úprimnú 

radosť z toho, že na nive 

Christovej je ďalší nový 

pracovník. 

Týmto by sme mu 

v mene všetkých veriacich svidníckej 

Pravoslávnej cirkevnej obce, správcu PCO 

vo Svidníku prot. Mgr. Jána Soviča, Mgr. 

Jána Pajkoša, v mene kurátorského zboru 

a v mene svidníckeho speváckeho chóru 

chceli popriať veľa zdravia, pokoja, lásky, 

ale hlavne prepotrebných Božích milostí. 

Nech ho aj naďalej ochraňuje Presvätá 

Bohorodička a žehná mu v ďalších rokoch 

štúdia a diakonstva. Aby aj naďalej bol pre 

nás človekom, ktorý vie vypočuť a pomôcť, 

ale predovšetkým človekom, ktorý vie milovať 

tak, ako to vidí na Spasiteľovi – Isusovi 

Christovi. 

26 Z DOMOVA Odkaz svätého Cyrila a Metoda

Prešovská eparchia - Kňazský seminár PBF PU v Prešove 

Mladí, ktorí slúžia Bohu 

Prot. Mgr. Ján Novák, arcidekan 

Je to nezvyčajné, že mladí 

chlapci venujú svoj voľný čas 

nenárokujúc si na žiadnu materiálnu 

odmenu a prichádzajú do 

domu Božieho - chrámu, aby vysluhovali 

okolo kňaza pri svätej liturgii, 

či iných bohoslužbách. 

Je to prekvapujúce, že vo veku 

rastúcej neviery sa tieto deti obetujú 

už od útleho detstva službe 

Bohu. Na takejto činnosti mladých 

nie je nič nové. Sväté Písmo hovorí 

o verných mládencoch a dievčinách, 

o mladistvých aj o malých deťoch, 

ktorí príkladne slúžili Bohu. Kniha 

Žalmov predpovedala „spoločnosť 

mladíkov“, ktorá bude osviežovať 

ako „kvapky rosy“ zbožnej službe. 

Hovorí aj o „mládencoch“ a „pannách“ 

chváliacich Božie meno. (Ž 

110, 3; 148, 12-13). Mnoho mladých 

bolo aj pri zostúpení Svätého Ducha 

na Letnice r. 33 n. 1. Toho dňa prijalo 

Slovo asi tritisíc ľudí a dali sa pokrstiť. 

Apoštol Peter povedal, že táto prekvapujúca 

udalosť je splnením Joelovho proroctva: 

„Vaši synovia a vaše dcéry budú prorokovať, 

vaši mládenci budú mať videnia a vaši starci 

snívať sny“ (Sk 2, 4-8, 16, 17, 41). 

Chvála a sláva Bohu, aj v našom arcidekanáte 

sa toto proroctvo plní na každej cirkevnej 

obci. Chlapci posluhujú, sú príkladom 

a svoju službu berú vážne. S Božím požehnaním 

v dňoch 11. - 15. 7. 2005 sa stretávajú 

v priestoroch Kňazského seminára 

PBF PU mladí „miništranti“ z Telgártu, 

Vernára, Závadky, Spišskej Novej Vsi, 

Sloviniek, Krompách a Smolníka. 

Prežívajú tu krásne spoločné chvíle pri 

modlitbách, športových hrách, besedách 

i pri večernom pikniku. Prehlbujú priateľstvá 

a nachádzajú nových kamarátov. 

Príkladne ich k tomu vedú prítomní 

kňazi arcidekanátu - o. Svida, o. Kačmár, 

o. Pružinský, o. Šak, o. Gerka, o. Novák. 

Organizačne pomáhajú bratia Vlado Gerka 

a Tono Pažický, ako aj manželky duchovných 

- pani Mgr. Šaková a pani Mgr. Kačmárová. 

Vyvrcholením stretnutia bola sv. liturgia, na 

ktorej všetci pristúpili k sv. spovedi a k sv. 

Prijímaniu. 

Riaditeľ Seminára o. Mgr. Emil Jarkovský 

pri rozlúčke poďakoval všetkým za skvelú 

pohodu, odovzdal vecné darčeky a zaželal, 

aby svoju mladosť využívali múdro, poznávali 

Boha a dali Bohu to, čo od nich očakáva. 

Títo výborní mladí ľudia prejavujú múdrosť, 

ktorá presahuje ich vek, pretože Boh im 

môže pomôcť úspešne prežiť dnešný život 

a dať im aj skvelú budúcnosť. 

8-2005 Z DOMOVA 27

Prešovská eparchia - PCO v Osadnom 

Posviacka krypty v Osadnom 

Jerej Peter Soroka, správca cirkevnej obce 

Už vyše dvoch rokov je v povedomí 

Slovenska, ale aj zahraničia 

ohromná rarita – krypta vojakov 

z Prvej svetovej 

vojny v Osadnom, 

ktorá sa nachádza 

pod pravoslávnym 

chrámom 

V o z n e s e - 

nija Hospodinovho. 

Aj keď tu je 

táto krypta už niekoľko 

desaťročí, 

jej celoslovenský 

význam (je to jediná 

krypta na Slovensku) 

vzrástol až pri jej rekonštrukcii, 

ktorá sa začala 

v roku 2003. Financovalo ju Veľvyslanectvo 

Ruskej federácie v SR a do jej opravy 

investovalo okolo 1,3 mil. Sk. 

S Božou pomocou boli všetky práce 

dokončené a v nedeľu 17. júla 2005 sa 

v Osadnom konala akcia, aká tu ešte 

nikdy nebola. 

Neoslavovala sa 

totiž len posviacka 

krypty, ale aj 80. 

výročie obnovenia 

PCO v Osadnom 

a pripomínali sme 

si aj deväťdesiat 

rokov od strašných 

karpatských bojov 

počas Prvej svetovej vojny, kedy vojaci, 

pochovaní v našej krypte, tu položili svoje 

životy. 

Slávnostná archijerejská liturgia sa 

slúžila pred chrámom a čestní hostia a veriaci 

sa modlili pod holým nebom. Z toho 

dôvodu boli potrebné úprimné modlitby 

k Bohu, aby „zariadil“ dobré počasie. 

A to aj chvála Bohu vyšlo. Napriek nepriaznivým 

prognózam, 

v Osadnom nespadla ani 

kvapka dažďa. 

O 9 00 naše deti, 

zástupca kurátorského 

zboru a správa cirkevnej 

obce privítali v Osadnom 

Jeho Preosvietenosť Jána, 

biskupa michalovského, 

ktorý spolu s duchovenstvom 

prešovskej 

eparchie slúžil svätú 

archijerejskú liturgiu. 

V kázni sa k prítomným 

prihovoril jerej Mgr. Ján 

Kosť, ktorý sa zamyslel nad nezmyselnosťou 

vojny a potrebou lásky medzi ľuďmi. 

Celý priebeh liturgie plynul nádherne, lebo 

ju spieval zbor pri chráme Svätej Trojice 

zo Svidníka. 

Po jej zavŕšení sa k prítomným veriacim 

prihovoril preosvietený 

vladyka 

Ján, ktorý odovzdal 

srdečné pozdravy od 

hlavy našej miestnej 

cirkvi, metropolitu 

Nikolaja a jeho ľútosť 

z neúčasti na 

tejto slávnosti zo 

zdravotných dôvodov. 

Aj vladyka Ján vo svojom príhovore 

odsúdil vojnu a zdôraznil potrebu lásky 

medzi národmi a snahu o riešenie svetových 

problémov bez krviprelievania. 

Potom dostal slovo riaditeľ prezidentskej 

kancelárie v Košiciach, Oto Sabo, 


ktorý prečítal list podpísaný prezidentom 

SR Ivanom Gašparovičom. V ňom pán 

prezident ďakuje správcovi, starostovi 

a veriacim PCO Osadné za úctu k hrobu 

zosnulých vojakov a vyjadruje nádej, že 

krypta nebude iba obyčajným hrobom, 

ale skutočným pamätníkom pripomínajúcim 

nezmyselnosť vojny a jej tragické 

následky. 

Ďalším rečníkom bol pán Hajduk, 

poslanec Národnej rady SR, ktorý prítomných 

pozdravil v mene predsedu Národnej 

rady SR pána Pavla Hrušovského. 

Aj on vzdal poklonu a obdiv vykonanému 

dielu a poprial cirkevnej obci veľa ďalších 

úspechov. 

