Príručka o európskom práve týkajúcom sa práv dieťaťa

PRÍRUČKA 

Príručka o európskom práve 

týkajúcom sa práv dieťaťa

© Agentúra Európskej únie pre základné práva a Rada Európy, 2015 

Rukopis tejto príručky bol dokončený v júni 2015. 

Aktualizácie budú v budúcnosti sprístupňované na webovom sídle agentúry FRA na stránke 

fra.europa.eu, na webovom sídle Rady Európy na stránke www.coe.int/en/web/commissioner/ 

thematic-work/children-rights a na webovom sídle Európskeho súdu pre ľudské práva v zozname 

judikatúry na stránke echr.coe.int. 

Reprodukcia je povolená v prípade, že sa uvedie zdroj. 

Europe Direct je služba, ktorá vám pomôže nájsť odpovede 

na vaše otázky o Európskej únii. 

Bezplatné telefónne číslo (*): 

00 800 6 7 8 9 10 11 

(*) Za poskytnutie informácií sa neplatí, podobne ako za väčšinu hovorov (niektorí mobilní 

operátori, verejné telefónne automaty alebo hotely si však môžu účtovať poplatok). 

Foto (na titulnej strane a vo vnútri): © iStockphoto 

Viac doplňujúcich informácií o Európskej únii je k dispozícii na internete. Sú dostupné cez server 

Európa (http://europa.eu). 

Luxemburg: Úrad pre vydávanie publikácií Európskej únie, 2016 

Rada Európy: ISBN 978-92-871-9898-3 

FRA – print: ISBN 978-92-9239-935-1 doi:10.2811/995869 TK-04-15-510-SK-C 

FRA – web: ISBN 978-92-9239-914-6 doi:10.2811/454785 TK-04-15-510-SK-N 

Printed in Belgium 

Vytlačené na papieri bielenom bez použitia elementárneho chlóru (ECF) 

Táto príručka bola vyhotovená v anglickom jazyku. Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) nenesie 

žiadnu zodpovednosť za kvalitu prekladov do iných jazykov. Stanoviská vyjadrené v tejto príručke nie 

sú pre ESĽP záväzné. V príručke sú uvedené odkazy na výber komentárov a príručiek. ESĽP nenesie 

žiadnu zodpovednosť za ich obsah a ich zaradenie do tohto zoznamu žiadnym spôsobom neznamená 

schválenie týchto publikácií. Ďalšie publikácie sú uvedené na internetových stránkach knižnice ESĽP: 

www.echr.coe.int/Library a ďalšie zdroje sú dostupné na webovej stránke: coe.int/children.

Príručka o európskom práve 

týkajúcom sa práv dieťaťa

Predslov 

Túto príručku o európskom práve týkajúcom sa práv dieťaťa spoločne pripravili 

Agentúra Európskej únie pre základné práva (FRA) a Rada Európy v spolupráci 

s kanceláriou Európskeho súdu pre ľudské práva. Ide o štvrtú príručku v rade 

príručiek o európskych právnych predpisoch, ktoré spoločne vypracúvajú naše 

organizácie. Predchádzajúce príručky boli venované európskemu právu týkajúcemu 

sa právnych predpisov o nediskriminácii, azyle, hraniciach a imigrácii a o 

ochrane údajov. 

Do tohto nového spoločného projektu sme sa pustili v rámci osláv 25. výročia 

Dohovoru OSN o právach dieťaťa, ktorý ratifikovali všetky európske štáty, 

s cieľom objasniť úlohu európskych právnych noriem v oblasti zabezpečenia 

toho, aby deti požívali svoje všeobecné práva. 

Deti plnohodnotne požívajú práva. Cieľom tejto príručky je preto zvýšiť informovanosť 

a zlepšiť poznatky o právnych normách, ktorými sa chránia a podporujú 

tieto práva v Európe. V Zmluve o Európskej únii (ZEÚ) sa stanovuje povinnosť 

Únie podporovať ochranu práv dieťaťa. Charta základných práv Európskej 

únie (EÚ) nariadenia a smernice EÚ, ako aj judikatúra Súdneho dvora EÚ (SDEÚ) 

prispievajú k presnejšiemu stanoveniu ochrany práv detí. V Rade Európy je 

veľký počet dohovorov zameraných na osobitné aspekty ochrany práv dieťaťa 

v škále od ich práv a bezpečnosti v kybernetickom priestore po osvojenie detí. 

Tieto dohovory prispievajú k obohateniu ochrany udelenej deťom na základe 

Európskeho dohovoru o ľudských právach a Európskej sociálnej charty vrátane 

judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) a rozhodnutí Európskeho 

výboru pre sociálne práva (EVSP). 

Táto príručka je navrhnutá pre nešpecializovaných právnych odborníkov, sudcov, 

verejných prokurátorov, orgány zaoberajúce sa ochranou detí a iných odborníkov 

z praxe a organizácie zodpovedné za zabezpečenie právnej ochrany 

práv dieťaťa. 

Radi by sme vyjadrili poďakovanie Prof. Tonovi Liefaardovi, LL.M. Simone 

Florescuovej, JD. Margaret Fineovej, Prof. Karlovi Hansonovi, Prof. Ursule 

Kilkellyovej, Dr. Roberte Ruggierovej, Prof. Helene Stalfordovej a Prof. Wouterovi 

Vandenholeovi za ich príspevok k vypracovaniu tejto príručky. Zároveň by sme 

sa radi poďakovali všetkým, ktorí prispeli a poskytli podporu počas celej jej 

prípravy. 

Snežana Samardžić-Marković 

generálna riaditeľka Rady Európy pre 

demokraciu 

Michael O’Flaherty 

riaditeľ Agentúry Európskej únie 

pre základné práva 

3

Obsah 

PREDSLOV ...................................................................................................................... 3 

SKRATKY ...................................................................................................................... 11 

AKO POUŽÍVAŤ TÚTO PRÍRUČKU ............................................................................... 13 

1 ÚVOD DO EURÓPSKEHO PRÁVA TÝKAJÚCEHO SA PRÁV DETÍ: 

SÚVISLOSTI A HLAVNÉ ZÁSADY ......................................................................... 15 

1.1. Základné pojmy ......................................................................................... 17 

Hlavný bod ............................................................................................................ 17 

1.1.1. Rozsah Európskeho práva týkajúceho sa práv detí ................ 17 

1.1.2. „Dieťa” jako nositel práv ............................................................. 18 

1.2. Súvislosti Európskeho práva týkajúceho sa práv detí ......................... 19 

1.2.1. Európska únia: rozvoj práva týkajúceho sa práv detí 

a pokryté oblasti ochrany .......................................................... 20 

1.2.2. Rada Európy: rozvoj práva týkajúceho sa práv detí 

a pokryté oblasti ochrany .......................................................... 23 

1.3. Európske právo v oblasti práv detí a Dohovor OSN o právach 

dieťaťa ........................................................................................................ 26 

Hlavný bod ........................................................................................................... 26 

1.4. Úloha európskych súdov vo výklade a presadzovaní 

európskych práv detí ............................................................................... 28 

1.4.1. Súdny dvor Európskej únie ......................................................... 28 

1.4.2. Európsky súd pre ľudské práva ................................................. 30 

1.5. Európsky výbor pre sociálne práva ....................................................... 31 

2 ZÁKLADNÉ OBČIANSKE PRÁVA A SLOBODY .................................................... 33 

2.1. Sloboda myslenia, svedomia a náboženského vyznania ................... 35 

Hlavné body .......................................................................................................... 35 

2.1.1. Právo dieťaťa na slobodu náboženského vyznania ................ 35 

2.2. Práva rodičov a sloboda náboženského vyznania ich detí ................ 37 

2.3. Sloboda prejavu a právo na informácie ................................................. 39 

Hlavné body .......................................................................................................... 39 

2.4. Právo byť vypočutý .................................................................................. 41 

Hlavné body .......................................................................................................... 41 

2.5. Právo na slobodu zhromažďovania a združovania ............................. 44 

Hlavné body ......................................................................................................... 44 

5

3 ROVNOSŤ A NEDISKRIMINÁCIA .......................................................................... 47 

3.1. Európske právo o nediskriminácii .......................................................... 49 

Hlavné body ......................................................................................................... 49 

3.2. Nediskriminácia na základe rasového alebo etnického pôvodu ....... 51 

Hlavné body .......................................................................................................... 51 

3.3. Nediskriminácia na základe štátnej príslušnosti a postavenia 

prisťahovalca ............................................................................................. 54 

Hlavné body .......................................................................................................... 54 

3.4. Nediskriminácia na základe veku .......................................................... 56 

Hlavný bod ........................................................................................................... 56 

3.5. Nediskriminácia na základe iných chránených dôvodov ................... 57 

Hlavný bod ............................................................................................................ 57 

4 OTÁZKY OSOBNEJ TOTOŽNOSTI .......................................................................... 61 

4.1. Registrácia narodenia a právo na meno ............................................... 63 

Hlavný bod ............................................................................................................ 63 

4.2. Právo na osobnú totožnosť .................................................................... 65 

Hlavné body ......................................................................................................... 65 

4.2.1. Určenie otcovstva ........................................................................ 66 

4.2.2. Určenie materstva: anonymné narodenie .............................. 68 

4.3. Zistenie svojho pôvodu: osvojenie ....................................................... 68 

4.4. Krádež totožnosti ..................................................................................... 69 

Hlavný bod ........................................................................................................... 69 

4.5. Právo na štátnu príslušnosť ..................................................................... 70 

Hlavné body .......................................................................................................... 70 

4.6. Totožnosť detí patriacich k národnostným menšinám ....................... 72 

Hlavný bod ........................................................................................................... 72 

5 RODINNÝ ŽIVOT .................................................................................................... 73 

5.1. Právo na rešpektovanie rodinného života ............................................ 75 

Hlavné body .......................................................................................................... 75 

5.2. Právo dieťaťa na starostlivosť zo strany svojich rodičov .................... 76 

Hlavné body .......................................................................................................... 76 

5.3. Právo na udržiavanie styku s oboma rodičmi ...................................... 78 

Hlavné body .......................................................................................................... 78 

5.4. Neoprávnené premiestnenie detí cez hranice – únos detí ................ 85 

Hlavné body ......................................................................................................... 85 

6

 

6 NÁHRADNÁ STAROSTLIVOSŤ K RODINNEJ STAROSTLIVOSTI A OSVOJENIE 91 

6.1. Náhradná starostlivosť: Všeobecné zásady ......................................... 93 

Hlavné body .......................................................................................................... 93 

6.2. Umiestnenie detí do náhradnej starostlivosti ..................................... 97 

Hlavné body ......................................................................................................... 97 

6.3. Osvojenie .................................................................................................. 102 

Hlavné body ........................................................................................................ 102 

7 OCHRANA DETÍ PRED NÁSILÍM A VYKORISŤOVANÍM .................................. 109 

7.1. Násilie doma, v školách a v iných prostrediach ................................. 112 

Hlavné body ........................................................................................................ 112 

7.1.1. Rozsah štátnej zodpovednosti ................................................. 112 

7.1.2. Telesné tresty ............................................................................. 115 

7.1.3. Sexuálne zneužívanie ................................................................ 117 

7.1.4. Domáce násilie a zanedbávanie dieťaťa ................................. 119 

7.2. Vykorisťovanie detí, detská pornografia a vyhľadávanie detí ........ 121 

Hlavné body ........................................................................................................ 121 

7.2.1. Nútená práca ............................................................................... 122 

7.2.2. Obchodovanie s deťmi ............................................................... 124 

7.2.3. Detská pornografia a vyhľadávanie detí ................................ 127 

7.3. Vysoko rizikové skupiny ........................................................................ 129 

Hlavný bod .......................................................................................................... 129 

7.3.1. Deti z národnostných menšín ................................................... 129 

7.3.2. Deti so zdravotným postihnutím .............................................. 130 

7.4. Nezvestné deti ........................................................................................ 131 

8 HOSPODÁRSKE, SOCIÁLNE A KULTÚRNE PRÁVA 

A PRIMERANÁ ŽIVOTNÁ ÚROVEŇ ................................................................... 133 

8.1. Prístupy k hospodárskym, sociálnym a kultúrnym právam ............. 135 

Hlavné body ........................................................................................................ 135 

