NovinyN

Recommendations

Info

noviny k novembru 1989 Pondelok 17. novembra 2014 www.projektn.sk 10 – 11 www.vub.sk/flexihypoteka 0850 123 000 Keď Kňažko z tribúny vyhlásil, že sa hľadá peňaženka s 15-tisícmi, námestie vyzbieralo 150 tisíc. Ale tým sa príbeh stratenej peňaženky nekončil Tých peňazí som sa dlho nedotkla foto - GABRIEL KUCHTA Monika Tódová (1982) Autorka je reportérkou Projektu N iektorí ich vtedy považovali za podvodníkov, no mýlili sa. Keď manželia z Kútov stratili pred 25 rokmi v Bratislave pätnásťtisíc korún, netušili, že sa im vrátia dvakát. V stredu 29. novembra 1989 ukazovala titulná fotografia denníka Smena Námestie SNP, kde už bežali pravidelné demonštrácie. Neboli na nej demonštranti, ale Milan Kňažko ako od troch ľudí preberá veľké poštové vrece plné peňazí, ktoré museli niesť dvaja chlapi. Bolo v ňom 150-tisíc korún zo zbierky, ktorú urobili ľudia na námestí, keď Kňažko vyhlásil, že manželia Stanislav a Mária Húščavovci z Kútov hľadajú poctivého nálezcu ich peňaženky s celoživotnými úsporami - 15-tisíc korunami. „Mala som pracovnú cestu na fakultu telovýchovy a športu, tak sme si s manželom povedali, že pôjdeme pozrieť novú obývaciu stenu. Prerábali sme vtedy dom,“ hovorí Mária Húščavová v parku pred malackou základnou školou, kde učí telesnú výchovu a geografiu. Z Kútov vyrazili ráno, v Bratislave boli kolóny. V aute bol aj ich takmer dvojročný syn. Peňaženku plnú tisícok vybrala z tašky na zadné sedadlo, nechcela ju zbytočne ťahať na fakultu. Ešte v kolóne rýchlo vystúpila z auta, manžel pokračoval v jazde na blízke parkovisko, kde ju čakal. Zo školy išli do Prioru. Tam zistili, že peňaženka v aute nie je. Niekoľkokrát ho prehľadali, vrátili sa aj na parkovisko, ale nič. „Nenapadlo mi nič iné ako ísť na Potom prišiel na VPN balík. Bola v ňom moja peňaženka, ktorá síce nebola moja, ale podobala sa. Mária Húščavová štrajkový výbor fakulty, kde som im na taký zdrap papiera napísala, že hľadáme nálezcu. Sľúbili mi, že to prečítajú na námestí, ale nedávala som tomu veľkú šancu.“ Domov prišli psychicky zničení. Nedokázali sa ani hádať, celý čas boli ticho. „Muž išiel na poobednú a ja som sedela so synom doma a pozerala televíziu.“ Vrece peňazí Milan Kňažko na demonštrácii papierik naozaj prečítal. Dav ľudí o chvíľu v malých igelitových vreckách vyzbieral omnoho väčšiu sumu ako bolo treba. Až museli ísť organizátori demonštrácie na hlavnú poštu požičať veľké vrece na peniaze. Kňažko potom oznámil, aby sa manželia prihlásili. Keď to pani Húščavová počula doma v televízii, neverila. „Najprv som začala chodiť po tej neobývanej obývačke a rozmýšľala som ako sa s nimi spojím.“ Napokon zatelefonovala na informácie a dala si prepojiť Slovenskú televíziu. Tá po nich hneď poslala auto. Manžel prišiel z práce, hoci sa mu to nepozdávalo, dieťa dali susedom. „Ešte sme pánovi šoférovi aj domáce klobásy uvarili.“ Pred štúdiom STV už sedel manželský pár z Vietnamu, ktorý tiež tvrdil, že stratil peniaze. Popri nich sa prechádzala moderátorka Bubílková a učila sa text. „Zrazu prišiel môj spolužiak Stano Pavlík, ktorý robil v STV a čudoval sa, čo tam robím. Tak som mu to porozprávala a on zrazu hovorí, že on vie, kto tie peniaze našiel. Bol v kolóne dve autá za nami. Videl, ako som vystupovala a videl, ako aj šofér za nami vystúpil a niečo zdvihol zo zeme. Zrejme moju peňaženku, ktorá mi musela vypadnúť.