Budujme manželstvá na kolenách

More documents

Recommendations

Info

TÉMA Môj životný príbeh Narodila som sa v chudobnej rodine v roku 1937. Od malička mi moji rodičia dali to, čo oni prežívali. Kreťanskú lásku. Pokrstili ma, priviedli k prvému svätému prijímaniu a birmovke. Keď som dospela, stretla som manžela, s ktorým som si sľúbila pred Pánom Bohom vernosť a túžili sme stáť pri sebe v chorobe, radostiach i starostiach, až pokiaľ nás smrť nerozdelí. Ale táto túžba sa nenaplnila. Manžel mal v zamestnaní vysokú funkciu a aby v tom čase nebol za náboženstvo vyhodený z práce, nechodil do kostola. Zakazoval to aj mne a deťom. Podriaďovala som sa manželovi, aby mohol pracovať. Ale bolo to zbytočné. Postupne čím ďalej, tým častejšie jeho cesta z práce končila najskôr v pohostinstve a domov neprišiel aj tri dni. Zabúdal, že ho doma čaká rodina, ktorá sa naňho teší. Bolo to ťažké. Veľmi ťažké. Keď sa nám malo narodiť druhé dieťa, mala som vážne problémy. Pred pôrodom lekárka zavolala manžela a mal podpísať vyjadrenie, či v prípade nebezpečenstva majú zachraňovať dieťa alebo mňa. Podpísal, že nech je zachránené dieťa. Vraj dieťa vždy nájde novú matku. Bol to pre mňa šok. A Boh už vtedy vedel, čo robí, lebo zachránil aj mňa, aj dieťa. Keď si so synom spolu sadneme, vždy si na to spomeniem a ďakujem, že sme zdraví. Táto a mnohé iné skúsenosti z nášho vzťahu ma stále viac a viac ubíjali. Nestretávala som sa s pochopením, nemal mi kto pomôcť a tak som sa utiahla do seba. Modlievala som sa v duchu, ale nemala som odvahu pristúpiť k sviatosti zmierenia. Po devätnástich rokoch spoločného života manžel od nás odišiel a začal žiť s inou partnerkou. Ja som ostala sama s dvoma deťmi, žila som pre ne a nového partnera som si už nechcela nájsť. Dostala som sa ale na zlé chodníčky, ale svoju daň za to som si draho zaplatila. Zmieriť s Bohom som sa stále nechcela. On však bol trpezlivý a vedel, že raz pochopím, že tú jeho veľkú lásku a milosť od neho budem potrebovať. A naozaj sa stalo. Išla som vlani na svätú omšu, ktorá bola obetovaná za uzdravenie mojich susedov. Počúvala som kázeň, ktorú mal kaplán František a niečo sa vo mne zlomilo. Boh dlho klopal a ja som mu konečne otvorila. Veľa rokov na mňa čakal. Pán kaplán ma priviedol k svätej spovedi i k svätému prijímaniu. Pri vstupe do spovednice som plakala. Sama som neverila tomu, že po toľkých rokoch sa idem zmieriť s Pánom Bohom. Kládla som si otázky: „Prečo až teraz? Prečo som to tak dlho odkladala?“ Kto to nezažil, neuverí, aký je to nádherný pocit patriť znovu Bohu, aký je to nádherný pocit znovu sa s ním stretávať cez sviatosti. Vaša farníčka Očami detí „Keď dostala moja stará mama artritídu, nemohla sa zohnúť a namaľovať si nechty na nohách. A tak jej ich potom stále maľoval dedko, aj keď neskôr tiež ochorel na artritídu. To je láska.