Bulletin_Scény_z_rodinného_života

Z RODINNÉHO ŽIVOTA
ANNA JABLONSKÁ

Peter Oszlík, Kristína Turjanová

DIVADLO ANDREJA BAGARA V NITRE
uvádza
Anna Jablonská
SCÉNY
Z RODINNÉHO
ŽIVOTA
réžia
Pavel Gatilov
premiéra
15. a 16. marca 2024
v Štúdiu Divadla Andreja Bagara v Nitre

Autor Anna Jablonská
Preklad Nadežda Lindovská
Dramaturgia Slavka Civáňová
Scéna Laura Štorcelová
Kostýmy Elena Rykusova
Projekcie Veronika Šmírová
Hudba Ján Cibula
Pohybová spolupráca Zuzana Krausová
Asistent réžie Kristián Kozmenko
Réžia Pavel Gatilov
Predstavenie vedie Zuzana Orelová
Text sleduje Kamila Beťková
Manažér výpravy umeleckej tvorby Ján Surovka
Koordinátor umelecko-dekoračných dielní Róbert Zeman
Majster javiska Jozef Palaky
Stavba scénických dekorácií Juraj Uher, Juraj Moravčík, Ivan Berec, Jozef Král, Stanislav Palaky,
Karol Jenis, Matúš Čapský, Jozef Turčan, Adam Vőrős, Ľudo Kmeťo, Matej Szépe, Daniel Hlavatý
Javiskové technológie Marek Slamka, Miroslav Szabó, Csaba Bencz, Václav Fačkovec
Scénické svetlo Peter Sarvaš, Róbert Horváth
Scénický zvuk Juraj Kóňa
Audiovizuálna technika Ivan Bíro, Jozef Moravčík
Umelecké masky a parochne Anna Záhorská
Garderóba Ľudmila Bellová
Rekvizity Peter Stoklas
Anna Jablonská / Анна Яблонська, Ukrainian Theatre Partnership / Українське Театральне
Партнерство, 2024
74. divadelná sezóna 2023/2024 DAB v Nitre
460. premiéra DAB v Nitre
Riaditeľ DAB v Nitre Jaroslav Dóczy
Šéf umeleckého súboru DAB v Nitre Peter Oszlík
Zriaďovateľom Divadla Andreja Bagara v Nitre je Nitriansky samosprávny kraj.

Nikolaj Boženko, dôstojník Peter Oszlík
Irina Boženková, jeho manželka Kristína Turjanová
Váňa Boženko, ich syn, školák Andrej Remeník
Sergej, ich sused, učiteľ biológie Marián Viskup
Naďa, ich susedka, veterinárna zdravotníčka Gabriela Dolná a.h.
Dedo Andrej, ich sused, vojnový veterán Vít Bednárik a.h.
Konzultant Ján Cibula
Gabriela Dolná
OSOBY
A OBSADENIE

