Kristus stÃ¡le medzi nami

05 

DVOJMESAČNÍK KUBÍNSKYCH KATOLÍKOV • ROČNÍK XIII 

2005 

Pred niekoľkými rokmi som prijal zaujímavú 

gratuláciu. Jej slová vo mne pôsobili, ako chrobák 

nahlodávajúci poriadok, ktorý mi stačil. 

Nespomeniem si na presnú formuláciu, už ani 

dokonca netuším pri akej príležitosti to bolo, 

ale kňaz, ktorý mi gratuloval, ma svojimi slovami 

nesmierne upútal. Prial mi, aby všetko to, 

čo ma v živote stretne, či to bude dobré alebo 

zlé, prispelo k mojej spáse. Pretože nič tu na 

tomto svete, nie je dôležitejšie, ako neustále 

spojenie s Bohom a pripravenosť pre nebo. 

Vďaka týmto slovám som vtedy začal uvažovať 

nad podstatou a zmyslom svojho konania. 

Kristus 

stále medzi 

nami 

ďalej s uvedomením si dôvodu, prečo je tu na 

tomto mieste nainštalovaný. Presne takýto bol 

aj rok od októbra 2004 po október 2005, plný 

rôznych aktivít: sväté omše, krátke či dlhšie 

adorácie pred Oltárnou sviatosťou, kongresy, 

semináre, akadémie, nespočetné množstvo slov 

napísaných či povedaných o Tajomstve Chleba 

a Vína. Uplynul čas, kedy sme si viac ako inokedy 

uvedomovali Kristovu stálu prítomnosť 

medzi nami v Eucharistii. Dal by Boh, aby to 

v nás nezanechalo len spomienku. Nech je pre 

nás vždy výkričníkom so šípkou ukazujúcou na 

Eucharistického Krista. 

Cieľom tohto stráveného času pred Chlebom, 

bolo hľadať a kontemplovať Kristovu tvár, adorovať, 

teda klaňať sa Mu. Nemusíš sa báť, ak si 

niečo z toho zanedbal, On tu ostáva stále s nami, 

aby sme s Ním mohli dokonalejšie pracovať 

na svojej spáse. 

Peter Randják 

Mať istotu, že to čo robím, má zmysel, je úplne 

skvelé. Cieľ, ktorý som si postavil na začiatku 

konania pôsobí motivujúco a ľahkosť, s akou 

zvládnem aj prekážky na ceste za ním, je pohladenie 

na duši. Určite mi dáte za pravdu, že psychológia 

sa zas raz nemýli. 

Aký je teda môj pohľad späť v súvislosti s Rokom 

Eucharistie? Pán diakon, ktorý pred časom pôsobil 

v našej farnosti, poznamenal, že Rok Eucharistie 

má pre nás hriešnych ľudí charakter 

„spomaľovacieho prahu“. Musíme pribrzdiť, 

všimnúť si okolie, pomaly prejsť a pokračovať

2 FARSKÝ LIST 05/2005 

Živé svedectvo lásky 

ku Kristovi 

Každý národ, človek sám má svoje 

dejiny píšuce v časoch pokojných i ťažkých 

snažiac sa zanechať po sebe stopu 

tým generáciám, ktoré prídu po nás. 

Nenápadné kaplnky, malé i veľké kostoly, 

či veľkolepé katedrály sú nemými 

svedkami dejín ľudstva, ktoré prehovoria 

jasnou rečou vtedy, keď sa pri nich 

zastavíte a prijmete pozvanie vojsť 

dnu... 

Tichým svedkom čias a srdcom dolnokubínskej 

farnosti bijúcim niekoľko 

storočí je Farský kostol sv. Kataríny 

Alexandrijskej. Po nedávno skončenej 

generálnej rekonštrukcii svojho interiéru 

sa naplno zaskvel v novom šate 

na slávnostnej konsekrácii chrámu 

v sobotu 3. septembra t.r. Posledné 

rozsiahle opravy sa v jeho histórii 

datujú v rokoch 1979 – 1981. 

Keďže práce prebehli v pomerne krátkom 

čase od 13. júna do spomínanej 

konsekrácie, položili sme niekoľko 

aktuálnych otázok pánovi dekanovi 

Doc. PaedDr. ThDr. Ľubomírovi 

Pekarčíkovi, PhD.: 

Pán dekan, čo bolo pre Vás takým 

prvým impulzom na začatie rekonštrukcie 

Farského kostola? 

V prvom rade ma k obnove chrámu 

inšpirovala láska k Eucharistii v 

tomto Roku Eucharistie. Vyžadovalo 

sa, aby taký vznešený „Obyvateľ“ 

Dolného Kubína mal primerane 

svojej vznešenosti, kráse a svätosti aj 

dôstojný a nádherný príbytok. Druhá 

príčina bol samotný stav kostola. A 

ak platí, že kostol je obrazom viery 

Božieho ľudu, museli sme s tým 

niečo robiť. Veď do kostola chodí 

množstvo turistov, množstvo vzácnych 

hostí a my sme mohli prezentovať 

len špinavý a zatuchnutý chrám. 

Práce mali svoje časovo presne 

naplánované fázy. Ako prebiehali? 

Prvú fázu, keď ste to tak nazvali, by 

sme mohli nazvať „vypratávanie a 

búranie“. To bol prvý týždeň, v ktorom 

sme okrem vypratania mobiliáru 

a demontáže lavíc urobili 

potrebné búracie práce, elektroinštaláciu, 

kanalizačnú prípojku. 

Druhú fázu nazvime „vyrovnávka“. 

Tu sa vyrovnávala podlaha v kostole, 

následne sa kládla izolácia proti 

vode, zateplenie a teplovodné vykurovanie 

a hneď na to nasledovali 

betonárske práce. Po niekoľkých 

dňoch sme postavili lešenie a nasledovala 

fáza reštaurovania a maľovania. 

Súčasne s touto fázou sme robili 

prípojku plynu a sociálne zariadenie. 

Po skončení maľovania a demontáže 

lešenia nasledovalo položenie dlažby, 

ktorú sme doviezli z Talianska, osadenie 

obetného stola, kazateľnice. A 

potom sme už prinášali naspäť mobiliár, 

budovali spovedné miestnosti a 

dostávali kostol do dnešnej, dúfam, 

peknej podoby. Ako posledné sme 

dali ešte vyčistiť a naladiť orgán. 

Rozhodnutia Liturgickej komisie, s 

ktorou ste intenzívne konzultovali 

a spolupracovali ohľadne viacerých 

návrhov sa týkali dôležitých požiadaviek 

slávenia liturgie. Mohli by 

ste nám ich priblížiť? 

Liturgická komisia je poradným orgánom 

otca biskupa. On sám si ju 

menuje a potom sa vyjadruje k ich 

návrhu a tým dáva vrchnostenský 

súhlas k začatiu rekonštrukčných 

prác. U nás Liturgická komisia zasadala 

10. októbra 2004 a otec biskup 

listom zo dňa 23.11. 2004 dal súhlas 

na rekonštrukciu. Chcem ešte poznamenať, 

že rozhodnutia Liturgickej 

komisie sú pre nás všetkých záväzné, 

aby sa mohol napĺňať duch liturgickej 

reformy II. vatikánskeho koncilu. 

Ako jeden z prvých bodov doporučovala 

komisia podlahové kúrenie, 

spovedné miestnosti, rekonštrukciu 

jestvujúcich lavíc, elektrifikáciu 

kostola, reštaurovanie nástenných 

malieb a celkové vymaľovanie kostola. 

Ďalej komisia doporučila dať 

kríž k obetnému stolu a nájsť iné 

vhodné miesto pre nástenný kríž, 

ktorý bol v sanktuáriu. Následne riešila 

obetný stôl a kazateľnicu. V bode 

11. riešila premiestnenie sôch Božského 

Srdca Ježišovho a Nepoškvrneného 

Srdca Panny Márie, kde 

navrhovali „vhodne ich umiestniť 

do dôstojných priestorov“. Sochu 

Fatimskej Panny Márie s drapériou 

na kazateľnici nariadili odstrániť. 

Okrem toho sa nám po konzultáciách 

s Liturgickou komisiou podarilo 

v priestoroch sakristie vybudovať 

jedno sociálne zariadenie, ktoré 

je spojené s plynovou kotolňou. 

Ako Vy sám vnímate všetky úpravy, 

celkový svieži presvetlený vzhľad 

kostola, ktorý dýcha láskavým pokojom, 

silou vychádzajúcou z prítomnosti 

eucharistického Krista? 

V podstate som spokojný, hoci od 

niektorých vecí som čakal viac. Ale v 

konečnom dôsledku je ten náš kostol 

naozaj taký, ako ste to vyjadrili vo 

svojej otázke. Dnes by som si už len 

želal, aby sme si ho dlho udržali pekný, 

čistý a predovšetkým, aby bol plný 

Božieho ľudu. Obnovený farský kostol, 

zaiste nielen mne, ale aj všetkým, 

čo do neho budú vstupovať, je živým 

svedectvo lásky dolnokubínskych 

veriacich ku Kristovi v Eucharistii a 

horlivosti za jeho Cirkev. 

Pán dekan, ďakujem za odpovede. 

Katarína Ileninová

FARSKÝ LIST 05/2005 

3 

Poďakovanie 

Úprimne ďakujeme a vyslovujeme Pán Boh zaplať všetkým, ktorí nám 

akýmkoľvek spôsobom pomohli pri rekonštrukcii Farského kostola sv. Kataríny 

Alexandrijskej. 

Ďakujeme predovšetkým tým, ktorí prispeli svojou fyzickou prácou pri 

početných brigádach alebo podporili rekonštrukciu kostola finančne. 

Ďakujeme všetkým sponzorom, bez ktorých by toto dielo nemohlo byť 

dokončené. Ďakujeme ďalším Bohu známym darcom i spoločnosti OFZ a. s., 

Istebné, konkrétne pánovi Vladimírovi Klocokovi – predsedovi predstavenstva 

za ich finančný dar a zakúpenie novej dlažby do kostola. V neposlednom rade 

vyslovujeme svoju vďaku všetkým, ktorí na toto dielo mysleli vo svojich 

modlitbách a prosili o požehnanie pri rekonštrukčných prácach. 

Ľubomír Pekarčík, dekan 

Sviatosťou krstu sme 

v spoločenstve Cirkvi v mesiaci 

august a september privítali: 

Imelda Mária Hubčíková 

Dávid Babinský 

Martin Jesenský 

Lucia Plavecká 

Miriama Plavecká 

Filip Petráš 

Adam Kudlej 

Gabriel Smoleň 

Lukáš Hutira 

Patrik Žúbor 

Veronika Bražinová 

Vanda Bahylová 

Mária Janckulíková 

Júlia Ďurmeková 

Alex Šablatúra 

Mária Sahuľová 

Katarína Tišťanová 

Marina Kapalová 

Sviatosť manželstva uzavreli: 

Juraj Lizák a Katarína Kováčiková 

Vladimír Vicáň a Eva Kopilcová 

Tomáš Mišovič a Petra Václavů 

Richard Andrejčák 

a Veronika Sivčáková 

Martin Kadlub a Lucia Plavecká 

Martin Chomistek 

a Silvia Pongrácová 

Maroš Oroslán a Petra Kurišová 

Pán si z našich radov povolal: 

Drahomíra Dudášová 

Anna Važanová 

Anna Ďaďová 

Antónia Grolmusová 

Ján Michalík 

František Bachman 

Anna Jankovičová 

Jozef Matis 

Jozefína Pachníková 

Štefan Putík 

Ernestína Brodňanská 

Daniel Franek 

Ľubomír Rakyta 

Bohoslužobný poriadok v týždni 

Farský kostol 

sv. Kataríny Alexandrijskej 

6.00 a 18.00 hod. 

(sobota – 6.30 a 18.00 hod.) 

Piatok – sv. omša za účasti mladých 

– 18.00 hod. 

Kostol Povýšenia Sv. Kríža 

- Brezovec 

19.00 hod. 

(sobota – 7.00 hod., večer nie je) 

Štvrtok – sv. omša za účasti detí – 

17.00 hod. 

Filiálny kostol Najsv. Trojice 

- Vyšný Kubín 

Piatok - 18.00 hod. 

Nemocnica s poliklinikou 

16.00 hod. 

(vo štvrtok a v sobotu nie je) 

Bohoslužobný poriadok v nedeľu 

Farský kostol 

sv. Kataríny Alexandrijskej 

6.30, 9.00, 11.00, 14.45 hod. 

Kostol Povýšenia Sv. Kríža 

- Brezovec 

8.00, 10.00, 18.30 hod. 

(vešpery o 18.00 hod.) 

Filiálny kostol Najsv. Trojice - 

Vyšný Kubín 

9.15 hod. 

Nemocnica s poliklinikou 

16.00 hod. 

Stránkové dni na Farskom úrade 

pondelok – piatok: 8.00 – 15.30 

v súrnom prípade po večerných 

bohoslužbách 

V prípade potreby (ku chorým) 

volajte katol. kňaza 0915 818 308. 

