PDF - Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra - SAV

ROČNÍK 10 — 1976 Č I S L O 2
Pavol
Horov
(1914—1975)
V posledný septembrový deň minulého roka sa náhle uzavrel život
národného umelca Pavla Horova. Odišiel autor desiatich básnických
kníh, ktoré v podstatnej miere spoluvytvárali profil modernej slovenskej
poézie. Stopy jeho práce sa doň vpísali aj preto, že Horov nebral
básnické slovo nadarmo; siahal po ňom len vtedy, keď chcel
vyjadriť to, čo do hlbok precítil a premyslel.
Celé Horovovo dielo sa vyznačuje úctou ku slovu. Vidno to už vo
veršoch prvého tvorivého obdobia — od prvotiny Zradné vody spodné
(1940) po zbierku Defilé (1947). V Zemplínskych variáciách čítame:
„to slovo nevypovie I čo polia hovoria I čo prostá pieseň polí skrýva
I čo vetrík šepotá I čo básnik iba sníva". V citovaných veršoch zaznieva
presvedčenie o prvotnosti bytia, pokora pred mnohotvárnosťou
života a skepsa k možnostiam slova uprostred vravy „rozvojneného
sveta". Nie náhodou básnik niekoľkokrát pripomína jeho „bezmocnosť",
blízky v tom Lacovi Novomeskému a jeho medzivojnovej poézii.
Ale zároveň je Horovova tvorba vlastne pokusom o vyvrátenie pravdivosti
oných veršov: drží ju pri živote túžba po zvládnutí skutočnosti
básnickým slovom, úsilie vyjadriť jazykom — najjemnejším nástrojom,
aký má človek naporúdzi — tichú reč vecí. Z tohto napätia
medzi silou a slabosťou slova vyrastá básnické dielo Pavla Horova.
Rodí sa — po kraskovsky — iba v dňoch sviatočných a jazyk v ňom
patrí k najvýsostnejším hodnotám.
Azda aj preto nájdeme u Horova málo básní o slove a o poézii
a už vôbec nie autorské vyznanie na túto tému. Akoby sa pridŕžal