“ Pavlík si zapamätal aj ŠPZ. No v štúdiu už bolo všetko nachystané a došlo k odovzdaniu peňazí, s ktorými išli Húščavoví domov. Na tribúne „Tých peňazí som sa nevedela dotknúť. Neboli moje,“ hovorí pani Húščavová. Krátko nato jej zavolali z obecného úradu, aby si prišla prečítať listy, čo tam dostávajú. Ľudia ju podozrievali, že si všetko vymyslela, aby pomohla Kňažkovi s Budajom. Zvyšné peniaze totiž zostali organizátorom štrajku. Mária Húščavová sa preto vrátila do Bratislavy a v centrále VPN peniaze vrátila a poprosila Kňažka, že chce vystúpiť na tribúne. Tam povedala, že ďakuje, ale že ona vie, kto má aj jej skutočné peniaze. Že pozná typ auta aj celú ŠPZ, ktorej začiatok povedala: BA 8.... „Asi som ho vyplašila, lebo potom prišiel na VPN balík. Bola v ňom peňaženka, ktorá síce nebola moja, ale podobala sa. V nej pätnásťtisíc a aj ďalšie papieriky zo starej peňaženky. Odosielateľ bol Branislav Vrba z Dúbravky.“ Keď pani Húščavová neskôr na danú adresu napísala, list sa jej vrátil, že taký človek neexistuje. Hovorí, že peňazí sa ešte dlho nedotkla. Sanitky Dvadsaťpäť rokov po novembri je sklamaná. „Nesprávni ľudia sa dostali na nesprávne miesta.“ Nepáčilo sa jej ani to, že VPN sľúbila zo zvyšných peňazí nakúpiť sanitky a myslí si, že sa to nestalo. Kde peniaze skončili, si už nikto presne nepamätá. „Išlo to na charitatívny účel, ale na aký konkrétny, to si presne nepamätám,“ napísal Milan Kňažko. Ján Budaj odkazuje na Máriu Filkovú, ktorá mala vtedy peniaze na starosti. „Dva týždne som ich nosila pri sebe, lebo VPN ešte nebola registrovaná a nemala účet. Potom som ich tam vložila,“ povedala Filková a odkázala na Fedora Gála. No ani ten si už presne nepamätá. Od Petra Tatára vie, že sa mal kupovať kôň na hipoterapiu pre deti, ale z toho zišlo, spomína si aj na plány s nákupom sanitky. „Viem len, že sme vtedy všetci pracovali zadarmo,“ povedal Gál. n LIMITOVANÁ PONUKA platí do konca roka s možnosťou rezervovať si nízky úrok na tri mesiace Nechajte si vypracovať ponuku a výhodnú úrokovú sadzbu vám garantujeme počas nasledujúcich troch mesiacov. inzercia 09189 Flexihypoteka urok 2,10 258x345-noviny.indd 1 3.11.2014 18:30
noviny k novembru 1989 Pondelok 17. novembra 2014 www.projektn.sk 12 – 13 Bola to neideologická totalita. Nebola založená na ničom, čomu by mohol niekto veriť. Matúš Kostolný (1975) Autor je šéfredaktor Projektu N januári roku 1989 prišiel do Československa ako korešpondent britského denníka Independent a bol pri Nežnej revolúcii ešte pred jej začiatkom. Edward Lucas s Prahou ani Bratislavou nestratil kontakt ani potom, keď roky písal o strednej a východnej Európe pre týždenník The Economist. Teraz je skôr sklamaný a varuje, že Rusko máme za chrbtom. Čo ste očakávali, keď ste prichádzali do Československa Cítil som sa, ako keby som išiel do múzea. Dobre som poznal situáciu v Poľsku, v Maďarsku, v Juhoslávii a vo východnom Nemecku. V Československu bolo zaujímavé, že na jednej strane sa zdalo, že sa nič nemení, ale nikto ani v systém neveril. Vo východnom Nemecku pritom naozaj dosť veľa ľudí úprimne verilo, že ich systém je lepší. V Prahe som takého človeka nevedel nájsť. Dokonca ani vtedy, keď som išiel do redakcie Rudého Práva. Nikto ani tam neveril, že by československý systém bol dobrý. Bola to poriadne odkrvená totalita. Bolo to pre mňa dosť čudné. Prečo to tak bolo Myslím, že to vzniklo niekde pri známom dokumente Poučenie z krízového vývoja na začiatku Husákovej éry normalizácie. Bola to neideologická totalita. Nebola založená na ničom, čomu by mohol niekto veriť. Poctivo som sa pokúšal československý komunizmus pochopiť, čítal som oficiálne noviny a hovoril som aj s ľuďmi z vysokej straníckej školy. Ale zistil som, že v skutočnosti nie je nič, čo by sa z hľadiska ideológie mohlo dať pochopiť. Bol to čistý pragmatizmus a s nástupom Gorbačova sa to ešte