8.2. Právo na vzdelanie ................................................................................. 137 

Hlavné body ........................................................................................................ 137 

8.2.1. Právo detí z radov migrantov na vzdelanie ........................... 140 

8.3. Právo na zdravie ..................................................................................... 144 

Hlavné body ........................................................................................................ 144 

8.4. Právo na bývanie .................................................................................... 149 

Hlavné body ........................................................................................................ 149 

7

8.5. Právo na primeranú životnú úroveň a právo na sociálne 

zabezpečenie ........................................................................................... 152 

Hlavné body ........................................................................................................ 152 

9 MIGRÁCIA A AZYL .............................................................................................. 157 

9.1. Vstup a pobyt .......................................................................................... 160 

Hlavné body ........................................................................................................ 160 

9.2. Posudzovanie veku ................................................................................. 162 

Hlavné body ........................................................................................................ 162 

9.3. Zlúčenie rodiny a odlúčené deti ............................................................ 164 

Hlavné body ........................................................................................................ 164 

9.4. Zadržanie .................................................................................................. 167 

Hlavné body ........................................................................................................ 167 

9.5. Vyhostenie ............................................................................................... 170 

Hlavné body ........................................................................................................ 170 

9.6. Prístup k spravodlivosti .......................................................................... 174 

Hlavný bod .......................................................................................................... 174 

10 OCHRANA SPOTREBITEĽOV A OSOBNÝCH ÚDAJOV ...................................... 177 

10.1. Ochrana detí ako spotrebiteľov ............................................................ 179 

Hlavné body ........................................................................................................ 179 

10.1.1. Práva spotrebiteľa ...................................................................... 179 

10.1.2. Nekalé obchodné praktiky na deťoch ..................................... 181 

10.1.3. Bezpečnosť výrobkov ................................................................ 181 

10.1.4. Klinické skúšanie na deťoch ...................................................... 182 

10.1.5. Potraviny určené pre dojčatá a malé deti .............................. 183 

10.1.6. Bezpečnosť hračiek .................................................................... 183 

10.1.7. Deti a reklama ............................................................................. 184 

10.2. Deti a ochrana osobných údajov .......................................................... 185 

Hlavné body ........................................................................................................ 185 

10.2.1. Európske právne predpisy o ochrane údajov ........................ 185 

8

11 PRÁVA DETÍ V RÁMCI TRESTNÉHO A ALTERNATÍVNEHO 

(NIE TRESTNÉHO) KONANIA ............................................................................. 191 

11.1. Záruky spravodlivého procesu .............................................................. 193 

Hlavné body ........................................................................................................ 193 

11.1.1. Účinná účasť ................................................................................ 198 

11.1.2. Prístup k obhajcovi ..................................................................... 199 

11.2. Práva mladistvých páchateľov v súvislosti so zadržaním ................ 201 

Hlavné body ........................................................................................................ 201 

11.2.1. Formy zadržania (vecné a procesné záruky) ........................ 202 

11.2.2. Podmienky zaistenia ................................................................. 205 

11.2.3. Ochrana pred zneužívaním a zlým zaobchádzaním ............ 207 

11.3. Ochrana detských obetí a svedkov ..................................................... 208 

Hlavný bod ......................................................................................................... 208 

ODPORÚČANÁ LITERATÚRA ................................................................................... 215 

JUDIKATÚRA ............................................................................................................. 229 

AKO HĽADAŤ JUDIKATÚRU EURÓPSKYCH SÚDOV ............................................... 237 

PRÁVNE NÁSTROJE, NA KTORÉ SA ODKAZUJE V TEJTO PRÍRUČKE .................. 243 

Právne nástroje OSN ......................................................................................... 243 

Právne nástroje Rady Európy .......................................................................... 243 

Právne nástroje EÚ ............................................................................................ 246 

9

Skratky 

CPT 

Európsky výbor na zabránenie mučeniu a neľudskému či 

ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu 

CRC 

CRD 

CRPD 

ECOSOC 

ECPT 

EDĽP 

EHP 

EHS 

ESĽP 

ESC 

EÚ 

EVSP 

FCNM 

FRA 

GPSD 

GRETA 

ICCPR 

ICERD 

ICESCR 

MOP 

Dohovor OSN o právach dieťaťa 

Smernica o právach spotrebiteľa 

Dohovor OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím 

Hospodárska a sociálna rada OSN 

Európsky dohovor na zabránenie mučeniu a neľudskému či 

ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu 

Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd 

(všeobecne známy ako európsky dohovor o ľudských právach) 

Európsky hospodársky priestor 

Európske hospodárske spoločenstvo 

Európsky súd pre ľudské práva 

Európska sociálna charta 

Európska únia 

Európsky výbor pre sociálne práva 

Rámcový dohovor Rady Európy na ochranu národnostných 

menšín 

Agentúra Európskej únie pre základné práva 

Smernica o všeobecnej bezpečnosti výrobkov 

Skupina expertov pre boj proti obchodovaniu s ľuďmi 

Medzinárodný pakt OSN o občianskych a politických právach 

Medzinárodný dohovor o odstránení všetkých foriem rasovej 

diskriminácie 

Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych 

právach 

Medzinárodná organizácia práce 

11

OSN 

PZRE 

SDEÚ 

TCN 

TSD 

UCPD 

UNHCR 

VK 

ZEÚ 

ZFEÚ 

Organizácia Spojených národov 

Parlamentné zhromaždenie Rady Európy 

Súdny dvor Európskej únie (do decembra 2009 Súdny dvor 

Európskych spoločenstiev) 

Štátni príslušníci tretích krajín 

Smernica o bezpečnosti hračiek 

Smernica o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči 

spotrebiteľom na vnútornom trhu 

Vysoký komisár Organizácie Spojených národov pre utečencov 

Veľká komora (Európskeho súdu pre ľudské práva) 

Zmluva o Európskej únii 

Zmluva o fungovaní Európskej únie 

12

Ako používať túto príručku 

Táto príručka poskytuje prehľad základných práv detí v Európskej únii (EÚ) 

a členských štátoch Rady Európy. Jej rozsah pôsobnosti je široký. Deti sú v nej 

uznané ako nositelia všetkých ľudských/základných práv, ako aj subjekty osobitnej 

regulácie vzhľadom na ich osobitné charakteristiky. Práva detí predstavujú 

medziodvetvovú oblasť práva. V tejto príručke sa kladie dôraz na oblasti 

práva s osobitným významom pre deti. 

Táto príručka je určená na pomoc odborníkom z oblasti práva, ktorí sa nešpecializujú 

na oblasť práv detí. Je určená právnikom, sudcom, prokurátorom, sociálnym 

pracovníkom a iným, ktorí pracujú s vnútroštátnymi orgánmi, ako aj 

mimovládnym organizáciám (MVO) a iným orgánom, ktoré môžu byť ako prvé 

konfrontované s právnymi otázkami súvisiacimi s týmito záležitosťami. Ide 

o odkaz na právo EÚ a Rady Európy súvisiace s týmito oblasťami a vysvetľuje 

sa v ňom, ako je každá otázka upravená podľa práva EÚ, ako aj podľa Európskeho 

dohovoru o ľudských právach (EDĽP), Európskej sociálnej charty (ESC) 

a iných nástrojov Rady Európy. V každej kapitole je najprv uvedená jednotná 

tabuľka uplatniteľných právnych predpisov podľa týchto dvoch samostatných 

európskych právnych systémov. Potom je právo podľa každého systému predstavené 

postupne v súvislosti s každou spracovanou témou. Čitatelia tak môžu 

vidieť spoločné aj odlišné miesta oboch právnych systémov. Ak je to relevantné, 

odkazuje sa aj na Dohovor Organizácie Spojených národov o právach dieťaťa 

(CRC) a na iné medzinárodné nástroje. 

Odborníci v nečlenských štátoch EÚ, ktoré sú členmi Rady Európy, a teda 

zmluvnými stranami EDĽP, môžu získať prístup k informáciám relevantným pre 

ich krajinu tak, že priamo prejdú na oddiely Rady Európy. Odborníci v členských 

štátoch EÚ budú musieť používať oba oddiely, pretože tieto štáty sú viazané 

oboma právnymi poriadkami. Pre tých, ktorí potrebujú viac informácií o konkrétnom 

probléme, je v oddiele príručky s názvom Doplňujúca literatúra uvedený 

zoznam odkazov na odbornejšie materiály. 

Právo EDĽP sa uvádza prostredníctvom stručných odkazov na vybrané konania 

pred Európskym súdom pre ľudské práva (ESĽP) vzťahujúce sa na témy, ktorým 

je v tejto príručke venovaná pozornosť. Tieto konania boli vybrané spomedzi 

existujúcich rozsudkov a rozhodnutí ESĽP o otázkach práv detí. 

13

Príručka o európskom práve týkajúcom sa práv dieťaťa 

Právo EÚ sa nachádza v prijatých legislatívnych opatreniach, príslušných ustanoveniach 

zmlúv, a najmä v Charte základných práv Európskej únie, ako sa vykladajú 

v judikatúre Súdneho dvora Európskej únie (SDEÚ, do decembra 2009 

známy ako Súdny dvor Európskych spoločenstiev (SD)). 

V judikatúre opísanej alebo citovanej v tejto príručke sa uvádzajú príklady dôležitého 

korpusu judikatúry ESĽP aj SDEÚ. Príručka v najväčšom možnom rozsahu 

vzhľadom na jej obmedzený rozsah a uvádzaciu povahu zahŕňa právny 

vývoj do 1. Januára 2015, aj keď, pokiaľ to bolo možné, bol zapracovaný aj neskorší 

vývoj. 

Príručka obsahuje úvodnú kapitolu, v ktorej sa stručne vysvetľuje úloha týchto 

dvoch právnych systémov, ako sú ustanovené právom Rady Európy a právom 

EÚ, a desať vecných kapitol, v ktorých sa rozoberajú tieto otázky: 

• občianske práva a slobody, 

• rovnosť, 

• otázky osobnej totožnosti, 

• rodinný život, 

• náhradná starostlivosť a osvojenie, 

• ochrana detí pred násilím a vykorisťovaním, 

• hospodárske, sociálne a kultúrne práva, 

• migrácia a azyl, 

• ochrana spotrebiteľa a údajov, 

• práva detí v rámci trestného a alternatívneho konania. 

Každá kapitola je venovaná inému predmetu, pričom krížové odkazy na iné 

témy a kapitoly umožňujú lepšie pochopiť uplatniteľný právny rámec. Na začiatku 

každého oddielu sú uvedené kľúčové body. 

