DAB_A5_Bulletin_Pribina_7_PRESS

PRIBINA
(MAKING OF)

Branislav Matuščin

DIVADLO ANDREJA BAGARA V NITRE
uvádza
PRIBINA
(MAKING OF)
Cesta z Nitry do Novej Nitry na motívy knihy
prof. Martina Homzu Murices Novae alebo Nové ostne:
Dialógy o starších slovenských dejinách, ale nielen o nich,
s postdramatickým komentárom Miklósa Forgácsa
slovenská premiéra
21. a 22. apríla 2023
v Štúdiu Divadla Andreja Bagara v Nitre

Libreto Rastislav Ballek (s použitím textov Martina Homzu, Miklósa Forgácsa a Antona Prídavka)
Dramaturgia Martina Mašlárová
Scéna a kostýmy Markéta Plachá
Výber hudby Miklós Forgács, Rastislav Ballek (použité skladby Jozefa Malovca, Pavla Kršku,
Gustáva Szathmáryho, Mikuláša Schneidera-Trnavského, Ivana Paríka)
Pohybová spolupráca Stanislava Vlčeková
Réžia Rastislav Ballek
Predstavenie vedie Alena Darnadyová
Text sleduje Tatiana Hlinková
Manažér výpravy umeleckej tvorby Ján Surovka
Koordinátor umelecko-dekoračných dielní Róbert Zeman
Majster javiska Jozef Palaky
Stavba scénických dekorácií Juraj Uher, Juraj Moravčík, Ivan Berec, Jozef Král, Stanislav Palaky, Karol Jenis,
Adam Cibulka, Jozef Turčan, Adam Zmeko , Ľudo Kmeťo, Vladimír Hučko, Daniel Hlavatý
Javiskové technológie Miroslav Szabó, Marek Slamka, Csaba Bencz, Václav Fačkovec
Scénické svetlo Vladimír Krkošek, Róbert Horváth
Scénický zvuk Lukáš Kozár
Audiovizuálna technika Ivan Bíro, Jozef Moravčík
Umelecké masky a parochne Erika Lörincová
Garderóba Jozefína Brňová
Rekvizity Andrea Milová
Predstavenie je vhodné pre divákov a diváčky od 15 rokov.
Predstavenie nemá prestávku.
73. divadelná sezóna 2022/2023
456. premiéra
Riaditeľ Jaroslav Dóczy
Šéf umeleckého súboru Matúš Bachynec
Zriaďovateľom Divadla Andreja Bagara v Nitre je Nitriansky samosprávny kraj.

On Branislav Matuščin
Ona Vladena Škorvagová
Asistent Otto Culka
Študent Lukáš Herc, poslucháč VŠMU
Študentka Ivana Kološová, poslucháčka VŠMU
Vladena Škorvagová
OSOBY
A OBSADENIE

Zhodín dejepisu, encyklopedických hesiel či
starších historických prameňov sa o Pribinovi
a jeho pôsobení na území dnešného Slovenska
dozvedáme kusé, no jednoznačne znejúce informácie.
Pamätáme si, že do roku 833 bol prvým
historicky známym a zároveň posledným kniežaťom
samostatného Nitrianskeho kniežatstva,
z ktorého ho vyhnal Mojmír, moravské knieža,
aby spojením dvoch území vytvoril Veľkú Moravu.
Zdroje tiež hovoria o tom, že okolo roku 828
Pribina v Nitre postavil a nechal arcibiskupom
Adalrámom vysvätiť kostol, ktorý sa označuje za
prvý známy slovanský kresťanský chrám.
Približne tu sa však informácie začínajú rôzniť.
Motiváciou Pribinových christianizačných úsilí
bola údajne jeho vysokopostavená bavorská
manželka. Tá sa podľa nitrianskych povestí volala
Adelaida a napríklad historik Ján Steinhübel ju
priraďuje k rodu Wilhelmovcov, no v skutočnosti
jej identitu nepoznáme, na rozdiel od Pribinovho
syna Koceľa (a zrejme ešte ďalšieho syna Unzata)
sa o nej nezmieňuje žiadny dobový prameň.
Podobne nie je isté, či bol sám Pribina pokrstený
až v Traismaueri po odchode z Nitry, ako o tom
hovorí spis O obrátení Bavorov a Korutáncov
(Conversio), alebo už predtým, hoci možno nie
podľa všetkých pravidiel riadneho cirkevného
obradu (táto teória má základ v tom, že niektorí
historici považujú za krajne nepravdepodobný
a spoločensky neprijateľný zväzok pohana s kresťankou
– franskou šľachtičnou). Nevieme ani, kde
stál kostol vysvätený arcibiskupom Adalrámom –
vieme len, že románska kaplnka sv. Emeráma,
ktorá je súčasťou katedrály na Nitrianskom hrade
a ktorá bola považovaná za Pribinov chrám,
v skutočnosti vznikla minimálne o dve storočia
neskôr. Navyše nie je celkom isté ani to, či tento
kostol existoval – informácia o jeho vysvätení je
totiž v Conversiu súčasťou dôvetku, o ktorom časť
historikov a historičiek hovorí ako o neautentickej,
neskôr pripísanej vsuvke. Podľa historika Mateja
Harváta (2019, s. 45) je otázkou len to, či ide
o vsuvku z druhej polovice 9. storočia, ktorá bola
do textu iba štylisticky nešikovne včlenená pôvodným
autorom, originálnu marginálnu glosu prevzatú
do hlavného textu neskorším odpisovateľom
alebo až o novší dodatok.
Z toho vyplývajú aj ďalšie sporné miesta historického
rozprávania o Pribinovom pôsobení na
„mieste nazývanom Nitrava“, o jeho spoločenskom
postavení či existencii spoločenstva (gens)
Nitravanov, ktoré by mohlo byť považované za
etnicko-kultúrnych predkov Slovákov. O čosi viac
toho o Pribinovi vieme až od chvíle, keď po vyhnaní
Mojmírom opustil svoje pôvodné sídlo a po ďalších
peripetiách sa stal významným historickým
aktérom v zadunajskej Panónii, kde vybudoval –
ako jeho Blatenské kniežatstvo nazývajú niektorí
historici – svoju novú Nitru.
Kým sa v inscenácii Pribina (making of) vydáme
po jeho stopách, treba azda len pripomenúť, že
divadlo nie je miestom hľadania historickej pravdy
(na ktorej sa historici beztak nedokážu zhodnúť),
ale miestom pre rozprávanie príbehov. Hypotézy
a domnienky sú skvelým zdrojom dramatického
napätia, domýšľanie a špekulácie sú básnickou
licenciou umelcov, dohady živnou pôdou pre asociácie,
neočakávané juxtapozície a kontrasty.
Pribina (ako aj iné postavy a udalosti našich dejín)
sa stal vďačným prostriedkom pre vytváranie
rôznych, často protichodných a rozporuplných
naratívov, stal sa nástrojom politickej manipulácie
ČO (SME SI MYSLELI, ŽE)
O PRIBINOVI VIEME?
6

