NovinyN

Recommendations

Info

noviny k novembru 1989 Pondelok 17. novembra 2014 www.projektn.sk 2 – 3 Fedor Gál hovorí, ako nechce hovoriť o spomienkach na November, ale aj o tom, prečo nemohol byť politikom a či náhodou nie sme posledná generácia, čo zažíva demokraciu Fňukáme a nadávame, FEDOR GÁL sa narodil v roku 1945 v koncentračnom tábore Terezín. Vyštudoval Chemicko-technologickú fakultu SVŠT, pracoval vo viacerých chemických fabrikách a výskumných ústavoch, od roku 1987 bol ako vedec na voľnej nohe. V roku 1990 založil Ústav pre sociálne analýzy pri UK v Bratislave a stal sa docentom Fakulty sociálnych vied KU v Prahe. Bol zakladajúcim členom hnutia Verejnosť proti násiliu, jeho predsedom a jednou z tvárí novembrovej revolúcie v roku 1989. Od roku 1991 žije v Prahe. Bol spolumajiteľom TV Nova, vlastnil vydavateľstvo G plus G, ktoré neskôr daroval, podnikal v oblasti technológií pre mobilné siete a internet. Je sociológom, prognostikom. Posledných sedem rokov sa venuje najmä nakrúcaniu filmových dokumentov o témach, ktoré výrazne ovplyvnili spoločnosť. foto - gabriel kuchta hoci sa máme dobre Karol Sudor (1975) Autor je reportér Projektu N, ako redaktor SME vyhral štyrikrát Novinársku cenu za najlepší rozhovor e už po 25 rokoch po revolúcii november pre vás len bežný mesiac Nie je, lebo ma počas neho permanentne triafa šľak. Už pri piatom výročí revolúcie som si totiž povedal, že o nej budem hovoriť naposledy. Ak mi však niekto opakovane volá, a je to kamarát alebo slušný človek, stále nedokážem odmietnuť. Výsledkom je, že sa trápim, lebo tento typ rituálov je mi cudzí a nemám ich rád. Cestoval som teraz za vami aj s jedným kamarátom. Zaprisahal som sa pred ním, že tentoraz je to už naozaj naposledy. Ak som však už začal takto skepticky, musím dodať aj to ostatné. Čo Že revolúcia bola absolútne kľúčovou udalosťou moderných českých a slovenských dejín, a som presvedčený, že si zaslúži, aby sme pred ňou sňali klobúk. Akurát si nie som istý, či pri tom musím byť aj ja. Kladiete si v súvislosti s revolúciou ešte nejaké otázky Stále mi ich predsa kladú iní. Aj mne blízki ľudia. Dokonca aj tí, o ktorých by som si teoreticky myslel, že vedia, kde je sever a o čom to všetko vlastne bolo, mi až obsedantne dávajú otázky, ktoré ma už štvú. Napríklad Trebárs, že prečo sme komunistov nezrušili už na začiatku revolúcie, kde sme vyhrabali Mečiara, prečo sme komunistických zločincov neodsúdili do basy, prečo sme dovolili, aby tí hajzli infiltrovali štruktúry moci. Samé prečo, prečo, prečo. Čo im odpovedáte Mám každému stále hovoriť to isté Že ste boli amatéri a učili sa za pochodu Nielen to. Pýtam sa, kde boli oni Kde vtedy boli dnešní kritici Nebola sloboda aj o tom, že mohli prebrať situáciu do vlastných rúk To sa akože, chudáci, iba útrpne prizerali našim chybám Kde, doparoma, boli Akým právom teraz hovoria, že oni sú obete a my, čo sme to ťahali, vinníci Pripadá mi to mimoriadne nespravodlivé. Ani im to však nemôžem povedať do očí, lebo všetci sú extra precitlivení. Fakt nerozumiem, ako v slobodnej a demokratickej spoločnosti môže človek vlastné problémy sublimovať na