14

1 

Úvod do európskeho práva 

týkajúceho sa práv detí: 

súvislosti a hlavné zásady 

EÚ 

Smernica o voľnom pohybe 

(2004/38/ES), článok 2 ods. 2 

písm. c) 

Smernica o mladých pracovníkoch 

(94/33/ES), článok 3 

Charta základných práv, 

článok 14 ods. 2 (právo na 

vzdelanie) 

Charta základných práv, článok 

21 (nediskriminácia) 


32 (zákaz detskej práce 

a ochrana mladistvých pri práci) 

Smernica o boji proti sexuálnemu 

zneužívaniu a sexuálnemu 

vykorisťovaniu detí a proti detskej 

pornografii (2011/93/EÚ) 

Smernica proti obchodovaniu 

s ľuďmi (2011/36/EÚ) 

Zahrnuté 

otázky 

„Dieťa” jako 

nositel práv 

Ochrana mladých 

ľudí pri práci 

Právo na bezplatnú 

povinnú školskú 

dochádzku 

Zákaz diskriminácie 

na základe 

veku 

Zákaz vykorisťujúcej 

detskej 

práce 

Rada Európy 

Dohovor o boji proti obchodovaniu 

s ľuďmi, článok 4 písm. d) 

Dohovor o ochrane detí pred 

sexuálnym vykorisťovaním 

a sexuálnym zneužívaním 

(Lanzarotský dohovor), článok 3 

písm. a) 

ESĽP, Marckx/Belgicko, 

č. 6833/74, 1979 (dieťa – žiadateľ, 

malo šesť rokov, keď súd 

vydal rozsudok) 

ESC (revidovaná), článok 7 

(právo detí a mladých ľudí na 

ochranu) 

ESC (revidovaná), článok 7 

(právo detí a mladých ľudí na 

ochranu) 

15


EÚ 


24 (práva dieťaťa) 

Zmluva o Európskej únii, 

článok 3 ods. 3 

Charta základných práv, článok 7 

(rešpektovanie súkromného 

a rodinného života) 

SDEÚ, C-413/99, Baumbast a R/ 

Secretary of State for the Home 

Department, 2002 

SDEÚ, C-200/02, Kunqian Catherine 

Zhu a Man Lavette Chen/ 


Department, 2004 

SDEÚ, C-148/02, Carlos Garcia 

Avello/Belgicko, 2003 

SDEÚ, C-310/08, London Borough 

of Harrow/Nimco Hassan Ibrahim 

a Secretary of State for the 

Home Department, 2010 

SDEÚ, C-480/08, Maria Teixera/ 

London Borough of Lambeth 

a Secretary of State for the 

Home Department, 2010 

Zahrnuté 

otázky 

Ochrana práv detí 

(všeobecne) 

Právo na rešpektovanie 

súkromného 

a rodinného 

života 

Sloboda pohybu 

Rada Európy 

EDĽP, článok 8 (právo na rešpektovanie 

súkromného a rodinného 

života) 

Dohovor o právnom postavení 

detí narodených mimo 

manželstva 

Dohovor o osvojení detí 

(revidovaný) 

Dohovor o styku týkajúcom sa 

detí 

Dohovor o výkone práv detí 

ESĽP, Maslov/Rakúsko [VK], 

č. 1638/03, 2008 (vyhostenie 

žiadateľa odsúdeného za trestné 

činy ako dieťa) 

V tejto úvodnej kapitole je vysvetlené, ako sa právo týkajúce sa práv detí vyvinulo 

na európskej úrovni, ktorými hlavnými zásadami sa riadi jeho uplatňovanie 

a ktoré hlavné aspekty práv detí sa v európskom práve riešia. Sú v nej 

uvedené súvislosti pre analýzu jednotlivých predmetov v ďalších kapitolách. 

16

Úvod do európskeho práva týkajúceho sa práv detí: súvislosti a hlavné zásady 

1.1. Základné pojmy 

Hlavný bod 

• Európske právo týkajúce sa práv detí stavia na existujúcich opatreniach na vnútroštátnej 

a medzinárodnej úrovni. 

1.1.1. Rozsah Európskeho práva týkajúceho sa 

práv detí 

Keď odkazujeme na európske právo týkajúce sa práv detí, ťažiskom sú najmä 

primárne zdroje práva (zmluvy, dohovory, sekundárne právne predpisy a judikatúra) 

zavedené Radou Európy a Európskou úniou (EÚ). V relevantných prípadoch 

sa odkazuje na iné európske zdroje, ktoré majú vplyv na vývoj európskeho 

práva týkajúceho sa práv detí vrátane kľúčových politických dokumentov, 

usmernení alebo iných nezáväzných nástrojov/nástrojov tzv. soft-law. 

Deti požívajú práva, nie sú len objektmi ochrany. Sú nositelia všetkých ľudských/základných 

práv, ako aj subjekty osobitných predpisov vzhľadom na ich 

osobitné charakteristiky. Množstvo európskej judikatúry je odvodenej od súdnych 

sporov iniciovaných rodičmi alebo právnymi zástupcami detí vzhľadom na 

obmedzenú spôsobilosť detí na právne úkony. Cieľom tejto príručky je ilustrovať, 

ako právo uspokojuje osobitné záujmy a potreby detí, ale zároveň sa v nej 

ilustruje dôležitosť rodičov/poručníkov alebo iných právnych zástupcov a podľa 

potreby sa odkazuje na to, v ktorých prípadoch sú práva a povinnosti vložené 

do rúk osôb starajúcich sa o deti. V takých prípadoch sa uplatňuje prístup podľa 

Dohovoru Organizácie Spojených národov (OSN) o právach dieťaťa (CRC) 1 , konkrétne 

že rodičovské práva a povinnosti je potrebné vykonávať v prvom rade 

v najlepšom záujme dieťaťa a spôsobom v súlade s vyvíjajúcimi sa schopnosťami 

dieťaťa. 

1 Valné zhromaždenie Organizácie spojených národov (VZ OSN) (1989), Dohovor o právach dieťaťa, 

20. november 1989. 

17


1.1.2. „Dieťa” jako nositel práv 

V medzinárodnom práve sa v článku 1 CRC stanovuje, že „za dieťa sa považuje 

každá ľudská bytosť mladšia než 18 rokov“. Toto je právny parameter, ktorý sa 

v súčasnosti používa, a to aj v Európe, na vymedzenie toho, kto je dieťa. 

V práve EÚ neexistuje jednotné formálne vymedzenie „dieťaťa“ stanovené 

v ktorejkoľvek zmluve, v právnych predpisoch nižšej právnej sily alebo judikatúre. 

Vymedzenie dieťaťa sa môže v práve EÚ výrazne líšiť v závislosti od regulačného 

kontextu. Napríklad v práve EÚ, ktorým sa riadia práva na voľný pohyb 

občanov EÚ a ich rodinných príslušníkov, sú „deti“ vymedzené ako „priami potomkovia, 

ktorí sú mladší ako 21 rokov, alebo sú nezaopatrenými osobami“, 2 

v zásade sa prijíma biologické a ekonomické poňatie na rozdiel od poňatia založeného 

na maloletosti. 

V niektorých právnych predpisoch EÚ sa deťom pripisujú odlišné práva podľa 

ich veku. Napríklad v smernici 94/33/ES o ochrane mladých ľudí pri práci 

(smernica o mladých pracovníkoch) 3 , ktorou sa upravuje prístup detí k formálnemu 

zamestnaniu a jeho podmienky v rámci členských štátov EÚ, sa rozlišuje 

medzi „mladými ľuďmi“ (zastrešujúci pojem pre všetky osoby do 18 rokov), 

„mladistvými“ (každá mladá osoba vo veku najmenej 15 rokov ale menej ako 

18 rokov, na ktorú sa už nevzťahuje riadna povinná školská dochádzka) a „deťmi“ 

(vymedzenými ako osoby do 15 rokov – na ktoré sa v zásade vzťahuje zákaz 

formálneho zamestnania). 

Iné oblasti práva EÚ, najmä oblasti, v ktorých opatrenia EÚ dopĺňajú opatrenia 

členských štátov (ako je sociálne zabezpečenie, imigrácia a vzdelávanie) sa 

v prípade určenia toho, kto je dieťa, podriaďujú vnútroštátnemu právu. V týchto 

súvislostiach je všeobecne prijaté vymedzenie z CRC. 

V práve Rady Európy sa vo väčšine nástrojov týkajúcich sa detí uplatňuje vymedzenie 

dieťaťa podľa CRC. K príkladom patrí článok 4 písm. d) Dohovoru 

2 Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES z 29. apríla 2004 o práve občanov Únie 

a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov, 

ktorá mení a dopĺňa nariadenie (EHS) č. 1612/68 a ruší smernice 64/221/EHS, 68/360/EHS, 

72/194/EHS, 73/148/EHS, 75/34/EHS, 75/35/EHS, 90/364/EHS, 90/365/EHS a 93/96/EHS, 

Ú. v. ES 158, 30. apríla 2004 a Ú. v. EÚ L 158, 29. apríla 2004, článok 2 ods. 2 písm. c). 

3 Smernica 94/33/ES z 20. augusta 1994 o ochrane mladých ľudí pri práci, Ú. v. ES 1994 L 216, 

článok 3. 

18


Rady Európy o boji proti obchodovaniu s ľuďmi 4 alebo článok 3 písm. a) Dohovoru 

Rady Európy o ochrane detí pred sexuálnym vykorisťovaním a sexuálnym 

zneužívaním (Lanzarotský dohovor) 5 . 

Európsky dohovor o ľudských právach (EDĽP) neobsahuje vymedzenie pojmu 

dieťa, ale článkom 1 sa členské štáty zaväzujú zaistiť práva z dohovoru „každému“ 

v ich jurisdikcii. V článku 14 EDĽP sa zaručuje požívanie práv stanovených 

v tomto dohovore „bez diskriminácie z akéhokoľvek dôvodu“ vrátane dôvodu 

veku. 6 Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) prijíma podania od detí a v ich 

mene bez ohľadu na ich vek. 7 Vo svojej judikatúre prijal vymedzenie dieťaťa 

podľa CRC 8 a prijal poňatie „do 18 rokov veku“. 

To isté platí v prípade Európskej sociálnej charty (ESC) a jej výkladu Európskym 

výborom pre sociálne práva (EVSP). 9 

1.2. Súvislosti Európskeho práva 

týkajúceho sa práv detí 

Väčšina európskeho práva týkajúceho sa práv deti dosiaľ bola vypracovaná Európskou 

úniou a Radou Európy. Popri OSN prijali aj iné medzinárodné inštitúcie, 

ako je Haagska konferencia medzinárodného práva súkromného, dôležité nástroje, 

ktoré naďalej prispievajú k rozvoju európskeho práva. Aj keď tieto medzinárodné 

rámce fungujú navzájom oddelene, čoraz viac medzi nimi vznikajú 

prepojenia. 10 Medziinštitucionálna spolupráca je osobitne silná medzi Radou 

Európy a EÚ. 

4 Rada Európy, Dohovor o boji proti obchodovaniu s ľuďmi, CETS č. 197, 15. máj 2005. 

5 Rada Európy, Dohovor o ochrane detí pred sexuálnym vykorisťovaním a sexuálnym zneužívaním, 

CETS č. 201, 25. október 2007. 

6 ESĽP, Schwizgebel/Švajčiarsko, č. 25762/07, 10. júna 2010. Pozri tiež FRA a ESĽP (2010), s. 102. 

7 Pozri napríklad ESĽP, Marckx/Belgicko, č. 6833/74, 13. jún 1979, v ktorom dieťa – žiadateľ, malo 

šesť rokov, keď súd vydal rozsudok. 

8 ESĽP, Güveç/Turecko, č. 70337/01, 20. január 2009; ESĽP, Çoşelav/Turecko, č. 1413/07, 

9. október 2012. 

9 EVSP, Defence for Children International (DCI)/Holandsko, č. 47/2008, 20. októbra 2009, bod 25. 

10 Pozri napríklad kapitolu 5 o tom, ako rodinné právo EÚ, ktorým sa riadia cezhraničné únosy detí, 

funguje s dohovorom z 25. októbra 1980 o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov 

detí (Haagsky dohovor o únosoch detí). 

19


1.2.1. Európska únia: rozvoj práva týkajúceho sa 

práv detí a pokryté oblasti ochrany 

V minulosti sa práva detí v EÚ vyvíjali nesystematicky. Z historického hľadiska 

bolo európske právo týkajúce sa detí zväčša zamerané na riešenie osobitných 

aspektov všeobecnejších hospodárskych a politicky motivovaných iniciatív týkajúcich 

sa detí, napríklad v oblasti ochrany spotrebiteľa 11 a voľného pohybu 

osôb. 12 V poslednom čase sa však práva detí riešili v rámci koordinovanejšieho 

programu EÚ na základe troch hlavných míľnikov: 

• zavedenia Charty základných práv Európskej únie, 

• nadobudnutia právoplatnosti Lisabonskej zmluvy v decembri 2009, 

• prijatia oznámenia Európskej komisie o osobitnom postavení problematiky 

detí v rámci vonkajšej činnosti EÚ a Usmernení Rady Európskej únie na 

propagáciu a ochranu práv dieťaťa. 