Maximilián Schurmann
Posviacka Pribinovho chrámu
a množstva výkladov prifarbených podľa toho,
komu ako sa to v danej chvíli hodilo. Jeho domnelú
podobizeň poznáme z výtvarných diel, sôch, zo starej
dvadsaťkorunovej bankovky, na Svätoplukovom
námestí pri divadle je do zeme zarazená bronzová
replika meča, ktorý mu údajne patril. Ako však píše
popularizátor histórie Pavel Dvořák (2004, s. 169),
Pribinovi chýba v našom povedomí rozmer človeka
z mäsa a kostí, jeho skutočná podoba nám uniká
a to, čo o ňom nevieme, si domýšľame, „často bez
zábran, v lepšom prípade na základe logiky udalostí.“
„Lenže riadia sa dejiny logikou?“ pýta sa Dvořák.
„Ako často sa ľudia, ktorí ich vytvárajú, správajú
nepravdepodobne, konajú v návale zlosti, súcitu,
lásky, po chybnom odhade okolností…?“
Zdroj webumenia.sk
Azda aj to môže byť predmetom divadelného uvažovania.
A azda aj preto platí o divadle to isté, čo
Dvořák pripisuje dejepisu – jeden z jeho pôvabov
je, že nepovie všetko.
Conversio Bagoariorum et Carantanorum
7

„
Na knjžecjm stolci Nitry
Sedj knjže Pribina,
A duch geho lstiwě chytrý
Nad giné se wypjná.
Hradu geho newyrowná
Ani hrad se Mogmjra,
Aniž pak gest ta moc
skrowná,
Na gakau se opjrá.
Jozef Miloslav Hurban Osudowé Nitry.
In Almanach Nitra, 1842.
GNORIMENES …Jednou z funkcií histórie je baviť
svojich poslucháčov.
ŠTUDENT 1 Aj história má svoju múzu.
GNORIMENES Ktorou je Kleió. A viete, kto je matkou
tejto múzy?
VODIČ Keďže predpokladám, že vám nikto z poslucháčov
neodpovie, povedzte to radšej vy.
GNORIMENES Nebudem vás naťahovať. Áno, je to
Pamäť, prosím pekne, personifikovaná Memoria,
grécky Mnemosine, titanka, s ktorou Zeus počal
všetky múzy.
ŠTUDENTKA A kto je otcom a kto matkou Pamäti –
Memorie, Mnemosine?
GNORIMENES Ako správna zvedavá predstaviteľka
Evinho druhu idete až na podstatu vecí. Áno, sú
to Uranus a Gaia. Teda zjednodušene boh neba
a bohyňa zeme.
GNORIMENOPOLIPROSTATUS Začali sme o tom
hovoriť dnes aj preto, lebo ako študenti histórie
ste predovšetkým učňami Kleió a jej matky Memorie.
Pritom Memoriu môžeme chápať aj ako
sumu informácií o minulosti, samu osebe však
8
pasívnu databázu faktov, udalostí a dát. Až múza
Kleió nám pomáha s touto databázou umne narábať.
Nielen vyberať z nej informácie, ale tvarovať
ich do príbehov a o tie sa podelit’ so všetkými,
ktorí sú ochotní nás počúvať alebo nás čítať, deliť
sa spolu s nami o naše vedomosti, reflektovať ich
a ďalej spracúvať podľa vlastného pochopenia.
GNORIMENES Áno, my historici sme do istej miery
symbolicky, prosím, berte to v tejto abstraktnej
rovine, akýmisi kňazmi múzy Kleió. Cez ňu a prostredníctvom
nej, s jej pomocou tvárnime dáta,
ktoré dolujeme z prakticky nekonečnej temnej
bane univerzálnej pamäti.
ŠTUDENTKA A prečo to vlastne robíme?
POLIFILUS Asi preto, že nás to napĺňa. Prehlbuje
to náš historický cit. A tiež preto, že sa chceme
vyhnúť rieke Léthé. Rieke zabudnutia. (…)
ŠTUDENTKA Nikdy som sa na to takto nepozerala.
Martin Homza Murices Novae alebo Nové ostne:
Dialógy o starších slovenských dejinách, ale
nielen o nich, 2020.

