You also want an ePaper? Increase the reach of your titles
YUMPU automatically turns print PDFs into web optimized ePapers that Google loves.
Olympiáda<br />
Text: Alena Kľučarová<br />
19. január <strong>2006</strong> mal byť pre mňa<br />
výnimočným. Po prvýkrát v mojom živote<br />
som sa mohla zúčastniť na okresnom kole<br />
olympiády v anglickom jazyku. Teraz,<br />
s odstupom času si uvedomujem, že ten deň<br />
bol nanajvýš zvláštny. Všetko sa začalo skoro<br />
normálne, ale postupne to naberalo<br />
dramatický spád.<br />
O pol siedmej ma z ríše snov prebral budík,<br />
ten vedecký zázrak, ktorého „citlivé“ melódie<br />
ma privádzajú do šialenstva. Potom, ako som<br />
takmer vyskočila z kože, nastalo chvíľkové<br />
obdobie temna. Čo sa deje? Kde som to? Keď<br />
som si uvedomila, že som v posteli a treba ísť<br />
do školy, rozhodla som sa vstať. Potom som<br />
sa plná „elánu“ začala chystať.<br />
Akýsi pre mňa netypický vnútorný nepokoj<br />
mi nedovolil poriadne sa naraňajkovať, takže<br />
môj žalúdok sa musel uskromniť.<br />
O siedmej bol najvyšší čas na to, aby<br />
sme vyrazili. Hovorím v množnom čísle,<br />
lebo išla aj moja sestra. Konalo sa to na<br />
obchodnej akadémii a poviem vám, je to<br />
riadne bludisko.<br />
Niekto v mojom vnútri prehovoril:<br />
„Preboha, spamätaj sa, veď nejdeš na<br />
popravu.“ A naozaj. Prečo vždy musím robiť<br />
z komára somára? Potom to vyzerá tak, že<br />
jediným somárom som práve ja. Osud mal<br />
pocit, akoby mi to, že som začala uvažovať<br />
nad svojím psychickým zdravím, nestačilo,<br />
uštedril mi ešte jednu ranu, presnejšie<br />
kopanec.<br />
Neďaleko vstupných dverí bola vrstva ľadu<br />
prikrytá bielou snehovou perinou, do ktorej<br />
som spadla. Len ten dopad bol o čosi tvrdší<br />
než do páperia. Nejako som sa postavila na<br />
rovné nohy a s pocitom, že dnes ma už nič<br />
nemôže prekvapiť, som vošla dovnútra. Ach,<br />
ako som sa len mýlila…<br />
Okamžite ma zaujala tabuľa s menami<br />
súťažiacich. V každej kategórii ich bolo<br />
približne 12, len v jednej dvaja, presnejšie<br />
dve. „Byť tak na ich mieste,“ pomyslela som<br />
si. Z úvah ma prebralo potľapkanie po pleci.<br />
Obzriem sa a hľadím na neznáme dievča.<br />
„Ahoj, dávno som ťa nevidela,“ ozvala sa.<br />
V tom momente mi hlavou preblesklo snáď<br />
kvantum tvárí, s ktorými som prišla do<br />
kontaktu, no táto medzi nimi chýbala. „Ehm,<br />
ahoj,“ odzdravila som. Bolo na mne vidieť, že<br />
som v rozpakoch, preto dievča prerušilo<br />
trápnu chvíľu ticha. Pripomenula mi časy,<br />
keď sme spolu drali školské lavice a potom sa<br />
mi rozsvietilo. Nikdy predtým by som<br />
neverila, čo všetko dokáže obyčajná zmena<br />
účesu.<br />
Začiatok súťaže bol naplánovaný na 8.10.<br />
Bolo však už pol deviatej a stále sa nič<br />
nedialo. Je teda<br />
„Bože môj, čo ak<br />
celkom pochopiteľné,<br />
že vo mne opäť začala<br />
skončím posledná?“<br />
narastať nervozita<br />
a musím povedať, že<br />
kamarátkino „Bože môj, čo ak skončím<br />
posledná,“ mi na sebadôvere vôbec<br />
nepridávalo. Okolo štvrť na desať sa veci<br />
pohli dopredu: oficiálne zahájili olympiádu.<br />
Pravdupovediac, ešte nikdy som na súťaži<br />
nevidela toľko rozjarených tvárí. Niet divu.<br />
Koho by bavilo viac ako hodinu na čosi<br />
vyčkávať? Potom to prebiehalo klasicky:<br />
najprv písomná časť, potom ústna, pričom<br />
boli od seba oddelené prestávkou. Problém<br />
bol však v tom, že po 1.časti sa každý húfne<br />
ponáhľal na WC, a keď sme sa chceli vrátiť<br />
do triedy, čakalo nás nepríjemné prekvapenie.<br />
Dvere boli zaseknuté. Neostávalo nám nič<br />
iné ako oči pre plač. Závistlivo sme pozerali<br />
na desiatujúcich ľudí a v kútiku duše dúfali,<br />
že príde Superman alebo Spiderman<br />
a zachráni nás. Žiaľ, nestalo sa.<br />
<strong>Akty</strong> <strong>GK2</strong> 3/<strong>2006</strong> 19
Change language