Prvým míľnikom bolo zavedenie Charty základných práv EÚ v roku 2000. 13 

Od nadobudnutia platnosti Lisabonskej zmluvy, 1. decembra 2009, má charta 

rovnaké právne postavenie ako zmluvy EÚ (článok 6 Zmluvy o Európskej únii – 

ZEÚ). Na jej základe sú EÚ a členské štáty pri vykonávaní práva EÚ povinné 

chrániť práva, ktoré sú v nej zakotvené. Charta základných práv EÚ obsahuje 

prvé podrobné odkazy na práva detí na konštitučnej úrovni EÚ, a to aj prostredníctvom 

uznania práva detí na bezplatnú povinnú školskú dochádzku (článok 14 

ods. 2), zákazu diskriminácie z dôvodu veku (článok 21) a zákazu vykorisťujúcej 

detskej práce (článok 32). Dôležité je, že charta obsahuje osobitné ustanovenie 

o právach detí (článok 24). V ňom sú vyjadrené tri kľúčové zásady týkajúce sa 

páv detí: právo na slobodné vyjadrenie ich názorov s prihliadnutím na ich vek 

a vyspelosť (článok 24 ods. 1), právo, aby ich najlepšie záujmy boli na prvom 

mieste pri všetkých úkonoch, ktoré sa ich týkajú (článok 24 ods. 2) a právo 

na pravidelné udržiavanie osobných vzťahov a priamych stykov s obidvoma rodičmi 

(článok 24 ods. 3). 

11 Napríklad smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/48/ES z 18. júna 2009 o bezpečnosti 

hračiek, Ú. v. EÚ L 170, 2009, ktorou sa presadzujú bezpečnostné oparenia pre detské hračky. 

12 Napríklad smernica 2004/38/ES. 

13 EÚ (2012) Charta základných práv Európskej únie, Ú. v. EÚ 2012 C 326. 

20


Druhým kľúčovým míľnikom bola Lisabonská zmluva, ktorá, ako sa už uviedlo, 

vstúpila do platnosti 1. decembra 2009. 14 Tento nástroj vyvolal dôležité inštitucionálne, 

procesné a konštitučné zmeny v EÚ zmenou ZEÚ a bývalej Zmluvy 

o Európskom spoločenstve (teraz Zmluvy o fungovaní Európskej únie – 

ZFEÚ). 15 Tieto zmeny zlepšili potenciál EÚ pokročiť v právach detí, v neposlednom 

rade identifikovaním „ochrany práv dieťaťa“ ako všeobecne uvedeného 

cieľa EÚ (článok 3 ods. 3 ZEÚ) a ako dôležitý aspekt politiky vonkajších vzťahov 

EÚ (článok 3 ods. 5 ZEÚ). V ZFEÚ sú zahrnuté aj konkrétnejšie odkazy na deti, 

čím sa EÚ umožňuje stanovovať legislatívne opatrenia zamerané na boj proti 

sexuálnemu vykorisťovaniu a obchodovaniu s ľuďmi (článok 79 ods. 2 písm. d) 

a článok 83 ods. 1). 

To viedlo k prijatiu smerníc o boji proti sexuálnemu zneužívaniu detí, sexuálnemu 

vykorisťovaniu detí a detskej pornografii 16 a o prevencii a boji proti obchodovaniu 

s ľuďmi a o ochrane jeho obetí, 17 ktoré takisto obsahujú ustanovenia 

týkajúce sa osobitných potrieb detských obetí. V novšej smernici, ktorou sa 

ustanovujú minimálne normy v oblasti práv, podpory a ochrany obetí trestných 

činov je podobne venovaných mnoho jej ustanovení deťom. 18 

Tretí dôležitý míľnik, ktorý nastal na strategickej, politickej úrovni, pôvodne 

v súvislosti s programom EÚ v oblasti vonkajšej spolupráce a neskôr v súvislosti 

s internými otázkami. Konkrétne Usmernenia na propagáciu a ochranu 

práv dieťaťa 19 , ktoré prijala Rada Európskej únie, a oznámenie s názvom 

Osobitné postavenie problematiky detí v rámci vonkajšej činnosti EÚ 20 , ktoré prijala 

Európska komisia, na účel zjednotenia práv detí vo všetkých činnostiach EÚ 

voči štátom, ktoré nie sú členskými štátmi EÚ. Podobne, v roku 2011 Európska 

komisia prijala program EÚ pre práva dieťaťa, v ktorom sú stanovené hlavné 

priority v oblasti rozvoja práva a politiky týkajúcich sa práv detí v členských 

14 EÚ (2007), Lisabonská zmluva, ktorou sa mení a dopĺňa Zmluva o Európskej únii a Zmluva o založení 

Európskeho spoločenstva, podpísaná v Lisabone, Ú. v. EÚ 2007 C 306, s. 1 – 271. 

15 Pozri konsolidované znenia Európskych spoločenstiev (2012), Zmluvu o Európskej únii (ZEÚ) 

a Zmluvu o fungovaní Európskej únie (ZFEÚ), Ú. v. EÚ J 2012 C 326. 

16 Smernica 2011/93/EÚ, Ú. v. EÚ 2011 L 335, s. 1. 



19 Rada Európskej únie (2007), Usmernenia EÚ o propagácii a ochrane práv dieťaťa, Brusel, 

10. decembra 2007. 

20 Európska komisia (2008), Osobitné postavenie detí v rámci vonkajšej činnosti EÚ: Oznámenie 

Komisie Rade, Európskemu parlamentu, Európskemu hospodárskemu a sociálnemu výboru 

a Výboru regiónov, COM (2008) 55 final, Brusel, 5. februára 2008. 

21


štátoch EÚ. 21 Program obsahoval aj cielenie legislatívnych postupov týkajúcich 

sa ochrany detí, ako je už uvedené prijatie smernice o právach obetí. 

Tento nástroj bol najnovšie doplnený komplexnou stratégiou, ktorú prijala Komisia, 

na podporu členských štátov pri riešení chudoby a sociálneho vylúčenia 

prostredníctvom množstva intervencií v skorom veku (pre deti v predškolskom 

veku a vo veku navštevovania základnej školy). 22 Aj keď táto konkrétna iniciatíva, 

rovnako ako program, nie je právne záväzná, oba nástroje sú významné 

v tej miere, že sa nimi stanovuje plán normatívneho a metodického prístupu 

EÚ k právu týkajúcemu sa práv dieťaťa – plánu, ktorý je pevne spojený s CRC 

a umiestnený v rámci etiky ochrany detí, účasti a nediskriminácie. 

EÚ môže tvoriť právne predpisy len v rozsahu právomocí, ktoré jej boli udelené 

na základe zmlúv (články 2 až 4 ZFEÚ). Keďže práva detí sú medziodvetvovou 

oblasťou, právomoc EÚ je potrebné určovať individuálne v jednotlivých prípadoch. 

Oblasti relevantné v oblasti práv detí, v ktorých EÚ v rozsiahlej miere 

k dnešnému dňu tvorí právne predpisy, sú: 

• ochrana údajov a spotrebiteľa, 

• azyl a migrácia, 

• spolupráca v občianskoprávnych a trestných záležitostiach. 

V článku 6 ods. 1 ZEÚ a článku 51 ods. 2 Charty základných práv EÚ sa stanovuje, 

že sa charta nevzťahuje na právomoci EÚ, ani sa ňou nemení, ani nestanovuje 

nová právomoc alebo úloha pre EÚ. Ustanovenia charty sú určené 

inštitúciám EÚ a členským štátom len pri implementácii práva EÚ. Zatiaľ čo 

ustanovenia charty sú vždy záväzné pre EÚ, pre členské štáty sa stávajú právne 

záväznými len vtedy, keď konajú v rozsahu pôsobnosti práva EÚ. 

Každá z nasledujúcich kapitol obsahuje stručný prehľad právomoci EÚ v oblastiach, 

ktoré sú predmetom príslušnej kapitoly. 

21 Európska komisia (2011), Program EÚ v oblasti práv dieťaťa: Oznámenie Komisie Európskemu 

parlamentu, Rade, Európskemu hospodárskemu a sociálnemu výboru a Výboru regiónov, 

COM (2011) 0060 final, Brusel, 15. februára 2011. 

22 Európska komisia (2013), Investovať do detí: východisko z bludného kruhu znevýhodnenia, 

odporúčanie 2013/112/EÚ, Brusel. 

22


1.2.2. Rada Európy: rozvoj práva týkajúceho sa 

práv detí a pokryté oblasti ochrany 

Na rozdiel od EÚ má Rada Európy od svojho vytvorenia jasný mandát na ochranu 

a podporu ľudských práv. Jej primárnou zmluvou o ľudských právach, ktorú 

ratifikovali všetky členské štáty Rady Európy, je Dohovor o ochrane ľudských 

práv a základných slobôd alebo Európsky dohovor o ľudských právach (EDĽP), 

ktorý obsahuje osobitné odkazy na deti. Hlavné sú tieto: Článkom 5 ods. 1 

písm. d) sa zabezpečuje zákonné pozbavenie dieťaťa slobody na účely výchovného 

dohľadu, článkom 6 ods. 1 sa obmedzuje právo na spravodlivé a verejné 

vypočutie, ak je to v záujme mladistvých, článkom 2 protokolu č. 1 sa zabezpečuje 

právo na vzdelávanie a vyžaduje sa, aby štáty rešpektovali náboženské 

a filozofické presvedčenie rodičov vo vzdelávaní svojich detí. Okrem toho sú 

všetky ostatné všeobecné ustanovenia EDĽP uplatniteľné na každého vrátane 

detí. Ukázalo sa, že niektoré sú osobitne relevantné pre deti, konkrétne článok 

8, ktorým sa zaručuje právo na rešpektovanie súkromného a rodinného 

života, a článok 3, ktorým sa zakazuje mučenie, neľudské a ponižujúce zaobchádzanie 

a trestanie. Využívaním výkladových prístupov, ktoré sú zamerané 

na pozitívne záväzky obsiahnuté v ustanoveniach EDĽP, vyvinul ESĽP veľký súbor 

judikatúry zaoberajúcej sa právami detí vrátane častých odkazov na CRC. 

V tejto súvislosti ESĽP posudzuje žiadosti individuálne, a preto neposkytuje 

komplexný prehľad práv detí podľa EDĽP. 

Ďalšou hlavnou zmluvou Rady Európy o ľudských právach, Európskou sociálnou 

chartou (ESC 23 – revidovaná v roku 1996 24 ), sa zabezpečuje ochrana sociálnych 

práv s osobitným zabezpečením práv detí. Obsahuje dve ustanovenia s osobitným 

významom pre práva detí. V článku 7 sa stanovuje povinnosť chrániť 

deti pred ekonomickým vykorisťovaním. V článku 17 sa od štátov vyžaduje, 

aby prijali všetky primerané a potrebné opatrenia určené na zabezpečenie 

toho, aby bola deťom poskytovaná starostlivosť, pomoc, vzdelávanie a odborná 

príprava, ktoré potrebujú (vrátane bezplatného primárneho a sekundárneho 

vzdelávania), na ochranu detí a mladých ľudí pred zanedbávaním, násilím alebo 

vykorisťovaním a na zabezpečenie ochrany pre deti, ktoré nemajú podporu 

svojej rodiny. Nad vykonávaním ESC dohliada Európsky výbor pre sociálne 

práva (EVSP), ktorý je zložený z nezávislých expertov, ktorí rozhodujú o súlade 

23 Rada Európy, Európska sociálna charta, CETS č. 35, 18. októbra 1961. 

24 Rada Európy, Európska sociálna charta (revidovaná), CETS č. 163, 3. mája 1996. 

23


vnútroštátneho práva a praxe s ESC buď prostredníctvom postupu kolektívneho 

podávania sťažností, alebo vnútroštátneho predkladania správ. 

Okrem toho prijala Rada Európy niekoľko zmlúv, v ktorých sa riešia rôzne osobitné 

otázky týkajúce sa práv detí. Patrí k nim: 

• Dohovor o právnom postavení detí narodených mimo manželstva, 25 

• Dohovor o osvojení detí, revidovaný v roku 2008, 26 

• Dohovor o styku týkajúcom sa detí, 27 

• Dohovor o výkone práv detí, 28 

• Dohovor Rady Európy o ochrane detí pred sexuálnym vykorisťovaním a sexuálnym 

zneužívaním (Lanzarotský dohovor). 29 

Nakoniec, na politickej úrovni je dôležité uviesť, že v roku 2006 spustila Rada 

Európy svoj program „Európa pre deti a s deťmi“. Ide o prierezový plán činnosti 

na riešenie problematiky práv detí vrátane prijatia nástrojov určujúcich štandard 

v škále oblastí. 30 Súčasné priority sú zamerané na štyri kľúčové oblasti: 31 

• propagácia služieb a systémov zameraných na deti, 

• odstránenie všetkých foriem násilia páchaného na deťoch, 

• zaručenie práv detí v zraniteľných situáciách, 

• podpora účasti detí. 

