Eucharistia vnáša do srdca človeka Božiu lásku

TÉMA
Eucharistia – spoločenstvo
s Kristom i medzi sebou
TEXT: MIROSLAV ŽMIJOVSKÝ, KAPLÁN • SNÍMKY: AUTOR, INTERNET
prítomnosti, ale má byť pravým výrazom
viery a krstnej hodnosti. Preto sa na svätú
omšu treba pripraviť – myslením, srdcom
i celým spôsobom života. Ježiš slávil len
jednu svätú omšu v živote. Ale venoval tri
roky formovaniu komunity, ktorú chcel
zvolať k sláveniu tohto tajomstva.
V týždni od 10. do 17. júna 2012 sa v írskom Dubline konal
50. Medzinárodný eucharistický kongres. Každý takýto kongres je
zameraný na prehĺbenie vzťahu k najsvätejšej Eucharistii. Každé
hlbšie poznanie Eucharistie sa prejavuje nielen v individuálnom
prežívaní kresťanstva, ale aj v spôsobe, akým veriaci uskutočňujú
Božiu lásku k blížnym a odovzdávajú prítomného Krista vo svete do
sŕdc ľudí. Ako prameň eucharistického posvätenia vám predstavíme
svätú omšu. Je miestom, kde sa Eucharistia rodí a z ktorého je nám
ponúkaná ďalej, aby silou svojej svätosti posväcovala náš život.
Svätá omša
Svätá omša je našou vrcholnou slávnosťou,
oslavou Boha v Ježišovi Kristovi. Keď
si bližšie všimneme liturgiu svätej omše,
zbadáme, ako sa celá rozvíja vo vedomí
oslavy. Svätú omšu slávime. To platí rovnako
o kňazovi i o veriacich. Teda svätú
omšu neodbavujeme! Nestačí len počúvať,
čítať, spievať – svätú omšu slávime,
slúžime, konáme. V liturgických textoch
sa veľmi často hovorí o „slávení svätých
tajomstiev“, o „slávnostnej službe“. Ako
kresťania si vo svätej omši nepripomíname
len Kristovu poslednú večeru, ale
všetko to, čo pre nás Boh prostredníctvom
svojho Syna vykonal. Predovšetkým
si však pripomíname jeho smrť a zmŕtvychvstanie,
ktorými vyvrcholilo celé jeho
myslenie a konanie. Práve v dnešných časoch,
ktoré odmietajú minulosť a nechcú
už spomínať, je dôležité sláviť pamiatku
vykúpenia. Dnešná neochota spomínať sa
prejavuje v povrchnosti, zhone, opojení,
zabudnutí a v nezáujme o minulosť. Vždy
a nanovo musíme skúmať, čo Eucharistiou
slávime a prečo vlastne do kostola
ideme. Inak sa nám stane rutinou a už
to nebudeme môcť sprostredkúvať ďalším
pokoleniam. Budeme sa schovávať za
všeobecné frázy, ktorými len zakryjeme
vlastné pochybnosti.
Keď prichádzame do kostola, máme
prežívať radosť z toho, že ideme domov,
do otcovského domu a rodinného kruhu.
Aj svoje správanie v kostole pretvorme
týmto duchom. Odložme strnulosť, strach,
bojazlivosť, pocit cudzoty a otvorme cestu
kresťanskému sebavedomiu, pocitu,
že tu sme doma, že máme právo tu byť
a právo konať. Kým nebudeme prežívať
účasť na svätej omši aspoň s takou živou
a bezprostrednou láskou, akú prežívame
vo svojom rodinnom živote, dovtedy
nepochopíme z nej to najhlavnejšie. Nenechávajme
svoj konkrétny život vonku,
pred bránou kostola. Vari nechápeme často
náboženský život tak, že tam vonku sa
žije, a tu v kostole sa konajú obrady, bez
nášho vlastného života, bez našej účasti?
So všednými šatami odkladáme aj tie
ozajstné problémy a potom prestrojení
a prázdni prichádzame do kostola: bez
problémov, bez záujmu, nič neočakávame,
v nič zvláštne nedúfame. A preto často aj
odchádzame prázdni. Kto nič neočakáva,
v nič nedúfa, po ničom netúži, ten ani
nič nezíska. Do Pánovej obety sa máme
vkladať osobne. Máme do nej vkladať celú
svoju lásku, utrpenie, prácu a život. Sv. Pavol
hovorí, že sa máme vložiť do Kristovej
obety nielen pri svätej omši, lež v celom
živote: „S Kristom som pribitý na kríž. Už
nežijem ja, ale vo mne žije Kristus.“ (Gal
Stôl Božieho slova
Slávenie Eucharistie bolo od najstarších
čias spojené nielen s modlitbou, ale aj
s čítaním Svätého písma. Pri každej svätej
omši liturgia Božieho slova predchádza
liturgiu Eucharistie, v jednote dvoch stolov
– stôl slova a stôl chleba. Táto kontinuita
vyniká v eucharistickej reči v Jánovom
evanjeliu, kde Ježišovo hlásanie
predchádza od základného predstavenia
jeho tajomstva až po zobrazenie výslovne
eucharistického rozmeru: „Moje telo je
pravý pokrm a moja krv je pravý nápoj“
(Jn 6, 55). Pri eucharistickom slávení sa
teda vždy znova a znova ponárame do
príbehov Starého a Nového zákona. Sú
pre nás oázou v púšti, v ktorej sa možno
nadýchnuť... Preto je potrebné, aby hlásanie
slova prebiehalo so starostlivosťou,
s predchádzajúcou prípravou, v zbožnom
počúvaní a meditatívnom tichu, ktoré sú
nevyhnutné, aby sa Božie slovo dotklo života
a osvetľovalo ho.
Slová v čítaniach nám v prvom rade
nechcú povedať, čo máme robiť, ale kým
v skutočnosti sme. Chcú nám vysvetliť
tajomstvo nášho vlastného života. V evanjeliu
vstupuje Ježiš Kristus priamo medzi
nás. On sám sa ku nám prihovára a vykonáva
na nás presne to, o čom hovorí aj
text. Prv, než kňaz začne evanjelium čítať,
Skutočným úmyslom liturgickej obnovy
Druhého vatikánskeho koncilu bolo priviesť ľudí
k osobnému stretnutiu s Pánom, prítomným
v Eucharistii, teda k živému Bohu takým spôsobom,
aby skrze toto stretnutie s Kristovou
láskou mohla rásť vzájomná láska medzi jeho
bratmi a sestrami.
(Z videoposolstva Svätého Otca účastníkom
50. Medzinárodného eucharistického kongresu)
2, 19-20) Nielen v krátkych chvíľach slávenia
Eucharistie má byť Cirkev obetovaná
s Kristom, lež cez celé dejiny, až do konca
sveta, od východu slnka až po západ (porov.
Mal 1, 11). Naša účasť na Eucharistii
a na ostatných sláveniach obradov Cirkvi
nemôže pozostávať len v čisto pasívnej
označí knihu a tiež svoje čelo, ústa a prsia
znakom kríža a veriaci to po ňom zopakujú.
Tým vyjadrujeme, že každé slovo je
výrazom lásky, ktorou nás Kristus miloval
až do krajnosti a že túto lásku si chceme
vryť do nášho myslenia, do našich slov
a do našich citov.
12
FARSKÝ LIST 04|2012