GNORIMENOPOLIPROSTATUS ...Akt vloženia rúk
Svätopluka I. do rúk cisára niektorí historici, ako
napríklad Idzi Panic z Poľska, chápu ako potvrdenie
kráľovskej hodnosti slovanského kráľa
cisárom. Zachovanie mieru s Franskou ríšou do
konca Karolovho života však nebolo zadarmo.
Uskutočnilo sa výmenou za akceptovanie Svätoplukovej
územnej anexie dolnej Panónie, to jest
územia od rieky Rába po tok Dunaja a Drávy. Takto
Svätopluk pod svoju moc zahrnul priestor, na
ktorom sa práve pohybujeme. Išlo o územie, ktoré
kedysi patrilo pod nadvládu Avarského kaganátu,
neskôr patrilo Franskej ríši, chvíľu Bulharom a potom
znovu Franskej ríši, Pribinovcom, Arnulfovi…
No najdôležitejšie je, že prostredníctvom Panónie
sa Svätopluk dostal do bezprostredného kontaktu
so sférou, v ktorej hlavné husle hrali následníci
svätého Petra.
POLIFILUS Už chápem, čo potrebuješ a asi aj
chceš povedať. Naviazanosť nášho priestoru na
stredovekú severnú Itáliu a v predĺžení na Rím
prostredníctvom starých rímskych ciest, to je
určitá zákonitosť našich dejín. Svätopluk z Nitry
v podstate obsadil Moravu, veľkú časť Potisia
a potom aj Panóniu. To po ňom dokázal zase až
prvý kráľ Panónie Štefan a po ňom ďalší Nitrania –
Belo I., Gejza I., Ladislav I. Svätý a po ňom Koloman
Knihomil, tí konečne prekonali Svätopluka, keď
k svojmu kráľovstvu pripojili aj Chorvátsko a do
určitej miery aj časť Dalmácie.
GNORIMENOPOLIPROSTATUS Vlastne už chvíľu
to stále opakujem dokola. Nerád by som však pri
celom tom opakovaní zabudol na Nitranov, akými
boli Pribina a Koceľ. Svätopluk od nich získal viac,
ako si dnes vôbec dovoľujeme pod vplyvom aktuálnej
dominancie česko-(moravského) naratívu
o Veľkej Morave hovoriť. Veď Pribina dostal Panóniu
do dedičného vlastníctva od Ľudovíta Nemca.
O Pribinovcoch ešte musíme počas tejto exkurzie
veľa hovoriť. Nateraz však postačí vedieť, že Panóniu
nezískali vojensky. Podľa relátora spisu O obrátení
Bavorov a Korutáncov k nej prišli takto:
V tom čase istý Pribina, vyhnaný Mojmírom,
kniežaťom Moravanov nad Dunajom, prišiel
k Ratbodovi. On ho hneď predstavil pánovi nášmu
kráľovi Ľudovítovi a na jeho rozkaz ho vyučili vo
viere a pokrstili v kostole sv. Martina v mieste
menovanom Treisma, patriacom totiž donedávna
k salzburskej stolici.
Pribina aj potom, súc zverený Ratbodovi, bol s ním
nejaký čas. Medzitým vzniklo medzi nimi nejaké
nedorozumenie, ktorého sa Pribina bál a utiekol
i so svojimi do krajiny Bulharov a jeho syn Koceľ
s ním. A onedlho prišiel od Bulharov na územie
kniežaťa Ratimíra.
V tom istom čase Ľudovít, kráľ Bavorov, poslal
Ratboda s veľkým vojskom, aby porazil knieža
Ratimíra. Ratimír, nedôverujúc si, že by sa mohol
obrániť, dal sa na útek i so svojimi, ktorí vyviazli
z krviprelievania. A spomenutý Pribina ostal a so
svojimi prešiel rieku Sávu a tu, prijatý grófom
Salachom, pomeril sa s Ratbodom.
A medzitým, využijúc nejakú príležitosť, spomenutý
kráľ na prosbu svojich verných oddal
Pribinovi nejakú časť dolnej Panónie do léna popri
rieke, ktorá sa volá Sala. Vtedy on tam začal
bývať a pevnosť stavať v ktoromsi háji a močiari
rieky Saly a zo všetkých strán zhromažďovať ľudí
a veľmi sa rozmáhať na tejto zemi.
(Ktorému voľakedy arcibiskup Adalrám za Dunajom
na jeho majetku v mieste menovanom
Nitrava vysvätil kostol.)
Ale potom, keď spomenutú pevnosť vybudoval,
postavil v nej najprv kostol, ktorý arcibiskup
Liupram, pretože v tom kraji právom vykonával
kňazský úrad, príduc do tohto hradu, vysvätil
k úcte sv. Rodičky Božej Márie, a to roku 850.
(…) Prišlo teda na vedomie pobožného kráľa Ľudovíta,
že Pribina bol oddaný službe božej a jemu; na
častejšie upozornenia niektorých svojich verných
oddal mu všetko, čo mal prv v léne, do majetku…
O obrátení Bavorov a Korutáncov (Conversio
Bagoariorum et Carantanorum), asi 871.
9