Vzápätí pred prítomných predstúpil 

pán Jurij Cingovatov, dočasne poverený 

funkciou veľvyslanca Ruskej federácie 

v SR. Ten prečítal list, ktorý priniesol 

z Moskvy od ministra zahraničných vecí 

Ruskej federácie pána Sergeja Lavrova. 

V liste minister vyjadruje úprimnú vďaku 

správcovi PCO Osadné a jeho veriacim, 

ktorí sa spolu s Ruským veľvyslanectvom 

v SR postarali o opravu krypty. Hneď nato 

riaditeľ Prešovskej pravoslávnej eparchie 

prot. Doc. Alexander Cap, CSc. prečítal 

pochvalnú hramotu, ktorú veľvyslanectvu 

udelil metropolita Nikolaj a odovzdal ju 

preosvietený vladyka Ján. Ďalším vyznamenaným 

od PPE bol pán Miroslav 

Leník, ktorého firma vykonala celú rekonštrukciu. 

Misijný odbor PPE 

Oznamy 

Mgr. Ing. Ján Kuzan, predseda Misijného odboru 

Na základe návrhu vedenia 

PPE v Prešove a s požehnaním 

Blaženejšieho Nikolaja, arcibiskupa 

prešovského, metropolitu 

Českých krajín a Slovenska, došlo k 

Na záver sa k veriacim prihovoril jerej 

Peter Soroka, ktorý vysvetlil dôvod realizácie 

opravy krypty a poďakoval všetkým, 

ktorí sa zaslúžili na tejto práci. 

Potom už nastal samotný akt posviacky, 

kedy sa duchovenstvo a zbor presunuli do 

krypty a slúžili tam panychidu za zosnulých 

hrdinov. Vladyka Ján prečítal modlitbu 

a posvätil kryptu vojakov z Prvej svetovej 

vojny v Osadnom. Počas spevu zboru sa 

všetci hostia a potom aj množstvo prítomných 

veriacich mohlo ísť pokloniť do krypty 

a pozrieť si toto grandiózne dielo. 

Po slávnostnej recepcii na prítomných 

čakal kultúrny program pri obecnom úrade 

v Osadnom, ktorý začal modlitbou a ďalšími 

peknými skladbami zbor zo Svidníka. 

Počas programu bola prečítaná história 

PCO Osadné, ktorej 80. výročie si tento 

rok pripomíname. V programe taktiež 

vystúpili rôzne ľudové skupiny. 

Touto cestou sa chceme úprimne 

poďakovať všetkým, ktorí nám s touto 

akciou pomáhali, ale samozrejme netreba 

zabudnúť na ruské veľvyslanectvo, ktoré 

sa najviac zaslúžilo o tento prekrásny deň. 

Ako vidíme, nestačí iba dobrá myšlienka, 

či správna organizácia, treba aj niekoho, 

kto toto všetko môže podporiť a financovať 

a takým bolo pre Osadňanov práve ruské 

veľvyslanectvo. Ďakujeme aj prítomným 

čestným hosťom, duchovným a veriacim, 

ktorí nepohrdli naším pozvaním a prišli na 

túto veľkú slávnosť. Spasi Hospodi. 

ustanoveniu prot. Jána Soviča, správcu PCO 

vo Svidníku, za okresného arcidekana pre 

okresy Svidník a Stropkov od 1. februára 

2005. Diakon MUDr. Jakub Jacečko bol ustanovený 

za diakona pre PCO v Bratislave od 

8-2005 Z DOMOVA 29

15. februára 2005. Mgr. Igor Kerekanič bol 

ustanovený za duchovného správcu PCO 

v Snine od 1. 3. 2005, k tomuto dátumu bol 

doterajší správca PCO v Snine a okresný arcidekan 

prot. Michal Haverčak ustanovený za 

pomocného duchovného pre PCO v Snine. 

Mgr. Ondrej Semanco bol ustanovený za duchovného 

správcu PCO v Uličskom Krivom 

a PCO v Ruskom Potoku od 1. 3. 2005. Na 

uvoľnené PCO v Brusnici, PCO v Jakušovciach 

a PCO vo Vyšnej Olšave bol ustanovený 

za duchovného správcu prot. Tomáš 

Paranič, ktorý sa vrátil z niekoľkoročného 

pobytu v USA, kde pôsobil ako duchovný. 

Všetkým týmto duchovným otcom prajeme 

pri práci na svojich nových miestach veľa 

Božej blahodate. 

Dňa 20. júna 2005, druhý deň Svätej 

Päťdesiatnice - deň Svätého Ducha, vykonal 

preosvietený Ján, biskup michalovský, 

počas archijerejskej liturgie v Katedrálnom 

chráme sv. Alexandra Nevského v Prešove 

vysviacku brata Pavla Kačmára, poslucháča 

PBF PU, na diakona. 

Dňa 9. júla vykonal Blaženejši Nikolaj, 

arcibiskup prešovský, metropolita 

Českých krajín a Slovenska, v biskupskej 

kaplnke Pozdvihnutia svätého kríža 

na ÚPPE v Prešove, pri archijerejskej 

liturgii vysviacku čteca Mgr. Jána Husára, 

absolventa PBF PU, na diakona. 

Prajeme obidvom diakonom veľa Božej 

milosti pri vykonávaní diakonskej služby. 

Michalovská eparchia - PCO v Trebišove 

Chrámový sviatok sv. apoštolov Petra a Pavla v Trebišove 

Mgr. Michal Džugan 

„Vo vsjú zémľu izýde viščáňije 

ích, i v koncý vselénnyja hlahóly 

ích“ (Ž 18, 5) 

„Ich zvestovanie (zvuk) sa nesie 

po celej zemi a ich slová až na 

okraj sveta“. (Ž 19, 5) 

Týmito prorockými slovami 

kráľa Dávida oslavovali veriaci 

cirkevnej obce v Trebišove a blízkeho 

okolia svätých apoštolov Petra 

a Pavla, ktorí sa pričinili o rozšírenie 

Evanjelia po celom svete a ktorí 

sú patrónmi ich chrámu. 

Všetci apoštolovia sa namáhali 

nad budovaním Christovej Cirkvi, 

ale práve apoštolovia Peter a Pavel 

sa pričinili viac ako ostatní a za svoju 

plamennú horlivosť a vrelú lásku k Hospodinovi 

Isusovi Christovi a blížnym boli 

nazvaní pervoverchovnymi – najvyššími 

ako tí, ktorí sú dôstojní našej chvály. Celá 

Cirkev Christova je im vďačná za túto námahu, 

bolesti, trápenia, prenasledovania, 

biedy aké pretrpeli, keď rozširovali vieru 

Christovu a obracali ľudí z tmy pohanstva 

k svetlu Christovho učenia. Akým Božím 

ohňom horeli! Slová ich kázne obracali 

k Christovi tisícky ľudí. S touto kázňou 

obišli ohromné priestranstvá. Robili 

zázraky, vyháňali ich a mučili, Koľko nebezpečenstva 

pretrpeli! Ale oni sa radovali 

a svedčili o Christovi, za ktorého obidvaja 

prijali mučenícky koniec. 

Na chrámový sviatok, v nedeľu 3. júla, 

sa radovalo z ich diela a oslavovalo ich aj 

veľké množstvo veriacich z okolitých cirkevných 

obcí, aby tak prejavili svedectvo 

jednej, svätej, všeobecnej a apoštolskej 

cirkvi a aby jednými ústami a jedným 

srdcom oslavovali Všemohúceho Boha. Na 

tieto slávnosti prijali pozvanie duchovní 

so svojimi veriacimi: Mgr. Vasil Bardzák, 

PhD., tajomník pre pastoráciu a misijnú 

činnosť a správca cirkevnej obce v Brezi- 


ne, Mgr. Juraj Šatala, okresný arcidekan 

pre okres Trebišov a správca cirkevnej 

obce v Zemplínskom Hradišti, Mgr. Michal 

Džugan, tajomník Tlačového odboru 

Úradu Metropolitnej rady Pravoslávnej 

cirkvi na Slovensku a správca cirkevnej 

obce v Strážskom a d. o. Ján Fedík, správca 

cirkevnej obce v Cejkove. 