OBSAH 

Živé svedectvo lásky ku Kristovi 

- rozhovor s p. dekanom 

Ľubomírom Pekarčíkom . . . . . . . . . . . 2 

Poďakovanie . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 3 

Farská matrika . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 3 

Bohoslužobný poriadok. . . . . . . . . . . . 3 

Udalosti v našej farnosti . . . . . . . . . 4–5 

Všetko na väčšiu česť 

a slávu Boha . . . . . . . . . . . . . . . . . . 4 

Povýšme Kristov kríž 

v našom zmýšľaní. . . . . . . . . . . . . . 4 

Boh jestvuje, 

ja som sa s Ním stretol . . . . . . . . . 5 

Rozlúčka . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 5 

III. eucharistický kongres. . . . . . . . . . . 6 

Končí sa Rok Eucharistie? . . . . . . . . . . 7 

Kúsok neba s Pannou Máriou . . . . . . . 8 

Priatelia sú rodina . . . . . . . . . . . . . . . . 9 

Zdravas, milosti plná . . . . . . . . . . . . . . 9 

XX. svetové stretnutie mladých. . . . . 10 

FaČa 2005 . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 11 

Cez Máriu k Ježišovi - rozhovor 

s p. diakonom M. Žmijovským . . . . . 12 

Bol som tu poslaný Božou 

Prozreteľnosťou - rozhovor 

s p. kaplánom P. Randjákom . . . . . . . 13 

15. ročník Mariánskeho 

výstupu na Choč. . . . . . . . . . . . . . . . . 13 

Sídliskoví Indiáni v Nemeckej. . . . . . 14 

Boh ľúbi ma takého, aký som . . . . . . 14 

Čo by si spravil, keby . . . . . . . . . . . . . 15 

Sochy farského kostola. . . . . . . . . . . . 16 

Z vašich listov a postrehov . . . . . . . . 16 

Z dejín chrámového spevokolu (4). . 17 

Nižnyj Tagilj a misie (2). . . . . . . . . . . 18 

Filmový klub. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 18 

Čítanie na jesenné večerné dni . . . . . 19 

Recenzia: Naia se smí narodit . . . . . . 19 

Detský kútik . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 20 

Farský list Vydal: Rímskokatolícky farský úrad 

sv. Kataríny Alexandrijskej v Dolnom Kubíne pre 

vnútornú potrebu. Cenzor: Doc. PaedDr. ThDr. 

Ľubomír Pekarčík, PhD. Šéfredaktor: Mgr. Katarína 

Ileninová. Redakčná rada: Mgr. Viktor Pardeľ, 

Mgr. Peter Randják, Ľudovít Oravec, Mgr. Renata 

Jedláková, Mgr. Zuzana Machajová, Ing. Oleg 

Krajčovič, Oľga Hrabalová. Foto: Peter Randják, 

Ľudovít Oravec, Ladislav Pa gáčik, Miroslav 

Žmijovský, Michaela Hirková, Ľubica Furindová, 

Jozef Šinál, Dominik Kramár, Milan Šimko, Peter 

Vrábel, Renata Jedláková, internet, archív 

redakcie. Imprimatur: Mons. Prof. ThDr. František 

Tondra, spišský diecézny biskup, Spišské 

Podhradie, 13. 12. 2000 pod č. 161/2000. 

Registračné číslo: A-2003/07522 OVVS/MU, 

1/2003. Náklad: 900ks. Uzávierka budúceho 

dvojčísla je 27. 11. 2005. Svoje príspevky nám 

môžete dávať do schránky Farského úradu 

s označením „Pre Farský list“. Redakčná rada si 

vyhradzuje právo úpravy a krátenia textov.


UDALOSTI V NAŠEJ FARNOSTI 

Všetko na väčšiu česť 

a slávu Boha 

Zvony v ten sobotňajší podvečer 3. 

septembra zneli snáď akosi inak, 

zvučnejšie a radostnejšie. Zrekonštruovaný 

vyzdobený farský kostol 

vítal domácich i hostí. Svätá omša 

spojená s konsekráciou chrámu 

začala slávnostným sprievodom 

hlavného celebranta Mons. Andreja 

Imricha spolu s pánom dekanom 

Doc. Ľubomírom Pekarčíkom, PhD. 

a pánmi kaplánmi Viktorom Pardeľom, 

Milošom Labašom a Petrom 

Randjákom s asistenciou. K celkovej 

príjemnej atmosfére slávnosti 

prispel interpretáciou žalmov a 

vhodných sakrálnych piesní spevácky 

zbor sv. Kataríny Alexandrijskej 

pod vedením pána Jána 

Kapalu. 

Otec biskup sa vo svojej homílii 

zameral na niekoľko skutočností 

kresťanského života: Vysvetlil zmysel 

pre sacrum, pre to, čo je posvätné. 

Človek, ktorý má zmysel pre 

posvätno, je veľmi príjemný a 

ušľachtilý. Opakom je človek nevychovaných, 

barbarských spôsobov, 

ktorý nemá zmysel pre posvätno. 

Zdôraznil, že obnovený zrekonštruovaný 

chrám chceme darovať Bohu 

ako miesto intenzívneho stretnutia 

s Ním prítomným mnohorakým 

spôsobom. Posvätným miestom je 

aj ľudské svedomie, ktoré si treba 

vážiť u seba a iných. Rešpektovať 

svedomie bratov a sestier znamená 

nežiadať od nich nikdy, aby konali 

proti svojmu svedomiu. Uvedená 

skutočnosť je problémom našej 

doby, ktorá sa riadi zákonitosťou 

trhu, obchodu. Predávanie ľudskej 

cti je korupčným obchodom. Príkladom 

bol Judáš – ponuka peňazí 

za svedomie a následne odsúdeniahodný, 

zlý skutok, zrada nevinného. 

Ďalšou oblasťou, ktorej sa v príhovore 

otec biskup dotkol bola diskutovaná 

otázka výhrady vo svedomí. 

Žiť život podľa svedomia aj vtedy, 

keby zákony štátu žiadali iné, to je 

pravá cesta kresťana. Spomenul 

procesy po druhej svetovej vojne 

v Norimbergu, kde boli súdení 

vojnoví zločinci, ktorí síce konali 

v súlade s vtedajšími štátnymi 

zákonmi, no proti svedomiu. Boli 

uznaní vinnými a odsúdení. 

Obnovený chrám je i miestom pestovania 

šľachetných postojov a úcty 

voči blížnym. 

Po bohoslužbe slova otec biskup 

pomazal krizmou nový obetný stôl 

a malé kríže na stenách kostola. 

V závere sv. omše vystúpil s krátkym 

pozdravom Mgr. Rastislav Stanček, 

farár Evanjelickej cirkvi augsburského 

vyznania, v ktorom poprial 

novému kostolu, aby zostal naďalej 

živým chrámom. Nasledovalo poďakovanie 

s odovzdaním kytíc pánovi 

biskupovi, pánovi dekanovi a pánom 

kaplánom v mene veriacich dolnokubínskej 

farnosti, ktoré predniesol 

Andrej Kuhejda. Mons. Andrej 

Imrich vyjadril ocenenie, vďaku a 

požehnanie veriacim za obetu pri 

rekonštrukcii farského kostola, 

všetkým dobrodincom za ich dobré 

snahy v tomto diele. 

Katarína Ileninová 

Povýšme Kristov kríž 

v našom zmýšľaní 

V nedeľu 11. septembra o 10. hodine 

sme slávili v Kostole Povýšenia Sv. 

Kríža na Brezovci odpustovú slávnosť, 

ktorú za účasti veriacich dolnokubínskeho 

dekanátu celebroval 

levočský dekan Mons. Prof. František 

Dlugoš spolu s naším pánom dekanom 

Doc. Ľubomírom Pekarčíkom, 

PhD. a pánom kaplánom Viktorom 

Marettom. 

Hlavný celebrant sa vo svojom príhovore 

zameral na miesto Kristovho 

kríža v našom živote. 

Na príklade životného príbehu učiteľa 

plávania uviedol, ako tieň Kristovho 

kríža sprevádza človeka celým 

jeho životom a dokáže ho zachrániť. I 

slová apoštola hovoria o tom, že sme 

neboli vykúpení zlatom ani striebrom, 

ale predrahou krvou Ježiša 

Krista a obetou jeho kríža. 

Kríž má byť symbolom pripomínania. 

V rôznych situáciách nášho 

života sa objavujú mnohé ťažkosti, 

ktoré v nás vyvolávajú pochybnosti, 

že nás Boh opustil. Ale aj napriek 

pokušeniam a chvíľam skúšky stojí 

Kristus so svojím krížom priamo 

vedľa nás a my sa naň môžeme kedykoľvek 

obrátiť s vierou a nádejou. 

Tak, ako o tom hovoria slová piesne 

Jednotného katolíckeho spevníka: 

„Presväté znamenie, presvätý kríž: s 

vierou a s nádejou k nemu sa blíž; 

lásky Boh nevinný na kríži pnel, do 

nebies ku sebe priviesť ťa chcel. Lásku 

láskou mu zbožne splať, seba dal za 

teba: čo mal viac dať.“


5 

UDALOSTI V NAŠEJ FARNOSTI 

V závere svojho príhovoru vyzval 

veriacich, aby nemali strach pred 

krížom, ale všetci sa máme snažiť o 

povýšenie Kristovho kríža v našom 

zmýšľaní. Pomôže nám povzniesť sa 

nad prázdnotu života, ktorá nás v 

tomto svete obklopuje. 

Na záver slávnosti sa pán dekan 

poďakoval hlavnému celebrantovi 

za jeho povzbudivé slová a vyslovil 

želanie, aby naozaj Kristov kríž bol 

znakom našej spásy. 

Celú odpustovú slávnosť svojím 

spevom sprevádzal zbor dospelých 

pod vedením pána Jána Kapalu. 

Renata Jedláková 

Boh jestvuje, 

ja som sa s ním stretol 

Všetko bolo dielom 

nezaslúženej Božej lásky 

Pri príležitosti Tretieho celoslovenského 

eucharistického kongresu v 

Bratislave sa aj v našej farnosti konal 

duchovný program, ktorý pripravili 

naši mladí spolu s kňazmi. 

Po štvrtkovej sv. omši 15. septembra 

sa konala akadémia lektorov, kde 

veriacim priblížili témy Božej lásky 

k nám prejavenej ustanovením 

Eucharistie a tajomstvom svätej 

omše, kde „sa koná dielo nášho 

vykúpenia“ a my „lámeme ten istý 

chlieb, ktorý je prostriedkom nesmrteľnosti, 

liekom proti smrti a zárukou 

večného života v Ježišovi Kristovi“. 

Jedna z nás mladých Petra Jurčáková 

mala možnosť zúčastniť sa ako 

dobrovoľníčka na 20. svetovom 

stretnutí mládeže v Kolíne nad 

Rýnom. Jej zážitky a dojmy nezostali 

skryté a v piatok večer sa s nami o 

ne podelila krátkou prezentáciou. 

Jej čas v Kolíne nám priblížila 

prostredníctvom videoprojekcie a 

zaujímavým rozprávaním. 

V predvečer vyvrcholenia Eucharistického 

kongresu naši zboristi predviedli 

divadlo, kde sa odohrávali dva 

paralelné príbehy. V prvom André 

Frossard (v podaní Andyho) rozpráva 

o svojom obrátení a v druhom 

príbehu sa divadelnými scénkami 

zobrazuje život každého človeka, 

ktorý je ako zrnko. Treba ho najprv 

zasadiť do úrodnej pôdy, musí prekonávať 

búrky i radosť zo slnka. 

A hoci hlavnú úlohu zohral André 

Frossard, ktorý vyrozprával pútavý 

príbeh ako sa z dokonalého ateistu 

stal veriacim kresťanom, pri vlastnom 

obrátení nehral nijakú úlohu, 

lebo všetko bolo dielom nezaslúženej 

Božej lásky. Bola to práve Eucharistia, 

ktorá mu ukázala ten správny 

smer, svetlo života. A čo sa prihodilo 

jemu, môže sa prihodiť každému. 

Môže sa vám to prihodiť zajtra, vari 

aj dnes. Jedného dňa celkom určite. 

Záver programu patril krátkej adorácii 

pred vyloženou sviatosťou 

Oltárnou. 

Katka Grofčíková, 

Aďa Draganová 

Rozlúčka 

so zavraždeným bratom Rogerom Schutzom, 

zakladateľom komunity v Taizé 

Zas‘ ďalší dobodaný 

svätý! 

Mňa dážď 

vrážd 

až do špiku 

desí 

a presýpam srdcom 

i prstami 

prosby 

nech už to skončí! 

To 

čím sme takto 

chorí 

chcel liečiť 

Nečinne nestál 

keď svet 

duchom chátral 

a trápil sa 

s kliesnením ciest 

preň 

Ten cieľ 

mu bol svätý 

a lepil 

našu polámanú 

Zem 

Nemal viac 

než seba 

a Boha 

- čo bol s ním 

A tým žil 

Spájal 

spájal 

spájal... 

Preto si Satan 

najal 

chorú ruku 

a ukul pre ňu 

nôž... 

Boží klas 

vždy padá 

keď je 

plný... 

Ale takto sme to 

nechceli! 

To len 

„spodný prúd“ 

nám znova vnútil 

rozlúčku 

Priamo 

pri stretnutí... 

Ondrej Štyrák


Nepýtajme sa, čo je Eucharistia, 

ale kto je Eucharistia 

V nedeľu 18. septembra v Bratislave 

- Petržalke v kostole Svätej rodiny, 

vrcholil Tretí celoslovenský eucharistický 

kongres, ktorý bol slávnostne 

otvorený 11. septembra 2005 

v každom katedrálnom chráme na 

Slovensku. Chrám Svätej rodiny 

navštívil pred dvoma rokmi zosnulý 

pápež Ján Pavol II., po ktorom je 

pomenované aj námestie, na ktorom 

bola slávená sv. omša. 

Ráno o 7.30 hod. v kostole Svätej 

rodiny začala archijerejská svätá 

liturgia sv. Jána Zlatoústeho, ktorú 

slávili Mons. Ján Babjak, SJ a apoštolský 

exarcha Mons. Milan Chautur, 

CSsR a 36 gréckokatolíckych 

kňazov. Nástupca Jána Pavla II. 

