DAB_A5_Bulletin_Pribina_7_PRESS

Zhodín dejepisu, encyklopedických hesiel či
starších historických prameňov sa o Pribinovi
a jeho pôsobení na území dnešného Slovenska
dozvedáme kusé, no jednoznačne znejúce informácie.
Pamätáme si, že do roku 833 bol prvým
historicky známym a zároveň posledným kniežaťom
samostatného Nitrianskeho kniežatstva,
z ktorého ho vyhnal Mojmír, moravské knieža,
aby spojením dvoch území vytvoril Veľkú Moravu.
Zdroje tiež hovoria o tom, že okolo roku 828
Pribina v Nitre postavil a nechal arcibiskupom
Adalrámom vysvätiť kostol, ktorý sa označuje za
prvý známy slovanský kresťanský chrám.
Približne tu sa však informácie začínajú rôzniť.
Motiváciou Pribinových christianizačných úsilí
bola údajne jeho vysokopostavená bavorská
manželka. Tá sa podľa nitrianskych povestí volala
Adelaida a napríklad historik Ján Steinhübel ju
priraďuje k rodu Wilhelmovcov, no v skutočnosti
jej identitu nepoznáme, na rozdiel od Pribinovho
syna Koceľa (a zrejme ešte ďalšieho syna Unzata)
sa o nej nezmieňuje žiadny dobový prameň.
Podobne nie je isté, či bol sám Pribina pokrstený
až v Traismaueri po odchode z Nitry, ako o tom
hovorí spis O obrátení Bavorov a Korutáncov
(Conversio), alebo už predtým, hoci možno nie
podľa všetkých pravidiel riadneho cirkevného
obradu (táto teória má základ v tom, že niektorí
historici považujú za krajne nepravdepodobný
a spoločensky neprijateľný zväzok pohana s kresťankou
– franskou šľachtičnou). Nevieme ani, kde
stál kostol vysvätený arcibiskupom Adalrámom –
vieme len, že románska kaplnka sv. Emeráma,
ktorá je súčasťou katedrály na Nitrianskom hrade
a ktorá bola považovaná za Pribinov chrám,
v skutočnosti vznikla minimálne o dve storočia
neskôr. Navyše nie je celkom isté ani to, či tento
kostol existoval – informácia o jeho vysvätení je
totiž v Conversiu súčasťou dôvetku, o ktorom časť
historikov a historičiek hovorí ako o neautentickej,
neskôr pripísanej vsuvke. Podľa historika Mateja
Harváta (2019, s. 45) je otázkou len to, či ide
o vsuvku z druhej polovice 9. storočia, ktorá bola
do textu iba štylisticky nešikovne včlenená pôvodným
autorom, originálnu marginálnu glosu prevzatú
do hlavného textu neskorším odpisovateľom
alebo až o novší dodatok.
Z toho vyplývajú aj ďalšie sporné miesta historického
rozprávania o Pribinovom pôsobení na
„mieste nazývanom Nitrava“, o jeho spoločenskom
postavení či existencii spoločenstva (gens)
Nitravanov, ktoré by mohlo byť považované za
etnicko-kultúrnych predkov Slovákov. O čosi viac
toho o Pribinovi vieme až od chvíle, keď po vyhnaní
Mojmírom opustil svoje pôvodné sídlo a po ďalších
peripetiách sa stal významným historickým
aktérom v zadunajskej Panónii, kde vybudoval –
ako jeho Blatenské kniežatstvo nazývajú niektorí
historici – svoju novú Nitru.
Kým sa v inscenácii Pribina (making of) vydáme
po jeho stopách, treba azda len pripomenúť, že
divadlo nie je miestom hľadania historickej pravdy
(na ktorej sa historici beztak nedokážu zhodnúť),
ale miestom pre rozprávanie príbehov. Hypotézy
a domnienky sú skvelým zdrojom dramatického
napätia, domýšľanie a špekulácie sú básnickou
licenciou umelcov, dohady živnou pôdou pre asociácie,
neočakávané juxtapozície a kontrasty.
Pribina (ako aj iné postavy a udalosti našich dejín)
sa stal vďačným prostriedkom pre vytváranie
rôznych, často protichodných a rozporuplných
naratívov, stal sa nástrojom politickej manipulácie
ČO (SME SI MYSLELI, ŽE)
O PRIBINOVI VIEME?
6