NovinyN

noviny k novembru 1989 Pondelok 17. novembra 2014 www.projektn.sk
22 – 23
Ako emigranta, ktorý sa vrátil, ho
sledovala ŠtB. Po revolúcii si vyžiadal
spis. Pracovalo na ňom 174 ľudí
S donášačmi na
mňa by som sa
rád porozprával
Karol Sudor
(1975)
Autor je reportér Projektu N,
ako redaktor SME vyhral
štyrikrát Novinársku cenu
za najlepší rozhovor
tátna bezpečnosť ho sledovala
13 rokov. Spis, ktorý o ňom pod
krycím menom Filozóf viedli,
mal viac ako tisíc strán. ŠTEFAN
VRÁTNY dnes nevidí dôvod, prečo
by sa mu eštébáci mali ospravedlňovať.
Je 25. výročie novembrovej
revolúcie, počuť však aj kritiku,
že tu predtým neboli samovraždy
zo sociálnych dôvodov,
bezdomovci, každý mal prácu,
že dnes sa kradne viac, že komunistickí
papaláši boli len odvarom
neskorších privatizérov, že
zo slobody prejavu a cestovania
sa nedá nasýtiť žalúdok. Čo vy
na to
Dnes máme slobodu aj plné
žalúdky, a povedal by som, že až
príliš. Ja, hoci by som už šesť rokov
mohol oddychovať na dôchodku,
stále pracujem. Žijem si skromne,
40 rokov sa stravujem ako vegetarián,
takže pre mňa je dôležité, že si
môžem kedykoľvek kúpiť zeleninu
či ovocie, čo predtým, najmä v zime
a na jar, nebolo samozrejmosťou.
Som povaha, ktorá musí žiť na voľnej
nohe. Ľudia môjho charakteru
v 50. rokoch končili v uránových baniach,
pred cestou ich ešte prípadne
zmlátili a vyrazili im zuby. Vďaka
komunistom tu vznikali obrovské
rodinné tragédie len preto, že niekto
si chcel zachovať vlastnú trafiku,
alebo nechcel odovzdať družstvu
kravičku či políčko, ktoré zdedil.
Taký by bol aj môj osud, stačilo, aby
som sa narodil o pár rokov skôr. Má
mi niečo také chýbať
Začiatkom augusta 1968 ste vycestovali
do zahraničia. Onedlho
sa sem dovalili vojská Varšavskej
zmluvy a hranice sa zatvorili.
Uvoľňovanie neprišlo až s Dubčekom,
ale o niekoľko rokov skôr,
čo som využil už v rokoch 1966
a 1967, keď som bol ako študent
v Anglicku a v západnom Nemecku.
V roku 1968 som vycestoval aj do
severoírskeho Belfastu.
Nechceli ste sa po invázii
vrátiť
Nie. Povedal som si, že pôjdem
za svojimi plánmi, teda že si v Belfaste
vybavím školu. Invázia mi
vlastne pomohla, lebo ľudia z Československa
mali na Západe veľké
sympatie. Získal som štipendium,
a tak som mohol nastúpiť na univerzitu.
Pracovali ste v Nórsku, Japonsku,
študovali aj pracovali v USA.
V roku 1976 ste sa však rozhodli
ísť domov, hoci tu už bola nastolená
normalizácia. Váhali ste
Nie. Vrátil som sa kvôli rodičom,
ktorí pre mňa boli dôležití. Otec mi
umrel krátko po návrate, a som rád,
že som s ním stihol byť.
Vedeli ste, do akých pomerov
sa vraciate
Mal som lepší prehľad než väčšina
občanov priamo v Československu.
Napríklad keď sa Dubček
s priateľmi člnkoval na seneckých
jazerách a priplavil sa k nemu
čln s eštebákmi, aby lepšie počuli,
o čom sa rozprávajú, tak v západnej
tlači to bolo na druhý deň. Domáci
obyvatelia sa o tom dozvedeli z jeho
pamätí napísaných po revolúcii.
Komunistom zrejme ani tak
neprekážalo, že ste ostali vonku,
hoci vás v roku 1972 v neprítomnosti
odsúdili na rok nepodmienečne.
Viac ste ich ohromili,
keď ste sa vrátili. Šokovali ste už
kontrolu na hraniciach
Nebol som jediný, koho tam
vyzliekli donaha, to robili aj tým,
čo šli na dvojdňový zájazd so socialistickými
odbormi do Užhorodu.
Používali to ako spôsob, ako ľudí
ponížiť a donútiť ich držať hubu
a krok. S tým som počítal a zámerne,
si na návrat vybral sobotu, keď
bolo na hraniciach menej kontrol.