Slávnosti sa začali slúžením utrene, 

ktorú viedol správca cirkevnej obce 

prot. Mgr. Ladislav Bilý, kancelár Úradu 

Metropolitnej rady Pravoslávnej cirkvi 

na Slovensku. Počas slúženia utrene prichádzali 

jednotliví pozvaní duchovní so 

svojimi veriacimi. Centrom tohto odpustu 

bola slávnostná sv. liturgia, ktorú viedol 

d. o. Vasil Bardzák. Duchovným slovom sa 

k veriacim prihovoril d. o. Michal Džugan, 

ktorý poukázal na horlivosť a vytrvalosť 

vo viere sv. apoštolov Petra a Pavla ako 

príkladu pre nás všetkých. Po sv. liturgii 

nasledovalo myrovanie, počas ktorého sa 

slúžila večerňa. Koniec odpustových slávností 

patril už tradičnému „obchodu“ okolo 

chrámu s čítaním Evanjelií. Na konci sa 

k prítomným prihovoril správca cirkevnej 

obce prot. Ladislav Bilý, ktorý poďakoval 

všetkým za účasť a podporu ich cirkevnej 

obce a vyjadril želanie stretnúť sa aj 

o rok, čo možno ešte v hojnejšom počte. 

Ďakujeme správcovi cirkevnej obce 

spolu s jeho matuškou a veriacimi za príjemné 

duchovné prežitie ich chrámového 

sviatku, ako aj za milé a štedré pohostenie, 

ktorého sa nám dostalo. 

Nech im Boh vynahradí túto ich žertvu 

mnohonásobne v ich duchovnom i telesnom 

živote. Na mnohaja i blahaja lita. 

Michalovská eparchia - PCO v Michalovciach 

Chrámový sviatok v Katedrálnom chráme v Michalovciach 

Prot. ThDr. Štefan Horkaj, správca cirkevnej obce 

Tohto roku nám počasie na 

náš chrámový sviatok sv. Cyrila 

a Metoda, ktorý sa uskutočnil v nedeľu 

10. júla v katedrálnom chráme 

v Michalovciach, veľmi neprialo. Aj 

napriek tomu bohoslužby a svätú 

archijerejskú liturgiu, ktorú slúžil 

Preosvietený Ján, biskup michalovský, 

s duchovnými prot. Jánom Hatrákom 

zo Šamudoviec, prot. Petrom 

Semancom, profesorom Jánom Šafinom, 

miestnym duchovným prot. 

Štefanom Horkajom, diakonom 

Jánom Holoničom, bohoslovcami 

a veriacimi sme odslúžili slávnostne. 

Všetci sme mali radosť z toho, že 

sme sa stretli pri oslave chrámoveho 

sviatku apoštolom rovných sv. Cyrila 

a Metoda a že sme mohli spoločne 

oslavovať Boha Všemohúceho. Tak ako to 

aj spievame v stichire na oslavu sviatku 

sv. Cyrila a Metoda: „Nech sa radujú dnes 

národy slovanské, sláviac slávnostne svätú 

pamiatku apoštolov svojich! Oni zjavili sa 

od východu ako dve hviezdy nebeské a ako 

orly obleteli všetky zeme slovanské. Od nich 

začala sa svätá liturgia a všetky cirkevné 

bohoslužby konať na našom rodnom slovanskom 

jazyku a tým sa nám dala studňa 

vody vyvierajúcej do života večného, z ktorej 

pijúc, neprestaneme velebiť vás, Cyrile 

a Metode! Vy, veseliac sa v sláve svatých, 

modlite sa vrúcne za spásu duši našich:“ 

Slovo Božie kázal prot. Ján Hatrak a na 

záver sa k prítomným veriacim prihovoril 

Preosvietený biskup Ján, ktorý dal Božie 

požehnanie a počas večerni myroval veriacich. 

8-2005 Z DOMOVA 31

Michalovská eparchia - PCO v Strážskom 

Múry chrámu v Strážskom je už možné vidieť 

a chystá sa stavba strechy 

Mgr. Michal Džugan, správca cirkevnej obce 

Po dvoch mesiacoch od posviacky 

základného kameňa nového 

pravoslávneho chrámu v meste 

Strážske sa s Božou pomocou 

a ochotou mnohých veriacich, ako 

aj samosprávy a obyvateľov mesta 

Strážske, výrazne pokročilo v stavbe 

nášho chrámu. Na posviacke 

základného kameňa mohli veriaci 

stáť na základoch chrámu a dnes je 

už možné stáť na choruse a sledovať 

architektúru chrámu až k strešnej 

časti po veniec. Veriaci tejto cirkevnej 

obce prežívajú veľkú radosť 

z tohto rozostavaného diela a hovoria 

o veľkom zázraku. Tak ako Isus 

Christos požehnal päť chlebov a dve ryby, 

ktoré nasýtili veľký zástup ľudí, tak požehnal 

aj toto bohumilé dielo. Na začiatku táto 

cirkevná obec mala iba veľmi malú časť 

prostriedkov a síl k takejto stavbe, ale na 

modlitby nás všetkých Boh požehnal toto 

dielo a rozmnožil prostredníctvom svojho 

ľudu to málo, čo bolo, mnohonásobne. 

Správca cirkevnej obce vyjadruje poďakovanie 

bratom kurátorom a Rade cirkevnej 

obce za ich obetavú fyzickú prácu, 

bratovi Milanovi Pašeňovi zo Stropkova, 

ktorý prostredníctvom svojich pracovníkov 

prispel k odbornej realizácii stavby, bratovi 

Andrejovi Rohuňovi z Veľopolia za jeho 

sponzorský dar pri výhodnom nákupe dreva 

na krov, pánovi Behúnovi z Brekova za výhodný 

nákup stavebného materiálu a v neposlednom 

rade aj všetkým veriacim, ktorí 

sa zúčastňujú zbierok na stavbu chrámu, ako 

aj tým, ktorí štedro darujú svoje finančné 

prostriedky, svoju nezištnú prácu, ako aj 

stavebný materiál na tento účel. 

Naším želaním je s Božou pomocou do 

príchodu zimy chrám zakryť. Aj napriek 

štedrým darom je naša finančná situácia 

v tejto fáze stavby dosť zložitá. Obraciame 

sa na všetkých dobrodincov, ktorí prežívajú 

radosť vo svojich nových chrámoch, aby 

nezabudli aj na nás, ktorí takúto možnosť 

ešte nemáme a prispeli k prežívaniu takejto 

radosti aj na našej cirkevnej obci. 

Vaše finančné dary môžete posielať na 

číslo účtu 1646226951/0200, špecifický symbol 

54523. S inou pomocou sa na nás môžete 

obrátiť a kontaktovať nás na telefónnom čísle 

056/6491140, 0905 737707, 0902 485141, 

prostredníctvom poštového styku na adresu 

Mgr. Michal Džugan, Mierová 629, 072 22, 

Strážske alebo prostredníctvom emailu na adresu 

pcostrazske@orthodox.sk. Ďakujeme 


Reakcie na zvolenie nového pápeža 

Otázniky a nádeje pravoslávneho sveta 

po zvolení nového pápeža 

SOP (298), máj 2005, z francúžštiny preložil Pavel Tkáč, duchovný 

Prvé pravoslávne reakcie po pravoslávni kresťania slávili Paschu, pápež 

po modlitbe Regina Caeli ich verejne 

zvolení nemeckého kardinála 

Josepha Ratzingera pod menom pozdravil „so zvláštnou náklonnosťou“: 

Benedikt XVI. za nástupcu 

Jána Pavla II. 

