NovinyN

Recommendations

Info

noviny k novembru 1989 Pondelok 17. novembra 2014 www.projektn.sk 26 – 27 Hoci z tribúny často zaznievala výzva, aby ľudia reagovali bez emócií, celá revolúcia bola vlastne jednou silnou vlnou emócie Pod Devínom sa 6. decembra 1989 zišlo asi dvetisíc študentov. Na zhromaždení vyjadrili túžbu, aby sa aj udalosti tých dní zapísali do dejín hradu ako kapitola vytrvalého boja všetkých študentov za obrodu spoločnosti. foto - tasr Bez emócií Jana Beňová (1974) Autorka je spisovateľka, naposledy jej vyšla kniha Preč! Preč! írou náhodou som raz v noci začala počúvať debatu v rádiu. Bola o 90. rokoch. O prvej polovici 90. Vlado Talian, postava spojená s rádiom Ragtime, povedal, že to, čo sme vtedy prežívali a považovali za normálne bola úplne výnimočná situácia. Áno, tak si to pamätám aj ja - obdobie revolúcie a emócií s ňou spojených sa plynulo prelialo do akéhosi rohu hojnosti. Alebo aspoň rožka. Hojnosti. Lebo keď si spomeniem dnes na maličké kníhkupectvo Artforum na Grösslingovej, na priestory divadla Stoka či na jeho „divadelný bufet“, ktorý tvoril striedmy stolík s ešte striedmejšou selekciou fliaš prevažne tvrdého alkoholu, na klub Rock, pop, jazz so stropom tak nízkym, že ste ho takmer cítili na temene... Ale tá úľava. Ten večne prítomný prenasledujúci dych, dych, čo sme roky cítili na zátylku, bol zrazu fuč. A s ním načas zmizlo aj to „čosi železné, čo nás tlačí v každej košeli“, ako spieva Dežo Ursiny v Do tla. Moja cudzina Boli to tie týždne revolúcie, ktoré načas rozprestreli plátno, vystreli zvlnenú oponu a tak sa na svetlo dostalo to čo žije, dýcha a tlie v jej záhyboch. Ľudia, bytosti so záhybov sa načas vynorili na hrebeň vlny spolu s penou plnou okysličenej sviežej vody. Revolúcia priniesla prievan, city, myšlienky, pohyb. Ľudí, knihy, jazyky, krajiny. Spomenula som si na to, keď som čítala jeden z dotazníkov Maxa Frischa na tému vlasť. Otázka bola, čo by vám chýbalo najviac: a) vlasť, b) domov, c) cudzina. V mojom prípade je to cudzina. Možnosť expandovať. Vystaviť sa novým obrazom, krajine, tvarom, jazykom. Inému ja. Ako povedal Camus, tomu čo je zo mňa vo svete a zo sveta vo mne. Myslím, že „potrebu cudziny“ si práve najviac uvedomujú ľudia, ktorí boli o ňu pripravení. Uzavretí roky nepriedušne svojimi vládami/diktátormi/tyranmi vo vlastnej krajine. V domácom väzení. More oblekov V tú zimu ’89 sa celá spoločnosť načas akoby kúsok vzniesla do vzduchu a poposkočila si. Opona sa vystrela a ľudia žijúci svoj život v jej záhyboch sa načas vynorili, aby opäť - poväčšine zmizli - zväčša ešte v hlbšom mori. Videla som také more. Oblekov. Na oslave už neviem ktorého výročia novembra. Hemžilo sa to tam politikmi, ktorí s revolúciou nemali nič spoločné. Práve naopak. Výrazy ich tvárí pripomínali – znechutením a nadutosťou - socialistické oslavy. Tak už nás majú – pomyslela som si. Aktívni politici a ich pasívne mysle. Prázdne vzducholode driftujúce krajinou. Nasáčkovaní v sačkách v novom národnom divadle – ktorého budova pre mňa nikdy neprestane byť jedným zo symbolov večne živej diktatúry. Komunizmu, čo prerastá našou krajinou a mozgami ako slanina. Symbolom tolerancie tejto slaniny, mŕtveho mäsa. Vždy bude dosť múch, čo sa ulakomia na budovy, statky, nehnuteľnosti. Objatie, v ktorom sa dnes táto budova nachádza, rovno v náručí obchodných „galérií“, je architektonickou ilustráciou tvrdenia, že v postkomunistickom bloku je „kapitalizmus len posledným štádiom komunizmu“. Zabaliť Rozmýšľam, čo sa zmenilo za 25 rokov v meste, kde žijem. Pribudla nejaká pekná budova Nejaká zaujímavá socha na verejnom priestranstve (Pamätáte si ešte tú kauzu, ako tomu ohyzdnému Andersenovi na Hviezdoslavovom námestí zmizlo kura