Hra Anny Jablonskej Scény
z rodinného života nie je
o vojne. Je o tom, čo sa deje,
keď sa človek z vojny vráti.
Každá vojna sa raz skončí a po
každej vojne sa vrátia ľudia
domov. Ale už nikdy nebudú
rovnakí ako predtým. Predtým,
ako ich poznačila skúsenosť
z vojny. A ani tí, ku ktorým
sa vrátia, nebudú už nikdy
rovnakí. Vojna nie je len silný
zásah do psychiky jednotlivca,
ale aj do jeho najbližších
vzťahov. Anna Jablonská
nehovorí o vojne, ale o strachu
a ľudskej krehkosti, o nevere,
túžbe po láske a snahe žiť
obyčajný život.
SERGEJ. Veď on ťa tak miluje,
ibaže ja… ja, Ira, ťa aj tak
milujem ešte viac… Tak, ako
ťa ja milujem – tak ťa nemiluje
nikto…
Zdanlivo je všetko normálne. Nikolaj sa vrátil
z vojny domov. Doma ho čaká žena Irina
a syn Váňa a teraz sa všetci spolu opäť pokúsia
žiť normálny život. Ale normálne nie
je nič. Vrátil sa iný človek a doma našiel inú
ZLÝ MIER JE LEPŠÍ
AKO DOBRÁ VOJNA
6
rodinu. Celú situáciu komplikuje Váňov učiteľ
biológie Sergej, ktorý si začal s Irinou vzťah
a chce zabojovať o jej lásku. Tento vzťahový
trojuholník prináša v hre skvelé napätie a humor.
Postavy ovládané svojimi túžbami sú
nám blízke a povedomé a ich predobrazy poznáme
zo skutočného života. Všetky zápasia
medzi svojimi snami a realitou. Akokoľvek
vidíme túto situáciu tragicky, autorka Anna
Jablonská nazerá na ňu láskavo, s humorom
plným pochopenia pre ľudské zlyhania. Na
vojnu, ale aj na medziľudské vzťahy nám text
ponúka pohľad troch generácií, pričom každá
postava sa so situáciou vyrovnáva svojím
spôsobom, podľa vlastných životných skúseností
i veku. Samozrejme najzraniteľnejší
z nich je ten najmladší – Váňa, syn Iriny a Nikolaja.
Jablonská cielene pracuje so spoločenskými
predsudkami voči vojakom a narúša
náš stereotypný pohľad na nich. Každý
predpokladá, že vojak, ktorý sa vráti z vojny,
je bezcitný agresívny zabijak, ktorý chľastá
a mláti ženu aj decko. Nikto nemyslí na to,
že trpí, že sa nevie zaradiť do života a že jeho
vnímanie sveta bude už navždy poznačené
optikou vojny.
DEDO. Ale ty… si tam šiel
dobrovoľne? a sám si sa pýtal
na vojnu, že? nechápem…
načo? pre peniaze? až také
peniaze, aby si svojou krvou
polieval cudziu zem?! naozaj
také veľké peniaze?
Autorka tiež otvára viacero sociálnych tém.
Jednou z nich je sociálna situácia rodín,
ktorých otcovia odchádzajú dobrovoľne
do vojny, aby finančne zabezpečili rodinu.
Pričom netušia, že práve toto rozhodnutie
môže ich rodinné vzťahy vnútorne rozložiť.

Ján Cibula, Marián Viskup, Kristína Turjanová
7
Peter Oszlík, Vít Bednárik

8Peter Oszlík, Kristína Turjanová

Marián Viskup

Anna Jablonská sa narodila
20. júla 1981 v Odese na Ukrajine
ešte v bývalom Sovietskom
zväze. Tragicky zomrela
24. januára 2011 vo veku 29
rokov pri teroristickom útoku
na moskovskom letisku
Domodedovo. Zostala po nej
vtedy trojročná dcéra Maria
a manžel Arťom Mašutin.
Vyštudovala medzinárodné právo na Národnej
akadémii práva v Odese. Ešte predtým,
ako sa začala venovať na plný úväzok písaniu,
pracovala v oblasti marketingu, žurnalistiky
a public relation. Otec Anny Jablonskej, Grigorij
Jablonský, bol pôvodne zverolekárom,
neskôr pôsobil ako novinár, autor aforizmov
ANNA JABLONSKÁ
10
a zostavovateľ zbierok ruskej satiry a humoru.
Svojej dcére už ako dvanásťročnej kúpil
písací stroj, aby podporil jej literárny talent.
Ona sama začala písať už ako tínedžerka,
ktorej poéziu pravidelne publikovali odeské
literárne časopisy a periodiká a v roku 1995
jej ako štrnásťročnej vydali prvú básnickú
zbierku. Ako stredoškoláčka uviedla v škole
aj svoju prvú divadelnú hru Dvere. Jablonskej
poézia sa v rokoch 2004 – 2007 objavila vo
viacerých významných ruských literárnych
časopisoch: Október, Interpoezija, almanach
OMK či v online časopise mladých spisovateľov
Prológ.
Jablonskej divadelná kariéra bola krátka, ale
intenzívna. Začala písať v roku 2004 a za
menej ako desať rokov napísala približne
20 hier, najznámejšie boli: Pismo v zoopark
(List do Zoo, 2005), Kosmos (Vesmír, 2006),
Videokamera (Videokamera, 2008) a iné.
Svoje diela pravidelne prezentovala v rámci
Súťaže dramatikov v Jekaterinburgu a na
Festivale rusky píšucich dramatikov Ľubimovka.
Od roku 2004 získala viaceré ocenenia
na divadelných festivaloch v Moskve,
Jekaterinburgu a v Minsku. Jej hra Monodialogi
(Monodialógy, 2005), ktorá pozostávala
z 15 miniatúrnych príbehov získala ceny aj
v Európe. V roku 2006 bola pozvaná na divadelné
bienále vo Wiesbadene, ako aj na festival
v Utrechte a v roku 2010 bola na stáži
v londýnskom Royal Court Theatre. K jej ďalším
úspešným hrám patrili: Cesta k moru,
Niekde a okolo, Dvere, Palculienka a motýľ,
Opustené rádio, Teplo, Žehličky, Kovbojská
show bez psov… Za vrchol jej kariéry sa označuje
hra Pohania (v slovenskej premiére uvedená
v Činohre SND v roku 2012), ktorá sa
v septembri 2010 s veľkým úspechom čítala
na festivale Ľubimovka v Moskve.

