NovinyN

Recommendations

Info

noviny k novembru 1989 Pondelok 17. novembra 2014 www.projektn.sk 30 – 31 Niekoľko slov ovember 1989 nám priniesol slobodu. O tom nikto nepochybuje, a to si všimol každý. Dokonca aj tí, ktorí si inak november nevšimli. Rozdiel je v tom, čo si pod pojmom sloboda každý z nás predstavuje. U niekoho to vytvára falošnú predstavu, že za to, čo povieme, napíšeme, urobíme, by mal byť zodpovedný ktokoľvek okrem nás. Sloboda bez zodpovednosti je ako vzduch bez kyslíka. Nedá sa to dýchať. A keďže dnes už má odvaha podstatne nižšiu cenu ako za totality, hovoríme, čo nám slina prinesie na jazyk. Niekedy mi to pripadá ako auto, ktoré sa rúti z kopca a nemá brzdy. Nad zodpovednosťou by sa hlavne mali zamyslieť politici a novinári, pretože ich slovo je vlastne skutkom a niekedy aj zbraňou. Často zákernou. Spomínam si na jedno stretnutie v novembri ´89 v sídle OF v Prahe. V neveľkom hlúčiku sme s Havlom diskutovali o tom, ako sa ľudia menia, zbavujú sa strachu a vo vzájomných vzťahoch sa správajú s neobvyklou mierou solidarity. Túto premenu osobnosti sme v Bratislave charakterizovali, myslím si, veľmi výstižným slovom. Nazývali sme to „odkliatie”. V zaujatí tejto diskusie ma vyrušil hlas, ktorý nás pomerne zriedkavou intonáciou napomenul, aby sme už prestali s tými nezmyslami, pretože najdôležitejšie sú ekonomika a slobodný trh. Bol to Václav Klaus. Dnes vieme, čo dokázala kupónová privatizácia a tiež na čo všetko nestačí slobodný trh. A čo všetko treba pred ním chrániť. Neskôr v politike som mal na niektoré problémy odlišný názor ako Václav Havel, ale nikdy som si ho neprestal vážiť. V týchto dňoch sa Václav Klaus vyjadril o pôsobení Václava Havla. Zrejme to vyprovokovali Dušičky. Okrem iného povedal, že Havel bol nutné zlo, takmer reformný komunista, a že v zahraničí až tak veľa pre Česko neurobil. Je nevkusné hovoriť o tom v čase, keď sa už Havel nemôže brániť. Navyše to nie je pravda. Havel totiž z medzinárodného hľadiska urobil pre Československo a neskôr pre Česko určite viac ako niekoľko prezidentov pred ním a tí dvaja po ňom dohromady. Platí to pre celý svet. Výnimkou je možno Čile. n Krajina po Klausovi Občania Bratislavy pred sídlom Verejnosti proti násiliu. foto - tasr Z kriminálu oniec leta a nástup jesene 1989 som prežíval v špecifickej atmosfére vyšetrovacej väzby ako jeden z takzvanej Bratislavskej päťky. Tesne pred novembrovými udalosťami toho roku ma odsúdili na deväť mesiacov kriminálu podmienečne a pustili ma domov. Ešte predtým, než ma zavreli, to krachlo v Poľsku a stihla ma navštíviť delegácia bývalých slávnych disidentov, ale už poslancov Sejmu na čele s Adamom Michnikom. Potom som už len cez tlmiaci filter dvier mojej cely sledoval, ako sa to rúca všade okolo nás. Keď napokon na môj proces prišli výkon spravodlivosti sledovať zástupcovia Medzinárodného Helsinského výboru, vedení jeho prezidentom kniežaťom Schwarzenbergom a pred bratislavským Justičákom sa zišli davy protestujúcich ľudí, aby verejne žiadali naše oslobodenie, a to vrátane Alexandra Dubčeka, ktorý tam po prvý raz verejne vystúpil: ja som to všetko pozoroval žasnúcim zrakom ako nejakú fata morganu. Knieža Schwarzenberg so suitou prišli na večeru ku mne domov Slnko records vydáva najviac slovenskej hudby na svete. a eštebáci sa už po druhý raz proti mojim hosťom neopovážili zakročiť, hoci ešte len toť nedávno odo mňa v putách odvádzali Václava Havla (aj so mnou). Mohol som žiadať iné neklamné znamenia, že tento režim končí Ale aj tak ma zamrazilo, keď sme si hneď nato u Ivana Kadlečíka v Pukanci vypočuli správu o brutálnom policajnom zákroku proti pražským vysokoškolákom priamo na Medzinárodný deň študentstva 17. novembra 1989. Zašli tak ďaleko, že „bijú naše deti!