Benedikt XVI., tento rok prišiel k 

nám v zastúpení slovenského rodáka 

kardinála Jozefa Tomku, predsedu 

Pápežského komitátu pre medzinárodné 

eucharistické kongresy. Úvodnou 

časťou kongresu bol vlastne 

začiatok sv. omše, ktorú spolu s kardinálom 

Jozefom Tomkom koncelebrovali 

okrem prítomných kňazov 

aj kardinál Ján Chryzostom Korec, 

tiež hlavy diecéz Katolíckej a Gréckokatolíckej 

cirkvi spolu s ostatnými 

25 biskupmi. Na sv. omši sa zúčastnilo 

asi 380 kňazov a 95 tisíc ľudí. 

Na tejto slávnosti sa zúčastnili i 

evanjelickí a pravoslávni duchovní a 

poprední politickí činitelia : predseda 

NR SR Pavol Hrušovský, predseda 

vlády Mikuláš Dzurinda a 

ministri niektorých rezortov. 

Úvodné vrelé privítanie pána kardinála 

našimi biskupmi a potleskom 

veriaceho ľudu sprevádzalo stručné 

vysvetlenie prípravy na tento celoslovenský 

eucharistický kongres, 

ktoré predniesol spišský diecézny 

biskup Mons. Prof. ThDr. František 

Tondra, predseda KBS. Obetné dary 

prinášali zástupcovia rôznych rezortov 

z polície, z armády, z väzenskej a 

justičnej stráže, zástupcovia umelcov 

a rehoľných spoločenstiev. V 

homílii nás kardinál Jozef Tomko 

povzbudil k častému prijímaniu 

eucharistického Krista. Zdôraznil 

význam slova Eucharistia. „Nepýtajme 

sa čo je Eucharistia, ale kto je 

Eucharistia.“ Túto krásnu myšlienku 

sprevádzala aj eucharistická procesia 

na námestí v sprievode prítomných 

kňazov a biskupov za účasti 

veriacich. Celá slávnosť trvala asi tri 

a pol hodiny. 

Kongres je niečo, čím sa prezentuje 

viera slávnostným spôsobom navonok, 

ale je veľmi dôležité, aby sme ju 

preniesli do bežného života v skutkoch. 

Náš život, naša viera a nádej je 

Kristus. Ak ho naozaj prijmeme a s 

Ním budeme aj žiť, tak bude mať 

zmysel naša účasť na takýchto a 

podobných podujatiach. 

Ľudovít Spuchľák, 

policajný kaplán


7 

Končí sa Rok 

Eucharistie? 

A máme za sebou Rok Eucharistie. 

Dalo by sa tak povedať po tohtoročnej 

tretej septembrovej nedeli. Pre 

nás Slovákov bol totiž tým vyvrcholením 

III. celoslovenský eucharistický 

kongres v Bratislave, kde po 

celotýždennom programe, ktorý 

mohol prebiehať aj vo farnostiach 

jednotlivých diecéz, nasledovala 

svätá omša celebrovaná pápežským 

vyslancom Jozefom kardinálom 

Tomkom a zakončená eucharistickou 

procesiou. Odohrala sa na 

mieste, kde pred štyrmi rokmi slávil 

eucharistickú obetu Ján Pavol II., 

veď Rok Eucharistie bol práve jeho 

darom Cirkvi. 

Sídlisko v Petržalke, miesto hlavnej 

slávnosti, zvykne byť označované 

ako „betónová džungľa“. Bolo vybudované 

ešte v období neslobody a 

charakteristické tým, že ako všetky 

sídliská z tej doby nemalo ANI 

JEDINÝ KOSTOL. Už sme si však 

zvykli, že dlhší čas je situácia iná. 

Pomaly sa to mení aj na tomto sídlisku 

a kostoly na týchto miestach, 

kde žije okolo 140 000 obyvateľov 

začínajú pribúdať. Sú tu farnosti a 

prišli tu aj viaceré rehoľné spoločenstvá. 

A sú potrebné, veď mnohí 

povedia, že v noci sa vám v Petržalke 

môže stať hocičo. Kto by prišiel 

do Petržalky v nedeľu 18. septembra 

2005, po takmer dvadsiatich 

rokoch, povedal by, že je to nemožné, 

že je to zázrak, čo sa tam dialo. 

To bolo vyvrcholenie, ale aký bol 

vlastne ten Rok Eucharistie? Z toho 

vonkajšieho hľadiska by sa to dalo 

posúdiť na počtoch ľudí, ktorí sa 

zúčastnili akcií konaných v eucharistickom 

roku. Podľa počtu sv. prijímaní, 

či sa zvýšil alebo nie. Koľko 

ľudí prichádzalo na pravidelné farské 

adorácie... 

ROK EUCHARISTIE 

V knihe Perlový náhrdelník od 

Jozefa Leščinského je krátky úryvok 

zo života francúzskeho konvertitu 

Jacquesa Loewa: „Ešte ako neveriaci 

som navštívil kartuziánov vo švajčiarskom 

Valsainte. Spýtal som sa ich, 

či by ma neprijali na niekoľko dní – 

aby som mohol premýšľať. Skutočne 

som chcel úprimne vedieť, či Boh 

jestvuje, alebo nie... rehoľný brat poverený 

starostlivosťou o hostí ma milo 

prijal. Vypočul ma. Čakal som, že mi 

bude vykladať apologetiku a bol som 

na to pripravený. Povedal som si totiž: 

„Ideš k mníchom, vytiahnú na teba 

katechizmus...“. Ale on ma počúval a 

nakoniec povedal: „To je v poriadku, 

ste na správnej ceste, choďte po nej 

ďalej“. Potom mi ukázal kaplnku: 

„Kedykoľvek budete mať chuť tam 

vojsť, jednoducho vstúpte...“. 

Jedno ráno som tam vošiel. Práve bola 

omša na Zelený štvrtok (vtedy som to 

ešte nevedel). Bol som na chóre úplne 

sám, všetci ostatní stáli dole pri oltári. 

A zrazu mi v tej samote, tam hore 

napadlo, že buď sú všetci tí chlapi... 

mnísi... frátri... laici, blázni, pretože 

idú jesť nejaký pokrm, alebo ja som 

slepý a ešte k tomu hlupák, ktorý nie 

je schopný pochopiť, o čo tu ide... A to 

sa mi stalo východiskom... pochopil 

som, že je tu niečo posvätné a neviditeľné 

očiam...“ 

Aj ten skutočný význam a prínos 

Roka Eucharistie ostane nakoniec 

skrytý našim očiam. Čo – to sa dá 

vidieť, posúdiť, zrátať, no myslím, že 

tu platia obzvlášť slová Jacquesa 

Loewa: „pochopil som, že je tu niečo 

posvätné a neviditeľné očiam...“ 

Taký bol aj úmysel pri vyhlasovaní 

Roka Eucharistie: Prejaviť väčší záujem 

o dobrá a milosti, ktoré pramenia 

z Eucharistie, a ovocím takého 

prežívania je prehĺbenie osobného 

vzťahu ku Kristovi a rast v láske, 

ktorý by sa mal prejaviť aj navonok. 

Vtelením Ježiša Krista sa večnosť 

dotkla časnosti a tento dotyk je skrze 

Eucharistiu trvalý. V Eucharistii 

máme stálu ponuku, aby sa Boh 

osobne dotýkal nášho života. 

O sv. Benediktovi je známe, že predvídal 

deň svojej smrti. V posledných 

chvíľach života poprosil svojich učeníkov, 

aby ho zaniesli do kaplnky, 

kde prijal Eucharistiu pre posilnenie 

na cestu do večnosti. Ťažko čo i len 

vytušiť, alebo predvídať, ktorý bude 

ten náš posledný deň. Ale myslím, 

žeby bolo najsprávnejšie, keby boli 

všetky dni, mesiace, roky, ktoré 

máme pred sebou, našimi rokmi 

Eucharistie. 

Viktor Pardeľ


Kúsok neba 

s Pannou Máriou 

Na konci júla sme pri Bratislavskom 

UPC (Univerzitnom Pastoračnom 

Centre) nasadli do autobusu plného 

mladých ľudí - smer Bosna a Hercegovina 

a malá dedinka menom 

Medžugorie, v ktorej sa 24. júna 

1981 zjavila Panna Mária šiestim 

ľuďom a robí tak dodnes. 

Každý z nás ukrýval svoj dôvod 

prečo sa odhodlal práve tam stráviť 

svoj prázdninový týždeň. Od zvedavosti 

na „zázraky“, cez túžbu po 

vytvorení dobrej partie, až po snahu 

nájsť hlboký pokoj pre svoju dušu, 

to všetko sa našlo na každom jednom 

sedadle zaplneného autobusu. 

Už samotná cesta mala znaky púte. 

Za 24 hodín sa v autobuse idúcom 

letnou nocou stihlo veľa: zvítať sa so 

známymi, zoznámiť sa s tými, čo 

sme nepoznali, spoločne sa začať 

modliť, nasmiať sa tak, ako to mladí 

ľudia vedia, rozmýšľať sám v sebe pri 

nočnej jazde, či dokonca si aj 

zdriemnuť. 

V Medžugorí sa už 16. rok konalo 

Medzinárodné modlitbové stretnutie 

mládeže. Na miesto, kde sa odohrával 

hlavný program, prišlo 

mnoho ľudí naozaj z celého sveta, 

rôzneho veku či temperamentu. 

Pocit spolupatričnosti sme zažili 

najmä vtedy, keď sa nad hlavami 

davu týčilo veľa slovenských vlajok, 

piesne pri slovenských slovách zosilneli 

a potlesk pri privítaní Slovákov 

bol burácajúci. Okrem nás, sa na 

najvyšších priečkach početnosti (čo 

sa dá zistiť podľa hlučnosti) držali 

Taliani a Poliaci. 

Program týchto dní bol veľmi mnohostranný. 

Každý človek si v ňom 

našiel variantu, ktorá jeho hľadaniu 

a prežívaniu najviac vyhovovala. 

Základom boli doobedňajšie prednášky, 

ktoré sa týkali aj posolstiev 

Panny Márie. Príhovory boli poprepletané 

nádhernými piesňami a 

spevmi, typickými pre Medžugorie, 

pri ktorých dobre padne tanec 

(alebo rozhýbanie sa - pre tých, čo si 

myslia, že nevedia tancovať) a ovlaženie 

sa blízko tečúcou studenou 

vodou. Po obednej sieste, sa ľudia 

stretli na modlitbe ruženca, potom 

na svätej omši a večernej adorácii. 

Aj keď sa občas môže modlitba, či 

svätá omša stať pre veriaceho rutinou, 

tu, v silnej prítomnosti Matky 

Božej, dochádza k akémusi obnoveniu, 

či až znovuzaľúbeniu sa do 

týchto prejavov viery. Ten človek, 

ktorý tu už bol, vie o čom hovoríme. 

Vládne tu akási špeciálna atmosféra, 

cez ktorú sa človeku zdá, že samotné 

nebo zostupuje so všetkými svojimi 

milosťami na zem. Okrem tohoto 

programu, boli všetci pútnici 

neustále pozývaní ku pristúpeniu k 

sviatosti zmierenia, čo z našej skúsenosti 

ešte zintenzívňuje prežívanie 

osobných uzdravení a milostí na 

tomto mieste. Počas festivalu sa tiež 

konala púť cez celé Medžugorie, 

divadlo, ktoré si pripravila komunita 

bývalých narkomanov Cenacollo, 

večer piesní a tancov pre Pannu 

Máriu a celý týždeň vyvrcholil rannou 

svätou omšou na vrchu Križevac. 

Ak však človek potreboval zájsť 

práve do ticha a ústrania, v Medžugorii 

má aj túto možnosť. Ako sme 

už spomínali, program bol ozaj univerzálny. 

Milým zvykom zájazdov slovenských 

cestovných kancelárií býva 

posledný deň strávený pri mori. Keď 

sme sedeli znova v autobuse - na 

spiatočnej ceste (už vykúpaní z 

mora), každý z nás cítil, že je iný, ako 

keď sem prichádzal. Čosi sa ho 

vnútri dotklo veľmi osobne a stal sa 

o trošku lepším. Nedá sa poprieť, že 

sme zažili kúsok neba. 

Asi každý človek si dáva buď sám, 

alebo sa ho okolie pýta, otázky: Ako 

je to tam vlastne s tými zjaveniami, 

či „zázrakmi“? Dá sa tu nejaký 

vidieť? Z našej osobnej skúsenosti 

môžeme potvrdiť, že toto miesto 

naozaj nie je obyčajné. Hoci sa tam 

dejú mnohé znamenia, aj napriek 

tomu podstatnejšie je, že tu zažije 

každý človek najmä osobné stretnutie 

sa s našou nebeskou Mamičkou 

vo svojom vnútri. A to považujeme 

za najkrajší a najväčší „zázrak“! 

Vizionári tvrdia, že to sama Panna 

Mária si pozýva ľudí sem, aby ich 

potom mohla obnoviť, uzdraviť, 

občerstviť svojím materinským srdcom. 

Nuž, je to otázkou viery. 

A preto, ak aj vy cítite, že vás tam 

niečo ťahá, volá, či ste mladý alebo 

starší, či ste ctiteľ Panny Márie alebo 

ešte nie, chceme vás povzbudiť, 

počúvnite ten hlas! Vedzte, že ľutovať 

nikdy nebudete. V Medžugorí sa 

len dostáva... 

Braňo a Miška


9 

Priatelia sú rodina... 

Radi prijímame pozvania ľudí, ktorí 

sú našimi dobrými priateľmi. Stretnutie, 

rozhovor vždy poteší a obohatí 

naše vnútro. 