aby slávenie Paschy bolo 

„Želám si z celého srdca, 

sa pohybujú medzi 

pre nich modlitbou viery 

otázkami a obozretnou 

nádejou. Nikto 

naším spoločným Pánom 

a chválou Tomu, Ktorý je 

nezabudne na vyhlásenie 

Dominus Iesus 

prejsť cestu k plnému spo- 

a Ktorý nás volá rozhodne 

zo 6. augusta 2000, 

ločenstvu.“ 

kde nový pápež, vtedy 

V oficiálnom komuniké 

ešte prefekt Kongregácie 

pre učenie viery, 

pole ekumenický patriarcha 

z 20. apríla v Konštantino- 

prisúdil pravoslávnej Cirkvi 

Bartolomej I. blahoželal 

štatút „pravej Cirkvi“, tej Cirkvi, „ktorá novému pápežovi a vyzval ho, aby pokračoval 

v dialógu kresťanských Cirkví, 

existovala v plnosti v jedinej katolíckej 

Cirkvi .... spravovanej nástupcom Petra“. ktorý započali jeho predchodcovia. „Pozdravujeme 

s radosťou a pokojom zvole- 

Toto vyhlásenie vyvolalo v pravoslávnych 

kruhoch mnohé negatívne reakcie. nie kardinála Ratzingera ... Myslíme si, 

Prednedávnom kardinál Ratzinger zložil že nový pápež, ktorý je teológom vysokej 

skúšku otvorenosti voči pravoslávnym úrovne a dobrý znalec histórie, teológie 

Cirkvám, keď v rozhovore pre latinský a duchovnosti pravoslávnej Cirkvi, bude 

denník Il Tempo (27. 12. 2004) tvrdil, že s ňou spolupracovať a podporovať dialóg 

pre dobro kresťanského ľudu a pre 

„chvíľa definitívneho zmierenia (s nimi) 

prišla“. S očistením pamäti by sa malo slávu Božieho mena .... Skutočnosť, že 

dospieť „k dokonalej jednote“ a zdôraznil, 

že zvolanie nového koncilu by dalo príslušníkom národa, ktorý poznal po- 

Benedikt XVI. má nemecký pôvod a je 

„príležitosť nastolenia jednoty“. Tieto čas dlhých rokov dôsledky rozdelenia 

slová znovu zopakoval vo svojej kázni a ktorý dnes hraje veľmi dôležitú úlohu 

na prvej omši, ktorú slúžil ako rímsky pri výstavbe jednoty Európy, dá nádej, 

pápež v Sixtinskej kaplnke vo Vatikáne že ocení dôležitosť daru jednoty... Z celého 

srdca mu želáme dlhý život, ako aj 

20. apríla. Vtedy vyjadril svoju zaangažovanosť 

do „práce“ bez „šetrenia síl Božiu pomoc pri plnení povinností“. Ten 

na obnovenie plnej a viditeľnej jednoty istý deň Posvätná synoda Ekumenického 

všetkých kresťanov“ a prehlásil, „že je patriarchátu sa rozhodla poslať do Ríma 

pripravený urobiť všetko, čo je v jeho delegáciu pozostávajúcu z efezského 

moci, aby podporil základnú vec ekumenizmu“. 

Podobne, v nedeľu 1. mája, keď metropolitu Gennadiosa a pergamskémetropolitu 

Chryzostoma, talianskeho 

8-2005 ZO SVETA 33

ho metropolitu Jána, aby sa zúčastnili 

na intronizácii nového pápeža, ktorá sa 

konala 24. apríla. 

Moskovský patriarcha Alexij II., 

hlava Ruskej cirkvi, zaslal do Vatikánu 

blahoprajný telegram ráno 20. apríla: 

„Úprimne dúfam, že Váš pontifikát 

bude venovaný rozvoju dobrých vzťahov 

medzi našimi Cirkvami a plodnému dialógu 

katolíkov a pravoslávnych. Ide tu 

ide o prvoradú úlohu, ktorá má zvláštny 

význam pre jednotu kresťanov. 

Naše Cirkvi na základe 

svojej autority 

a vplyvu sa musia snažiť 

hlásať kresťanské 

hodnoty. Sekularizovaný 

svet, ktorý stratil 

svoje duchovné znaky, 

viac ako nikdy predtým 

potrebuje naše 

spoločné svedectvo. 

Vyjadrujem nádej, že 

Vaša služba prispeje 

k realizácii tohto poslania“. 

Prímas Bulharskej 

cirkvi, patriarcha 

Maxim, zaželal novému pápežovi 

„dobré zdravie, prosperitu a úspech 

pri nastolení pokoja a spravodlivosti 

vo svete“, úvadza to agentúra BTA. 

Aténsky arcibiskup Christodulos, predseda 

Posvätnej synody Gréckej cirkvi, 

zvolenie Benedikta XVI. privítal s „pocitmi 

radosti a optimizmom“, uvádza sa 

v komuniké Posvätnej synody z 21. 

apríla. Arcibiskup Christodulos si želá 

„otvorenie bohosloveckého dialógu, ktorý 

bol zmrazený otázkou uniatov“. 

Rumunská pravoslávna cirkev tiež 

blahoželala k zvoleniu Benedikta XVI. 

v nádeji na „pokračovanie dobrých 

vzťahov s pravoslávnymi cestou dialógu 

a zmierenie Cirkvi, na ktorú nastúpil 

Ján Pavol II. Pápež Benedikt XVI. dobre 

pozná východné Cirkvi, preto dúfame, 

že dobré vzťahy s pravoslávnymi budú 

pokračovať aj počas jeho pontifikátu!“, 

prehlásil pre agentúru AFP hovorca Bulharského 

patriarchátu otec Konstantin 

Stoica. 

Srbská cirkev má podobne ako Ruská 

cirkev dosť napäté vzťahy s Vatikánom 

a čiernohorský metropolita Amfilochij 

„dúfa, že nový pápež Benedikt XVI. 

prispeje k pokračovaniu 

dialógu dvoch Cirkví. 

Joseph Ratzinger je 

vynikajúcim teológom, 

slávnym v kresťanskom 

svete“, prehlásil metropolita 

Amfilochije, ako 

to cituje agentúra Tanjug 

a pripomína návštevu 

Srbskej pravoslávnej 

cirkvi v Ríme pred 

dvoma rokmi. Vtedy sa 

uskutočnilo oficiálne 

stretnutie s kardinálom 

Ratzingerom, s ktorým 

prebehli „dlhé rozhovory o úlohe kresťanstva 

v modernom svete a o katolícko- 

-pravoslávnom dialógu“. „Počas rozhovorov 

sme sa dotkli všetkých problémov, 

ktoré ešte pretrvávajú medzi našimi 

Cirkvami. Hlavný je problém vo vzťahu 

k uniatom, ktorí tvoria jednu z hlavných 

prekážok dialógu“, prehlásil metropolita 

Amfilochije. 

Komentáre k zvoleniu nového pápeža 

uverejnila tlač v „krajinách pravoslávnej 

tradície“. Grécke noviny, známe 

svojimi nepriateľskými postojmi voči 

Rímu, píšu, že kolégium kardinálov 

zvolilo „pokračovateľa“, ktorý bude pokračovať 

v politike svojho predchodcu. 

34 ZO SVETA Odkaz svätého Cyrila a Metoda

Denník Ta Nea, ktorý je tribúnou pravice, 

považuje zvolenie za „„prechodnú 

vládu“, ktorá zabrzdí ekumenickú otvorenosť 

Jána Pavla II“. Noviny Eleftherotypia 

zdôrazňujú, že „veľkou výzvou, 

ktorá čaká na rímského biskupa je výzva 

dialógu medzi Cirkvami“ a pripomínajú, 

že nový pápež v roku 2000 horlivo bránil 

prvenstvo Rimskokatolíckej cirkvi. 

Denník To Vima tvrdí, že táto voľba sa 

„v pravoslávnom svete prijíma so skepticizmom“. 

„Pravoslávni očakávaju jeho 

prvé iniciatívy ... s chladom a opatrnosťou“, 

tvrdia noviny Apogevmatini. 

Ruská tlač predpovedá komplikácie 

vo vzťahoch medzi pravoslávnymi a katolíkmi: 

„Voľba konkláve nepredvída 

rýchle vyriešenie rozporov medzi Moskovským 

patriarchátom a Vatikánom“, 

píše dennik Gazeta v článku s názvom 

Pravoslávie proti pravoslávnym. Bol 

to kardinál Ratzinger, ktorý v r. 2000 

pripravil nótu Kongregácie pre učenie 

viery, aby pojem „sesterská Cirkev“ 

v dialógu s pravoslávnymi bol anulovaný. 

„Táto prekazila stretnutie Jána 

Pavla II. a patriarchu Alexeja II.“, pokračujú 

noviny. Naopak, diakon Andrej 

Kurjajev, profesor Inštitútu sv. Tichona 

v Moskve, má radosť zo zvolenia kardinála 

Ratzingera. Hovoriac o Benediktovi 

XVI. v komentári vysielanom rádiom 

Echo Moskvy 19. apríla ho vykresľuje 

ako „človeka zásadového, inteligentného, 

s ktorým je vždy radosť sa rozprávať. 

Je to človek, ktorý je otvorený dialógu 

s pravoslávnym myslením„, hovorí Kurjajev 

a dodáva: „V katolíckej cirkvi sú 

rôzne myšlienkové prúdy a keď zvolili 

pápeža, ktorého prioritou je hľadanie 

spoločného jazyka s Luterom skôr než 

s Cirkvou Jána Zlatoústeho a Sergeja 

Radonežského, vytvorí to ťažkosti na 

ceste nášho budúceho dialógu“. 