“. Mal som tam na pražskej medicíne dcéru, prváčku Sašku. Teraz som už bol aj otcovsky zainteresovaný na tom, že tento režim treba neodkladne povaliť. S týmto presvedčením som šiel aj do Umeleckej besedy, kde sa to na Slovensku začalo. n Miroslav Kusý (1931) Autor je politológ a filozof Za plotom tojí chalpček s oteckom v osemdesiatych rokoch na hraniciach pri plote s ostnatým drôtom a pýta sa: „Tatko, a kto je za tým plotom“ „My chlapček, my.“ To je pre mňa hlavný odkaz novembra 1989. Nie sme za plotom, iba ak za takým, ktorý si vytvoríme sami. n Michal Kaščák (1972) Autor je hudobník, organizátor festivalu Pohoda a člen redakčnej rady Projektu N Milan Kňažko (1945) Autor je jeden z tribúnov revolúcie, kandiduje na primátora Bratislavy rozhovore, ktorý Václav Klaus poskytol k výročiu novembra, je aj pasáž o tom, kedy a ako pochopil, že Česko je krajina oligarchov. Keď mu to povedal zahraničný investor, tak sa český exprezident s ním pohádal, lebo ako vlastenec má vraj „ešte stále v sebe obranu tejto krajiny“. Ale po ďalšej úvahe napokon uznal, že investor má pravdu. Pozoruhodné na tom je, že bývalý minister financií, český premiér, šéf parlamentu a prezident ani trochu necíti, že má na tomto stave svoj podiel. Ako minister financií spustil kupónovú privatizáciu tak „mäkko“ regulovanú, že sa investičné fondy mohli ako správcovia majetku nerušene venovať aj tomu, čo je podľa zákona sprenevera. Ako premiér zariadil, že západný kapitál bol pri privatizácii nežiaduci. Neprekážalo mu, že úvery na privatizáciu poskytujú banky, v ktorých prekvital bankový socializmus. Viedli ich politikmi vyberaní a ovplyvňovaní úradníci, ktorých vôbec nezaujímalo, či poskytujú návratné úvery, ale dbali jedine na to, aby ich dostali tí správni ľudia. Keď v roku 1993 musel štát prvý raz banky oddlžiť, stálo ho to 50 miliárd českých korún. Za päť rokov, keď bol Václav Klaus najvplyvnejším politikom krajiny, musel štát bankám poskytnúť ďalších 500 miliárd korún. Peniaze, o ktoré prišli daňoví poplatníci Českej republiky, sa nestratili – našli sa na účtoch ľudí, ktorí dnes tvoria jadro skupinky oligarchov. Na otázku, či sa v Česku budoval kapitalizmus prostredníctvom bankového socializmu, Jan Stráský, bývalý Klausov blízky spolupracovník, minulý rok priznal, „že to tak bolo a dokonca by som musel povedať, že to tak bolo vedome“. V umení vytesniť z pamäti všetko, čo v nej nabúrava obraz najväčšieho politika, ekonóma a mysliteľa modernej doby, je Václav Klaus naozaj ten najlepší. n Marián Leško (1954) Autor je politický komentátor Trendu inzercia_Slnko Rec.indd 5 BANSKÁ BYSTRICA www.slnkorecords.sk 11/9/14 inzercia 6:08 PM