Aj ja som prijala jedno také pozvanie 

na stretnutie. Mojím cieľom 

bolo oddýchnuť si a načerpať nových 

síl. A na zvedavé otázky kam idete 

na dovolenku – odpovedala som – 

do Medžugoria. Vtedy som ešte 

netušila, aká to bude dovolenka, od 

čoho som si vlastne potrebovala 

oddýchnuť? Od zhonu v práci, od 

každodenných povinností? 

Teraz už viem, prečo som tam bola. 

Aby som lepšie poznala seba, aby 

som poznala chuť chleba v čase 

pôstu, aby som prežila, čo je pôst a 

pochopila jeho podstatu. Ak sa dnes 

postím, tak viem, že pripravujem 

cestu Pánovi a vyrovnávam mu 

chodníky, aby mohol prísť ku mne 

bližšie. Zažila som bohaté, štedré 

dni na vzťahy, modlitbu. Modlitba 

ruženca nebola cieľom, iba prostriedkom, 

aby pritiahla tisícky ľudí 

rôznych národov a národností, aby 

sa každý večer stretli pri slávení 

Eucharistie. Prírodný amfiteáter, 

kde sa slúžila sv. omša bol zaplnený 

každý večer. 

Medžugorie je miesto, kde sa zastaví 

čas a vy máte priestor na osobnú 

modlitbu. Hodiny sú minútami, 

minúty sa stávajú okamihmi a okamih 

je ako večnosť. A tam neplynie 

čas, cítite iba pokoj a radosť, takú 

obyčajnú nefalšovanú, ako keď prídete 

domov a znova prežívate ten 

radostný pocit z detskej nevinnosti 

a materinského objatia. 

A tak moje telo sa unavilo, ale duša 

pookriala. A v duchu sa neustále 

vraciam na miesto, kde sme sa naučili 

spoločne modliť a prosiť. Ďakujem 

všetkým, ktorých som stretla, 

ale najmä Kubínčanom, ktorí 

napriek všetkému prijali posledný 

augustový týždeň pozvanie do 

Medžugoria a stali sa pre mňa rodinou. 

Priatelia sú rodina, ktorú si 

sami vyberáme, hovorí jedno príslovie 

– mne ju tentoraz vybrala Panna 

Mária. 

Ďakujem zo srdca všetkým, ktorí mi 

umožnili prijať pozvanie do Medžugoria. 

A čo vy? Nechcete prijať 

pozvanie? Mária je matkou všetkých 

nás a čaká. 

Mária Takáčová 

Socha Nepoškvrneného Srdca 

Panny Márie vo farskom kostole 

Zdravas, milosti plná…. 

Zdravas, milosti plná, Pán s tebou – 

to sú oslovenia, ktorými si v Starom 

zákone Boh označuje svojich vyvolencov. 

Ale sú to aj začiatočné slová 

modlitby, ktorými sa obraciame na 

našu nebeskú Matku, aby naše 

prosby zobrala za svoje a prednášala 

ich svojmu Synovi. U Márie toto 

oslovenie poukazuje na jej Nepoškvrnené 

počatie a nezaťaženie 

dedičným hriechom. Ona z vlastného 

presvedčenia prijíma Božiu 

vôľu a stáva sa matkou Ježiša Krista. 

Ale aj napriek tejto veľkej milosti, 

ktorej sa jej dostalo, zostáva naďalej 

pokornou, malou, najmenšou. 

Čo si však uvedomujeme my, hriešni, 

nehodní, keď vyslovujeme tieto 

slová? Najmä v modlitbe sv. ruženca 

sa niekomu zdá, že modlitba zdravas 

sa tu neprimerane opakuje. 

Opakuje? Nie je to tak. Predstavte si 

more, vlna za vlnou sa valí a búši do 

skál až kým ich nepodmyje, kým s 

nimi nepohne. Tak je to i s modlitbou 

ruženca. Musí však plynúť z 

hĺbky srdca a z čistého úmyslu. 

Vtedy má silu mora. Ale na to, aby 

sme pochopili modlitbu, musíme 

predovšetkým pochopiť, že sa zhovárame 

s Bohom. Na jednej strane 

sme my, malí a slabučkí, na druhej 

strane Boh, nesmierny a všemohúci. 

Je to však aj zázrak. On, taký veľký, 

chce sa rozprávať so mnou, ktorý 

som taký malý. Modlitba je výrazom 

nášho vzťahu k Bohu. A keďže každý 

človek je iný, aj jeho modlitba, i keby 

sa opakovala s tými istými slabikami, 

tým istým tónom, je iná. Duch 

Svätý, ktorý modlitbu motivuje a 

vdychuje jej život, sa neopakuje. 

Vždy je to niečo nové. 

A čo hovorí o ruženci taliansky 

náboženský spisovateľ, Carlo 

Caretto: Ruženec patrí k tomu druhu 

modlitby, ktorá o čosi predchádza 

alebo priamo sprevádza rozjímavú 

modlitbu Ducha. Či už meditujete, 

alebo nie, či sa rozptyľujete, alebo 

nerozptyľujete, ak naozaj do hĺbky 

milujete ruženec a nemôžete sa ani 

deň zaobísť a neodriekať ho, značí 

to, že ste ľudia modlitby. 

A preto – modlime sa, lebo sila 

modlitby je veľmi veľká. Zoberme si 

príklad z Márie. Ona, milosti plná, a 

predsa sa vo večeradle spolu s apoštolmi 

modlí a očakáva príchod 

Tešiteľa. Prosme ju, utiekajme sa k 

nej vo svojich ťažkostiach a trápeniach, 

pretože „nebolo počuť, že by 

bol niekto opustený, kto sa utiekal 

pod tvoju ochranu, teba o pomoc 

prosil alebo o príhovor žiadal.“ 

Ľudovít Oravec


Prišli sme sa mu pokloniť 

XX. Svetové stretnutie mladých so Sv. Otcom v Kolíne nad Rýnom 

15.-21.augusta 2005 

Téma tohtoročného XX. svetového 

stretnutia mládeže (skr. SSM) so Sv. 

Otcom Benediktom XVI. „Prišli sme 

sa mu pokloniť“, (Mt 2, 2) umožnila 

mladým zo všetkých svetadielov 

prejsť duchovnú cestu mudrcov od 

východu. Ich relikvie sú na základe 

úctyhodnej tradície uctievané práve 

v Kolíne nad Rýnom. 

Hviezda, v ktorej mudrci dokázali 

spoznať dôležité znamenie, prostredníctvom, 

ktorého ich viedol Boh, ich 

priviedla priamo do maštaľky, kde 

na prvý pohľad nebolo nič mimoriadne 

- dieťa. A tak práve na tomto 

mieste sme si aj my sami kládli 

otázku: „Čo sme tu prišli vidieť?“ 

„Čo hľadáme vo svojom živote?“ 

„Čo chceme nájsť?“ ... . 

Avšak toto Dieťa bolo iné ako 

ostatné: bol to jednorodený Syn 

Boží, ktorý sa zriekol svojej prirodzenosti 

a prišiel na zem, aby zomrel 

za nás na kríži, pretože nás nesmierne 

miluje. A tak mudrci stojac vo vytržení 

pred týmto tajomstvom padli 

na kolená. My sa Kristovi klaniame 

v premenenej hostii, kde je prítomný 

telom, krvou, dušou i božstvom a 

ponúka sa nám ako pokrm večného 

života. Toto stretnutie slávime počas 

sv. omše v skutočnom stretnutí lásky 

s tým, ktorý sa úplne vydal za nás. 

Potom mudrci otvorili svoje pokladnice 

a darovali Mesiášovi všetkých 

národov dary – zlato, kadidlo a 

myrhu. Zlatom zdôraznili jeho kráľovské 

božstvo, kadidlom ho uznali 

za kňaza Novej zmluvy a darovaním 

myrhy ho oslavovali ako proroka. Aj 

my – mladí podobne ako mudrci 

sme mu darovali tieto tri dary: 

Ponúkli sme mu zlato nášho života, 

totiž slobodu nasledovať ho z lásky, 

verne odpovedajúc na jeho volanie. 

Nechali sme k nemu vystupovať 

kadidlo našej vrúcnej modlitby na 

jeho chválu a slávu a darovali sme 

mu myrhu v cite plnom vďačnosti 

voči nemu, pravému človeku, ktorý 

nás až tak miloval, že zomrel za nás 

na Golgote ako zločinec. 

Po tom, ako mudrci stretli Krista sa 

vrátili do svojej krajiny „inou cestou“. 

A tak sme sa aj my sami pýtali: 

Aká je to tá „iná cesta“, ktorou chce 

Boh, aby sme sa vrátili domov? V 

čom má byť iná? Čo máme zanechať? 

Pretože stretnutie s Kristom a 

prijatie jeho evanjelia zákonite mení 

život a vedie k odovzdávaniu vlastnej 

skúsenosti ostatným. Aj sám 

pápež Ján Pavol II. vo svojom posolstve 

k 20. svetovému dňu mládeže 

napísal: „Drahí mladí, Cirkev potrebuje 

autentických svedkov novej 

evanjelizácie: mužov a ženy, ktorých 

život sa zmenil po stretnutí s Ježišom; 

mužov a ženy, ktorí sú schopní odovzdať 

túto svoju skúsenosť ostatným. 

Cirkev potrebuje svätých. Všetci sme 

povolaní na svätosť, lebo len svätí 

môžu obnoviť ľudstvo.“ 

Pre pútnikov bol začiatok týždňa od 

15.do 18. augusta 2005 pred oficiálnym 

začiatkom SSM mimoriadne 

zaujímavý. Mali sme možnosť sa 

zúčastniť na bohatom duchovnom, 

ale i kultúrnom a spoločenskom 

programe, každý podľa svojho 

záujmu. Pripravených bolo niekoľko 

sto katechéz, diskusií, workshopov, 

adorácií a modlitbových stretnutí, 

možnosť sviatosti zmierenia, divadelné 

predstavenia a premietanie 

filmov, pikniky v parkoch so zaujímavým 

programom, či návšteva 

kultúrnych pamiatok Kolína, Bonu 

a Düsseldorfu.... . 

Sv. Otec Benedikt XVI. s nami mladými 

trávil čas už od štvrtka 

(18.8.2005), kedy sme ho mohli privítať 

z brehov Kolína, plaviac sa na 

lodi. Po príchode nás vyzýval, aby 

sme sa nebáli vstúpiť do skúsenosti 

osobnej modlitby, ako rozhovoru so 

živým Bohom. Taktiež povedal: 

„Šťastie, z ktorého sa máme právo 

radovať má svoje pravé meno a tvár


11 

– je ním Ježiš Kristus z Nazareta 

ukrytý v Eucharistii.“ 

V piatok sme mali možnosť byť spoluúčastní 

s Benediktom XVI. krížovej 

cesty v rôznych častiach diecéz 

a tak si pripomenúť ten vznešený 

dar, ktorý Ježiš za nás podstúpil 

na kríži. 

Sobota sa už niesla v znamení celodennej 

púte na Marienfield, kde 

vyvrcholením bolo slávenie vigílie 

svetla (len na vyvýšenine v okolí 

oltára horelo viac ako 12 000 sviečok, 

ku ktorým možno pripočítať 

cca 800 000 sviečok pútnikov). Počas 

vešpier v procesii kríža a Panny 

Márie sme rozjímali nad utrpením 

Ježiša Krista a dôverou nebeskej 

Matky. Na tomto priestranstve 

Marienfieldu sme strávili celú nasledujúcu 

noc. 

Počas skorých ranných hodín nedele 

sme sa zúčastnili ranných chvál. 

Vyvrcholením SSM bola slávnostná 

liturgia so Sv. Otcom, v ktorej sa 

zameral na: 

Slávenie sviatkov a nedieľ, kedy 

povedal, že naše nedele zostanú 

prázdne, ak ich nenaplní Boh. Preto 

centrom nášho slávenia by mala byť 

práve Eucharistia, prostredníctvom 

ktorej objavujeme tajomstvo zmierenia, 

z ktorého plynie veľká radosť, 

ktorú si nemôžeme nechať len pre 

seba. 

Ďalej povzbudzoval aj mladých ľudí 

k štúdiu cirkevných dokumentov, 

ale taktiež poznamenal, že samotné 

knihy Cirkvi nepostačia. Potrebujeme 

vytvárať spoločenstvá založené 

na viere, v ktorých by bolo živo cítiť 

slová evanjelia. 

Vyzýval na službu slovami: „Ak 

zmýšľame a žijeme zo spoločenstva s 

Kristom, potom sa nám otvárajú oči a 

neuspokojujeme sa s tým, že budeme 

žiť a starať sa len o seba, ale uvidíme 

kde a ako sme potrební pre iných. Ak 

budeme takto s Kristom žiť a konať, 

tak si skoro uvedomíme, že je oveľa 

krajšie byť užitočným pre druhých, 

než sa starať len o svoje pohodlie, 

ktoré sa nám ponúka.“ 

V závere homílie poznamenal: 

„Viem, že vy mladí túžite po veľkých 

veciach a chcete sa zasadiť o lepší svet, 

ukážte teda svetu svedectvo lásky, aby 

svet mohol nasledovať hviezdu, ktorú 

vy nasledujete. Poďme vpred, 

vykročme s Kristom a buďme tými, 

ktorí sa skutočne klaňajú Kristovi!“ 

Pondelok už pre väčšinu pútnikov 

znamenal návrat domov plný zážitkov 

zo všetkého toho čo sme tu prežili, 

videli a počuli. Taktiež v zápale 

srdca, odovzdať radosť a svedectvo 

toho, že sme spolu s mudrcmi naozaj 

našli Dieťa, ktorému sme sa 

neskôr vyzdvihnutému na kríži 

poklonili, a ktorý zmŕtvychvstaním 

zmenil a oživil aj naše životy, aby 

sme sa mohli „inou cestou vrátiť 

späť“. 