Výnimočný talent – hlas svojej generácie
Napriek nízkemu veku patrila Anna Jablonská
k najvýraznejším hlasom svojej generácie. Za
svoju krátku kariéru sa zaradila k najuznávanejším
postsovietskym dramatičkám, písala
síce po rusky, ale neodišla do Moskvy ako
mnoho iných mladých ukrajinských autorov.
Zostala žiť v Odese na Ukrajine a z prostredia
rodného mesta čerpala aj témy svojich hier.
Inšpirovali ju tzv. „malí ľudia s veľkými snami“
a hry o nich, ponúkajúce nádej pôsobili v kontexte
krutého sveta súčasnej ruskej dramatiky
osviežujúcim dojmom. Aj keď život
zobrazovala drsne a nesentimentálne, prinášala
súcit a vieru, že veci môžu dopadnúť
vždy lepšie. Anna Jablonská sa nepovažovala
za feministku ani za kontroverznú autorku.
Témy, ktorým sa venovala, však obsiahli oboje.
Novinárka a dramatička Natalia Antonova
v článku pre Guardian uviedla: „…písala o rodinnom
živote, láske a sexe. Nikdy však nebola
typom, ktorý by sa snažil šokovať svoje
publikum, jej texty boli veľmi jemné, feministické,
ale nie vyslovene politické. Len akoby
náhodou veľa písala o živote žien.“
Známy ruský divadelný kritik Pavel Rudnev
poznamenal, že v jej hrách sa „depresívny,
dehumanizujúci svet vždy obráti ako padajúca
mačka a pristane pevne na nohách.“
Zároveň ju nazval „anjelom súčasnej ruskej
drámy“ a s presvedčením vyhlásil:
Myslím si, že Jablonská je
najlepšia zo všetkých nových
dramatikov.“
Predzvesť konca
V pondelok 24. januára 2011, približne
o 16.00 hod., priletela Anna Jablonská z Odesy
na moskovské letisko Domodedovo, aby
si prevzala hlavnú cenu v súťaži prestížneho
časopisu Iskusstvo Kino za filmový scenár
Pohania. Asi o pol hodiny neskôr, o 16.32, sa
stala jednou z 36 obetí teroristického útoku
v medzinárodnej príletovej hale letiska.
Po jej tragickej smrti sa ozývali Annini priatelia,
ktorí tvrdili, že v poslednom čase vyzerala
pochmúrne, akoby niečo tušila. Jej
príspevok na blogu z 21. decembra znel:
Zdá sa mi, že mi zostáva veľmi
málo času.“
Posledným Anniným blogovým príspevkom
bola báseň, ktorá akoby tiež predznamenáva
koniec:
Kniha zúčtovania sa utopila v chaose,
smútku,
protirečenia
Rovnaké znamenia znamenajú vždy iné veci
Pravidelnosti sú ilúzie. Dážď padá
do nekonečna.
Čoskoro budú prázdniny. Prázdniny musia
byť oslávené.
Svoje 29. narodeniny oslavovala v júli 2010
v Londýne sama, ďaleko od rodiny. V noci po
narodeninovej oslave si napísala poznámku,
ktorá dnes vyznieva až prorocky: „Už je noc,
ale hodiny tikajú. Do chrbta vám dýcha nový
deň. Presne o rok budem mať tridsať rokov.
Nikdy som si nemyslela, že ešte budem
žiť. Také zvláštne.“ Zomrela šesť mesiacov
pred svojimi tridsiatimi narodeninami.
Ocenenia za tvorbu
Jablonská získala opakovane množstvo ocenení,
bola laureátkou a finalistkou v mnohých
11