25 Rada Európy, Európsky dohovor o právnom postavení detí narodených mimo manželstva, 

CETS č. 85, 15. októbra 1975. 

26 Rada Európy, Dohovor o osvojení detí (revidovaný), CETS č. 202, 27. novembra 2008. 

27 Rada Európy, Dohovor o styku týkajúcom sa detí, CETS č. 192, 15. mája 2003. 

28 Rada Európy, Dohovor o výkone práv detí, CETS č. 160, 25. januára 1996. 

29 Rada Európy, Dohovor o ochrane detí pred sexuálnym vykorisťovaním a sexuálnym zneužívaním, 

CETS č. 201, 25. októbra 2007. 

30 Viac informácií sa nachádza na stránke http://www.coe.int/t/dg3/children/. 

31 Rada Európy, Výbor ministrov (2011), Stratégia Rady Európy v oblasti práv dieťaťa (2012 – 

2015), CM (2011)171 final, 15. februára 2012. 

24


Hlavným cieľom programu Rady Európy v oblasti práv detí je podpora zavedenia 

medzinárodných noriem v oblasti práv detí všetkými členskými štátmi 

Rady Európy a najmä podpora uplatňovania CRC so zdôraznením jeho hlavných 

zásad: nediskriminácia, právo na život a rozvoj, najlepšie záujmy dieťaťa na prvom 

mieste pre osoby prijímajúce rozhodnutia a právo detí na vypočutie. 32 

V rámci programu sa dohliadalo na prijatie niekoľkých nástrojov v oblasti práv 

detí a poskytovali sa praktické usmernenia na doplnenie záväzných európskych 

právnych opatrení vrátane: 

• usmernení o súdnictve zohľadňujúcom potreby detí, 33 

• Usmernenia o zdravotnej starostlivosti zohľadňujúcej potreby detí, 34 

• Odporúčanie o integrovaných vnútroštátnych stratégiách v oblasti ochrany 

detí pred násilím, 35 

• Odporúčanie o právach detí a sociálnych službách zohľadňujúcich potreby 

detí a rodín, 36 

• Odporúčanie o účasti detí a mladých ľudí do 18 rokov. 37 

Pri tejto činnosti sa programom zaistilo, aby bola Európa jadrom určovania noriem 

v oblasti ľudských práv a takisto bola rôznymi spôsobmi smerodajná v oblasti 

zabezpečenia toho, aby hlasy detí mali ústrednú úlohu v danom procese. 

Cieľom programu je takisto uplatňovanie EDĽP a ESC a propagovanie iných 

32 Tamže. 

33 Rada Európy, Výbor ministrov (2010), Usmernenia o súdnictve zohľadňujúcom potreby detí, 

17. novembra 2010. 

34 Rada Európy, Výbor ministrov (2011), Usmernenia o zdravotnej starostlivosti zohľadňujúcej 

potreby detí, 21. septembra 2011. 

35 Rada Európy, Výbor ministrov (2009), Odporúčanie Výboru ministrov CM/Rec(2009)10 

členským štátom o integrovaných vnútroštátnych stratégiách na ochranu detí pred násilím, 


36 Rada Európy, Výbor ministrov (2011), Odporúčanie Rec (2011)12 o právach detí a sociálnych 

službách zohľadňujúcich potreby detí a rodín, 16. novembra 2011. 

37 Rada Európy, Výbor ministrov (2012), odporúčanie Rec(2012)2 o účasti detí a mladých ľudí do 

18 rokov, 28. marca 2012. 

25


existujúcich právnych nástrojov Rady Európy v súvislosti s deťmi (účasť, ochrana 

a práva), mládežou a rodinou. 38 

1.3. Európske právo v oblasti práv detí 

a Dohovor OSN o právach dieťaťa 

Hlavný bod 

• Európske právo v oblasti práv detí je v podstatnom rozsahu založené na Dohovore OSN 

o právach dieťaťa (CRC). 

Skutočnosť, že všetky členské štáty EÚ a Rady Európy sú zároveň zmluvnými 

stranami CRC, znamená, že CRC má dôležité postavenie na európskej úrovni. 

Účinne sa ním ukladajú spoločné právne povinnosti európskym štátom s domino 

efektom pre spôsob, ktorým európske inštitúcie rozvíjajú a uplatňujú práva 

detí. 

Takto sa CRC stal referenčným kritériom rozvoja európskeho práva týkajúceho 

sa práv detí a výsledkom je, že Rada Európy a EÚ sa čoraz viac opierajú o jeho 

vplyv. Najmä začlenenie zásad a ustanovení CRC do záväzných nástrojov a judikatúry 

na európskej úrovni poskytuje CRC väčšiu účinnosť a otvára účinnejšie 

kanály presadzovania pre osoby snažiace sa o uplatnenie práv detí v Európe. 

Konkrétne príklady sú uvedené v celej tejto príručke. 

EÚ nie je a nemôže byť stranou CRC, pretože v CRC neexistuje právny mechanizmus, 

ktorý by umožnil iným subjektom, než sú štáty, pristúpiť k nemu. EÚ 

sa však opiera o „všeobecné zásady práva EÚ“ (písané a nepísané zásady 

odvodené zo spoločných, ústavných tradícií členských štátov) na účel doplnenia 

a usmernenia výkladov zmlúv EÚ (článok 6 ods. 3 ZEÚ). Rozhodnutiami 

Súdneho dvora Európskej únie (SDEÚ) sa potvrdilo, že žiadny záväzok vyplývajúci 

z členstva v EÚ by nemal byť v rozpore so záväzkami členských štátov 

odvodených z ich národných ústav a medzinárodných záväzkov týkajúcich sa 

38 Rada Európy, Výbor ministrov (2011), Stratégia Rady Európy v oblasti práv dieťaťa (2012 – 2015), 

CM (2011)171 final, 15. februára 2012. 

26


ľudských práv. 39 Keďže CRC ratifikovali všetky členské štáty EÚ, EÚ je viazaná 

dodržiavať zásady a ustanovenia, ktoré sú v ňom zakotvené, minimálne v súvislosti 

s vecami, ktoré patria do rozsahu právomoci EÚ (ktorá je vymedzená 

zmluvami EÚ). 

Tento záväzok je posilnený inými zmluvami EÚ a najmä Chartou základných 

práv EÚ. Článok 24 charty je priamo inšpirovaný ustanoveniami CRC vrátane 

niektorých, ktoré získali úroveň tzv. zásad CRC, najmä zásada najlepších záujmov 

dieťaťa (článok 3 CRC), zásada účasti dieťaťa (článok 12 CRC) a právo dieťaťa 

žiť so svojimi rodičmi alebo udržiavať s nimi kontakt (článok 9 CRC). 

Dôležitosť CRC v usmerňovaní vývoja práv detí v EÚ je vyjadrený v programe 

Komisie v oblasti práv dieťaťa, v ktorom sa uisťuje, že „politiky a činnosti EÚ, 

ktoré majú vplyv na práva dieťaťa, sa musia aj naďalej riadiť normami a zásadami 

Dohovoru OSN o právach dieťaťa.“ 40 V tomto duchu sú legislatívne nástroje 

týkajúce sa detí takmer bez výnimky sprevádzané buď výslovným odvolaním 

sa na CRC alebo implicitnejším odkazom na zásady týkajúce sa práv detí, 

ako sú „najlepšie záujmy“, právo dieťaťa na účasť v rozhodnutiach, ktoré naň 

majú vplyv, alebo právo na ochranu pred diskrimináciou. 

Rada Európy, podobne ako EÚ, nie je organizácia právne viazaná CRC, aj keď 

jednotlivé členské štáty Rady Európy sú stranami tohto dohovoru. EDĽP sa 

však nesmie vykladať izolovane, ale musí sa vykladať v zhode so všeobecnými 

zásadami medzinárodného práva. Mali by sa zohľadňovať všetky relevantné 

pravidlá medzinárodného práva, platiace vo vzťahoch medzi štátmi, ktoré sú 

stranami EDĽP, najmä pravidlá týkajúce sa jednotnej ochrany ľudských práv. 

Povinnosti, ktoré sa kladú prostredníctvom EDĽP na štáty, ktoré sú stranami 

dohovoru, v oblasti práv detí, sa konkrétnejšie musia vykladať v súvislosti 

s CRC. 41 ESĽP sa takisto výslovne odvolával na CRC vo svojich rozhodnutiach. 42 

Okrem toho, činnosti v oblasti určovania legislatívnych štandardov a tvorby 

zmlúv Rady Európy sú ovplyvnené zásadami a ustanoveniami CRC. Napríklad 

39 Napríklad SDEÚ, C-4/73, J. Nold, Kohlen- und Baustoffgroßhandlung/Komisia Európskych spoločenstiev, 

14. mája 1974. 

40 Európska komisia (2011), Program EÚ v oblasti práv dieťaťa, COM (2011) 0060 final, Brusel. 

41 ESĽP, Harroudj/Francúzsko, č. 43631/09, 4. októbra 2012, bod 42. 

42 EVSP, World Organisation against Torture (OMCT)/Írsko, sťažnosť č. 18/2003, 7. decembra 2004, 

body 61 – 63, EVSP, Defence for Children International (DCI)/Holandsko, sťažnosť č. 47/2008, 

20. októbra 2009. 

27


Usmernenia o súdnictve zohľadňujúcom potreby detí 43 sú priamo vytvorené 

na základe rôznych ustanovení CRC, v neposlednom rade aj sprievodných všeobecných 

komentároch Výboru OSN pre práva dieťaťa. 44 

1.4. Úloha európskych súdov vo výklade 

a presadzovaní európskych práv detí 

1.4.1. Súdny dvor Európskej únie 

SDEÚ môže rozhodovať v rámci rozličných druhov konaní. V prípadoch práv detí 

dosiaľ SDEÚ rozhodoval najmä na základe návrhov na začatie prejudiciálneho 

konania (článok 267 ZFEÚ). 45 Ide o postupy, v ktorých vnútroštátny súd alebo 

tribunál požiada SDEÚ o výklad primárneho práva EÚ (t. j. zmlúv) alebo sekundárneho 

práva EÚ (t. j. rozhodnutí, právnych predpisov), ktoré sú relevantné 

vo vnútroštátnom konaní, ktoré prebieha pred daným vnútorštátnym súdom 

alebo tribunálom. 

Donedávna SDEÚ rozhodol len o niekoľkých prípadoch týkajúcich sa práv detí. 

Z dôvodu prijatia explicitnejších legislatívnych opatrení v oblasti práv detí a poprednejšiemu 

miestu programu v oblasti práv detí je však pravdepodobné, že 

sa v budúcnosti budú práva detí objavovať na SDEÚ častejšie. 

SDEÚ prijal väčšinu svojich rozsudkov týkajúcich sa práv detí v súvislosti s voľným 

pohybom a občianstvom EÚ – čo sú oblasti, v ktorých má EÚ dlhodobú 

právomoc. V tejto veci SDEÚ výslovne uznal, že deti požívajú výhody spojené 

s občianstvom EÚ vo svojom vlastnom práve, z dôvodu čoho sa vzťahuje nárok 



44 Pozri OSN, Výbor pre práva dieťaťa (2007), Všeobecný komentár č. 10 (2007): Práva detí v justičnom 

systéme pre mladistvých, 25. apríla 2007; (2009), Všeobecný komentár č. 12 (2009): 

Právo dieťaťa byť vypočuté, CRC/C/GC/12, 1. júla 2009 a (2013), Všeobecný komentár č. 14 

(2013) o práve dieťaťa na to, aby boli jeho najlepšie záujmy na prvom mieste (článok 3 ods.1), 

CRC/C/GC/14, 29. mája 2013. 

