PARALYMPIONIK

ROZHOVOR
nezlomnosť beznohého Vlada Gajdičiara, úprimnosť
Mariána Baláža, či odvaha nevidiaceho lyžiara
Petra Kubačku. Obdivoval som aj srdnatosť
Rada Kaufmana alebo Kataríny Brandoburovej,
ktorí už nie sú medzi nami. Emóciám sa v paralympijskej
rodine nedá vyhnúť, ale netreba ich
skrývať. Patria k nášmu životu a verte, že občas
čistia dušu.
Akým vývojom prešiel podľa vás paralympijský
šport na Slovensku od svojej prvej samostatnej
účasti na ZPH 1994 v Lillehammeri?
Pozitívnym, ale netrúfam si hodnotiť, či mohol
dosiahnuť v spoločnosti vyššiu mieru uznania alebo
nie. Nesporne sú skvelé úspechy našich paralympionikov
motivujúce pre ďalších zdravotne
znevýhodnených ľudí a zviditeľňujú ich svet v spoločenskom
povedomí. Mieru ich sociálneho zabezpečenia
v štáte však naplno začneme vnímať
až vtedy, keď sa život na vozíku bezprostredne
dotkne niekoho v našej rodine.
Čo mu podľa vás chýba, aby bol ešte úspešnejší?
Väčšia súdržnosť, lepšie tréningové zabezpečenie,
centrálne stredisko dlhodobej komplexnej prípravy,
alebo ak chcete aj - prípadne najmä – dostatok
financií. Na medzinárodnej scéne sa totiž
podmienky na prípravu zdravotne postihnutých
športovcov za posledných desať rokov výrazne
skvalitnili. O tom nás presviedča každá medzinárodná
súťaž, nielen paralympijské hry.
Osobne ste sa zúčastnili na troch posledných
paralympiádach. Je zrejmé, že aj šport zdravotne
postihnutých sa uberá cestou profesionalizácie
a komercionalizácie. Neuškodí mu to?
Môže mu to uškodiť do tej istej miery, ako vrcholovému
športu na olympijských hrách či
majstrovstvách sveta. Publicita, ktorá súvisí už
aj s paralympijskými súťažami, je pre každú reprezentáciu
aj marketingovým priestorom.
Šport je už niekoľko rokov vo svete dobrým biznisom.
Zhodou okolností často najlepším pre
tých, ktorí už stratili emócie a možno sa už ani
nedokážu tešiť z pekných výkonov. Ak honba za
medailami zadusí nadšenie a radosť zo športu,
postihne to čiastočne aj šport zdravotne postihnutých
ľudí. S tým rozdielom, že pre nich
ostáva prioritou zdolanie samého seba. Ekonomická
motivácia je nepochybne silným stimulom
na zlepšenie života, ale ak máte dlhé týždne
možnosť len nevládne premýšľať nad vlastným
osudom, potom sa pokúsite nad ním zvíťaziť
bez ohľadu na cieľovú prémiu v dolároch či
eurách. Samozrejme, cesta medzi najlepších na
svete dnes už nemôže byť vydláždená len vôľou
a nadšením.
Ak by ste mali porovnať slovenskú spoločnosť
so zahraničím, aký je podľa vás rozdiel vo vnímaní
športu zdravotne postihnutých?
Ak máte na mysli vyspelú spoločnosť, potom
značný. Sotva sa však dočkáme radikálneho
a rýchleho zlepšenia, pokiaľ má štát problémy so
zdravotníctvom, dôchodkovým systémom, sociálnym
zabezpečením, nehovoriac o dlhoročnom tápaní
pri systematickom riešení celej problematiky
športu na Slovensku. V zahraničí, ak sa neporovnávame
s Grónskom alebo s Madagaskarom, sa
šport zdravých aj zdravotne postihnutých vníma
ako integrovaná súčasť každodenného života
a ako potrebná zdravotná prevencia. Bezbariérové
vstupy na voľne prístupné športoviská sú samozrejmosťou.
Podobne, ako rôzne športové programy
v celej svojej šírke. U nás do istej miery supluje
funkciu štátu sponzorské zázemie. Vyspelé firmy
so zahraničnou účasťou majú podporu paralympionikov
vo svojom portfóliu, ale v čase ekonomickej
krízy to bude nepochybne jedna z položiek,
kde budú šetriť.
Je podľa vás postavenie a začlenenie paralympionikov
do systému slovenského športu dostatočné?
Nie je a chápem všetky aktivity, ktoré smerujú
k jeho zlepšeniu. Ale rovnako, ako pri iných procesoch
a projektoch, musí byť napĺňanie úsilia podložené
racionalitou a efektívnosťou.
V tomto roku sa po prvýkrát objavili v ankete
o športovca roka aj slovenskí paralympionici. Prečo
má aj novinárska obec taký segregovaný postoj
voči paralympionikom, ktorí si často musia
svoje medaily vybojovať v oveľa ťažšej konkurencii
ako olympionici?