12 Marián Viskup, Peter Oszlík, Kristína Turjanová

13

súťažiach ruskojazyčnej drámy – napr.: Eurazia
(Jekaterinburg), Slobodné divadlo (Minsk),
súťaž mladých dramatikov Premiéra, festival
neštátnych divadiel Kurbalesija a mnohé iné…
Pričom najvýznamnejšia bola Hlavná cena
prestížneho časopisu Iskusstvo kino (Umenie
filmu) za filmový scenár Pohania, ktorý
vytvorila podľa vlastnej rovnomennej hry.
Hru Scény z rodinného života (Semejnyje
sceny / Rodinné scény) písala Anna Jablonská
v rámci medzinárodného rezidenčného
programu Royal Court Theatre v Londýne
v júli 2010, kde si svojím talentom a pokorou
získala vtedajšie umelecké vedenie. Anna
bola jednou z deviatich začínajúcich
dramatičiek z celého sveta, ktoré sa tohto
medzinárodného rezidenčného programu
Royal Court Theatre v Londýne zúčastnili.
Celý mesiac pracovala na svojom texte
spolu s režisérom Simonom Godwinom,
prekladateľom Rorym Mullarkeyom a Emily
McLaughlin z Royal Court Artistic Associate.
Riaditeľka Elyse Dodgsonová ju opísala ako
„jedného z najbrilantnejších a najsľubnejších
spisovateľov, s ktorými kedy pracovali“.
Aj preto ju opäť pozvali do Londýna na
autorské čítanie jej hry Pohania, ktoré sa
malo uskutočniť 7. apríla 2011 v rámci
Medzinárodnej sezóny dramatikov. Tohto
čítania sa už nedožila. Prvé verejné uvedenie
hry Semejnyje sceny / Rodinné scény sa
konalo v jej rodnej Odese v roku 2012 a text
prvýkrát vyšiel knižne v roku 2014.
Mal som tú česť pracovať
s Annou minulé leto na
jej hre Scény z rodinného
života. Bolo to fantastických
pár týždňov. Anna bola
vtipná, očarujúca, vášnivá
a odhodlaná. Veľa hovorila
o svojej fascinácii Čechovom,
nie o mdlých klišé, ktoré tu
často spájame s jeho písaním,
ale o jeho úprimnosti a ochote
vytvárať postavy ovládané
kompromisnými chúťkami
a nenásytnými túžbami. Anna
chápala posadnutosť a všetky
jej postavy boli poznačené
túžbou po niečom, čo je
neustále mimo ich dosahu.
To ako jej postavy zápasia
s priepasťou medzi svojimi
snami a realitou, dodáva jej hre
skvelé napätie a humor.“
Simon Godwin, režisér
VZNIK HRY SCÉNY
Z RODINNÉHO ŽIVOTA
14

Anna mala tú vzácnu
kombináciu intelektu
a srdca, vďaka ktorej bola
úžasná ako dramatička
a tiež aj ako priateľka.
Prinášala smiech a teplo do
skutočných aj vymyslených
životov. Jej postavy sú
často nezdarné: neúspešní
hudobníci, nešikovní učitelia,
traumatizovaní vojaci,
stratení chlapci a dievčatá,
no do ich príbehov vkladá
nehu, ktorá aj tie najzúfalejšie
situácie napĺňa humorom
a možnosťou vykúpenia.
Anna v každom človeku videla
dobro. Bola šikovná, veľkorysá
a láskavá. Milovala Londýn
a nevedela sa dočkať, kedy sa
vráti. Jedna z postáv v jej hre
Pohania hovorí: „Človek nie
je nikdy pripravený“. A nikto
z nás nebol pripravený: ani
Anna nebola pripravená odísť,
ani my ostatní sme neboli
pripravení zostať tu bez nej.“
Rory Mullarkey, prekladateľ
Andrej Remeník, Peter Oszlík

