PL. ÚS 12/01 č. 1/2007 O UMELOM PRERUŠENÍ TEHOTENSTVA 1 ...

a nezrušiteľné.“] a k právu na súkromnú sféru podľa čl. 16 ods. 1 ústavy[„Nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená. Obmedzená môže byť ibav prípadoch ustanoveným zákonom.“] a čl. 19 ods. 2 ústavy [„Každý má právo naochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.“],a k ústavnému princípu slobody podľa čl. 2 ods. 3 ústavy [„Každý môže konať, čo nieje zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.“].Pokiaľ ide o výklad práva na život podľa čl. 15 ods. 1 ústavy a práva nasúkromnú sféru podľa čl. 16 ods. 1 a čl. 19 ods. 2 ústavy, v základných východiskáchinterpretácie týchto práv je možné stotožniť sa s väčšinou pléna ústavného súdu (už ajpreto, lebo som hlasoval za alternatívu návrhu, ktorá tiež obsahovala tieto východiská -napr. bod II/1.1 a bod II/2.1, 2.2, predmetného nálezu), avšak na niektoré relevantnéaspekty týchto práv a najmä na závery väčšiny vo vzťahu k § 4 zákona o umelomprerušení tehotenstva vyslovím odlišný názor. V záujme zachovania kontextua vnútornej súdržnosti argumentácie tak svoje vlastné stanovisko predostriem až postručnom expozé tých východísk, ktoré zdieľam s väčšinou pléna.3. Právo na život a ústavný imperatív ochrany nenarodeného ľudskéhoživota3.1 Právo na život je vstupnou bránou a pilierom celého systému ochranyzákladných práv a slobôd. Účinná ochrana práva na život je nevyhnutnou (i keď niedostatočnou) podmienkou reálnych záruk telesnej a duševnej integrity fyzickej osoby atým aj všetkých jej ostatných práv a slobôd. Tie sú napokon „len“ rôznymikvalitatívnymi stránkami práva na život, napríklad práva na život v zdravom prostredíalebo v prostredí, kde má každý slobodu pohybu, prejavu, zhromažďovania,spolčovania, či práva na život, ktorého súkromie požíva ochranu alebo v rámci ktoréhoje možné užívať, požívať a nakladať so svojím majetkom.Právo na život pôsobí erga omnes a je priamo aplikovateľné, keďže ústavanepredpokladá, že by jeho ochrana bola viazaná na vykonanie zákonom. Právo na živottak požíva ochranu jednak vo vertikálnom vzťahu verejná moc - fyzické osobya jednak v horizontálnych vzťahoch medzi fyzickými osobami a právnickými osobaminavzájom. Ústavný súd pritom už vo viacerých rozhodnutiach vyslovil, že úlohouštátnej moci je chrániť základné práva a slobody nielen voči štátnym orgánom, ale ajvoči komukoľvek inému, t. j. aj voči fyzickým či právnickým osobám. Z čl. 15 ústavyteda pre štát nevyplýva iba povinnosť zdržať sa zásahov do práva na život, ale ajpozitívny záväzok prijať a zabezpečiť realizáciu opatrení slúžiacich účinnej a reálnejochrane práva na život.3.2 Zo znenia čl. 15 ústavy vyplýva, že ústavodarca rozlišuje medzi právomkaždého na život a ochranou nenarodeného ľudského života. Toto rozlíšenie naznačujerozdiel medzi právom ako osobným, subjektívnym nárokom a právom ako objektívnouhodnotou. Tento rozdiel je však „len“ rozdielom v predmete ochrany, nie rozdielomv jej normatívnych implikáciách. Ústavodarca síce uznáva, že ľudský život nadobúdaatribút osoby v zmysle v akom ústava používa pojem „každý“ až narodením - pričompodľa konštantnej judikatúry ústavného súdu sa ochrana základných práv a slobôdzásadne priznáva fyzickým osobám alebo právnickým osobám (PL. ÚS 13/97,PL. ÚS 37/99), zároveň ale vychádza z predpokladu, že ľudský život existuje už pred