45 Jedinou výnimkou je žaloba o neplatnosť: SDEÚ, C-540/03, Európsky parlament/Rada Európskej 

únie [VK], 27. júna 2006. 

28


na nezávislý pobyt, ako aj na sociálne dávky a vzdelanie na deti na základe 

štátnej príslušnosti EÚ. 46 

Len v jednom prípade SDEÚ použil priamo CRC na určenie toho, ako by malo 

byť interpretované právo EÚ v súvislosti s deťmi, a to vo veci Dynamic Medien 

GmbH v. Avides Media AG. Vec sa týka zákonnosti nemeckých obmedzení 

označovania na dovezených DVD a videonosičoch, ktoré sú už predmetom 

podobných kontrol v Spojenom kráľovstve. SDEÚ dospel k záveru, že nemecké 

kontroly označovania predstavujú zákonné obmedzenie ustanovení EÚ o voľnom 

pohybe tovarov (ktorým sa inak zabraňuje dvojitým regulačným postupom 

tohto druhu) vzhľadom na to, že sú zamerané na ochranu blaha detí. SDEÚ 

sa vo svojom rozhodnutí opiera o článok 17 CRC, ktorým sa vyzývajú signatárske 

štáty, aby vypracovali primerané usmernenia na ochranu detí pred mediálnymi 

informáciami a materiálmi škodlivými pre ich blaho. 47 Uplatňujú sa 

však požiadavky proporcionality so zreteľom na kontrolné postupy zavedené 

na ochranu detí, ktoré by mali byť ľahko prístupné a ukončené v primeranej 

lehote. 48 

V iných prípadoch sa SDEÚ zmieňoval o všeobecných zásadách v oblasti práv 

detí, ktoré sú tiež zahrnuté v ustanoveniach CRC (ako sú najlepšie záujmy dieťaťa 

a právo na vypočutie), pri vypracúvaní svojich rozsudkov, a to najmä v súvislosti 

s prípadmi cezhraničných únosov detí. 49 

Odhliadnuc od toho je EÚ tradične opatrná v udeľovaní rozhodujúcej účinnosti 

CRC, najmä v politicky citlivejších oblastiach, ako je imigračná kontrola, 50 aj keď 

sa to v nedávnej judikatúre mení, čo je predmetom nasledujúcich kapitol. Od 

prijatia Charty základných práv EÚ odkazy SDEÚ na jej články o ochrane práv 

46 Pozri SDEÚ, C-413/99, Baumbast a R/Secretary of State for the Home Department, 17. septembra 

2002; SDEÚ, C-200/02, Kunqian Catherine Zhu a Man Lavette Chen/Secretary of State for the 

Home Department, 19. októbra 2004; SDEÚ, C-148/02, Carlos Garcia Avello/Belgicko, 2. októbra 

2003; SDEÚ, C-310/08, London Borough of Harrow/Nimco Hassan Ibrahim a Secretary of 

State for the Home Department [VK], 23. februára 2010; SDEÚ, C-480/08, Maria Teixera/London 

Borough of Lambeth a Secretary of State for the Home Department, 23. februára 2010. Tieto 

konania sú znovu uvedené v kapitolách 8 a 9. 

47 SDEÚ, C-244/06, Dynamic Medien Vertriebs GmbH/Avides Media AG, 14. februára 2008, body 42 

a 52. 

48 Tamže, body 49 a 50. 

49 SDEÚ, C-491/10 PPU, Joseba Andoni Aguirre Zarraga/Simone Pelz, 22. decembra 2010. Pozri 

podrobnejšie kapitolu 5. 

50 SDEÚ, C-540/03, Európsky parlament/Rada Európskej únie [VK], 27. júna 2006. 

29


detí často rezonujú s odkazmi na CRC vzhľadom na spojenie medzi článkami 

charty a ustanoveniami CRC. 

1.4.2. Európsky súd pre ľudské práva 

ESĽP rozhoduje najmä o jednotlivých podaniach podaných v súlade s článkom 

35 a 35 EDĽP. Jurisdikcia ESĽP zahŕňa všetky veci týkajúce sa výkladu a uplatňovania 

EDĽP a jeho protokolov (článok 32 EDĽP). 

Na rozdiel od SDEÚ má ESĽP rozsiahlu jurisdikciu týkajúcu sa práv detí. Aj keď 

sa o mnohých prípadoch podľa článku 8 EDĽP o práve na rešpektovanie súkromného 

a rodinného života uvažuje skôr z perspektívy práv rodičov, nie detí, 

prípady na základe iných vecných ustanovení nevyhnutne nezahŕňajú rodičov 

a sú jasnejšie zamerané na príslušné práva detí, ako napríklad tie, ktoré sa týkajú 

práva na ochranu pred neľudským a ponižujúcim zaobchádzaním (článok 3 

EDĽP) alebo práva na spravodlivý proces (článok 6 EDĽP). 

Aj keď sa ESĽP často odvoláva na CRC pri riešení žalôb podaných deťmi alebo 

v mene detí, systematicky mu neprikladá rozhodujúcu váhu. V niektorých prípadoch 

mali zásady týkajúce sa práv detí, ktoré sú uvedené v CRC, veľký vplyv 

na odôvodnenie ESĽP, najmä pokiaľ ide o vykladanie článku 6 EDĽP (právo na 

spravodlivý proces) súdmi v súvislosti so zaobchádzaním deťmi, ktoré sa dostali 

do konfliktu so zákonom (pozri kapitolu 11). V iných oblastiach sa môže 

prístup ESĽP mierne odlišovať od prístupu CRC, napríklad pokiaľ ide o vypočutie 

detí na súde (pozri kapitolu 2). A v niektorých prípadoch sa ESĽP výslovne 

opieral o CRC. 

Príklad: Maslov/Rakúsko 51 sa týka vyhostenia žiadateľa, ktorý bol odsúdený 

za niekoľko trestných činov ako maloletý. ESĽP rozhodol, že pokiaľ 

ide o opatrenia na vyhostenie mladistvého páchateľa, povinnosť zohľadniť 

najlepšie záujmy dieťaťa zahŕňa povinnosť umožniť reintegráciu dieťaťa 

v súlade s článkom 40 CRC. Podľa ESĽP by sa reintegrácia nedosiahla 

zhoršením rodinných alebo sociálnych väzieb dieťaťa vyhostením. 52 CRC 

je teda jedným z dôvodov použitých na dospenie k záveru, že vyhostenie 

predstavovalo neprimeraný zásad do práv žiadateľa podľa článku 8 EDĽP 

(rešpektovanie rodinného života). 

51 ESĽP, Maslov/Rakúsko [VK], č. 1638/03, 23. júna 2008. 

52 Tamže, bod 83. 

30


1.5. Európsky výbor pre sociálne práva 

EVSP pozostáva z 15 nezávislých a nestranných expertov, ktorí rozhodujú o súlade 

vnútroštátneho práva a praxe s ESC buď prostredníctvom postupu kolektívneho 

podávania sťažností, alebo vnútroštátneho predkladania správ. 53 Do 

kolektívnych sťažností proti štátom, ktoré sú zmluvnou stranou ESC a prijali postup 

podávania sťažností, sa môžu zapojiť určené vnútroštátne a medzinárodné 

organizácie. Dosiaľ sa sťažnosti týkali toho, či štáty porušili práva detí podľa 

ESC vo veciach vrátane hospodárskeho vykorisťovania detí, 54 fyzickej integrity 

detí, 55 zdravotných práv detí z radov migrantov 56 a prístup ku vzdelaniu pre deti 

so zdravotným postihnutím. 57 

Príklad: Vo veci International Commission of Jurists (ICJ)/Portugalsko, 58 

údajne, aj keď sa podľa právnych predpisov Portugalska dodržiava minimálny 

vek 15 rokov na prijatie do zamestnania stanovený v článku 7 ods. 

1 ESC, nebol náležite presadzovaný. EVSP rozhodol, že cieľom a účelom 

ESC je chrániť práva nielen teoreticky, ale aj v praxi, a preto sa musia dané 

právne predpisy účinne uplatňovať. Konštatovaním, že v Portugalsku je 

veľký počet detí zamestnaných nezákonne, dospel k záveru, že táto situácia 

je v rozpore s článkom 7 ods. 1 ESC. 

53 Ak potrebujete viac informácií, navštívte webovú stránku EVSP. www.coe.int/t/dghl/ 

monitoring/socialcharter/ECSR/ECSRdefault_en.asp. 

54 EVSP, International Commission of Jurists (ICJ)/Portugalsko, sťažnosť č. 1/1998, 

9. septembra 1999. 

55 EVSP, World Organisation against Torture (OMCT)/Grécko, sťažnosť č. 17/2003, 


56 EVSP, Defence for Children International (DCI)/Belgicko, sťažnosť č. 69/2011, 23. októbra 2012. 

57 EVSP, Mental Disability Advocacy Center (MDAC)/Bulharsko, sťažnosť č. 41/2007, 3. júna 2008, 

bod 35. 

58 EVSP, International Commission of Jurists (ICJ)/Portugalsko, sťažnosť č. 1/1998, 


31

2 

Základné občianske 

práva a slobody 

EÚ 


články 10 (sloboda náboženstva) 

a 14 (právo na 

vzdelanie) 

Charta základných 

práv, článok 11 (sloboda 

prejavu) 

Zahrnuté 

otázky 

Sloboda myslenia, 

svedomia 

a náboženského 

vyznania 

Sloboda prejavu 

a právo na 

informácie 

Rada Európy 

EDĽP, článok 9 (sloboda náboženstva) 

a 14 (zákaz diskriminácie), článok 2 

protokolu č. 1 (právo rodičov zabezpečiť 

vzdelávanie svojich detí v súlade so 

svojím presvedčením) 

ESĽP, Dogru/Francúzsko, č. 27058/05, 

2008 (nosenie islamskej šatky na štátnej 

strednej škole) 

ESĽP, Kervanci/Francúzsko, č. 31645/04, 

2008 (nosenie islamskej šatky na štátnej 

strednej škole) 

ESĽP, Grzelak/Poľsko, č. 7710/02, 2010 

(alternatívy k vyučovaniu náboženstva 

na základných a stredných školách) 

ESĽP, Lautsi a i./Taliansko [VK], 

č. 30814/06, 2011 (umiestnenie krížov 

v štátnych školách) 

EDĽP, článok 10 (sloboda prejavu) 

ESĽP, Handyside/Spojené kráľovstvo, 

č. 5493/72, 1976 (zákaz knihy pre deti) 

ESĽP, Gaskin/Spojené kráľovstvo, 

č. 10454/83, 1989 (prístup ku spisom 

vedeným počas detstva) 

33


EÚ 


článok 24 (práva dieťaťa) 

SDEÚ, C-491/10 PPU, 

Joseba Andoni Aguirre 

Zarraga/Simone Pelz, 

2010 (právo byť vypočutý, 

medzinárodný únos 

dieťaťa) 


práv, článok 12 (sloboda 

zhromažďovania 

a združovania) 

Zahrnuté 

otázky 

Právo byť 

vypočutý 

Právo na slobodu 

zhromažďovania 

a združovania 

Rada Európy 

EDĽP, článok 6 (spravodlivý proces) 

Európsky dohovor o výkone práv detí, 

články 3, 4, 6 a 7 

ESĽP, Sahin/Nemecko [VK], 

č. 30943/96, 2003 (vypočutie dieťaťa 

na súde v konaní o prístupe) 

EDĽP, článok 11 (právo na pokojné zhromažďovanie 

a združovanie) 

ESĽP, Christian Democratic People’s 

Party/Moldavsko, č. 28793/02, 2006 

(účasť na zhromaždeniach na verejnom 

priestranstve) 

Všetky osoby požívajú občianske práva a slobody stanovené v rôznych nástrojoch, 

najmä v Charte základných práv EÚ a v Európskom dohovore o ľudských 

právach (EDĽP) tak, ako sú vykladané Európskym súdom pre ľudské práva 

(ESĽP). S odhliadnutím od charty neexistuje iný právny nástroj EÚ, ktorý by 

sa zaoberal konkrétne občianskymi právami, ktoré sú obsahom tejto kapitoly, 

pokiaľ ide o ich uplatňovanie na deti. Na úrovni Rady Európy sa však, najmä 

prostredníctvom judikatúry ESĽP, v priebehu času v rozsiahlej miere rozvinul 

rozsah pôsobnosti a výklad týchto občianskych práv. 

