DAB 70 nahlad

Divadlo 

Andreja Bagara 

v Nitre 

Nitra —— 2019

Divadlo 


v Nitre

OBSAH 

Predslov 

Slavka Civáňová 

13 

Nová 

budova, 

101 

Jan Antonín 

Pitínský 

217 

Súpisy 


Na ceste 

15 

nové nároky 

Jaroslav Dóczy 

v Nitre 

Miroslav Ballay 

Interné angažmán 

289 

k Nitrianskemu 

hercov, režisérov, 

krajovému divadlu 

podľa Vladimíra Štefka 

spracoval Miro Zwiefelhofer 

Divadelné 

adaptácie 

Marta Žilková 

111 

Divadelné 

festivaly 

v divadelnej 

223 

výtvarníkov 

a dramaturgov 

1949 — 2019 

Divadlo Andreja Bagara v Nitre — 70 

Autori štúdií: Miroslav Ballay, Slavka Civáňová, Jaroslav Dóczy, 

Walter Nagy, Peter Oravec, Miro Zwiefelhofer, Marta Žilková 

S použitím publikácie Vladimír Štefko: Divadelná 

Nitra, vydavateľstvo Obzor, Bratislava, 1989. 

Zostavila: Slavka Civáňová 

Lektoroval: Vladimír Štefko 

Režisér 

Pavol Haspra 



Režisér 

Karol Spišák 



Hosťovské réžie 

Miloša Hynšta 



Bednárikovské 

obdobie – „zlaté“ 

80. roky 

Walter Nagy 

27 

41 

59 

69 

Obľúbené 

komédie 


Deťom 

to najlepšie 


Muzikál 

à la Nitra 

Peter Oravec 

Svetozár 

Sprušanský – 

dramaturg 

a režisér DAB 


Výnimočné 

127 

145 

155 

185 

207 

Nitre 


Významné 

nitrianske 

divadelné 

osobnosti 


Budúcnosť 

– vízie 


Logá 

a vizuály 

v histórii 

divadla 

Summary 

229 

257 

272 

275 

Zoznam interných 

zamestnancov 

DAB v Nitre 

k 1. 9. 2019 

Inscenácie 

1949 — 2019 

Vyznamenania 

a ocenenia divadla, 

inscenácií, tvorcov 

a účinkujúcich 

hercov 

Účasť 

na festivaloch 

v zahraničí 

291 

293 

314 

318 

Design: Marek Kianička 

© Divadlo Andreja Bagara v Nitre a Divadelný ústav v Bratislave, 2019 

ISBN 978-80-8190-059-4 

Veľ ké 

sťahovanie 

divadla 

Peter Oravec 

95 

inscenácie 

zahraničných 

režisérov 


Zoznam 

použitej 

literatúry 

286

12 13 Divadlo Andreja Bagara v Nitre 1949 —— 2019 

70 

Predslov 

Úlohou divadelnej histórie a kritiky je aj systematicky 

pripomínať významné udalosti a výročia slovenských 

divadiel. 70. výročie založenia Divadla Andreja Bagara 

v Nitre takýmto významným výročím nesporne je. 

A práve pri tejto príležitosti sa zrodila myšlienka pripraviť 

publikáciu, ktorá by dokumentovala 70 rokov života 

nitrianskeho divadla, jeho históriu, významné osobnosti, 

inscenácie a udalosti. 

Publikácia s názvom Divadlo Andreja Bagara v Nitre ‒ 70 pútavým 

spôsobom oboznamuje širšiu verejnosť s históriou, 

významnými inscenáciami, osobnosťami a udalosťami 

nitrianskeho divadla od jeho založenia v roku 1949 až po 

súčasnosť. Cieľom kolektívu autorov bolo, aby publikácia 

bola z faktografického hľadiska prínosná pre odbornú verejnosť, 

ale aby bola zároveň zaujímavá pre bežného čitateľa, 

najmä vďaka prehľadu o tvorbe divadla, bohatému 

fotografickému materiálu o inscenáciách a osobnostiach. 

Publikácia nadväzuje na významnú publikáciu Vladimíra 

Štefka Divadelná Nitra, ktorá dôsledne mapuje históriu 

nitrianskeho divadla do roku 1987. Pri príprave publikácie 

k 70. výročiu autori z tejto knihy vychádzali a zároveň 

sa pokúsili spracovať obdobie DAB v Nitre po roku 

1987, ktoré nie je doteraz komplexne zachytené v žiadnej 

odbornej práci. Autori (Miroslav Ballay, Slavka Civáňová, 

Jaroslav Dóczy, Walter Nagy, Peter Oravec, Miro Zwiefelhofer, 

Marta Žilková) spolupracujúci na publikácii pôsobia 

v oblasti divadelnej teórie, kritiky, estetiky, dramaturgie 

a manažmentu, všetci sú pôvodom z Nitry, s veľkým 


vzťahom k nitrianskemu divadlu a majú doslova zažité 

takmer všetky inscenácie a obdobia DAB v Nitre, ktoré 

sú v publikácii spracované. Koncept publikácie sa vyvíjal 

postupne a je kombináciou troch rôznych prístupov a pohľadov 

na históriu divadla: 1) významné obdobia divadla, 

2) režijné osobnosti, 3) žánrové špecifiká/dramaturgické 

línie tvorby DAB. Súčasťou každej kapitoly je bohatá obrazová 

časť, ktorá obsahuje archívne fotografie z inscenácií 

DAB v Nitre (predtým Nitrianskeho krajového divadla, 

Krajového divadla Nitra) z rokov 1949 ‒ 2019, fotografie 

významných osobností a dôležitých udalostí, ale aj skeny 

plagátov, návrhy kostýmov a scén či fotografie makiet 

scénografií vybraných inscenácií. Okrem toho publikácia 

ponúka aj podrobný súpis faktografických údajov: zoznam 

premiér 1949 ‒ 2019, zoznam umeleckých pracovníkov 

a riaditeľov divadla, významné ocenenia, účasť na 

festivaloch v zahraničí a pod. 

Tvorba Divadla Andreja Bagara v Nitre, aktuálna aj 

minulá, nesporne patrí k tomu najlepšiemu, čo ponúka 

slovenské divadlo. Svedčí o tom množstvo úspešných 

inscenácií prezentovaných na festivaloch doma i v zahraničí, 

rôznorodosť, profesionalita a kvalita hereckých 

osobností a tvorcov, ktorí sa podpísali pod jeho úspechy, 

divácke ohlasy verného nitrianskeho publika, ale aj odbornej 

verejnosti a množstvo ocenení. Pevne veríme, že 

naša publikácia ponúka prehľad toho najlepšieho z histórie 

DAB v Nitre, že si v nej radi zalistujete a zaspomínate, 

a že bude aj vaším odborným sprievodcom najvýznamnejšími 

udalosťami a osobnosťami nitrianskeho divadla.



Na ceste 

k Nitrianskemu 

krajovému 

divadlu 

Do roku 1918 poznáme jediné slovenské predstavenie 

v Nitre – 4. apríla 1904 zahrala skupina slovenských 

ochotníkov vtedy veľmi obľúbenú drámu Jozefa Hollého 

Márnotratný syn. (Národnie noviny, 1904, č. 44) → O to 

bohatšie boli v meste dejiny divadelníctva nemeckého 

a maďarského, a to predovšetkým zásluhou účinkovania 

kočovných profesionálnych divadelných skupín. → V decembri 

1918 opustil Nitru posledný maďarský divadelný 

riaditeľ – László Szabados. → Prvou profesionálnou divadelnou 

spoločnosťou, ktorá v Nitre po roku 1918 vystupovala, 

bola spoločnosť divadelného riaditeľa Otokara Nováka, 

v ktorej on sám bol aktívnym režisérom, hercom 

a spevákom. Do mesta pod Zoborom prišiel až v polovici 

mája 1920 a uviedol sa svojou reprezentatívnou inscenáciou 

opery Bedřicha Smetanu Predaná nevesta. → Nitra 

patrila medzi jeho stále, ale predsa len menej časté stagiony. 

→ Súviselo to predovšetkým s technickým stavom divadelnej 

budovy, ale najmä s nitrianskym publikom, ktoré 

podľa publikácie 

Vladimíra Štefka 

Divadelná Nitra 

spracoval 

Miro Zwiefelhofer 

malo medzi vtedajšími divadelníkmi povesť „nevyspytateľného 

publika“. → Sťažoval sa na to v novinách nielen 

Otokar Novák, ale i Ján Borodáč. → Zájazdy SND do Nitry 

boli kratšie ako Novákove, ale medzi uvádzaným repertoárom 

bolo viac hier naštudovaných po slovensky. → Slovenské 

ľudové divadlo vzniklo ešte pred vyhlásením slovenského 

štátu, ťažisko jeho pôsobenia, z ktorého veľká 

časť sa viaže na Nitru, spočívalo v rokoch 1939 ‒ 1945. 

VZNIK NITRIANSKEHO 

KRAJOVÉHO DIVADLA 

Zánikom Slovenského ľudového divadla i budovy Mestského 

divadla v rokoch 1945 a 1946 nezanikla myšlienka 

stálej profesionálnej scény v meste. Oficiálne prípravy 

na jej uskutočnenie sa začali prvého apríla 1949. → Jedinou 

vhodnou budovou v meste bola sála bývalého Ná-

Pozvánka na otvorenie 

Nitrianskeho krajového divadla 

dňa 20. decembra 1949, pri 

príležitosti ktorého sa konal 

slávnostný program venovaný 

sedemdesiatym narodeninám 

generalissima J. V. Stalina. 

Na ceste k Nitrianskemu krajovému divadlu 



rodného domu, telocvičňa Telovýchovnej jednoty Sokol. 

(Budova Mestského divadla vyhorela po zásahu bombou 

pri prechode frontu). Rokovania o jej prepožičaní či odstúpení 

boli neobyčajne zložité a skončili sa až v auguste 

1949. Divadlo oficiálne otvorili slávnostným programom 

s pomocou hosťujúcich bratislavských umelcov 20. decembra 

1949 ako dar pracujúcich k 70. narodeninám J. V. 

Stalina. → Prvou činohernou premiérou bolo Skalkovo Kozie 

mlieko až 14. januára 1950 v réžii bratislavského herca, 

člena ND (Národného divadla – pozn. M. Z.) Ľudovíta Ozábala. 

Riaditeľom sa stal dovtedajší režisér martinského 

Ján Skalka: Kozie mlieko —— Nitrianske krajové 

divadlo, 1950, réžia: Ľudovít Ozábal 

divadla Martin Hollý. Divadlo vstupovalo do života bez 

bohatšie a dôkladnejšie vybaveného hereckého súboru 

a s mnohými výpomocami. → Ihneď po prvej premiére 

vzniklo pri divadle, ktoré dostalo názov Nitrianske krajové 

divadlo (NKD), štúdio s cieľom doškoľovať hercov odborne 

i politicky. → Roku 1951 z iniciatívy mladých členov divadla 

vznikla pri divadle profesionálna bábková scéna. Jej 

prvým vedúcim bol Pavol Horváth. Čoskoro sa rozrástla na 

pätnásťčlenný súbor, ktorý sa potom odčlenil aj administratívne 

a vstúpil do dejín slovenského bábkového divadla 

ako výrazný a podnetný kolektív hrajúci pre najmenších

Fotografie zo zájazdových 

scén Nitrianskeho krajového 

divadla a komentár 

režiséra Ľudovíta Ozábala 

k zrealizovaným zájazdom. 

Počiatky marketingu 

Nitrianskeho krajového 

divadla. Mesačné programové 

plagátiky, letáky a pozvánky 

na predstavenia mali 

vyriešiť divácku krízu, ktorá 

sa objavila hneď v prvých 

rokoch fungovania divadla. 

Na ceste k Nitrianskemu krajovému divadlu 

22 23 Divadlo Andreja Bagara v Nitre 1949 —— 2019 70



Režisér 

Pavol Haspra 

V rokoch 1950 až 1954 zavládla v československom 

divadelníctve kríza. → Hľadiská zívali prázdnotou, a tak 

všetky divadelnícke gestá prekypujúce proklamatívne formulovanými 

myšlienkami a tézami o premene sveta, spoločnosti 

i človeka triafali takmer do prázdna. → Situácia 

bola vážna. Zasadanie ÚV KSČ z 3. ‒ 5. decembra 1953 sa 

ňou zaoberalo a kritizovalo sivosť dramaturgických plánov, 

absenciu svetovej klasiky v nich, jednostrannosť inscenačných 

podôb javiskových diel. Vyhlásil sa boj proti 

„suchárčine“. → Celý tento proces však narážal na nedostatočnú 

profesionalizáciu našich divadelných telies. → Ak 

sme v predchádzajúcich riadkoch charakterizovali celkovú 

situáciu v slovenskom divadelníctve, všetko to platí aj 

o Nitrianskom krajovom divadle, v ktorom pre nedobudovanosť 

jeho umeleckého súboru sa celá problematika premietala 

v znásobenej podobe. → Pravdu povediac, príchod 

Pavla Haspru, režisérov Ota Krivánka, Ondreja Rajniaka 

(ktorý sa stal od 1. 12. 1955 aj riaditeľom divadla), drama- 




spracoval 


turga Jána Lacu a hercov Dušana Blaškoviča, Vladislava 

Müllera, Viery Strniskovej, Elišky Kováčikovej, Antona Korenčiho, 

Sone Polónyiovej-Korenčiovej, Margity Žemlovej, 

Andreja Rimka, Jozefa Dóczyho, Jána Kováčika, Oľgy Rúfusovej, 

Jána Kusendu, Jozefa Baláža a. i., to všetko v rokoch 

1954 ‒ 1956 takmer doslova zachránilo Nitrianske 

krajové divadlo (od roku 1955 premenované na Krajové divadlo 

Nitra – KDN) pre našu divadelnú kultúru. Bez tejto 

injekcie by súbor v čase rapídne rastúcich požiadaviek 

sotva ubránil svoje právo na existenciu. → V sezóne 

1954/1955 sa skončila etapa nitrianskeho divadelného provizória. 

Na nasledujúcich osem sezón sa určujúcou osobnosťou 

Krajového divadla Nitra stal režisér Pavol Haspra. 

Hoci popri ňom režírovali Ondrej Rajniak, Oto Krivánek, 

od sezóny 1960/1961 aj Igor Ciel, ba aj viacerí hostia, bol to 

on, kto udal tón a rokmi ho precizoval, obohacoval a potvrdzoval 

novými činmi. Do Nitry prišiel z VŠMU s relatívne 

vyhraneným názorom na divadlo, ktorý ovplyvnil naj-

J. B. Molière: Má, čo hľadal —— Nitrianske krajové 

divadlo, 1954, réžia: Pavol Haspra; zľava: Magda 

Paveleková, Eliška Kováčiková, Jozef Baláž 

viac jeho profesor Jozef Budský. → Veď už vo svojej diplomovej 

práci, Moliérovom Jurovi Dandinovi, hranom v Nitre 

pod trocha transparentným názvom Má, čo hľadal (9. 9. 

1954) zaujal dokonca v celoštátnom kontexte. Inscenáciou 

Matuštíkovej Kristíny (15. 1. 1955) Haspra neopustil rovinu 

realistického psychologicky podmieneného zobrazovania 

(to by nakoniec znamenalo rozchod s poetikou Matuštíkovej 

hry), ale výrazne tu uplatnil psychologickú skratku 

a nadradenie idey nad verné zobrazenie životnej reality. 

Alebo povedané inak, uprednostnil realizmus myšlienky, 

posolstva pred realizmom životnej vernosti obrazu. → Hugov 

Hernani (9. 6. 1956) bol prvou romantickou drámou na 

slovenskom javisku v päťdesiatych rokoch. → Inscenácia 

sa stala udalosťou sezóny. → Haspra ako režisér sa preukázal 

ako tvorca dostatočne poučený o zákonitostiach 

a princípoch romantickej drámy a viedol celú inscenáciu 

v prostých, nepsychologických líniách, exponujúc prudké 

zrážky cti a šaľby, falošnosti a vysokého mravného cítenia. 

Režisér Pavol Haspra 



Magda Matuštíková: Kristína —— Krajové divadlo Nitra, 

1955, réžia: Pavol Haspra; zľava: Elena Šoltésová, Eva 

Latkóczyová, Juraj Mlynár, Margita Žemlová, Dušan Blaškovič, 

Andrej Nemčok, Jiřina Housková, Ernest Stredňanský 

Pre postavu Hernaniho mal dobrého herca v A. Korenčim, 

ktorý prejavil dostatok pružnosti i sošnosti, pohybovej elegancie 

a verbálnej ohybnosti. → Po Kohoutovej hre Taká 

láska (10. 5. 1958) siahol Pavol Haspra po hre nemeckého 

dramatika Hansa Pfeiffera Lampiónová slávnosť (6 .9. 1958). 

Jej naštudovanie v nitrianskom repertoári malo dvojaký 

význam. Po prvé sa stala rozhodným úspechom mladého 

režiséra a súboru a po druhé účasťou na celoslovenskom 

festivale súčasnej drámy v Bratislave potvrdila pred odbornou 

verejnosťou rastúci význam nitrianskeho divadla, 

ba jeho vzostup v časoch, keď ostatné mimobratislavské 

divadlá svoj vývin spomalili, respektíve sa v ich práci objavili 

krízové momenty. Haspra v tejto inscenácii zužitkoval 

prinajmenšom dve výrazné tendencie svojej doterajšej 

tvorby. Schopnosť vytvoriť výraznú atmosféru, dať inscenácii 

štýlovú čistotu, jasnosť žánru, ale aj zreteľnosť modelovania 

postáv. → Hasprove inscenácie Matuštíkovej 

Kristíny, Hugovho Hernaniho, Zeyerovej hry Radúz a Mahuliena,

Klabund: Kriedový kruh —— Krajové divadlo Nitra, 1957, 

réžia: Pavol Haspra; návrhy kostýmov: Mikuláš Kravjanský 

Peter Karvaš: Antigona a tí druhí —— Krajové divadlo Nitra, 

1962, réžia: Pavol Haspra; návrhy kostýmov: Bořivoj Slavík 

Režisér Pavol Haspra 




Režisér 

Karol Spišák 

Sezóny po oslabení nitrianskeho divadla odchodmi 

jeho najvýraznejších hereckých síl i určujúcej režisérskej 

osobnosti P. Haspru už signalizovali pokles intenzity 

a precíznosti hereckej divadelnej práce. → Veľa si sľubovali 

v Nitre i v odbornej verejnosti od zlúčenia s Krajovým 

divadlom v Trnave, ktoré skončilo svoju existenciu v rámci 

reštrikcie slovenskej divadelnej siete začiatkom roka 

1965. Tak ako inde, ani tu však reforma štruktúry slovenských 

profesionálnych divadiel nesplnila očakávanie. 

→ Reorganizácia na nitrianskej pôde dostala šokujúcu 

podobu. Namiesto tridsaťdvačlenného súboru malo 

divadlo zrazu šesť herečiek a dvanásť hercov, k tomu päť 

režisérov a dvoch dramaturgov. → V lete 1966 po šiestich 

sezónach opustil divadlo Igor Ciel, ktorý odišiel do Čs. televízie. 

O sezónu neskôr odišiel aj mladý režisér Anton 

Ulický. Zostali len sporadicky režírujúci riaditeľ O. Rajniak 

a dvaja mladí režiséri – nedávny absolvent Zdenek 

Kraus (prišiel z Trnavského divadla) a Karol Spišák, práve 




spracoval 


absolvujúci bratislavskú vysokú školu. Teda síce skúsený, 

ale neprofilový, riaditeľskými povinnosťami enormne zaťažený 

O. Rajniak a dvaja mladíci zbierajúci prvé skúsenosti. 

→ Svojím spôsobom je paradoxné, že na post profilujúceho 

režiséra situácia vyniesla toho najmladšieho, 

Karola Spišáka. Režiséra, ktorý prišiel do súboru s dobrým 

menom na základe výsledkov v školských inscenáciách. 