Vrátilo sa Ja si už veru koniec toho príbehu nepamätám... Zmenilo sa na labuť) V električ- kových koľajniciach v smere na hlavnú stanicu rastie tráva. Stanica samotná je azda unikátom vo svojej bariérovosti. Bariérovosti arogantnej práve k tým, ktorým je vlaková stanica určená predovšetkým - k cestujúcim s kuframi. Ale tiež k rodičom s kočíkmi, k malým deťom, k starším ľuďom. Asi už čaká len na príchod Christa, umelca povestného balením. Zabalil už mnohé slávne budovy, mosty, stromy či celé skalnaté pobrežie. Bol by to iste krajší pohľad. Porevolučná estetická bezmocnosť bohatých sa prejavila na nábreží mesta, áno, dostali sme sa bližšie k Dunaju, ale okrem rieky a pohľadu na rakúske kopce tu nič, čo by stálo za pohľad, nepribudlo. A umenie Vystriedalo sa už všeličo svedčiace o nekonečnej absencii vkusu. Od prsatej kľačiacej ženy obrích rozmerov cez obriu včelu, pneumatikového leva... Kolekciu dopĺňa v zime sob s lyžami, dojemný najmä v čase odmäku, keď stojí po členky v blate. Dunaj Ale ešte zotrvajme chvíľu tu, na nábreží Dunaja. Nedávno som počas prechádzky videla partiu bezdomovcov, ako sedela v tme na lavičke, občas zasvietil konček cigarety, fľaša putovala od úst k ústam. Boli však celkom ticho a zaujato pozerali pred seba. Na Dunaj. Tam totiž kotvila turistická loď. Okná kajút boli veľké a vo väčšine sa svietilo, takže ste mohli nahliadnuť do života na lodi. (Je jeden, a predsa dva sú svety...) A práve ten bezdomovci uprene pozorovali. V oknách bolo vidieť zväčša staršie manželské dvojice ukladajúce sa na spánok. Muž ležiaci na posteli s novinami rozprestretými pred tvárou. Žena, otočená k nemu aj k nám chrbtom, cudne si prezliekajúca blúzku za nočnú košeľu. V druhom okne dvojica ležiaca v nočných úboroch na posteli. Ona štrikuje, on s laptopom. Bezdomovci pozerali na okná na lodi ako ostatná časť národa na plazmové televízory. Potrebu cudziny si práve najviac uvedomujú ľudia, ktorí boli o ňu pripravení. Uzavretí roky nepriedušne svojimi vládami/ diktátormi/ tyranmi vo vlastnej krajine. Vybodkované Pred par týždňami som čítala v jednej bratislavskej kaviarni zo svojej novej knihy. Napriek tomu, že sa začína denníkom písaným v nemocnici, moderátorka podotkla, že slovo bolesť či láska neodznelo ani raz... Napriek téme. Že teda nevydieram čitateľa. A tak som rozmýšľala, či sa už blíži čas, keď budeme takéto slová vybodkovávať ako prisilné. V istom zmysle vulgárne. Pritom jedna z najkrajších kníh o láske je Bolesť Marguerite Durasovej. A je asi len jeden jediný spisovateľ, ktorý nič o láske nenapísal. Thomas Bernhardt. A myslím, že práve s bolesťou a láskou bola spojená Nežná revolúcia. Bolesťou dvoch generácií. Tej, ktorá o slobodu prišla v štyridsatom ôsmom a nastupujúcej, ktorú prevalcoval šesťdesiaty ôsmy. A s láskyplnými spomienkami na krátke chvíle odmäku a slobody či aspoň slobodienky. Výnimočným a vizionárskym pre mňa navždy ostane názov hnutia Verejnosť proti násiliu. Spomenula som si naň opäť nedávno, keď som kdesi začula útržok rozhovoru dvoch chlapíkov zhrbených nad steakmi. O tom, že „raz darmo, ale násilie jednoducho funguje“. Možno – pomyslela som si – v krajine silných rečí a ostrých steakových nožov. Ja súhlasím s tézou, že násilné revolúcie už nemajú potenciál, aby ľudstvu niečo dali, niekam nás posunuli. Jednoducho – prežili sa. Na rozdiel od myšlienky nenásilia a lásky či aspoň láskavosti. Môj strýko, ktorý roky žije v USA, bol počas Nežnej revolúcie na návšteve rodiny v Bratislave. Napísal o tom článok do amerického časopisu, poukazoval s úsmevom na to, že hoci z tribúny často zaznievala výzva, aby ľudia reagovali „bez emócií“, celá revolúcia bola vlastne jednou silnou vlnou emócie. Stála na nej. A on sám po pár dňoch zaľahol s vysokými horúčkami. Dostali ho. Dobehli. Tie naše. Emócie. n
