Téma: RITU Á L Z obsahu: Ohnisko alebo mreže 2 - Asociácia ...

Náš príbeh sa stáva súčasťou väčšieho príbehu.Ak za tým naším nie je väčší príbeh,cítime sa vo svete stratení. Rituál nám pomáhavytvárať stavebný materiál na to, aby smetu neboli sami, ale spoločne s inými na pôdezdieľaného zázemia istoty. Tej istoty, ktorúčiastočne poznáme, ale hlavne vnútorne cítimes ďalšími blízkymi ľuďmi dozadu cez generáciepredkov – možno až tých archaických.Preto sa to aj volá archetyp, za ktorým stojarodičia, starí rodičia a ich rodičia… Boh…? Pozitívny potenciál rituálu, podľamňa, vyžaduje tri veci:1. Rituál je a vždy ostane nástrojom. Ak hopovýšime na cieľ, ľahko sa môže zvrhnúťna schému, skamenieť, či manipulovaťnami. Rituál môže dobre slúžiť ako nositeľistej kontinuity v danej komunite. Posilňujevzťahy tam, kde je základná dôveraa netreba vždy znovu pripomínať princípyspolužitia. Je ako loďka, na ktorej odveziemecenný náklad, ale nikdy nie je nákladomsamotným. Dobre nás vyzbrojí hlbokou zážitkovoustopou. Je zvláštnym druhom pamäti,ktorá nie je až taká závislá od nášhovedomia, nakoľko sa opiera o silné citovéa skúsenostné míľniky z našej minulosti,niekde z detstva.2. Viacfunkčnosť rituálu. Doteraz je mojaasociácia tejto žolíkovej hry spojená s hlbokopozitívnou emóciou pohody, akceptáciemňa – najmladšieho v rodine, ale ajs nadobúdaním zručností, učil som sa rozumieťvtipu a humoru, bolo to aj sociálneučenie, napr. vo veci férovosti pri hre. Totosamozrejme nebol jediný formotvorný momentmôjho vývinu. Ale často z podobnýchkamienkov sa postupne skladá mozaikanášho neskoršieho zdravého sebaobrazu,životných hodnôt, sociálnych zručnostía pripravenosti robiť zrelé rozhodnutia.3. Reflexia, otázky, prehodnocovanie sú dôležitístrážcovia, aby rituál nezačal slúžiťnegatívnym cieľom, pre ktoré na začiatkuani nevznikol. Ak rituál nie je pod kontroloureflexie, je len čírym mechanizmom.Ja som napríklad hru v karty až do dospievajúcehoveku nespájal s hazardom. Nikdymi to ani nenapadlo, práve pre pozitívnykontext, s akým som mal žolíka spojenéhov chlapčenskom veku.Niekedy sme žolíka nehrali, lebo boloniečo dôležitejšie, napr. návšteva alebo domáceúlohy starších súrodencov… Aj tamsom sa učil rozpoznávať, čo je dôležitejšiea čo menej. Reflexiu obsahovala aj ochotastarších členov rodiny nezneužívať prevahuv schopnosti hrať žolíka lepšie ako ja.Nasával som isté pravidlá sociálnej komunikáciea férovosti. Ako najmladší som bolasi najcitlivejším lakmusovým testom toho,čo sa odohráva povedzme vtedy, keď dôjdek nejakému napätiu pri hre, k frustráciiz prehry, ako zvládať rodiaci sa konflikt a,samozrejme, ako spracovať radosť z výhry.Keď si na to všetko spomínam, uvedomujemsi, že toto obdobie netrvalo dlho, alezanechalo v mojej pamäti silný a pamäťouuchopiteľný zážitok s pozitívnym rituálom.Dcéra ruskej novinárky Anny Politkovskejsvedčí o svojej matke vo francúzskomdokumentárnom filme ako o modelovejpostave vlastného života.Životný štýl matky, t. j. opakovaný pozitívnyrituál, ktorý predvádzala pred deťmiprosto, ale presvedčivo, bez nadbytočnýchpoučiek o tom, ako žiť. Denne fungovala vosvojom poctivom zápase o práva obyčajnýchľudí v Čečensku a na ďalších miestach, kdeboli a sú prenasledovaní, ponižovaní a vraždeníautoritatívnymi režimami.Matkine postoje záujmu o ľudí, ktorí jejmohli byť cudzí; matkine skutky, ktoré sazhodovali s jej slovami; matkina vernosť zásadámpri mnohých rozhodnutiach, ktoréju najskôr mohli a nakoniec aj stáli život;matkina ochota zastať sa terorizovanýchľudí, matkine svedecké novinové článkyo prenasledovaní ľudí v Čečensku a jej vyjednávaniev prospech rukojemníkov v moskovskomdivadle a neskôr podpora pre ichpríbuzných, či matkina angažovanosť v prospechohrozených (neskôr obetí) v Beslane– to všetko sa premenilo na pozitívny životnýrituál čestnosti a viery, ktorý jej deti rozpoznalipre svoj život ako vzorec, model, že človekmá hodnotu bez ohľadu na postaveniea národnosť. Napokon nájomný vrah zavraždilAnnu Politkovskú, keď mala 48 rokov,po údajne deviatich predchádzajúcich pokusochodstrániť ju. Jej príbeh reprezentujev súčasnosti zvláštny rozmer služobnej obetavosti,nadväzujúcej na klasických svätcov,ale v jej prípade zasadenej do dramatickejcivilnosti. Vidím tam znaky ritualizovanéhodobra s duchovným rozmerom. Čítamto u Anny Politkovskej cez jej morálne konzistentnéskutky; vytrvalosť hodnôt, ktorévyznávala a žila zároveň; cez úctyhodnú dôstojnosťa slávnostnosť jej konania a napokoncez schopnosť nadhľadu, vedomého konaniaa reflexie, ktoré celý tento príbeh sprevádzali.Pavel KailingAnna Politkovska, zdroj: radioactivegavin.wordpress.com/.../strana 6