→ Spišák sa síce pokúsil nadviazať na svoje školské 

úspechy a poetiku, a to najmä inscenáciou Goldoniho 

Škriepok v Chiozze (11. 2. 1965), ale čoskoro zistil, že táto poloha 

hravého, hraním okúzleného a okúzľovaného nemá 

v podmienkach oslabeného súboru väčšiu budúcnosť. 

Herci neboli na ňu ani generačne, ani profesijne naladení. 

Na scéne F. Pergera s kĺzačkou síce pripravil predstavenie 

plné vzruchu, dynamiky, veselosti i roztopašnosti, ale aj 

viditeľných hereckých rozpakov nad importovaným divadelným 

názorom. → Divácky bola inscenácia Škriepky 

v Chiozze nepochybne úspešná a aj miestna kritika ju

chválila. Našla v nej (a objektívne tam boli prítomné) aj 

jas, aj humor, aj elán. Ale ak pomerne dobre vyšli situácie 

rýdzo komické, v tlmenejších lyrizujúcich pasážach, ktorých 

sa režisér z Goldoniho rozumne nevzdal, boli už 

matnejšie. Spišák utvoril dobrý orchester škriepiacich sa 

žien – M. Paveleková hrala papuľnatú Pasqu, A. Gáborová 

Luciettu, M. Svobodová, ako by si spomenula na staré komediantské 

časy u Devinského, trocha subretovo (ale 

s nadhľadom) Liberu, H. Augustovičová Orsettu a E. Došeková 

Checcu. Z mužov im stačil sekundovať iba Pandron 

Toni, od úlohy k úlohe rastúceho J. Dóczyho. Ale v línii 

tohto študentského divadla, divadla jeho veličenstva 

humoru, vtipu a recesie, neúctivého posmeškárstva, persifláže 

i paródie sa v divadle repertoárového typu nedalo 

pokračovať. → Pokusom o predĺženie „mladosti“ bola Spišákova 

inscenácia slávnej hry z repertoáru Osvobozeného 

divadla, autorskej dvojice J. Voskovec a J. Werich Nebo na 

zemi (28. 5. 1966). → K. Spišák nadviazal viac na úspešné 

Škriepky v Chiozze ako na Osvobozené divadlo. Ostatne, ťažko 

mu to zazlievať. Veď slovenské divadelníctvo stále nedozrelo 

k polohám autorského, intelektuálneho divadla 

a herectva, ktoré je ochotné a najmä schopné vstupovať 

do improvizovaného a zároveň suverénneho priameho 

kontaktu s publikom. → Herecky zaujala mladá Soňa 

Ulická ako Amarata. K. Spišák však pre nitrianske javisko 

objavil skutočnú komickú dvojicu – Jozefa Dóczyho (Horácio) 

a Milana Kiša (Scipio), ktorú sám ešte viac ráz využil 

a ktorá sa neskôr pre KDN stala priam symbolom. 

V Nebi na zemi sa síce nepodobali na Voskovca a Wericha, 

ale to réžii a hercom slúži viac ku cti, než by to mohla byť 

výhrada. Preukázali dostatok pohotovosti, zmyslu pre javiskový 

humor, prechádzajúci miestami do satirizujúcich 

polôh. To, čo nezvládli, zabalili šikovne do jemného parodického 

šatu. → Prvou inscenáciou, ktorá signalizovala 

meniaci sa záujem a meniace sa povinnosti mladého režiséra, 

boli Líštičky Lillian Hellmanovej (9. 10. 1965). → Po 

rozmarnom Goldonim a málo vydarenom Pygmalionovi to 

bola vážna psychologická dráma, odohrávajúca sa na prelome 

storočí na juhu USA – obraz dravčej morálky a rozkladu 

rodiny. → Dominoval ústredný konflikt Reginy 

a Horáca, ostatné motívy zostali v ústraní. → Pre túto hru 

mal režisér k dispozícii niekoľko pozoruhodných hercov 

(žiaľ, v divadle nezotrvali dlhšie). Evu Rysovú pre postavu 

bezcitnej Reginy, Vlada Müllera pre Horáca Hubbarda, 

Ľudovíta Grešša pre Oskara a Andreja Rimka pre Benja- 

Jiří Voskovec – Jan Werich: Nebo na zemi —— Krajové divadlo 

Nitra, 1966, réžia: Karol Spišák; zľava: Milan Kiš, Jozef Dóczy 

Režisér Karol Spišák 



Gustave Flaubert: Pani Bovaryová —— Krajové divadlo Nitra, 

1966, réžia: Karol Spišák; Adela Gáborová, Ján Kováčik

mína. Najmä prví dvaja tvorili spoľahlivý základ drámy. 

→ V osobitej konštelácii sa ocitla Spišákova inscenácia 

dramatizácie románu G. Flauberta Madame Bovaryová 

(24. 9. 1966) v adaptácii M. Stehlíka. → Režisér Spišák dobre 

pochopil, že adaptácia má vlastne len jednu dramatickú 

postavu – titulnú hrdinku, a ostatní len ilustrujú obdobie, 

čas, spôsoby správania a ľudskú typológiu, že 

dramatizácia je viac obrazom historického zápasu 




Plagáty k inscenáciám. 

o emancipáciu ženy než naliehavým aktuálnym posolstvom. 

→ Mladá Adela Gáborová dostala v Eme Bovaryovej 

veľkú príležitosť a potvrdila, že má dostatok schopností 

na prekreslenie bohato tónovaného i variovaného 

ženského portrétu. → Istú skúsenosť s vytváraním javiskovo 

účinnej atmosféry mal režisér už za sebou. Krátko 

pred Flaubertom totiž naštudoval Williamsovu hru Leto 

a dym (2. 4. 1966). → O T. Williamsa bol vtedy na sloven- 

Tennessee Williams: Leto a dym —— Krajové divadlo Nitra, 

1966, réžia: Karol Spišák; Vlado Müller, Eva Rysová 

ských javiskách veľký záujem – pred nitrianskym Letom 

a dymom mal u nás šesť premiér. Zväčša dosť sporných. 

Spišákova rozhodne patrila k najlepším. Režisér citlivo 

dávkoval erotické motívy i úprimný ľudský cit, udržiavajúc 

obidvoje v neustálom napätí. Vyhýbal sa opisu 

a Pergerova scéna (pomerne chladná konštrukcia so secesným 

anjelom večnosti v priečelí) mu to umožňovala. 

→ V dramaturgicky málo náročnej sezóne 1967/1968 

jedným z mála hodnotnejších titulov bola hra Alexandra 

Casonu Pani úsvitu (13. 1. 1968). Zaujímavá hra o večnom 

ľudskom zápase so smrťou akoby bola zábleskom či pripomenutím 

podnetných Hasprových úsilí o divadlo poetické 

i filozofické, obsahujúce sociálne i všeľudské, mravné 

i citové aspekty. → Dvadsiate výročie vzniku Krajové- 

Ivan Bukovčan: Prvý deň karnevalu —— Krajové divadlo Nitra, 1972, 

réžia: Karol Spišák; zľava: Ľudovít Greššo, Ernest Šmigura, Dušan Lenci 

ho divadla zastihlo súbor v stave letargie, umeleckej rezignácie 

a štandardizovanej produkcie. Koncom sezóny 

1967/1968 divadlo opustil režisér Zdeno Kraus. Karol 

Spišák zostal jediným kmeňovým režisérom popri stále 

len sporadicky režírujúcom riaditeľovi Ondrejovi Rajniakovi. 

K dispozícii mali nevyvážený súbor s predimenzovanou 

ženskou časťou. → Od jari 1971 do jari 1972 bol mimo 

divadla aj Karol Spišák, ktorý na neplatenej dovolenke 

nakrúcal v televíznom štúdiu seriál V tieni vlkov. → V zložitom 

období, keď aj nitrianske divadlo muselo prekonávať

Titus Maccius Plautus: 

Chvastúň —— Krajové divadlo Nitra, 

1971, réžia: Karol Spišák; návrhy 

kostýmov: František Perger 

Ivan Bukovčan: Luigiho srdce alebo Poprava tupým 

mečom —— Krajové divadlo Nitra, 1973, réžia: Karol 

Spišák; návrhy kostýmov: Ľubica Obuchová 





Hosťovské réžie 

Miloša Hynšta 

Počas rokov 1969 ‒ 1978 malo KDN len dvoch interných 

režisérov – K. Spišáka a O. Rajniaka. Tí dvaja pochopiteľne 

nemohli stačiť na šesť-sedem premiér za sezónu. 

Preto pravidelne prichádzali k slovu hostia. Takí, čo 

prišli na jednu jedinú inscenáciu (S. Párnický, H. Domes, 

P. Scherhaufer), alebo takí, ktorí s divadlom nadviazali užšiu 

a dlhodobejšiu spoluprácu. → Novonadviazaná družba 

medzi Nitrou a Slováckym divadlom v Uherskom Hradišti 

priniesla plody prekvapujúco zrelé. Prekvapujúce len pre 

toho, kto si neuvedomil, že začiatkom sedemdesiatych rokov 

posilnil uherskohradišťskú činohru, ktorá sa dovtedy 

netešila priveľkej pozornosti v ČSR, režisér formátu 

doc. Miloša Hynšta, známeho brnianského divadelníka 

a pedagóga Janáčkovej akadémie múzických umění. Z jeho 

šiestich pohostinských réžií v Nitre celkom iste štyri 

znamenali umelecký čin nielen v rámci nitrianskeho 

divadla, ale v celoslovenských reláciách. S M. Hynštom 

prišla do súboru aj celkom nezvyklá poetika, ovplyvne- 




spracoval 


ná epickým divadlom B. Brechta a E. Piscatora. → Tu sa 

už nedalo vystačiť s prežívaním postavy, s jej približným 

stvárnením v medziach jej životnej pravdepodobnosti či 

ľahko odpozorovaného typu. Hynštove inscenácie predkladali 

súboru i publiku presný plán pohybu myšlienky, 

jej akcentov, vrcholných napätí i cieľavedomých poklesov. 

→ Ako už viac ráz v dejinách nitrianskeho divadla, sa 

súbor povzbudený pevným režijným vedením a jasnosťou 

cieľov vypäl k vrcholným výkonom. Hynšt od neho nežiadal 

hĺbkovú psychológiu, ale presnosť formulácií sématického 

gesta každej postavy, každej situácie, každého motívu. 

A súbor mu nielen uveril, ale aj porozumel. Sám to 

ocenil už po prvej spolupráci na Višnevského Optimistickej 

tragédii (13. 3. 1971) v rozhovore pre Hlas ľudu a nepochybne 

to bol aj motív, prečo sa za nitriansky režijný pult v nasledujúcich 

sezónach rád vracal. → Po dlhom čase sa nitrianski 

herci stretli s princípom montáže, s časopriestorovými 

strihmi v príbehu a vývine postáv. → Hralo sa o cti

Johann Nepomuk Nestroy: 

Lumpacivagabundus alebo 

Vandrácky trojlístok —— Krajové divadlo 

Nitra, 1973, réžia: Miloš Hynšt; zľava: Vladimír 

Bartoň, Jozef Bednárik, Dušan Kaprálik 

Vladimír Bartoň, Jozef Bednárik 

a Dušan Kaprálik absolvovali odbor 

herectva na Vysokej školy múzických 

umení v Bratislave v roku 1970. Tvorili 

nerozlučnú kamarátsku a hereckú 

trojicu a všetci traja chceli ísť po škole 

do martinského divadla, kde ich 

však pre nedostatok miesta neprijali. 

Jeden rok po skončení školy pôsobili 

vo vojenskom umeleckom súbore 

a po roku sa, na odporučenie režiséra 

Karola Spišáka, dostali títo „Traja 

mušketieri“, ako ich vtedy nazývali, 

do Krajového divadla Nitra.



Bednárikovské 

obdobie — „zlaté“ 

80. roky 

NORMALIZAČNÉ OBDOBIE 

Spoločensko-politický vývoj v 70. rokoch 20. storočia 

v Československu je predovšetkým konsolidačným 

procesom ovplyvneným tzv. normalizáciou, čo v podstate 

znamenalo zavádzanie pookupačného, výrazne prosovietského 

režimu na všetkých spoločenských úrovniach. 

Rok 1968 znamenal pre komunistickú ideológiu v Československu 

zásadný zlom. Okupácia štátu vojskami Varšavskej 

zmluvy a následná „konsolidácia“ vo vedení KSČ 

definitívne ukončila obdobie „šťastného veku“ budovania 

socializmu. Vzhľadom na kompromisy a dohody, ktoré 

vtedajší politickí funkcionári Pražskej jari uzatvárali so 

sovietskym establishmentom sa „demokratický socializmus“ 

stal pre väčšinu spoločnosti iba chimérou. Nasledujúce 

obdobie sa nieslo v duchu tzv. normalizácie, utvrdzovania 

totalitnej politiky a vnútrostraníckych čistiek 

od nežiaducich osôb. V Československu sa tak začalo ob- 

Walter Nagy 

dobie „očisty“ celej spoločnosti a zavádzanie politického 

režimu dogmatickej, ideologickej kontroly verejného, celospoločenského 

života. Tieto udalosti zásadne ovplyvnili 

vývoj slovenskej divadelnej kultúry v 70. rokoch 20. storočia, 

ale priniesli aj niekoľko paradoxov. V dejinách slovenského 

divadla nájdeme skutočne veľa paradoxov, ale 

ten „najparadoxnejší paradox“ je, že slovenská divadelná 

kultúra sa v časoch najväčších morálnych a politických 

kríz dokázala nielenže zásadne umelecky rozvinúť, 

ale tiež suplovať kritickú reflexiu totalitných a nespravodlivých 

pomerov a vytvoriť ovzdušie nádeje v zdravé 

jadro humanizmu. Obdobie 70. rokov tak pre nitriansku 

činohru znamená tiež začiatok úspešnej etapy, premeny 

zájazdového divadla lokálneho významu na sebavedomú 

divadelnú inštitúciu, ktorá v 80. rokoch nielenže 

vzbudzovala celoštátny rešpekt, ale bola schopná zastať 

reprezentačnú úlohu divadelnej kultúry Československa 

na zahraničných festivaloch s medzinárodným výz-

Bednárikovské obdobie — „zlaté“ 80. roky 

70 71 Divadlo Andreja Bagara v Nitre 1949 —— 2019 


Jozef Bednárik nastúpil do 

Krajového divadla Nitra ako 

absolvent odboru herectva 

VŠMU v roku 1971 a ako 

herec sa na scéne nitrianskeho 

divadla predstavil takmer 

v štyroch desiatkach inscenácií. 

Maxim Gorkij: Deti slnka —— Krajové 

divadlo Nitra, 1972, réžia: Miloš Hynšt; 

Jozef Bednárik v postave Míšu 

Ivan Bukovčan: Prvý deň karnevalu —— Krajové 

divadlo Nitra, 1972, réžia: Karol Spišák; 

Jozef Bednárik ako Pepe 

namom. Čím viac sa normalizačné pomery etablovali vo v Bratislave, Štátneho divadla v Brne pod vedením Miloša 

verejnom živote, tým viac sa oblastné divadlá stávali pre Hynšta a jeho „brněnského programu“ či pražského Divadla 

mnohých umelcov pozoruhodnejšou alternatívou úniku 

za branou Otomara Krejču. Neskôr sa k nim pripája 

z epicentier totalitnej moci. V prípade Krajového divadla 

herecký pár Marián Slovák (1972) a Eva Matejková (1972). 

Nitra to však znamenalo jednoznačnú výhodu, predo- 

V tomto roku do nitrianskej činohry nastupuje aj kostý- 

všetkým v pravidelných pohostinských réžiách Miloša mová výtvarníčka, absolventka VŠMU Ľubica Obuchová 

Hynšta, ktorý bol „uprataný“ v Slováckom divadle v Uherskom 

a v roku 1975 sa dramaturgické oddelenie Krajového 

Hradišti. „S Hynštom prišla do súboru aj celkom nezvyklá divadla rozširuje o mladú intelektuálku Darinu Károvú, 

poetika, ovplyvnená epickým divadlom B. Brechta a E. Piscatora, dcéru politicky perzekuovaného výtvarného kritika a teoretika 

formulujúca úlohy inscenácie pregnantne, vyžadujúca maximálnu 

Ľubora Káru. Nové obdobie nitrianskeho divadla 

sústredenosť na herca aj tej najmenšej postavy. Tu sa už nedalo vystačiť 

sa tak začína etablovaním mladej generácie, ktorej ideály, 

s prežívaním postavy, s jej približovaním a stvárnením v me- 

svetonázor a predovšetkým prirodzená túžba po profes- 

dziach jej životnej pravdepodobnosti či ľahko odpozorovaného typu.“ nej sebarealizácii sa formovala v 60. rokoch a následne 

(Štefko, 1989, s. 192) 

narážala na normalizačnú nomenklatúru. Išlo o generáciu 

V roku 1971 sa herecký súbor rozšíril o mladých hercov, 

divadelníkov, ktorí divadelné umenie už nechápali 

absolventov VŠMU Jozefa Bednárika, Dušana Kaprálika 

iba ako podriaďovanie sa a realizovanie praktických po- 

a Vladimíra Bartoňa. Ide o generáciu mladých hercov, kynov vedúcich síl, ale sami sa chceli podieľať na utvá- 

ktorí počas svojho štúdia herectva na VŠMU v Bratislave 

raní profilu divadla. Pripomeňme však, že začiatkom 70. 

boli svedkami tvorby legendárneho Divadla na korze rokov 20. storočia sa divadlo stále stretávalo s 

dôsledka- 

Michail A. Bulgakov: Zojkin byt —— Divadlo Andreja Bagara 

v Nitre, 1984, réžia: Jozef Bednárik; scéna: František Perger 

mi predchádzajúcich krízových sezón. Okrem personálnej 

fluktuácie umeleckých zamestnancov, umocňujúcej 

umeleckú letargiu činohry, muselo divadlo čeliť aj diváckej 

kríze. Tá bola spôsobená jednak silnou poľnohospodárskou 

kultúrou a tradíciou v Nitrianskom kraji, kde 

v jarných a letných mesiacoch bol divácky záujem podstatne 

nižší než v zime. Dvorný scénograf divadla František 

Perger v rozhovore do publikácie pripravenej pri 

príležitosti jeho 80. narodenín (Nagy, 2017, s. 180‒186) 

spomína, že začiatkom 70. rokov sa stávalo, že v kritickom 

období, v mesiacoch apríl – jún, v hľadisku sedelo 

iba pár desiatok divákov. I keď štatisticky boli predstavenia 

pravidelne vypredané vtedajším organizáciám ROH 

alebo výrobným podnikom. Išlo však iba o administratívny 

formalizmus, keďže socialistické organizácie museli 

vykazovať „kultúrne aktivity“ pre zamestnancov a divadlo 

muselo plniť plán predaja vstupeniek. V 70. rokoch 

sa však stáva významným konkurentom divadla i Československá 

televízia. V tomto období bol televízny prijímač 

už bežnou výbavou takmer každej domácnosti a tak sa 

televízia stala mimoriadne efektívnym zdrojom na šírenie 

normalizačnej propagandy. Aby tá propaganda bola 

úspešná, musela si Československá televízia vytvárať veľkú 

divácku základňu. Začína sa obdobie seriálov a zábav-

Michail A. Bulgakov: Zojkin byt —— Divadlo Andreja Bagara 

v Nitre, 1984, réžia: Jozef Bednárik; plagát k inscenácii 

ných estrád, ktoré vtedy dosahovali mimoriadne vysoké 

čísla sledovanosti. Televízny seriál hral v normalizačnom 

Československu zásadnú rolu. Filmový historik Jakub 

Machek toto obdobie dokonca označuje ako „obdobie 

kultu televízneho seriálu“ (Bílek, 2010, s. 2). Seriál sa stal 

najvýznamnejším typom normalizačnej popkultúry v 70. 

a 80. rokoch. Išlo o ideálny spôsob, ako opätovne „rehabilitovať“ 

a spopularizovať tendencie socialistického realizmu. 