Petra Jurčáková 

FaČa 2005 

Posledné augustové dni od 26.augusta 

t.r. patrili letnému žurnalistickému 

semináru v Ružomberku, 

ktorý tradične organizovalo Spoločenstvo 

mladých katolíkov aktívnych 

v médiách Network Slovakia. 

Stretlo sa na ňom viac ako 70 amatérskych 

novinárov z celého Slovenska. 

Išlo o 8. ročník, kde sme tak ako 

po minulé roky mohli získať nové 

poznatky a zručnosti v troch sekciách 

podľa vlastného výberu: štylistickej, 

fotografickej a grafickej. Lektormi 

sekcií boli pani Eva Čobejová, 

redaktorka časopisu Týždeň, fotograf 

Národnej rady SR a fotoeditor 

časopisu Týždeň pán Matúš Zajac a 

Juraj Považan, doktorand KU. 

Pestrý pracovný program obohatili 

diskusie so zaujímavými osobnosťami 

na rôzne témy, premietanie 

pútavých filmov a vyhodnotenie 

celoslovenskej súťaže farských časopisov 

– FAČA 2005. Do nej sa po 

prvý raz zapojil aj náš Farský list. 

Podmienkou bolo zaslanie štyroch 

čísel časopisu do istého termínu na 

posúdenie odbornej porote v zložení: 

šéfredaktor Katolíckych novín 

Marián Gavenda, predseda kontrolnej 

rady Slovenského syndikátu 

novinárov Pavol Vitko, redaktorka 

denníka SME Barbora Tancerová a 

dvaja redaktori Katolíckych novín 

Terézia Kolková a Tomáš Hupka. 

Porota časopisy hodnotila po 

stránke obsahovej, grafickej, všímala 

si prácu redakčného tímu a prispievateľov, 

rubriky a výber tém, kvalitu 

fotografií, využívanie kresieb a 

vôbec celkový dojem časopisov. 

Samotné vyhodnotenie súťaže, do 

ktorej sa prihlásilo dvadsať periodík, 

sa odohralo v sobotu 27. augusta v 

popoludňajších hodinách v priestoroch 

KU. 

Náš Farský list získal 1. miesto, 

nasledovala Brána z Popradu, Cesta 

z Kežmarku, štvrté miesto obsadil 

Pokoj a dobro z Markušoviec a piatym 

bolo Spektrum z Víťaza. Ocenenie 

nášho časopisu redakčnú radu 

spolu s tlačiarom a grafikom vskutku 

milo prekvapilo, potešilo a veľmi 

povzbudilo. Osobne vnímam, že to 

bolo vyslovenie čarovného slovka 

ĎAKUJEM všetkým, ktorí sa bezprostredne 

podieľajú na tvorbe, 

podpore (duchovnej a finančnej) 

každého nového čísla nehľadiac na 

čas, energiu, ktorú radi dávajú do 

tohto dielka. Za tých trinásť rokov 

púte Farského listu, kedy sa vyvíjal a 

rástol do dnešnej podoby, je to viditeľný 

znak – „pohladenie od Boha“ 

ako i uistenie, že jeho cesta má 

správny smer a budúcnosť. 

Katar ína Ileninová


Cez Máriu 

k Ježišovi 

Leto je nenávratne za nami a my si 

možno s obľubou prezeráme fotografie z 

tohtoročných prázdnin, dovoleniek či 

výletov. V spomienkach sa nám vynárajú 

ľudia, udalosti a miesta, kde sme mali 

možnosť oddychovať a zažiť neopakovateľné 

chvíle. Človekom, ktorý však neoddychoval 

v tom pravom zmysle slova, je 

pán diakon Miroslav Žmijovský. Do 

našej farnosti zavítal na prelome júla a 

augusta na trojtýždňovú diakonskú 

prax. 

Pán diakon, čo všetko sprevádzalo 

Vaše rozhodnutie začať štúdium a 

formáciu v Kňazskom seminári biskupa 

Jána Vojtaššáka v Spišskej Kapitule? 

Vo veľkej miere na moje rozhodnutie 

iste vplývala moja rodina i prostredie, 

v ktorom som sa narodil. Pochádzam z 

podtatranskej dedinky Lendak, ktorá 

má okolo 4600 obyvateľov. Je to čisto 

katolícka obec, z ktorej už vzišlo veľké 

množstvo duchovných povolaní (za 

posledných 40 rokov 18 kňazov a vyše 

50 rehoľných sestier). V rodine som bol 

už od mala vedený k živej viere. Je nás 

päť bratov, z toho najstarší je už dva 

roky kňazom. 

Rozhodnutie vstúpiť do seminára sa tiež 

upevnilo a utvrdilo počas môjho pôsobenia 

v Mariánskej družine - spoločenstva 

mladých ľudí, detí, ktorí sa rozhodli 

nasledovať čnosti Panny Márie. Pod 

svojou koordináciou ho majú rehoľné 

sestry sv. Vincenta de Paul, ktoré pôsobia 

aj u vás (srdečne ich pozdravujem). 

A práve v ňom, pod vedením nášho 

pána kaplána, som dospel k rozhodnutiu 

vstúpiť do seminára. Chcem takto, 

ako kňaz, naďalej napomáhať šíreniu 

tohto diela - privádzať mladých ľudí, 

ktorí hľadajú svoju životnú cestu, cez 

Máriu k Ježišovi. Cítim to ako „povinnosť“ 

za milosť, ktorá sa mi v ňom 

dostala a poďakovať sa Bohu za dar 

povolania, ktoré mi udelil. 

Ako sa pozeráte s odstupom času na 

Vašu prax v dolnokubínskej farnosti? 

Na svoju prax si spomínam veľmi rád, 

lebo to bola moja prvá skúsenosť vykonávania 

svojej služby mimo domova. 

Prvýkrát som mohol asistovať pri uzatváraní 

manželstva, odprevádzať zomrelých 

na ich poslednej ceste. Veľmi rád si 

spomínam na slávenie Eucharistie v 

budove Centra Orava. Povzbudilo ma, 

že napriek stiesneným a nie najvhodnejším 

podmienkam, bola sála vždy 

plná starších i mladých veriacich. Oslovila 

ma aj služba lektorov a žalmistov. 

Páčilo sa mi, keď prišiel čítať lekciu 

niekto starší, spomedzi ľudí. Bol som 

prekvapený, že tu fungujú tri spevácke 

zbory. Prajem členom všetko dobré a 

nech vám to i naďalej tak dobre spieva. 

Touto cestou sa chcem poďakovať pánu 

dekanovi Ľubomírovi Pekarčíkovi za 

jeho vrelé prijatie. Ďakujem, že som 

mohol počas troch týždňov spolu s 

kaplánmi načerpať nové skúsenosti 

opierajúce sa o prax. Chcem sa tiež 

poďakovať i pani kuchárke a mame 

pána dekana za ich milú starostlivosť. 

A v neposlednom rade sa chcem poďakovať 

všetkým vám, drahí bratia a sestry, 

mladí priatelia, s ktorými som sa 

stretol, za vašu otvorenosť a prívetivosť. 

Neustále vás zahŕňam do svojich modlitieb, 

pretože v istom slova zmysle, ma 

už viaže s Kubínom príbuzenstvo. 

V jednom Vašom príhovore ste použili 

veľmi zaujímavé prirovnanie 

Roka Eucharistie „k spomaľovaciemu 

prahu“ na ceste s vysvetlením, že je to 

čas „k spomaleniu“, osobnému zastaveniu 

sa a zamysleniu sa nad svojím 

životom vo víre každodenných povinností 

pred tvárou živého Krista. 

Čo pre Vás osobne znamená Eucharistia? 

Mnoho ľudí sa ženie za športovcami, 

filmovými hviezdami, politikmi a 

umelcami. Iba niektorí si však skutočne 

zasluhujú, aby sme si ich ctili a napodobňovali. 

Ale existuje človek, ktorý žil 

na tomto svete, ktorý si zaslúži byť ideálom 

všetkých a je hoden, aby sme ho 

všetci nadšene napodobňovali. Je to 

Ježiš Kristus, Syn Boží a náš Vykupiteľ. 

On na tomto svete žil a žije v ňom stále, 

a my ho máme pred sebou pod závojom 

chleba a vína v Eucharistii. Eucharistia 

pre mňa, ale dúfam, že i pre 

všetkých, je stálym viditeľným znakom 

Ježišovej prítomnosti, jeho lásky, je srdcom 

celého kresťanského života. Je najväčším 

darom Otca pre nás ľudí – dar 

záchrany, vykúpenia, dar Božieho 

života. Jej slávenie je vrcholom všetkého 

diania v Cirkvi a vo svete. Eucharistiu 

však nestačí sláviť, treba ju hlavne 

žiť. Jej tajomstvo zasahuje celý život 

kresťana a dáva mu novú kvalitu. Preto, 

aj keď sa Rok Eucharistie o chvíľu 

skončí, nech neskončí naša láska k 

Eucharistii, ale nech ešte viac vzrastie. 

Pred Vami je náročný šiesty ročník v 

radostnom očakávaní kňazskej 

vysviacky. Aké boli tie Vaše prázdniny, 

mali ste možnosť oddýchnuť si, 

načerpať nových síl? 

Po praxi vo vašej farnosti som prázdninoval 

doma. Okrem pastoračnej činnosti 

na omšiach, som pomáhal doma 

pri zbere tohtoročnej úrody. 

Najväčším zážitkom tohtoročných 

prázdnin bola pre mňa ďakovnú púť 

do Ríma, ktorú organizoval kňazský 

seminár biskupa Jána Vojtaššáka z príležitosti 

190-tého výročia založenia 

seminára a 15-tého výročia znovuotvorenia 

po násilnom zatvorení počas 

totalitného režimu. Práve tu, na týchto 

svätých miestach som mohol načerpať 

veľa síl a povzbudiť sa do posledného 

ročníka mojej prípravy na kňazstvo. 

Veľkým požehnaním bolo osobné 

stretnutie so Svätým Otcom Benediktom 

XVI. a že som mohol diakonovať 

na slávnosť Sedembolestnej Panny 

Márie, v predvečer mojich narodenín, 

v Bazilike sv. Petra. To bol pre mňa najkrajší 

darček, aký som mohol dostať. 

Osláviť svoje narodeniny na mieste, 

kde Boh oslávil životy mnohých svätých, 

ktorí tu žili, a položili svoj život za 

vieru. Preto mi tieto prázdniny ostanú 

hlboko v srdci a budem na ne vždy s 

radosťou spomínať. 

Ďakujem za úprimné odpovede a prajeme 

Vám spolu s našimi čitateľmi hojnosť 

Božích milostí a požehnania každý 

deň. 

Katarína Ileninová


13 

Bol som tu poslaný 

Božou Prozreteľnosťou... 

6. júl 2005. Brány mesta Dolný Kubín sa 

otvorili a začali sme žiť každodenným 

ruchom života. No predsa, celkom nepozorovane, 

stalo sa v našej farnosti aj čosi 

výnimočné. Zavítal k nám nový pán 

kaplán Peter Randják. 

Prijali sme do našej farnosti nového človeka 

a nepochybne sme otvorili aj svoje 

srdcia – srdcia našich starých mám a 

otcov, našich rodín, mladých i tých najmenších... 

A tak sa nám teraz, po troch 

mesiacoch svojej služby v našej farnosti, 

po prvýkrát vo Farskom liste prihovára, 

teraz už náš pán kaplán, ktorý, ako 

sám hovorí, bol tu poslaný Božou Prozreteľnosťou. 

Začiatkom leta ste zavítali do našej farnosti, 

aby ste sa stali jej súčasťou. Začínate 

spoznávať svojich farníkov a my 

spoznávame Vás. Predstavíte sa nám? 

Som rodákom z Rabče. Tam som absolvoval 

povinnú školskú dochádzku a v 

Námestove som študoval na Gymnáziu 

Antona Bernoláka. Po maturitnej skúške 

v roku 1997 som v septembri tohto roku 

nastúpil na vysokú školu, vtedy ešte na 

Univerzitu Komenského, a zároveň som 

začal formáciu v Kňazskom seminári 

Jána Vojtaššáka v Spišskom Podhradí. 

Sviatosť kňazstva som prijal 14. júna 

2003. Po vysviacke, ako hovoríte, som sa 

stal súčasťou odorínskej farnosti, kde 

som pôsobil ako kaplán 2 roky. Nuž a 

teraz ma Božia Prozreteľnosť poslala k 

vám, milí dolnokubínčania. 

Strávili ste medzi nami prvé tri 

mesiace. Je pre kňaza ťažké začleniť sa 

do novej farnosti? 

Začleniť sa do nového spoločenstva, 

ktoré žije iným spôsobom, na aký nie 

sme zvyknutí, nemusí byť vždy ľahké. Ja 

som ten problém našťastie nemal. Sme 

jedna Cirkev, ktorá je všeobecná – katolícka, 

a čo do prejavu rovnaká na celom 

svete. Ľudia sú všade rovnakí, len problémy 

sú trochu iné. 

Ako si spomínate na svoj prvý kontakt 

s Dolným Kubínom? 

Hoci pochádzam z Oravy, nikdy som 

nemal príležitosť Dolný Kubín systematickejšie 

spoznať. Takže, keď som tu prichádzal 

prvýkrát, krátko po tom, čo ma 

oslovil otec biskup Štefan, išiel som si oči 

vyočiť. V druhej polovici júna som sa tu 

asi dvakrát zastavil a doviezol pár vecí. V 

nedeľu 3. júla som sa už na fare definitívne 

ubytoval. 

