PDF - Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra - SAV

Sechtár dňa túžbu po mlieku chmár skryl
v spráskané dlane zemskej kalafuny
Panikou strašnou vojská mravcov zbil
lastovíc alarm brúskami o vlny
A slnko znervóznená mladucha
(i, s. 26)
Tento paradox výrazne „poetizuje" text a predznamenáva posun
slovných spojení smerom k metafore. Tu má svoj začiatok viazanie
syntagmatických kontextových prvkov, ktoré sa realizujú najmä
vzťahom adjektíva a substantíva. Pre Horova je charakteristická príznaková
frekvencia adjektív, ktoré naznačujú vzťah skôr medzi dvoma
substanciami než medzi príznakom a substanciou (na výraznú
frekvenciu adjektív sme už upozornili; Javorská — Sabol, op. cit., s.
264), pritlmujú dynamiku textu a dávajú viac vyznieť statickosti výrazu.
Kondenzácia kontrastu vyúsťuje u Horova do „predmetaforických"
spojení dvoch substantív: miznúce oči mladosti-lásky (I, s. 9),
Matky vlčice osirelé / Ženy milenky blúdiace v pustom lese (I, s.
105), Sen-teplé piskľa v dlani, / Sen-zbraň, sen-uragán; Sen-vytúžená
zvesť (I, s. 239), Hoc život — palinie I Horkne im na dne čaše (I,
s. 241), Zdá sa ti sloboda, I Vysnená túžba ľudská, / V prostý
šat odiata / Slúžtička-cárica. .. (I, s. 244), Ilúzie-motýle (II, s. 14),
Dnes mi slnce, starostlivý ďateľ, / klope do vety (II, s. 26), Víno-slnce
(II, s. 102), Vysoké letné nebe, / klenba tichá (II, s. 145), kde slnce-
-sliepka hrabe / na záhrade .. (II, s. 146), Vysoké letné nebe, I slnečnica
(II, s. 149], ískajú hnidy — burinu; žiaria im hviezdy-pehy;
I spí pacholiatko syn; I Vetrík-psíča líže mu líca, / kravička-rieka
naňho dýcha (II, s. 150), Vysoké letné nebe, hlahol spieže (II. s.
155), Sunie sa luna-čln; j Vysoké letné nebe, / slnečná plodnosť živá
(II, s. 166), Noc-vladárka, noc-rozkosnica, / noc-listy skorocelu (II„
s. 213), Necúva more-život. Nikdy nie (II, s. 215), Tratia sa roky-jelene,
I prchajú krásky-nežné vážky (II, s. 219), až slnce-kurča kľuje sa
(II, s. 236), až mu srdce-podkovienka smiechom zazvoní (II, s. 257),
Do izby sa mi slnce teperí / zametajúc ju lúčmi-metlíčkamí (II, s.
324).
Uvedené „predmetaforické" pomenovania spájajú text z oboch strán,
držia v napätí dlhší úsek verša a svedčia o tendencii básnika zaťažiť
básnický obraz. Svojou „rukolapnosťou" obopínajú text cez náznak
detskej hravosti, až riekankovosti výrazu.
Prameňom Horovovho vyjadrenia, motivickej, kompozičnej a jazykovej
výstavby verša sú aj antické výrazy a biblizmy, alúzie na ne
a dialektizmy. Využívajú sa najmä v mene symbolu a mýtu. Ich štylistický
a významovo-estetický rozmer sa v básnickom texte rozširuje
a stupňuje, vyvoláva nové asociácie a konotácie. Štruktúrne sa zara-