Andrej Remeník
Autorka sa pri tvorbe textu voľne opierala
o spomienky veteránov vojny v Severnom
Kaukaze, ktoré sú dostupné na internete
v blogoch, denníkoch, fórach a pod. Konkrétne
išlo o druhú čečenskú vojnu z rokov
1999 – 2009, ktorou sa ruské sily snažili obnoviť
federálnu kontrolu nad čečenským
separatistickým regiónom. Anna Jablonská
však neuvádza bližší kontext vojenského
konfliktu – vojna je pre ňu „len“ traumatickou
udalosťou, ktorú vnímame cez narušené
správanie vojaka Nikolaja. Práve preto nebolo
pre tvorcov dôležité špecifikovať, o akú
vojnu ide. V inscenácii neuvádzame žiaden
konkrétny geografický ani historický kontext.
Hovoríme o vojne vo všeobecnosti a o tom,
že dopady akejkoľvek vojny v ktoromkoľvek
čase majú na jednotlivcov a spoločnosť nedozerné
tragické následky.
Všetky postavy v hre túžia po láske, blízkosti,
pozornosti… Je hnacím motorom ich konania,
hoci si to sami neuvedomujú. Láska v texte
Anny Jablonskej je len niečo tušené, neuchopiteľné,
tekuté a zložité ako medúza Cyanea.
Všetky postavy sú popri nej ako úbohé
prstencové červy… ovládané vlastným strachom,
obavami a pochybnosťami o samých
sebe.
VOJNA AKO TÉMA
16
LÁSKA AKO CYANEA

Andrej Remeník, Peter Oszlík
SERGEJ. …ona je ako mladá
medúza Cyanea… Ony sú také
krásne, tie medúzy… Sú ako
ozajstný vesmír… Jej… chápadlá
sú ako klbká zamotaných
vlasov… Ako hviezdne
purpurové nite… A ja… ja… sa
cítim ako bezmocný úbohý…
prstencový červ… ktorého ona
zožrala… prehltla komplet…
celého…
Láska v hre má mnoho podôb – od samčeka
andulky, ktorý zdochol od smútku za uletenou
samičkou, cez Sergeja, ktorý opitý na
lonovú kosť kostry v školskom kabinete napíše
meno svojej lásky, Nikolaja, ktorý si nespomína,
kto vedľa neho leží v posteli, Irinu,
ktorá zdanlivo túži po tom, aby si jej muž
„iba“ plnil svoje manželské povinnosti, Deda
Andreja, ktorý na staré kolená žiada o ruku
svoju susedku Naďu a tá si povolenie na sobáš
pýta od mŕtveho manžela, až po Váňu,
ktorý zastrelil fenku Žuľku, lebo sa mu zdalo,
že ho už neľúbi. A za každým bodom z tohto
smutno-smiešneho zoznamu je len zúfalá
potreba lásky, ktorá ako medúza Cyanea požiera
svoje obete.
17

Narodil sa na Kryme. V roku
2016 absolvoval Kyjevskú národnú
univerzitu divadla, filmu
a televízie I. K. Karpenko-Karyj
a následne v roku 2020 vyšší
kurz réžie pod vedením Borisa
Juchananova v Elektoteatr
Stanislavskij. Už počas štúdia
spolupracoval s Nikolajevským
umeleckým divadlom a neskôr
pôsobil ako režisér v ukrajinských
divadlách v Charkove,
Odese, Kyjeve a Dnepropetrovsku.
Pre súčasnú politickú
situáciu odišiel z Ukrajiny.
Žije v Bulharsku, kde začal
spolupracovať so Štátnym činoherným
divadlom „Adriany
Budevskej“ v Burgase. Jeho
režijný rukopis sa vyznačuje
využívaním prvkov grotesky,
makabróznej estetiky a pohybovej
štylizácie, ale tiež
dôrazom na výtvarný aspekt,
najmä kostýmový, a svetelný
dizajn a farebnosť. Táto režijná
poetika je nadstavbou pre herecký
psychologický ponor do
postáv so zámerom vytvoriť
inscenáciu, v ktorej sa tragické
stretáva s humorným.
PAVEL GATILOV
18

