DAB_70_final_web

Divadlo 

Andreja Bagara 

v Nitre 

Nitra —— 2019

Divadlo 


v Nitre

OBSAH 

Predslov 

Slavka Civáňová 

13 

Nová 

budova, 

101 

Jan Antonín 

Pitínský 

217 

Súpisy 


Na ceste 

15 

nové nároky 

Jaroslav Dóczy 

v Nitre 

Miroslav Ballay 

Interné angažmán 

289 

k Nitrianskemu 

hercov, režisérov, 

krajovému divadlu 

podľa Vladimíra Štefka 

spracoval Miro Zwiefelhofer 

Divadelné 

adaptácie 

Marta Žilková 

111 

Divadelné 

festivaly 

v divadelnej 

223 

výtvarníkov 

a dramaturgov 

1949 — 2019 

Divadlo Andreja Bagara v Nitre — 70 

Autori štúdií: Miroslav Ballay, Slavka Civáňová, Jaroslav Dóczy, 

Walter Nagy, Peter Oravec, Miro Zwiefelhofer, Marta Žilková 

S použitím publikácie Vladimír Štefko: Divadelná 

Nitra, vydavateľstvo Obzor, Bratislava, 1989. 

Zostavila: Slavka Civáňová 

Lektoroval: Vladimír Štefko 

Režisér 

Pavol Haspra 



Režisér 

Karol Spišák 



Hosťovské réžie 

Miloša Hynšta 



Bednárikovské 

obdobie – „zlaté“ 

80. roky 

Walter Nagy 

27 

41 

59 

69 

Obľúbené 

komédie 


Deťom 

to najlepšie 


Muzikál 

à la Nitra 

Peter Oravec 

Svetozár 

Sprušanský – 

dramaturg 

a režisér DAB 


Výnimočné 

127 

145 

155 

185 

207 

Nitre 


Významné 

nitrianske 

divadelné 

osobnosti 


Budúcnosť 

– vízie 


Logá 

a vizuály 

v histórii 

divadla 

Summary 

229 

257 

272 

275 

Zoznam interných 

zamestnancov 

DAB v Nitre 

k 1. 9. 2019 

Inscenácie 

1949 — 2019 

Vyznamenania 

a ocenenia divadla, 

inscenácií, tvorcov 

a účinkujúcich 

hercov 

Účasť 

na festivaloch 

v zahraničí 

291 

293 

314 

318 

Design: Marek Kianička 

© Divadlo Andreja Bagara v Nitre a Divadelný ústav v Bratislave, 2019 

ISBN 978-80-8190-059-4 

Veľ ké 

sťahovanie 

divadla 

Peter Oravec 

95 

inscenácie 

zahraničných 

režisérov 


Zoznam 

použitej 

literatúry 

286

12 13 Divadlo Andreja Bagara v Nitre 1949 —— 2019 

70 

Predslov 

Úlohou divadelnej histórie a kritiky je aj systematicky 

pripomínať významné udalosti a výročia slovenských 

divadiel. 70. výročie založenia Divadla Andreja Bagara 

v Nitre takýmto významným výročím nesporne je. 

A práve pri tejto príležitosti sa zrodila myšlienka pripraviť 

publikáciu, ktorá by dokumentovala 70 rokov života 

nitrianskeho divadla, jeho históriu, významné osobnosti, 

inscenácie a udalosti. 

Publikácia s názvom Divadlo Andreja Bagara v Nitre ‒ 70 pútavým 

spôsobom oboznamuje širšiu verejnosť s históriou, 

významnými inscenáciami, osobnosťami a udalosťami 

nitrianskeho divadla od jeho založenia v roku 1949 až po 

súčasnosť. Cieľom kolektívu autorov bolo, aby publikácia 

bola z faktografického hľadiska prínosná pre odbornú verejnosť, 

ale aby bola zároveň zaujímavá pre bežného čitateľa, 

najmä vďaka prehľadu o tvorbe divadla, bohatému 

fotografickému materiálu o inscenáciách a osobnostiach. 

Publikácia nadväzuje na významnú publikáciu Vladimíra 

Štefka Divadelná Nitra, ktorá dôsledne mapuje históriu 

nitrianskeho divadla do roku 1987. Pri príprave publikácie 

k 70. výročiu autori z tejto knihy vychádzali a zároveň 

sa pokúsili spracovať obdobie DAB v Nitre po roku 

1987, ktoré nie je doteraz komplexne zachytené v žiadnej 

odbornej práci. Autori (Miroslav Ballay, Slavka Civáňová, 

Jaroslav Dóczy, Walter Nagy, Peter Oravec, Miro Zwiefelhofer, 

Marta Žilková) spolupracujúci na publikácii pôsobia 

v oblasti divadelnej teórie, kritiky, estetiky, dramaturgie 

a manažmentu, všetci sú pôvodom z Nitry, s veľkým 


vzťahom k nitrianskemu divadlu a majú doslova zažité 

takmer všetky inscenácie a obdobia DAB v Nitre, ktoré 

sú v publikácii spracované. Koncept publikácie sa vyvíjal 

postupne a je kombináciou troch rôznych prístupov a pohľadov 

na históriu divadla: 1) významné obdobia divadla, 

2) režijné osobnosti, 3) žánrové špecifiká/dramaturgické 

línie tvorby DAB. Súčasťou každej kapitoly je bohatá obrazová 

časť, ktorá obsahuje archívne fotografie z inscenácií 

DAB v Nitre (predtým Nitrianskeho krajového divadla, 

Krajového divadla Nitra) z rokov 1949 ‒ 2019, fotografie 

významných osobností a dôležitých udalostí, ale aj skeny 

plagátov, návrhy kostýmov a scén či fotografie makiet 

scénografií vybraných inscenácií. Okrem toho publikácia 

ponúka aj podrobný súpis faktografických údajov: zoznam 

premiér 1949 ‒ 2019, zoznam umeleckých pracovníkov 

a riaditeľov divadla, významné ocenenia, účasť na 

festivaloch v zahraničí a pod. 

Tvorba Divadla Andreja Bagara v Nitre, aktuálna aj 

minulá, nesporne patrí k tomu najlepšiemu, čo ponúka 

slovenské divadlo. Svedčí o tom množstvo úspešných 

inscenácií prezentovaných na festivaloch doma i v zahraničí, 

rôznorodosť, profesionalita a kvalita hereckých 

osobností a tvorcov, ktorí sa podpísali pod jeho úspechy, 

divácke ohlasy verného nitrianskeho publika, ale aj odbornej 

verejnosti a množstvo ocenení. Pevne veríme, že 

naša publikácia ponúka prehľad toho najlepšieho z histórie 

DAB v Nitre, že si v nej radi zalistujete a zaspomínate, 

a že bude aj vaším odborným sprievodcom najvýznamnejšími 

udalosťami a osobnosťami nitrianskeho divadla.



Na ceste 

k Nitrianskemu 

krajovému 

divadlu 

Do roku 1918 poznáme jediné slovenské predstavenie 

v Nitre – 4. apríla 1904 zahrala skupina slovenských 

ochotníkov vtedy veľmi obľúbenú drámu Jozefa Hollého 

Márnotratný syn. (Národnie noviny, 1904, č. 44) → O to 

bohatšie boli v meste dejiny divadelníctva nemeckého 

a maďarského, a to predovšetkým zásluhou účinkovania 

kočovných profesionálnych divadelných skupín. → V decembri 

1918 opustil Nitru posledný maďarský divadelný 

riaditeľ – László Szabados. → Prvou profesionálnou divadelnou 

spoločnosťou, ktorá v Nitre po roku 1918 vystupovala, 

bola spoločnosť divadelného riaditeľa Otokara Nováka, 

v ktorej on sám bol aktívnym režisérom, hercom 

a spevákom. Do mesta pod Zoborom prišiel až v polovici 

mája 1920 a uviedol sa svojou reprezentatívnou inscenáciou 

opery Bedřicha Smetanu Predaná nevesta. → Nitra 

patrila medzi jeho stále, ale predsa len menej časté stagiony. 

→ Súviselo to predovšetkým s technickým stavom divadelnej 

budovy, ale najmä s nitrianskym publikom, ktoré 

podľa publikácie 

Vladimíra Štefka 

Divadelná Nitra 

spracoval 

Miro Zwiefelhofer 

malo medzi vtedajšími divadelníkmi povesť „nevyspytateľného 

publika“. → Sťažoval sa na to v novinách nielen 

Otokar Novák, ale i Ján Borodáč. → Zájazdy SND do Nitry 

boli kratšie ako Novákove, ale medzi uvádzaným repertoárom 

bolo viac hier naštudovaných po slovensky. → Slovenské 

ľudové divadlo vzniklo ešte pred vyhlásením slovenského 

štátu, ťažisko jeho pôsobenia, z ktorého veľká 

časť sa viaže na Nitru, spočívalo v rokoch 1939 ‒ 1945. 

VZNIK NITRIANSKEHO 

KRAJOVÉHO DIVADLA 

Zánikom Slovenského ľudového divadla i budovy Mestského 

divadla v rokoch 1945 a 1946 nezanikla myšlienka 

stálej profesionálnej scény v meste. Oficiálne prípravy 

na jej uskutočnenie sa začali prvého apríla 1949. → Jedinou 

vhodnou budovou v meste bola sála bývalého Ná-

Pozvánka na otvorenie 

Nitrianskeho krajového divadla 

dňa 20. decembra 1949, pri 

príležitosti ktorého sa konal 

slávnostný program venovaný 

sedemdesiatym narodeninám 

generalissima J. V. Stalina. 

Na ceste k Nitrianskemu krajovému divadlu 



rodného domu, telocvičňa Telovýchovnej jednoty Sokol. 

(Budova Mestského divadla vyhorela po zásahu bombou 

pri prechode frontu). Rokovania o jej prepožičaní či odstúpení 

boli neobyčajne zložité a skončili sa až v auguste 

1949. Divadlo oficiálne otvorili slávnostným programom 

s pomocou hosťujúcich bratislavských umelcov 20. decembra 

1949 ako dar pracujúcich k 70. narodeninám J. V. 

Stalina. → Prvou činohernou premiérou bolo Skalkovo Kozie 

mlieko až 14. januára 1950 v réžii bratislavského herca, 

člena ND (Národného divadla – pozn. M. Z.) Ľudovíta Ozábala. 

Riaditeľom sa stal dovtedajší režisér martinského 

Ján Skalka: Kozie mlieko —— Nitrianske krajové 

divadlo, 1950, réžia: Ľudovít Ozábal 

divadla Martin Hollý. Divadlo vstupovalo do života bez 

bohatšie a dôkladnejšie vybaveného hereckého súboru 

a s mnohými výpomocami. → Ihneď po prvej premiére 

vzniklo pri divadle, ktoré dostalo názov Nitrianske krajové 

divadlo (NKD), štúdio s cieľom doškoľovať hercov odborne 

i politicky. → Roku 1951 z iniciatívy mladých členov divadla 

vznikla pri divadle profesionálna bábková scéna. Jej 

prvým vedúcim bol Pavol Horváth. Čoskoro sa rozrástla na 

pätnásťčlenný súbor, ktorý sa potom odčlenil aj administratívne 

a vstúpil do dejín slovenského bábkového divadla 

ako výrazný a podnetný kolektív hrajúci pre najmenších

Ján Skalka: Kozie mlieko —— Nitrianske krajové divadlo, 

1950, réžia: Ľudovít Ozábal; scéna: Raymond Hirth 

Spomienka režiséra Ľudovíta 

Ozábala na prípravy prvej 

premiéry Nitrianskeho 

krajového divadla Kozie mlieko. 

Text sa zachoval na obálke 

s fotografiami z inscenácie. 



J. B. Molière: Škola žien —— Nitrianske krajové divadlo, 1950, 

réžia: Ľudovít Ozábal; zľava: Ondrej Košut, Jana Mažáriová 

Poznámka režiséra 

Ľudovíta Ozábala uvedená 

na obálke s fotografiami 

z inscenácie Škola žien. 

divákov. Už v roku 1952 sa súbor zúčastnil výberového 

kola Divadelnej žatvy a získal čestné uznanie a prvé 

miesto v celoslovenskom kole v kategórii bábkových divadiel. 

→ Ešte aj v rokoch 1953 ‒ 1954 sa javisko i sála divadla 

upravovali. Z toho dôvodu sa mnohé premiéry uskutočnili 

mimo Nitry. → Repertoár slovenských divadiel sa v týchto 

sezónach podobal ako vajce vajcu. → Divadlo sa ocitlo 

v jednej rojnici s novinami, osvetovou prácou a ostatnými 

nástrojmi propagandy bez toho, aby sa prihliadalo na 

jeho vyjadrovacie špecifiká. → Žiadal sa okamžitý účinok, 

napríklad v podobe novozaložených JRD (Jednotných roľníckych 

družstiev – pozn. M. Z.), ktoré mali vznikať aj pod 

priamym vplyvom divadelných predstavení. Nitrianskeho 

divadla, pôsobiaceho v regióne s výraznou prevahou 

poľnohospodárstva, sa to týkalo priam bytostne. → Súdiac 

podľa dobových kritických svedectiev, z hosťujúcich režisérov 

najprenikavejšie zasiahol do vývinu divadla Ivan Lichard 

Vasilievovým Poplachom a Muchtarovovou hrou Česť

Carlo Goldoni: Mirandolína —— Nitrianske krajové 

divadlo, 1953, réžia: Ľudovít Ozábal; zľava: Magda 

Paveleková-Lörincová, Ondrej Košut, Margita Pietová 

rodiny. → V období rokov 1950 ‒ 1954 bol najčastejšie pod 

réžiami Nitrianskeho divadla podpísaný Ľudovít Ozábal. 

→ Hoci bol režisérom s realistickým rukopisom, vo 

viacerých inscenáciách polohu opisného realizmu prekračoval. 

Už v Moliérovej Škole žien (1950) narušil vtedy bežnú 

ilúziu divadelnej reality. V Škole žien, ale aj v Goldoniho 

Mirandolíne (1953) si režisér zvolil neobvykle vysoké tempo 

javiskovej akcie, nevzdávajúc sa celkom divadelného štylizmu. 

→ Domáci i hosťujúci režiséri v prvých sezónach 

NKD nemali ľahkú prácu. Okrem začiatočníctva väčšiny 

hereckého súboru museli čeliť aj neustále sa meniacemu 

zloženiu telesa. Z prvých pätnástich hercov už po prvej 

polsezóne odišlo šesť. V sezóne 1951/1952 prišlo dvanásť 

nových hercov a šesť odišlo. → Niektorí jednoducho neosvedčili 

svoj talent, iných zlákali lepšie vybudované súbory 

v iných mestách. → Okrem M. Hollého a Ľ. Ozábala, 

ktorí hrávali sporadicky, výraznejšie v povedomí divákov 

zostali niektoré kreácie Ondreja Košuta, Oľgy Hlaváčkovej 

a niekoľko postáv Jaroslava Veškrnu, ktorého talent sa 

však rozvinul až v nasledujúcom období. → Čo povedať na 

záver? Divadlo bolo založené. Bez dôkladnejšej prípravy, 

s nadšením a energiou, ale bez potrebného umeleckého 

zázemia a zdrojov. Dôsledky toho všetkého verne sprevádzali 

súbor až do príchodu prvých absolventov Vysokej 

školy múzických umení a Odborného divadelného kurzu 

pri Štátnom konzervatóriu, ktorý pre slovenské divadelníctvo 

objavil mnohé hodnotné herecké sily. 


▶ 

Carlo Goldoni: Mirandolína —— Nitrianske krajové divadlo, 1953, 

réžia: Ľudovít Ozábal; scéna: Ivan Markovič, Rudolf Jasan

Fotografie zo zájazdových 

scén Nitrianskeho krajového 

divadla a komentár 

režiséra Ľudovíta Ozábala 

k zrealizovaným zájazdom. 

Počiatky marketingu 

Nitrianskeho krajového 

divadla. Mesačné programové 

plagátiky, letáky a pozvánky 

na predstavenia mali 

vyriešiť divácku krízu, ktorá 

sa objavila hneď v prvých 

rokoch fungovania divadla. 


22 23 Divadlo Andreja Bagara v Nitre 1949 —— 2019 70

Prehľad zrealizovaných 

divadelných predstavení počas 

prvých piatich sezón fungovania 

Nitrianskeho krajového divadla. 

Tabuľka okrem názvu hry, 

dátumu premiéry, dátumu 

derniéry a počtu zrealizovaných 

repríz uvádza aj počet sedadiel 

v sále, počet návštevníkov, 

tržby, návštevnosť predstavenia 

v percentách a priemernú cenu 

vstupného na predstavenie.



Režisér 

Pavol Haspra 

V rokoch 1950 až 1954 zavládla v československom 

divadelníctve kríza. → Hľadiská zívali prázdnotou, a tak 

všetky divadelnícke gestá prekypujúce proklamatívne formulovanými 

myšlienkami a tézami o premene sveta, spoločnosti 

i človeka triafali takmer do prázdna. → Situácia 

bola vážna. Zasadanie ÚV KSČ z 3. ‒ 5. decembra 1953 sa 

ňou zaoberalo a kritizovalo sivosť dramaturgických plánov, 

absenciu svetovej klasiky v nich, jednostrannosť inscenačných 

podôb javiskových diel. Vyhlásil sa boj proti 

„suchárčine“. → Celý tento proces však narážal na nedostatočnú 

profesionalizáciu našich divadelných telies. → Ak 

sme v predchádzajúcich riadkoch charakterizovali celkovú 

situáciu v slovenskom divadelníctve, všetko to platí aj 

o Nitrianskom krajovom divadle, v ktorom pre nedobudovanosť 

jeho umeleckého súboru sa celá problematika premietala 

v znásobenej podobe. → Pravdu povediac, príchod 

Pavla Haspru, režisérov Ota Krivánka, Ondreja Rajniaka 

(ktorý sa stal od 1. 12. 1955 aj riaditeľom divadla), drama- 




spracoval 


turga Jána Lacu a hercov Dušana Blaškoviča, Vladislava 

Müllera, Viery Strniskovej, Elišky Kováčikovej, Antona Korenčiho, 

Sone Polónyiovej-Korenčiovej, Margity Žemlovej, 

Andreja Rimka, Jozefa Dóczyho, Jána Kováčika, Oľgy Rúfusovej, 

Jána Kusendu, Jozefa Baláža a. i., to všetko v rokoch 

1954 ‒ 1956 takmer doslova zachránilo Nitrianske 

krajové divadlo (od roku 1955 premenované na Krajové divadlo 

Nitra – KDN) pre našu divadelnú kultúru. Bez tejto 

injekcie by súbor v čase rapídne rastúcich požiadaviek 

sotva ubránil svoje právo na existenciu. → V sezóne 

1954/1955 sa skončila etapa nitrianskeho divadelného provizória. 

Na nasledujúcich osem sezón sa určujúcou osobnosťou 

Krajového divadla Nitra stal režisér Pavol Haspra. 

Hoci popri ňom režírovali Ondrej Rajniak, Oto Krivánek, 

od sezóny 1960/1961 aj Igor Ciel, ba aj viacerí hostia, bol to 

on, kto udal tón a rokmi ho precizoval, obohacoval a potvrdzoval 

novými činmi. Do Nitry prišiel z VŠMU s relatívne 

vyhraneným názorom na divadlo, ktorý ovplyvnil naj-

J. B. Molière: Má, čo hľadal —— Nitrianske krajové 

divadlo, 1954, réžia: Pavol Haspra; zľava: Magda 

Paveleková, Eliška Kováčiková, Jozef Baláž 

viac jeho profesor Jozef Budský. → Veď už vo svojej diplomovej 

práci, Moliérovom Jurovi Dandinovi, hranom v Nitre 

pod trocha transparentným názvom Má, čo hľadal (9. 9. 

1954) zaujal dokonca v celoštátnom kontexte. Inscenáciou 

Matuštíkovej Kristíny (15. 1. 1955) Haspra neopustil rovinu 

realistického psychologicky podmieneného zobrazovania 

(to by nakoniec znamenalo rozchod s poetikou Matuštíkovej 

hry), ale výrazne tu uplatnil psychologickú skratku 

a nadradenie idey nad verné zobrazenie životnej reality. 

Alebo povedané inak, uprednostnil realizmus myšlienky, 

posolstva pred realizmom životnej vernosti obrazu. → Hugov 

Hernani (9. 6. 1956) bol prvou romantickou drámou na 

slovenskom javisku v päťdesiatych rokoch. → Inscenácia 

sa stala udalosťou sezóny. → Haspra ako režisér sa preukázal 

ako tvorca dostatočne poučený o zákonitostiach 

a princípoch romantickej drámy a viedol celú inscenáciu 

v prostých, nepsychologických líniách, exponujúc prudké 

zrážky cti a šaľby, falošnosti a vysokého mravného cítenia. 

Režisér Pavol Haspra 



Magda Matuštíková: Kristína —— Krajové divadlo Nitra, 

1955, réžia: Pavol Haspra; zľava: Elena Šoltésová, Eva 

Latkóczyová, Juraj Mlynár, Margita Žemlová, Dušan Blaškovič, 

Andrej Nemčok, Jiřina Housková, Ernest Stredňanský 

Pre postavu Hernaniho mal dobrého herca v A. Korenčim, 

ktorý prejavil dostatok pružnosti i sošnosti, pohybovej elegancie 

a verbálnej ohybnosti. → Po Kohoutovej hre Taká 

láska (10. 5. 1958) siahol Pavol Haspra po hre nemeckého 

dramatika Hansa Pfeiffera Lampiónová slávnosť (6 .9. 1958). 

Jej naštudovanie v nitrianskom repertoári malo dvojaký 

význam. Po prvé sa stala rozhodným úspechom mladého 

režiséra a súboru a po druhé účasťou na celoslovenskom 

festivale súčasnej drámy v Bratislave potvrdila pred odbornou 

verejnosťou rastúci význam nitrianskeho divadla, 

ba jeho vzostup v časoch, keď ostatné mimobratislavské 

divadlá svoj vývin spomalili, respektíve sa v ich práci objavili 

krízové momenty. Haspra v tejto inscenácii zužitkoval 

prinajmenšom dve výrazné tendencie svojej doterajšej 

tvorby. Schopnosť vytvoriť výraznú atmosféru, dať inscenácii 

štýlovú čistotu, jasnosť žánru, ale aj zreteľnosť modelovania 

postáv. → Hasprove inscenácie Matuštíkovej 

Kristíny, Hugovho Hernaniho, Zeyerovej hry Radúz a Mahuliena,

Victor Hugo: Hernani —— Krajové divadlo 

Nitra, 1956, réžia: Pavol Haspra 

Klabundovho Kriedového kruhu, Kvapilovej poetickej rozprávky 

Princezná Púpavienka, Nezvalovej Hriešnej svätice, Pfeifferovej 

Lampiónovej slávnosti a Jesenského Demokratov už jasne 

preukázali režisérov talent i pracovitosť, ale naznačili 

už výrazne aj jeho poetiku a chápanie divadla. Viac ho zaujímali 

autori vyjadrujúci sa k svetu a človeku obrazne, 

metaforicky ako dramatici, ktorí uprednostňovali metódu 

priameho ataku. → V dramatických postavách hľadal nielen 

étos, životnú empíriu, ich stanoviská, názory a spôsob 

života, ale to všetko odvíjal od citovej pamäti a citovej dispozície 

dramatických hrdinov. → Tu kotví aj presvedčivý 

úspech jeho inscenácie Karvašovej drámy Polnočná omša 

(13. 6. 1959), ktorú uviedlo popri Nitre viacero slovenských 

divadiel. → Haspra pri inscenovaní tejto hry zvolil dôkladný 

psychologický prístup. Inscenácia sa začínala až selankovitou 

náladou štedrovečernej hostiny, ktorú režisér postupne 

lámal, odhaľujúc skutočné tváre jej aktérov. → Výsledkom 

bola silná, otriasajúca dráma, v ktorej zaujalo aj 

viacero osobito koncipovaných hereckých výkonov. Poručík 

Brecker V. Müllera skrýval pod uhladeným zovňajškom 

cynického zabijaka. → Úspešne sa lacnej karikatúre podradného 

alkoholika vyhol. D. Blaškovič. Jeho gardista Marián 

mal tiež dosť poltónov, dokázal prejaviť aj úzkosť, aj 

strach, aj zaslepenú fanatickosť a hrubosť, živočíšnu pri. 

nasledujúca dvojstrana 

Vítězslav Nezval: Hriešna svätica —— Krajové divadlo Nitra, 

1957, réžia: Pavol Haspra; Viera Hasprová, Anton Korenči 

▶ 




Peter Karvaš: Polnočná omša —— Krajové divadlo 

Nitra, 1959, réžia: Pavol Haspra; Vlado Müller

Klabund: Kriedový kruh —— Krajové divadlo Nitra, 1957, réžia: 

Pavol Haspra; zľava: Andrej Rimko, Anton Korenči, Oľga Rúfusová, 

Jozef Baláž, Eliška Kováčiková, Ján Kusenda, Dušan Králik 

Jaroslav Kvapil: Princezná Púpavienka —— Krajové divadlo 

Nitra, 1957, réžia: Pavol Haspra; Magda Paveleková 

Janko Jesenský, Pavol Haspra: Demokrati —— Krajové 

divadlo Nitra, 1959, réžia: Pavol Haspra 



Bulletiny k inscenáciám. 

mitívnosť. Angela V. Strniskovej mala málo hystérie, zato 

viac vypočítavosti, prefíkanosti, manipulátorstva, ale aj 

cynizmu a skazenosti. → Kritika ocenila predstavenie ako 

najlepšie v nitrianskom divadle a aj jej porovnanie s inscenáciami 

v činohre SND a v Armádnom divadle v Martine 

presvedčilo, že to bol skutočný čin. → Hasprovou réžiou 

Hellmanovej Z druhej strany pralesa vrcholila jedna etapa nitrianskeho 

divadla a zároveň sa otvárala nová kapitola, 

v ktorej už možno hovoriť nie o režisérskom sóle a niektorých 

nadpriemerných hercoch, ale o vyspelom tvorivom 

kolektíve. Aj preto sa režisér mohol vyjadrovať najmä cez 

herca a v úzkej spolupráci s ním. Napríklad Müllerov Ben 

bol celistvou postavou, v ktorej bolo všetko v správnej hierarchii. 

→ Fascinujúci výkon podala bývalá subreta SĽD 

Mária Svobodová, ktorá sa za režisérovu dôveru v úlohe 

pomätenej Lavínie odmenila žiarivým herectvom. → Potvrdením 

týchto pochvalných slov bola krátko po Hellmanovej 

hre Lorcova Krvavá svadba. → Haspra, hoci nie príliš 

akcentoval sociálne pozadie Lorcovho príbehu, využil vari 

všetky možnosti Lorcovho textu. → Inscenácia potvrdila 

rastúci vyjadrovací register nitrianskeho súboru. Obdivuhodná 

bola Matka V. Strniskovej. → Müllerov sugestívny 

Leonardo bol rázny, odmeraný, hlučný. → Zaujala aj Došekovej 

Nevesta, a to striedmosťou prostriedkov. → Vzácne 

tvárne hrala Slúžku H. Augustovičová, rovnako ako E. Kováčiková 

Leonardovu ženu. → Koncom sezóny 1961/1962 sa 

režisér Pavol Haspra s nitrianskym divadlom rozlúčil inscenáciou 

Karvašovej novinky Antigona a tí druhí. → Základný 

konflikt hry medzi fašistom, zástupcom veliteľa tábora 

Kronem a skupinou zajatcov povýšil režisér na konflikt 

absolútneho dobra s absolútnym zlom, dodržiavajúc autorovu 

inšpiráciu antikou nielen pokiaľ ide o námet a žáner, 

ale aj pokiaľ ide o spôsob jej traktovania. → Pergerova scéna 

– takmer holý priestor, ktorého hranice a významové

Klabund: Kriedový kruh —— Krajové divadlo Nitra, 1957, 

réžia: Pavol Haspra; návrhy kostýmov: Mikuláš Kravjanský 

Peter Karvaš: Antigona a tí druhí —— Krajové divadlo Nitra, 

1962, réžia: Pavol Haspra; návrhy kostýmov: Bořivoj Slavík 



Lillian Hellmanová: Z druhej strany pralesa —— Krajové 


Federico García Lorca: Krvavá svadba —— Krajové 


akcenty dávali kužele ostrého, bieleho svetla – úzko korešpondovala 

s Hasprovou režijnou koncepciou – podať problematiku 

ľudských osudov i celospoločenských zápasov 

v konzistentnej skratke. Nemalé boli aj herecké zisky tejto 

inscenácie, keď súbor napospol preukázal dostatok zmyslu 

i schopnosti nielen podriadiť sa režijným zámerom, ale 

Peter Karvaš: Antigona a tí druhí —— Krajové divadlo Nitra, 

1962, réžia: Pavol Haspra; Vlado Müller, Adela Gáborová 

ich aj tvorivo naplniť. → V sezónach 1954/1955 ‒ 1961/1962 

sa nitrianske divadlo vyhranilo ako schopný umelecký súbor, 

ktorý si kládol aktuálne a často i náročné úlohy, ktorý 

sa usiloval paralelne rozvíjať spoločenské i estetické aspekty 

tvorby. Vstup P. Haspru a jeho druhov do tohto divadla 

treba aj po rokoch oceniť. → Veď prišli do najslabšieho 

slovenského súboru. → Zakrátko vytvorili divadlo, ktoré 

v celoslovenskom kontexte čosi znamenalo. → Vytvorili 

profesionálny súbor, v ktorom síce na rozdielnej úrovni, 

ale v zásade progresívne fungovala réžia, herectvo, scénografia 

a dramaturgia. 




Michail Šolochov - Pavol Haspra: Jarné prívaly —— Krajové divadlo 

Nitra, 1961, réžia: Pavol Haspra; návrh scény: František Perger



Režisér 


Sezóny po oslabení nitrianskeho divadla odchodmi 

jeho najvýraznejších hereckých síl i určujúcej režisérskej 

osobnosti P. Haspru už signalizovali pokles intenzity 

a precíznosti hereckej divadelnej práce. → Veľa si sľubovali 

v Nitre i v odbornej verejnosti od zlúčenia s Krajovým 

divadlom v Trnave, ktoré skončilo svoju existenciu v rámci 

reštrikcie slovenskej divadelnej siete začiatkom roka 

1965. Tak ako inde, ani tu však reforma štruktúry slovenských 

profesionálnych divadiel nesplnila očakávanie. 

→ Reorganizácia na nitrianskej pôde dostala šokujúcu 

podobu. Namiesto tridsaťdvačlenného súboru malo 

divadlo zrazu šesť herečiek a dvanásť hercov, k tomu päť 

režisérov a dvoch dramaturgov. → V lete 1966 po šiestich 

sezónach opustil divadlo Igor Ciel, ktorý odišiel do Čs. televízie. 

O sezónu neskôr odišiel aj mladý režisér Anton 

Ulický. Zostali len sporadicky režírujúci riaditeľ O. Rajniak 

a dvaja mladí režiséri – nedávny absolvent Zdenek 

Kraus (prišiel z Trnavského divadla) a Karol Spišák, práve 




spracoval 


absolvujúci bratislavskú vysokú školu. Teda síce skúsený, 

ale neprofilový, riaditeľskými povinnosťami enormne zaťažený 

O. Rajniak a dvaja mladíci zbierajúci prvé skúsenosti. 

→ Svojím spôsobom je paradoxné, že na post profilujúceho 

režiséra situácia vyniesla toho najmladšieho, 

Karola Spišáka. Režiséra, ktorý prišiel do súboru s dobrým 

menom na základe výsledkov v školských inscenáciách. 

→ Spišák sa síce pokúsil nadviazať na svoje školské 

úspechy a poetiku, a to najmä inscenáciou Goldoniho 

Škriepok v Chiozze (11. 2. 1965), ale čoskoro zistil, že táto poloha 

hravého, hraním okúzleného a okúzľovaného nemá 

v podmienkach oslabeného súboru väčšiu budúcnosť. 

Herci neboli na ňu ani generačne, ani profesijne naladení. 

Na scéne F. Pergera s kĺzačkou síce pripravil predstavenie 

plné vzruchu, dynamiky, veselosti i roztopašnosti, ale aj 

viditeľných hereckých rozpakov nad importovaným divadelným 

názorom. → Divácky bola inscenácia Škriepky 

v Chiozze nepochybne úspešná a aj miestna kritika ju

chválila. Našla v nej (a objektívne tam boli prítomné) aj 

jas, aj humor, aj elán. Ale ak pomerne dobre vyšli situácie 

rýdzo komické, v tlmenejších lyrizujúcich pasážach, ktorých 

sa režisér z Goldoniho rozumne nevzdal, boli už 

matnejšie. Spišák utvoril dobrý orchester škriepiacich sa 

žien – M. Paveleková hrala papuľnatú Pasqu, A. Gáborová 

Luciettu, M. Svobodová, ako by si spomenula na staré komediantské 

časy u Devinského, trocha subretovo (ale 

s nadhľadom) Liberu, H. Augustovičová Orsettu a E. Došeková 

Checcu. Z mužov im stačil sekundovať iba Pandron 

Toni, od úlohy k úlohe rastúceho J. Dóczyho. Ale v línii 

tohto študentského divadla, divadla jeho veličenstva 

humoru, vtipu a recesie, neúctivého posmeškárstva, persifláže 

i paródie sa v divadle repertoárového typu nedalo 

pokračovať. → Pokusom o predĺženie „mladosti“ bola Spišákova 

inscenácia slávnej hry z repertoáru Osvobozeného 

divadla, autorskej dvojice J. Voskovec a J. Werich Nebo na 

zemi (28. 5. 1966). → K. Spišák nadviazal viac na úspešné 

Škriepky v Chiozze ako na Osvobozené divadlo. Ostatne, ťažko 

mu to zazlievať. Veď slovenské divadelníctvo stále nedozrelo 

k polohám autorského, intelektuálneho divadla 

a herectva, ktoré je ochotné a najmä schopné vstupovať 

do improvizovaného a zároveň suverénneho priameho 

kontaktu s publikom. → Herecky zaujala mladá Soňa 

Ulická ako Amarata. K. Spišák však pre nitrianske javisko 

objavil skutočnú komickú dvojicu – Jozefa Dóczyho (Horácio) 

a Milana Kiša (Scipio), ktorú sám ešte viac ráz využil 

a ktorá sa neskôr pre KDN stala priam symbolom. 

V Nebi na zemi sa síce nepodobali na Voskovca a Wericha, 

ale to réžii a hercom slúži viac ku cti, než by to mohla byť 

výhrada. Preukázali dostatok pohotovosti, zmyslu pre javiskový 

humor, prechádzajúci miestami do satirizujúcich 

polôh. To, čo nezvládli, zabalili šikovne do jemného parodického 

šatu. → Prvou inscenáciou, ktorá signalizovala 

meniaci sa záujem a meniace sa povinnosti mladého režiséra, 

boli Líštičky Lillian Hellmanovej (9. 10. 1965). → Po 

rozmarnom Goldonim a málo vydarenom Pygmalionovi to 

bola vážna psychologická dráma, odohrávajúca sa na prelome 

storočí na juhu USA – obraz dravčej morálky a rozkladu 

rodiny. → Dominoval ústredný konflikt Reginy 

a Horáca, ostatné motívy zostali v ústraní. → Pre túto hru 

mal režisér k dispozícii niekoľko pozoruhodných hercov 

(žiaľ, v divadle nezotrvali dlhšie). Evu Rysovú pre postavu 

bezcitnej Reginy, Vlada Müllera pre Horáca Hubbarda, 

Ľudovíta Grešša pre Oskara a Andreja Rimka pre Benja- 

Jiří Voskovec – Jan Werich: Nebo na zemi —— Krajové divadlo 

Nitra, 1966, réžia: Karol Spišák; zľava: Milan Kiš, Jozef Dóczy 

Režisér Karol Spišák 



Gustave Flaubert: Pani Bovaryová —— Krajové divadlo Nitra, 

1966, réžia: Karol Spišák; Adela Gáborová, Ján Kováčik

mína. Najmä prví dvaja tvorili spoľahlivý základ drámy. 

→ V osobitej konštelácii sa ocitla Spišákova inscenácia 

dramatizácie románu G. Flauberta Madame Bovaryová 

(24. 9. 1966) v adaptácii M. Stehlíka. → Režisér Spišák dobre 

pochopil, že adaptácia má vlastne len jednu dramatickú 

postavu – titulnú hrdinku, a ostatní len ilustrujú obdobie, 

čas, spôsoby správania a ľudskú typológiu, že 

dramatizácia je viac obrazom historického zápasu 




Plagáty k inscenáciám. 

o emancipáciu ženy než naliehavým aktuálnym posolstvom. 

→ Mladá Adela Gáborová dostala v Eme Bovaryovej 

veľkú príležitosť a potvrdila, že má dostatok schopností 

na prekreslenie bohato tónovaného i variovaného 

ženského portrétu. → Istú skúsenosť s vytváraním javiskovo 

účinnej atmosféry mal režisér už za sebou. Krátko 

pred Flaubertom totiž naštudoval Williamsovu hru Leto 

a dym (2. 4. 1966). → O T. Williamsa bol vtedy na sloven- 

Tennessee Williams: Leto a dym —— Krajové divadlo Nitra, 

1966, réžia: Karol Spišák; Vlado Müller, Eva Rysová 

ských javiskách veľký záujem – pred nitrianskym Letom 

a dymom mal u nás šesť premiér. Zväčša dosť sporných. 

Spišákova rozhodne patrila k najlepším. Režisér citlivo 

dávkoval erotické motívy i úprimný ľudský cit, udržiavajúc 

obidvoje v neustálom napätí. Vyhýbal sa opisu 

a Pergerova scéna (pomerne chladná konštrukcia so secesným 

anjelom večnosti v priečelí) mu to umožňovala. 

→ V dramaturgicky málo náročnej sezóne 1967/1968 

jedným z mála hodnotnejších titulov bola hra Alexandra 

Casonu Pani úsvitu (13. 1. 1968). Zaujímavá hra o večnom 

ľudskom zápase so smrťou akoby bola zábleskom či pripomenutím 

podnetných Hasprových úsilí o divadlo poetické 

i filozofické, obsahujúce sociálne i všeľudské, mravné 

i citové aspekty. → Dvadsiate výročie vzniku Krajové- 

Ivan Bukovčan: Prvý deň karnevalu —— Krajové divadlo Nitra, 1972, 

réžia: Karol Spišák; zľava: Ľudovít Greššo, Ernest Šmigura, Dušan Lenci 

ho divadla zastihlo súbor v stave letargie, umeleckej rezignácie 

a štandardizovanej produkcie. Koncom sezóny 

1967/1968 divadlo opustil režisér Zdeno Kraus. Karol 

Spišák zostal jediným kmeňovým režisérom popri stále 

len sporadicky režírujúcom riaditeľovi Ondrejovi Rajniakovi. 

K dispozícii mali nevyvážený súbor s predimenzovanou 

ženskou časťou. → Od jari 1971 do jari 1972 bol mimo 

divadla aj Karol Spišák, ktorý na neplatenej dovolenke 

nakrúcal v televíznom štúdiu seriál V tieni vlkov. → V zložitom 

období, keď aj nitrianske divadlo muselo prekonávať

Titus Maccius Plautus: 

Chvastúň —— Krajové divadlo Nitra, 

1971, réžia: Karol Spišák; návrhy 

kostýmov: František Perger 

Ivan Bukovčan: Luigiho srdce alebo Poprava tupým 

mečom —— Krajové divadlo Nitra, 1973, réžia: Karol 

Spišák; návrhy kostýmov: Ľubica Obuchová 



Osvald Záhradník: Zurabája alebo Epitaf pre 

živého —— Krajové divadlo Nitra, 1973, réžia: Karol Spišák; 

zľava: Jozef Dóczy, Jozef Bednárik, Ľudovít Greššo 

celospoločenské dôsledky rokov 1968 ‒ 1969, ktoré sa 

v KDN prejavili poklesom náročnosti na vlastnú prácu 

(ako o tom už bola reč), sa proces konsolidácie síl, regenerácie 

divadelného organizmu vo všetkých zložkách javiskovej 

syntézy mohol uskutočňovať len veľmi postupne. 

V septembri 1968 navrhol súbor za svojho umeleckého 

šéfa režiséra Karola Spišáka. → V dialógu s kritikou sa usiloval 

vytvoriť v súbore zdravšie ovzdušie, spevniť domáce 

kritériá tvorby, angažovať mnohých nových hercov, najmä 

mladých absolventov VŠMU. → A čo je najpodstatnejšie, 

aj sám ako režisér začal pracovať na domácej pôde 

sústredenejšie, s väčším odovzdaním sa divadlu. Nedávnu 

rozpoltenosť medzi materským javiskom, televíziou 

a filmom, v ktorom sa uplatnil ako zaujímavý herec, riešil 

spomínanou ročnou neplatenou dovolenkou. Po jej ukončení 

sa jeho režisérske úsilia v divadle ešte znásobili, aj 

keď to neznamená, že vytváral iba jednoznačne úspešné 

a hodnotné inscenácie. → Dňa 29. apríla 1971 vymenovali 

za riaditeľa KDN Jána Romanovského, dovtedajšieho riaditeľa 

Bábkového divadla v Nitre, režiséra a autora bábkových 

hier. Od 1. januára 1974 umeleckou šéfkou súboru sa 

stala jeho protagonistka, herečka Hilda Augustovičová 




a od sezóny 1975/1976 k dlhoročnému dramaturgovi Jánovi 

Lacovi pribudla mladá, ambiciózna absolventka VŠMU 

Darina Kárová. Tieto personálne zmeny pripomíname aj 

preto, že do vývinu divadla zasiahli. Napríklad O. Rajniak 

sa mohol sústrediť na režijnú prácu. K. Spišák nezaťažený 

Bulletin k inscenácii. 

šéfovskými povinnosťami dostal väčší priestor v režijnej 

tvorbe a novú dramaturgickú krv divadlo súrne potrebovalo. 

J. Laca, dlhé roky osamelý bežec nitrianskej dramaturgickej 

kancelárie, už v časoch prudko rastúcich nárokov 

nemohol stačiť na všetko sám. → V repertoári začali 

dominovať súčasné hry. → Celkovo ubudli ľahké i lacné 

komédie a celá skladba repertoáru smerovala k potlačeniu 

zábavno-rekreatívnych titulov. Naopak, zväčšil sa počet 

náročnejších drám. A aj z komédií sa vyberali skôr 

preverené hodnoty klasiky (Goldoni, Shakespeare, Plautus, 

Ostrovský, Brecht, Marivaux, Nestroy) alebo pôvodná 

Ivan Bukovčan: Surovô drevo —— Krajové divadlo Nitra, 1977, 

réžia: Karol Spišák; zľava: Jozef Bednárik, Ľudovít Greššo 

domáca tvorba. → Karol Spišák najviac energie venoval 

uvádzaniu pôvodnej súčasnej dramatiky. → Po svojom návrate 

z neplatenej dovolenky sa uviedol na nitrianskom 

javisku Bukovčanovým Prvým dňom karnevalu (6. 5. 1972). 

→ Celkove príbeh skomornil, hľadajúc pod povrchom slov 

nielen myšlienky, ale aj cítenie dramatických postáv, neobchádzajúc 

ani farbistosť a živosť Bukovčanovho dialógu. 

→ Scéna hosťujúceho J. Cillera rozčlenila javisko na tri 

plochy, dávala inscenácii pochmúrnu atmosféru, delila 

priestor svetlom a karnevalové výstupy do nej vstupovali

Titus Maccius Plautus: Chvastúň —— Krajové divadlo Nitra, 

1971, réžia: Karol Spišák; zľava: Jozef Dóczy, Milan Kiš 

ako trpký kontrapunkt. → S menej kompaktným textom 

sa stretol K. Spišák pri štúdiu Zahradníkovho Zurabáju (13. 

5. 1973). → K. Spišák prečítal predlohu očami erudovaného 

režiséra komédií. Vzniklo dielo sýteho veseloherného jazyka. 

Čerpal predovšetkým zo zdrojov ľudovej komédie, 

umocňujúc situačnú komiku. → Spišákova inscenácia, 

meraná len kritériami veselohry, mala spád, veľa nových 

gagov, nedorástla však do polohy grotesky, akou ju chcel 

mať autor a na čo poskytol aj hojne dramatického materiálu. 

Ústrednú dvojicu, ako už tradične, vytvorili J. Dóczy 

a M. Kiš. Dóczyho nadzbrojník Hunák, zvaný Zurabája, 




siahol do osvedčených registrov tragikomických figúr. 

Bol to skôr ustrašený, drobný človiečik, možno kdesi vo 

svojom vnútri nie celkom zlý, ale rozhodne pomýlený 

a mýliaci aj iných. Nevedel byť hrozný a hroziaci , zúfalý 

z úloh, ktoré mu pridali, bezradný a vo svojej malosti 

a usilovnosti nebezpečný. Jančík M. Kiša akoby predstavoval 

slovenskú odrodu dobrého vojaka Švejka a bol to 

skôr ironizujúci kamarát z mokrej štvrte než subalterný 

sluha (motív vzťahu sluhu a pána sa tu tiež nevyužil). 

Bednárikov Notár bol štylizovaný, vytvárajúci zaujímavý 

dramatický oblúk postavy najmä diferencovanosťou svojich 

partnerských vzťahov. Sľubný výkon podala E. Matejková 

(Milka) a zaujala aj rozšafná Zajacová B. Slabejovej. 

→ S oprávnenou zvedavosťou sa očakávala premiéra 

Kákošovej drámy Dom pre mladšieho syna (20. 4. 1974), hry, 

ktorá vznikla k tridsiatemu výročiu SNP a o ktorú prejavilo 

záujem viacero divadiel. → K. Spišák sa sústredil na 

ľudsky dôkladnú profiláciu aktérov Kákošovho príbehu. 

A rozhodol sa správne. Jeho inscenácia predčila aj Novú 

scénu, aj Štátne divadlo v Brne, ba aj Národné divadlo 

v Prahe a martinské DSNP. → Sériu inscenácií pôvodných 

hier v tomto období Spišák zavŕšil prekvapujúcim spôsobom. 

Siahol po staršej hre Ivana Bukovčana Surovô drevo 

(17. 12. 1977), ktorú vari všetci divadelníci pokladali pre 

súčasné javisko za beznádejne stratenú. Za síce vtipne 

maľovaný obrázok, ale predsa len všetkým podstatným 

príliš ukotvený v polovici päťdesiatych rokov. → Režisér 

Eugene Gladstone O’Neill: Mesiac pre smoliarov —— Divadlo 

Andreja Bagara v Nitre, 1985, réžia: Karol Spišák; 

návrh a maketa scény: František Perger 

citlivo využil folklórne prvky (choreografia J. Ševčík a.h., 

hudbu súboru Zobor viedol Ing. Járek) a nijako sa neusiloval 

za každú cenu Bukovčanove typy prebudovať na 

charaktery. → Suma sumárum, bolo to nepochybne predstavenie 

profesionálne zvládnuté, humorné, láskavé, zaručujúce 

prenikavý divácky úspech. → Líniu Spišákových 

inscenácií úsmevu a vtipu, láskavého pohľadu na svet 

v tomto období otváral Plautov Chvastúň (16. 1. 1971). Inscenácia 

dravého veselia, v ktorej opäť využil režisér komickú 

dvojicu J. Dóczy a M. Kiš (Pyrgopolinices a Palaestro), 

mala zreteľné lukratívne ambície. Vôbec pre Spišákove 

komédie je charakteristické, že v nich dával prednosť humoru 

pred vyostrením myšlienok, vtipu pred kritickosťou. 

→ Akoby chcel svojimi inscenáciami povedať, že komédie 

sú na zasmiatie, na uvoľnenie, príjemné strávenie 

času v divadle a že vážne problémy treba riešiť na textoch

zľava: Eva Matejková, 

Helena Húsková 

◀ ▶ 

Katarzyna Gärtnerová a Ernest 

▶ 

Bryll: Jánošík abo Na skle 

maľované —— Krajové divadlo 

Nitra, 1973, réžia: Karol Spišák 

zľava: Marián Slovák, Ernest Šmigura, Jozef 

Šimonovič, Dušan Lenci, Andrej Rimko 

vľavo: Dušan Lenci 

scéna: František Perger 



Dario Fo: Kto ukradne nohu, bude mať šťastie v láske —— Krajové 

divadlo Nitra, 1976, réžia: Karol Spišák; scéna: František Perger 

inej žánrovej proveniencie. → S podobnou optikou sa díval 

režisér K. Spišák aj na komédiu významného talianskeho 

komédiografa Daria Fo, inscenujúc jeho hru s pitoreskným 

názvom Kto ukradne nohu, bude mať šťastie v láske (12. 

6. 1976). → Veľkú príležitosť v tejto inscenácii dostal jeden 

z najvýraznejších komických talentov slovenského divadla 

– Jozef Bednárik v úlohe Taxikára. → Herec mu dal črty 

až chaplinovskej tragikomiky, človeka, ktorý je podvodníkom 

z núdze. Kultivovaná Spišákova réžia neťažiaca vtip 




a humor za každú cenu i solídne „prihrávačské“ výkony 

ostatných vytvorili dva a pol hodiny vkusnej zábavy. → To 

však už mal za sebou režisér Spišák inscenáciu, ktorá sa 

stretla s mimoriadnym ohlasom a ktorá aj repertoárovo 

predstavovala nóvum. Bryllov a Gärtnerovej muzikál Jánošík 

abo Na skle maľované (27. 10. 1973). Po mnohých pokusoch 

o uvádzanie hudobných komédií či aspoň hier s tancami 

a spevmi prvý naozajstný úspech. → Aj preto, že režisér 

mal neobyčajne vhodných a invenčných spolupracovníkov. 

Scénograf F. Perger sa neupol na „na skle maľované“, 

ale prostými prostriedkami vystihol baladicko-lyrický 

základ predlohy, vytvoril už prostriedkami javiskového 

výtvarníctva zodpovedajúcu atmosféru. Choreograf 

Pavel Šmok, hoci pracoval s činohercami, ktorí nemali 

predbežnú tanečnú prípravu, sa odvážil na metaforickú 

choreografiu, ktorá dopovedávala to, čo nestihlo či nemohlo 

slovo a pieseň. → Krátko nato muzikál Na skle maľované 

uviedla činohra SND v réžii K. L. Zachara (predovšetkým 

ako úsmevný, folklórne ladný a ladený obrázok) 

a prešovské Divadlo J. Záborského (opúšťajúc básnivosť 

predlohy a zdôrazňujúc fraškovitosť a hrubú komickosť 

javiskového diela). Všetky tri inscenácie obecenstvo neskonale 

milovalo. Na tej nitrianskej však musíme oceniť 

rovnováhu baladicko-lyrického a komediálno-dravého 

i jej prihlásenie k tradíciám ľudového divadla a komediantstva. 

→ Rast vnútrosúborových kritérií, sústredenosť 

na tvorbu na domácom javisku, rastúci podiel mladej 

hereckej generácie, pestrosť a aktuálnosť repertoáru 

najmä v druhej polovici sedemdesiatych rokov vyzdvihli 

nitrianske divadlo opäť medzi najpoprednejšie slovenské 

scény. Bolo príznačné, že tvorba divadla zaujala aj publikum, 

ktoré začalo pokladať KDN opäť za svoje divadlo 

→ Do nového obdobia vstúpilo Krajové divadlo Nitra 

(od 1. mája 1979 Divadlo Andreja Bagara v Nitre) ako súbor 

konsolidované. → Po mnoh-osľubnom rozmachu slovenskej 

pôvodnej drámy v polovici sedemdesiatych rokov 

(I. Bukovčan, J. Solovič, J. Kákoš, O. Zahradník, P. Kováčik, 

P. Ševčovič, Š. Sokol, E. Štric, M. Kočan) nastal odliv a dramaturgie 

slovenských divadiel stáli pred zložitým problémom. 

→ Nitrianske divadlo riešilo túto situáciu návratmi. 

Predovšetkým k dielu predčasne zosnulého 

I. Bukovčana. K. Spišák už dávnejšie avizoval svoj projekt 

uvedenia celého dramatikovho diela, netajac sa srdečným 

vzťahom k spisovateľovi. → K jeho nedožitej šesťdesiatke 

uviedol hru z roku 1971 – Takmer božský omyl (30. 12. 

1981). Nebol to len pietny návrat. → Spišák postrehol, že 

pôvodný text bol rozhlasovou hrou a usiloval sa teda zvizuálňovať 

scénické situácie. → Cennejšie bolo, že sa 

Spišák nebál humoru, čo je príznačná črta jeho inscenácií. 

V týchto intenciách koncipovali svoje postavy J. Dóczy 

(Silvaj), A. Živčic (Franco), F. Javorský (dr. Kiš). → Do neveľ-

Arthur Miller: Skúška ohňom —— Krajové divadlo Nitra, 

1963, réžia: Ondrej Rajniak; návrh scény: František Perger 

kej inscenačnej tradície uvádzania diel otca modernej 

americkej drámy E. O’Neilla prispelo nitrianske divadlo 

Spišákovým naštudovaním autorovej poslednej hry – Mesiac 

pre smoliarov (26. 10. 1985). → Spišákovmu naturelu táto 

hra vyhovovala. Hoci autor jej dal prostý podtitul – hra, 

v DAB ju uvádzali s označením – komédia. Ale bola to komédia 

z rodu tých veselohier, ktoré majú za komediálnymi 

situáciami vlastne vážne problémy, a tie zasa vidia aj 

s úsmevným nadhľadom. → V sezónach 1978/1979 ‒ 

1986/1987 režisér Karol Spišák (od 1. 9. 1974 aj umelecký 

vedúci súboru) v zásade svoj režisérsky portrét neobohatil, 

nerozvinul ani neprehĺbil. → K dobrému remeslu, inklinácii 

k divadlu zábavnému, k miernym prekračovaniam 

autorských východísk pridal však najmä starostlivosť 

o uvádzanie pôvodnej drámy. → Hoci nie často prekračoval 

úroveň nitrianskeho štandardu, v celoslovenských 

súvislostiach rozhodne patril k spoľahlivým režisérom, 

ako režisér, ktorý sa nedopustil viditeľných omylov 

v mene experimentu, preinačovania autora či upozorňovania 

na seba. Zaradil sa ako tvorca viac k tým, ktorí udržiavajú 

kontinuitu, než k tým, ktorí obrazoborecky a revolučne 

poháňajú divadelný vývin dopredu. V tomto 

zmysle vstupovali jeho réžie do slovenského kontextu. 




Arthur Miller: Skúška 

ohňom —— Krajové divadlo Nitra, 

1963, réžia: Ondrej Rajniak; návrh 

kostýmov: František Perger 

Nikolaj F. Pogodin: Aristokrati —— Krajové 

divadlo Nitra, 1963, réžia: Ondrej Rajniak; 

maketa scény: František Perger



Hosťovské réžie 

Miloša Hynšta 

Počas rokov 1969 ‒ 1978 malo KDN len dvoch interných 

režisérov – K. Spišáka a O. Rajniaka. Tí dvaja pochopiteľne 

nemohli stačiť na šesť-sedem premiér za sezónu. 

Preto pravidelne prichádzali k slovu hostia. Takí, čo 

prišli na jednu jedinú inscenáciu (S. Párnický, H. Domes, 

P. Scherhaufer), alebo takí, ktorí s divadlom nadviazali užšiu 

a dlhodobejšiu spoluprácu. → Novonadviazaná družba 

medzi Nitrou a Slováckym divadlom v Uherskom Hradišti 

priniesla plody prekvapujúco zrelé. Prekvapujúce len pre 

toho, kto si neuvedomil, že začiatkom sedemdesiatych rokov 

posilnil uherskohradišťskú činohru, ktorá sa dovtedy 

netešila priveľkej pozornosti v ČSR, režisér formátu 

doc. Miloša Hynšta, známeho brnianského divadelníka 

a pedagóga Janáčkovej akadémie múzických umění. Z jeho 

šiestich pohostinských réžií v Nitre celkom iste štyri 

znamenali umelecký čin nielen v rámci nitrianskeho 

divadla, ale v celoslovenských reláciách. S M. Hynštom 

prišla do súboru aj celkom nezvyklá poetika, ovplyvne- 




spracoval 


ná epickým divadlom B. Brechta a E. Piscatora. → Tu sa 

už nedalo vystačiť s prežívaním postavy, s jej približným 

stvárnením v medziach jej životnej pravdepodobnosti či 

ľahko odpozorovaného typu. Hynštove inscenácie predkladali 

súboru i publiku presný plán pohybu myšlienky, 

jej akcentov, vrcholných napätí i cieľavedomých poklesov. 

→ Ako už viac ráz v dejinách nitrianskeho divadla, sa 

súbor povzbudený pevným režijným vedením a jasnosťou 

cieľov vypäl k vrcholným výkonom. Hynšt od neho nežiadal 

hĺbkovú psychológiu, ale presnosť formulácií sématického 

gesta každej postavy, každej situácie, každého motívu. 

A súbor mu nielen uveril, ale aj porozumel. Sám to 

ocenil už po prvej spolupráci na Višnevského Optimistickej 

tragédii (13. 3. 1971) v rozhovore pre Hlas ľudu a nepochybne 

to bol aj motív, prečo sa za nitriansky režijný pult v nasledujúcich 

sezónach rád vracal. → Po dlhom čase sa nitrianski 

herci stretli s princípom montáže, s časopriestorovými 

strihmi v príbehu a vývine postáv. → Hralo sa o cti

Maxim Gorkij: Deti slnka —— Krajové divadlo 

Nitra, 1972, réžia: Miloš Hynšt 

človeka, o ľuďoch činu, a nie slov. O myšlienke činorodej, 

a nie deklarovanej. → Menej sa zdôrazňoval konflikt revolucionárov 

a nepriateľov revolúcie, viac vystupoval do 

popredia spor vnútri anarchistickej skupiny, ľudské kvality 

jej členov, cesta za uvedomením. Režisér neobyčajne 

presne rozvrhol individualizáciu postáv, ktoré napriek 

absencii psychológie sa stali živými, identifikovateľnými 

jednotlivcami a individualitami. Aj keď mu išlo najmä 

o konflikt myšlienok, postojov, inscenácia bez veľkých 

technických efektov, bez monumentality a okázalosti dosahovala 

veľký emotívny účinok. → Inscenácia mala výrazný, 

takmer filmový rytmus, dynamiku, nemalú intelektualizáciu 

použitých postupov a stala sa naozajstnou 

Hosťovské réžie Miloša Hynšta 



udalosťou sezóny. S pozoruhodnou koncepciou prišiel M. 

Hynšt naštudovaním Ostrovského Lesa (25. 10. 1971). Inscenoval 

ho ako sen tragéda Nešťastného, ktorému sa celý 

príbeh hry sníva na rázcestí pred návštevou tetušky Gurmyžskej. 

→ Hlavnou témou sa stal strašlivý a krutý ľudský 

egoizmus pohlcujúci všetko ušľachtilé, všetky ľudské 

prirodzené hodnoty, holý životný prakticizmus a utilitarizmus 

zbavený každého ideálu, každej nezištnosti, morálky 

a úprimnosti. → Bolo to racionálne divadlo, dobre 

narábajúce s detailom, s herectvom disciplinovaným, ale 

zároveň viditeľne odovzdaným myšlienke diela i zvolenej 

poetike. → Obidve Hynštove pohostinské réžie v nitrianskom 

divadle vyvolali v súbore novú vlnu entuziaz- 

Maxim Gorkij: Deti slnka —— Krajové divadlo Nitra, 

1972, réžia: Miloš Hynšt; scéna: František Perger 

mu, pozdvihli sebavedomie súboru a ukázali, aké rezervy 

sa v ňom skrývali. Dobre si to uvedomilo aj vedenie divadla. 

V tej istej sezóne naštudoval Hynšt Gorkého Deti 

slnka (11. 3. 1972). Mnohé postupy z Lesa uplatnil režisér 

aj tu. V troch ostro vyhranených priestoroch sa odohrali 

osudy troch vrstiev predrevolučnej inteligencie, pričom aj 

tu použil vyvýšené pódium, divácky dobre viditeľné, ktoré 

slúžilo ako zväčšovacie sklo. → Po dvoch spoluprácach so 

súborom sa režisér mohol odvážiť poskytnúť hercom väčší 

priestor. → Popri premyslenej dramaturgicko-režijnej 

koncepcii a Pergerovej scéne to bolo práve herectvo, ktoré 

zaujalo. → V analogickej situácii sa ocitol M. Hynšt, keď 

ponúkol KDN svoju úpravu Nestroyovej frašky Lumpacivagabundus 

(28. 4. 1973). Akokoľvek intenzívne sa na inscenácii 

pracovalo, výsledok nebol dosť adekvátny vynaloženej 

námahe. Nad Nestroyovým textom, z ktorého medzičasom 

všeličo vyprchalo, sa nepodarilo vytvoriť neobyčajnú 

sugestivitu ľudového divadla, v ktorom 43 autorových postáv 

vytvorili ôsmi herci. → Hrali tu V. Bartoň, J. Bednárik, 

D. Kaprálik, F. Kabrheľ, R. Kraus, A. Rimko, E. Hlaváčová, 

H. Augustovičová a M. Franko. V rozličnej miere a podobe 

osvedčili svoje prevteľovacie, charakterizačné i parodizačné 

schopnosti. Najlepšie sa darilo tým najmladším, ktorí 

mali ešte v živej pamäti prostriedky študentskej recesie 

a javiskového vyvádzania. Nebola to inscenácia vysokých 

ideových ambícií, skôr pokus vyťažiť z ľudového divad-

Johann Nepomuk Nestroy: 

Lumpacivagabundus alebo 

Vandrácky trojlístok —— Krajové divadlo 

Nitra, 1973, réžia: Miloš Hynšt; zľava: Vladimír 

Bartoň, Jozef Bednárik, Dušan Kaprálik 

Vladimír Bartoň, Jozef Bednárik 

a Dušan Kaprálik absolvovali odbor 

herectva na Vysokej školy múzických 

umení v Bratislave v roku 1970. Tvorili 

nerozlučnú kamarátsku a hereckú 

trojicu a všetci traja chceli ísť po škole 

do martinského divadla, kde ich 

však pre nedostatok miesta neprijali. 

Jeden rok po skončení školy pôsobili 

vo vojenskom umeleckom súbore 

a po roku sa, na odporučenie režiséra 

Karola Spišáka, dostali títo „Traja 

mušketieri“, ako ich vtedy nazývali, 

do Krajového divadla Nitra.

la zdravý plebejský pohľad na svet, optimizmus, humor, 

ale zároveň výrazný vklad do rozvíjania schopností hercov. 

Rezervované stanovisko kritiky ovplyvnilo najmä to, 

že nie všetky výjavy, scénky, gagy sa podarilo zladiť do 

kompaktného celku. → Dürrenmattovu Návštevu starej dámy 

pred Nitrou hrali iba v Košiciach (1965, režisér O. Katuša) 

a na bratislavskej Novej scéne (1965, režisér O. Haas). Kým 

košická inscenácia všeličím zaujala, Haasovo naštudovanie 

bolo len matným odleskom kvalít a zložitostí tohto 

textu. Nitrančania mali teda jedinečnú šancu rehabilitovať 

tohto autora na našej scéne, lebo ani inscenácie 

iných jeho hier u nás príliš nepresvedčili. → O tom, ako 

dobre sa režisér v súbore zorientoval, svedčí aj obsadenie. 

Bertolt Brecht: Muž ako muž —— Krajové divadlo Nitra, 1974, réžia: 

Miloš Hynšt; zľava: Rudolf Kraus, Jozef Bednárik, Žofia Martišová 

H. Augustovičová hrávala len zriedkakedy hlavné a zložité 

postavy. V noblesnej, suverénnej i sebaironickej, šarmantnej 

i vulgárnej Kláre Zachanasianovej odhalila nové 

možnosti svojho sugestívneho herectva. → K prekvapujúcemu 

výkonu sa vypol J. Kováčik. Tu režisér využil všetky 

danosti jeho hereckého typu. → V inscenácii bolo viacero 

príťažlivých výkonov – Dóczyho Starosta, Greššov 

Učiteľ, Bednárikov Reportér, Prvá žena A. Gáborovej, Koby 

a Loby B. Slabejovej a Ž. Martišovej i Klárini manželia 

v podobe A. Rimka. Hynštova nepochybná inšpirácia nemeckým 

divadlom z rozhrania dvadsiatych a tridsiatych 

rokov ho priviedla k inscenovaniu ranej Brechtovej hry 

Muž ako muž (12. 10. 1974). → Nitriansky súbor sa prvý raz 

Hosťovské réžie Miloša Hynšta 



Friedrich Dürrenmatt: Návšteva starej dámy —— Krajové 

divadlo Nitra, 1974, réžia: Miloš Hynšt; zľava: Ján 

Kusenda, Ľudovít Greššo, Zoltán Hlaváč, Michal Kožuch, 

Ján Kováčik, Mikuláš Franko, Ernest Šmigura 

stretol s takouto poetikou. Bola to úloha neobyčajne náročná. 

→ Veľmi dobre zvládli herci najmä brechtovskú paródiu 

(až operetno-sladkastý nádych mali duetá Bagbicková 

– Gay, Bagbicková – seržant Fairchild). → Sympatický 

zápas o Brechta prijala aj kritika priaznivo, oceňujúc dramaturgické 

i inscenátorské odhodlanie a vklad. Šesť pohostinských 

réžií M. Hynšta v nitrianskom divadle, to je 

predovšetkým šesť výrazných krokov z prepadliska krízy 

súboru, v ktorej sa ocitol v druhej polovici šesťdesiatych 

rokov. → Režisér predovšetkým naprával pošramotené sebavedomie 

súboru a posúval ho konkrétnymi inscenáciami 

spolu s najlepšími Spišákovými javiskovými dielami do 

popredia v slovenskom divadelníctve. Pre viacerých hercov 

našiel nové polohy, väčšine z nich obohatil výrazový 

register a do divadelných dejín KDN vniesol poučenia z už 

spomínaných tradícií a výdobytkov nemeckého divadla 

z čias pred nástupom fašizmu. → M. Hynšt tu pôsobil aj 

ako umelec, tvorca nesporných hodnôt, ale aj ako pedagóg 

súboru. Neskôr z týchto zdrojov, či si to uvedomovali, alebo 

nie, čerpali aj mladší režiséri Jozef Bednárik a Martin 

Kákoš. Hoci tí dvaja sú režisérmi rozdielneho založenia, 

základ vytvorený M. Hynštom, inšpirácie vštepené ním 

do súboru im umožnili pomerne rýchlo rozvinúť poetiku 

a názor na divadlo ako komunikát tvorcov a hľadiska, 

umenia a spoločnosti.

William Shakespeare: Romeo a Júlia —— Krajové 

divadlo Nitra, 1979, réžia: Miloš Hynšt; 

maketa scény: František Perger 

William Shakespeare: Romeo a Júlia —— Krajové 


v popredí Jozef Dóczy, František Javorský, 

Anna Maľová, Adela Gáborová



Bednárikovské 

obdobie — „zlaté“ 

80. roky 

NORMALIZAČNÉ OBDOBIE 

Spoločensko-politický vývoj v 70. rokoch 20. storočia 

v Československu je predovšetkým konsolidačným 

procesom ovplyvneným tzv. normalizáciou, čo v podstate 

znamenalo zavádzanie pookupačného, výrazne prosovietského 

režimu na všetkých spoločenských úrovniach. 

Rok 1968 znamenal pre komunistickú ideológiu v Československu 

zásadný zlom. Okupácia štátu vojskami Varšavskej 

zmluvy a následná „konsolidácia“ vo vedení KSČ 

definitívne ukončila obdobie „šťastného veku“ budovania 

socializmu. Vzhľadom na kompromisy a dohody, ktoré 

vtedajší politickí funkcionári Pražskej jari uzatvárali so 

sovietskym establishmentom sa „demokratický socializmus“ 

stal pre väčšinu spoločnosti iba chimérou. Nasledujúce 

obdobie sa nieslo v duchu tzv. normalizácie, utvrdzovania 

totalitnej politiky a vnútrostraníckych čistiek 

od nežiaducich osôb. V Československu sa tak začalo ob- 

Walter Nagy 

dobie „očisty“ celej spoločnosti a zavádzanie politického 

režimu dogmatickej, ideologickej kontroly verejného, celospoločenského 

života. Tieto udalosti zásadne ovplyvnili 

vývoj slovenskej divadelnej kultúry v 70. rokoch 20. storočia, 

ale priniesli aj niekoľko paradoxov. V dejinách slovenského 

divadla nájdeme skutočne veľa paradoxov, ale 

ten „najparadoxnejší paradox“ je, že slovenská divadelná 

kultúra sa v časoch najväčších morálnych a politických 

kríz dokázala nielenže zásadne umelecky rozvinúť, 

ale tiež suplovať kritickú reflexiu totalitných a nespravodlivých 

pomerov a vytvoriť ovzdušie nádeje v zdravé 

jadro humanizmu. Obdobie 70. rokov tak pre nitriansku 

činohru znamená tiež začiatok úspešnej etapy, premeny 

zájazdového divadla lokálneho významu na sebavedomú 

divadelnú inštitúciu, ktorá v 80. rokoch nielenže 

vzbudzovala celoštátny rešpekt, ale bola schopná zastať 

reprezentačnú úlohu divadelnej kultúry Československa 

na zahraničných festivaloch s medzinárodným výz-

Bednárikovské obdobie — „zlaté“ 80. roky 

70 71 Divadlo Andreja Bagara v Nitre 1949 —— 2019 


Jozef Bednárik nastúpil do 

Krajového divadla Nitra ako 

absolvent odboru herectva 

VŠMU v roku 1971 a ako 

herec sa na scéne nitrianskeho 

divadla predstavil takmer 

v štyroch desiatkach inscenácií. 

Maxim Gorkij: Deti slnka —— Krajové 


Jozef Bednárik v postave Míšu 

Ivan Bukovčan: Prvý deň karnevalu —— Krajové 

divadlo Nitra, 1972, réžia: Karol Spišák; 

Jozef Bednárik ako Pepe 

namom. Čím viac sa normalizačné pomery etablovali vo v Bratislave, Štátneho divadla v Brne pod vedením Miloša 

verejnom živote, tým viac sa oblastné divadlá stávali pre Hynšta a jeho „brněnského programu“ či pražského Divadla 

mnohých umelcov pozoruhodnejšou alternatívou úniku 

za branou Otomara Krejču. Neskôr sa k nim pripája 

z epicentier totalitnej moci. V prípade Krajového divadla 

herecký pár Marián Slovák (1972) a Eva Matejková (1972). 

Nitra to však znamenalo jednoznačnú výhodu, predo- 

V tomto roku do nitrianskej činohry nastupuje aj kostý- 

všetkým v pravidelných pohostinských réžiách Miloša mová výtvarníčka, absolventka VŠMU Ľubica Obuchová 

Hynšta, ktorý bol „uprataný“ v Slováckom divadle v Uherskom 

a v roku 1975 sa dramaturgické oddelenie Krajového 

Hradišti. „S Hynštom prišla do súboru aj celkom nezvyklá divadla rozširuje o mladú intelektuálku Darinu Károvú, 

poetika, ovplyvnená epickým divadlom B. Brechta a E. Piscatora, dcéru politicky perzekuovaného výtvarného kritika a teoretika 

formulujúca úlohy inscenácie pregnantne, vyžadujúca maximálnu 

Ľubora Káru. Nové obdobie nitrianskeho divadla 

sústredenosť na herca aj tej najmenšej postavy. Tu sa už nedalo vystačiť 

sa tak začína etablovaním mladej generácie, ktorej ideály, 

s prežívaním postavy, s jej približovaním a stvárnením v me- 

svetonázor a predovšetkým prirodzená túžba po profes- 

dziach jej životnej pravdepodobnosti či ľahko odpozorovaného typu.“ nej sebarealizácii sa formovala v 60. rokoch a následne 

(Štefko, 1989, s. 192) 

narážala na normalizačnú nomenklatúru. Išlo o generáciu 

V roku 1971 sa herecký súbor rozšíril o mladých hercov, 

divadelníkov, ktorí divadelné umenie už nechápali 

absolventov VŠMU Jozefa Bednárika, Dušana Kaprálika 

iba ako podriaďovanie sa a realizovanie praktických po- 

a Vladimíra Bartoňa. Ide o generáciu mladých hercov, kynov vedúcich síl, ale sami sa chceli podieľať na utvá- 

ktorí počas svojho štúdia herectva na VŠMU v Bratislave 

raní profilu divadla. Pripomeňme však, že začiatkom 70. 

boli svedkami tvorby legendárneho Divadla na korze rokov 20. storočia sa divadlo stále stretávalo s 

dôsledka- 

Michail A. Bulgakov: Zojkin byt —— Divadlo Andreja Bagara 

v Nitre, 1984, réžia: Jozef Bednárik; scéna: František Perger 

mi predchádzajúcich krízových sezón. Okrem personálnej 

fluktuácie umeleckých zamestnancov, umocňujúcej 

umeleckú letargiu činohry, muselo divadlo čeliť aj diváckej 

kríze. Tá bola spôsobená jednak silnou poľnohospodárskou 

kultúrou a tradíciou v Nitrianskom kraji, kde 

v jarných a letných mesiacoch bol divácky záujem podstatne 

nižší než v zime. Dvorný scénograf divadla František 

Perger v rozhovore do publikácie pripravenej pri 

príležitosti jeho 80. narodenín (Nagy, 2017, s. 180‒186) 

spomína, že začiatkom 70. rokov sa stávalo, že v kritickom 

období, v mesiacoch apríl – jún, v hľadisku sedelo 

iba pár desiatok divákov. I keď štatisticky boli predstavenia 

pravidelne vypredané vtedajším organizáciám ROH 

alebo výrobným podnikom. Išlo však iba o administratívny 

formalizmus, keďže socialistické organizácie museli 

vykazovať „kultúrne aktivity“ pre zamestnancov a divadlo 

muselo plniť plán predaja vstupeniek. V 70. rokoch 

sa však stáva významným konkurentom divadla i Československá 

televízia. V tomto období bol televízny prijímač 

už bežnou výbavou takmer každej domácnosti a tak sa 

televízia stala mimoriadne efektívnym zdrojom na šírenie 

normalizačnej propagandy. Aby tá propaganda bola 

úspešná, musela si Československá televízia vytvárať veľkú 

divácku základňu. Začína sa obdobie seriálov a zábav-

Michail A. Bulgakov: Zojkin byt —— Divadlo Andreja Bagara 

v Nitre, 1984, réžia: Jozef Bednárik; plagát k inscenácii 

ných estrád, ktoré vtedy dosahovali mimoriadne vysoké 

čísla sledovanosti. Televízny seriál hral v normalizačnom 

Československu zásadnú rolu. Filmový historik Jakub 

Machek toto obdobie dokonca označuje ako „obdobie 

kultu televízneho seriálu“ (Bílek, 2010, s. 2). Seriál sa stal 

najvýznamnejším typom normalizačnej popkultúry v 70. 

a 80. rokoch. Išlo o ideálny spôsob, ako opätovne „rehabilitovať“ 

a spopularizovať tendencie socialistického realizmu. 