noviny k novembru 1989 Pondelok 17. novembra 2014 www.projektn.sk 32 – 33 Kolo, kolo mlynské amätám si to ako dnes. V tých dňoch som bol na jazykovom kurze angličtiny v Havířove. Dostal som sa tam z podniku, po skončení školy som bol projektantom v Naftoprojekte. Ak chcel mladý inžinier ako ja čítať odbornú literatúru, bolo to treba. Vtedy som ešte neuvažoval o tom, že by som sa vďaka angličtine vybral do sveta, ale, samozrejme vnímal som, čo sa deje okolo mňa. V podniku, ako bol náš, o všetkom rozhodovala strana, a v tej bolo aj plno kariéristov. Videl som, že systém ekonomicky nefunguje dobre, dalo by sa to robiť inak, aj som o tom písal do novín, o demokratizácii v podnikoch. Trápili ma skutočnosti, ktoré som pociťoval ako nedôstojné: každú chvíľu nebolo v obchodoch niečo dostať, ako spoločnosť sme v Československu zaostávali, nám ako ľuďom s technickým vzdelaním to bolo jasné. Keď som občas na dožinkoch hrával Kryla, stalo sa, že sa tam vynorili čudné tváre a známi mi povedali, teraz radšej prestaň. Spolu s priateľmi sme cítili, že sa to musí zmeniť, ale nevedeli sme kedy a ako. a otázku „Čo je najdôležitejší moment novembra“ existuje najstručnejšia odpoveď: pád komunizmu! Rýchly, bezbolestný a až taký neuveriteľne jednoduchý pád, že sme sa nestihli ani čudovať. Systém, ktorý gniavil polovicu Európy a kusisko Ázie & comp. sa rozpadol ako domček z karát. Komunisti radi označovali iné - najradšej „kapitalistické“ a demokratické štáty - za prehnité, keď tu zrazu sa im ich impérium rozsypalo doslova pred očami od večera do rána. Obyvateľstvo v tej chvíli - ako sa vraví - „hlasovalo nohami“. Invázia trabantov a wartburgov z Nemeckej demokratickej republiky do Prahy, kde ich východonemeckí občania zaparkovali a ponechali nemotorizovaným Pražanom napospas, a ďalej už - po mimoriadnych rokovaniach - pokračovali milí „dederóni“ vlakom do západného Nemecka alebo cez otvorené maďarské hranice do Rakúska. Skrátka a dobre - také bolo v tom čase sťahovanie „východných národov“ a taký bol aj pád komunistických diktátorov takmer všade navôkol. A prepukla reťazová reakcia happeningov, ale aj drastické popravy nenávidených diktátorov - v Rumunsku vo verejnom televíznom prenose vyvolali úžas i zadosťučinenie rozstrieľaní prezidentskí manželia Ceaušescuovci! Československo také kruté nebolo. Okupantskú ruskú soldatesku, usalašenú od invázie z roku 1968 v uzavretých vojenských priestoroch, vyprevádzal z Československa v roku 1991 rocker Michael Kocáb. Ruských okupantských vojakov odchádzalo vtedy z našej vlasti 115 000 a, samozrejme, aj s „úctyhodným“ nákladom vojenskej techniky - dovedna 31 000 vagónov! Pravdepodobne o čosi väčšie množstvo, než aké aktuálne „šupli“ Rusi na Ukrajinu. A počas tých nekonečne dlhých dní, mesiacov a rokov sme sa trápili, zabávali, pracovali a zaháľali - tak isto ako naši rodičia a prarodičia a praprarodičia - a dnes ani netušíme, čo bude zajtra a čo o rok. n Martin Porubjak (1944) Autor je dramaturg a režisér Zobrať život do svojich rúk V Havířove sme sa zišli dobrá partia, niektorí mali kontakty priamo s Prahou, o všetkom sme boli informovaní. Od nadšenia sme ani nedýchali, keď sme videli, ako sa to pohlo, verili sme, že to dobre dopadne, že sa nebude strieľať. Veľa sme debatovali, čo to všetko pre nás znamená, aké možnosti sa otvárajú. Keď som sa vrátil domov do Popradu, po tom Havířove som cítil, že nemáme iba sedieť v podniku a filozofovať, treba ísť do ulíc, a išli sme. Jedno som si z tých čias odniesol, a pre mňa to platí dodnes: možnosť zobrať svoj život do