CHOVATEľSKý ROK 2011 - Klub chovatelov farbiarov

Konečne po troch kilometroch dvíhame zranenú jeleničku, okamžite
púšťame obidve sučky, aby ju rýchle postavili a ukončili jej trápenie.
Lenže čo to, hlásenie mizne v diaľke, utešujem sa, že budú v potoku,
tak ako iné razy. Niet ich ani tam, ani na hrebeni, ani v susedných
dedinách a revíroch. Darmo do tmy obchádzame doliny. Sme smutní,
hladní, unavení a mňa navyše zmáha strach o moje milované sučky.
Dušan vyvoláva, že šampanské na úspech je pripravené aj večera, ale ja
nemám ani pomyslenie. Mrzutí vchádzame do dediny, kde ma pristaví
kočiš Jano od štátnych lesov „reku dva farbiare držia jeleničku dobre
od tretej hodiny pod hrebeňom v Čechovom“. To nie je možné, veď
je to vyše desať kilometrov len vzdušnou čiarou. Ako som sa však presvedčil
pri mnohých dohľadávkach, nič nemusí byť a môže byť všetko.
Sadáme do gázu a čo to dá letíme naspäť do hôr. Po polhodine jazdy
vystupujeme na zvažnici a naozaj moje dve farbiarky držia kus vysoko
pod hrebeňom, iste sú unavené, veď ju stavujú už vyše tri hodiny. Je
tma, ale musíme to dáko ukončiť. Pomôž svätý Hubert, aj ty, priateľ
mesiac. Braňo s guľovnicou a ja s baterkou sa opatrne blížime k stávajúcim
farbiarom. Padá rana, ale chybená a hlásenie posmelených
súk sa zase pohlo, jelenica sa bráni a uniká ako zdravá. Braňo je pod
tlakom, doma ho čaká šéf a tak hovorí, označ to tu, ráno zoberieme
čerstvé psy a ukončíme to. O tom nechcem ani počuť, mám ešte tri
náboje, mesiac svieti naplno a blízko je nebezpečná cesta a hranica.
V núdzi však poznáš priateľa a Braňo klobúk dole zahlásil „nenechám
vás tu v tom samých“ a sučky hlásia. Dve stavania, dve chybenia, my
už naozaj nevládzeme, ale farbiarky napínajú sily a zas ju stavajú,
jelenička stojí vo vysokej tráve a kope prednými nohami a suky pred
ňou a hlásia až sa zachádzajú. Lepšie by to nenamaľoval ani Sovánka.
Braňo stojí s guľovnicou s posledným nábojom. Svet sa prestal točiť.
Na dvesto metrov z voľnej ruky padá posledný výstrel a s ním aj jelenička
do postriebrenej rúbane. Keď sme nad ňou stali v nemom objatí
s posledným hryzom, nebolo na nás suchej nitky. Chlapské objatie,
stisnutie rúk. A mesiačik, náš verný pomocník sa na okamih ukryl za
košatý buk, aby ukryl vzácnu chvíľu priateľstva a snáď aj niečo teplé
a vlhké, čo sa nám obom tislo do očú.
Farbiarom zdar !
Pavol Žídek
179