PARALYMPIONIK
PrÃloha Slovenského paralympijského výboru - Slovenský ...
PrÃloha Slovenského paralympijského výboru - Slovenský ...
Create successful ePaper yourself
Turn your PDF publications into a flip-book with our unique Google optimized e-Paper software.
INFOSERVIS<br />
Napísali, povedali o nás<br />
22<br />
Stolná tenistka Alena Kánová sa z paralympiády ešte nikdy nevrátila bez<br />
medaily. Hneď na svojej prvej, v Sydney v roku 2000 získala vo dvojhre zlato.<br />
O štyri roky bola v Aténach bronzová. A vlaňajšie paralympijské striebro z Pekingu<br />
malo pre ňu cenu zlata. Vyštudovaná právnička popri stolnom tenise aj<br />
lyžuje, pláva a najnovšie začala hrať curling na vozíku. Prečo bolo v slovenskej<br />
paralympijskej výprave z 35 športovcov až desať stolných tenistov? Stolný tenis<br />
môžu hrať ľudia so všetkými stupňami telesného postihnutia vrátane najťažších.<br />
Hrá sa v halách a dá sa trénovať takmer všade na Slovensku. Najväčší<br />
problém je nájsť bezbariérovú halu a kvalitných sparingpartnerov. Stolný tenis<br />
má však veľmi dobré zázemie, naša maličká krajina konkuruje veľmociam ako<br />
Čína, Kórea, Francúzsko či Nemecko. V počte medailí z majstrovstiev sveta či<br />
paralympiády Slovensko končieva na štvrtom či piatom mieste, čo je veľmi<br />
dobré. Má na tom zásluhu aj Janko Riapoš, predseda Slovenského paralympijského<br />
výboru, ktorý drží stolný tenis na vysokej úrovni. Máme vybudované vynikajúce<br />
centrá v Ružomberku, Žarnovici, Pezinku, Hlohovci. Navyše sa na Slovensku<br />
hrá stolnotenisová liga vozičkárov i stojacich telesne postihnutých.<br />
PRAVDA, 28. 2. 2009<br />
Mnohí sa denne sťažujeme na nepriazeň osudu, nadávame na to, že sme sa<br />
narodili do zlej doby a keď náhodou pripustíme, že až taká zlá nie je, tak nie<br />
sme fešáci alebo nemáme peniaze, a keď náhodou sme aj fešáci, aj peniaze<br />
máme, tak nemáme tú pravú lásku, skrátka, vždy je dôvod nadávať na šťastenu.<br />
A potom spoznáme ľudský osud, pri ktorom nám ovisne sánka. Marián Ligda<br />
bol zjazdovým lyžiarom, reprezentoval Slovensko. No jeho život bol freeride,<br />
ktorý nazývajú aj extrémne lyžovanie. Ako jediný Slovák sa nominoval na<br />
majstrovstvá sveta Red Bull Snowthrill. Jazdil po svete, stváral na svahu kúsky,<br />
ktoré sa vzpierali logike. Padol veľakrát a boli to tvrdé pády. Vždy vyviazol len<br />
s odreninami. V januári 2005 mal nehodu na úplne nevinnom svahu, ktorý nenazve<br />
inak než lúka. Skončilo sa to porušenou miechou. Dnes tridsiatnik z Liptovského<br />
Mikuláša odmietol prijať pasívny osud invalida. Ešte v tom istom roku<br />
sedel na monolyži. Pri návrate na svahy mu pomohol Peter Matiaško, ktorý<br />
v Handlovej založil klub telesne postihnutých Remata. „Podal mi pomocnú<br />
ruku, poskytol mi monolyžu, aby som sa na nej naučil jazdiť. Jazdím už štvrtý<br />
rok, dal som si urobiť vlastný prototyp lyže“. SME, 3. 1. 2009<br />
Telocvičňa ZŠ v Huncovciach bola dejiskom dvoch významných podujatí lukostreleckej<br />
halovej sezóny. V sobotu sa športovci zo šiestich slovenských klubov<br />
popasovali o čo najlepšie umiestnenia v treťom kole Tatranského pohára,<br />
v nedeľu bojovali o tituly majstrov Slovenska telesne postihnutí lukostrelci.<br />
