Ľudové

Už v útlom veku sa s prehrou stretávajú aj naše deti.
Naučiť sa prijať neúspech nie je jednoduché, ale ak
im v tom pomôžeme už teraz, ľahšie sa s ním vyrovnajú
v dospelosti. Cesta za úspechom je neraz vydláždená
prehrami a sklamaniami.
Ak naučíme svoje deti, že neúspechy sú prirodzené a že je
obrovskou chybou vzdať sa bez boja, sklamania ich posunú
ďalej a raz sa nám za toto poznanie poďakujú.
Moje dieťa nevie prehrávať pri spoločenských hrách
Dôležité je začať dieťa pripravovať na prehry už v útlom
veku a v kruhu rodiny, pretože tam cíti istotu a bezpečnosť.
Vhodnou formou sú napríklad spoločenské hry, pretože
pri nich môže dieťa zakúsiť nielen slastný pocit výhry, ale aj
trpkú príchuť neúspechu.
„Môj osemročný syn veľmi zle znáša prehry. Je jedno, či ide
o futbal, spoločenské, alebo počítačové hry. Buď zúri a plače,
alebo sa vyhovára na druhých,” priznáva mladá mamička
druháka na základnej škole, ktorá nevie, ako sa má v týchto
situáciách zachovať.
Je jej ľúto, keď vidí jeho sklamanie, trápia ju prejavy zúrivosti
a záchvaty plaču. Neraz bojuje s vlastným emóciami,
snaží sa zachovať si chladnú hlavu a sama sebe kladie
otázku, či má synčeka chlácholiť, alebo ho nechať, nech to
zvládne sám.
„Keď sa dieťa hnevá a rozčuľuje, nemali by sme sa snažiť
upokojiť ho. Je významné, aby dieťa zo seba dostalo hnev
a negatívne pocity. Pre deti je do ich ďalšieho života rozhodujúce,
aby si takéto emócie prežili na vlastnej koži. Nie je
vhodné, aby sme s deťmi súcitili a chlácholili ich.
Rodičia by sa nemali nechať strhnúť vlastnými emóciami.
Aj keď je pre nich ťažké vidieť, ako ich dieťa plače a hnevá sa,
mali by to vydržať, pretože sa im to vyplatí a v budúcnosti to
ich dieťa ocení,” radí psychologička Dominika Černá.
Rodičia sa teda musia naučiť akceptovať emócie svojej ratolesti,
vyhnúť sa akýmkoľvek formám hnevu či nadávok.
Tolerancia hrá v tomto smere významnú úlohu. Čo je ešte
dôležité? Dieťa by malo mať pocit, že rodičia sú tu pre neho
a môže sa na nich vždy spoľahnúť a v prípade potreby ho
podporia. To i vtedy, keď sa mu nedarí a prehráva. Prípadný
výsmech, provokácia či pripomínanie prehry zo strany rodičov
či ostatných účastníkov hry sú nevhodné.
„Keď ustúpi najväčšia zlosť, dieťa je pripravené, aby sme sa
s ním v pokoji porozprávali. Je dobré vysvetliť mu, že pocity,
ktoré má, sú správne a bežné. Neskôr sa treba pokúsiť k začatej
hre vrátiť a dohrať ju,” dopĺňa psychologička.
Ak dieťa s touto možnosťou nesúhlasí, mali by ju dokončiť
aspoň ostatní. Keďže pre dieťa sú vzorom rodičia a ich správanie,
postupne tieto reakcie odpozoruje a bude podobné
situácie zvládať ľahšie.
Preto svojej ratolesti ukážte, že prehru zvládate s pokojom
a nevzdávate sa. Čím častejšie tak urobíte, tým viac sa vám
bude chcieť dieťa podobať.
ŽENA A SPOLOČNOSŤ
Ako naučiť dieťa zvládať prehru
Tieto situácie môžete využiť aj na rozhovor a vysvetliť mu,
že prehry patria k životu. Sú dôležité na to, aby sme sa naučili
byť pokornejší a viac sa snažili.
Nezabudnite zdôrazniť, že snaha je síce nevyhnutná, ale
niekedy zohráva podstatnú rolu i šťastie či náhoda, ktoré sa
ovplyvniť nedajú. Vždy dieťaťu vysvetlite pravidlá a hrajte
vo dvojici
„Pravidlá deťom dodávajú pocit istoty. Ak sa dá, je vhodné,
aby deti hrali spolu s niekým, pretože ak sa im nedarí, môže ich
dotyčný povzbudzovať a dodávať pocit istoty a odvahu. Je dobré,
že v takomto prípade sa nepriaznivé pocity z prehry rozdeľujú
na oboch a na pocit, že dieťa neprehráva samo,” odporúča
psychologička.
V prípade, že sa rozhodnete pre túto alternatívu, okrem
zvládania prehry a vychutnávania si víťazstva naučíte deti aj
to, čo je pocit spolupatričnosti a ako sa komunikuje v skupine.
Dve otázky pre psychologičku D. Černú:
- Mnoho rodičov necháva svoje deti vyhrať, aby sa vyhli návalom
hnevu a plaču. Aký to má vplyv na dieťa?
- V prvom rade sú si deti vedomé, že ich nechávame vyhrať.
Lenže ony chcú vyhrávať samy a vlastným úsilím. Len
tak sa naučia vyrovnať s neúspechmi v živote. Tým, že dieťaťu
pomáhame vyhrať, dávame mu najavo, že by to samo nedokázalo.
Toto môže mať za následok ešte väčší hnev a plač dieťaťa.
Deti potom neveria sebe ani svojim schopnostiam, sú neisté a
úzkostné. Prestávajú byť motivované hrať hry, pretože majú
pocit, že v nich aj tak neuspejú.
- Neraz sa rodičia vidia vo svojich deťoch a chcú, aby dokázali
to, čo sa im nepodarilo. Napríklad ich nútia do pohybových
aktivít, v ktorých sa deťom nedarí, pretože ich nebavia alebo
nemajú na ne schopnosti. Čo s tým?
- Je veľa rodičov, ktorí chcú, aby boli ich deti úspešnejšie
v danom športe ako oni sami a dosiahli v ňom úspechy, ktoré
sa im nepodarili. Vedie to k tomu, že deti sú vystresované, cítia
sa menejcenné. Majú pocit, že sklamávajú svojich rodičov a
nie sú hodné ich lásky. Je dobré, ak rodičia v takomto prípade
zvážia pokračovanie v danom športe a pokúsia sa nájsť taký,
v ktorom bude dieťa dobré. Prípadne nechajú dieťa, aby si
šport vybralo samo.
Sme.sk
15
Ľudové noviny