PL. ÚS 12/01 č. 1/2007 O UMELOM PRERUŠENÍ TEHOTENSTVA 1 ...

hranice stretu s iným právom. Ústavný súd k čl. 19 ods. 2 ústavy v rozhodnutí sp. zn.II. ÚS 1/97 uviedol, že „týmto ustanovením sa nezaručuje absolútna ochranasúkromného a rodinného života, ale priznáva sa len ochrana pred neoprávnenýmzasahovaním do súkromného a rodinného života. Ústava teda umožňuje také zásahy dosúkromného a rodinného života, ktoré sú oprávnené“. Nedovolené prerušenietehotenstva je pritom v Slovenskej republike trestným činom po niekoľko stáročí.Súčasný zákon o umelom prerušení tehotenstva stanovuje len určité podmienky, zaktorých je interrupcia dovolená. V prípade nedodržania týchto podmienok savykonanie interrupcie kvalifikuje ako trestný čin nedovoleného prerušenia tehotenstvapodľa § 227 a § 228 Trestného zákona. Z uvedeného vyplýva, že čl. 19 ods. 2 ústavyneobsahuje žiadne „ústavné právo na interrupciu“. Právo na umelé prerušenietehotenstva nie je chránené ani v rámci práva na súkromný život podľa čl. 8 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „dohovor“) ani v judikatúreEurópskej komisie pre ľudské práva [(ďalej len „Komisia“), Brüggemann andScheuten v. Federal Republic of Germany, European Human Rights Reports 3, 244(1997)].Ustanovenie čl. 15 ods. 4 ústavy nepochybne umožňuje zákonodarcovi -v prípade stretu dvoch ústavných práv - určiť výnimočné prípady, za ktorých nemusíbyť vykonanie interrupcie zakázané, pričom ale musí zohľadniť význam dotknutýchústavných práv, a to tak samostatne, ako aj v ich vzájomnej súvislosti. Zákonná úpravainterrupcií by preto mala vyjadrovať náležitý rešpekt k právu na život a umožniť jehoobmedzenie iba v tých výnimočných prípadoch, v ktorých záujem na ochraneústavného práva ženy na súkromný život nestanovuje zákonodarcovi povinnosťinterrupcie zakázať (napr. v prípade, ak je tehotenstvo dôsledkom trestného činu, aleboide o ťažko poškodený plod). Ustanovenie § 4 zákona o umelom prerušení tehotenstvavšak umožňuje žene požiadať o vykonanie interrupcie v prvých 12 týždňochtehotenstva bez toho, aby musela preukázať ohrozenie iného ústavného práva. Podstatastretu ústavnej ochrany nenarodeného života a možných ústavou chránených záujmovtehotnej ženy sa pritom nemení pred alebo po 12. týždni tehotenstva. Takáto zákonnáúprava je preto v rozpore s čl. 15 ods. 1 a 4 ústavy.Ďalšie napadnuté ustanovenia zákona o umelom prerušení tehotenstva bližšieupravujú postup vykonania interrupcie na žiadosť ženy (§ 6 - postup pri maloletýchženách; § 7 - príslušnosť podania žiadosti, poučovacia povinnosť lekára; § 8 -preskúmanie lekárskeho záveru; § 10 - postup pri cudzinkách; § 11 - príplatok aleboúhrada za interrupciu). Bližšie podrobnosti jednotlivých zákonných inštitútovinterrupcie vykonávanej na žiadosť ženy (§ 4 zákona) následne upravuje § 4, § 5 ods. 2a 3, § 8 a § 9 vyhlášky. V prípade vyslovenia nesúladu § 4 zákona o umelom prerušenítehotenstva s ústavou bude preto potrebné vysloviť aj nesúlad citovaných právnychnoriem s ústavou, keďže svoj základ majú v § 4 zákona o umelom prerušenítehotenstva.Ustanovenie § 2 ods. 3 vyhlášky umožňuje umelo prerušiť tehotenstvoz genetických dôvodov do 24 týždňov jeho trvania. Zákon o umelom prerušenítehotenstva však v § 4 dovoľuje ukončiť iba tehotenstvo, ktoré nepresahuje 12týždňov. Zákonné splnomocnenie v § 12 zákona presne vymedzuje obsah, ktorý máupravovať podzákonný právny predpis určený na jeho vykonanie. Zákonné