CHOVATEľSKý ROK 2011 - Klub chovatelov farbiarov

Už vyše mesiaca nepočuť v Javorníckych dolinách a rúbaniskách
jelenie ručanie. Zmĺkol les, pestrofarebné lesy sťaby veselá šatka dievčaťa
odeli sa do smútočného novembrového tmavého šatu. Javory,
buky potichúčky vystielajú lesy mäkuškým kobercom lístia a bukvíc,
aby pripravili zver na tuhú zimu. Plán lovu holej vysokej zveri sme
ešte nemali splnený a tak v jedno skoré ráno vybral som sa aj ja s CI-
BOU a AMINOU, aby som priložil ruku k dielu a do vôle sa nabažil
nostalgie, ktorú plnými priehršťami ponúka jesenný les. Lokalitu som
si vybral popri horskom potoku, lebo nakoľko jeseň vrcholila, slnečné
lúče akoby chceli oklamať kalendár. Zver potrebuje po ruji doplniť
energiu a dobre sústo zapiť dúškom pramenitej vody v horskej tíšine.
Sotva som však vkročil do lesa, spoznal som márnosť mojej posliedky.
Každý krok v suchom lístí oznamoval lesu, že je tu narušiteľ ich
pokoja. Čo najtichšie sa posúvam k starému rúbanisku, obľúbeného
stavanisku vysokej zveri. Ešte aj tá stará diviačica so svojim drobizgom
mi zafučaním dala znať, že o mne vie. Usalašil som sa preto v koreňoch
storočnej machnatej jedle a započúval som sa do jej rozprávania.
Ráno bolo ešte skoré, na nebi sa trblietali hviezdy, kuvik sa s kvíleným
lúčil s nocou a len potôčik si monotónne žblnkal svoje večnú pieseň.
Ktovie, možno aj o tom statnom paroháčovi, čo vodieva svoje družky
rok čo rok k vernému potôčiku. Kdeže statnému, škrekne zlomyseľne
práve zobudená sojka, ktovie možno sa na neho hnevá, keď jej plný
zlosti, lásky a bujarosti parožím pozrážal všetky oriešky z lieskového
kríka, ktorý to smutne žaluje olámanými vetvičkami.
„Ej veru, je statný a krásny, osemnástorák v plnej kráse a sile“, švihácky
šibne chvostom starý potočiak. Vie o čom hovorí. Nejedenkrát
si majestátny kráľ karpatského lesa sklonil korunovanú hlavu k jeho
bystrine, aby schladil svoje túžbou rozpálené telo. Len raz hrabol nohou
do jarčeku, hneď voda zakalená striekala na všetky strany. Aj pstruh
sa musel hlbšie utiahnuť do svojej tône pod naklonenú jelšu. Odpustil
mu však už, starý dobrák, nech sa len nabaží, veď jelenie milovanie
je tu len raz za rok. S príjemného snenia ma vyrušil studený ňucháč
na moje tvári. To AMINKA dala najavo, že sa niečo deje. A naozaj
na lesnej cestičke si bezstarostne ohrýza zošúverený maliniak nič
netušiace jelienča. Pomaly chytám chladnú hlaveň svojej manlicherky,
ale nie, nedá sa streliť, je otočené a v pohybe. Jemným syknutím
upokojujem sučky a snažím sa nenápadne presunúť na lepšiu pozíciu.
Jelienča však už istí a pozvoľne zachádza do bukovej prebierky, ktorá
mu už nejedenkrát poskytla úkryt, nevie, že ranné mrazíky spálili lístie
a teraz ho zrádzajú. V bučine nastáva pohyb, laň, mláďa a ešte jedna
177