mienka o vyhnaní moravským kniežaťom
…Znehovorí nič o Pribinovom nezávislom
kniežatstve, naopak, svojou formuláciou skôr
naznačuje, že okolo roku 833 Mojmír nevyháňal
samostatného kmeňového vládcu, ale zrejme
významného veľmoža či „druhostupňové knieža“,
ktorý bol voči moravskému panovníkovi do
istej miery mocensky závislý. Nasvedčuje tomu
nielen absencia kniežacej hodnosti Pribinu, ktorý
je v Conversio – napriek významu, ktorý mu
celkovo tento prameň pripisuje – uvedený iba
ako „akýsi“ (quidam), ale najmä samotná forma
latinského slova exulatus. V Conversio sa tak
nedočítame o Mojmírovom útoku a dobývaní
Nitry, ale iba o skutočnosti, že Pribina bol vyhnaný
moravským kniežaťom, prípadne „od Mojmíra“
(quidam Priwina exulatus a Moimaro). Jan Siekłicki
si už dávnejšie všimol, že v Pribinovom prípade
prameň zachycuje bežný príklad vypovedania
podriadeného človeka do exilu. Poľský bádateľ
v dvoch štúdiách upozornil na skutočnosť, že
Conversio napriek terminologickej rozkolísanosti
včasnostredovekých latinských textov zachováva
jednotnú dikciu a celkom určite termín exulatus
vypovedá o vypudení nižšie postaveného veľmoža.
V prípade Pribinovho poslania do exilu máme
množstvo analógií z franských prameňov, ktoré
používajú obdobnú formu označenia vyhnanstva
ako Conversio. Použitý termín exulatus teda nenaznačuje,
že by išlo o vyhnanie alebo útek, ktorý
mal byť vynútený v dôsledku moravského útoku
na samostatné kniežatstvo. V tejto súvislosti je
veľmi dôležité, že autor Conversio pri opise vojenskej
porážky a následnom vyhnaní Gótov, Gepidov,
Rimanov či Avarov vždy použil iba sloveso
expello, resp. expulso. Latinské pramene franskej
proveniencie neoznačovali vyhnanie podrobených
protivníkov termínom pre exil (subst. exilio, verb.
exulo), tak ako je to uvedené v Conversio v prípade
vyhnania Pribinu. (…)
Z formulácie naopak vyplýva, že Pribina bol
z bližšie neznámeho dôvodu vykázaný do exilu
Mojmírom ako vyššou autoritou, pričom sa dá
oprávnene usudzovať, že musel so svojou družinou
odísť z nejakého naddunajského územia
(supra Danubium venit), ktoré už v prvej tretine 9.
storočia ovládal ako jednu zo súčastí širšej moravskej
oblasti. (…)
Conversio pomerne podrobne uvádza oblasti, kam
sa Pribina so svojou družinou a synom Koceľom
(o predpokladanej bavorskej manželke sa prameň
nezmieňuje) uchýlili so žiadosťou o azyl. Vďaka
salzburskému spisu sme informovaní, že Pribina
ako exulant najprv smeroval k východofranskému
markgrófovi Ratpodovi. Následne bol na
príkaz Ľudovíta II. Nemca pokrstený v Kostole
svätého Martina v Traismaueri (Treisma), čo mu
nepochybne otvorilo mnohé, pohanovi dovtedy
zatvorené dvere pre politické manévrovanie. Po
nezhodách s Bavormi, odchode k Bulharom, neskoršom
úteku k slavónskemu kniežaťu Ratimírovi
a konečne, po odchode ku grófovi Salachovi, ktorý
ho definitívne uzmieril s Ratpodom, sa uzatvára
exulantská dráha Pribinu. Prostredníctvom jednej
z najskoršie dosvedčených majetkových benefícií
v strednej Európe nadobudol tento vysoko postavený
slovanský vyhnanec okolo roku 840 správu
nad oblasťou v dolnej Panónii. Treba ale dodať, že
v priamej závislosti na franskej moci.
Matej Harvát Úteky, vyhnanci a renegáti na moravsko-bavorskom
pohraničí v 9. storočí, 2019.
(krátené)
EXULANT PRIBINA
10

„
Priestranné, hlboké nitrianske
nádvorie. V úzadí valy, za nimi výhľad
do nížiny. Na pravej strane javiska
vidno časť murovaného kupolovitého
kostola. Na ľavej strane v popredí
je vchod do kniežacieho paláca.
Pred palácom konáristá lipa, pod
ňou masívna lavica. Keď sa opona
dvíha, zpoza kulís ozýva sa postupne
slabnúci sborový latinský spev.
Pri hre občas zazneje vtáčí spev.
Nad javiskom môže byť
na tabuľke letopočet 835.
Ivana Kološová
Anton Prídavok Pribina, 1941.
11

12 Vladena Škorvagová, Branislav Matuščin, Otto Culka

13

zbavený postavenia a moci, Pribina zato
„A nezanikol. Sprvu sa musel boriť s ťažkými
okolnosťami, ale potom sa dostal k pevnému postaveniu.
Po Karlovi Veľkom, ktorý Panóniu zbavil
Avarov, jeho následníci (Karolingovia) si osobovali
nadprávo nad týmito krajmi a kráľ Ľudovít Nemec
postavil nad Blatnom za vladára Pribinu.
Obyvateľstvo i tu bolo slovenské; Pribina mal
možnosť pokračovať v tom, čo začal v Nitre. (Ako
nemecký prameň hovorí, medzitým už prijal krst.)
Mal možnosť pokračovať v tom, čo začal v Nitre,
a pokračoval! Nad Blatnom postavil hrad – a staval
po dva-tri kostoly ročne; soľnohradský arcibiskup
mal čo vysviacať. V kniežatstve nástupcom Pribinovým
bol jeho syn Koceľ – a staval kostoly podľa
otcovho príkladu. Apoštolovia Cyril a Metod roku
867 od Rastislava išli do Ríma a cestou sa zastavili
nad Blatnom. Koceľ, duša zápalistá, videl u nich
slovanské písmo i slovanské knihy a stal sa ešte
horlivejším kresťanom. Sám sa učil zo slovanských
kníh, k apoštolom postavil 50 učeníkov, aby
do chrámov neprestajne stavaných bolo kňazov.
(…) Práca, vykonaná v Panónii Pribinom a jeho
synom, stala sa pre Slovanstvo veľkou vecou.
Práca, začatá v našej Nitre! Starý nitriansky chrám
je zvláštna pamiatka. O ňom Slovákovi hodno je
zamyslieť sa.
Jozef Škultéty Za slovenský život.
In Národnie noviny, 1933.
Že Nemci sverili tak značné územie Slovákovi,
to nám vysvetlí císar Lev. „Žiadnym spôsobom,“
píše, „nedajú sa Slovani ku služebnosti
nakloniť. Hoc ich v našu državu zpoza Dunaja
prevedieme, predca i tu radšej dajú sa hniesť
svojím kniežatám, nežli cudzincom.“ Tu to máme!
Dávny Slovan sa nedal akémukoľvek kaprálikovi
za uši trhať a medzi plecmi palicovať, ako lev
a tiger nedá so sebou pohrávať. Čokoľvek by boli
s ním robili, on poslúchal len svojho kňaza, len na
jeho slovo platil, len pod jeho zástavami tiahol do
boja. To príčina, že i Gräci i Avari i Nemci trpeli, po
podmaneniu Slovanov, vätšie menšie domorodé
kniežatá. Činili tak, bo museli, keď ináč nado Slovanmi
panovať nemohli. I Pribinovi to dopomohlo
ku blatonskému kniežatstvu.
Jonáš Záborský Dejiny kráľovstva uhorského:
od počiatku do časov Žigmundových, 1875.
PRIBINA
14
KNIEŽATSTVO
BLATONSKÉ

