NovinyN

noviny k novembru 1989 Pondelok 17. novembra 2014 www.projektn.sk 32 – 33
Kolo, kolo
mlynské
amätám si to
ako dnes. V tých
dňoch som bol
na jazykovom
kurze angličtiny
v Havířove. Dostal
som sa tam z podniku,
po skončení
školy som bol projektantom v Naftoprojekte.
Ak chcel mladý inžinier
ako ja čítať odbornú literatúru, bolo
to treba. Vtedy som ešte neuvažoval
o tom, že by som sa vďaka angličtine
vybral do sveta, ale, samozrejme
vnímal som, čo sa deje okolo mňa.
V podniku, ako bol náš, o všetkom
rozhodovala strana, a v tej bolo
aj plno kariéristov. Videl som, že
systém ekonomicky nefunguje
dobre, dalo by sa to robiť inak, aj
som o tom písal do novín, o demokratizácii
v podnikoch. Trápili ma
skutočnosti, ktoré som pociťoval
ako nedôstojné: každú chvíľu nebolo
v obchodoch niečo dostať, ako
spoločnosť sme v Československu
zaostávali, nám ako ľuďom s technickým
vzdelaním to bolo jasné.
Keď som občas na dožinkoch hrával
Kryla, stalo sa, že sa tam vynorili
čudné tváre a známi mi povedali,
teraz radšej prestaň. Spolu s priateľmi
sme cítili, že sa to musí zmeniť,
ale nevedeli sme kedy a ako.
a otázku „Čo je
najdôležitejší
moment novembra“
existuje
najstručnejšia
odpoveď: pád
komunizmu!
Rýchly, bezbolestný
a až taký neuveriteľne jednoduchý
pád, že sme sa nestihli ani čudovať.
Systém, ktorý gniavil polovicu
Európy a kusisko Ázie & comp. sa
rozpadol ako domček z karát.
Komunisti radi označovali iné -
najradšej „kapitalistické“ a demokratické
štáty - za prehnité, keď tu zrazu
sa im ich impérium rozsypalo doslova
pred očami od večera do rána.
Obyvateľstvo v tej chvíli - ako sa
vraví - „hlasovalo nohami“. Invázia
trabantov a wartburgov z Nemeckej
demokratickej republiky do Prahy,
kde ich východonemeckí občania
zaparkovali a ponechali nemotorizovaným
Pražanom napospas, a ďalej
už - po mimoriadnych rokovaniach
- pokračovali milí „dederóni“ vlakom
do západného Nemecka alebo cez
otvorené maďarské hranice do Rakúska.
Skrátka a dobre - také bolo v tom
čase sťahovanie „východných národov“
a taký bol aj pád komunistických
diktátorov takmer všade
navôkol. A prepukla reťazová reakcia
happeningov, ale aj drastické popravy
nenávidených diktátorov - v Rumunsku
vo verejnom televíznom prenose
vyvolali úžas i zadosťučinenie
rozstrieľaní prezidentskí manželia
Ceaušescuovci!
Československo také kruté nebolo.
Okupantskú ruskú soldatesku,
usalašenú od invázie z roku 1968
v uzavretých vojenských priestoroch,
vyprevádzal z Československa
v roku 1991 rocker Michael Kocáb.
Ruských okupantských vojakov
odchádzalo vtedy z našej vlasti
115 000 a, samozrejme, aj s „úctyhodným“
nákladom vojenskej
techniky - dovedna 31 000 vagónov!
Pravdepodobne o čosi väčšie množstvo,
než aké aktuálne „šupli“ Rusi
na Ukrajinu.
A počas tých nekonečne dlhých
dní, mesiacov a rokov sme
sa trápili, zabávali, pracovali a zaháľali
- tak isto ako naši rodičia
a prarodičia a praprarodičia -
a dnes ani netušíme, čo bude zajtra
a čo o rok.
n
Martin Porubjak
(1944)
Autor je dramaturg a režisér
Zobrať život
do svojich rúk
V Havířove sme sa zišli dobrá
partia, niektorí mali kontakty priamo
s Prahou, o všetkom sme boli
informovaní. Od nadšenia sme
ani nedýchali, keď sme videli, ako
sa to pohlo, verili sme, že to dobre
dopadne, že sa nebude strieľať.