Socialistický seriál asi najlepšie vystihuje prirovnanie 

k „soup opere“. Nastupujúca generácia divadelníkov, 

predovšetkým dramaturgia divadla, si tento problém 

nielenže uvedomovala, ale začala mu ambiciózne čeliť. 

Postupne našli cestu ku kontinuálnej práci s divákom, 

k popularizácii divadelného umenia a k výchove budúceho 

diváka – predovšetkým dvojica Darina Kárová a Jo- 

▶ 

Budova Nitrianskeho 

vlastivedného múzea pod 

Nitrianskym hradom (budova 

dnešného Veľkého seminára 

v Nitre), kde v rokoch 

1976 – 1985 sídlilo Divadlo 

pod hradom. Ako hrací 

priestor využívalo Kaplnku, 

ktorá sa nachádzala na 

prvom poschodí s kapacitou 

približne 70 miest. 

zef Bednárik sa koncentrovala na výchovu diváka už od 

je ho detského veku. Pokiaľ konštatujeme, že nitrianska 

činohra začiatkom 70. rokov zápasila o diváka, tak v 80. 

rokoch zaznamenáva taký veľký záujem, že napríklad na 

inscenáciu Bulgakovovej hry Zojkin byt sa lístky predávali 

na čiernom trhu. 

PODDIVADLO 

A DIVADLO POD HRADOM 

K doposiaľ najúspešnejšej etape Divadla Andreja Bagara 

v Nitre však divadelný súbor dospel postupne a na začiatku 

tohto procesu stála revolta nastupujúcej generácie divadelníkov, 

ktorá sa neuspokojila s rutinnou prevádzkou 




zájazdového divadla. „Stretli sa tu však divadelníci, ktorí aj keď 

neboli osobnosťami, rozhodne k tomu postaveniu smerovali, integrujúc 

do svojich úsilí nielen podnety dramaturgicko-režijné, scénografické, 

ale aj herecké.“ (Štefko, 1989, s. 217) Podstatnú úlohu 

v integrite súboru zohral, vtedy ešte člen hereckého súboru, 

Jozef Bednárik. Už v roku 1973 zakladá spolu s hereckými 

kolegami Evou Matejkovou a Mariánom Slovákom 

Poddivadlo, vytúžený priestor pre divadelný experiment 

a herecké možnosti a výzvy, ktoré im na hlavnej scéne divadla 

tak chýbali. Išlo o pivničný priestor vtedajšieho Krajového 

divadla Nitra (dnešné Staré divadlo Karola Spišáka 

v Nitre). Nebola náhoda, že prvá uvedená hra bola adaptáciou 

prózy japonského spisovateľa R. Akutagawu V húštine. 

Eva Matejková na tento priestor spomína ako na komorný 

priestor s kapacitou asi 15 divákov, ktorí sedeli na starých 

sudoch alebo debnách. V priebehu predstavenia používali 

sviečky a minimalistickú scénu si vyrobili zo starého 

leteckého padáka. V zásade môžeme Poddivadlo vnímať 

ako „experimentálnu“ dielňu profesionálnych hercov, kde 

si skúšali realizovať svoje režijné predstavy a vízie. I keď 

Eva Matejková a Marián Slovák s odstupom času potvrdzujú, 

že ich režijným lídrom sa prirodzene stal Jozef 

Bednárik, pod réžiu sa podpisovali ako „kolektív“, čím 

chceli zdôrazniť nielen princíp ansámblovej jednoty, ale 

predovšetkým umeleckú rovnosť a vzájomný rešpekt. Jozef 

Bednárik na Poddivadlo a neskôr Divadlo pod hradom

Alexandr Dovženko: Olesia, Mária, Katarína —— Divadlo 

pod hradom, 1976, réžia: kolektív; zľava: Vladimír 

Bartoň, Adela Gáborová, Jozef Bednárik 

Ivan Alexejevič Bunin – Jozef Bednárik – Darina 

Kárová: 3 × Bunin —— Divadlo pod hradom, 

1978, réžia: Jozef Bednárik; Adela Gáborová 

Guy de Maupassant – Jozef Bednárik – Darina 

Kárová: Šialené lásky —— Divadlo pod hradom, 

1980, réžia: Jozef Bednárik; Žofia Martišová 

Thomas Mann: Tristan —— Divadlo pod hradom, 1980, 

réžia: Jozef Bednárik; zľava: Anton Živčic, Vladimír Bartoň 



spomína takto: „Adela Gáborová, Eva Matejková, Dušan Kaprálik, 

Marián Slovák a ja sme chceli dokázať, že angažmán vo vidieckom 

divadle nemusí byť vždy iba urazeným čakaním na spásonosnú 

možnosť dostať sa do Bratislavy alebo nudným pomalým pasívnym 

získavaním skúseností a profesnej rutiny. Samozrejme, že sme chceli 

dobre hrať na veľkom javisku Divadla Andreja Bagara, ale to, čo 

sme videli vo svete, občasná návšteva v Divadle na provázku v Brne 

i vlastné, zatiaľ nesformulované predstavy nás hnali do pivnice Divadla 

Andreja Bagara. Tu, po povinnom krajci divadelného chlebíčka 

profesionálneho, sme si v amatérskych podmienkach skúšali čosi, čo 

sa najviac zo všetkého podobalo na – sprchu. V každom prípade sme 

sa v tejto podzemnej robote umyli od zvykov a obyčajností a skúšali 

sme čosi inak, pre nás – menej obyčajné.“ (Mistrík, 1995, s. 96) 

V normalizačných pomeroch však pre tento typ iniciatívy 

nebolo veľké pochopenie. Navyše v čase, keď už politická 

nomenklatúra nežiaduce divadelné aktivity prísne zakazovala. 

Boli to dva roky od zrušenia legendárneho Divadla 

na korze v Bratislave. Iniciatíva mladých divadelníkov 

tak trochu asociovala divadelný vzdor, i keď formálne túto 

aktivitu vykazovali ako mimopracovný úväzok Socialistického 

zväzu mládeže. Preto nie je prekvapujúce, že 

po generálke ich druhého titulu Ghelderodeho Sira Halewyna 

sa činnosť Poddivadla skončila. Oficiálne z technicko-bezpečnostných 

dôvodov, ale skutočným dôvodom 

bola obava, že nad touto iniciatívou nie je dohľad. V tomto 

období bolo celkom bežné, že pred každou premiérou 

bola tzv. „odovzdávačka“, na ktorej politická komisia dávala 

povolenie naštudovanú inscenáciu uviesť. Všeobecne 

však schvaľovacie komisie v regiónoch pracovali inak 

než v centrách. V Nitre často nepochopili reč podtextov 

a symbolov a v kontexte pomerov malomesta zohrávala 

úlohu aj prirodzená túžba po dobrých vzťahoch. Herci boli 

všeobecne vážení ľudia, so spoločenským statusom, a aj 

členovia schvaľovacích komisií si chceli s nimi udržiavať 

priateľské vzťahy. Možno i to bol dôvod, prečo sa ich iniciatívu 

podarilo obnoviť a už v roku 1976 vzniká Divadlo 

pod hradom vo vtedajšom Vlastivednom múzeu (budova 

dnešného Veľkého seminára v Nitre) pod Nitrianskym 

hradom. V tomto období Jozef Bednárik poskytol priestor 

Adele Gáborovej, ktorá mala možnosť definitívne nájsť 

svoju, do tej doby iba formujúcu sa hereckú polohu, lyrický 

prejav a rozvinutie psychologického herectva v štylizovanej 

situácii. Inscenáciu zdramatizovaných Buninových 

poviedok uviedli pod názvom 3 × Bunin (1978) a toto 

uvedenie môžeme označiť za začiatok cesty Adely Gáborovej 

až k jej vrcholnej monodráme Á. Göncza Dnešná Medea, 

vďaka ktorej si právom vyslúžila „titul“ prvá dáma 

slovenskej monodrámy. Na tradíciu monodrám nadviazala 

v roku 1989 aj Jana Bittnerová, ktorá pod egidou Divadla 

pod hradom uviedla pod režijným vedením Antona 

Korenčiho ml. monodrámu Jany Juráňovej Salome. I keď 

činnosť Divadla pod hradom oficiálne nesúvisela s Krajovým 

divadlom Nitra, tak práve v týchto priestoroch sa 

formovala poetika a intenzita hereckého prejavu, ktorý 

sa postupne etabloval na javisku Divadla Andreja Bagara. 

Išlo tiež o významný moment, kde prirodzene vznikal 

impulz medzigeneračnej integrácie dovtedy štýlovo nevyhraneného 

súboru, ktorý sa nachádzal v kvalitatívnej 

a generačnej roztrieštenosti. „Inscenátorský tím štúdia neobyčajne 

presne vystihol najnaliehavejšiu potrebu divadla – rozvíjať danosti 

psychologického herectva, vyvolať v hereckej kreácii pravdivý, 

autentický pocit a zážitok, ale neutápať sa v ňom, neskláňať sa pred 

napodobením reality, ale všetko to vnútorné premietať do výraznej 

divadelnej formy.“ (Štefko, 1989, s. 218) Najmarkantnejšie sa 

tu prejavila inklinácia Jozefa Bednárika k poetike epického 

divadla. V tomto období tiež na scéne Krajového di-

vadla v Nitre naštudoval svoju najvýznamnejšiu hereckú 

postavu Galyho Gaya v Brechtovej hre Muž ako muž (1974) 

v réžii Miloša Hynšta, kde mohol konečne opustiť svoju 

prevládajúcu komickú štylizáciu. Počas svojej existencie 

Divadlo pod hradom uviedlo tieto inscenácie: A. Dovženko: 

Olesia, Mária, Katarína (1976), 3 × Bunin (1978), kompozícia 

Tristan (1980) podľa Thomasa Manna, G. de Maupassant: 

Šialené lásky (1980), A. P. Čechov Dve duše (1981) a dramatizácia 

poviedky D. Chrobáka: Katarína (1985). 

DOM BERNARDY ALBY (1979) 

V roku 1979 Krajové divadlo Nitra preberá názov po jednom 

z iniciátorov jeho vzniku, po Andrejovi Bagarovi. 

Táto udalosť akoby predznamenávala, že sa začína nová 

etapa, a tá sa začala predovšetkým zmenami na režisérskych 

postoch. V roku 1975 prijal Jozef Bednárik výzvu 

vtedajšej riaditeľky divadla Hildy Augustovičovej, aby suploval 

indisponovaného bulharského režiséra a so súborom 

naštudoval Kostovovu komédiu Veštec. Bednárik túto 

ponuku, pod sľubom možnosti naštudovania ďalšieho 

titulu, prijal. Profilácia režijnej osobnosti Bednárika sa 

formovala už dlhšie, a to nielen v Divadle pod hradom, 

ale predovšetkým v amatérskom Z-divadle v jeho rodnom 

Zelenči. Tamojšie inscenácie sa medzitým stali populárne, 

a predovšetkým výrazne prekračovali intencie 

amatérskeho divadla. Jeho hereckí kolegovia tvorbu tohto 

amatérskeho divadla samozrejme poznali a tak ochotne 

dopomohli k tomu, aby sa jeho režijná tvorba začala inštitucionalizovať 

i na javisku Divadla Andreja Bagara. 

Keď španielsky dramatik a antifrankovský intelektuál 

Federico García Lorca v roku 1936 napísal lyrickú tragédiu 

Dom Bernardy Alby, pravdepodobne ešte netušil, že 

jeho hra bude ideálnou interpretačnou predlohou na vyjadrenie 

dôsledkov fašistického režimu v praxi. Táto hra 

má v kontexte väčšiny divadelných kultúr silnú tradíciu 

inscenovania a v podstate vždy poslúžila ako ideálna 

predloha na demonštrovanie protestu proti autoritárstvu 

cez divadelný symbol. Dnes už môžeme konštatovať, že 

dôsledné pochopenie ponúkaných predispozícií Lorcovej 

hry sa stalo základom pre vznik slovenskej divadelnej legendy 

v čase kulminujúcej normalizácie. V kontexte dejín 

divadla môžeme tiež premiéru tejto inscenácie označiť 

za začiatok najslávnejšej etapy nitrianskej činohry 

a tiež začiatok tvorby pozoruhodnej tvorivej dvojice režisér 

Jozef Bednárik a dramaturgička Darina Kárová. Významný 

slovenský teatrológ Vladimír Štefko v publikácii 

Divadelná Nitra z roku 1989 označuje nitriansku inscenáciu 

za najlepšiu lorcovskú inscenáciu v dejinách slovenského 

divadla. „Režisér rešpektoval baladický charakter príbehu 

v prísne zovretom komornom priestore, a hoci nešlo ani o vypätú 

psychológiu a ani o exaltovanú emocionalitu, dosiahol nebývalý účinok. 

Jeho javiskové dielo bolo obrazom, ale aj vášnivým a hlbokým 

ľudským protestom. Obsiahlo významové roviny spoločenské i privátne, 

svet malý i veľký, societu i jednotlivca v nej.“ (Štefko, 1989, 

s. 222) Inscenácia sa začínala už vo foyeri divadla, kde 

prichádzajúci diváci museli prejsť do sály okolo pohrebného 

sprievodu, ktorý pozostával z Bernardy Alby (Žofia 

Martišová) a jej piatich dcér. Scénická štylizácia evokovala 

koncentračný tábor. Scéna pripomínala drevenú väzenskú 

ubikáciu, v strede so zavesenou kovovou koľajnicou 

(výstižný prvok asociujúci Terezín alebo Auschwitz), 

ktorú používala postava slúžky (Adela Gáborová) ako zvonicu 

na zvolávanie všetkých obyvateľov domu. Koncept 

Bernardinho domu ako drsného väzenia mal samozrej- 




Federico García Lorca: Dom Bernardy Alby —— Divadlo 

Andreja Bagara v Nitre, 1979, réžia: Jozef Bednárik; zľava 

Zuzana Jezerská, Helena Húsková, Eva Matejková 

me i interpretačnú symboliku, ako odkaz na vtedy aktuálnu 

železnú oponu. Dnes môžeme konštatovať, že konkrétna 

interpretácia Bernardinho domu – ako symbolu 

Československa obohnaného ostnatým drôtom – a obyvateľov 

v ňom – ako narážka na politických väzňov – bola 

častá predovšetkým v českom prostredí a s najväčšou 

pravdepodobnosťou to súvisí s Chartou 77 a následnou 

antichartou. Potvrdzujú to spomienky niekoľkých pamätníkov 

nitrianskej inscenácie na zájazdové predstavenie 

v Prahe. (Dejiny DAMU) Predovšetkým pre pražské 

publikum mala inscenácia aj silu istej satisfakcie a jedinečnej 

možnosti stretnúť sa s kriticko-poetickým divadelným 

dielom, ktoré by v tom čase v Prahe, vzhľadom 

na prísne schvaľovacie procesy a zavedené ideové čistky, 

nemohlo vzniknúť. Vzhľadom na normalizačné pomery 

nie je možné nájsť dobovú recenziu, ktorá by to potvrdzovala, 

pretože musíme pripomenúť, že v tomto čase 

divadelní publicisti a kritici často podliehali i vlastnej 

autocenzúre, čo bol následok všeobecne platných pomerov. 

Preto dobové recenzie sú často iba v rovine náznaku


Andreja Bagara v Nitre, 1979, réžia: Jozef Bednárik; 

maketa a návrh scény: František Perger 

a je nutné čítať významy medzi riadkami. O interpretačnej 

sile inscenácie píše otvorene až Vladimír Štefko 

v publikácii Divadelná Nitra, koncom 80. rokov (1989), kde 

v súvislosti s réžiou Jozefa Bednárika pripomína: „Dom 

Bernardy Alby v jeho interpretácii bolo veľké podobenstvo, veľká 

metafora o tyranii fyzickej i duchovnej, o útlaku citovom i intelektuálnom 

i o tom, čo plodí život žitý pod korbáčom násilia.“ (Štefko, 

1989, s. 222) Význam inscenácie však nespočíval iba v jej 

kritickej sile, ale bezpochyby išlo tiež o výnimočné umelecké 

dielo, kde vznikla symbióza medzi všetkými divadelnými 

zložkami. Významná bola aj práca s hudbou, 

kde režisér striedal tóny Panovej flauty s vokálmi Janis 

Jopline. Predovšetkým špecifická farba hlasu Janis Joplin 

evokovala volanie o pomoc, výkriky beznádejného zúfalstva. 

Pripomeňme, že Jozef Bednárik mal aj výtvarné 

vzdelanie (absolvoval Strednú umeleckopriemyselnú školu 

v Bratislave) a pre jeho režijné koncepcie bola vždy typická 

silná výtvarná koncepcia a štylizácia. Scénograf 

František Perger to potvrdzuje a spomína, že prvým scénickým 

návrhom vždy predchádzal dlhý rozhovor s Bednárikom. 

Scéna inscenácie Bernardy Alby odrážala nielen 

silnú výtvarnú kompozíciu, ale krásne demonštrovala, že 

scénograf František Perger inklinuje ku kinetickej scénografii 

a neodradili ho ani stiesnené technické podmienky 

vtedajšej budovy Divadla Andreja Bagara v Nitre. V prvej 

scéne uzavretý drevený dom mal bielu farbu a na stene 

čmáranicu zosmiešňujúcu Bernardu, po príchode dcér 

a Bernardy z pohrebu sa tento biely dom otvoril a priestor 

sa premenil na sivo-hnedý interiér umocňujúci pocit 

lágru. Dom bol podoprený dlhými drevenými, neopraco- 





Andreja Bagara v Nitre, 1979, réžia: Jozef 

Bednárik; návrh plagátu: František Perger



zľava: Adela Gáborová, Božena Slabejová 

vanými latami, ktoré sa zúfalo snažili zabrániť jeho rozpadu. 

Jediné okno v dome bolo umiestené tak vysoko, že 

sa na jeho otvorenie musel používať rebrík. Kľúčové scény 

sa odohrávali aj na tomto rebríku, ako jedinom mieste, 

kde väznené postavy mohli mať kontakt s vonkajším svetom, 

ale bola to aj jediná možnosť prístupu čerstvého 

vzduchu v prostredí uzatvoreného domu na horúcom 

španielskom vidieku. Atmosféru horúceho vidieka zdôraznili 

tak trochu scudzujúcim efektom – priznaným 

ventilátorom, ktorý podčiarkoval absenciu čerstvého 

vzduchu a navyše efektívne rozvieval vlasy Bernardiných 

dcér. Jedným zo silných symbolov docielených výtvarným 

riešením bola scéna, keď sa šaty Bernardiných dcér 




prefarbovali vo veľkom sude na čierno. Nahé dcéry Bernardy 

Alby sa tak pozerali na to, ako sa ich dievčenské 

biele šaty menia na čiernu trestaneckú rovnošatu. Priam 

revolučne pôsobila tiež nahota na javisku, ktorá nielen 

zbúrala tabu, ale výnimočne podčiarkla význam premeny 

života mladých dievčat na väzenkyne ortodoxných tradícií 

a pravidiel španielskeho vidieka. Pozoruhodná bola 

i herecká interpretácia javiskových postáv. Žofia Martišová 

ako Bernarda Alba pracovala s minimalistickými výrazovými 

prostriedkami. Krutosť väzniteľky svojich piatich 

dcér neprejavovala krikom alebo výraznými gestami, ale 

nihilistickým chladom a bezemociálnou prísnosťou. 

Plastickosť obrazu charakteru postavy Bernardy Alby doplňovala 

postava Slúžky Adely Gáborovej. Slúžka v prostredí 

koncentračného tábora sa postupne menila na 

verného Bernardinho kápa. Kruté stanoviská a rozhodnutia 

Bernardy vykonávala slúžka, ktorá navyše kontrolovala, 

či pri vynútenom modlení dcéry správne odriekajú 

slová modlitby, bola to ona, ktorá ochotne prefarbovala 

šaty dcér na čierno, bola to ona, ktorá ochotne vykonávala 

prehliadky ich izieb, ochotne nabila Bernarde zbraň 

alebo používala zavesenú koľajnicu na zvolávanie dcér. 

Adela Gáborová vytvorila verný prototyp agresívneho 

väzňa, ktorý ochotne kolaboruje so zlovôľou pre vidinu 

svojho vlastného prospechu a oddane vyznáva poriadok. 

Kontrastne s touto postavou slúžky pôsobila postava 

Poncie (staršej slúžky Bernardinho domu) Boženy Slabejovej. 

Poncia pôsobila ako jediný humanizujúci element 

v krutom prostredí, ktorý sa staval do kontrastu s autoritatívnym 

dogmatizmom Bernardy Alby. V dobových kritikách 

sa písalo obzvlášť o Eve Matejkovej ako Martírio. 

Eva Matejková vytvorila portrét nešťastnej a zakomplexovanej 

ženy, ktorej osud predurčoval jej fyzický handicap. 

Herecké poňatie postáv Lorcovej hry je spomínané 

takmer vo všetkých dobových kritických ohlasoch, z ktorých 

môžeme konštatovať, že Jozef Bednárik sa tiež vyhol 

všetkým dovtedy pretrvávajúcim stereotypom nitrianskej 

činohry, a to ako v obsadení postáv, tak v hereckých 

výrazových prostriedkoch. Pripomeňme, že predovšetkým 

pre mladú herečku Annu Maľovú bola postava Adely 

skutočnou profesnou výzvou a jedinečnou možnosťou 

výrazne upozorniť na svoju hereckú disponovanosť už na 

začiatku svojej hereckej kariéry. Jej nitriansku Adelu môžeme 

pokladať za výrazné priblíženie sa k angažmá do 

činohry SND. Kľúčom k pochopeniu celkovej režijnej koncepcie 

sa stala postava Marie Josefy v podaní Oľgy Hudecovej. 

Pomätená stará matka Bernardy Alby v svadobných 

šatách akcentovala bezvýchodnosť situácie Bernardiných 

dcér a zároveň symbolizovala šialenstvo spôsobené 

úplnou izoláciou od okolitého sveta. Výnimočnými 

hereckými výkonmi zaujali aj Nora Kuželová ako 

Angustias, Helena Húsková ako Magdaléna a Zuzana Jezerská 

ako Amélia. Bednárikova inscenácia Dom Bernardy 

Alby sa stala skutočnou udalosťou v československom 

kontexte a v roku 1982 inscenácia prezentovala československú 

divadelnú kultúru na medzinárodnom festivale 

Divadlo národov v bulharskej Sofii. 

TITUS ANDRONICUS (1981) 

Shakespearova hra Titus Andronicus sa často označovala ako 

neinscenovateľná a na európskych javiskách sa uvádzala 

veľmi sporadicky. Možno i vďaka tomu môžeme nájsť 

zmienku o nitrianskej inscenácii i v anglickej Encyklopédii 

súčasného svetového divadla (World Encyclopedia of 

Contemporary Theatre: Volume 1: Europe). V slovenskom divadelnom 

prostredí išlo prakticky o neznámu, dovtedy nepreloženú 

hru. Uvedenie tejto hry na nitrianskom javisku 

v roku 1981 prezentovalo nielen stále viac sa prejavujúcu 

inklináciu tvorivej dvojice režiséra Jozefa Bednárika 

a dramaturgičky Dariny Károvej k netradičnému, novátorskému 

repertoáru, ale išlo tiež o percepciu Shakespearovej 

tragédie v slovenskom divadelnom prostredí. Darina 

Kárová spolu s Jozefom Bednárikom iniciovali preklad do 

slovenčiny u známeho slovenského prekladateľa Shakespearových 

drám Jozefa Kota. Darina Kárová s odstupom 

času spomína, že uvedenie hry Titus Andronicus bola skutočná 

divadelná výzva. Aby sa neznáma tragédia písaná

William Shakespeare: Titus Andronicus —— Divadlo 


zľava: Nora Kuželová, Anton Živčic, Marián Slovák 

v blankverse, plná násilia, so štrnástimi postavami mohla 

vôbec uviesť v podmienkach nitrianskej činohry, musela 

prejsť pomerne radikálnou adaptáciou, dokonca pôvodnú 

postavu Titovho brata Martiusa prepísali na ženskú 

postavu, jeho sestru Martiu, do ktorej obsadili Adelu Gáborovú. 

Už samotný motív hry predznamenával, že i nitrianska 

adaptácia bude mať silné politické konotácie na 

normalizačnú realitu. Krvavé martýrium Shakespearovej 

tragédie je de facto obraz boja o moc vo svete, kde je 

vražda bežný politický prostriedok. Text sa však pre Jozefa 

Bednárika a Darinu Károvú stal iba jedným z nástrojov 

ich scénického vyjadrenia. Shakespaerovu hru neinscenovali 

„otrocky naturálne“, ale s mierne groteskným 

odstupom. Groteskná línia vrcholila v závere inscenácie, 

keď po celom krvavom marazme preberá moc Lucius 

(Ján Greššo). Záverečné slová, v ktorých vyhlasuje, že „teraz 

múdro usporiada štát, aby sa nikto nemusel báť“, prednášal 

s naivne sugestívnou infatilitou a neskrývanou radosťou 

mladého, neskúseného chlapca, ktorému závratným 

tempom rastie jeho ego. V mnohých dobových kritických 

reakciách sa spomína, že v záverečnej scéne vrcholila 

grotesknosť a v hľadisku sa často ozýval smiech. „To bola 

pointa, ku ktorej Bednárik chcel doviesť svoje obecenstvo. Smiech 

totiž nebol výrazom uvoľnenia či trápnosti akcie a postoja, ale výrazom 

poznania falošnosti Luciovej deklarácie, poznania, že zlo a násilie 

bude naďalej plodiť len zlo a násilie. Inscenácia nesmerovala 





Andreja Bagara v Nitre, 1981, réžia: Jozef Bednárik; zľava 

Marián Slovák, Adela Gáborová, Eva Matejková


Andreja Bagara v Nitre, 1981, réžia: Jozef Bednárik 

ku katarzii, ale k poznaniu a spoznaniu.“ (Štefko, 1989, s. 226) 

Výrazná bola predovšetkým celková estetika inscenácie 

a niekoľko symbolov a odkazov sa paradoxne stalo viac 

čitateľnými až po páde železnej opony, keď sa popkultúra 

70. a 80. rokov stala viac dostupnou i v Československu. 

Pozoruhodnými sa stali predovšetkým kostýmy, ktoré 

navrhol režisér. Kostýmom postáv bol v podstate kožený 

erotický odev, typický pre sado-masochistickú subkultúru. 

Ústredný motív hry – zabíjanie – tak v inscenačnej 

podobe vyznel s nadhľadom a vražda sa stala akýmsi archetypom 

obrazu ľudskej pudovej agresivity. Kostým sa 

stal dôležitým i pre interpretáciu režijnej koncepcie, pretože 

akoby glosoval, že agresívny totalitný boj o politickú 

moc, čo následne plodí iba tyraniu, nie je nič iné, iba 

celospoločenský prejav sado-masochizmu. Tak sa v Bednárikovom 

Titovi Andronicovi stala celá spoločnosť, agilne 

sa zúčastňujúca tyranského mechanizmu, sado-masochistickou. 

Zaujímavé je tiež sledovať v dobovej kritike, 

ktorá si samozrejme povšimla erotický motív, jej reakcie 

naň. V tom čase bola sexualita vo verejnom priestore mimoriadne 

tabuizovaná a preto jednotlivé recenzie tento 

motív označujú ako symbolické zobrazenie nahoty. Z dobových 

fotografií však dnes môžeme presne vidieť, že 

kostýmy odkazovali na sado-masochistickú popkultúru. 

„Drastickosť premenil na dramatičnosť. Bednárik inscenoval nahú 

tragédiu. Nie je to nahota dráždivá, ale vyrovnávajúca. Človek sa na- 






Bednárik; maketa scény: František Perger 

hý narodí i zomiera. Oblečenie tu zvýraňuje nahotu hercov, obnažuje 

ich ľudskú podstatu.“ (Čavojský, 1982, r. XXV, č. 3) Grotesknosť 

akcentovala i hudba, v priebehu celej inscenácie odznel 

album Trans-Europe Express západonemeckej elektronickej 

skupiny Kraftwerk, ktorá bola paradoxne v Československu 

zakázaná. Ukážkové bolo i súznenie scénografie 

s režijno-dramaturgickým konceptom. František Perger 

scénickú výpravu nielenže koncipoval v režijno-dramaturgických 

intenciách, ale navyše dokázal poskytnúť 

priestor pre režijné vytvorenie výtvarného symbolu. Vyrezaný 

jazyk symbolizoval červenou šatkou, odťaté ruky 

Lavínie zobrazil vlajúcim šálom. Antinaturalisticky a mimoriadne 

efektne pôsobila predovšetkým scéna, kde červenou 

plachtou prekryl telá zabitých a v tomto červenom 

hrobe odohral nasledujúcu scénu, ktorá vypointovala intrigy 

ohľadne preberania moci v štáte. Náznakový epický 

symbol sa stal dôležitým významotvorným prvkom pre 

pochopenie protestnej línie v inscenácii. „Bol to nádherný 

koncert, ktorý mal všetko, čo mal mať – hlbokú obsažnosť, artistnosť 

a napriek viditeľnej modelovosti a symbolickosti dramatickej situácie 

aj emocionálnu sugestívnosť a vysokú i funkčnú výtvarnú kultúru.“ 

(Štefko, 1989, s. 222). Titulnú postavu Tita Andronica 

ako sugestívneho vládcu, ktorý sa postupne premení na 

tyranského pomstiteľa, stvárnil Marián Slovák. Takmer 

všetky dobové kritické ohlasy si všímajú postavu Lavínie 

v podaní Evy Matejkovej, ktorá dokázala vystavať postupnú 

premenu z hravého, infantilného dievčaťa na zmrzačenú 

a zneuctenú obeť politickej zlovôle.

Maurice Maeterlinck – Juraj Bindzár: Modrý vták —— Divadlo 

Andreja Bagara v Nitre, 1988, réžia: Jozef Bednárik; zľava: Ján 

Kováčik, Oľga Hudecová, Ján Gallovič, Jana Strnisková, Martin Šebo 

INSCENÁCIE PRE DETI 

Inscenácie pre deti neodmysliteľne patria do sumáru pozoruhodných 

diel dvojice Darina Kárová a Jozef Bednárik. 

Tvorbu pre detského diváka totiž vnímali ako možnosť 

vychovať si erudovaného diváka, ktorý bude mať 

kontinuálny vzťah k divadelnej tvorbe. Inscenácie pre 

deti preto nepokladali za povinnosť plynúcu z dramaturgického 

plánu, ale za výzvu na ukončenie diváckych 

kríz, s ktorými nitrianska činohra v minulosti tak bojovala. 

Pôvodne bábková rozprávka O cárovi Saltánovi (1983), 

ktorú na motívy A. S. Puškina spracovali Jozef Mokoš 

a Katarína Revallová, sa stala poetickým a farebným divadelným 

konceptom so silou udržať pozornosť detského 

diváka. Stanislav Vrbka v internom hodnotení vypracovanom 

pre Divadelný ústav konštatoval: „Inscenácia má 

tri S – syntetickosť, štylizáciu a z nich vyplývajúci štýl. Bednárikov 

štýl už dnes možno definovať v absolútnom, teda pôvodnom platónskom 

význame: ako nevyhnutnú jednotu idey a jej vyjadrenia, obsahu 

a formy, účelu a prostriedkov.“ (Vrbka, 1983, interné hodnotenie 

DAB). Legendárnou inscenáciou pre deti sa stala 

pôvodná hra M. Maeterlincka Modrý vták (1988). Kultová 

inscenácia, kde sa v pôdoryse televízneho prijímača odvysiela 

putovanie chlapčeka Tyltyl a jeho sestričky Mytyl za 

Modrým vtákom večného šťastia. Bednárik tu už úplne 

suverénne „cituje“ odkazy na západnú popkultúru, napríklad 

oživenie duše postavy Mačky (Marta Sládečková) 

je zámerná citácia legendárneho muzikálu Cats. Postava 




Maurice Maeterlinck – Juraj Bindzár: Modrý vták —— Divadlo 

Andreja Bagara v Nitre, 1988, réžia: Jozef Bednárik; zľava: 

Dušan Szabó, Lucia Jankovičová a.h., Jana Valocká 

Alexander Sergejevič Puškin – Katarína Revallová 

– Jozef Mokoš: O cárovi Saltánovi —— Divadlo 


zľava: František Javorský, Peter Staník 

Alexander Sergejevič Puškin – Katarína Revallová – Jozef Mokoš: 

O cárovi Saltánovi —— Divadlo Andreja Bagara v Nitre, 

1983, réžia: Jozef Bednárik; Eva Pavlíková 

Svetlo (Eva Pavlíková) je zase odkazom na známu americko-sovietsku 

filmovú koprodukciu tejto hry z roku 1976, 

kde postavu Svetlo hrala Elizabeth Taylorová. Zaujímavosťou 

je, že výtvarný jazyk, hravosť a poetickosť, ktorú 

Bednárik v réžiách pre detského diváka dokázal prejaviť, 

sa potvrdila predovšetkým na zahraničných zájazdoch. 

Obe inscenácie sa predstavili v zahraničí a podľa spomienok 

hercov sa pozornosť detského diváka podarilo udržať 

dokonca i v prípadoch, keď nebol k dispozícii jazykový 

preklad. Obe inscenácie sa tiež udržali v repertoári netradične 

dlhé obdobie. Divadlo Andreja Bagara ich dokonca 

prenieslo na scénu novej budovy. Inscenácia O cárovi Saltánovi 

sa udržala v repertoári divadla viac ako desať rokov 

a dosiahla vyše 100 repríz.

A. S. Puškin – Katarína Revallová – Jozef 

Mokoš: O cárovi Saltánovi —— Divadlo 


Bednárik; návrhy kostýmov: Ľubica Obuchová 

William Shakespeare: Perikles, kráľ 

tyrský —— Divadlo Andreja Bagara 

v Nitre, 1984, réžia: Jozef Bednárik; 

návrhy kostýmov: Ľubica Obuchová 

Maurice Maeterlinck – Juraj Bindzár: 

Modrý vták —— Divadlo Andreja Bagara 

v Nitre, 1988, réžia: Jozef Bednárik; 

návrhy kostýmov: Ľubica Obuchová 



Neznámy autor: Pôvabné ženy v bohatom dome alebo Ťin Pching Mej – Kvety slivky v zlatej 

váze —— Divadlo Andreja Bagara v Nitre, 1991, réžia: Jozef Bednárik; zľava: Eva Hlaváčová, 

Eva Pavlíková, Adela Gáborová, Marta Sládečková, Daniela Kuffelová, Jana Bittnerová 

Alfred Jarry: Kráľ Ubu —— Divadlo Andreja Bagara v Nitre, 

1990, réžia: Jozef Bednárik; plagát k inscenácii 

Heinrich von Kleist: Katarínka z Heilbronnu —— Divadlo Andreja Bagara 

v Nitre, 1988, réžia: Jozef Bednárik; Jana Bittnerová, Marián Slovák 



William Shakespeare: Perikles, kráľ tyrský —— Divadlo 

Andreja Bagara v Nitre, 1984, réžia: Jozef Bednárik; zľava: 

Ján Greššo, Vladimír Bartoň, Eva Matejková, Anton Živčic 

JOZEF BEDNÁRIK — DARINA KÁROVÁ 

Zrekapitulovať tvorbu dvojice Jozefa Bednárika a Dariny 

Károvej v 80. rokoch v Divadle Andreja Bagara znamená 

reflektovať desiatky inscenácií, pričom každá z nich má 

nesporne dôležité miesto nielen v histórii nitrianskej činohry, 

ale i v kontexte dejín slovenského divadla. Je to 

obdobie, v ktorom sa zároveň mení i herectvo nitrianskeho 

súboru. Ako režijný, tak i herecký štýl stále viac inklinuje 

k poetike epického divadla, rozvíjajú sa predovšetkým 

antiiluzívne a racionálne polohy hereckej tvorby. 

Jednotlivé herecké osobnosti upúšťajú od dovtedy etablovaného 

a dominantného psychologicky determinovaného 

herectva. Pokiaľ sa budeme snažiť zovšeobecniť 

a definovať Bednárikovu činohernú etapu, tak rozhodne 

môžeme konštatovať, že na javisku Divadla Andreja Bagara 

inštitucionalizoval syntetické divadlo vymedzujúce 

sa voči realistickej poetike a psychologickému herectvu. 

„V jeho inscenáciách rokmi rástol zástoj výtvarných komponentov, 

hudby, štylizovaných ruchov a zvukov, v ktorých netradične 

a obrazoborecky mieša slohy a štýly, druhy a žánre i pohyb, ktorý 

má charakter štylizovane transformovaného fyzického konania.“ 

(Štefko, tamže, s. 242) Charakteristická pre tandem Bednárik 

– Kárová bola predovšetkým práca s textom, ktorý 

nebrali ako mantru, ktorá sa musí previesť do scénickej 

podoby, ale ako jednu zo zložiek inscenácie, ktoré viedli 

k vytvoreniu ich javiskového diela. Vďaka nim sa repertoár 

nitrianskeho divadla zásadne premenil na objavný 

a pozoruhodný programový koncept, s fascinujúcou 

príťažlivosťou a schopnosťou pritiahnuť do nitrianske-

Vincent Šikula – Jozef Bednárik – Darina Kárová: 

Šikuliáda —— Divadlo Andreja Bagara v Nitre, 1982, 

réžia: Jozef Bednárik; Ján Kusenda, Adela Gáborová 

ho hľadiska diváka v rámci celej krajiny. Výnimočnosť 

spočívala predovšetkým v tom, že tento repertoár si nachádzal 

tak náročného diváka, ako aj občasného návštevníka, 

ktorý v divadle hľadal predovšetkým zábavu. 

Genialita Bednárikej poetiky spočívala predovšetkým 

v sile a schopnosti poskytnúť interpretačný kľúč, vďaka 

ktorému si to „svoje“ našlo najrozmanitejšie spektrum 

diváka. Najmarkantnejšie sa to prejavilo v inscenácii Zojkin 

byt (1984), kde ešte pred perestrojkou inscenuje nemilosrdnú 

kritiku „papalášstva“ členov komunistickej strany 

a ich degenerujúce mamonárske praktiky. František 

Perger si v súvislosti s touto inscenáciou spomína, že keď 

ju videl vtedajší riaditeľ Divadla na Vinohradech v Prahe, 

vyjadril sa v tom v duchu, že táto inscenácia sa do Prahy 

dostane len cez jeho mŕtvolu. Napriek chýru, ktorý sa 

o inscenácii rýchlo rozšíril po takmer celom Československu, 

sa inscenácia mimo nitrianskeho javiska zahrala 

iba raz, na festivale Divadlo dneška v Košiciach. Takže 

divák, ktorý chcel vidieť Bulgakovovu tragifrašku, musel 

jednoducho pricestovať do Nitry. Záujem musel byť mimoriadny, 

pretože dodnes kolujú historky o tom, ako sa 

lístky na predstavenie zháňali na čiernom trhu. Okrem 




Andrej Ferko – Jozef Bednárik – Darina Kárová: 

Proso —— Divadlo Andreja Bagara v Nitre, 1986, réžia: 

Jozef Bednárik; maketa scény: František Perger 

objavných inscenácií W. Shakespeara Titus Andronicus 

(1981), Perikles, kráľ tyrský (1984), Zimná rozprávka (1989) Bednárik 

ako prvý na Slovensku uviedol Terentiovu komédiu 

Eunuch (1987), jeho mimoriadne úspešnou réžiou bol aj 

Molièrov Meštiak šľachticom (1986). Podstatné miesto v nitrianskom 

repertoári a v Bednárikovej činohernej etape 

má aj inscenovanie adaptácií slovenskej prózy – Vlado 

Bednár: Koza (1981), Vincent Šikula: Šikuliáda (1982) a Andrej 

Ferko: Proso (1986). 

Inscenácie tvorivej dvojice Jozef Bednárik a Darina Kárová 

vytvorili Divadlu Andreja Bagara v Nitre originálny 

profil divadelného súboru v Československu, je to etapa, 

v ktorej prebehla transformácia zájazdového divadla s regionálnym 

významom na pozoruhodnú a umelecky rešpektovanú 

divadelnú inštitúciu, so silnou hereckou kultúrou, 

dômyselne koncipovanou dramaturgiou a širokým 

spektrom režijných poetík. 

J. B. P. Molière: Meštiak šľachticom —— Divadlo 


Božena Slabejová, Vladimír Bartoň



Veľ ké 

sťahovanie 

divadla 

Prechodovým obdobím Divadla Andreja Bagara 

v Nitre alebo časom chaosu, ktorý možno s troškou zveličenia 

prirovnať k veľkému sťahovaniu národov v Európe 

v 4. storočí, boli roky 1989 ‒ 1994. Spoločnosť i divadlo 

prešli grandióznymi zmenami. V nitrianskom divadle sa 

to všetko začalo ešte v júni 1989, keď z nitrianskeho divadla 

do Divadla Nová scéna v Bratislave odišli veľkí ťahúni 

súboru – Marián Slovák, Eva Matejková a Ján Gallovič. 

Repertoár divadla sa musel v mnohom prispôsobiť. 

Potom nasledoval povestný november 1989 – čas nežnej 

revolúcie, ktorý zastihol herecký súbor DAB na zájazde 

v Moskve. Po návrate z Moskvy bola odvolaná vtedajšia 

riaditeľka Hilda Augustovičová, čoskoro nahradená bývalým 

riaditeľom SND a martinského divadla Ivanom 

Petrovickým. Revolúciou nastali aj zmeny repertoáru 

v aktuálne prebiehajúcej sezóne. Jarryho Kráľ Ubu v réžii 

Jozefa Bednárika po páde režimu stratil na svojej povestnej 

aktuálnosti a kritickosti a namiesto plánovaného 

Peter Oravec 

Fausta Bednárik so svojou dramaturgičkou Darinou Károvou 

uviedli hru na motívy života Ježiša Krista pod názvom 

Hra o umučení a slávnom vzkriesení Pána a Spasiteľa nášho 

Ježiša Krista (1990). Po desaťročiach potláčania náboženskej 

viery a proklamovaní ateizmu sa táto náboženská 

ľudová hra stala priam balzamom na dušu pre stále religiózne 

založenú slovenskú spoločnosť. Po dlhom pôste, 

keď náboženská tematika bola v oficiálnom divadle tabu, 

dostal divák príležitosť stretnúť sa s oživenými výjavmi 

Biblie. 

Nasledujúca sezóna sa niesla v znamení bravúrnych 

komédií (Zlatí chlapci, Čaj u pána senátora) v réžii Karola 

Spišáka, ale aj príchodu veľkého množstva hosťujúcich 

režisérov – Jozef Pražmári, Roman Polák, Peter Opálený 

či herec Peter Bzdúch, ktorý na nitrianskom javisku inscenoval 

vlastnú dramatizáciu románu Alexandra Dumasa 

ml. Dáma s kaméliami. V tejto inscenácii sa prvýkrát 

na nitrianskom javisku ukázala frontálna nahota.

Sťahovanie divadla 18. 9. 1992. 

Alegorický koč s hercami 

v kostýmoch vychádza z brány 

divadelných dielní. 

Nad nitrianskymi divadelníkmi však už dlho visel 

Damoklov meč či danajský dar v podobe novej divadelnej 

budovy, ktorá sa od marca 1982 stavala na Svätoplukovom 

námestí. Treba povedať, že to bola zásluha 

vtedajšej riaditeľky Hildy Augustovičovej, ktorá napriek 

nepriazni osudu a doby presadila stavbu budovy. 

V podvedomí nitrianskych hercov stále hrozilo sťahovanie 

do obrovskej sály s trojnásobnými rozmermi javiska 

a 600-miestnym hľadiskom. Sezóna 1991/92 sa niesla 

najmä v znamení smutnej a nie veľmi priateľskej rozlúčky 

DAB v Nitre s veľkým režisérom Jozefom Bednárikom, 

ktorý po nezhodách v súbore s veľkým gestom 

odišiel z Nitry a prijal ponuku interného muzikálového 

režiséra Divadla Nová scéna v Bratislave, kde sa začala 

jeho najslávnejšia kariéra muzikálového režiséra. Posledným 

Bednárikovým činoherným predstavením (aj 

keď s množstvom speváckych čísel) bola dramatizácia 

čínskeho erotického románu Pôvabné ženy v bohatom dome 

alebo Ťin Pching Mej – Kvety slivky v zlatej váze (premiéra 

20. 12. 1991), ktorá síce bola atraktívne výtvarná (najmä 

nádhernými kostýmami Ľudmily Várossovej), no divácky 

nie veľmi prijatá. 

Veľké sťahovanie divadla 



Jan Kopecký: Hra o umučení a slávnom vzkriesení pána 

a spasiteľa nášho Ježiša Krista —— Divadlo Andreja Bagara 

v Nitre, 1990, réžia: Jozef Bednárik; Eva Hlaváčová, Dušan Szabó 

Po nej už všetko smerovalo k sťahovaniu do novej 

budovy, ktorého sa všetci zamestnanci divadla obávali. 

Deň D nastal 18. 9. 1992, keď sa veľkým karnevalovým 

sprievodom s mažoretkami a alegorickým kočom herci 

premiestnili zo starej budovy divadla do novej. Večer 

nasledoval slávnostný galakoncert s názvom Pozdrav divadlu 

v réžii Karola Spišáka. Otvorili ho mnohí vtedajší 

významní umelci – L. Chudík, D. Jamrich, P. Mikuláš, 

E. Došeková, G. Švercelová, M. Varga, P. Hammel... Na 

Jan Kopecký: Hra o umučení a slávnom vzkriesení pána 

a spasiteľa nášho Ježiša Krista —— Divadlo Andreja Bagara v Nitre, 

1990, réžia: Jozef Bednárik; maketa scény: František Perger 

druhý deň, 19. 9. 1992, sa vo veľkej sále konala slávnostná 

premiéra – nie veľmi slávnej inscenácie Geľo Sebechlebský 

v réžii Ľuboslava Majeru. Otvorenie divadla deťom sa 

uskutočnilo na tretí deň, v nedeľu 21. 9. 1992, prenesením 

najslávnejšej rozprávky DAB v Nitre (už vtedy bola na repertoári 

divadla takmer 10 rokov) O cárovi Saltánovi (1983). 

Tak sa konečne po 10 rokoch otvorila nová budova 

divadla, ktorej rozpočet na stavbu predstavoval 282 miliónov 

korún československých. Uvažovalo sa vtedy aj 

o zmene názvu divadla (Mestské divadlo alebo Nové divadlo). 

Pretože Andrej Bagar nebol veľkým priaznivcom 

vtedajšieho Ľudového divadla v Nitre, najmä pre jeho 

operetnú tradíciu. Ale keď sa v roku 1979 hľadal názov pre 

vtedajšie Krajové divadlo v Nitre, bol vybraný názov Divadlo 

Andreja Bagara v Nitre (divadlo bolo premenované 

1. 5. 1979), napriek tomu, že Andrej Bagar v Nitre interne 

nikdy nepôsobil, bol však komunistickým poslancom za

Nitriansky kraj a tiež predsedom komisie, ktorá v roku 

1949 vyberala hercov do prvého umeleckého súboru divadla. 

Prvá sezóna v novej budove bola veľmi opatrná. Prenášali 

sa tituly zo starej budovy, ktoré však na obrovskom 

novom javisku vôbec nefungovali, a naopak, bolo 

Jozef Hollý: Geľo Sebechlebský —— Divadlo Andreja Bagara v Nitre, 

1992, réžia: Ľuboslav Majera; zľava: Jozef Dóczy, Andrej Rimko 

nevyhnutné naučiť sa hrať v komornom priestore štúdia. 

Prvou premiérou v štúdiu bola legendárna inscenácia 

Alfreda de Musseta S láskou sa neradno zahrávať (1992), 

v ktorej sa ako hostia vrátili do Nitry herecká hviezda 

Maroš Kramár i významný režisér Martin Kákoš. Táto 

inscenácia sa zapísala zlatými písmenami do dejín nitrianskeho 

divadla a zostala na jeho repertoári 10 rokov. 

Martin Kákoš sa odvtedy pravidelne vracal pohostinsky 

režírovať do DAB. 

Obdobie chaosu a hľadania sa stále neskončilo. Z DAB 

v Nitre postupne odišli ďalší hereckí donžony súboru 

– Stano Král, Marta Sládečková, Dušan Szabó, Jana Bittnerová, 

Ivan Tuli Vojtek, Antónia Miklíková. Veľké odchody 

a takmer úplná výmena hereckej generácie nastala odchodom 

stálice nitrianskej réžie Karola Spišáka. 

Alfred de Musset: S láskou sa neradno zahrávať —— Divadlo Andreja 

Bagara v Nitre, 1992, réžia: Martin Kákoš; Maroš Kramár, Jana Valocká 

Nasledujúce sezóny sa nevyznačovali ani veľkým 

dramaturgickým či režijným prínosom, čo znamenalo 

aj odliv divákov. Preto musel novo menovaný riaditeľ Divadla 

Andreja Bagara v Nitre František Javorský hľadať 

novú stratégiu, ako vrátiť do divadla jeho verných nitrianskych 

divákov a zatraktívniť jeho repertoár. Stavil na 

muzikál. Ale o tom až v nasledujúcej kapitole. 

Veľké sťahovanie divadla 



Herci v kostýmoch v závere 

sprievodu pred novou budovou 

divadla; zľava: Ernest Šmigura, 

Adela Gáborová, Ján Greššo 

Veľký sprievod kostýmovaných 

hercov, mažoretiek, dychovej 

kapely spolu s alegorickým kočom 

sa tiahol celým mestom zo starej 

budovy divadla do novej.



Nová 

budova, 

nové nároky 

Súčasná budova Divadla Andreja Bagara v Nitre 

bola slávnostne uvedená do prevádzky v septembri 1992 

a nachádza sa približne na mieste Mestského divadla, 

ktoré bolo zničené leteckou bombou 27. marca 1945. 

Zaujímavosťou je, že počas náletu prebiehala v divadle 

skúška. Budova divadla bola po bombardovaní značne 

poškodená a po vojne asanovaná. Ministerstvo kultúry 

Slovenskej socialistickej republiky prijalo v roku 1972 

zásadné stanovisko, že s výstavbou divadla treba začať 

odznova a neprispôsobovať medzičasom zastaraný projekt. 

Už v roku 1975 bola vypísaná urbanisticko-architektonická 

súťaž na novostavbu divadla. Prvé miesto bolo 

udelené štúdii Antona Rokošného, no projekt nakoniec 

zadali Projektovému ústavu kultúry v Bratislave, kolektívu 

Juraj Hlavica, Márius Žitňanský a Štefánia Rosincová. 

Na interiéroch sa podieľali Juraj Hlavica, Márius 

Žitňanský, František Kalesný a Ľubomír Mihálik. Navigačný 

systém v interiéry a označenia v exteriéry vytvoril 


grafický dizajnér Pavel Choma, ktorý je autorom aj nápisu 

„DIVADLO“ na priečelí budovy. Projekt bol schválený 

v roku 1981 a výstavba sa začala 1. marca 1982. Za 

DAB v Nitre celú výstavbu novej budovy, ale aj následné 

sťahovanie divadla koordinoval technický námestník 

riaditeľa Ing. Viktor Šabík, ktorý v divadle pôsobil 

v rokoch 1978 ‒ 1994. Súčasťou interiérov novostavby sa 

stala aj umelecká výzdoba, na ktorej sa podieľali umelci: 

akad. mal. Juraj Marth (ústredná keramická kompozícia 

Óda na radosť, kultúru a úrodu vo foyeri na II. poschodí), 

akad. soch. Tibor Bártfay (plastický reliéf Andreja Bagara 

vo vstupnej hale), akad. mal. Marián Prešnajder (opona 

s veľkomoravským výjavom so Svätoplukom, ručne 

tkaný gobelín o rozmeroch 9,5 × 16,5 m [157 m²], predstavuje 

najrozmernejšie umelecké dielo vytvorené touto 

technikou v strednej Európe), akad. mal. Katarína Šujanová 

(nástenná textilná kompozícia s motívom hier 

W. Shakespeara v salóniku významných hostí).

Budova Mestského divadla postaveného 

v roku 1883 stála približne na ploche 

terajšieho Divadla Andreja Bagara. 

Osud tejto divadelnej budovy spečatilo 

bombardovanie Nitry Červenou 

Budova Divadla Andreja Bagara v Nitre sa nachádza na 

Svätoplukovom námestí a bola navrhnutá na účinkovanie 

činohry, s možnosťou pretvorenia divadelných priestorov 

na operu, operetu, balet alebo muzikál. Forma vznikla 

prelínaním dvoch štvorcov v pôdoryse, pričom väčšiemu 

dominuje priestor veľkej sály s kapacitou 600 miest 

a menšiemu experimentálne štúdio s kapacitou 150 miest. 

Vonkajšie pôdorysné riešenie je pretavené do terás a schodísk, 

ako aj do niekoľkonásobne odstupňovanej strešnej 

nadstavby javiskového povraziska. Fasádu tvorí svetlý 

mramorový obklad, ktorý je členený pásikmi presklených 

plôch, spojených do vodorovných celkov. Vstupnej fasáde, 

ktorá je orientovaná do námestia, dominuje sklo. Ústredným 

priestorom stavby je diagonálne položená divadelná 

armádou 27. marca 1945. Počas 

divadelnej skúšky obnovovanej Frimlovej 

Rose Marie zasiahla budovu divadla 

letecká bomba a vzápätí vypukol požiar. 

Podľa spomienok divadelníkov Františka 

Kabrheľa a Márie Svobodovej (obaja 

boli členmi Slovenského ľudového 

divadla Fraňa Devínskeho a neskôr 

členmi Nitrianskeho krajového divadla) 

bomba prerazila strop sály, dopadla do 

hľadiska, avšak nevybuchla. No jej pád 

zapríčinil skraty v elektrickom vedení 

a to spôsobilo následný požiar. Pádom 

bomby sa v divadle spustila aj železná 

opona, ktorá tak zachránila divadelníkov 

na javisku pred požiarom. Zhorel však 

celý archív, notový a textový materiál, 

kostýmy a kulisy Slovenského ľudového 

divadla. Škody na budove boli také 

veľké, že divadlo museli po vojne zbúrať. 

sála, pred ktorou sa nachádza na troch poschodiach divadelný 

foyer. Súčasťou sú dve veľké postranné schodištia, 

šatňa na prízemí a bufet pre návštevníkov na prvom poschodí. 

V budove na treťom poschodí sa nachádza reštaurácia 

s kaviarňou. Veľkú sálu zo zadnej strany obklopujú 

na štyroch podlažiach prevádzkové a administratívne 

priestory. Nachádzajú sa tu tiež dve skúšobne a denné 

miestnosti pre zamestnancov vrátane bufetu. Zariadenie 

interiéru má jednoduché tvary a je podriadené elegancii 

materiálov – kamenného obkladu stien a dlážky z tmavočerveného 

Tardesi a okrovo-pieskového Kanfanaru. Zábradlia 

a niektoré ďalšie architektonické prvky sú z leštenej 

mosadze a mliečneho skla. Priestorové prepájanie 

rôznych svetelne pôsobiacich častí vytvára priestorový dej. 

Nová budova, nové nároky 



Slávnostné položenie 

základného kameňa budúcej 

novej budovy divadla dňa 

18. septembra 1982. 

Pôdorys veľkej sály má formu dvoch navzájom sa prestupujúcich 

nepravidelných osemuholníkov, z ktorých väčšiu 

časť zaberá javisková časť a menšiu hľadisko. Javisková 

časť má okrem hlavného javiska aj dve bočné. Hlavné javisko 

je zložené zo siedmich mostov, ktoré spolu s ďalšími 

sekundárnymi stolmi umožňujú vytvoriť plastický reliéf 

hracej plochy vo vertikálnom smere. Nechýba kazetová 

točňa, ktorú možno vysunúť až do proscénia. Experimentálne 

štúdio vytvára navonok samostatný štvorec, čiastočne 

vtiahnutý do telesa divadelnej stavby. Má osobitný 

vstup z námestia. Vnútorný priestor má formu osemuholníka. 

Jeho podlahu tvoria pohyblivé stoly v tvare šesťuholníka, 

ktoré umožňujú vytvoriť ľubovoľný tvar a reliéf 

Zakladajúca listina 

novostavby Divadla 

Andreja Bagara v Nitre. 

hracej plochy. V rámci výstavby divadla bolo upravené aj 

námestie. Zbúraním staršej zástavby sa otvoril výhľad na 

hrad. V blízkosti vznikol malý amfiteáter, ktorý umožňuje 

realizovať malé divadelné formy priamo na námestí. 

Stavba novej budovy Divadla Andreja Bagara v Nitre 

bola sprevádzaná aj nevôľou občanov. Mnohí odsudzovali 

búranie historických budov v centre, iní odsudzovali veľkosť 

budovy a našli sa i takí, ktorí mali námietky proti 

samotnej výstavbe divadla a navrhovali vybudovať radšej 

chirurgický pavilón. Tieto veci však spolu nesúviseli, a ak 

by sa vtedy nepostavilo divadlo v Nitre, zrejme by sa postavilo 

niekde inde, ale Nitra by o šancu získať novú divadelnú 

budovu pravdepodobne prišla. Stavba novej budovy

Pohľad na rozostavaný 

divadelný komín a celú 

rozsiahlu stavbu budovy 

divadla, ktorá od položenia 

základného kameňa po 

slávnostné otvorenie 

trvala desať rokov. 

Riaditeľka divadla Hilda 

Augustovičová na kontrole 

stavby sedí v budúcom hľadisku 

veľkej sály (vpravo vedľa nej 

Prof. JUDr. Peter Colotka, CSc., 

vtedajší člen predsedníctva 

ÚV KSČ a predseda vlády SSR, 

vedľa neho Ing. Viktor Šabík, 

technický námestník divadla). 

Hilda Augustovičová bola 

riaditeľkou DAB v Nitre v rokoch 

1982 – 1990 a významne 

sa pričinila o dostavbu 

novej budovy divadla. 

Obelisk, ktorý mal pôvodne 

stáť v strede námestia 

pred divadlom. 

Dokumentácia a stavebný 

plán k novostavbe. 

▶ ▶ 

Pôdorys novostavby 

DAB v Nitre. 

4. september 1987. Herci 

Divadla Andreja Bagara 

pomáhajú v rámci brigády 

socialistickej práce stavať 

svoje budúce nové divadlo. 


Veľká sála divadla patrí k trom najväčším na Slovensku. Pohyblivá 

podlaha javiska má 14 × 14 m. Maximálna šírka portálu je 

19 m a maximálna výška portálu 11 m. Divadelný komín skryje 

kulisu vysokú 12 m a javisková točňa má priemer 12,3 m. 

divadla, od prvých úvah až po dokončenie budovy a sťahovanie, 

zasiahla obdobie divadla pod vedením štyroch 

riaditeľov: Ján Romanovský, 1971 ‒ 1976, Viliam Polónyi, 

1976 ‒ 1982, Hilda Augustovičová, 1982 ‒ 1990, Ivan Petrovický, 

1990 ‒ 1993. Ale jednoznačne najviac sa o dostavbu 

Nová budova, nové nároky 



Údaje o stavbe 

Kapacita veľkej sály: 600 miest 

Kapacita štúdia: 150 miest 

Obostavaný priestor: 86 000 m³ 

Náklad stavby: 282 mil. korún (Kčs) 

Investor: Divadlo A. Bagara v Nitre 

Gen. projektant: Projektový 

ústav kultúry Bratislava 

Zhotoviteľ stavby: 

Pozemné stavby Nitra 

Javisk. technológia: Divadelní 

technika Praha, ŠKODA, Plzeň 

Autori projektu: Hlavica, Rosincová, 

Žitňanský, Poštulka, Mišík 

Statika: Poštulka, Mišík 

Slávnostná opona s veľkomoravským výjavom so Svätoplukom (autor 

akad. mal. Marián Prešnajder) je súčasťou veľkej sály. Je to ručne tkaný 

gobelín s rozmermi 9,5 × 16,5 m (157 m²) a predstavuje najväčšie 

umelecké dielo vytvorené touto technikou v strednej Európe. 

novej budovy zaslúžila riaditeľka Hilda Augustovičová. 

Nová budova priniesla aj nové nároky a po slávnostnom 

sťahovaní nastal čas hľadania novej tváre a dramaturgie 

divadla. Pretože nová budova nemala ten efekt, aký 

od nej vedenie divadla očakávalo – nové priestory ne- 

Foyer divadla na treťom podlaží 

s výhľadom na námestie. Skulptúra na treťom 

Netradičný osemuholníkový 

priestor štúdia divadla. 

podlaží mala byť pôvodne symbolicky 

prepojená s obeliskom na námestí. 

pritiahli automaticky nových divákov. Bolo treba hľadať doslova zápasom o novú tvár divadla, novú dramaturgiu 

nové cesty, ako si diváka získať, ako nové priestory naplniť 

a nového diváka, napriek tomu, že Nitra mala vyspelé- 

novou dramaturgiou. Divadlo Andreja Bagara v Nitre ho diváka a divadelnú tradíciu. Vtedajšie vedenie divadla 

patrí medzi tri divadlá na Slovensku (okrem DAB v Nitre 

na čele s Františkom Javorským sa snažilo danú situáciu 

je to ešte Divadlo Jonáša Záborského v Prešove [1990] prijať ako výzvu na nové smerovanie divadla a tým sa po- 

a Slovenské národné divadlo [2007]), ktoré ponúkajú kapacitu 

stupne začala otvárať cesta v podobe muzikálových provadla 

sál nad 600 divákov. Veľká sála novej budovy Didukcií 

(Pacho sa vracia, 1995), adaptácií klasických diel (Jozef 

Jonáša Záborského v Prešove má kapacitu 680 divákov 

Mak, 1995), rozprávok (Perinbaba, 1995) a neskôr aj komédií 

a kapacita sály činohry novej budovy Slovenského (1 + 1 = 3, 1998). Svoju tvár našlo aj štúdio, kde sa postupne 

národného divadla je 649 divákov. A priestory s takouto začali uvádzať komorné, alternatívne a experimentálne 

kapacitou výrazne ovplyvnia dramaturgiu divadiel. Divadlo 

hry (Večera nad mestom, 1997). Z divadelnej histórie teda vy- 

Andreja Bagara v Nitre je toho priamym dôkazom. plýva, že Divadlo Andreja Bagara v Nitre svoju novú tvár 

To, čo oslovovalo divákov v starej budove divadla a čo tam a dramaturgiu v novej budove objavilo až v roku 1995, ale 

dramaturgicky „fungovalo“, nefungovalo v novej budove. s prichádzajúcimi rokmi, kultúrno-spoločenským vývojom 

Bolo treba hľadať tituly, ktoré by 6 dní v týždni plnili 600 

a novými médiami je v podstate každý ďalší rok v ži- 

miest veľkej sály v „malom“ krajskom meste a na druhej vote divadla novou výzvou, ako si udržať svoje publikum 

strane tituly, ktoré by našli dramaturgické opodstatnenie a najmä vychovať budúceho diváka. 

v komornom priestore štúdia. Preto roky 1992 ‒ 1995 boli



Divadelné 

adaptácie 

Keď sa Divadlo Andreja Bagara (ďalej DAB) v Nitre 

v roku 1992 presťahovalo do novej, modernej budovy, nezmenilo 

sa iba miesto pôsobenia divadla, ale bolo treba 

hľadať aj nové spôsoby inscenovania divadelného textu. 

Jednak preto, že sa zmenili priestorové podmienky (väčšie 

hracie priestory i hľadisko), jednak sa skončilo jedno 

politické obdobie, ale aj jedna dlhá etapa v živote divadla. 

Začiatkom 90. rokov sa hovorilo o tvorivej kríze, o čase 

hľadania takej produkcie, ktorá by zaplnila veľkú scénu. 

Hľadal sa interný dramaturg a režisér, čo v tom čase 

znamenalo pevnú existenčnú bázu. V druhej polovici 90. 

rokov, keď sa skončila funkcia interného režiséra, začalo 

vedenie DAB v Nitre pozývať slovenských režisérov, predovšetkým 

z mladšej a strednej generácie (Peter Gábor, 

Soňa Ferancová, Marián Pecko, József Czajlik, Peter Mankovecký, 

Martin Kákoš, Dodo Gombár, Ondrej Spišák). 

Tých dopĺňali zahraniční režiséri s vyhranenou poetikou 

a svojským názorom na divadlo (dab.sk/historia-divadla). 


Divadlo sa snažilo vyhovieť záujmom širšieho publika 

a do repertoáru okrem zábavných ľahších titulov a pôvodných 

slovenských i zahraničných dramatických diel 

zaraďovalo aj adaptácie prozaických textov (niekedy sa 

hovorí aj o dramatizácii, ale keď do textu a následnej realizácie 

zasahuje nový autor a pridáva či uberá, resp. inak 

zasahuje do pôvodného textu, vtedy ide o adaptáciu). 

Autori vyhľadávajú adaptácie vtedy, keď prostredníctvom 

uznávaného adaptovaného diela chcú osloviť 

súčasného príjemcu a upozorniť ho na aktuálnosť výpovede. 

Snažia sa pritom presadiť vlastnú tvorivú koncepciu, 

vlastný autorský vklad, aby dali nový význam pôvodnému 

literárnemu textu. Niektoré adaptačné procesy sú 

v súčasnosti značne obľúbené, lebo umožňujú využívať 

postupy kodifikované postmodernou poetikou, ako je 

montáž, dekompozícia a pod. Ich použitím klasické diela 

nadobúdajú súčasnosťou požadovanú podobu. V procese 

adaptácie dochádza k rozličným posunom podľa uváže-

Jozef Cíger Hronský: Jozef Mak —— Divadlo Andreja Bagara 

v Nitre, 1995, réžia: Martin Kákoš; maketa scény: František Perger 

nia jej autora, podľa spoločenskej objednávky, módnych 

trendov a pod. 

Prvou významnejšou adaptáciou románovej predlohy 

v novej budove divadla bol známy román Jozefa Cígera 

Hronského Jozef Mak (1995). Jeho tvorcovia si od začiatku 

uvedomovali, že idú do experimentu s veľmi náročnou 

a vážnou témou. Román o sedliakovi Jozefovi Makovi vypovedá 

síce o predvojnovej slovenskej dedine, ale pocity 

a prežívanie životných útrap autor nepodáva priamo, jednoducho, 

často sú to iba nevypovedané, zamlčané myšlienky. 

Aj keď na prvý pohľad ide o realistickú výpoveď, 

práve magické a duchovné línie komplikujú jednoduché 

stvárnenie človeka, ktorý dostal výstižné pomenovanie 

človek-milión. V ňom sa koncentruje miliónový svet malých 

zbedačených ľudí a v tom spočíva aj sila sedliaka Jozefa 

Maka. Autorove myšlienky a zámery nitrianska inscenácia 

nedokázala v celej šírke a hĺbke zachytiť. Dramaturgička 

Jana Liptáková, znalkyňa ľudovej kultúry i Hronského 

tvorby, zverila dramatizáciu do rúk Marekovi Maďaričovi 

Divadelné adaptácie 



a režisérovi predstavenia Martinovi Kákošovi. Herca, ktorý 

by vyhovoval typu Jozefa Maka, našiel režisér v osobe Branislava 

Bystrianskeho. Ten sa pokúsil, no nie vždy úspešne, 

zvládnuť obraz bezmocného človeka, ktorý všetko znáša so 

zdanlivou pokorou, ale zároveň cez všetky úskalia prechádza 

odhodlane v znamení, že žiť treba za každých okolností. 

Divadelná podoba románu Jozef Mak prispela k tomu, že 

už nebude považovaný iba za „povinné čítanie“. 

K inscenáciám, ktoré v nitrianskom divadle mali 

úspech a pritiahli dostatočný počet divákov, nesporne 

patrila adaptácia románu Búrlivé výšiny (2006) anglickej autorky 

Emily Brontëovej. Láska, zrada a pomsta v dôsledku 

neopätovanej lásky sú témy dodnes – aj keď po viac ako 

200 rokoch – aktuálne, vzrušujúce a žiadané. Autorkou 

scenára a zároveň dramaturgičkou tejto inscenácie bola 

Věra Mašková, ktorú si na spoluprácu prizval režisér Peter 

Gábor. Romantická klasika pritiahla divákov, lebo mnohí 

poznali román i jeho filmovú podobu, o to väčšie nároky 

kládla na divadelné spracovanie. Herci sa museli vyrov- 

Emily J. Brontëová: Búrlivé výšiny —— Divadlo 

Andreja Bagara v Nitre, 2006, réžia: Peter Gábor 

nať s relatívne náročnými emotívne založenými postavami, 

ale zároveň rešpektovať istú mieru, aby sa nestali 

tragikomickými figúrkami. Pritom im značne pomáhali 

vydarené, miestami až tajuplné kostýmy z dielne Kataríny 

Holkovej a napokon aj scéna skúseného Jozefa Cillera. 

Kristína Turjanová ako Catherine vcelku splnila požiadavky 

kladené na romantickú postavu, až na isté skĺznutia 

do hystérie, no Martinovi Nahálkovi v role rozohrávača 

drámy Heathcliffa sa nepodarilo vierohodne stvárniť rozpornú 

zápornú postavu, ktorá bola nositeľom základnej 

zápletky. Adaptácia románu E. Brontëovej Búrlivé výšiny na 

dlhší čas zabezpečila divadlu vypredané hľadisko. 

V sezóne 2007/2008 sa vedenie DAB v Nitre rozhodlo 

venovať všetky premiéry slovenskej tvorbe, a preto pripravilo 

dramaturgický koncept sezóny s názvom Rodinné 

striebro. Tento zámer sa stretol s veľkým záujmom publika 

a pozitívnymi odbornými reakciami na výber i konkrétne 

realizácie. Keďže slovenských dramatických diel je málo, 

tvorcovia siahli aj za adaptáciami známych literárnych 

textov. Že to bola dobrá voľba, svedčí aj získanie niekoľkých 

prestížnych cien Dosky: 1. cenu v kategórii objav sezóny 

za monotematickú dramaturgiu celej sezóny, 2. cenu 

Peter Čanecký za najlepší kostým v inscenácii Piargy 

a 3. cenu Daniela Kuffelová za postavu Matky v rovnomennej 

inscenácii hry Júliusa Barča-Ivana. 

V hre Piargy (2008) autor Roman Polák, ktorý sa zároveň 

zhostil réžie, a dramaturg Daniel Majling motivicky 

využili a spojili diela troch autorov lyrizovanej prózy 

F. Švantnera, M. Figuli a D. Chrobáka. Tvorcovia sa nechali 

inšpirovať obrazom slovenskej dediny, no nie s úmyslom 

podať jej vylepšený romantický obraz, na aký je slovenský 

čitateľ či divák zvyknutý. Práve naopak. Hra Piargy

F. Švantner – M. Figuli – D. Chrobák – R. Polák: 

Piargy —— Divadlo Andreja Bagara v Nitre, 2008, réžia: 

Roman Polák; zľava: Dušan Lenci, Daniel Fischer a.h. 

F. Švantner – M. Figuli – D. Chrobák – R. Polák: Piargy —— Divadlo 

Andreja Bagara v Nitre, 2008, réžia: Roman Polák 

stelesňuje vyhranené zlo, schované za dverami dedinských 

chalúp a vnútri ich obyvateľov. Nie nadarmo sa 

v súvislosti s touto inscenáciou spomína biblická Sodoma. 

Autor scenára a režisér sa nepridržiaval literárnej predlohy, 

ale voľne spájal postavy i príbehy do jedného, niekedy 

až ťažko čitateľného celku. Toto bol vhodný scenár pre režiséra 

R. Poláka, známeho ako hľadača právd kdesi v podhubí 

ľudskej bytosti a nepriateľa polopatisticky podávaných 

poloprávd a neprávd. Polákom zobrazovaný svet 

Dušan Mitana – Roman Polák – Daniel Majling: Koniec hry —— Divadlo 

Andreja Bagara v Nitre, 2010, réžia: Roman Polák; Milan Ondrík 

nebýva príťažlivý či pozitívny. Nič neskrýva. A to v plnej 

miere platí o inscenácii Piargy. Režijný princíp pochopili 

a realizovali všetky zúčastnené realizačné zložky: abstraktno-realistická 

scéna Jaroslava Valeka, deju prispôsobené 

originálne kostýmy Petra Čaneckého, svietenie 

vyvolávajúce tajomstvo i des a napokon aj košaté herecké 

obsadenie, kde každý mal svoje miesto a svoju úlohu, takže 

uvažovať o sólových hereckých výkonoch je zbytočné. 

Všetci spolu spĺňali režijný zámer Romana Poláka. 