Socialistický seriál asi najlepšie vystihuje prirovnanie 

k „soup opere“. Nastupujúca generácia divadelníkov, 

predovšetkým dramaturgia divadla, si tento problém 

nielenže uvedomovala, ale začala mu ambiciózne čeliť. 

Postupne našli cestu ku kontinuálnej práci s divákom, 

k popularizácii divadelného umenia a k výchove budúceho 

diváka – predovšetkým dvojica Darina Kárová a Jo- 

▶ 

Budova Nitrianskeho 

vlastivedného múzea pod 

Nitrianskym hradom (budova 

dnešného Veľkého seminára 

v Nitre), kde v rokoch 

1976 – 1985 sídlilo Divadlo 

pod hradom. Ako hrací 

priestor využívalo Kaplnku, 

ktorá sa nachádzala na 

prvom poschodí s kapacitou 

približne 70 miest. 

zef Bednárik sa koncentrovala na výchovu diváka už od 

je ho detského veku. Pokiaľ konštatujeme, že nitrianska 

činohra začiatkom 70. rokov zápasila o diváka, tak v 80. 

rokoch zaznamenáva taký veľký záujem, že napríklad na 

inscenáciu Bulgakovovej hry Zojkin byt sa lístky predávali 

na čiernom trhu. 

PODDIVADLO 

A DIVADLO POD HRADOM 

K doposiaľ najúspešnejšej etape Divadla Andreja Bagara 

v Nitre však divadelný súbor dospel postupne a na začiatku 

tohto procesu stála revolta nastupujúcej generácie divadelníkov, 

ktorá sa neuspokojila s rutinnou prevádzkou 




zájazdového divadla. „Stretli sa tu však divadelníci, ktorí aj keď 

neboli osobnosťami, rozhodne k tomu postaveniu smerovali, integrujúc 

do svojich úsilí nielen podnety dramaturgicko-režijné, scénografické, 

ale aj herecké.“ (Štefko, 1989, s. 217) Podstatnú úlohu 

v integrite súboru zohral, vtedy ešte člen hereckého súboru, 

Jozef Bednárik. Už v roku 1973 zakladá spolu s hereckými 

kolegami Evou Matejkovou a Mariánom Slovákom 

Poddivadlo, vytúžený priestor pre divadelný experiment 

a herecké možnosti a výzvy, ktoré im na hlavnej scéne divadla 

tak chýbali. Išlo o pivničný priestor vtedajšieho Krajového 

divadla Nitra (dnešné Staré divadlo Karola Spišáka 

v Nitre). Nebola náhoda, že prvá uvedená hra bola adaptáciou 

prózy japonského spisovateľa R. Akutagawu V húštine. 

Eva Matejková na tento priestor spomína ako na komorný 

priestor s kapacitou asi 15 divákov, ktorí sedeli na starých 

sudoch alebo debnách. V priebehu predstavenia používali 

sviečky a minimalistickú scénu si vyrobili zo starého 

leteckého padáka. V zásade môžeme Poddivadlo vnímať 

ako „experimentálnu“ dielňu profesionálnych hercov, kde 

si skúšali realizovať svoje režijné predstavy a vízie. I keď 

Eva Matejková a Marián Slovák s odstupom času potvrdzujú, 

že ich režijným lídrom sa prirodzene stal Jozef 

Bednárik, pod réžiu sa podpisovali ako „kolektív“, čím 

chceli zdôrazniť nielen princíp ansámblovej jednoty, ale 

predovšetkým umeleckú rovnosť a vzájomný rešpekt. Jozef 

Bednárik na Poddivadlo a neskôr Divadlo pod hradom

Alexandr Dovženko: Olesia, Mária, Katarína —— Divadlo 

pod hradom, 1976, réžia: kolektív; zľava: Vladimír 

Bartoň, Adela Gáborová, Jozef Bednárik 

Ivan Alexejevič Bunin – Jozef Bednárik – Darina 

Kárová: 3 × Bunin —— Divadlo pod hradom, 

1978, réžia: Jozef Bednárik; Adela Gáborová 

Guy de Maupassant – Jozef Bednárik – Darina 

Kárová: Šialené lásky —— Divadlo pod hradom, 

1980, réžia: Jozef Bednárik; Žofia Martišová 

Thomas Mann: Tristan —— Divadlo pod hradom, 1980, 

réžia: Jozef Bednárik; zľava: Anton Živčic, Vladimír Bartoň 



spomína takto: „Adela Gáborová, Eva Matejková, Dušan Kaprálik, 

Marián Slovák a ja sme chceli dokázať, že angažmán vo vidieckom 

divadle nemusí byť vždy iba urazeným čakaním na spásonosnú 

možnosť dostať sa do Bratislavy alebo nudným pomalým pasívnym 

získavaním skúseností a profesnej rutiny. Samozrejme, že sme chceli 

dobre hrať na veľkom javisku Divadla Andreja Bagara, ale to, čo 

sme videli vo svete, občasná návšteva v Divadle na provázku v Brne 

i vlastné, zatiaľ nesformulované predstavy nás hnali do pivnice Divadla 

Andreja Bagara. Tu, po povinnom krajci divadelného chlebíčka 

profesionálneho, sme si v amatérskych podmienkach skúšali čosi, čo 

sa najviac zo všetkého podobalo na – sprchu. V každom prípade sme 

sa v tejto podzemnej robote umyli od zvykov a obyčajností a skúšali 

sme čosi inak, pre nás – menej obyčajné.“ (Mistrík, 1995, s. 96) 

V normalizačných pomeroch však pre tento typ iniciatívy 

nebolo veľké pochopenie. Navyše v čase, keď už politická 

nomenklatúra nežiaduce divadelné aktivity prísne zakazovala. 

Boli to dva roky od zrušenia legendárneho Divadla 

na korze v Bratislave. Iniciatíva mladých divadelníkov 

tak trochu asociovala divadelný vzdor, i keď formálne túto 

aktivitu vykazovali ako mimopracovný úväzok Socialistického 

zväzu mládeže. Preto nie je prekvapujúce, že 

po generálke ich druhého titulu Ghelderodeho Sira Halewyna 

sa činnosť Poddivadla skončila. Oficiálne z technicko-bezpečnostných 

dôvodov, ale skutočným dôvodom 

bola obava, že nad touto iniciatívou nie je dohľad. V tomto 

období bolo celkom bežné, že pred každou premiérou 

bola tzv. „odovzdávačka“, na ktorej politická komisia dávala 

povolenie naštudovanú inscenáciu uviesť. Všeobecne 

však schvaľovacie komisie v regiónoch pracovali inak 

než v centrách. V Nitre často nepochopili reč podtextov 

a symbolov a v kontexte pomerov malomesta zohrávala 

úlohu aj prirodzená túžba po dobrých vzťahoch. Herci boli 

všeobecne vážení ľudia, so spoločenským statusom, a aj 

členovia schvaľovacích komisií si chceli s nimi udržiavať 

priateľské vzťahy. Možno i to bol dôvod, prečo sa ich iniciatívu 

podarilo obnoviť a už v roku 1976 vzniká Divadlo 

pod hradom vo vtedajšom Vlastivednom múzeu (budova 

dnešného Veľkého seminára v Nitre) pod Nitrianskym 

hradom. V tomto období Jozef Bednárik poskytol priestor 

Adele Gáborovej, ktorá mala možnosť definitívne nájsť 

svoju, do tej doby iba formujúcu sa hereckú polohu, lyrický 

prejav a rozvinutie psychologického herectva v štylizovanej 

situácii. Inscenáciu zdramatizovaných Buninových 

poviedok uviedli pod názvom 3 × Bunin (1978) a toto 

uvedenie môžeme označiť za začiatok cesty Adely Gáborovej 

až k jej vrcholnej monodráme Á. Göncza Dnešná Medea, 

vďaka ktorej si právom vyslúžila „titul“ prvá dáma 

slovenskej monodrámy. Na tradíciu monodrám nadviazala 

v roku 1989 aj Jana Bittnerová, ktorá pod egidou Divadla 

pod hradom uviedla pod režijným vedením Antona 

Korenčiho ml. monodrámu Jany Juráňovej Salome. I keď 

činnosť Divadla pod hradom oficiálne nesúvisela s Krajovým 

divadlom Nitra, tak práve v týchto priestoroch sa 

formovala poetika a intenzita hereckého prejavu, ktorý 

sa postupne etabloval na javisku Divadla Andreja Bagara. 

Išlo tiež o významný moment, kde prirodzene vznikal 

impulz medzigeneračnej integrácie dovtedy štýlovo nevyhraneného 

súboru, ktorý sa nachádzal v kvalitatívnej 

a generačnej roztrieštenosti. „Inscenátorský tím štúdia neobyčajne 

presne vystihol najnaliehavejšiu potrebu divadla – rozvíjať danosti 

psychologického herectva, vyvolať v hereckej kreácii pravdivý, 

autentický pocit a zážitok, ale neutápať sa v ňom, neskláňať sa pred 

napodobením reality, ale všetko to vnútorné premietať do výraznej 

divadelnej formy.“ (Štefko, 1989, s. 218) Najmarkantnejšie sa 

tu prejavila inklinácia Jozefa Bednárika k poetike epického 

divadla. V tomto období tiež na scéne Krajového di-

vadla v Nitre naštudoval svoju najvýznamnejšiu hereckú 

postavu Galyho Gaya v Brechtovej hre Muž ako muž (1974) 

v réžii Miloša Hynšta, kde mohol konečne opustiť svoju 

prevládajúcu komickú štylizáciu. Počas svojej existencie 

Divadlo pod hradom uviedlo tieto inscenácie: A. Dovženko: 

Olesia, Mária, Katarína (1976), 3 × Bunin (1978), kompozícia 

Tristan (1980) podľa Thomasa Manna, G. de Maupassant: 

Šialené lásky (1980), A. P. Čechov Dve duše (1981) a dramatizácia 

poviedky D. Chrobáka: Katarína (1985). 

DOM BERNARDY ALBY (1979) 

V roku 1979 Krajové divadlo Nitra preberá názov po jednom 

z iniciátorov jeho vzniku, po Andrejovi Bagarovi. 

Táto udalosť akoby predznamenávala, že sa začína nová 

etapa, a tá sa začala predovšetkým zmenami na režisérskych 

postoch. V roku 1975 prijal Jozef Bednárik výzvu 

vtedajšej riaditeľky divadla Hildy Augustovičovej, aby suploval 

indisponovaného bulharského režiséra a so súborom 

naštudoval Kostovovu komédiu Veštec. Bednárik túto 

ponuku, pod sľubom možnosti naštudovania ďalšieho 

titulu, prijal. Profilácia režijnej osobnosti Bednárika sa 

formovala už dlhšie, a to nielen v Divadle pod hradom, 

ale predovšetkým v amatérskom Z-divadle v jeho rodnom 

Zelenči. Tamojšie inscenácie sa medzitým stali populárne, 

a predovšetkým výrazne prekračovali intencie 

amatérskeho divadla. Jeho hereckí kolegovia tvorbu tohto 

amatérskeho divadla samozrejme poznali a tak ochotne 

dopomohli k tomu, aby sa jeho režijná tvorba začala inštitucionalizovať 

i na javisku Divadla Andreja Bagara. 

Keď španielsky dramatik a antifrankovský intelektuál 

Federico García Lorca v roku 1936 napísal lyrickú tragédiu 

Dom Bernardy Alby, pravdepodobne ešte netušil, že 

jeho hra bude ideálnou interpretačnou predlohou na vyjadrenie 

dôsledkov fašistického režimu v praxi. Táto hra 

má v kontexte väčšiny divadelných kultúr silnú tradíciu 

inscenovania a v podstate vždy poslúžila ako ideálna 

predloha na demonštrovanie protestu proti autoritárstvu 

cez divadelný symbol. Dnes už môžeme konštatovať, že 

dôsledné pochopenie ponúkaných predispozícií Lorcovej 

hry sa stalo základom pre vznik slovenskej divadelnej legendy 

v čase kulminujúcej normalizácie. V kontexte dejín 

divadla môžeme tiež premiéru tejto inscenácie označiť 

za začiatok najslávnejšej etapy nitrianskej činohry 

a tiež začiatok tvorby pozoruhodnej tvorivej dvojice režisér 

Jozef Bednárik a dramaturgička Darina Kárová. Významný 

slovenský teatrológ Vladimír Štefko v publikácii 

Divadelná Nitra z roku 1989 označuje nitriansku inscenáciu 

za najlepšiu lorcovskú inscenáciu v dejinách slovenského 

divadla. „Režisér rešpektoval baladický charakter príbehu 

v prísne zovretom komornom priestore, a hoci nešlo ani o vypätú 

psychológiu a ani o exaltovanú emocionalitu, dosiahol nebývalý účinok. 

Jeho javiskové dielo bolo obrazom, ale aj vášnivým a hlbokým 

ľudským protestom. Obsiahlo významové roviny spoločenské i privátne, 

svet malý i veľký, societu i jednotlivca v nej.“ (Štefko, 1989, 

s. 222) Inscenácia sa začínala už vo foyeri divadla, kde 

prichádzajúci diváci museli prejsť do sály okolo pohrebného 

sprievodu, ktorý pozostával z Bernardy Alby (Žofia 

Martišová) a jej piatich dcér. Scénická štylizácia evokovala 

koncentračný tábor. Scéna pripomínala drevenú väzenskú 

ubikáciu, v strede so zavesenou kovovou koľajnicou 

(výstižný prvok asociujúci Terezín alebo Auschwitz), 

ktorú používala postava slúžky (Adela Gáborová) ako zvonicu 

na zvolávanie všetkých obyvateľov domu. Koncept 

Bernardinho domu ako drsného väzenia mal samozrej- 




Federico García Lorca: Dom Bernardy Alby —— Divadlo 

Andreja Bagara v Nitre, 1979, réžia: Jozef Bednárik; zľava 

Zuzana Jezerská, Helena Húsková, Eva Matejková 

me i interpretačnú symboliku, ako odkaz na vtedy aktuálnu 

železnú oponu. Dnes môžeme konštatovať, že konkrétna 

interpretácia Bernardinho domu – ako symbolu 

Československa obohnaného ostnatým drôtom – a obyvateľov 

v ňom – ako narážka na politických väzňov – bola 

častá predovšetkým v českom prostredí a s najväčšou 

pravdepodobnosťou to súvisí s Chartou 77 a následnou 

antichartou. Potvrdzujú to spomienky niekoľkých pamätníkov 

nitrianskej inscenácie na zájazdové predstavenie 

v Prahe. (Dejiny DAMU) Predovšetkým pre pražské 

publikum mala inscenácia aj silu istej satisfakcie a jedinečnej 

možnosti stretnúť sa s kriticko-poetickým divadelným 

dielom, ktoré by v tom čase v Prahe, vzhľadom 

na prísne schvaľovacie procesy a zavedené ideové čistky, 

nemohlo vzniknúť. Vzhľadom na normalizačné pomery 

nie je možné nájsť dobovú recenziu, ktorá by to potvrdzovala, 

pretože musíme pripomenúť, že v tomto čase 

divadelní publicisti a kritici často podliehali i vlastnej 

autocenzúre, čo bol následok všeobecne platných pomerov. 

Preto dobové recenzie sú často iba v rovine náznaku


Andreja Bagara v Nitre, 1979, réžia: Jozef Bednárik; 

maketa a návrh scény: František Perger 

a je nutné čítať významy medzi riadkami. O interpretačnej 

sile inscenácie píše otvorene až Vladimír Štefko 

v publikácii Divadelná Nitra, koncom 80. rokov (1989), kde 

v súvislosti s réžiou Jozefa Bednárika pripomína: „Dom 

Bernardy Alby v jeho interpretácii bolo veľké podobenstvo, veľká 

metafora o tyranii fyzickej i duchovnej, o útlaku citovom i intelektuálnom 

i o tom, čo plodí život žitý pod korbáčom násilia.“ (Štefko, 

1989, s. 222) Význam inscenácie však nespočíval iba v jej 

kritickej sile, ale bezpochyby išlo tiež o výnimočné umelecké 

dielo, kde vznikla symbióza medzi všetkými divadelnými 

zložkami. Významná bola aj práca s hudbou, 

kde režisér striedal tóny Panovej flauty s vokálmi Janis 

Jopline. Predovšetkým špecifická farba hlasu Janis Joplin 

evokovala volanie o pomoc, výkriky beznádejného zúfalstva. 

Pripomeňme, že Jozef Bednárik mal aj výtvarné 

vzdelanie (absolvoval Strednú umeleckopriemyselnú školu 

v Bratislave) a pre jeho režijné koncepcie bola vždy typická 

silná výtvarná koncepcia a štylizácia. Scénograf 

František Perger to potvrdzuje a spomína, že prvým scénickým 

návrhom vždy predchádzal dlhý rozhovor s Bednárikom. 

Scéna inscenácie Bernardy Alby odrážala nielen 

silnú výtvarnú kompozíciu, ale krásne demonštrovala, že 

scénograf František Perger inklinuje ku kinetickej scénografii 

a neodradili ho ani stiesnené technické podmienky 

vtedajšej budovy Divadla Andreja Bagara v Nitre. V prvej 

scéne uzavretý drevený dom mal bielu farbu a na stene 

čmáranicu zosmiešňujúcu Bernardu, po príchode dcér 

a Bernardy z pohrebu sa tento biely dom otvoril a priestor 

sa premenil na sivo-hnedý interiér umocňujúci pocit 

lágru. Dom bol podoprený dlhými drevenými, neopraco- 





Andreja Bagara v Nitre, 1979, réžia: Jozef 

Bednárik; návrh plagátu: František Perger



Veľ ké 

sťahovanie 

divadla 

Prechodovým obdobím Divadla Andreja Bagara 

v Nitre alebo časom chaosu, ktorý možno s troškou zveličenia 

prirovnať k veľkému sťahovaniu národov v Európe 

v 4. storočí, boli roky 1989 ‒ 1994. Spoločnosť i divadlo 

prešli grandióznymi zmenami. V nitrianskom divadle sa 

to všetko začalo ešte v júni 1989, keď z nitrianskeho divadla 

do Divadla Nová scéna v Bratislave odišli veľkí ťahúni 

súboru – Marián Slovák, Eva Matejková a Ján Gallovič. 

Repertoár divadla sa musel v mnohom prispôsobiť. 

Potom nasledoval povestný november 1989 – čas nežnej 

revolúcie, ktorý zastihol herecký súbor DAB na zájazde 

v Moskve. Po návrate z Moskvy bola odvolaná vtedajšia 

riaditeľka Hilda Augustovičová, čoskoro nahradená bývalým 

riaditeľom SND a martinského divadla Ivanom 

Petrovickým. Revolúciou nastali aj zmeny repertoáru 

v aktuálne prebiehajúcej sezóne. Jarryho Kráľ Ubu v réžii 

Jozefa Bednárika po páde režimu stratil na svojej povestnej 

aktuálnosti a kritickosti a namiesto plánovaného 

Peter Oravec 

Fausta Bednárik so svojou dramaturgičkou Darinou Károvou 

uviedli hru na motívy života Ježiša Krista pod názvom 

Hra o umučení a slávnom vzkriesení Pána a Spasiteľa nášho 

Ježiša Krista (1990). Po desaťročiach potláčania náboženskej 

viery a proklamovaní ateizmu sa táto náboženská 

ľudová hra stala priam balzamom na dušu pre stále religiózne 

založenú slovenskú spoločnosť. Po dlhom pôste, 

keď náboženská tematika bola v oficiálnom divadle tabu, 

dostal divák príležitosť stretnúť sa s oživenými výjavmi 

Biblie. 