noviny k novembru 1989 Pondelok 17. novembra 2014 www.projektn.sk 28 – 29 Oslovili sme osobnosti roku 1989 aj súčasnosti s otázkou: čo je pre vás najdôležitejší moment novembra, na ktorý myslíte dnes 13 krátkych textov o novembri Pavel Vilikovský (1941) Autor je spisovateľ, naposledy mu vyšla kniha Prvá a posledná láska Do voľnej prírody slobody e známe, že opustené či choré mláďatá divých zvierat, ktorých sa ujali ľudia, musia pred návratom do voľnej prírody prejsť starostlivo premysleným výcvikom, ináč by zahynuli, a výsledok ani potom nie je istý. Pre ľudský rod túto skutočnosť sformuloval už dávnejšie islandský spisovateľ Halldór Laxness: „Slobodným treba vedieť byť.” 17. november vypustil slovenskú spoločnosť do voľnej prírody bez prípravy, azda preto veľa Slovákov vníma slobodu ako cudzie teleso v oku a iná ich časť ako zrušenie všetkých pravidiel. Problém je v tom, že nikoho nemožno nasilu donútiť, aby mal slobodu rád, bolo by to v rozpore s jej podstatou. Preto prechádzame dlhým a ťažkým obdobím, keď sa musíme naučiť darovanú slobodu nielen prijať, ale aj prevziať za ňu i za seba zodpovednosť. Netreba azda ani hovoriť, že výsledok ešte vôbec nie je istý. n Vlak Nežnej revolúcie vypravili 6. decembra 1989 z Bratislavy cez Žilinu do Košíc. foto - tasr Otázky časoch perestrojky sa s obľubou citoval jeden Gorbačovov výrok, že demokracii sa treba učiť. Dosť ma to iritovalo - načo sa treba demokracii učiť, demokracia buď je, alebo nie je, hovoril som si. Ja, ctiteľ francúzskych existencialistov rozjímajúcich o slobodnom čine slobodného človeka, som bol taký naivný. Potom prišiel november ´89 a s ním vytúžená sloboda a demokracia. Sloboda prejavu nepodliehajúca cenzúre, sloboda pohybu bez rizika nemožnosti vrátiť sa domov... Sloboda a s ňou éra nekonečných možností čohokoľvek. A čo ja Bol som dostatočne vzdelaný, kultúrny, kultivovaný, mentálne pripravený prijať tie dary a niesť zodpovednosť za vlastné rozhodnutia „Lehkost bytí”, ktorou sme sa opíjali spočiatku, sa tak pre mnohých postupne stávala „nesnesitelnou”. Začali sme spoznávať paradoxy demokracie a zisťovať, že v demokracii je reálne prítomná možnosť demokraticky si zvoliť nedemokratickú vládu, že sloboda prejavu okrem iného zahŕňa aj prejavy nenávisti, rasizmu, xenofóbie, nechuť k inakosti akéhokoľvek druhu, že mať nekonečne veľa možností je rovnako nepohodlné ako nemať na výber. Že za peniaze sa dá kúpiť predĺžený víkend v New Yorku, ale aj verejná mienka, spoločenský status či nepohodlné periodikum. Alebo je to iba náš spôsob demokracie Naše osobné zlyhania, naše zlé rozhodnutia, ktoré napokon viedli k apatii a znechuteniu z nenaplnených očakávaní Isté je, že mnohé zásadné veci tu fungujú len vďaka morálnosti, altruizmu a profesionálnej cti niekoľkých jedincov. Obávam sa, že tu bola skvelá príležitosť a kopli sme do nej. A keďže sa hovorí, že skúsenosť je neprenosná, dokonca aj vlastná, tak „len čo nás odviazali z reťaze, chceme späť, bez obojku je nám zima na krku”. Sme opäť pripravení, ba náchylní podľahnúť totalitárnej propagande z Východu. Príliš veľa otázok a málo odpovedí. Je však úžasné, že ešte stále ich môžem vysloviť verejne, pretože, ako povedal Richard Feynman: „Radšej mám otázky, na ktoré neviem odpovedať, než odpovede, ktoré nemôžu byť spochybnené”. n Marián Varga (1947) Autor je hudobník a skladateľ. Keď išlo o všetko eden moment bol trvalý: neuveriteľne zrýchlený čas, v ktorom sa odohrával výbuch túžby po slobode, šírenie energie, eufórie, empatie, oslňujúco rýchle prerastanie malých odbojných skupín do protestujúceho davu, posvätnosť okamihov spoločného zážitku so zábleskami nádeje