Nikolaj Vasilievič Gogoľ – M. D. Levin: Mŕtve duše —— Divadlo 

Andreja Bagara v Nitre, 2010, réžia: Michal Vajdička 

▶ 




Monotematickú slovenskú sezónu uzavrela adaptácia 

Timravinej poviedky Všetko za národ (2008). Autorom 

dramatizácie je skúsený scenárista Ondrej Šulaj. Dramaturg 

Daniel Majling pozval k spolupráci na inscenácii 

režiséra Michala Vajdičku. Výsledkom ich snaženia bola 

jedna z najlepších inscenácií za posledné obdobie v DAB 

v Nitre. Dramaturgický zámer načasovať Timravu práve 

do danej doby bol spoločensky i politicky únosný, ba až 

prínosný. Timrava totiž bola realistka v každom smere, 

teda i pri hodnotení vlastenectva a národniarstva. Zbavila 

sa romantického ružového videnia svojej doby, čo jej 

neprinášalo priveľké uznanie. Autori inscenácie sa snažili 

zachovať charakter pôvodného diela tak, aby nepô- 

Nikolaj Vasilievič Gogoľ – M. D. Levin: Mŕtve duše —— Divadlo 

Andreja Bagara v Nitre, 2010, réžia: Michal Vajdička; Milan Ondrík 

sobilo archaicky, aby oslovilo aj dnešného diváka. Preto 

zvolili jeden z adaptačných prostriedkov – aktualizáciu. 

Dosiahli ju častým používaním humoru, satiry a paródie 

ako náprotivku tragických momentov. Divadelná podoba 

miestami nadobúdala až čechovovskú atmosféru nostalgie, 

beznádeje a bezvýchodiskovosti. Vzápätí však dobehol 

na javisko Matej Vodnár (životná rola Martina Nahálku) 

a bolo po smútku. Striedanie emocionálnych polôh 

dodávalo inscenácii vnútorný rytmus a zabezpečovalo 

pozornosť diváka. 

Keďže novela nemá výrazný dramatický náboj, tvorcovia 

vsúvali do textu vlastné dodatky, ktoré do istej miery 

menili charakter postáv. Okrem iného naznačili cestu,

Božena Slančíková Timrava — Ondrej Šulaj: 

Všetko za národ —— Divadlo Andreja Bagara 

v Nitre, 2008, réžia: Michal Vajdička; zľava: Daniela 

Kuffelová, Branislav Matuščin, Kristína Turjanová 

na ktorej sa vlastenectvo ľahko môže zmeniť na nacionalizmus. 

Tvorcovia sa pridržiavali dvoch hlavných dejových 

línií: národnej a osobnej, ktoré sa prelínali a navzájom 

ovplyvňovali. Zachovávaním dobového jazyka 

a kostýmov (Jana Hurtigová) sa im podarilo zobraziť svet, 

v ktorom žila autorka a jej postavy. 

K pozitívnemu konečnému tvaru prispelo aj herecké 

obsadenie (Kristína Turjanová, Zuzana Kanócz, Daniela 

Kuffelová, Milan Ondrík, Peter Oszlík a ďalší.). O jeho 

kvalite svedčí nominácia Evy Pavlíkovej na udelenie ceny 

DOSKY za najlepší herecký výkon slovenskej sezóny. Aj 

pokiaľ ide o mladého režiséra, treba vyzdvihnúť jeho prácu 

s hercom, kde každý detail bol vypracovaný a na javisku 

nebolo malej postavy (napr. majstrovské figúrky chromej 

Želky či svojrázneho huslistu). Z mužských postáv 

zaujala kreácia Branislava Matuščina v zdvojenej úlohe 

učiteľov. M. Vajdičkom sprostredkované Timravino krédo 

je otvorenou dobovou výzvou. 

Režisér Michal Vajdička a dramaturg Daniel Majling 

sa znovu stretli pri voľnej adaptácii slávneho románu 

N. V. Gogoľa Mŕtve duše (2010), hoci ako autor je v bulletine, 

na plagátoch a iných reklamných materiáloch uvedený 

M. D. Levin. Zainteresovaní tušia, resp. vedia, že je to 

krycie meno Daniela Majlinga. Výber Gogoľovho diela nie 

je náhodný. Hoci kostýmy, spoločnosť i prostredie tiahlo 

do minulosti, výpovedná hodnota bizarných postáv, postavičiek 

a figúrok – všetko to dokonalých typov – udieralo 

do svedomia súčasníka, čo u niektorých prítomných 

divákov mohlo vyvolať celkom nepríjemný pocit vinníka 

prichyteného pri čine. Gogoľom zobrazené zlo – a je 

jedno, v akej podobe, či v sparodovanej alebo realistickej 

– ostane vždy zlom a ľudská hlúposť či prešibanosť 

vedú k jednému cieľu – do pekla, kam sa na konci predstavenia 

prepadne celé vedenie gubernie. 

Hlavná postava, rozohrávač a kupec „mŕtvych“ duší 

Čičikov, sprevádza všetky účinkujúce postavy, čo mu 




Jane Austenová – Ľubomír Vajdička: Pýcha a predsudok —— Divadlo 

Andreja Bagara v Nitre, 2012, réžia: Ľubomír Vajdička; 

v popredí: Tomáš Maštalír a.h., Kristína Turjanová 

umožňuje meniť polohy, charakter, správanie a výzor, 

a to majstrovsky zvládol Richard Stanke, hosť na nitrianskej 

scéne. Rozohral celú škálu svojich výrazových kvalít, 

za čo bol nominovaný za najlepší mužský herecký výkon 

na výročnú divadelnú cenu DOSKY. Aj ostatní účinkujúci 

dostali príležitosť stvárniť pestrú škálu typov (Peter 

Oszlík ako pseudointelektuál Manilov, Eva Pavlíková ako 

pseudoumelkyňa Korobočková, Milan Ondrík ako klamár 

Nozdriov, Ivan Vojtek ako mafián Sobakievič, Žofia Martišová 

ako Pľuškinová, na ktorú bol v divadelnej adaptácii 

upravený románový Pľuškin atď.). Jednoduchá, ale všetky 

možnosti moderného javiska využívajúca scéna (Pavol 

Andraško) umožnila režisérovi vytvoriť existenčné smerovanie 

človeka – od života až po smrť. Pavol Andraško 

zahalil scénu do červenej farby, symbolizujúcej peklo, 

čím posilnil výpovednú hodnotu diela. Aj autor hudby 

Marián Čekovský prispel k vytvoreniu autentickej atmosféry, 

za čo získal cenu DOSKY 2010 za najlepšiu scénickú 

hudbu sezóny. 

Dnešný divák aj vďaka mediálnej ponuke, opierajúcej 

sa zväčša o súčasné témy, s radosťou privíta tzv. kostýmové 

predstavenia, ktoré obyčajne majú romantický alebo

Agota Kristof – Daniel Majling: Veľký zošit —— Divadlo 

Andreja Bagara v Nitre, 2015, réžia: Ján Luterán; zľava: Marián 

Viskup, Martin Šalacha; návrhy kostýmov: Eva Kleinová 

sentimentálny dej a prinášajú ľúbostné príbehy z minulosti. 

Preto aj v Nitre bola s veľkým očakávaním uvedená 

adaptácia slávneho románu anglickej autorky Jane Austenovej 

Pýcha a predsudok (2012). Hoci autorka sa dožila iba 

42 rokov, dokázala napísať niekoľko románov, z ktorých 

najznámejší je práve Pýcha a predsudok. Jej témou bol život 

ľudí na vidieku, ich problémy a vzťahy. Citlivo, niekedy aj 

ironicky prenikala do ich vnútra tak, že sa jej podarilo vyhnúť 

sa sentimentu, ktorý sa k danej téme často prisaje. 

Bola pozorovateľkou rodinného prostredia, odkiaľ pochádzajú 

jej – v tom čase ešte nezvyčajné – brilantné a kultivované 

dialógy. 

Réžie, ale aj dramatizácie románu sa ujal Ľubomír 

Vajdička, takže sa s témou zžil ešte pred jej realizáciou. 

Scénograf Tom Ciller a výtvarníčka Marija Havran prispôsobili 

scénu i kostýmy dobe a téme, boli honosné, ale 

vkusné a splnili očakávania samotných tvorcov i publika. 

Do elegantného až sterilného prostredia režisér vsadil 

najvýznamnejšie postavy románu a hercov, ktorí ich 

stvárňovali, naučil spôsobom a konverzácii vyššej spoločenskej 

triedy. V tom s ním spolupracoval choreograf 

Juraj Letenay. Nitrianske predstavenie malo ešte jeden 

magnet – hosťovanie obľúbeného a obdivovaného Tomáša 

Maštalíra, herca Slovenského národného divadla. Ten 

dokonale splnil požiadavky kladené na predstaviteľa vyššej 

triedy, podobne ako mladé ženské predstaviteľky rodiny 

Bennetovcov (Kristína Turjanová ako Elizabeth, Ľudmila 

Trenklerová ako Jane, Alena Pajtinková ako Lydia). Aj 

takáto inscenácia má miesto v repertoári divadla. Približuje 

dávnominulú dobu, jej maniere a myslenie a pritom 

poskytuje kvalitnú zábavu. Inscenácia Pýcha a predsudok 

dosiahla v Nitre úctyhodných 59 repríz. 

Román Veľký zošit (2015) maďarskej autorky žijúcej 

vo Švajčiarsku Agoty Kristof vyvolal vo svete veľký roz- 




Honoré de Balzac – Roman Polák – Daniel Majling: 

Otec Goriot —— Divadlo Andreja Bagara v Nitre, 2018, 

réžia: Roman Polák; Barbora Andrešičová 

Honoré de Balzac – Roman Polák – Daniel Majling: 

Otec Goriot —— Divadlo Andreja Bagara v Nitre, 2018, réžia: Roman 

Polák; zľava: Anna Rakovská, Ivan B. Vojtek, Andrea Sabová 

ruch. Preložili ho do desiatok jazykov a získal mnohé literárne 

ocenenia. Preto treba vysoko hodnotiť dramaturgický 

čin Daniela Majlinga, že adaptáciu tohto diela 

zaradil do repertoáru nitrianskeho divadla. Vojnová téma 

tu bola zobrazená netradične, bez zbytočností a okrás, 

priamo a kruto, ale s presným pomenovaním reality. Nepriamy 

spôsob zobrazenia doby sa stal najlepším aktualizačným 

prostriedkom, pretože každá vojna má rovnaké 

znaky i rozmery a človeka sprevádzala celými dejinami. 

Emocionálny zážitok vyvolal výber troch postáv – stará 

mama a chlapci dvojičky, ktorých spolužitie v mierovom 

čase býva bezkonfliktné, no vojnová krutosť poznačila aj 

tieto vzťahy. Režisér Ján Luterán sa dokázal prispôsobiť 

strohosti textu, ba ešte ho zvýraznil jednoduchou scénou 

a šedivým oblečením postáv. Vypomáhal si využívaním 

divadelných metafor, čím sa odstránila priamočiarosť 

a povrchnosť výpovede. Osvetlením a zvukovými vsuvkami 

dostatočne podčiarkoval dramatickosť príbehu. 

Martin Šalacha a Marián Viskup hrali dvojičky – osemročných 

chlapcov. Pod vedením režiséra J. Luterána dokázali 

skĺbiť detské myslenie s konaním dospelých ľudí. 

Žofia Martišová zvládla náročnú úlohu nemilosrdnej až 

krutej stareny obdivuhodne. Odhliadnuc od veku predviedla 

celú hereckú plejádu výrazových prostriedkov 

a prekvapila vierohodným stvárnením negatívnej postavy. 

Pod zlom a hrubosťou ukrývala milujúce srdce, chrániace 

svoje vnúčatá nevídaným spôsobom. Spojenie troch 

elementov – významné literárne dielo, splnený sen dramaturga 

a režijná invencia – prinieslo svoje ovocie v podobe 

realizačne náročnej a myšlienkami naplnenej inscenácie. 

Otec Goriot ako symbol milujúceho rodiča nevie nič 

odoprieť svojim dcéram. Nie je náhodou naším súčasníkom? 

Veď aj dnešná výchova sa nesie v duchu absolútnej 

služby deťom. Stratiť rodičovskú autoritu a úctu je veľmi 

ľahké, ale jej znovunadobudnutie je často nemožné. 

Aj o tom je adaptácia slávneho klasického románu francúzskeho 

autora Honoré de Balzaca Otec Goriot (2018). Autori 

dramatizácie (Daniel Majling a Roman Polák) v spolupráci 

s dramaturgičkou Luciou Mihálovou si tento titul 

nezvolili náhodne. Problém výchovy detí a vzťahy v ro-

Anthony Burgess: Mechanický pomaranč —— Divadlo 

Andreja Bagara v Nitre, 2018, réžia: Juraj Augustín; 

návrhy kostýmov: Markéta Sládečková 

Anthony Burgess: Mechanický pomaranč —— Divadlo Andreja 

Bagara v Nitre, 2018, réžia: Juraj Augustín; Barbora Andrešičová 

dine patria v súčasnosti k aktuálnym neduhom morálky. 

Aj preto otec Goriot a jeho ťažký osud majú pripomenúť, 

že autoritu a úctu detí si buduje každý rodič sám. 

Výsledkom tzv. opičej lásky – dnes takej populárnej – sú 

nešťastní, nespokojní a egoistickí jedinci, aké napokon 

boli aj Goriotove dcéry. Z tohto dôvodu sa režisér Roman 

Polák sústredil hlavne na reprezentantov dobovej mládeže 

a osobnosť starého Goriota posunul do úzadia. Do 

úlohy otca Goriota obsadil režisér Ivana B. Vojteka. Kostýmy 

Petra Čaneckého boli elegantné a oživovali chudobnú 

scénu Pavla Boráka. 

Rozporne pôsobila adaptácia známeho Burgessovho 

románu Mechanický pomaranč (2018). Anthony Burgess už 

svojím románom vyvolal rôzne – kladné i záporné ohlasy. 

Záujem o divadelnú podobu románu majú pravdepodobne 

jeho nadšení čitatelia a diváci filmovej podoby v réžii 

S. Kubricka. Hra pôsobí krutosťou zobrazenej mládeže, 

lepšie štrnásťročných detí, alebo fiktívnou možnosťou 

brainwashingu (vymývania mozgu). Réžie sa ujal mladý 

režisér Juraj Augustín, ktorý chcel diváka vtiahnuť do 

krutého príbehu, a tak javiskový priestor umiestnil do 




Joseph Heller: Hlava XXII —— Divadlo Andreja Bagara v Nitre, 

2019, réžia: Ján Luterán; zľava: Tomáš Stopa, Juraj Ďuriš 

stredu hľadiska. Scéna bez kulís (Svatopluk Sládeček) 

umožňovala účinkujúcim voľný pohyb a zároveň používanie 

najrozličnejších doplnkov a rekvizít. Celá záťaž divadelnej 

výpovede sa preniesla na šesť mladých členov 

súboru. Z nich vynikla postava Alexa Chandlera, ktorého 

vynikajúco stvárnila Barbora Andrešičová. Náročné 

viacrolové postavy, kde muži hrali ženy a ženy mužov, vyžadovali 

všestranné herectvo aj ostatných zúčastnených 

(Juraj Ďuriš, Roman Poláčik, Jakub Rybárik, Andrea Sabová 

a Marián Viskup). Aktuálnosť tejto adaptácie spočívala 

hlavne v jej druhej časti, venovanej brainwashingu, ktorý 

mení ľudí na nemysliace stroje. 

Joseph Heller: Hlava XXII —— Divadlo Andreja Bagara 

v Nitre, 2019, réžia: Ján Luterán; zľava: Peter 

Oszlík, Marián Viskup, Martin Nahálka






Obľúbené 

komédie 

Kapitolu o divadelných komédiách je vhodné začať 

nejakou definíciou humoru, pretože toto bude hlavný 

výrazový prostriedok nasledujúcich hier, aké si každé divadlo 

zaraďuje do repertoáru ako hlavný magnet pre zábavychtivých 

divákov. Pominúc Aristotela, Kanta, Hegela 

či iných velikánov, ktorí sa o humore vyjadrovali, prečítajme 

si definíciu súčasnej autorky Eleny Melušovej, pôsobiacej 

v Paríži, kde je kolíska dobrého humoru: „Humor 

odzbrojuje, irónia zraňuje... humor umožňuje zmierniť nesmelosť 

a pesimizmus... umožňuje získavať nadhľad a odstup od vecí, dokáže 

vyriešiť chúlostivé záležitosti.“ (Melušová, 2011, s. 177) Toto 

všetko má na mysli dramaturg a následne režisér, keď 

sa rozhodnú včleniť do repertoáru veselohru či komédiu. 

A k tomu ešte s vedomím, že divadlo im poskytuje oveľa 

viac vyjadrovacích prostriedkov ako napríklad literárnemu 

autorovi. Divadelnej komédii slúži okrem autora 

aj herec, kostýmový výtvarník, scénograf, autor scénickej 

hudby, ale aj svetelný dizajnér, teda v divadle možno 


sledovať viac vrstiev humoru, ktoré oslovujú vždy iného 

príjemcu. A ešte jeden dôležitý rozdiel si treba pri komediálnych 

dielach všimnúť, lebo zámena môže spôsobiť 

nedorozumenie medzi hrou a divákom, a to je rozdiel 

medzi tým, čo je vtipné, a tým, čo je iba komické. Komickosť 

vzniká vtedy, keď sa stáva smiešnym ten, kto hovorí, 

a vtip vtedy, keď sa smejeme niekomu tretiemu alebo sebe. 

(Balková, 2011, s. 41) 

Aj DAB v Nitre si do každej sezóny zaradilo jednu alebo 

aj viac komédií s lepším či horším výsledkom. K úspešným 

titulom na začiatku 90. rokov patrila svetoznáma 

komédia Neila Simona Zlatí chlapci (1990). Režisér Karol 

Spišák a dramaturg Ján Laca si titul zvolili zámerne, lebo 

poskytoval široký priestor dvom známym domácim 

komikom Milanovi Kišovi a Jozefovi Dóczymu. Dvoch 

starnúcich komikov dá dohromady ponuka televízie obnoviť 

ich bývalé úspešné vystúpenie, čo dvom tvrdohlavcom 

poskytuje priestor na situačný humor, vtipkovanie

Stanislav Štepka: O čo ide —— Divadlo Andreja 

Bagara v Nitre, 1988, réžia: Karol Spišák; zľava: 

Anton Živčic, Milan Kiš, Oľga Hudecová 

a miestami aj istú formu ľudového humoru, takého typického 

pre oboch hercov. Úlohou režiséra Karola Spišáka 

bolo ustriehnuť, aby si hra zachovala úroveň hodnú jej 

autora. Aj v tejto hre zaznamenávame obľúbenosť dvoch 

popredných komikov, ktorí až do svojej smrti rozosmievali 

nitrianske publikum. Karol Spišák objavil túto komickú 

dvojicu už v roku 1966 v inscenácii Nebo na zemi, 

neskôr ju využil aj v roku 1971 pri naštudovaní Plautovej 

komédie Chvastúň a odvtedy komickú dvojicu Dóczy – Kiš 

s obľubou obsadzoval vo svojich inscenáciách. Úspešný- 

Obľúbené komédie 



mi komédiami v DAB na prelome 80. a 90. rokov boli aj 

komédia S. Štepku O čo ide (1988) a veselohra I. Stodolu Čaj 

u pána senátora (1991), obe v réžii K. Spišáka. 

Prvou veselohrou v novej budove divadla bol Geľo Sebechlebský 

(1992) od slovenského dramatika Jozefa Hollého. 

Jeho veselohry sa až do začiatku 50. rokov hrali iba 

Bulletin k inscenácii O čo ide. 

v amatérskych divadlách. Po druhej svetovej vojne jeho 

Geľo Sebechlebský prešiel takmer všetkými profesionálnymi 

scénami, Nitru nevynímajúc. Dobre poslúžil pri 

otvorení novej budovy, keď bolo potrebné zaplniť veľké 

hľadisko. Dramaturg Oleg Dlouhý vyzdvihol jednu z viacerých 

bytostných línií tejto hry a tou je nenaplnenosť 

života. Práve nekonečná túžba byť iným vytvára množstvo 

humorných situácií, kde sa môže preukázať herecký 

zmysel pre humor. Réžie sa ujal absolvent VŠMU Ľu- 

Ivan Stodola: Čaj u pána senátora —— Divadlo Andreja Bagara v Nitre, 

1991, réžia: Karol Spišák; zľava: Milan Kiš, Zuzana Kapráliková, Marta 

Sládečková, Roman Pomajbo, Andrea Karnasová, Henrich Platek 

boslav Majera z Báčskeho Petrovca ako hosť s bohatými 

skúsenosťami s amatérskym divadlom. Do úlohy figliarskeho 

podvodníka Geľa obsadil Antona Živčica, ale nemohli 

tam chýbať ani Jozef Dóczy, Žofia Martišová, Dušan 

Lenci a mnohí ďalší. 

Tragikomédia či satiricky chápaná komédia francúzskeho 

autora Alfreda de Musseta S láskou sa nehodno zahrávať 

(1992) priniesla romantický ľúbostný príbeh, v ktorom 

sú síce niektoré zábavné prvky, ale v podstate je to vážne 

upozornenie, že s láskou sa skutočne netreba zahrávať. 

Názov je vlastne francúzske príslovie a autor v hre spracoval 

svoju nešťastnú lásku k známej francúzskej spisovateľke 

George Sandovej. O obľúbenosti Mussetových 

drám svedčí ich početné inscenovanie v divadlách na 

celom svete. Na Slovensku zmienenú hru prvýkrát hrali 

v Martine v roku 1946. V Nitre ju dramaturgicky pripravila 

Jana Liptáková a režijne viedol Martin Kákoš. Divákov 

do divadla pritiahol nielen romantický príbeh s nešťastným 

koncom, ale aj hosťujúci herec Maroš Kramár v postave 

Perdicana. Kamilu stvárnila prirodzene a bez sentimentu 

Jana Valocká. Scénu pripravil František Perger 

a kostýmy Miloš Pietor ml. 

Neil Simon: Zlatí chlapci —— Divadlo Andreja Bagara v Nitre, 

1990, réžia: Karol Spišák; zľava: Jozef Dóczy, Milan Kiš 

Komediálnu trúchlohru Ephraima Kishona Júlia a Romeo 

and William uviedlo DAB v premiére 29. a 31. 1. 1993. 

Dielo tohto pôvodom maďarského a zároveň židovského 

autora žijúceho v Izraeli bolo preložené do viac ako 30 

jazykov a vydané v náklade viac ako 35 miliónov výtlačkov. 

Preto treba pokladať zaradenie ukážky z diela tohto 

známeho autora za zaujímavý dramaturgický čin. Režisérom 

inscenácie bol Karol Spišák, kostýmy navrhla Ľubica 

Obuchová a scénu Štefan Hudák. Prizvali aj ďalších 

hostí, do úlohy Romea obsadili hosťujúceho Ivana Krajíč-

ka a ako Júlia sa predstavila Marta Sládečková. Williama 

Shakespeara zahral Ivan Vojtek st. Samotný autorský nápad 

zmeniť tragédiu na komédiu s dobrým koncom bol 

príťažlivý nielen pre tvorcov, ale aj pre publikum. 

K najúspešnejším a najdlhšie hraným veselohrám 

však patril Testosterón (2004) Andrzeja Saramonowicza, 

ktorého do repertoáru DAB zaradil stály dramaturg divadla 

Svetozár Sprušanský. Komédia kopírovala nekončiace 

sa vzťahy medzi mužom a ženou a posúvala ich do 

komických pozícií. Najlepšie podstatu hry vystihol text 

v upútavke: „Zamotané situácie, perlivé dialógy, situačná komika, 

neočakávané dejové zvraty. Zábava na skutočnostiach, ktoré sa môžu 

prihodiť komukoľvek z nás! Mužská ješitnosť aj hrdosť. Mužská 

pýcha aj malichernosti. Dôležité otázky života a smrti, ale aj banality 

a každodenná všednosť. Láska, erotika, partnerské súžitie. Ženská 

premenlivosť, nevypočítateľnosť, prefíkanosť. Ženská razantnosť aj 

hlúposť. Krása, šarm, um, neodolateľné majstrovstvo očariť. (dab. 

sk/inscenace/16-testosteron) Toto všetko zvládol kolektív 

mužských hercov DAB v Nitre Milan Ondrík, Milan Kiš, 

Boris Zachar, Martin Fratrič, Martin Nahálka, Juraj Hrčka, 

Ivan Vojtek st. Postavu Stavrosa hral v pôvodnom obsadení 

Milan Kiš, potom ho nahradil Marián Slovák a až 

neskôr Ivan B. Vojtek. Dnes už slávna komédia, ktorá sa 

na nitrianskom javisku uvádza už pätnásť rokov a stále je 

o ňu veľký divácky záujem, vznikla pod vedením hudobného 

dramaturga a režiséra Petra Mankoveckého. 

Veselohry a komédie sa v podstate objavujú v repertoári 

každého divadla pravidelne a v každej sezóne. Ich 

hlavná funkcia spočíva v splnení diváckych požiadaviek 

na zábavu. Tu však sa začína zostupná poloha jednotlivých 

titulov. V snahe vytvárať stále komickejšie a hlavne 

sexuálne dráždivejšie momenty dochádza niekedy až 

k znižovaniu estetickej úrovne inscenácie. Niekedy to nie 

Leonard Gershe: Motýľom nik nerozkáže —— Divadlo 

Andreja Bagara v Nitre, 1990, réžia: Karol 

Spišák; Jana Valocká, Stanislav Král 

je problém textu, ale realizácie. Je totiž všeobecne známe, 

že pre hercov hrať v komédii – a nie to ešte vo fraške, je 

oveľa náročnejšie ako v tragédii. Všetky prípady prekročenia 

miery, zveličovanie, extempore hercov, to všetko škodí 

konečnému tvaru komédie či frašky. To sa do istej miery 

stalo v komédii Dvojitá rezervácia (2011) svetoznámych autorov 

komédií Raya Cooneyho a Johna Chapmana. Hru plnú 

omylov a komických situácií viedol rumunský režisér 

Christian Ioan k fraške a nechával široký priestor fantázii 




René de Obaldia: Vietor v korunách Sasafrasu —— Divadlo 

Andreja Bagara v Nitre, 1994, réžia: Ondrej Spišák; zľava: Anton 

Živčic, Lenka Barilíková, Jozef Dóczy, Milan Kiš, Adela Gáborová 

hercov, ale aj kostýmovej výtvarníčke (Diana Strauszová), 

čo miestami až prekračovalo hranicu vkusu. Vtedajšia kritika 

komédiu zaradila do tzv. povinného radu inscenácií 

divadla, lebo titul mal celkom priaznivý divácky ohlas. 

Po úspechu sezóny a dramaturgického konceptu 

s názvom Rodinné striebro, malo vedenie DAB v Nitre ambíciu 

nadviazať na tento úspech a pripraviť opäť dramaturgicky 

jednotnú sezónu aj s lákavým názvom. A tak vznikla 

idea divadelnej sezóny 2012/2013, ktorá sa mala niesť 

Plagát k inscenácii. 

v znamení humoru a smiechu. Tento zámer však divadlu 

nie celkom vyšiel. Tvorcovia konceptu – šéfdramaturg 

Svetozár Sprušanský a dramaturg Daniel Majling si chceli 

preveriť viaceré polohy zábavy, ktoré ponúkajú veseloherné 

žánre. Preto sa rozhodli načrieť do diel najznámejších 

svetových i domácich klasikov, ktoré sa celé storočia 

inscenujú na všetkých svetových javiskách. Spoliehali sa 

na historicky overené hodnoty, ktoré by mali zarezonovať 

aj v súčasnosti. Ponuka, ktorú uviedol dramaturg Sveto-


zár Sprušanský, je skutočne zaujímavá a pestrá: „Komédia 

ľudová aj dvorská. Komédia mravov aj roztopašných gagov. Politická 

komédia. Komédia dell’arte. Humor situačný aj konverzačný. Vtipné 

pousmiatie, veseloherná ľahkosť, groteskný úškľab, ironické iskrenie, 

parodický rehot, kritický výsmech... Oslobodzujúci a očistný smiech. 

Ohňostroj ľudskej spontánnosti a slobody.“ (Sezóna smiechu, 

2012‒2013, s. 2) Tak sa obecenstvo malo smiať na Goldoniho 

Prefíkanej vdove (réžia Michal Náhlik), na absurdnej 

groteske Eugéna Ionesca Plešatá speváčka (réžia Ľubomír 

Vajdička), na klasickej komédii Williama Shakespeara 

Skrotenie zlej ženy (réžia Svetozár Sprušanský), na slovenskej 

klasike Jána Chalupku Rok v Kocúrkove (réžia Kamil 

Žiška), na politickej komike Friedricha Schillera Parazit 

(réžia Lukáš Brutovský), na ruskej komédii Alexandra Ni- 

Ludvig Holberg: Jeppe z vŕšku —— Divadlo Andreja 

Bagara v Nitre, 1997, réžia: Martin Kákoš; Milan Kiš 

kolajeviča Ostrovského Dievča bez vena (réžia Michal Vajdička). 

Čo inscenácia, to iný režisér. To znamená, že každý 

z nich si priniesol svoj pohľad na dielo, svoj systém 

pri interpretácii, svoje inscenačné skúsenosti. Niektoré 

tituly sa presunuli do iného časového priestoru, niektoré 

vypadli, no mnohé z nich ostali bez väčšej odozvy. 

Zo zlatého fondu slovenskej drámy si tvorcovia vybrali 

dve veselohry Jána Chalupku (Kocúrkovo alebo Len aby 

sme v hanbe neostali a Všetko naopak alebo Tesnošilova Anička sa 

žení a Honzík vydáva) a scelili ich pod názvom Rok v Kocúrkove 

(2013). Na úprave textu, kde sa škrtalo z deja, postáv 

i humoru, pracovali dramaturg Daniel Majling a režisér 

Kamil Žiška. Z prvej časti vypadlo súperenie, ostalo iba 

trápne napodobňovanie vyšších vrstiev pomocou jazy- 




William Shakespeare: Sen noci... —— Divadlo Andreja Bagara 

v Nitre, 1995, réžia: Ľubomír Paulovič; Jana Valocká, Igor Šebesta 

ka. Chýbali dramatické strety postáv s úsilím nielen baviť, 

ale aj poučiť. A tak Chalupkovo kritické videnie, jeho 

pôvodný text, ktorý odrážal nielen opilstvo a nafúkanosť, 

ale predovšetkým ľudskú hlúposť v jej mnohých variantoch, 

sa stratilo. Nitrianska inscenácia o Chalupkovu originalitu 

prišla. 

Hry austrálskej dramatičky, scenáristky, prozaičky, 

libretistky a novinárky Joanny Murray-Smithovej sa uvádzajú 

na celom svete v najslávnejších divadlách. Preto čin 

dramaturga Svetozára Sprušanského uviesť jeden z jej 

titulov na javisku DAB v Nitre treba pokladať za šťastný. 

Komédia Druh: Žena (2015) poskytla možnosť mladým 

a mladším spolutvorcom zúčastniť sa na jej realizácii. Ponuku 

prijala režisérka Adriana Totiková (spolupracovala 

i pri výbere hudby a kostýmov) a Zuzana Formánková ako 

autorka scény i spolutvorkyňa kostýmov. Dobrých hier 

s komickým nábojom je ako šafranu. Hlavne takých, kde 

slovo nemusí byť nahrádzané či vytláčané situačným humorom, 

spevom, hudbou, tancom atď. A takou je aj spomenutá 

komédia Joanny Murray-Smithovej. Reklamné 

a iné materiály jej text charakterizujú ako hru o ženách 

a pre ženy s dodatkom, že sa nebudú nudiť ani muži. Autorka 

nastavila zrkadlo, v ktorom sa odrážajú zdeformované 

ľudské vzťahy, snaha vlastniť vždy niečo iné, iného 

partnera, obdivovateľa, životný štýl či úspech, čo slúžilo 

ako podklad a východisko pre jednotlivé humorné strety. 

Divák sa našiel či v žene, ktorá je domáca sliepka, či 

v mužovi nútenému viesť domácnosť, alebo v spisovateľ-

Andrzej Saramonowicz: 

Testosterón —— Divadlo 

Andreja Bagara v Nitre, 2004, 

réžia: Peter Mankovecký 

◀ 

▶ 

▶ 

zľava: Milan Kiš, Milan Ondrík, Martin Nahálka, Ivan B. Vojtek 

zľava: Juraj Hrčka, Martin Šalacha, Marcel Ochránek, Ivan 

B. Vojtek, Martin Fratrič, Martin Nahálka, Peter Kadlečík 


zľava: Martin Fratrič, Peter Kadlečík, Milan Ondrík, Marián 

Slovák, Ivan B. Vojtek, Martin Nahálka, Juraj Hrčka 



Ján Palárik: Drotár —— Divadlo Andreja 

Ján Palárik: Drotár —— Krajové divadlo Nitra, 

Bagara v Nitre, 1980, réžia: Ondrej Rajniak; 

Ján Palárik: Drotár —— Divadlo Andreja Bagara 

1956, réžia: Oto Krivánek; Vlado Müller 

Helena Húsková, František Javorský v Nitre, 2019, réžia: Lukáš Brutovský; Marián Viskup 

ke, ktorá chcela byť samostatná, slávna, no v skutočnosti Veselohra českého autora, pedagóga, režiséra a herca 

Arnošta Goldflama Dámska šatňa (2016) potešila hlav- 

to bola iba osamelá a otrávená starnúca žena. Zdalo by 

sa, že pre šesť postáv je nitrianske javisko priveľké. Ale ne ženskú časť nitrianskeho publika. Režisér Michal 

autorka scény ho navrhla tak, že pôsobilo ako aréna, kde Spišák chcel spolu s autorom textu odhaliť veľké tajomstvo, 

ktoré skrýva dámska šatňa malého vidieckeho di- 

sa odohrávali veľké slovné súboje i pohybové avantúry, 

miestami prechádzajúce do frašky. Režisérka A. Totiková 

mala šťastnú ruku, keď na stvárnenie spisovateľky-feteľku 

ženského pohlavia z jej civilného obleku a oblieka 

vadla. Táto miestnosť totiž „vyzlieka“ každú predstaviministky 

Margot Masonovej zvolila osvedčenú a skúsenú ju do kostýmu, ktorý je vstupenkou do vysnívaného divadelného 

sveta. Oba životy spôsobujú herečkám rados- 

herečku Evu Pavlíkovú s vyvinutým zmyslom pre komické 

roly, so schopnosťou pohotovo zvládať všetky úskalia ti i strasti a sú zábavné hlavne vtedy, keď si z nich ženy 

komédie. Práve jej spôsob hry, ako aj herecký prejav mladej 

Danice Matušovej a Jakuba Rybárika zachránili, resp. rou znalosťou ženskej letory napísaný text mohli pred- 

veľké starosti nerobia. Nadľahčene a s nadhľadom i dob- 

zachraňovali hru pred lacnou fraškou, ku ktorej inklinovali 

niektorí mladší účinkujúci. 

hrať každá podľa svojej predstavy. Stretávajú sa v 

staviteľky jednotlivých postáv pomocou režiséra rozo- 

šatni, 


Jozef Gregor Tajovský: Statky-zmätky —— Divadlo Andreja Bagara 

v Nitre, 2007, réžia: Ľubomír Vajdička; zľava: Gabriela Dolná, 

Ivan B. Vojtek, Peter Kadlečík, Milan Ondrík, Daniela Pribullová 

▶ 




Eugène Ionesco: Plešatá speváčka —— Divadlo Andreja 

Bagara v Nitre, 2013, réžia: Ľubomír Vajdička; zľava: 

Eva Pavlíková, Gabriela Dolná, Peter Oszlík 

aby si tu vyliali srdcia a hľadali podporu u kolegýň. Čaro 

tejto inscenácie spočívalo predovšetkým na pleciach 

štyroch žien – herečiek. Jedna je dlhoročná, skúsená herečka, 

druhá začiatočníčka, tretia je svedomitá, dochvíľna 

a posledná zase ľahkomyseľná a veselá. Režisér zveril 

jednotlivé úlohy Eve Pavlíkovej, Lenke Barilíkovej, Jane 

Kovalčíkovej a Alene Pajtinkovej. Všetky zahrali svoje roly 

vtipne, zanietene a vkusne, lebo sa v nich našli. Inscenácia 

je podľa vyjadrenia režiséra Michala Spišáka vyjadrením 

úcty k celej generácii herečiek, ktoré spájala láska 

k divadlu, v danom prípade k nitrianskemu. 

Slovenská autorka Táňa Kusá nie je na Slovensku neznáma. 

Vo svojej tvorbe má niekoľko veselohier, divadelnú 

drámu uvedenú v Slovenskom národnom divadle 


a množstvo publicistických a iných rozhlasových programov, 

za ktoré získala veľa prestížnych ocenení. Jej veselohra 

A čo ja, miláčik? zarezonovala tak v rozhlase, ako 

aj v televízii, a tiež v divadle. Preto s istým očakávaním 

uviedli v DAB v Nitre jej ďalšiu veselohru Syna či dcéru? 

(2017). Samotný námet – neplodnosť žien – je v súčasnosti 

aktuálny, ale nie ako komediálny motív. Preto bolo zaujímavé 

sledovať divadelné riešenie danej témy na javisku. 

Autorka priznáva, že nechcela napísať ani drámu, ani 

melodrámu, ani sentimentálny „doják“ – aj keď sa jej to 

priam núkalo – a zároveň priznáva, že sa opiera o vlastný 

príbeh i osudy iných žien. Autorka zvolila priestor liečebne 

Lúčky (známe kúpele na liečenie gynekologických 

ochorení), kam umiestnila päť pacientiek a ich útrapy,

Joanna Murray-Smith: Druh: Žena —— Divadlo Andreja 

Bagara v Nitre, 2015, réžia: Adriana Totiková 

ktoré sa neviazali iba na bezdetnosť. Túžba po dieťati, 

prežívanie liečenia i odlúčenia od rodiny, vzťah k manželom, 

nevera, porušenie morálnych zásad v podobe veselenia 

sa s dedinskými mládencami, liečebné postupy 

a poriadky sú zasadené do 80. rokov minulého storočia. 

Napriek veľkej snahe zobraziť „ducha“ doby prostredníctvom 

kostýmov, hudby a správania postáv je táto komédia 

výsostne aktuálna. Režisérka Adriana Totiková zvolila 

správne herecké obsadenie, známe svojou disciplinovanosťou 

a vážnym prístupom ku každej i najmenšej postave. 

Vznikli výrazné typy žien i mužov, ktorých stretnutia 

tvorili gros situačného humoru. Galériu humorných postáv 

otvára hlavná sestra vo výbornom podaní Gabriely 

Dolnej. Vhodne s ňou spolupracuje Anton Živčic ako primár 

a zároveň liečiteľ i nezastupiteľná upratovačka Evy 

Hlaváčovej. Pacientky tvorili päť vyhranených typov 





z rozličných prostredí a s odlišnými profesiami. Lenka 

Barilíková výborne zvládla postavu upracovanej prekladateľky 

Marty, vzhľadom i profesiou veľmi sa podobajúcej 

na autorku hry. Daniela Kuffelová ako pobláznená mäsiarka 

Lída z Moravy, Eva Pavlíková ako upätá profesorka 

Dana, Elena Kolek-Spasková ako temperamentná Maďarka 

z Komárna a Andrea Sabová ako uplakaná šička Blanka 

v rovnakej miere odviedli veľký kus práce. 

Poslednou inscenáciou je fraška Dámsky krajčír (2018) 

francúzskeho autora Georga Feydeaua. Táto hra je vlastne 

o tom, že každá postava sa snaží predstavovať niekoho, 

kým nie je: verný manžel-manželka, dokonalý milenec-milenka, 

dobrá svokra, lekár atď. Pozorný divák si popri veselosti 

a zábavnosti hry iste uvedomil jej aktuálnosť. Postavy 

vo fraške totiž ukrývajú pred partnermi svoju pravú tvár 

podobne ako dnešní politici. Zásluhu na divadelnom zážitku 

mali viacerí zúčastnení. Na prvom mieste prekladateľ 

Ľubomír Vajdička, ktorý francúzsky originál pretlmočil do 

živého súčasného jazyka bez vulgárností a zbytočných hovorových 

prvkov. Hra so slovami (akú si pamätáme z čias 

Lasicu a Satinského), ktorá neprekročila hranicu vkusu, zabavila 

aj náročnejšieho diváka. Nemalú rolu zohrala multifunkčná 

otáčavá scéna Zuzy Havranovej a kostýmy Kataríny 

Holkovej, ako aj parochne i líčenie, ktoré v nemalej 

miere prispievali k humoristickým znakom jednotlivých 

postáv. O dobrý pocit a hodnotnú zábavu sa zaslúžil režisér 

Juraj Bielik. Vybral vhodné typy pre jednotlivé postavy a dokázal 

ich udržať „na uzde“ až do konca predstavenia. Mladý 

nitriansky herecký kolektív hral s radosťou a plným nasadením. 

Prekvapil Tomáš Turek ako predstaviteľ hlavnej 

mužskej postavy doktora a zároveň krajčíra Moulineauxa 

kultúrou pohybu a nadšením pri stvárnení tejto postavy. 

Aj Marián Viskup v role klamaného a klamúceho manžela 

vydal zo seba všetko, aby presvedčivo stvárnil prisúdenú 

ťažkú a komplikovanú postavu. Prešibanú svokru výborne 

zahrala Eva Pavlíková, ktorá neustále uplatňuje svoj mladistvý 

zmysel pre humor, čím celkom prirodzene zapadá 

do mládežníckeho hereckého spolku. Vydarenej podobe 

hry Dámsky krajčír prispelo zachovanie miery vo všetkých 

smeroch – v jazyku, pohybe, líčení i kostýme.

Arnošt Goldflam: Dámska šatňa —— Divadlo Andreja Bagara 

v Nitre, 2016, réžia: Michal Spišák; zľava: Lenka Barilíková, 

Alena Pajtinková, Jana Kovalčíková, Eva Pavlíková 

Georges Feydeau: Dámsky krajčír —— Divadlo Andreja Bagara v Nitre, 

2018, réžia: Juraj Bielik; zľava: Marián Viskup, Anna Rakovská, Lenka 

Barilíková, Juraj Ďuriš, Tomáš Turek, Eva Pavlíková, Andrea Sabová 

Táňa Kusá: Syna či dcéru? —— Divadlo Andreja Bagara 

v Nitre, 2017, réžia: Adriana Totiková; zľava: Marián Viskup, 

Juraj Ďuriš, Jakub Rybárik, Roman Poláčik, Peter Oszlík 

Matthieu Delaporte, Alexandre de La Patellière: 

Meno —— Divadlo Andreja Bagara v Nitre, 2019, réžia: 

Matúš Bachynec; zľava: Branislav Matuščin, Martin Nahálka, 

Tomáš Stopa, Andrea Sabová, Barbora Andrešičová 





Deťom 

to najlepšie 

Mediálna tvorba výrazne ovplyvňuje detského diváka, 

odrádza ho od čítania alebo iných foriem umenia, 

čo sa neskôr v dospelosti prejavuje nezáujmom napríklad 

o divadelnú tvorbu. Aj z tohto dôvodu začínajú bábkové, 

ale aj kamenné divadlá pripravovať predstavenia určené 

detskému divákovi. Divadlo má osobitné čaro, pretože sa 

odohráva v divadelných priestoroch a poskytuje divákovi 

živý kontakt s dianím na javisku. Nezanedbateľným 

prvkom je prítomnosť dospelých osôb (rodičov, učiteľov) 

a detského kolektívu, takže detský divák stráca pocit 

osamelosti, na ktorý často upozorňujú psychológovia. 

A navyše, na získanie plnohodnotného estetického divadelného 

zážitku je potrebné aj isté vzdelanie, ktoré v poslednom 

čase poskytujú samotné divadlá, pretože školské 

vzdelávanie tomu venuje minimálnu pozornosť. Detský 

príjemca tak dokáže vnímať nielen verbálnu zložku predstavenia, 

hlavne dej, ale aj ostatné divadelné prostriedky, 

teda scénu, kostýmy, osvetlenie, farby, hudbu, pohyb, he- 


recké výkony a pod. Divadlo si takto pripravuje budúce 

publikum, ktoré mu dokáže rozumieť a stane sa jeho pravidelným 

návštevníkom. 

Pre Divadlo Andreja Bagara v Nitre sú predstavenia 

pre deti samozrejmosťou už dlhé roky. Pripravujú sa starostlivo, 

s dôrazom na výpovednú hodnotu a formálnu 

stránku, ktorá je obyčajne pútavá a príťažlivá. Základy 

kvalitnej divadelnej tvorby pre deti treba hľadať ešte v 80. 

rokoch minulého storočia, v časoch pôsobenia J. Bednárika 

v Nitre. Dve predstavenia O cárovi Saltánovi (1983) a Modrý 

vták (1988) sa spomínajú dodnes. 

Aj v 80. rokoch nitrianska scéna patrila deťom. Najprv 

to bol Čarodejník z krajiny Oz (1981) L. Franka Bauma v dramatizácii 

D. Károvej a v réžii M. Kákoša. Výtvarníka M. Ferenčíka 

oslovila dobrodružnosť príbehu, čomu prispôsobil 

scénu i kostýmy. Dobrodružstvo v mene smelosti, múdrosti 

a lásky zahrali J. Strnisková, E. Hlaváčová, E. Šmigura, 

M. Kiš, M. Slovák a ďalší členovia divadla. Nasledujú-

L. Frank Baum — Darina Kárová: Čarodejník z krajiny OZ —— Divadlo 

Andreja Bagara v Nitre, 1981, réžia: Martin Kákoš; zľava: Ernest 

Šmigura, Milan Kiš, Marián Slovák, František Javorský 

cou inscenáciou bol Nahý kráľ (1985) od sovietskeho autora 

Jevgenija Švarca. Realizáciu divadelného textu poznačila 

skutočnosť, že pôvodne nebol určený deťom. S tým súvisia 

aj odborné reakcie po premiére tejto hry. Režisér Martin 

Kákoš v snahe priblížiť text detskému divákovi mnohé 

závažné myšlienky vyhodil, resp. inscenáciu doplnil o komické 

prvky a piesne, ktoré oslovovali detského príjemcu 

viac ako vážne poslanie textu. Napriek tomu bola rozprávka 

z hľadiska herectva pozitívne prijatá, čo recenzie vždy 

vyzdvihovali. Ako zaujímavosť v súvislosti s touto inscenáciou 

možno spomenúť meno dnes už známeho režiséra 

Petra Oravca, ktorý tu hral detskú rolu. 

Aj v 90. rokoch vzniklo niekoľko nových premiér. 

Adaptáciou prozaického textu anglického autora W. M. 

Deťom to najlepšie 




Thackeraya vznikla divadelná hra pre deti Prsteň a ruža 

(1992). Text zdramatizovali Elena a Ivan Petrovickí. Hoci 

odborné a novinárske reakcie boli dosť neprajné, nič to nemenilo 

na záujme publika, ktoré pred Vianocami zapĺňalo 

divadlo. Najviac kritiky sa ušlo mladému začínajúcemu 

režisérovi Antonovi Šulíkovi. 

Hra Františka Maleca O princeznej Zlatohláske (1993) 

v réžii Michala Spišáka nevyvolala odbornú dišputu, no 

zaujala tvorivým tímom, ktorý sa formoval z kedysi známeho 

vysokoškolského divadla Divá hus. Preto bolo na 

javisku veľa hudby a spevu a veľa interakcie s publikom. 

O to prajnejšie bolo prijatie Perinbaby (1995), hoci sa 

porovnávala so známym filmom Juraja Jakubiska. Pôvodný 

filmový scenár upravili dramaturg Nikita Slovák a režisér 

Anton Šulík. Pochvaly sa ušli Borisovi Kudličkovi za 

scénu a Radoslave Janákovej za kostýmy, ale hlavne účinkujúcim 

E. Pavlíkovej (Perinbaba) a D. Kuffelovej (Zubatá). 

Režisér Martin Kákoš v spolupráci s Ivanom Vojtekom 

st. pripravili dramatizáciu dobrodružného románu 

Marka Twaina Tom Sawyer a tí druhí (1997). V tomto období 

s divadlom spolupracovala televízna dramaturgička 

J. Liptáková, ktorá inscenáciu dramaturgicky pripravila. 

Hudbu zložil hudobný skladateľ V. Kubička. 

Jevgenij Ľvovič Švarc: Nahý kráľ —— Divadlo Andreja Bagara 

v Nitre, 1985, réžia: Martin Kákoš; zľava: Ivan Vojtek st., 

Eva Hlaváčová, Jana Strnisková, Jana Bittnerová 

Nové storočie otvorila rozprávková hra Šípková Ruženka 

(2000) autorky Ivety Škripkovej v réžii Mariána Pecka. 

Obaja prišli z banskobystrického Bábkového divadla na 

Rázcestí, ktoré je uznávané a rešpektované doma i v zahraničí. 

Dramatizácia rozprávky bratov Grimmovcov bola 

spestrená hudbou Róberta Mankoveckého a poetickými 

textmi piesní z pera režiséra M. Pecka. Úlohu Ruženky 

stvárnila Miloslava Zelmanová. V pôsobivom bulletine 

vynikla charakteristika rozprávky v divadle: „Niet lepšieho

Elena Petrovická, Ivan Petrovický: Prsteň a ruža —— Divadlo 

Andreja Bagara v Nitre, 1992, réžia: Anton Šulík; zľava: 

Zuzana Kapráliková, Marián Labuda ml., Eva Pavlíková 



Mark Twain – Martin Kákoš – Ivan Vojtek st.: 

Tom Sawyer a tí druhí —— Divadlo Andreja Bagara 

v Nitre, 1997, réžia: Martin Kákoš, Ivan Vojtek st. 




Ľubomír Feldek, Juraj Jakubisko: Perinbaba —— Divadlo 

Andreja Bagara v Nitre, 1995, réžia: Anton Šulík 

miesta na svete ako divadlo, kde by mohla rozprávka zaznieť a povedať 

nám, že dobrý človek, krása a fantázia ešte žije.“ 

Dramaturg DAB v Nitre Svetozár Sprušanský v spolupráci 

s Jánom Uličianskym v roku 2004 pripravili dramatizáciu 

hry pre deti s piesňami Peter Pan, ktorú napísal 

známy škótsky autor James Matthew Barrie. Autormi 

hudby boli Peter Mankovecký, Michal Ničík a Michal Kovalčík. 

Scénu navrhol talentovaný a vtedy už renomovaný 

scénograf Štefan Hudák a kostýmy Alexandra Grusková. 

Inscenáciu režíroval Matúš Oľha. Autori vyšli v ústrety 

detským túžbam po fantázii, výmysloch, snoch a dobrodružstve. 

Deti sa tu stretli so živými pirátmi, vílami aj 

indiánmi. Spolu s nimi prežívali dobrodružstvá, ktoré však 

mali v podtexte súdržnosť, priateľstvo a spravodlivosť. Do 

hry na deti sa zapojili všetci mladí členovia hereckého 

súboru, čo sa prejavilo živosťou a veselosťou, ktorú nebolo 

treba predstierať. Inscenácia mala viac ako 70 repríz. 

Spolupráca so známym slovenským autorom pre deti 

Jánom Uličianskym pokračovala aj pri ďalšej hre, ktorú 

autor napísal pre DAB podľa svojej prozaickej knižky. 

Atraktívna hudobná inscenácia Veveričky mala premiéru 

v roku 2007. V rozprávkovej hre boli ľudskí i zvierací hrdinovia, 

mala príbeh o postihnutom chlapcovi, o priateľstve 

aj o plurilingvizme (termín S. Šimkovej), mala veselé 

a zábavné prvky, bola rozospievaná a roztancovaná. 

Treba však súhlasiť s názorom recenzentky S. Šimkovej, 

že „Ján Uličiansky sa vybral cestou tzv. nenápadnej réžie, ktorá plne 

slúži textu a hercovi. Pri voľbe estetiky inscenácie však vsadil

Kamil Žiška: Mátohy —— Divadlo Andreja Bagara 

Matthew James Barrie – Ján Uličiansky: Peter Pan —— Divadlo 

Andreja Bagara v Nitre, 2004, réžia: Matúš Oľha; zľava: Peter 

Kadlečík, Matej Schneider, Martin Nahálka, Stanislav 

Staško a.h., Juraj Hrčka, Martin Fratrič, Milan Ondrík 

v Nitre, 2010, réžia: Kamil Žiška; zľava: Alena 

Pajtinková, Branislav Matuščin, Martin Fratrič 

Ján Uličiansky: Veveričky —— Divadlo Andreja 

Bagara v Nitre, 2007, réžia: Ján Uličiansky; 

návrhy kostýmov: Ľudmila Várossová 

Ján Uličiansky: Veveričky —— Divadlo Andreja Bagara 

v Nitre, 2007, réžia: Ján Uličiansky; zľava: Alena 

Pajtinková, Zuzana Moravcová, Eva Pavlíková 


Kamil Žiška: Mátohy —— Divadlo Andreja Bagara v Nitre, 

2010, réžia: Kamil Žiška; zľava: Matúš Krátky, Martin Fratrič 



Ondřej Sekora – Jakub Nvota: Ferdo Mravec —— Divadlo 

Andreja Bagara v Nitre, 2014, réžia: Jakub Nvota 

na trocha konvenčnú eleganciu. Ako by skôr zohľadňoval dospelého 

diváka vyšších stredných vrstiev než detské a mladistvé publikum.“ 

(http://www.theatre.sk) Napriek tomu táto atraktívnosť 

oslovila aj deti, hlavne dievčatá, ktorým sa páčili kostýmy 

Ľudmily Várossovej, rovnako ako choreografia Diany 

Dinkovej. Aj tu boli zaangažovaní takmer všetci členovia 

súboru. Napriek tomu či práve pre výtvarnú atraktivitu 

a ďalšie klasické divadelné prostriedky nie všetci recenzenti 

prijali inscenáciu Veveričky pozitívne. Ale aj tak mali 

Veveričky viac ako 90 repríz. 

Zdá sa, že v DAB v Nitre prišli na chuť autorskému 

divadlu pre detského diváka, pretože v roku 2010 pripravili 

rozprávkovú hru Mátohy z pera Kamila Žišku, ktorý 

sa – podobne ako J. Uličiansky – ujal aj réžie. Zdôraznil 




ľudový základ, ktorý pretavil a nadľahčil narážkami na 

aktuálnu súčasnosť. Ľudovosť a aktuálnosť sa prirodzene 

vyskytovali nielen v texte, ale aj v maskách (Barbora Rajčanová) 

či hereckých kreáciách. Autor sa snažil preklenúť 

odcudzený vzťah dnešného detského príjemcu k folklóru 

takými prostriedkami, ktoré deti poznajú a prostredníctvom 

ktorých dokážu absorbovať predkladaný príbeh. Tomu 

slúžilo množstvo aktualizačných prvkov na všetkých 

úrovniach. V hlavných úlohách sa predstavili najmladší 

členovia súboru – Matúš Krátky a Alena Pajtinková vo 

viacerých rolách. Preukázali predovšetkým výbornú pohybovú 

pripravenosť a zmysel pre rozprávkovú recesiu. 

K. Žiška spojil viacero prvkov dohromady, predovšetkým 

strach a uľavujúci smiech, a vytvoril dielo, ktoré síce vy- 


chádzalo z predlohy ľudového divadla, predsa však dokázalo 

osloviť aj súčasného detského diváka. 

V 64. sezóne sa DAB v Nitre opäť vrátilo k tvorbe pre 

deti. Keďže sa na javisku dobre osvedčila zvieracia tematika, 

siahli za dramatizáciou (Jakub Nvota) známeho diela 

českého autora Ondřeja Sekoru Ferdo mravec (2014). Keďže 

dej je chudobný na väčšie dramatické situácie, bolo 

treba pre realizáciu vymyslieť také zobrazenie príbehu, 

ktoré vytvorí napätie spôsobom blízkym detskému divákovi. 

Režisér a autor dramatizácie Jakub Nvota a dramaturg 

Daniel Majling prizvali k spolupráci Luciu Šedivú 

(scéna a kostýmy), Helenu Škovierovú (pohybová spolupráca), 

a tak vznikla hra plná adrenalínu nielen pre diváka, 

ale aj pre hercov, ktorí prešli tvrdým tréningom 

cirkusovej akrobacie. Hudby bolo o čosi menej ako pri Veveričkách 

a v tomto prípade slúžila na oddych po ťažkých 

Ondřej Sekora – Jakub Nvota: Ferdo Mravec —— Divadlo 

Andreja Bagara v Nitre, 2014, réžia: Jakub 

Nvota; Kristína Turjanová, Juraj Ďuriš 

a zložitých výstupoch. Tvorba kostýmov bola inšpirovaná 

dielom O. Sekoru, len niektoré prvky boli aktualizované. 

Z herecky vyvážených výkonov vynikala Lienka v podaní 

Kristíny Turjanovej, Truhlík Martina Šalachu a Ploštica 

Renáty Ryníkovej. Reakcie detí na dobré či zlé správanie 

jednotlivých postáv boli v súhre s pedagogicko-estetickým 

zámerom tvorcov. Recenzenti inscenácii vyčítali 

prevahu pohybu nad horšie vypracovanými dialógmi.



Muzikál 

à la Nitra 

Muzikál sa vo veľkej miere podieľa na obraze slovenského 

divadla v pozitívnom alebo negatívnom zmysle. 

Je to fenomén, ktorý výrazne zasiahol do nášho kultúrno-spoločenského 

diania po roku 1989. Vtedy sa začína 

jeho výraznejšie prenikanie a postupné udomácňovanie 

na slovenských javiskách, ako aj následné vytláčanie 

iných, podľa odbornej kritiky i hodnotnejších divadelných 

druhov a žánrov. Divadlo Andreja Bagara vždy 

koketovalo so spevoherným divadelným druhom. Veď už 

v roku 1973 bola práve na nitrianskom javisku uvedená 

slovenská premiéra legendárneho poľského muzikálu 

Jánošík abo Na skle maľované v réžii Karola Spišáka a ukázala 

možnosti využitia nitrianskeho súboru aj v spevácko-tanečnej 

syntéze. Ďalšou hudobnou lastovičkou bola 

Feldekova parafráza jednej z najslávnejších operiet všetkých 

čias Utekajte, slečna Nituš! (1986) opäť v Spišákovej réžii 

– mimoriadne úspešná a legendárna inscenácia, ktorá 

dosiahla vyše 100 repríz, predurčila hlavne mladšiu ge- 

Peter Oravec 

neráciu (M. Slovák, E. Pavlíková, M. Sládečková, J. Gallovič 

a iní) k ich budúcemu úspešnému uplatneniu v muzikáli. 

Po nej nasledovala Spišákova americká muzikálová komédia 

Burta Bacharacha, Hala Davida a Neila Simona Byt 

(1987). Druhú hudobnú líniu v nitrianskom divadle predstavovala 

Bednárikova dramaturgia. Či už ide o vyslovene 

muzikálovú rozprávku O cárovi Saltánovi (1983) s hudbou 

Jozefa Revalla, či o Bednárikove pokusy urobiť z rýdzo 

činoherných textov spevoherné muzikálové inscenácie 

– Terentiova antická komédia Eunuch (1987) s hudbou 

Roba Grigorova či Shakespearova romanca Zimná rozprávka 

(1989) s hudbou Richarda Müllera – predurčovali smerovanie 

nitrianskeho súboru k muzikálu. 

K prechodu ku skutočnému muzikálu (podľa vzoru 

Divadla Nová scéna v Bratislave, kam z Nitry odišli do interného 

angažmán mnohí významní nitrianski umelci 

– M. Slovák, E. Matejková, J. Gallovič, S. Král na čele 

s ikonou slovenského muzikálu Jozefom Bednárikom)

Florimond Hervé, Ľubomír Feldek: Utekajte, slečna 

Nituš! —— Divadlo Andreja Bagara v Nitre, 1986, 

réžia: Karol Spišák; Eva Pavlíková, Ján Gallovič 

Muzikál à la Nitra 



Burt Bacharach, Hal David, Neil Simon: Byt —— Divadlo Andreja Bagara 

v Nitre, 1987, réžia: Karol Spišák; Marián Slovák, Eva Pavlíková 

prišlo až po páde železnej opony a s presťahovaním DAB 

do novej budovy so 600-miestnou sálou. 

PACHO SA VRACIA (1995) 

Z Divadla Nová scéna sa muzikál rozšíril do celého Slovenska. 

Tak sa aj v DAB v Nitre zrodil prvý muzikál – nie 

svetový, ale pôvodný slovenský – Pacho sa vracia v réžii 

Martina Ťapáka. Atraktívnosť titulu sa predpokladala 

na základe úspechu filmu spred dvadsiatich rokov „Pacho 

hybský zbojník“ s Jozefom Kronerom v hlavnej úlohe. 

Pacho bol muzikál vychádzajúci z folklóru a ľudovej 

tradície. Viedli sa rôzne polemiky, či inscenácia spĺňa 


všetky atribúty muzikálového druhu. Na porovnanie uvediem 

názor divadelného kritika Vladimíra Štefka, ktorý 

komparuje Pacha s úspešným poľským muzikálom Na skle 

maľované, ktorý uvádzala činohra SND. 

„Ibaže kým poľský titul lyrizuje, Pacho celkom presne a otvorene 

nastavuje krivé zrkadlo, aby ukázal, že aj to naše zbojníctvo nie je 

len krásna a snová legenda. Je známkou až národnej zrelosti, vnútornej 

sily, ak sa dokážeme pozrieť aj na posvätnú tému s nadhľadom, 

zasmiať sa nad sebou samým, nebrať sa tragicky, vážne, zbaviť sa 

tradičnej rapsodičnosti.“ (Štefko, 1995, s. 8). 

Koncepcia inscenácie (libreto: Martin Ťapák, texty 

piesní: Štefan Moravčík) vychádzala z antitradícií a antilegendy 

a posunu pojmu zbojníčenie. Teda prepojenie 

legendy slovenského zbojníctva s obdobím, keď sa na roz-

Štefan Moravčík, Svetozár Stračina, Martin Ťapák: 

Pacho sa vracia —— Divadlo Andreja Bagara v Nitre, 1995, 

réžia: Martin Ťapák; Robert Roth a.h., Ivo Hlaváček 

manitých fórach pertraktovali rôzne modifikácie „novodobého 

zbojníctva bielych golierov“. 

Hudba Svetozára Stračinu „vychádzala z tradičných ľudových 

rytmov a melodiky, dobre cíti akciu a inteligentne harmonizuje 

tradičné s novodobým.“ (Štefko, 1995, s. 8) Réžia Martina 

Ťapáka nezaprela svoje filmové inšpirácie či pôvod: 

70 účinkujúcich, veľké davové scény, rýchle strihy. „Režisér 

dal inscenácii veľkolepé, pre náš folklór také podmanivé, teatrálne 

vzopätie i prirodzenú sugestívnosť. Inscenácia je v dobrom i zlom 

slova zmysle kolektívna a Ťapákovi sa podarilo jednotlivé zložky 

pomerne solídne zosúladiť… v ironickom nadhľade spektakulárnej 

a syntetickej folklór-grotesky.“ (Polák, 1995, s. 3–5) 

František Perger priniesol v Pachovi výnimočné scénografické 

riešenie. Scénu predstavovali tri štylizované 




kopce zo slovenského štátneho znaku umiestnené na 

točni. Práve tu scénograf Perger ponúkol réžii a choreografii 

významovo vynikajúci scénický priestor. Kopce 

zdôrazňovali jednak symbolickú líniu – typické, národné, 

slovenské, no boli aj obrazom rozľahlých hybských lúk 

a strání Liptova a pre hercov a tanečníkov charakteristickou 

kĺzačkou a preliezačkou, ktorá významne inšpirovala 

interpretov k dramatickej akcii na javisku. K nej prispeli 

i krojovo štylizované kostýmy Hany Cigánovej a svetelný 

dizajn (vtedy absolútne nóvum na slovenských javiskách) 

Laca Krausa. Absolútnou novinkou bola choreografia Jána 

Ďurovčíka. Pri tancoch vychádzal z folklóru, ale jeho 

choreografie boli muzikálové a veľmi nápadité a originálne. 

Skutočne napĺňali celé javisko energiou, húževnatos- 

Štefan Moravčík, Svetozár Stračina, Martin Ťapák: 

Pacho sa vracia —— Divadlo Andreja Bagara v Nitre, 1995, 

réžia: Martin Ťapák; v popredí: Ján Greššo, Vladimír Bartoň 

ťou, ľahkosťou, magickosťou a erotickosťou. Niekedy divák 

nadobúdal pocit, že v predstavení je viac choreografie 

ako réžie. Úspech muzikálu v Nitre bol korunovaný 110 

reprízami. 

ŠKÓTSKA MÁRIA (1995) 

A AMERICKÝ OBCHOD HRÔZY (1997) 

Divadlo Andreja Bagara v Nitre pod vedením vtedajšieho 

riaditeľa Františka Javorského pokračovalo v úspešnej 

muzikálovej či spevohernej tradícii začatej muzikálom 

Pacho sa vracia. Hneď v nasledujúcej sezóne mladý choreograf 

a začínajúci režisér Ján Ďurovčík dostal možnosť 

na scéne štúdia uviesť komornú spevohru Mária Stuartová. 

Išlo skôr o tanečné divadlo ako o muzikál. Zásadným 

problémom bolo nedostatočne dramatické libreto, ktoré 

banalizovalo príbeh sťatej škótskej kráľovnej, naopak ako 

veľmi sľubná sa ukázala spolupráca so skladateľom Henrichom 

Leškom. 

Inscenácia bola postavená na efektných dramatických 

momentoch zo života škótskej Márie, nákladných 

štylizovaných kostýmoch Maje Šilberskej a rock-baletnej 

choreografii s profesionálnymi tanečnými výkonmi, na 

overených režijných postupoch v štýle Jozefa Bednárika, 

no najmä na čoraz výraznejšie žiariacej hviezde herečky 

Evy Pavlíkovej, ktorej však v inscenácii chýbal dramatický 

protihráč. 

Skúškou dospelosti nitrianskeho muzikálu bolo 

uvedenie broadwayskej klasiky – Malý obchod hrôzy (Litt-

le Shop of Horrors) od autorov Alana Menkena a Howarda 

Ashmana, premiéra 21. 3. 1997 v réžii a choreografii Jána 

Ďurovčíka. 

Tento svetovo uznávaný muzikál ironicky rozpráva 

hororový príbeh mäsožravej rastliny nazvanej Audry II. 

Je to nádherná kvetinka. Lenže ešte nevečerala... Dobrácky, 

avšak nemotorný mladík Seymour vyšľachtí mäsožravú 

kvetinu, ktorá pre svoj život vyžaduje ľudské mäso 

a krv. Muzikál bol paródiou na americké hrôzostrašné 

filmy, ale zároveň aj symbolom amerického sna, keď sa 

zo Seymoura stáva hviezda svetového formátu a zároveň 

superhrdina, ktorý zachraňuje svet pred zničením, záhubou 

a rastlinno-mäsožravou apokalypsou v komixovom 

štýle. Veľkolepá scénografia Františka Pergera bližšie ne- 

Henrich Leško, Ján Ďurovčík, Jana Liptáková: 

Mária Stuartová —— Divadlo Andreja Bagara v Nitre, 1995, 

réžia: Ján Ďurovčík; v popredí: Eva Pavlíková 

určeného veľkomesta pripomínajúca New York akoby 

vystrihnutá z West Side Story, štylizované kostýmy Petra 

Čaneckého i dynamický svetelný dizajn Jána Ďurovčíka 

dávali produkcii punc americkej show vo všetkých smeroch. 

Hlavné úlohy v ňom stvárnili ostrieľaní muzikáloví 

borci – Eva Pavlíková a hosťujúci Stano Král, ale možnosť 

dostala aj veľká časť mladšieho nitrianskeho súboru 

(Dana Kuffelová, Lenka Barilíková, Jana Valocká, Kristína 

Turjanová, Marcel Ochránek). 

Tento svetový americký muzikál si však na nitrianskom 

javisku svetový úspech nevyslúžil. Ten prišiel až 

s nasledujúcim svetovým muzikálom a bol spojený s návratom 

„svetového nitrianskeho režiséra Jozefa Bednárika 

na rodnú scénu“. 





Alan Menken, Howard Ashman: Malý obchod 

hrôzy —— Divadlo Andreja Bagara v Nitre, 1997, 

réžia: Ján Ďurovčík; v strede: Marcel Ochránek 

POVRAZ S JEDNÝM KONCOM (1996) 

K syntetickému hudobnému divadlu by sa dala zaradiť 

legendárna provokatívna a experimentálna inscenácia 

titulu Johanna Nepomuka Nestroya Povraz s jedným koncom 

s podtitulom – rocková opereta. Hlavnou témou boli peniaze 

a ich vplyv na človeka a jeho vzťahy. Dejová os sa 

niesla v znamení honby za imaginárnymi, chimérickými 

pahodnotami, ktorým človek obetuje svoju dôstojnosť. 

Povraz s jedným koncom však nebol muzikálom ani 

rockovou operetou v pravom zmysle slova. Išlo o montáž 

Nestroyových textov, ktoré zostavili Karel Kraus 

a Zdeněk Mahler a k nim boli pripísané texty piesní (Kamil 

Zbruž) a hudba (Michal Ničík). Keď sa na dielo pozrieme 

z hľadiska pravidiel hudobného divadla, zistíme, 

že nespĺňal jeho základné atribúty, a to v prepojení piesní 

(textov i hudby) a hovoreného textu. Piesňové výstupy 

tu len prerušovali dej, komentovali ho a delili v postmodernej 

línii. 

Hudba Michala Ničíka bola fragmentárnym spojením 

sladkých operetných aj operných a tvrdých rockových 

melódií, vyjadrujúcich našu dvojtvárnosť. Prínosom 

inscenácie však bol nový, neoverený, mladý a ambiciózny 

realizačný tým tvorcov (Svetozár Sprušanský, Alexandra 

Grusková, Michal Ničík, Soňa Ferancová), ktorí okrem 

choreografky Miry Kovářovej nemali s muzikálom žiadnu 

skúsenosť, ale mnohí z nich dodnes v muzikálovom 

divadle pôsobia.

Johann Nepomuk Nestroy: Povraz s jedným 

koncom —— Divadlo Andreja Bagara v Nitre, 1996, 

réžia: Soňa Ferancová; v popredí: Marek Majeský 

Ambíciou mladých tvorcov bolo okrem iného urobiť 

paródiu na skonvencionalizovaný spôsob inscenovania 

muzikálov v štýle Jozefa Bednárika. Preto využívali rozličné 

princípy jeho rukopisu. Parodovali ich, komentovali, 

no v konečnom dôsledku ich uznávali. 

Postmoderný charakter inscenácie sa niesol „od 

Gozziho frašky k Schickanederovej čarodejno–výpravnej rozprávke, 

gagmi vaudvillu a burlesky až po varietnú apoteózu v pozlátenom 

štýle parížskej Olympie a súčasnú intelektuálnu iróniu“ (Lehuta, 

1996, s.6), v záľube v iritácii – napríklad: módna prehliadka, 

Madame Glanzová ako domina, nesúmernosť prvkov 

našej každodennosti (LEGO – domček, Mickey Mouse 

v autíčku Škoda, Batman), zrieknutie sa jednoty a akejkoľvek 

totalizácie (fraška, opereta, rock, muzikál, činohra), 

pluralizmus jazykov i modelov. 


▶ 

Joseph Stein, Jerry Bock, Sheldon Harnick: 

Fidlikant na streche —— Divadlo Andreja Bagara 

v Nitre, 1998, réžia: Jozef Bednárik 




Novotou v inscenovaní muzikálu na Slovensku, ktorá 

sa začala čoraz viac využívať, bolo prizývanie „bratislavských 

hviezd do vidieckeho divadla“, v tomto prípade 

Michala Dočolomanského zo SND. Hviezdou predstavenia 

však v skutočnosti bola jeho partnerka, skvelá Daniela 

Kuffelová. 

FIDLIKANT NA STRECHE (1998) 

Veľkou udalosťou sezóny 1998/99 bolo uvedenie muzikálu 

Fidlikant na streche (libreto: Joseph Stein, hudba: Jerry 

Bock, texty piesní: Sheldon Harnick) v réžii Jozefa Bednárika. 

Inscenácia sa zapísala zlatými písmenami do 

dejín slovenského hudobného divadla. Jednou zo zvlášt- 



v Nitre, 1998, réžia: Jozef Bednárik; Milan Kiš 

ností inscenovania tejto predlohy bolo vybočenie z línie 

DAB v Nitre v inscenovaní pôvodných muzikálových 

diel – uvedením tohto, dnes už klasického, svetového 

muzikálu broadwayského typu. Inscenáciou sa po rokoch 

hnevu a nedôvery vrátil do Nitry „stratený syn“ Jozef 

Bednárik, ktorý z Nitry odišiel v roku 1991, aby vo svete 

s úspechom inscenoval muzikál aj operu. Spolu s ním 

sa do nitrianskeho divadla vrátili aj niektorí jeho bývalí 

členovia – teraz už úspešné činoherné aj muzikálové 

hviezdy – Marián Slovák, Ján Gallovič, Stano Král a všetci 

nitrianski herci dôchodcovia (na čele s Boženou Slabejovou). 

Vytvorili spolu kultovú inscenáciu ako darček 

k vtedajšiemu 50. výročiu založenia divadla. Nitrianski 

tvorcovia ňou začali písať novú éru inscenovania muzikálov 

a otvorili trilógiu „Malý človek v súkolí dejín“. Fidlikant 

na streche sa stal jej prvým dielom, ďalšími boli Grék 

Zorba a Kabaret. Najvydarenejším z nich bol práve Fidlikant. 

Vznikla inscenácia, ktorá sa tešila obrovskej obľube nitrianskeho 

publika (128 repríz). V tejto podobe bola replika 

nitrianskej inscenácie naštudovaná aj v Divadle Jonáša 

Záborského v Prešove (2002) a neskôr v Divadle Nová scéna 

v Bratislave (2007). 

Príbeh chudobného židovského mliekara Tovjeho, 

jeho ženy Goldy, piatich dcér a celej ukrajinskej dedin-


Fidlikant na streche —— Divadlo Andreja Bagara v Nitre, 1998, 

réžia: Jozef Bednárik; maketa scény: František Perger, 

návrhy kostýmov: Ľudmila Várossová ▶ 





v Nitre, 1998, réžia: Jozef Bednárik 

ky Anatevka režisér i scénograf zastrešili inšpiráciou 

i tvorbou židovsko-ukrajinského surrealistického maliara 

Marca Chagalla (podľa neho dostal aj samotný muzikál 

svoj názov). Fidlikať na streche je rovnaké bláznovstvo 

ako fidlikať si životom. Niekedy strácame rovnováhu pod 

nohami, niekedy si s radosťou zatancujeme a z plného 

hrdla zaspievame, niekedy spadneme zo strechy života 

a poriadne sa udrieme. 

