Lobing v Európskej únii II. - Ministerstvo zahraničných vecí SR

Lobing v Európskej únii II.
V rámci tejto procedúry majú Parlament aj Rada právo pozmeniť, prijať alebo odmietnuť
návrh Komisie.
Lobing v Európskom parlamente
Vzhľadom na svoj otvorený charakter poskytuje Európsky parlament veľmi široké možnosti
lobingu. Lobing poslancov, parlamentných výborov alebo parlamentných skupín býva účinným
nástrojom presadzovania záujmov skupín, ktoré z rôznych dôvodov nedokázali ovplyvniť
pôvodný návrh Európskej komisie. Európsky parlament má zároveň povesť „najzelenšej“
inštitúcie v EÚ. Stáva sa tak dôležitým cieľom lobingu environmentálne zameraných záujmových
skupín (predovšetkým MVO).
Zodpovednosťou za vypracovanie správy k návrhu Komisie bol poverený Výbor pre životné
prostredie, ktorému v tom čase predsedal škótsky socialista Ken Collins. Poslancom, ktorý
mal správu k smernici o výfukových emisiách pripraviť (tzv. spravodajca – rapporteur), sa
stal nemecký socialista Bernd Lange. Smernica o kvalite benzínu a naftových palív (98/70)
bola zas počas prvého čítania v kompetencii Neola Mamereho. V neskoršom štádiu za ňu
prebrala zodpovednosť fínska poslankyňa za skupinu Zelených Heidi Hautalová.
Už počas prvého čítania bol Európsky parlament cieľom intenzívneho lobingu, hlavne zo
strany priemyslu a MVO. Záujmové skupiny využívali na ovplyvnenie poslancov predovšetkým
osobné kontakty, komunikáciu prostredníctvom médií alebo písomné stanoviská adresované
poslancom zasadajúcim v príslušných výboroch. Lobingové stratégie jednotlivých záujmových
skupín však boli v Parlamente diametrálne odlišné. Kým sa MVO pokúšali „varovnou
kampaňou“ upútať pozornosť čo najväčšej skupiny európskych poslancov, lobing priemyselných
skupín bol viac cielený a zároveň menej viditeľný. Jeden z asistentov bývalého predsedu
Výboru pre právne záležitosti (JURI) si napríklad spomenul, že jeho poslanec dostal v tom
čase približne 27 rôznych písomných návrhov, z toho iba dva od reprezentantov priemyslu a
zvyšok od MVO. Väčšina z nich však bola zbytočná, pretože boli buď príliš dlhé a nezrozumiteľné,
alebo písané v angličtine, ktorej španielsky poslanec nerozumel. ACEA zas využila v
prístupe k Parlamentu vlastných profesionálnych lobistov. Dôraz bol kladený na to, aby bol na
rokovania vyslaný človek z krajiny pôvodu poslanca, a v prípadoch, v ktorých to bolo možné,
aj lobisti zastupujúci lokálne záujmy volebného obvodu, z ktorého daný poslanec pochádzal.
Paralelne s lobingom automobilového priemyslu vedeným asociáciou ACEA sa do lobingu
v európskych inštitúciách zapájali aj jednotlivé automobilové firmy. Francúzsky Renault napríklad
vytvoril veľmi účinnú koalíciu s niekoľkými MVO. Jej základom bola dohoda, v rámci
ktorej MVO podporili stanoviská Renaultu výmenou za prísľub, že ten podporí používanie „čistejších“
pohonných látok aj pre staršie motorové vozidlá. Pôvodný návrh smernice totiž takúto
požiadavku kládol iba pre automobily vyrobené po januári 2000. Spoločný postup MVO
a priemyslu sa ukázal veľmi účinný, keďže sa ním vopred neutralizovali radikálne požiadavky
35