alebo skôr pár slov do diskusie - Asociácia náhradných rodín

p r í b e hnech už to je ako chce. Po pár minútachsi teda mohla škrtnúť prvú povinnosť.Vybavené!„Tak a teraz obchody a murár a..."Oľga sedela síce stále v aute, ktorým juotec aj s dieťaťom viezol domov, alemysľou už bola úplne inde. Zoznam jepredsa dlhý... „Bol, Olinka, nič sa nettáp.Už nie je," zastavila ju mama jemnehladkajúc Lenku po líčku. To, že jukonečne majú, je zázrak. Nakúpiť zapäť dní výbavičku a nechať postaviťdvadsať rokov chýbajúce zábradlie nabalkóne, je v porovnaní s tým nič. „Užsi len posuň v izbe postieľku ako tychceš." Oľga si utrela slzu, aby ju mamanevidela. Jediný, kto tu má právo plakať,je predsa ich malé dievčatko. AleLenka ani nemrnkla. Ako kliešť držalaOľgu okolo krku. Len sa nepustiť!Si z polepšovne!Nech sa Oľga z postele dvíhala v nociakokoľvek potichu, nebolo možné,aby si to drobec spiaci v postieľke vedľanevšimol. „Mama-ma," pýtala sa na rukyLenka zakaždým, keď Oľga vstalaz postele, a bolo jej úplne jedno, že mamasa ide len vycikať. Žeby už viackrátnemohla dopustiť, aby sa jej mamastratila? Tak ako predtým tá druhá...Či chcela, či nie, Oľga sa sama sebamusela pýtať, čo všetko si toto dieťa pamätá.A bola si čotaz istejšia, že je tohoviac, ako jedenapolročnému dieťaťu treba.Lenka totiž nekontrolovala len ju,ale zas a znova aj to, či majú chlieba mliečko a „kakavko". Nechcela ani pomyslieť,koľkokrát bola jej ptincezničkapredtým sama a hladná. Mohla si všakdať aj sto predsavzatí, že jej malá už nikdynezažije nič zlé, že ju ochráni...Nešlo to. Nebola čarodejnica, len mama.Aj vtedy, keď chlapča od susedov taknerozmýšlené vykríklo: „To nie je tvojamama, ty si z polepšovne." Lenka bolazarazená, ale ešte príliš malá, aby všetkopochopila. Oľga prvýkrát cítila tichúbezmocnosť. Nemôže predsa každémuzlomyseľnému „chlapčaťu od vedľa"ukazovať rozhodnutie súdu o adopcii.Dlho hľadala tie správne slová a čas, abyto Lenke vysvetlila sama. A dovtedy svojejdcére, tak často ako to len šlo, opakovala,čomu rozumela: Si naša a navždy.Katarína OndrejkováTýždenník Rebeca 20/2006Iba obyčajný koberec?Sú dve hodiny v noci, práčka doprala,deti pokojne spia a ja dopíjamteplé mlieko. Ešte vyvesím bielizeňa zmyjem novo vybetónovanú podlahu.Snáď sa mi aj podarí roztiahnuťtam koberec. Pomaličky sa opäť skultúrnime,objavíme vlastné postele, izby,šaty v naozajstných skriniach a naševýtvory na stenách. Sme totiž pobetonovaní troch izieb. To je dôvod,prečo sa všetky štyri už pár týždňovsvorne tlačíme v kuchyni a malej obývačkea spíme na matracoch.Nedávno sme dostali koberec. Takýmalý, detský, zelený, presne ten - s cestičkami,nemocnicou, kolotočom,zmrzlinou..., ten, po ktorom sa dá premávaťs autíčkami, zvieratkami a našimitelami. Kde ho však dať? Neplánovanea na skúšku sa dostal práve dokuchyne. Netrvalo dlho a v našom domenastali zvady: „Toto je moja časť!"„Nemocnica je moja! Posuň sa!" a „Nahrade býva Fiona a Shrek ju ide zachrániť!Tu sa hrám ja!" Po koberci sa rozbehliponiektoré zvieratká v autíčkach,dinosaury pešo a ovečka v požiarnickomaute. No keď som sa pridala ja,ktorá som kľučkovala medzi hračkami,snažila sa nestupat' na ne a uvariť obed,bolo toho už trochu priveľa. Mala somchuť zbaliť koberec a odložiť ho na časy,keď budú všetky izby dokončené a opäťzariadené. Ale keď som sa zahľadela nasvoje tri deti, ako sa premieňajú na kadejaképostavičky a vymýšľajú deje, uvedomilasom si, že sme si práve tou stiesnenosťoupriestorov (a nielen tým)veľmi blízke. A že je to krásne. Že tenkoberec v kuchyni nie je vôbec zlý nápad.Že je tu priestor, ako byť spolu, robiťsi naoko každá svoje a pritom...Akési čaro vychádzalo z týchto stlačenýchpodmienok. I keď sme v tomneporiadku a chaose prišli o učebnicumatematiky, o strieborný prsteň a každáz nás denne hľadá množstvo vecí,získali sme, myslím, čosi viac. A snáďto nie je len zážitok, na ktorý budemespoločne spomínať.Na kostolnej veži práve odbila tretiahodina nového dňa. A ja si, dúfam, onedlhoľahnem na matrace vedľa svojejmaličkej, pobozkám ju do vlasov a znovusi uvedomím ten zázrak, že moje detispia blízko mňa a nie kdesi, kde by bolmožno rovnaký koberec, no nevedeli by,čo s ním, i dinosaury by tam boli, alerozhádzané kdesi v kútoch, no celkomiste by v ich blízkosti nevarila a nekráčalamedzi hračkami žiadna mamka.Monika Znamenáčkován e b y ť s á m | júl 2006 strana 17