Nasledujúca sezóna sa niesla v znamení bravúrnych 

komédií (Zlatí chlapci, Čaj u pána senátora) v réžii Karola 

Spišáka, ale aj príchodu veľkého množstva hosťujúcich 

režisérov – Jozef Pražmári, Roman Polák, Peter Opálený 

či herec Peter Bzdúch, ktorý na nitrianskom javisku inscenoval 

vlastnú dramatizáciu románu Alexandra Dumasa 

ml. Dáma s kaméliami. V tejto inscenácii sa prvýkrát 

na nitrianskom javisku ukázala frontálna nahota.

Sťahovanie divadla 18. 9. 1992. 

Alegorický koč s hercami 

v kostýmoch vychádza z brány 

divadelných dielní. 

Nad nitrianskymi divadelníkmi však už dlho visel 

Damoklov meč či danajský dar v podobe novej divadelnej 

budovy, ktorá sa od marca 1982 stavala na Svätoplukovom 

námestí. Treba povedať, že to bola zásluha 

vtedajšej riaditeľky Hildy Augustovičovej, ktorá napriek 

nepriazni osudu a doby presadila stavbu budovy. 

V podvedomí nitrianskych hercov stále hrozilo sťahovanie 

do obrovskej sály s trojnásobnými rozmermi javiska 

a 600-miestnym hľadiskom. Sezóna 1991/92 sa niesla 

najmä v znamení smutnej a nie veľmi priateľskej rozlúčky 

DAB v Nitre s veľkým režisérom Jozefom Bednárikom, 

ktorý po nezhodách v súbore s veľkým gestom 

odišiel z Nitry a prijal ponuku interného muzikálového 

režiséra Divadla Nová scéna v Bratislave, kde sa začala 

jeho najslávnejšia kariéra muzikálového režiséra. Posledným 

Bednárikovým činoherným predstavením (aj 

keď s množstvom speváckych čísel) bola dramatizácia 

čínskeho erotického románu Pôvabné ženy v bohatom dome 

alebo Ťin Pching Mej – Kvety slivky v zlatej váze (premiéra 

20. 12. 1991), ktorá síce bola atraktívne výtvarná (najmä 

nádhernými kostýmami Ľudmily Várossovej), no divácky 

nie veľmi prijatá. 

Veľké sťahovanie divadla 



Jan Kopecký: Hra o umučení a slávnom vzkriesení pána 

a spasiteľa nášho Ježiša Krista —— Divadlo Andreja Bagara 

v Nitre, 1990, réžia: Jozef Bednárik; Eva Hlaváčová, Dušan Szabó 

Po nej už všetko smerovalo k sťahovaniu do novej 

budovy, ktorého sa všetci zamestnanci divadla obávali. 

Deň D nastal 18. 9. 1992, keď sa veľkým karnevalovým 

sprievodom s mažoretkami a alegorickým kočom herci 

premiestnili zo starej budovy divadla do novej. Večer 

nasledoval slávnostný galakoncert s názvom Pozdrav divadlu 

v réžii Karola Spišáka. Otvorili ho mnohí vtedajší 

významní umelci – L. Chudík, D. Jamrich, P. Mikuláš, 

E. Došeková, G. Švercelová, M. Varga, P. Hammel... Na 

Jan Kopecký: Hra o umučení a slávnom vzkriesení pána 

a spasiteľa nášho Ježiša Krista —— Divadlo Andreja Bagara v Nitre, 

1990, réžia: Jozef Bednárik; maketa scény: František Perger 

druhý deň, 19. 9. 1992, sa vo veľkej sále konala slávnostná 

premiéra – nie veľmi slávnej inscenácie Geľo Sebechlebský 

v réžii Ľuboslava Majeru. Otvorenie divadla deťom sa 

uskutočnilo na tretí deň, v nedeľu 21. 9. 1992, prenesením 

najslávnejšej rozprávky DAB v Nitre (už vtedy bola na repertoári 

divadla takmer 10 rokov) O cárovi Saltánovi (1983). 

Tak sa konečne po 10 rokoch otvorila nová budova 

divadla, ktorej rozpočet na stavbu predstavoval 282 miliónov 

korún československých. Uvažovalo sa vtedy aj 

o zmene názvu divadla (Mestské divadlo alebo Nové divadlo). 

Pretože Andrej Bagar nebol veľkým priaznivcom 

vtedajšieho Ľudového divadla v Nitre, najmä pre jeho 

operetnú tradíciu. Ale keď sa v roku 1979 hľadal názov pre 

vtedajšie Krajové divadlo v Nitre, bol vybraný názov Divadlo 

Andreja Bagara v Nitre (divadlo bolo premenované 

1. 5. 1979), napriek tomu, že Andrej Bagar v Nitre interne 

nikdy nepôsobil, bol však komunistickým poslancom za



Nová 

budova, 

nové nároky 

Súčasná budova Divadla Andreja Bagara v Nitre 

bola slávnostne uvedená do prevádzky v septembri 1992 

a nachádza sa približne na mieste Mestského divadla, 

ktoré bolo zničené leteckou bombou 27. marca 1945. 

Zaujímavosťou je, že počas náletu prebiehala v divadle 

skúška. Budova divadla bola po bombardovaní značne 

poškodená a po vojne asanovaná. Ministerstvo kultúry 

Slovenskej socialistickej republiky prijalo v roku 1972 

zásadné stanovisko, že s výstavbou divadla treba začať 

odznova a neprispôsobovať medzičasom zastaraný projekt. 

Už v roku 1975 bola vypísaná urbanisticko-architektonická 

súťaž na novostavbu divadla. Prvé miesto bolo 

udelené štúdii Antona Rokošného, no projekt nakoniec 

zadali Projektovému ústavu kultúry v Bratislave, kolektívu 

Juraj Hlavica, Márius Žitňanský a Štefánia Rosincová. 

Na interiéroch sa podieľali Juraj Hlavica, Márius 

Žitňanský, František Kalesný a Ľubomír Mihálik. Navigačný 

systém v interiéry a označenia v exteriéry vytvoril 


grafický dizajnér Pavel Choma, ktorý je autorom aj nápisu 

„DIVADLO“ na priečelí budovy. Projekt bol schválený 

v roku 1981 a výstavba sa začala 1. marca 1982. Za 

DAB v Nitre celú výstavbu novej budovy, ale aj následné 

sťahovanie divadla koordinoval technický námestník 

riaditeľa Ing. Viktor Šabík, ktorý v divadle pôsobil 

v rokoch 1978 ‒ 1994. Súčasťou interiérov novostavby sa 

stala aj umelecká výzdoba, na ktorej sa podieľali umelci: 

akad. mal. Juraj Marth (ústredná keramická kompozícia 

Óda na radosť, kultúru a úrodu vo foyeri na II. poschodí), 

akad. soch. Tibor Bártfay (plastický reliéf Andreja Bagara 

vo vstupnej hale), akad. mal. Marián Prešnajder (opona 

s veľkomoravským výjavom so Svätoplukom, ručne 

tkaný gobelín o rozmeroch 9,5 × 16,5 m [157 m²], predstavuje 

najrozmernejšie umelecké dielo vytvorené touto 

technikou v strednej Európe), akad. mal. Katarína Šujanová 

(nástenná textilná kompozícia s motívom hier 

W. Shakespeara v salóniku významných hostí).

Budova Mestského divadla postaveného 

v roku 1883 stála približne na ploche 

terajšieho Divadla Andreja Bagara. 

Osud tejto divadelnej budovy spečatilo 

bombardovanie Nitry Červenou 

Budova Divadla Andreja Bagara v Nitre sa nachádza na 

Svätoplukovom námestí a bola navrhnutá na účinkovanie 

činohry, s možnosťou pretvorenia divadelných priestorov 

na operu, operetu, balet alebo muzikál. Forma vznikla 

prelínaním dvoch štvorcov v pôdoryse, pričom väčšiemu 

dominuje priestor veľkej sály s kapacitou 600 miest 

a menšiemu experimentálne štúdio s kapacitou 150 miest. 

Vonkajšie pôdorysné riešenie je pretavené do terás a schodísk, 

ako aj do niekoľkonásobne odstupňovanej strešnej 

nadstavby javiskového povraziska. Fasádu tvorí svetlý 

mramorový obklad, ktorý je členený pásikmi presklených 

plôch, spojených do vodorovných celkov. Vstupnej fasáde, 

ktorá je orientovaná do námestia, dominuje sklo. Ústredným 

priestorom stavby je diagonálne položená divadelná 

armádou 27. marca 1945. Počas 

divadelnej skúšky obnovovanej Frimlovej 

Rose Marie zasiahla budovu divadla 

letecká bomba a vzápätí vypukol požiar. 

Podľa spomienok divadelníkov Františka 

Kabrheľa a Márie Svobodovej (obaja 

boli členmi Slovenského ľudového 

divadla Fraňa Devínskeho a neskôr 

členmi Nitrianskeho krajového divadla) 

bomba prerazila strop sály, dopadla do 

hľadiska, avšak nevybuchla. No jej pád 

zapríčinil skraty v elektrickom vedení 

a to spôsobilo následný požiar. Pádom 

bomby sa v divadle spustila aj železná 

opona, ktorá tak zachránila divadelníkov 

na javisku pred požiarom. Zhorel však 

celý archív, notový a textový materiál, 

kostýmy a kulisy Slovenského ľudového 

divadla. Škody na budove boli také 

veľké, že divadlo museli po vojne zbúrať. 

sála, pred ktorou sa nachádza na troch poschodiach divadelný 

foyer. Súčasťou sú dve veľké postranné schodištia, 

šatňa na prízemí a bufet pre návštevníkov na prvom poschodí. 

V budove na treťom poschodí sa nachádza reštaurácia 

s kaviarňou. Veľkú sálu zo zadnej strany obklopujú 

na štyroch podlažiach prevádzkové a administratívne 

priestory. Nachádzajú sa tu tiež dve skúšobne a denné 

miestnosti pre zamestnancov vrátane bufetu. Zariadenie 

interiéru má jednoduché tvary a je podriadené elegancii 

materiálov – kamenného obkladu stien a dlážky z tmavočerveného 

Tardesi a okrovo-pieskového Kanfanaru. Zábradlia 

a niektoré ďalšie architektonické prvky sú z leštenej 

mosadze a mliečneho skla. Priestorové prepájanie 

rôznych svetelne pôsobiacich častí vytvára priestorový dej. 

Nová budova, nové nároky 



Slávnostné položenie 

základného kameňa budúcej 

novej budovy divadla dňa 

18. septembra 1982. 

Pôdorys veľkej sály má formu dvoch navzájom sa prestupujúcich 

nepravidelných osemuholníkov, z ktorých väčšiu 

časť zaberá javisková časť a menšiu hľadisko. Javisková 

časť má okrem hlavného javiska aj dve bočné. Hlavné javisko 

je zložené zo siedmich mostov, ktoré spolu s ďalšími 

sekundárnymi stolmi umožňujú vytvoriť plastický reliéf 

hracej plochy vo vertikálnom smere. Nechýba kazetová 

točňa, ktorú možno vysunúť až do proscénia. Experimentálne 

štúdio vytvára navonok samostatný štvorec, čiastočne 

vtiahnutý do telesa divadelnej stavby. Má osobitný 

vstup z námestia. Vnútorný priestor má formu osemuholníka. 

Jeho podlahu tvoria pohyblivé stoly v tvare šesťuholníka, 

ktoré umožňujú vytvoriť ľubovoľný tvar a reliéf 

Zakladajúca listina 

novostavby Divadla 

Andreja Bagara v Nitre. 

hracej plochy. V rámci výstavby divadla bolo upravené aj 

námestie. Zbúraním staršej zástavby sa otvoril výhľad na 

hrad. V blízkosti vznikol malý amfiteáter, ktorý umožňuje 

realizovať malé divadelné formy priamo na námestí. 

Stavba novej budovy Divadla Andreja Bagara v Nitre 

bola sprevádzaná aj nevôľou občanov. Mnohí odsudzovali 

búranie historických budov v centre, iní odsudzovali veľkosť 

budovy a našli sa i takí, ktorí mali námietky proti 

samotnej výstavbe divadla a navrhovali vybudovať radšej 

chirurgický pavilón. Tieto veci však spolu nesúviseli, a ak 

by sa vtedy nepostavilo divadlo v Nitre, zrejme by sa postavilo 

niekde inde, ale Nitra by o šancu získať novú divadelnú 

budovu pravdepodobne prišla. Stavba novej budovy



Divadelné 

adaptácie 

Keď sa Divadlo Andreja Bagara (ďalej DAB) v Nitre 

v roku 1992 presťahovalo do novej, modernej budovy, nezmenilo 

sa iba miesto pôsobenia divadla, ale bolo treba 

hľadať aj nové spôsoby inscenovania divadelného textu. 

Jednak preto, že sa zmenili priestorové podmienky (väčšie 

hracie priestory i hľadisko), jednak sa skončilo jedno 

politické obdobie, ale aj jedna dlhá etapa v živote divadla. 

Začiatkom 90. rokov sa hovorilo o tvorivej kríze, o čase 

hľadania takej produkcie, ktorá by zaplnila veľkú scénu. 

Hľadal sa interný dramaturg a režisér, čo v tom čase 

znamenalo pevnú existenčnú bázu. V druhej polovici 90. 

rokov, keď sa skončila funkcia interného režiséra, začalo 

vedenie DAB v Nitre pozývať slovenských režisérov, predovšetkým 

z mladšej a strednej generácie (Peter Gábor, 

Soňa Ferancová, Marián Pecko, József Czajlik, Peter Mankovecký, 

Martin Kákoš, Dodo Gombár, Ondrej Spišák). 

Tých dopĺňali zahraniční režiséri s vyhranenou poetikou 

a svojským názorom na divadlo (dab.sk/historia-divadla). 


Divadlo sa snažilo vyhovieť záujmom širšieho publika 

a do repertoáru okrem zábavných ľahších titulov a pôvodných 

slovenských i zahraničných dramatických diel 

zaraďovalo aj adaptácie prozaických textov (niekedy sa 

hovorí aj o dramatizácii, ale keď do textu a následnej realizácie 

zasahuje nový autor a pridáva či uberá, resp. inak 

zasahuje do pôvodného textu, vtedy ide o adaptáciu). 

Autori vyhľadávajú adaptácie vtedy, keď prostredníctvom 

uznávaného adaptovaného diela chcú osloviť 

súčasného príjemcu a upozorniť ho na aktuálnosť výpovede. 

Snažia sa pritom presadiť vlastnú tvorivú koncepciu, 

vlastný autorský vklad, aby dali nový význam pôvodnému 

literárnemu textu. Niektoré adaptačné procesy sú 

v súčasnosti značne obľúbené, lebo umožňujú využívať 

postupy kodifikované postmodernou poetikou, ako je 

montáž, dekompozícia a pod. Ich použitím klasické diela 

nadobúdajú súčasnosťou požadovanú podobu. V procese 

adaptácie dochádza k rozličným posunom podľa uváže-

Jozef Cíger Hronský: Jozef Mak —— Divadlo Andreja Bagara 

v Nitre, 1995, réžia: Martin Kákoš; maketa scény: František Perger 

nia jej autora, podľa spoločenskej objednávky, módnych 

trendov a pod. 

Prvou významnejšou adaptáciou románovej predlohy 

v novej budove divadla bol známy román Jozefa Cígera 

Hronského Jozef Mak (1995). Jeho tvorcovia si od začiatku 

uvedomovali, že idú do experimentu s veľmi náročnou 

a vážnou témou. Román o sedliakovi Jozefovi Makovi vypovedá 

síce o predvojnovej slovenskej dedine, ale pocity 

a prežívanie životných útrap autor nepodáva priamo, jednoducho, 

často sú to iba nevypovedané, zamlčané myšlienky. 

Aj keď na prvý pohľad ide o realistickú výpoveď, 

práve magické a duchovné línie komplikujú jednoduché 

stvárnenie človeka, ktorý dostal výstižné pomenovanie 

človek-milión. V ňom sa koncentruje miliónový svet malých 

zbedačených ľudí a v tom spočíva aj sila sedliaka Jozefa 

Maka. Autorove myšlienky a zámery nitrianska inscenácia 

nedokázala v celej šírke a hĺbke zachytiť. Dramaturgička 

Jana Liptáková, znalkyňa ľudovej kultúry i Hronského 

tvorby, zverila dramatizáciu do rúk Marekovi Maďaričovi 

Divadelné adaptácie 



a režisérovi predstavenia Martinovi Kákošovi. Herca, ktorý 

by vyhovoval typu Jozefa Maka, našiel režisér v osobe Branislava 

Bystrianskeho. Ten sa pokúsil, no nie vždy úspešne, 

zvládnuť obraz bezmocného človeka, ktorý všetko znáša so 

zdanlivou pokorou, ale zároveň cez všetky úskalia prechádza 

odhodlane v znamení, že žiť treba za každých okolností. 

Divadelná podoba románu Jozef Mak prispela k tomu, že 

už nebude považovaný iba za „povinné čítanie“. 

K inscenáciám, ktoré v nitrianskom divadle mali 

úspech a pritiahli dostatočný počet divákov, nesporne 

patrila adaptácia románu Búrlivé výšiny (2006) anglickej autorky 

Emily Brontëovej. Láska, zrada a pomsta v dôsledku 

neopätovanej lásky sú témy dodnes – aj keď po viac ako 

200 rokoch – aktuálne, vzrušujúce a žiadané. Autorkou 

scenára a zároveň dramaturgičkou tejto inscenácie bola 

Věra Mašková, ktorú si na spoluprácu prizval režisér Peter 

Gábor. Romantická klasika pritiahla divákov, lebo mnohí 

poznali román i jeho filmovú podobu, o to väčšie nároky 

kládla na divadelné spracovanie. Herci sa museli vyrov- 

Emily J. Brontëová: Búrlivé výšiny —— Divadlo 

Andreja Bagara v Nitre, 2006, réžia: Peter Gábor 

nať s relatívne náročnými emotívne založenými postavami, 

ale zároveň rešpektovať istú mieru, aby sa nestali 

tragikomickými figúrkami. Pritom im značne pomáhali 

vydarené, miestami až tajuplné kostýmy z dielne Kataríny 

Holkovej a napokon aj scéna skúseného Jozefa Cillera. 

Kristína Turjanová ako Catherine vcelku splnila požiadavky 

kladené na romantickú postavu, až na isté skĺznutia 

do hystérie, no Martinovi Nahálkovi v role rozohrávača 

drámy Heathcliffa sa nepodarilo vierohodne stvárniť rozpornú 

zápornú postavu, ktorá bola nositeľom základnej 

zápletky. Adaptácia románu E. Brontëovej Búrlivé výšiny na 

dlhší čas zabezpečila divadlu vypredané hľadisko. 

V sezóne 2007/2008 sa vedenie DAB v Nitre rozhodlo 

venovať všetky premiéry slovenskej tvorbe, a preto pripravilo 

dramaturgický koncept sezóny s názvom Rodinné 

striebro. Tento zámer sa stretol s veľkým záujmom publika 

a pozitívnymi odbornými reakciami na výber i konkrétne 

realizácie. Keďže slovenských dramatických diel je málo, 

tvorcovia siahli aj za adaptáciami známych literárnych 

textov. Že to bola dobrá voľba, svedčí aj získanie niekoľkých 

prestížnych cien Dosky: 1. cenu v kategórii objav sezóny 

za monotematickú dramaturgiu celej sezóny, 2. cenu 

Peter Čanecký za najlepší kostým v inscenácii Piargy 

a 3. cenu Daniela Kuffelová za postavu Matky v rovnomennej 

inscenácii hry Júliusa Barča-Ivana. 