Francúzsko 

Stretol sa Zmiešaný výbor pre katolícko-pravoslávny dialóg 

50. stretnutie Zmiešaného výboru 

pre katolícko-pravoslávny dialóg 

vo Francúzsku sa uskutočnilo 

20. mája t.r. v sídle Ekumenického 

patriarchátu pri gréckej katedrále 

sv. Štefana na ulici Georges-Bizet 

v Paríži. Toto stretnutie, prvé po dvoch 

rokoch, predstavuje začiatok novej etapy 

dialógu po nedávnom uverejnení práce 

Zmiešaného výboru s názvom Katolíci 

a pravoslávni: otázka uniatstva. 

Na začiatku stretnutia pravoslávny 

tajomník Mochel Stavrou zdôraznil, že 

Zmiešaný výbor vstúpil do tretej fázy 

svojej histórie. Prvá fáza bola venovaná 

štúdiu problému spoločenstva Cirkví 

Západu a Východu v prvom tisícročí, 

druhá fáza sa zaoberala analýzou bolestnej 

a pálčivej otázky uniatstva. Na 

stretnutí sa rozhodlo, že ďalšia fáza sa 

bude zaoberať otázkou primátu Petra vo 

vzťahu k ekleziológii Cirkví. 

8-2005 ZO SVETA 35

Grécko 

Svetová konferencia v Aténach a nové nádeje dialógu 

12. mája t.r. sa v Aténach konala 

svetová konferencia, ktorú 

zorganizovala Svetová rada cirkví 

(Misia a evanjelizácia). V závere 

tejto konferencie, Brian Farrell, vedúci 

vatikánskej delegácie vyhlásil, že sa znovu 

začne oficiálny dialóg rimskokatolíckej 

a pravoslávnej Cirkvi. Mons. Farrell predpovedal 

zlepšenie vzťahov s Moskovským 

patriarchátom za pontifikátu Benedikta 

XVI. „Myslím si, že nastal čas, kedy môžeme 

budovať pozitívnejšie vzťahy“, povedal 

Mons. Farrell. Uviedol, že smolenský 

Bosna 

metropolita Kiril, predstaviteľ Oddelenia 

zahraničných stykov Moskovského patriarchátu, 

sa 24. apríla, po intronizácii 

nového pápeža, zúčastnil „dlhého súkromného 

rozhovoru“ s Benediktom XVI. 

Alexander Belopopskij, pravoslávny laik, 

koordinátor informačnej služby SRC, pre 

agentúru AFP povedal: „Úprimne dúfame, 

že nový pápež bude prístupný ekumenickému 

dialógu a že pápež Benedikt XVI. bude 

o ekumenizme hovoriť inak ako kardinál 

„Ratzinger““. 

Zničený monastier Žitomislič znovu opravený a vysvätený 

Monastier Žitomislič neďaleko 

Mostaru, zničený počas vojny 

1992-1995, bol znovu opravený 

a vysvätený 15. mája t. r. počas liturgie, 

na ktorej sa zúčastnilo asi 5 000 veriacich. 

Uvádza sa to v komuniké Srbského patriarchátu. 

Sv. liturgiu pod holým nebom 

slúžil patriarcha Pavle I., prímas Srbskej 

pravoslávnej cirkvi, s 21 biskupmi. Počas 

liturgie patriarcha kanonizoval 29 mučeníkov 

a vyznávačov viery, ktorí trpeli za 

vydávanie svedectva Evanjelia v 20. storočí. 

Monastier bol založený v r. 1219 prvým 

srbským arcibiskupom sv. Savom. 

Najstaršiemu chrámu na Blízkom Východe hrozí zrútenie 

Libanon 

Jednému z najstarších pravoslávnych 

chrámov na Blízkom 

Východe, ktorý je zasvätený sv. 

Jurajovi z Erze v Sýrii, hrozí zrútenie. 

Chrám sa nachádza na juhu 

Damašku neďaleko Svätej zeme, v regióne, 

kde žili sv. Kozmas a Damian a Maxim 

Vyznávač. Mesto bolo počas byzantského 

obdobia biskupským sídlom a dnes patrí 

do arcibiskupstva Basra (Antiochijský patriarchát). 

Chrám sv. Juraja bol postavený 

v roku 515 na mieste pohanského chrámu. 

Do 13. storočia sa v ňom nachádzali relikvie 

(mošči) sv. Juraja a bol dôležitým 

pútnickým miestom pre kresťanov i moslimov. 

V 19. stor. bol vážne poškodený 

v dôsledku zemetrasenia, kedy sa zrútila 

kupola a múry. Nová kupola bola vybudovaná 

na náklady ruského cára Mikuláša II. 

Na opravu chrámu bol vytvorený výbor sv. 

Juraja so sídlom v Basre, s cieľom zaobstarať 

finančné prostriedky na reštaurovanie 

chrámu, ktorý je dôležitý pre kresťanov na 

Blízkom Východe a zároveň je duchovným 

a architektonickým dedičstvom. 

SOP 299 - jún 2005. Z francúzštiny preložil 

Mgr. Pavel Tkáč, duchovný 

Viac informácii a fotografie k článkom 

zo sveta nájdete na web stránke 

http://www.orthodox.sk/news/zosveta/ 

index.html 

36 ZO SVETA Odkaz svätého Cyrila a Metoda

Intervium so stálym dopisovateľom 

Rozhovor s naším jubilujúcim dopisovateľom 

Mgr. Pavel Tkáč, rozprával sa Mgr. Michal Džugan 

Otec Pavel, ako 

si spomínate na svoje 

detstvo v súvislosti 

s Vaším neskorším 

smerovaním k duchovenskej 

činnosti? 

Moje detstvo nebolo 

radostné. Keď 

som mal tri roky, 

zomrela mi mama. 

Na druhej strane môj 

starý otec, ako aj 

otec, boli nábožensky 

založení ľudia. Otec 

sa každú nedeľu po 

večierni modlil so 

ženami ruženec a ja som 

bol pri ňom. Keď som vedel 

čítať, siahal som po zborníkoch 

na koruši, písaných 

ešte maďarským pravopisom 

a čítal som si ich. A keď som 

sa naučil azbuku, bral som 

zborníky písané cyrilikou, 

dokonca som z nich na večierni 

aj spieval. I keď som 

vyrastal v uniatskej rodine, 

stále som na Veľkom vchode 

počúval kňaza, ktorý nás 

oslovoval ako pravoslávnych 

kresťanov. Tieto slová 

sa mi tak vryli do pamäti, 

že ich počujem aj dnes. 

V našej dedine žili aj rímskokatolíci, 

ale my sme sa 

nazývali „rusnakmi“. Mali 

sme „ruskú cerkev“, „ruskú 

školu“, „ruského učiteľa“ 

a „ruského popa“. Tiež si 

spomínam, keď som hnal 

ako chlapec na pasienky kravy, cestou som si všímal 

kríže a už vtedy som videl, že sa naše „ruské kríže“ 

líšia od rímskokatolíckych, pritom som si uvedomoval, 

že naša viera je iná, než tá, ktorú mali rímskokatolíci. 

Keď som chodil do meštianky, jestvovali ešte hodiny 

náboženstva. Učili sme sa dejiny Cirkvi, ale už nápis 

na týchto učebniciach naznačoval, že sú to knihy 

rímskokatolícke a bol som prekvapený a frustrovaný, 

prečo sa ja „rusnák“ musím učiť z rímskokatolíckych 

kníh, učiť sa o Ignácovi z Lojoly a o rímskokatolíckych 

svätcoch. Logicky mi tu ako mladému človeku niečo 

nesedelo. Bol som „rusnák“, naša viera je ruská, teda 

taká ako je v Rusku. 

Keď nás náš „ruský pop“ opustil, kamarátil som 

sa tiež s rímskokatolíckymi chlapcami a tí ma pozvali 

do rímskokatolíckeho kostola, ale nepáčilo sa mi tam, 

lebo naša „ruská“ služba sa mi zdala krajšia. Po roku 

1950 sa mi dostala do rúk brožúrka, z ktorej som sa 

dozvedel o únií, že bola zavedená násilím v r. 1646 a že 

predtým boli naši predkovia pravoslávni. Vtedy som pocítil 

radosť, že sa naši dedinčania vrátili k viere našich 

predkov. Keď k nám prišiel pravoslávny kňaz, naďalej 

som pravidelne chodil so svojou rodinou do chrámu. 