“ Navzájom sa prijímať Prijímajte sa navzájom a usmievajte sa na seba. Nie je to vždy ľahké. Stáva sa mi, že mám čo robiť, aby som sa usmievala na sestry v spoločenstve. V takýchto chvíľach sa potrebujeme modliť. Musíme urobiť miesto Ježišovi v nás, lebo to je podmienka toho, aby sme boli schopní dávať ho iným. Ak si osvojíte umenie prijímať sa navzájom, budete sa väčšmi podobať Kristovi, lebo jeho srdce je samá blahosklonnosť a myslí vždy na iných. Ježiš prišiel medzi ľudí robiť dobro. Podobne aj jeho matka v Káne myslela na potreby iných a chcela, aby ich poznal aj Ježiš. Ježiš nám prikazoval, aby sme boli jeho žiakmi, aby sme boli mierni a pokorní srdcom. Ak budeme mierni a pokorní srdcom, budeme sa navzájom milovať, tak, ako on miluje nás. Celý svet pociťuje veľký smäd po láske. Pokúste sa preto zaviesť modlitbu do svojich rodín, prineste modlitbu svojim deťom. Naučte ich modliť sa. Lebo dieťa, ktoré sa modlí, je šťastné dieťa. Rodina, ktorá sa modlí, je rodina zjednotená. A aby ste ostali zjednotení, milujte sa navzájom, tak ako Boh miluje vás a vy viete, že vás miluje nežne. Je veľmi dôležité, aby deti počuli rodičov rozprávať o Bohu. Je potrebné, aby sa deti mohli pýtať na Boha. Raz sa mi stalo, že som dala modlitbu jednému neveriacemu, priniesol ju domov a jeho deti sa začali modliť. Pri ďalšom stretnutí mi ten človek povedal: „Matka Tereza, neviete si predstaviť, ako vaša modlitba a váš obrázok rozvírili celú moju rodinu! Deti chcú vedieť, kto je Boh. Chcú vedieť, prečo tak rozprávate a ako to robíte.“ Deti sa pozorovaním rodičov naučia, ako majú žiť a čo je dôležité, ako prežiť svoj život. Bohu môžeme povedať: Pane môj, milujem ťa, Bože môj, prosím ťa o odpustenie, Bože môj, dôverujem ti. Pomáhaj nám, aby sme sa navzájom milovali tak, ako nás miluješ ty. Svedectvo Matky Terezy 14 FARSKÝ LIST 01|2011
NAPÍSALI NÁM Jozef Brodňanský: „Boh ma neobral ani o jednu z vecí, ktorých som sa v živote pre neho a pre ľudí zriekol.“ Sdlho odkladanou radosťou si sadám k počítaču, aby som splnil sľub, ktorý som dal minulý rok Farskému listu. Práve dnes ráno (27. 1.) som si v omši uvedomil, že dôvodom, prečo mám vlastne písať o sebe, je vďačnosť Bohu za dar byť Kubínčanom. Vnímam to ako niečo tajomné, čo som si ničím vo svojom živote nezaslúžil a nijako si na to nedokážem „zarobiť“ ani do konca mojich modlitieb a prác na tomto Božom svete. Tie dnešné slová evanjelia „Akou mierou budete merať vy, takou sa nameria aj vám, ba ešte sa vám pridá. Lebo kto má, tomu sa pridá, a kto nemá, tomu sa vezme aj to, čo má“ (Mk 4,24b-25) mi ponúkajú výzvu hodnotiť plnosť svojho života, a tiež plnosť života ľudí okolo seba. Podľa toho ako dokážem odmerať seba a plnosť svojho života, priamoúmerne vzniká miera vnútorného šťastia a pokoja, ktorý dokážem priať a prejavovať aj iným. Ak totiž svoj život nevnímam ako hodnotný, ľahko znevažujem aj život iných. Život a miera jeho plnosti sa buď rozhojňuje alebo sa aj „odníma“, lebo ... alebo sa pridá, ... alebo sa vezme (por. Mk 4,25). To slovo o pridávaní alebo odobraní ma jednoducho stavia pred krok viery uvedomiť si, že to, v akom stave žijem dnes svoj život, úzko súvisí s ľuďmi a prostredím, v ktorom som kedysi ľudsky dozrieval. S mnohými ľuďmi, s ktorými ma spája moja mladosť do mojej kňazskej vysviacky, mám dodnes viac než len kamarátske vzťahy. Situácia, keď človek zvažuje prvýkrát opúšťanie svojich príbuzných a priateľov, dokonca aj mesta a rodnej krajiny, tvorí akýsi pomyselný bod zriekania sa a „vyprázdnenia“ aj s rizikom, že neskôr a inde nezískam adekvátnu náhradu. Jedinou náhradou je ťažko zdôvodniteľná viera, že tým plním plán Boha, ktorým nás vedie stále bližšie a hlbšie k sebe. Práve mladosť strávená v dolnokubínskej