Odišli ste z Ukrajiny pre vojnu. Ako sa vám to
podarilo?
Na začiatku rusko-ukrajinskej vojny som pracoval
v Charkovskom akademickom divadle
A. S. Puškina. V tomto období sa divadlám
škrtali rozpočty a možnosti tvorby sa zásadne
obmedzovali. Ja som sa však chcel naďalej
slobodne venovať divadlu. Pokúšal som sa
hľadať si prácu v zahraničí a z Ukrajiny som
odišiel asi polroka po začiatku vojny. Intuitívne
som hľadal možnosti práce v divadlách
v slovanskom prostredí. Jedno z divadiel,
ktoré som kontaktoval, bolo Štátne činoherné
divadlo „Adriany Budevskej“ v Burgase.
Vtedajší riaditeľ mi cez bulharské ministerstvo
kultúry zabezpečil oficiálne pracovné
pozvanie, na základe ktorého som mohol
vycestovať. Ponúkol mi možnosť naštudovať
v Burgase inscenáciu a v apríli 2023 som tam
uviedol text Ivana Vyrypajeva: Letné osy, ktoré
nás štípu už aj v novembri.
Kde v súčasnosti žijete a pracujete?
V súčasnosti žijem v Burgase. Primátor mesta
mi pomohol s prenájmom mestského
bytu a ak sa nič nezmení, tak by som mal mať
v októbri 2024 opäť v Štátnom činohernom
divadle „Adriany Budevskej“ v Burgase novú
premiéru detektívky Ravenscroft od Dona
Nigra.
V akej situácii sú vaši priatelia divadelníci,
ktorí zostali žiť a pracovať na Ukrajine, napr.
DIVADLO NIE JE
SERIÓZNA VEC, ALE
MÔŽE MAŤ SERIÓZNE
CIELE A DOKONCA AJ
VÝSLEDKY
Elena Rykusová, ktorá s nami spolupracuje
na inscenácii ako kostýmová výtvarníčka?
Nikolajevské divadlo, v ktorom som pred
vojnou pôsobil a v ktorom pôsobí ako vedúca
výpravy aj kostýmová výtvarníčka Lena
Rykusová, sa nachádza blízko frontu. Aj preto
funguje vo veľmi obmedzenom režime
a v obmedzenom rozpočte. Krátenie rozpočtov
postihlo všetky divadlá, o niečo menej tie,
ktoré majú označenie „národné“. Mnohí ľudia
z divadla po začiatku vojny odišli a viacerých
tiež prepustili. Divadlo môže hrať len pre obmedzenú
kapacitu divákov. Môžu predávať
len toľko vstupeniek, koľko osôb sa v prípade
útoku zmestí do podzemného krytu
v divadle. Rovnako sú obmedzené možnosti
nákupov materiálov a často tiež nefunguje
pošta – čo obmedzuje prípravu nových titulov.
Ako vznikol váš kontakt s Divadlom Andreja
Bagara v Nitre? Ako sa vám spolupracuje?
Bola to náhoda, kontaktoval som vás, ako
dramaturgičku, cez Facebook. Zaujímal som
sa o divadlá v slovanskom kultúrnom prostredí
– na Slovensku, v Bulharsku a Čechách.
Intuitívne som cítil, že toto prostredie mi
bude aj divadelne blízke. A z našej komunikácie
vzišla spolupráca na inscenácii Scény
z rodinného života, z ktorej mám radosť.
Spolupráca je zatiaľ veľmi dobrá. V divadle sú
výborní herci, na tvorbe inscenácie sa stretla
skupina dobrých a inteligentných ľudí. Hlavne
cítim, že máme podobné vnímanie divadla.
Pre mňa je dôležité, aby bolo divadlo hĺbavé…
o vnútre, o obsahu… Divadlo nie je pre
mňa budova, ale ľudia, ktorí v ňom pôsobia.
Poznali ste predtým dielo Anny Jablonskej
a konkrétne hru Scény z rodinného života?
Samozrejme. Anna Jablonská je približne
moja generácia. Patrí k autorom Novej drámy,
ktorých tvorbu ovplyvnilo dokumentár-
19