niekoho tretieho. Vlastne, svojím spôsobom sa to dá chápať. Keby si totiž človek otvorene priznal, že si je sám na vine, rovno môže skočiť z mosta alebo minimálne zošalieť. Život je často neuveriteľne krutý práve v tom slobodnom svete. Pôvodne som sa nepýtal na to, aké otázky kladú vám, to sa aj tak bude diať, kým budete žiť, ale či si nejaké v súvislosti s tým obdobím kladiete sám. Samozrejme, že si kladiem otázky. O chvíľu budem mať 70 rokov a v tomto veku si už dávam principiálnu otázku – či po mne ostane čistý stôl. Ak sa totiž niekto dopustil nejakých deliktov alebo krívd na iných, mal by v sebe nájsť silu a povedať prepáčte. Zdá sa mi pritom, že za mnou stále ostáva niekoľko konfliktov, ktoré dodnes neboli vysvetlené a uzavreté. Jednoducho sa z rôznych dôvodov nedotiahli do konca. Napríklad s Jánom Budajom Áno, napríklad s ním ohľadne lustrácií. Takých konfliktov však človek v akcii prirodzene absolvuje viac. Niektoré z tých, čo sa po novembri 1989 diali v rôznych partičkách ľudí, reprezentujúcich vtedy spoločný záujem, sú až fatálne. Konkrétne Stále si myslím, že lustrácie boli správna vec, že rozpad Česko-Slovenska bola hlúposť, že Mečiara sme odvolávali právom, že sa nemýlim, ak protestujem proti niektorým socialistickým resentimentom, hoci mnohí moji kamaráti sú ľavičiari až na kostnú dreň. Čítali ste knihu Vladimíra Ondruša, člena Koordinačného výboru VPN a ponovembrového podpredsedu vlády, s názvom Atentát na Nežnú revolúciu Úprimne priznávam, že o novembri 1989 a neskorších udalostiach som čítal veľmi málo kníh. Ak sa to aj stalo, už na piatej strane som bol totálne naštvaný, lebo tie opisy vážne nesedia. Veď som pri tých veciach priamo bol, čo mi kto chce nahovoriť, prečo sú tam toľké nepravdy Bol som tam, počul aj videl, a to mi stačí, hoci je pravda, že to, čo vnímame, závisí najmä od toho, akí sme. Ondrušovu knihu som však nečítal a rovno hovorím, že som si s ním za tých 25 rokov vymenil niekoľko e-mailov, v ktorých mi vysvetľoval, kde sa mýlim. Ja som sa mu, naopak, zase snažil vysvetliť svoj postoj. Je mi však jasné, že medzi nami je priepasť. Jeho knihou sa tiahne myšlienka, že Jánovi Budajovi, ale nielen jemu, bolo lustráciami a jeho odstavením pred prvými slobodnými voľbami ublížené. Ja si zase myslím, že mu ublížené nebolo. Môj dominantný pocit pri Vladovi Ondrušovi však je, že určite nechcem mať do konca života pocit, že sme nepriatelia. Nemyslím si ani, že nimi sme, len máme iný pohľad na svet a jeho iný výklad. A to všetko nie je primárne ovplyvnené iba tým, čo sa dialo, ale aj tým, aký vlastne som – aké mám osobné problémy, deficity, s čím som sa v živote nedokázal vyrovnať. Ako teda vidíte Jána Budaja, ktorý vedenie VPN prirovnal ku komunistickému politbyru Tvrdí, že s ŠtB nikdy nespolupracoval, pretože ju vždy klamal. Celý problém Jána Budaja Politika ma hrozne zraňovala, lebo ja naozaj nedokážem sedieť a rokovať o spoločnej stratégii s niekým, o kom si vážne myslím, že má deficit charakteru. tkvie v tom, že bojuje s vlastnou traumou, nie s Fedorom Gálom. Myslíte si, že spolupracoval Ale to je mi predsa jedno. Pravidlá hry boli také, že