PDF - 5,7MB - Slováci vo svete

IVSPOMIENKY SLOVENSKÝCH OSOBNOSTÍV apríli tohto roku pri zasadaní česko-slovenskej komisie historikovv Banskej Bystrici otvoril seminár pre verejnosť emeritnýprofesor Katedry histórie Fakulty humanitných a prírodnýchvied Univerzity Mateja Bela, Július Alberty.Tohoročný jubilant, narodil sa 19. augusta 1925 vo VyšnejPokoradzi, vydal v minulom roku veľmi zaujímavé spomienky,v ktorých rekapituloval svoju životnú cestu. Pochádzalz maloroľníckeho prostredia. Ľudovú školu navštevoval v rodnejobci, gymnaziálne štúdiá začal v Rimavskej Sobote, ale poviedenskej arbitráži, keď bola oblasť, v ktorej sa nachádzaRimavská Sobota, odstúpená horthyovskému Maďarsku, pokračovalv Tisovci.Vysokoškolské štúdium histórie začal v roku 1943 v Bratislave.Podrobne píše o svojich prednášajúcich – DanieloviRapantovi, Alexandrovi Húščavovi, Branislavovi Varsíkovia ďalších známych menách slovenského univerzitného prostredia.Evokuje atmosféru študentského života vo vojnovejBratislave. K povinnostiam študentov patrilo napríklad cezprázdniny robiť mlatobného komisára, ktorý zapisoval preNajvyšší úrad pre zásobovanie množstvo vymláteného obilia.Opisuje ako prežíval Slovenské národné povstanie v oblasti,ktorá hraničila s Maďarskom. Tam v tom čase SzálásihoŠípové kríže zvrhli režim Mikuláša Horthyho a prevzali moc.Pútavo zobrazuje prechod frontu v rodnej obci. Ešte pred dokončenímštúdia nastúpil cestu stredoškolského učiteľa, lebonajmä na prinavrátených územiach chýbali kvalifikovaní učitelia.Pôsobil v Lučenci, v Brezne, v Banskej Bystrici. Vďakasvojim pedagogickým schopnostiam sa stal krajským inšpektorombanskobystrického kraja. Po založení Vyššej pedagogickejškoly v Banskej Bystrici stal sa jej profesorom, pôsobiltu tiež ako prodekan i dekan. Ako tridsaťdvaročný sa stal najmladšímdekanom na Slovensku. Po organizačných zmenáchstal sa prvým dekanom na Pedagogickej Fakulte v BanskejBystrici. V čase normalizácie, z politických dôvodov, muselukončiť svoje pôsobenie pedagogického a vedeckého pracovníka.Od jesene 1973 sa stal technicko-hospodárskym pracovníkomOblastnej galérie v Banskej Bystrici a pracoval tam aždo odchodu na dôchodok v roku 1985. V spomienkach píše ajo publikáciách, na ktorých sa, v tomto období, ale aj v dôchodku,autorsky podieľal.Vo svojich spomienkach podrobne opisuje, ako sa vyvíjaloškolstvo na Slovensku, priebeh často nepremyslených zmien,napríklad školská reforma z roku 1953, ktorá v snahe nasledovaťsovietsky vzor, devalvovala úroveň nášho strednéhoškolstva. Kritizuje aj chybné experimenty v oblasti učiteľskéhovzdelávania.Július Alberty opisuje svojich kolegov i ľudí, s ktorými prichádzaldo styku v rôznych obdobiach života. Pri niektorýchpíše len krstné meno a iniciálu. Je to škoda, lebo u mien akoboli povereníci školstva Ondrej Klokoč či Ernest Sýkora, alebostredoslovenský tajomník strany Rudolf Cvik, si čitateľ vie dosadiťpriezvisko, ale pri ďalších už nie. Iste, väčšina zo spomínanýchosôb už dnes nežije, ale mnohí príbuzní menovanýchby takto viac vedeli o svojich blízkych, ktorí patrili do okruhuJúliusa Albertyho.Zaujímavo vysvetľuje svoj vzťah ku Komunistickej straneSlovenska a jej politike. Podrobne rekapituluje udalosti rokov1968-70 a svoje postoje z pohľadu dekana pedagogickej fakulty.Nezamlčiava