Dúfal som, že sa ma budú chcieť
zbaviť, aby som im nekazil víkend.
Nakoniec okolo mňa behali dve hodiny,
vrieskali, spisovali zápisnicu,
domov ma však pustili.
Tušili ste, že sa o vás bude zaujímať
ŠtB
Vedel som to, bol som však presvedčený,
že ma nezavrú, iba ma
budú obmedzovať funkčne aj platovo.
To sa splnilo. Bolo mi to jedno,
lebo som si medzičasom uvedomil,
že vlastne veľké ambície nemám.
Uspokojovala ma práca referenta
zásobovania, nebolo to strašné,
skôr naopak, celkom zaujímavé.
Eštebáci vás však podozrievali,
že ste agent anglickej rozviedky.
Tomu azda ani sami neverili.
Bolo ich veľa, nudili sa a potrebovali
zo mňaurobiť prípad na spestrenie
rutiny. Pri prvom stretnutí začali
„ťuťumuťu“, rýchlo však prešli na
agresívny a konfrontačný spôsob
debaty. Od rána na mňa bliakali
ako šialení, pýtali sa na všetky cesty
v zahraničí, neustále všetko spochybňovali.
Vraj trepem hlúposti,
lebo vedia, ako to funguje na Západe,
vraj som nemohol v New Yorku
vyžiť z dolára na deň a podobne. Nikdy
síce nikde neboli, tvárili sa však
ako najmúdrejší na svete.
Koľkí vás vypočúvali
Vždy minimálne dvaja. Jeden bol
ostrý, ktorý len vrieskal, spochybňoval
a urážal, druhý hral ústretového
dobráka, ktorý toho prvého v jeho
neprítomnosti ospravedlňoval, že
to tak nemyslí a podobne. Dokonca
vám ponúkol kávičku, vtieral sa, len
aby získali niečo kompromitujúce.
Výsluchy sa opakovali, zrazu
vás však prestali volať a už vás iba
sledovali.
Lebo pochopili, že zašli priďaleko.
Po niekoľkých pozvaniach totiž
prišiel moment, keď začali nechutne
urážať mojich rodičov. Eštebák
vrieskal, že môj otec chcel zavraždiť
jeho otca, že mne a našej rodine
ukáže, že moja matka... A tam sa
zarazil, lebo si asi uvedomil, že
prekročil hranicu. Vtedy som si povedal
dosť a prestal s nimi komunikovať.
Urážanie rodičov, manželky,
detí a ďalších v rodine patrilo do
ich bežného inštrumentária, hľadali
citlivé miesta. U mňa však narazili.
Zaťal som sa a viac som s nimi
neprehovoril. Počul som, ako sa
o mne na chodbe rozprávajú: „On
sa nás nebojí, čo teraz“ Odvtedy
si ma až do roku 1985 prestali
volať.
ŠtB kombinovala metódy,
ako na vás – doma vám zazvonil
niekto, kto tvrdil, že vám prišiel
nainštalovať kvalitnejší telefón.
Neskôr ste zistili, že ho z okolia
dali iba vám, čiže cieľom bolo
odpočúvanie. Inokedy záhadne
povolilo tesnenie na potrubí
v prázdnom byte nad vami.
Boli to komické situácie. Na
haváriu sme zavolali verejnú bezpečnosť,
aby vnikla do daného bytu
a vodu odstavila. Prišla okamžite,
akoby čakala pred vchodom. Povedzme,
že náhoda. Lenže čírou
náhodou bol medzi tými ľuďmi aj
niekto, kto rozumel inštalatérskym
prácam a vodu ihneď odstavil. Aby
tých náhod nebolo málo, zrazu sa
tam vyskytol aj udatný kontrarozviedčik,
ktorý nám v noci záhadne
a dobrovoľne pomáhal vechťom
Štefan Vrátny (68) pred ukončením vysokoškolských
štúdií v auguste 1968 emigroval do Severného
Írska. Študoval v Belfaste, neskôr v Los Angeles,
titul získal v New Yorku. Pracoval napríklad
v Nórsku, v Japonsku či v Británii, no v roku 1976
sa vrátil do Československa. Dnes je na dôchodku
a živí sa úradnými prekladmi a tlmočením.
Tomu, čo na
mňa donášal
najviac, som
šiel na pohreb
a pomodlil
sa za neho.
Krátko pred
smrťou som
ho stretol,
podal mu
ruku a pozval
ho na kávu.
Nešiel.
Foto - archív š. V.
utierať podlahu, len aby vzbudil
dôveru a nadviazal dlhodobejší
kontakt. Smola pre neho, a úsmevná
skúsenosť pre mňa, že to neskôr
opísal aj v spise.