ne divadlo a aktuálne sociálne témy, vyhraňovali
sa voči tradičnému divadlu, priniesli
silný vnútorný protest, popretie iluzívnosti,
popretie vzťahov… Annu Jablonskú vyniesol
do popredia moskovský festival Ľubimovka,
ktorý sa pravidelne konal v Teatr.doc a vo svojich
začiatkoch bol revolúciou v dramaturgii.
Priniesol silné témy a generáciu mladých autorov,
ktorá chcela všetko a hneď, bez kompromisu.
Ja sám som sa Novej dráme nikdy
predtým nevenoval, v tomto type divadla mi
chýbala poézia a krása. Anna Jablonská však
ponúka viac… Snaží sa divákovi odhaliť to, čo
je skryté, ukázať, že aj v brutálnosti môžeme
hľadať krásu a výpoveď a jej text na to otvára
možnosti. Režírovať text Novej drámy je pre
mňa výzvou. K samotnému textu sa snažím
pristupovať tak, že objavujem jeho poéziu,
krásu a hľadám nadstavbu a štylizáciu a jeho
adekvátnu interpretáciu v divadle.
Ovplyvnila situácia na Ukrajine váš prístup
k tejto hre? Čo je podľa vás jej hlavnou témou?
Pre mňa je dôležité, že hra nehovorí o súčasných
udalostiach, že nie je o súčasnom dianí
vo vojne na Ukrajine, ale o tom, čo sa deje
po vojne… Po akejkoľvek vojne. Je pre mňa
zvláštne, že ľudia nemyslia na to, že každá
vojna sa skončí… A čo potom? Ako budeme
žiť? Anna Jablonská nám ukazuje, že je to veľká
téma. To je aj to, čo ma zaujíma na tomto
texte. Táto osobná rovina, ktorú nám v hre
prezentuje vojak Nikolaj. On je ten náš sprevádzač
témou – čo bude s ľuďmi po vojne.
Uvažujem i o tom, či by sa jeho rodina rozbila,
aj keby nebol na vojne, ale niekde inde… Možno,
ale v tomto prípade sa vracia k rozbitému
rodinnému krbu, no on sám je ešte rozbitejší…
Čo považujete za prednosti tohto textu?
Ostrosť témy. Ľahkosť a humor, s ktorými
nám túto zložitú tému podáva. Smejeme sa,
ale chápeme, že to nie je komédia.
Aká je Ukrajina v texte Anny Jablonskej?
Jablonskej text u mňa vyvoláva pocit, že krajina
a ľudia, o ktorých píše, sa ocitli v novom
systéme, ale svet okolo zostal ešte starý
a novú dobu sa len snaží dobehnúť. To je aj
môj pocit z obdobia na prelome 90. rokov
a začiatku 21. storočia – čiže z doby, ktorú
zachytáva Jablonská. S týmto motívom pracujeme
aj v našej inscenácii. Stará epocha sa
objavuje v hudbe, v kostýmoch aj v prvkoch
scénografie. Svet spravil krok k novým technológiám,
ale materiálna a duchovná kultúra
nám zostala z minulosti. Je to ako pocit,
keď prichádzate na návštevu k starej mame,
u ktorej zastal čas…
Čo je pre vás dôležité vo vašich inscenáciách
a celkovo v divadle?
Východiská hľadám v koncepte commedie
dell’arte, ale premieňam ho na nový princíp
divadla hrou. Divadlo je pre mňa niečo, čo sa
vytvára pred divákom a pre diváka. Pre mňa
neexistuje divadlo bez zmyslu pre humor,
ale možno to je len môj životný pocit. Možno
som len veľký humorista alebo neveľký… Bolo
by hlúpe ignorovať humor, keď tam je… O to
viac, keď sa sám v hre ponúka. Aj keď pracujem
v divadle, nechcem mu dávať príliš vážnu
tvár. Nie sme chirurgovia, nikto nezomrie,
keď sa pomýlime. Nechcem znevažovať výsady
divadla, ale divadlo nie je seriózna vec…
Ale môžeme mať seriózne ciele, a dokonca aj
výsledky.
S režisérom Pavlom Gatilovom sa rozprávala
dramaturgička Slavka Civáňová.
20

Gabriela Dolná
Vít Bednárik

Ján Cibula, Peter Oszlík

ĎAKUJEME ZA PODPORU
ZRIAĎOVATEĽ DAB V NITRE
INSCENÁCIU Z VEREJNÝCH ZDROJOV
PODPORIL FOND NA PODPORU UMENIA
ZLATÝM PRIATEĽOM DAB
STRIEBORNÝM PRIATEĽOM DAB
BRONZOVÝM PRIATEĽOM DAB
MEDIÁLNYM PARTNEROM DAB
23

Program Divadla Andreja Bagara v Nitre
k inscenácii Scény z rodinného života
Zodpovedný redaktor Jaroslav Dóczy
Zostavila Slavka Civáňová
Fotografie Robert Tappert
Fotografia na titulke Jakub Gulyás
Grafický návrh a úprava Barbora Šajgalíková
Tlač ARS spektrum, s.r.o., Nitra, 2024
www.dab.sk
Peter Oszlík