SLOVENSKA REČ - Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra - SAV

vesnou zložkou v infinitíve, ako to v jednom prípade (Jazyk pustiť do
mlyna) uvádza aj sám A. Melicherčík, napr. Biedu z pleca na plece prekladá
(prekladám, prekladáš, prekladajú, prekladali, prekladať atď.). Pri
takejto premenlivosti formy vystupuje do popredia otázka, či tu ešte ide
o osobitný paremiologický útvar, či sú to naozaj ešte porekadlá. K tejto
otázke sa ešte vrátime.
Podľa sledovaného jazykového prístupu však možno celú túto problematiku
riešiť aj ináč. J. Mukaŕovský už dávnejšie popri iných rozlišovacích
znakoch prísloví a porekadiel zistil, že niekedy stačí malá formálna zmena,
aby z bežného ustáleného zvratu (dnes by sme povedali z frazeologickej
jednotky, frazémy) vzniklo príslovie. Ide tu o zmeny takéhoto typu: voziť/
nevoziť drevo do hory, drevo do hory nevoz! Výrazy druhého typu hodnotí
J. Mukaŕovský ako príslovia, prvú uvedenú formu jednoznačne nešpecifikuje.
A. Melicherčík uvedenými príkladmi potvrdzuje podobný prístup
k dvojici príslovie — porekadlo, pravda, jeho výklad ide z opačného smeru:
ak výraz pripúšťa viaceré tvarové znaky, patrí medzi porekadlá. Pritom
však treba zároveň zaznamenať, že A. Melicherčík z uvedeného zistenia
vyvodzuje zaujímavý záver, že porekadlo už nie je vlastným folklórnym
materiálom, je iba „rečovým obratom". Ak túto myšlienku vyslovíme
súčasnejšou a presnejšou terminológiou, znamená to, že podľa A. Melicherčíka
porekadlo nie je osobitným paremiologickým útvarom, je už iba jazykovým
výrazom, jazykovou jednotkou, ktorá prekračuje hranice paremiológie.
Toto zistenie si podrobnejšie všimneme aj v nasledujúcom
vlastnom výklade tejto problematiky, ale ešte predtým sa treba aspoň
stručne pristaviť pri chápaní prísloví a porekadiel v práci popredného
súčasného paremiológa G. L. Permiakova, ktorého výklad korešponduje
s poslednými uvedenými interpretáciami vzťahov medzi príslovím a porekadlom,
pričom sa v jeho koncepcii niektoré čiastkové otázky tejto
problematiky riešia jednoznačnejšie a s prihliadnutím na najnovšie výsledky
frazeologických výskumov.
Pre Permiakovovu paremiologickú teóriu sú príznačné niektoré základné
tézy: 1. Parémie, medzi ktoré ako jadrová časť patria práve príslovia
a porekadlá, majú jazykové vlastnosti spoločné s frazémami, ale
vyznačujú sa aj niektorými nejazykovými, vlastnými paremiologickými
alebo folklórnymi vlastnosťami. 2. Príslovia aj porekadlá majú povahu
textu, kým vlastné jazykové jednotky, ako sú aj frazémy v užšom zmysle,
tzv. vlastné frazémy, nie sú textom, ale iba elementmi textu. 3. Príslovia
sú ustálené vetné (a súvetné) celky, ktoré sa nijako nedopĺňajú z kontextu,
kým porekadlá sú ustálené vetné výrazy, ktoré sa na istom mieste dopĺňajú
alebo modifikujú podľa kontextu. — Dôležité je konštatovanie, že nielen za
príslovia, ale aj za porekadlá pokladá autor iba ustálené vetné výrazy.