„Príbeh spoločenstva sužovaného, ohrozovaného chudobou, neistotou 

a visiacimi Damoklovými mečmi nie vždy príjemných reforiem, 

uprostred atmosféry politickej, ekonomickej a mravnej nestability 

bol a vždy bude dostatočne aktuálny a živý. Príbeh spoločnosti, 

ktorej hrozí izolácia, zmietajúcej sa medzi tradíciami, príslovečnou 

religiozitou a snahou včleniť sa do širokej rodiny moderných civilizácií 

Európy.“ (Bednárik, 1998, s.3) Fidlikant na streche bol 

naozaj spoločensko-mravný apel. Nabádal k tolerancii, 

mieril proti neznášanlivosti a šovinizmu akéhokoľvek 

druhu. Tento moment bol v inscenácii geniálne zobrazený. 

V okamihu, keď ruský Hajtman príde oznámiť židovskej 

komunite ukrajinskej dedinky Anatevka, že musia do 

troch dní odísť, všetci Židia sa vyzliekli a ostali len v žltej, 

typicky židovskej farbe kostýmov. Celá dedina (domy, 

strechy, studňa, stromy) sa postupne vzniesli a odleteli 

do neznáma. Ostalo prázdne javisko a na ňom len vydedení 

členovia ľudskej spoločnosti putujúci preč, ktorých 

situáciu ešte zdôraznila uniformita žltých kostýmov. 




Režisér takto naznačil, čo takým nezmyselným správaním 

strácame, „o koľko farieb, tónov, vôní sme zrazu ochudobnení. 

Chýbajú nám. Svet sa stáva jednofarebným a fádnym.“ (Bednárik, 

1998, s. 3) 

Bol to naozajstný úspech. Verejnosť i kritika prijala 

muzikál nad očakávanie priaznivo. Dokonca bol v roku 

1999 nominovaný v štyroch kategóriách na prestížne divadelné 

ocenenie DOSKY. Réžia Fidlikanta na streche bolo 

asi to najlepšie, čo bolo možné uvidieť v slovenskom hudobno-dramatickom 

divadle. 

Z celého predstavenia vyžarovala prostota, humánnosť, 

úprimnosť, zvýraznená emocionalita, mierna štylizovanosť, 

kde-tu grotesknosť i pátos či tragika. Aspektom 

Henrich Leško, Jana Kákošová, Martin Sarvaš: 

Báthoryčka —— Divadlo Andreja Bagara v Nitre, 2000, réžia: 

Martin Kákoš; zľava: Gabriela Dolná, Jana Valocká, Eva Večerová 

úspešnosti predstavenia bol fakt, že sa nekončilo beznádejou, 

ale optimistickým posolstvom a vyjadrením svetlej 

budúcnosti, keď sa smutný žltý dav zastavil pred obrazom 

Fidlikanta na zámorskom parníku – symbolizujúcim 

nádejný život v Amerike. 

Nesmierne hodnotnou stránkou inscenácie bola scénografia 

Františka Pergera, inšpirovaná surrealistickým 

ukrajinským maliarom Marcom Chagallom, štýlovo zladené 

boli i modro-žlté kostýmy Ľudmily Várossovej i choreografia 

Jána Ďurovčíka, vychádzajúca zo židovského 

folklóru i z baletu. 

Najhodnotnejší bol však zástoj celého hereckého kolektívu, 

najmä oboch hlavných predstaviteľov Tovjeho, 

ktorí boli za svoj výkon príslušne ocenení: Marián Slovák 

– cena DOSKY za najlepší mužský herecký výkon 

v sezóne 1998/1999. Milan Kiš – cena Jozefa Kronera za 

najlepší herecký výkon v oblasti divadla, filmu a televízie. 

Henrich Leško, Jana Kákošová, Martin Sarvaš: 

Báthoryčka —— Divadlo Andreja Bagara v Nitre, 

2000, réžia: Martin Kákoš; Eva Pavlíková

BÁTHORYČKA (2000) 

Divadlo Andreja Bagara v Nitre sa v sezóne 1998/1999 

stalo najlepším divadlom na Slovensku, o čom svedčia 

nominácie aj získané ocenenia DOSKY 1998/1999, ale aj 

úspešné zahraničné zájazdy a účasť na medzinárodných 

festivaloch vo Veľkej Británii, Budapešti, Prahe... V tomto 

smere sa divadlo snažilo aj v nasledujúcich sezónach 

nadviazať na úspechy inscenácií ako Fidlikant na streche či 

Macbeth. Veľké ambície mal aj pôvodný slovenský muzikál 

Báthoryčka z dielne libretistov Jany a Martina Kákošovcov 

a s hudbou Henricha Leška. Ním sa DAB vrátilo 

do roviny pôvodného muzikálu, ktorý podľa vzoru pražského 

Bednárikovho Draculu ponúkal divácky atraktívne 

témy vychádzajúce v ústrety záľube v tajomnosti, mystike, 

strachu a hrôze v prepojení s citom lásky a romantikou. 

Inscenácia bola koprodukciou DAB v Nitre a SĽUK-u 

a umožnila vyše 70 účinkujúcim naplno využiť obrovské 

rozmery nitrianskeho javiska a zároveň zúročiť všetky jeho 

technické možnosti od povraziska po prepadlisko v plnej 

výške, šírke aj hĺbke. 

Horor na nitrianskom javisku sa však nekonal. Tvorcovia 

a režisér Martin Kákoš stavili na iný, nový pohľad 

na túto stredovekú uhorskú šľachtičnú. 

Príbeh Báthoryčky sa stal v prvom rade príbehom 

ženy „vo svete neprajných mužov, ktorá nepoškvrnenosť, krásu 

a múdrosť mení na tyraniu. Démon zmanipulovaný bezprostredným 

okolím, trpiaci tvor plný vášne, žena milujúca, no lásku nenachádzajúca, 

matka, ktorá kvôli mladému milencovi zapredá Boha 

i vlastného syna a znenávidí všetky krásne devy.“ (Švolík, 2000, 

s. 9) Nitriansky pohľad na čachtickú pani, to bol portrét 

ženy a rozprava o hlbinách jej duše, o večnom boji dobra 

a zla v človeku. 

Joseph Stein, John Kander, Fred Ebb: 

Grék Zorba —— Divadlo Andreja Bagara v Nitre, 2001, 

réžia: Jozef Bednárik; v popredí: Daniela Kuffelová 

Diabolské konanie, tyrania, čarodejníctvo i magické 

iniciačné obrady tu boli ako dôsledok a pokus o zvrátenie 

neprajnosti osudu, intríg a politických sporov spoločnosti. 

Láska, samota a starnutie ženy zmixované s tajomstvom, 

mágiou, legendami a nevyriešeným súdnym prípadom, 

podľa ktorého nebola grófka Báthory postavená 

pred súdny tribunál. Pre diváka bola takáto ambivalencia 

viac ako dráždivá. 

Vizuálne Báthoryčka (scéna František Perger) pôsobila 

veľkolepo: trojposchodová železná konštrukcia rozdeľovala 

účinkujúcich zo sociálneho hľadiska na pánov 

a poddaných, čo zdôrazňovala i odlišná farba kostýmov, 

ale aj na mŕtvych a živých. Kostýmy Ľudmily Várossovej 

vychádzali z dobových tendencií a farebne odlišovali jednotlivé 

obdobia života ženy Báthoryčky. Biela symbolizovala 

mladosť a krehkosť, červená zrelosť a vášeň, čierna 

starobu, smrť a samotu. Za scénografiu k muzikálu Báthoryčka 

bol František Perger v roku 2000 nominovaný na 

cenu DOSKY za najlepšiu scénografiu sezóny. 


170 171 Divadlo Andreja Bagara v Nitre 1949 —— 2019 




réžia: Jozef Bednárik; v strede: Ivan Martinka a.h., Leopold 

Haverl a.h., Božidara Turzonovová a.h., Eva Pavlíková 

GRÉK ZORBA (2001) 

Po pražských veľkopanských huncútstvach sa Bednárik 

opäť vracia do svojho rodného divadla v Nitre zrealizovať 

druhú časť ľudskej trilógie, muzikálovú prvotinu známej 

autorskej dvojice Kander – Ebb, Gréka Zorbu. 

Pre režiséra Bednárika znamenal Zorba vyrovnanie sa 

s ťažkým životným obdobím. Zomrela mu matka a niekoľko 

príbuzných. Sám spomínal, že bol dovedna desaťkrát 

za uplynulý rok na pohrebe. Tvrdil, že sa so smrťou 

nevyhnutne potreboval skamarátiť a prijať ju do svojho 

života. (Nagy, 2003, s. 2) Možno práve preto koncipoval 

nitrianskeho Zorbu ako konfrontáciu človeka so smrťou, 

situoval ho do blízkosti smrti. Bednárik zvýraznil vo svojej 

koncepcii alegorickú postavu Smrti (Žofia Martišová/Božena 

Slabejová), ktorá bola v inscenácii skoro stále 

prítomná na javisku. Zjavovala sa vždy v posuvnom člne 

v sprievode čiernych tanečníkov, predstavujúcich prievozníkov 

a veslárov. 

Do protikladu k Smrti postavil symbolickú postavu 

Života (Eva Pavlíková/Eva Večerová), ktorú premenil z pôvodnej 

narátorskej postavy Vedúceho chóru. Týmto posunom 

režisér dodal celej štruktúre predlohy „čosi až magické, 

osudové, filozofujúce, nadčasové“. (Dlouhý, 2002, s. 9) Hlavný 

hrdina Zorba v Bednárikovej interpretácii nie je iba bezhraničný 

milovník života, ktorý len berie, ale je aj ten, kto 

svojmu okoliu rozdáva. Stáva sa „obrazom pútnika po ceste 

medzi životom a smrťou“. (Dlouhý, 2002, s. 9.)



réžia: Jozef Bednárik; ukážka z režijnej knihy 


Grék Zorba —— Divadlo Andreja Bagara v Nitre, 2001, réžia: 

Jozef Bednárik; návrhy kostýmov: Ľudmila Várossová 



Gejza Dusík, Pavol Braxatoris: Modrá ruža —— Divadlo 

Andreja Bagara v Nitre, 2008, réžia: J. B. Box 

Podľa Bednárika je Zorba etnicko-folklórny muzikál, 

ktorý hovorí o zmysle ľudského bytia a nevyhnutnosti 

umierania. (Synaková, 2001, s. 14) „Zorbovčina“ je akoby 

kuchárskou knihou života, je plná zaujímavých a krásnych 

myšlienok. Zorba hľadal odpoveď na to, ako naplniť 

priestor medzi narodením a smrťou, odpovedá na otázku, 

čo je život, čo má v živote zmysel a kvôli čomu sa oplatí 

žiť. Je to dokonalá hra, shakespearovsky dokonalá. 

Zásadné bolo obsadenie hlavných postáv muzikálu. 

Režisér Bednárik sa rozhodol pre herca Leopolda Haverla 

z činohry SND a opäť muzikálovo skúseného Mariána 

Slováka. Pre Leopolda Haverla znamenala postava 

Zorbu neuveriteľnú výzvu. Po prvýkrát sa stretol s muzikálom 

svetového formátu, po prvýkrát spolupracoval 

s režisérom Jozefom Bednárikom a po prvýkrát hosťoval 

v DAB v Nitre, kde po tejto príležitosti účinkoval pravidelne. 

Leopold Haverl sa v Zorbovi vrátil do veľkej úlohy 

s grandióznym gestom. „Jeho Zorba je zemitý, ale nie obmedzený, 

žoviálny, ale nie únavný. O čo menej technicky dokonalý je 

kultový Zorbov tanec života a smrti v jeho podaní, o to je Haverl 

presvedčivejší v urputnom zápase o vlastnú dôstojnosť.“ (Uličianska, 

2001, s. 8) 

Ďalšou výzvou bola postava duchom mladej majiteľky 

penziónu, Francúzky zabudnutej na ostrove, madame 

Hortenzie. Bednárik do nej obsadil opäť výraznú 

činoherečku Božidaru Turzonovovú, členku SND, v alternácii 

s vynikajúcou domácou herečkou Gabrielou 

Dolnou. 




Zázračne malebná a premenlivá scéna Vladimíra Čápa 

sa v záblesku jednej sekundy dokázala zmeniť na „ostrovnú 

belobu Kréty“. (Synáková, 2001, s. 14) Kostýmy stálej Bednárikovej 

spolupracovníčky Ľudmily Várossovej sa „zrkadlili 

v precíznosti a farebnosti vychádzajúcej z krétskeho prostredia“. Prevažovala 

v nich hnedá, čierna a biela farba. Boli „divadelne 

pôsobivé, bez folklórnych ornamentov“. (Čavojský, 2002, s. 15) 

Inscenácia nitrianskeho Zorbu úspešne hosťovala 

3. a 4. októbra 2003 v pražskom Divadle na Vinohradech 

v rámci mesiaca československej vzájomnosti. Režisér 

Bednárik, ktorý mal v Prahe veľmi dobré meno, v rozhovore 

pre Právo opísal svoju nitriansku inscenáciu Gréka 

Zorbu slovami vietor, slnko a emócie. „Vítr je médium, které 

dokáže v člověku odvát zlobu i černé stránky života, které jsem při 

režii Zorby sám prožíval a o nichž tento muzikál také je... slunce a vítr, 

emoce, to je náš řecký muzikál.“ (Hrdinová, 2003, s. 13) 

ADAM ŠANGALA (2003) 

Vybočením z nitrianskej muzikálovej trilógie bolo uvedenie 

pôvodného slovenského muzikálu inšpirovaného románom 

Ladislava Nádaši-Jégého Adam Šangala, s hudbou 

hitmakera Vaša Patejdla a s textmi Kamila Peteraja. 

Neutíchajúci divácky záujem a úspech (vyše 150 repríz 

a obnovená premiéra) pasujú tento takmer štvorhodinový 

muzikál na jeden z najúspešnejších slovenských 

muzikálov. Tematicky muzikál postupoval od slovenských 

a svetových dejín, od počiatočných viet Biblie cez 

tému manipulácie, slobody, populárnu tému relígie a náboženskej 

tolerancie, a samozrejme, lásky. Navyše je okorenený 

dráždivou zmyselnosťou, sexuálnymi narážkami, 

krutosťou i vulgárnosťou, na čo divák vždy zaberie. 

Muzikál Adam Šangala vznikol na motívy rovnomenného 

románu Ladislava Nádaši-Jégého. Jeho javiskový prepis 

– libreto Jozef Paštéka (v spolupráci s Jozefom Bednárikom, 

Svetozárom Sprušanským a Janou Liptákovou) 

– siahal po príliš širokej škále tém. 

Hudba Vaša Patejdla čerpala z citácií jeho dávnejších 

piesní s náznakmi pop-music. Počujeme tu i ľudovú 

pieseň, variácie na Brahmsa či Maurica Ravella, mestský 

kuplet, dokonca i rap, ktoré sú poprepletané scénickou 

hudbou. 

„Príbeh sa odohrával prevažne medzi poddanským ľudom, ale 

scéna z obrovských kníh vyvoláva dojem faustovskej knižnice.“ (Čavojský, 

2003, s. 12) Knižnicu ohraničovala Biblia a Encyklopédia, 

ktoré zároveň delia divadelný svet na dva protichodné 

tábory. Na pravej strane bola Biblia, z ktorej vyšiel 

Bábkar – Boh. Na ľavej strane bola encyklopédia so symbolmi 

ľudského poznania – ďalekohľad, mapa, zrkadlo. 

Bednárik v inscenácii výrazne využíval fenomén 

bábkového divadla, ktoré sa na scéne Vladimíra Čápa objavilo 

hneď v niekoľkých podobách a veľkostiach a prezentovalo 

Boha ako Bábkara, ktorý poťahuje nitkami 

a riadi osudy ľudí na Zemi. 

V stredovekej koncepcii sakrálnych moralít a problematike 

večného boja dobra (Boh – Bábkar) a zla (Mihvok), 

doplneného postavou smrti (Laň), Boh (Leopold Haverl/ 

Ivo Heller) ako prvý hýbateľ neustále zápasí s diablom 

meniacim svoje podoby o človeka (Adama). No nebol to 

deus ex machina, skôr vtipný starček, ktorý sa zmôže „na 

nie veľmi obratné, patetické preslovy. Jeho večný spoločník 

Kohút (skvelý Juraj Hrčka), komická rola, bol typ stredovekého 

blázna, ktorý jediný môže povedať pravdu. Je 

Bohu neustále v pätách a vtipne bonmotuje jeho výroky. 

Prinášal vtip a odľahčoval ťažké situácie a pátos. Protikla-

zľava: Anton Živčic, Kristína Greppelová, Eva 

Hlaváčová, Eva Pavlíková, Zuzana Kanócz, Matej 

Schneider, Marcel Ochránek, Milan Ondrík 

zľava: Kristína Greppelová, Adela Gáborová, Jozef Dóczy, 

Kristína Turjanová, Milan Ondrík, Leopold Haverl a.h. 

Jozef Paštéka, Václav Patejdl, Kamil 

Peteraj: Adam Šangala —— Divadlo 

Andreja Bagara v Nitre, 2003, 

réžia: Jozef Bednárik 

◀ 

▶ 

▶ 

v popredí: Daniela Kuffelová 



dom Boha – Bábkara bol Diabol – Mihvok, tanečná postava 

odetá do čierno-červeného trikotu, ktorý evokoval agresivitu, 

boj, oheň a podsvetie. Ako spoločník Diabla by sa 

dala charakterizovať postava Smrti v tancovanej podobe 

bielej Lane, ktorú Adamov otec zabil na poľovačke. Podľa 

stredovekej tradície bola smrť ručičkou na váhach medzi 

Bohom a Diablom. 

Muzikál využíval všetky Bednárikove viacnásobne 

overené postupy, režijné nápady – je akýmsi zosumarizovaním 

celkovej muzikálovej tvorby na Slovensku. Ladislav 

Čavojský o tom napísal takto: „Bielo-čierno tancujúca 

dvojica? Bola. Zapratané proscénium? Nevystalo. Pohyblivé obrazy? 

Opakovali sa. Vysúvali sa izbietky Betky a tých druhých? Áno. 

Svietili hviezdy? Veľmi jasne. Žiari svätožiara ako v novoscénickom 

Evanjeliu? Slní sa v nej Adam. Deti? Šantili. Hmla? Valila sa…“ (Čavojský, 

2003, s.12) Ako povedal sám režisér: „Téma i skladateľ 

mi dožičili nečistotu, ktorá je v podstate ,gulášom‘, ktorý vyhladnutým 

Slovákom chutí.“ (Ursínyová, 2004, s. 32–33) 

KABARET (2004) 

Záverečnou, treťou časťou nitrianskej muzikálovej trilógie 

„Malý človek v súkolí dejín“ bol svetoznámy muzikál 

Kabaret autorskej dvojice Kander – Ebb. 

Muzikálové libreto ponúka dosť veľké množstvo 

kvalitných tém a aktuálnych spoločenských otázok typu: 

neznášanlivosť, tolerancia, odlišnosť a zvrátenosť 

ľudí, zaslepenosť a nadradenosť, sklamanie, osamelosť, 

právo na lásku v každom veku. Ku každej tejto téme sa 

už Bednárik niekoľkokrát vyjadril, v Kabarete však ponúkol 

len ich zostrih. Táto priveľká škála motívov sa stala 

jeho problémom. 




Spoločensky asi najúčinnejšia je téma diktatúry režimu, 

ktorý ovládne celú spoločnosť. V Kabarete je to fašizmus. 

Univerzálny výklad motívu: čo sa stane, ak spoločnosť 

ovládne zaslepenosť. Vtedy by boli odpovede na 

niektoré naše otázky nie veľmi príjemné. Možno priveľká 

zameranosť na túto tému a zdôrazňovanie symbolov 

„hnedého teroru“ sa stalo bariérou medzi divákmi a javiskom. 

V réžii Jozef Bednárik opäť použil svoje osvedčené 

modely inscenovania. Scéna Vladimíra Čápa a kostýmy 

Ľudmily Várossovej vychádzajú z výtvarných inšpirácií 

maliarmi Georgom Groszom a Ottom Dixom. Svojou 

štylizovanosťou, expresívnosťou a geometrickosťou evo- 

Joe Masteroff, John Kander, Fred Ebb: Kabaret —— Divadlo 


v popredí: Klaudia Kolembusová, Marcel Ochránek 

kujú zárodok čohosi zlého a nepríjemného, čo už dlhšie 

vrie v spoločnosti. To podčiarkuje i hlavná farba predstavenia 

– fialová farba smrti, ktorá pôsobí na diváka dosť 

chladne a jeho city necháva nezainteresované. A práve 

opak chcel tento muzikál dosiahnuť. 

Zaujímavosťou je rozličnosť alternácií, ktoré muzikál 

ponúka. Nejde tu už ani tak o vekový rozdiel alternantov, 

ale o rozdiel pohlaví medzi nimi. Typicky všadeprítomnú, 

elastickú postavu rozprávača – kabaretiéra MC (Master 

of Ceremony) alternovali Csongor Cassai a Eva Pavlíková. 

Bednárik charakterizoval svojho divadelného kabaretiéra, 

ktorý je v origináli napísaný pre čisto mužského predstaviteľa, 

nasledovnými slovami: „Dvere do nášho KABARETU 

Joe Masteroff, John Kander, Fred Ebb: Kabaret —— Divadlo 


v popredí: Zuzana Mauréry a.h. 

otvárame pomocou MC-ho, bytosti divadelne premenlivej, ktorá je 

chvíľu mužom, chvíľu ženou. Hladí i bičuje, ponúka úškrn, gýč i plač. 

Je poslušným aj neposlušným klaunom, ale i javiskovým svedomím. 

Občasným ,strážnym anjelom‘ postáv, ktoré divákom vyčaruje pre 

zábavu i zamyslenie...“ (Bednárik, 2004, s. 3) 

Z hosťujúcich umelcov vynikali najmä Zuzana Mauréry 

(Sally Bowles) v alternácii s domácimi, čoraz viac 

muzikálovo ostrieľanými herečkami Kristínou Turjanovou 

a Klaudiou Kolembusovou, ale i ďalšie hosťujúce muzikálové 

stálice – Soňa Valentová, Leopold Haverl či nitriansky 

dôchodca Milan Kiš. 

OBDOBIE MUZIKÁLOVÉHO PRECHODU 

Prechodovým muzikálovým obdobím, takmer desaťročným, 

by sa dali nazvať nasledujúce sezóny, ktoré boli poznamenané 

odchodom muzikálového mága Jozefa Bednárika 

do dôchodku a hľadaním jeho nástupcov. Prvou 

oficiálnou rozlúčkou Jozefa Bednárika s rodným nitrianskym 

divadlom bola americká muzikálová rozprávka Divotvorný 

hrniec, ktorou sa rozlúčil nielen režisér, ale bola to 

posledná herecká šanca pre mnohé herecké legendy DAB 

v Nitre, ktoré počas produkcie začali naveky odchádzať 

(Milan Kiš, Adela Gáborová, Ernest Šmigura, Oľga Hudecová). 

Divotvorný hrniec bol i poslednou scénografickou 

prácou vynikajúceho Vlada Čápa. Poslednú a definitívnu 

bodku za svojou prácou v DAB v Nitre dal Jozef Bednárik 

v sezóne s názvom Rodinné striebro vlastnou adaptáciou legendárnej 

slovenskej operety Modrá ruža. Tú však už režíroval 

pod pseudonymom J. B. BOX. Operete dal nový nádych 

najmä modernou úpravou v spolupráci so skupinou 

Desmod, veľkolepou scénografiou Pavla Andraška, ale

Burton Lane, Edgar Yip Harburg, 

Fred Saidy: Divotvorný hrniec —— Divadlo Andreja 

Bagara v Nitre, 2006, réžia: Jozef Bednárik 

i poslednou veľkou hereckou rolou pre ďalšiu nitriansku 

hereckú legendu Jozefa Dóczyho. 

Broadwayský muzikál Cy Collemana Sladká Charity 

v réžii Svetozára Sprušanského si akosi nenašiel odozvu 

u nitrianskeho diváka, napriek tomu, že v obsadení bodovali 

aj populárne spevácke hviezdy ako Kuly (spevák známej 

nitrianskej rockovej kapely Desmod) či Kuko (spevák 

známej nitrianskej kapely Horkýže Slíže). 

Pokus priniesť na nitrianske javisko druhého Šangalu 

znamenal muzikál Tisícročná včela (2013) s hudbou Vaša 

Patejdla, textmi Kamila Peteraja a s libretom a réžiou 

Martina Kákoša. Divácky úspech sa dostavil, ale Šangala 

to nebol. Hlavnú úlohu, „dušu slovenského národa – Tisícročnú 

včelu“, hrala Eva Pavlíková, ktorá bola zároveň 

narátorkou celého veľmi rozsiahleho príbehu troch murárskych 

generácií Pichandovcov. 

POVOLANIE PÁPEŽ (2016) 

Muzikál Povolanie pápež je zatiaľ (ak nerátame obnovenú 

premiéru Tisícročnej včely na začiatku jubilejnej 70. sezó- 

Peter Jaroš, Martin Kákoš, Václav Patejdl, Kamil Peteraj: 

Tisícročná včela —— Divadlo Andreja Bagara v Nitre, 

2013, réžia: Martin Kákoš; v popredí: Eva Pavlíková 

ny) ostatnou muzikálovou produkciou nitrianskeho divadla. 

Téma slovanského pápeža a svätého muža Karola 

Wojtyłu bola ťah na divácku bránku. Navyše spracovaná 

v atraktívnom šate muzikálu otvorila sezónu Made in 

Slovakia (2016/2017). Autor libreta a textov piesní Daniel 

Hevier priniesol na dokumentárnom základe silný príbeh 

o jednej z najväčších postáv minulého storočia, ktorej 

vyžarovanie a dosah pociťujeme dodnes. Libretista sa 

snažil zachytiť kľúčové momenty zo života emblémovej 

osobnosti novodobých dejín v takmer celej jeho šírke. 

Veľkolepá scénická freska predstavuje Jána Pavla II. 

ako filozofa, teológa, kňaza, básnika, štátnika, ale aj ako 

múdreho a citlivého človeka, ktorý bojoval proti násiliu 

a za porozumenie medzi ľuďmi. 

Aby vyostril vnútorný konflikt hlavnej postavy, ako 

protivníka, s ktorým Wojtyła vedie spor o zmysel svojho 

poslania, postavil autor proti nemu samotného Satana 

(Eva Pavlíková). (Mišovic, 2016, s. 32) Dôležitú úlohu tu 

má aj dejinno-politický kontext, a preto v muzikálovom 

životopise vidíme roztancovaného Leonida Brežneva či 

rozporuplného poľského generála Wojciecha Jaruzelského, 

ale i nitrianskeho kardinála Jána Chryzostoma Korca. 




Daniel Hevier, Gabo Dušík: Povolanie pápež —— Divadlo 

Andreja Bagara v Nitre, 2016, réžia: Jan Jerzy Poloński; zľava: 

Gabriela Dolná, Eva Hlaváčová, Eva Večerová, Ján Gallovič 

Autor hudby Gabo Dušík sa takisto inšpiroval vyžarovaním 

posolstva Karola Wojtyłu a pripravil pár hudobných 

lahôdok od popu, kantilény, liturgických spevov po 

citácie slovenskej ľudovej hudby. 

Divadlo oslovilo poľský realizačný tím na čele s mladým 

Jerzym Janom Połońskim. Režisérova práca sa vyznačuje 

vynaliezavosťou mizanscén i zmyslom pre vytvorenie 

atmosféry – tak veľkolepo muzikálovej, ako aj 

intímnej (pri tom mu pomáha tiež variabilná scéna Damiana 

Styrnu). Režisérovou oporou bola najmä choreografia 

Jarosława Stanieka, ktorá významotvorne dotvárala 

hudobné i činoherné situácie. (Mišovic, 2016, s. 32) 

Vo veľkoryso vybudovanom a inscenačne spracovanom 

hudobno-dramatickom diele dostal príležitosť 

kompletný herecký súbor obohatený o množstvo tanečníkov 

a externistov. Brilantné herecké, spevácke i tanečné 

výkony, melodicky chytľavá a veľkolepá hudba, zavše 

veselá, inokedy dojímavá až k slzám, metaforicky nasýtené 

texty piesní, kostýmová výprava Doroty Cigánkovej. 

K tomu všetkému duchovný rozmer predstavenia, ktorému 

však nechýba vtip a rozlet. Diváci pochopili zámer 

tvorcov, že nejde len o bežné priblíženie osobnosti Karola 

Wojtyłu – oslavne a ódicky. Možno práve preto vystupuje 

hlavný hrdina v precítenom stvárnení herca Jána Galloviča 

ako človek z mäsa a kostí, ktorý očarí svet vnútornou 

žiarou – nefalšovanou charizmou vychádzajúcou z jeho 

ľudskosti a priamočiarosti. (Nežatická, 2016, s. 8)

Plagáty k inscenáciám muzikálovej 

trilógie Malý človek v súkolí dejín. 






Svetozár 

Sprušanský — 

dramaturg 

a režisér DAB 

Všestranný divadelný tvorca, rozhlasový dramaturg, 

divadelný vedec a kritik Svetozár Sprušanský (1971) 

pôsobil v Divadle Andreja Bagara ako interný dramaturg 

od roku 1995 až po rok 2017 (neskôr pribudli posty šéfdramaturga 

a umeleckého šéfa). Pôvodne absolvent kulturológie 

a dejín umenia na Filozofickej fakulte Univerzity 

Komenského v Bratislave, neskôr divadelnej vedy na Činohernej 

a bábkarskej fakulte Vysokej školy múzických 

umení v Bratislave sa najskôr prepracoval k rozhlasovej 

dramaturgickej činnosti. Po jednej sezóne pôsobenia 

v Slovenskom rozhlase (v rokoch 1994 ‒ 1995) prijal ponuku 

od vtedajšieho riaditeľa DAB Františka Javorského nastúpiť 

na pozíciu interného dramaturga. 

S. Sprušanský vytvoril za viac než dve dekády od svojho 

nástupu nesmierne rozmanité a ambiciózne diela, prekračujúce 

regionálny rámec divadla vďaka svojej rozhľadenosti 

v súčasnom európskom divadle i dráme. Svedčila 

o tom jeho profesijná dvojdomosť dramaturga a režiséra 


zároveň. Postupne sa stal režírujúcim dramaturgom, resp. 

v rámci svojej dramaturgickej profesie zastával aj funkciu 

príležitostného režiséra. 

Istotne k tomu prispelo založenie občianskeho združenia 

v roku 1998 s názvom Divadelné družstvo ZDVIH, 

v ktorom aj režijne debutoval inscenáciou dvoch jednoaktoviek 

Antona Pavloviča Čechova: Pytačky – Medveď (1998). 

Toto divadelné družstvo vzniklo ako extra bonus obohatenia 

repertoáru DAB. S. Sprušanský pripravil v rámci neho 

viacero inscenácií popri repertoárovej skladbe divadelných 

sezón v DAB. Prakticky raz ročne vznikla inscenácia 

v rámci Divadelného družstva ZDVIH v réžii S. Sprušanského. 

Mohli by sme medzi ne zaradiť nasledovné: Anton 

Pavlovič Čechov Pytačky – Medveď (1998), Lenka Lagronová 

Terezka (1999), Marius von Mayenburg Tvár v ohni 

(2000), Bertolt Brecht Svadba (2001), Milan Uhde Vyberač 

(2002), Ingmar Villqist Bezkyslíkovce (2004) a Andreas Sauter 

– Bernhard Studlar I. ako Ina (2005).

Anton Pavlovič Čechov: Pytačky – Medveď —— Divadelné 

družstvo ZDVIH pri DAB v Nitre, 1998, réžia: Svetozár Sprušanský; 

zľava: Lucia Lapišáková, Adela Gáborová, Erik Peťovský 

Pre inscenácie Divadelného družstva platil okrem 

iného charakteristický znak – komorný, štúdiový charakter 

(t. j. inscenovanie v štúdiu takmer vo všetkých prípadoch). 

ZDVIH svojimi inscenačnými činmi reflektoval 

európske trendy, napríklad z oblasti postmoderného divadla, 

prípadne línie týkajúce sa inscenačných tendencií 

tzv. novej drámy 90. rokov 20. storočia (najmä in-yer-face 

drámy). Sprušanský tu spolupracoval so stabilnejším 

tímom divadelných tvorcov, v slobodnejšom tvorivom 

vzťahu s hercami, výtvarníkmi (Alexandra Grusková), hudobnými 

skladateľmi (Peter Zagar) atď. 

Už prvá inscenácia na motívy jednoaktoviek A. P. 

Čechova Pytačky – Medveď (1998) zaznamenala pomerne 

kladný ohlas u divákov, ako aj u odbornej kritiky. S. Sprušanský 

v tejto inscenácii s podtitulom „dva divadelné žarty 

– dve stretnutia lásky“ priniesol dve jednoaktovky A. P. 

Čechova v osviežujúco osobitom uchopení, aktualizácii 

a hlavne energickom hereckom nasadení (obzvlášť mladých 

hercov – Erika Peťovského, Mariána Labudu ml., Lucie 

Lapišákovej, ako aj Lenky Barilíkovej či skúsenej Adely 

Gáborovej). 

Po sviežom debute čerstvo etablovaného Divadelného 

družstva ZDVIH sa v roku 1999 pozornosť režiséra 

S. Sprušanského presunula na českú autorku Lenku Lagronovú 

a jej hru Terezka. Išlo rozhodne o kontrastnú predlohu 

svojou tematikou i štýlom inscenácie. Režisér výberom 

hry českej rehoľníčky preukázal cit pre objavnosť 

témy v príbehu inšpirovanom životom svätej Terézie 

z Lisieux. 

V inscenácii Tvár v ohni (2000) objavne siahol k predstaviteľovi 

súčasnej nemeckej drámy Mariusovi von 

Mayenburgovi. Môžeme konštatovať, že opätovne pri- 

Svetozár Sprušanský — dramaturg a režisér DAB 



Lenka Lagronová: Terezka —— Divadelné družstvo ZDVIH pri DAB 

v Nitre, 1999, réžia: Svetozár Sprušanský; Miloslava Zelmanová

pravil na pôde Divadelného družstva ZDVIH experiment. 

Po uvedení postmoderne a groteskne ladených 

Čechovových jednoaktoviek, pietne štylizovanej inscenácie 

hry L. Lagronovej Terezka nasledovala režijná 

lekcia tentoraz z poetiky in-yer-face drámy (resp. tzv. 

drsnej novej drámy), ktorá pre dramaturgicky rozhľadeného 

divadelného tvorcu S. Sprušanského predstavovala 

opäť novú výzvu či priam povinnú jazdu v zmysle budovania 

repertoáru DAB v kontexte súdobých európskych 

divadelných trendov. 

Bertolt Brecht: Svadba —— Divadelné družstvo ZDVIH pri DAB 

v Nitre, 2001, réžia: Svetozár Sprušanský; zľava: Stanislav Pitoňák, 

Klaudia Kolembusová, Marcel Ochránek, Erik Peťovský, Dušan 

Lenci, Miloslava Zelmanová, Eva Pavlíková, Marek Majeský 

Marius von Mayenburg: Tvár v ohni —— Divadelné 

družstvo ZDVIH pri DAB v Nitre, 2000, réžia: 

Svetozár Sprušanský; Erik Peťovský 

Takmer problematicky a režijne ťažkopádne vyznela 

inscenácia jednoaktovky Bertolta Brechta Svadba (2001). 

Režisér opäť odvážne uchopil známu predlohu (skrátením 

názvu Malomeštiakova svadba iba na Svadba). 

Cieľom Sprušanského divadelných režijných pokusov 

bolo v určitom zmysle inovovať už predtým mnohokrát 

inscenované predlohy a čiastočne skúmať dimenzie komunikatívnosti 

divadla ako takého. Raz to bol pre neho 

priestor – ako v prípade inscenácie hry českého dramatika 

a spisovateľa Milana Uhdeho Vyberač (2002), inokedy 




Milan Uhde: Vyberač —— Divadelné družstvo ZDVIH pri 

DAB v Nitre, 2002, réžia: Svetozár Sprušanský; zľava: 

Kamila Beťková, Marcel Ochránek, Michal Kožuch 

zase extrémna aktualizácia ako napríklad v prípade inscenácie 

jednoaktovky Svadba (2001). 

Súviselo to okrem iného s intenzívnou snahou režiséra 

spopularizovať texty klasikov prostredníctvom súdobého 

šatu. Výsledkom sa potom stal nesporne zaujímavý 

divadelný tvar po formálnej (najmä však výtvarnej) 

stránke, v tvorivom tandeme s Alexandrou Gruskovou. 

Táto prílišná snaha zmodernizovať predlohy klasických 

dramatických titulov nemala vždy predstavovať príkru 

prvoplánovosť, prípadne akúsi módnosť (S. Sprušanský je 

zástancom postmoderných divadelných postupov najmä 

v réžii), ale prioritná bola snaha priam edukačne tlmočiť 

zreteľne analogické, so súčasnosťou korešpondujúce posolstvo. 

Niekedy však zostával z týchto pokusov iba sľubný 

aktualizovaný divadelný tvar výstižnej, invenčnej vizuálnej 

(estetickej) podoby. 

Okrem samotného divadelného družstva, v rámci 

ktorého sa S. Sprušanský režijne osmelil i etabloval, pripravil 

priamo na pôde DAB niekoľko inscenácií v súlade 

s dramaturgickým plánom. 

Za najopulentnejšiu prezentáciu režijných línií 

Svetozára Sprušanského môžeme považovať realizáciu 

trilógie veľkých dramatických diel A. P. Čechova: Čajka 

(1999), Tri sestry (2003), Višňový sad (2009). Predstavovali 

napospol režisérove profilové inscenačné opusy a jeho 

úpenlivý zámer popasovať sa s dielom A. P. Čechova. Základným 

rozlišovacím znakom konkrétnych častí trilógie 

sa stal najmä priestorový aspekt. V inscenácii Čajka

(1999) si zvolil za hrací priestor skladisko kulís. Tak ako 

autor časť prvého dejstva situoval do prostredia divadla, 

aj režisér hru v tomto zmysle inscenoval v analogickom 

priestore odložených kulís a kostýmov ako znak 

obnažených identít postáv. Inscenáciu Tri sestry (2003) 

zase zasadil do blízkeho Ponitrianskeho múzea (t. j. do 

priestoru tentoraz mimo budovy DAB). Z divákov spravil 

účastníkov osláv Irininých menín v dome Prozorovovcov 

za veľkým prestretým stolom. Jedine v inscenácii Višňový 

sad (2009) si zvolil konvenčný divadelný priestor veľkej 

sály DAB. Režijný tvorca sprevádzal publikum aktívne 

vnesenými víziami, predstavami, neraz i radikálnymi 

úpravami originálu. Minimálne tak vždy vznikli divácky 

Anton Pavlovič Čechov: Čajka —— Divadlo Andreja Bagara v Nitre, 

1999, réžia: Svetozár Sprušanský; zľava: Lenka Barilíková, Erik 

Peťovský, Dušan Lenci, Miloslava Zelmanová, Eva Večerová 




pútavé opusy s atraktívnou mierou zosúčasnenia, resp. 

pretlmočenia univerzálne ľudských posolstiev. 

Na inscenácie S. Sprušanského v DAB by bolo možné 

hľadieť prinajmenšom ako na projekty rozvinutej dramaturgie. 

Tvorili integrálnu súčasť konkrétneho dramaturgického 

plánu. Je to vo svojej podstate údel každého 

režírujúceho dramaturga – napasovať svojím spôsobom 

režírovanú inscenáciu do kontextu konkrétnej divadelnej 

sezóny, resp. ju kontrastne oživiť. Rozhodne možno 

konštatovať, že S. Sprušanský pragmaticky režíroval od 

inscenácie k inscenácii. V takomto zmysle predstavoval 

štandardného repertoárového dramaturga a režiséra 

v jednom, opierajúceho sa o konvenčné piliere repertoá- 

Anton Pavlovič Čechov: Tri sestry —— Divadlo Andreja Bagara 

v Nitre, 2003, réžia: Svetozár Sprušanský, zľava: Daniela 

Kuffelová, Marcel Ochránek, Eva Pavlíková, Zuzana Moravcová 

rovej poetiky kamenného divadla s fixným dramaturgickým 

plánom. 

S. Sprušanského lákala najmä svetová klasika, ktorej 

venoval niekoľko cyklov, okruhov či programových návratov. 

V istom zmysle sa najtesnejšie približoval k interpretačnému 

činohernému divadlu, založenému na osobitom 

výklade významov textu. Aktualizoval viaceré dramatické 

predlohy s cieľom prispôsobiť ich súčasnému čítaniu, 

reflektovaniu sveta. Ako príklad by sme mohli uviesť inscenáciu 

hry Henrika Ibsena Heda Gablerová (2007), v ktorej 

výrazným spôsobom uplatnil intermedializáciu divadelného 

diela. 

Ako sme už viackrát spomenuli, S. Sprušanský disponoval 

solídnym prehľadom v súčasnom európskom 

divadle. Jeho intenzívne kontakty s ním získal dramaturgickým 

výberom predstavení na Medzinárodný festival 

Divadelná Nitra, ktorého bol celú jednu dekádu programovým 

koordinátorom, resp. členom programovej rady pre 

výber inscenácií zo zahraničia. Vďaka tomu sa jeho poznanie 

európskeho divadla prehĺbilo a do určitej miery 

vyprofilovalo jeho svojbytnú režijnú poetiku. 

S. Sprušanský ako dramaturg priniesol z festivalovej 

palety hviezd európskeho divadelného neba prezentovaných 

na Divadelnej Nitre niekoľko aj na javisko nitrian-

skeho divadla. Následne mal osobnú možnosť dramaturgicky 

spolupracovať s viacerými originálnymi režijnými 

osobnosťami: Vladimír Morávek (Macbeth, 1999), Gintaras 

Varnas (Hra snov, 2000), Róbert Alföldi (Hamlet, 2001) práve 

v DAB. 

Predovšetkým sa snažil približovať k poetikám etablovaných 

zahraničných režisérov, čím zároveň inšpiratívne 

spestroval vlastnú režijnú lektúru. Zaujal ho predovšetkým 

litovský režisér Gintaras Varnas. Vychádzalo 

to opäť z jeho permanentnej pozície dramaturga a celkového 

nastavenia dramaturgickej stratégie DAB. Ako sám 

dodáva: „Idea hosťovania režiséra Gintarasa Varnasa, lebo tá stála 

na začiatku tohto projektu, vychádza z programu dramaturgie DAB 

v Nitre. Jeho cieľom je pozývať významných alebo zaujímavých režisérov 

strednej generácie, nielen slovenských, ale aj zahraničných. 

(...) Varnasovi je blízky severský svet. S jeho vnútornou strohosťou 

Plagát a bulletiny 

k inscenáciám. 

a tajomstvom, ako sú práve Hedda Gablerová a Hra snov. Ale aj 

príklon k akémusi panoptikálnemu zobrazeniu sveta, k tvarovaniu 

novej reality a štylizácie (Lorca: Publikum, Ako prešlo päť rokov, 

Veľké divadlo sveta). Domnieval som sa , že práve spojenie slovenského 

herectva s litovským vnímaním divadelnosti by mohlo priniesť 

zaujímavý výsledok. Oslovil som režiséra Gintarasa Varnasa, či by 

nechcel režírovať v našom divadle v Nitre. Uvidel niekoľko inscenácií, 

zaujali ho i výsledky dovtedajšej hereckej práce a ponuku prijal.“ 

(Sprušanský, 2012, s. 24) 

S. Sprušanský počas viac než dvoch dekád v nitrianskom 

divadle koncepčne zostavoval jednotlivé divadelné 

sezóny, čo zároveň vyplývalo z jeho funkcie interného 

dramaturga v repertoárovom divadle. Za dosiaľ najvydarenejšiu 

sezónu by sa dala označiť monotematická sezóna 

vytvorená v tandeme s generačne mladším dramaturgom 

a spisovateľom Danielom Majlingom s názvom 

predchádzajúca dvojstrana 

Anton Pavlovič Čechov: Višňový sad —— Divadlo Andreja Bagara 

v Nitre, 2009, réžia: Svetozár Sprušanský; zľava: Peter Kadlečík, 

Zuzana Moravcová, Ján Greššo, Eva Matejková a.h., Daniela 

Kuffelová, Jevgenij Libezňuk a.h., Žofia Martišová, Marcel Ochránek 

▶ 




Henrik Ibsen: Heda Gablerová —— Divadlo Andreja 

Bagara v Nitre, 2007, réžia: Svetozár Sprušanský; zľava: 

Marcel Ochránek, Alena Pajtinková, Kristína Turjanová, 

Juraj Hrčka, Žofia Martišová, Zuzana Moravcová 

Rodinné striebro (cyklus získal v roku 2008 cenu DOSKY ako 

Objav sezóny). Za ňou nasledovali ďalšie tematicky ladené 

sezóny, resp. ich slogany s príznačným dramaturgickým 

rukopisom – Divadlo vašich príbehov (2010/2011), Dosky, 

cez ktoré vidíte svet! (2011/2012), Sezóna smiechu (2012/2013), 

Vidíme ťa! Vidíš aj ty nás? (2015/2016) či Made in Slovakia 

(2016/2017). 

Ďalší okruh dramaturgických a režijných línií S. Sprušanského 

stabilne tvorili súčasné hry rôznej proveniencie, 

napríklad nemeckej (Roland Schimmelpfennig Zlatý 

drak), britskej (Dennis Kelly DNA, Láska a peniaze, Siroty), 

americkej (Carlos Murillo Dark play), švédskej (Stefan 

Lindberg LAVV), fínskej (Millyaho Mika Panikári), rakúskej 

(Ewald Palmetshofer Hamlet je mŕtvy. Faust je hladný), českej 

(Petr Zelenka Príbehy obyčajného šialenstva), slovenskej (Laco 

Kerata Dobro), v ktorých miestami dával do popredia prevažne 

naturalisticky drsné, expresívne odtiene až dokumentárnej 

autenticity. Aj podľa slovenskej teatrologičky 

Eleny Knopovej napríklad v inscenácii „Schimmelpfennigovho 

Zlatého draka v réžii Svetozára Sprušanského (DAB v Nitre 2014) 

sa život obyvateľov jedného domu sústreďoval v čínsko-vietnamskej-thajskej 

fastfoodovej reštaurácii, kde okrem ilegálnych migrantov 

bez pracovného povolenia hľadajú aj ostatné postavy naplnenie 

svojich snov o šťastí a zároveň reprezentujú rôzne etapy ľudského 

života.“ (Knopová, 2017, s. 114) 

Mohli by sme povedať, že režisér vo svojich inscenáciách 

venoval intenzívnu pozornosť aktuálnym témam 

a často sa pri ich uvádzaní riskantne púšťal do neľahkých 

experimentov. V tomto zmysle naozaj zastával pozíciu 

odvážneho i rozvážneho dramaturga/režiséra, ktorý sa

Ewald Palmetshofer: Faust je hladný a zabehla mu 

Grétka —— Divadlo Andreja Bagara v Nitre, 2015, réžia: 

Braňo Holiček; zľava: Juraj Ďuriš, Jana Labajová a.h., Juraj 

Hrčka, Anna Čonková a.h., Alena Pajtinková, Tomáš Turek 

Ewald Palmetshofer: Hamlet je mŕtvy (stav bez 

tiaže) —— Divadlo Andreja Bagara v Nitre, 2015, réžia: Svetozár 

Sprušanský; Barbora Andrešičová a. h., Jakub Rybárik 

nebál vstupovať do inscenačných vôd s často neznámymi 

a na Slovensku takpovediac „neoverenými“ autormi. 

V tomto zmysle tiež veľmi prezieravo apeloval na hrozby 

virtuálneho sveta, ktorým je súčasný mladý človek temer 

sústavne vystavený. Takto napríklad DAB podľa E. Knopovej 

uviedlo roku 2011 Dark play autora Carlosa Murilla, 

„hru o opájaní sa virtuálnou realitou a nebezpečenstve internetových 

Roland Schimmelpfennig: Zlatý drak —— Divadlo 

Andreja Bagara v Nitre, 2014, réžia: Svetozár 

Sprušanský; Lenka Barilíková, Juraj Ďuriš 

hier, zoznamiek a vôbec komunikácie, ktorá podvodným konaním 

môže útočiť aj na citový svet jedinca.“ (Knopová, 2017, s. 116) 

Vyslovene príležitostnými zastávkami Sprušanského 

režijných aktivít sa stali inscenácie venované významným 

životným jubileám herečiek DAB, napríklad 

Evy Pavlíkovej – Leslie Ayvazianová Skok z výšky (2010) či 

Gabriely Dolnej – Arnold Wesker Búrlivá jar (2015). 




Programové brožúrky 

k divadelným sezónam. 

Pochopiteľne sa do centra jeho záujmu dostali aj 

niektoré muzikálové tituly – Sladká Charity (2011), prípadne 

činoherné tituly – Vianočná spomienka (2013) ako 

príklady mimoriadne kultivovaného divadelného mainstreamu. 

Rovnako pravidelne sa Sprušanský vracal 

i k zábavným titulom. Očividne mu konvenovali natoľko, 

že neraz určovali na istý čas dramaturgickú tvár divadla 

(nenadarmo jedna z divadelných sezón DAB niesla názov 

Sezóna smiechu). Je to zároveň jeden z legitímnych spôsobov 

nazerania na svet v režijnej optike tvorcu. Sám sa 

dramaturgicky podieľal na väčšine výnimočných muzikálových 

inscenácií v DAB. Sprušanského snaha prilákať 

divákov do divadla ho viedla k viacerým polohám jeho 

inscenačnej praxe (predovšetkým poznal nitrianske divácke 

zázemie a z toho vyplývajúce repertoárové nastavenie): 

1. režijne kultivovať domáce publikum svojimi inscenačnými 

opusmi – najmä dômyselnou interpretáciou A. P. 

Čechova: Čajka (1999), Tri sestry (2003), Višňový sad (2009); 

2. atraktívne spestrovať repertoár predovšetkým dielami 

syntetickejšieho zábavného divadla – činoherného i hudobno-zábavného: 

Agáta hľadá prácu (2006), Sladká Charity 

(2011), Sudcove starosti (2014). 

3. viacgeneračne profilovať repertoár pre rôzne skupiny 

diváckych adresátov (od najmladších cez strednú generáciu 

až po najstarších): Svätenie jari (2005), DNA, Láska a peniaze, 

Siroty (2012), Lavv (2010) a i. 

Z toho jednoznačne vyplýva, že S. Sprušanský koncipoval 

svoju režijnú poetiku z výsostne pragmatických 

pohnútok. Ako šéfdramaturg celoplošne pracoval s umeleckým 

kolektívom tvorcov a profiloval na ňom konkrétne 

režijno-dramaturgické stratégie. 

Touto širokospektrálnou orientáciou smeroval dokonca 

aj k divadlu seniorov (Igor Stravinskij – Peter Zagar: 

Svätenie jari), divadlu mladých (DNA, Láska a peniaze, Siroty), 

rodovému/minoritnému divadlu (Ingmar Villqist:

Dennis Kelly: Siroty —— Divadlo Andreja Bagara 

v Nitre, 2012, réžia: Svetozár Sprušanský 

Dennis Kelly: Láska a peniaze —— Divadlo Andreja 

Bagara v Nitre, 2012, réžia: Svetozár Sprušanský 

Bezkyslíkovce), hudobnému, estrádnemu, prípadne bulvárnemu 

s vyslovene programovou zábavnosťou (Sladká 

Charity, D. Łukasińska: Agáta hľadá prácu atď.). 

Aj to je jeden z evidentných príkladov aktuálne realizovanej 

koncepcie spomínanej tzv. živej dramaturgie, 

ktorá: „dôveruje svojim divákom. Pre živú dramaturgiu má význam 

pracovať s verejnosťou, s divákmi. Cíti sa spolu s prevádzkou 

divadla spoluzodpovedná za rozvoj svojho publika (nijaké náborové 

akcie). Živá dramaturgia rozvíja celoživotné vzdelávanie o divadle 

(...) Môže mať ďaleko väčší presah, aby zasiahla rôzne segmenty 

potenciálneho publika, rozvíjala jeho vedomosti a zručnosti, 

a tým aj záujem o divadlo – napríklad tréningy komunikačných 

zručností, rodinné workshopy, edukačné projekty zapájajúce rôzne 

komunity a sociálne skupiny...“ (Palenčíková, 2013, s. 47) 




Dennis Kelly: DNA —— Divadlo Andreja Bagara v Nitre, 2012, 

réžia: Svetozár Sprušanský; zľava: Daniel Ratimorský, Kamila 

Antalová a.h., Andrea Sabová a.h., Alena Pajtinková, Martin 

Šalacha, Martin Fratrič, Roman Poláčik, Marián Viskup, Juraj Ďuriš 

Z pozície šéfdramaturga sa pokúšal neraz o generačnú 

spriaznenosť naprieč vekovou štruktúrou súboru 

i adresným zacielením jednotlivých inscenácií. Sprušanského 

prieniky do rôznych generačných projektov boli 

pomerne časté. Tvrdošijne presadzoval túto rôznorodosť 

tzv. viacgeneračného divadla s dramaturgickým citom 

a najmä súvislým uplatňovaním edukačného vplyvu divadla 

na recipienta. Viac-menej konštantne nasledoval 

túto koncepciu divadla. Motivovala ho k tomu predovšetkým 

repertoárová prax spomínanej tzv. živej dramaturgie, 

osobitne oslovovať inscenáciami viaceré, adresne 

zacielené skupiny divákov a vzdelávať ich rozličnými formami 

diskusií s divadelnými tvorcami (neraz iniciovanými 

Asociáciou Divadelná Nitra napríklad v rámci vzdelávacieho 

projektu Ako na divadlo). 

Stálo za tým širšie chápanie poslania bežného repertoárového 

divadla. S. Sprušanský ako predvídavý dramaturg 

zasahoval širokospektrálne publikum viacerými 

nevšednými témami. Neraz sa priznal, že mu nie je 

blízka koncepcia divadla „iba“ ako relaxu. Nestotožňoval 

sa prioritne so zábavou v divadle, resp. len so zábavnou 

funkciou divadla. Napriek tomu treba dodať, že zábavné 

tituly frekventovane inscenoval a dával im priestor z vyslovene 

účelových dôvodov. Pritom zábava (zábavnosť)




Carlos Murillo: Dark Play —— Divadlo Andreja Bagara 

v Nitre, 2011, réžia: Svetozár Sprušanský; zľava: Alena 

Pajtinková, Jakub Rybárik, Roman Poláčik 

je objektívna, legitímna súčasť divadla už od čias antiky. 

Rozdiel je však v spôsobe recepčného vplyvu. Pokiaľ 

v nej vymizne kriticko-spoločenská útočnosť, ostáva z nej 

len oddychová, hedonicko-relaxačná poloha divadelnosti. 

S. Sprušanský to samozrejme vedel a preto pristupoval 

veľmi seriózne aj k vyslovene zábavným titulom. Niekedy 

viac, niekedy menej sa mu podarilo balansovať medzi 

príťažlivou atraktívnosťou inscenovaných titulov a hlbšou, 

kritickejšou stránkou tých, ktoré jednoznačne kriticky 

zrkadlili mnohé súčasné problémy. Dôležitú rolu 

zohrával fakt, či ju vedel esteticky zatraktívniť (inovovať), 

inscenačne transformovať, resp. či napokon ju bol 

schopný edukačne využiť, vyťažiť z nej maximum vzhľadom 

na dramaturgické zámery. Divadlo Andreja Bagara 

napríklad v roku 2010 odštartovalo širšie koncipovaný 

projekt – Ty kokso!, do ktorého programoval inscenácie 

hovoriace o problémoch a témach dnešných tínedžerov. 

Súčasťou projektu bolo aj priame stretnutie psychológa 

s mladými divákmi po jednotlivých predstaveniach. (Palenčíková, 

2013, s. 48) 

Stefan Lindberg: Lavv —— Divadlo Andreja Bagara 

v Nitre, 2010, réžia: Svetozár Sprušanský; 

zľava: Martin Fratrič, Peter Oszlík 

S. Sprušanský ako režisér neraz šokoval, využíval zdanlivo 

odvážne formy inscenovania. Táto jeho kontroverzná 

črta súvisela so snahou apelovať na diváka práve takýmto 

spôsobom. Často prostredníctvom svojich inscenácií nastoľoval 

polemiku, diskusiu, prípadne rozčeril šedivé, priemerné 

mantinely interpretačného činoherného divadla 

a vydával sa na riskantné inovovanie, kontroverzné adaptovanie, 

pútavé zatraktívňovanie vybraných dramatických 

titulov. Môžeme v tom akiste vidieť i akýsi módny trend. 

Kým v dramaturgickej polohe zväčša napĺňal divadelno-pedagogickú 

(vzdelávaco-didaktickú) naliehavosť 

v predostretí dramatických titulov a ich tém, tak v režijnej 

polohe preferoval najmä estetickú rovinu transponovania 

tém často nekonvenčným spôsobom. Od výberu 

témy dramatickej predlohy smeroval k formálnym režijným 

operáciám, aktualizačnému priblíženiu s rizikom 

komunikatívnosti a prílišnej kontroverznosti inscenovania. 

Sprušanského experimenty testovali týmto spôsobom 

domáceho diváka a rozhodne sa stali v kontexte 

divadelnej kultúry na Slovensku neprehliadnuteľnými. 




Leslie Ayvazianová: Skok z výšky —— Divadlo Andreja Bagara 

v Nitre, 2010, réžia: Svetozár Sprušanský; Eva Pavlíková 

Arthur Wing Pinero: Sudcove starosti —— Divadlo Andreja Bagara 

v Nitre, 2014, réžia: Svetozár Sprušanský; zľava: Marcel Ochránek, 

Lenka Barilíková, Martin Šalacha, Jakub Rybárik, Alena Pajtinková 

Na základe toho možno konštatovať, že S. Sprušanský 

sa v kontexte tohto nekrátkeho obdobia stal režisérom 

rôznorodej, ambivalentnej žánrovej polarity, za ktorou 

badať zreteľnú skúsenosť s kontinuálnou pozíciou 

šéfdramaturga a umeleckého šéfa. Z tejto pozície si dovoľoval 

vstupovať do riskantných extrémov obidvoch 

protikladných pólov inscenovania. Tak ako sa aj vo svojej 

Neil Simon, Cy Coleman, Dorothy Fieldsová: 

Sladká Charity —— Divadlo Andreja Bagara v Nitre, 2011, réžia: 

Svetozár Sprušanský; na kolotoči: Juraj Ďuriš, Kristína Turjanová 

inscenačnej praxi dotýkal istej „medzigeneračnosti“, rovnako 

strategicky tvoril i pre široké spektrum divákov od 

mladých ľudí (tínedžerského veku) a vysokoškolsky vzdelaných 

až po univerzálne väčšinovú masu publika. Rovnako 

by sa dalo tvrdiť, že konkrétne inscenácie adresoval 

jasne zacielenej kategórii publika a tak väčšmi tendoval 

ku generačnému divadlu: napríklad seniorskému, divadlu 

pre mladých s výlučne edukačným účinným vplyvom 

atď. Je evidentné, že pri takomto značnom rozptyle generačného 

divadla nie je možné udržať si konštantné 

parametre jednotiacej režijnej poetiky. Značné rozdiely 

v inscenáciách (od ambiciózne experimentálnych, neraz 

provokatívnych či kontroverzných, až po komerčné, zábavné 

tituly) svedčili o nie jednoznačne vyhranenej poetike 

tvorcu. 

Napriek tomu pozícia Svetozára Sprušanského predstavovala 

v DAB v Nitre zásadný vplyv. Rezonoval na prelome 

tisícročí ako režisér/dramaturg s pomerne vyspelým 

rozhľadom, dobrou orientáciou v aktuálnych, postmoderných 

tendenciách réžie, smerujúcej k rozmanitosti a početnosti 

foriem inscenovania.

Tennessee Williams: Sklenený zverinec —— Divadlo Andreja 

Bagara v Nitre, 2011, réžia: Svetozár Sprušanský; Jakub Rybárik 

Igor Stravinskij, Peter Zagar, Svetozár Sprušanský: Svätenie jari —— Divadlo 

Andreja Bagara v Nitre, 2005, réžia: Svetozár Sprušanský; zľava: Oľga Hudecová, 

Adela Gáborová, Ernest Šmigura, Žofia Martišová, Dušan Lenci, Leopold 

Haverl a.h., Ján Kováčik, Jozef Dóczy, Hilda Augustovičová, Eva Hlaváčová 

Petr Zelenka: Príbehy obyčajného šialenstva —— Divadlo Andreja 

Bagara v Nitre, 2002, réžia: Svetozár Sprušanský; zľava: Adela Gáborová, 

Milan Ondrík, Ján Greššo, Klaudia Kolembusová, Juraj Hrčka 

William Shakespeare: Skrotenie zlej ženy —— Divadlo 

Andreja Bagara v Nitre, 2014, réžia: Svetozár Sprušanský; 

v popredí: Kristína Turjanová, Martin Nahálka 





Výnimočné 

inscenácie 

zahraničných 

režisérov 

Nebude zveličením, ak povieme, že v rámci štandardnej 

repertoárovej dramaturgie pod vedením Svetozára 

Sprušanského sa unikátne podarilo v priebehu za sebou 

nasledujúcich divadelných sezón 1998/1999, 1999/2000 

a 2000/2001 priniesť profilové inscenácie troch výrazných 

režijných osobností zahraničnej európskej divadelnej 

réžie. Išlo o inscenácie Macbeth (Vladimír Morávek, 

1999), Hra snov (Gintaras Varnas, 2000), Hamlet (Róbert 

Alföldi, 2001). Rozhodne nešlo o bežný štandard v celoslovenskom 

kontexte. Významný zástoj režijných osobností 

zo zahraničia bol v tomto zmysle viac než raritný 

a v mnohom i zásadný pre ďalšie profilovanie umeleckého 

súboru. Mohli by sme smelo tvrdiť, že na základe ich 

prítomnosti zaujímalo DAB v Nitre na prelome tisícročí 

dominantné postavenie v slovenskej divadelnej kultúre. 


MACBETH (1999) 

Český režisér Vladimír Morávek zakomponoval Shakespearovu 

tragédiu o ctibažnosti, spupnej pýche, moci i páde 

do normalizačného Československa. V hlavnej úlohe 

Macbetha a Lady Macbeth sa predstavili Marián Labuda 

a.h. a Adela Gáborová, ktorí zároveň vytvorili v tejto 

inscenácii pôsobivý herecký duet. 

V. Morávek podal krvilačnú tragédiu veľmi eklekticky 

a sugestívne. Inscenačný príbeh jednoduchých manželov 

– tupo sledujúcich televíznu obrazovku v pyžame 

a župane v zanedbanej domácnosti s gýčovými trpaslíkmi 

v predzáhradke domu – sa striedal s historickou dobou 

v gotickom rúchu. „Inscenácia sa cez scénografiu stala satirickým 

odkazom na spoločensko-politickú situáciu u nás po roku 

1968, a možno i po rozdelení našich republík v roku 1993. Možno ju 

považovať za symbol tých, ktorí za každú cenu bojujú o moc. V ex-

William Shakespeare: Macbeth —— Divadlo Andreja 

Bagara v Nitre, 1999, réžia: Vladimír Morávek; v popredí: 

František Javorský, Andrej Rimko, Marián Labuda ml., 

Erik Peťovský, Hilda Augustovičová, Eva Večerová 

pozícii zaznievala slovenská ľudová pieseň ‚Zaleť, sokol, biely vták...‘, 

ktorú si spievajú tri čarodejnice počas opekania mäsa na ohni. Motív 

ľudovej piesne sa počas inscenácie vyskytoval ako signál, ktorý sa 

obracal k temnej stránke Macbethovej duše.“ (Ballay, 2005) 

Môžeme povedať, že ako celok vznikla dôsledná postmoderná 

inscenácia s veľmi rafinovanou štruktúrou 

a symbolikou, hlavne v hereckej, vizuálnej a zvukovej rovine. 

Aj na základe toho získala množstvo ocenení v rámci 

divadelnej ankety DOSKY 1999 (Alexandra Grusková za 

najlepšiu scénografiu, Adela Gáborová za najlepší ženský 

herecký výkon, Vladimír Morávek za najlepšiu réžiu a za 

najlepšiu inscenáciu sezóny 1998/1999). 

Režisér zároveň nechal vyniknúť veľký priestor najmä 

červenej farebnosti. Červená tak nadobudla zásadný 

význam ako farba krvi, smrti, agresie, pýchy a spájala sa 

s ňou adekvátna emocionálnosť. Čím viac sa zväčšovala 

ctibažnosť i spupnosť Macbetha, priamo úmerne rástla 

v inscenácii monumentálnosť červenej farby. Červená 

v kombinácii s neutrálnou bielou farebnosťou vynikla 

v druhej polovici inscenácie v súvislých červeno-bielych, 

Výnimočné inscenácie zahraničných režisérov 



William Shakespeare: Macbeth —— Divadlo Andreja 

Bagara v Nitre, 1999, réžia: Vladimír Morávek; 

zľava: Marek Majeský, Marián Labuda a.h.

August Strindberg: Hra snov —— Divadlo Andreja Bagara 

v Nitre, 2000, réžia: Gintaras Varnas; Marek Majeský 




August Strindberg: Hra snov —— Divadlo Andreja Bagara v Nitre, 

2000, réžia: Gintaras Varnas; Ivan B. Vojtek, Daniela Kuffelová 

geometricko-abstraktných plochách vynímajúcich sa 

ako suprematistický obraz. Zaujala rovnako aj kostýmová 

zložka. Trojicu čarodejníc ako excentrických mytologických 

kentaurov odel režisér spolu s kostýmovou výtvarníčkou 

Alexandrou Gruskovou do folklórneho šatu v celkovom 

grotesknom prepojení: „... trojica čarodejníc je oblečená 

v čiernom štylizovanom kroji dedinských žien. Na chrbte majú pripojenú 

zadnú časť tela kentaura. Sú to položeny – polokentauri, temné 

tiene pekla.“ (Ballay, 2005) Ruka v ruke so sugestívnosťou 

výtvarnej i kostýmovej zložky sa v tejto mnohovrstevnej 

inscenácii z intertextuálneho hľadiska prejavila hlavne 

sila a disponovanosť hereckého súboru DAB. 

HRA SNOV (2000) 

Popredný litovský divadelný a operný režisér Gintaras 

Varnas inscenoval v nitrianskom divadle Strindbergo-

William Shakespeare: Hamlet —— Divadlo Andreja Bagara v Nitre, 

2001, réžia: Róbert Alföldi; Miloslava Zelmanová, Marek Majeský 

vu Hru snov (2000). Náročná symbolistická hra Augusta 

Strindberga s veľkým množstvom postáv poskytovala 

nevšedné asociácie fantazijnej snovej látky. Švédsky dramatik 

v nej využíval hlavne snovú (ne)logiku. Inscenácia 

tejto hry vzbudila na začiatku nového milénia pozornosť 

nielen odbornej verejnosti. Litovský režisér sem doslova 

prepašoval divadelno-poetickú tradíciu svojej pobaltskej 

krajiny. „Gintaras Varnas preto správne na divadelný priestor aplikoval 

špecifickú filmovú sukcesivitu sna. Pre sen charakteristickú 

následnosť obrazov dosiahol technikou filmovej montáže, strihu, 

svetelnými kontrastmi a pod.“ (Ballay, 2012, s. 79) Vznikol doslova 

ojedinelý inscenačný opus, ktorý v divadelnej ankete 

DOSKY 2000 získal dve ocenenia: Aleš Votava (in memoriam) 

za najlepšiu scénografiu a Giedrius Puskunigis 

za najlepšiu scénickú hudbu. 

Zložitá snová štruktúra Strindbergovej hry sa stala 

pre zahraničného režiséra výzvou pretaviť ju na inteligentnú 

skratku veľkej metafyzickej hádanky ľudstva 

i sveta. V nevšednom pradive snovej dramatickej látky 

Agnes – dcéra boha Indru – zostúpila na Zem s túžbou 

zvedieť, ako trpko sa žije ľuďom na zemi. Vstupovala do 

pozemského údolia v podobe snového preludu. Zároveň 




si uvedomila, že všetko na zemi spôsobuje bolesť a utrpenie: 

detstvo, láska, manželstvo, staroba, choroba, smrť. 

Nielenže išlo o celoslovenskú premiéru hry Augusta 

Strindberga, ale zároveň sa udial estetický koncert vo 

všetkých zložkách javiskovej syntézy. Inscenácia mala 

nezvyklé tempo, atmosféru, ako aj koncepciu priestoru. 

Diváci sa v introdukcii ocitli na javisku a sledovali výstup 

Básnika (Juraj Hrčka) a Agnes (Miloslava Zelmanová) 

v hľadisku – t. j. v opačnej konfigurácii hľadiskovo-javiskového 

priestorového usporiadania. Rovnako upútala 

svojou vzdušnou minimalistickosťou scénografia Aleša 

Votavu – popredného slovenského scénografa v spolupráci 

s kostýmovou výtvarníčkou Alexandrou Gruskovou. Zaujímavosťou 

istotne bolo aj to, že sa v nej pracovalo s významovosťou 

jednotlivých kozmologických živlov: oheň, 

voda (v rôznych metamorfózach), vzduch, zem atď. 

HAMLET (2001) 

Úspešný maďarský režisér a herec Róbert Alföldi ponúkol 

v nasledujúcej divadelnej sezóne 2000/2001 divácky 

atraktívnu, v mnohom aj zámerne provokatívnu inscenáciu 

Hamlet (2001) s výrazným aktualizačným posunutím 

Plagáty k inscenáciám.

William Shakespeare: Hamlet —— Divadlo Andreja Bagara v Nitre, 

2001, réžia: Róbert Alföldi; zľava: Marek Majeský, Erik Peťovský 

dramatickej predlohy do 21. storočia. Hamlet (Marek Majeský) 

surfoval na internete, pohyboval sa na kolieskových 

korčuliach a predstavoval svojou postavou podľa viacerých 

kritikov radikálneho tínedžera. Scénu tvorila masívna budova 

rodinnej firmy Danmark s r. o., do ktorej boli zasadené 

konflikty ľudskej existencie v aktuálnej dobovej súčasnosti. 

R. Alföldi na ňu cielene poukazoval netradičnou 

formou jazyka prostredníctvom virtuálnej reality a s ňou 

spojenej skľučujúcej siete špionážnej techniky a jednotlivých 

hereckých akcií. Na scéne sa používali videoprojekcie, 

postavy komunikovali mobilnými telefónmi či prostredníctvom 

internetu, prípadne simulovali počítačové 

hry (pripomínal ich najmä súboj medzi Hamletom a Laertom 

v závere). Aj vďaka tomu sa preverovala univerzálna 

nadčasovosť známeho Shakespearovho diela. Režisér 

ho veľmi zosúčasnil a neraz drastickým spôsobom v ňom 

predstavil vypuklé prejavy zvrátenosti tohto sveta. 

R. Alföldimu nemožno uprieť snahu o kontroverznú 

interpretáciu aktualizovanej dramatickej predlohy. Svedčili 

o tom mnohé hudobné citácie zo známych filmových 

diel (Pulp Fiction, Titanic, Men in Black a i). Okrem Mareka 

Majeského dostali v inscenácii viacerí členovia herecké- 




William Shakespeare: Hamlet —— Divadlo Andreja 

Bagara v Nitre, 2001, réžia: Róbert Alföldi; zľava: Marcel 

Ochránek, Adela Gáborová, Daniela Kuffelová 

ho súboru (Daniela Kuffelová, Marcel Ochránek, Miloslava 

Zelmanová a i.) unikátnu príležitosť účinkovať v neobvyklých 

polohách (Adela Gáborová napríklad v úlohe 

kráľovského radcu Polónia). Vznikla predovšetkým divácky 

pútavá a príťažlivá inscenácia, s ktorou sa súbor DAB 

v Nitre prezentoval na viacerých festivaloch v zahraničí 

(napríklad na Medzinárodnom festivale BITEF v srbskom Belehrade 

v roku 2002). 

Prítomnosť hosťujúcich režijných osobností zo zahraničia 

od konca deväťdesiatych rokov 20. storočia úzko 

súvisela aj s existenciou Medzinárodného festivalu Divadelná 

Nitra, ktorý výrazne profiloval domáce publikum. 

Viacerí z týchto režisérov sa v Nitre predstavili najprv 

na festivale a potom neskôr vytvorili výnimočné inscenácie 

v DAB. Vladimír Morávek, Gintaras Varnas, Róbert 

Alföldi rozhodne zaujali novým, čerstvým závanom poetiky 

– obohacujúcimi impulzmi a nevšednými tvorivými 

inšpiráciami pre celý umelecký súbor, najmä v oblasti postmoderného 

jazyka divadla.



Jan Antonín Pitínský (vlastným menom Zdeněk 

Petrželka) zavítal do Nitry vždy po istých pauzách. Napriek 

tomu sem vždy preniesol podmanivú dávku alternatívnych 

režijných tendencií, keďže táto osobnosť českej divadelnej 

réžie sa v porevolučnom období českej divadelnej 

kultúry zreteľne približovala k aktuálnej postmoderne. J. A. 