ľudia, ktorí podpísali spoluprácu s ŠtB, nepatria do politiky. Tak znel princíp, ktorý sme prijali v čase lustrácií. Áno, dnes už viem, že mnohí boli dokopaní k spolupráci vydieraním, vyhrážkami o zničení rodiny, znemožnením štúdií detí a podobne, lenže... O Budajovi sa nikdy nepreukázalo, že by na niekoho donášal a niekomu ublížil. O to však nešlo. Šlo o to, že všetci, ktorí boli na kandidátke do prvých slobodných volieb, podpísali záväzok. Ten znel, že ak sa preukáže, že niekto podpísal spoluprácu s ŠtB, odstúpi z kandidátky. Takých ľudí bolo predsa viac a naozaj odstúpili. Kedysi ste mi práve k tomu povedali, že je vám ľúto, ako ste do toho namočili aj tých, čo ani nechceli do politiky, len na žiadosť VPN prepožičali svoje mená na nezvoliteľné miesta na kandidátke. Potom z nej totiž museli odísť aj dôverníci a kandidáti tajnej spolupráce, ktorí s ŠtB možno naozaj vôbec nespolupracovali. Nikdy som sa nebol pozrieť do agentúrnych zväzkov, nikdy ma to nezaujímalo. Pri Budajovi je však evidentné, že spoluprácu podpísal, rovnako ako to, že nechcel odstúpiť. Vieme, ako sa správal pred revolúciou. Nič nenasvedčuje, že spolupracoval s režimom, skôr naopak. Áno, Jano Budaj sa pred novembrom 1989 správal ako statočný človek so svedomím. Bodka. Nikdy som predsa o ňom nepovedal nič iné. Nielen Vlado Ondruš, ale aj Tóno Popovič a iní však majú pocit, že Budaj bol nami vtedy politicky popravený. Ak si to myslíte aj vy, moja odpoveď znie, že existovala dohoda o nejakom princípe, a ten sa nemohol porušiť len preto, že jeden konkrétny človek stál na novembrovej tribúne. A kým ja som v politike takmer ani nebol, lebo som odišiel v roku 1991 alebo 1992, ani si to už presne nepamätám, Jano Budaj je v nej dodnes. V komunálnej. Ale je. A mne chce niekto aj po 25 rokoch vyčítať, že som bol strojcom jeho politickej popravy Prečo ste v politike neostali Ľudia ako ja do nej nepatria. Politika je primárne o vôli po moci a o schopnosti konsenzu aj tam, kde sa to prieči vášmu prirodzenému naturelu. Cítil som, že takého správania nie som schopný. Politika ma hrozne zraňovala, lebo ja naozaj nedokážem sedieť a rokovať o spoločnej stratégii s niekým, o kom si vážne myslím, že má deficit charakteru. Keby boli všetci takí principiálni, nemá kto riadiť štáty. Ja tam však objektívne nepatrím a práve preto sa ani nesťažujem, že je nespravodlivé, ak v politike nie som. Odišiel som predsa sám, nik ma nevyhodil. Možno keby som celých 25 rokov ostal na Slovensku, dodnes som nejaký komunálny politik alebo čosi podobné, po ničom takom však nebažím. V roku 1989 sa v politike jednoducho objavili aj ľudia, ktorí boli neštandardní voči tomu, čo tá rola v skutočnosti vyžaduje. Netvrdím pritom, že každý politik je hajzel, veď to ani nie je