Všimol si ma náš duchovný otec Dzuba a navrhol mi, 

aby som šiel študovať na Pravoslávnu bohosloveckú 

fakultu do Prešova, čo som s radosťou aj urobil a v r. 

1954 som nastúpil na spomínanú fakultu. 

8-2005 ROZHOVOR 37

Ako Vás ovplyvnilo štúdiom cudzích 

jazykov a možnosť siahnuť po zahraničnej 

pravoslávnej bohosloveckej literatúre 

v období, keď k tomu smerovaniu zriadenie 

v našom štáte nebolo veľmi naklonené? 

Už od malička som mal sklon k cudzím 

jazykom. Už počas vojny som sa 

naučil niekoľko nemeckých slov. Avšak 

dôsledne som začal jazyky študovať na 

bohosloveckej fakulte, kde som sa ako 

samouk začal učiť po nemecky, anglicky, 

francúzsky a španielsky. Ruština tam 

bola samozrejmosťou, lebo fakultu často 

navštevoval Jeho Preosvietenosť Dorotej, 

biskup prešovský, ktorý nám prednášal 

po rusky. 

Na fakultu chodili ruskí biskupi a prednášali 

nám na rôzne témy. Keď sa v Košiciach 

otvorila jazyková škola, začal som 

tam študovať, a to vždy od 3. ročníka po 

predošlých skúškach z druhého ročníka. 

Po záverečných skúškach na jazykovej 

škole som sa začal pripravovať na štátnu 

jazykovú skúšku z angličtiny na Jazykovej 

škole v Bratislave a neskôr z nemčiny na 

Jazykovej škole v Prešove. Obe skúšky 

som zložil. Taktiež som študoval francúzštinu 

na Jazykovej škole v Prešove, 

kde som za jeden rok vyštudoval 3. ročník 

v prvom polroku a 4. ročník v 2. polroku; 

štúdium francúzštiny som ukončil záverečnou 

skúškou. Španielčinu som prestal 

študovať, lebo som predpokladal, že sa 

mi do rúk nedostane španielska bohoslovecká 

literatúra, namiesto nej som začal 

ako samouk študovať rumunčinu, keďže 

Rumunská pravoslávna cirkev má bohatú 

pravoslávnu bohosloveckú literatúru. 

Už počas pôsobenia na farnosti som 

z nemčiny preložil Zborník prejavov z rokovania 

Pravoslávnej cirkvi a Orientálnych 

pravoslávnych cirkví v Utrechte, a to na 

požiadanie Metropolitnej rady v Prahe. 

Zo strany štátu mi neboli robené žiadne 

prekážky pri štúdiu jazykov. 

Ako si s odstupom času spomínate 

na roky 1968, ako aj na roky „nežnej 

revolúcie“ 1989-90 v súvislosti s Vaším 

postavením v našej miestne j Cirkvi? 

Spomínané roky mi pripadajú ako 

„Blitzkrieg“ proti našej Cirkvi. Naši veriaci, 

ako je staršej generácii známe, boli 

osočovaní, pravoslávni kňazi podplácaní 

a dokonca aj telesne napadaní. Mnohí 

boli bezradní a neistí a báli sa o budúcnosť 

svojich rodín. Ja som už vtedy nebol 

v pastoračnej činnosti. Niektorí duchovní 

prichádzali ku mne, aby si v Chemlone 

našli zamestnanie, ale ja som sa ich pýtal, 

či ich niekto vyháňa z farnosti. Povedali, 

že nie. Tak som im povedal: „Keď je to 

tak, nevzdávajte sa svojej farnosti“, a tak 

zostali na svojom mieste a ešte aj dnes 

tieto farnosti prekvitajú ako pravoslávne 

obce. Keďže naši neprajníci tvrdili, že 

pravoslávie je iba v Rusku, rozhodol som 

sa napísať seriál článkov o pravoslávnej 

Cirkvi vo svete. Nemal som však dostatok 

zdrojov o miestnych cirkvách, tak som 

začal písať na ústredia rôznych miestnych 

pravoslávnych Cirkví, aby mi poslali informačnú 

literatúru o ich cirkvách. Domnievam 

sa, že tento takmer dvojročný seriál 

článkov mnohých presvedčil a oslovil, čo 

konštatoval aj nebohý Presvietený vladyka 

Cyril, biskup michalovský. V tejto dobe 

sa mi do rúk dostal lexikón Jána Mateja 

Korabinského, v ktorom som zistil, že ešte 

v polovici 18. stor. bolo na Slovensku až 

126 pravoslávnych chrámov a uniatskych 

iba 16. Napísal som o tom aj článok do 

Odkazu sv. Cyrila a Metoda. 

V Chemlone som pracoval na Oddelení 

technických informácií; pri tomto oddelení 

bola aj technická knižnica. Okrem technických 

kníh sa tam nachádzalo aj veľa 

38 ROZHOVOR Odkaz svätého Cyrila a Metoda

historických diel, rôzne encyklopédie. Študoval 

som tieto knihy a výsledky svojho 

štúdia som uverejňoval v Odkaze sv. Cyrila 

a Metoda. Niektoré diela mi tiež poskytol 

o. Timothy Ware (teraz biskup Kallistos), 

ďalej o. Juraj Cap a iní darcovia. 

Na základe tohto štúdia som napísal 

ďalšie seriály, a to: „Na tejto skale - k 1100. 

výročiu smrti sv. Metoda, k 1000. výročiu 

pokresťančenia Rusi, Protopresbyter 

PhDr. Havrijil Kosteľnyk-mučeník za pravoslávnu 

vieru a ďalšie seriály. Z kníh som 

vtedy preložil Pravoslávie a náboženstvo 

budúcnosti (S. Rose), Pravoslávna Cirkev 

(Timothy Ware), Vybrané diela (prot. 

PhDr. Havrijil Kosteľnyk), Ako veríme 

(arcibiskup Pavel –Fínsko), Moja cesta do 

pravoslávia (o. Placide Desaille), Boh je 

živý (kolektív autorov). Všetko toto som 

písal a prekladal počas môjho dvadsaťpäť 

ročného pôsobenia vo funkcii technického 

prekladateľa a tlmočníka. Vďaka 

mojej práci v tejto funkcii som sa zdokonalil 

v angličtine, nemčine a francúzštine 

slovom i písmom do takej miery, že som 

dokázal prekladať a tlmočiť rôzne témy. 

Všetky moje tlmočnícke skúsenosti 

som potom využil aj pre našu miestnu 

pravoslávnu Cirkev pri návštevách rôznych 

hierarchov, najmä v roku 1988 počas návštevy 

ekumenického patriarchu Dimitrija, 

metropolitu Damaskina a gréckeho novinára 

pána Michalasa, ktorý u nás zbieral 

materiál pre svoju knihu Orthodoxia stin 

Tsekoslovakia (Pravoslávie v Československu). 

Roky 1989-90 hrozili katastrofou 

pre našu miestnu Cirkev. Uniati žiadali 

vrátenie aj tých chrámov a farských budov, 

ktoré si pravoslávni postavili po roku 1950. 

Aby sa tak nestalo, zorganizoval prot. 

Imrich Belejkanič, vtedajší riaditeľ Úradu 

Eparchiálnej rady v Prešove, demonštráciu 

pred budovou Slovenskej národnej 

rady. Mňa vybral ako „laika“, takže som 

bol prítomný na rokovaní s pracovníkom 

ministerstva kultúry. Vtedy som pred ním 

prehlásil: „Ja som bývalý gréckokatolík 

a do pravoslávnej Cirkvi som sa vrátil 

dobrovoľne a nikdy sa do gréckokatolíckej 

cirkvi nevrátim, podobne ako tie stovky 

(40 autobusov) pravoslávnych, ktorí sem 

prišli demonštrovať modlitbami proti 

nespravodlivému zákonu“. Poslanci NR 

sa zhodli na kompromise a uzniesli sa, že 

chrámy a farské budovy postavené po roku 

1950 budú patriť pravoslávnej Cirkvi. 

V dôsledku ťažkej situácie sa naši 

cirkevní predstavitelia obracali v tej dobe 

o pomoc na miestne pravoslávne cirkvi, 

a to predovšetkým k Ekumenickému 

patriarchátu, ku Gréckej pravoslávnej 

cirkvi, ; 

ako aj Americkej autokefálnej 

Cirkvi a Karpatoruskej eparchii, na Svetovú 

radu cirkví. Na odozvu začali k 

nám prichádzať rôzne zahraničné delegácie, 

ktorým bolo potrebné tlmočiť. 