farnosti s konkrétnymi ľuďmi sa mi často „zhodnocuje“ ako úžasný dar, ktorý som sa rozhodol vtedy zanechať s rizikom, že už nič podobné mi život neprinesie. Už viem, že som bol v tom viac než maloverný a že to bolo mladícke – ale vie to pochopiť asi len ten, kto sa zriekol odchodu z rodiska, kde napriek ateizácii šťastne vyrastal. Týmito riadkami sa chcem teda okrem vďaky aj podeliť s darom, ktorým sa mi stal život po „zanechaní“. Chcem sa oň podeliť so všetkými, bez menovania tých, uprostred ktorých som dozrieval na človeka aj kresťana. Zahŕňam tu aj všetky učiteľky a učiteľov, ktorí aj napriek ateizačnému tlaku dokázali vo mne podporovať hodnoty trvalé a večné, tak v prostredí základných škôl, ako aj učilišťa v rokoch 1974–1987. Nuž, keď som kedysi opustil muzicírovanie, aj to kostolné, bolo to kvôli času, ktorý som potreboval na ujasnenie si toho, čo pre mňa naozaj viera v Boha znamená. Myslel som si, že s hudbou „nadobro“ končím. Keď som neskôr opúšťal svoje kubínske spoločenstvo – modlitebné, ale aj to pri pivku – a trávil víkend štúdiom teológie, zdalo sa, že je koniec mladosti. To množstvo krásneho spoločného času lezenia na skaly, kopce, na lyžovačkách na Jozefovi Boh pošepkal že jeho miesto je u benediktínov. Tam teraz rozmnožuje svoje dary a talenty. „Kubínke“ sa zrazu vysvätením za kňaza stalo akoby nenávratnou spomienkou. Rodičovským požehnaním pred primičnou omšou (18. 6. 1994) som bytostne naozaj uzavrel a prežil odovzdanie všetkého toho vzácneho, čo mi život v Kubíne daroval. Zdalo sa, že to, čo ostane, bude len „neurčitá“ clivota za tým, čo všetko musí človek „odložiť nabok“. Riadne som sa prepočítal. Božia matematika je naozaj mimo všetkých týchto konvenčných číselných pravidiel. Dnes viem a svedčím, že Boh ma neobral ani o jednu z vecí, ktorých som sa v živote pre neho a pre ľudí zriekol. Je to celé „hore nohami“, lebo vidím, že čím viac sa človek odváži zriecť a zaprieť, o to viac spoznáva v inej kvalitatívnej „numero-nelogike“ čísla stonásobne viac. Jednoducho vidím, že v kňazskom živote a neskôr už aj v mníšskom, som precestoval a spoznal také svety a takých ľudí, o ktorých som ani nesníval, nespieval, nehral, nepivkáril, ani nič podobné neplánoval. Zrieknutie sa života v Kubíne mi naozaj vynieslo stonásobok všetkého, čoho som si ako kubínskeho daru v porovnaní s dneškom vedomý. A to už znova tuším, že mníšsky život, kde askéza je súčasťou dňa, no nie je jeho cieľom, ma znova „postrkáva“ kamsi, kde sa mi príliš nechce. A predsa kubínsky dar a skúsenosť ma učia, že práve preto, že si na to nedokážem svojim rozumom ani vierou zarobiť, to bude stáť za to a to práve preto, že ma to znova stojí všetko. Jozef Brodňanský, O.S.B. FARSKÝ LIST 01|2011 15
Page 1 and 2: DVOJMESAČNÍK KUBÍNSKYCH K KATOL
Page 3 and 4: Vzor kresťanského muža TEXT: PAV
Page 5 and 6: Manželstvá zachránime na kolená
Page 7 and 8: Poďte a uvidíte! Každoročne sa
Page 9 and 10: Olympiády v Cirkevnej spojenej šk
Page 11 and 12: ZO SVETA CIRKVI Nárast počtu kňa
Page 13: partner musím byť schopný sústr
Page 17 and 18: ŽILI MEDZI NAMI Helen Kellerová T
Page 19 and 20: SPRAVODAJSKÝ SERVIS Bohoslužobný

Budujme manželstvá na kolenách

You also want an ePaper? Increase the reach of your titles

Delete template?

Save as template?