V Tatranskom pohári v súťaži dospelých olympijským lukom dominoval dvojnásobný<br />
paralympijský víťaz Imrich Lyócsa z Moldavy nad Bodvou. Aj nedeľné<br />
súboje o tituly slovenských šampiónov medzi telesne postihnutými športovcami<br />
mali dramatický nádych. Napokon sa z víťazstva v olympijskom luku radoval<br />
I. Lyócsa, pred Marcelom Pavlíkom z Kežmarku a Jánosom Peresom<br />
z Maďarska. Titul majstra Slovenska v kladkovom luku získal Peter Kaščák,<br />
druhý skončil Vladimír Majerčák st. (obaja MŠK Kežmarok) a tretí František<br />
Velčic z Nitry. PODTATRANSKÉ NOVINY, 3. 3. 2009<br />
Majiteľ futbalového klubu sa rozhodol<br />
slovenskému športu pomáhať<br />
aj inak. Jeho produkčný dom Forza je<br />
hlavným mediálnym partnerom Slovenského<br />
paralympijského výboru.<br />
„Zabezpečujeme mediálnu podporu<br />
pre paralympijské hnutie. Riešime<br />
hlavne tie médiá, ktoré nakupujeme,<br />
ako napríklad priestor v televízii Markíza,"<br />
povedal Kováčik. Ako sa zrodila<br />
takáto spolupráca? „Pred rokmi, keď<br />
prevzal pozíciu šéfa paralympijského<br />
hnutia Ján Riapoš a oslovil ma. Okrem<br />
neho som poznal aj členov čestného<br />
prezídia. Videl som, že sa tam urobil<br />
poriadok a usúdil som, že sa paralympijské<br />
hnutie uberá dobrým smerom<br />
a v tom období som do neho vstúpil,“<br />
doplnil. Jeho dôvod, prečo chce pomáhať<br />
aj zdravotne postihnutým<br />
športovcom, je jasný. „Je mi to veľmi<br />
sympatické a čo je najdôležitejšie, títo športovci si zaslúžia neskonalý obdiv za<br />
to, aké výkony sú schopní dosiahnuť. Mám pocit, že 95 percent ľudí na Slovensku<br />
by si povedalo, že toto by nedokázali,“ tvrdí Kováčik. Podľa neho títo<br />
športovci majú v sebe oveľa viac entuziazmu ako niektorí slovenskí futbalisti.<br />
„Poviem to tak. Keby naši futbalisti mali 30 percent odhodlania, presvedčenia<br />
a vnútornej sily ako paralympionici, tak by sme boli na každých majstrovstvách<br />
sveta či Európy, a možno by sme už mali aj medailu,“ zakončil šéf banskobystrického<br />
futbalu. HN, 2. 12. 2008<br />
Fotograf Roman Benický mapuje<br />
úspechy športovcov tak výrečne,<br />
že už s nimi dva razy bodoval<br />
na prestížnej novinárskej<br />
súťaži Czech Press Photo. Tento<br />
rok zaujal porotu zábermi,<br />
ktoré vystihujú radosť paralympionikov.<br />
Roman je už inventár<br />
nášho paralympijského tímu.<br />
Na vlastné oči sleduje, ako sa<br />
športovanie telesne postihnutých<br />
vyvíja. „Každú paralympiádu<br />
je fotografovanie ťažšie<br />
a ťažšie. Aj tu pribúdajú obmedzenia,“<br />
konštatuje. „Kolegovia<br />
si myslia, že tu by predsa<br />
malo byť jednoduchšie dostať<br />
sa bližšie k reprezentantom<br />
a fotiť kontaktnejšie. Lenže aj tu<br />
je to vec teleobjektívov. Bližšie<br />
ma nepustia. S tým sa nedá nič<br />
robiť. Aj napriek tomu, že som<br />
sa rozhodol robiť to inak, o chvíľu<br />
som musel nasadiť teleobjektív.<br />
" Roman sa v Pekingu sústredil<br />
na radosť. „Zaujali ma<br />
samotní Číňania, ktorí sa na tejto<br />
paralympiáde rozhodli vybojovať čo najviac. Doslova som zostával šokovaný,<br />
keď som sa po ich úspechu na nich sústredil a čakal som emócie. Väčšinou<br />
si zachovávali kamennú tvár. Len sa uklonili a odišli. Bolo vidno, že ich vnútorná<br />