V hre Piargy (2008) autor Roman Polák, ktorý sa zároveň 

zhostil réžie, a dramaturg Daniel Majling motivicky 

využili a spojili diela troch autorov lyrizovanej prózy 

F. Švantnera, M. Figuli a D. Chrobáka. Tvorcovia sa nechali 

inšpirovať obrazom slovenskej dediny, no nie s úmyslom 

podať jej vylepšený romantický obraz, na aký je slovenský 

čitateľ či divák zvyknutý. Práve naopak. Hra Piargy


Divadelné adaptácie 




Obľúbené 

komédie 

Kapitolu o divadelných komédiách je vhodné začať 

nejakou definíciou humoru, pretože toto bude hlavný 

výrazový prostriedok nasledujúcich hier, aké si každé divadlo 

zaraďuje do repertoáru ako hlavný magnet pre zábavychtivých 

divákov. Pominúc Aristotela, Kanta, Hegela 

či iných velikánov, ktorí sa o humore vyjadrovali, prečítajme 

si definíciu súčasnej autorky Eleny Melušovej, pôsobiacej 

v Paríži, kde je kolíska dobrého humoru: „Humor 

odzbrojuje, irónia zraňuje... humor umožňuje zmierniť nesmelosť 

a pesimizmus... umožňuje získavať nadhľad a odstup od vecí, dokáže 

vyriešiť chúlostivé záležitosti.“ (Melušová, 2011, s. 177) Toto 

všetko má na mysli dramaturg a následne režisér, keď 

sa rozhodnú včleniť do repertoáru veselohru či komédiu. 

A k tomu ešte s vedomím, že divadlo im poskytuje oveľa 

viac vyjadrovacích prostriedkov ako napríklad literárnemu 

autorovi. Divadelnej komédii slúži okrem autora 

aj herec, kostýmový výtvarník, scénograf, autor scénickej 

hudby, ale aj svetelný dizajnér, teda v divadle možno 


sledovať viac vrstiev humoru, ktoré oslovujú vždy iného 

príjemcu. A ešte jeden dôležitý rozdiel si treba pri komediálnych 

dielach všimnúť, lebo zámena môže spôsobiť 

nedorozumenie medzi hrou a divákom, a to je rozdiel 

medzi tým, čo je vtipné, a tým, čo je iba komické. Komickosť 

vzniká vtedy, keď sa stáva smiešnym ten, kto hovorí, 

a vtip vtedy, keď sa smejeme niekomu tretiemu alebo sebe. 

(Balková, 2011, s. 41) 

Aj DAB v Nitre si do každej sezóny zaradilo jednu alebo 

aj viac komédií s lepším či horším výsledkom. K úspešným 

titulom na začiatku 90. rokov patrila svetoznáma 

komédia Neila Simona Zlatí chlapci (1990). Režisér Karol 

Spišák a dramaturg Ján Laca si titul zvolili zámerne, lebo 

poskytoval široký priestor dvom známym domácim 

komikom Milanovi Kišovi a Jozefovi Dóczymu. Dvoch 

starnúcich komikov dá dohromady ponuka televízie obnoviť 

ich bývalé úspešné vystúpenie, čo dvom tvrdohlavcom 

poskytuje priestor na situačný humor, vtipkovanie

Stanislav Štepka: O čo ide —— Divadlo Andreja 

Bagara v Nitre, 1988, réžia: Karol Spišák; zľava: 

Anton Živčic, Milan Kiš, Oľga Hudecová 

a miestami aj istú formu ľudového humoru, takého typického 

pre oboch hercov. Úlohou režiséra Karola Spišáka 

bolo ustriehnuť, aby si hra zachovala úroveň hodnú jej 

autora. Aj v tejto hre zaznamenávame obľúbenosť dvoch 

popredných komikov, ktorí až do svojej smrti rozosmievali 

nitrianske publikum. Karol Spišák objavil túto komickú 

dvojicu už v roku 1966 v inscenácii Nebo na zemi, 

neskôr ju využil aj v roku 1971 pri naštudovaní Plautovej 

komédie Chvastúň a odvtedy komickú dvojicu Dóczy – Kiš 

s obľubou obsadzoval vo svojich inscenáciách. Úspešný- 

Obľúbené komédie 



mi komédiami v DAB na prelome 80. a 90. rokov boli aj 

komédia S. Štepku O čo ide (1988) a veselohra I. Stodolu Čaj 

u pána senátora (1991), obe v réžii K. Spišáka. 

Prvou veselohrou v novej budove divadla bol Geľo Sebechlebský 

(1992) od slovenského dramatika Jozefa Hollého. 

Jeho veselohry sa až do začiatku 50. rokov hrali iba 

Bulletin k inscenácii O čo ide. 

v amatérskych divadlách. Po druhej svetovej vojne jeho 

Geľo Sebechlebský prešiel takmer všetkými profesionálnymi 

scénami, Nitru nevynímajúc. Dobre poslúžil pri 

otvorení novej budovy, keď bolo potrebné zaplniť veľké 

hľadisko. Dramaturg Oleg Dlouhý vyzdvihol jednu z viacerých 

bytostných línií tejto hry a tou je nenaplnenosť 

života. Práve nekonečná túžba byť iným vytvára množstvo 

humorných situácií, kde sa môže preukázať herecký 

zmysel pre humor. Réžie sa ujal absolvent VŠMU Ľu- 

Ivan Stodola: Čaj u pána senátora —— Divadlo Andreja Bagara v Nitre, 

1991, réžia: Karol Spišák; zľava: Milan Kiš, Zuzana Kapráliková, Marta 

Sládečková, Roman Pomajbo, Andrea Karnasová, Henrich Platek 

boslav Majera z Báčskeho Petrovca ako hosť s bohatými 

skúsenosťami s amatérskym divadlom. Do úlohy figliarskeho 

podvodníka Geľa obsadil Antona Živčica, ale nemohli 

tam chýbať ani Jozef Dóczy, Žofia Martišová, Dušan 

Lenci a mnohí ďalší. 

Tragikomédia či satiricky chápaná komédia francúzskeho 

autora Alfreda de Musseta S láskou sa nehodno zahrávať 

(1992) priniesla romantický ľúbostný príbeh, v ktorom 

sú síce niektoré zábavné prvky, ale v podstate je to vážne 

upozornenie, že s láskou sa skutočne netreba zahrávať. 

Názov je vlastne francúzske príslovie a autor v hre spracoval 

svoju nešťastnú lásku k známej francúzskej spisovateľke 

George Sandovej. O obľúbenosti Mussetových 

drám svedčí ich početné inscenovanie v divadlách na 

celom svete. Na Slovensku zmienenú hru prvýkrát hrali 

v Martine v roku 1946. V Nitre ju dramaturgicky pripravila 

Jana Liptáková a režijne viedol Martin Kákoš. Divákov 

do divadla pritiahol nielen romantický príbeh s nešťastným 

koncom, ale aj hosťujúci herec Maroš Kramár v postave 

Perdicana. Kamilu stvárnila prirodzene a bez sentimentu 

Jana Valocká. Scénu pripravil František Perger 

a kostýmy Miloš Pietor ml. 

Neil Simon: Zlatí chlapci —— Divadlo Andreja Bagara v Nitre, 

1990, réžia: Karol Spišák; zľava: Jozef Dóczy, Milan Kiš 

Komediálnu trúchlohru Ephraima Kishona Júlia a Romeo 

and William uviedlo DAB v premiére 29. a 31. 1. 1993. 

Dielo tohto pôvodom maďarského a zároveň židovského 

autora žijúceho v Izraeli bolo preložené do viac ako 30 

jazykov a vydané v náklade viac ako 35 miliónov výtlačkov. 

Preto treba pokladať zaradenie ukážky z diela tohto 

známeho autora za zaujímavý dramaturgický čin. Režisérom 

inscenácie bol Karol Spišák, kostýmy navrhla Ľubica 

Obuchová a scénu Štefan Hudák. Prizvali aj ďalších 

hostí, do úlohy Romea obsadili hosťujúceho Ivana Krajíč-

Andrzej Saramonowicz: 

Testosterón —— Divadlo 

Andreja Bagara v Nitre, 2004, 

réžia: Peter Mankovecký 

◀ 

▶ 

▶ 

zľava: Milan Kiš, Milan Ondrík, Martin Nahálka, Ivan B. Vojtek 

zľava: Juraj Hrčka, Martin Šalacha, Marcel Ochránek, Ivan 

B. Vojtek, Martin Fratrič, Martin Nahálka, Peter Kadlečík 

Plagát k inscenácii. 

zľava: Martin Fratrič, Peter Kadlečík, Milan Ondrík, Marián 

Slovák, Ivan B. Vojtek, Martin Nahálka, Juraj Hrčka 

Obľúbené komédie 




Deťom 

to najlepšie 

Mediálna tvorba výrazne ovplyvňuje detského diváka, 

odrádza ho od čítania alebo iných foriem umenia, 

čo sa neskôr v dospelosti prejavuje nezáujmom napríklad 

o divadelnú tvorbu. Aj z tohto dôvodu začínajú bábkové, 

ale aj kamenné divadlá pripravovať predstavenia určené 

detskému divákovi. Divadlo má osobitné čaro, pretože sa 

odohráva v divadelných priestoroch a poskytuje divákovi 

živý kontakt s dianím na javisku. Nezanedbateľným 

prvkom je prítomnosť dospelých osôb (rodičov, učiteľov) 

a detského kolektívu, takže detský divák stráca pocit 

osamelosti, na ktorý často upozorňujú psychológovia. 

A navyše, na získanie plnohodnotného estetického divadelného 

zážitku je potrebné aj isté vzdelanie, ktoré v poslednom 

čase poskytujú samotné divadlá, pretože školské 

vzdelávanie tomu venuje minimálnu pozornosť. Detský 

príjemca tak dokáže vnímať nielen verbálnu zložku predstavenia, 

hlavne dej, ale aj ostatné divadelné prostriedky, 

teda scénu, kostýmy, osvetlenie, farby, hudbu, pohyb, he- 


recké výkony a pod. Divadlo si takto pripravuje budúce 

publikum, ktoré mu dokáže rozumieť a stane sa jeho pravidelným 

návštevníkom. 

Pre Divadlo Andreja Bagara v Nitre sú predstavenia 

pre deti samozrejmosťou už dlhé roky. Pripravujú sa starostlivo, 

s dôrazom na výpovednú hodnotu a formálnu 

stránku, ktorá je obyčajne pútavá a príťažlivá. Základy 

kvalitnej divadelnej tvorby pre deti treba hľadať ešte v 80. 

rokoch minulého storočia, v časoch pôsobenia J. Bednárika 

v Nitre. Dve predstavenia O cárovi Saltánovi (1983) a Modrý 

vták (1988) sa spomínajú dodnes. 

Aj v 80. rokoch nitrianska scéna patrila deťom. Najprv 

to bol Čarodejník z krajiny Oz (1981) L. Franka Bauma v dramatizácii 

D. Károvej a v réžii M. Kákoša. Výtvarníka M. Ferenčíka 

oslovila dobrodružnosť príbehu, čomu prispôsobil 

scénu i kostýmy. Dobrodružstvo v mene smelosti, múdrosti 

a lásky zahrali J. Strnisková, E. Hlaváčová, E. Šmigura, 

M. Kiš, M. Slovák a ďalší členovia divadla. Nasledujú-

Kamil Žiška: Mátohy —— Divadlo Andreja Bagara 

Matthew James Barrie – Ján Uličiansky: Peter Pan —— Divadlo 

Andreja Bagara v Nitre, 2004, réžia: Matúš Oľha; zľava: Peter 

Kadlečík, Matej Schneider, Martin Nahálka, Stanislav 

Staško a.h., Juraj Hrčka, Martin Fratrič, Milan Ondrík 

v Nitre, 2010, réžia: Kamil Žiška; zľava: Alena 

Pajtinková, Branislav Matuščin, Martin Fratrič 

Ján Uličiansky: Veveričky —— Divadlo Andreja 

Bagara v Nitre, 2007, réžia: Ján Uličiansky; 

návrhy kostýmov: Ľudmila Várossová 

Ján Uličiansky: Veveričky —— Divadlo Andreja Bagara 

v Nitre, 2007, réžia: Ján Uličiansky; zľava: Alena 

Pajtinková, Zuzana Moravcová, Eva Pavlíková 

Plagát k inscenácii. 

Kamil Žiška: Mátohy —— Divadlo Andreja Bagara v Nitre, 

2010, réžia: Kamil Žiška; zľava: Matúš Krátky, Martin Fratrič 

Deťom to najlepšie 




Muzikál 

à la Nitra 

Muzikál sa vo veľkej miere podieľa na obraze slovenského 

divadla v pozitívnom alebo negatívnom zmysle. 

Je to fenomén, ktorý výrazne zasiahol do nášho kultúrno-spoločenského 

diania po roku 1989. Vtedy sa začína 

jeho výraznejšie prenikanie a postupné udomácňovanie 

na slovenských javiskách, ako aj následné vytláčanie 

iných, podľa odbornej kritiky i hodnotnejších divadelných 

druhov a žánrov. Divadlo Andreja Bagara vždy 

koketovalo so spevoherným divadelným druhom. Veď už 

v roku 1973 bola práve na nitrianskom javisku uvedená 

slovenská premiéra legendárneho poľského muzikálu 

Jánošík abo Na skle maľované v réžii Karola Spišáka a ukázala 

možnosti využitia nitrianskeho súboru aj v spevácko-tanečnej 

syntéze. Ďalšou hudobnou lastovičkou bola 

Feldekova parafráza jednej z najslávnejších operiet všetkých 

čias Utekajte, slečna Nituš! (1986) opäť v Spišákovej réžii 

– mimoriadne úspešná a legendárna inscenácia, ktorá 

dosiahla vyše 100 repríz, predurčila hlavne mladšiu ge- 

Peter Oravec 

neráciu (M. Slovák, E. Pavlíková, M. Sládečková, J. Gallovič 

a iní) k ich budúcemu úspešnému uplatneniu v muzikáli. 

Po nej nasledovala Spišákova americká muzikálová komédia 

Burta Bacharacha, Hala Davida a Neila Simona Byt 

(1987). Druhú hudobnú líniu v nitrianskom divadle predstavovala 

Bednárikova dramaturgia. Či už ide o vyslovene 

muzikálovú rozprávku O cárovi Saltánovi (1983) s hudbou 

Jozefa Revalla, či o Bednárikove pokusy urobiť z rýdzo 

činoherných textov spevoherné muzikálové inscenácie 

– Terentiova antická komédia Eunuch (1987) s hudbou 

Roba Grigorova či Shakespearova romanca Zimná rozprávka 

(1989) s hudbou Richarda Müllera – predurčovali smerovanie 

nitrianskeho súboru k muzikálu. 

K prechodu ku skutočnému muzikálu (podľa vzoru 

Divadla Nová scéna v Bratislave, kam z Nitry odišli do interného 

angažmán mnohí významní nitrianski umelci 

– M. Slovák, E. Matejková, J. Gallovič, S. Král na čele 

s ikonou slovenského muzikálu Jozefom Bednárikom)

Florimond Hervé, Ľubomír Feldek: Utekajte, slečna 

Nituš! —— Divadlo Andreja Bagara v Nitre, 1986, 

réžia: Karol Spišák; Eva Pavlíková, Ján Gallovič 

Muzikál à la Nitra 



Burt Bacharach, Hal David, Neil Simon: Byt —— Divadlo Andreja Bagara 

v Nitre, 1987, réžia: Karol Spišák; Marián Slovák, Eva Pavlíková 

prišlo až po páde železnej opony a s presťahovaním DAB 

do novej budovy so 600-miestnou sálou. 

PACHO SA VRACIA (1995) 

Z Divadla Nová scéna sa muzikál rozšíril do celého Slovenska. 

Tak sa aj v DAB v Nitre zrodil prvý muzikál – nie 

svetový, ale pôvodný slovenský – Pacho sa vracia v réžii 

Martina Ťapáka. Atraktívnosť titulu sa predpokladala 

na základe úspechu filmu spred dvadsiatich rokov „Pacho 

hybský zbojník“ s Jozefom Kronerom v hlavnej úlohe. 

Pacho bol muzikál vychádzajúci z folklóru a ľudovej 

tradície. Viedli sa rôzne polemiky, či inscenácia spĺňa 

Bulletin k inscenácii. 

všetky atribúty muzikálového druhu. Na porovnanie uvediem 

názor divadelného kritika Vladimíra Štefka, ktorý 

komparuje Pacha s úspešným poľským muzikálom Na skle 

maľované, ktorý uvádzala činohra SND. 

„Ibaže kým poľský titul lyrizuje, Pacho celkom presne a otvorene 

nastavuje krivé zrkadlo, aby ukázal, že aj to naše zbojníctvo nie je 

len krásna a snová legenda. Je známkou až národnej zrelosti, vnútornej 

sily, ak sa dokážeme pozrieť aj na posvätnú tému s nadhľadom, 

zasmiať sa nad sebou samým, nebrať sa tragicky, vážne, zbaviť sa 

tradičnej rapsodičnosti.“ (Štefko, 1995, s. 8). 

Koncepcia inscenácie (libreto: Martin Ťapák, texty 

piesní: Štefan Moravčík) vychádzala z antitradícií a antilegendy 

a posunu pojmu zbojníčenie. Teda prepojenie 

legendy slovenského zbojníctva s obdobím, keď sa na roz-

Johann Nepomuk Nestroy: Povraz s jedným 

koncom —— Divadlo Andreja Bagara v Nitre, 1996, 

réžia: Soňa Ferancová; v popredí: Marek Majeský 

Ambíciou mladých tvorcov bolo okrem iného urobiť 

paródiu na skonvencionalizovaný spôsob inscenovania 

muzikálov v štýle Jozefa Bednárika. Preto využívali rozličné 

princípy jeho rukopisu. Parodovali ich, komentovali, 

no v konečnom dôsledku ich uznávali. 

Postmoderný charakter inscenácie sa niesol „od 

Gozziho frašky k Schickanederovej čarodejno–výpravnej rozprávke, 

gagmi vaudvillu a burlesky až po varietnú apoteózu v pozlátenom 

štýle parížskej Olympie a súčasnú intelektuálnu iróniu“ (Lehuta, 

1996, s.6), v záľube v iritácii – napríklad: módna prehliadka, 

Madame Glanzová ako domina, nesúmernosť prvkov 

našej každodennosti (LEGO – domček, Mickey Mouse 

v autíčku Škoda, Batman), zrieknutie sa jednoty a akejkoľvek 

totalizácie (fraška, opereta, rock, muzikál, činohra), 

pluralizmus jazykov i modelov. 

nasledujúca dvojstrana 

▶ 

Joseph Stein, Jerry Bock, Sheldon Harnick: 

Fidlikant na streche —— Divadlo Andreja Bagara 

v Nitre, 1998, réžia: Jozef Bednárik 




Novotou v inscenovaní muzikálu na Slovensku, ktorá 

sa začala čoraz viac využívať, bolo prizývanie „bratislavských 

hviezd do vidieckeho divadla“, v tomto prípade 

Michala Dočolomanského zo SND. Hviezdou predstavenia 

však v skutočnosti bola jeho partnerka, skvelá Daniela 

Kuffelová. 

FIDLIKANT NA STRECHE (1998) 

Veľkou udalosťou sezóny 1998/99 bolo uvedenie muzikálu 

Fidlikant na streche (libreto: Joseph Stein, hudba: Jerry 

Bock, texty piesní: Sheldon Harnick) v réžii Jozefa Bednárika. 

