3/2012 - Fakulta zdravotníctva a sociálnej práce - Trnavská ...

22Listy zoSarajeva( 1. cast ˇ ˇ)SOCIOMilí čitatelia ProSocia,vykročil som do roku 2012 z funkcie dekana fakulty dofunkcie vedúceho projektu Európskej únie v Bosne a Hercegovinena roky 2012 a 2013.PROSO 3/2012CI OTento krok mal viacero dôsledkovpre mňa, moju rodinu a aj pre viacerýchz Vás. Nechcem veľmi rozvá dzaťdôvody, ktoré ma viedli k tomuto kroku, takželen poviem, že jedným z najsilnejších bolfakt, že v oblasti Balkánu profesionálne pôsobímuž viac ako 10 rokov a stále objavujemniečo nepoznané, nové a zaujímavé.V škole učíme princípy multikulturality, alev Bosne a Hercegovine ich máte na každodennomporiadku. Druhým momentom bolaj fakt, že projekt, ktorý som pomáhal napísať,a v rámci ktorého som kandidoval navedúceho, bol vybraný spomedzi ôsmychsúťažiacich konzorcií z celej EÚ. Dosť mato potešilo, pretože v atmosfére slovenskéhovysokého školstva a po potýčkach s niektorýmičinovníkmi z akreditačnej komisie,ministerstiev a v neposlednom rade aj nauniverzite, som si potvrdil, že mám stále čoponúknuť v medzinárodnej súťaži.Popíšem moje prvé dojmy z môjho novéhopôsobiska. Prvú decembrovú nedeľu v uplynulomroku som nasadol do auta aj so synomBraňom a vydali sme sa na cestu Bratislava– Budapešť – Pecs – Osijek – BosanskiŠamac – Sarajevo. Až po hranice medziChorvátskom a Bosnou je to vlastne nudnácesta. Braňo šoféruje a ja mám možnosťspomínať na deväťdesiate roky. Pracovalsom vtedy s kolegami z Cornell Universitya snažili sme sa nejako pomôcť kolegoma priateľom v Osijeku, ktoré bolo pod paľbouSrbov na druhej strane rieky. Keďže nemocnicaje na brehu rieky a vstup do blokus operačnými sálami pre traumatológiua neurochirurgiu je otvorený od rieky, snajperičasto zastrelili raneného priamo na nosidlách.Samozrejme, pre nás bola cesta doOsijeku počas vojny nemožná, a tak sme sas nimi stretávali v maďarskom meste Pecs.Pamätám si, ako sme večer sedeli na terasereštaurácie a voľne debatovali a v pozadíbolo vidno občasnú červenú žiaru, výsledokostreľovania. Nebol to dobrý pocit... Prechádzamemimo Osijeku, a tak ma napadá,že nedávno som videl film o najväčšej prírodnejrezervácii v močarinách rieky Dráva.Lenže počas vojny tam vojaci nakládli mínya tie sa počas záplav dali do pohybu, takžednes sa tam prakticky nedá ísť. Len člnomv miestach, kde je dosť vody, a to je pomernemalá časť rezervácie. Na druhej strane toveľmi prospelo zveri a rybám, ktoré sú vrajrozmnožené v nevídanej miere. Škoda, kolegoviaz Osijeku mi vždy sľubovali fantastickúrybačku na obrovské sumce a iné dravéryby. Asi to ostane len pri sľuboch. Me dzimaďarskými hranicami a O sijekom je stálemnoho domov zničených vojnou, do ktorýchsa nevracia život ani po 15 či 16 rokoch.Srbi sa odsťahovali a zrejme sa už takľahko nevrátia.Prekročili sme hranicu Bosny a Hercegovinya rozdiel je okamžite viditeľný: chudobaa neporiadok. Sme hladní. V prvom mestečkuza hranicami zastavujeme a v prázdnejreštaurácii si dávame obed. Okrem násje tam len rodina s malým dievčatkom. Oteci matka fajčia tak intenzívne, že pomerneveľká reštaurácia je plná dymu. Ten mabude sprevádzať počas celých dvoch rokov,musím si zvykať. Pleskavica bola čerstvogrilovaná a výborná. Dobre, že sme sa najedli,lebo aj keď sme mali pred sebou “len”nejakých 250 km, cesta nedovoľovala ísťrýchlosťou vyššou ako 80 km/hod, aj to lenna krátkych úsekoch. Tak sme sa vliekli aždo Sarajeva.Spomínam na svoju prvú návštevu v tomtomeste, niekoľko týždňov po skončení obliehania.Rakúske aerolínie už lietali na linkeViedeň – Sarajevo. Prvé, čo som po vystúpeníz lietadla uvidel, boli rozstrieľané paneláky.Doteraz na to musím myslieť, kedykoľvekvchádzam do Sarajeva.Prvý večer sa stretávame celá misia, pridávasa k nám priateľ Karol, ktorý prišiel na výletna niekoľko dní a kolega, s ktorým strávimnajbližšie dva roky – Dr. Venanzio Vellaz Ríma. Venanzio je epidemiológ z InstitutoSuperiore di Sanita, ktorý však už rokypôsobí v rôznych krajinách ako konzultant.Práve sa vrátil z Etiópie, kde pracoval na ministerstvev Addis Abeba. Je ešte plný spomienoka rád ho počúvam, pretože túto časťAfriky nepoznám.Prvý deň v Sarajeve trávim organizovanímkancelárie a bytu. Našťastie, predchádzajúciprojekt skončil pred niekoľkými mesiacmia lokálna asistentka Sanela predvídavozjednala prenájom oboch priestorov.Budem bývať päť minút pešo od práce, neuveriteľné!Po rokoch cestovania do Trnavy,po hodinách strávených vo vlaku či aute, sa