Nemocnice Nový Jičín otevřela nový pavilon s PET CT pracovištěm

Ako prebiehajú Vaše prípravy na trojmesačnépobyty?Nijako špeciálne, človek musí absolvovaťvšetky potrebné očkovania, pozháňať dobrúpálenú medicínku – najlepšia je domáca52 percentná – a efektívne sa pobaliť, keďžev rámci takýcho krajín je veľká reštrikciana hmotnosť batožiny a možnosti nakupovaniasú dosť obmedzené.Aké očkovania a povolenia ste si predodchodom musela vybaviť?Z očkovaní je to žltá zimnica, ktorá je voväčšine afrických krajín povinná, ostatnésú doporučované ako napr. brušný týfus,hepatitída A a B, vakcína proti meningokokom,besnota, tetanus a profylaxia malárie.Z povolení vstupy do krajín, pracovné vízaa pod. vybavujú logisti priamo v Afrike,komunikuje sa mailom.Ste neplatení dobrovoľníci, alebo sinormálne zarábate?Zväčša si ľudia myslia, že sa tam nenormálnezarába a to je hlavný dôvod vycestovania,no nie je to tak. Závisí to od organizácie.My sme dostávali „plat“, vďakaktorému sme boli schopní pokryť povinnévýdavky tu na Slovensku – nájom, hypotéku,poistenie, odvody a ďalšie poplatky.Aký bol Váš bežný deň?Vstávali sme okolo siedmej, keď konečnevyšlo slnko. Okolo 8,15 – 8,30 hodiny smemali ranné vizity na oddeleniach. Potomsa robili plánované výkony- operácie, zákroky,pomedzi to akútne veci ako pôrody,ambulancia a USG vyšetrenia. Potom smesuplovali clinical officerov na všeobecnejambulancii prvého kontaktu, kde smedenne vyšetrili okolo sedemdesiat až stodvadsaťpacientov. Mali sme pauzu na obedokolo 13,00 hodiny, kedy bolo vonkuneskutočne horúco, potom sme pokračovaliaž do večera, kým sme nedoriešili poslednéhopacienta a kým nezapadlo slnko.Veľakrát sme končili o siedmej večer, keďuž bola tma. Každú noc, aj cez víkendy,sme mali pohotovosť na oddelení, takžepráca nonstop. Jedine v nedeľu sa robililen vizity a akútne stavy. Bolo to často dosťvyčerpávajúce.Takže ste boli „doktorka pre všetko“.Tam sa nerozlišuje, či je niekto lekár takýalebo onaký. Gro mojej práce spočívalov tom, čo robím na Slovensku, ale vyskytlisa situácie, že bolo potrebné napraviťrameno, vytrhnúť zub, vybrať korálkuz ucha či amputovať končatinu… Vtedy sana špecializáciu nepozerá, každý robí to,čo zvládne.Ako ste spolupracovali s miestnymilekármi?V nemocnici pracoval len jeden sudánskylekár, ktorý bol zároveň riaditeľomnemocnice. Bez vzájomnej pomoci sato nedá, aj keď sa nám niekedy názoryna liečbu dosť rozchádzali. Museli smesa rešpektovať. Našťastie sme tam bolidobrý slovenský tím, spolu so mnou tambol aj môj zvolenský kolega a veľmi dobrýkamarát Julko Pántik a istý čas ešte jednaslovenská doktorka Katka, takže sme sivystačili.Zažila ste tam niečo, čo Vás hlbšiezasiahlo?Prvýkrát v živote sa mi stalo, že mi zomrelapacientka. Veľmi to mnou otriaslo,nebolo jej pomoci, bol to výsledok pôrodudoma, päť dní nosila mŕtve dieťa in utero,dostala sepsu. Na tretí deň po cisárskomreze sme ju stratili. Mala len dvadsať rokov.Bolo to hrozné, keby boli prišli skôr, nemuseloto tak zle dopadnúť. Trpká skúsenosťbohužiaľ nebola jediná. Dodnes mám tiesituácie pred očami.Ranná vizita na gynekologicko-pôrodníckom oddeleníAko sa miestni vyrovnávajú so smrťou?Obyvatelia zažili veľa zabíjania, od roku1955 žili a žijú v permanentných vojnácha konfliktoch, určite ich to poznačilo.