Inscenácia sa zapísala zlatými písmenami do 

dejín slovenského hudobného divadla. Jednou zo zvlášt- 


Fidlikant na streche —— Divadlo Andreja Bagara 

v Nitre, 1998, réžia: Jozef Bednárik; Milan Kiš 

ností inscenovania tejto predlohy bolo vybočenie z línie 

DAB v Nitre v inscenovaní pôvodných muzikálových 

diel – uvedením tohto, dnes už klasického, svetového 

muzikálu broadwayského typu. Inscenáciou sa po rokoch 

hnevu a nedôvery vrátil do Nitry „stratený syn“ Jozef 

Bednárik, ktorý z Nitry odišiel v roku 1991, aby vo svete 

s úspechom inscenoval muzikál aj operu. Spolu s ním 

sa do nitrianskeho divadla vrátili aj niektorí jeho bývalí 

členovia – teraz už úspešné činoherné aj muzikálové 

hviezdy – Marián Slovák, Ján Gallovič, Stano Král a všetci 

nitrianski herci dôchodcovia (na čele s Boženou Slabejovou). 

Vytvorili spolu kultovú inscenáciu ako darček 

k vtedajšiemu 50. výročiu založenia divadla. Nitrianski 

tvorcovia ňou začali písať novú éru inscenovania muzikálov 

a otvorili trilógiu „Malý človek v súkolí dejín“. Fidlikant 

na streche sa stal jej prvým dielom, ďalšími boli Grék 

Zorba a Kabaret. Najvydarenejším z nich bol práve Fidlikant. 

Vznikla inscenácia, ktorá sa tešila obrovskej obľube nitrianskeho 

publika (128 repríz). V tejto podobe bola replika 

nitrianskej inscenácie naštudovaná aj v Divadle Jonáša 

Záborského v Prešove (2002) a neskôr v Divadle Nová scéna 

v Bratislave (2007). 

Príbeh chudobného židovského mliekara Tovjeho, 

jeho ženy Goldy, piatich dcér a celej ukrajinskej dedin-


Fidlikant na streche —— Divadlo Andreja Bagara v Nitre, 1998, 

réžia: Jozef Bednárik; maketa scény: František Perger, 

návrhy kostýmov: Ľudmila Várossová ▶ 



Joseph Stein, John Kander, Fred Ebb: 

Grék Zorba —— Divadlo Andreja Bagara v Nitre, 2001, 

réžia: Jozef Bednárik; ukážka z režijnej knihy 

Joseph Stein, John Kander, Fred Ebb: 

Grék Zorba —— Divadlo Andreja Bagara v Nitre, 2001, réžia: 

Jozef Bednárik; návrhy kostýmov: Ľudmila Várossová 



zľava: Anton Živčic, Kristína Greppelová, Eva 

Hlaváčová, Eva Pavlíková, Zuzana Kanócz, Matej 

Schneider, Marcel Ochránek, Milan Ondrík 

zľava: Kristína Greppelová, Adela Gáborová, Jozef Dóczy, 

Kristína Turjanová, Milan Ondrík, Leopold Haverl a.h. 

Jozef Paštéka, Václav Patejdl, Kamil 

Peteraj: Adam Šangala —— Divadlo 

Andreja Bagara v Nitre, 2003, 

réžia: Jozef Bednárik 

◀ 

▶ 

▶ 

v popredí: Daniela Kuffelová 



Plagáty k inscenáciám muzikálovej 

trilógie Malý človek v súkolí dejín. 






Svetozár 

Sprušanský — 

dramaturg 

a režisér DAB 

Všestranný divadelný tvorca, rozhlasový dramaturg, 

divadelný vedec a kritik Svetozár Sprušanský (1971) 

pôsobil v Divadle Andreja Bagara ako interný dramaturg 

od roku 1995 až po rok 2017 (neskôr pribudli posty šéfdramaturga 

a umeleckého šéfa). Pôvodne absolvent kulturológie 

a dejín umenia na Filozofickej fakulte Univerzity 

Komenského v Bratislave, neskôr divadelnej vedy na Činohernej 

a bábkarskej fakulte Vysokej školy múzických 

umení v Bratislave sa najskôr prepracoval k rozhlasovej 

dramaturgickej činnosti. Po jednej sezóne pôsobenia 

v Slovenskom rozhlase (v rokoch 1994 ‒ 1995) prijal ponuku 

od vtedajšieho riaditeľa DAB Františka Javorského nastúpiť 

na pozíciu interného dramaturga. 

S. Sprušanský vytvoril za viac než dve dekády od svojho 

nástupu nesmierne rozmanité a ambiciózne diela, prekračujúce 

regionálny rámec divadla vďaka svojej rozhľadenosti 

v súčasnom európskom divadle i dráme. Svedčila 

o tom jeho profesijná dvojdomosť dramaturga a režiséra 


zároveň. Postupne sa stal režírujúcim dramaturgom, resp. 

v rámci svojej dramaturgickej profesie zastával aj funkciu 

príležitostného režiséra. 

Istotne k tomu prispelo založenie občianskeho združenia 

v roku 1998 s názvom Divadelné družstvo ZDVIH, 

v ktorom aj režijne debutoval inscenáciou dvoch jednoaktoviek 

Antona Pavloviča Čechova: Pytačky – Medveď (1998). 

Toto divadelné družstvo vzniklo ako extra bonus obohatenia 

repertoáru DAB. S. Sprušanský pripravil v rámci neho 

viacero inscenácií popri repertoárovej skladbe divadelných 

sezón v DAB. Prakticky raz ročne vznikla inscenácia 

v rámci Divadelného družstva ZDVIH v réžii S. Sprušanského. 

Mohli by sme medzi ne zaradiť nasledovné: Anton 

Pavlovič Čechov Pytačky – Medveď (1998), Lenka Lagronová 

Terezka (1999), Marius von Mayenburg Tvár v ohni 

(2000), Bertolt Brecht Svadba (2001), Milan Uhde Vyberač 

(2002), Ingmar Villqist Bezkyslíkovce (2004) a Andreas Sauter 

– Bernhard Studlar I. ako Ina (2005).

Anton Pavlovič Čechov: Pytačky – Medveď —— Divadelné 

družstvo ZDVIH pri DAB v Nitre, 1998, réžia: Svetozár Sprušanský; 

zľava: Lucia Lapišáková, Adela Gáborová, Erik Peťovský 

Pre inscenácie Divadelného družstva platil okrem 

iného charakteristický znak – komorný, štúdiový charakter 

(t. j. inscenovanie v štúdiu takmer vo všetkých prípadoch). 

ZDVIH svojimi inscenačnými činmi reflektoval 

európske trendy, napríklad z oblasti postmoderného divadla, 

prípadne línie týkajúce sa inscenačných tendencií 

tzv. novej drámy 90. rokov 20. storočia (najmä in-yer-face 

drámy). Sprušanský tu spolupracoval so stabilnejším 

tímom divadelných tvorcov, v slobodnejšom tvorivom 

vzťahu s hercami, výtvarníkmi (Alexandra Grusková), hudobnými 

skladateľmi (Peter Zagar) atď. 

Už prvá inscenácia na motívy jednoaktoviek A. P. 

Čechova Pytačky – Medveď (1998) zaznamenala pomerne 

kladný ohlas u divákov, ako aj u odbornej kritiky. S. Sprušanský 

v tejto inscenácii s podtitulom „dva divadelné žarty 

– dve stretnutia lásky“ priniesol dve jednoaktovky A. P. 

Čechova v osviežujúco osobitom uchopení, aktualizácii 

a hlavne energickom hereckom nasadení (obzvlášť mladých 

hercov – Erika Peťovského, Mariána Labudu ml., Lucie 

Lapišákovej, ako aj Lenky Barilíkovej či skúsenej Adely 

Gáborovej). 

Po sviežom debute čerstvo etablovaného Divadelného 

družstva ZDVIH sa v roku 1999 pozornosť režiséra 

S. Sprušanského presunula na českú autorku Lenku Lagronovú 

a jej hru Terezka. Išlo rozhodne o kontrastnú predlohu 

svojou tematikou i štýlom inscenácie. Režisér výberom 

hry českej rehoľníčky preukázal cit pre objavnosť 

témy v príbehu inšpirovanom životom svätej Terézie 

z Lisieux. 

V inscenácii Tvár v ohni (2000) objavne siahol k predstaviteľovi 

súčasnej nemeckej drámy Mariusovi von 

Mayenburgovi. Môžeme konštatovať, že opätovne pri- 

Svetozár Sprušanský — dramaturg a režisér DAB 



Lenka Lagronová: Terezka —— Divadelné družstvo ZDVIH pri DAB 

v Nitre, 1999, réžia: Svetozár Sprušanský; Miloslava Zelmanová

(1999) si zvolil za hrací priestor skladisko kulís. Tak ako 

autor časť prvého dejstva situoval do prostredia divadla, 

aj režisér hru v tomto zmysle inscenoval v analogickom 

priestore odložených kulís a kostýmov ako znak 

obnažených identít postáv. Inscenáciu Tri sestry (2003) 

zase zasadil do blízkeho Ponitrianskeho múzea (t. j. do 

priestoru tentoraz mimo budovy DAB). Z divákov spravil 

účastníkov osláv Irininých menín v dome Prozorovovcov 

za veľkým prestretým stolom. Jedine v inscenácii Višňový 

sad (2009) si zvolil konvenčný divadelný priestor veľkej 

sály DAB. Režijný tvorca sprevádzal publikum aktívne 

vnesenými víziami, predstavami, neraz i radikálnymi 

úpravami originálu. Minimálne tak vždy vznikli divácky 

Anton Pavlovič Čechov: Čajka —— Divadlo Andreja Bagara v Nitre, 

1999, réžia: Svetozár Sprušanský; zľava: Lenka Barilíková, Erik 

Peťovský, Dušan Lenci, Miloslava Zelmanová, Eva Večerová 




pútavé opusy s atraktívnou mierou zosúčasnenia, resp. 

pretlmočenia univerzálne ľudských posolstiev. 

Na inscenácie S. Sprušanského v DAB by bolo možné 

hľadieť prinajmenšom ako na projekty rozvinutej dramaturgie. 

Tvorili integrálnu súčasť konkrétneho dramaturgického 

plánu. Je to vo svojej podstate údel každého 

režírujúceho dramaturga – napasovať svojím spôsobom 

režírovanú inscenáciu do kontextu konkrétnej divadelnej 

sezóny, resp. ju kontrastne oživiť. Rozhodne možno 

konštatovať, že S. Sprušanský pragmaticky režíroval od 

inscenácie k inscenácii. V takomto zmysle predstavoval 

štandardného repertoárového dramaturga a režiséra 

v jednom, opierajúceho sa o konvenčné piliere repertoá- 

Anton Pavlovič Čechov: Tri sestry —— Divadlo Andreja Bagara 

v Nitre, 2003, réžia: Svetozár Sprušanský, zľava: Daniela 

Kuffelová, Marcel Ochránek, Eva Pavlíková, Zuzana Moravcová 

rovej poetiky kamenného divadla s fixným dramaturgickým 

plánom. 

S. Sprušanského lákala najmä svetová klasika, ktorej 

venoval niekoľko cyklov, okruhov či programových návratov. 

V istom zmysle sa najtesnejšie približoval k interpretačnému 

činohernému divadlu, založenému na osobitom 

výklade významov textu. Aktualizoval viaceré dramatické 

predlohy s cieľom prispôsobiť ich súčasnému čítaniu, 

reflektovaniu sveta. Ako príklad by sme mohli uviesť inscenáciu 

hry Henrika Ibsena Heda Gablerová (2007), v ktorej 

výrazným spôsobom uplatnil intermedializáciu divadelného 

diela. 

Ako sme už viackrát spomenuli, S. Sprušanský disponoval 

solídnym prehľadom v súčasnom európskom 

divadle. Jeho intenzívne kontakty s ním získal dramaturgickým 

výberom predstavení na Medzinárodný festival 

Divadelná Nitra, ktorého bol celú jednu dekádu programovým 

koordinátorom, resp. členom programovej rady pre 

výber inscenácií zo zahraničia. Vďaka tomu sa jeho poznanie 

európskeho divadla prehĺbilo a do určitej miery 

vyprofilovalo jeho svojbytnú režijnú poetiku. 

S. Sprušanský ako dramaturg priniesol z festivalovej 

palety hviezd európskeho divadelného neba prezentovaných 

na Divadelnej Nitre niekoľko aj na javisko nitrian-

skeho divadla. Následne mal osobnú možnosť dramaturgicky 

spolupracovať s viacerými originálnymi režijnými 

osobnosťami: Vladimír Morávek (Macbeth, 1999), Gintaras 

Varnas (Hra snov, 2000), Róbert Alföldi (Hamlet, 2001) práve 

v DAB. 

Predovšetkým sa snažil približovať k poetikám etablovaných 

zahraničných režisérov, čím zároveň inšpiratívne 

spestroval vlastnú režijnú lektúru. Zaujal ho predovšetkým 

litovský režisér Gintaras Varnas. Vychádzalo 

to opäť z jeho permanentnej pozície dramaturga a celkového 

nastavenia dramaturgickej stratégie DAB. Ako sám 

dodáva: „Idea hosťovania režiséra Gintarasa Varnasa, lebo tá stála 

na začiatku tohto projektu, vychádza z programu dramaturgie DAB 

v Nitre. Jeho cieľom je pozývať významných alebo zaujímavých režisérov 

strednej generácie, nielen slovenských, ale aj zahraničných. 

(...) Varnasovi je blízky severský svet. S jeho vnútornou strohosťou 

Plagát a bulletiny 

k inscenáciám. 

a tajomstvom, ako sú práve Hedda Gablerová a Hra snov. Ale aj 

príklon k akémusi panoptikálnemu zobrazeniu sveta, k tvarovaniu 

novej reality a štylizácie (Lorca: Publikum, Ako prešlo päť rokov, 

Veľké divadlo sveta). Domnieval som sa , že práve spojenie slovenského 

herectva s litovským vnímaním divadelnosti by mohlo priniesť 

zaujímavý výsledok. Oslovil som režiséra Gintarasa Varnasa, či by 

nechcel režírovať v našom divadle v Nitre. Uvidel niekoľko inscenácií, 

zaujali ho i výsledky dovtedajšej hereckej práce a ponuku prijal.“ 

(Sprušanský, 2012, s. 24) 

S. Sprušanský počas viac než dvoch dekád v nitrianskom 

divadle koncepčne zostavoval jednotlivé divadelné 

sezóny, čo zároveň vyplývalo z jeho funkcie interného 

dramaturga v repertoárovom divadle. Za dosiaľ najvydarenejšiu 

sezónu by sa dala označiť monotematická sezóna 

vytvorená v tandeme s generačne mladším dramaturgom 

a spisovateľom Danielom Majlingom s názvom 

predchádzajúca dvojstrana 

Anton Pavlovič Čechov: Višňový sad —— Divadlo Andreja Bagara 

v Nitre, 2009, réžia: Svetozár Sprušanský; zľava: Peter Kadlečík, 

Zuzana Moravcová, Ján Greššo, Eva Matejková a.h., Daniela 

Kuffelová, Jevgenij Libezňuk a.h., Žofia Martišová, Marcel Ochránek 

▶ 




Henrik Ibsen: Heda Gablerová —— Divadlo Andreja 

Bagara v Nitre, 2007, réžia: Svetozár Sprušanský; zľava: 

Marcel Ochránek, Alena Pajtinková, Kristína Turjanová, 

Juraj Hrčka, Žofia Martišová, Zuzana Moravcová 

Rodinné striebro (cyklus získal v roku 2008 cenu DOSKY ako 

Objav sezóny). Za ňou nasledovali ďalšie tematicky ladené 

sezóny, resp. ich slogany s príznačným dramaturgickým 

rukopisom – Divadlo vašich príbehov (2010/2011), Dosky, 

cez ktoré vidíte svet! (2011/2012), Sezóna smiechu (2012/2013), 

Vidíme ťa! Vidíš aj ty nás? (2015/2016) či Made in Slovakia 

(2016/2017). 

Ďalší okruh dramaturgických a režijných línií S. Sprušanského 

stabilne tvorili súčasné hry rôznej proveniencie, 

napríklad nemeckej (Roland Schimmelpfennig Zlatý 

drak), britskej (Dennis Kelly DNA, Láska a peniaze, Siroty), 

americkej (Carlos Murillo Dark play), švédskej (Stefan 

Lindberg LAVV), fínskej (Millyaho Mika Panikári), rakúskej 

(Ewald Palmetshofer Hamlet je mŕtvy. Faust je hladný), českej 

(Petr Zelenka Príbehy obyčajného šialenstva), slovenskej (Laco 

Kerata Dobro), v ktorých miestami dával do popredia prevažne 

naturalisticky drsné, expresívne odtiene až dokumentárnej 

autenticity. Aj podľa slovenskej teatrologičky 

Eleny Knopovej napríklad v inscenácii „Schimmelpfennigovho 

Zlatého draka v réžii Svetozára Sprušanského (DAB v Nitre 2014) 

sa život obyvateľov jedného domu sústreďoval v čínsko-vietnamskej-thajskej 

fastfoodovej reštaurácii, kde okrem ilegálnych migrantov 

bez pracovného povolenia hľadajú aj ostatné postavy naplnenie 

svojich snov o šťastí a zároveň reprezentujú rôzne etapy ľudského 

života.“ (Knopová, 2017, s. 114) 

Mohli by sme povedať, že režisér vo svojich inscenáciách 

venoval intenzívnu pozornosť aktuálnym témam 

a často sa pri ich uvádzaní riskantne púšťal do neľahkých 

experimentov. V tomto zmysle naozaj zastával pozíciu 

odvážneho i rozvážneho dramaturga/režiséra, ktorý sa

Carlos Murillo: Dark Play —— Divadlo Andreja Bagara 

v Nitre, 2011, réžia: Svetozár Sprušanský; zľava: Alena 

Pajtinková, Jakub Rybárik, Roman Poláčik 

je objektívna, legitímna súčasť divadla už od čias antiky. 

Rozdiel je však v spôsobe recepčného vplyvu. Pokiaľ 

v nej vymizne kriticko-spoločenská útočnosť, ostáva z nej 

len oddychová, hedonicko-relaxačná poloha divadelnosti. 

S. Sprušanský to samozrejme vedel a preto pristupoval 

veľmi seriózne aj k vyslovene zábavným titulom. Niekedy 

viac, niekedy menej sa mu podarilo balansovať medzi 

príťažlivou atraktívnosťou inscenovaných titulov a hlbšou, 

kritickejšou stránkou tých, ktoré jednoznačne kriticky 

zrkadlili mnohé súčasné problémy. Dôležitú rolu 

zohrával fakt, či ju vedel esteticky zatraktívniť (inovovať), 

inscenačne transformovať, resp. či napokon ju bol 

schopný edukačne využiť, vyťažiť z nej maximum vzhľadom 

na dramaturgické zámery. Divadlo Andreja Bagara 

napríklad v roku 2010 odštartovalo širšie koncipovaný 

projekt – Ty kokso!, do ktorého programoval inscenácie 

hovoriace o problémoch a témach dnešných tínedžerov. 

Súčasťou projektu bolo aj priame stretnutie psychológa 

s mladými divákmi po jednotlivých predstaveniach. (Palenčíková, 

2013, s. 48) 

Stefan Lindberg: Lavv —— Divadlo Andreja Bagara 

v Nitre, 2010, réžia: Svetozár Sprušanský; 

zľava: Martin Fratrič, Peter Oszlík 

S. Sprušanský ako režisér neraz šokoval, využíval zdanlivo 

odvážne formy inscenovania. Táto jeho kontroverzná 

črta súvisela so snahou apelovať na diváka práve takýmto 

spôsobom. Často prostredníctvom svojich inscenácií nastoľoval 

polemiku, diskusiu, prípadne rozčeril šedivé, priemerné 

mantinely interpretačného činoherného divadla 

a vydával sa na riskantné inovovanie, kontroverzné adaptovanie, 

pútavé zatraktívňovanie vybraných dramatických 

titulov. Môžeme v tom akiste vidieť i akýsi módny trend. 

