19.07.2015 Views

Attila Duncsák

You also want an ePaper? Increase the reach of your titles

YUMPU automatically turns print PDFs into web optimized ePapers that Google loves.

som už vtedy bol rozhodnutý, že v Sovietskom zväze nechcem zostať. Kultúra<br />

bola v takých mocenských rukách, že ak človek chcel prežiť, musel sa<br />

zaradiť, božechráň filozofovať a vyjadriť svoj názor. Zažil som na vlastnej<br />

koži, aký je rozdiel medzi skutočným umením a straníckym pohľadom na<br />

umenie. Vnútorne som sa s tým nemohol zmieriť. Videl som osobné tragédie<br />

umelcov, ktorí mali napríklad budapeštiansku alebo pražskú školu a po<br />

návrate domov sa doslova demoralizovali, tvorili socialistický realizmus,<br />

a skutočné umelecké diela tajne skladovali v pivniciach alebo na povalách,<br />

lebo sa ich báli verejne ukázať. Bolo to pre mňa veľké trápenie, hoci som bez<br />

problémov vystavoval sklo a keramiku a s potvrdením, že som vystavoval aj<br />

v Ermitáži, som mal všade otvorené dvere.<br />

Sedem rokov trvalo, kým sa <strong>Duncsák</strong>ovci, už aj s dvoma synmi, mohli<br />

vysťahovať do Košíc, kde žil Attilov brat. Spočiatku pokračoval v monumentálnej<br />

tvorbe, robil keramické steny v rôznych objektoch. Čoskoro však<br />

vznikol cyklus obrazov Rozprávka o Košiciach z jeho potuliek po historických<br />

uličkách mesta, do ktorých zakomponoval vlastné zážitky a predstavy.<br />

Miluje intímne zákutia Košíc, kochá sa v starých dvoroch v centre mesta,<br />

hľadá si miesta, odkiaľ vidno veže kostolov. Rád sedáva v kostoloch, obdivuje<br />

vitráže, sochy, kamennú majestátnosť, premýšľa a filozofuje. Hlboké<br />

zážitky dostávajú rôzne podoby na jeho obrazoch. Námety jeho obrazov sú<br />

jedinečné a nezameniteľné meditatívnosťou tajomného priestoru a prelínaním<br />

sa s konkrétnymi postavami i vecami. V neopakovateľnom obrazovom<br />

priestore predkladá divákovi svoje životné skúsenosti i pocity.<br />

V roku 1986 sa mu prvýkrát, ešte so sovietskym pasom, podarilo dostať<br />

na západ. Jeho prvá cesta viedla, samozrejme, do Talianska, do Florencie,<br />

Benátok, Ríma. Pred Michelangelovými sochami stál so slzami v očiach,<br />

lebo nemohol uveriť, že to, čo vidí, je skutočnosť. Ten pocit nevie vypovedať<br />

ani po rokoch, keď človek celý život žije v presvedčení, že sa nikdy nedostane<br />

za hranice a odrazu je tu, slobodne sa prechádza a obdivuje najkrajšie<br />

umelecké diela.<br />

Trápi ho dramatická dilema, či tvoriť, žiť umením alebo tvoriť tak, aby<br />

si mohol aj zarábať. Na to nedal odpoveď zatiaľ nikto, ani Rembrandt, ani<br />

Picasso. Ak ti dá niekto objednávku, už nikdy nenamaľuješ obraz tak, ako<br />

keby si ho namaľoval slobodne a nezáväzne. A keď niečo vytvoríš a predáš,<br />

potom ti plače duša, prečo si to predal. Na otázku, kedy v sebe objavil vlohy<br />

na výtvarné umenie, odpovedá so srdečným smiechom, že neustále pochybuje,<br />

či ich vôbec doteraz v sebe objavil.<br />

– Keď si veľkú časť svojho života pozeral na ruské ikony, na talianske<br />

umenie, keď si denne dýchal atmosféru Ermitáže a Nevského prospektu,<br />

muselo to v tebe zanechať hlboké stopy. Teším sa, že som niečo v živote<br />

dokázal, v porovnaní s tým, čo už bolo vytvorené. A svoju dušu, to, ako si<br />

prežil celý život, predkladáš na svojich obrazoch. Vnútornú bohatosť života<br />

nemôžeš skryť, vidno ju v tvojom diele.<br />

Ako nežnú dušu Pierota.<br />

Marta Szattlerová<br />

Euroreportplus, jún – júl 2006<br />

„Zážitky zo sveta vyjadriť v obrazoch“<br />

<strong>Attila</strong> <strong>Duncsák</strong><br />

Vyznanie akademického maliara<br />

Narodil sa v Užhorode v roku 1940. V rodisku sa učil maľovať na päťročnej<br />

strednej umeleckej škole, v štúdiách neskôr pokračoval v Petrohrade<br />

(vtedajšom Leningrade), diplom získal z odboru keramika a sklárstvo. Po<br />

návrate do rodného mesta sa nemohol venovať svojmu odboru – v meste<br />

nebola ani továreň na keramiku, ani skláreň; iba z času na čas sa mohol<br />

zaoberať sklom, ak sa dostal do Ľvova alebo inam. Poldruha desaťročia<br />

pracoval doma, robil monumentálne práce. V osemdesiatom druhom sa so<br />

svojou rodinou presťahoval do Košíc. Keďže tu nemal možnosť vykonávať<br />

tieto práce, presedlal na maľovanie. Z niečoho totiž bolo treba žiť.<br />

– Odvtedy tu žijem, vystavujem. Po nežnej revolúcii, ale aj pred ňou bola<br />

možnosť cestovať do zahraničia. Podarilo sa mi dostať sa do takých múzeí,<br />

o ktorých som dovtedy iba sníval. I keď v Petrohrade je mnoho dobrých<br />

múzeí, stačí spomenúť Ermitáž. Tak som sa v tejto oblasti dostal v Petrohrade<br />

k obrovským možnostiam. Aj škola bola vynikajúca.<br />

10

Hooray! Your file is uploaded and ready to be published.

Saved successfully!

Ooh no, something went wrong!