Bulletin_Scény_z_rodinného_života

ne divadlo a aktuálne sociálne témy, vyhraňovali
sa voči tradičnému divadlu, priniesli
silný vnútorný protest, popretie iluzívnosti,
popretie vzťahov… Annu Jablonskú vyniesol
do popredia moskovský festival Ľubimovka,
ktorý sa pravidelne konal v Teatr.doc a vo svojich
začiatkoch bol revolúciou v dramaturgii.
Priniesol silné témy a generáciu mladých autorov,
ktorá chcela všetko a hneď, bez kompromisu.
Ja sám som sa Novej dráme nikdy
predtým nevenoval, v tomto type divadla mi
chýbala poézia a krása. Anna Jablonská však
ponúka viac… Snaží sa divákovi odhaliť to, čo
je skryté, ukázať, že aj v brutálnosti môžeme
hľadať krásu a výpoveď a jej text na to otvára
možnosti. Režírovať text Novej drámy je pre
mňa výzvou. K samotnému textu sa snažím
pristupovať tak, že objavujem jeho poéziu,
krásu a hľadám nadstavbu a štylizáciu a jeho
adekvátnu interpretáciu v divadle.
Ovplyvnila situácia na Ukrajine váš prístup
k tejto hre? Čo je podľa vás jej hlavnou témou?
Pre mňa je dôležité, že hra nehovorí o súčasných
udalostiach, že nie je o súčasnom dianí
vo vojne na Ukrajine, ale o tom, čo sa deje
po vojne… Po akejkoľvek vojne. Je pre mňa
zvláštne, že ľudia nemyslia na to, že každá
vojna sa skončí… A čo potom? Ako budeme
žiť? Anna Jablonská nám ukazuje, že je to veľká
téma. To je aj to, čo ma zaujíma na tomto
texte. Táto osobná rovina, ktorú nám v hre
prezentuje vojak Nikolaj. On je ten náš sprevádzač
témou – čo bude s ľuďmi po vojne.
Uvažujem i o tom, či by sa jeho rodina rozbila,
aj keby nebol na vojne, ale niekde inde… Možno,
ale v tomto prípade sa vracia k rozbitému
rodinnému krbu, no on sám je ešte rozbitejší…
Čo považujete za prednosti tohto textu?
Ostrosť témy. Ľahkosť a humor, s ktorými
nám túto zložitú tému podáva. Smejeme sa,
ale chápeme, že to nie je komédia.
Aká je Ukrajina v texte Anny Jablonskej?
Jablonskej text u mňa vyvoláva pocit, že krajina
a ľudia, o ktorých píše, sa ocitli v novom
systéme, ale svet okolo zostal ešte starý
a novú dobu sa len snaží dobehnúť. To je aj
môj pocit z obdobia na prelome 90. rokov
a začiatku 21. storočia – čiže z doby, ktorú
zachytáva Jablonská. S týmto motívom pracujeme
aj v našej inscenácii. Stará epocha sa
objavuje v hudbe, v kostýmoch aj v prvkoch
scénografie. Svet spravil krok k novým technológiám,
ale materiálna a duchovná kultúra
nám zostala z minulosti. Je to ako pocit,
keď prichádzate na návštevu k starej mame,
u ktorej zastal čas…
Čo je pre vás dôležité vo vašich inscenáciách
a celkovo v divadle?
Východiská hľadám v koncepte commedie
dell’arte, ale premieňam ho na nový princíp
divadla hrou. Divadlo je pre mňa niečo, čo sa
vytvára pred divákom a pre diváka. Pre mňa
neexistuje divadlo bez zmyslu pre humor,
ale možno to je len môj životný pocit. Možno
som len veľký humorista alebo neveľký… Bolo
by hlúpe ignorovať humor, keď tam je… O to
viac, keď sa sám v hre ponúka. Aj keď pracujem
v divadle, nechcem mu dávať príliš vážnu
tvár. Nie sme chirurgovia, nikto nezomrie,
keď sa pomýlime. Nechcem znevažovať výsady
divadla, ale divadlo nie je seriózna vec…
Ale môžeme mať seriózne ciele, a dokonca aj
výsledky.
S režisérom Pavlom Gatilovom sa rozprávala
dramaturgička Slavka Civáňová.
20