Do hostince přišlo k večeři několik čelnějších
obyvatelův a panských úředníkův: kterých
když jsem se ptal: dalekoli Salavár? Oni, že asi dvě
hodiny cesty, odpověděli, mezitím že do Kaniže
a Horvat prý tady nám jeti nepotřebí, anť i kratší
cesta tam vede. Já ale chci schválně Salavár
navštíviti, řekl jsem, abych vypátral nenalézajíli se
tam nějaké staré zříceniny, na nichž mně mnoho
záleží, jako na pozůstatcích nejstaršího chrámu
křesťanského v tomto kraji. – Jeden z přísedících,
muž okázalé postavy, nad jiné vzdělanější
a výmluvnější (…) upřel i hned oči své na mne
řka: „Pane, já byl před několika dny v Salaváře
u tamnějšího faráře, při mém odchodu šel on
a mne spolu zval k ohlédnutí jakýchsi památných
starožitných zbořenin chrámu prý někdy
pohanského ve blízkosti vesnice u řeky Sály se
nacházejících, anť prý Slavná stolice je již skrze lid
rozkopávati dává, aby kamením odtud získaným
nově založená silnice se dlážditi mohla. (…)
Tato slova proletěla jako blesk srdce mé a zbavila
mne pokoje i nočního spaní. Oč, že mne mé tušení
nezklame? řekl jsem k spolupocestným: oč, že to
jsou zbořeniny hradu a chrámu Privinova? (…)
Toť jest, to musí býti Privinův hrad a chrám, to jest
co Bezejmenec Solnohradský „Privinae civitas,
munimen, castrum in nemore et palude Salae“,
Němečtí pak kronikáři „Mosburg čili Moorburg“
jmenují. I přistoupiv k dohledači té práce, jenž byl
p. Salesius Gáspar, zákonník řádu Benedictinského
CESTA
ZADUNAJSKÝM UHERSKEM
15

a administrátor klášterních statkův, prosil jsem ho,
jménem všech křesťanských Slávův, aby rozkázal
těm dělníkům a kopáčům přestati a mně aby
několik chvilek daroval, že se s ním o jedné vážné
důležitosti smlouvati mám. „Pane,“ řekl jsem, „toto
místo má nám svaté a nedotknutelné býti: zde
stál jeden z prvních chrámův křesťanských, právě
před tisíci léty totiž r. 840, skrze slovenské kníže
Privinu vystaven; roku pak 850 skrze Luiprama
arcibiskupa Solnohradského posvěcen, ke cti
panně Marii; první kněz při něm byl jistý Dominicus
latinského obřadu; ve chrámě tom pochován
byl S. Adrian mučeník; roku 865 slavil zde u Kocela
syna Privinova slavnost vánoční arcibiskup
Solnohradský Adalvin, kterého času Němci hrad
tento Mosburkem nazvali, od staroněmeckého
slova Mos Mor t. j. Bláto, jezero, močál: roku 870
uvedl Method do chrámu tohoto obřad a jazyk
slavjanský. “
Nové a neslýchané byly tyto věci muži tomuto
jako i jiným zde bydlícím křesťanům, a já
sám byl jsem jako u vytržení, že jsem stál na té
samé půdě, na které někdy nohy Priviny, Kocela,
Methoda a Braclava stály a kráčely. To mysl mou
ladilo k jakési slavné přísnosti a svaté smělosti
u prostřed těchto bořitelův a kazitelův…
K životu přináleží nejen chléb, peníze, zisk a užitek,
ale i krása a radost, vděčnost ku předkům
a uctivost ku starožitnostem. Sám původce tohoto
hradu a chrámu Privina, ač co Slavjan nesvorný,
co křesťan horlivý a dobročinný, vděčnosti potomstva
křesťanského hoden jest a Sam. Simon Imag.
Hung. 1 2 C. 15. slušně o něm praví: „Privina novus
erat Christianus professione vivendi, re et factis
vetustus.“
Ján Kollár Cestopis obsahující cestu do Horni Italie
a odtud přes Tyrolsko a Bavorsko se zvláštním
ohledem na slavjanské živly roku 1841 konanou
a sepsanou od Jana Kollára. Se slovníkem slavjanských
umělcův všech kmenův od nejstarších
časův až k nynějšímu věku s krátkým životopisem
a udáním všech znamenitějších zvláště národních
výtvorův, 1843.
16

Making of
In cinema, a making-of,
also known as behind-thescenes,
the set or on the set
is a documentary film that
features the production of
a film or television program.
The making of. Definition
of the making of: the cause
of one’s becoming a better
person. His time in the army
was the making of him.
Otto Culka

„
…Kto už videl
Slovenskú bránu
z ponorky?
Vnútrozemské more so slanosťou vody podobnou
Kaspickému moru, ktoré sa pred miliónmi
rokov oddelilo od Paratetýdy (mora a neskôr
najväčšieho vnútrozemského jazera Európy). Pred
viac ako 10 miliónmi rokov dosahovalo v regióne
svoj maximálny plošný rozsah a siahalo od Viedne
až po Belehrad a Transylvániu. V rámci slovenského
územia pokrývalo Záhorskú nížinu, Podunajskú
nížinu a tiež Východoslovenskú nížinu. Malo rozlohu
cca 260 tisíc štvorcových kilometrov. V porovnaní
so súčasnými jazerami by bolo druhé najväčšie
na svete po Kaspickom mori a druhé najhlbšie
po Bajkale. Do Panónskeho jazera ústili veľké delty
riek, napríklad delta Paleodunaja, ktorého povodie
sa približne zhodovalo s dnešným Dunajom. Na
týchto miestach boli pláže, široké roviny a močiare.
Panónske jazero neskôr vyplnili prevažne
dunajské sedimenty. Podmienky ho vytlačili na
juh až do oblasti Srbska, kde zaniklo pred štyrmi
miliónmi rokov.
PANÓNSKE MORE
(JAZERO)
18
Geomorfologický útvar vytvorený riekou Hron,
ktorá preteká zo Žiarskej kotliny do Podunajskej
nížiny cez sopečné štruktúry Pohronského
Inovca na pravom brehu a Štiavnických vrchov na
ľavom brehu. Rieka v Slovenskej bráne zároveň
oddelila Kozmálovské vŕšky od zvyšku pohoria
Štiavnické vrchy. Slovenská brána siaha približne
od obce Tekovská Breznica po mesto Tlmače, ale
jej poloha nie je exaktne ohraničená. V priestore
brány sa nachádza obec Hronský Beňadik. V minulosti
išlo o strategické miesto, pretože tadiaľ
viedla cesta Pohroním na územie s neskôr objavenými
bohatými rudnými ložiskami. Prví obyvatelia
sa usídľovali na mieste, odkiaľ mali dobrý výhľad
a kde mohli jednoduchšie zabrániť prechodu
nepriateľa. Najstaršie osídlenie tejto oblasti siaha
pravdepodobne až do doby kamennej. V asi
šesťkilometrovom úseku bolo objavených 7 až 8
opevnených hradísk, čo svedčí o dôležitosti tejto
lokality. Miesto zrejme poznal aj Marcus Aurelius,
ktorý v časoch rímskej expanzie istý čas pobýval
na Pohroní.
SLOVENSKÁ BRÁNA