noviny k novembru 1989 pravda, len si úprimne myslím, že isté charakterové typy sú v politike odsúdené na neúspech. Máte medzi politikmi dobrých kamarátov Napoľutovanie mám. Niektorí sa do politiky po rokoch vrátili, iní v nej dlho boli, ale už vypadli z hry. V Česku za priateľa považujem Ivana Gabala z KDU-ČSL, ktorého poznám roky a viem, že je výborný, na Slovensku je to Peter Zajac, ktorého vnímam ako jedného zo svojich intelektuálnych učiteľov. Vďaka tomu, aký je, bol síce vždy len na periférii, lebo jeho predstava o politike je na Slovensku minoritná, v každom prípade toho urobil dosť veľa. A mám rád aj Fera Mikloška, hoci reprezentoval prúd, ktorý mi je cudzí. Viem, že je to dobrý človek a to mi stačí. Novú generáciu politikov u vás však už nepoznám, akurát priatelia, čo prednášajú na univerzitách, mi hovoria, že je to katastrofa. Dajú sa porovnať šance elít pred rokom 1989 a dnes V populácii vždy boli dve až tri percentá mimoriadnych ľudí, ktorí tvorili takmer prírodnú konštantu. Stretnúť ich pred tridsiatimi rokmi a dnes sú však dva rôzne vesmíry. Vtedy nemohli cestovať, pracovať v skvelých zahraničných firmách či prednášať na špičkových univerzitách vo svete, kým dnes stretávam mnohých, čo túto šancu bohato využili. Vidím to už na svojich synoch, pri ktorých sa cítim takmer ako invalid. Sú lepšie jazykovo vybavení, vzdelanejší, disponujú kreativitou doslova na tepe doby. Dnešní mladí, ak chcú a majú na to, sú teda úplne inde ako my v ich veku, lebo sú akcieschopnejší, priam globálni. Iná vec je, že odborníci, čo dnes mladých učia v školách, mi tvrdia, že úroveň študentov, žiaľ, celkovo klesá. Keď hovorím s ľuďmi, ich najväčšou výčitkou voči dnešnej dobe je asi to, že to tu stále riadia aj komunisti a eštebáci. Prečo sme sa ich nezbavili ani po 25 rokoch Moja životná skúsenosť hovorí, že vždy existujú ľudia, ktorí majú nenormálny dar ťahu na bránu bez ohľadu na režim. Idú za profitom, kariérou, prestížou, uznaním, za čímkoľvek, a to za každých okolností. To je vari až genetická záležitosť, hovorím tomu kultúrny gén. Keby dnes na Slovensku vládol nejaký čínsky monarcha, garantujem vám, že sa nájde 20 percent populácie, ktorá zrazu začne vyznávať Konfucia či niekoho ako Lao-c´. Tí pôjdu za hocičím, čo im prinesie benefity, a to nezávisle od akéhokoľvek režimu. Práve preto si aj mnohí komouši po revolúcii našli novú pôdu, po ktorej môžu šliapať. Keby si kresťanskí demokrati a konzervatívci spočítali, koľko je medzi nimi bývalých komunistov, zarazilo by ich to. Tí, čo jedného dňa zahodili stranícke knižky a rýchlo si našli iného koňa, sú totiž všade. Na to, aby však tá pliaga stále profitovala, musí dostať požehnanie cez voľby, kde rozhodujeme všetci. Nemôžeme si teda za to výhradne sami To nemusí byť pliaga. A čím sú potom eštebáci Nomenklatúrni komunisti a eštebáci síce sú pliaga, ale nezabúdajme, že tu bolo aj 1,5 milióna členov KSČ, ktorí vstúpili do strany len preto, lebo inak nemohli byť členmi vedeckých tímov, pracovníkmi zahraničného obchodu, prípadne by ich deti nemohli študovať na vysokej škole. U mnohých ľudí to bolo len pragmatické rozhodnutie. Peter Pišťanek mi po novembri 1989 stále hovoril, že sme komunistov mali postaviť k stene. V každom prípade, ak by sme to zrealizovali, kam by to viedlo Mali sme všetkých komunistov postaviť za ostnatý drôt Verejnosť proti násiliu predsa mala dva programové ciele – slobodné voľby a zrušenie článku 4 ústavy o vedúcej úlohe KSČ. Voliči potom jasne rozhodli, že z desiatich