vlastných rúk. Áno, viem, plno vecí sa nám zatiaľ nedarí, ale tento základný pocit stále dáva ľuďom šancu meniť pomery okolo seba. n Andrej Kiska (1963) Autor je prezident Slovenskej republiky Revolúcia otvorila hranice. Na mítingoch vystúpili osobnosti: Milan Lasica, Jaro Filip, Karel Kryl, Emília Vášáryová, Milan Kňažko, Peter Dvorský. foto - tasr Na ceste ok 1948, februárové udalosti, víťazstvo komunistickej strany, nástup totalitného režimu... sú najsmutnejšími udalosťami v našich dejinách. Boli sme nasilu odtrhnutí od spoločenstva európskych demokratických štátov. Starí politici a katolíci vedia, čo to znamená, že všetky cesty vedú do Ríma. Násilný komunistický prevrat zmenil smerovanie našich dejín. Všetky cesty viedli do Moskvy. Odtiaľ prichádzali poradcovia, rukovodítelia a inštruktori všetkého aziatského teroru na ovládnutie ľudí a na likvidáciu všetkého demokratického, čo Hitler nestačil zničiť. Vládu komunistov dodnes prežívame ako postihnutie na všetkých úrovniach nášho života. V ekonomike, v kultúre, ale hlavne v morálke. Žiaľ, komunistické kádre, pretavené na kapitalistické, pokračujú v zneužívaní slobody a sú príčinou veľkej nespravodlivosti aj dnes. Môj aktívny život zapadol presne do komunistickej éry. Od roku 1949 do roku 1989, keď som ako robotník išiel do dôchodku. Prežil som 15 prezidentov. Spomínam si, ako komunisti systematicky pripravovali prevrat, ako si kupovali ľudí, na naivitu politických a duchovných lídrov, na bezohľadnosť a krutosť, keď sa dostali k moci. V Konfederácii politických väzňov strážime pamiatku stoviek popravených a zastrených občanov, desaťtisíce nevinných ľudí, nespravodlivo odsúdených a trestaných, na prenasledovanie roľníkov, tzv. kulakov, na likvidáciu malých podnikateľov, na násilné presadzovanie marxistickej ideológie a na hrôzu, teror a strach. Za 25 rokov od pádu železnej opony sme zažili veľký hospodársky pokrok. Zanedbané a stratené sa ťažšie doháňa v oblasti morálky a v kultúre ľudských vzťahov. V sekulárnom svete bez náboženskej reči je nám ťažko uveriť, že sme všetci jeden živý organizmus, sestry a bratia a že sa navzájom potrebujeme. Je to ťarcha slobody, ktorá má mantinely, pravidlá, zákony, čo sa budeme musieť učiť, aby sme prežili a dali príklad aj iným kultúram, ktoré sú duchovne bohatšie. To je úloha pre budúce generácie. V každom prípade sme sa dali v novembri 1989 na dobrú cestu. n Anton Srholec (1929) Autor je katolícky kňaz Učím sa žiť v slobode ežná ma zastihla takmer na konci môjho stredoškolského života. Nechápala som, čo sa okolo mňa deje, nevedela to ani moja mamka. Všetci hovorili o slobode, o lepšom živote, nových možnostiach. Študenti varili na námestí čaj, ľudia sa zrazu objímali. A ja som chcela tiež, síce som nevedela prečo, ale štrngala som kľúčikmi, nosila trikolóru, kráčala v lampiónovom sprievode... Až s odstupom niekoľkých rokov som pochopila, čo sa vlastne vtedy udialo a ako veľmi 17. november ovplyvnil môj život, moje možnosti a názory. Pred nežnou: na rôznych dokumentoch mám pred svojím menom označenie CP alebo C. Ten prvý znamená cigánsky pôvod, ten druhý Cigánka. Je samozrejmosťou, že v škole automaticky zahlásim: Janette Heráková, cigánsky pôvod. Označenie etnicity nepovažujem za nič hanlivé. Dokonca aj na okresnom národnom výbore sú ľudia, ktorí pracujú v odbore