SCLAVONICUS,
SLAVICUS, SLAVUS –
SLOVANSKÝ ALEBO
SLOVENSKÝ – OTÁZKA
STAROBYLOSTI NÁRODA
Významnou zložkou historickej mytológie je
popri existencii vlastného národného územia
i mýtus pôvodu. Pri historickom výskume
tak bol – a niekedy stále je – dôraz kladený na
autochtónnosť národa na vlastnom „národnom
území“, čo má prirodzene podporovať a historicky
legitimizovať nárok na teritórium, kde v súčasnosti
žije. Keďže Slovákom chýba akákoľvek „domáca“
stredoveká spisba o ich pôvode – na rozdiel od
Čechov, Maďarov a Poliakov –, historici 19. storočia
sa upriamili na hľadanie starobylosti slovenského
národa. Prijímali a rozvíjali najmä myšlienku
autochtónnosti Slovákov a spolu s ňou silne primordialistický
prístup k predstavám o národe. To
sa prejavovalo okrem iného kategorickým klasifikovaním
stredovekého obyvateľstva dnešného
Slovenska do pozície „Slovákov“, keďže slovenské
obyvateľstvo bolo považované za demograficky
dominantný činiteľ, ktorý mal svojou etnickou
výlučnosťou definovať dejiny tohto územia. Zo
slovanského obyvateľstva, bez jasne doloženého
„národného povedomia“ a preukázateľnej kultúrno-jazykovej
uniformity, tak moderní autori
vytvorili „Slovákov“, resp. im vyhradili pozíciu
priamych biologických predkov. Kultúrna identita
a jazyková príbuznosť bola v primordialistickom
chápaní redukovaná do biologickej charakteristiky
„Slovákov“. (…)
Celý príbeh chaosu – používania sporného a anachronického
termínu „starých Slovákov“ – vyplýva
z nejasností okolo prekladania sclavis/slavis. Stále
je možné pozorovať úpornú snahu časti historického
bádania prekladať dané adjektíva nie ako
„slovanský“, ale výlučne ako „slovenský“ v zmysle
moderného slovenského národa. Akceptácia
prekladov v podobe „slovenský“ jednoznačne naznačuje,
že slovenskí historici, najmä stredoveku,
sú v podstate hlavnými tvorcami jedného z historických
mýtov slovenského národa, pričom tento
zjednodušujúci pohľad býva neustále dotváraný
ďalšími dokladmi o „Slovákoch“, ktoré bývajú nachádzané
tam, kde sa na stránkach historických
prameňov objavujú latinské alebo hornonemecké
(Venden, vindisch) slová označujúce Slovanov.
Uvedenú tému rozviedol ešte začiatkom 90. rokov
veľmi výstižne biológ Peter Sýkora.
Vďaka odlišnému vednému odboru si autor lepšie
uvedomil metodologickú absurdnosť myšlienky
tisícročnej kontinuity Slovákov od čias Veľkej
Moravy i v neskoršom stredoveku. V tejto súvislosti
píše o „mytologizácii historického bádania“
na tému pôvod a formovanie Slovákov. Pri mýte
o starobylosti slovenského národa Sýkora historikom
vyčítal uvažovanie o feudálnej/stredovekej
národnosti, čo je veľmi vágne. Rozhodne odmieta
konfúziu Slovan-Slovák, ktorá je však silne prítomná
vo vedeckých prácach historikov i jazykovedcov.
(…)
DOMOV – NÁROD – IDENTITA – MÝTUS
19