najpopulárnejších politikov, bolo osem bývalých komunistov. Veď o tom som hovoril, môžeme si za to sami. Ťah na bránku by im nestačil, keby sme ich nelegitimizovali cez voľby. Prečo by však tí ľudia vtedy mali chcieť Kučeráka, ktorého nepoznali Prečo mali chcieť práve Gála Keby si kresťanskí demokrati a konzervatívci spočítali, koľko je medzi nimi bývalých komunistov, zarazilo by ich to. s tým jeho veľkým nosom a intelektuálnou rétorikou, keď ani nevedeli, kto to je Radšej teda chceli Čiča, Dubčeka a Čalfu. A my sme nebodaj mali týchto ľudí postaviť pred súd a zavrieť ich len preto, lebo boli bývalí komunisti Český herec Petr Nárožný nedávno pre Reportér Magazín povedal, že o zvyšok ilúzií po revolúcii prišiel, keď pochopil, že vedúci činitelia zločinného režimu nebudú nikdy potrestaní, dokonca ani len symbolicky. Naozaj sa nedalo inak Revolúcia u nás prebehla ústavným spôsobom. Nemali sme tu ľudové tribunály, kde by si malé skupinky predvolávali jednotlivých komunistov a posielali ich do lochu, prípadne ich nútili, aby sa verejne priznali, že sú hajzli. Predstavme si však, že by to naozaj bolo inak. Kto však tvoril justíciu Kto robil policajtov Kto bolí tí, čo mali nastoliť spravodlivosť Všetko reprezentanti minulého režimu. Povedzme, že by sme si vtedy povedali: O. K., vymeňme ich. Pýtam sa však – a za koho Za čerstvých absolventov právnických fakúlt Ale veď tí zlí predsa boli ich učiteľmi, nie Čo by sa teda zmenilo Rozumiem, bežnému človeku však fakt nemusí byť jasné, prečo sa mal desiatky rokov skladať na dôchodok Jakešovi alebo Biľakovi, ktorý si žil ako kráľ v pokútne získanej vile. Aby to tak nebolo, museli by sa nájsť policajti a sudcovia, ktorí by toho Biľaka postavili pred spravodlivosť. Nenašli sa. Nedávno som čítal, že na výsluch zrazu predvolali bývalého predsedu vlády Adamca v súvislosti so zastrelenými ľuďmi na hraniciach. Teraz, po 25 rokoch Prvý podpredseda vlády Československej socialistickej republiky (ČSSR) Ján Čarnogurský (uprostred) sa stretol 16. decembra 1989 v Bratislave s aktivistami občianskej iniciatívy Verejnosť proti násiliu (VPN), zľava Ján Budaj, Miroslav Kusý, Oleg Pastier a vpravo Fedor Gál. foto - tasr Ak takto melú božie mlyny, je mi to ľúto, ale tak to je. Prečo dodnes neboli potrestané nomenklatúrne kádre ŠtB, ktoré regrutovali agentov a dopúšťali sa zločinov Prečo mnohým dodnes neboli priznané oprávnené reštitučné nároky Takých otázok je mnoho. A ako znie odpoveď V spoločnosti pravdepodobne neexistovala klíma, ktorá by bola kladivom na takých ľudí. Považovať však celkovú klímu v spoločnosti za vinu konkrétneho jednotlivca mi pripadá zvláštne. V časopise .týždeň ste položili otázku: „Dokáže sa demokracia so svojím konceptom ľudských práv ubrániť proti nepriateľom a zneužívateľom demokracie Ak nie, prehrá a k slovu sa dostane nesloboda.