Veľa sme debatovali, čo to všetko
pre nás znamená, aké možnosti sa
otvárajú. Keď som sa vrátil domov
do Popradu, po tom Havířove som
cítil, že nemáme iba sedieť v podniku
a filozofovať, treba ísť do ulíc,
a išli sme.
Jedno som si z tých čias odniesol,
a pre mňa to platí dodnes:
možnosť zobrať svoj život do
vlastných rúk. Áno, viem, plno vecí
sa nám zatiaľ nedarí, ale tento základný
pocit stále dáva ľuďom šancu
meniť pomery okolo seba. n
Andrej Kiska
(1963)
Autor je prezident
Slovenskej republiky
Revolúcia otvorila hranice.
Na mítingoch vystúpili
osobnosti: Milan Lasica,
Jaro Filip, Karel Kryl, Emília
Vášáryová, Milan Kňažko,
Peter Dvorský.
foto - tasr
Na ceste
ok 1948, februárové
udalosti,
víťazstvo
komunistickej
strany, nástup
totalitného režimu...
sú najsmutnejšími
udalosťami v našich dejinách. Boli
sme nasilu odtrhnutí od spoločenstva
európskych demokratických
štátov. Starí politici a katolíci vedia,
čo to znamená, že všetky cesty
vedú do Ríma. Násilný komunistický
prevrat zmenil smerovanie
našich dejín. Všetky cesty viedli do
Moskvy. Odtiaľ prichádzali poradcovia,
rukovodítelia a inštruktori
všetkého aziatského teroru na
ovládnutie ľudí a na likvidáciu
všetkého demokratického, čo Hitler
nestačil zničiť.
Vládu komunistov dodnes
prežívame ako postihnutie na
všetkých úrovniach nášho života.
V ekonomike, v kultúre, ale hlavne
v morálke. Žiaľ, komunistické
kádre, pretavené na kapitalistické,
pokračujú v zneužívaní slobody
a sú príčinou veľkej nespravodlivosti
aj dnes.
Môj aktívny život zapadol presne
do komunistickej éry. Od roku
1949 do roku 1989, keď som ako
robotník išiel do dôchodku. Prežil
som 15 prezidentov. Spomínam si,
ako komunisti systematicky pripravovali
prevrat, ako si kupovali
ľudí, na naivitu politických a duchovných
lídrov, na bezohľadnosť
a krutosť, keď sa dostali k moci.
V Konfederácii politických väzňov
strážime pamiatku stoviek popravených
a zastrených občanov,
desaťtisíce nevinných ľudí, nespravodlivo
odsúdených a trestaných,
na prenasledovanie roľníkov, tzv.
kulakov, na likvidáciu malých
podnikateľov, na násilné presadzovanie
marxistickej ideológie a na
hrôzu, teror a strach.
Za 25 rokov od pádu železnej
opony sme zažili veľký hospodársky
pokrok. Zanedbané a stratené
sa ťažšie doháňa v oblasti morálky
a v kultúre ľudských vzťahov. V sekulárnom
svete bez náboženskej
reči je nám ťažko uveriť, že sme
všetci jeden živý organizmus,
sestry a bratia a že sa navzájom
potrebujeme. Je to ťarcha slobody,
ktorá má mantinely, pravidlá, zákony,
čo sa budeme musieť učiť,
aby sme prežili a dali príklad aj
iným kultúram, ktoré sú duchovne
bohatšie. To je úloha pre budúce
generácie. V každom prípade sme
sa dali v novembri 1989 na dobrú
cestu.
n
Anton Srholec
(1929)
Autor je katolícky kňaz
Učím sa žiť
v slobode
ežná ma zastihla
takmer
na konci môjho
stredoškolského
života. Nechápala
som, čo
sa okolo mňa
deje, nevedela
to ani moja mamka. Všetci hovorili
o slobode, o lepšom živote, nových
možnostiach. Študenti varili na
námestí čaj, ľudia sa zrazu objímali.
A ja som chcela tiež, síce som
nevedela prečo, ale štrngala som
kľúčikmi, nosila trikolóru, kráčala
v lampiónovom sprievode... Až s odstupom
niekoľkých rokov som pochopila,
čo sa vlastne vtedy udialo
a ako veľmi 17. november ovplyvnil
môj život, moje možnosti a názory.
Pred nežnou: na rôznych dokumentoch
mám pred svojím
menom označenie CP alebo C. Ten
prvý znamená cigánsky pôvod, ten
druhý Cigánka. Je samozrejmosťou,
že v škole automaticky zahlásim:
Janette Heráková, cigánsky pôvod.