na splnenie sna o víťazstve pravdy a spravodlivosti. Druhý moment mal politickú povahu. Dejiny sa pohli, nič však ešte nebolo isté. Šírili sa správy o autobusoch s tisíckami milicionárov, vo vedení Verejnosti proti násiliu sme si uvedomovali, že nemožno vylúčiť ozbrojený zásah, bolo treba sa pripraviť. Dramaturgia druhého zhromaždenia na zaplnenom Námestí SNP, ktoré sa konalo 23. novembra, sa preto zamerala na zapojenie čo najväčšieho počtu spojencov, ktorí by niesli zástavu ďalej napriek brutalite moci. Išlo o všetko. V ten deň sa pridala aj cirkev, pred mítingom sa v meste rozozvučali zvony, arcibiskup Sokol sa listom prihlásil k demonštrantom. Oznámili sme oslobodenie Jána Čarnogurského. Vlado Ondruš apeloval na prebudenie komunistov. elevízor a v ňom plno ľudí štrngajúcich kľúčmi. Spievali niečo o sľúbení si lásky, o sľúbení si niečo vydržať. Neskôr, prvé ráno v škôlke, keď som miesto „súdružka” musel povedať „pani vychovávateľka” a trvalo mi asi dve hodiny, kým som sa odhodlal vypýtať na záchod. Ale vydržal som. Moje spomienky na november sú len útržkami, mal som päť rokov. Ťažko sa mi hľadá jeho najdôležitejší moment, pretože pre mňa je ním to, koľko vecí nám dnes príde úplne samozrejmých. Že vďaka nemu si život v neslobode naša generácia musí už len predstavovať, a nie naň spomínať. Že sa môžem živiť tým, čo ma neskutočne baví. Že môžeme podnikať, tvoriť a pracovať tak, ako chceme. Že nemusím uznávať jedinú pravdu a nikto mi ju nevnucuje. Že keď sa vraciam zo zahraničia, už to nie je s beznádejou, že doma sa tak nikdy mať nebudeme. Na Slovensko som napriek všetkým jeho boľačkám neskutočne hrdý. Prehliadať vlastné víťazstvá a nesústrediť sa na to, čo máme, sa niekedy dá nazvať skromnosťou. A niekedy nenažranosťou. To, ako sme sa za posledných 25 rokov Juraj Záriš vyzval kolegov pedagógov na solidaritu. Milan Kňažko a Ján Budaj čítali listy z podnikov a od robotníkov, ako aj pozdravy z iných končín Slovenska. Jiří Dienstbier pozdravil Bratislavčanov v mene Charty 77. Ústami Milana Kňažka sme viedli súboj o prístup do médií. Po dvadsiatich rokoch vystúpil na verejnosti Alexander Dubček. A za tým všetkým ešte odznelo pár mojich slov o odkliatí, ktoré hovorili o zaháňaní démona strachu. Míting preukázal, že VPN koordinuje politický opozičný pohyb odstrániteľný iba za cenu krviprelievania. Jedinou možnosťou sa stalo vyjednávanie. Na druhý deň sa v štúdiu Dialóg stretli zástupcovia VPN s predstaviteľmi moci. n Martin Bútora (1944) Autor je sociológ a spisovateľ. Pracuje ako poradca prezidenta a čestným členom redakčnej rady Projektu N My spoločne posunuli, je unikátne a je na nás, či budeme čerpať zlú náladu z toho, čo všetko nefunguje a chýba nám, alebo budeme čerpať energiu z našich úspechov na to, aby sme to zlepšili. To, ako vyzerá Slovensko a naše životy, je od novembra deň za dňom viac a viac naša zodpovednosť. To je totiž cena za slobodu. Naučme sa, že si zaslúžime iba také istoty, o ktoré sa sami zaslúžime - prácou a snahou veci meniť. Často to znamená robiť aj ťažké veci. No bez toho skutočnú slobodu nikdy mať nebudeme. Vždy sa totiž nájde dosť tých, ktorí ich ochotne urobia za nás. Pre seba. Do novembra za to mohli oni. Teraz si za to už môžeme my spoločne. Tak si to tu urobme dobrým. n Michal Meško (1984) Autor riadi internetové kníhkupectvo Martinus.sk. Je členom redakčnej rady Projektu N
Page 1 and 2: 17. november 2014 Noviny k novembru
Page 3 and 4: noviny k novembru 1989 pravda, len
Page 5 and 6: noviny k novembru 1989 Pondelok 17.
Page 9: noviny k novembru 1989 Pondelok 17.
Page 18: noviny k novembru 1989 Pondelok 17.

NovinyN

You also want an ePaper? Increase the reach of your titles

Delete template?

Save as template?