Táto kapitola obsahuje prehľad slobôd uvedených v zozname v hlave II Charty 

základných práv EÚ so zreteľom na ich vplyv na práva detí. Analyzuje sa 

v nej právo dieťaťa na slobodu myslenia, svedomia a náboženského vyznania 

(oddiel 2.1), na slobodu prejavu a informácií (oddiel 2.3), právo dieťaťa 

na vypočutie (oddiel 2.4) a právo na slobodu zhromažďovania a združovania 

(oddiel 2.5). 

34

Základné občianske práva a slobody 

2.1. Sloboda myslenia, svedomia 

a náboženského vyznania 

Hlavné body 

• Sloboda myslenia, svedomia a náboženského vyznania, ktorá je zaručená Chartou základných 

práv EÚ a EDĽP, zahŕňa právo na zmenu náboženstva alebo viery a slobodu 

prejavovať náboženské vyznanie alebo vieru bohoslužbou, vyučovaním, vykonávaním 

úkonov a zachovávaním obradov. 

• Rodičia majú právo zabezpečiť vzdelanie a vyučovanie svojich detí v súlade so svojím 

náboženským, filozofickým a pedagogickým presvedčením. 

• Rodičia majú právo a povinnosť poskytnúť smer dieťaťu pri vykonávaní práva dieťaťa 

na slobodu myslenia, svedomia a náboženského vyznania spôsobom, ktorý je v súlade 

s vyvíjajúcimi sa schopnosťami dieťaťa. 

2.1.1. Právo dieťaťa na slobodu náboženského 

vyznania 

V práve EÚ sa v článku 10 Charty základných práv EÚ každému zaručuje sloboda 

myslenia, svedomia a náboženského vyznania. Toto právo zahŕňa slobodu 

zmeniť náboženstvo alebo vieru a slobodu sám alebo v spoločenstve s inými 

a verejne alebo súkromne prejavovať svoje náboženské vyznanie alebo vieru 

bohoslužbou, vyučovaním, vykonávaním úkonov a zachovávaním obradov. 

Právo na výhradu svedomia je uznané v súlade s vnútroštátnymi právnymi 

predpismi (článok 10 ods. 2 Charty). 

V právnych predpisoch Rady Európy sa v článku 9 EDĽP zabezpečuje právo na 

slobodu myslenia, svedomia a náboženského vyznania. Z judikatúry ESĽP boli 

odvodené tri rozmery práva na slobodu náboženského vierovyznania: vnútorný 

rozmer, sloboda zmeniť svoje vierovyznanie alebo vieru a sloboda prejavovať 

svoje náboženské vyznanie alebo vieru. Prvé dva rozmery sú absolútne 

a štáty ich nesmú obmedziť za žiadnych okolností. 59 Sloboda prejavovať svoje 

náboženské vyznanie alebo vieru môže byť obmedzená, ak sú tieto obmedzenia 

stanovené zákonom, presadzuje sa nimi oprávnený cieľ a sú nevyhnutné 

v demokratickej spoločnosti (článok 9 ods. 2 EDĽP). 

59 ESĽP, Darby/Švédsko, č. 11581/85, 23. októbra 1990. 

35


Vo svojej judikatúre sa ESĽP zaoberal slobodou myslenia, svedomia a náboženského 

vyznania detí najmä v súvislosti s právom na vzdelanie a systémom 

štátnych škôl. Témou, ktorá je predmetom verejnej debaty v európskych krajinách, 

je náboženstvo v školách. 

Príklad: Prípady Dogru/Francúzsko a Kervanci/Francúzsko 60 sa týkajú vylúčenia 

dvoch dievčat vo veku 11 a 12 rokov z prvého ročníka francúzskej 

štátnej strednej školy, pretože si odmietli dať dolu svoje šatky z hlavy počas 

hodín telesnej výchovy. ESĽP zistil, že účelom obmedzenia práva žiadateľov 

prejavovať svoje náboženské presvedčenie bolo dodržiavať požiadavky 

sekulárnosti na štátnych školách. Podľa vnútroštátnych orgánov 

nosenie závoja, ako je islamská šatka, bolo nezlučiteľné s hodinami športu 

zo zdravotných a bezpečnostných príčin. ESĽP sa domnieva, že to nebolo 

neodôvodnené, pretože škola uviedla do rovnováhy náboženské presvedčenie 

žiadateľov a požiadavky na ochranu práv a slobôd ostatných a na verejný 

poriadok. V súlade s tým dospel k záveru, že zásah do slobody žiakov 

na prejavovanie ich náboženského vyznania bol odôvodnený a primeraný 

presadzovanému cieľu. Nebolo zistené porušenie článku 9 EDĽP. 

Príklad: Vec Grzelak/Poľsko 61 sa týka neposkytnutia vyučovania etiky 

a príslušných známok žiakovi ospravedlnenému z náboženskej výchovy. 

Počas celého jeho štúdia na primárnej a sekundárnej úrovni (vo veku sedem 

až 18 rokov) žiadateľ nemal hodiny náboženskej výchovy v súlade 

so želaniami jeho rodičov, ktorí boli bez vyznania. Z dôvodu veľmi nízkeho 

záujmu žiakov sa nikdy neorganizovali hodiny etiky, v dôsledku čoho 

dostával školské vysvedčenia a certifikáty, ktoré obsahovali prázdny riadok 

namiesto známky z náboženstva/etiky. Podľa ESĽP skutočnosť chýbajúcej 

známky z náboženstva/etiky na školských vysvedčeniach chlapca 

patria do oblasti negatívneho aspektu slobody myslenia, presvedčenia 

a náboženského vyznania, pretože vysvedčenia by mohli naznačovať to, 

že nemá náboženské presvedčenie. Ide preto o formu bezdôvodnej stigmatizácie. 

Rozdiel v prístupe k neveriacim, ktorí chceli navštevovať hodiny 

etiky, a k žiakom, ktorí navštevovali hodiny náboženstva preto nebol 

objektívne a primerane odôvodnený, ani neexistoval odôvodnený vzťah 

60 ESĽP, Dogru/Francúzsko, č. 27058/05, 4. decembra 2008; ESĽP, Kervanci/Francúzsko, 

č. 31645/04, 4. decembra 2008 (dostupné po francúzsky). 

61 ESĽP, Grzelak/Poľsko, č. 7710/02, 15. júna 2010. 

36


proporcionality medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom. 

Miera voľnej úvahy štátu bola v tejto veci prekročená, pretože samotná 

podstata práva žiadateľa neprejavovať svoje náboženské vyznanie alebo 

presvedčenie bola porušená, v rozpore s článkom 14 EDĽP vnímaného 

v spojení s článkom 9 EDĽP. 

2.2. Práva rodičov a sloboda náboženského 

vyznania ich detí 

Práva rodičov v kontexte slobody náboženského vyznania ich dedí sa riešia 

v európskom práve inak ako v CRC. 

Podľa práva EÚ sa musia náležite rešpektovať práva rodičov na zabezpečenie 

vzdelávania a výučby ich detí v súlade s ich náboženským, filozofickým a pedagogickým 

presvedčením, najmä v súvislosti so slobodou zakladania vzdelávacích 

inštitúcií (článok 14 ods. 3 Charty). 

Podľa práva Rady Európy, najmä článku 2 protokolu č. 1 k EDĽP musia štáty 

vziať do úvahy (náboženské) presvedčenie rodičov vo výkone každej funkcie, 

ktorú vykonávajú v oblasti vzdelávania a výučby. Podľa ESĽP je táto povinnosť 

široká, pretože sa nevzťahuje len na obsah a realizáciu učebných osnov, ale 

aj na plnenie všetkých funkcií, ktoré štát preberá. 62 Patrí sem organizácia a financovanie 

verejného vzdelávania, stanovovanie a plánovanie učebných osnov, 

poskytovanie informácií alebo znalostí zaradených do osnov objektívnym, 

kritickým a pluralistickým systémom (štátu sa teda zakazuje presadzovať cieľ 

indoktrinácie, ktorá by mohla byť považovaná za nerešpektujúcu náboženské 

a filozofické presvedčenie rodičov), ako aj organizácia školského prostredia 

vrátane prítomnosti krížov v triedach štátnych škôl. 

62 Pozri príslušnú judikatúru ESĽP: ESĽP, Kjeldsen, Busk Madsen a Pedersen/Dánsko, č. 5095/71, 

5920/72 a 5926/72, 7. decembra 1976; ESĽP, Valsamis/Grécko, č. 21787/93, 18. decembra 1996; 

ESĽP, Folgerø a i./Nórsko [VK], č. 15472/02, 29. júna 2007; ESĽP, Hasan a Eylem Zengin/Turecko, 

č. 1448/04, 9. októbra 2007; ESĽP, Lautsi a i./Taliansko [VK], č. 30814/06, 18. marca 2011. 

37


Príklad: Vec Lautsi a i./Taliansko 63 sa týka umiestnenia krížov v triedach 

štátnej školy. Rodička sa sťažovala, že prítomnosť krížov v triedach štátnej 

školy, ktorú navštevujú jej deti, porušuje zásadu sekularizmu, podľa ktorej 

chce vzdelávať svoje deti. Veľká komora ESĽP dospela k záveru, že závisí 

od štátu, v rámci jeho funkcií v súvislosti so vzdelávaním a výučbou, aby 

rozhodol, či by mali byť v triedach štátnych škôl prítomné kríže, a že toto 

patrí do rozsahu pôsobnosti druhej vety článku 2 protokolu č. 1 EDĽP. Súd 

uviedol, že v zásade toto rozhodnutie patrí do rozsahu voľnej úvahy odporujúceho 

členského štátu a neexistuje európsky konsenzus o prítomnosti 

náboženských symbolov v štátnych školách. Je pravda, že prítomnosť krížov 

v triedach štátnych škôl – znak, ktorý bezpochyby naznačuje kresťanstvo 

– poskytuje významnú prítomnosť väčšinovému náboženstvu krajiny 

v školskom prostredí. Samotná táto skutočnosť však nestačí na označenie 

postupu indoktrinácie zo strany odporujúceho štátu. Podľa ESĽP je kríž na 

stene vo svojej podstate pasívnym symbol, ktorý nemôže byť považovaný 

za symbol majúci vplyv na žiakov v porovnaní s vplyvom reči alebo účasti 

na náboženských činnostiach. V súlade s tým dospela veľká komora k záveru, 

že rozhodnutím o zachovaní krížov v triedach štátnej školy, ktoré navštevovali 

deti žiadateľa konali orgány v rámci rozsahu svojej voľnej úvahy, 

a preto rešpektovali právo rodičov na zabezpečenie vzdelávania a výučby 

v súlade s ich vlastným náboženským a filozofickým presvedčením. 

Podľa medzinárodného práva sa v článku 14 ods. 2 CRC vyžaduje od členských 

štátov, aby rešpektovali práva a povinnosti rodičov poskytnúť smer dieťaťu pri 

vykonávaní práva dieťaťa na slobodu myslenia, svedomia a náboženského vyznania 

spôsobom, ktorý je v súlade s vyvíjajúcimi sa schopnosťami dieťaťa. Na 

rozdiel od článku 14 ods. 3 Charty základných práv EÚ sa preto v CRC uvažuje 

o uplatňovaní slobody dieťaťa ním samotným. Podľa CRC majú rodičia právo 

poskytovať usmernenia a smerovanie nie v súlade s vlastným presvedčením, 

ale v súlade s presvedčením dieťaťa. Znenie článku 14 ods. 2 CRC je v súlade so 

všeobecnou koncepciou rodičovských práv a povinností CRC a ustanovuje sa 

v ňom, že rodičovské práva a povinnosti musia byť vykonávané v súlade s vyvíjajúcimi 

sa schopnosťami dieťaťa (článok 5 CRC) a v najlepšom záujme dieťaťa 

na prvom mieste (článok 18 ods. 1 CRC). 