zvýraznilo. Najsilnejší pilier systému, na ktorom to celé stálo, zrazu tiež nemal záujem. Bolo to povahou Čechov a Slovákov Určite bol príčinou aj pocit absolútnej prehry z roku 1968, keď sa Dubček a ostatní vzdali ešte skôr ako by ich vytlačili od moci. Opozícia bola veľmi malá, naproti tomu napríklad v Poľsku mali mimoriadne silnú katolícku cirkev, ktorú úplne nezlomili ani v najbrutálnejších časoch stalinizmu, a ešte mali aj Solidaritu. Obe tieto nohy vám v Československu chýbali. Mali ste pár statočných disidentov, ale iba pár. Chartu 77 pri vzniku podpísali len traja Slováci. A aj ľudia ako Václav Havel sa odmietali správať ako politici. Ľudia pri moci mali prístup do Tuzexu, ich deti mohli chodiť na slušné školy. Nebolo nič, čo by veci tlačilo proti režimu. Žiadna verejná nespokojnosť, žiadna inštitucionálna opozícia. Bolo to skoro ako fyzikálny problém: ako pohnete veľkým predmetom, keď nemáte dosť sily Novinár Edward Lucas sledoval pád komunizmu v celom bloku Režim padol ako hrad z piesku EDWARD LUCAS sa narodil v roku 1962. Pracuje pre britský týždenník The Economist. Je špecialistom na strednú a východnú Európu. Začínal ako reportér denníku The Independent, robil aj pre BBC. V roku 2008 napísal knihu Nová studená vojna o Putinovom Rusku. Pred dvomi rokmi napísal knihu Klam: špióni a lži alebo ako Rusko klame Západ. FOTO - sali németh Napadlo vám v januári 1989, že uvidíte pád komunizmu Vedel som, že v okolitých krajinách sa začali rýchlo hýbať udalosti. V Československu sa však takmer nič nedialo. Náznaky ako Několik vět dávali nádej, ale väčšina ľudí si to neuvedomovala. Boli ste v tom čase na Slovensku Samozrejme. Mal som akreditáciu, povolenie na pobyt, bol som oficiálny novinár v krajine a mohol som robiť, čo som chcel. Keď som prišiel na Slovensko, chcel som hovoriť s novinármi. Zavolal som do novín, na tlačový odbor Úradu vlády a na niekoľko ďalších úradov a povedal som: „Dobrý deň, som britský novinár, som v Bratislave, mohol by som sa s vami stretnúť” Reakcia bola výbušná: „Kto vám dal povolenie na túto cestu Nemôžeme sa s vami stretnúť len tak!” Uvedomil som si, že situácia v Prahe je komplikovaná, ale v Bratislave je to oveľa horšie. Išiel som na úžasnú večeru k Miroslavovi Kusému, kde boli aj Ján Čarnogurský a Milan Šimečka. Bola to zábava. Moja ruština bola totiž lepšia ako čeština. Po česky som nehovoril zle, ale celkom som nerozumel po slovensky. S Čarnogurským som preto hovoril po nemecky, so Šimečkom po anglicky a s Kusým po rusky. Pamätám si, že Šimečka mi vtedy povedal: My sme to. Práve ste sa stretli s celou slovenskou opozíciou. Vzápätí dodal, že niekoľko ľudí je aj v Košiciach, ale viac nás nie je. Keď som sa vracal do Prahy, hovoril som si, že to tam je celkom dobré. Na večeru môžem jednoducho zavolať 20 ľudí z opozície, každý týždeň bola tlačovka predsedu vlády Adamca a mohli ste položiť otázku, hovoriť s ľuďmi z jeho okolia alebo dokonca s ľuďmi zo strany, ktorí boli nespokojní. Chápali ste, prečo je to tak Iste za tým bola trochu odlišná história. Nie nadarmo sa Pražská jar volala pražská. Skúsenosť z roku 1968 bola iná v Česku a na Slovensku, a to aj napriek tomu, že Dubček bol Slovák. V Česku bol oveľa silnejší odpor k okupácii. A rozdielny bol aj vzťah k predvojnovému Československu a vôbec druhej svetovej vojne. Slovenský štát sa zdiskreditoval. Zdalo sa mi, že je jednoduchšie byť odporný na Tisa ako na Masaryka a potom mohol komunizmus vyzerať na Slovensku lepšie. Ako bolo možné, že v Poľsku už mali slobodné voľby, v Ma- ďarsku otvorili hranice, Nemci v Prahe nechávali trabanty a v Československu sa stále