Kým v dramaturgickej polohe zväčša napĺňal divadelno-pedagogickú 

(vzdelávaco-didaktickú) naliehavosť 

v predostretí dramatických titulov a ich tém, tak v režijnej 

polohe preferoval najmä estetickú rovinu transponovania 

tém často nekonvenčným spôsobom. Od výberu 

témy dramatickej predlohy smeroval k formálnym režijným 

operáciám, aktualizačnému priblíženiu s rizikom 

komunikatívnosti a prílišnej kontroverznosti inscenovania. 

Sprušanského experimenty testovali týmto spôsobom 

domáceho diváka a rozhodne sa stali v kontexte 

divadelnej kultúry na Slovensku neprehliadnuteľnými. 




Leslie Ayvazianová: Skok z výšky —— Divadlo Andreja Bagara 

v Nitre, 2010, réžia: Svetozár Sprušanský; Eva Pavlíková 

Arthur Wing Pinero: Sudcove starosti —— Divadlo Andreja Bagara 

v Nitre, 2014, réžia: Svetozár Sprušanský; zľava: Marcel Ochránek, 

Lenka Barilíková, Martin Šalacha, Jakub Rybárik, Alena Pajtinková 

Na základe toho možno konštatovať, že S. Sprušanský 

sa v kontexte tohto nekrátkeho obdobia stal režisérom 

rôznorodej, ambivalentnej žánrovej polarity, za ktorou 

badať zreteľnú skúsenosť s kontinuálnou pozíciou 

šéfdramaturga a umeleckého šéfa. Z tejto pozície si dovoľoval 

vstupovať do riskantných extrémov obidvoch 

protikladných pólov inscenovania. Tak ako sa aj vo svojej 

Neil Simon, Cy Coleman, Dorothy Fieldsová: 

Sladká Charity —— Divadlo Andreja Bagara v Nitre, 2011, réžia: 

Svetozár Sprušanský; na kolotoči: Juraj Ďuriš, Kristína Turjanová 

inscenačnej praxi dotýkal istej „medzigeneračnosti“, rovnako 

strategicky tvoril i pre široké spektrum divákov od 

mladých ľudí (tínedžerského veku) a vysokoškolsky vzdelaných 

až po univerzálne väčšinovú masu publika. Rovnako 

by sa dalo tvrdiť, že konkrétne inscenácie adresoval 

jasne zacielenej kategórii publika a tak väčšmi tendoval 

ku generačnému divadlu: napríklad seniorskému, divadlu 

pre mladých s výlučne edukačným účinným vplyvom 

atď. Je evidentné, že pri takomto značnom rozptyle generačného 

divadla nie je možné udržať si konštantné 

parametre jednotiacej režijnej poetiky. Značné rozdiely 

v inscenáciách (od ambiciózne experimentálnych, neraz 

provokatívnych či kontroverzných, až po komerčné, zábavné 

tituly) svedčili o nie jednoznačne vyhranenej poetike 

tvorcu. 

Napriek tomu pozícia Svetozára Sprušanského predstavovala 

v DAB v Nitre zásadný vplyv. Rezonoval na prelome 

tisícročí ako režisér/dramaturg s pomerne vyspelým 

rozhľadom, dobrou orientáciou v aktuálnych, postmoderných 

tendenciách réžie, smerujúcej k rozmanitosti a početnosti 

foriem inscenovania.

Tennessee Williams: Sklenený zverinec —— Divadlo Andreja 

Bagara v Nitre, 2011, réžia: Svetozár Sprušanský; Jakub Rybárik 

Igor Stravinskij, Peter Zagar, Svetozár Sprušanský: Svätenie jari —— Divadlo 

Andreja Bagara v Nitre, 2005, réžia: Svetozár Sprušanský; zľava: Oľga Hudecová, 

Adela Gáborová, Ernest Šmigura, Žofia Martišová, Dušan Lenci, Leopold 

Haverl a.h., Ján Kováčik, Jozef Dóczy, Hilda Augustovičová, Eva Hlaváčová 

Petr Zelenka: Príbehy obyčajného šialenstva —— Divadlo Andreja 

Bagara v Nitre, 2002, réžia: Svetozár Sprušanský; zľava: Adela Gáborová, 

Milan Ondrík, Ján Greššo, Klaudia Kolembusová, Juraj Hrčka 

William Shakespeare: Skrotenie zlej ženy —— Divadlo 

Andreja Bagara v Nitre, 2014, réžia: Svetozár Sprušanský; 

v popredí: Kristína Turjanová, Martin Nahálka 





Výnimočné 

inscenácie 

zahraničných 

režisérov 

Nebude zveličením, ak povieme, že v rámci štandardnej 

repertoárovej dramaturgie pod vedením Svetozára 

Sprušanského sa unikátne podarilo v priebehu za sebou 

nasledujúcich divadelných sezón 1998/1999, 1999/2000 

a 2000/2001 priniesť profilové inscenácie troch výrazných 

režijných osobností zahraničnej európskej divadelnej 

réžie. Išlo o inscenácie Macbeth (Vladimír Morávek, 

1999), Hra snov (Gintaras Varnas, 2000), Hamlet (Róbert 

Alföldi, 2001). Rozhodne nešlo o bežný štandard v celoslovenskom 

kontexte. Významný zástoj režijných osobností 

zo zahraničia bol v tomto zmysle viac než raritný 

a v mnohom i zásadný pre ďalšie profilovanie umeleckého 

súboru. Mohli by sme smelo tvrdiť, že na základe ich 

prítomnosti zaujímalo DAB v Nitre na prelome tisícročí 

dominantné postavenie v slovenskej divadelnej kultúre. 


MACBETH (1999) 

Český režisér Vladimír Morávek zakomponoval Shakespearovu 

tragédiu o ctibažnosti, spupnej pýche, moci i páde 

do normalizačného Československa. V hlavnej úlohe 

Macbetha a Lady Macbeth sa predstavili Marián Labuda 

a.h. a Adela Gáborová, ktorí zároveň vytvorili v tejto 

inscenácii pôsobivý herecký duet. 

V. Morávek podal krvilačnú tragédiu veľmi eklekticky 

a sugestívne. Inscenačný príbeh jednoduchých manželov 

– tupo sledujúcich televíznu obrazovku v pyžame 

a župane v zanedbanej domácnosti s gýčovými trpaslíkmi 

v predzáhradke domu – sa striedal s historickou dobou 

v gotickom rúchu. „Inscenácia sa cez scénografiu stala satirickým 

odkazom na spoločensko-politickú situáciu u nás po roku 

1968, a možno i po rozdelení našich republík v roku 1993. Možno ju 

považovať za symbol tých, ktorí za každú cenu bojujú o moc. V ex-

William Shakespeare: Macbeth —— Divadlo Andreja 

Bagara v Nitre, 1999, réžia: Vladimír Morávek; v popredí: 

František Javorský, Andrej Rimko, Marián Labuda ml., 

Erik Peťovský, Hilda Augustovičová, Eva Večerová 

pozícii zaznievala slovenská ľudová pieseň ‚Zaleť, sokol, biely vták...‘, 

ktorú si spievajú tri čarodejnice počas opekania mäsa na ohni. Motív 

ľudovej piesne sa počas inscenácie vyskytoval ako signál, ktorý sa 

obracal k temnej stránke Macbethovej duše.“ (Ballay, 2005) 

Môžeme povedať, že ako celok vznikla dôsledná postmoderná 

inscenácia s veľmi rafinovanou štruktúrou 

a symbolikou, hlavne v hereckej, vizuálnej a zvukovej rovine. 

Aj na základe toho získala množstvo ocenení v rámci 

divadelnej ankety DOSKY 1999 (Alexandra Grusková za 

najlepšiu scénografiu, Adela Gáborová za najlepší ženský 

herecký výkon, Vladimír Morávek za najlepšiu réžiu a za 

najlepšiu inscenáciu sezóny 1998/1999). 

Režisér zároveň nechal vyniknúť veľký priestor najmä 

červenej farebnosti. Červená tak nadobudla zásadný 

význam ako farba krvi, smrti, agresie, pýchy a spájala sa 

s ňou adekvátna emocionálnosť. Čím viac sa zväčšovala 

ctibažnosť i spupnosť Macbetha, priamo úmerne rástla 

v inscenácii monumentálnosť červenej farby. Červená 

v kombinácii s neutrálnou bielou farebnosťou vynikla 

v druhej polovici inscenácie v súvislých červeno-bielych, 

Výnimočné inscenácie zahraničných režisérov 



William Shakespeare: Macbeth —— Divadlo Andreja 

Bagara v Nitre, 1999, réžia: Vladimír Morávek; 

zľava: Marek Majeský, Marián Labuda a.h.

August Strindberg: Hra snov —— Divadlo Andreja Bagara 

v Nitre, 2000, réžia: Gintaras Varnas; Marek Majeský 




August Strindberg: Hra snov —— Divadlo Andreja Bagara v Nitre, 

2000, réžia: Gintaras Varnas; Ivan B. Vojtek, Daniela Kuffelová 

geometricko-abstraktných plochách vynímajúcich sa 

ako suprematistický obraz. Zaujala rovnako aj kostýmová 

zložka. Trojicu čarodejníc ako excentrických mytologických 

kentaurov odel režisér spolu s kostýmovou výtvarníčkou 

Alexandrou Gruskovou do folklórneho šatu v celkovom 

grotesknom prepojení: „... trojica čarodejníc je oblečená 

v čiernom štylizovanom kroji dedinských žien. Na chrbte majú pripojenú 

zadnú časť tela kentaura. Sú to položeny – polokentauri, temné 

tiene pekla.“ (Ballay, 2005) Ruka v ruke so sugestívnosťou 

výtvarnej i kostýmovej zložky sa v tejto mnohovrstevnej 

inscenácii z intertextuálneho hľadiska prejavila hlavne 

sila a disponovanosť hereckého súboru DAB. 

HRA SNOV (2000) 

Popredný litovský divadelný a operný režisér Gintaras 

Varnas inscenoval v nitrianskom divadle Strindbergo-

William Shakespeare: Hamlet —— Divadlo Andreja Bagara v Nitre, 

2001, réžia: Róbert Alföldi; zľava: Marek Majeský, Erik Peťovský 

dramatickej predlohy do 21. storočia. Hamlet (Marek Majeský) 

surfoval na internete, pohyboval sa na kolieskových 

korčuliach a predstavoval svojou postavou podľa viacerých 

kritikov radikálneho tínedžera. Scénu tvorila masívna budova 

rodinnej firmy Danmark s r. o., do ktorej boli zasadené 

konflikty ľudskej existencie v aktuálnej dobovej súčasnosti. 

R. Alföldi na ňu cielene poukazoval netradičnou 

formou jazyka prostredníctvom virtuálnej reality a s ňou 

spojenej skľučujúcej siete špionážnej techniky a jednotlivých 

hereckých akcií. Na scéne sa používali videoprojekcie, 

postavy komunikovali mobilnými telefónmi či prostredníctvom 

internetu, prípadne simulovali počítačové 

hry (pripomínal ich najmä súboj medzi Hamletom a Laertom 

v závere). Aj vďaka tomu sa preverovala univerzálna 

nadčasovosť známeho Shakespearovho diela. Režisér 

ho veľmi zosúčasnil a neraz drastickým spôsobom v ňom 

predstavil vypuklé prejavy zvrátenosti tohto sveta. 

R. Alföldimu nemožno uprieť snahu o kontroverznú 

interpretáciu aktualizovanej dramatickej predlohy. Svedčili 

o tom mnohé hudobné citácie zo známych filmových 

diel (Pulp Fiction, Titanic, Men in Black a i). Okrem Mareka 

Majeského dostali v inscenácii viacerí členovia herecké- 




William Shakespeare: Hamlet —— Divadlo Andreja 

Bagara v Nitre, 2001, réžia: Róbert Alföldi; zľava: Marcel 

Ochránek, Adela Gáborová, Daniela Kuffelová 

ho súboru (Daniela Kuffelová, Marcel Ochránek, Miloslava 

Zelmanová a i.) unikátnu príležitosť účinkovať v neobvyklých 

polohách (Adela Gáborová napríklad v úlohe 

kráľovského radcu Polónia). Vznikla predovšetkým divácky 

pútavá a príťažlivá inscenácia, s ktorou sa súbor DAB 

v Nitre prezentoval na viacerých festivaloch v zahraničí 

(napríklad na Medzinárodnom festivale BITEF v srbskom Belehrade 

v roku 2002). 

Prítomnosť hosťujúcich režijných osobností zo zahraničia 

od konca deväťdesiatych rokov 20. storočia úzko 

súvisela aj s existenciou Medzinárodného festivalu Divadelná 

Nitra, ktorý výrazne profiloval domáce publikum. 

Viacerí z týchto režisérov sa v Nitre predstavili najprv 

na festivale a potom neskôr vytvorili výnimočné inscenácie 

v DAB. Vladimír Morávek, Gintaras Varnas, Róbert 

Alföldi rozhodne zaujali novým, čerstvým závanom poetiky 

– obohacujúcimi impulzmi a nevšednými tvorivými 

inšpiráciami pre celý umelecký súbor, najmä v oblasti postmoderného 

jazyka divadla.



Jan Antonín Pitínský (vlastným menom Zdeněk 

Petrželka) zavítal do Nitry vždy po istých pauzách. Napriek 

tomu sem vždy preniesol podmanivú dávku alternatívnych 

režijných tendencií, keďže táto osobnosť českej divadelnej 

réžie sa v porevolučnom období českej divadelnej 

kultúry zreteľne približovala k aktuálnej postmoderne. J. A. 

Pitínský okrem toho mal v tejto generácii tvorcov výraznú 

odvahu i k „razantnej aplikácii hudobných, výtvarných, tanečných 

a inak pohybových a akčne excentrických fenoménov do divadelného 

diela.“ (Dvořák, 2001, s. 8) 

Jan Antonín 

Pitínský v Nitre 

Pitínský priniesol na nitrianske javisko predovšetkým 

inscenácie hier domácich, príp. českých autorov, ku 

ktorým pristupoval s výrazným zanietením a zmyslom 

pre tvorivé experimenty. Za jeho výnimočný čin v DAB 

v Nitre možno považovať predovšetkým inscenáciu hry 

Laca Keratu Večera nad mestom (1997), pri ktorej impozantne 

prejavil nevšedný zmysel pre akcentovanie výnimočnej 

muzikality inscenovanej predlohy a pre prácu so 


všetkými zložkami javiskovej syntézy. Excentrický Hostiteľ 

(Marek Majeský) v nej prezentoval tri variácie večere 

s troma dámami. Zväčša tvorili bizarné konverzácie v situácii 

čakania na jedlo. Podtitul inscenácie nie nadarmo 

niesol názov „divadelná sonáta o hlade“. Podľa divadelného 

kritika Emila Lehutu: „V predstavení sa však v každej 

z troch večerí smeruje k sexuálnemu ‚kopulačnému‘ hladu.“ (Lehuta, 

1997, s. 11). Hlad sa v tejto interpretačnej réžii zreteľne 

stal analógiou telesnej žiadostivosti i evidentnej lascívnosti. 

Keďže už samotná Keratova predloha mala vyslovene 

hudobný pôdorys – aj režisér J. A. Pitínský výrazným 

spôsobom obdobne dospel k netradičnej hudobnosti svojej 

inscenácie. Stal sa očividným „režisérom – dirigentom“ 

v štylizovanom komponovaní scénických obrazov 

do pôsobivej, svojráznej rytmickosti i viacnásobnej asociatívnosti. 

Aj divadelná publicistka Martina Ulmanová 

v tomto zmysle uvažovala o: „Pitínskeho muzikálnom kom-

Laco Kerata: Večera nad mestom —— Divadlo Andreja 

Bagara v Nitre, 1997, réžia: Jan Antonín Pitínský; 

v popredí: Marek Majeský, Adela Gáborová 

Alois Mrštík – Vilém Mrštík: Mariša —— Divadlo Andreja 

Bagara v Nitre, 2003, réžia: Jan Antonín Pitínský; zľava: 

Gabriela Dolná, Kristína Turjanová, Adela Gáborová 

Jan Antonín Pitínský v Nitre 



Gabriela Preissová: Gazdiná roba —— Divadlo Andreja 

Bagara v Nitre, 2014, réžia: Jan Antonín Pitínský; zľava: 

Linda Dóczyová a.h., Eva Pavlíková, Gabriela Dolná 

ponovaní mizanscén“. (Ulmanová, 2018, s. 82) Český režisér 

vytvoril v tejto inscenácii nevšednú komponovanú atmosféru 

s nádychom surrealistickej, ba až expresionistickej 

výrazovej poetiky. Nachádzali sa v nej dokonca rozmanité 

citácie, napríklad na filmové dielo nemeckého expresionizmu 

Kabinet doktora Caligariho (režisér Robert Wiene, 

1920) a pod. Vysoká štylizácia sa prejavila vo zvýšenej 

miere najmä v práci s textom Keratovej hry, ktorú doslova 

prekryl mnohými podnetnými prvkami, predovšetkým 

vo výtvarnej zložke (kostýmoch a scénografii). Inscenácia 

nesporne patrila k suverénnym tvorivým činom 

nielen v práci so slovom, resp. pozíciou slova v kontexte 

netradičného inscenačného textu. 

J. A. Pitínský sa vo svojich realizáciách osobitých 

inscenačných opusov rád navracal aj k notoricky známym 

dramatickým dielam – v inscenácii hry Aloisa 

a Viléma Mrštíkovcov Mariša (2003) alebo v neskoršej inscenácii 

hry Gabriely Preissovej Gazdiná roba (2014). Obe 

inscenácie hier staršej českej drámy zároveň presnejšie 

tematizovali postavenie ženy v patriarchálnom svete. 

(Knopová, 2017, s. 107). Aj v týchto inscenáciách nezaprel 

svoj zmysel pre vyvolanie výrazovo zosilnenej 

atmosféry v dôslednom interpretačnom prístupe s eliminovaním, 

resp. čiastočným nahradením moravského 

folklóru. Týkalo sa to predovšetkým inscenácie Mariša 

(2003). J. A. Pitínský tento klenot českého realizmu lokali-



Divadelné 

festivaly 

v divadelnej 

Nitre 

MÁJOVÁ DIVADELNÁ NITRA (1973 — 1990) 

Prehliadka slovenských zájazdových divadiel 

s názvom Májová divadelná Nitra vznikla v roku 1973 (I. ročník 

sa uskutočnil 21. ‒ 27. mája 1973) a konala sa pravidelne 

vždy koncom mája až do roku 1990. Zámer vzniku 

prehliadky vzišiel od samotných divadelníkov a iniciatívy 

sa chytilo Krajové divadlo Nitra a to najmä vďaka 

zaangažovanosti riaditeľa Jána Romanovského, dramaturga 

Jána Lacu a ekonomického námestníka Oskara 

Krásnohorského. Vedenie divadla v spolupráci s Ústavom 

umeleckej kritiky a divadelnej dokumentácie (neskôr 

premenovaného na Divadelný ústav v Bratislave) 

predložilo základné obrysy tohto podujatia Ministerstvu 

kultúry SSR. A tak vznikla prehliadka, ktorá si od začiatku 

získala popularitu a priazeň širokej diváckej verejnosti, 

ale aj samotných slovenských divadelníkov – tvorcov, 

kritikov a publicistov. 