cigánskej otázky. Často sa u nás ukážu, pozrú, ako bývame, dajú si kávu, porozprávajú s mamou. Sem-tam podotknú, že ak sa budem aj naďalej dobre učiť, na vysokú sa určite dostanem a práca sa všade nájde. Môžem byť lekárkou, učiteľkou, právničkou – stačí sa len dobre učiť. Po nežnej: som zmätená. Vraj si už nemám písať značku CP a ani C. A dokonca som už Rómka. Nechápem to ani ja, ani moja mama, ani babka. Nikto. Z úradníkov v banke sú zrazu manažéri a tvrdo Korzo zvyšujú úroky na pôžičkách, ktoré vzala mama ešte pred nežnou. Štátne majetky sa rušia, JRD tiež a z mamky je zrazu nekvalifikovaná pracovná sila. Moji spolužiaci hovoria o štúdiu v zahraničí a cestovaní; ja premýšľam, či mamka utiahne moje štúdium. Postupne si uvedomujem, že celý môj život sa mení. A nie k lepšiemu... Aj keď z telky počúvam, že máme vlastnú národnosť, vlastnú politickú stranu, môžeme verejne používať svoj jazyk... Načo mi to všetko je Nepotrebovala som to doteraz, nepotrebujem to ani potom. Odvtedy prešlo už veľa rokov. Každý rok bol slobodnejší a bohatší. No len pre tých, ktorí slobodu vedeli oceniť a užiť si ju. Moja rodina to nevedela, doteraz ani nevie a ani nechce vedieť. Neverí ničomu, pretože jedna zmena nahrádza inú. Ja sa to postupne učím a prispôsobujem. Nakoniec - čo iné mi ostáva Každá spoločnosť potrebuje dozrieť. Tak už len veriť, že k tej našej to raz príde... n Janette Maziniová Motlová (1973) Autorka sa venuje práci s ohrozenými skupinami mládeže, je spisovateľka, v roku 2012 jej vyšla kniha Cigánka k jeden, tak „ahoj, Európa!“. Pochod asi 150 000 ľudí cez železnú oponu, do toho dňa neprestupnú. Drzý projekt „rozobrať komunistom ostnaté drôty“ som ohlásil v priamom prenose zo SND, kde sa zhromaždili aktivisti VPN, umelci a ľudia z OF, vrátane Václava Havla. Bola to akoby odpoveď na vyhrážku Gustáva Husáka, ktorú predniesol, keď sa dostal k moci: „Naše hranice nebudú žiadne korzo!“ Korzo to za Husáka veru nebolo (aj preto som ten jeho prejav čítal vo väzení). Pochod proti ostnatým drôtom sa udial o približne 20 rokov neskôr, v deň ľudských práv, 10. decembra. Pohraničiari dostali príkaz nestrieľať, pokúšali sa dav registrovať, ale márne. Zo železnej opony sme urobili korzo a v ten istý deň Husák odstúpil. Oba brehy Dunaja medzi Devínom a Hainburgom preklenuli Krylove pesničky z lode, čo kotvila uprostred. Sotva mal niekto úžasnejšiu kulisu a nadšenejšie masy divákov. Vlastne nebolo čo dodať, ale bol aj krátky prejav, ktorý som končil slovami „ahoj, Európa!“. Tým sme vlastne ohlásili ďalší a dlhší pochod za zmenou provinčného Slovenska na práve takú úspešnú a prosperujúcu demokraciu, ako sú tie západné. Je to najťažší, viacgeneračný program revolúcie, ale zatiaľ sme ho nevzdali. Išlo sa aj cez jamy a slepé uličky, často krok vpred, tri vzad. Vízia ohlásená slovami „ahoj, Európa!“ ostáva, myslím, podnes tým základným programom, ktorý nás spája. n Ján Budaj (1952) Autor je jeden z tribúnov revolúcie, v súčasnosti námestník primátora Bratislavy
Page 1 and 2: 17. november 2014 Noviny k novembru
Page 3 and 4: noviny k novembru 1989 pravda, len
Page 5 and 6: noviny k novembru 1989 Pondelok 17.
Page 9: noviny k novembru 1989 Pondelok 17.
Page 18: noviny k novembru 1989 Pondelok 17.

NovinyN

Create successful ePaper yourself

Delete template?

Save as template?