semaFor - ŽSR

Cudzincov tu vnímajú akoplnú chodiacu penaženku(3. cast cestopisu Ludevíta Kostova)TRIPOLI, BEJRÚTDo Tripolisu sme prišli v poobedňajších hodinách.Ubytovali sme sa v hoteli, ktorý pripomínal väzenie,ale aspoň sme mali kde zložiť hlavu a po náročnomdni si oddýchnuť. Nakoľko nám dochádzala hotovosť,vybrali sme sa hľadať bankomat. Tripoli ležína brehu Stredozemného mora, a tak sme využilipríležitosť a utekali sa na pláž okúpať. Naša radosťnetrvala dlho. Zhrozili sme sa pri pohľade na neskutočneznečistené pobrežie. Pod návalom toľkýchodpadkov nebolo vidieť piesok. Radšej sme sa tedaotočili a späť do hotela. Po noci prežitej na železnejposteli v zatuchnutej izbe, s miernymi náznakmiPetra- top pamiatka našich kolegov cestovateľov.Zľava: Miloš, Ľubo, Milan a Ľudo v pozadí Al-Khaznet(Pokladnica).plesní na stenách, sme sa pobrali na akúsi stanicu,odkiaľ odchádzajú súkromné mini autobusy doBejrútu. Boli to staré dodávky na prepravu 13 ľudí.Platí sa vodičovi hneď pri nastupovaní. Nás to stálo3000 LEB, čo je okolo 1 €.Po hodinke a pol jazdy sa pred nami objavilo nádhernémesto plné výškových budov, čulého ruchua krásnych áut. Vzhľadom sa vôbec nelíšilo odklasických európskych metropol. Vystúpili sme nastanici a po krátkom blúdení sme našli aj náš hotel.Bol na vynikajúcej úrovni so všetkými službami.K dispozícií bol internet a miestna kantína, v ktorejsme si večer pozreli dokonca aj zápas Ligy majstrov.Tak ako sme boli sklamaní plážami v Tripolise,tu sme boli naopak očarení. Všade bol jemnýzlatistý piesok, slamené prístrešky bez poplatkova samozrejme more bolo krásne belasé a čisté.A tak sme si vychutnali oddych na piesku pod slnečníkomaž do večera. Ráno sme vyrážali okoloôsmej a v pláne sme mali opätovný presun do Sýries cieľom Damask. Na autobusovej stanici sme sarozhodli namiesto autobusu využiť služby na našepomery lacnej a hlavne pohodlnejšej taxislužby.S taxikárom sme sa dohodli na cene 110 tisíc LEB.Cesta ubiehala veľmi dobre a bez väčších zdržanísme prešli výstupnou libanonskou kontrolou.Cez Sýriu do DAMASKU s veľkými problémamiAvšak na sýrskej hranici sa začali veľké komplikácie.S odstupom času môžem povedať, že boli18na celej našej ceste aj najväčšie. Je smutné, žeproblém sme nespôsobili my a v žiadnom prípadesme ho nemohli ani ovplyvniť. I keď sme boli skvelepripravení a všetko sme mali do najmenších detailovnaplánované a premyslené, pri cestovaní samôže stať všeličo.Pri bežných formalitách spojených so vstupom dokrajiny nám zistili, že naše víza nie sú v poriadku.Zostali sme zaskočení a poukazovali sme na to,že nemôžu byť neplatné, nakoľko sme v Sýrii užboli. Colník nám ukázal, že vo vízach boli urobenéopravy a chýba tam pečiatka úradu, ktorý danéopravy robil. Hneď sme si spomenuli na sýrskehokonzula v Bratislave, ktorý sa pri vypisovanívíz pomýlil a niečo následne opravoval.Snažili sme sa všemožne colníkom vysvetliť,že sme v tom nevinne. My by sme predsažiadne korekcie do pasu a hlavne do víz nerobili.Nič nám však v tej chvíli nepomáhalo.Zavolali sme na slovenskú ambasádu v Damasku.Po vysvetlení, v akých problémochsme sa ocitli, nám len stroho odpovedali,že to nie je v ich kompetencii a prajú námveľa šťastia. Nezabudli ešte spomenúť, žev danom čase sa neodporúča cestovaniedo Sýrie. Popritom všetkom začal naše nervyskúšať aj vodič taxíka a pýtal od nás plnú sumu110 tis. My sme mu dali za polovicu prejdenej cesty,čiže 60 tis. a viac sme vtedy ani nemali. Museli smesa preto spoliehať