Označenie etnicity nepovažujem za
nič hanlivé. Dokonca aj na okresnom
národnom výbore sú ľudia,
ktorí pracujú v odbore cigánskej
otázky. Často sa u nás ukážu, pozrú,
ako bývame, dajú si kávu, porozprávajú
s mamou. Sem-tam podotknú,
že ak sa budem aj naďalej dobre
učiť, na vysokú sa určite dostanem
a práca sa všade nájde. Môžem byť
lekárkou, učiteľkou, právničkou –
stačí sa len dobre učiť.
Po nežnej: som zmätená. Vraj
si už nemám písať značku CP a
ani C. A dokonca som už Rómka.
Nechápem to ani ja, ani moja mama,
ani babka. Nikto. Z úradníkov
v banke sú zrazu manažéri a tvrdo
Korzo
zvyšujú úroky na pôžičkách, ktoré
vzala mama ešte pred nežnou.
Štátne majetky sa rušia, JRD tiež
a z mamky je zrazu nekvalifikovaná
pracovná sila. Moji spolužiaci hovoria
o štúdiu v zahraničí a cestovaní;
ja premýšľam, či mamka utiahne
moje štúdium.
Postupne si uvedomujem, že celý
môj život sa mení. A nie k lepšiemu...
Aj keď z telky počúvam, že máme
vlastnú národnosť, vlastnú politickú
stranu, môžeme verejne používať
svoj jazyk... Načo mi to všetko
je Nepotrebovala som to doteraz,
nepotrebujem to ani potom.
Odvtedy prešlo už veľa rokov.
Každý rok bol slobodnejší a bohatší.
No len pre tých, ktorí slobodu vedeli
oceniť a užiť si ju. Moja rodina
to nevedela, doteraz ani nevie a ani
nechce vedieť. Neverí ničomu, pretože
jedna zmena nahrádza inú.
Ja sa to postupne učím a prispôsobujem.
Nakoniec - čo iné mi
ostáva Každá spoločnosť potrebuje
dozrieť. Tak už len veriť, že k tej našej
to raz príde...
n
Janette Maziniová
Motlová
(1973)
Autorka sa venuje práci s ohrozenými
skupinami mládeže, je spisovateľka,
v roku 2012 jej vyšla kniha
Cigánka
k jeden, tak
„ahoj, Európa!“.
Pochod
asi 150 000
ľudí cez železnú
oponu, do
toho dňa neprestupnú.
Drzý projekt „rozobrať
komunistom ostnaté drôty“ som
ohlásil v priamom prenose zo SND,
kde sa zhromaždili aktivisti VPN,
umelci a ľudia z OF, vrátane Václava
Havla. Bola to akoby odpoveď na
vyhrážku Gustáva Husáka, ktorú
predniesol, keď sa dostal k moci:
„Naše hranice nebudú žiadne korzo!“
Korzo to za Husáka veru nebolo
(aj preto som ten jeho prejav čítal
vo väzení).
Pochod proti ostnatým drôtom
sa udial o približne 20 rokov neskôr,
v deň ľudských práv, 10. decembra.
Pohraničiari dostali príkaz nestrieľať,
pokúšali sa dav registrovať,
ale márne. Zo železnej opony sme
urobili korzo a v ten istý deň Husák
odstúpil. Oba brehy Dunaja medzi
Devínom a Hainburgom preklenuli
Krylove pesničky z lode, čo kotvila
uprostred. Sotva mal niekto úžasnejšiu
kulisu a nadšenejšie masy
divákov. Vlastne nebolo čo dodať,
ale bol aj krátky prejav, ktorý som
končil slovami „ahoj, Európa!“.
Tým sme vlastne ohlásili ďalší
a dlhší pochod za zmenou provinčného
Slovenska na práve takú
úspešnú a prosperujúcu demokraciu,
ako sú tie západné. Je to najťažší,
viacgeneračný program revolúcie,
ale zatiaľ sme ho nevzdali. Išlo
sa aj cez jamy a slepé uličky, často
krok vpred, tri vzad. Vízia ohlásená
slovami „ahoj, Európa!“ ostáva,
myslím, podnes tým základným
programom, ktorý nás spája. n
Ján Budaj
(1952)
Autor je jeden z tribúnov
revolúcie, v súčasnosti
námestník primátora Bratislavy