Ako novokňaz ste teda nastúpili na 

miesto kaplána do dedinky Odorín na 

východe Slovenska. Dá sa hovoriť o 

rozdiele medzi pastoráciou v meste a 

na dedine? V čom sú spomínané rozdiely 

najväčšie? 

Určite, že rozdiely v pastorácii dediny a 

mesta sú. Tie vyplývajú najmä zo systému 

spoločenského života. Samotná 

viera človeka na dedine nie je vystavená 

„multimožnostiam“ prejavu človeka 

žijúceho v meste. Preto je potrebný aj iný 

pastoračný postup. Ten je podmienený 

individuálnym schopnostiam každého 

kňaza. Ja sa budem snažiť hľadať ich v 

sebe a rozvíjať. 

Farnosť je jeden celok. Tvorí ju však 

veľa rôznych skupín, spoločenstiev, 

služieb... Sú tu starí ľudia, rodiny, mládež 

i deti. Čo je podľa Vás pre tieto 

rôzne skupiny to najdôležitejšie, čo vo 

svojom duchovnom živote potrebujú? 

Každý z nás potrebujeme mať vo svojom 

duchovnom živote zmysel. Bez ohľadu 

na stav, v ktorom sa nachádzame, potrebujeme 

Boha poznať ako osobu a mať s 

ním osobný vzťah. Nezáleží na veku ani 

na spoločenskom postavení človeka, 

totiž všetci sa musíme snažiť žiť najlepšie 

podľa svojho svedomia, aby sme víťazne 

dosiahli spásu. 

Okrem svojej práce a pastoračnej činnosti 

máte nepochybne aj svoje záľuby 

či koníčky. Čomu rád venujete svoj 

voľný čas? 

Aha, tu je ešte jeden podstatný rozdiel 

medzi dedinou a mestom. Posledné tri 

mesiace mám veľmi málo času venovať 

sa hudbe, filmu, športu a iným koňom či 

koníčkom. 

Andrea Fecková, Andrej Kuhejda 

Jubilejný 15. ročník 

Mariánskeho výstupu 

na Choč 

Hovorí sa, že v jednom známom kláštore 

našiel mních – kuchár v podkrovnej izbe 

veľký receptár a v ňom skutočne neobyčajný 

recept pravého života. Sympatický 

mních bol zvedavý, s veľkým záujmom 

začal čítať a zistil, že ide o veľmi zvláštny 

recept, pretože mal úplne iné prísady, na 

aké bol zvyknutý. Vo veľkej knihe bolo 

napísané približne toto: 

Recept pravého života (pre jednu osobu) 

- Nájsť si dobrého priateľa pre dušu ... 

Odporúča sa, aby bol čerstvý! 

- Do veľkej nádoby dať 10 lyžíc ochoty pre 

dialóg. 

- Pridať 500 g dobrej vôle. 

Aby sme získali tú správnu chuť, ďalej pridáme: 

- 1 kg služby pre blížnych. 

- 4 porcie pozornosti tým, ktorí sú 

poslední. 

Všetko zmiešať s hojnou dávkou modlitby, 

aby mal obsah dobrú súdržnosť. Všetko sa 

doporučuje variť v atmosfére ticha a počúvania. 

Dobrý mních to hneď pripravil pre 

seba i pre svojich bratov... Nakoniec, nič 

viac o tom nevieme, iba to, že všetci žili 

plným životom. 

Myslím, že sa nemýlim, keď poviem, že 

všetci túžime žiť plným životom. Od detí, 

mladých ľudí, cez strednú generáciu až 

po našich starých rodičov. K tomu, aby 

sa nám to podarilo, chceme prispieť i my 

a preto Vás pozývame na jubilejný 15. 

ročník mariánskeho výstupu na Choč, 

ktorý sa uskutoční v nedeľu 2. októbra 

2005. Zraz účastníkov je o 7.30 hod. pri 

farskom kostole, odkiaľ pôjde autobus 

do Valaskej Dubovej, kde začneme 

výstup na Choč, ktorý sa bude niesť 

v znamení 4. tajomstva bolestného 

ruženca: „ktorý pre nás kríž niesol“. 

O 12.00 hod. je naplánovaná sv. omša. 

Zostup na parkovisko nad Jasenovú, kde 

bude čakať autobus do Dolného Kubína 

začneme o 14.00 hod. 

V prípade daždivého počasia sa výstup 

neuskutoční. Je potrebné, aby deti do 10 

rokov boli s doprovodom dospelého človeka. 

Tešíme sa na každého a veríme že spolu 

vytvoríme pekné spoločenstvo, ktoré 

chváli Boha za všetky jeho diela. Aj 

Panna Mária žila plným životom: Jej 

modlitba: plná milostí. Jej služba: návšteva. 

Jej sprievodca: „Tu som, nech sa 

mi stane podľa tvojho slova.“ 

Saleziánski spolupracovníci


PRÁZDNINOVÝMI CHODNÍČKAMI 

Sídliskoví Indiáni 

v Nemeckej 

Aj tento rok sa malí i veľkí eRkári z 

našej farnosti vybrali stráviť jeden 

prázdninový týždeň vo vzájomnej neopakovateľnej 

spoločnosti. 

Tentoraz sa 46 sídliskových Indiánov 

„zašilo“ do prostredia, ktorým preteká 

rieka Hron, do dedinky Nemecká. A 

aby nám cez prázdniny nechýbala 

škola, ubytovali sme sa práve v nej. 

Vypuklo to v nedeľu 31. júla (pamätný 

to deň - určite ste zažili to krupobitie!). 

Stretli sme sa na vlakovej stanici a tajne 

dúfali, že Železnice Slovenskej republiky 

nezažijú šok. Rozlúčili sme sa s 

našimi batohmi (aby sme nezabudli na 

rodičov tak aj s nimi), ktoré cestovali 

autom a my sme sa naložili do vlaku. 

Zmestili sme sa. 

Po trojnásobnom presadaní sme sa 

vyrojili na stanici v Nemeckej. Ubytovali 

sme sa, najedli, vyrobili sme si 

neodmysliteľnú „anjelskú poštu“, označenie 

kmeňov, ... a mohli sme sa vydať 

po stopách času na indiánskych chodníčkoch. 

Neboli to ľahké cesty, lebo 

slniečko často striedal dážď, no ani 

nepriazeň počasia nás neodradila ísť za 

cieľom. Vtedy sme sa ukryli v „centrálnom 

típí“ a trávili čas hrami, športom v 

telocvični (spolu s miništrantami banskobystrickej 

diecézy, ktorých sme 

vyzvali na zápas vo futbale) a tancom. 

Prezreli sme si aj zaujímavé školské 

múzeum. Ale s odvahou sme aj v daždi 

navštevovali Boží dom. Vo štvrtok sme 

navštívili Banskú Bystricu. Niektorí z 

nás „zamrzli“ na stanici, ale zvyšok si 

stihol prezrieť katedrálu sv. Františka 

Xaverského i „povymetať“ zopár 

obchodov. 

Nemôžem nespomenúť aj nočnú hru v 

hustom daždi. A keď sa k tomu pridá 

veľká tma...hmmm. Indiáni sú však 

národ odvážny a ani nepriazeň počasia 

nás nemohla zlomiť. 

V piatok sme hľadali poklad. Čo vám 

budem hovoriť, kto hľadá ten nájde. 

Keďže sme ho hľadali (t. j. plnili sme 

úlohy, ktoré by mal Indián hravo zvládnuť), 

tak sme ho aj našli. 

V sobotu ráno (to bolo 6. augusta) sme 

sa zobudili a uvedomili si, že je to tu a 

my ...balíme!!! Nastal čas vrátiť sa 

domov. Aj Indiáni vedia, že všade dobre, 

ale doma je predsa len najlepšie. 

Na záver sa chcem poďakovať dobrému 

Bohu, všetkým Indiánom, prežijúc 

spolu pekné i ťažké chvíle, a samozrejme 

všetkým rodičom, ktorí nám 

umožnili tento pobyt. Ďakujeme! 

za všetkých eRkárov 

Renča Jedláková 

Boh ľúbi ma takého, 

aký som 

Slová známej detskej piesne sme vďaka 

rodičom mali možnosť naplno prežiť 

druhý augustový týždeň počas tábora 

detského speváckeho zboru Tintinnábulum. 

Vybrali sme sa spoznávať krásu 

Hornej Oravy do (dlhého) Oravského 

Veselého. A keďže už z Kubína sme si 

priviezli poriadny dážď, tak sme prvý 

deň zostali v našom domčeku. Ani trocha 

sme sa však nenudili: nápadito sme 

si vyzdobili svoje izby a každá izba 

predstavila rozprávkové postavy v 

krátkych divadielkach. 

Ráno čo ráno sme povystierali naše 

telá výdatnou rozcvičkou, upratovaním 

izieb, dennými pingpongovými 

zápasmi. Kuchyňa nás poznala dôverne 

kvôli striedaniu sa pri „úmyvaco-utieracích“ 

službách po chutných a výdatných 

jedlách. No nezaháľali ani naše 

nohy – vydali sa na dobrodružné 

výpravy: hľadali a počítali sme kríže, 

sochy po celom chotári; vybrali sme sa 

na túru so zberom čučoriedok a hríbov, 

kde sme v lese statočne čelili 

útoku mladých sršňov. Napriek zasiahnutiu 

našich kamarátov, nakoniec 

všetko dobre dopadlo. Jedinečným bol 

povestný futbalový zápas s vyleteným 

zubom s miestnymi chlapcami, kedy 

húževnatý Janko v zápale boja prišiel o 

mliečny zub bez toho, že by si to vôbec 

všimol. Skúšku nesmiernej odvahy a 

tímovej spolupráce sme zvládli úplne 

skvelo, keď sme o polnoci vyrazili von 

s baterkami hľadať poklad tábora. Zdolajúc 

všetky nástrahy a vyriešením úloh 

na odkazoch si predstavte, že poklad 

sme našli v domčeku, kde ho strážili tri 

spiace krásavice. 

Svoje hlavičky sme ponamáhali pri 

veselých kvízoch spojených s rôznymi 

úlohami a nechýbala aj vlastná šou 

superstar s váženou porotou spolu s 

možnosťou hlasovania za svojho favorita. 

Obľúbenú hru - Anjelská pošta, 

sme trikrát menili. Dala nám poriadne


15 

PRÁZDNINOVÝMI CHODNÍČKAMI 

zabrať vymýšľaním a nenápadným 

doručovaním darčekov pre kamaráta 

ako jeho tajného anjela. 

Popri veselom programe nášho tábora 

sme pamätali na Nebeského Otca spoločnými 

rannými a večernými modlitbami, 

účasťami na sv. omšiach. Ďakovať, 

prosiť a chváliť Boha za všetky 

dobrodenia, ktorými nás štedro zahŕňal, 

nezabudol ani jeden z nás. Odmenou 

nám bola radosť, dar spoločenstva 

jednoty, výborné nápady, zabúdanie na 

seba, služba druhým, ochota pomáhať, 

otvorenosť a úprimnosť, potešenie 

tých, ktorým bolo niekedy smutno, 

ochrana pri hrách, výletoch a veľa dobrého 

od domácich ľudí, ktorí nás milo 

prijali a pohostili. Ďakujeme. 

Za Tintinnábulčatá 

Katarína Ileninová 

Čo by si spravil, 

keby... 

Cestovať autobusom je skvelá vec. 

Hlavne keď si musíte dať pred cestou 

dva kinedrily a zobrať si so sebou 

sáčok do ruky (pre istotu). Túžba po 

ďalšej dobrodružnej chate však bola 

silnejšia ako žalúdok, a tak sa na autobusovej 

zastávke 18. augusta rozrástol 

počet cestujúcich do Habovky o skupinku 

veselých a v norme hlučných 

mladých ľudí. 

Naše prvé kroky po doslovnom 

výskoku z autobusu smerovali na 

chatku a tie ďalšie nás nasmerovali 

do kostola na večernú svätú omšu. 

Myslíme, že len málokedy chýba na 

omši organista a zároveň aj pán farár 

z danej farnosti, a taktiež si myslíme, 

že len málokedy sa v takejto situácii 

ocitne na danom mieste mládežnícky 

zbor (malá pravdepodobnosť, veľmi 

malá). Uhádali ste správne, stalo sa to 

práve nám. No viete, keď vám chýba 

gitara a k dispozícií je len 10 spevákov 

(z toho dvaja chorí), ťažko sa 

spieva. Avšak ani tieto argumenty 

nepresvedčili zastupujúceho tvrdošínskeho 

pána kaplána a voľky – 

nevoľky sme museli pristúpiť na 

dohodu: „Ak zaspievate, poviem 

tetám, aby vám napiekli buchty.“ A 

práve takto sa začala zapisovať do 

histórie nášho zboru „buchtová“ 

chata. 

Ďalší deň sa niesol v duchu strát a 

nálezov. Pod pojmom strata si v 

našom prípade treba predstaviť stratu 

v priestore a mierne deformovaný 

zmysel pre turistické značenie 

(musíme však podotknúť, že tú žltú 

kresbu s bielymi pásikmi zakrytú trávou 

nebolo vôbec vidieť). A čo sa 

týka nálezov: o nález číslo 1 sa postarala 

sama príroda, keď nám do cesty 

priplazila nenápadnú vretenicu, 

ktorú istý nemenovaný člen prehliadol 

a zabezpečil tým polhodinovú 

debatu pod názvom: Čo by si spravil, 

keby ťa uštipla vretenica? Po zdravotníckom 

okienku sme sa my sami 

doplazili ku chate, kde nás prekvapil 

nález číslo 2 – škatuľa buchiet. Keďže 

sme počas výletu poriadne vyhladli, 

považovali sme ju za malý zázrak, a 

tých sedem ďalších, čo za ňou nasledovali 

nám zabezpečili obživu aj na 

nasledujúci deň v Roháčoch. 