Prehliadka trvala týždeň, divadlá účinkovali na javisku 

Krajového divadla Nitra, pričom denne sa uviedlo 

najprv jedno predstavenie a v neskorších ročníkoch 

aj dve až tri predstavenia. V roku 1989, ako zanikala zájazdová 

funkcia divadiel, zmenil sa aj podnázov prehliadky 

a 17. a 18. ročník prehliadky boli uvádzané ako 

prehliadka najúspešnejších inscenácií slovenských činoherných 

divadiel. Inscenácie zo svojho repertoáru 

nominovali na prehliadku samotné divadlá. Prehliadka 

bola až do roku 1989 súťažná, pričom sa udeľovala cena 

za réžiu, dramaturgiu, scénografiu, kostýmy, ženský 

herecký výkon, mužský herecký výkon a kolektívna 

hlavná cena. Popri hlavnom divadelnom programe 

sa konal aj pracovný program pozostávajúci z diskusií 

a hodnotení jednotlivých inscenácií a na záver sa väčšinou 

konala konferencia na aktuálne divadelné témy. 

Súčasťou programu boli aj výstavy či projekcie venované 

divadelnej tvorbe. Usporiadateľmi prehliadky

Fotografia z festivalu Májová divadelná Nitra, 

zľava: režisér Karol Spišák, kritik Peter Valo 

boli: Ministerstvo kultúry SSR, Ústav umeleckej kritiky 

a divadelnej dokumentácie (neskôr premenovaný 

na Divadelný ústav v Bratislave), Zväz slovenských 

dramatických umelcov (v roku 1990 pretransformovaný 

na Združenie divadelníkov na Slovensku) a Divadlo 

Andreja Bagara v Nitre. V roku 1990 k nim pribudlo novovzniknuté 

Združenie slovenských divadelných kritikov. 

Posledný ročník prehliadky Májová divadelná Nitra 

sa konal 18. ‒ 25. mája 1990. Na základe spoločenských 

zmien po roku 1989, ale aj nových kvalitatívnych požiadaviek, 

ktoré by malo spĺňať podujatie takéhoto rozsahu 

a významu, vyhodnotili usporiadatelia tento koncept 

za zastaraný a Ministerstvo kultúry SR vyhlásilo 

súťaž na novú koncepciu. 

Plagát prehliadky. 

Divadelné festivaly v divadelnej Nitre 



MEDZINÁRODNÝ FESTIVAL 

DIVADELNÁ NITRA (1992) 

V roku 1990 Ministerstvo kultúry SR a Divadelný ústav 

v Bratislave vyhlásili súťaž na nový koncept divadelnej 

prehliadky, ktorý by nadviazal na prehliadku slovenských 

činoherných divadiel, ktorá sa v rokoch 1973 ‒ 1990 

pravidelne konala v Nitre pod názvom Májová divadelná 

Nitra. Do súťaže sa so svojím projektom prihlásila aj dlhoročná 

dramaturgička DAB v Nitre (1975 ‒ 1998) Darina 

Kárová, ktorej koncepcia súťaž aj vyhrala. A tak vznikol 

Medzinárodný festival Divadelná Nitra, ktorého prvý ročník sa 

konal 25. ‒ 30. septembra 1992 už v novej budove Divadla 

Andreja Bagara. Práve posun dokončenia budovy, kto- 

Bez názvu č. 1 // Opera Herberta Fritscha —— Volksbühne am 

Rosa-Luxemburg-Platz, Berlin, Nemecko, réžia: Herbert Fritsch, MF 

Divadelná Nitra 2014, veľká sála, Divadlo Andreja Bagara v Nitre 

rá sa oficiálne otvárala 18. 9. 1992, teda iba týždeň pred 

otvorením festivalu, ovplyvnil aj zmenu zaužívaného 

májového termínu divadelnej prehliadky v Nitre na posledný 

septembrový týždeň. 

Na prvý ročník festivalu Ministerstvo kultúry poskytlo 

veľkorysú dotáciu, ktorá išla cez Divadlo Andreja 

Bagara. V nasledujúcich rokoch sa financovanie festivalu 

skomplikovalo, a to aj v súvislosti s politickým vývojom 

na Slovensku. A tak v roku 1995 vznikla Nadácia Divadelná 

Nitra, ktorá sa v roku 1997 pretransformovala na občianske 

združenie Asociácia Divadelná Nitra (ADN), ktoré 

v tejto podobe funguje doteraz. Tento krok priniesol 

festivalu možnosť získavať financie z rôznych zdrojov 

a najmä programovú nezávislosť, na ktorú však v druhej 

Aj vďaka spolupráci Divadla Andreja Bagara s Medzinárodným 

festivalom Divadelná Nitra majú nitrianski diváci možnosť vidieť na 

javisku DAB špičkové diela súčasných európskych divadiel a tvorcov. 

polovici 90. rokov takmer doplatil svojou existenciou. Aj 

v súčasnosti sa stále väčšmi ukazuje, že táto cesta je čím 

ďalej, tým menej schodná práve pre klesajúcu podporu 

z verejných zdrojov a orgánov, na ktorú neštátne podujatie 

nemá právny nárok. 

Najvýznamnejšou aktivitou ADN je Medzinárodný festival 

Divadelná Nitra, ktorý je najväčším divadelným festivalom 

a jedným z najvýznamnejších medzinárodných 

podujatí na Slovensku. Koná sa každoročne od roku 1992 

vždy koncom septembra v Nitre, každý ročník má svoju 

špecifickú tému. Medzinárodný festival Divadelná Nitra je 

významnou platformou medzinárodnej kultúrnej výmeny, 

spolupráce a mobility, ako aj priestorom na kultúrnu 

a spoločenskú diskusiu a komunikáciu. Prezentuje inšpi-



Významné 

nitrianske divadelné 

osobnosti 

Magda Paveleková 

* 

7. júna 1931 v Leviciach. 

† 20. júla 2015 v Dunajskej Lužnej. 

Študovala na evanjelickom gymnáziu. V roku 1956 ukončila bratislavské konzervatórium, 

kde študovala hru na klavíri. Ešte počas stredoškolského štúdia sa stala 

zakladajúcou členkou Nitrianskeho krajového divadla a ako herečka sa predstavila už 

počas jeho prvej sezóny. Jej prvou postavou bola Georgette v Molièrovej komédii Škola 

žien (premiéra 1. 4. 1950), v ktorej účinkovala ešte pod svojím dievčenským menom 

Magda Lörinczová. V Krajovom divadle Nitra pôsobila až do roku 1965 a so svojím typickým 

hereckým šarmom vytvorila takmer 70 komediálnych i dramatických postáv. 

Spolupracovala s režisérmi ako Pavol Haspra, Ondrej Rajniak či Igor Ciel. Najmä pod 

režijným vedením Pavla Haspru sa spolupodieľala na vytvorení prvého výrazného obdobia 

nitrianskeho divadla v 50. a 60. rokoch. Účinkovala v inscenáciách: Kubo (1958), 

Demokrati (1959), Revízor (1959), Tartuffe (1960), Nepriatelia (1961), Krvavá svadba (1961), Jarné 

prívaly (1961). Neskôr pôsobila v bratislavskej Tatra revue a potom v Divadle Nová scéna 

v Bratislave. Účinkovala aj vo filmoch, televíznych inscenáciách, zábavných reláciách 

a v dabingu. 

Slavka Civáňová

▶ 

Interné hodnotenia členov 

umeleckého súboru za 

divadelnú sezónu 1983/1984 

vypracoval vtedajší umelecký 

šéf, režisér Karol Spišák. 

Úryvky z týchto hodnotení 

sa objavujú v celej kapitole. 

Andrej Rimko 

* 

6. októbra 1931 v obci Zalužice-Veľké Zalužice, okres Michalovce. 

† 2. januára 2006 v Nitre. 

Do Krajového divadla Nitra nastúpil v roku 1956 a vytvoril v ňom viac ako 150 

divadelných postáv. Andrej Rimko bol jedným z predstaviteľov zlatej éry nitrianskeho 

divadla v 50. a 60. rokoch spolu s takými osobnosťami ako Magda Paveleková, Dušan 

Blaškovič, Viera Strnisková, Vlado Müller a iní. Neskôr sa stal hercom režiséra Karola 

Spišáka a v tomto období hral predovšetkým negatívne postavy. Vďaka spolupráci s režisérom 

Jozefom Bednárikom nastal začiatkom 80. rokov v jeho herectve zásadný vývinový 

posun. Aj neskôr v 90. rokoch vtláčal Rimko nitrianskemu divadlu pečať osobitosti 

Významné nitrianske divadelné osobnosti 



a už ako skúsený herec sa nevyhýbal ani divadelným experimentom. Andrej Rimko strávil 

na nitrianskom javisku päťdesiat rokov a svoju poslednú premiéru odohral mesiac 

pred svojou smrťou v postave Kurfirsta v inscenácii Verejný nepriateľ (2005). Nitrianski diváci 

si ho pamätajú aj z inscenácií: Nemý rytier (1967), Prvý deň karnevalu (1972), Romeo a Júlia 

(1979), Šikuliáda (1982), Zojkin byt (1984), Proso (1986), Modrý vták (1988), S láskou sa neradno zahrávať 

(1992), O myšiach a ľuďoch (1993), Pacho sa vracia (1995), Večera nad mestom (1997), Fidlikant 

na streche (1998), Macbeth (1999), Báthoryčka (2000), Hamlet (2001), Grék Zorba (2001). Svojím 

špecifickým hereckým naturelom stvárnil i množstvo filmových, televíznych a rozhlasových 

postáv. 

Vlado Müller 

* 

19. marca 1936 v Bratislave. 

† 20. júna 1996 v Bratislave. 

V roku 1954 absolvoval Odborný divadelný kurz pri Štátnom konzervatóriu 

v Bratislave. V rokoch 1954 ‒ 1956 a 1956 ‒ 1966 bol členom Krajového divadla Nitra. Vojenčinu 

absolvoval ako herec Armádneho divadla v Martine (1956 ‒ 1958). V Nitre sa 

predstavil napríklad ako Malvolio v Shakespearovej komédii Večer trojkráľový alebo Čo len 

chcete (1955) či ako Othello v rovnomennej Shakespearovej tragédii (1963). Účinkoval 

aj v inscenáciách Revízor (1959), Tanec nad plačom (1962) a Leto a dym (1966) a vo viacerých 

inscenáciách v réžii Pavla Haspru, ktorý svojou režijnou tvorbou prispel k prvému výraznému 

obdobiu nitrianskeho divadla označovanému ako prvá „zlatá éra“ Krajového 

divadla Nitra: Demokrati (1959), Polnočná omša (1959). Silnú hereckú dvojicu vytvoril 

s Vierou Strniskovou v hre Obchodník s dažďom (1960), kde sa predstavil v postave Billa 

Starbucka. Kritiku oslovil tiež ako, každým gestom a intonáciou dramatický, Benjamin 

Hubbard v inscenácii Z druhej strany pralesa (1960) či sugestívny Leonardo v inscenácii 

Krvavá svadba (1961). Účinkoval aj v inscenáciách Jarné prívaly (1961) či Antigona a tí 

druhí (1962). Neskôr pôsobil v Divadle Nová scéna v Bratislave. Popri divadelnej činnosti 

sa od začiatku 60. rokov 20. stor. výrazne uplatnil vo filme, televízii, rozhlase a dabingu.

Jozef Dóczy 

* 

19. novembra 1929 v Nitre. 

† 21. januára 2013 v Nitre. 

Nitriansky rodák, pôvodným povolaním obchodník. Na divadelnom javisku sa 

prvýkrát predstavil ako člen ochotníckeho krúžku tovarišov. Jeho talent a nezameniteľný 

herecký prejav si všimli aj profesionálni režiséri a vďaka tomu sa stal profesionálnym 

hercom. Od roku 1955 pôsobil ako člen umeleckého súboru Krajového divadla Nitra. 

V meste pod Zoborom prežil celý svoj osobný aj profesionálny život. Do sŕdc divákov 

sa zapísal predovšetkým ako komik. Počas vyše polstoročia vytvoril v Nitre viac ako 170 

postáv. Tou poslednou na javisku Divadla Andreja Bagara v Nitre bola postava Firsa v Čechovovom 

Višňovom sade (2009). V herectve Jozefa Dóczyho sa striedali polohy komické 

so smutno-smiešnymi, groteskné s vážnymi. Účinkoval napríklad v inscenáciách: Kubo 

(1958), Obchodník s dažďom (1960), Strakonický gajdoš (1964), Koza (1981), Šikuliáda (1982), Zojkin 

byt (1984), Proso (1986), Zlatí chlapci (1990), Čaj u pána senátora (1991), Pacho sa vracia (1995), 

Fidlikant na streche (1998), Modrá ruža (2008). Nezabudnuteľnú hereckú dvojicu tvoril s nitrianskym 

hercom Milanom Kišom. Účinkoval aj vo vyše 120 filmoch, televíznych filmoch 

a inscenáciách a v zábavných programoch. Jozef Dóczy bol jednou z najvýraznejších 

hereckých osobností v histórii nitrianskeho divadla. 




Dušan Blaškovič 

* 

11. septembra 1930 v Dubnici nad Váhom. 

† 17. septembra 2001 v Bratislave. 

Štúdium herectva absolvoval v roku 1954 na Vysokej škole múzických umení 

v Bratislave. V rokoch 1954 ‒ 1962 pôsobil v Krajovom divadle Nitra, ktorého umeleckú 

tvár v tom čase formoval interný režisér Pavol Haspra. Dušan Blaškovič účinkoval pod 

jeho režijným vedením v mnohých inscenáciách a bol jednou z hereckých osobností 

tohto prvého výrazného obdobia nitrianskeho divadla. Divadelná kritika ho vyzdvihla 

napríklad v postave Dona Ruy Gomeza de Silva v romantickej dráme Hernani (1956), ktorá 

sa stala aj divadelnou udalosťou sezóny, v postave majora Kennedyho v umelecky hodnotnej 

inscenácii Lampiónová slávnosť (1958), ale aj v postave Petroviča v cieľavedomej a výnimočnej 

inscenácii dramatizácie románu Janka Jesenského Demokrati (1959). Predstavil 

sa aj v inscenáciách Polnočná omša (1959), Obchodník s dažďom (1960), Z druhej strany pralesa 

(1960), Krvavá svadba (1961), Antigona a tí druhí (1962). V rokoch 1962 ‒ 1982 bol členom umeleckého 

súboru Divadla Nová scéna v Bratislave a od roku 1982 členom činohry Slovenského 

národného divadla. Účinkoval aj vo filme a v televízii. 

Viera Strnisková 

* 

30. októbra 1929 v Hlohovci. 

† 31. augusta 2013 v Bratislave. 

Študovala na Filozofickej fakulte, neskôr na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského 

v Bratislave, nakoniec však dala prednosť herectvu. Pôsobila vo viacerých 

slovenských divadlách: v Divadle Nová scéna v Bratislave, vo zvolenskom Divadle Jozefa 

Gregora Tajovského. V Krajovom divadle Nitra pôsobila v rokoch 1957 ‒ 1962, kde účinkovala 

vo väčšine inscenácií režiséra Pavla Haspru, ktorý bol aj jej druhým manželom. 

Výrazný herecký výkon podala napríklad v postave Yuki v inscenácii Lampiónová slávnosť 

(1958) či v postave pani Rozvalidovej v dramatizácii románu Demokrati (1959). Umeleckým 

koncertom nazvala divadelná kritika jej postavu Lízy Curryovej v romantizujúcej hre Obchodník 

s dažďom (1960), výrazná bola aj ako Regina v inscenácii Z druhej strany pralesa (1960) 

či Angela v inscenácii Polnočná omša (1959) a obdivuhodná v postave Matky v hre Krvavá

Fotografia do bulletinu 

k inscenácii Heš, zubatá heš!, 

1983, réžia: Martin Kákoš 


k inscenácii Eunuch, 1987, 


Spoločná fotografia 

umeleckého súboru 

z roku 2005. 


k inscenácii Kráľ Ubu, 1990, 


Spoločná fotografia 

umeleckého súboru 

z roku 2017. 



Divadlo 


v Nitre 

Zostavila: Slavka Civáňová 

Autori štúdií: Miroslav Ballay, Slavka Civáňová, Jaroslav Dóczy, 

Peter Oravec, Walter Nagy, Miro Zwiefelhofer, Marta Žilková 

S použitím publikácie Vladimír Štefko: Divadelná 

Nitra, vydavateľstvo Obzor, Bratislava, 1989. 

Súpis faktografických údajov, výber fotografií a obrazovej 

dokumentácie, popisky: Slavka Civáňová 

Lektoroval: Vladimír Štefko 

Zodpovedná redaktorka za DAB v Nitre: Slavka Civáňová 

Zodpovedná redaktorka za DÚ v Bratislave: Andrea Dömeová 

Zodpovední vydavatelia: Jaroslav Dóczy, riaditeľ DAB v Nitre 

a Vladislava Fekete, riaditeľka DÚ v Bratislave 

Návrh obálky, grafický dizajn a zalomenie: Marek Kianička 

Použité písmo: Fedra Serif A, Avenir Next LT Pro 

Vytlačené na papieroch Fedrigoni: 

Obálka: Imitlin Rosso 125 g/m² 

Knižný blok: Symbol Tatami Ivory 135 g/m² 

Súpisy: Oikos 150 g/m² 

Tlač: DEVIN Printing House 

Väzba: Juraj Štefun – GEORG 

Razba dosiek: CODING s. r. o. 

Tlač predsádky: JAROŠ serigraphy s. r. o. 

Náklad: 800 ks 

Vydali © Divadlo Andreja Bagara v Nitre 

a Divadelný ústav v Bratislave v roku 2019. 

Grafické prvky: Ján Šicko 

Fotografie na obálke: Collavino – Henrich Mišovič a TASR 

Fotografie: © archív Divadla Andreja Bagara v Nitre, 

© Archív Divadelného ústavu, Bratislava 

Autori fotografií: Ctibor Bachratý, Boleslav Boška, Collavino 

– Henrich Mišovič, Martin Črep, Pavol Dřízhal, Jakub 

Gulyás, Štefan Jansčák, Maroš Kešjar, Ľuboš Kotlár, Dalibor 

Krupka, Ivan Kvapil, Anton Sládek, Miroslav Sládek, Igor 

Stančík, Anton Šmotlák, Filip Vančo, TASR a ďalší. 

Úprava fotografií a vizuálov: Vratko Tóth 

Digitalizácia fotografií, vizuálov, podkladových dokumentov 

a materiálov, makiet, návrhov scén a kostýmov: Barbora Gvozdjáková, 

DÚ v Bratislave; Peter Jánsky; Marián Perger; Vratko Tóth 

Odborná spolupráca: Adela Bírová, DAB v Nitre; 

Renáta Gombíková, DAB v Nitre; Katarína Hudecová, DAB v Nitre; 

Zuzana Nemcová, DÚ v Bratislave 

Jazyková redakcia: Jozef Fabuš 

Summary: text Slavky Civáňovej preložil do angličtiny Pavel Vilikovský 

Divadlo Andreja Bagara v Nitre 

Svätoplukovo nám. 4 

950 53 Nitra 

Tel.: +421 37 772 15 77 

dabnr@dab.sk 

www.dab.sk 

Zriaďovateľom Divadla Andreja Bagara 

v Nitre je Nitriansky samosprávny kraj. 

Divadelný ústav/The Theatre Institute 

Jakubovo nám. 12 

813 57 Bratislava 

Tel.: +421 2 204 87 102, +421 2 204 87 400 

du@theatre.sk 

www.theatre.sk 

Divadelný ústav je štátnou príspevkovou 

organizáciou zriadenou Ministerstvom 

kultúry Slovenskej republiky. 

ISBN 978-80-8190-059-4

DAB 70 nahlad

Create successful ePaper yourself

Delete template?

Save as template?