Zo spisu, ktorý na vás viedla
ŠtB, sa zachovalo 820 strán, podľa
vás je to len torzo.
Áno, lebo časť spisu bola skartovaná
a časť zničená. Celkovo ten spis
musel mať oveľa viac ako tisíc strán.
Uchovali sa len materiály do leta
1985, ktoré skončili v archíve, zvyšok
bol zničený v decembri 1989.
Čo ste cítili, keď ste v tom spise
prvýkrát listovali
Keď mi ho v ÚPN za 1200 korún
prefotili, sadol som si vonku na
lavičku, začítal sa a po pár stranách
prestal, lebo ma jeho administratívno-úradnícky
štýl nesmierne nudil.
Pokračoval som doma a stále nuda,
tak som ho odložil, že s ním v zime
budem prikurovať v kachliach.
Nakoniec ste však o svojom
príbehu napísali viac ako
500-stranový rukopis.
Lebo prišlo 20. výročie revolúcie
a zrazu sa začalo veľa hovoriť o eštebákoch.
Uvedomil som si, že mám
doma konkrétny príbeh. Začal som
o tom blogovať, nakoniec sa to pretavilo
do písaného materiálu, ktorý by
som rád vydal aj knižne.
Spolu na vašej osobe pracovalo
až 174 ľudí. Dosť veľa, nie
Toľko som ich napočítal v spise,
130 z nich boli priamo príslušníci
ŠtB, ostatní s ňou spolupracovali.
To je viac ako 40 ľudí z vášho
blízkeho okolia. Muselo byť
zvláštne zistiť, kto všetko z vášho
okolia donášal.
Ani nie. V kancelárii so mnou sedel
kolega, ktorý na mňa vo veľkom
donášal ŠtB, a ja som o tom vedel,
hoci mi to nik neprezradil. To isté
som cítil aj pri iných. Tie mená ma
preto až tak neprekvapili, skôr som
si pre tie malichernosti, čo o mne
uvádzali, v duchu ťukal na čelo.
Fakt vás v spise nič neprekvapilo
Nemalo dôvod, lebo na mňa
nebolo čo donášať, a tak všetci rozprávali
len banálne veci typu, že
sme boli na výlete, že som nikam
neodbiehal, s nikým neznámym sa
nerozprával, len som si fotil fresky
v kostolíku a podobne. Kolegovia
mohli o mne prezradiť nanajvýš to,
že sa s každým bavím len o pracovných
záležitostiach, že do diskusií
o politike sa nenechám zaťahovať.
Väčšina správ od donášačov o mne
vyznela neutrálne, ba až pozitívne.
Donášači sa vám však po revolúcii
vyhýbali a vyhýbajú sa
dodnes.
To už je ich problém, oni sa
musia vyrovnať s tým, že si v úlohe
prameňov chodievali posedieť
s eštebákmi a referovať o mne pri
večeri hradenej z peňazí daňovníkov,
či dokonca za to prijímali
odmeny v hotovosti. Zo spisu viem,
kto dostal 500- či 1000-korunovú
odmenu. Vyskytol sa aj taký, čo
sa zdráhal odmenu prijať a argumentoval,
že spolupracuje z presvedčenia.
Peniaze však mal rád
a aj prijal. Takíto ľudia sa mi dnes
vyhýbajú. Ja s nimi však nemám
problém. Niektorí už umreli, iní
žijú a celkom rád by som s nimi
podebatoval.
Nič im nevyčítate
Vôbec. Tomu, čo na mňa donášal
najviac, som šiel na pohreb
a pomodlil sa za neho. Krátko pred
smrťou som ho stretol, podal mu
ruku a pozval ho na kávu. Nešiel.
Cítil sa mnou zaskočený a zmätený.
Našli sa takí, čo sa vám neskôr
ospravedlnili
Nie, ani na to nevidím dôvod.
Pokojne by som sa s nimi rozprával.
Raz som si aj s jedným sadol,
ale vydržal len do momentu, kým
som mu prezradil, že mám spis.
Zrazu sa strhol a odišiel, obchádzal
ma aj neskôr.
Ako ste v tomto kontexte vnímali
novembrovú revolúciu
Ako veľké zadosťučinenie,
lebo som sa nemýlil, že ten systém
raz musí skrachovať. Časy po revolúcii
boli zlatým obdobím môjho
pracovného života, keďže som ovládal
cudzie jazyky. Osobne som
tiež poznal západné štáty, na ktoré
sme sa začali orientovať, čo vtedy
nebolo bežné. Zrazu som sa ako
školiteľ, prekladateľ a tlmočník
ocitol v toľkých zaujímavých projektoch,
že budem mať vždy na čo
spomínať.
n