Pitínský okrem toho mal v tejto generácii tvorcov výraznú 

odvahu i k „razantnej aplikácii hudobných, výtvarných, tanečných 

a inak pohybových a akčne excentrických fenoménov do divadelného 

diela.“ (Dvořák, 2001, s. 8) 

Jan Antonín 

Pitínský v Nitre 

Pitínský priniesol na nitrianske javisko predovšetkým 

inscenácie hier domácich, príp. českých autorov, ku 

ktorým pristupoval s výrazným zanietením a zmyslom 

pre tvorivé experimenty. Za jeho výnimočný čin v DAB 

v Nitre možno považovať predovšetkým inscenáciu hry 

Laca Keratu Večera nad mestom (1997), pri ktorej impozantne 

prejavil nevšedný zmysel pre akcentovanie výnimočnej 

muzikality inscenovanej predlohy a pre prácu so 


všetkými zložkami javiskovej syntézy. Excentrický Hostiteľ 

(Marek Majeský) v nej prezentoval tri variácie večere 

s troma dámami. Zväčša tvorili bizarné konverzácie v situácii 

čakania na jedlo. Podtitul inscenácie nie nadarmo 

niesol názov „divadelná sonáta o hlade“. Podľa divadelného 

kritika Emila Lehutu: „V predstavení sa však v každej 

z troch večerí smeruje k sexuálnemu ‚kopulačnému‘ hladu.“ (Lehuta, 

1997, s. 11). Hlad sa v tejto interpretačnej réžii zreteľne 

stal analógiou telesnej žiadostivosti i evidentnej lascívnosti. 

Keďže už samotná Keratova predloha mala vyslovene 

hudobný pôdorys – aj režisér J. A. Pitínský výrazným 

spôsobom obdobne dospel k netradičnej hudobnosti svojej 

inscenácie. Stal sa očividným „režisérom – dirigentom“ 

v štylizovanom komponovaní scénických obrazov 

do pôsobivej, svojráznej rytmickosti i viacnásobnej asociatívnosti. 

Aj divadelná publicistka Martina Ulmanová 

v tomto zmysle uvažovala o: „Pitínskeho muzikálnom kom-

Laco Kerata: Večera nad mestom —— Divadlo Andreja 

Bagara v Nitre, 1997, réžia: Jan Antonín Pitínský; 

v popredí: Marek Majeský, Adela Gáborová 

Alois Mrštík – Vilém Mrštík: Mariša —— Divadlo Andreja 

Bagara v Nitre, 2003, réžia: Jan Antonín Pitínský; zľava: 

Gabriela Dolná, Kristína Turjanová, Adela Gáborová 

Jan Antonín Pitínský v Nitre 



Gabriela Preissová: Gazdiná roba —— Divadlo Andreja 

Bagara v Nitre, 2014, réžia: Jan Antonín Pitínský; zľava: 

Linda Dóczyová a.h., Eva Pavlíková, Gabriela Dolná 

ponovaní mizanscén“. (Ulmanová, 2018, s. 82) Český režisér 

vytvoril v tejto inscenácii nevšednú komponovanú atmosféru 

s nádychom surrealistickej, ba až expresionistickej 

výrazovej poetiky. Nachádzali sa v nej dokonca rozmanité 

citácie, napríklad na filmové dielo nemeckého expresionizmu 

Kabinet doktora Caligariho (režisér Robert Wiene, 

1920) a pod. Vysoká štylizácia sa prejavila vo zvýšenej 

miere najmä v práci s textom Keratovej hry, ktorú doslova 

prekryl mnohými podnetnými prvkami, predovšetkým 

vo výtvarnej zložke (kostýmoch a scénografii). Inscenácia 

nesporne patrila k suverénnym tvorivým činom 

nielen v práci so slovom, resp. pozíciou slova v kontexte 

netradičného inscenačného textu. 

J. A. Pitínský sa vo svojich realizáciách osobitých 

inscenačných opusov rád navracal aj k notoricky známym 

dramatickým dielam – v inscenácii hry Aloisa 

a Viléma Mrštíkovcov Mariša (2003) alebo v neskoršej inscenácii 

hry Gabriely Preissovej Gazdiná roba (2014). Obe 

inscenácie hier staršej českej drámy zároveň presnejšie 

tematizovali postavenie ženy v patriarchálnom svete. 

(Knopová, 2017, s. 107). Aj v týchto inscenáciách nezaprel 

svoj zmysel pre vyvolanie výrazovo zosilnenej 

atmosféry v dôslednom interpretačnom prístupe s eliminovaním, 

resp. čiastočným nahradením moravského 

folklóru. Týkalo sa to predovšetkým inscenácie Mariša 

(2003). J. A. Pitínský tento klenot českého realizmu lokali-

Gabriela Preissová: Gazdiná roba —— Divadlo Andreja 

Bagara v Nitre, 2014, réžia: Jan Antonín Pitínský; v popredí: 

Tomáš Grega a.h., Kristína Turjanová, Juraj Hrčka, Ľubomíra 

Dušaničová a.h., Klaudia Kolembusová, Ivan B. Vojtek 

zoval na slovenský vidiek. Tragický príbeh o Mariši (Kristína 

Turjanová) situoval do slovenskej obce Dobrá Niva 

na Slovensku. Režisér v tejto inscenácii osobitne zaujal 

veľkolepo komponovanými scénami doslova opulentného 

charakteru. Zapojil do nich veľké množstvo hercov, 

komparzistov, ba aj členov miešaného speváckeho zboru. 

Monumentálnou davovou scénou bola napríklad scéna 

lúčenia s mladými regrútmi na peróne dedinskej železnice 

s názvom Dobrá Niva, ktorej sa zúčastňovala celá 

dedina. Vytvoril v nej pozoruhodnú masovú situáciu so 

všetkou hektickosťou a emóciami nabitou atmosférou. 

Rovnako priniesol dav na javisko i v svadobnej scéne, ktorá 

napokon nadobudla pohrebný charakter. Pitínský ju 

aranžoval so zborovou prezentáciou modlitby staroslovanského 

Otčenáša. Ako citeľnú anticipáciu tragického 

konca použil na samom konci tejto scény hudobnú citáciu 

5. symfónie Gustava Mahlera – nazývanej aj „pohrebná“ 

(so smrťou súvisela už len tým, že si ju pozorný divák 

asociačne mohol spojiť so známym filmom Luchina Viscontiho 

Smrť v Benátkach). 

V inscenácii Gazdiná roba (2014) prepojil staršiu českú 

drámu Gabriely Preissovej s príslušnou aktualizáciou 

najmä v hudobnej rovine. Tvorila ju napospol: „demolačná 

turbo zábava v súčasnom šate. S pôsobivou akčnosťou kreoval dynamické 

režijné operácie v zmysle jeho obľúbených hudobne a tanečne 

budovaných mizanscén. Režisér navyše umne zakomponoval 

Jan Antonín Pitínský v Nitre 



Miroslav Válek: Žltým včelám žlté slzy —— Divadlo Andreja 

Bagara v Nitre, 2017, réžia: Jan z Přítmí; 

Jakub Rybárik, Andrea Sabová 

spevácky zbor dedinčanov v rafinovanom estetickom uspôsobení. 

Doslova na scéne tvoril rustikálne ornamenty so symetricky radenými 

stolmi a stoličkami ako jedinými scénografickými prvkami, 

ktoré sa v zmysle skratky stali viacúčelovými znakmi.“ (Ballay, 

2014, s. 33) 

Pod svoju (zatiaľ) poslednú inscenáciu Žltým včelám 

žlté slzy (2017) sa podpísal sugestívnym pseudonymom 

Jan z Přítmí. Predchádzajúcu trilógiu (domácich a českých 

dramatických titulov) uzatvoril netradičným dôvetkom. 

Vyplývalo to z režisérovej charakteristickej 

vlastnosti, v zmysle ktorej: „... režisér Pitínský... buď originálne 

interpretuje i notoricky známe predlohy (za všetky napríklad Maryša 

bratov Mrštíkovcov, ktorú uviedol doposiaľ trikrát), alebo vyhľadáva 

predlohy netradičné, neočakávané, neinscenované, a to 

v oblasti drámy, prózy, poézie alebo v neumeleckých sférach.“ (Dacho, 

2016, s. 161) V inscenácii Žltým včelám žlté slzy (2017) 

sa naplno pohrával s materiálom básní Miroslava Válka 

(napr. Smutná ranná električka a i.) a tvorivými možnosťami 

jeho prenesenia na javisko (avšak nie v zmysle divadla 

poézie). Montážnym poprepájaním veršov z jednotlivých 

básní autora vytvoril spolu s účinkujúcimi oživené 

kombinácie v prchavých zábleskoch sugestívnej režijnej 

vízie.



Divadelné 

festivaly 

v divadelnej 

Nitre 

MÁJOVÁ DIVADELNÁ NITRA (1973 — 1990) 

Prehliadka slovenských zájazdových divadiel 

s názvom Májová divadelná Nitra vznikla v roku 1973 (I. ročník 

sa uskutočnil 21. ‒ 27. mája 1973) a konala sa pravidelne 

vždy koncom mája až do roku 1990. Zámer vzniku 

prehliadky vzišiel od samotných divadelníkov a iniciatívy 

sa chytilo Krajové divadlo Nitra a to najmä vďaka 

zaangažovanosti riaditeľa Jána Romanovského, dramaturga 

Jána Lacu a ekonomického námestníka Oskara 

Krásnohorského. Vedenie divadla v spolupráci s Ústavom 

umeleckej kritiky a divadelnej dokumentácie (neskôr 

premenovaného na Divadelný ústav v Bratislave) 

predložilo základné obrysy tohto podujatia Ministerstvu 

kultúry SSR. A tak vznikla prehliadka, ktorá si od začiatku 

získala popularitu a priazeň širokej diváckej verejnosti, 

ale aj samotných slovenských divadelníkov – tvorcov, 

kritikov a publicistov. 


Prehliadka trvala týždeň, divadlá účinkovali na javisku 

Krajového divadla Nitra, pričom denne sa uviedlo 

najprv jedno predstavenie a v neskorších ročníkoch 

aj dve až tri predstavenia. V roku 1989, ako zanikala zájazdová 

funkcia divadiel, zmenil sa aj podnázov prehliadky 

a 17. a 18. ročník prehliadky boli uvádzané ako 

prehliadka najúspešnejších inscenácií slovenských činoherných 

divadiel. Inscenácie zo svojho repertoáru 

nominovali na prehliadku samotné divadlá. Prehliadka 

bola až do roku 1989 súťažná, pričom sa udeľovala cena 

za réžiu, dramaturgiu, scénografiu, kostýmy, ženský 

herecký výkon, mužský herecký výkon a kolektívna 

hlavná cena. Popri hlavnom divadelnom programe 

sa konal aj pracovný program pozostávajúci z diskusií 

a hodnotení jednotlivých inscenácií a na záver sa väčšinou 

konala konferencia na aktuálne divadelné témy. 

Súčasťou programu boli aj výstavy či projekcie venované 

divadelnej tvorbe. Usporiadateľmi prehliadky

Fotografia z festivalu Májová divadelná Nitra, 

zľava: režisér Karol Spišák, kritik Peter Valo 

boli: Ministerstvo kultúry SSR, Ústav umeleckej kritiky 

a divadelnej dokumentácie (neskôr premenovaný 

na Divadelný ústav v Bratislave), Zväz slovenských 

dramatických umelcov (v roku 1990 pretransformovaný 

na Združenie divadelníkov na Slovensku) a Divadlo 

Andreja Bagara v Nitre. V roku 1990 k nim pribudlo novovzniknuté 

Združenie slovenských divadelných kritikov. 

Posledný ročník prehliadky Májová divadelná Nitra 

sa konal 18. ‒ 25. mája 1990. Na základe spoločenských 

zmien po roku 1989, ale aj nových kvalitatívnych požiadaviek, 

ktoré by malo spĺňať podujatie takéhoto rozsahu 

a významu, vyhodnotili usporiadatelia tento koncept 

za zastaraný a Ministerstvo kultúry SR vyhlásilo 

súťaž na novú koncepciu. 

Plagát prehliadky. 

Divadelné festivaly v divadelnej Nitre 



MEDZINÁRODNÝ FESTIVAL 

DIVADELNÁ NITRA (1992) 

V roku 1990 Ministerstvo kultúry SR a Divadelný ústav 

v Bratislave vyhlásili súťaž na nový koncept divadelnej 

prehliadky, ktorý by nadviazal na prehliadku slovenských 

činoherných divadiel, ktorá sa v rokoch 1973 ‒ 1990 

pravidelne konala v Nitre pod názvom Májová divadelná 

Nitra. Do súťaže sa so svojím projektom prihlásila aj dlhoročná 

dramaturgička DAB v Nitre (1975 ‒ 1998) Darina 

Kárová, ktorej koncepcia súťaž aj vyhrala. A tak vznikol 

Medzinárodný festival Divadelná Nitra, ktorého prvý ročník sa 

konal 25. ‒ 30. septembra 1992 už v novej budove Divadla 

Andreja Bagara. Práve posun dokončenia budovy, kto- 

Bez názvu č. 1 // Opera Herberta Fritscha —— Volksbühne am 

Rosa-Luxemburg-Platz, Berlin, Nemecko, réžia: Herbert Fritsch, MF 

Divadelná Nitra 2014, veľká sála, Divadlo Andreja Bagara v Nitre 

rá sa oficiálne otvárala 18. 9. 1992, teda iba týždeň pred 

otvorením festivalu, ovplyvnil aj zmenu zaužívaného 

májového termínu divadelnej prehliadky v Nitre na posledný 

septembrový týždeň. 

Na prvý ročník festivalu Ministerstvo kultúry poskytlo 

veľkorysú dotáciu, ktorá išla cez Divadlo Andreja 

Bagara. V nasledujúcich rokoch sa financovanie festivalu 

skomplikovalo, a to aj v súvislosti s politickým vývojom 

na Slovensku. A tak v roku 1995 vznikla Nadácia Divadelná 

Nitra, ktorá sa v roku 1997 pretransformovala na občianske 

združenie Asociácia Divadelná Nitra (ADN), ktoré 

v tejto podobe funguje doteraz. Tento krok priniesol 

festivalu možnosť získavať financie z rôznych zdrojov 

a najmä programovú nezávislosť, na ktorú však v druhej 

Aj vďaka spolupráci Divadla Andreja Bagara s Medzinárodným 

festivalom Divadelná Nitra majú nitrianski diváci možnosť vidieť na 

javisku DAB špičkové diela súčasných európskych divadiel a tvorcov. 

polovici 90. rokov takmer doplatil svojou existenciou. Aj 

v súčasnosti sa stále väčšmi ukazuje, že táto cesta je čím 

ďalej, tým menej schodná práve pre klesajúcu podporu 

z verejných zdrojov a orgánov, na ktorú neštátne podujatie 

nemá právny nárok. 

Najvýznamnejšou aktivitou ADN je Medzinárodný festival 

Divadelná Nitra, ktorý je najväčším divadelným festivalom 

a jedným z najvýznamnejších medzinárodných 

podujatí na Slovensku. Koná sa každoročne od roku 1992 

vždy koncom septembra v Nitre, každý ročník má svoju 

špecifickú tému. Medzinárodný festival Divadelná Nitra je 

významnou platformou medzinárodnej kultúrnej výmeny, 

spolupráce a mobility, ako aj priestorom na kultúrnu 

a spoločenskú diskusiu a komunikáciu. Prezentuje inšpi-

atívne a netradičné diela scénického umenia, v intenciách 

svojho konceptuálneho charakteru prekračuje hranice 

druhov – divadelný program obohacuje o podujatia 

z oblasti filmu, výtvarného umenia, dizajnu, hudby, poézie 

či rozhlasovej tvorby, usporadúva intervencie vo verejnom 

priestore a diskusie na závažné spoločensko-politické 

témy. Programovo prezentuje tiež komunitnú, 

lokálnu a regionálnu kultúru a angažuje sa v oblasti 

dobrovoľníctva. Prispieva k obohateniu slovenského kultúrneho 

prostredia a k šíreniu informácií o slovenskom 

divadle v zahraničí. Asociácia Divadelná Nitra okrem 

festivalu realizuje aj vzdelávacie projekty (Ako na divadlo, 

Darujem ti tulipán, Aj toto je umenie, Otvorené archívy), medzinárodné 

konferencie (výročný míting siete IETM – Bratislava 

2009), vlastné produkcie (MIDDENTITY – identify.middle.eu, 

2007, Paralelné životy – 20. storočie očami tajnej polície, 

2013 ‒ 2015), ako aj vydavateľskú činnosť (okrem katalógov 

k jednotlivým ročníkom najmä jubilejné publikácie 

k výročiam festivalu, naposledy ...túžba živá po kráse – Medzinárodný 

festival Divadelná Nitra 1992 ‒ 2016). Je partnerom 

projektov rôznych iných organizátorov a sietí (najnovšie 

Be SpectACTive 2018 ‒ 2022). Komunikuje so širokým spektrom 

medzinárodných subjektov – partnerské festivaly, 

kultúrne inštitúty, vládne a zastupiteľské orgány a iné. 

Medzinárodný festival Divadelná Nitra dnes patrí medzi významné 

európske podujatia. Za 28 rokov svojej existencie 

(1992 ‒ 2019) uviedol vyše 400 inscenácií z 32 krajín 

Európy a iných svetadielov. Jeho medzinárodný kredit je 

založený na silnej téme, originálnom programe, nezávislosti 

a objaviteľskej misii – v jeho portfóliu sa nachádzajú 

desiatky mien dnes už svetoznámych tvorcov scénického 

umenia. Divadlo Andreja Bagara v Nitre patrí od založenia 

festivalu medzi jeho hlavných spoluorganizátorov. 

Významne sa podieľa na technickom a organizačnom 

zabezpečení festivalového programu v priestoroch DAB, 

ale aj na propagácii festivalu. Divadlo sa tiež pravidelne 

prezentuje svojimi inscenáciami v hlavnom programe 

festivalu: 

1992 Pôvabné ženy v bohatom dome alebo Ťin Pching 

Mej – Kvety slivky v zlatej váze, réžia: Jozef Bednárik 

1994 Vietor v korunách Sasafrasu, réžia: Ondrej Spišák 

1995 Perinbaba, réžia: Anton Šulík 

1996 Jozef Mak, réžia: Martin Kákoš 

1997 Večera nad mestom, réžia: Jan Antonín Pitínský 

1998 Slečinka, réžia: Marián Pecko 

1999 Macbeth, réžia: Vladimír Morávek 

2000 Čajka, réžia: Svetozár Sprušanský 

2001 Hra snov, réžia: Gintaras Varnas 

2001 Hamlet, réžia: Róbert Alföldi 

2002 Vyberač, réžia: Svetozár Sprušanský 

2003 Tri sestry, réžia: Svetozár Sprušanský 

2004 Bezkyslíkovce, réžia: Svetozár Sprušanský 

2005 norway.today, réžia: Vladislava Fekete 

2006 Tvar vecí, réžia: Maja Hriešik, Roman Olekšák 

2007 Portia Coughlanová, réžia: Michal Vajdička 

2008 Všetko za národ, réžia: Michal Vajdička 

2009 Višňový sad, réžia: Svetozár Sprušanský 

2011 Kuchyňa, réžia: Zoltán Balázs 

2014 Potkany, réžia: Roman Polák 

2015 Veľký zošit, réžia: Ján Luterán 

2016 Hamlet je mŕtvy (stav beztiaže), réžia: Svetozár 

Sprušanský, Faust je hladný a zabehla 

mu Grétka, réžia: Braňo Holiček 

2017 Jánošík, réžia: Rastislav Ballek 

2018 Ľudia, miesta a veci, réžia: Marián Amsler 

2019 Hlava XXII, réžia: Ján Luterán 

Divadelné festivaly v divadelnej Nitre 



Vizuály Medzinárodného 

festivalu Divadelná Nitra 

z rokov 1992 − 2019.



Významné 

nitrianske divadelné 

osobnosti 

Magda Paveleková 

* 7. júna 1931 v Leviciach. 

† 20. júla 2015 v Dunajskej Lužnej. 

Študovala na evanjelickom gymnáziu. V roku 1956 ukončila bratislavské konzervatórium, 

kde študovala hru na klavíri. Ešte počas stredoškolského štúdia sa stala 

zakladajúcou členkou Nitrianskeho krajového divadla a ako herečka sa predstavila už 

počas jeho prvej sezóny. Jej prvou postavou bola Georgette v Molièrovej komédii Škola 

žien (premiéra 1. 4. 1950), v ktorej účinkovala ešte pod svojím dievčenským menom 

Magda Lörinczová. V Krajovom divadle Nitra pôsobila až do roku 1965 a so svojím typickým 

hereckým šarmom vytvorila takmer 70 komediálnych i dramatických postáv. 

Spolupracovala s režisérmi ako Pavol Haspra, Ondrej Rajniak či Igor Ciel. Najmä pod 

režijným vedením Pavla Haspru sa spolupodieľala na vytvorení prvého výrazného obdobia 

nitrianskeho divadla v 50. a 60. rokoch. Účinkovala v inscenáciách: Kubo (1958), 

Demokrati (1959), Revízor (1959), Tartuffe (1960), Nepriatelia (1961), Krvavá svadba (1961), Jarné 

prívaly (1961). Neskôr pôsobila v bratislavskej Tatra revue a potom v Divadle Nová scéna 

v Bratislave. Účinkovala aj vo filmoch, televíznych inscenáciách, zábavných reláciách 

a v dabingu. 

Slavka Civáňová

▶ 

Interné hodnotenia členov 

umeleckého súboru za 

divadelnú sezónu 1983/1984 

vypracoval vtedajší umelecký 

šéf, režisér Karol Spišák. 

Úryvky z týchto hodnotení 

sa objavujú v celej kapitole. 

Andrej Rimko 

* 

6. októbra 1931 v obci Zalužice-Veľké Zalužice, okres Michalovce. 

† 2. januára 2006 v Nitre. 

Do Krajového divadla Nitra nastúpil v roku 1956 a vytvoril v ňom viac ako 150 

divadelných postáv. Andrej Rimko bol jedným z predstaviteľov zlatej éry nitrianskeho 

divadla v 50. a 60. rokoch spolu s takými osobnosťami ako Magda Paveleková, Dušan 

Blaškovič, Viera Strnisková, Vlado Müller a iní. Neskôr sa stal hercom režiséra Karola 

Spišáka a v tomto období hral predovšetkým negatívne postavy. Vďaka spolupráci s režisérom 

Jozefom Bednárikom nastal začiatkom 80. rokov v jeho herectve zásadný vývinový 

posun. Aj neskôr v 90. rokoch vtláčal Rimko nitrianskemu divadlu pečať osobitosti 

Významné nitrianske divadelné osobnosti 



a už ako skúsený herec sa nevyhýbal ani divadelným experimentom. Andrej Rimko strávil 

na nitrianskom javisku päťdesiat rokov a svoju poslednú premiéru odohral mesiac 

pred svojou smrťou v postave Kurfirsta v inscenácii Verejný nepriateľ (2005). Nitrianski diváci 

si ho pamätajú aj z inscenácií: Nemý rytier (1967), Prvý deň karnevalu (1972), Romeo a Júlia 

(1979), Šikuliáda (1982), Zojkin byt (1984), Proso (1986), Modrý vták (1988), S láskou sa neradno zahrávať 

(1992), O myšiach a ľuďoch (1993), Pacho sa vracia (1995), Večera nad mestom (1997), Fidlikant 

na streche (1998), Macbeth (1999), Báthoryčka (2000), Hamlet (2001), Grék Zorba (2001). Svojím 

špecifickým hereckým naturelom stvárnil i množstvo filmových, televíznych a rozhlasových 

postáv. 

Vlado Müller 

* 

19. marca 1936 v Bratislave. 

† 20. júna 1996 v Bratislave. 

V roku 1954 absolvoval Odborný divadelný kurz pri Štátnom konzervatóriu 

v Bratislave. V rokoch 1954 ‒ 1956 a 1956 ‒ 1966 bol členom Krajového divadla Nitra. Vojenčinu 

absolvoval ako herec Armádneho divadla v Martine (1956 ‒ 1958). V Nitre sa 

predstavil napríklad ako Malvolio v Shakespearovej komédii Večer trojkráľový alebo Čo len 

chcete (1955) či ako Othello v rovnomennej Shakespearovej tragédii (1963). Účinkoval 

aj v inscenáciách Revízor (1959), Tanec nad plačom (1962) a Leto a dym (1966) a vo viacerých 

inscenáciách v réžii Pavla Haspru, ktorý svojou režijnou tvorbou prispel k prvému výraznému 

obdobiu nitrianskeho divadla označovanému ako prvá „zlatá éra“ Krajového 

divadla Nitra: Demokrati (1959), Polnočná omša (1959). Silnú hereckú dvojicu vytvoril 

s Vierou Strniskovou v hre Obchodník s dažďom (1960), kde sa predstavil v postave Billa 

Starbucka. Kritiku oslovil tiež ako, každým gestom a intonáciou dramatický, Benjamin 

Hubbard v inscenácii Z druhej strany pralesa (1960) či sugestívny Leonardo v inscenácii 

Krvavá svadba (1961). Účinkoval aj v inscenáciách Jarné prívaly (1961) či Antigona a tí 

druhí (1962). Neskôr pôsobil v Divadle Nová scéna v Bratislave. Popri divadelnej činnosti 

sa od začiatku 60. rokov 20. stor. výrazne uplatnil vo filme, televízii, rozhlase a dabingu.

Jozef Dóczy 

* 

19. novembra 1929 v Nitre. 

† 21. januára 2013 v Nitre. 

Nitriansky rodák, pôvodným povolaním obchodník. Na divadelnom javisku sa 

prvýkrát predstavil ako člen ochotníckeho krúžku tovarišov. Jeho talent a nezameniteľný 

herecký prejav si všimli aj profesionálni režiséri a vďaka tomu sa stal profesionálnym 

hercom. Od roku 1955 pôsobil ako člen umeleckého súboru Krajového divadla Nitra. 

V meste pod Zoborom prežil celý svoj osobný aj profesionálny život. Do sŕdc divákov 

sa zapísal predovšetkým ako komik. Počas vyše polstoročia vytvoril v Nitre viac ako 170 

postáv. Tou poslednou na javisku Divadla Andreja Bagara v Nitre bola postava Firsa v Čechovovom 

Višňovom sade (2009). V herectve Jozefa Dóczyho sa striedali polohy komické 

so smutno-smiešnymi, groteskné s vážnymi. Účinkoval napríklad v inscenáciách: Kubo 

(1958), Obchodník s dažďom (1960), Strakonický gajdoš (1964), Koza (1981), Šikuliáda (1982), Zojkin 

byt (1984), Proso (1986), Zlatí chlapci (1990), Čaj u pána senátora (1991), Pacho sa vracia (1995), 

Fidlikant na streche (1998), Modrá ruža (2008). Nezabudnuteľnú hereckú dvojicu tvoril s nitrianskym 

hercom Milanom Kišom. Účinkoval aj vo vyše 120 filmoch, televíznych filmoch 

a inscenáciách a v zábavných programoch. Jozef Dóczy bol jednou z najvýraznejších 

hereckých osobností v histórii nitrianskeho divadla. 




Dušan Blaškovič 

* 

11. septembra 1930 v Dubnici nad Váhom. 

† 17. septembra 2001 v Bratislave. 

Štúdium herectva absolvoval v roku 1954 na Vysokej škole múzických umení 

v Bratislave. V rokoch 1954 ‒ 1962 pôsobil v Krajovom divadle Nitra, ktorého umeleckú 

tvár v tom čase formoval interný režisér Pavol Haspra. Dušan Blaškovič účinkoval pod 

jeho režijným vedením v mnohých inscenáciách a bol jednou z hereckých osobností 

tohto prvého výrazného obdobia nitrianskeho divadla. Divadelná kritika ho vyzdvihla 

napríklad v postave Dona Ruy Gomeza de Silva v romantickej dráme Hernani (1956), ktorá 

sa stala aj divadelnou udalosťou sezóny, v postave majora Kennedyho v umelecky hodnotnej 

inscenácii Lampiónová slávnosť (1958), ale aj v postave Petroviča v cieľavedomej a výnimočnej 

inscenácii dramatizácie románu Janka Jesenského Demokrati (1959). Predstavil 

sa aj v inscenáciách Polnočná omša (1959), Obchodník s dažďom (1960), Z druhej strany pralesa 

(1960), Krvavá svadba (1961), Antigona a tí druhí (1962). V rokoch 1962 ‒ 1982 bol členom umeleckého 

súboru Divadla Nová scéna v Bratislave a od roku 1982 členom činohry Slovenského 

národného divadla. Účinkoval aj vo filme a v televízii. 

Viera Strnisková 

* 

30. októbra 1929 v Hlohovci. 

† 31. augusta 2013 v Bratislave. 

Študovala na Filozofickej fakulte, neskôr na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského 

v Bratislave, nakoniec však dala prednosť herectvu. Pôsobila vo viacerých 

slovenských divadlách: v Divadle Nová scéna v Bratislave, vo zvolenskom Divadle Jozefa 

Gregora Tajovského. V Krajovom divadle Nitra pôsobila v rokoch 1957 ‒ 1962, kde účinkovala 

vo väčšine inscenácií režiséra Pavla Haspru, ktorý bol aj jej druhým manželom. 

Výrazný herecký výkon podala napríklad v postave Yuki v inscenácii Lampiónová slávnosť 

(1958) či v postave pani Rozvalidovej v dramatizácii románu Demokrati (1959). Umeleckým 

koncertom nazvala divadelná kritika jej postavu Lízy Curryovej v romantizujúcej hre Obchodník 

s dažďom (1960), výrazná bola aj ako Regina v inscenácii Z druhej strany pralesa (1960) 

či Angela v inscenácii Polnočná omša (1959) a obdivuhodná v postave Matky v hre Krvavá

svadba (1961). Podmanivým herectvom oslovila aj v postave Ľušky v inscenácii Jarné prívaly 

(1961) či ako Isména v tragédii Antigona a tí druhí (1962). V roku 1957 sa Viere Strniskovej 

a Pavlovi Hasprovi narodila dcéra Jana Strnisková, ktorá sa tiež stala herečkou a v 80. rokoch 

pôsobila v Divadle Andreja Bagara. Bratom Viery Strniskovej je známy divadelný 

režisér Vladimír Strnisko. 

Emília Došeková 

* 

14. júna 1937 v Bratislave. 

V roku 1958 absolvovala herectvo na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických 

umení v Bratislave. Hneď po škole sa stala členkou umeleckého súboru Krajového divadla 

Nitra, kde pôsobila 15 sezón. Koncom 50. a začiatkom 60. rokov často spolupracovala 

s režisérom Pavlom Hasprom. Účinkovala v jeho inscenáciách Demokrati (1959), Polnočná 

omša (1959), kritiku zaujala v postave Nevesty v hre Krvavá svadba (1961). V hre Antigona a tí 

druhí (1962) vytvorila herecky precízne modelovanú hlavnú postavu mladej Anti, nazývanej 

Tonka. Neskôr často spolupracovala s režisérom Karolom Spišákom – účinkovala 

už v jeho prvej nitrianskej inscenácii Škriepky v Chiozze (1965). Predstavila sa aj v hlavných 

úlohách jeho ďalších inscenácií, napríklad ako Líza Dolittlová v hre Pygmalion (1965), Beatrice 

v hre Nemý rytier (1967), Matka v rovnomennej hre Karla Čapka z roku 1968 či ako 

Marfa Kabanová v Ostrovského Búrke z roku 1970. Od roku 1973 pôsobila „na voľnej nohe“ 

ako herečka, recitátorka, speváčka – šansoniérka a televízna scenáristka. 

Hilda Augustovičová 

* 

6. augusta 1934 v Budmericiach. 

Stať sa herečkou bol jej veľký sen. Už ako 16-ročná sa stala členkou Dedinského 




divadla v Bratislave a s profesionálnym zájazdovým súborom precestovala celé Slovensko. 

Spolu s ňou v tomto súbore začínali aj Ivan Mistrík, Viera Strnisková a ďalší... Neskôr 

študovala herectvo na Vysokej škole múzických umení v Bratislave a patrila do hereckej 

generácie prvých absolventov tejto školy. Študovala pod pedagogickým vedením 

Janka Borodáča, javiskovú reč ju učila Beta Poničanová, neskôr Viliam Záborský a Ladislav 

Chudík. Už počas štúdia na bratislavskej VŠMU ju filmový režisér Paľo Bielik obsadil 

do úlohy Nade Dabačovej v populárnom slovenskom vojnovom filme Kapitán Dabač 

(1959). Touto postavou na seba upozornila ako výrazný typ dramatickej herečky. Členkou 

umeleckého súboru vtedajšieho Krajového divadla Nitra sa stala v roku 1959. V rokoch 

1974 ‒ 1982 bola umeleckou šéfkou a v rokoch 1982 ‒ 1990 riaditeľkou DAB v Nitre. Ako 

umelecká šéfka vycítila režijný talent vtedy herca Jozefa Bednárika a ponúkla mu prvú 

profesionálnu réžiu v nitrianskom divadle a ako riaditeľka divadla sa napriek zložitej 

dobe významne pričinila o dostavbu novej modernej budovy divadla na Svätoplukovom 

námestí v Nitre. Diváci si ju pamätajú ako Claire v inscenácii Návšteva starej dámy (1974) 

v réžii Miloša Hynšta či ako Faidru (1976) v rovnomennej Racinovej tragédii. V 90. rokoch 

účinkovala vo viacerých významných inscenáciách DAB v Nitre: Zlatí chlapci (1990), 

Pacho sa vracia (1995), Fidlikant na streche (1998), Macbeth (1999). Jej poslednou postavou, ktorú 

naštudovala v DAB v Nitre, bola Dáma v čiernom v Tajovského veselohre Statky-zmätky 

(2007) v réžii Ľubomíra Vajdičku. 

Oľga Hudecová 

* 

27. augusta 1929 v obci Krčava, okres Michalovce. 

† 30. apríla 2017 v Nitre.

Divadlu sa venovala už ako mladé dievča. Jej herecký talent si všimol vedúci 

Dedinského divadla v Michalovciach Mikuláš Gojda, ktorý hľadal herečku do súboru 

a Oľga Hudecová sa ako dvadsaťročná stala členkou Dedinského divadla, kde pôsobila 

6 rokov. Následne jednu sezónu odohrala v prešovskom divadle. Od januára 1960 sa Oľga 

Hudecová stala členkou hereckého súboru Krajového divadla Nitra. Hneď začiatkom 

roka 1960 účinkovala v inscenáciách Kadiaľ vedie biela cesta (1960) a Tartuffe (1960). Z ďalších 

výrazných postáv to boli Kleopatra z hry Nepriatelia (1961) či Mara z hry Statky-zmätky 

(1967). Účinkovala tiež v inscenáciách Pavla Haspru Krvavá svadba (1961), Jarné prívaly 

(1961), Antigona a tí druhí (1962). V postave Maríe Josefy sa predstavila aj v Bednárikovej 

inscenácii Dom Bernardy Alby (1979). V 80. rokoch účinkovala v inscenáciách: Ja, stará mama, 

Iliko a Illarion (1985), Proso (1986), O čo ide (1988). V 90. rokoch to boli postavy v úspešných 

inscenáciách S láskou sa neradno zahrávať (1992), Pacho sa vracia (1995), Jozef Mak (1995), Mačacia 

hra (1996) a mnoho ďalších. Oľga Hudecová hrala väčšinou silné a výrazné ženské 

postavy, často s komickým nádychom. Nitrianskemu divadlu ostala verná po celý svoj 

profesionálny život a vytvorila v ňom takmer 130 postáv, tak v dramatickom, hudobno-dramatickom, 

ako aj v komediálnom žánri. Ku koncu svojej kariéry účinkovala v takých 

známych inscenáciách ako Fidlikant na streche (1998), Hamlet (2001), Svätenie jari (2005). 

Poslednou inscenáciou, ktorú v Divadle Andreja Bagara v Nitre herecky naštudovala, bol 

muzikál Divotvorný hrniec (2006) v réžii Jozefa Bednárika. 

Ľudovít Greššo 

* 

3. januára 1916 vo Zvolene. 




† 8. februára 1982 v Nitre. 

Študoval na gymnáziu vo Zvolene a po jeho absolvovaní pôsobil ako prednosta 

oddelenia Nemocenskej poisťovne v Banskej Bystrici (1936 ‒ 1945). Po vojne bol správcom 

nemocnice v Podbrezovej (1945 ‒ 1949). Od mladosti hrával ochotnícke divadlo v Robotníckom 

divadle vo Zvolene (1933 ‒ 1940) a v banskobystrickom Mestskom divadelnom 

združení (1941 ‒ 1942). Počas vojny sa aktívne zapojil do Slovenského národného povstania 

a po vojne sa stal profesionálnym hercom a spoluzakladateľom Divadla Jozefa Gregora 

Tajovského v jeho rodnom Zvolene (1949 ‒ 1956), pričom v rokoch 1954 ‒ 1956 bol 

jeho riaditeľom. Postupne prešiel viacerými slovenskými divadlami. Pôsobil aj v Armádnom 

divadle SNP v Martine (1956 ‒ 1960) a v Krajovom divadle Trnava (1960 ‒ 1965). V roku 

1965 sa stal členom umeleckého súboru Krajového divadla Nitra, v ktorom pôsobil 

až do roku 1982. Greššo sa uplatnil ako zrelý charakterový herec vo všetkých žánroch 

domáceho i svetového repertoáru, pričom na javisku stvárňoval najmä zemité postavy 

vidiečanov, múdrych a skúsených starcov a otcov. V Nitre vytvoril viac ako štyridsať divadelných 

postáv. Často spolupracoval s režisérom Karolom Spišákom. Diváci si ho môžu 

pamätať z inscenácií Surovô drevo (1977), kde sa predstavil v postave starého Jaškuliaka, 

Luigiho srdce alebo Poprava tupým mečom (1973), Sonatína pre páva (1976), ale aj z muzikálu Jánošík 

abo Na skle maľované (1973). 

Adela Gáborová 

* 

2. marca 1940 v obci Brekov, okres Humenné. 

† 12. júla 2007 v Nitre.

Angažmán v Krajovom divadle Nitra dostala hneď po absolvovaní štúdia herectva 

na Vysokej škole múzických umení v Bratislave v roku 1961. Na javisku nitrianskeho 

divadla strávila štyridsaťpäť rokov, patrila k najvýraznejším osobnostiam tohto divadla 

a k najvýraznejším slovenským dramatickým herečkám. V 70. a 80. rokoch bola tiež aktívnou 

členkou nitrianskeho Poddivadla a Divadla pod hradom. Svoje herecké umenie 

rozvíjala pod vedením viacerých významných slovenských a českých režisérov (Pavol 

Haspra, Jozef Bednárik, Karol Spišák, Miloš Hynšt, Jan Antonín Pitínský, Vladimír Morávek). 

Na javisku dominovala v zložitých charakterových postavách, ktorým dokázala 

dať psychologickú presvedčivosť. Jej spontánne a prirodzené herectvo sa osvedčilo neraz 

aj v komediálnych úlohách a muzikáloch. Nitrianski diváci si ju môžu pamätať z inscenácií: 

Antigona a tí druhí (1962), Faidra (1976), Dom Bernardy Alby (1979), Titus Andronicus (1981), 

Perikles, kráľ tyrský (1984), Dnešná Médea (1987), Smútok pristane Elektre (1989), Salemské bosorky 

(1993), Mačacia hra (1996), Macbeth (1999), Hra snov (2000), Hamlet (2001). Adela Gáborová 

stvárnila asi 140 divadelných, 120 televíznych a asi 30 filmových rol, účinkovala tiež 

v rozhlase a v dabingu. Okrem herectva sa venovala aj pedagogickej činnosti, na VŠMU 

v Bratislave prednášala techniku javiskovej reči a hereckú tvorbu. Ako režisérka spolupracovala 

aj s ochotníkmi či s poslucháčmi kňazského seminára. Pripravovala recitátorov 

na Poděbradské dni poézie a Hviezdoslavov Kubín. 




Božena Slabejová 

* 

5. júla 1920 v Slavičíne, okres Zlín. 

† 13. decembra 2004 v Nitre. 

V rokoch 1938 ‒ 1941 študovala herectvo na Štátnom konzervatóriu v Bratislave. 

Po skončení školy bola členkou Slovenského ľudového divadla v Nitre, činohry Slovenského 

národného divadla v Bratislave, činohry Novej scény v Bratislave, Dedinského 

divadla, Krajového divadla v Trnave a Tatra revue v Bratislave. Členkou umeleckého 

súboru Krajového divadla Nitra sa stala v roku 1967. V divadle stvárňovala spočiatku 

komediálne postavy plné vitality, optimizmu a ľudovosti. Vyspelé charakterové úlohy 

jej poskytol klasický ruský divadelný repertoár: Búrka (1970), Les (1971), Čajka (1980). Bola 

obľúbenou herečkou režiséra Jozefa Bednárika a nitrianski diváci si ju môžu pamätať 

napríklad z inscenácií Dom Bernady Alby (1979), Šikuliáda (1982), Trójanky (1983), Zojkin byt 

(1984), Perikles, kráľ tyrský (1984), Ja, stará mama, Iliko a Illarion (1985), Meštiak šľachticom (1986), 

Vidiecka lady Macbeth (1986), Modrý vták (1988). Neskôr, po návrate Jozefa Bednárika do Divadla 

Andreja Bagara v Nitre, sa objavila aj v jeho muzikáloch Fidlikant na streche (1998) 

a Grék Zorba (2001). Účinkovala tiež vo filme, v televíznych inscenáciách a rozprávkach.

Milan Kiš 

* 

3. augusta 1934 v Bratislave. 

† 5. marca 2007 v Nitre. 

Počas navštevovania základnej školy rozvíjal svoj prirodzený talent v Rozhlasovej 

hereckej družine. Ako osemnásťročný sa zúčastnil konkurzu do mládežníckeho 

súboru Dedinského divadla a bol okamžite prijatý. Neskôr pôsobil v Krajovom divadle 

v Spišskej Novej Vsi, v Krajovom divadle v Trnave a od roku 1965 bol členom Krajového 

divadla Nitra (s výnimkou sezóny 1966 ‒ 1967, keď bol členom Tatra revue v Bratislave). 

Milan Kiš bol výrazný komediálny herec. Spolu s Jozefom Dóczym tvorili nezabudnuteľnú 

hereckú dvojicu. Počas divadelnej kariéry v Nitre stvárnil nespočetné množstvo 

postáv napríklad v inscenáciách: Prvý deň karnevalu (1972), Luigiho srdce alebo Poprava tupým 

mečom (1973), Koza (1981), Ja, stará mama, Iliko a Illarion (1985), Proso (1986), Tanec nad plačom 

(1988), Zlatí chlapci (1990), Čaj u pána senátora (1991), O myšiach a ľuďoch (1993), Vietor v korunách 

Sasafrasu (1994), Mačacia hra (1996), Fidlikant na streche (1998), Testosterón (2004), Kabaret 

(2004); jeho poslednou postavou bol Ján Finta v muzikáli Divotvorný hrniec v réžii Jozefa 

Bednárika. Svoj herecký talent zúročil aj pred kamerou. Účinkoval v mnohých známych 

filmoch, televíznych inscenáciách a seriáloch. 




Dušan Lenci 

* 

18. mája 1941 v Banskej Bystrici. 

† 30. septembra 2012 v Nitre. 

V roku 1963 absolvoval štúdium herectva na VŠMU v Bratislave. Po skončení školy 

pôsobil v Krajovom divadle v Trnave a následne v Divadle J. G. Tajovského vo Zvolene. 

Od roku 1971 bol členom umeleckého súboru Krajového divadla Nitra. Spočiatku hrával 

najmä postavy sympatických, dôveryhodných a čestných mužov. Prechod k stvárňovaniu 

psychologicky zložitých charakterov znamenala jeho postava kapitána Kosťu z hry 

Aristokrati (1972). V 80. rokoch sa Lenciho herecký repertoár obohatil o žánrovo i charakterovo 

pestrú galériu mocnárskych postáv (Meneláos v tragédii Trójanky (1983), Herodes

Antipas v tragédii Herodes a Herodias (1983), Francesco Cenci v hre Cenciovci, (1984), Odysseus 

v Shakespearovej tragédii Troilos a Kressida (1988) a iné. Často spolupracoval s režisérmi 

ako Karol Spišák, Jozef Bednárik, Martin Kákoš či Svetozár Sprušanský. V 90. rokoch 

Dušan Lenci účinkoval v úspešných inscenáciách O myšiach a ľuďoch (1993), Pacho sa vracia 

(1995), Jozef Mak (1995), Macbeth (1999), Čajka (1999). Bol neprehliadnuteľný v muzikálových 

postavách ako František Nádasdy v Báthoryčke (2000), Antonis v Grékovi Zorbovi (2001), 

Tom v Divotvornom hrnci (2006) či ako gróf Markoč v Adamovi Šangalovi (2003). Lenci sa nevyhýbal 

ani divadelným experimentom a práci na projektoch novej drámy, účinkoval 

napríklad v cool dráme Tvár v ohni (2000) či v súčasnej hre I. ako Ina (2005). 

Žofia Martišová 

* 

20. novembra 1934 v Handlovej. 

Herectvo vyštudovala na ODK pri Štátnom konzervatóriu v Bratislave. Hneď po 

škole pôsobila v Dedinskom divadle a v Krajovom divadle v Trnave. Členkou Krajového 

divadla Nitra sa stala v roku 1965. V nitrianskom divadle pôsobí už takmer 55 rokov 

a za svoje pôsobenie tu stvárnila vyše 150 hereckých postáv. Od mladi stvárňovala najmä 

zrelé ženy a charakterové roly. Veľmi časté boli jej spolupráce s režisérom Karolom 

Spišákom a neskôr s Jozefom Bednárikom. Práve Jozef Bednárik ju obsadil do hlavnej 

úlohy Bernardy Alby v dnes už kultovej inscenácii Dom Bernardy Alby (1979). Žofia Martišová 

účinkovala aj v ďalších mimoriadne úspešných inscenáciách v réžii Jozefa Bednárika: 

Trójanky (1983), Zojkin byt (1984), O cárovi Saltánovi (1983), Modrý vták (1988), Proso (1986), 

Katarínka z Heilbronu (1988). V 90. rokoch účinkovala napríklad v úspešnom nitrianskom 

muzikáli Pacho sa vracia (1995) či v oceňovanej inscenácii Macbeth (1999). Po svojom návrate 

do Nitry ju režisér Jozef Bednárik obsadil aj v muzikáloch: Fidlikant na streche (1998), 




Grék Zorba (2001) a Divotvorný hrniec (2006). V posledných rokoch stvárnila výrazné postavy 

v inscenáciách: Portia Coughlanová (2007), Heda Gablerová (2007), Višňový sad (2009), Mŕtve 

duše (2010). Mimoriadny herecký výkon podala v postave starej mamy v inscenácii Veľký 

zošit (2015), ktorú na javisku Divadla Andreja Bagara v Nitre hrala ešte vo svojich 84 rokoch. 

Marián Slovák 

* 

8. januára 1949 v Bratislave. 

Známy slovenský herec Marián Slovák absolvoval štúdium herectva na VŠMU 

v roku 1972. Členom umeleckého súboru Divadla Andreja Bagara v Nitre bol v rokoch 

1972 ‒ 1989. Bol tiež aktívnym členom nitrianskeho Poddivadla a Divadla pod hradom. 

K jeho najvýraznejším postavám v nitrianskom divadle patria Merkutio v tragédii Romeo 

a Júlia (1979), Titus Andronicus v Shakespearovej tragédii Titus Andronicus (1981), Ametistov 

v hre Michaila Bulgakova Zojkin byt (1984), pán Jourdain v Molièrovej komédií Meštiak 

šľachticom (1986). V hlavných postavách účinkoval tiež v inscenáciách Utekajte, slečna Nituš! 

(1986) a Katarínka z Heilbronu (1988). Po roku 1998 účinkoval Marián Slovák v DAB v Nitre 

ešte vo viacerých významných inscenáciách a muzikáloch. Diváci si ho pamätajú napríklad 

ako mliekara Tovjeho v známom muzikáli Fidlikant na streche (1998) – za túto postavu 

získal v roku 1999 aj prestížne ocenenie DOSKY v kategórii Najlepší mužský herecký

výkon sezóny, Zorbu v muzikáli Grék Zorba (2001), Stavrosa v komédii Testosterón (2004) či 

Martina Pichandu v muzikáli Tisícročná včela (2013). 

Eva Matejková 

* 

2. júna 1950 vo Zvolene. 

Štúdium herectva na VŠMU absolvovala v roku 1972. Členkou umeleckého súboru 

Divadla Andreja Bagara v Nitre bola v rokoch 1972 ‒ 1989. Bola tiež aktívnou členkou 

nitrianskeho Poddivadla a Divadla pod hradom. K najvýraznejším postavám Evy Matejkovej 

v nitrianskom divadle patrí postava Martírio v hre Dom Bernardy Alby (1979), ktorej 

sugestívne stvárnenie vyzdvihovala aj dobová kritika, Lavinia v Shakespearovej tragédii 

Titus Andronicus (1981), Hekaba v antickej tragédii Trójanky (1983). Svoj všestranný herecký 




talent plne využila aj v postave Zojky v Bulgakovej hre Zojkin byt (1984) či Kristíny v americkej 

dráme Smútok pristane Elektre (1989). Účinkovala aj v inscenáciách Ja, stará mama, Iliko 

a Illarion (1985), Proso (1986) a Katarínka z Heilbronu (1988). V DAB v Nitre účinkovala neskôr 

aj v hre E. Albeeho Tri veľké ženy (1999) a v hre A. P. Čechova Višňový sad (2009) sa nitrianskym 

divákom predstavila ako Ľubov Andrejevna Ranevská. 

Eva Pavlíková 

* 

17. septembra 1960 v Košiciach. 

Odbor herectva absolvovala v roku 1983 na Vysokej škole múzických umení 

v Bratislave. Do umeleckého súboru Divadla Andreja Bagara v Nitre si ju vybral režisér 

Jozef Bednárik a Eva Pavlíková sa takmer okamžite stala výraznou protagonistkou jeho 

nitrianskych inscenácií. V DAB v Nitre pôsobí už 36 rokov, na svojom konte má viac 

ako 100 postáv. Jej prvými inscenáciami v DAB v Nitre boli Jarné prebudenie (1983), kde 

sa predstavila v postave They a Trójanky (1983), kde sa predstavila v postave Kassandry, 

obe v réžii Jozefa Bednárika. Účinkovala aj v ďalších úspešných Bednárikových inscená-

ciách: O cárovi Saltánovi (1983), Perikles, kráľ tyrský (1984), Zojkin byt (1984), Proso (1986), Meštiak 

šľachticom (1986), Modrý vták (1988). Výrazné boli tiež jej postavy v inscenáciách Karola 

Spišáka Utekajte, slečna Nituš! (1986), Milý luhár (1993). Do hlavných postáv vo svojich úspešných 

nitrianskych inscenáciách Plánka (1996) a Slečinka (1997) ju obsadil aj režisér Marián 

Pecko. Veľké príležitosti priniesla Eve Pavlíkovej éra muzikálov, v ktorých využila svoj 

nielen herecký, ale aj tanečný a spevácky talent. Účinkovala vo všetkých nitrianskych 

muzikálových tituloch väčšinou v hlavných ženských postavách: Pacho sa vracia (1995), 

Mária Stuartová (1995), Malý obchod hrôzy (1997), Fidlikant na streche (1998), Báthoryčka (2000), 

Grék Zorba (2001), Adam Šangala (2003), Kabaret (2004), Divotvorný hrniec (2006), Modrá ruža 

(2008), Sladká Charity (2011), Tisícročná včela (2013), Povolanie pápež (2016). Okrem divadelného 

herectva sa venuje tvorbe v rozhlase, filme, televízii a dabingu. V Nitre moderuje svoj 

vlastný program Divadelná kaviareň Evy Pavlíkovej. 

Daniela Kuffelová 

* 

12. novembra 1965 v Trnave. 

Pochádza z divadelníckej rodiny, v detstve však snívala skôr o kariére klaviristky 

či lekárky. Až neskôr na gymnáziu sa rozhodla prestúpiť na hudobno-dramatický 

odbor na Konzervatóriu v Brne. Po jeho absolvovaní v roku 1985 sa jej prvým profesionálnym 

divadelným pôsobiskom stalo Divadlo SNP v Martine. Členkou umeleckého súboru 

Divadla Andreja Bagara v Nitre sa stala v roku 1988. Hneď po príchode účinkovala 

vo viacerých inscenáciách v réžii Karola Spišáka (Len nijakú paniku, 1989, Posledná zastávka, 

1989, Smrť obchodného cestujúceho, 1991), ale aj v činoherných inscenáciách Jozefa Bednárika 

(Lúčna harfa, 1989, Kráľ Ubu, 1990, Hra o umučení a slávnom vzkriesení pána a spasiteľa nášho 

Ježiša Krista, 1990). Aj v ďalších rokoch sa uplatnila ako výrazná činoherná a muzikálová 

herečka. Diváci si ju pamätajú ako cisárovnú Máriu Teréziu (Pacho sa vracia, 1995), Madam 

Glanzovú (Povraz s jedným koncom, 1996), Cajtlu (Fidlikant na streche, 1998), Agnes (Hra 

snov, 2000), kráľovnú Gertrúdu (Hamlet, 2001), Vdovu (Grék Zorba, 2001), Mášu (Tri sestry, 

2003), Krčmárku Juditu (Adam Šangala, 2003), Toru Tejeovú (Obrázkari, 2005), Katarínu 

(Piargy, 2008) či Varju (Višňový sad, 2009). Za postavu Matky (2007) v rovnomennej dráme 

Júliusa Barča-Ivana získala v roku 2008 DOSKY za najlepší ženský herecký výkon sezóny. 

Okrem divadla sa dlhé roky úspešne venuje dabingu. 




Martin Hollý 

1949 — 1951 

Ján Romanovský 

1971 — 1976 

František Javorský 

1993 — 2001 

Riaditelia 

divadla 

Ľudovít Ozábal 

1951 — 1954 

Viliam Polónyi 

1976 — 1982 

Ján Greššo 

2001 — 2016 

Gejza Slameň 

1954 — 1955 


1982 — 1990 


2016 — doposiaľ 

Ondrej Rajniak 

1955 — 1971 

Ivan Petrovický 

1990 — 1993

Režiséri, 

dramaturgovia 

a výtvarníci 

Ignác Šafár 

prvý dramaturg, režisér 

Pavol Haspra 

režisér 

Anton Ulický 

režisér 

Darina Kárová 

dramaturgička 

Svetozár Sprušanský 

šéfdramaturg a režisér 

Rudolf Látka 

režisér a herec 

Bořivoj Slavík 

scénický výtvarník 

Zdeněk Kraus 

režisér 

Martin Kákoš 

režisér 

Daniel Majling 

dramaturg 

Miroslav Večeřa 

režisér 

Mikuláš Kravjanský 



režisér 

Ľubica Obuchová 

kostýmová výtvarníčka 

Adam Gold 

dramaturg 

Rajmund Hirth 


Oto Krivánek 

režisér 

František Perger 


Milan Ferenčík 



lektorka dramaturgie 

Ján Laca 

dramaturg 

Igor Ciel 

režisér 

Jozef Bednárik 

režisér 

Judita Sommerová 

kostýmová výtvarníčka 

Magdaléna Žiaková 

dramaturgička 




Herecké 

osobnosti 

Jiřina Rajtrová 

Jaroslav Veškrna 

Anton Korenči 

Ján Kováčik 

Mária Svobodová 

Jozef Baláž 

Michal Kožuch 

Elena Šoltésová 

Sonja Korenčiová 

Jozef Poljaček 

Alžbeta Cielová 

Ľudovít Hercz 

Margita Pietová 

Eliška Müllerová 

Dušan Králik 

Ján Kusenda 

Ernest Šmigura 

Jolana 

Hollá-Mažáriová 

Andrej Nemčok 

Margita Žemlová 

František Laca 

Eta Pollová 

František Kabrheľ 

Eva Latkóczyová 

Štefan Adamec 

Mikuláš Franko 

Oľga Rúfusová 

Martin Petrenko 

Ľudovít Moravčík

Jozef Šimonovič 

Teodor Piovarči 

Anna Maľová 

Ivan Tuli Vojtek 

Ivan Matulík 

Jozef Čierny 

Soňa Ulická 

Zuzana Jezerská 

Ján Gallovič 

Ľubo Gregor 

Jozef Mihálik 

Viera Hladká 

Maroš Kramár 

Jana Bittnerová 

František Kovár 

Rudolf Kraus 

Helena Grečnerová- 

Húsková 

Jana Strnisková 

Pavol Višňovský 

Ivan Paldia 

Zoltán Hlaváč 

Oľga Šalagová 

Vladimír Bartoň Dušan Kaprálik Natália Uramová Nora Kuželová Eva Žilineková 

Peter Staník 

Dáša Rúfusová 




Dušan Szabó 

Stanislav Král 

Peter Kočiš 

Jana Valocká Antónia Miklíková 

Igor Šebesta 

Marcel Ochránek Marek Majeský 

Miloslava Zelmanová Peter Gecík 

Juraj Hrčka 

Milan Ondrík 

Peter Kadlečík 

Renáta Ryníková 

Juraj Loj 

Matúš Krátky Alena Pajtinková 

Pozn. Kompletný zoznam interne spolupracujúcich hercov, režisérov, dramaturgov, 

scénických a kostýmových výtvarníkov v rokoch 1949 — 2019 je uvedený v kapitole Súpisy. 

Marta Sládečková 

Bibiana Ondrejková 

Erik Peťovský 

Lucia Lapišáková 

Ľudmila Trenklerová 

Martin Šalacha 

Peter Mišík 

Marián Labuda ml. 

Klaudia Kolembusová 

Zuzana Kanócz 

Kristína Greppelová 

Roman Poláčik

Súčasné 

vedenie divadla 


riaditeľ 

Barbora Andrešičová 

Daniela Kuffelová 

Peter Oszlík 

Juraj Ďuriš 

šéf umeleckého 

súboru 

Súčasný 

umelecký súbor 

Lenka Barilíková 

Branislav Matuščin 

Eva Pavlíková 

Katarína Hudecová 

manažérka obchodno-ekonomického 

úseku 

Nikolett Dékány 

Zuzana Moravcová 

Andrej Remeník 

Ján Surovka 

manažér výpravy 

umeleckej tvorby 

Martin Fratrič 

Martin Nahálka 

Jakub Rybárik 




Andrea Sabová 

Marián Viskup 

Tomáš Stopa 

Ivan B. Vojtek 

Dlhoroční členovia 

umeleckého súboru 


Žofia Martišová 

Gabriela Dolná 

Eva Večerová 

Tomáš Turek 

Ján Greššo 

Anton Živčic 

Kristína Turjanová 

Eva Hlaváčová

Fotografia do bulletinu 

k inscenácii Heš, zubatá heš!, 

1983, réžia: Martin Kákoš 


k inscenácii Eunuch, 1987, 


Spoločná fotografia 


z roku 2005. 


k inscenácii Kráľ Ubu, 1990, 


Spoločná fotografia 


z roku 2017. 





Budúcnosť — vízie 

Divadlo Andreja Bagara v Nitre aj v budúcnosti 

plánuje rozvíjať koncepciu OTVORENÉHO DIVADLA, 

ktorú od roku 2016 buduje súčasné vedenie. Zámerom 

tejto koncepcie je ponúknuť nášmu divákovi pri návšteve 

divadla komplexný zážitok, a to širokým spektrom 

vzdelávacích a sprievodných aktivít, ktoré dopĺňajú základnú 

činnosť divadla, a tou je vznik, tvorba a šírenie 

divadelného diela a jeho materiálno-technické zabezpečenie. 

Jednou z najväčších úloh Divadla Andreja Bagara 

v Nitre v súčasnosti a takisto aj do budúcnosti je kvalitná 

dramaturgia, ktorej cieľom je postaviť divácky zaujímavé 

a príťažlivé dramaturgické tituly a cykly, ktoré by 

zároveň ocenila aj odborná divadelná verejnosť. Každoročne 

sa snažíme pritiahnuť do Nitry výrazné režisérske 

osobnosti zo Slovenska i zo zahraničia (chceme rozvíjať 

spoluprácu a prizývať tvorcov najmä z krajín V4 a stredoeurópskeho 

priestoru), ale zároveň dať šancu aj čer- 


stvým absolventom VŠMU (pripravovaný projekt DAB 

LAB), prípadne režisérom, ktorí ešte v Divadle Andreja 

Bagara v Nitre nerežírovali. Na komplexné hodnotenie 

jednotlivých inscenácií sú prizývaní slovenskí kritici. 

Od divadelnej sezóny 2018/2019 sme začali s realizáciou 

systematického interného hodnotenia divadelnej sezóny 

s prizvanými kritikmi. 

Divadlo Andreja Bagara v Nitre je repertoárové divadlo 

pôsobiace v regióne, čo znamená, že každý divák zo 

širokej aj odbornej verejnosti by si mal nájsť v sezóne titul, 

ktorý ho zaujme. V jednotlivých sezónach sú uvádzané 

tituly svetovej klasickej drámy a literatúry v súčasnom 

divadelnom jazyku, ale aj diela zo slovenskej klasiky. Ďalšie 

tituly, ktoré dopĺňajú spektrum ponuky, sú komédie, 

romantické tituly, životopisné príbehy, rozprávky, inscenácie 

reagujúce na veľké historické aj aktuálne témy, tituly 

súčasnej drámy a divadelné experimenty. Medzi najpopulárnejšie 

u divákov patria muzikály, ktoré Divadlo

Andreja Bagara v Nitre úspešne a systematicky uvádza 

od otvorenia novej budovy v roku 1992. 

Od divadelnej sezóny 2016/2017 divadlo systematicky 

realizuje aj vzdelávacie programy, edukatívne hry pre 

školy, workshopy, výstavy prezentujúce tvorbu divadla či 

reagujúce na aktuálne témy a rôzne sprievodné podujatia, 

ktorých cieľom je prilákať do divadla mladého diváka 

aj širokú verejnosť. Divadlo podporuje aj mladé talenty 

a poskytuje svoje priestory študentským a amatérskym 

divadlám. Podporiť záujem o divadlo u mladých ľudí má 

za úlohu aj prehliadka najlepších amatérskych súborov 

Nitrianskeho kraja, ktorá sa pod názvom Divadelný 

boďák koná od sezóny 2016/2017 vždy v júni v štúdiu DAB. 

Kmeňové publikum DAB v Nitre tvoria hlavne návštevníci 

od Prievidze po Komárno a od Bratislavy po Banskú 

Bystricu. Práve pre nich organizuje divadlo od roku 

2018 prehliadku s názvom Made in Czechoslovakia, počas 

ktorej si diváci môžu pozrieť úspešné tituly českých a slovenských 

divadiel. 

Súčasná budova Divadla Andreja Bagara v Nitre je 

vnímaná väčšinou obyvateľov Nitry a návštevníkov divadla 

ako nová a z hľadiska dátumu svojej dostavby naozaj 

patrí medzi najnovšie na Slovensku, avšak mnohé 

technológie, ktoré sú v nej použité, sú už technicky zastarané. 

Tento fakt dokazujú aj pravidelné hosťovania 

zahraničných súborov v rámci Medzinárodného festivalu 

Divadelná Nitra, na ktorý organizátori väčšinu techniky 

prenajímajú od externých dodávateľov. Preto je nutné 

venovať sa aj tejto súčasti divadla. Medzi hlavné priority 

v technicko-materiálnom zabezpečení budovy do blíz- 

Budúcnosť — vízie 



kej budúcnosti patrí inovácia svetelného parku a zvukových 

zariadení. Nové technológie sú predpokladom znižovania 

energetickej náročnosti budovy, ale aj vhodným 

doplnkom scénografií 21. storočia. Súčasťou verejných 

priestorov budovy sa stali LED obrazovky, ktoré ponúkajú 

návštevníkom aktuálne informácie o dianí v DAB. V inscenáciách 

plánujeme v budúcnosti využívať aj titulkovacie 

zariadenie, pri rôznych medzinárodných podujatiach 

s prekladmi textov do rôznych jazykov. Súčasťou našich 

vízií z hľadiska divadelnej budovy je aj revitalizácia verejných 

priestranstiev v okolí divadla, kde máme v pláne 

pripraviť dizajnérske sedenia, ktoré zútulnia a zušľachtia 

okolie divadla a centra mesta. 

Divadlo Andreja Bagara v Nitre je príspevkovou organizáciou 

Nitrianskeho samosprávneho kraja. Približne 

jednu tretinu rozpočtu tvoria vlastné príjmy. Manažment 

divadla sa snaží držať vyváženosť vstupného na jednotlivé 

tituly. Pre našich návštevníkov sme zaviedli v roku 

2018 vernostné karty, ktoré prinášajú ich držiteľom rôzne 

výhody, od malých darčekov až po zľavy na vstupenky. 

Systém vernostných kariet chceme v budúcnosti rozvíjať 

tak, aby prinášal nášmu pravidelnému divákovi čo najviac 

benefitov. Zvýhodnené vstupné ponúkame mládeži 

aj dôchodcom. Stále zlepšujeme online predaj, aby mal 

divák možnosť nakupovať vstupenky bez stresu, z pohodlia 

svojho domova. Na propagáciu divadla využívame 

nielen klasické komunikačné materiály, akými sú rôzne 

letáky, brožúry, citylighty, ale informácie o divadle komunikujeme 

aj prostredníctvom sociálnych sietí a ďalšími 

mediálnymi kanálmi. 

Tvárami divadla sú herci – členovia umeleckého súboru 

DAB. Naším cieľom je v budúcnosti udržať a rozvíjať 

kvalitu umeleckého súboru a vytvárať čo najlepšie podmienky 

pre ich umelecký rast a tvorbu. Inštitúciu divadla 

tvorí však aj množstvo ďalších ľudí, ktorí sa podieľajú na 

celkovom úspechu divadla. Celá činnosť musí byť vyvážene 

podporovaná ekonomikou, technikou, prevádzkou, 

nad čím funguje manažment, ktorý robí nielen strategické 

rozhodnutia, ale aj zodpovedá za všetky jednotlivé 

úseky – od umeleckých cez technické až po prevádzkové. 

Výsledkom tohto úsilia a správneho nastavenia je spokojný 

divák a v ideálnom prípade aj pozitívna odozva divadelnej 

kritiky. Aj preto vedenie divadla plánuje i v budúcnosti 

podporovať vzdelávanie svojich pracovníkov, ktoré 

by viedlo k lepším výsledkom vo všetkých zložkách divadla. 

Všetky vyššie uvedené plány sú už do určitej miery 

skutočnosťou. Jedným z najväčších plánov Divadla An-

dreja Bagara v Nitre do budúcnosti je popri kvalitnom 

činohernom divadle vytvoriť aj prvú oficiálnu hudobnú 

scénu na Slovensku. K tomuto zámeru nás vedie niekoľko 

faktorov: 1. tradícia uvádzania muzikálov a hudobno-dramatických 

titulov v Nitre, 2. dispozície viacerých 

členov umeleckého súboru pre tento divadelný druh, 

3. divácke zázemie a obľuba muzikálových titulov u širokej 

verejnosti, 4. priestorové dispozície veľkej sály (javiska 

aj hľadiska), ktorá je doslova predurčená na výpravné 

muzikálové tituly, 5. možnosť využiť talenty z hudobných 

škôl v Nitre (konzervatórium a Katedra hudby PF UKF 

v Nitre), 5. snaha poskytnúť priestor – ako prvá oficiálna 

hudobná scéna na Slovensku – aj absolventom muzikálového 

herectva JAMU v Brne, kde študuje mnoho Slovákov. 

Naším cieľom je podľa vzoru viacerých českých divadiel 

vytvoriť viacsúborové divadlo, pričom hudobná scéna by 

pripravovala muzikálové a hudobno-dramatické produkcie 

na najvyššej úrovni s cieľom dodržať a rozvíjať svetové 

štandardy – napríklad podmienku živého orchestra. Cieľom 

toho je realizovať v budúcnosti veľké výpravné tituly 

svetového muzikálu, zároveň rozvíjať pôvodný slovenský 

muzikál, s dôrazom nielen na dramaturgiu, ale aj na kvalitu 

všetkých zložiek muzikálu, a uvádzať i komorné tituly 

hudobno-dramatického umenia. 

Veríme, že budúcnosť Divadla Andreja Bagara v Nitre bude 

rovnako úspešná ako doterajších 70 rokov jeho existencie, 

počas ktorých si divadlo vybudovalo status jedného 

z najúspešnejších divadiel na Slovensku. 

Budúcnosť — vízie

Michail Jurievič Lermontov: Maškaráda —— Divadlo Andreja Bagara 

v Nitre, 2002, réžia: József Czajlik; Kristína Turjanová, Ján Kožuch a.h. 

Federico García Lorca: Plánka —— Divadlo Andreja Bagara 

v Nitre, 1996, réžia: Marián Pecko; v popredí: Eva Pavlíková 

Marina Carr: Portia Coughlanová —— Divadlo Andreja Bagara 

v Nitre, 2007, réžia: Michal Vajdička; Zuzana Kanócz, Milan Ondrík 


▶ 

Arnold Wesker: Kuchyňa —— Divadlo Andreja 

Bagara v Nitre, 2011, réžia: Zoltán Balázs 

Nina Sadur: Slečinka —— Divadlo Andreja Bagara v Nitre, 

1997, réžia: Marián Pecko; zľava: Daniela Kuffelová, Erik 

Peťovský, Eva Pavlíková, Jozef Dóczy, Ján Greššo 


Friedrich Schiller: Parazit —— Divadlo Andreja Bagara 

v Nitre, 2013, réžia: Lukáš Brutovský; Roman Poláčik 

Mark Haddon – Simon Stephens: 

Podivný prípad so psom —— Divadlo 

Andreja Bagara v Nitre, 2016, réžia: Soňa 

Ferancová; Alena Pajtinková, Tomáš Turek 

Dorota Masłowska: Dvaja úbohí Rumuni hovoriaci po 

poľsky —— Divadlo Andreja Bagara v Nitre, 2012, réžia: Júlia 

Rázusová; zľava: Jakub Rybárik, Kristína Turjanová, Peter Oszlík 


Marc Norman, Tom Stoppard, Lee Hall: Zaľúbený 

Shakespeare —— Divadlo Andreja Bagara v Nitre, 2017, 

réžia: Peter Oravec; v strede: Eva Hlaváčová 

Eva Borušovičová: Štefánik — slnko v zatmení —— Divadlo 

Andreja Bagara v Nitre, 2017, réžia: Eva Borušovičová; zľava: 

Martin Šalacha, Tomáš Turek, Marcel Ochránek, Martin Fratrič 

Marc Norman, Tom Stoppard, Lee Hall: Zaľúbený 

Shakespeare —— Divadlo Andreja Bagara v Nitre, 2017, réžia: 

Peter Oravec; zľava: Juraj Ďuriš, Klaudia Kolembusová 

Eva Borušovičová: Štefánik — slnko v zatmení —— Divadlo Andreja 

Bagara v Nitre, 2017, réžia: Eva Borušovičová; Martin Šalacha 


Gerhart Hauptmann: Potkany —— Divadlo Andreja Bagara 

v Nitre, 2014, réžia: Roman Polák; Kristína Turjanová 

Duncan Macmillan: Ľudia, miesta a veci —— Divadlo Andreja 

Bagara v Nitre, 2018, réžia: Marián Amsler; Barbora Andrešičová 

Mária Rázusová-Martáková: Jánošík —— Divadlo Andreja 

Bagara v Nitre, 2017, réžia: Rastislav Ballek; Roman Poláčik 

270 271 Divadlo Andreja Bagara v Nitre 1949 —— 2019 70

Logá a vizuály 

v histórii divadla 

1949 

1955 

1970 

1979 

1994 

2009 

2019 

Logá a vizuály v histórii divadla 




Summary 

The publication called Divadlo Andreja Bagara 

v Nitre – 70 / Andrej Bagar Theatre in Nitra (DAB) 

– 70 offers to wider public an attractive insight into the 

history, important stagings, personalities and events 

of the Nitra-based theatre, from when it was founded 

in 1949 until now. The book is built on the significant 

work of Vladimír Štefko Divadelná Nitra / Theatrical Nitra, 

which surveys in detail the history of the Nitra theatre 

until 1987. When preparing the publication hailing 

the 70th anniversary, the authors used this book, and 

at the same time, they tried to capture the DAB in Nitra 

period after 1987, which has so far not been elaborated 

in a complex way in any specialised publication. The 

concept of this book is a combination of three various 

approaches and views of the theatre’s history: 1) important 

periods of the theatre, 2) outstanding directors, 3) 

genre specifics / dramaturgical lines of the DAB in Nitra 

productions. 

Compiled from 

original authors’ texts 

by Slavka Civáňová, 

Translated by 

Pavel Vilikovský 

The initial chapter, called Na ceste k Nitrianskemu 

krajovému divadlu / On the Way to the Nitra Regional 

Theatre was elaborated by Miro Zwiefelhofer, according 

to the work of Vladimír Štefko Divadelná Nitra / Theatrical 

Nitra. It briefly outlines the stage-craft in Nitra immediately 

before the first professional theatre was established 

there, while citing specific guest performances of professional 

theatres in Nitra. It names as the first professional 

theatre company to perform in Nitra after 1918 the 

company of theatre manager Otokar Novák. Later, touring 

performances of the Slovak National Theatre (SND) 

followed. In 1939 ‒ 1945, also the activities of the Slovak 

Folk Theatre are connected with Nitra. 

The sub-chapter Vznik Nitrianskeho krajového 

divadla / The Establishment of Nitra Regional Theatre 

focuses on the situation in Nitra after World War II and

the effort to open a professional theatre stage in the city. 

This ultimately happened, in the premises of the former 

National House (Národný Dom) and the gym of the 

Sporting Union Sokol (Falcon). The Nitra Regional Theatre 

/ Nitrianske krajové divadlo (NKD) came to exist on 

December 20, 1949, and its head became the then-director 

of the theatre in Martin, Martin Hollý. The first premiere 

of a drama piece was Skalka’s Kozie mlieko / Goat’s 

Milk (January 14, 1950) directed by Bratislava-based actor, 

member of the National Theatre, Ľudovít Ozábal. In 

1950 ‒ 1954, Ľudovít Ozábal was the most frequent director 

of Nitra productions – Škola žien / The School for Wives 

(1950), Mirandolina (1953), Dobrodružstvo pri obžinkoch / Reconciliation 

or Adventure at Harvest Time (1953)... The first seasons 

of NKD were marked by the beginning nature and constant 

changes in the troupe of actors. A turnaround came 

only with the arrival of first graduates of the Academy of 

Performing Arts (VŠMU) in Bratislava and the Professional 

Theatre Course opened at State Conservatory. 