nič nedialo Ten, kto podpísal Chartu 77, vedel, že bude umývať výklady a nebude už profesorom alebo hercom. Že jeho deti nezoberú na vysokú školu a dostane sa do izolácie, do disidentského geta. V Poľsku to bolo iné. Tam stále fungovali nezávislé inštitúcie. Mali vcelku nezávislé noviny, katolícku univerzitu. Síce pod kontrolou, ale vcelku nezávislé. A hlavne: tam ste naozaj cítili obrovskú podporu zo zahraničia. V Poľsku ste mohli existovať v paralelnej civilizácii, ktorá bola mimo oficiálneho režimu. Mali Solidaritu, katolícku cirkev. Mohli ste dýchať. A to bolo v Československu oveľa ťažšie. Napriek tomu, z dnešného pohľadu je to nepochopiteľné. Všade naokolo sa režimy rúcali a Československo spalo. Ako keby chýbalo to posledné potisnutie. Ja to nevidím ako chýbajúce štuchnutie, ale ako veľký pieskový zámok na pláži, keď sa blíži príliv. Dlho to vyzerá, že sa nič nedeje, voda obmýva hrad a ten odoláva, potom sa hrad zmenšuje a zrazu tam vôbec nie je. Takto sa rozpadával aj režim v Československu. Ospravedlňujem sa, že používam morskú metaforu v krajine bez mora. Jednu vežu toho zámku zrútil nezáujem Moskvy, Sovietsky zväz sa už nechcel starať o československých komunistov. A potom tu bol pocit hanby. Keď ste ako občan Československa išli do Poľska, išli ste do slobodnej krajiny. Keď ste išli do Maďarska, išli ste do slobodnej krajiny. Dokonca aj východní Nemci, v celom bloku najmenej obľúbení susedia, ktorými v Prahe opovrhovali, keď tam chodili nakupovať a jesť klobásu, nechávali na ulici svoje trabanty a aj wartburgy s kľúčmi v zapaľovaní a odkazom, zoberte si ich, my ideme na Západ. To bolo poníženie. Pamätám si na známy Jakešov prejav, v ktorom hovoril: My sme kôl v plote. Nehovoril iba o sebe, hovoril o celom Československu. V tom momente ste boli v jednej skupine s Rumunskom, Albánskom, severnou Kóreou a Kubou. Posledné bašty komunizmu. Kto by to chcel Výrazne to zmenilo situáciu. Zmenu bolo cítiť. Videli ste v tom čase osobnosť, ktorá by sa mohla stať novým československým lídrom Mal som veľmi rád Václava Havla, ale nemal som pocit, že je pripravený byť lídrom. Bol som zvyknutý na poľských disidentov, ktorí boli naozaj tvrdí, výborne zorganizovaní, mali podzemné organizácie s tisíckami členov. U Havla som mal problém brať ho vážne, ako organizátora. Ospravedlňujem sa, že to poviem, ale je to pravda: v týchto veciach bol takým diletantom. Pamätám si, že svoje stretnutia si zapisoval na malý zdrap papiera. Zakaždým, keď som to videl, mal som dojem amaterizmu. Hovoril som si, že Česi a Slováci by si zaslúžili, aby ich brali vážnejšie. Už to nebola disidentská hra, tu už išlo do tuhého. Na Slovensku ste lídra nevideli Bol som na súdnom pojednávaní s Čarnogurským a ďalšími z bratislavskej päťky. Bolo to 11. novembra 1989. A to bola asi moja najväčšia novinárska chyba. Napísal som vtedy: Šanca, že títo ľudia, slovenskí disidenti ako Walesa v Poľsku, Havel v Prahe, budú sedieť so svojimi žalobcami za jedným rokovacím stolom a nie na súde, je depresívne malá. A to bolo týždeň pred začiatkom revolúcie. Čarnogurského som pritom už vtedy vnímal ako politika, mal v sebe húževnatosť. Sledujete ho, čo hovorí a robí teraz Áno. Nezdieľam s ním pohľad na Rusko. Vidím, ako sa Moskva snaží zmeniť európsky bezpečnostný poriadok. Nerozumiem, ako to niekto s Jánovou minulosťou môže nevidieť. Stále si ho vážim za jeho odvahu z disidentských čias, ale teraz s ním jednoducho nesúhlasím. Čo sa ešte zmenilo za tie roky Z mnohých vecí som smutný. Najmä z korupcie, ktorou je prelezené úplne všetko. Napríklad Praha. Mala by byť pokladom strednej Európy a keď