“ Poznáte aj odpoveď Demokracia je len epizóda v dejinách ľudstva. Bytostne sa nás však dotýka. Áno, ale presnú odpoveď nepoznám. Jednoducho neviem povedať recept, ako by mohla demokracia prežiť, som však veľký skeptik. V každom prípade platí, že sa o ňu treba uchádzať každý deň. Treba konať a hľadať cestu. Kde sa to v skutočnosti skončí, fakt neviem. Cítiť z vás pesimizmus. Možno sme posledná generácia, ktorá tú demokraciu zažíva. Pritom takmer všetci len fňukáme, nariekame, nadávame, frfleme, hoci sa vlastne máme dobre. n NEZÁVISLÉ NOVINY Poznáme sa roky. Viete, že sme tvrdohlaví, cieľavedomí, že píšeme k veci a nebojíme sa ťažkých tém. My zas vieme, že ste citliví na úprimnosť, otvorenosť a máte vysoké nároky. Vy ste dôvod, pre ktorý chceme robiť najlepšiu žurnalistiku na Slovensku. Keď sme cítili, že je ohrozená naša nezávislosť, urobili sme krok do neznáma. Teraz potrebujeme vedieť, koľkých z vás oslovuje naša ponuka. Od toho závisí, akú veľkú redakciu budeme schopní postaviť a ako často budeme môcť N vydávať v tlačenej podobe. Ak patríte medzi ľudí, ktorí chcú náš projekt podporiť, môžete si na stránke www.projektn.sk zvoliť niektorú z nasledujúcich možností: 29 eur 69 eur 99 eur a viac Získate polročné digitálne predplatné na všetok online obsah. ČO JE TO PROJEKT N Ide o projekt nového média založeného bývalými redaktormi denníka Sme, ktorí z redakcie odišli na protest proti vstupu finančnej skupiny Penta do vydavateľstva. AKÉ SÚ JEHO CIELE Zámerom je nielen robiť najlepšiu žurnalistiku na Slovensku, ale aj postaviť sa rastúcemu vplyvu Martin Bútora diplomat a sociológ Péter Hunčík psychiater a spisovateľ Periodicita papierových vydaní N závisí od množstva prostriedkov, ktoré sa nám podarí získať. Za túto sumu získate polročné predplatné denníka alebo ročné predplatné týždenníka. K predplatnému tlače dostanete zdarma aj digitálne predplatné. oligarchov v médiách aj celej spoločnosti. AKÚ PODOBU BUDE MAŤ NOVÉ MÉDIUM Hlavným cieľom je vybudovať silný spravodajský web. Dopĺňať by ho mala aj tlačená verzia v podobe týždenníka alebo denníka. Konkrétna podoba závisí najmä od záujmu čitateľov. REDAKČNÁ RADA Zora Jaurová kultúrna aktivistka KTO PODPORUJE N Projekt N už zostavil redakčnú radu. Záujem spolupracovať s N prejavila veľká časť spolupracovníkov a prispievateľov Sme, ale aj iných médií, ktoré sa ocitli pod vplyvom oligarchov. AKÉ SÚ ĎALŠIE KROKY V novembri a decembri budú na stránku www.projektn.sk pribúdať Michal Kaščák hudobník a organizátor Pohody Podporiť nás môžete na stránke www.projektn.sk Exkluzívne členstvo v klube podporovateľov Projektu N, v rámci ktorého popri kompletnom predplatnom pre web a tlačené vydanie získate aj špeciálnu signovanú grafiku od Shootyho. prvé texty. Od januára chceme spustiť plnohodnotný web. V priebehu prvého štvrťroka 2015 by mala pribudnúť aj tlačená verzia. AKO MÔŽEM POMÔCŤ Už dnes môžete využiť možnosť digitálneho alebo tlačeného predplatného. Peniaze od vás nám pomôžu pri štarte a ukážu, či existuje o našu ponuku dostatočný záujem. Michal Meško zakladateľ Martinus.sk Martin M. Šimečka spisovateľ, bývalý šéfredaktor denníka Sme
Page 1: 17. november 2014 Noviny k novembru
Page 5 and 6: noviny k novembru 1989 Pondelok 17.
Page 9: noviny k novembru 1989 Pondelok 17.
Page 18: noviny k novembru 1989 Pondelok 17.

NovinyN

You also want an ePaper? Increase the reach of your titles

Delete template?

Save as template?