The chapter Režisér Pavol Haspra / Director 

Pavol Haspra was again put together by Miro Zwiefelhofer, 

according to Vladimír Štefko’s Divadelná Nitra / Theatrical 

Nitra. Here, he focuses on the period starting with 

the 1954/1955 season when the era of Nitra theatre provisional 

arrangement ends, and for the next eight seasons, 

Pavol Haspra became the trend-setter of NKD. Besides 

him, also Ondrej Rajniak and Oto Krivánek directed 

plays, and since the 1960/1961 season, Igor Ciel and several 

guests did as well. Haspra’s productions Kristína 

(1955), Hernani (1955), Radúz and Mahulena (1955), The Chalk 

Circle / Kriedový kruh (1957), Princezná Púpavienka / The Púpavienka 

Princess (1957), Hriešna svätica / The Sinful Saint – Manon 

Lescaut (1957), Lampiónová slávnosť / The Lantern Festival 

(1958) and Demokrati / Democrats (1959) clearly proved the 

director’s talent, and showed his poetics and his perception 

of theatre. Haspra was more interested in authors 

expressing their views of world and humans figuratively, 

metaphorically, than dramatists who preferred 

the method of direct act. By the end of season 1961/1962, 

director Pavol Haspra parted with the Nitra theatre by 

staging a new piece by Peter Karvaš, Antigona a tí druhí / 

Antigona and the Others (1962), which drew attention with 

its concept, stage design and actors’ performance. In 

1954/1955 ‒ 1961/1962, Haspra formed a professional troupe 

in Nitra, in which directing, stage design and dramaturgy 

functioned progressively. 

The chapter Režisér Karol Spišák / Director Karol 

Spišák, compiled also from Štefko’s work Divadelná 

Nitra / Theatrical Nitra by Miro Zwiefelhofer, elaborates the 

personage and works of Karol Spišák. The director who 

came to work with the troupe already with good reputation, 

and based on the results in school performances 

tried to continue in his college-time success sand poetics 

with already his first production there, Goldoni’s 

Le baruffe chiozzotte / Brawling in Chioggia / Škriepky v Chiozze 

(1965). In September 1968, the troupe suggested him for 

art director. At that moment, Spišák, after previous split 

among his hometown stage, TV and film, started to focus 

more on his “mother stage” and on the theatre. His 

directing efforts in the Nitra theatre even intensified, although 

it did not necessarily always lead to clearly successful 

and valuable productions. On April 29, 1971, Ján 

Summary 



Romanovský was appointed as the head of Regional Theatre 

Nitra (KND), and since January 1, 1974, his favourite 

actress, Hilda Augustovičová, became the art director of 

the troupe. From the 1975/1976 season on, the long-time 

dramaturge Ján Laca was joined by young, ambitious female 

graduate of VŠMU, Darina Kárová. These changes 

have substantially impacted further development of this 

theatre. Generally, there were fewer light and cheap comedies 

since then, and the overall composition of the repertoire 

was inclined towards suppressing the funny and 

light-entertainment pieces. On the contrary, the number 

of challenging dramas grew; and from among comedies, 

rather authors of classical value (Goldoni, Shakespeare, 

Plautus, Ostrovsky, Brecht, Marivaux, and Nestroy) 

or domestic Slovak ones were preferred. Karol Spišák put 

most of his energy into staging the authorial contemporary 

drama: Ivan Bukovčan’s Prvý deň karnevalu / First Day 

of the Carnival (1972) and Surovô drevo / Raw Wood (1977). The 

line of Spišák’s productions, full of fun and humour, of 

the kind world view, was opened in this by Plautus’ Miles 

Gloriosus / Chvastúň (1971). Spišák’s comedies are typical for 

putting humour over sharp thoughts and wit over critical 

views. The musical Jánošík abo Na skle maľované / Jánošík, 

or Painted on Glass (1973) by Bryll and Gärtnerová won 

special popularity. Other successful pieces include Takmer 

božský omyl / An Almost Divine Error (1981) by Bukovčan, and 

Mesiac pre smoliarov / The Month for Losers (1985). In the seasons 

1978/1979 ‒ 1986/1987, director Karol Spišák did not 

fundamentally enrich, develop or deepen his professional 

portrait. However, he added to his good craftsmanship, 

inclination towards funny theatre, and to the trend 

of slightly exceeding the authors’ bases mainly the careful 

producing of original Slovak drama. Despite not exceeding 

the level of Nitra standards all too often, he was 

nationally perceived as a reliable director not making 

visible mistakes when striving for experiments, adapting 

authors, or drawing attention to him. As a theatre-maker, 

he rather joined the ranks of those preserving 

the continuity, rather than those iconoclasts who revolutionarily 

push the theatre development ahead. 

Miro Zwiefelhofer adapted the next chapter, 

Hosťovské réžie Miloša Hynšta / Guest Directing of 

Miloš Hynšt, again from Vladimír Štefko’s book Divadelná 

Nitra / Theatrical Nitra. He states that between 1969 

and 1978, the KDN had only two internal, full-time 

directors – Karol Spišák and Ondrej Rajniak. These could 

– understandably – impossibly manage the six-seven 

premiered pieces per season. Thus, guests were invited 

regularly: those who just came for a single staging 

(S. Párnický, H. Domes, P. Scherhaufer), or those who 

started a closer, long-time cooperation with the theatre. 

The last two included director Miloš Hynšt, famous Brno-based 

theatre-maker and teacher at the Janáček Academy 

of Music and Performing Arts in Brno (JAMU). Of 

his six guest productions in Nitra, four are sure to have 

been outstanding artistic events not just within the 

Nitra theatre, but also in Slovakia-wide context. Hynšt 

brought to the troupe quite unusual poetics, influenced 

by the epic theatre of Bertolt Brecht and Erwin Piscator. 

The troupe not only came to trust Hynšt, but also to understand 

him. The director appreciated this already after 

their first collaboration on Vishnevsky’s Optimistic Tragedy 

/ Optimistická tragédia (1971). He brought an outstanding 

concept also when staging Ostrovsky’s The Forest /

Les (1971). Both of Hynšt’s guest directing productions in 

the Nitra theatre evoked a new wave of enthusiasm in 

the troupe, elevated their self-esteem and showed their 

hidden potential. In the same season, Hynšt staged Gorky’s 

Children of the Sun / Deti slnka (1972). Beside the sophisticated 

dramatic-directing concept and Perger’s stage, it 

was the acting which drew the attention. Hynšt’s undoubted 

inspiration with German theatre from the break 

of 1920s and 1930s brought him to staging the early play 

of Bertolt Brecht Man Equals Man / Muž ako muž (1974). Nitra 

troupe encountered such a poetics for the very first 

time; and it was extraordinarily difficult task. Actors 

mastered especially well the Brecht parody, and the period 

reviews also positively appraised the dramaturgy 

and staging determination and devotion. The six guest 

directions of Hynšt in the Nitra theatre mean mainly 

six distinctive and decisive steps from the bottom of the 

troupe’s crisis, in which it found itself in mid-1960s. The 

director primarily remedied the blotted self-confidence 

of the ensemble, and shifted it with specific productions 

– together with the best Spišák’s stage works – to 

prominence in Slovak theatre. 

The chapter Bednárikovské obdobie – „zlaté“ 

80. roky / Bednárik’s Era – the “Golden” 1980s, written 

by Walter Nagy, starts with the period of so-called normalisation 

in 1970s (meaning the suppressing of any reformist 

or freeing efforts afzer 1968 “Prague Spring” within 

the Czechoslovak communist regime), which paradoxically 

positively impacted the artistic production of Nitra 

theatre in its effort to substitute for critical reflection of 

the totalitarian and unjust conditions. This is followed by 

the sub-chapter about the “Sub-theatre” and “The Theatre 

under the Castle” / Poddivadlo a Divadlo pod hradom, 

whose founding and operation are defined as the 

efforts of Regional Theatre in Nitra for theatrical experiment 

and new acting opportunities, which the performers 

missed on the theatre’s main stage. The first piece 

staged here was an adaptation of the prose of Japanese 

writer Ryūnosuke Akutagawa In a Grove / V húštine (1973). 

The initiative of young theatre-makers seemed like a bit 

of theatrical revolt. Thus, the activity of the Sub-theatre 

(Poddivadlo) unsurprisingly ended after the dress rehearsal 

of their second piece, Ghelderode’s Sir Halewin (1974). 

Officially, this was due to technical-security reasons, but 

the true reason was the fear that this initiative is out of 

control. It was renewed in 1976 when in the then-Homeland 

Museum (today’s Diocese Library) under the Nitra 

Castle, the Divadlo pod hradom / Theatre under the Castle came 

to exist. During its existence, the Theatre under the Castle 

staged these productions: A. Dovzhenko: Olesia, Maria, 

Catherine (1976), 3 x Bunin (1978), the composition Tristan 

(1980), inspired by Thomas Mann, G. Maupassant’s Mad 

Loves / Šialené lásky (1980), A.P. Chekhov’s Two Souls / Dve duše 

(1981) and the dramatisation of the short story by Dobroslav 

Chrobák Katarína / Catherine (1985). Despite the activity 

of the Theatre under the Castle not being officially connected 

to the KDN, it was in its premises where the poetics 

and intensity o acting of the members of Nitra troupe 

was born, which they gradually established also on their 

home-stage. In a separate sub-chapter, Walter Nagy focuses 

on the production The House of Bernarda Alba / 

Dom Bernardy Alba (1979). He opines that the premiere 

of this piece was the beginning of the most glorious 

era of Nitra drama, as well as the beginning of the work 

Summary 



of notable duo, director Jozef Bednárik and literary adviser 

Darina Kárová. The importance of this production lied 

not just in its critical power, but it was undoubtedly also 

a special work of art, which created a symbiosis among 

all theatre components. Another exceptional production 

and a huge challenge for the duo Bednárik – Kárová was 

the staging of Titus Andronicus (1981) analysed in a separate 

sub-chapter. Among the notable productions were 

also the pieces for children: The Tale of Tsar Saltan / O cárovi 

Saltánovi (1983) and Modrý vták / The Blue Bird (1988). In the 

end of this chapter, Walter Nagy summarises the work 

of the duo Jozef Bednárik – Darina Kárová in 1980s. It 

was their stagings which, in then-Czechoslovakia, made 

the profile for Andrej Bagar Theatre in Nitra of an original 

troupe with sophisticated concept of dramaturgy, and wide 

spectre of directing poetics. 

In the Veľké sťahovanie divadla / Big Moving of 

the Theatre chapter, Peter Oravec depicts the 1989 ‒ 1994 

period. He defines it as an era marked by the quitting 

of several outstanding personalities (Marián Slovák, Eva 

Matejková and Ján Gallovič, Jozef Bednárik, later Stano 

Král, Marta Sládečková, Dušan Szabó, Jana Bittnerová, 

Ivan Tuli Vojtek, Antónia Miklíková and Karol Spišák), by 

moving the theatre from the old building into the new 

one, and by searching for a new dramaturgy and addressing 

new audiences. 

In the Nová budova, nové nároky / New Building, 

New Demands chapter, the incumbent head of 

the theatre, Jaroslav Dóczy, focuses on the construction, 

technology and space parameters of the new building, 

and on how the building itself and the capacity of auditoriums 

of theatre halls has impacted the dramaturgy 

and production of the theatre. 

In the Divadelné adaptácie / Theatre Adaptations 

chapter, Marta Žilková writes about the staging 

of theatre adaptations of prosaic works after 1992. She 

defines it as the theatre’s effort to address wide audience 

through a famous work, which was naturally one of 

the goals after the theatre has moved to the new premises. 

The first theatre adaptation on the new DAB stage 

was the staging of famous novel by Slovak author, 

Jozef Cíger-Hronský, Jozef Mak (1995). Later, adaptations 

of famous novels or Slovak classical literature followed: 

Wuthering Heights / Búrlivé výšiny (2006), Piargy (2008), Všetko 

za národ / Everything for the Nation! (2008), Dead Souls / Mŕtve 

duše (2010), Pride and Prejudice / Pýcha a predsudok (2012), 

Father Goriot / Otec Goriot (2018), A Clockwork Orange / Mechanický 

pomaranč (2018) and Catch XXII / Hlava XXII (2019). 

Marta Žilková states that the biggest success among audiences 

was the adaptation of famous novel of English 

writer Jane Austen, Pride and Prejudice / Pýcha a predsudok), 

directed by Ľubomír Vajdička, which had impressive 59 

re-runs in Nitra. Part of its success was undoubtedly also 

the guest performance of popular Slovak National Theatre 

(SND) actor, Tomáš Maštalír. Other popular productions 

were also the adaptations of Slovak prose works 

– in the play Piargy, Daniel Majling and director Roman 

Polák merged thematically works of three authors of naturalism, 

or lyrical prose, František Švantner, Margita 

Figuli and Dobroslav Chrobák; and the production Eve-

ything for the Nation! was made by director Michal Vajdička, 

based on the dramatisation of a short story by Slovak 

writer Timrava. The author of this dramatisation was experienced 

script-writer, Ondrej Šulaj. 

In the chapter Obľúbené komédie / Popular Comedies, 

Marta Žilková reminds of notable comedies of 

this theatre after 1990, which have been favourites of the 

audience. Beginning 1990s, successful pieces included 

world-renowned comedy by Neil Simon The Sunshine Boys 

/ Zlatí chlapci (1990), in which director Karol Spišák gave 

apt space to two famous local comedians, Milan Kiš and 

Jozef Dóczy. The first comedy played in the new building 

was Geľo Sebechlebský (1992) by Slovak dramatist Jozef Hollý. 

The smaller “Studio” of DAB’s new building was opened 

with successful tragicomedy by French author Alfred 

de Musset No Trifling with Love / S láskou sa neradno zahrávať 

(1992) directed by Martin Kákoš. Other successful comedies 

included: Julia, Romeo and William (1993), 1 + 1 = 3 (1998), 

Double Reservation / Dvojitá rezervácia (2011). Žilková analyses 

in detail also the 2012/2013 season, called Sezóna smiechu 

/ The Season of Laughter and its individual productions: The 

Shrewd Widow / Prefíkaná vdova (directed by Michal Náhlik), 

The Bald Prima Donna / Plešatá speváčka (directed by Ľubomír 

Vajdička), The Taming of a Shrew / Skrotenie zlej ženy (directed 

by Svetozár Sprušanský), Rok v Kocúrkove / One Year in Kocúrkovo 

(directed by Kamil Žiška), The Parasite / Parazit (directed 

by Lukáš Brutovský), The Poor Bride / Dievča bez vena 

(directed by Michal Vajdička). She evaluates, too, comedies 

that have appeared in the repertoire in recent years: 

The Female of the Species / Druh: Žena (2015), Dámska šatňa / Ladies’ 

Dressing Room (2016), Syna či dcéru? / A Son, or a Daughter? 

(2017) and Ladies’ Dressmaker / Dámsky krajčír (2018). She includes 

among the most successful and longest-run comedies 

the piece Testosterone / Testosterón (2004) by Andrzej 

Saramonowicz, directed by Peter Mankovecký; which 

has been on the repertory for more than 15 years, with 

more than – almost always full-house – 250 re-runs. Testosterón 

copies the never-ending relations between a men 

and women, and brings them to comical situations. 

Žilková outlines also the issue of theatre fairy-tales 

on the Nitra stage, in the chapter called Deťom to 

najlepšie / The Best is for the Children. She maps productions 

meant for children from 1980s until now (except 

for Bednárik’s fairy tales, analysed in the Bednárik’s 

Era – the “Golden” 1980s chapter by Walter Nagy). In the 

opening of the chapter, she analyses the stagings of The 

Wizard of Oz / Čarodejník z krajiny Oz (1981) and Nahý kráľ / The 

Naked King (1985), produced still in the old building, and 

then she assesses the fairy tales staged in the new DAB 

building: The Ring and the Rose / Prsteň a ruža (1992), O princeznej 

Zlatohláske / The Princess with the Golden Voice (1993), 

Perinbaba (1995), Tom Sawyer a tí druhí /Tom Sawyer and Those 

Others (1997), The Sleeping Beauty / Šípková Ruženka (2000), 

Peter Pan (2004), Veveričky / The Squirrels (2007), Mátohy / The 

Phantoms (2010), Ferdo mravec / Ferdo, the Ant (2014). She 

stresses, among others, the educational aspect of theatre 

works for children, and the DAB’s efforts to educate the 

youths, thus raising and producing its future audience. 

She evaluates positively the diversity of children’s productions, 

as well as the fact that most plays were made 

based on original pieces authored by the directors, inclining 

towards music-drama works. 

Summary 



In the Muzikál à la Nitra / Musical à la Nitra 

chapter, Peter Oravec explores the very distinctive dramaturgy 

line of DAB in Nitre; the staging of musicals 

and combined music-drama works. He specifies that some 

indications of presenting this theatre genre can be 

found still back in 1970s and 1980s: Jánošík abo Na skle maľované 

/ Jánošík or Painted on Glass (1973), Utekajte, slečna Nituš! 

/ Run, Mam’zelle Nitouche (1986) and US musical comedy by 

Billy Wilder The Apartment / Byt, (1987), all directed by Karol 

Spišák. The second musical line in the Nitra theatre 

in 1980s was, according to Peter Oravec, Bednárik’s dramaturgy: 

Be it the explicitly musical-fairy tale The Tale 

of Tsar Saltan / O cárovi Saltánovi (1983) with the music by 

Jozef Revallo, or Bednárik’s attempts to turn clearly dramatic 

texts into “singspiel” musical performances – Terence’s, 

or Terentius’ ancient comedy Eunuch (1987) with 

the music of Robo Grigorov, or Shakespeare’s romance 

Winter’s Tale / Zimná rozprávka (1989) with the music of Richard 

Müller – all heralded the orientation in Nitra on 

musical. The shift to true musical came only after the 

fall of the Iron Curtain and thus communism, when DAB 

moved into the new building. The first musical – not the 

global one, but original Slovak one – staged in the new 

Nitra theatre was Pacho sa vracia / The Return of Pacho (1995) 

directed by Martin Ťapák. Pacho was musical inspired by 

folklore and folk tradition, and its success in Nitra was 

proven by 110 re-runs. DAB led by then-head František 

Javorský continued the successful tradition of musicals 

and singspiels. In the very next season, young choreographer 

Ján Ďurovčík who began to direct plays got the 

chance to produce the chamber singspiel Mária Stuartová 

(1995). The maturity test of Nitra musical was the staging 

of Broadway classics, The Little Shop of Horrors / Malý obchod 

hrôzy (1997) by Alan Menken and Howard Ashman, directed 

and choreographed by Ján Ďurovčík. Peter Oravec opines, 

however, that this world-famous American musical 

did not garner “world-level success” in Nitra. Included 

among the works of synthetic music theatre is also legendary, 

provocative, experimental staging of Johann 

Nepomuk Nestroy’s Povraz s jedným koncom / The Rope with 

a Single End (1996) with the subtitle – rock opera. However, 

this play was neither musical, nor true rock opera. Rather, 

it was a montage of Nestroy’s texts, compiled by Karel 

Kraus and Zdeněk Mahler, with added lyrics of songs 

(Kamil Zbruž) and music (Michal Ničík). Oravec sees as 

a great event of the 1998/1999 season the staging of musical 

Fiddler on the Roof / Fidlikant na streche (1998, libretto: 

Joseph Stein, music: Jerry Bock, lyrics: Sheldon Harnick) 

as directed by Jozef Bednárik. The Fiddler on the Roof has been 

inscribed with golden letters into the history of Slovak 

music theatre. With this production, the “prodigal son”, 

Jozef Bednárik, who left Nitra in 1991 to stage successfully 

both musical and opera around the world, returned 

to this stage after years of anger and mistrust. Together 

with him, also some former members returned to Nitra 

theatre – now renowned drama and musical stars – Marián 

Slovák, Ján Gallovič, Stano Král and all Nitra retired 

actors (most notably Božena Slabejová). As a gift to the 

then-50th anniversary of theatre’s founding, they created 

together a performance that won enormous popularity 

among Nitra audience (128 re-runs) and was even 

nominated in four categories for the prestigious theatre 

award, DOSKY / BOARDS. Fiddler on the Roof was the first 

among productions of Nitra musical trilogy called „Malý 

človek v súkolí dejín“ / “The Small Human in the Clockwork Machinery 

of History”. Similarly great ambitions as The Fiddler had

also the original Slovak musical Báthoryčka / Bathory (2000) 

of the librettists Jana and Martin Kákošs, and with the 

music by Henrich Leško. Another musical production 

directed by Jozef Bednárik in Nitra was at the same time 

the second piece of the trilogy “The Small Human in the 

Clockwork Machinery of History”; and it was the musical firstfruit 

of famous creative duo Kander – Ebb , Zorba the Greek 

/ Grék Zorba (2001). And then, staging of another original 

Slovak musical followed, inspired by the novel of Ladislav 

Nádaši-Jégé Adam Šangala (2003), directed again by Jozef 

Bednárik, with the music of hit-maker Vašo Patejdl and 

lyrics by Kamil Peteraj. The unrelenting interest and success 

of the audience (more than 150 re-runs and renewed 

premiere) make, according to Peter Oravec, this musical 

– almost four hours long – one of the most successful 

Slovak musicals. The final, third part of the Nitra musical 

trilogy “The Small Human in the Clockwork Machinery of History” 

was the world-renowned musical The Cabaret / Kabaret 

(2004) of the duo Kander – Ebb. The next seasons could 

be labelled transitional musical period, lasting for almost 

10 years; they were marked by the retirement of musical 

magician Jozef Bednárik and the search for his successors. 

The first official farewell of Bednárik with his “home” stage 

in Nitra was the American musical fairy-tale Finian’s 

Rainbow / Divotvorný hrniec (2006). This was also the last 

chance for many actors-legends of DAB Nitra who started 

departing for the great beyond during the production 

(Milan Kiš, Adela Gáborová, Ernest Šmigura, Oľga Hudecová). 

Finian’s Rainbow was also the last stage-design work 

of excellent Vlado Čáp. Bednárik drew the ultimate line 

under his era in DAB Nitra in the Rodinné striebro / Family 

Silver season with his own adaptation of the legendary 

Slovak operetta Modrá ruža / Blue Rose (2008); which he 

directed, however, under the pseudonym J. B. BOX. He 

gave the operetta new touch mainly with modern modification 

in cooperation with the popular band Desmod, 

grandiose stage design of Pavol Andraško, but also thanks 

to last great part for another Nitra acting star, Jozef Dóczy. 

The Broadway musical of Cy Coleman Sweet Charity / 

Sladká Charity (2011) directed by Svetozár Sprušanský, did 

not find big response with Nitra visitors. The attempt to 

bring to Nitra stage a second Šangala was the Slovak musical 

Tisícročná včela / The Millennial Bee – or The Bee Millennium 

(2013) with music by Vašo Patejdl, lyrics by Kamil Peteraj, 

and libretto and directing by Martin Kákoš. Oravec comments 

that despite the popularity among audiences, it 

could not bear comparison with Šangala. The main character 

of “the soul of Slovak nation – the Millennial Bee” 

was played by Eva Pavlíková, who was also the narrator 

of the whole vast story of three generations of masons of 

the Pichanda family. The musical Povolanie pápež / Profession 

Pope (libretto, lyrics: Daniel Hevier, music: Gabo Dušík, 

2016) is so far (the renewed premiere of The Millennial 

Bee in the beginning of the 70th season not included) 

the latest musical production in the Nitra theatre. For it, 

the theatre hired Polish team of theatre-makers, led by 

young Jerzy Jan Polonski. The theme of Slavonic pope and 

saint, Karol Wojtyła, struck an excellent chord with the 

audience. The spectacular stage fresco presents Pope John 

Paul II as a philosopher, theologian, priest, poet, and student; 

but also as a wise and sensitive person who fought 

against violence and for understanding among people. 

Visitors have been mostly impressed by the main character, 

played with much feeling by Ján Gallovič as a human 

being of flesh and blood who fascinates the world with 

his inner light and true charisma. 

Summary 



In the chapter Svetozár Sprušanský – dramaturg 

a režisér DAB / Svetozár Sprušanský – Dramaturge 

and Director, Miroslav Ballay defines Sprušanský 

as versatile theatre-maker, radio dramaturge, theatre 

researcher, reviewer, who worked in Andrej Bagar Theatre 

as internal dramaturge (later the positions of chief 

dramaturge and art director were added). Gradually, he 

became a directing dramaturge; or, within his dramaturge 

profession, he also was occasional director. Ballay 

also follows his activities within the Divadelné družstvo 

(Theatre Co-operative) ZDVIH, which he founded and 

where he made his directing debut with two one-act 

pieces of Chekhov: A Marriage Proposal – The Bear / Pytačky 

– Medveď (1998). With its stagings, ZDVIH reflected 

the current European trends. Apart from the theatre 

co-operative, where Sprušanský found both directing 

self-confidence and fame, he also produced in DAB several 

performances in line with the official dramaturgy 

plan. Ballay considers the most lavish presentation 

of Sprušanský’s directing lines the staging of trilogy of 

great dramatic works by A.P. Chekhov: The Seagull / Čajka 

(1999); Three Sisters / Tri sestry (2003), and The Cherry Orchard 

/ Višňový sad (2009). Another stable field of dramaturgy 

and directing lines of Sprušanský were, according to Ballay, 

contemporary dramas of various origin, for example 

German (Roland Schimmelpfennig The Golden Dragon 

/ Zlatý drak), British (Dennis Kelly D.N.A; Love and Money / 

Láska a peniaze; Orphans / Siroty), American (Carlos Murillo 

Dark Play), Swedish (Stefan Lindberg LAVV), Finnish (Mika 

Myllyaho The Panic / Panikári), Austrian (Ewald Palmetshofer 

Hamlet Is Dead. Faust Is Hungry / Hamlet je mŕtvy. Faust 

je hladný), Czech (Petr Zelenka Wrong Side Up / Príbehy obyčajného 

šialenstva), Slovak (Laco Kerata Dobro / The Good), in 

which he now and then brought to the fore mostly rough 

and expressive shades of almost documentary authenticity. 

Ballay notes that Sprušanský was returning equally 

regularly to entertainment plays. They obviously suited 

him so much that they often determined – for some time 

– the dramaturgical identity of the theatre: Agatha 

Searching for Job /Agáta hľadá prácu (2006), Sweet Charity / Sladká 

Charity (2011); The Magistrate / Sudcove starosti (2014). He 

was the dramaturge of most of the outstanding musical 

productions in DAB. There was also a notable dramaturgical 

effort to profile the repertory for several generations 

and various groups of visitors (from those youngest, 

through middle-aged to seniors): The Rite of Spring / Svätenie 

jari (2005), D.N.A, Love and Money / Láska a peniaze, Orphans 

/ Siroty (2012), Lavv (2010), etc. According to Ballay, Sprušanský’s 

position represented a fundamental impact in 

DAB; he resonated as director/dramaturge on the DAB 

Nitra stage at the break of millennium with a relatively 

mature range of knowledge, was well-oriented in current, 

post-modern tendencies of directing, focused on 

diversity and quantity of forms of staging. 

In the chapter Výnimočné inscenácie zahraničných 

režisérov / Exceptional Productions of Foreign 

Directors, Miroslav Ballay explores these unique 

stagings which were created in DAB Nitra at the break of 

the millenniums, and at that time, they helped the Nitra 

theatre get dominant position in Slovak theatre culture. 

Within standard dramaturgy repertories, led by Svetozár 

Sprušanský, three profile stagings were made, of three 

notable personalities of European theatre directing: 

Macbeth (Vladimír Morávek, 1999), A Dream Play / Hra snov,

Gintaras Varnas (2000), Hamlet (Róbert Alföldi, 2001). By 

no means was this the common standard in nation-wide 

context. Such important share of directing personalities 

from abroad was more than rare in this sense, and in many 

aspects also fundamental for the further profiling of 

the ensemble. Ballay writes that Vladimír Morávek, Gintaras 

Varnas, and Róbert Alföldi definitely brought new, 

fresh breeze of poetics to the Nitra stage – enriching impulses 

and distinct, remarkable creative inspirations for 

the whole ensemble, especially in the post-modern language 

of theatre. 

In the chapter Jan Antonín Pitínský v Nitre 

/ J. A. Pitínský in Nitra, Ballay focuses on the works of 

Jan Antonín Pitínský (Zdeněk Petrželka in his own name) 

who used to direct in Nitra after certain breaks. He 

always brought captivating share of alternative directing 

tendencies, as this personage of the Czech theatre directing 

was clearly coming close to period post-modernism 

in the post-1989-revolution era of Czech theatre culture. 

Pitínský has become the director of Slovak, or Czech, 

playwrights whom he approached with considerable 

enthusiasm and sense for creative experiments. Ballay 

considers to be his exceptional feat in DAB Nitra most 

of all the staging of Laco Kerata’s play Večera nad mestom 

(Dinner above the City, 1997). Pitínský liked to return in his 

stagings of distinctive theatre opuses to widely known 

dramatic pieces – as the performance of the play by Alois 

and Vilém Mrštíks Mariša (2003), or in the later production 

of the play by Gabriela Preissová Gazdiná roba (The Unmarried 

Housewife, 2014). At the same time, both stagings 

of pieces of older Czech drama also more precisely thematised 

the position of women in the period patriarchal 

world. He signed his (so far) last production Žltým včelám, 

žlté slzy (Yellow Tears for Yellow Bees, 2017) with an impressive 

stage name, Jan z Přítmí (John of the Gloom). Here he 

has fully played with the poems of Slovak Miroslav Válek 

(e. g. Smutná ranná električka, The Sad Morning Tram, etc.) 

and with creative options of how to bring them on stage. 

In the chapter Významné divadelné osobnosti 

DAB v Nitre / Remarkable Theaters’ Personalities of 

DAB Nitra, Slavka Civáňová elaborates brief biography 

profiles of actors and actresses who in different eras 

(from 1950s until now) have formed the face of Nitra theatre, 

like Vlado Müller, Magda Paveleková, Dušan Blaškovič, 

Viera Strnisková, Emília Došeková, Hilda Augustovičová, 

Oľga Hudecová, Ľudovít Greššo, Jozef Dóczy, Milan 

Kiš, Adela Gáborová, Božena Slabejová, Andrej Rimko, 

Dušan Lenci, Žofia Martišová, Marián Slovák, Eva Matejková, 

Eva Pavlíková a Daniela Kuffelová. 

In the chapter Theatre Festivals in Theatre Nitra, 

Civáňová has compiled information on two important 

Nitra theatre festivals, which DAB Nitra is closely connected 

with. The first one is the May Theatre Nitra / Májová 

divadelná Nitra, selection of Slovak touring theatres which 

was initiated in 1973 by the Regional Theatre in Nitra / 

Krajové divadlo v Nitre and took place regularly by the 

end of May, until 1990. The second is Medzinárodný festival 

Divadelná Nitra (Divadelná, i.e. Theatrical Nitra International 

Festival) which was a follow-up to the festival of Slovak 

drama theatres; but its founder, long-time dramatur- 

Summary 



ge of DAB Nitra (1975 ‒ 1998) Darina Kárová, introduced 

the concept of international festival, which is today the 

biggest theatre festival and one of the most important 

international events in Slovakia. It takes place annually 

since 1992, always by the end of September in Nitra, and 

each year has its specific theme. The Divadelná Nitra festival 

is an important platform of international cultural 

exchange, presents inspiring and less traditional stage 

works, and within intentions of its conceptual character, 

it exceeds the borders of genres. Since the festival’s foundation, 

DAB Nitra belongs among its main co-organisers, 

and with its performances, it regularly presents itself in 

its main programme. 

In the concluding chapter, Budúcnosť – vízie / 

Future – Visions, the current theatre director Jaroslav 

Dóczy names the plans of theatre’s development in dramaturgy, 

education programmes for the young, and accompanying 

events for wider public; but also plans for 

development and maintaining the quality of ensemble, 

support for professional reflection of scenic works and 

plans for marketing and technical-material development 

of the theatre building. One of the biggest plans of Andrej 

Bagar Theatre Nitra for the future is, apart from the 

good-quality drama theatre, to form the first official music 

stage in Slovakia. The goal is for the DAB Nitra future 

to be as successful as the 70 years of its existence until 

now, during which the theatre has built its status of one 

of the most successful theatres in Slovakia. 

Part of each chapter is rich selection of pictures 

and images that includes archive photographs of DAB 

productions (earlier of the Nitra Regional Theatre / Nitrianske 

krajové divadlo, or Regional Theatre Nitra / Krajové 

divadlo Nitra) for the period of 1949-2019, photos of 

significant personalities, but also scans of billboards or 

photos of stage design models and costume designs of 

selected performances. Moreover, the book contains detailed 

register of factual data: list of premieres for 1949- 

2019, list of internal actors, directors, artists, dramaturges, 

and theatre heads for 1949-2019, as well as the 

updated list of staffers or list of important awards of DAB 

Nitra.

ZOZNAM POUŽITEJ 

LITERATÚRY 

BALKOVÁ, Miriam: Prvky humoru a komiky 

v divadelných hrách Luigiho Pirandella. In: 

Poetika humoru (vedecký zborník). Nitra : 

Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre – 

Fakulta stredoeurópskych štúdií – Katedra 

areálových kultúr, 2011. s. 36–37. 

ISBN 978-80-558-0026-4. 

BALLAY, Miroslav: Farba v divadelnej inscenácii. 

In: INŠTITORISOVÁ, Dagmar (ed.) 

a kol.: Interpretácia divadelného diela 

(prolegomena). Nitra : Ústav literárnej 

a umeleckej komunikácie, Filozofická 

fakulta Univerzity Konštantína Filozofa 

v Nitre, 2005, 292 s. [CD-ROM]. 

ISBN 80-8050-808-9. 

BALLAY, Miroslav: Štvoro interpretačných 

exkurzov do inscenácie Hra snov. In: Inštitorisová, 

Dagmar a kol.: August Strindberg 

Hra snov (Interpretačné sondy do slovenského 

divadla). Nitra : Ústav literárnej 

a umeleckej komunikácie FF UKF v Nitre, 

2012, s. 78–89. ISBN 978-80-8094-923-5. 

BALLAY, Miroslav: Gazdiná roba v novom 

šate. In: Pravda, č. 283, r. 24, s. 33. 

BAUCH, Marc: The American Musical. 

Marburg : Tectum Verlag, 2002. 

BÍLEK, Petr – ČINÁTLOVÁ, Blanka: Tesilová 

kavalerie. Praha : 2010, Pistorius & Olšanská. 

ISBN 978-80-87053-44-7. 

CALÁBKOVÁ, Blanka: Světové divadlo – Rice 

– Webber. Praha : Divadelní ústav, 1981. 

CIVÁŇOVÁ, S. – ORAVEC, P. – KAPSOVÁ, E. 

– NAGY, W.: František Perger – Život so 

scénou. Nitra : Divadelné spoločenstvo 

Le Mon, Divadlo Andreja Bagara v Nitre, 

2017. ISBN: 978-80-972994-5-3. 

ČAVOJSKÝ, Ladislav: Nahá tragédia. 

In: Film a divadlo, ročník neidentif, 1980, 

číslo neidentif, strana neidentif. 

ČAVOJSKÝ, Ladislav: Fidlikant na streche, 

Bednárik pod rodným krovom. In: Literárny 

týždenník, roč. 12, 7. 1. 1999, č. 2, s. 15. 

ČAVOJSKÝ, Ladislav: Celé je to chladné, 

o ničom! In: Literárny týždenník, roč. 13, 

29. 6. 2000, č. 26, s.11. 

ČAVOJSKÝ, Ladislav: Rozlúčka s operetou, 

zvítanie s muzikálom: adieu Mimi, hello 

Dolly. In: Slovenské divadlo, roč. 49, 2001, 

č. 3, s. 200–221. 

ČAVOJSKÝ, Ladislav: Muzikálový Bednárik. 

In: Slovenské divadlo, roč. 53, 2005, č. 1–2, 

s. 3–21. 

DACHO, Miroslav: Česká republika ako 

komunitný dom. In: Ballay, Miroslav – Fojtíková 

Fehérová, Dária – Ditte Jurčová, Iveta 

(eds.): 3 x s. Zborník prednášok o inscenáciách 

21. storočia. Bratislava : Národné 

osvetové centrum, Divadlo Pôtoň, 2015, 

s.161–169. ISBN 978-80-972159-8-9. 

DLHÁŇOVÁ, Viera: História výstavby novej 

budovy. In: https://www.theatre-architecture.eu/ 

(online: 10. 1. 2019). 

DLOUHÝ, Oleg: Divadlo zatracované i milované. 

In: Kultúrny život, roč. 2, 2001, č. 4, 

s. 4–8. 

DLOUHÝ, Oleg: Muzikál – nová záchrana 

činohry? Leporelo širších súvislostí. In: 

Slovenské divadlo, roč. 49, 2001, č. 3, 

s. 246–252. 

DVOŘÁK, Jan (ed.): J. A. Pitínský. Praha : 

Pražská scéna, 2001, 219 s. 

ISBN 80-86102-01–7. 

DVOŘÁKOVÁ, Barbora: Neprovinčné dielo 

v „provinčnom“ divadle. In: Smena, 

21. 12. 1998, č. 295, s. 8. 

GÁSPÁROVÁ, Margit: Nezbedné dieťa 

múz. Dvetisíc rokov divadla ľahkej hudby. 

Bratislava : Štátne hudobné vydavateľstvo, 

1966. 

GREEN, Stanley: Broadway Musicals: Show 

by Show. Milwaukee : Hal Leonard 

Publishing Corporation, 1990. 

HEGER, Dalibor: Muzikál – svetový trend divadla. 

In: Slovenské divadlo, roč. 49, 2001, 

č. 3, s. 216–223. 

HEGER, Dalibor: Užitočné publikácie. In: 

Slovenské divadlo, roč. 49, 2001, č. 3, 

s. 314–315. 

HOGGARDOVÁ, Pavlína: Muzikál na prahu 

tisíciletí. Brno : Retypo, 2000. 

INŠTITORISOVÁ, Dagmar: Muzikály Jozefa 

Bednárika. In: ŽILKOVÁ, Marta (ed.): 

V labyrinte popkultúry. Nitra : Univerzita 

Konštantína Filozofa, Filozofická fakulta, 

Ústav literárnej a umeleckej komunikácie, 

2004, s. 149–167. 

ISBN 80-8050-709-0. 

INŠTITORISOVÁ, Dagmar – ORAVEC, Peter – 

BALLAY, Miroslav: Tváre súčasného slovenského 

divadla. Nitra : ÚLUK FF UKF v Nitre, 

2004. ISBN 80-8094-012-6. 

JUST, Vladimír: Divadlo v totalitním systému. 

Praha : Academia, 2010. 

ISBN: 978-80-200-1720-8. 

KÁROVÁ, Darina – BAKOŠOVÁ, Lujza: 

FESTIVAL 15+1, Medzinárodný festival 

Divadelná Nitra 1992 – 2007. Nitra : 

Asociácia Divadelná Nitra. 2008. 

KÁROVÁ, Darina – BAKOŠOVÁ, Lujza: Publikácia 

20 rokov Medzinárodného festivalu 

Divadelná Nitra. Nitra: Asociácia Divadelná 

Nitra, 2011. ISBN: 978-80-970794-0-6. 

KNOPOVÁ, Elena (ed.): Divadelní režiséri 

na prelome tisícročí. Bratislava : Ústav 

divadelnej a filmovej vedy SAV, Združenie 

slovenských divadelných kritikov 

a teoretikov, 2014, 358 s. 

ISBN 978-80-969266-4-0. 

KNOPOVÁ, Elena (ed.): Súčasné slovenské 

divadlo v dobe spoločenských premien. 

Pohľady na slovenské divadlo 1989 – 2015. 

Bratislava : VEDA, 2018, 368 s. 

ISBN 978-80-224-1620-7. 

LAZÁNIOVÁ, Jana: V Divadle Andreja 

Bagara sa udeľovali DOSKY 2008. Dostupné 

online na https://mynitra.sme. 

sk/c/4733855/v-divadle-andreja-bagara-sa-udelovali-dosky2008.html 

(11. 12. 2018). 

LEHUTA, Emil: Divadlo mimotextových prostriedkov 

– efektné a efektnícke haraburdie. 

In Teatro, 1997, s. 11–13. 

MACHÁČEK, Zdeněk: Opereta, muzikál 

a tí druhí. In: Hudobný život, roč. 14, 1998, 

č. 19, s. 5–8. 

MACHÁČEK, Zdeněk: Opereta a muzikál 

– súčasné problémy žánru. (poznámky 

dirigenta). In: Slovenské divadlo, roč. 49, 

2001, č. 3, s. 253–263. 

MELUŠOVÁ, Elena: Didaktické využitie 

a analýza humoru. In: La Culture Comme 

Phenomene de l’identite Nationale. Paris : 

Association Amitié Franco-Slovaque, 2010, 

216 s. ISBN 972-29536153-1–9. 

MISTRÍK, Miloš: Analýza hereckej syntézy. 

Bratislava : Thalia press, 1995. ISBN: 

80-85718-24-3. 

NAGY, Walter: Rozhovor s Darinou Károvou 

na tému inscenácie v DAB v Nitre v rokoch 

1979 – 1989. (audiozáznam, zhotovený 

15. 3. 2013). 

NAGY, Walter: Rozhovor s Evou Pavlíkovou 

na tému inscenácie v DAB v Nitre v rokoch 

Zoznam použitej literatúry 



1979 – 1989. (audiozáznam, zhotovený 

19. 10. 2013). 

NAGY, Walter: Rozhovor s Františkom Pergerom 

na tému divadelné inscenácie DAB 

v Nitre. (audiozáznam, zhotovený v čase 

2. 6. – 30. 9. 2017). 

ORAVEC, Peter: Výrazové prostriedky muzikálu. 

Nitra : ÚLUK, FF UKF v Nitre, 2012. 

ISBN 978-80-558-0090-5. 

OSOLSOBĚ, Ivo: Divadlo, které mluví, zpívá 

a tančí. Praha : Editio Supraphon, 1974. 

OZÁBALOVÁ, Ivica: Májová divadelná 

Nitra: 1974 – 1990, 1997 – 1998 vo faktoch 

a dokumentoch. Bratislava : Národné 

divadelné centrum, 1998. 171 s. 

ISBN 80-85455-52-8. 

PALENČÍKOVÁ, Zuzana. Dramaturgia na 

pomedzí – živá dramaturgia. In: Nová dramaturgia, 

nový dramaturg. 1. vyd. Red. Vladislava 

Fekete. Bratislava : Divadelný ústav 

2013, 112 s. ISBN 978-80-89369-64-5. 

PAVIS, Patrice: Divadelný slovník. Bratislava : 

Divadelný ústav, 2004. 

PODMAKOVÁ, Dagmar: Posolstvo odpustenia. 

In: Pravda, 21. 12. 1998, č. 295, s. 19. 

PODMAKOVÁ, Dagmar: Slovenská cesta od 

operety k muzikálu. In: Slovenské divadlo, 

roč. 49, 2001, č. 3, s. 201–205. 

SPRUŠANSKÝ, Svetozár. Strindbergova Hra 

snov. In: Interpretačné sondy do slovenského 

divadla. 2. rozšírené vyd. Red. Dagmar 

Inštitorisová. Nitra : Ústav literárnej a umeleckej 

komunikácie FF UKF v Nitre, 2012, 

183 s. ISBN 978-80-8094-923-5. 

SPRUŠANSKÝ, Svetozár: Sezóna smiechu. 

Nitra : DAB, 2012 – 2013, divadelný materiál. 

ŠTEFKO, Vladimír: Divadelná Nitra. 50 rokov 

slovenského profesionálneho divadla 

v meste. Bratislava : Obzor. 1989. Bez ISBN. 

ŠTEFKO, Vladimír: Pacho sa vrátil. In: Národná 

obroda, roč. 6, 20. 2. 1995, č. 42, s. 8. 

ŠTORKOVÁ MALITI, Romana (ed.): ...Túžba 

živá po kráse, Medzinárodný festival Divadelná 

Nitra 1992 – 2016. Nitra : Asociácia 

Divadelná Nitra. Bratislava : Divadelný 

ústav. 2016. ISBN 978-80-8190-008-2. 

ŠTRASSER, Ján: Strecha nad Fidlikantom. 

In: Divadlo v medzičase, jún 1999, č. 1, 

s. 4. 

ŠVOLÍK, Jozef: Dve tváre Báthoryčky. In: 

Pravda, roč. 10, 15. 6. 2000, č. 137, s. 9. 

UHEREK, Daniel: Ožíva Boshova Záhrada 

rozkoší. In: Javisko, r. 32, č. 7–8, 2000, 

s. 16–17. 

ULIČIANSKA, Zuzana: Fidlikant pod strechou 

(divadla). In: Domino fórum, roč. 8, 

7. 1. 1999, č. 1, s. 14. 

ULIČIANSKA, Zuzana: Alžbeta pred zrkadlom. 

In: SME, roč. 8, 20. 6. 2000, č. 141, 

s. 8. 

ULIČIANSKA, Zuzana: Zorbov tanec so 

smrťou. In: SME, roč. 9, 11. 12. 2001. 

ULMANOVÁ, Martina: Tři přelomové Pitínského 

inscenace na slovenských jevištích. 

In: Mišovic, Karol (ed.): Česká a slovenská 

vzájomnosť v profesionálnom divadle po 

roku 1993. Zborník prednášok z teatrologického 

kolokvia. Bratislava : Divadelný ústav, 

2018, s. 7–103. ISBN 978-80-8190-028-0. 

UNGER, Pavol: Slovenská cesta –„tretia“ 

cesta? In: Slovenské divadlo, roč. 49, 2001, 

č. 3, s. 242–245. 

URSÍNYOVÁ, Terézia: Cesty operety. Bratislava 

: OPUS, 1982. 

URSÍNYOVÁ, Terézia: Hudobno-divadelný 

dialóg. In: Kultúra, roč. 2, 13. 11. 1999, 

č. 2, s. 17. 

URSÍNYOVÁ, Terézia: Opereta alebo muzikál? 

In: Slovenské divadlo, roč. 49, 2001, 

č. 3, s. 224–228. 

VRBKA, Stanislav: Interné hodnotenie k inscenácii 

O cárovi Saltánovi. DAB v Nitre, 

1983. 

VRBKA, Stanislav: Súborné dielo. II, Divadelné 

súvislosti. Bratislava : Divadelný ústav, 

2013. ISBN: 978-80-89369-56-0. 

ŽILKOVÁ, Marta: Temná Báthoryčka vraždí 

v Nitre. In: Národná obroda, roč. 10, 

15. 6. 2000, č. 137, s. 9. 

ŽILKOVÁ, Marta: Výhry a prehry mediálnej 

drámy. Bratislava : Slovenský rozhlas, 2004. 

214 s. ISBN 80-969240-7-9. 

ŽILKOVÁ, Marta: Globalizačné trendy 

v mediálnej tvorbe. Nitra : Univerzita 

Konštantína Filozofa – Filozofická fakulta – 

Ústav literárnej a umeleckej komunikácie, 

2006. 134 s. ISBN 80-8050-941-7. 

ŽILKOVÁ, Marta: Humor a satira v médiách. 

In: Poetika humoru (vedecký zborník.) Nitra 

: Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre 

– Fakulta stredoeurópskych štúdií – Katedra 

areálových kultúr, 2011, s. 258–268. 

ISBN 978-80-558-0026-4. 

Internetové zdroje 

http://www.dab.sk/historia-divadla 

(11. 12. 2018) 

https://www.monitoringdivadiel.sk/recenzie/ 

recenzia/o-narode-bez-patosu (11. 12. 2018) 

http://www.theatre.sk/sk/aktivity/is-theatre/ 

recenzie/ (11. 12. 2018) 


recenzia/slovenska-apokalypsa/ 

(11. 12. 2018) 

http://www.theatre.sk/isrecenzie/677/97/Anglicky-roman-na-slovenskom-javisku/?cntnt01origid=97/ 

(13. 12. 2018) 

http://www.dfov.cz/program/archiv/2016/ 

velky-zosit/ (14. 12. 2018) 

http://www.dab.sk/inscenace/16-testosteron 

(18. 12. 2018) 


recenzia/klub-odlozenych-zien-alebo-tie-roky-normalizacne/ 

(19. 12. 2018) 

http://www.theatre.sk/isdivadla/14/97/ 

Divadlo-Andreja-Bagara-Nitra/?cntnt01origid=97/ 

(19. 12. 2018) 

http://www.theatre.sk/isrecenzie/143/97/ 

VEVERIcKY-alebo-ZVIERATKa-UNIVERZaL- 

NI-HRDINOVIA-DIVADLA-PRE-DETI/?cntnt01origid=97/ 

(9. 1. 2019) 

https://www.idu.cz/cs/o-nas/projekty-a-infoportaly/651-virtualni-studovna 

etheatre.sk 

www.cenydosky.sk 

www.dab.sk 

www.nitrafest.sk 

Pozn. Kapitola Svetozár Sprušanský – dramaturg 

a režisér DAB vznikla podstatným 

prepracovaním a doplnením skoršej štúdie 

autora s názvom: BALLAY, Miroslav: Línie 

režijnej poetiky Svetozára Sprušanského 

(k niektorým vybraným okruhom). In KNOPO- 

VÁ, Elena (ed.): Divadelní režiséri na prelome 

tisícročí. Bratislava : Ústav divadelnej 

a filmovej vedy SAV, Združenie slovenských 

divadelných kritikov a teoretikov, 2014, 

s. 147–170. ISBN 978-80-969266-4-0.

Súpisy 




INTERNÉ ANGAŽMÁN HERCOV, 

REŽISÉROV, VÝTVARNÍKOV 

A DRAMATURGOV 1949 — 2019 

Jozef Baláž, herec, 1949 – 1962 

Július Červeň, herec, 1949 – 1950 

Mária Pokorná, herečka, 1949 – 1950 

Milan Frkal, herec, 1949 – 1951 

Ľudovít Hercz, herec, 1949 – 1952 

Jolana Hollá–Mažáriová, herečka, 

1949 – 1951 

Michal Kožuch st., herec, 1949 – 1952 

Ondrej Košut, herec, 1949 – 1955 

Ján Vajda, herec, 1949 – 1955 

Magda Paveleková, herečka, 1949 – 1965 

Jiřina Rajtrová, herečka, 1949 – 1950, 

1960 – 1963 

Anna Koštialová (Oravcová), herečka, 

1949 – 1950 

Gabriela Trnovská, herečka, 1949 – 1951 

Adela Gillertová, herečka, 1950 – 1953 

Milan Ferko, herec, 1950 – 1956 

Ivan Mitterpach, herec, 1950 – 1954 

Miroslav Večeřa, režisér, 1950 – 1951 

Otto Mega, herec, 1950 – 1951 

Oľga Vyšková, herečka, 1950 – 1951 

Ľubomír Dobrovoda, herec, 1950 – 1952 

Soňa Erbenová, herečka, 1950 – 1954 

Rajmund Hirth, scénograf, 1950 – 1952 

Valéria Saáková, herečka, 1950 – 1952 

Margita Pietová, herečka, 1950 – 1956 

Štefan Adamec, herec, 1950 – 1953 

Andrej Nemčok, herec, 1950 – 1956 

Ignác Šafár, dramaturg, režisér, 1950 – 1955 

František Brestovanský, herec, režisér, 

1951 – 1954 

Emil Kopasz, herec, 1951 – 1952 

Rudolf Látka, režisér, herec, 1951 – 1953 

Jaroslav Veškrna, herec, 1951 – 1966 

František Kyta, herec, 1951 – 1954 

Ema Lackovičová–Tesárková, herečka, 

1951 – 1954 

Ema Kováčová, herečka, 1951 – 1953 

Elena Šoltésová, herečka, 1951 – 1958 

Jozef Friedl, herec, 1953 – 1955 

Ján Chlebo, herec, 1951 – 1953 

Oľga Hlaváčková, herečka, 1951 – 1954 

František Halama, herec, 1951 – 1960 

Gustáv Trnka, herec, 1951 – 1959 

Karol Maštalirc, herec, 1952 – 1954 

Rudolf Jasan, herec, 1952 – 1956 

Mária Kršáková, herečka, 1952 – 1953 

Juraj Mlynár, herec, 1952 – 1959 

Eliška Müllerová, herečka, 1953 – 1966 

Viera Echtnerová, herečka, 1953 – 1954 

Mikuláš Kravjanský, scénograf, 1956 – 1957 

Eva Latkóczyová, herečka, 1954 – 1958 

Ernest Stredňanský, herec, 1954 – 1955 

Jiřina Housková–Stredňanská, herečka, 

1954 – 1957 

Margita Žemlová, herečka, 1954 – 1959 

Dušan Blaškovič, herec, 1954 – 1962 

Mikuláš Franko, herec, 1954 – 1956, 

1958 – 1972 

Pavol Haspra, režisér, umelecký šéf 

1954 – 1962 

Vlado Müller, herec, 1954 – 1966 

Andrej Rimko, herec, 1954 – 2002 

Olívia Michalíková, herečka, 1954 – 1955 

Pavol Gábor, scénograf, 1955 – 1956 

Anton Korenči, herec, 1955 – 1960 

Sonja Korenčiová, herečka, 1955 – 1960 

Dušan Králik, herec, 1955 – 1965 

Otakar Krivánek, režisér, 1955 – 1958 

Františka Kűdelová (Rozipalová), herečka, 

1955 – 1960 

František Laca, herec, 1955 – 1966 

Ján Laca, dramaturg, 1955 – 1991 

Bořivoj Slavík, scénický výtvarník, 

1955 – 1970 

Oľga Rúfusová, herečka, 1955 – 1958 

Jozef Dóczy, herec, 1956 – 1991 

Jarmila Haberlandová, herečka, 1956 – 1960 

Ján Kováčik, herec, 1956 – 1991 

Vojtech Škoda, herec, 1956 – 1965 

Ondrej Rajniak, riaditeľ, režisér, herec, 

1956 – 1981 

Ján Kusenda, herec, 1956 – 1991 

Alois Baránek, scénický výtvarník, 

1957 – 1960 

Eta Pollová, herečka, 1957 – 1959 

Martin Petrenko, herec, 1957 – 1965 

Viera Strnisková, herečka, 1957 – 1962 

Emília Došeková, herečka, 1958 – 1972 

Jozef Poljaček, herec, 1959 – 1963 

Mária Svobodová, herečka, 1959 – 1969 

Hilda Augustovičová, herečka, umelecká 

šéfka, riaditeľka, 1959 – 1991 

Vladimír Minarovič, herec, 1959 – 1961 

Igor Ciel, režisér, 1960 – 1966 

Alžbeta Cielová, herečka, 1960 – 1965 

Anton Lysonek, herec, 1960 – 1961 

Oľga Hudecová, herečka, 1960 – 1990 

František Kabrheľ, herec, 1960 – 1978 

Ľudovít Moravčík, herec, 1960 – 1965 

Ernest Šmigura, herec, 1960 – 2002 

Ján Vicel, herec, 1961 – 1963 

Adela Gáborová, herečka, 1961 – 2007 

František Perger, scénograf, šéf výpravy, 

1961 – 1999 

Zoltán Hlaváč, herec, 1962 – 1971, 

1973 – 1984 

Ivan Paldia, herec, 1962 – 1965 

Ria Paldiová, herečka, 1962 – 1966 

Anton Ulický, režisér, 1962 – 1967 

Eva Hlaváčová, herečka, 1963 – 2009 

Ivan Matulík, herec, 1964 – 1967 

Elena Rajecová, dramaturgička, 1964, 

1966 – 1967 

Soňa Ulická, herečka, 1964 – 1973 

Karol Spišák, režisér, umelecký šéf, 

1964 – 1993 

Jozef Čierny, herec, 1965 – 1967 

Ľudovít Greššo, herec, 1965 – 1982 

Rudolf Kraus, herec, 1965 – 1992 

Zdeno Kraus, režisér, 1965 – 1968 

Jozef Mihálik, herec, 1965 – 1968 

Zita Furková, herečka, 1965 – 1966 

Žofia Martišová, herečka 1965 – 1994 

Teodor Piovarči, herec, 1965 – 1971 

Eva Rysová, herečka, 1965 – 1966 

Zoroslav Záhon, herec, 1965 – 1967 

Viera Hladká, herečka, 1966 – 1970 

Helena Grečnerová–Húsková, herečka, 

1967 – 1984 

František Kovár, herec, 1967 – 1971 

Ivan Palúch, herec, 1967, 1989 – 1990 

Ján Venéni, herec, 1967 – 1968 

Milan Kiš, herec, 1967 – 1994 

Božena Slabejová, herečka 1967 – 1991 

Jozef Husár, herec, 1968 – 1971 

Oľga Šalagová, herečka, 1968 – 1972 

Bronislav Križan, herec, 1969 – 1971 

Jozef Bednárik, herec, režisér, 1971 – 1992 

Dušan Kaprálik, herec, 1971 – 1973 

Vladimír Bartoň, herec, 1971 – 2010 

Dušan Lenci, herec, 1971 – 2002 

Natália Uramová, herečka, 1971 – 1980 

Ľubica Obuchová, kostýmová výtvarníčka, 

1972 – 1991 

Eva Matejková, herečka, 1972 – 1989 

Marián Slovák, herec, 1972 – 1989 

Ján Zavarský, scénograf, 1972 – 1973 

Jozef Šimonovič, herec, 1973 – 1978 

Alexandra Záborská, herečka, 1973 – 1974

Nora Kuželová, herečka, 1974 – 1985 

Darina Kárová, dramaturgička, 1975 – 1998 

Ján Greššo, herec, umelecký šéf, riaditeľ 

1976 – 2016 

Eva Žilineková, herečka, 1976 – 1982 

Anna Maľová, herečka, 1977 – 1981 

Anton Živčic, herec, 1977 – 2007 

František Javorský, herec, umelecký šéf, 

riaditeľ, 1978 – 2001 

Zuzana Jezerská, herečka, 1978 – 1983 

Martin Kákoš, režisér, 1978 – 1987 

Boris Farkaš, herec, 1979 – 1980 

Milan Ferenčík, scénograf, 1979 – 1991 

Maroš Kramár, herec, 1979 – 1985 

Ivan Laca, herec, 1980 – 1986 

Daniel Junas, herec, 1981 – 1982 

Alena Michalidesová, herečka, 1981 – 1985 

Jana Strnisková–Mikulášová, herečka, 

1981 – 1995 

Anna Višňovská, herečka, 1982 – 1989 

Eva Pavlíková, herečka, umelecká šéfka, 1983 

– spolupráca trvá 

Peter Staník, herec, 1983 – 1995 

Ivan Tuli Vojtek, herec 1984 – 1991 

Ivan B. Vojtek, herec, umelecký šéf, 

1984 – spolupráca trvá 

Jana Bittnerová, herečka, 1985 – 1996 

Ján Gallovič, herec, 1985 – 1989 

Pavol Višňovský, herec, 1985 – 1987 

Stanislav Král, herec, 1986 – 1990 

Dáša Rúfusová, herečka, 1986 – 1990 

Judita Sommerová, kostýmová výtvarníčka, 

1986 – 1987, 1992 – 2001 

Peter Mišík, herec, 1987 – 1992 

Marta Sládečková, herečka, 1987 – 1993 

Dušan Szabó, herec, 1987 – 1992 

Martin Šebo, herec, 1987 – 1989 

Peter Kočiš, herec, 1988 – 1990 

Daniela Kuffelová, herečka, 


Dušan Kollár, herec, 1989 – 1990 

Karol Polák, herec, 1989 – 1990 

Peter Paulíny, herec, 1989 – 1992 

Jana Valocká, herečka, 1989 – 2002 

Tomáš Žilinčík, herec, 1990 – 1991 

Andrej Kraus, herec, 1990 – 1992 

Antónia Miklíková, herečka, 1990 – 1995 

Roman Polák, režisér, 1990 – 1992 

Pavol Šajmovič, herec, 1990 – 1992 

Henrich Platek, herec, 1991 – 1992 

Jozef Pražmári, herec, 1991 – 1992 

Vladimír Zetek, herec, 1991 – 1992 

Jonáš Jirásek, herec, 1991 – 1992 

Jozef Domonkoš, herec, 1992 – 1995 

Veronika Gabčíková, dramaturgička, 

1992 – 1994 

Ivo Hlaváček, herec, 1992 – 1995 

Zuzana Kapráliková, herečka, 1992 – 1993 

Marián Labuda ml., herec, 1992 – 2001 

Bibiána Ondrejková, herečka, 1992 – 1995 

Roman Pomajbo, herec, 1992 – 1993 

Martin Vitek, herec, 1992 – 1994 

Andrea Karnasová, herečka, 1993 – 1994 

Lenka Barilíková, herečka, 1993 – 2000, 


Igor Šebesta, herec, 1994 – 1996, 

1998 – 2001 

Marcel Ochránek, herec, 1996 – 2008, 

2009 – 2010, 2011 – 2018 

Eva Večerová, herečka, 1996 – 2016 

Gabriela Dolná, herečka, 1996 – 2017 

Elena Podzámska, herečka, 1995 – 1996 

Tatiana Radeva, herečka, 1995 – 1996 

Svetozár Sprušanský, dramaturg, šéf 

dramaturg, umelecký šéf, 1995 – 2017 

Lucia Lapišáková, herečka, 1996 – 1999 

Marek Majeský, herec, 1996 – 2001 

Erik Peťovský, herec, 1997 – 2002 

Klaudia Kolembusová, herečka, 2000 – 2015 

Stanislav Pitoňák, herec, 1999 – 2001 

Miloslava Zelmanová, herečka, 

2000 – 2003 

Peter Gecík, herec, 2001 – 2003 

Alexander Bárta, herec, 2002 – 2003 

Martin Fratrič, herec, 2002 – 2006, 


Juraj Hrčka, herec, 2002 – 2016 

Kristína Turjanová, herečka, 


Veronika Senciová, herečka, 2002 – 2004 

Matej Schneider, herec, 2002 – 2005 

Kristína Greppelová, herečka, 2005 – 2012 

Zuzana Kanócz, herečka, 2003 – 2007 

Zuzana Moravcová, herečka, 


Martin Nahálka, herec, 2003 – 2017, 


Milan Ondrík, herec, 2002 – 2011 

Renáta Ryníková, herečka, 2004 – 2014 

Daniel Majling, dramaturg, 2004 – 2014 

Peter Kadlečík, herec, 2003 – 2012 

Ľudmila Trenklerová, herečka, 2004 – 2008, 

2011 – 2012 

Alena Pajtinková, herečka, 2007 – 2017 

Branislav Matuščin, herec, 2002 – 2003, 


Peter Oszlík, herec, 2006 – spolupráca trvá 

Juraj Loj, herec, 2006 – 2011 

Jakub Rybárik, herec, 2008 – spolupráca trvá 

Matúš Krátky, herec, 2008 – 2011 

Zuzana Porubjaková, herečka, 2008 – 2009 

Miloslav Kráľ, herec, 2008 – 2010 

Daniel Ratimorský, herec, 2012 – 2013 

Roman Poláčik, herec, 2012 – 2018 

Martin Šalacha, herec, 2011 – 2018 

Juraj Ďuriš, herec, umelecký šéf, 


Marián Viskup, herec, 2011 – spolupráca trvá 

Tomáš Turek, herec, 2015 – spolupráca trvá 

Barbora Andrešičová, herečka, 


Andrea Sabová, herečka, 


Adam Gold, dramaturg, 2016 – 2017 

Jana Kovalčíková, herečka, 2015 – 2016 

Daniela Pribullová, herečka, 2007 – 2010 

Anna Jakab Rakovská, herečka, 2017 – 2019 

Andrej Remeník, herec, 


Tomáš Stopa, herec, 2018 – spolupráca trvá 

Magdaléna Žiaková, dramaturgička, 


Nikolett Dékány, herečka, 


Interné angažmán hercov, režisérov, výtvarníkov a dramaturgov 1949 — 2019 



ZOZNAM INTERNÝCH 

ZAMESTNANCOV DIVADLA 

ANDREJA BAGARA V NITRE 

K 1. 9. 2019 

Úsek riaditeľa 

Ing. Jaroslav Dóczy, PhD., riaditeľ 

Mgr. art. Juraj Ďuriš, šéf umeleckého súboru 

a herec 

Ján Surovka, manažér výpravy umeleckej tvorby 

PaedDr. Katarína Hudecová, manažérka 

obchodno-ekonomického úseku 

Mgr. Slavka Civáňová, PhD., projektová 

manažérka, lektorka dramaturgie 

Renáta Gombíková, personálna referentka 

Marek Minárčiny, referent BOZP, PPO, a CO 

Jana Valachová, asistentka riaditeľa 

a referentka ekonomicko-účtovnej agendy 

Ing. Stanislava Coková, asistentka riaditeľa 

Mgr. Pavol Ivan, PR manažér, externá 

spolupráca 

Mgr. Hana Kocincová, marketing, externá 

spolupráca 

Umelecký úsek 

Mgr. art. Magdaléna Žiaková, dramaturgička 

Mgr. art. Barbora Andrešičová, herečka 

Mgr. art. Lenka Barilíková ArtD., herečka 

Mgr. art. Nikolett Dékány, herečka 

Mgr. art. Martin Fratrič, herec 

Daniela Kuffelová, herečka 

Mgr. Branislav Matuščin, herec 

Mgr. art. Zuzana Moravcová, herečka 

Mgr. art. Martin Nahálka, herec 

Mgr. art. Peter Oszlík, herec 

Eva Pavlíková, herečka 

Mgr. art. Andrej Remeník, herec 

Mgr. art. Jakub Rybárik, herec 

Mgr. art. Andrea Sabová, herečka 

Mgr. art. Tomáš Stopa, herec 

Mgr. art. Tomáš Turek, herec 

Mgr. art. Kristína Turjanová, herečka 

Mgr. art. Marián Viskup, herec 

Ivan B. Vojtek, herec 

Kamila Beťková, šepkárka 

Alena Darnadyová, inšpicientka, šepkárka 

Tatiana Hlinková, šepkárka 

Zuzana Orelová, inšpicientka 

Oddelenie 

umelecko-technickej 

prevádzky 

Jozef Palaky, koordinátor prevádzky 

javiskových technológií a stavieb scénických 

výprav 

Juraj Uher, majster stavačov scénických 

dekorácií 

Richard Vass, stavač scénických dekorácií 

Miloš Vlasák, stavač scénických dekorácií 

Ivan Berec, stavač scénických dekorácií 

Daniel Hlavatý, stavač scénických dekorácií 

Vladimír Hučko, stavač scénických dekorácií 

Ing. Karol Jenis, stavač scénických dekorácií 

Stanislav Palaky, stavač scénických dekorácií 

Martin Podsklan, stavač scénických dekorácií 

Ľudovít Kmeťo, DiS., stavač scénických 

dekorácií 

Juraj Moravčík, stavač scénických dekorácií 

Mgr. art. Mário Zeumer, stavač scénických 

dekorácií 

Miroslav Szabó, majster strojníkov javiskových 

technológií 

Marek Slamka, strojník javiskových 

technológií 

Csaba Bencz, strojník javiskových technológií 

Mgr. Lukáš Kozár, strojník javiskových 

technológií 

Ľubomír Mičko, majster scénického zvuku 

Juraj Kóňa, scénický zvukár 

Štefan Pócsik, scénický zvukár 

Peter Sarvaš, majster scénického osvetlenia 

Róber Horváth, scénický osvetľovač 

Ladislav Chobot, scénický osvetľovač 

Marek Chobot, scénický osvetľovač 

Ján Chytrý, scénický osvetľovač 

Vladimír Krkošek, scénický osvetľovač 

Anna Záhorská, majsterka vlásenkárov – 

maskérov 

Erika Lörincová, vlásenkárka – maskérka 

Anna Ďuranová, vlásenkárka – maskérka 

Ľudmila Baginová-Bellová, vedúca garderóby 

Helena Brňová, garderobierka 

Jozefína Brňová, garderobierka 

Peter Stoklas, vedúci rekvizitárov 

Ivan Lachký, rekvizitár 

Andrea Milová, rekvizitárka 

Oddelenie 

umelecko-dekoračných 

dielní 

Ing. Róbert Zeman, koordinátor umeleckodekoračných 

dielní 

Monika Markovičová, referentka dielenskej 

výroby 

Zuzana Žákovičová, dámska krajčírka 

scénických kostýmov — majsterka 

Blanka Filová, dámska krajčírka scénických 

kostýmov 

Magdaléna Kolárová, dámska krajčírka 

scénických kostýmov 

Eva Miavcová, dámska krajčírka scénických 

kostýmov 

Magdaléna Kozárová, pánska krajčírka 

scénických kostýmov — majsterka 

Jozef Bórik, pánsky krajčír scénických 

kostýmov 

Anna Slíšková, pánska krajčírka scénických 

kostýmov 

Lucia Trabalíková, pánska krajčírka scénických 

kostýmov 

Helena Vaňová, pánska krajčírka scénických 

kostýmov 

Peter Kohút, umelecký zámočník — majster 

Vladimír Greguš, umelecký zámočník 

Juraj Jančo, umelecký stolár — majster 

Vladimír Kostoláni, umelecký stolár 

Jozef Mikle, umelecký stolár 

Ľubomír Straňák, umelecký stolár 

Anton Kriššák, kašírovač a čalúnnik 

Igor Britan, umelecký maliar, kašírovač 

a čalúnnik 

Nikoleta Kolompárová, kašírovačka 

a čalúnnička 

Ľudmila Bartová, kašírovačka a čalúnnička 

Erika Csekeiová, umelecká maliarka 

Eva Kečkéšová, umelecká maliarka 

Ekonomické 

oddelenie 

Mária Slováková, koordinátorka 

ekonomického oddelenia 

Ing. Lenka Jahnátková, samostatná odborná 

referentka na úseku rozpočtovania, 

financovania a kontroly 

Iveta Verešová, samostatná mzdová 

účtovníčka

Ing. Magdaléna Verešová, odborná finančná 

referentka — pokladníčka 

Mária Šoltésová, MTZ — skladníčka — 

skladová účtovníčka 

Mária Vašková, skladníčka — fakturantka — 

správa fundusu 

Obchodno-ekonomický úsek 

Gabriela Belková, samostatná obchodná 

referentka 

Bc. Monika Ďurišová, PR referentka 

Mgr. Jana Majerčíková, samostatná 

obchodná referentka 

Oľga Hoštáková, samostatná obchodná 

referentka 

Mgr. Beatrix Zaťková, samostatná obchodná 

referentka 

Mgr. Romana Uharčeková, samostatná 

obchodná referentka 

Alena Dávidová, knihovníčka, poštárka 

Anna Demeterová, uvádzačka, vedúca 

externých uvádzačiek 

Mariana Machučová, šatniarka, vedúca 

externých šatniarok 

Technické oddelenie 

Adela Bírová, organizačná referentka 

manažéra umeleckej tvorby, verejné 

obstarávanie a správca registratúry 

Peter Lenický, koordinátor technického 

oddelenia 

Mgr. Jana Šranková, odborná referentka 

pre verejné obstarávanie, koordinátorka 

upratovacích služieb a zamestnancov 

vlastnej ochrany 

Peter Bolech, správca vozového parku 

a vodič 

Peter Salva, vedúci elektro servisu 

Vladimír Bernáth, elektromechanik pre 

silnoprúd 

Marek Hrabec, elektromechanik pre 

slaboprúd 

Ľuboš Brňo, vedúci strojného servisu 

Ľubomír Arpáš, mechanik strojných zariadení 

Marián Drozd, mechanik strojných zariadení 

Igor Stopka, mechanik strojných zariadení 

a údržbár 

Miloš Kiko, strojný mechanik 

Gabriel Čepček, pomocný zamestnanec 

údržby budov a areálov 

Róbert Graclík, zamestnanec vlastnej 

ochrany 

Ivan Benedikovič, zamestnanec vlastnej 

ochrany 

Peter Gabriel, zamestnanec vlastnej ochrany 

Vladimír Pénzeš, zamestnanec vlastnej 

ochrany 

Matúš Satin, zamestnanec vlastnej ochrany 

Zsolt Szórád, zamestnanec vlastnej ochrany 

Mária Depešová, informátorka 

Libuša Fintorová, informátorka 

Alena Kollová, informátorka 

Silvia Mikulová, informátorka 

Jiřina Deményová, upratovačka 

Ľubomíra Bednáriková, upratovačka 

Jarmila Bestvinová, upratovačka 

Mária Bezányiová, upratovačka 

Martina Juhásová, upratovačka 

Helena Krajčovičová, upratovačka 

Magdaléna Plevková, upratovačka 

Helena Šatková, upratovačka 

Eva Šubová, upratovačka 

Jana Zacharová, upratovačka 

Daniel Csámpai, sezónny kurič 

Florián Csámpai, sezónny kurič 

Alexander Penzeš, sezónny kurič 

Erik Penzeš, sezónny kurič 

Zoznam interných zamestnancov Divadla Andreja Bagara v Nitre k 1. 9. 2019 



INSCENÁCIE 

1949 — 2019 

INSCENÁCIE 

NITRIANSKEHO 

KRAJOVÉHO DIVADLA 

1949 — 1954 

1949/1950 

Kozie mlieko 

Premiéra: 14. 1. 1950 

Autor: Ján Skalka 

Tvorcovia: kv, sv Raymond Hirth 

Réžia: Ľudovít Ozábal 

Vasa Železnovová 

Premiéra: 25. 2. 1950 

Autor: Maxim Gorkij 

Tvorcovia: sv Adolf Wenig ml. 

Réžia: Martin Hollý 

Vlk, koza a kozliatka 

Premiéra: 26. 3. 1950 

Autor: Jan Grabowski 

Tvorcovia: d Šandrik, ch Z. Csillaghyová, 

p Peter Bor, Zdenka 

Houdková, sh Karel Moor 

Réžia: Milan Ivák 

Škola žien 

Premiéra: 1. 4. 1950 

Autor: J. B. Molière 

Tvorcovia: p Jozef Štefánik, 

p Vojtech Mihálik, sv Karol L. 