Otto Culka
20 Daniela Kuffelová

Lukáš Herc

Je veľmi zaujímavé sledovať, ako sa mení nazeranie
na Pribinu v slovenskej i československej
historiografii. (…) Pre lepšie pochopenie budovania
slovenského národného príbehu pomocou postulovania
samostatného Nitrianskeho kniežatstva
pod vládou Pribinu by bolo vhodné spomenúť
osobu bývalého prezidenta SR Ivana Gašparoviča
(v úrade 2004 – 2014). Gašparovič mal predstavu,
že úloha historikov je správne (účelovo) usmerňovať
výklad dejín. V roku 2004 vyzval historickú
obec slovami: „Od slovenskej historickej vedy
očakávam, že naučí občanov Slovenskej republiky
prisvojiť si predovšetkým obdobie Veľkomoravskej
ríše, cyrilo-metodskú tradíciu, ktorá je zapísaná
aj v preambule našej ústavy.“
Kým zahraničné bádanie zvykne zastávať opatrnejšie
až skeptické pozície vo veci Pribinovho samostatného
mocenského postavenia, tak naopak na
Slovensku je v súčasnosti tzv. Nitrianske kniežatstvo
takmer nespochybniteľnou súčasťou naratívu
slovenských národných dejín. S prijatím konceptu
Pribinovho kniežatstva (a neskoršieho arpádovského
vojvodstva) sa zároveň vytvorila predstava, že
jeho územný rozsah je takmer totožný so súčasnou
rozlohou Slovenskej republiky. (…)
Do istej miery tak aj dnes historiografia pracuje –
možno aj podvedome – na (staršom) historickom
mýte. Časť bádania sa tak (stále) snaží naplniť
túžbu slovenského národa o slávnych dejinách,
v ktorých sú Slováci najstarším, najväčším a najkresťanskejším
národom. Neraz sa súčasnému
politickému stavu prispôsobuje nielen výklad
minulosti, ale zároveň sa taktne mlčí o skutočnostiach
i o nových poznatkoch, ktoré do prezentovaného
obrazu nezapadajú. Celé snaženie časti
slovenských historikov pravdepodobne súvisí
s neustále prítomným pocitom menejcennosti,
ako aj s problémom nejasnosti vlastnej identity
v kontexte slovenskej historickej pamäti, ak
máme jej zdroje hľadať až v stredoveku. (…)
V tejto súvislosti ma zaujala esej literárnej historičky
Svetlany Boym o nostalgii. V tejto eseji
navrhuje rozlišovať dva hlavné typy nostalgie –
restoratívnu/obnovujúcu a reflexnú. Restoratívna
nostalgia zdôrazňuje nostos (domov) a pokúša sa
o transhistorickú rekonštrukciu strateného domova.
Dodáva, že obnovujúca nostalgia sa nepovažuje
za nostalgiu, ale skôr za pravdu a tradíciu.
Zároveň sa restoratívna nostalgia snaží chrániť
absolútnu pravdu a je jadrom nedávnych národných
i náboženských obrodení. Sprevádzajú ju dve
hlavné zápletky – návrat k počiatkom a spiknutia.
Zároveň sa obnovujúca nostalgia berie smrteľne
vážne a v podstate nepripúšťa kritické myslenie.
Zdá sa, že časť slovenských historikov trpí restoratívnou
nostalgiou. Vyplýva to zo skutočnosti, že
stále nevieme uchopiť naše národné dejiny, stále
sa v nich necítime doma. Aj pomocou nesprávne
vyhodnotených nálezov si vytvárame slávnu minulosť,
ktorá ale neodráža historickú realitu. Pritom
stredovýchodná Európa, ktorej sme súčasťou,
ponúka nesmierne pozoruhodné výskumy, ktoré
vedú k novým pohľadom na vzájomné fungovanie
najrôznejších spoločenstiev – hospodárskych,
kultúrnych, jazykových i konfesionálnych.
Hana Chorvátová Hľadanie slovenského stredoveku
alebo raný stredovek medzi nacionalizmom,
mýtom a vedou, 2021. (krátené)
VZŤAH K PRIBINOVI,
JEHO CESTA K SAMOSTATNOSTI
A ROLA ARCHEOLÓGIE
22

Neexistencia národného
spoločenstva Slovákov alebo
prinajmenšom „etnického
kmeňa predkov Slovákov“
v stredovekom období
zostáva pre mnoho historikov
a historičiek nepredstaviteľná.
Ivana Kološová

Vroku 1723 napísal slovenský intelektuál Ján
Baltazár Magin dielo považované za prvú
národnú obranu. Ostne namierené proti pisateľovi
najvznešenejšieho a najnovšieho bratislavského
snemovania alebo Obrana slávnej Trenčianskej
stolice, známe ako Ostne alebo Apológia, boli
reakciou na hanlivý spis o pôvode Slovákov trnavského
profesora práv Michala Bencsika. Ide
o polemiku vo forme dialógu troch vzdelancov,
Gnorimednopoliprostata, ktorý je Maginovým alter
egom, a jeho priateľov Gnorimena a Polifila. Magin
sa v Apológii zaoberal historickými, etnickými,
jazykovými a kultúrnymi aspektmi existencie
slovanských národov na historických územiach
Uhorska od antiky opierajúc sa o rôzne historické
a literárne zdroje. Jeho cieľom bolo vyvrátiť naratív
o podmanení Slovákov Maďarmi a nadradenosti
resp. podradenosti jedného národa voči druhému.
POLIFILUS Z toho, čo prv povedal Gnorimednopoliprostatus,
ako aj z toho, čo si ty zhrnul, možno
dostatočne dokázať, že všetci Slovania bývajúci
v Uhorsku majú to isté občianske právo ako Maďari,
tú istú rodovú starobylosť i dôstojnosť, tú
istú vojenskú česť svojich predkov, ten istý prístup
k výsadám, tú istú zem, zdedenú po predkoch
a aj dnes pevne ovládanú: jednako ostáva mi
ešte niečo zvláštne, čo ak sa pripomenie, úplne
zošije ústa protivníkove. Čo je to teda? Hovorím,
že uhorskí Slovania sú členmi toho istého národa
ako Maďari.
FF UK do Zadunajska po stopách historických
osobností a udalostí, ktoré súvisia so slovenskými
dejinami. K Maginovej trojici postáv preto autor
pridal postavy Študent 1, Študent 2 a Študentka,
a tiež postavu Vodiča autobusu. Publikácia prezentuje
stredoveké slovenské dejiny ako príbeh
kreovania základov civilizácie, ktorá sa rozvíjala
v nadväznosti na rímsku minulosť a na ktorú
nadviazali neskoršie uhorské dejiny v prirodzenej
kontinuite bez ruptúry, akú tradične predstavuje
vznik Uhorska. Podľa tohto výkladu pozoruhodnú
úlohu zohrali vďaka svojmu civilizačnému projektu
v Panónii pri Blatnohrade „nitriansky vyhnanec“
Pribina a jeho syn Koceľ, na ktorých činnosť mal
nadviazať Svätopluk a následne ďalší panónski,
resp. uhorskí panovníci. Kniha vzbudila protichodné
ohlasy, konzervatívna a národne orientovaná
časť recenzentov ju ovenčila superlatívmi ako originálny
príspevok do slovenskej historiografie, iná
vetva označila knihu za jednostranne nacionalisticky
orientovanú a identifikovala v nej viaceré
problematické a sporné pasáže.
V roku 2020 vydal historik Martin Homza publikáciu
Murices Novae alebo Nové ostne, ktorá názvom,
ale aj žánrom odkazuje na Maginove Ostne.
Ide taktiež o dialogické dielo. Zároveň je rozprávanie
koncipované ako cestopis, ktorý odkazuje na
reálne exkurzie študentov historických katedier
Martin Homza
OSTNE A NOVÉ OSTNE
24