To je vážna otázka, určite nielen na mňa. Najskôr
však trochu polemiky. Výsledky paralympionikov
evidujú športoví novinári už roky, nielen
vlani, ale pravdou je, že mnohí ich odmietajú porovnávať
s výsledkami športovcov na vrcholných
súťažiach. Rovnako by som polemizoval s náznakom
porovnávania náročnosti konkurencie na OH
a PH.
Napriek tomu, že sú mi paralympijskí športovci
veľmi blízki a veľmi ich obdivujem, nemyslím si,
že sa mali usilovať o jednoznačné zrovnoprávnenie
svojich dosahovaných výkonov so zdravými
športovcami. Klasifikácia jednotlivých zdravotných
postihnutí športovcov nikdy nemôže spravodlivo
zohľadniť všetky kategórie a nuansy fyzických
limitov. Už tam, medzi zdravotne postihnutými
športovcami, dochádza miestami k väčším či
menším krivdám. Stačí spomenúť prípad našej lyžiarky
Henriety Farkašovej, ktorá nemohla kvôli
klasifikácii štartovať na ZPH v Turíne a do reprezentácie
sa vrátila až v decembri 2008. Zdravotná
klasifikácia, zatrieďovanie podľa postihnutí a následné
prepočítavanie koeficientov výkonnosti je
problém, ktorý olympijský výbor nerieši.
Paralympijské víťazstvo má nepochybne z celospoločenského
hľadiska, aj v súvislosti s reprezentáciou
krajiny, morálne rovnakú cenu ako olympijské
zlato, ale v ankete o najúspešnejších športovcov
roka sa to neprejaví. V dôsledku „tradície“,
pre už spomínané slabšie začlenenie zdravotne
postihnutých do spoločnosti, ale aj v dôsledku výkonnosti.
Ťažko porovnávať výkony, súperov aj
konkurenciu. Zdravotne postihnutí musia na ceste
za úspechom prekonávať iné, neraz ťažšie prekážky,
ale hodnota ich výkonov spočíva najmä v prekonaní
vlastných limitov. Aj preto by bolo najlepším
riešením vytvorenie samostatnej ankety – Paralympionik
roka.
Ako vnímate úsilie paralympionikov po lepšej
sebaprezentácii?
Sympaticky. Za „pecou“ ešte nikomu pečené
holuby samé do lona nepadali.
V tomto smere však majú ťažké srdce aj na vášho
zamestnávateľa. PH v Pekingu boli zo strany
STV nevyužitou príležitosťou ako konečne priblížiť
slovenskému divákovi paralympijské zápolenia.
Bežala už „trojka“, napriek tomu vládol na Slovensku
dojem, že žiadne PH sa ani nekonajú. Nie
je to škoda?
Čiastočne. Máte pravdu, že „trojka“ v čase paralympijských
hier, z rôznych dôvodov, ktoré nechcem
komentovať, ešte len hľadala svoju tvár. Aj
preto sa denné reportáže a polhodinové bloky
z Pekingu mali okrem trojky objaviť aj vo vysielaní
druhého programu, ako tomu bolo v minulosti.
Ale to nebolo a nie je v mojej kompetencii. Na
druhej strane prípadné prenosy či záznamy
z niektorých súťaží súvisia s poplatkami za prenosové
trasy a STV, ako viete, nie je už dlhšie
v najlepšej finančnej kondícii. Po stabilizovaní
„trojky“, po zlepšení jej pokrytia, resp. po zvážení
S cyklistickým tandemom Vladislav Janovjak – Robert Mitošinka a s kameramanom Michalom Schniererom
počas septembrovej paralympiády.
všetkých možností môže dostať aj paralympijských
šport v budúcnosti väčší priestor vo vysielaní.
Už v tomto roku sme začali pripravovať raz
mesačne špecializovaný Paralympijský magazín
a pripravujeme už aj projekty vysielania ZOH
a ZPH z Vancouvru 2010.
Ste už stabilným členom paralympijskej rodiny.
V predposledný marcový deň budete spolumoderovať
galavečer „Prišiel náš čas stať sa legendou“
v SND, kde sa predstavia najúspešnejší slovenskí
paralympionici posledného obdobia. Čo vám tieto
podujatia dávajú?
V prvom rade príjemné stretnutia s ľuďmi,
ktorí sa na nič nehrajú a dokážu byť v každej situácii
sami sebou. Galaprogram je malou
skromnou poctou tým, ktorí to ani v najkritickejších
chvíľach svojho života nezabalili. Naopak,
dokázali presvedčiť nielen samých seba
o zmysluplnosti svojho snaženia sa, ale dokázali
aj potešiť všetkých, ktorí im držali palce. Nie
vždy a nie každý si siahne na medailu. Aj v Turíne
2006, aj v Pekingu 2008, niektorým doslova
prekĺzla pomedzi prsty. Ale tak, ako paralympijské
medaily nie sú jediným zmyslom celého
hnutia, tak spomínaný program nie je určený
len paralympionikom, ale všetkým zdravotne
postihnutým športovcom. Som veľmi rád, že sa
celý program uskutoční práve v novej Opere
SND, čo je len ďalší z dôkazov, že si paralympionici
zaslúžia svoj priestor a lesk, a že sa nezľaknú
žiadnych výziev a prekážok...
17