Obrátili sa na mňa predstavitelia našej 

miestnej Cirkvi, zvlášť mitr. prot. Mgr. 

Ján Choma, riaditeľ Úradu Eparchiálnej 

rady Michalovskej eparchie. Uvedomil 

som si, že musím pomôcť, lebo keby sa 

obrátili na nepravoslávneho tlmočníka, ten 

by obsah stretnutí mohol donášať druhej 

strane. A tak som tlmočil arcibiskupovi 

Metodovi z Ekumenického patriarchátu a 

metropolitovi Emilianisovi zo SRC. Prichádzali 

aj nepravoslávni pracovníci SRC 

a rokovali s gréckokatolíckym prešovským 

biskupom. Mons. Jánom Hirkom, 

a ešte predtým s predsedom Konferencie 

katolíckych biskupov na Slovensku Mons. 

Tondrom zo Spišskej kapituly. Ťažko si 

predstaviť, že niekedy som tlmočil celý 

deň a potom som prekladal do druhej 

rodiny v noci a na druhý deň ma čakalo 

ďalšie tlmočenie. 

8-2005 ROZHOVOR 39

Za totality ste mali možnosť cestovať 

do zahraničia a navštíviť mnohé miestne 

pravoslávne Cirkvi. Na čo nikdy nezabudnete 

a čo sa Vám najviac vrylo do pamäti 

z týchto ciest? 

Navštevoval som predovšetkým západoeurópske 

štáty: Anglicko, Nemecko, 

Holandsko, Francúzsko a Belgicko a na východe 

Japonsko. S poľutovaním som zistil, 

že Rímskokatolícka cirkev v týchto štátoch 

zaniká. Tak napr. Francúz pán Dupont mi 

počas cesty autom po Francúzsku len tak 

z ničoho nič povedal: „Viete, že Francúz 

príde do kostola iba trikrát za život, a to 

keď je pokrstený, keď sa žení a keď prichádza 

na prvé sv. prijímanie?“ Mohol som sa 

o tom presvedčiť, na vlastné oči, v Paríži, 

Bruseli, v Holandsku, ale aj v Nemecku. 

Chrámy sú prázdne, a tak keď sa do 

niektorých mestských štvrti nasťahujú 

mohamedáni a odídu kresťania, tak títo 

predávajú chrámy mohamedánom. Povedal 

o tom aj metropolita Emilianos, keď bol v 

Michalovciach. V Anglicku je až 800 či 

1000 mešít. Na našu radosť rastie tam iba 

pravoslávna Cirkev. 

Peknú spomienku mám z Paríža, kde 

som navštívil pravoslávny chrám sv. Alexandra 

Nevského a v Tokiu chrám Zmŕtvychvstania. 

Tokio a Paríž majú niekoľko 

miliónov obyvateľov a rozprestierajú sa na 

veľkej ploche, ale aj napriek tomu s pomocou 

Božou som navštívil tieto pravoslávne 

chrámy. Sú prekrásne. 

Čo sa týka pravoslávnych krajín, tam 

som chodil s rodinou na rekreáciu. Navštívili 

sme Rumunsko, Bulharsko a Grécko. 

Majú tam pekné chrámy, ktoré sú otvorené 

po celý deň a veriaci do nich neustále prichádzajú 

zapáliť sviečky a pomodliť sa. 

Ste aktívnou súčasťou našej miestnej 

Cirkvi už od 50-tych rokov minulého storočia. 

Ako by ste v stručnosti zhodnotili 

dejinnú cestu našej miestnej Cirkvi od polovice 

minulého storočia až dodnes? 

Myslím si, že históriu treba brať v celej 

jej súvislosti. Dejinná cesta našej miestnej 

Cirkvi je cestou mučeníctva a vyznávačstva, 

a to počnúc vyhnaním žiakov sv. 

Metoda, potieranie pravoslávnej Cirkvi 

počas mnohých storočí, vnucovanie únie, 

po Prvej svetovej vojne jej oficiálne obnovenie, 

potom päť rokov snahy Slovenského 

štátu, Rímskokatolíckej a Gréckokatolíckej 

cirkvi o jej úplnú likvidáciu, potom jej 

obnovenie a udelenie autokefality, ale tiež 

prenasledovanie v rokoch 1968-69 a tiež 

v rokoch 1989-90. Ale Cirkev je Christovým 

telom a toto Telo nemôže byť zničené, 

môže byť iba mučené. Taká je dejinná cesta 

nielen našej miestnej Cirkvi, ale aj iných 

miestnych Cirkví počas histórie Cirkvi. 

Všade sa objaví nejaký démon, ktorý na 

ňu útočí, napr. v poslednej dobe to bola 

nešťastná Juhoslávia a jej cirkev. 

Máte možnosť a príležitosť osobne sa 

prihovoriť čitateľom nášho časopisu a veriacim 

našej miestnej Cirkvi. Čo by ste im 

chceli odkázať? 

Našim veriacim chcem odkázať, že sú 

hrdinami viery, pretože aj za najťažších 

podmienok si vo svojich srdciach zachovali 

pravú vieru pravoslávnu. Želal by som 

si, aby v každej pravoslávnej domácnosti 

bola na stole Svätá Biblia - prameň večného 

života. Chcem im odkázať, aby čítali pravoslávnu 

literatúru, najmä cirkevné dejiny 

a spisy svätých otcov. Prosím ich, aby sa 

za pravoslávnu vieru nehanbili, ale aby ju 

bránili, aby nesmútili, že naša miestna Cirkev 

je malá. Izraelsky národ bol tiež malý 

v porovnaní v pohanskými národmi a predsa 

zachoval vieru v jedného Boha. Verme 

Isusu Christu, ktorý nás utešuje: „Neboj sa 

malé stádo, lebo zaľúbilo sa vášmu Otcovi 

dať vám kráľovstvo“ (Lk 12, 32). 

40 ROZHOVOR Odkaz svätého Cyrila a Metoda

Jubileum 

Náš stály dopisovateľ sa dožíva 

požehnaného životného jubilea 

Sedemdesiat rokov pozemského života sa 

v týchto dňoch dožíva náš stály dopisovateľ, duchovný 

otec Mgr. Pavel TKÁČ z Humenného. 

Náš jubilant sa narodil 11. júla 1935 v Michaľanoch, 

okres Trebišov. Pochádzal z roľníckej 

rodiny. Ešte v útlom veku, v roku 1938, mu 

zomiera mama. 

Fotografia z farnosti, kde otec Pavel pôsobil 

Po ukončení stredoškolského vzdelania a absolvovaní 

jednoročného prípravného kurzu na gymnáziu 

nastúpil v roku 1955 na štúdium teológie na 

Pravoslávnej bohosloveckej fakulte v Prešove, ktorú 

absolvoval s vyznamenaním v roku 1959. Už počas 

štúdia ho zaujímali cudzie jazyky, ktoré študoval 

súkromne. Po absolvovaní vojenskej služby v rokoch 

Pri tlmočení na jednej z cirkevných náštev 

1960-61 prijal 24. februára 1962 v pravoslávnom 

chráme v Trnave pri Laborci sv. tajinu manželstva 

s učiteľkou Bernádou Štofovou. 

17. marca 1962 prijal 

v biskupskej kaplnke v Prešove 

chirotóniu na diakona 

a v nedeľu 18. marca 1962 

bol v kaplnke Pravoslávnej 

bohosloveckej fakulty 

v Prešove chirotonizovaný 

preosvieteným vladykom 

Dorotejom, pravoslávnym 

biskupom prešovským, na 

kňaza. 

Otec Pavel bol 1. apríla 

1962 menovaný za správcu 

Pravoslávnej farnosti 

v Slavkovciach, okr. Michalovce. 

Za svoju dušpastiersku 

prácu bol vyznamenaný 

nosením nabedernika. Svojej 

záľube – cudzím jazykom sa 

venoval aj naďalej a prehlboval 

si vedomosti z angličtiny, 

nemčiny, francúzštiny, 

ruštiny a španielčiny. Počas 

svojho pôsobenia na farnosti 

v Slavkovciach otec 

Pavel pracuje na prekladoch 

cudzojazyčných textov pre 

potreby Cirkvi a v roku 

1966 je menovaný do teologickej 

komisie pre prípravu 

dialógu s monofyzitskými 

cirkvami. 

