CHOVATEľSKý ROK 2011 - Klub chovatelov farbiarov

nimi navrhnutých rozhodcov. Požiadavke sa zvyčajne vyhovie bez
preverenia oprávnenosti a všetko je v poriadku, nezahrmí. Dôležité asi
je, aby všetky skúšané psy obstáli s výborným hodnotením vrátane tých
protežovaných. Že takéto počínanie môže zanechať vážne negatívne
stopy na žiadúcu pracovnú kvalitu je nesporné a pravdepodobne sa to
začína prejavovať už v súčasnej dobe. Servilnosť v spoločenskom dopyte
a rôzne falošné priateľstvá osvedčujú úpadok morálky aj na tomto poli
s očakávaným dlhodobejším nápravným obdobím.
Pri hodnoteniach exteriéru v kategóriách vrcholných typov medzinárodných
výstav dochádza častejšie u všestranných rozhodcov a pri
posudzovaní viac ako 60 jedincov v jednom kruhu až ku trápnym
situáciám, pri ktorých aj priemerne znalý divák nevychádza z údivu
po zistení nedostatkov vo vedomostiach rozhodcu. Ešte horšie sa ukazuje
zavádzaná prax, že posudzujúci rozhodca má už pred začiatkom
hodnotenia vybratého víťaza, aj keď sa nepredstaví ani v očiach koróny
ako naj… naj…! Dôvodom môže byť – pripúšťam – aj slabšia chvíľa
rozhodcu, veď aj on je len človekom a tlak na jeho psychiku v danom
prostredí je veľký. Ale malo by sa tak stávať skutočne ojedinele. Ani
udelená protekčná cena dobrému priateľovi nemôže byť ospravedlniteľná,
ba naopak ! Práve dobrý známy a priateľ by mal pochopiť potrebu
bezúhonnosti priateľa ako rozhodcu – odborníka! Alebo že by aj tu
platilo to naše známe: „Ruka ruku myje !“ bez ostichu ?
Čítal som pred dvomi rokmi zaujímavý kritický článok istého autora
I. S., ktorý rozoberal rozhodcov a spôsob posudzovania v minulosti
a teraz. Ako kynologický svetobežník oboznamuje čitateľa so životom
a úrovňou kynológie v Anglii. Na záver hovorí:
„Aj pre nás existuje vhodná cesta, ak by sme prevzali praktiky z kolísky
kynológie – Veľkej Británie a krajín Commonwelsu. A celkom obídem
Japonsko, kde platí odjakživa samurajská česť. Prijať úplatok znamená
stratiť tvár. A to je zem, kde sa plemenné knihy vedú viac ako 500 rokov.
Na pr. také plemeno welsch corgi v Anglii. Ak sa chcem stať rozhodcom,
musím dva roky posudzovať len na všetkých oblastných výstavách. Až
potom po skúškach môžem byť pripustený na medzinárodnú výstavu.
A to celé dva roky nesmiem posudzovať žiadne iné plemeno. A to je
na oblastných výstavách viac psov ako na medzinárodných. Takto sa
rodia či vychovávajú špecialisti. Potom ak chcú, môžu posudzovať aj
iné plemená po úspešnom vykonaní skúšky. Ale to ich už až tak nebaví,
lebo sú špecialistami na jedno plemeno. A taký rozhodca keď začne
udeľovať známku „veľmi dobrý“, tak pre znalca je to česť, i keď pre nás
by to bola pohroma, lebo sme zvyknutí na „výborné“.“
175