Zachar 


Poplach 

Premiéra: 13. 5. 1950 

Autor: Orlin Vasilev 

Tvorcovia: p Ján Irmler, sv Adolf 

Wenig st. 

Réžia: Ivan Lichard 

Divoška 

Premiéra: 10. 6. 1950 

Autor: Viktor Alexandrovič Krylov 

Tvorcovia: kv, sv Karol L. Zachar, 

p O. K. Čeh, sv Karol L. Zachar 


1950/1951 

Vrabčie vrchy 

Premiéra: 23. 9. 1950 

Autor: Alexander Serafimovič 

Simukov 

Tvorcovia: hsp Juraj Košč, vsp 

Raymond Hirth 

Réžia: Miroslav Večeřa 

Zázrak 

Premiéra: 3. 11. 1950 

Autor: Fero Novohradčan 

Tvorcovia: kv Elena Holéczyová, 

sv Raymond Hirth 


Dve Marienky 

Premiéra: 3. 11. 1950 

Autor: Ferdinand Kroh 

Tvorcovia: kv, sv Raymond Hirth, 

p, u Peter Bor 

Réžia: Pavol Urbančík 

Nemá kocúr večne hody 

Premiéra: 8. 12. 1950 

Autor: Alexander Nikolajevič 

Ostrovskij 

Tvorcovia: p Dušan Gábor, 

vsp Raymond Hirth 

Réžia: Dezider Janda 

Zdravý nemocný 

Premiéra: 14. 12. 1950 


Tvorcovia: kv, sv František 

Kudláč, p František Kalina 

Réžia: Martin Gregor 

Hlas Ameriky 

Premiéra: 1. 2. 1951 

Autor: Boris Andrejevič Lavreňov 


p Viera Fašková 


Ženský zákon 

Premiéra: 22. 3. 1951 

Autor: Jozef Gregor Tajovský 

Tvorcovia: kv, sv Raymond Hirth 


Tri medvieďatká 

Premiéra: 22. 3. 1951 

Autor: Miloslav Disman 


p Ignác Šafár, psp Oľga Vyšková 


Začíname žiť 

Premiéra: 6. 5. 1951 

Autor: Anton Semionovič Makarenko, 

Miloslav Stehlík 


p Kvetuša Ilavská 

Réžia: František Kudláč 

1951/1952 

Svadba s venom 

Premiéra: 26. 10. 1951 

Autor: Nikolaj Michajlovič Djakonov 


p Ján K. Zoborský 


Vojnarka 

Premiéra: 13. 12. 1951 

Autor: Alois Jirásek 

Tvorcovia: kv, sv Miroslav Cygan, 

p Mária Bancíková 

Veď sme svoji 

Premiéra: 3. 1. 1952 


Ostrovskij 

Tvorcovia: kv, sv Karol L. Zachar, 

p Ján Ferenčík 

Réžia: Rudolf Látka 

Spoločná cesta 

Premiéra: 21. 2. 1952 

Autor: Viktor Egri 

Tvorcovia: kv, sv Pavol Gábor, 

p Tibor Rakovský 


Víťazstvo Hany 

Gálovej 

Premiéra: 26. 4. 1952 

Autor: Ernő Urbán 


p M. Rudnická 


Česť rodiny 

Premiéra: 14. 6. 1952 

Autor: Hussain Muchtarovič 

Muchtarov 


p Viera Mikulášová 


1952/1953 

Kocúrkovo alebo Len aby 

sme v hanbe nezostali 

Premiéra: 25. 9. 1952 

Autor: Ján Chalupka, Ján Marták 

Tvorcovia: kv, sv Ivan Markovič, 

u Ján Marták 


Soľ nad zlato 

Premiéra: 13. 11. 1952 

Autor: Ján Domasta 

Tvorcovia: kv Margita Pietová, 

sv Ivan Markovič 

Réžia: František Brestovanský 

Stretnutie s mladosťou 

Premiéra: 11. 12. 1952 

Autor: Alexej Nikolajevič Arbuzov 

Tvorcovia: kv, sv Ivan Markovič, 

p Fero Novohradčan 

Réžia: Ignác Šafár 

Mirandolína 

Premiéra: 19. 2. 1953 

Autor: Carlo Goldoni 


p Viliam Kopečný, sv Ivan Markovič, 

sv Rudolf Jasan 


Horúca kaša 

Premiéra: 30. 4. 1953 

Autor: Saša Lichý 


p M. Rudnická, sv Rudolf Jasan 

Réžia: Rudolf Látka

Mlyny 

Premiéra: 18. 6. 1953 

Autor: Pavol Gejdoš 


sv Pavol Gábor 


1953/1954 

Dobrodružstvo 

pri obžinkoch 

Premiéra: 8. 10. 1953 

Autor: Ján Palárik 

Tvorcovia: h Jozef Kvočák, 

kv Margita Pietová, sn Ladislav 

Geró, sv Pavol Mária Gábor, 

u Janko Borodáč 


Upodozrievanie 

Premiéra: 26. 11. 1953 

Autor: Jerzy Lutowski 

Tvorcovia: kv, sv Ján Hanák, 

p Ján I. Straka 


Čaj u pána senátora 

Premiéra: 16. 1. 1954 

Autor: Ivan Stodola 


sv Ján Hanák 


Nehnevaj sa na zrkadlo 

Premiéra: 11. 2. 1954 

Autor: Václav Jelínek 

Tvorcovia: p Ľudovít Petrovský, 

p Vladimír Medvecký, ssp Ján 

Hanák, ssp Vojtech Truchlý, 

sv Karel Cmíral 


Panský dvor 

Premiéra: 24. 4. 1954 

Autor: Jozef Šiška 

Tvorcovia: sv Ján Hanák, sv Otto 

Šujan 


Má, čo hľadal 

Premiéra: 9. 9. 1954 


Tvorcovia: kv Karol L. Zachar, 

p Blahoslav Hečko, sv Ján Hanák 

Réžia: Pavol Haspra 

Inkognito 

Premiéra: 6. 11. 1954 


Tvorcovia: kv Karol L. Zachar, sn, 

tsp Elena Holéczyová, sv Martin 

Brezina, u Mikuláš Štefan Gojda 


INSCENÁCIE KRAJOVÉHO 

DIVADLA NITRA 

1955 — 1979 

1954/1955 

Kristína 

Premiéra: 15. 1. 1955 

Autor: Magda Matuštíková 

Tvorcovia: kr A. Bratová, kr Jozef 

Chovanec, sv Mikuláš Kravjanský 


Večer trojkráľový 

alebo Čo len chcete 

Premiéra: 10. 3. 1955 

Autor: William Shakespeare 

Tvorcovia: kv Josef Gabriel, 

p Ján Kováč, sh Milan Novák, 

sv Josef Gabriel 

Réžia: Otto Haas 

Pásmo slovenskej klasickej 

poézie 

Premiéra: 1. 5. 1955 

Autor: Andrej Nemčok, Pavol 

Haspra 

Panenské sľuby 

alebo Magnetizmus srdca 

Premiéra: 5. 5. 1955 

Autor: Aleksander Fredro 

Tvorcovia: hsp Vojtech Adamec, 

kv Pavol Gábor, p Juraj Pado, 

sv Pavol Gábor 


Pytači 

Premiéra: 19. 5. 1955 

Autor: Károly Kisfaludy 


p Ignác Šafár 

Réžia: Štefan Munk 

Chvost 

Premiéra: 2. 7. 1955 

Autor: Rudolf Kazík 

Tvorcovia: kr A. Bratová, kr Jozef 

Chovanec, sv Alojz Baránek 

Réžia: Otakar Krivánek 

1955/1956 

Platon Krečet 

Premiéra: 17. 9.1955 

Autor: Oleksandr Jevdokymovyč 

Kornijčuk 


p Viera Mikulášová 


Radúz a Mahuliena 

Premiéra: 10. 12. 1955 

Autor: Julius Zeyer 

Tvorcovia: d František Chládek, 

ch Eva Latkóczyová, kv, sv Pavol 

Gábor, p Ignác Šafár, sh Josef 

Suk 


Zaľúbenci 

Premiéra: 4. 2. 1956 


Tvorcovia: kv, sv Bořivoj Slavík, 

p Blahoslav Hečko 


Manželstvo 

Premiéra: 18. 2. 1956 

Autor: Viktor Egri 

Tvorcovia: kv, sv Alois Baránek, 

p Jozef Bobok 

Réžia: Ondrej Rajniak 

Drotár 

Premiéra: 3. 3. 1956 


Tvorcovia: kv, sv Mikuláš Kravjanský, 

u Anton Kret, u Igor 

Galanda, u Ladislav Čavojský, 

u Ľubomír Gálik, u Nataša Tanská 

Réžia: Oto Krivánek 

Morálka pani Dulskej 

Premiéra: 5. 5. 1956 

Autor: Gabriela Zapolska 


p Ján Wolmuth, p Peter Mianský 


Hernani 

Premiéra: 9. 6. 1956 

Autor: Victor Hugo 

Tvorcovia: p Mária Rázusová-Martáková, 

kv, sv Mikuláš 

Kravjanský 


1956/1957 

Svadobná cesta 

Premiéra: 20. 9. 1956 

Autor: Vladimír Abramovič 

Dychovičnyj 

Tvorcovia: d L. Korček, ch Rajmund 

Lukáči, k Gerta Ravingerová, 

sh Nikita Vladimírovič 

Bogoslovskij, sv Oto Krivánek, 

tp Oto Kaušitz, p, u Fero Novohradčan 

Réžia: František Rell 

Pozdná láska 

Premiéra: 29. 9. 1956 


Ostrovskij 

Tvorcovia: kv, sv Alois Baránek, 

p Anton Kret 


Sedliacka láska 

Premiéra: 6. 12. 1956 

Autor: Miloslav Stehlík 


p Martin Hollý 


Kriedový kruh 

Premiéra: 23. 2. 1957 

Inscenácie 1949 — 2019 



Autor: Klabund 

Tvorcovia: kv, sv Mikuláš Kravjanský, 

p Július Lenko, sh Ilja 

Zeljenka 


Magda Burčová 

Premiéra: 4. 5. 1957 

Autor: Ľubomír Smrčok 

Tvorcovia: kv, sv Otto Šujan 

Réžia: Jozef Palka 

Čokoládový hrdina 

Premiéra: 18. 5. 1957 

Autor: George Bernard Shaw 

Tvorcovia: p Eugen S. Rosian, 

sv, kv Bořivoj Slavík 


1957/1958 

Táňa 

Premiéra: 14. 9. 1957 

Autor: Alexej Nikolajevič Arbuzov 

Tvorcovia: kv Magda Radványiová, 

p Karol Podolinský, sv Mikuláš 

Kravjanský 


Princezná Púpavienka 

Premiéra: 6. 10. 1957 

Autor: Jaroslav Kvapil 


p Miro Procházka st. 


Strieborný mesiac 

Premiéra: 23. 11. 1957 

Autor: Halldór Laxness 

Tvorcovia: p Ladislav Obuch, 

sh Milan Novák, kv, sv Alojz 

Baránek 


Hriešna svätica 

Premiéra: 21. 12. 1957 

Autor: Vítězslav Nezval 

Tvorcovia: p Miro Procházka st., 

sh Jozef Rosinský, kv, sv Alojz 

Baránek 


Veselé panie z Windsoru 

Premiéra: 1. 3. 1958 


Tvorcovia: p Ján Boor, sv, kv Bořivoj 

Slavík, verše Ivan Teren 


Olympia 

Premiéra: 26. 4. 1958 

Autor: Ferenc Molnár 

Tvorcovia: kv, sv Alojz Baránek, 

p, u Ján Laca 


Taká láska 

Premiéra: 10. 5. 1958 

Autor: Pavel Kohout 


p, u Pavol Haspra 


Kubo 

Premiéra: 26. 6. 1958 

Autor: Jozef Hollý 

Tvorcovia: ch Eva Latkóczyová, 

kv, sv Alojz Baránek 


1958/1959 

Lampiónová slávnosť 

Premiéra: 6. 9. 1958 

Autor: Hans Pfeiffer 

Tvorcovia: p Pavol Haspra, 

p Š. Švec, sh Jozef Malovec, 



Tretie želanie 

Premiéra: 20. 9. 1958 

Autor: Vratislav Blažek 

Tvorcovia: p Margita Mayerová, 


Réžia: Jaroslav Dudek 

Virineja 

Premiéra: 10. 1. 1959 

Autor: Lidija Nikolajevna Sejfullinová, 

Valerian Pavlovič 

Pravduchin 


p Ondrej Marušiak 


Nie sme anjeli 

Premiéra: 14. 3. 1959 

Autor: Klára Fehér 


p M. Hornáková 

Réžia: Mátyás Giricz 

Demokrati 

Premiéra: 4. 4. 1959 

Autor: Janko Jesenský, Pavol 

Haspra 

Tvorcovia: kv, sv Alojz Baránek 


Polnočná omša 

Premiéra: 13. 6. 1959 

Autor: Peter Karvaš 

Tvorcovia: kv, sv Bořivoj Slavík 


Hviezda bez mena 

Premiéra: 27. 6. 1959 

Autor: Mihail Sebastian 

Tvorcovia: p Jindra Hušková, 

sv, kv Alojz Baránek 


1959/1960 

Angela 

Premiéra: 1. 10. 1959 

Autor: Georgos Sevastikoglu 

Tvorcovia: p Fero Novohradčan 

kv, sv Bořivoj Slavík 


Revízor 

Premiéra: 7. 11. 1959 

Autor: Nikolaj Vasilievič Gogoľ 

Tvorcovia: p Mikuláš Gacek, 



Kadiaľ vedie biela cesta 

Premiéra: 16. 1. 1960 

Autor: Magda Matuštíková 



Husári 

Premiéra: 28. 1. 1960 

Autor: Pierre-Aristide Bréal 

Tvorcovia: p Jozef Štefánik, 

sv, kv Alojz Baránek 


V tmavých horách 

pramene 

Premiéra: 2. 4. 1960 

Autor: Juraj Váh 

Tvorcovia: sh Jaroslav Meier, 


Réžia: Igor Ciel 

Tartuffe 

Premiéra: 9. 4. 1960 


Tvorcovia: p Ján Poničan, 

sv, kv J. F. Kristín 

Réžia: Jiří Nesvadba 

Víťazná myšlienka 

Premiéra: 22. 4. 1960 

pásmo poézie 

U nás taká obyčaj 

Premiéra: 11. 6. 1960 

Autor: Ján Solovič 



Obchodník s dažďom 

Premiéra: 25. 6. 1960 

Autor: Nathalien Richard Nash 

Tvorcovia: p Karol Dlouhý, 

sh Jaromír Dlouhý, kv, sv Bořivoj 

Slavík 


1960/1961 

Hodina šťastia 

Premiéra: 17. 9. 1960 

Autor: Izidor Vladimirovič Štok 

Tvorcovia: p Anton Kret, sh Jozef 

M. Soukup, kv, sv Milan Hložek 

Réžia: Pavel Rímsky

Tretia sestra 

Premiéra: 1. 10. 1960 

Autor: Pavel Kohout 

Tvorcovia: kv Olga Dimitrovová, 

p Ján Sedlák, sh Jan F. Fischer, 

sv Bořivoj Slavík 


Hľadanie v oblakoch 

Premiéra: 3. 12. 1960 

Autor: Ivan Bukovčan 



Z druhej strany pralesa 

Premiéra: 17. 12. 1960 

Autor: Lillian Hellmanová 

Tvorcovia: kv Ludmila Purkyňová, 

p Karol Dlouhý, sv Pavol 

Haspra 


Ako Janko Hraško prehnal 

leňochov 

Premiéra: 11. 2. 1961 

Autor: Antonín Klimeš 

Tvorcovia: kv Lýdia Benžová, 

p Peter Mianský, sv Bořivoj 

Slavík 


Nepriatelia 

Premiéra: 5. 3. 1961 


Tvorcovia: kv Jan Skalický, p Ján 

Ferenčík, sv Bořivoj Slavík 


Krvavá svadba 

Premiéra: 7. 5. 1961 

Autor: Federico García Lorca 

Tvorcovia: kv Ludmila Purkyňová, 

sv Pavol Haspra, p Vladimír 

Oleríny, sh Jaroslav Meier 


Hosť 

Premiéra: 27. 5. 1961 

Autor: Ludvík Aškenazy 

Tvorcovia: p Emília Nemsilová, 



Vojna v nebi 

Premiéra: 8. 7. 1961 

Autor: Margit Gáspárová 

Tvorcovia: kv Margit Kovács, 

p Ján Bálinth, sv István Csinády 

Réžia: Mátyás Giricz 

1961/1962 

Brazílska romanca 

Premiéra: 21. 9. 1961 

Autor: Pedro Bloch 

Tvorcovia: p Vladimír Oleríny, 

sh Ladislav Sládečka, kv, sv 


Réžia: Viktor Lukáč 

Ostrov Afrodity 

Premiéra: 7. 10. 1961 

Autor: Alexis Parnis 

Tvorcovia: kv Lýdia Benžová, 

p Ivan Izakovič, sh Ladislav 

Sládečka, sv Bořivoj Slavík 


Jarné prívaly 

Premiéra: 2. 12. 1961 

Autor: J. Dietl, M. Šolochov 

Tvorcovia: kv Bořivoj Slavík, 

p Ján Laca, sh Jaroslav Meier, 

sv František Perger 


Spievajúce Benátky 

Premiéra: 24. 2. 1962 

Autor: Adolf Hoffmeister, Carlo 

Goldoni 

Tvorcovia: hnšt Ladislav Sládečka, 

k Ladislav Sládečka, kv Jan 

Skalický, p Milan Rúfus, psp Ladislav 

Maťo, psp Valéria Maťová, 

sh Jaromír Dlouhý, sv František 

Perger, u Adolf Hoffmeister 


Antigona a tí druhí 

Premiéra: 3. 3. 1962 

Autor: Peter Karvaš 

Tvorcovia: sh Jaroslav Meier, 



Svadba sobášneho 

podvodníka 

Premiéra: 22. 4. 1962 

Autor: Oldřich Daněk 

Tvorcovia: kv Ján Vicel, p Gabriel 

Rapoš, sv Bořivoj Slavík 


Tanec nad plačom 

Premiéra: 7. 5. 1962 

Autor: Peter Zvon 

Tvorcovia: kv Lýdia Benžová, h 

Milan Novák, sv František Perger 


1962/1963 

Hamlet nemá pravdu 

Premiéra: 6. 10. 1962 

Autor: Margit Gáspárová 

Tvorcovia: kv, sv František Perger, 

p Ignác Šafár, h Jaromír Dlouhý 


Krečinskij sa žení 

Premiéra: 13. 10. 1962 

Autor: Alexander Vasilievič 

Suchovo-Kobylin 

Tvorcovia: p Mikuláš Gacek, kv, 


Réžia: Anton Ulický 

Výstrel nik nepočul 

Premiéra: 15. 12. 1962 

Autor: Juraj Váh 


sh Jaromír Dlouhý, 



Túžba sobotňajšieho 

večera 

Premiéra: 29. 12. 1962 

Autor: Luigi Candoni 

Tvorcovia: hsp Ladislav Sládečka, 

kv, sv František Perger, 

p Blahoslav Hečko 


Othello 

Premiéra: 2. 3. 1963 


Tvorcovia: js, p Ján Rozner, 

p Zora Jesenská, kv Jan Skalický, 

sv Bořivoj Slavík, sh Jozef 

Soukup 


Vec Makropulos 

Premiéra: 13. 4. 1963 

Autor: Karel Čapek 

Tvorcovia: p Gabriel Rapoš, 



Šibal Geľo 

Premiéra: 4. 5. 1963 



kv, sv František Perger 


Skúška ohňom 

Premiéra: 6. 7. 1963 

Autor: Arthur Miller 


Perger, p Miloš Ruppeldt st. 


1963/1964 

Biela zástava 

Premiéra: 12. 10. 1963 

Autor: Konstantin Ikramov, 

Vladimir Fedorovič Tendriakov 

Tvorcovia: p Ivan Izakovič, 



Drak je drak alebo Ako 

Žužličania k rozumu prišli 

Premiéra: 7. 11. 1963 

Autor: Miroslav Skála, Vladimír 

Fux, Vlastimil Pantůček 


psp Ladislav Maťo, psp Valéria 

Maťová, p Vít Ilek, sh Ladislav 

Štancl, kv, sv František Perger 


Na každej ceste križovatka 

Premiéra: 4. 1. 1964 




Autor: Ján Kákoš 

Tvorcovia: kv, sv Mikuláš Kravjanský 


Veľké ucho 

Premiéra: 11. 1. 1964 

Autor: Pierre-Aristide Bréal 

Tvorcovia: p Jozef Felix, 

sv, kv František Perger 


Strakonický gajdoš 

Premiéra: 7. 3. 1964 

Autor: Josef Kajetán Tyl 

Tvorcovia: ch Boris Slovák, 

p Milan Rúfus, sh Roman Skřepek, 



Idiotka 

Premiéra: 2. 5. 1964 

Autor: Marcel Achard 

Tvorcovia: p Blahoslav Hečko, 

kv, sv Bořivoj Slavík 


Líšky, dobrú noc! 

Premiéra: 23. 5. 1964 

Autor: Igor Rusnák 

Tvorcovia: kv, sv František Perger 


Nedobytné panny 

Premiéra: 13. 6. 1964 

Autor: Miklós Gyárfás 

Tvorcovia: p Ladislav Jánsky, 


Réžia: Albert Szilágyi 

1964/1965 

Kráčali v rokoch s rokmi 

dejiny 

Premiéra: 29. 8. 1964 

Autor: Alžbeta Cielová 

Tvorcovia: foto Štefan Jansčák, 

hsp Ladislav Sládečka, 



Periféria 

Premiéra: 29. 10. 1964 

Autor: František Langer 

Tvorcovia: kv Irena Schanerová, 

p Emília Nemsilová, sh Miroslav 

Brož, sv Otto Šujan 


Báječný ocko 

Premiéra: 14. 11. 1964 

Autor: David Turner 


Perger, p Karol Dlouhý 


Pohľad z mosta 

Premiéra: 14. 1. 1965 



p Miloš Ruppeldt st., sh Jaromír 

Dlouhý 


Škriepky v Chiozze 

Premiéra: 11. 2. 1965 



p Blahoslav Hečko, sh Ján 

Melkovič, tp Boris Droppa 

Réžia: Karol Spišák 

Majitelia kľúčov 

Premiéra: 15. 4. 1965 

Autor: Milan Kundera 


p Milan Rúfus, sh Jan Klusák 


Pygmalion 

Premiéra: 29. 4. 1965 


Tvorcovia: kv Vladimír Suchánek, 

p Eugen S. Rosian, 



1965/1966 

Líštičky 

Premiéra: 9. 10. 1965 

Autor: Lillian Hellmanová 

Tvorcovia: hsp Gerta Ravingerová, 

kv, sv Bořivoj Slavík, Ladislav 

Gerhardt, p Karol Dlouhý 


Večer príde vrah 

Premiéra: 27. 11. 1965 

Autor: Arthur Watkin, Ernest 

Dudley 

Tvorcovia: hsp Peter Smékal, 

kv, sv František Perger, p Eva 

Galandová 


Inkognito 

Premiéra: 18. 12. 1965 


Tvorcovia: sh Bartolomej Urbanec, 

ch Ján Guoth, kv, sv Emil 

Paulovič, u Karol L. Zachar 

Réžia: Zdeno Kraus 

Traja mušketieri 

Premiéra: 22. 1. 1966 

Autor: Alexandre Dumas st., 

Claude Lochy, Roger Planchon 


p Jozef Mrázik, sh Milan 

Dubovský 


Vyrozumenie 

Premiéra: 24. 3. 1966 

Autor: Václav Havel 


p Milan Lasica 


Leto a dym 

Premiéra: 2. 4. 1966 

Autor: Tennessee Williams 

Tvorcovia: hsp Ervín Eisler, 

kv, sv František Perger, p Viera 

Marušiaková 


Nebo na zemi 

Premiéra: 28. 5. 1966 

Autor: Jan Werich, Jiří Voskovec 


ch O. Csákayová, sh Jaroslav 

Ježek, kv, sv Bořivoj Slavík, p 

Miro Procházka st., psp Boris 

Slovák, u František Rachlík, 

u Jan Werich, Václav Trojan 


Kto zachráni Cowboya? 

Premiéra: 25. 6. 1966 

Autor: Frank D. Gilroy 

Tvorcovia: hsp Peter Smékal, 

kv, sv František Perger, p Eva 

Galandová 


1966/1967 

Pani Bovaryová 

Premiéra: 24. 9. 1966 

Autor: Gustave Flaubert, Miloslav 

Stehlík 

Tvorcovia: drm Miloslav Stehlík, 

hsp Ervín Eisler, kv, sv Bořivoj 

Slavík, p Jozef Palka 


Bál zlodejov 

Premiéra: 15. 10. 1966 

Autor: Jean Anouilh 

Tvorcovia: hsp Ján Melkovič, 

kv, sv František Perger, p Jozef 

Felix, psp Miroslav Štauder 


Túžba pod brestami 

Premiéra: 26. 11. 1966 

Autor: Eugene O’Neill 


kv, sv Bořivoj Slavík, p Karol 

Dlouhý, sh Ján Melkovič 


104 strán o láske 

Premiéra: 17. 12. 1966 


p Emília Štercová 


Štyridsať omylov 

Herodesových 

Premiéra: 18. 2. 1967 

Autor: Oldřich Daněk 

Tvorcovia: hsp Ervín Eisler,

kv, sv Bořivoj Slavík, p Gabriel 

Rapoš 


Statky–zmätky 

Premiéra: 8. 4. 1967 



Perger, sh Bartolomej Urbanec 


Mohérový pléd 

Premiéra: 3. 6. 1967 



sh Ján Melkovič 


1967/1968 

Nemý rytier 

Premiéra: 2. 9. 1967 

Autor: Jenő Heltai 


kv, sv František Perger, p Emil 

Boleslav Lukáč 


Vpád 

Premiéra: 28. 10. 1967 

Autor: Leonid Leonov 


p Ivan Izakovič, sh Milan Dubovský 


Tri letušky v Paríži 

Premiéra: 2. 12. 1967 

Autor: Marc Camoletti 


kv, sv František Perger, p Katarína 

Štefanová 


Pani úsvitu 

Premiéra: 13. 1. 1968 

Autor: Alejandro Casona 


kv Helena Bezáková, p Vladimír 

Oleríny, sv František Perger 


Kat a blázon 

Premiéra: 17. 2. 1968 

Autor: Jan Werich, Jiří Voskovec 

Tvorcovia: hsp Juraj Berczeler, 

hsp Peter Harťanský, ch Karel 

Martínek, kv, sv Bořivoj Slavík, 

sh Jaroslav Ježek, u, p Peter 

Petiška 


Signál k vražde 

Premiéra: 27. 4. 1968 

Autor: Monte Doyle 


p Igor Lisý 


Golemanov 

Premiéra: 15. 6. 1968 

Autor: Stefan Lazarov Kostov 

Tvorcovia: kv Lýdia Bacinová, 

p Dana Topoľská, sh Igor Bázlik, 

sv Lýdia Bacinová, u Stefan 

Nedelčev Canev 

Réžia: Rumen Surdžijski 

1968/1969 

Matka 

Premiéra: 26. 10. 1968 



p Milo Urban 


Tridsať sekúnd lásky 

Premiéra: 2. 11. 1968 

Autor: Aldo de Benedetti 

Tvorcovia: kv Eszter Nagyová, 

p Blahoslav Hečko, sv Tibor 

Platzner 

Réžia: Sándor Béke 

Škvrny na slnku 

Premiéra: 30. 11. 1968 

Autor: Leopold Lahola 



Čudný pár 

Premiéra: 21. 12. 1968 

Autor: Neil Simon 


Perger, p Igor Lisý 


Snehová kráľovná 

Premiéra: 24. 1. 1969 

Autor: Hans Christian Andersen, 

Jevgenij Ľvovič Švarc 


p Ľubomír Smrčok 


Smrť Ďurka Langsfelda 

Premiéra: 15. 3. 1969 



kv Jana Krivošová, sv Bořivoj 

Slavík, u Ján Laca 


Luhárka 

Premiéra: 17. 5. 1969 

Autor: Maurice Hennequin 


Perger, p Blahoslav Hečko 


Piknik 

Premiéra: 21. 6. 1969 

Autor: William Inge 


p Dušan Slobodník 


1969/1970 

Neznámy 

Premiéra: 11. 10. 1969 

Autor: Július Barč-Ivan 

Tvorcovia: kv Judita Kováčová, 



Harvey 

Premiéra: 8. 11. 1969 

Autor: Mary Coyle Chase 


p Eduard Castiglione 

Réžia: Gejza Ďurjak 

Malé námestie 

Premiéra: 17. 1. 1970 

Autor: Milan Grgić 

Tvorcovia: kv, sv Bořivoj Slavík, p 

Ján Jankovič, sh Milan Dubovský 


„... a teraz ste ho zabili vy!“ 


Autor: Robert Thomas 


kv, sv František Perger, p Jozef 

Mrázik 


Búrka 



Ostrovskij 

Tvorcovia: kv Helena Bezáková, 

p Fedor Jesenský ml., sh Milan 

Dubovský, sv František Perger 


Človek, ktorý videl smrť 


Autor: Victor Eftimiu 

Tvorcovia: kv Marta Roszkopfová, 

p Milota Bagoňová, 

sv Zdeněk Šánský 


1970/1971 

Kráľovstvo na zemi 




p Eduard Castiglione, sv Anton 

Krajčovič 

Réžia: Eduard Grečner 

Dom so siedmimi 

balkónmi 


Autor: Alejandro Casona 


kv, sv František Perger, p Emília 

Adamíková 





Zažeň vlka 





Chvastúň 

Premiéra: 16. 1. 1971 

Autor: Titus Maccius Plautus 


Perger, p Ignác Šafár 


Optimistická tragédia 

Premiéra: 13. 3. 1971 

Autor: Vsevolod Vitaljevič Višňovskij 

Tvorcovia: ch Felix Dömény, Jaromír 

Podešva, kv Alois Vobejda, 

p Anton Kret, sv Vojtěch Štolfa 

Réžia: Miloš Hynšt 

Veno pre Lauru 

Premiéra: 6. 5. 1971 

Autor: Claude Magnier 

Tvorcovia: kv Oldřich Réda, 

p Blahoslav Hečko, sv Miloš 

Souček 


Milionár 

Premiéra: 26. 6. 1971 

Autor: Jordan Jovkov 


p Emil Kudlička 

Réžia: Margarita Tichinova 

1971/1972 

Les 

Premiéra: 23. 10. 1971 


Ostrovskij 

Tvorcovia: kv Alois Vobejda, 

p Ján Laca, sv Vojtěch Štolfa 

Úprava, réžia: Miloš Hynšt 

Porucha vo vysielaní 

Premiéra: 13. 11. 1971 

Autor: Károly Szakonyi 

Tvorcovia: p Juraj Horňanský, 



Svokrovia 

Premiéra: 18. 12. 1971 

Autor: Carlo Goldoni, Wolfgang 

Hildesheimer 


kv Ľubica Obuchová, p Ján 

Boor, sv Ladislav Hupka 

Réžia: V. Spilka 

Žobrácke dobrodružstvo 

Premiéra: 29. 1. 1972 


Tvorcovia: sh Ervín Eisler, 



Deti slnka 

Premiéra: 11. 3. 1972 



p Ján Ferenčík, sh Bartolomej 

Urbanec, sv František Perger 


Prvý deň karnevalu 

Premiéra: 6. 5. 1972 


Tvorcovia: kv Ľubica Obuchová, 

sh Bartolomej Urbanec, sv Jozef 

Ciller 


Praha ostane moja 

Premiéra: 17. 6. 1972 

Autor: Jurij Alexandrovič Burjakovskij 

Tvorcovia: kv Marta Rozkopfová, 

p Jarmila Šokinová, sh Bartolomej 

Urbanec, sv František 

Perger 

Úprava, réžia: Ondrej Rajniak 

1972/1973 

Aristokrati 

Premiéra: 21. 10. 1972 

Autor: Nikolaj Fiodorovič 

Pogodin 


kv Ľubica Obuchová, 

p Viera Mikulášová-Škridlová, 

sv František Perger, u Ján Laca 


Košieľka 

Premiéra: 25. 11. 1972 

Autor: Otto Zelenka 


kv Ľubica Obuchová, p Ladislav 

Jánsky, sv František Perger 


Anna Christie 

Premiéra: 16. 12. 1972 

Autor: Eugene Gladstone 

O’Neill 


p Karol Dlouhý, sh Bartolomej 

Urbanec, sv Ján Zavarský 


Sova 

Premiéra: 24. 2. 1973 

Autor: Eľdar Rjazanov, Emil 

Venjaminovič Braginskij 


p Anton Kret, sv Ján Zavarský 

Scénická hudba, réžia: Juraj 

Bindzár 

Luigiho srdce 

alebo Poprava tupým 

mečom 

Premiéra: 24. 3. 1973 



kv Ľubica Obuchová, sv František 

Perger 


Lumpacivagabundus alebo 

Vandrácky trojlístok 

Premiéra: 28. 4. 1973 

Autor: Johann Nepomuk 

Nestroy 

Tvorcovia: kv Oldřich Réda, 

p Ján Laca, sh Zdeněk Pololánik, 

sp/sc Vojtech Vacke, sv Miloš 

Souček 


Zurabája alebo Epitaf 

pre živého 

Premiéra: 19. 5. 1973 

Autor: Osvald Zahradník 

Tvorcovia: sv Ján Zavarský, 

vh Ervín Eisler 


V húštine 

Premiéra: 22. 5. 1973 

Autor: Rjúnosuke Akutagawa 

Súbor: Poddivadlo 

Réžia: kolektív 

1973/1974 

Jánošík abo Na skle 

maľované 

Premiéra: 27. 10. 1973 

Autor: Ernest Bryll, Katarzyna 

Gärtnerová 

Tvorcovia: hnšt Milan Dubovský, 

ch Pavel Šmok, kv Ľubica 

Obuchová, p Emília Štercová, 

sh Katarzyna Gärtnerová, 



Načasované šťastie 

Premiéra: 10. 11. 1973 

Autor: Terézia Dávidová 

Tvorcovia: p Ladislav Obuch, 

sh Ervín Eisler, kv Ľubica 

Obuchová, sv Tibor Lužinský 


Prefíkaná vdova 

Premiéra: 8. 12. 1973 



kv Ľubica Obuchová, p Blahoslav 

Hečko, sh Svetozár Štúr, 

sv Ján Zavarský, u Peter Duhan, 

vh Ervín Eisler 

Réžia: Katarína Schmidová 

Starší syn 

Premiéra: 22. 12. 1973 

Autor: Alexander Valentinovič 

Vampilov 

Tvorcovia: sh Ervín Eisler,

kv Ľubica Obuchová, p Vladimír 

Strnisko, sv František Perger 

Réžia: H. Domes 

Návšteva starej dámy 

Premiéra: 2. 3. 1974 

Autor: Friedrich Dürrenmatt 

Tvorcovia: kv Alois Vobejda, 

p Miro Procházka, sv Pavol Mária 

Gábor, sh Zdeněk Pololánik 


Dom pre najmladšieho 

syna 

Premiéra: 20. 4. 1974 



sh Luboš Fišer, sv František 

Perger 


Margaret zo zámku 

Premiéra: 11. 5. 1974 

Autor: Štefan Králik 

Tvorcovia: sh Ervín Eisler, kv Ľubica 

Obuchová, sv Ján Zavarský 


Sir Halewyn 

Autor: Michel de Ghelderode 

Premiéra: 13. 5. 1974 

Súbor: Poddivadlo 


1974/1975 

Deň oddychu 

Premiéra: 21. 9. 1974 

Autor: Valentin Petrovič Katajev 

Tvorcovia: k Milan Dubovský, 

kv Ľubica Obuchová, p Viera 

Mikulášová-Škridlová, sh Milan 

Dubovský, sv František Perger, 

tp Ondrej Rajniak 


Muž ako muž 

Premiéra: 12. 10. 1974 

Autor: Bertolt Brecht 

Tvorcovia: k Milan Dubovský, 

kv Pavel Diviš, m Pavel Diviš, 

p Móric Mittelmann-Dedinský, 

sh Paul Dessau, sv Ladislav 

Vychodil, tp Ján Laca 


Starý Nový rok 

Premiéra: 23. 11. 1974 

Autor: Michail Roščin 


p Emília Štercová, sv František 

Perger, vh Ervín Eisler 


Pred brieždením 

Premiéra: 25. 1. 1975 




Perger 


Strieborný jaguár 

Premiéra: 15. 3. 1975 



sh Jiří Bárta, sv Ladislav Hupka 


Klamár 

Premiéra: 26. 4. 1975 



kv Ľubica Obuchová, p Blahoslav 

Hečko, sv František Perger 


Olesia, Mária, Katarína 

Premiéra: 24. 5. 1976 

Autor: Alexandr Dovženko 

Súbor: Divadlo pod hradom 


Rozprávka o baraniciach 

Premiéra: 30. 5. 1975 

Autor: Pančo Pančev 


p Emil Kudlička, sh Jiří Bárta, 

sv Gabriel Erdélyi 

Réžia: Martin Peterich 

Zabudnúť na Herostrata! 

Premiéra: 21. 6. 1975 

Autor: Grigorij Gorin 


p Emília Štercová, psp Elena Lindtnerová-Krošláková, 

sv Vladimír 

Suchánek, vh Ada Rehorová 

Réžia: Juraj Svoboda 

1975/1976 

Prísni milenci 

Premiéra: 8. 11. 1975 

Autor: Boris Palotaiová 

Tvorcovia: sh Jiří Bárta, kv Ľubica 

Obuchová, p Ladislav Obuch, 

sv Ladislav Hupka 


Veštec 

Premiéra: 29. 11. 1975 

Autor: Stefan Lazarov Kostov 

Tvorcovia: dr Darina Kárová, kv, 

sv Svetla Nedelčeva, p Mária Topoľská, 

sh Bartolomej Urbanec 

Réžia: Jozef Bednárik 

Faidra 

Premiéra: 28. 2. 1976 

Autor: Jean Racine 

Tvorcovia: dr Darina Kárová, 

ch Elena Lindtnerová-Krošláková, 

sh Ilja Zeljenka, kv Ľubica 

Obuchová, p Ján Boor, sv 

Ladislav Vychodil, verše Lýdia 

Vadkerti-Gavorníková 

Réžia: Tibor Rakovský 

Sonatína pre páva 

Premiéra: 13. 3. 1976 



sh Eva Golovková, sv František 

Perger 


Kým kohút nezaspieva 

Premiéra: 15. 5. 1976 






Kto ukradne nohu, bude 

mať šťastie v láske 

Premiéra: 12. 6. 1976 

Autor: Dario Fo 


p Eduard Castiglione, sv František 

Perger, vh Ada Rehorová 


1976/1977 

Pohľadnica z Benátok 

Premiéra: 2. 10. 1976 

Autor: Peter Kováčik 


sv Vladimír Suchánek 


Muž a žena 

Premiéra: 23. 10. 1976 

Autor: Michail Roščin 


kv Ľubica Obuchová, p Ružena 

Dúbravová, sv František Perger 


Zlatý dážď 

Premiéra: 11. 12. 1976 





Táto malá zem 

Premiéra: 18. 12. 1976 

Autor: Georgi Džagarov 

Tvorcovia: p Emil Kudlička, 

u Ján Laca, sh Veselin Stojanov 

Oko za oko 

Premiéra: 12. 3. 1977 



sh Juraj Beneš, kv Ľubica 

Obuchová, p Stanislav Blaho, 

sv Mária Zubajová, u Stanislav 

Párnický, Štefan Havlík 

Réžia: Stanislav Párnický 

Tanec myší 

Premiéra: 5. 5. 1977 




Autor: John Patrick 


kv Helena Bezáková, p Karol 

Dlouhý, psp Elena Lindtnerová-Krošláková, 

sv Vladimír Suchánek, 

vh Ada Rehorová 

Réžia: Juraj Svoboda 

Na každej koľaji nádej 

Premiéra: 12. 5. 1977 



sh Milan Dubovský, sv František 

Perger 


1977/1978 

Očakávanie 

Premiéra: 15. 10. 1977 

Autor: Alexej Nikolajevič 

Arbuzov 

Tvorcovia: film Dodo Šimončič, 

kv Zdeněk Šánský, p Matej 

Andráš, sv František Perger 


Súkromná vec 

Premiéra: 5. 11. 1977 

Autor: Mirko Stieber 

Tvorcovia: kv Zuzana Bočeková, 

p Ján Laca, sv Vladimír Suchánek 


Surovô drevo 

Premiéra: 17. 12. 1977 


Tvorcovia: hsp Stanislav Ďuriš, 

kv Ľubica Juríková, psp Jaroslav 

Ševčík, sv Milan Ferenčík 


Malomeštiakova svadba 

Premiéra: 28. 1. 1978 


Tvorcovia: dr Darina Kárová, kv 

Naďa Šimunová, sh Pavol Hammel, 

p Móric Mittelmann-Dedinský, 

sv Tomáš Berka, tp Ján 

Štrasser 

Réžia: Ivan Krajíček 

Mária Stuartová 

Premiéra: 18. 3. 1978 

Autor: Friedrich Schiller 


kv Ľubica Obuchová, p Ignác 

Šafár, sh Milan Dubovský, 



Hra lásky a náhody 

Premiéra: 5. 5. 1978 

Autor: Pierre de Marivaux 

Tvorcovia: ch Alena Ambrová, 

kv Ľubica Obuchová, sh Miloš 

Štědroň, p Vladimír Reisel, sv Jozef 

Ciller, dr Darina Kárová 

Réžia: Peter Scherhaufer 

3 × Bunin 

Premiéra: 20. 5. 1978 

Autor: Ivan Alexejevič Bunin – 

Jozef Bednárik – Darina Kárová 



Zostupujúci Orfeus 

Premiéra: 9. 6. 1978 



kv Ľubica Obuchová, p Miro Procházka, 


Réžia: Martin Kákoš 

1978/1979 

Pozor na anjelov 

Premiéra: 20. 10. 1978 



sv Vladimír Suchánek 


Uhol pohľadu 

Premiéra: 10. 11. 1978 

Autor: Vasilij Makarovič Šukšin 

Tvorcovia: drm, dr, p Darina 

Kárová, kv Ľubica Obuchová, 



Popoluška 

Premiéra: 15. 12. 1978 

Autor: Magda Lokvencová, Oľga 

Lichardová 


sv Milan Ferenčík 


Volpone 

Premiéra: 19. 1. 1979 

Autor: Ben Jonson, Stefan Zweig 

Tvorcovia: sh Jozef Revallo, 

kv Ľubica Obuchová, p Ladislav 

Obuch, psp Marie Mrázková, 

sv František Perger, u Stefan 

Zweig, dr Darina Kárová 


Romeo a Júlia 

Premiéra: 16. 3. 1979 



p Jozef Kot, psp Elena Lindtnerová, 

sv František Perger, šerm 

Peter Koza, Zdeněk Pololánik 


INSCENÁCIE 

DIVADLA ANDREJA 

BAGARA V NITRE 

1979 — 1992 

Dom Bernardy Alby 

Premiéra: 12. 5. 1979 



ch Elena Lindtnerová, kv Gita 

Polónyová, p Vladimír Oleríny, 

sh Jaroslav Filip, sv František 

Perger 


Pomocník 

Premiéra: 15. 6. 1979 

Autori: Ladislav Ballek, Ondrej 

Šulaj 



Perger 


Vďaka vám...! 

Premiéra: 22. 6. 1979 

Autor: Ondrej Rajniak 


1979/1980 

Faraóni 

Premiéra: 19. 10. 1979 

Autor: Oleksij Fedorovyč 

Kolomijec 




Tri v tom 

Premiéra: 9. 11. 1979 

Autor: Jiří Menzel 


kv Ľubica Obuchová, p Mikuláš 

Fehér, sv František Perger 


Čajka 

Premiéra: 26. 1. 1980 

Autor: Anton Pavlovič Čechov 

Tvorcovia: dr Darina Kárová, kv 

Ľubica Obuchová, p Vladimír 

Strnisko, sh Otto Bartoň, sv 


Réžia: Juraj Bindzár 

Sneh nad limbou 

Premiéra: 16. 2. 1980 





Šialené lásky 

Premiéra: 23. 3. 1980 

Autor: Guy de Maupassant – Jozef 

Bednárik – Darina Kárová 



Tristan 

Premiéra: 17. 5. 1980 

Autor: Thomas Mann 


Tvorcovia: D. Kárová, M. Oravco-

vá, V. Čerňanská, A. Gáborová, 

Z. Jezerská, V. Bartoň, A. Živčic, 

E. Žilineková, F. Nozdrovický 


Jej pastorkyňa 

Premiéra: 14. 6. 1980 

Autori: Gabriela Preissová, 

Zdeněk Kaloč 

Tvorcovia: ch Elena Lindtnerová, 

p, dr Darina Kárová, sh Zdeněk 

Pololánik, kv, sv Albert Pražák 

Réžia: Zdeněk Kaloč 

1980/1981 

Aj múdry schybí 

Premiéra: 25. 10. 1980 


Ostrovskij 


sv Milan Ferenčík, p Ján Ferenčík 

Úprava, réžia: Martin Kákoš 

Pokrytci 

Premiéra: 15. 11. 1980 

Autor: Eľdar Rjazanov, Emil 

Venjaminovič Braginskij 


sh Jaroslav Filip, sv František 

Perger 

Preklad, réžia: Karol Spišák 

Drotár 

Premiéra: 12. 12. 1980 


Tvorcovia: kv Ľubica Jarjabková, 

sv Milan Ferenčík, u, dr Darina 

Kárová 


Aj my môžeme byť šťastné 

Premiéra: 30. 1. 1981 

Autor: Michail Veličkov 


p Emil Kudlička, sv Milan 

Ferenčík 

Réžia: Oto Katuša 

Koza 

Premiéra: 7. 2. 1981 

Autor: Vlado Bednár 

Tvorcovia: adap Darina Kárová, 

Jozef Bednárik, dr Darina 

Kárová, kv Ľubica Obuchová, 

psp Elena Lindtnerová, sv Milan 

Ferenčík, vh Ada Rehorová, Jiří 

Bárta, Jozef Bednárik 


Belasé kone 

na červenej tráve 

Premiéra: 21. 3. 1981 

Autor: Michail Filipovič Šatrov 


kv Ludmila Purkyňová, p Matej 

Andráš, sh Jaroslav Filip, 



Dve duše 

Premiéra: 22. 5. 1981 



Tvorcovia: D. Kárová, M. Oravcová, 

A. Gáborová, J. Greššo, 

N. Kuželová, E. Matejková, 

E. Pavlíková, A. Živčic, 

F. Nozdrovický 


Titus Andronicus 

Premiéra: 13. 6. 1981 


Tvorcovia: u Darina Kárová, 

Jozef Bednárik, dr Darina 

Kárová, kv Jozef Bednárik, 

p Jozef Kot, psp Elena Lindtnerová-Krošláková, 

sv František 

Perger, vh Jiří Bárta, Jozef 

Bednárik 


1981/1982 

Čarodejník z krajiny OZ 

Premiéra: 16. 10. 1981 

Autor: Frank Lyman Baum – Darina 

Kárová 

Tvorcovia: dr Ján Laca, kv Ľubica 

Obuchová, sv Milan Ferenčík, 

psp Elena Lindtnerová-Krošláková, 

sh Jozef Revallo 


Fantázia 

Premiéra: 14. 11. 1981 

Autor: Kozma Prutkov 

Tvorcovia: dr Darina Kárová, hsp 

Jozef Revallo, kv Ľubica Obuchová, 

p Ján Ferenčík, psp Elena 

Lindtnerová-Krošláková, súboje 

Peter Koza, sv Milan Ferenčík 

Úprava, réžia: Jozef Bednárik 

Takmer božský omyl 

Premiéra: 19. 12. 1981 





Don Juan sa vracia z vojny 

Premiéra: 23. 1. 1982 

Autor: Ödön von Horváth 


hsp Jozef Revallo, kv Naďa 

Šimunová, Milan Ferenčík, 

p Dalibor Heger, psp Elena 

Lindtnerová-Krošláková 


Omyl chirurga Moresiniho 

Premiéra: 20. 3. 1982 



sh Ján Vladimír Michalko, 



Šikuliáda 

Premiéra: 7. 5. 1982 

Autor: Vincent Šikula 


drm Darina Kárová, Jozef Bednárik, 

hsp Jozef Revallo, kv Gita 

Polónyová, psp Elena Lindtnerová-Krošláková, 

sv František 

Perger 


Klenotnica kvetov 

Premiéra: 18. 6. 1982 

Autor: Šúdraka 

Tvorcovia: dr Ján Laca, 

kv Ľubica Obuchová, sv Milan 

Ferenčík, p Dušan Zbavitel, 

p Ivan Štrpka, psp Elena Lindtnerová-Krošláková, 

sh Dezider 

Ursíny 


1982/1983 

Dovolenka po zranení 

Premiéra: 22. 10. 1982 

Autor: Viačeslav Kondratiev 


p Viera Mikulášová-Škridlová, 



Dobrô družstvo 

na dožinkoch (v Nitre) 

Premiéra: 20. 11. 1982 

Autor: Benjamín Škreko 

Tvorcovia: ch Ján Blaho, 


sh M. Járek, sv Milan Ferenčík 


Trójanky 

Premiéra: 15. 1. 1983 

Autor: Eurípidés 


ch Elena Lindtnerová, sh Jozef 

Revallo, kv Ľubica Obuchová, 

p Miloslav Okál, sv František 

Perger, tp Peter Štilicha, u Darina 

Kárová, Jozef Bednárik 


Impresário zo Smyrny 

Premiéra: 5. 2. 1983 



sh Jozef Revallo, kv Ľubica 

Obuchová, p Blahoslav Hečko, 



Biela nemoc 

Premiéra: 26. 3. 1983 


Tvorcovia: hdr Ada Rehorová, 




kv Ľubica Obuchová, p Gabriel 

Rapoš, sv Milan Ferenčík, 

sv Tibor Bártfay 


Herodes a Herodias 

Premiéra: 19. 5. 1983 

Autor: Pavol Országh Hviezdoslav 


kv Ľubica Obuchová, odsp Stanislav 

Šmatlák, sv Milan Ferenčík 


Jarné prebudenie 

Premiéra: 23. 6. 1983 

Autor: Frank Wedekind 


ch Elena Lindtnerová, sh Jozef 

Bednárik, kv Peter Čanecký, 

p Július Lenko, psp Mária 

Kožuchová, sv Milan Ferenčík, 

u Darina Kárová, Jozef Bednárik 


1983/1984 

Heš, zubatá, heš! 

Premiéra: 22. 10. 1983 

Autor: Saulius Šaltenis 

Tvorcovia: hsp Jiří Bárta, 

hsp Martin Kákoš, kv Ľubica 

Obuchová, p Ján Štrasser, sv Milan 

Ferenčík 


O cárovi Saltánovi 

Premiéra: 15. 12. 1983 

Dátum obn. premiéry: 30. 10. 

1990 

Autor: A. S. Puškin, Jozef Mokoš, 

Katarína Revallová 


sh Jozef Revallo, kv Ľubica 

Obuchová, psp Elena Lindtnerová, 



Dvaja muži v šachu 

Premiéra: 18. 2. 1984 

Autor: Miroslav Horníček 

Tvorcovia: sh Jaroslav Filip, 

kv, sv František Perger, p Ján 

Laca, tp Milan Lasica 


Perikles, kráľ tyrský 

Premiéra: 10. 3. 1984 



hsp Jozef Revallo, ch Elena Lindtnerová-Krošláková, 

kv Ľubica 

Obuchová, p Jozef Kot, sv Milan 

Ferenčík, u Darina Kárová, Jozef 

Bednárik, vh Ada Rehorová, Jiří 

Bárta, Jozef Bednárik 


Básnik Slobody 

Premiéra: 2. 5. 1984 

Autor: Darina Kárová 




Cenciovci 

Premiéra: 12. 5. 1984 

Autor: Percy Bysshe Shelley 

Tvorcovia: hsp Jiří Bárta, hsp 

Martin Kákoš, ch Elena Lindtnerová-Krošláková, 

kv Naďa 

Šimunová, p Stanislav Blaho, 



Libero 

Premiéra: 16. 6. 1984 

Autor: Vladimír Bednár 

Tvorcovia: adap Darina Kárová, 

Jozef Bednárik, dr Darina Kárová, 

hsp Ada Rehorová, Jiří Bárta, 

Jozef Bednárik, ch Elena Lindtnerová-Krošláková, 

kv Ľubica 

Obuchová, sv Milan Ferenčík 


1984/1985 

Meridián 

Premiéra: 30. 8. 1984 





Hľadači kľúčov 

Premiéra: 3. 11. 1984 

Autor: István Örkény 


p Mária-Marta Lesná, sv Milan 

Ferenčík 


Zojkin byt 

Premiéra: 24. 11. 1984 

Autor: Michail A. Bulgakov 


hsp Jiří Bárta, Jozef Bednárik, 


kv Peter Čanecký, p Vladimír 

Čerevka, sv František Perger 


Knieža 

Premiéra: 26. 1. 1985 

Autor: Ivan Hudec, Peter Valo 


sh Marián Varga, sv František 

Perger, tp Tomáš Janovic 


Domov bezmenných 

Premiéra: 23. 2. 1985 

Autor: Jana Kákošová 




Foxtrot 

Premiéra: 8. 5. 1985 

Autor: Karel Steigerwald 

Tvorcovia: ch Elena Lindtnerová-Krošláková, 

kv Ľubica 

Obuchová, p, dr Darina Kárová, 



Katarína 

Premiéra: 17. 5. 1985 

Autor: Dobroslav Chrobák 



Strašidlá 

Premiéra: 8. 6. 1985 

Autor: Henrik Ibsen 


sh Franz Liszt, Richard Strauss, 



p Ladislav Obuch, sv Milan 

Ferenčík, u Darina Kárová, Jozef 

Bednárik 


1985/1986 

Nahý kráľ 

Premiéra: 11. 10. 1985 

Autor: Jevgenij Ľvovič Švarc 

Tvorcovia: ch Elena Lindtnerová-Krošláková, 

kv Ľudmila 

Várossová, sh Ľudovít Beladič, 

p Magda Takáčová, sv Milan 

Ferenčík, tp Ján Štrasser 


Mesiac pre smoliarov 

Premiéra: 26. 10. 1985 


O’Neill 

Tvorcovia: sh J. Zobač, kv Ľubica 

Obuchová, p Eduard 

Castiglione, sv František Perger, 

vokál E. Vrbová 


Ja, stará mama, 

Iliko a lllarion 

Premiéra: 7. 12. 1985 

Autor: Grigorij Lortkipanidze, 

Nodar Dumbadze 


hsp, sc G. G. Kavtaradze, 

kv Ľ. Obuchová, 

p M. Weissová, sv M. Ferenčík 

Réžia: Georgij Georgijevič 

Kavtaradze 

Proso 

Premiéra: 8. 2. 1986 

Autor: Andrej Ferko – Jozef 

Bednárik – Darina Kárová 

Tvorcovia: dr Darina Kárová, hsp

Jozef Bednárik, ch Elena Lindtnerová, 

rec Ivan Mizera, 

kv Ľudmila Várossová, sv František 

Perger 


Utekajte, 

slečna Nituš! 

Premiéra: 15. 3. 1986 

Autori: Florimond Hervé, Ľubomír 

Feldek 

Tvorcovia: hsp, huar Zdeněk 

John, ch Boris Slovák, kv Ľubica 



Rodokmeň 

Premiéra: 18. 4. 1986 

Autor: Ivan Vojtek st. 

Tvorcovia: kv, sv Dušan Krnáč 

Súbor: Poetické štúdio SZM 

Réžia: Ivan Vojtek st. 

Dievča bez vena 

Premiéra: 26. 4. 1986 


Ostrovskij 

Tvorcovia: hsp Jiří Bárta, Martin 

Kákoš, kv Ľubica Obuchová, 

p Ján Ferenčík, sv František 

Perger 


Meštiak šľachticom 

Premiéra: 7. 6. 1986 




kv Peter Čanecký, p Blahoslav 

Hečko, sv Milan Ferenčík, 



1986/1987 

Hviezdy nad hlavou, 

v očiach slzy 

Premiéra: 25. 10. 1986 

Autor: A. Wagenstein 

Tvorcovia: adap Ján Laca, Martin 

Kákoš, kv Ľubica Obuchová, 

sv Milan Ferenčík, p Emil Kudlička, 

vh Miroslav Nemec 


Vidiecka lady 

Macbeth 

Premiéra: 15. 11. 1986 

Autor: Nikolaj Semionovič Leskov 


drm Alexej Gončarov, hsp Jozef 

Revallo, hsp Juraj Ulický, ch 

Elena Lindtnerová-Krošláková, 

kv Ľubica Obuchová, p Viera 

Mikulášová-Škridlová, sv František 

Perger, u Darina Kárová, 


Výber hudby, réžia: Jozef Bednárik 

Byt 

Premiéra: 28. 2. 1987 

Autor: Burt Bacharach, Neil 

Simon 

Tvorcovia: hsp Zdeněk John, 

ch Jozef Sabovčík, k Egon 

Gnoth, p Karol Dlouhý, Tomáš 

Janovic, tp Hal David 


V mene zeme a slnka 

Premiéra: 19. 3. 1987 

Autor: Ion Druce 


sv František Perger, hsp Eugen 

Gnoth, kv Ľubica Obuchová, 

p Anton Kret, u Darina Kárová, 

u Martin Kákoš, vh Jiří Bárta 


Bratia 

Premiéra: 16. 5. 1987 

Autor: Ivan Hudec, Peter Valo 

Tvorcovia: dr Ján Laca, kv Helena 

Bezáková, sh Marián Varga, 



Eunuch 

Premiéra: 13. 6. 1987 

Autor: Terentius 

Tvorcovia: dr Darina Kárová, ch 

Libor Vaculík, kv Ľubica Obuchová, 

p Štefan Moravčík, p Tomáš 

Oravec, sh Robo Grigorov, sv Milan 

Ferenčík, tp Štefan Moravčík, 



1987/1988 

Dnešná Médeia 

Premiéra: 11. 9. 1987 

Autor: Arpád Göncz 

Tvorcovia: p Milan Resutík, 

p Vojtech Mihálik, dr Darina 

Kárová 

Réžia: Adela Gáborová 

Závisť 

Premiéra: 31. 10. 1987 

Autor: Jurij Karlovič Oleša 

Tvorcovia: dr Ján Laca, kv V. Fomin, 

p Emília Štercová, sv V. Fomin 

Réžia: M. Levitin 

Noc na zamrznutom jazere 

Premiéra: 21. 11. 1987 

Autor: Andrej Ferko, Darina 

Kárová 


kv Ľubica Obuchová, psp Elena 

Lindtnerová-Krošláková, sv Milan 

Ferenčík 


Slúžky 

Premiéra: 8. 1. 1988 

Autor: Jean Genet 

Tvorcovia: p Mária Krásnohorská 

Réžia: Štefan Korenči 

Troilos a Kressida 

Premiéra: 30. 1. 1988 

Autor: Albert Pražák, Jiří Pitr, 

William Shakespeare 


kv Jiří Pitr, p Jozef Kot, sh Daniel 

Forró, sv Albert Pražák, u Jiří 

Josek, Zdeněk Kaloč 

Réžia: Zdeněk Kaloč 

Modrý vták 

Premiéra: 19. 3. 1988 

Autor: Juraj Bindzár, Maurice 

Maeterlinck 


hsp Egon Gnoth, hsp Jiří Bárta, 

Jozef Bednárik, kv Ľubica 

Obuchová, p Blahoslav 

Hečko, psp Elena Lindtnerová-Krošláková, 

sp/text Darina 

Kárová, Jozef Bednárik, sv František 

Perger 



Premiéra: 7. 5. 1988 

Dátum obn. premiéry: 

5. 10. 1991 


Tvorcovia: dr Ján Laca, hsp Jaroslav 

Filip, kv Ľubica Obuchová, 

psp Boris Slovák, sv Milan 

Ferenčík 


1988/1989 

Katarínka z Heilbronnu 

Premiéra: 3. 9. 1988 

Autor: Heinrich von Kleist 


kv Ľudmila Várossová, p J. Krejčíková, 


p Štefan Moravčík, 

sv Milan Ferenčík, u Darina 

Kárová, Jozef Bednárik 


O čo ide 

Premiéra: 17. 9. 1988 

Autor: Stanislav Štepka 


Obuchová, sv František Perger 


Autobus 

Premiéra: 12. 11. 1988 

Autor: Stanislav Stratiev 


sh Jiří Bárta, kv František Lipták, 




p Emil Kudlička, sv František 

Lipták 

Úprava, réžia: Matúš Oľha 

Psie srdce 

Premiéra: 10. 12. 1988 


10. 1. 1990 

Autor: Michail A. Bulgakov 

Tvorcovia: asr Ivan Vojtek ml., 

u, dr Darina Kárová, drm Alexander 

Michajlovič Červinskij, 

kv Milan David, p Dušan Slobodník, 

sh Petr Malásek, psp 

Václav Martinec, sv Ivo Žídek 

Réžia: Juraj Deák 

Smútok pristane Elektre 

Premiéra: 17. 2. 1989 


O’Neill 


kv Ľubica Obuchová, p Ján 

Trachta, psp Elena Lindtnerová-Krošláková, 

sv František 

Perger, u Zdeněk Kaloč 


Len nijakú paniku 

Premiéra: 18. 3. 1989 

Autor: Didier Kaminka 


Obuchová, p Lýdia Magerčiaková, 

sv Milan Ferenčík, vh Jiří 

Bárta 


Zimná rozprávka 

Premiéra: 29. 4. 1989 



jsp Ján Rozner, kv Peter 

Čanecký, psp Elena Lindtnerová, 

p Zora Jesenská, sh Richard 

Müller, sh Andrej Šeban, 

sv Milan Ferenčík, tp Štefan 

Moravčík, tp William Shakespeare, 

u Darina Kárová, Jozef 

Bednárik, vh Jozef Bednárik, 

Marián Popovič 


Dvaja 

Premiéra: 9. 5. 1989 


Tvorcovia: kv Ľubomír Mojžiš, 

sv Ľubomír Mojžiš 

Réžia: Vladimír Bartoň 

1989/1990 

Posledná zastávka 

Premiéra: 29. 8. 1989 

Autor: Erich Maria Remarque 


kv Ľubica Obuchová, p Edmund 

Majcher, sv František Perger, 

vh J. Zobač 


Drahá pani profesorka 

Premiéra: 7. 10. 1989 

Autor: Ljudmila Nikolajevna 

Razumovskaja 


kv Eva Gašparovičová, 

p Beáta Sauerová, psp Jana 

Malinovská, sv František Perger, 

vh B. Harvan 

Úprava, réžia: Katarína Krivánková 

Lúčna harfa 

Premiéra: 4. 11. 1989 

Autor: Truman Capote 


hsp Svetozár Štúr, kv Ľubica 

Obuchová, p Slavomír Magál, 

sv Milan Ferenčík, vh Jiří Bárta, 



Studňa 

Premiéra: 3. 2. 1990 

Autor: Božena Čahojová 


Obuchová, sv Milan Ferenčík, 

vh František Brehovský 


Zažíhaj svetlá 

Premiéra: 2. 4. 1990 

Autor: Ivan Vojtek st., Janko Kráľ 



Kráľ Ubu 

Premiéra: 28. 4. 1990 

Autor: Alfred Jarry 


kv Ľudmila Várossová, p Albert 

Marenčin ml., psp Ondrej Šoth, 

sh Richard Müller, Štefan Moravčík, 



Reflexy 

Premiéra: 10. 5. 1990 

Autor: Viačeslav Dozorcev 

Tvorcovia: p, u, sh Stanislav Král, 

kv, sv Ľubomír Mojžiš 

Hra o umučení a slávnom 

vzkriesení pána a spasiteľa 

nášho Ježiša Krista 

Premiéra: 23. 6. 1990 

Autor: Jan Kopecký 

Tvorcovia: p Blahoslav Hečko, dr, 

u Darina Kárová, kv Ľubica Obuchová, 

psp Elena Zahoráková, sh 

Svetozár Štúr, sv František Perger 


1990/1991 

Motýľom nik nerozkáže 

Premiéra: 22. 9. 1990 


25. 1. 1990 

Autor: Leonard Gershe 

Tvorcovia: dr Ján Laca, kv Mária 

Cillerová, p Slavomír Magál, 


sv Jozef Ciller, tp Berco 

Balogh, Ivan Vojtek st., Jozef 

Švoňavský, Marián Geišberg, 

R. Král, Stanislav Král 

Réžia: Ľubomír Paulovič 

Zlatí chlapci 

Premiéra: 27. 10. 1990 

Autor: Neil Simon 


Obuchová, p Karol Dlouhý, 



Čudná pani Savageová 

Premiéra: 24. 11. 1990 

Autor: John Patrick 

Tvorcovia: asr Vladimír Bartoň, 

dr Ján Laca, kv Ľubica Jarjabková, 

sh Miroslav Nemec, p Eduard 

Castiglione, sv Tomáš Berka 

Réžia: Peter Opálený 

Smrť obchodného 

cestujúceho 

Premiéra: 9. 2. 1991 



Obuchová, p Boris Hochel, 



Historky z Viedenského 

lesa 

Premiéra: 23. 2. 1991 

Autor: Ödön von Horváth 


sh Ivan Mizera, kv Katarína Bieliková, 

p Milan Richter, psp Elena 

Zahoráková, sv Katarína Bieliková, 

u Darina Kárová, Štefan Korenči 

Réžia: Štefan Korenči 

Triumf lásky 

Premiéra: 13. 4. 1991 

Autor: Pierre de Marivaux 

Tvorcovia: dr, u Martin Porubjak, 

kv Peter Čanecký, p Soňa Šimková, 

sv Aleš Votava 

Výber hudby, réžia: Roman Polák 

Plavba proti prúdu 

Premiéra: 4. 5. 1991 


11. 5. 1991 

Autor: Alan Ayckbourn 

Tvorcovia: asr Vladimír Bartoň, 

dr Darina Kárová, kv Zdeněk 

Šánský, p Alexandra Ruppeldtová, 

sh Rudo Kratochvíl, sv František 

Perger 

Úprava, réžia: Jozef Prážmári

Dáma s kaméliami 

Premiéra: 21. 6. 1991 


22. 5. 1991 

Autor: Alexandre Dumas ml. 

Tvorcovia: drm P. Bzdúch, Š. 

Havlík, dr Štefan Havlík, kv Ľubica 


Scénická hudba, réžia: Peter 

Bzdúch 

1991/1992 


Premiéra: 5. 10. 1991 


Tvorcovia: dr Ján Laca, sh Jaroslav 

Filip, Zdeněk John, kv Ľubica 

Obuchová, psp Boris Slovák, 



Čaj u pána senátora 

Premiéra: 26. 10. 1991 

Autor: Ivan Stodola 

Tvorcovia: dr, u Ján Laca, 

hsp M. Járek, kv Ľubica Obuchová, 



Pôvabné ženy 

v bohatom dome 

alebo Ťin Pching Mej — 

Kvety slivky v zlatej váze 

Premiéra: 20. 12. 1991 

Autor: Neznámy autor 


drm Károly Kazimir, sh Gustav 

Mahler, Vangelis, ch Libor Vaculík, 

k Egon Gnoth, kv Ľudmila 

Várossová, p Erika Švagríková, 

Štefan Moravčík, sh Andrej 

Turok, sh Jon Anderson, sv František 

Perger 


Krotenie čertice 

Premiéra: 15. 2. 1992 


Tvorcovia: dr Oleg Dlouhý, 

kv Naďa Šimunová, p Stanislav 

Blaho, sv Ján Zavarský, u Darina 

Kárová, Jozef Prážmári 

Réžia: Jozef Prážmári 

Veľkolepý paroháč 

Premiéra: 11. 4. 1992 

Autor: Fernand Crommelynck 


kv Peter Čanecký, p Elena Kršáková, 

sh Ivan Mizera, sv Aleš 

Votava, u Darina Kárová, Roman 

Polák, verše Jozef Mihalkovič 

Réžia: Roman Polák 

Samopašný duch 

Premiéra: 30. 4. 1992 

Autor: Noël Coward 

Tvorcovia: dr Oleg Dlouhý, 

kv Mona Hafsahl, p Oľga 

Ruppeldtová-Andrášová, sv Ján 

Zavarský, vh Eva Kiapešová 

Réžia: Jozef Prážmári 

INSCENÁCIE 

V ROKOCH 1992 — 2020 

PREMIEROVANÉ V NOVEJ 

BUDOVE DIVADLA 

ANDREJA BAGARA 

V NITRE 

1992/1993 

Geľo Sebechlebský 

Premiéra: 19. 9.1992 


Tvorcovia: dr O. Dlouhý, kv P. Čanecký, 

sv F. Perger, vh E. Gnoth 

Réžia: Ľubo Majera 

S láskou sa neradno 

zahrávať 

Premiéra: 13. 11. 1992 

Dátum obn. premiéry: 5. 9. 1997 

Autor: Alfred de Musset 

Tvorcovia: dr J. Liptáková, 

kv M. Pietor najst., pr Ž. Lehocká, 

sh S. Štúr, sv F. Perger 


Prsteň a ruža 

Premiéra: 20. 11. 1992 

Autori: Elena Petrovická, Ivan 

Petrovický 

Tvorcovia: b R. Anderle, 

dr V. Gabčíková, ch P. Tabaček, 

kv, sv F. Lipták, sh Henrich Leško, 

Richard Müller, tp N. Slovák 

Réžia: Anton Šulík 

Salemské bosorky 

Premiéra: 13. 1. 1993 


Tvorcovia: dr O. Dlouhý, kv E. 

Jakubisová, p M. Ruppeldt ml., 

sv M. Matejka, sh V. Kubička 

Réžia: Eduard Gürtler 

Krysiar 

Premiéra: 17. 1. 1993 

Autor: Emil František Burian, 

Viktor Dyk 

Tvorcovia: dr V. Gabčíková, 

ch P. Tabaček, kv J. Lisová-Sommerová, 

sh M. Ničík, p Š. Moravčík, 

sv F. Lipták, sv P. Hurta, 

tp N. Slovák 


Julia a Romeo and William 

Premiéra: 29. 1. 1993 

Autor: Ephraim Kishon 

Tvorcovia: sh E. Gnoth, 

kv Ľ. Obuchová, p A. Koenigsmark, 

p E. Štercová, sv Š. Hudák 


Milý luhár 

Premiéra: 14. 4. 1993 

Autor: Jerome Kilty 

Tvorcovia: dr J. Laca, 

sh E. Gnoth, kv, sv J. Lisová-Sommerová, 

p V. Marušiaková 


Pygmalion 

Premiéra: 26. 6. 1993 



kv J. Lisová-Sommerová, 

p Otakar Kořínek, sv F. Perger 

Výber hudby, réžia: Karol Spišák 

1993/1994 

Nulový bod 

Premiéra: 9. 10. 1993 

Autor: Karol Horák 

Tvorcovia: dr J. Liptáková, hsp 

M. Puškášová, kv J. Lisová-Sommerová, 

sv F. Perger 


Ivona, princezná 

burgundská 

Premiéra: 16. 10. 1993 

Autor: Witold Gombrowicz 


kv S. Vachálková, p M. Servátka, 

psp E. Lindtnerová-Krošláková, 

sh S. Štúr, sv R. Janáková, 

u E. Horváth ml. 

Réžia: Emil Horváth ml. 

O princeznej Zlatohláske 

Premiéra: 4. 12. 1993 

Autor: František Malec 

Tvorcovia: dr F. Malec, kv, sv J. Lisová-Sommerová, 

sh L. Réti 

Réžia: Michal Spišák 

O myšiach a ľuďoch 

Premiéra: 18. 12. 1993 

Autor: John Steinbeck 

Tvorcovia: dr, u V. Gabčíková, 

sh E. Gnoth, kv J. Lisová-Sommerová, 

p K. Dlouhý, sv F. Perger 


Dohadzovačka 

Premiéra: 19. 2. 1994 

Autor: Thornton Wilder 



p O. Ruppeldtová-Andrášová, 

sv F. Perger 


Kráľ svätý Pluk 

Premiéra: 29. 4. 1994 

Autor: Peter Kováčik 

Tvorcovia: dr J. Sládeček, 

kv R. Janáková, sv J. Valek, 

V. Kubička 

Réžia: Ján Sládeček 




Vietor v korunách 

Sasafrasu 

Premiéra: 7. 5. 1994 

Autor: René de Obaldia 

Tvorcovia: dr, u D. Kárová, 

kv, sv F. Lipták, p B. Hečko, 

sh R. Mankovecký, sv F. Lipták, 

tp J. Štrasser 

Réžia: Ondrej Spišák 

1994/1995 

Pekár, pekárka a ich učeň 

Premiéra: 18. 10. 1994 


Tvorcovia: asr Adela Gáborová, 

dr J. Liptáková, hsp M. Puškášová, 

kv M. Pietor ml., p M. Suchánek, 

sh V. Kubička, sv F. Perger 


Dom plný mŕtvol 

Premiéra: 25. 10. 1994 

Autor: Joseph Kesselring 

Tvorcovia: kv J. Lisová-Sommerová, 

p K. Dlouhý, sh V. Kubička, 

sv D. Krnáč 

Úprava, dramaturgia, réžia: Ivan 

Vojtek st. 

Sen noci... 