vidím, ako zle je vedená, je mi z toho zle. Praha nie je dobrým príkladom zmeny za 25 rokov. Mala by vyzerať lepšie. Na Slovensku ma najviac zarmucuje neschopnosť napraviť súdnu moc. Je jasné, že po politicky kontrolovanej justícii za komunizmu chcete mať autonómiu v súdnictve. Okrem tej však potrebujete aj reformy. Vidím niečo ako súdnu a prokurátorskú čiernu dieru, ktorá ničí spoločnosť. Ak ľudia nemôžu veriť v právny štát, rúca sa celý systém. Rozumiete tomu, prečo je po 25 rokoch toľko ľudí nespokojných a sklamaných Myslím, že ak by sme sa ľudí pýtali, či naozaj chcú, aby sme sa vrátili späť k výjazdovým doložkám, starej škodovke alebo dacii ako jedinému autu, ľudia by to odmietli. Ich život sa ohromne zmenil. Asi len veľmi málo ľudí by sa chcelo vrátiť k svojim individuálnym životom, ale na kolektívnej úrovni je to iné. Tam je veľa neistoty. Za komunizmu ste mohli aspoň snívať o nejakom lepšom svete, teraz ste v Európe, ale ťažko sa čo i len sníva, že sa to rýchlo zlepší a vy sa dostanete z rúk skorumpovaných neschopných politikov. Ako sa vymaniť z jemne autoritatívneho režimu, kde si krajinu delia politické strany, biznis a štátne inštitúcie. Rozumiem preto, že ľudia sú nespokojní. Keď porovnáte situáciu, v ktorej sme na Slovensku s okolitými krajinami, je to podobné Budem parafrázovať Annu Kareninu: Všetky postkomunistické krajiny sú nešťastné, ale sú nešťastné odlišným spôsobom. V Poľsku cítiť obrovskú netrpezlivosť a nespokojnosť, pritom Poľsko si počína celkom dobre. V Maďarsku majú extrémne silné politické vedenie, akurát, že nie práve veľmi pekné. Nemyslím si však, že je správne maľovať nejaké spoločné postkomunistické nebezpečenstvo. Západné krajiny majú tiež veľa problémov. Rozumiete, prečo Robert Fico a Miloš Zeman hovoria tak negatívne o Ukrajine Je to odporné. Presne to pomenoval vodca krymských Tatarov Mustafa Džemilev: „Išiel som v roku 1968 do väzenia na tri roky za to, že som protestoval proti sovietskej okupácii vašej krajiny. Teraz Rusko vstúpilo do mojej krajiny a vy hovoríte, aby sme si zvykli.“ Neviem, akú rolu v tom zohrávajú ruské peniaze, pretrvávajúci antiamerikanizmus, čo z toho je politický oportunizmus, ale je to nepochopiteľné a hrozné. Je to podobná situácia, akú som zažíval v 80. rokoch v Británii, keď som sa pokúšal zbierať peniaze na podporu poľskej Solidarity alebo Charty 77 a ľudia mi hovorili: „Tie krajiny si musia zvyknúť, dostali sa na nesprávnu stranu histórie, my máme tiež ťažké životy a nás sa to až tak netýka.“ Nikdy by som nebol veril, že práve tieto krajiny, keď už budú slobodné, sa otočia chrbtom ku krajine, ako je Ukrajina. Myslíte si, že krajine ako Slovensko hrozí návrat späť pod ruský vplyv Jednoznačne. Rusko už teraz rozširuje svoju sféru vplyvu. Robí to pomocou energií, peňazí. Vidíme to v Bulharsku, Maďarsku, hrozí to v Rumunsku a registrujem nebezpečné signály v českej aj slovenskej vláde. Zrazu je ohrozená predstava atlantickej Európy - od Pobaltia po Čierne more - ktorú sme už považovali za hotovú vec, za celkom pevnú hrádzu. Tá sa rozpadáva. Ani sme sa nenazdali a spoľahnúť sa dá iba na Poľsko a Estónsko. Nepripomína vám to ten istý hrad z piesku, ktorý ste spomenuli pri páde komunizmu, akurát, že teraz more stúpa z východu Presne. Slováci by si mali dávať veľký pozor. Obavy sú na mieste. n
Page 1 and 2: 17. november 2014 Noviny k novembru
Page 3 and 4: noviny k novembru 1989 pravda, len
Page 5: noviny k novembru 1989 Pondelok 17.
Page 12 and 13: noviny k novembru 1989 Pondelok 17.

NovinyN

You also want an ePaper? Increase the reach of your titles

Delete template?

Save as template?