odvážny koncerty hodiny prostredníctvom podujatie

24pitulskej ulici, hneď oproti Dómu, bol to kanonický dom. Napokon v roku 1965 sme sapresťahovali do Bratislavy. Tibor bol taký aká je príroda, skôr pokojný typ, a bol veľmipozorný,“ spomína manželka Zdenka Sásiková, rod. Čavojská. Ich spoločný syn Mariánsa dal na cestu ekonóma a dnes pracuje na burze cenných papierov. Naposledy si na TiboraSásika spomenul dlhoročný člen Klubu slovenských turistov Milan Ružek presne predrokom, keď v Knižnici Juraja Fándlyho sprístupnili výstavu k jubileu spomínaného časopisua odovzdávali ocenenie známemu turistovi a tvorcovi „turistických“ poviedok IvanoviBajovi (Tibor Sásik sa vtedy zo zdravotných dôvodov tejto udalosti nemohol zúčastniť).Na Tibora Sásika si mnohí jeho spolupútnici spomínajú dodnes. Napríklad, jeho priateľ,rovesník a trnavský rodák Tibor Grünner si dodnes pamätá jednu z humornýchpríhod ešte spred takmer 65 rokov. „Písal sa rok 1948. Sásik sa rozhodol pre lyžovačkuna posledný týždeň februára. Nahováral ma, aby som išiel aj ja. Mal som síce lyže, alev Trnave som sa spúšťal iba za Dómom spádom na Hlbokú cestu. Počas príprav vyšlonajavo, že s nami pôjde aj jedna študentka, ktorú rodičia pustia, iba ak bude niektoako garde. Prijal som to, len som si v banke, kde som pracoval, musel vybaviť týždennúdovolenku. No hodil som sa na maródku. K dvom Tiborom pribudla naša rovesníčka,študentka farmácie Dida Forischová (neskôr sa vydala tiež za farmakológa RNDr. Paráka).Náš spoločný cieľ sme zdolali vlakom a potom pešo cez Ištvanovú na chatu podChlebom. Tam ešte vtedy nebola elektrina – iba svetlo z petrolejky, kúrenie drevom– žiadny rozhlas... Nevedeli sme, čo sa deje v našej milej otčine... Z pohodlnej nevedomostinás vyburcovala skupinka brnianskych študentov, ktorí nám zvestovali historicképosolstvo o Gottwaldovi a jeho februárovom šibalstve. Od tej doby sme mali uľahčenúodpoveď pre otázky kádrovníkov, ako sme prežili februárové udalosti...? Vynikajúco!Mali sme kopu snehu, zdravú chatársku stravu, pekné počasie a žiadne spravodajskévzrušenie!“ spomína s úsmevom na jeden zo študentských zážitkov s Tiborom Sásikomtextár a libretista Tibor Grünner.Martin JURČO, foto: archív T.G.Zakladateľ moderného slovenského sochárstvaPred šesťdesiatimi rokmi zomrel v Trnave akademický sochár Ján KoniarekNarodil sa 30. januára 1878 vo Voderadoch, pochádzal z učiteľskej rodiny. Po štúdiáchv Budapešti, Ríme a v Mníchove odišiel r. 1906 do národne slobodného Srbska. Už odprvej korešpondencie s ministrom osvety v Belehrade sa podpisoval Jovan Konjarikalebo Janko Konjarek. Vo svojom životopise napísal, že prišiel do Srbska pracovať nanárodnej srbskej tematike v sochárskom umení. Pretože sa úspešne uviedol ako pedagóga sochár, stal sa srbským umelcom. Historik umenia Uglješa Rajčevič nazval svojuštúdiu Šľachetné posrbštenie Jána Koniarka. Štúdia nám umožnila spoznať srbské obdobieKoniarkovho života. Spočiatku pôsobil ako profesor v škole v Čačaku, zakrátkov Belehrade, kde prevzal ateliér po zomrelom sochárovi D. Krstičovi na Dušanovej ulici.V Balkánskej vojne v r. 1912 – 1913 ako dobrovoľník bojoval za slobodu srbskéhonároda a bol za svoju nebojácnosť vyznamenaný. Časopisecká reportáž z jeho ateliéruopisuje sochárske práce vytvorené na témy národné a náboženské, ako aj témy všeľudské,ktoré ho zaradili k umelcom snímajúcim biedy sveta na svoje bedrá a do svojejtvorby. Koniarek bol vyhľadávaný portrétista, a spodobil tiež členov kráľovskej rodiny Karadjordjevič.V čase vojny bol jeho ateliér zničený a veľká časť prác a návrhov sa stratila.Ján Koniarek v Srbsku úspešne vystavoval. Z dobových kritík na Prvú výstavu srbskéhoumeleckého združenia v Belehrade v roku 1908, na ktorej vystavoval deväť plastík,uvedieme citát z textu historika dejín umenia dr. Božidara Nikolajeviča. „Jovan Konjarik,pôvodom Slovák a gymnaziálny učiteľ kreslenia v Čačaku! Len kvôli nemu mámeza povinnosť povedať niečo viacej. Konjarik si odniesol palmu z tejto výstavy. On je pravýumelec stvorený Bohom s hlbokými citmi a mimoriadnou technikou. Busta mladéhoKarakaševiča a Hlava Jána Krstiteľa patria medzi najlepšie. Predtým sme nevideli toľko