Ľudové

(1)
- No vidíte, keď vás človek prinúti,
a keď chcete, aj viete niečo napísať, - povedala
mi docentka a usmiala sa.
Pokrčil som plecami.
- Viete, že mi ten váš Tulák pripomína
jednu veľkú a nádhernú cestu? Vy ste
taký zvláštny druh ľudí. Takých je málo.
Vy ste taký filozof. Píšete viac alebo je to
len ak musíte?
- Nepíšem, len ak musím, - zaklamal
som.
Nemusí vedieť každý, že smolím veršíky
z lások, ktoré nevyšli, že si píšem
poviedky bez hlavy a päty, ako mi napadne,
a polovica študákov školy odovzdáva
moje eseje na jej seminároch.
- Tak, tu je index, choďte, - podávala
mi index a dodala, - a koncom mája,
Tomáš, koncom mája, prosím, príďte
na štátnice. Nie že sa na to vykašlete
ako na prax. Kde ste sa to vlastne tie dva
týždne túlali?
- Bol som v Paríži.
- Dobre, tak sa stretneme koncom
mája. Sľúbte mi to.
- Sľubujem, - povedal som, ale myslel
som úplne na niečo iné, veď do štátnic je
len týždeň. Za taký čas si to nezopakuje
ani pán Boh.
Tak som sa stal odborníkom na filozofiu.
Jednou esejou o Tulákovi a pravidelnou
dochádzkou na semináre filozofie.
Mám právo sa hrdiť skúškou, poslednou
v mojej ére študáka na vysokej škole,
teda okrem štátnic. Z tých mám zimu
v tele, akoby bol tresknúci január. Preč
úvahy, preč z hlavy, dnes preč, dnes som
mal poslednú skúšku, dnes som kráľ.
Motám sa chodbami budovy, v ktorej je
mnoho iných katedier a vystrašení študáci
postávajú predo dverami kancelárií
profesorov, docentov a asistentov, drviac
sa ešte nezvládnuté, alebo odfláknuté
učivo. Nikto ma nezastavuje, nevyhadzuje,
mám voľné ruky, hlavu. A myseľ?
Myseľ nie. Tá je zadumaná. Rozložím sa
pred budovou, na očiach tých roztrasených
študáčikov, zapálim si a sebavedome
fajčím. Ukážem vám na chvíľu, čo
je to spokojnosť so školou, ukážem vám
filozofa v akcii.
16
LITERATÚRA
Štefan Chudý Dlh z minulosti (úryvok)
- Servus, Filozof, potrebujem na budúci
utorok pichnúť. Máš čas?
- Kto si? Ako vieš, že ma tak volajú?
– spýtal som sa chlapíka, čo ma udrel
do ramena.
- Ja som..., ale to je jedno. Platím
na ruku. Berieš?
Pripadalo mi to ako kupčenie s drogami,
ale na druhej strane pár korún sa
zíde študákovi vždy.
- Dobre. Čo to má byť? Aký rozsah?
- Filozofia a literatúra je téma. Tak
päť strán stačí Kollárovej?
- Odkiaľ vieš, že to robím? Soráč,
ale nepoznám ťa.
- Povedala mi jedna baba.
- Aká baba? – zahľadel som sa mu
do tváre. V očiach mal zvláštny, taký
povýšenecký výraz.
- Erika. Erika mi povedala. Bol som
v Amerike a stretol som ju tam. Vravela,
že ťa pozná a dá sa na teba spoľahnúť.
Kámo, mne už ujde aj tretí termín
a som v riti. Naši ma zabijú.
- Tvoj problém, nerobím. Alebo vieš
čo, dobre. Dvojnásobná cena, že si to ty.
- Dík, kámo, ja som vedel, že si kanón.
Tu máš, skoro som zabudol, - podával
mi obálku.
- Ozaj, krabičku marlboriek miniem,
- pozrel som sa na neho presne tým istým
výrazom, ako predtým on na mňa.
- Jasné, kámo, - povedal a vybral
z tašky novú krabičku.
- To sú americké, skús. Dám ti v utorok
ešte jednu.
- Píš si číslo, nemám čas. 0907 323
232. Bude to v pondelok hotové, vytlačené
a meníme papiere.
Zdupkal som od neho aj od tej pohodičky.
Túlal som sa mestom, ale nebolo
to ono. Nik sa so mnou nechcel rozprávať.
Ani Corgoň, ani Samo. Túlal som
sa a preberal minulosť. Erika, bolo to
už tak dávno. Erika, moja veľká láska.
Nechala všetko tak: školu, domov, mňa.
Mňa, ktorému sľúbila, že ma neopustí.
Utiekol som vtedy z intráku na tri dni
a potom ma našli Mafo s Marošom sedieť
a zhovárať sa s bezdomovcom, čo
žobral pri divadle. Vtedy som začal písať
básne a poviedky. S jednou som aj
uspel, bola o Erike, ale stratil som ju.
Teraz list. Držal som ho nad smetiakom
a počítal: hodiť, nehodiť. Prebehol
som všetky prsty na oboch rukách.
(2)
Ahoj Tomáš!
Konečne som sa odhodlala napísať Ti
list. Viem, dlhujem Ti to. Sedím práve
na pláži, vieš, tu je len pláž. Píšem Ti
a tečú mi slzy po tvári. Je toho na mňa
priveľa. Chcela som Ti napísať skôr, ale
robota, však to poznáš. Chcela som aj
prísť domov. Nie je to ľahké. Doma bolo
peklo. Mama si našla frajera a otec začal
piť. Viem, začneš ma obviňovať, ale
fakt to nie je ľahké. Ja, ja nedokážem to,
čo Ty. Ty si úplne iný, taký perfektný, dokonalý.
Môj, bol si môj Filozof a v trenírkach.
Len môj. No a do takej atmošky
som sa nemohla vrátiť. Na jednej strane
peklo, na druhej raj. Viem, povieš si,
že ľudia žijú medzi nebom a zemou, však
si filozof, ale ja som slaboška. Nechcelo
sa mi žiť, ale našiel sa tu niekto, kto ma
chápal a podržal. Karol. Poznáš ho. Ten
Karol, môj spolužiak. Dostal sa cez leto
do Ameriky a teraz tu žijeme spolu. Bol
pri mne, keď som potrebovala. On mi
sušil slzy, bozkával, hladil po vlasoch.
Vieš, neobviňuj ma. Teba som ľúbila
inak ako jeho. Budem Ťa ľúbiť navždy.
Potrebovala som objatia, bozky, milovania
a on mi to dal. Máš dobré srdce,
pochop. Baby tam u vás, sorry, sa musia
o Teba trhať. Nie je fér, ak sa trápiš
Ľudové noviny