Modlitba robí zázraky. Tak o tomto 

výroku sme sa mohli opäť presvedčiť 

v sobotu, keď nám Pán Boh doprial 

na turistiku také pekné počasie, aké 

snáď ani sami meteorológovia 

nepredpokladali. Jednoducho bol 

prekrásny deň a my sme sa vydali za 

najkrajším zážitkom chaty. Podľa 

schopností a síl sa náš tím rozdelil na 

dve skupiny. „Odvážlivci“ – čiže športovo 

založení a tí, ktorí boli nedostatočne 

informovaní o náročnosti túry 

a „Pohoďáci“, ktorých heslom bolo: 

Unav sa čo najmenej! Straty na životoch 

našťastie (a v niektorých prípadoch 

i na veľké prekvapenie) neboli, 

a tak mali naši páni kapláni o dôvod 

naviac prísť nás pozrieť. Aktívne sme 

ich zapojili do spoločenských hier a 

na naše prekvapenie vyhrali skoro 

všetko, čo sa dalo. A tak sme strávili 

posledné chvíle oddychu s našim 

duchovenstvom a po ich odchode už 

nebol problém nájsť spacák a tiché 

miesto na spanie (to ticho bolo samozrejme 

popretkávané nič nerušiacim 

chrápaním skoro polovice už spiacich 

členov). 

Nedeľa sa niesla v duchu príprav na 

odchod a taktiež v duchu vďaky, 

ktorú sme Pánu Bohu vyslovili na 

svätej omši. Mládežnícky zbor si z 

chaty do nového školského roka 

odniesol mnoho krásnych a nezabudnuteľných 

spomienok a tí šťastnejší 

aj svalovicu na najbližších päť 

dní. 

Andrea Draganová 

Zuzana Škvarková


Sochy farského kostola 

Sv. Terézia z Lisieux 

rehoľníčka, učiteľka Cirkvi 

Svätá Terézia sa narodila 2. januára 

1873 v Alencone, ako najmladšia z 

deviatich detí Ľudovíta a Zélie Martinových. 

Boli to veľmi dobrí a 

nábožní rodičia. Sama Terézia o 

nich hovorí: „Dobrý Boh mi dal otca 

a matku viac hodných neba ako 

zeme.” V priebehu 13 rokov sa im 

narodilo deväť detí. Štyri deti (dvaja 

chlapci a dve dievčatá) zomreli v 

útlom veku. Ostalo päť dievčat: 

Mária, Paulína, Leónia, Celina a 

Terézia. 

Terézia bola múdre a vnímavé dievčatko, 

mali ju všetci radi. Keď mala 

sotva 4 roky zomrela jej matka. 

Terézia si nevedela predstaviť život 

bez nej, a tak si zvolila za svoju 

„mamičku” sestru Paulínu, ktorá 

bola od nej staršia o 12 rokov. 

Výchovou a starostlivosťou o dievčatá 

sa zaoberal otec. Presťahoval sa 

spolu s nimi do Lisieux. Keď mala 

Terezka 10 rokov, ťažko ochorela. 

Päť rokov navštevovala dievčenskú 

školu v opátstve sestier benediktínok. 

Bola neobyčajne inteligentným 

dieťaťom. Významnou udalosťou v 

jej živote bolo prvé sväté prijímanie 

a tiež sviatosť birmovania v máji r. 

1884. Veľmi skoro spoznala svoje 

povolanie. Už v r. 1887 skúšala vstúpiť 

do Karmelu v nedospelom veku, 

preto išla s otcom a sestrou Celinou 

na púť do Ríma a pri skupinovej 

audiencii prosila priamo pápeža 

Leva XIII. o dovolenie vstúpiť do 

rehole ešte pred dosiahnutím požadovaného 

veku. Po obdržaní súhlasu 

vstúpila ako 15-ročná 9. apríla 1888 

do kláštora bosých karmelitánok v 

Lisieux. 

Neskôr 10. januára 1889 prijala 

rehoľné rúcho a s ním aj rehoľné 

meno - Terézia od Dieťaťa Ježiša a 

Svätej Tváre. Večné sľuby zložila 8. 

septembra 1890. V reholi si Terézia 

uvedomovala, že jej povolaním sú 

tri výsady: byť karmelitánkou, byť 

Kristovou snúbenicou a v spojení s 

Kristom byť matkou duší. O tri roky 

neskôr jej zverili úlohu pomocnej 

magistry noviciek. Túto úlohu si 

plnila počas štyroch rokov. 

Začiatkom roku 1895 Terézia na 

rozkaz vtedajšej predstavenej Matky 

Agnesy od Ježiša (bola to jej rodná 

sestra Paulína) začala písať vlastný 

životopis, známy pod názvom 

Dejiny duše. 

K svätosti išla jednoduchou cestou 

dôvery a úplnej oddanosti v láske 

Bohu. Chcela ostať maličkou, aby ju 

Boh dvíhal k sebe. Radosť a šťastie 

jej nenarušili ani vážne príznaky 

ťažkej choroby, tuberkulózy. Jej lásku 

to však neoslabilo. „Ak Pán Boh 

vyslyší moje túžby a želania, moje 

nebo bude trvať na zemi až do konca 

sveta.“ 

Ku koncu Veľkého pôstu na začiatku 

apríla 1897 sa Teréziin zdravotný 

stav zreteľne zhoršil. Dňa 30. júla jej 

kňaz udelil sviatosť pomazania chorých 

a 19. augusta posledný raz prijala 

Eucharistiu. „Som úplne pripravená 

odcestovať. Dostala som pas do 

neba.“ Jej dlhá agónia sa skončila 

30. septembra 1897. Zomrela so 

slovami: „Môj Bože, milujem ťa!“ 

Mala iba 24 rokov. 

Pápež Ján Pavol II. ju 19. októbra 

1997 slávnostne vyhlásil za učiteľku 

Cirkvi. Po 26 rokoch od smrti bola 

vyhlásená za blahoslavenú a o dva 

roky neskôr za svätú. Vtedy ešte žili 

všetky jej štyri sestry. Jej sviatok si 

pripomíname 1. októbra. Aj v našom 

kostole má jej socha svoje čestné 

miesto. 

Znázornenie: Na zobrazeniach je 

Teréziu z Lisieux vidieť takmer vždy 

v rádovom habite karmelitánok 

(hnedý odev, biely plášť). V náručí 

má často ruže, pretože pred svojou 

smrťou sľúbila, že bude z neba sypať 

ruže. 

Spracovala Oľga Hrabalová 

Z vašich listov 

a postrehov 

Do redakcie nám prišla reakcia 

našich čitateľov na článok s názvom 

– Nezabudnuteľný deň, o tichu v 

kostole a prežívaní svätej omše, 

ktorý bol uverejnený v minulom 

čísle Farského listu. 

Manželom Lakoštíkovcom ďakujeme, 

že sa podelili s nami o svoje 

názory, ktoré doplnili citátmi z cirkevných 

dokumentov. Tieto sa 

venujú práve oblasti účasti detí na 

svätej omši. Vyjadrili tak svoj názor, 

v ktorom nesúhlasia s niektorými 

časťami uverejneného príspevku, 

zároveň však dodávajú, že svojou 

reakciou „nechcú ospravedlniť tých 

rodičov, ktorí nepoznajú mieru „aktivity“ 

svojich ratolestí a nevedia ich 

usmerniť primerane svojmu veku“. 

Sme radi za túto reakciu, ktorá 

nasvedčuje, že naši čitatelia sú 

naklonení aktívnemu dialógu. A 

zároveň vyzývame aj vás ostatných, 

aby ste sa podelili s nami o svoje 

názory, postrehy a postoje. 

Za redakciu FL 

Zuzana Machajová


17 

Z dejín chrámového spevokolu 

sv. Kataríny Alexandrijskej (4) 

Najťažšie vojnové roky 1943 až 1945 

prehrmeli veľmi rýchlo, dlhšie boli 

povstalecké dni ako frontové, ktoré 

ako pre farnosť, tak aj spevokol 

nepriniesli nič pozitívne, ale ani 

veľké tragédie. Iste dobrotivý Pán 

Boh zobral do úvahy zasvätenie farnosti 

Božskému Srdcu Ježišovmu 

ako aj odporučenie do ochrany 

Panny Márie. Preto to najhoršie ako 

bola frontová línia prešla cez Dolný 

Kubín z večera do rána. 

Horšie dni a roky však nasledovali 

neskôr a poriadne poznačili nielen 

farnosť, ale celé Slovensko. Zdalo sa, 

že zbor prestane účinkovať. Ale 

nestalo sa tak. Hŕstka skalných zboristov 

nielen ostala, ale pri príležitosti 

odhalenia pamätnej tabule 

Janka Matúšku na jeho rodnom 

dome, vystúpila prvý raz na verejnosti 

po skončení vojny. 

V roku 1947 slovenskí biskupi vydali 

pastiersky list na obranu katolíckeho 

školstva, v ktorom poukázali na 

nedemokratický postup štátu. Zrušenie 

katolíckeho školstva a ideologický 

nátlak mal za cieľ zbúrať náboženskú 

a mravnú výchovu. Po 

zrušení cirkevných škôl došlo aj k 

zhabaniu cirkevného majetku vrátane 

Kultúrneho domu, ktorý prešiel 

pod národnú správu. 

Všetky zložky katolíckej kultúry, 

teda aj speváci, stratili svoje 

priestory. Spev zostal aj napriek 

všetkým prekážkam neodmysliteľnou 

súčasťou činností zanietených 

členov, teraz už len chrámového 

zboru. Tak ako už bolo spomenuté v 

predchádzajúcich číslach, cirkevné 

skladby boli nacvičované v kostole. 

Horšie to dopadlo neskoršie, keď po 

nútenom úteku za hranice Ľ. Bešeňovského, 

musel miesto organistu 

zanechať aj M. Ondruš. Prácu organistu 

potom striedavo zastupovali 

pán Ján Kulkovský a pán Kapitán, 

ktorý bol už v tom čase na penzii. 

Chrámový spevokol a jeho nácviky 

viedol sám pán profesor J. Marko. 

Za Oceán sa musel uchýliť aj dlhoročný 

sólista pán Jozef Šrámek, 

ktorý účinkoval v zbore aj po úspešnom 

ukončení štúdií na Právnickej 

fakulte v Bratislave. Sólistkou zboru 

po dlhé roky bola pani Fabiánová. 

Jej sólo Ave Maria od Ch. Gounoda 

bolo ozajstným zážitkom. 

Rok 1948 bol rokom nástupu novej 

moci, ktorá si dala názov „moc 

robotníckej triedy“. Tá vyniesla 

tvrdý, ba priam až neľútostný verdikt 

– všetko podriadiť ideológii 

postupnej likvidácii viery. Päťdesiate 

roky boli veľkou skúškou pre celý 

národ. Cirkev bola prenasledovaná, 

biskupi, kňazi, rehoľníci a katolícka 

inteligencia boli vo väzniciach. Toto 

obdobie útlaku a perzekúcií je 

podrobne zdokumentované v knihách 

Mons. Viktora Trstenského. Pri 

jeho druhom zatknutí 24. mája 1949 

neskôr uväznili aj trinásť veriacich, 

ktorým sa podarilo ho vyslobodiť. 

Medzi týchto patril aj Karol Šrámek, 

ktorého osud bol veľmi odlišný od 

jeho brata. Ako vojak Slovenskej 

armády prebehol frontovú líniu a 

vrátil sa s armádou za velenia Ludvíka 

Svobodu. Pri Dukle bol zranený 

a po skončení vojny dostal zamestnanie 

úradníka ONP v Dolnom 

Kubíne. Po návrate z väzenia pracoval 

v závode SEZ. Jeho hudobné 

nadanie ho priviedlo k hre na 

organe. V tom ho iste povzbudzovala 

aj jeho sestra Matilda, ktorá 

bola dlhoročnou členkou spevokolu. 

Takto dostal spevokol nového vedúceho 

na obdobie ťažkých rokov totality. 

Jeho mohutný baritónový hlas 

za organom usmerňoval aj hudobne 

menej nadaných pri spievaní piesní 

z Jednotného katolíckeho spevníka. 

Príkoria režimu ešte viac utužili členov 

speváckeho zboru a vo veľkom 

počte sa zúčastňovali na nácvikoch 

pri organe v priestoroch kostola. 

Milan Šimko


Nižnyj Tagilj a misie (2) 

Na Slovensku sme si už zvykli na určitú 

zdravotnú starostlivosť, ktorú nám 

zabezpečuje štát prostredníctvom 

nemocníc. Zhruba vieme, s čím sa 

môžeme pri pobyte v takomto zariadení 

či ambulancii stretnúť. Ba niektorí 

pacienti vedia dokonca lepšie ako lekár, 

čo im je alebo čo im má predpísať. A ak 

niečo nedostaneme, niečo nám neposkytnú 

či neurobia, sťažujeme sa. Samozrejme, 

vieme načo máme nárok. Ako to 

však funguje v takej nemocnici na Urale 

? Priblíži nám to rozprávanie sestry 

Michaely. 

Nemocnica na uralský spôsob 

Ďalším poľom nášho pôsobenia v 

tomto meste je služba chorým v 

nemocnici. Spočiatku sa nám do 

tohoto zariadenia nepodarilo dostať. 

Neverili nám, že vlastne chceme len 

slúžiť. Až pri jednej príležitosti potrebovali 

na oddelení traumatológie poumývať 

okná. Keď sme to urobili, 

postupne sme si získali ich dôveru. 

Začali sme sa starať o pacientov, o ktorých 

neprejavili záujem ich rodiny a o 

bezdomovcov. 