Dramatik, dramaturg a režisér. Vyštudoval réžiu
na VŠMU pod vedením Ľubomíra Vajdičku.
V súčasnosti pôsobí ako dramaturg v Divadle
Thália v Košiciach. Je autorom viacerých dramatických
textov, píše v maďarskom aj slovenskom
jazyku. Jeho rozhlasové hry Tí samodruhí a Beštia
bar boli uvedené v Slovenskom rozhlase. Jeho monodráma
Potat(a)o bola uvedená v rámci projektu
Middentity na Medzinárodnom festivale Divadelná
Nitra. Režisérka Iveta Ditte Jurčová naštudovala
v Divadle Pôtoň jeho hru Krajina nepokosených
lúk (napísal ju pod pseudonymom Mikuláš Hoblina
Šahanský). Na objednávku Mestského divadla
v Žiline napísal hru Bezzubatá, ktorá bola v réžii
Eduarda Kudláča uvedená v rámci sezóny HEJ!
SLOVÁCI. Na domovskej scéne v Košiciach v spolupráci
s hudobným skladateľom Bélom Faragóom
napísal libreto k inscenácii Dnes už nikam nejdeš
(poviem to piesňou) – opera, opereta, oratórium,
interaktívne divadlo o Hedvige Malinovej v réžii
Józsefa Czajlika. Prekladá tiež hry súčasných
slovenských autorov (Zuzana Ferenczová, Anton
Medowits, Michaela Zakuťanská, Tomáš Horváth)
do maďarčiny.
Študoval filozofiu a sociológiu na FF UK, neskôr
absolvoval divadelnú réžiu na VŠMU, kde
v súčasnosti pôsobí ako pedagóg. Ako režisér
spolupracoval s väčšinou slovenských zriaďovaných
divadiel, a tiež s viacerými českými divadlami.
Inscenácie v jeho réžii pravidelne hosťujú na
domácich a zahraničných medzinárodných festivaloch.
Je laureátom niekoľkých ocenení Dosky vo
viacerých kategóriách.
V jeho tvorbe vnímame výraznú líniu inscenácií
zabudnutých a marginalizovaných textov slovenskej
literatúry. Jeho tendencia dekonštruovať národné
mýty a subverzívnou optikou nahliadať na
osobnosti a fenomény slovenskej histórie alebo
literárneho kánonu sa potvrdila aj v inscenáciách
ako Tiso, HOLLYROTH anebo Robert Roth spívá
Jana Hollého mrzkoti a pomerkováňá, Mojmír II.
alebo Súmrak ríše, Jánošík najnovšie v inscenácii
Kocúrkovo v SND (2023). Paralelnou líniou jeho
tvorby sú inscenácie svetovej klasiky. Jeho inscenácie
sa vyznačujú postdramatickou fragmentarizáciou
lineárneho rozprávania, sú bohaté na intertextuálne
odkazy, paralelné deje a charakterizuje
ich významová vrstevnatosť a asociatívnosť. Jeho
režijný rukopis je poučený prístupmi modernej
svetovej réžie, ale aj širokým spoločenskovedným
rozhľadom.
MIKLÓS FORGÁCS
RASTISLAV BALLEK
25

„
Nič nie je presnejšie,
ako ničota. Ak nič nevidíš,
tak vidíš jasne. Nič nie
je konkrétnejšie ako
nič. Ponúknuť ničotu je
najväčšie sebaodhalenie.
Nič je konkrétne len vtedy,
ak funguje medzi nami
najväčšia dôvera.
Ak dôverujeme, tak
nám stačí tá presná,
konkrétna, čistá a jasná
ničota, ktorá nám objasní
všetko a daruje nám pocit
všetkého. Umelec, ktorý
narába s ničotou ako
s hmotou, musí narábať
s dôverou prijímateľa.
Prijímateľ, ktorý dôveruje
umelcovi ničoty, zaostrí
všetky svoje zmysly
a nechá sa s nimi pohltiť.
Miklós Forgács
Branislav Matuščin

ĎAKUJEME ZA PODPORU
ZRIAĎOVATEĽ DAB V NITRE
INSCENÁCIU Z VEREJNÝCH
ZDROJOV PODPORIL
HLAVNÍ PARTNERI SEZÓNY 22/23
HLAVNÍ PRODUKTOVÍ PARTNERI SEZÓNY 22/23
PRODUKTOVÍ PARTNERI SEZÓNY 22/23
PARTNERI SEZÓNY 22/23
MEDIÁLNI PARTNERI SEZÓNY 22/23
27

Budeš raz chodiť do školy
a budú sa ťa pýtať.
Ale ty im povedz: Neviem.
Moja pamäť je zrkadlo, na ktoré mi dýchli.
Nepamätám sa.
(…)
Miláčik, neplač.
Ty sa toho nedožiješ, neplač.
Kúpim ti glóbus, čo sa pekne krúti,
a budeme cestovať.
Sedem mŕtvych oceánov podomieľa brehy pamäti.
Sedem mŕtvych oceánov, poviazaných reťazou.
(…)
Domov je chladná voda v zarosenom džbáne.
Domov sú ruky, položené na stole
v nedeľnom tichu, po práci,
prázdne a čakajúce,
rozhodujúce,
jediné, ktoré vytvárajú dejiny.
Miroslav Válek Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať (úryvok)
Program Divadla Andreja Bagara v Nitre
k inscenácii Pribina (making of)
Zodpovedný redaktor Jaroslav Dóczy
Zostavila Martina Mašlárová
Fotografie Bara Podola
Fotografia na titulke Jakub Gulyás
Grafický návrh a úprava Barbora Šajgalíková
Tlač Tlačiareň Michelangelo, Nitra
2023
www.dab.sk
Vladena Škorvagová