Premiéra: 21. 1. 1995 

Autor: Wiliam Shakespeare 

Tvorcovia: p Š. Moravčík, 

Z. Jesenská, u Ľ. Paulovič, 

dr B. Čahojová, ch J. Ďurovčík, 

kv, sv J. Lisová-Sommerová, 

sh Ľ. Paulovič, hsp L. Réti 

Réžia: Ľubomír Paulovič 

Pacho sa vracia 

Premiéra: 17. 2. 1995 

Autori: Martin Ťapák, Svetozár 

Stračina, Štefan Moravčík 


hsp S. Stračina, ch J. Ďurovčík, 

kv H. Cigánová, sv F. Perger, 

tp Š. Moravčík 

Réžia: Martin Ťapák 

Perinbaba 

Premiéra: 2. 6. 1995 

Autori: Juraj Jakubisko, Ľubomír 

Feldek 

Tvorcovia: dr D. Kárová, 

dr N. Slovák, ch D. Kanásová, 

ch M. Hlavatý, kv R. Janáková, 

sh A. Popovič, sv B. Kudlička, 

tp N. Slovák, u A. Šulík, 

u N. Slovák 


1995/1996 

Mária Stuartová 

Premiéra: 17. 11. 1995 

Autori: Henrich Leško, Jana 

Liptáková, Ján Ďurovčík 


sh Henrich Leško, kv M. Šilberská, 

sv F. Perger, tp V. Prokešová 

Choreografia, réžia: Ján Ďurovčík 

Jozef Mak 

Premiéra: 1. 12. 1995 

Autori: Jozef Cíger Hronský, 

Marek Maďarič, Martin Kákoš 


kv M. Pietor ml., psp M. Hlavatý, 

sv F. Perger, sh V. Kubička 


Mačacia hra 

Premiéra: 16. 2. 1996 


Tvorcovia: dr S. Sprušanský, 


sh P. Vaňouček, p P. Kováč, 

sv I. Hudák 

Réžia: Peter Gábor 

Povraz s jedným koncom 

Premiéra: 17. 5. 1996 

Autor: Johann Nepomuk Nestroy 

Tvorcovia: asr, dr S. Sprušanský, 

ch M. Kovářová, kv, sv A. Grusková, 

sh M. Ničík, tp K. Zbruž 

Preklad, réžia: Soňa Ferancová 

1996/1997 

Veselé panie z Windsoru 

Premiéra: 19. 10. 1996 

Autor: Wiliam Shakespeare 

Tvorcovia: dr Š. Havlík, kv M. Cillerová, 

p J. Boor, sv J. Ciller 

Réžia: Peter Bzdúch 

Plánka 

Premiéra: 14. 12. 1996 


Tvorcovia: dr I. Škripková, 

kv E. Farkašová, psp I. Portellová, 

p V. Oleríny, sh R. Mankovecký, 

sv J. Zavarský 

Réžia: Marián Pecko 

Večera nad mestom 

Premiéra: 11. 1. 1997 

Autor: Laco Kerata 

Tvorcovia: dr S. Sprušanský, kv, 

sv A. Grusková, sh Ľ. Burgr 

Réžia: Jan Antonín Pitínský 

Malý obchod hrôzy 

Premiéra: 21. 3. 1997 

Autori: Alan Menken, Howard 

Ashman 

Tvorcovia: d, ha, hnšt, hp Henrich 

Leško, dr M. Antol, 

ch J. Ďurovčík, kv M. Kožuch st., 

p Ľ. Petraško, sv F. Perger 

Réžia: Ján Ďurovčík 

Záveje 

Premiéra: 2. 5. 1997 

Autor: VHV 


kv, sv A. Grusková, 

sh M. Ničík 

Úprava, réžia: Soňa Ferancová 

Jeppe z vŕšku 

Premiéra: 20. 6. 1997 

Autor: Ludvig Holberg 


kv Ľ. Várossová, psp E. Zahoráková, 

sh R. Geri, sv M. Pietor ml., 

tp P. Uličný 


1997/1998 

Slečinka 

Premiéra: 31. 10. 1997 

Autor: Nina Sadur 


kv E. Farkašová, p O. Ruppeldtová-Andrášová, 

psp E. Lindtnerová-Krošláková, 

sh R. Mankovecký, 



Tom Sawyer a tí druhí 

Premiéra: 7. 11. 1997 

Autori: Ivan Vojtek st., Mark 

Twain, Martin Kákoš 

Tvorcovia: dr J. Liptáková, kv, 

sv M. Pietor ml., sh V. Kubička 

Réžia: Ivan Vojtek st., Martin 

Kákoš 

Pytačky – Medveď 

Premiéra: 13. 2. 1998 


Súbor: Divadelné družstvo 

ZDVIH 

Tvorcovia: kv, sv A. Grusková, 

p J. Ferenčík, sh P. Zagar, 

u S. Sprušanský 

Réžia: Svetozár Sprušanský 

1 + 1 = 3 

Premiéra: 25. 4. 1998 

Autor: Ray Cooney 



p A. Ruppeldtová, sv F. Perger 

Réžia: Christian Ioan 

... hráme duráka! 

Premiéra: 27. 6. 1998 


Ostrovskij 


kv A. Grusková, M. Piaček, 

p J. Ferenčík 

Úprava, scéna, réžia: Valentin 

Kozmenko-Delinde

1998/1999 

Fidlikant na streche 

Premiéra: 18. 12. 1998 

Autori: Jerry Bock, Joseph Stein, 

Sheldon Harnick 

Tvorcovia: d Július Selčan, 

d Rudolf Geri, dr Svetozár Sprušanský, 

hnšt J. Selčan, hnšt 

R. Geri, ch Ján Ďurovčík, k Eugen 

Gnoth, k K. Seidmann, 

kv Ľudmila Várossová, sv František 

Perger, p K. Dlouhý, 

tp R. Skukálek 


Tri veľké ženy 

Premiéra: 27. 2. 1999 

Autor: Edward Albee 


kv E. Farkašová, p A. Ruppeldtová, 

psp Z. Hájková, sh R. Mankovecký, 



Macbeth 

Premiéra: 27. 3. 1999 


Tvorcovia: asr, dr S. Sprušanský, 

kv, sv A. Grusková, p J. Kot, 

psp B. Mikleová, sh D. Fikejz, 

šerm J. Sitár, u S. Sprušanský, 

V. Morávek 

Réžia: Vladimír Morávek 

Terezka 

Premiéra: 18. 6. 1999 

Autor: Lenka Lagronová 

Súbor: Divadelné družstvo ZDVIH 

Tvorcovia: d J. Rychlá, kv, 

sv A. Grusková, p, u S. Sprušanský, 

sh P. Zagar 


1999/2000 

Vraždy a nežnosti 

Premiéra: 20. 11. 1999 

Autor: Antonín Procházka 


kv J. Lisová-Sommerová, p, 

u I. Vojtek st., sh V. Kubička, 

sv D. Krnáč 


Čajka 

Premiéra: 17. 12. 1999 


Tvorcovia: dr, u, p S. Sprušanský, 

hdr P. Zagar, kv, sv A. Grusková, 

sh M. Brezovský 


Šípková Ruženka 

Premiéra: 17. 3. 2000 

Autor: Iveta Škripková 

Tvorcovia: kv E. Farkašová, 

m E. Farkašová, sh R. Mankovecký, 

sp/sc, tp M. Pecko, sv P. Andraško 


Báthoryčka 

Premiéra: 16. 6. 2000 

Autori: Henrich Leško, Jana 

Kákošová 


hdr B. Kostka, hnšt B. Kostka, 

hp A. Rajter, ch J. Moravčík, 

kv Ľ. Várossová, n J. Kákošová, 

M. Kákoš, sa Laco Kraus, 

sv F. Perger, šerm J. Sitár, 

tp I. Vojtek st., tp M. Sarvaš 


Tvár v ohni 

Premiéra: 30. 6. 2000 

Autor: Marius von Mayenburg 


Tvorcovia: kv A. Grusková, 

p S. Waradzinová, sv A. Grusková 

Výber hudby, réžia: Svetozár 

Sprušanský 

2000/2001 

Hra snov 

Premiéra: 8. 12. 2000 

Autor: August Strindberg 


kv A. Grusková, p J. Zima, 

sh G. Puskunigis, sv A. Votava 

Réžia: Gintaras Varnas 

Svadba 

Premiéra: 23. 2. 2001 



Tvorcovia: kv A. Grusková, 

p M. Porubjak, sh P. Zagar, 

sv A. Grusková 


Rodina Tótovcov 

Premiéra: 3. 3. 2001 


Tvorcovia: dr, u J. Kákošová, 

kv H. Bezáková, p J. Bobok, 

sh Bázlik, sv V. Suchánek 


Hamlet 

Premiéra: 9. 6. 2001 



kv A. Bartha, p J. Kot, psp Attila 

Király, sv Kentaur 

Úprava, výber hudby, réžia: 

Róbert Alföldi 

2001/2002 

Grék Zorba 

Premiéra: 7. 12. 2001 

Autori: John Kander, Joseph 

Stein, Fred Ebb 

Tvorcovia: p K. Dlouhý, d, hnšt 

J. Selčan, dr S. Sprušanský, ch 

J. Ďurovčík, k Ľ. Dolný, k V. Červeňáková, 

kv Ľ. Várossová, 

sv V. Čáp, tp Ľ. Feldek 


„... a ešte som aj smoliar!“ 

Premiéra: 15. 3. 2002 

Autor: Georges Feydeau 


kv Ľ. Várossová, p Ľ. Vajdička, 

psp J. Letenay, sh V. Kubička, 

sv J. Ciller 


Námestie 

Premiéra: 25. 5. 2002 

Autor: Ljudmila Razumovská 


ZDVIH 

Tvorcovia: kv, sv F. Perger, 

p O. Duhanová 

Réžia: Adela Gáborová, Jozef 

Dóczy 

Maškaráda 

Premiéra: 7. 6. 2002 

Autor: Michail J. Lermontov 

Tvorcovia: dr K. Mikulíková, 

P. Pavlac, S. Sprušanský, 

ch M. Hlavatý, kv A. Grusková, 

p M. Rúfus, sv A. Agricolová, 

sv Anita Szökeová 

Výber hudby, réžia: József Czajlik 

Vyberač 

Premiéra: 22. 6. 2002 

Autor: Milan Uhde 


ZDVIH 

Tvorcovia: ch Petra Fornayová, 

kv, sv S. Sprušanský, p J. Fabuš 


2002/2003 

Sylvia 

Premiéra: 5. 10. 2002 

Autor: Albert R. Gurney 


kv S. Vachálková, p D. Haláková-Ruppeldtová, 

psp E. Lindtnerová, 

sh V. Kubička, sv M. Pietor 

ml., tp E. Horváth ml., E. Pavlíková, 

V. Kubička 


Príbehy obyčajného 

šialenstva 

Premiéra: 13. 12. 2002 

Autor: Petr Zelenka 

Tvorcovia: kv, sv E. Rácová, 

p J. Beňová, psp P. Fornayová 


Sprušanský 

Z času na čas 

Premiéra: 1. 3. 2003 





Tvorcovia: dr J. Kákošová, 

hsp R. Žiaran, kv, sv P. Čanecký, 

p A. Ruppeldtová 


Tri sestry 

Premiéra: 14. 3. 2003 


Tvorcovia: hdr P. Zagar, kv, 

sv A. Bartha, p, u S. Sprušanský 


Mariša 

Premiéra: 17. 5. 2003 

Autori: Alois a Vilém Mrštíkovci 


kv A. Grusková, p A. Halaša, 

sh P. Zagar, psp V. Košíková, 

sv J. Fábry, vh J. A. Pitínský 


Muzikálový koktejl 

Premiéra: 1. 6. 2003 

Tvorcovia: hnšt J. Selčan, 

ch J. Ďurovčík, sc J. Bednárik 


2003/2004 

Adam Šangala 

Premiéra: 28. 11. 2003 

Dátum obn. premiéry: 3. 9. 2010 

Autori: Jozef Paštéka, Václav 

Patejdl 

Tvorcovia: d, hnšt, k J. Selčan, 

drsp J. Liptáková, dr S. Sprušanský, 

ch J. Moravčík, k Ľ. Dolný, 

kv A. Grusková, sp/text J. Bednárik, 

sp/text S. Sprušanský, 

sv V. Čáp, tp K. Peteraj 


Bezkyslíkovce 

Premiéra: 19. 3. 2004 

Autor: Ingmar Villqist 

Tvorcovia: kv, sv A. Bartha, 

p B. Sprušanská, sh P. Zagar 


Čierna komédia 

Premiéra: 2. 4. 2004 

Autor: Peter Shaffer 

Tvorcovia: dr J. Kákošová, 

kv Ľ. Várossová, p M. Pietor, 

psp J. Letenay, sv M. Pietor ml., 

u E. Horváth ml., J. Kákošová, 

vh M. Nemec 


Testosterón 

Premiéra: 16. 4. 2004 

Autor: Andrzej Saramonowicz 

Tvorcovia: dr S. Sprušanský, hdr 

P. Mankovecký, kv, sv A. Grusková, 

p B. Sprušanská, 

psp M. Hlavatý, sh M. Ničík 

Réžia: Peter Mankovecký 

Peter Pan 

Premiéra: 11. 6. 2004 

Autor: James Matthew sir Barrie, 

Ján Uličiansky 


ch J. Moravčík, kv A. Grusková, 

p, tp J. Uličiansky, sh M. Kovalčík, 

sh M. Ničík, sh P. Mankovecký, 

sv Š. Hudák 

Réžia: Matúš Oľha 

2004/2005 

Kabaret 

Premiéra: 3. 12. 2004 

Autori: John Kander, 

Joe Masteroff, Fred Ebb 

Tvorcovia: d, hnšt J. Selčan, 

dr S. Sprušanský, ch J. Ďurovčík, 

ptxp J. Štrasser, k B. Kostka, 

k Ľ. Dolný, kv Ľ. Várossová, 

odsp L. Pauliková, p L. Kerata, 

sv V. Čáp, u J. Bednárik, 

S. Sprušanský 


norway.today 

Premiéra: 18. 12. 2004 

Autor: Igor Bauersima 


kv E. Rácová, p M. Kubran, 

sh P. Hubinák, sv E. Rácová 

Réžia: Vladislava Fekete 

Aj kone sa strieľajú 

Premiéra: 4. 3. 2005 

Autor: Horace McCoy 

Tvorcovia: dr D. Majling, 

S. Sprušanský, drm J. Gombár, 

ch S. Beláková, 

kv M. Hořejší, sh D. Rotter, 

sv M. Hollý 

Réžia: Dodo Gombár 

Svätenie jari 

Premiéra: 8. 4. 2005 

Autori: Igor Stravinskij, Peter 

Zagar 

Tvorcovia: hdr P. Zagar, 

ch M. Kozánek, kv, sv A. Grusková, 

psp M. Kozánek 

Libreto, réžia: Svetozár Sprušanský 

Obrázkari 

Premiéra: 10. 6. 2005 

Autor: Per Olov Enquist 


hsp R. Žiaran, kv Ľ. Várossová, 

p M. Richter, sv T. Berka 

Réžia: Yvonne Vavrová 

2005/2006 

I. ako Ina 

Premiéra: 7. 10. 2005 

Autori: Andreas Sauter, 

Bernhard Studlar 


kv, sv, vh S. Sprušanský, 

p Berta Bartsch 


Cyrano podľa Roxany 

Premiéra: 5. 11. 2005 

Tvorcovia: n Edmond Rostand, 

dr M. Ondriska, Z. Ferencz, 

kv S. Vachálková, p M. Rázusová-Martáková, 

vsp S. Fondrk 

Réžia: Viera Dubačová 

2 + 2 = 5 

Premiéra: 25. 11. 2005 

Autor: Ray Cooney 


kv S. Vachálková, p A. Ruppeldtová, 

sv F. Perger 

Réžia: Christian Ioan 

Verejný nepriateľ 

Premiéra: 9. 12. 2005 

Autor: István Tasnádi 


S. Sprušanský, ptxp J. Štrasser, 

kv K. Holková, p P. Deáková, 

psp Z. Hájková, sh A. Šeban, 

sv T. Žižka 


Tvar vecí 

Premiéra: 24. 2. 2006 

Autor: Neil LaBute 

Tvorcovia: p M. Hriešik, 

dr D. Majling, kv, sv E. Rácová 

Réžia: Maja Hriešik, Roman 

Olekšák 

Šoumeni 

Premiéra: 22. 4. 2006 

Autor: Trevor Griffiths 


S. Sprušanský, kv E. Rácová, 

odsp P. Polnišová, p M. Bútora, 

psp F. Kováč, p Z. Bútorová, 

sh M. Novinski, sv E. Rácová, 

u P. Mankovecký, vh M. Novinski 


Agáta hľadá prácu 

Premiéra: 5. 5. 2006 

Autor: Dana Łukasińska 


kv, sv A. Grusková, odsp L. Pauliková, 

p B. Sprušanská, psp 

T. Nepšinský 


Búrlivé výšiny 

Premiéra: 17. 6. 2006 

Autor: Emily Brontëová 

Tvorcovia: drm V. Mašková, 

dr V. Mašková, kv K. Holková, 

p P. Gábor, psp J. Moravčík, 

sv J. Ciller 

Výber hudby, réžia: Peter Gábor

2006/2007 

Divotvorný hrniec 

Premiéra: 27. 10. 2006 

Autori: Burton Lane, Edgar Yip 

Harburg, Fred Saidy 


dr S. Sprušanský, ch J. Moravčík, 

J. Štrasser, k Ľ. Dolný, kv A. 

Grusková, odsp L. Pauliková, p 

A. Ruppeldtová, sv V. Čáp, u J. 

Bednárik, S. Sprušanský 


Portia Coughlanová 

Premiéra: 19. 1. 2007 

Autor: Marina Carr 


kv J. Hurtigová, p Z. Vajdičková, 

sh P. Mankovecký, sv P. Andraško 

Réžia: Michal Vajdička 

Heda Gablerová 

Premiéra: 16. 3. 2007 

Autor: Henrik Ibsen 


jsp J. Fabuš, kv, sv A. Grusková, 

p Eivind Fjortoft 

Úprava, výber hudby, réžia: 


Veveričky 

Premiéra: 1. 6. 2007 


29. 2. 2012 

Autor: Ján Uličiansky 


hnšt J. Selčan, ch J. Moravčík, 

kv Ľ. Várossová, sh P. Zagar, 

sv P. Andraško, tp J. Uličiansky 

Réžia: Ján Uličiansky 

2007/2008 

Statky-zmätky 

Premiéra: 9. 11. 2007 



kv A. Grusková, odsp V. Gruska, 

sh P. Mankovecký, sv J. Fábry 

Réžia: Ľubomír Vajdička 

Matka 

Premiéra: 14. 12. 2007 



kv, sv E. Rácová, sh S. Solovic 

Réžia: M. Amsler 

Piargy 

Premiéra: 18. 1. 2008 

Autori: F. Švantner, M. Figuli, 

D. Chrobák, R. Polák 


hdr R. Žiaran, kv P. Čanecký, 

psp M. Hlavatý, sv J. Valek 


Modrá ruža 

Premiéra: 4. 4. 2008 

Autori: Gejza Dusík, Pavol Braxatoris 


dr S. Sprušanský, ch E. Jágerská, 

ch I. Jágerský, k Ľ. Dolný, 

kv Marija Havran, odsp L. Pauliková, 

sv P. Andraško, u J. Štrasser, 

J. B. Box 

Réžia: J. B. Box 

Všetko za národ 

Premiéra: 13. 6. 2008 

Autori: Ondrej Šulaj, Timrava 


kv J. Hurtigová, sh P. Mankovecký, 

sv P. Andraško 


2008/2009 

Okuliare Eltona Johna 

Premiéra: 17. 10. 2008 

Autor: David Farr 


kv M. Čorba, p Z. Vajdičková, 

sv M. Hollý, vh P. Mankovecký 


Sardinky na scénu, 

prosím! 

Premiéra: 5. 12. 2008 

Autor: Michael Frayn 


kv P. Čanecký, p M. Bútora, 

p Z. Bútorová, sv J. Fabry, 

vh P. Mankovecký 


Kráľ Lear 

Premiéra: 3. 4. 2009 



kv K. Hollá, R. Dubná, p Ľ. Feldek, 

sh M. Novinski, sv F. Lipták 


Višňový sad 

Premiéra: 5. 6. 2009 



kv D. Cigánková, 

sv D. Strauszová 

Preklad, úprava, réžia: Svetozár 

Sprušanský 

2009/2010 

Šťastné a veselé 

Premiéra: 6. 11. 2009 



kv P. Čanecký, p Z. Vajdičková, 

sh P. Mankovecký, sv J. Fabry 


Kolumbína 

Premiéra: 15. 1. 2010 



kv Ľ. Várossová, p Ľ. Vajdička, 

psp J. Letenay, sh V. Kubička, 

sv P. Čanecký 


Lavv 

Premiéra: 5. 2. 2010 

Autor: Stefan Lindberg 

Tvorcovia: kv D. Strauszová, 

p J. Zima, sh M. Nemčík, 

sv D. Cigánková, tp M. Nemčík 


Mŕtve duše 

Premiéra: 16. 4. 2010 

Autor: M. D. Levin na motívy 

románu N. V. Gogoľa 


hnšt E. Pacovská, 

kv J. Hurtigová, sh M. Čekovský, 

sv P. Andraško 


Mátohy 

Premiéra: 4. 6. 2010 

Autor: Kamil Žiška 


kv B. Rajčanová, psp M. Hlavatý, 

sh J. Kružliak, sh K. Žiška, 

sv F. Lipták 

Réžia: Kamil Žiška 

2010/2011 

Skok z výšky 

Premiéra: 20. 9. 2010 

Autor: Leslie Ayvazianová 

Tvorcovia: hdr, hu P. Zagar, kv A. 

Grusková, p A. Ruppeldtová, sv 

D. Strauszová, tp J. Štrasser, 

K. Peteraj, M. Brezáni, M. Sarvaš, 

M. Jurika, P. Uličný 

Úprava, réžia: Svetozár Sprušanský 

Koniec hry 

Premiéra: 12. 11. 2010 

Autori: Daniel Majling, Dušan 

Mitana, Roman Polák 


kv P. Čanecký, sv Pavel Borák, 

vh Jakub Ursíny 


Kuchyňa 

Premiéra: 21. 1. 2011 

Autor: Arnold Wesker 

Tvorcovia: dr J. Góczán, 

ch A. Szőllőssy, lektor S. Huszár, 

p A. Ruppeldtová, sv, kv P. Polgár 

Réžia: Zoltán Balázs 

Dvojitá rezervácia 

Premiéra: 25. 3. 2011 

Autori: John Chapman, Ray 

Cooney 





kv D. Strauszová, p A. Ruppeldtová, 

sv D. Cigánková 

Réžia: Cristian Ioan 

Sklenený zverinec 

Premiéra: 8. 4. 2011 


Tvorcovia: kv D. Cigánková, 

p A. Ruppeldtová, 

sv D. Strauszová 


2011/2012 

Dark Play 

Premiéra: 9. 9. 2011 

Autor: Carlos Murillo 

Tvorcovia: p A. Ruppeldtová, 

kv D. Strauszová, gv AERO 310, 

sv A. Grusková, D. Strauszová 


Sprušanský 

Bola raz jedna trieda 

Premiéra: 27. 10. 2011 

Autor: Ján Luterán 

Tvorcovia: dr M. Ďurčeková, 

M. Dacho, kv, sv Sisa Zubajová 

Réžia: Ján Luterán 

Sladká Charity 

Premiéra: 11. 11. 2011 

Autori: Cy Coleman, Dorothy 

Fieldsová, Neil Simon 

Tvorcovia: d, hnšt J. Selčan ml., 

hlasped E. Pacovská, ch S. Beláková, 

k E. Pacovská, Filip Fejtl, 

kv A. Grusková, p J. Štrasser, p P. 

Petiška, ptp J. Štrasser, P. Petiška, 

sh Cy Coleman, sv A. Grusková, 

tp D. Fieldsová 


Dvaja úbohí Rumuni 

hovoriaci po poľsky 

Premiéra: 27. 1. 2012 

Autor: Dorota Masłowska 


kv D. Cigánková, p B. Sprušanská, 

sv D. Strauszová, 

vh L. Chuťková 

Réžia: Júlia Rázusová 

Pýcha a predsudok 

Premiéra: 30. 3. 2012 

Autor: Jane Austenová 


drm Ľ. Vajdička, ch J. Letenay, 

kv M. Havran, p Z. Vajdičková, 

sv T. Ciller, vh P. Zagar 


Kto je tu riaditeľ ? 

Premiéra: 1. 6. 2012 

Autor: Lars von Trier 


js (islandčina) Z. Stankovitsová, 

kv M. Lošonský a H. Ciglanová, 

p M. Žitný, sv M. Lošonský 


Korepetítor 

Premiéra: 22. a 30. 6. 2012 

Autor: Anna Burzińska 

Tvorcovia: hdr F. Fejtl, 

p B. Sprušanská, kv, sv L. Labajová 

Réžia: A. Rozhin 

2012/2013 

Láska a peniaze 

Premiéra: 14. 9. 2012 

Autor: D. Kelly 

Tvorcovia: p A. Ruppeldtová, 

kv, sv D. Strauszová 


DNA 

Premiéra: 14. 9. 2012 

Autor: Dennis Kelly 

Tvorcovia: hsp P. Zagar, 

p D. Haláková, 



Siroty 

Premiéra: 14. 9. 2012 

Autor: Dennis Kelly 

Tvorcovia: p D. Silbiger-Sliuková, 



Prefíkaná vdova 

Premiéra: 7. 12. 2012 


Tvorcovia: p S. Vallo, u M. Náhlík, 

M. Kičiňová, kv L. Kadlečíková, 

sv A. Szökeová, 

hu J. Haško, dr M. Kičiňová 

Réžia: Michal Náhlík 

Plešatá speváčka 

Premiéra: 1. 2. 2013 

Autor: Eugène Ionesco 


kv M. Havran, sv T. Ciller 

Preklad a réžia: Ľubomír Vajdička 

Rok v Kocúrkove 

Premiéra: 12. 4. 2013 

Autor: Ján Chalupka 


sv F. Lipták, kv B. Rajčanová, 

hu A. Kalinka 

Réžia: Kamil Žiška 

Parazit 

Premiéra: 19. 4. 2013 

Autori: Friedrich Schiller, Christoph 

Johann, Louis-Benoît Picard 


hsp P. Zagar, kv D. Strauszová, 

sv D. Cigánková 

Preklad, réžia: Lukáš Brutovský 

Dievča bez vena 

Premiéra: 21. 6. 2013 

Autor: A. N. Ostrovskij 

Tvorcovia: p Ľ. Vajdička, 

dr D. Majling, kv J. Kuttnerová-Hurtigová, 

sv P. Andraško, 

hu M. Čekovský 


2013/2014 

Vianočná 

spomienka 

Premiéra: 25. 10. 2013 

Autor: Truman Capote 

Tvorcovia: p Igor Navrátil, 

tp Peter Uličný, huar Peter Zagar, 

hlasped Eva Pacovská, 

kv a sv Dorota Cigánková 


Tisícročná včela 

Premiéra: 15. 11. 2013 


14. 9. 2019 

Autori: Peter Jaroš, li Martin 

Kákoš, hu Václav Patejdl, 

tp Kamil Peteraj 

Tvorcovia: dr Svetozár Sprušanský, 

huna, d, hpr Július Selčan, 

k Eva Pacovská, Tomáš Ducký, 

hlasped Eva Pacovská, ch Jaroslav 

Moravčík, kv Ľudmila Várossová, 

sv Pavol Andraško 


Potkany 

Premiéra: 31. 1. 2014 

Autor: Gerhart Hauptmann 

Tvorcovia: p Viera Juríčková, dr 

Daniel Majling, 

sv Pavel Borák, kv Peter Čanecký, 

vh Lucia Chuťková 


Sudcove starosti 

Premiéra: 4. 4. 2014 

Autor: Arthur Wing Pinero 

Tvorcovia: p Alexandra Ruppeldtová, 

tp Martin Sarvaš, huar 

Peter Zagar, huna: Július Selčan 

ml., psp Václav Púčik, kv Dorota 

Cigánková, sv Diana Strauszová 


Ferdo Mravec 

Premiéra: 30. 5. 2014 

Autor Ondřej Sekora 

Tvorcovia: drm Jakub Nvota, 

dr Daniel Majling, sv a kv Lucia 

Šedivá, psp Helena Škovierová, 

hu Andrej Kalinka 

Réžia: Jakub Nvota

2014/2015 

Skrotenie zlej ženy 

Premiéra: 18. 9. 2014 


Tvorcovia: p Blahoslav Hečko, 

hu Peter Zagar, psp Jaro Viňarský, 

kv, sv Alexandra Grusková 


Zlatý drak 

Premiéra: 7. 11. 2014 

Autor: Roland Schimmelpfennig 

Tvorcovia: p Katarína Motyková, 

sv a kv Dorota Cigánková 


Gazdiná roba 

Premiéra: 5. 12. 2014 

Autor: Gabriela Preissová 

Tvorcovia: p Matúš Kavec, 

dr Svetozár Sprušanský, 

h-drsp Tomáš Jeřábek, sh Matěj 

Kroupa, hnšt: Eva Pacovská, kv 

Alexandra Grusková, ns Ján Váh, 

sr Tomáš Rusín 


Cyrano z Bergeracu 

Premiéra: 27. 2. 2015 

Autor: Edmond Rostand 

Tvorcovia: p Ľubomír Feldek, 


šm Gustáv Kyselica, kv Martin 

Kotúček, sv Juraj Kuchárek 

Výber hudby, réžia: Lukáš Brutovský 

Druh: Žena 

Premiéra: 24. 4. 2015 

Autor: Joanna Murray-Smith 

Tvorcovia: p Zuzana Šajgalíková, 


sd Juraj Jakabčin, psp Elena 

Kolek-Spaskov, kv Zuzana Formánková 

a Adriana Totiková, 

sv Zuzana Formánková 

Výber hudby, réžia: Adriana 

Totiková 

Veľký zošit 

Premiéra: 22. 5. 2015 

Autor: Agota Kristof – Daniel 

Majling 

Tvorcovia: p Andrea Černáková, 

drm, dr Daniel Majling, sv Michal 

Lošonský, kv Eva Kleinová, 

sd Ján Ptačin, hu Daniel Fischer 


2015/2016 

Hamlet je mŕtvy 

(stav bez tiaže) 

Premiéra: 18. 9. 2015 

Autor: Ewald Palmetshofer 


vh Svetozár Sprušanský, 

vp Gabriela Zigová, kv, sv Dorota 

Cigánková 


Faust je hladný 

a zabehla mu Grétka 

Premiéra: 18. 9. 2015 

Autor: Ewald Palmetshofer 



vh Braňo Holiček, psp Barbora 

Miková, sv a kv Nikola Tempír 

Réžia: Braňo Holiček 

Búrlivá jar 

Premiéra: 22. 10. 2015 

Autor: Arnold Wesker 


sv a kv Diana Strauszová, 

psp Václav Púčik 

Výber hudby, dramaturgia, réžia: 


Z rúčky do rúčky 

Premiéra: 6. 11. 2015 

Autor: Michael Cooney 


kv Andrea Kučerová, 


sv Jaroslav Milfajt, hu Karel Cón, 

ch Martin Pacek 

Réžia: Stanislav Slovák 

Štyria v ringu 

(Grönholmova metóda) 

Premiéra: 27. 11. 2015 

Autor: Jordi Galcerán 

Tvorcovia: p Roman Brat, 

dr Jana Liptáková, vh Michal 

Spišák, sv Diana Strauszová, 

kv Eva Kleinová 


Dámska šatňa 

Premiéra: 21. 1. 2016 

Autor: Arnošt Goldflam 

Tvorcovia: p Michal Spišák, 

sv a kv Eva Kleinová, psp Eva 

Burdová, tp Jakub Nvota, Michal 

Spišák, Karol Spišák, hu Kamil 

Mikulčík, hnšt Eva Pacovská 


Panikári 

Premiéra: 12. 2. 2016 

Autor: Mika Myllyaho 

Tvorcovia: p Peter Kerlik, 

hdr Svetozár Sprušanský, 

tp Martin Sarvaš, hpr Ľubomír 

Horňák, vnšt: Lenka Paulíková, 

psp Silvia Beláková, kv, sv Diana 

Strauszová 


Podivný prípad so psom 

Premiéra: 9. 6. 2016 

Autor: Mark Haddon – Simon 

Stephens 

Tvorcovia: p Laco Kerata, 

u, dr Iveta Škripková, psp 

Magdaléna Čaprdová, sv Peter 

Janků, kv Simona Vachálková 

Réžia: Soňa Ferancová 

2016/2017 

Povolanie pápež 

Premiéra: 11. 11. 2016 

Autor: Daniel Hevier – Gabo Dušík 

Tvorcovia: tp Daniel Hevier, 

dr Svetozár Sprušanský, hnšt, 

hlasped Eva Pacovská, asch 

Katarzyna Zielonka, anim Eliasz 

Styrna, ch Jarosław Staniek, 

kv Dorota Cigánková, sv Damian 

Styrna, asr Zuzana Orelová 

Réžia: Jan Jerzy Poloński 

Nepovolaným 

vstup zakázaný 

Premiéra: 19. 11. 2016 

Autor: Slavka Civáňová, Peter 

Oravec 

Tvorcovia: dr S. Civáňová, 

vh, kv Peter Oravec, i Z. Orelová 

Réžia: Peter Oravec 

Dobro 

Premiéra: 13. 1. 2017 

Autor: Laco Kerata 

Tvorcovia: dr Adam Gold, hu Peter 

Zagar, kv Diana Strauszová, 

sv Dorota Cigánková 


Kým kohút nezaspieva 

Premiéra: 20. 1. 2017 


Tvorcovia: dr Adam Gold, 

sv Diana Strauszová, kv Eva 

Kleinová 


Syna či dcéru? 

Premiéra: 10. 3. 2017 

Autor: Táňa Kusá 

Tvorcovia: dr Adam Gold, Svetozár 

Sprušanský, kv Katarína 

Holková, sv Zuzana Formánková, 

hsp Juraj Janík, psp Elena Kolek-Spaskov 

Réžia: Adriana Totiková 

Žltým včelám žlté slzy 

Premiéra: 21. 4. 2017 

Autor: Miroslav Válek 


sh Teraza Marečková, kv 

Zuzana Rusínová, sv Tomáš Rusín 

Réžia: Jan z Přítmí (Jan Antonín 

Pitínský) 

Jánošík 

Premiéra: 28. 4. 2017 

Autor: Mária Rázusová-Martáková 




Tvorcovia: dr Adam Gold, hu Marián 

Lejava, hnšt: Eva Pacovská, 

kv Katarína Holková, sv Juraj 

Gráfel, ch Stanislava Vlčeková 

Réžia: Rastislav Ballek 

Štefánik — slnko v zatmení 

Premiéra: 24. 6. 2017 

Autor: Eva Borušovičová 


hu Michal Novinski, Kamil 

Mikulčík, kv Zuzana Rusínová, 

sv Pavol Andraško 

Réžia: Eva Borušovičová 

2017/2018 

Zaľúbený Shakespeare 

Premiéra: 10. 11. 2017 

Autori: Lee Hall, Marc Norman, 

Tom Stoppard 

Tvorcovia: dr Slavka Civáňová, 

hnšt Peter Vlčko, ch Ladislav 

Cmorej, kv Ľudmila Várossová, 

p Anna Lara, Ľubomír Feldek, 

sh Paddy Cunneen, sv Pavol 

Andraško 

Réžia: Peter Oravec 

Ľudia, miesta a veci 

Premiéra: 19. 1. 2018 

Autor: Duncan Macmillan 

Tvorcovia: dr Marie Špalová, 

kv Martin Kotúček, p Marián 

Amsler, psp Stanislava Vlčeková, 

sh Ivan Acher, sv Juraj Kuchárek 

Réžia: Marián Amsler 

Hoax 

Premiéra: 26. 1. 2018 

Autori: Silvia Vollmannová, 


Tvorcovia: anim Šimon Matrka, 

dr Slavka Civáňová, sh Ján 

Kružliak ml., kv, sv Daša Krištofovičová, 

video Daniel Dluhý 

Réžia: Silvia Vollmannová 

Otec Goriot 

Premiéra: 13. 4. 2018 

Autori: Honoré de Balzac, 

Daniel Majling, Roman Polák 

Tvorcovia: dr Lucia Mihálová, 

kv Peter Čanecký, pp Linda Genoux, 

sh Vladislav Šarišský, 

sv Pavel Borák 


2018/2019 

Mechanický pomaranč 

Premiéra: 21. 9. 2018 

Autor: Anthony Burgess 

Tvorcovia: drm, dr Šimon Peták, 

p Otakar Kořínek, kv Markéta 

Sládečková, sd František Fabián, 

sh Ivan Acher, sv Svatopluk 

Sládeček 

Réžia: Juraj Augustín 

Dámsky krajčír 

Premiéra: 16. 11. 2018 

Autor: Georges Feydeau 

Tvorcovia: ú M. Dacho, J. Bielik, 

dr Magdaléna Žiaková, sv Zuzana 

Havranová, kv Katarína Holková 

Hudba, réžia: Juraj Bielik 

Meno 

Premiéra: 18. 1. 2019 

Autori: Matthieu Delaporte 

a Alexandre de la Patellière 

Tvorcovia: p E. Flašková, dr 

Magdaléna Žiaková, Lucia Mihálová, 

sv Barbora Šajgalíková, kv 

Ján Husár 

Výber hudby, réžia: Matúš Bachynec 

Hlava XXII 

Premiéra: 8. 3. 2019 

Autor: Joseph Heller 

Tvorcovia: p Pavel Vilikovský, 

u M. Dacho, J. Luterán, dr Miro 

Dacho, sv Michal Lošonský, 

kv Eva Kleinová, sd Ján Ptačin 


Drotár 

Premiéra: 24. 5. 2019 


Tvorcovia: ú Lukáš Brutovský, 

Miro Dacho, dr M. Dacho, 

sv P. Borák, kv D. Strauszová 

Hudba a réžia: Lukáš Brutovský 

Plán 2019/2020 

Banalita lásky 

Premiéra: 22. a 23. 11. 2019 

Autor: Savyon Liebrecht 

Tvorcovia: p Jana Juráňová, 

dr Magdaléna Žiaková, sv Pavol 

Andraško, kv Eva Farkašová, 

hu Róbert Mankovecký 


Robin Hood 

Premiéra: 17. 1. 2020 

Autori: Mariana Luteránová, 

Ján Luterán 

Tvorcovia: dr Magdaléna Žiaková, 

kv Eva Kleinová, sv, sd Ján 

Ptačin, hu Martin Geišberg, ch 

Laco Cmorej 


Dom 

Premiéra: 6. a 7. 3. 2020 

Autor: Anna Saavedra, F. G. 

Lorca 

Tvorcovia: kv Marija Havran, sv 

Juraj Kuchárek, hu Ivan Acher, 

dr Marie Špalová, Magdaléna 

Žiaková, psp Stanislava Vlčeková 

Réžia: Marián Amsler 

Láska slečny Elliotovej 

Premiéra: 24. 4. 2020 

Autori: Jane Austenová, Ľubomír 

Vajdička 

Tvorcovia: p Beáta Mihalkovičová, 

dr Magdaléna Žiaková, sv 

Jozef Ciller, kv Marija Havran, hu 

Róbert Mankovecký 


Skratky 

anim – animácia 

asch – asistent choreografa 

asr – asistent réžie 

b – bábky 

d – dirigent 

dr – dramaturg 

drm – dramatizácia 

gv – graffiti vizuál 

hdr – hudobná dramaturgia 

h-drsp – hudobno-dramaturgická 

spolupráca 

hlasped – hlasový pedagóg 

huar – hudobné aranžmá 

hp – hudobný podklad 

hpr – hudobná produkcia 

hsp – hudobná spolupráca 

hu – hudba 

huna – hudobné naštudovanie 

ch – choreografia 

i – inšpicient 

js – jazyková spolupráca 

k – korepetície 

kv – kostýmový výtvarník 

kr – kostýmová realizácia 

li – libreto 

m – masky 

n – námet 

nám – námet 

ns – návrh scény 

odsp – odborná spolupráca 

p – preklad 

psp – pohybová spolupráca 

r – réžia 

rec – recitatív 

sa – svetelný asistent 

sd – svetelný dizajn 

sh – scénická hudba 

sp/sc – spolupráca/scenár 

sn – spevácke naštudovanie 

sr – scénografická realizácia 

ssp – scénická spolupráca 

sv – scénický výtvarník 

š – šepkárka 

šm – šerm 

tp – texty piesní 

tsp – tanečná spolupráca 

u – úprava 

vh – výber hudby 

vnšt – vokálne naštudovanie 

vp – videoprojekcia 

vsp – výtvarná spolupráca 

Zdroj: Divadelný ústav Bratislava, 

archív Divadla Andreja Bagara v Nitre

VYZNAMENANIA 

A OCENENIA DIVADLA, 

INSCENÁCIÍ, TVORCOV 

A ÚČINKUJÚCICH 

HERCOV 

1953 

Čestné uznanie za účasť na 

Divadelnej žatve s hrou H. Muchtarova 

Česť rodiny 

Rudolf Látka – strieborný odznak 

Divadelnej žatvy v Prahe za 

postavu Bajrama v hre H. Muchtarova 

Česť rodiny 

1955 

Druhé miesto v kategórii oblastných 

divadiel na Divadelnej 

žatve 1955 za inscenáciu hry 

M. Matuštíkovej Kristína 

1957 

Pavol Haspra, režisér – strieborný 

odznak Divadelnej žatvy za 

réžiu Klabundovej hry 

Kriedový kruh 

1971 

Hilda Augustovičová – cena 

ministra kultúry SSR 

1973 

Eva Matejková – cena Slovenského 

literárneho fondu za postavu 

Čerta v hre E. Brylla a K. Gärtnerovej 

Jánošík abo Na skle 

maľované 

Adela Gáborová – cena Slovenského 

literárneho fondu za 

postavu Dievčaťa v hre E. Brylla 

a K. Gärtnerovej Jánošík abo Na 

skle maľované 

1974 

Poďakovanie ministra kultúry SSR 

za úspešné uvedenie sovietskych 

hier na Festivale sovietskej dramatickej 

tvorby – A. Vampilov: 

Starší syn, M. Roščin: Starý Nový 

rok, V. Katajev: Deň oddychu 

Diplom ministra kultúry SSR 

za účasť na celoštátnej divadelnej 

prehliadke k 30. výročiu 

SNP vo Zvolene s hrou 

J. Kákoša Dom pre najmladšieho 

syna 

Eva Matejková – cena Slovenského 


Žofy v hre J. Kákoša Dom pre 

najmladšieho syna 

Jozef Dóczy – cena za herecký 

výkon za postavu Zajceva v hre 

M. Roščina Starý Nový rok 

na Festivale sovietskej dramatickej 

tvorby 

Jozef Bednárik – cena Janka 

Borodáča za vytvorenie postavy 

Galy Gaya v hre B. Brechta 

Muž ako muž 

1975 

Prezident ČSSR udelil Krajovému 

divadlu Nitra vyznamenanie 

Za zásluhy o výstavbu, za úspešnú 

kultúrnopolitickú a umeleckú 

prácu 

Jozef Dóczy – zaslúžilý umelec 

1977 

Čestné uznanie ministra kultúry 

SSR za inscenovanie bulharských 

hier P. Pančeva Rozprávka 

o baraniciach a G. Džagarova 

Táto malá zem 

Eva Matejková – cena J. Borodáča 

za vytvorenie postavy Aľony 

v Roščinovej hre Muž a žena 

Marián Slovák – cena Dní bulharskej 

kultúry v ČSSR za štyri 

postavy v inscenácii hry 

P. Pančeva Rozprávka o baraniciach 

1978 

Čestné uznanie Zväzu slovenských 

dramatických umelcov za 

inscenáciu hry B. Brechta Malomeštiakova 

svadba 

1978 

Žofia Martišová – herecká cena 

v súťaži o najlepšie herecké 

výkony k 60. výročiu VOSR 

za postavu Lusie v inscenácii hry 

A. Arbuzova Očakávanie 

František Perger – cena v súťaži 

o najlepšie výkony k 60. výročiu 

VOSR za scénografické riešenie 

televíznej inscenácie Najkrajšie 

roky života 

Jozef Bednárik – cena za najlepší 

mužský herecký výkon za 

postavu Harlekýna v hre P. Marivauxa 

Hra lásky a náhody na 

festivale Divadelní mládí České 

Budějovice 

Jozef Bednárik – druhé miesto 

v súťaži o najlepšie herecké 

výkony k 60. výročiu VOSR 

v kategórii hereckej tvorby 

v oblasti televízie za postavu 

Bezajsa v inscenácii Najkrajšie 

roky života 

1980 

Diplom ministra kultúry SSR 

a prípravného výboru VIII. 

Májovej divadelnej Nitry za 

významnú organizačnú prácu 

pri zabezpečovaní úspešného 

priebehu prehliadky 

Diplom za najlepšiu inscenáciu 

Vlll. ročníka Májovej divadelnej 

Nitry za naštudovanie hry F. G. 

Lorcu Dom Bernardy Alby 

Jozef Bednárik, režisér – cena 

za réžiu hry F. G. Lorcu Dom 

Bernardy Alby na VIII. ročníku 

Májovej divadelnej Nitry 



postavu Kostolníčky v hre 

G. Preissovej a Z. Kaloča Jej 

pastorkyňa 

Milan Kiš – plaketa mesta Nitra 

(MsNV Nitra) 

1981 

Jozef Dóczy – cena za mužský 

herecký výkon v hre V. Bednára 

Koza za postavu Gutfrojda na IX. 

ročníku Májovej divadelnej Nitry 

Milan Kiš – cena za mužský 

herecký výkon v hre V. Bednára 

Koza za postavu Karola Pekára 

na IX. ročníku Májovej divadelnej 

Nitry 

Marián Slovák – cena Slovenského 


Ťurina v hre E. Braginského 

a E. Riazanova Pokrytci 

1982 

Minister kultúry SSR a prípravný 

výbor Májovej divadelnej Nitry 

– Diplom za koncepčnú a tvorivú 

dramaturgickú činnosť: pri 

uvedení hry M. Šatrova Belasé 

kone na červenej tráve 

Čestné uznanie MK SSR a Festivalového 

výboru za objavné 

uvedenie hry V. Kondratieva 

Dovolenka po zranení pri príležitosti 

Festivalu ruskej a sovietskej 

dramatickej tvorby v ČSSR 

Jozef Bednárik – výročná cena 

ministra kultúry SSR Za významnú 

spoločensky angažovanú 

tvorbu 

Oskár Krásnohorský, ekonomický 

námestník – čestné uznanie 

MK SSR a Prípravného výboru 

X. ročníka Májovej divadelnej 

Nitry za príkladnú organizáciu 

prehliadky 

Vyznamenania a ocenenia divadla, inscenácií, tvorcov a účinkujúcich hercov 



Maroš Kramár – cena za herecký 

výkon v postave Voloďu v inscenácii 

hry V. Kondratieva 

Dovolenka po zranení na festivale 

ruskej a sovietskej drámy 

v Bratislave 

František Perger – cena za scénografické 

riešenie inscenácie 

hry V. Kondratieva Dovolenka 

po zranení na Festivale ruskej 

a sovietskej drámy v Bratislave 

1983 

Božena Slabejová – zaslúžilá 

umelkyňa 

1984 

Maroš Kramár – Cena za mužský 

herecký výkon v hre S. Šaltenisa 

Heš, zubatá, heš! za postavu 

Andriusa na XII. ročníku Májovej 

divadelnej Nitry 

Hilda Augustovičová, herečka, 

riaditeľka – zaslúžilá umelkyňa 

Adela Gáborová – medaila S. K. 

Neumanna pri príležitosti XXII. 

ročníka Neumannových 

Poděbrad za cieľavedomú 

interpretáciu umeleckej prózy 

a príkladnú starostlivosť o javiskovú 

reč 

Eva Matejková – cena ZSDU 

a Slovenského literárneho fondu 

za postavu Thaisy v hre 

W. Shakespeara Perikles, kráľ 

tyrský 

Martin Kákoš – cena J. Borodáča 

za réžie inscenácií hier 

P. O. Hviezdoslava Herodes 

a Herodias a S. Saltenisa Heš, 

zubatá, heš! 

1985 

Marián Slovák – cena za mužský 

herecký výkon v hre I. Hudeca 

a P. Vala Knieža za postavu 

Krmčina na XIII. ročníku Májovej 

divadelnej Nitry 

Ján Laca, dramaturg – cena za 

dramaturgickú objavnosť a tvorivú 

iniciatívu pri uvedení hry I. 

Hudeca a P. Vala Knieža na XIII. 

ročníku Májovej divadelnej Nitry 

Marián Slovák – cena Slovenského 


Ametistova v hre 

M. Bulgakova Zojkin byt 



postavu Alvingovej v hre 

H. Ibsena Strašidlá 

Eva Matejková – cena ZSDU 

a Slovenského literárneho fondu 

za postavu Zojky v inscenácii hry 


Jozef Bednárik, režisér – cena 

festivalu Dni kultúry ČSSR 

v ZSSR za réžiu hry bratov 

Čapkovcov Zo života hmyzu 

v Divadle Lesie Ukrajinky v Kyjeve 

1986 

Diplom juhoslovanského Festivalu 

dieťaťa v Šibeniku za účasť 

na festivale s hrou J. Mokoša a 

K. Párnickej O cárovi Saltánovi 

Darina Kárová, dramaturgička 

– cena MK SSR a Prípravného 

výboru XIV. ročníka 

Májovej divadelnej Nitry za objavný 

dramaturgický výber hry A. 

Ferka Proso – Vzorný 

pracovník kultúry (MK SSR) 

František Perger, šéf výpravy 

– cena MK SSR a Prípravného 

výboru XIV. ročníka Májovej 

divadelnej Nitry za návrh a realizáciu 

scény k hre A. Ferka Proso 

Jozef Bednárik, režisér – zaslúžilý 

umelec 

Eva Matejková – výročná cena 

Zväzu slovenských dramatických 

umelcov za postavu Zojky v hre 


1987 

Hlavná cena XV. ročníka Májovej 

divadelnej Nitry za tvorivý prístup 

k hre J. B. Molièra Meštiak 

šľachticom 

Marián Slovák – cena za divadelnú 

tvorbu za rok 1986 za postavu 

Jourdaina v inscenácii hry 

J. B. Molièra Meštiak šľachticom 

František Perger, šéf výpravy – 

rezortné vyznamenanie MK SSR 

1988 

Darina Kárová – cena Májovej 

divadelnej Nitry za dramaturgiu 

inscenácie hry A. Ferka Noc na 

zamrznutom jazere 

Jana Strnisková – cena Májovej 

divadelnej Nitry za ženský herecký 

výkon v inscenácii hry 

A. Ferka Noc na zamrznutom 

jazere 

Adela Gáborová – výročná cena 


umelcov za naštudovanie 

monodrámy A. Göncza Dnešná 

Médea 

1989 

Jozef Bednárik – cena Májovej 

divadelnej Nitry za réžiu v inscenácii 

Smútok pristane Elektre 

Marta Sládečková – cena Májovej 

divadelnej Nitry za ženský 

herecký výkon za postavu Lavínie 

v inscenácii Smútok pristane 

Elektre 

František Perger – zaslúžilý 

umelec 

1992 

Jozef Dóczy – výročná cena 


umelcov za dlhoročnú hereckú 

činnosť v Divadle Andreja 

Bagara 

1995 

Božena Slabejová – cena Literárneho 

fondu za celoživotné dielo 

1997 

Jozef Dóczy – cena Literárneho 


Eva Pavlíková – cena Literárneho 

fondu v oblasti divadelnej tvorby 

za vytvorenie postavy Plánky 

v inscenácii Plánka 

1998 

Alexandra Grusková – cena 

Dosky v kategórii Najlepšia scénografia 

za kostýmy k inscenácii 

hry A. N. Ostrovského … hráme 

duráka! 

Peter Zagar – cena Dosky 

v kategórii Najlepšia scénická 

hudba za hudbu k inscenácii 

hier Antona Pavloviča Čechova 

Pytačky – Medveď 

Žofia Martišová – cena Literárneho 


Oľga Hudecová – cena Literárneho 


Milan Kiš – cena Literárneho fondu 

v oblasti divadelnej tvorby 

za vytvorenie postavy Jeppeho 

v inscenácii Ludviga Holbeerga 

Jeppe z vŕšku 

Darina Kárová – cena Literárneho 

fondu v oblasti divadelnej 

tvorby za dramaturgiu Medzinárodného 

festivalu Divadelná 

Nitra (v r. 1997 medzinárodne 

vysoko hodnoteného pre svoju 

umeleckú úroveň) s prihliadnutím 

na umeleckú úroveň 

predchádzajúcich ročníkov, ako 

aj dlhoročnú koncepčnú syste-

matickú a objavnú prácu na poli 

slovenského divadelníctva 

1999 

Inscenácia hry Williama Shakespearea 

Macbeth – cena Dosky 

v kategórii Najlepšia inscenácia 

Vladimír Morávek za inscenáciu 

hry Williama Shakespearea 

Macbeth – cena Dosky v kategórii 

Najlepšia réžia 

Adela Gáborová – cena Dosky 

v kategórii Najlepší ženský 

herecký výkon za postavu Lady 

Macbeth v inscenácii hry Williama 

Shakespearea Macbeth 

Marián Slovák – cena Dosky 

v kategórii Najlepší mužský herecký 

výkon za postavu Tovjeho 

v inscenácii muzikálu Fidlikant 

na streche 

Alexandra Grusková – cena 

Dosky v kategórii Najlepšia 

scénografia za scénu a kostýmy 

k inscenácii hry Williama Shakespearea 

Macbeth 

Milan Kiš – cena Jozefa Kronera 

za najpozoruhodnejší výkon 

v oblasti divadla, filmu, televízie 

a rozhlasu za postavu Tovjeho 

v inscenácii muzikálu Fidlikant 

na streche 

Jozef Bednárik – cena Literárneho 


tvorby za réžiu inscenácie Fidlikant 

na streche 

2000 

Marek Brezovský (in memoriam) 

– cena Dosky v kategórii Najlepšia 

scénická hudba za hudbu 

k inscenácii hry Antona Pavloviča 

Čechova Čajka 

Svetozár Sprušanský – cena 

Literárneho fondu v oblasti divadelnej 

tvorby za réžiu inscenácií 

Čajka (Anton Pavlovič Čechov) 

a Tvár v ohni (Marius von Mayenburg) 

s prihliadnutím na niekoľkoročnú 

dramaturgickú prácu 

2001 

Aleš Votava (in memoriam) – 

cena Dosky v kategórii Najlepšia 

scénografia za scénu k inscenácii 

hry Augusta Strindberga 

Hra snov 

Giedrius Puskunigis – cena 

Dosky v kategórii Najlepšia 

scénická hudba za hudbu k inscenácii 

hry Augusta Strindberga 

Hra snov 

Jozef Dóczy – cena Jozefa Kronera 

za celoživotné dielo 

Milan Kiš – cena Literárneho 


2002 

Jozef Bednárik – cena Literárneho 


tvorby za réžiu inscenácie Grék 

Zorba 

Andrej Rimko – cena Literárneho 


2003 

Inscenácia hry Antona Pavloviča 

Čechova Tri sestry – cena Dosky 

v kategórii Najlepšia inscenácia 


Dosky v kategórii Najlepšia réžia 

za inscenáciu hry Antona Pavloviča 

Čechova Tri sestry 

Andrea Bartha – cena Dosky 

v kategórii Najlepší kostým za 

kostýmy k inscenácii hry Antona 

Pavloviča Čechova Tri sestry 

2005 

Eva Pavlíková, Csongor Kassai – 

cena Literárneho fondu za výkon 

v postave MC v inscenácii muzikálu 

Kabaret 

Eva Pavlíková – Krištáľové krídlo 

za postavu MC v Kabarete a postavu 

Ženy v inscenácii Bezkyslíkovce 

Adela Gáborová – ocenenie 

prezidenta SR Pribinov kríž II. 

stupňa za celoživotnú tvorbu 

2007 

Zuzana Kanócz – cena Dosky 

v kategórii Najlepší ženský 

herecký výkon za rolu Portie 

Coughlanovej v inscenácii hry 

Mariny Carr Portia Coughlanová 

Pavol Andraško – cena Dosky 

v kategórii Najlepšia scénografia 

za scénu k inscenácii hry Mariny 

Carr Portia Coughlanová 

Marina Carr: Portia Coughlanová, 

réžia Michal Vajdička – cena 

bratislavského diváka na festivale 

Nová dráma/New Drama 

2007 

Zuzana Kanócz – cena Literárneho 

fondu za herecké výkony 

v sezóne 2006/2007 

Kristína Turjanová – cena Literárneho 

fondu za herecké výkony 

v sezóne 2006/2007 

2008 

Daniela Kuffelová – cena Dosky 

v kategórii Najlepší ženský herecký 

výkon za rolu Matky v inscenácii 

hry Júliusa Barča-Ivana 

Matka 

Peter Čanecký – cena Dosky 

v kategórii Najlepší kostým za 

kostýmy k inscenácii hry Romana 

Poláka Piargy 

Dramaturgia cyklu Rodinné 

striebro v Divadle Andreja 

Bagara v Nitre – cena Dosky 

v kategórii Objav sezóny 

Inscenácia Piargy a Divadlo 

Andreja Bagara v Nitre – cena za 

najlepšiu dramaturgiu na festivale 

Nová dráma/New Drama 

2008 s prihliadnutím na systematické 

objavovanie slovenskej 

literatúry v divadle 

2009 

Jevgenij Libezňuk – cena 

Dosky v kategórii Najlepší 

mužský herecký výkon za postavu 

Lopachina v inscenácii 

hry Antona Pavloviča Čechova 

Višňový sad 

Jozef Dóczy – Plaketa predsedu 

NSK Milana Belicu pri príležitosti 

životného jubilea (80 rokov) 

Oľga Hudecová – Plaketa predsedu 

NSK Milana Belicu pri 

príležitosti životného jubilea 

(75 rokov) 

Hilda Augustovičová – Plaketa 

predsedu NSK Milana Belicu 

pri príležitosti životného jubilea 

(75 rokov) 

Žofia Martišová – Plaketa predsedu 

NSK Milana Belicu pri 

príležitosti životného jubilea 

(75 rokov) 

Jozef Dóczy – titul Čestný občan 

mesta Nitry 

Oľga Hudecová – Cena primátora 

mesta Nitra 

Hilda Augustovičová – Cena 

primátora mesta Nitra 

Žofia Martišová – Cena primátora 

mesta Nitra 

Eva Rúthová – Cena mesta Nitra 

dlhoročnej pracovníčke divadla 

Vyznamenania a ocenenia divadla, inscenácií, tvorcov a účinkujúcich hercov 



a zakladateľke Literárneho klubu 

Janka Jesenského 

Cena mesta Nitra udelená 

Divadlu Andreja Bagara v Nitre 

(prevzatá riaditeľom DAB Jánom 

Greššom) 

2010 

Marián Čekovský – cena Dosky 

v kategórii Najlepšia scénická 

hudba za hudbu k inscenácii 

Mŕtve duše 

Jozef Dóczy – najvyššie štátne 

vyznamenanie – Rad Ľudovíta 

Štúra II. triedy, za mimoriadne 

zásluhy o rozvoj v oblasti kultúry 

a umenia, osobitne v oblasti 

divadelnej tvorby 


fondu za postavu madame Alexandry 

v inscenácii Kolumbína 

Klaudia Kolembusová – cena 

Literárneho fondu za postavu Kolumbíny 

v inscenácii Kolumbína 

Richard Stanke – cena Literárneho 

fondu za postavu Čičikova 

v inscenácii Mŕtve duše 

Vladimír Bartoň – cena Literárneho 


2011 

Péter Polgár – cena Dosky 

v kategórii Najlepšia scénografia 

za scénografiu inscenácie 

Kuchyňa 

Péter Polgár – cena Dosky v kategórii 

Najlepší kostým za kostýmy 

inscenácie Kuchyňa 

Gabriela Dolná – cena Literárneho 

fondu za postavu Amandy 

Wingfieldovej v inscenácii hry 

Tennessee Williamsa Sklenený 

zverinec 

Milan Ondrík – cena Literárneho 

fondu za postavu Petra Slávika 

v inscenácii dramatizácie románu 

Dušana Mitanu Koniec hry 


fondu za postavu Leslie v inscenácii 

monodrámy Leslie 

Ayvazianovej Skok z výšky, s prihliadnutím 

na postavu Alžbety 

Slávikovej v inscenácii dramatizácie 

románu Dušana Mitanu 

Koniec hry 

Jakub Rybárik – cena Literárneho 

fondu za postavu Toma 

Wingfielda v inscenácii hry 

Tennessee Williamsa Sklenený 

zverinec 

2012 

Dorota Masłowska: Dvaja úbohí 

Rumuni hovoriaci po poľsky, 

réžia Júlia Rázusová – cena 

študentskej poroty na festivale 

Nová dráma/New Drama 2012 


fondu za postavu Charity 

Hope Valentinovej v inscenácii 

muzikálu Sladká Charity, za 

postavu Elizabeth Bennetovej 

v inscenácii dramatizácie románu 

Pýcha a predsudok a za 

postavu Džiny v inscenácii hry 

Dvaja úbohí Rumuni hovoriaci 

po poľsky 

Klaudia Kolembusová – cena 

Literárneho fondu za postavu 

Charity Hope Valentinovej v inscenácii 

muzikálu Sladká Charity 

Ján Greššo – cena Jozefa Kronera 

za postavu otca v inscenácii 

Dennisa Kellyho Láska a peniaze 

s prihliadnutím na viacročné 

úspešné vedenie DAB v Nitre 

2013 

Lenka Barilíková – cena Literárneho 

fondu za postavu Helen 

v inscenácii hry Siroty, s prihliadnutím 

na postavu Madame 

Belmont v inscenácii hry Parazit 

Alena Pajtinková – cena Literárneho 

fondu za postavu Larisy 

v inscenácii hry Dievča bez vena 

a za postavu Ley v inscenácii 

hry DNA 

2014 


fondu za postavu 

Johnovej v inscenácii hry Potkany, 

s prihliadnutím na postavu 

Kristíny v inscenácii muzikálu 

Tisícročná včela 

2015 

Eva Večerová – cena Literárneho 


Darina Kárová – cena Literárneho 



fondu za postavu Evy 

v inscenácii hry Gazdiná Roba 

a za postavu Kataríny v inscenácii 

hry Skrotenie zlej ženy 


fondu za postavu Samka 

Jagoša v inscenácii hry Gazdiná 

Roba, s prihliadnutím na postavu 

Bryana Thomtona v inscenácii 

hry Druh: Žena 

2016 

Tomáš Turek – cena Dosky v kategórii 

Objav sezóny za postavu 

Christophera v inscenácii hry 

Podivný prípad so psom autorov 

Marka Haddona a Simona 

Stephensa 

Anton Živčic – cena Literárneho 


Daniela Kuffelová – cena Literárneho 

fondu za postavu 

Karolin v inscenácii hry Hamlet 

je mŕtvy... a za postavu Matky 

v inscenácii dramatizácie novely 

Podivný prípad so psom 

2017 

Jakub Rybárik – zvláštna cena 

poroty festivalu Nová dráma/ 

New Drama 2017 za mimoriadne 

plastický herecký výkon 

v postave Dobroslava v inscenácii 

Dobro 

Gabriela Dolná – cena Literárneho 



Literárneho fondu za dramaturgiu 

monotematickej divadelnej 

sezóny DAB v Nitre 2016/2017 

– MADE IN SLOVAKIA – uvedenie 

pôvodných diel súčasných 

slovenských autorov, s prihliadnutím 

na dramaturgiu pôvodného 

slovenského muzikálu 

Povolanie pápež 

Ján Gallovič – cena Literárneho 

fondu za postavu Jána Pavla II. 

v inscenácii muzikálu Povolanie 

pápež 


fondu za postavu Dobroslava 

v inscenácii hry Dobro, s prihliadnutím 

na postavu Detektíva 

v inscenácii scénickej kompozície 

Žltým včelám žlté slzy 

2018 

Barbora Andrešičová – cena 

Dosky v kategórii Najlepší 

ženský herecký výkon za postavu 

Emmy v inscenácii hry 

Duncana Macmillana Ľudia, 

miesta a veci 


Nadácie Tatra banky za umenie 

v kategórii Mladý tvorca – divadlo 

za herecký výkon v postave 

Emmy v inscenácii Ľudia, 

miesta a veci

Barbora Andrešičová – zvláštna 

cena poroty za širokospektrálnosť 

hereckého prejavu 

v inscenácii Ľudia, miesta a veci 

na 14. ročníku celoslovenského 

divadelného festivalu Grand Prix 

Nová dráma/New Drama 2018 

Laco Kerata – cena Literárneho 

fondu za najlepšie slovenské 

dielo za text k inscenácii Dobro 


Literárneho fondu v oblasti 

divadla za stvárnenie postavy 

Emmy v inscenácii Ľudia, miesta 

a veci 

Marián Amsler – cena Literárneho 

fondu v oblasti divadla za 

réžiu inscenácie Ľudia, miesta 

a veci 

Ivan B. Vojtek – cena Literárneho 

fondu v oblasti divadla za 

postavu Goriota v dramatizácii 

románu Otec Goriot 

Ján Gallovič a Daniel Hevier – 

cena patróna umelcov Fra Angelico 

za muzikál Povolanie pálež. 

Cenu udeľuje Rada Konferencie 

biskupov Slovenska (KBS) pre 

vedu, vzdelanie a kultúru 

František Perger, scénograf 

– najvyššie ocenenie NSK za 

kultúru Nitrianska Lunica 

ÚČASŤ NA FESTIVALOCH 

V ZAHRANIČÍ 

1982 

Medzinárodný divadelný festival 

Divadlo národov, Bulharsko, 

Sofia – DOM BERNARDY ALBY 

1986 

Medzinárodný festival dieťaťa, 

SFRJ, Šibenik – O CÁROVI 

SALTÁNOVI 

1987 

Kultúrna jar, Maďarsko, Budapešť 

– MEŠTIAK ŠĽACHTICOM 

1991 

Medzinárodný festival dieťaťa, 

Juhoslávia, Šibenik – MODRÝ 

VTÁK 

1991 

Festival Mittelfest, Taliansko, Cividale 

dell Friuli – MODRÝ VTÁK 

1991 

Festival Mittelfest, Taliansko, 

Cividale dell Friuli – DNEŠNÁ 

MÉDEA 

1991 

Festival of a Small Theatre, 

Rumunsko, Oradea – DNEŠNÁ 

MÉDEA 

1995 

Festival Gombrowiczových hier, 

Poľsko, Radom – YVONA, PRIN- 

CEZNÁ BURGUNDSKÁ 

1996 

IV. medzinárodný festival Divadlo 

európskych regiónov, 

Česká republika, Hradec Králové 

– PLÁNKA 

1997 

VII. ročník medzinárodného 

divadelného festivalu Kontakt, 

Poľsko, Toruň – VEČERA NAD 

MESTOM 

1999 

Medzinárodný festival krátkych 

hier RIBA, Litva, Klaipeda – PY- 

TAČKY/MEDVEĎ 

2000 

Festival Trialog, Česká republika, 

Brno – MACBETH 

2000 

VII. medzinárodný festival Divadlo 

európskych regiónov, 

Česká republika, Hradec Králové 

– TVÁR V OHNI 

2000 

Festival Setkání/Stretnutie, Česká 

republika, Zlín – FIDLIKANT 

NA STRECHE 

2001 

The Bath Shakespeare Festival, 

Veľká Británia, Bath – MACBETH 

2001 

V. ročník Shakespearovského 

medzinárodného divadelného 

festivalu Gedanense, Poľsko, 

Gdańsk – MACBETH 

2002 

Medzinárodný festival BITEF, 

Juhoslávia, Belehrad – HAMLET 

2002 

MOT, Medzinárodný festival 

mladého divadla, Macedónsko, 

Bitola – HAMLET 

2002 

Letné shakespearovské slávnosti, 

Česká republika, Brno 

– MACBETH 

2003 

XII. ročník festivalu Divadlo 

jedného herca, Česká republika, 

Cheb – VYBERAČ 

Účasť na festivaloch v zahraničí 



2004 

Medzinárodný divadelný festival 

monodrámy, Maďarsko, Eger – 

VYBERAČ 

2004 

Medzinárodný festival Čechovových 

hier, Maďarsko, Eger – TRI 

SESTRY 

2005 

Festival Ex Ponto, Slovinsko, 

Ľubľana – NORWAY.TODAY 

2006 

Festival Mittelfest, Taliansko, 

Cividale dell Friuli – NORWAY. 

TODAY 

2006 


republika, Zlín – I. AKO INA 

2006 

Festival DOKOŘÁN pro hudební 

divadlo, Česká republika, Brno – 

ADAM ŠANGALA 

2006 

Medzinárodný festival Divadelní 

Flóra, Česká republika, Olomouc 

– VEREJNÝ NEPRIATEĽ 

2008 

Wienerbezirkswochen, Rakúsko, 

Viedeň – I. AKO INA 

2008 



– PORTIA COUGHLANOVÁ 

2008 

Festival Divadlo európskych 

regiónov, Česká republika, 

Hradec Králové – PORTIA 

COUGHLANOVÁ 

2008 

Medzinárodný festival Divadlo, 

Česká republika, Plzeň – 

STATKY–ZMÄTKY 

2009 

Divadelní Flóra, Česká republika, 

Olomouc – KRÁĽ LEAR 

2009 

Festival Dokořán pro hudební 

divadlo, Česká republika, Brno – 

MODRÁ RUŽA 

2009 


Česká republika, Plzeň – VŠET- 

KO ZA NÁROD 

2011 

Medzinárodný festival Čekání na 

Václava, Česká republika, Hradec 

Králové – SKOK Z VÝŠKY 

2015 



– POTKANY 

2016 


republika, Zlín – PANIKÁRI 

2016 

Festival Divadelní svět, Česká 

republika, Brno – TISÍCROČNÁ 

VČELA 

2016 

Festival Dream Factory, Česká 

republika, Ostrava – VEĽKÝ 

ZOŠIT 

2016 

Festival Divadlo európskych regiónov, 

Česká republika, Hradec 

Králové – VEĽKÝ ZOŠIT 

2016 

Festival Petrovské divadelné dni 

Báčsky Petrovec, Srbsko – DÁM- 

SKA ŠATŇA 

2016 

Medzinárodný festival Demoludy, 

Poľsko, Olsztyn – HAMLET 

JE MŔTVY.../FAUST JE HLADNÝ... 

2017 

Festival Divadelní svět, Česká 

republika, Brno – POTKANY 

2018 


Flora, Česká republika, Olomouc 

– JÁNOŠÍK 

2018 


republika, Zlín – HOAX 

2018 


Česká republika, Plzeň – ĽUDIA, 

MIESTA A VECI

Divadlo 


v Nitre 

Zostavila: Slavka Civáňová 

Autori štúdií: Miroslav Ballay, Slavka Civáňová, Jaroslav Dóczy, 

Peter Oravec, Walter Nagy, Miro Zwiefelhofer, Marta Žilková 

S použitím publikácie Vladimír Štefko: Divadelná 

Nitra, vydavateľstvo Obzor, Bratislava, 1989. 

Súpis faktografických údajov, výber fotografií a obrazovej 

dokumentácie, popisky: Slavka Civáňová 

Lektoroval: Vladimír Štefko 

Zodpovedná redaktorka za DAB v Nitre: Slavka Civáňová 

Zodpovedná redaktorka za DÚ v Bratislave: Andrea Dömeová 

Zodpovední vydavatelia: Jaroslav Dóczy, riaditeľ DAB v Nitre 

a Vladislava Fekete, riaditeľka DÚ v Bratislave 

Návrh obálky, grafický dizajn a zalomenie: Marek Kianička 

Použité písmo: Fedra Serif A, Avenir Next LT Pro 

Vytlačené na papieroch Fedrigoni: 

Obálka: Imitlin Rosso 125 g/m² 

Knižný blok: Symbol Tatami Ivory 135 g/m² 

Súpisy: Oikos 150 g/m² 

Tlač: DEVIN Printing House 

Väzba: Juraj Štefun – GEORG 

Razba dosiek: CODING s. r. o. 

Tlač predsádky: JAROŠ serigraphy s. r. o. 

Náklad: 800 ks 

Vydali © Divadlo Andreja Bagara v Nitre 

a Divadelný ústav v Bratislave v roku 2019. 

Grafické prvky: Ján Šicko 

Fotografie na obálke: Collavino – Henrich Mišovič a TASR 

Fotografie: © archív Divadla Andreja Bagara v Nitre, 

© Archív Divadelného ústavu, Bratislava 

Autori fotografií: Ctibor Bachratý, Boleslav Boška, Collavino 

– Henrich Mišovič, Martin Črep, Pavol Dřízhal, Jakub 

Gulyás, Štefan Jansčák, Maroš Kešjar, Ľuboš Kotlár, Dalibor 

Krupka, Ivan Kvapil, Anton Sládek, Miroslav Sládek, Igor 

Stančík, Anton Šmotlák, Filip Vančo, TASR a ďalší. 

Úprava fotografií a vizuálov: Vratko Tóth 

Digitalizácia fotografií, vizuálov, podkladových dokumentov 

a materiálov, makiet, návrhov scén a kostýmov: Barbora Gvozdjáková, 

DÚ v Bratislave; Peter Jánsky; Marián Perger; Vratko Tóth 

Odborná spolupráca: Adela Bírová, DAB v Nitre; 

Renáta Gombíková, DAB v Nitre; Katarína Hudecová, DAB v Nitre; 

Zuzana Nemcová, DÚ v Bratislave 

Jazyková redakcia: Jozef Fabuš 

Summary: text Slavky Civáňovej preložil do angličtiny Pavel Vilikovský 

Divadlo Andreja Bagara v Nitre 

Svätoplukovo nám. 4 

950 53 Nitra 

Tel.: +421 37 772 15 77 

dabnr@dab.sk 

www.dab.sk 

Zriaďovateľom Divadla Andreja Bagara 

v Nitre je Nitriansky samosprávny kraj. 

Divadelný ústav/The Theatre Institute 

Jakubovo nám. 12 

813 57 Bratislava 

Tel.: +421 2 204 87 102, +421 2 204 87 400 

du@theatre.sk 

www.theatre.sk 

Divadelný ústav je štátnou príspevkovou 

organizáciou zriadenou Ministerstvom 

kultúry Slovenskej republiky. 

ISBN 978-80-8190-059-4

DAB_70_final_web

Create successful ePaper yourself

Delete template?

Save as template?