Pre vysvetlenie musím dodať, že zdravotné 

sestry v tejto nemocnici vykonávajú 

len svoju odbornú prácu – teda 

podávajú lieky, pichnú injekciu, preväzujú 

rany a pod. O osobnú hygienu 

napr. ležiaceho pacienta sa postará 

rodina. Nuž a keď rodinu nemá – má 

smolu. A práve o takých pacientov sme 

sa snažili postarať my. Okúpeme ich, 

poprípade aspoň umyjeme, aby sme 

im poslúžili. Mnohí pacienti z tejto 

„našej“ kategórie sú po amputácii nôh 

či rúk. Z radov bezdomovcov je väčšina 

alkoholikov, v zime kdesi zaspia a 

omrznú im ruky či nohy. Boli aj také 

prípady, že si vo veľkej zime sadnú k 

rúram rozvodu ústredného kúrenia, 

ohrievajú si chrbát a pri tom im nohy 

omrznú. Voda, v ktorej ich kúpeme, je 

síce teplá, ale má farbu piva. Vraj je 

nezávadná. Aj strava, podávaná v 

nemocnici, je „pestrá“: ráno je ryžová 

kaša, na obed hrachová kaša a na 

večeru pohánková kaša. Jednoducho 

na vode urobená, žiadne maslo či 

mlieko. Občas sa na obed objaví zemiaková 

polievka a pod. Nápoje nemocnica 

nepodáva, ani čaj. Nuž porovnajte 

si to s podmienkami u nás. 

Strážené mestá 

Ako by vám bolo, keby ste chceli ísť 

niekde mimo Kubína a museli by ste si 

pýtať povolenie, vysvetľovať, zdôvodňovať 

váš úmysel? Určite by nám to 

azda všetkým bolo ako sa povie „proti 

srsti“. Ale to, že na Urale sa takéto 

niečo ešte vyskytuje, potvrdzuje sestra 

Michaela. 

Tu, na Slovensku si to asi ťažko môžete 

predstaviť, ale v oblasti, kde pôsobíme, 

ešte aj v dnešnej dobe existujú „zatvorené 

mestá“. Tam, kde bol výskum jadrových 

zbraní či iné špeciálne pracoviská, 

vznikli z mestečiek doslova 

strážené tábory. Sú ohradené dreveným 

plotom, či pletivom, za tým je pár 

metrov prázdneho priestoru a ďalší 

plot. Ako vo väzniciach. A za touto 

ohradou si 30 alebo 40-tisícové 

mestečko žije svojím životom. Sú tu 

závody, obchody, sídliská, športoviská. 

Len s tým rozdielom, že z tohoto mesta 

nemôžete svojvoľne odísť. Len s povolením 

úradov. V našej farnosti sú dve 

takéto mestá. Jedna naša farníčka zistila, 

že v jednom z týchto miest žije asi 

desať katolíkov. Veľmi chcela, aby sme 

sa tam nejako dostali. Aj keď sme sa 

o to snažili rôznymi cestami, zatiaľ 

sa nám to nepodarilo. Jednoducho, 

cudzím je do týchto miest vstup 

zakázaný. 

V ďalšej časti nášho seriálu vám priblížime 

smutné rozprávanie o kriminalite, 

tuberkulóze, ale aj radostnejšie o 

tom, ako hŕstka katolíkov dostala kostol 

a o Vianociach na uralský spôsob. 

Spracoval Ľudovít Oravec 

Oprava: v minulom dvojčísle bolo 

nesprávne uverejnené, že Nižnyj Tagilj 

má 60 % obyvateľstva katolíckeho vierovyznania. 

Správne je, že Nižnyj Tagilj 

má 60 katolíkov. 

Filmový klub 

Charles Chaplin a jeho súboj so strojmi v 

ére, ktorá nie je príliš naklonená ľuďom. 

Protest proti nehumánnym aspektom 

technickej civilizácie a automatizácie ľudského 

života. Film je vybudovaný ako 

mozaika epizód, každá z nich má vlastnú 

výstavbu gagov, geniálne sa v nich uplatňuje 

zmysel pre humor a iróniu. Takto by 

sme mohli charakterizovať film Moderná 

doba, ktorý uvedieme 17. októbra 2005 

v našom filmovom klube. Moderná doba 

sa Vám určite bude páčiť, patrí do Zlatého 

fondu svetovej kinematografie. 

Ďalší film našej pestrej ponuky bude najnavštevovanejší 

príbeh tohtoročného Projektu 

100 – 2005 v Čechách, jeden z najlepšie 

sfilmovaných literárnych románov 

Plechový bubienok (31.október 2005), 

ktorý rozpráva o fašizme, malom-veľkom 

chlapcovi, jeho plechovom bubienku a 

obavách o budúcnosť sveta. Ústrednou 

postavou rozprávania je ale malý Oskar 

(David Bennett), chlapec, ktorý na protest 

voči pokrytectvu dospelých zámerne spadol 

do pivnice s prianím, aby prestal rásť, a 

jeho prosba sa skutočne splnila. Naďalej si 

uchováva detský výzor aj detskú myseľ. 

Rýdzo experimentálny film, ktorý už inde 

ako vo Filmovom klube na veľkom plátne 

asi neuvidíte a ktorý patrí k nosným pilierom 

nemeckej experimentálnej kinematografie 

20. rokov má názov Metropolis a 

uvidíme ho spolu 14. novembra 2005. 

Režisér Fritz Lang siahol opäť po scenári 

svojej ženy They von Harbou. Jej román 

Metropolis patrí do rady dobových utopických 

sci-fi, snažiacich sa postihnúť 

sociálne problémy budúcej technokratickej 

spoločnosti. 

Otec na služobnej ceste sa nazýva film 

juhoslovanského pána režiséra Emira 

Kusturicu (kto by nepoznal jeho Čiernu 

mačku a bieleho kocúra, Underground, 

Arizonu Dream atď.?), ktorý nás 28. 

novembra 2005 zavedie do sveta, v ktorom 

sa ľudia smejú cez slzy, ale napokon 

predsa nachádzajú riešenie. A ako by zložitá 

doba nebola dosť veľkým bremenom, 

niektorá z postáv musí behom filmu zvládnuť 

ešte vyrásť alebo dospieť. Vysoká koncentrácia 

dejov vedie k tomu, že Otec na 

služobnej ceste pôsobí nesmierne intenzívnym 

dojmom, a to ako v celku, tak aj 

v jednotlivých okamihoch. 

Patrik Bartoška 

(redakčne krátené)


19 

Čítanie na jesenné večerné dni 

Elie Wiesel: 

Príbehy o nádeji 

Súbor esejí tematicky zviazaných so 

starozákonnou dobou. Autor interpretuje 

príbehy desiatok postáv 

židovskej tradície, ako sú Rút, Eliáš, 

Ester a iní. Čitateľov upúta najmä 

autorov charakteristický štýl písania, 

v ktorom si kladie v súvislosti s 

týmito postavami určité otázky a 

tak opakovane vťahuje čitateľov do 

svojich úvah. 

Jean Vanier: 

Cesta k ľudstvu 

Úvahy zakladateľa komunitného 

hnutia Archa (spoločenstvo ľudí 

zdieľajúcich svoj život spolu s hendikepovanými) 

polemizujú vo svojej 

podstate s egoistickými a na 

výkon zameranými tendenciami 

dnešnej spoločnosti. Na príkladoch, 

ktoré Vanier stretol pri svojej komunitnej 

práci poukazuje, ako je možné 

pracovať s ľudským egoizmom a 

uzatvorenosťou. 

John Powell: 

Láska bez podmienok 

Autor sa zameriava najmä na odhaľovanie 

hlbokých emócií a pocitov, 

najtajnejších myšlienok u manželských 

párov, kde je podstatou uspokojovanie 

potrieb druhého pred 

svojimi vlastnými potrebami a túžbami. 

Zuzana Machajová 

Recenzia 

Mitchell Zuckoff: Naia se smí narodit 

V dnešnej dobe, keď politické a sociálne 

trendy tlačia na verejnosť rôznymi 

manipulatívnymi spôsobmi, 

aby sami ľudia rozhodovali o tom, 

či ich nenarodené deti budú alebo 

nebudú žiť, prináša vydavateľstvo 

Portál publikáciu, ktorá jednoznačne 

propaguje tak známe „Životu áno“. 

Situácia, keď sa mladí ľudia rozhodujú 

o tom, čo bude s ich životom a 

so životom ich dieťaťa nie je jednoduchá 

a práve preto takéto páry 

potrebujú našu podporu a podporu 

tých, ktorí sa rozhodli správne. Pre 

tých, ktorí by chceli lepšie porozumieť 

zložitej životnej situácii, v ktorej 

sa takýto rodičia nachádzajú, je 

táto kniha jednou z možností ako 

prežiť napätie a samotný proces rozhodovania 

a zároveň držať palce jej 

hlavným hrdinom, aby svoj boj 

dopredu nevzdávali. 

Výstižný názov tejto knihy prináša 

príbeh jednej mladej rodiny, ktorá 

túžobne očakáva príchod svojho 

dieťaťa na svet. Situácia sa mierne 

skomplikuje, keď sa budúci mladí 

rodičia dozvedia, že ich ešte nenarodené 

dieťa trpí Downovým syndrómom, 

vážnou srdečnou vadou a 

vylúčené nie sú ani ďalšie vážne 

zdravotné komplikácie, ktoré znižujú 

šancu dieťaťa, že po narodení 

bude schopné žiť samostatne bez 

prístrojov.. 

Úlohou rodičov malej Naii je 

správne sa rozhodnúť, čo môže byť 

v kontexte dnešného sveta a pod tlakom 

vlastných emócií v konečnom 

dôsledku veľmi náročné a určite nie 

pre všetkých rodičov jednoduché. 

Autor zachytáva vo svojej knihe 

ťažkú fázu rozhodovania, či tehotenstvo 

predčasne ukončiť, alebo 

ponechať malej bezbrannej Naii 

šancu, aby sa so svojim osudom 

popasovala sama. 

Dej knihy nás nakoniec prevedie 

prvými úsekmi Naiinho života na 

tomto svete, kde sa boj o jej život 

práve len začína. Jednotlivé udalosti 

chronologicky popisujú zložitú 

situáciu v rodine dievčatka, hľadanie 

možností ako jej pomôcť, ako i 

opakovane sa vracajúce myšlienky, 

či ich rozhodnutie bolo naozaj 

správne. Podrobné informácie o 

životnom boji malého dievčatka 

približujú jej príbeh až do jedného 

roku jej života. Krátky epilóg zachytáva 

celú rodinu v čase, keď má malá 

Naia tri roky a jej rodičia sú si definitívne 

istí, že ich rozhodnutie 

ponechať svojej dcérke možnosť 

narodiť sa, bola určite správna 

voľba. 

Zuzana Machajová

KUPÓN 

č. 4 

Ahojte kamaráti, 

ponúkame vám všetkým skutočný 

príbeh o stavbe jeruzalemského 

chrámu veľmi múdreho kráľa 

Izraela: 

Keď stavali Izraeliti chrám, bola to 

veľká udalosť. Pri stavbe chrámu sa 

používali najvzácnejšie materiály, 

aké sa dali použiť a dovážali sa až z 

cudziny. Jednoducho Židia chceli 

použiť pri stavbe Božieho domu to 

najvzácnejšie, čo mali. Na stavbu 

chrámu kráľ povolal z celej krajiny 

tisícky Izraelitov. Chrám stavali 7 a 

pol roka a bol taký nádherný, že hoci 

bol už dávno zničený, mnohí ho 

považujú, že to bol jeden z divov 

sveta. 

Chlapci a dievčatá, prečo takýto 

„chrámový úvod“? Od 3. septembra 

každý, kto vojde do Farského kostola 

sv. Kataríny Alexandrijskej, nemôže 

prehliadnuť zmenu. Po vyše dvoch 

mesiacoch opráv vnútra kostola je v 

novom šate. Aj keď nie je v našich 

ľudských silách, aby sme pripravili 

Bohu príbytok, aký si zaslúži, pretože 

je to veľké Božie dobrodenie, že 

Boh je prítomný v našich kostoloch, 

Rudko Kotrla, 3. ročník 

Tomáš Ballo 3.B. 

D. Uhričíková 6.A. A. Žákovičová 6.A. 

predsa len našimi ľudskými očami 

vidieť zmenu, že kostol je o čosi 

krajší. V sobotu 3. septembra počas 

večernej sv. omše otec biskup posvätil 

zrekonštruovaný kostol. Pomazal 

oltár, na ktorom sa slávi svätá omša 

a pomazal aj krížiky na stenách, čím 

znovu potvrdil, že táto budova je 

Boží dom. 

Aj súťažné otázky tohto čísla sú 

„chrámové“: 

1. Ktorý kráľ dal stavať chrám 

v Jeruzaleme? 

2. Ktorý otec biskup posvätil 

farský kostol? 

3. Napíš aspoň tri zmeny, ktoré 

nastali v našom kostole po 

oprave? 

4. Koľko je krížov na stenách, 

ktoré pomazal krizmou pri 

posviacke otec biskup? 

Tešíme sa na vaše správne odpovede. 

Z nich niektoré vylosujeme vo 

štvrtok 10. novembra na sv. omši 

za účasti detí a odmeníme peknými 

cenami. Škatuľky Farského listu 

netrpezlivo čakajú v oboch kostoloch, 

aby ste kamaráti nezabudli a 

dali tam svoje odpovede s nalepeným 

kupónom. 

Zuzana Machajová 

a pán kaplán Viktor Pardeľ 

Kostol po rekonštrukcii

Kristus stÃ¡le medzi nami

Create successful ePaper yourself

Delete template?

Save as template?