radosť bola potlačená. Rovnako si kamenné tváre zachovávali aj Severokórejčania.<br />
NOTA BENE, 3. 12. 2008<br />
Zlatá paralympijská strelkyňa Veronika Vadovičová sa narodila s diagnózou<br />
spina bifida, čo je rázštep chrbtice. Zle zrastená chrbtica jej prerušila<br />
miechu a spôsobila ochrnutie od pása dole. Hneď po narodení ju previezli<br />
z trnavskej nemocnice do Bratislavy, kde ju operovali. V detstve si vytrpela<br />
svoje. Jedna operácia striedala druhú. Väčšinu času strávila v nemocnici.<br />
V Brne jej vyrovnávali vykrivené nohy. Rodina bola jej oporou. Rodičia s ňou<br />
chodili na rehabilitácie, po rôznych liečiteľoch, cvičili doma každý deň Vojtovu<br />
metódu. K ľútosti či sebaľútosti však vedená nebola. Aj preto už v mladom<br />
veku dosiahla toľko, čo sa mnohým zdravým nepodarí za celý život. Doma<br />
funguje bez vozíka, keď má prejsť viac ako sto-dvesto metrov, tak ho využije.<br />
Za povinnosťami jazdí na vlastnom aute prispôsobenom na ručné ovládanie.<br />
Ako dobrovoľníčka sa angažuje v občianskom združení Slovenská spoločnosť<br />
pre spina bifida a/alebo hydrocefalus (SBAH), ktorá pomáha ľuďom s rázštepom<br />
chrbtice integrovať sa do spoločnosti. „Chodievam na tábory s deťmi, na<br />
chatu na Rematu. Na Slovensku je asi okolo 200 ľudí s týmto postihnutím.<br />
Presné čísla sa však ťažko odhadujú, nie všetci sú v združení,“ zdôrazňuje.<br />
ŠPORT, 23. 12.2008<br />
Hoci už bailandový ošiaľ dávno opadol, Košičan Peter Vidašič netancuje<br />
o nič menej. Práve naopak. Svojej vášni obetuje celé súkromie a pracuje aj<br />
s telesne postihnutými. Jeho hlavnou snahou bolo od začiatku pri práci s vozičkármi<br />
čo najviac sa priblížiť k normálnemu zdravému tancovaniu. Sám preto<br />
strávil na vozíčku množstvo hodín. „Skúšal som, čo sa vlastne s ním dá robiť,<br />
spoznával som ho. V živote som predtým užší kontakt s telesne postihnutými<br />
nemal a s vozíkom už vôbec nie. Zistil som, že sa s ním dá dokázať veľmi veľa,<br />
v podstate vám svojím spôsobom úplne nahradí nohy.“ Ľudia u nás v podstate<br />
takýto tanec vôbec nepoznali. Tým, že sa objavil v médiách a toľko sa o ňom<br />
začalo hovoriť, prvými reakciami bola ľútosť. To je však samozrejmé. Toho roku<br />
sa nám už, našťastie, podarilo obrátiť to celé tak, že verejnosť začína vnímať<br />
aj drinu, ktorá je za tým a ľútosť vystriedala radosť z pekného kultúrneho zážitku."<br />
KOŠICKÝ KORZÁR, 19. 12. 2008<br />
V Kanade sa jednému z najdemokratickejších športov venuje viac ľudí<br />
ako hokeju, hovorí o curlingu jeden z jeho prvých nadšencov na Slovensku<br />
Pavel Kocian. Počas jedného zápasu hráč vo vysokom nasadení pozametá<br />
asi 2,5 kilometra ľadu a pri tréningu z nás leje rovnako ako z iných športovcov.<br />
„Curlingu sa u nás venujú aj športovci z iných odvetví, niekedy celé<br />
družstvá, napríklad florbalisti či volejbalisti. V Bratislave sa nedávno<br />
predstavil prvý vozičkársky tím, kde hrá aj čerstvá strieborná stolná tenistka<br />
z paralympiády v Pekingu Alena Kánová či lukostrelec Imrich Lyócsa,“<br />
hovorí Pavel Kocian. A dodáva, že ak niekoho tento šport nadchol,<br />
môže sa prihlásiť v jednom z desiatich registrovaných klubov na Slovensku,<br />
napríklad v Martine, Poprade, Trnave, Modre či Bratislave.<br />
ČASOPIS MARKÍZA, 11. 12. 2008