Marec - Mesačník Odkaz sv. Cyrila a Metoda

MisiaVďaka sestre Katarine Tombusa našla izba s jednou posteľouv izbe č. 133. Po prvých vyšetreniacha biopsii bola diagnózapotvrdená: Hodgkinova chorobav pokročilom štádiu. Liečba sanekonala, lebo nechcela prijať žiadnuterapeutickú liečbu.Uplynul mesiac a šírili sa smutnésprávy. Prišli ju navštíviť blízki priateliaa jej „deti“. Mohli s ňou byť iba niekoľkominút. Pri odchode povedali svoje zbohoma ona svoje „Stretneme sa v raji“.Snažila sa ich utíšiť, ale ich zármutokbol veľký. „Myslím si, že som videla svojvlastný pohreb pred smrťou“, napísalasvojmu starému priateľovi Yehudovi.Náš starec, otec Dionysios, ktorý junavštívil, nám povedal, že napriek bolestibola v neustálom stave glorifikácie(oslavovanie Boha). Povedal, že jej tvármala svetlomodrý lesk.Jej oči sa dívali za všetko a ešte ďalej.Bola tichá, vážna, pokojná. Opúšťalanás, a my sme mlčky pozorovali, akosa vzďaľuje z nášho brehu.„Čo sa vám stalo, gerondisa“? pýtalisa návštevníci. „Och, nič. Iba slabárakovina. Nech je pochválený Pán!“odpovedala. „Čo robíte gerondisa?“,pýtali sa iní. „Nič zvláštne... Deň a nocčítam, čo anjeli napísali na veľké listyna steny mojej izby: Tvoja vôľa nech sastane na zemi i na nebi“...„Skúška“Askéza z lásky - Matka GabrielaZ knihy The Ascetic of Love - Matka Gabrielaupravil Mgr. Pavel Tkáč, duchovný (pokračovanie)Každá minúta, ktorá uplynula s jejbolesťou pri dýchaní, nám pripomenulaaromatickú divú rastlinu, ktorú drvímev rukách, aby sme z nej dostali vôňu.Zatiaľ čo podstupovala túto skúšku vBožích rukách, vydávala vôňu duchovnéhoparfému, ktorý zaplnil izbu, dokoncaaj chladné chodby nemocnice.Napriek zákazu vstupu, ktorý viselna dverách izby číslo 133, lekári, sestričky,rôzni návštevníci prichádzali k neja žiadali ju o požehnanie. Táto izba satiež stala izbou anjelov...Dňa 9. apríla odišla z nemocnice aubytovala sa u sestry Augustíny v mesteKato Heliupolis. Tieto dni boli smutné.Nemohli sme sa pozerať na to, ako trpí.Lymfatické uzliny pri jej uchu vyrástlido veľkosti vlašských orechov a spôsobovalijej veľkú bolesť. Ale ona nehovorilanič a nesťažovala sa na nič.Koniec bol blízko... Blížila sa Pascha.Vždy si priala, aby zomierala s hymnusom„Christos voskrese...“ Mysleli smesi: „Zoberie ju Boh už teraz?“Ráno, vo svätú sobotu, 14. apríla1990, sme išli do neďalekého chrámusv. Paraskevy na rannú liturgiu. Pohymnuse „Povstaň Bože a súď zem“...prijala sv. Eucharistiu.Šli sme domov. Sedela vo svojej izbe apovedala mi: „Poď a daj tu svoje ruky“.Váhavo som jej dával ruku. Bál som sa,že jej spôsobím bolesť a nechcel som sa03-2007 MISIA 25