Slovak Lines magazin 4 2018

Spomenul som si na veľkého Maa. V roku 1966 vo
veku 73 rokov preplával veľrieku Jang-c´-ťiang,
aby dokázal, že je plný síl. Že sa môže postaviť do
čela nového politického hnutia, kultúrnej revolúcie,
ktorá pripravila o život milióny ľudí.
Ak som ja čosi dokazoval, tak potom iba sebe.
Vybral som sa do hôr Cangshan na úpätí Himalájí
osláviť osemdesiatku. Cestu pre mňa zorganizoval
môj syn, ktorý organizuje cesty po Číne
pre mnohých slovákov cestujúcich do Ríše stredu
cez svoju cestovnú kanceláriu “Cesty Čínou
s Pavlom Dvořákom (www.cestycinou.sk)”.
Malo sa to stať v malej karaváne, v ktorej bola
moja žena Daniela, syn Pavel (fotograf a turistický
sprievodca po Číne), „trapper“ Yang, ktorý
miestne hory pozná ako vlastnú dlaň, dvaja
čínski „šerpovia“ – volali sa prečudesne Národný
a Letiaci tiger (my sme ich prezývali Bratia Tigre)
– a štyri mulice, ktoré vláčili na svojich chrbtoch
všetko, čo sme potrebovali.
A ešte aj Yangov malý hotelový psíček… Keď videl,
že pán odchádza, pridal sa k nám. Nohy mal
krivé ako hokejky, ale nevzdialil sa od Yanga ani
na meter. Každý večer padal od únavy, ale zvládol
všetko.
Mimochodom, hovorová čínština „g“ nevyslovuje,
aj meno Yang znie ako Jan, Honzo ako sme
ho dôverne volali. Honzo bol zaujímavý človek.
V horách sa vyznal dokonale. No nielen v teréne.
Zaujíma sa o históriu zabudnutých lokalít.
Porozprával nám o nich nesmierne zaujímavé
veci.
Bol navyše výborným kuchárom, každý deň
nám uvaril skvelé jedlo.
Pohybovali sme sa po historickej trase Čajovo –
konskej cesty, po ktorej od nepamäti tiahli karavány.
Z Číny vychádzali naložené čajom, vracali
sa s tibetskými horskými koníkmi.
Je to veľmi slávna cesta, azda len Hodvábna cesta
je slávnejšia…
V origináli viedla krížom cez celú provinciu
Yunnan a jeden koniec viedol do Barmy, a ten
druhý až do tibetskej Lhasy. Ciest bolo niekoľko,
všetky však boli extrémne namáhavé. Karavany
prekonávali množstvo prírodných prekážok, ako
42