perzekúcie voči svojej osobe a v tej súvislosti anichovanie niektorých ľudí z pedagogickej fakulty a straníckehoaparátu, ktorí v normalizácii videli príležitosť na svoj kariérnypostup. Na druhej strane spomína aj statočných ľudí, ktorímu pomohli, ako regionálny historik Július Bolfík, zamestnanecONV z Rimavskej Soboty, alebo jeho niekdajší spolužiakz gymnázia, riaditeľ banskobystrickej galérie, Ján Paľo.Július Alberty vo svojich spomienkach prináša aj úsmevnéhistorky, napríklad ako pašoval pre manželku pletené šaty,ktoré jej v Budapešti zakúpil z ušetrených diét. Z obavy predkontrolou si vzal na seba vykasané dámske šaty a na to si obliekolkošeľu s viazankou.V závere knihy spomína svoje postoje k novembru 1989 a rehabilitácii,ktorá mu umožnila návrat na fakultu.Knižka veľmi dobre dokladá atmosféru, ktorá v slovenskomstredoškolskom školstve panovala najmä v povojnovýcha v päťdesiatych rokoch. Pre záujemcu o začiatky vytváraniavysokoškolského štúdia v Banskej Bystrici je neoceniteľnásvojimi informáciami. Verím, že kniha zaujme nielen historika,ale aj mnohých niekdajších študentov, ktorí v rokoch pedagogickéhopôsobenia Júliusa Albertyho patrili medzi jehoposlucháčov.Vojtech ČelkoJÚLIUS ALBERTYHISTORIK V PRÚDE ČASUÚRYVOKPolitické orgány nariadili budúcej ZOKSS novú analýzu, na ktorú sa odvolávalaj môj prepúšťací dekrét. Robili jutakí členovia KSS – zamestnanci, ktorínemali priamy podiel na dianí, sledovaliho len „spoza plota“, alebo o udalostiachlen počuli a nemali ani osobnostnépredpoklady orientovať sa v pomerocha hodnotiť ich. Analýzu som náhodoučítal. Bola to slohová práca v duchuPoučenia z krízového vývoja. Koncomroka 1970 už v réžii nového vedenia pedagogickejfakulty prebehlo tzv. pracovno-politickéhodnotenie. Pre väčšinuriadiacich pracovníkov bol zámer pracovnestíhať ľudí za ich zmýšľanie a politicképostoje neprijateľný, ale aktívnesa proti nemu nepostavili. Začas prepúšťaniezo zamestnania blokoval výborROH na čele s Fridrichom Baníkom. Odjanuára 1971 sa aj tento orgán deštruovala dezignovaní zamestnanci sa prepúšťali„so súhlasom ROH“.Za stratou členstva v KSS a funkcie dekanasom vôbec nebanoval. Bol som alepresvedčený, že tie roky bezhlavého presadzovaniastraníckej personálnej politikyv 50. rokoch boli už dostatočnou skúsenosťounevracať sa k praktikám, ktorénemali nič spoločné s právom na prácu.Som presvedčený, že som z funkcie odišieldôstojne, so cťou, s čistými rukamia svedomím.Veľmi rýchlo som ale zistil, že som sa staldruhoradým človekom. S nastupujúcimdekanom som sa dohodol, že predbežnea dočasne prejdem na Ústav pre regionálnyvýskum (v takomto znení somdostal aj prekladací dekrét) a okrem bádateľskejpráce budem i naďalej vykonávaťpedagogické povinnosti v bývalomrozsahu. Súhlas dekana bol ale falošný,lebo už v prvej situačnej správe na ministerstvonapísal, že ma „vyradí“ z vyučovaciehoprocesu. Nielen prednášky,ale akýkoľvek styk s poslucháčmi sommal zablokovaný, čím som sa dostal doneočakávanej a ťažkej situácie pre svojzáväzok Slovenskej historickej spoločnosti,že sa začnem zaoberať historickoudemografiou, aby sa Slovensko mohloprezentovať v Roku svetovej populácie(1975), a aby sa na Slovensku tentomoderný odbor histórie začal kreovať.Počítal som so spoluúčasťou poslucháčovcez seminárne a záverečné práce.