Život u nich nemá žiadnu cenu. Keďniekto zomrel, hneď ho zabalili do plachtya zakopali do najbližšej vykopanej jamy.Takmer bez akýchkoľvek emócií. Jednoduchopre nich je smrť prirodzená súčasťživota. Hrôzostrašné pre mňa bolo zistenie,že keď zomrela manželka napríklad pripôrode a nedala mužovi ešte potomka, jejrodina mu bola povinná vydať ďalšiu ženuz rodiny – dcéru, neter a pod. Muž pretovôbec tragicky stratu partnerky nevnímal,veď mal zaručenú náhradu.Máte aj veselú skúsenosť, spomienku?Požiadanie o ruku po pätnásť minútovejkonverzácii, to mi vyrazilo dych.Čo ste si z Afriky odniesla?Afrika ma naučila sa tešiť z maličkostí, vážiťsi veci ako potraviny, vodu, čo považujemeu nás za samozrejmosť. Páčila sa mi tásúdržnosť ľudí, napriek tomu, že sa medzisebou nepoznajú, kedykoľvek sa pristavia,podajú si ruky, prehodia pár slov. Je tokrásne a to mi tu doma najviac chýba.Ako to bolo s vodou a hygienou?V areáli nemocnice je vykopaná studňaa vďaka nej sme mali dostatok vody. Na pitiesme ju museli filtrovať cez uhlíkové filtre,pre istotu. Sprchovali sme sa v prírode,v takej provizórnej sprche a lá Flinstonovci– betónová zatočená stena. Romantika podholým nebom. Že je obsadená, sme demonštrovaliprehodeným uterákom. Na WC sazvykalo ťažšie, bola to klasika na bulharskýspôsob, také krásne dve červené „kadibúdky“vedľa seba s vykopanou dierou do zeme.Zakaždým, keď sme museli ísť na potrebu,sme sa najprv museli dobre poobzerať, čitam nevyrušíme nejakého hada, alebo škorpióna.Bolo to niekedy celkom adrenalínové.Naučili ste sa počas pobytu miestnezvyky, reč, tradície?Po pár týždňoch sme boli schopní sadohodnúť miestnym dialektom. JazykomDinka s pacientmi, alebo si vypýtať kávuna lokálnom trhovisku, čo miestnych dosťprekvapilo a zároveň potešilo. Čosi násnaučili aj o ich rodinách. Napríklad čím jemuž bohatší, tým väčší počet žien si môžedovoliť. Dievčatá sú zárukou blahobytu,pretože sa kupujú za kravy, ktoré sú symbolombohatstva pre miestnych obyvateľov.Čím lepšia žena, tým viacej kráv, niekedyza tie vzdelané a pekné dajú aj dvesto ažtristo kráv. Keď si predstavíme, že jednakrava stojí okolo tristo amerických dolárov,je to celkom dobrá suma. Napríklad ajo operáciách žien rozhodovali výlučnemuži – manžel, otec, švagor, syn, strýko.Žena sa za seba nemohla rozhodnúť sama.Ktoré miesta v Afrike ste navštívilia ktoré sa Vám najviac páčili?Afrika je nádherný kontinent, ktorý maveľmi očaril. Každé miesto je svojimspôsobom špecifické. Mne sa najviac páčilov Tanzánii, konkrétne na ostrove Zanzibar,to bol pre mňa raj na Zemi. Ale je tam ešteveľa krajín, ktoré dúfam, že ešte budemmať možnosť navštíviť.Nemocnice43