opäť len sami na seba. Medzitýmk nám prišli dvaja vojaci so samopalmi a v ichsprievode sme boli deportovaní do akejsi hraničnejmedzizóny.Na libanonskej hranici nás po vysvetlení našej situácieodviedli do starej miestnosti k veliteľovi základnea ten s nami vybavil všetky formality. Snažil saAko z rozprávky Tisíc a jedna noc. Pláž v Bejrúte.dokonca vniesť do komunikácie aj trošku humoru,predsa z danej situácie, v akej sme sa ocitli, smeboli „mierne“ mimo. Zaujal ma jeden z libanonskýchvojakov, sediaci na starej železnej postelia hrajúci sa s kovovými putami. S kamennou tvárousa na nás pozeral ako na hrozbu pre jeho krajinu.Nakoniec všetko dobre dopadlo a povolili námopätovný vstup do Libanonu. Neostávalo nám ničiné, len sa presunúť naspäť do Bejrútu a vyhľadaťsýrsku ambasádu. Zohnali sme si taxík a zamierilipriamo na ambasádu. Tá však už bola zatvorená.Rozhodli sme sa prečkať noc vonku, na miestnejpláži. V hlavách sa nám už vynárali rôzne scenárea ďalšie alternatívy. Posledným možným riešenímvzniknutej situácie bolo, ak by nás nepustili cezhranice, preletieť do Ammanu, no letenka pri konkurenciiiba dvoch dopravcov by bola dosť drahá. Nato by sa vynárala aj ďalšia otázka, či by vôbec malozmysel pokračovať v ceste a nekúpiť si radšej letenkuz Bejrútu niekam do Európy. Všetko sme vsadilina jednu kartu a tou bola sýrska ambasáda.Ráno, po prebdenej noci na pláži, sme prišli predambasádu a netrpezlivo očakávali, kedy ju otvoria.Jej dvere sa otvorili presne o 9,30 a po bezpečnostnejprehliadke sme vošli dnu. Boli tam dvajaúradníci, ktorí s nami zjavne nechceli komunikovať.Po dlhšej chvíli čakania sme podišli k jednémua vysvetlili náš problém. Vrátil nás na miesto, vrajmáme čakať. Po hodine prišla za nami slečnaa opýtala sa, ako nám môže pomôcť. Rozpovedalisme jej celý problém, že potrebujeme len pečiatkuk vízam, na základe čoho môžeme pokračovaťďalej v ceste. Zobrala si naše pasy a povedala,aby sme počkali, kým príde konzul. Ubehla ďalšiahodina, keď sa v dverách opäť zjavila slečna. Spýtalasa, či nemáme číslo na konzula do Bratislavy,vraj sa s ním potrebujú spojiť. Dali sme jej číslo ajna mobil, aj na pevnú linku. Tu sa vyskytol ďalšíproblém. Mobilné telefóny síce vykazovali pokrytielibanonskou sieťou a následný príjem signálu odviacerých libanonských operátorov, ale to bolo asitak všetko. Ani jednému z nás sa nedalo volať a aniposielať správy. Slečna nám len oznámila, že sabudú pokúšať spojiť so Slovenskom a odporučilanám čakať. Po chvíľke hrania sa s telefónom a ručnomvyhľadávaní jednotlivých operátorov sa miv reproduktore ozval vytúžený vyzváňací tón a ešteviac ma potešil konzulov hlas. Hneď som mu začalvysvetľovať, do akých problémov nás dostal. Keďsom skončil, vyžiadal si k telefónu konzula, tak sommobil podal jednému z úradníkov a ten ho odniesolkonzulovi. Po približne pol hodinke sa vrátil s telefónoma opäť sme počuli staré známe „čakajte“.Naša nálada sa však začala radikálne zlepšovať.Dúfali sme, že si to hádam medzi sebou vysvetliaa my budeme môcť nerušene pokračovať v ceste.Po nekonečnom čakaní sme dostali odpoveď, poktorej nám zmrzol úsmev na perách: - Je nám ľúto,ale pečiatku potvrdzujúcu platnosť víz vám nemôžemedať, a to z dôvodu, že sme sýrska ambasádana libanonskom území a musí tam byť len odtlačokpečiatky konzulátu na Slovensku.Ale vraj nám môžu vydať nové víza s tým, že požiadaťo ne by sme museli na druhý deň a na vybaveniesa čaká týždeň, čo pre nás nič neriešilo.ŽELEZNIČNÝ SEMAFOR