Zo zdravotných dôvodov 

v marci roku 1968 opúšťa aktívnu 

dušpastiersku službu, 

ale je úplne oddaný a nápomocný 

Cirkvi práve svojím 

talentom pre cudzie jazyky. 

Ochotne robí tlmočníka pri 

zahraničných návštevách, je 

prekladateľom rôznych kníh, 

publikácií, správ zo sveta. 

8-2005 SPOLOČENSKÁ KRONIKA 41

Táto jeho práca je neúnavná a aktívna aj v tomto jeho požehnanom veku, o čom svedčia 

aj stránky nášho časopisu, ktorého prispievateľom je už viac ako štyri desaťročia. 

Za zásluhy pri budovaní našej miestnej Cirkvi bol náš jubilant pri príležitosti 1100. 

výročia smrti sv. Metoda, arcibiskupa moravského (885-1985), vyznamenaný rádom 

sv. Cyrila a Metoda 3. stupňa a pri príležitosti 50. výročia založenia Pravoslávnej bohosloveckej 

fakulty aj pamätnou medailou našej fakulty. 

Pri tejto príležitosti nášmu jubilantovi ďakujeme za jeho obetavú a horlivú prácu 

v Cirkvi a želáme jemu i jeho blízkym do ďalších dní života Božie požehnanie, veľa 

duchovných a telesných síl, zdravia, lásky a pokoja. Nech milostivý Hospodin vedie 

jeho kroky, nech mu žehná a dá mu všetko, čo je potrebné k jeho spáse. 

Na mnohaja i blahaja lita! 

redakcia a spolupracovníci 

Jubileum 

Spomíname 

Blahoželanie k 50-ke 

Dňa 12. júla sa brat v Christu, Ján KNIŽKA, člen revíznej 

komisie pri Pravoslávnej cirkevnej obci vo Vernári, dožil 

svojich krásnych 50-tín. 

Touto cestou mu ďakujeme za prácu, ktorú vykonal pre 

cirkevnú obec a do ďalších rokov mu želáme predovšetkým dobré 

zdravie, radosť a Božie požehnanie. 

„Na mnohaja i blahaja lita!“ 

Správca a veriaci PCO vo Vernári 

Posmrtná spomienka 

16. júna 2005 nás navždy opustil brat JÁN HARAJBIČ, 

člen kurátorského zboru v Klenovej. Nebohý sa narodil 15. 

12. 1937 a takmer celý svoj život venoval pravoslávnej Cirkvi 

aj so svojou manželkou Annou, ktorá ho vo všetkom podporovala. 

Bol kurátorom a človekom na pravom mieste. Vždy 

chránil sväté Pravoslávie; vždy, keď bolo treba, neochvejne 

stal za svojím a nepochyboval o správnosti svojich rozhodnutí. Hoci 

mal krátko pred operáciou, ktorá mu mala pomôcť, Božia vôľa bola 

taká, aby vstúpil do večnosti skôr. A hoci nám všetkým, ktorí sme ho poznali, je ťažko na duši 

pri pomyslení na to, že tu už nie je s nami, i napriek tomu musíme rešpektovať túto skutočnosť, 

lebo Boh „určil človeku jeho dni... a položil hranicu jeho života“ (Jób 4, 5). 

Stratili sme vzácneho človeka, ktorý nám veľmi chýba. Preto Ťa prosíme, Bože, zmiluj sa 

nad dušou brata Jána. Odpusť mu jeho hriechy a vynahraď mu jeho dobrotu, lásku a obetavosť. 

Pohreb za účasti najbližšej rodiny, príbuzných, známych a veriacich z farnosti Klenová vykonali: 

prot. Mgr. Michal Hrustič - rodák a príbuzný nebohého a miestny duchovný prot. Mgr. 

Ján Biloruský. 

Lúčime sa s nebohým bratom Jánom slovami starozákonného mudrca: „Bol si milý Bohu, 

milý ľuďom, milý svojej rodine a preto tvoja pamiatka ostáva v našich srdciach...“. 

Blaženyj pokoj i vičnaja jemu pamjať! 

správca PCO v Klenovej a kurátorský zbor. 

42 SPOLOČENSKÁ KRONIKA Odkaz svätého Cyrila a Metoda

Firma ReArt - František BOLFA, 

reštaurátorský Ateliér ponúka: 

Umelecko-remeselné práce - maľovanie interiérov chrámov, obnova 

fasád, zlátenie na vysoký lesk, štukatérske práce, imitácie mramoru, 

písmomaliarske a rezbárske práce, ozvučenie chrámov a elektroinštalatérske 

práce. 

Reštaurovanie - reštaurovanie oltárnej architektúry a ikonostasov, 

oprava a ladenie organov, reštaurovanie nástenných malieb, tabuľových 

a závesných obrazov, maľovanie a tvorba dobových technologických kópií 

a ikon (13. - 19. stor.) - možnosť osobnej odbornej konzultácie. 

Stavebné práce - murárske a obkladačské práce, realizácia nových 

štruktúrovaných omietok (Terranova, Caparol…), odvlhčenie budov - podrezanie 

muriva, sanačné omietky, pokrývanie striech a veží, tesárske, 

lešenárske práce a práce s horolezeckou technikou. 

Ponúkame zľavu, stopercentnú kvalitu a dlhoročnú záruku. 

Telefón: 035/6593 139, 0905 389 162, 

E_mail: reart@szm.sk Internet: www.reart.szm.sk 

ODKAZ 

sv. CYRILA 

a METODA 

Mesačník Pravoslávnej 

cirkvi na Slovensku 

Ročník LI/2005 

ISSN 0139-9012 

Cena 15,-Sk 

08 

05 

ЗAПOВІТ 

св. КИРИЛA 

и MEФOДІЯ 

Vydáva: Metropolitná rada Pravoslávnej 

cirkvi na Slovensku. 

Redakcia: Bayerova č. 8, 080 01 Prešov, 

telefón: 051/7724 736, 

e-mail: ocam@orthodox.sk 

web: www.ocam.orthodox.sk 

skype: ocam_orthodox 

Šéfredaktor: Mgr. Michal Džugan 

Korektúra: Mgr. Dana Kojnoková 

Vychádza 12-krát do roka. 

Tlač: Tlačiareň svidnícka, spol. s r. o. 

čat. Nebiljaka 121/18, 089 01 Svidník 

Ročné predplatné 180,- Sk, 

polročné predplatné 90,- Sk. 

Objednávky na predplatné prijíma: 

Redakcia Odkazu sv. Cyrila a Metoda, 

Bayerova 8, 080 01 Prešov, 

Úrad metropolitnej rady 

na tel. č.: 051/7724 736 

a každý pravoslávny farský úrad. 

Povolené SÚTI č. 15/0 z 27. 12. 1972. 

Číslo indexu: 49 442. 

Nasledujúce číslo 9/2005 vyjde 

15. septembra 2005

Milovaní otcovia, bratia a sestry v Christu! 

V mene veriacich Pravoslávnej cirkevnej obce v Ladomirovej, 

dovoľujem si Vám oznámiť a zároveň Vás pozvať 

na tradičný 

odpustový sviatok 

na počesť Sťatia (Usiknovenija) čestnej hlavy 

svätého proroka Jána Krstiteľa, 

Program bohoslužieb: 

10. septembra 2005, sobota 

17.00 hod. Posvätenie vody pri studni 

17.50 hod. Privítanie pútnikov 

18.00 hod. Vsenočné bdenie 

- molebny a panychídy 

21.00 hod. Akafist k sv. Počajevskej ikone 

Božej Matky 

22.30 hod. Molebny a panychídy 

23.30 hod. Akafist k sv. Jánovi Krstiteľovi 

11. septembra 2005, nedeľa 

POZVÁNKA 

ktorý sa uskutoční 

v dňoch 10. - 11. septembra 2005 

v Ladomirovej 

01.00 hod. Modlitby k svätému prijímaniu 

03.00 hod. Prvá svätá liturgia 

05.00 hod. Akafist k sv. Pantelejmonovi 

06.30 hod. Druhá svätá liturgia 

- molebny a panychídy 

09.15 hod. Slávnostná svätá liturgia 

- myrovanie a obchod okolo chrámu 

Prot. Mgr. Eliáš Sovič, 

duchovný správca PCO v Ladomirovej

August - MesaÄnÃ­k Odkaz sv. Cyrila a Metoda

Create successful ePaper yourself

Delete template?

Save as template?

August - MesaÄnÃk Odkaz sv. Cyrila a Metoda