63 ESĽP, Lautsi a i./Taliansko [VK], č. 30814/06, 18. marca 2011. 

38


2.3. Sloboda prejavu a právo na informácie 

Hlavné body 

• Chartou základných práv EÚ, ako aj EDĽP sa zaručuje právo na slobodu prejavu, ktorá 

zahŕňa slobodu mať názory a dostávať a odovzdávať informácie a myšlienky bez zásahu 

verejných orgánov. 

• Právo na slobodu informácií neobsahuje právo na prístup k záznamom o starostlivosti 

o dieťa. 

• To, že je prístup k záznamom o starostlivosti o dieťa podmienený súhlasom prispievateľa 

informácií, možno porovnať s článkom 8 (právo na rešpektovanie súkromného 

a rodinného života) EDĽP za predpokladu, že nezávislý orgán má posledné slovo v rozhodovaní 

o tom, či má byť poskytnutý prístup. 

Podľa práva EÚ zahŕňa právo na slobodu prejavu slobodu zastávať názory a prijímať 

a rozširovať informácie a myšlienky bez zasahovania verejnej moci a bez 

ohľadu na hranice (článok 11 Charty základných práv EÚ). 

Podľa práva Rady Európy je sloboda prejavu zaručená článkom 10 EDĽP a nesmie 

byť obmedzená, len pokiaľ je obmedzenie stanovené zákonom, presadzuje 

sa ním jeden z oprávnených cieľov uvedených v článku 10 ods. 2 a je potrebné 

v demokratickej spoločnosti. 

Vo svojej judikatúre ESĽP zdôraznil, že sloboda prejavu predstavuje jeden zo 

základných základov demokratickej spoločnosti, jednu zo základných podmienok 

pre jej napredovanie a pre rozvoj každého človeka. Vzťahuje sa nielen na 

informácie alebo myšlienky, ktoré sú priaznivo prijímané alebo považované za 

neurážlivé, alebo nezaujato, ale aj na myšlienky, ktoré sú urážajúce, šokujúce 

alebo narúšajú štát alebo akúkoľvek časť obyvateľstva. 64 

64 Pozri napríklad ESĽP, Handyside/Spojené kráľovstvo, č. 5493/72, 7. decembra 1976, bod 49. 

39


Príklad: Vo veci Handyside/Spojené kráľovstvo 65 ESĽP rozhodol, že zákaz, 

ktorý udelili orgány knihe s názvom Little Red School Book, bol v súlade 

s výnimkou stanovenou v článku 10 ods. 2 ESĽP o ochrane morálky. Vec 

sa týka práva na prijímanie informácií vhodných pre vek a zrelosť dieťaťa – 

čo je aspekt práva na slobodu prejavu, ktorý je osobitne relevantný v prípade 

detí. Kniha, ktorá bola preložená z dánčiny, bola napísaná pre deti 

predškolského veku a spochybňovala súbor spoločenských noriem vrátane 

sexuality a drog. Mladí ľudia mohli interpretovať určité pasáže knihy v kritickej 

etape svojho vývinu ako podnet na niektoré činnosti predčasne, čo 

by mohlo byť pre nich škodlivé, alebo dokonca k páchaniu trestnej činnosti. 

Z toho dôvodu boli podľa ESĽP príslušní anglickí sudcovia oprávnení v rámci 

vykonávania svojej voľnej úvahy, myslieť si v danom čase, že by kniha 

mala škodlivé účinky na morálku mnohých detí a dorastu, ktorí by ju 

čítali. 66 

Iné prípady týkajúce sa detí, v ktorých sa odkazuje na článok 10 EDĽP, sa týkajú 

práva na prístup k informáciám u detí umiestnených do starostlivosti. 

Príklad: Vec Gaskin/Spojené kráľovstvo 67 sa týka osoby, ktorá bola umiestnená 

do starostlivosti počas väčšiny svojho detstva, počas ktorého miestny 

orgán uchovával dôverné záznamy. Patrili k nim rôzne správy od praktických 

lekárov, učiteľov v škole, polície a probačných úradníkov, sociálnych 

pracovníkov, pracovníkov opatrovníckych služieb, náhradných rodičov 

a zamestnancov školy, ktorú navštevoval. Keď sa žiadateľ snažil o prístup 

k týmto záznamom na účel konania vo veci osobnej ujmy proti miestnemu 

orgánu, bol mu zamietnutý. Dôvernosť týchto záznamov bola zaručená vo 

verejnom záujme pre riadne fungovanie služby starostlivosti o dieťa, ktorá 

by inak bola ohrozená, pretože prispievatelia do týchto záznamov by boli 

neochotní byť vo svojich správach v budúcnosti otvorení. ESĽP akceptoval, 

že osoby, ktoré boli v štátnej starostlivosti ako deti, mali základný záujem 

o získanie informácií potrebných na poznanie a chápanie svojho detstva 

a skorého vývinu 68 Aj keď treba zaručiť dôvernosť verejných záznamov, 

systém ako je britský, ktorý podmienil prístup ku záznamom súhlasom 

prispievateľa, by mohol byť v zásade v súlade s článkom 8 EDĽP, ak boli 

65 Tamže. 


67 ESĽP, Gaskin/Spojené kráľovstvo, č. 10454/83, 7. júla 1989. 


40


zaistené záujmy jednotlivca snažiaceho sa o prístup ku záznamom, keď prispievateľ 

k záznamom nebol k dispozícii alebo nenáležite odmietol súhlas. 

V takom prípade by mal existovať nezávislý orgán, ktorý by s konečnou 

platnosťou rozhodol o tom, či sa má povoliť prístup. V tomto prípade žiadateľ 

nemal k dispozícii takýto postup a súd zistil porušenie práv žiadateľa 

podľa článku 8 EDĽP. ESĽP však nezistil porušenie článku 10 EDĽP a zdôraznil, 

že právom na slobodu prijímať informácie sa vláde zakazuje obmedzovať 

osobu v prijímaní informácií, ktoré ostatní chcú alebo môžu byť ochotní 

šíriť, ale neukladá štátu povinnosť šíriť predmetné informácie jednotlivcovi. 

2.4. Právo byť vypočutý 

Hlavné body 

• Podľa práva EÚ majú deti právo slobodne vyjadrovať svoje názory. Na ich názory sa 

musí brať ohľad vo veciach, ktoré sa ich týkajú, s prihliadnutím na ich vek a vyspelosť. 

• Podľa EDĽP neexistuje absolútna požiadavka na vypočutie dieťaťa na súde. To, či sa to 

udeje alebo nie, musí byť posúdené na základe konkrétnych okolností každého prípadu 

a v závislosti od veku a vyspelosti dieťaťa. 

• Podľa práva OSN bolo právo detí na slobodné vyjadrenie vlastných názorov vo všetkých 

veciach, ktoré sa ich týkajú, uznané ako jedna zo všeobecných zásad Dohovoru 

o právach dieťaťa. 

V práve EÚ sa v článku 24 ods. 1 Charty základných práv EÚ stanovuje, že deti 

môžu slobodne vyjadrovať svoje názory a tieto názory sa berú do úvahy pri 

otázkach, ktoré sa ich týkajú, s prihliadnutím na ich vek a vyspelosť. Toto ustanovenie 

sa uplatňuje všeobecne a nie je obmedzené na konkrétne konanie. 

SDEÚ vyložil význam tohto ustanovenia v spojení s nariadením Brusel II bis. 

Príklad: Joseba Andoni Aguirre Zarraga/Simone Pelz 69 sa týka vysťahovania 

maloletého dieťaťa zo Španielska do Nemecka v rozpore s rozhodnutiami 

o zverení do osobnej starostlivosti. SDEÚ dostal otázku, či nemecký 

súd (t. j. súd krajiny, do ktorej bolo vysťahované dieťa) mohol spochybniť 

69 SDEÚ, C-491/10 PPU, Joseba Andoni Aguirre Zarraga/Simone Pelz, 22. decembra 2010; pozri 

tiež oddiel 5.4, ktorý obsahuje ďalšie podrobnosti tohto rozhodnutia a fungovanie nariadenia 

Brusel II bis. 

41


vykonávacie rozhodnutie španielskeho súdu (krajiny pôvodu) na základe 

toho, že dieťa nebolo vypočuté, čím sa dopustil porušenia článku 42 ods. 2 

písm. a) nariadenia č. 2201/2003 (Brusel II bis) a článku 24 Charty základných 

práv EÚ. Dieťa namietalo voči vráteniu, keď vyjadrilo svoje názory 

v rámci konania pred nemeckým súdom. SDEÚ odôvodnil, že vypočutie 

dieťaťa nie je absolútnym právom, ale že ak súd rozhodne, že je potrebné, 

musí poskytnúť dieťaťu jedinečnú a účinnú príležitosť vyjadriť svoje názory. 

Takisto rozhodol, že právo dieťaťa na vypočutie, ktoré je ustanovené 

v charte a nariadení Brusel II bis, si vyžaduje, aby právne postupy a podmienky, 

ktorými sa umožňuje deťom slobodne vyjadrovať svoje názory, 

boli deťom k dispozícii, a aby súd získal tieto názory. Takisto je potrebné, 

aby súd prijal všetky primerané opatrenia na zabezpečenie týchto vypočutí 

so zreteľom na najlepšie záujmy dieťaťa a okolnosti každého jednotlivého 

prípadu. Podľa rozhodnutia SDEÚ však orgány krajiny, z ktorej bolo 

dieťa vysťahované do (Nemecka), nemohli namietať voči vráteniu dieťaťa 

na základe porušenia práva byť vypočutý v krajine pôvodu (Španielsku). 

Podľa práva Rady Európy ESĽP nevykladá právo na rešpektovanie súkromného 

a rodinného života (článok 8 EDĽP) tak, že by dieťa malo byť vždy vypočuté na 

súde. Všeobecne platí, že posudzovať dôkazy, ktoré sú im predkladané, majú 

národné súdy, a to vrátane prostriedkov na uistenie sa o príslušných skutočnostiach. 

Národné súdy nie sú povinné vždy vypočuť dieťa na súde vo veciach 

prístupu k rodičovi, ktorý nemá práva osobnej starostlivosti. Túto otázku treba 

posúdiť na základe konkrétnych okolností každého prípadu s osobitným zreteľom 

na vek a vyspelosť daného dieťaťa. Okrem toho ESĽP často garantuje 

podľa procesnej vetvy článku 8, že orgány prijali náležité opatrenia, aby sa ich 

rozhodnutia opierali o potrebné ochranné opatrenia. 

Príklad: Vo veci Sahin/Nemecko 70 matka úplne zakázala kontakt medzi 

žiadateľom a jeho štvorročnou dcérou. Nemecký krajinský súd rozhodol, 

že umožnenie styku otca k jeho dcére by bolo pre dieťa škodlivé z dôvodu 

vážneho napätia medzi rodičmi. Rozhodol tak bez vypočutia dieťaťa 

v otázke, či sa chce naďalej vídať s otcom. V otázke vypočutia dieťaťa 

na súde sa ESĽP odvolal na vysvetlenie znalca pred krajinským súdom 

70 ESĽP, Sahin/Nemecko [VK], č. 30943/96, 8. júla 2003, bod 73. Vo veci osobitného aspektu 

štátnych súdov, ktoré musia posúdiť dôkazy, ktoré získali, ako aj vo veci relevantnosti dôkazov, 

ktoré chcú odporcovia predložiť, pozri tiež ESĽP, Vidal/Belgicko, č. 12351/86, 22. apríla 1992, 

bod 33. 

42


v Nemecku. Po niekoľkých stretnutiach s dieťaťom, matkou a žiadateľom 

sa znalec domnieval, že proces kladenia otázok dieťaťu by mohol preň 

predstavovať riziko, ktorému by sa nedalo predísť osobitnými opatreniami 

na súde. ESĽP rozhodol, že za týchto okolností neznamenali procesné 

požiadavky vyplývajúce z článku 8 EDĽP vypočuť dieťa na súde povinnosť 

priameho kladenia otázok dieťaťu vo veci jeho vzťahu s otcom. 

Príklad: Vo veci Sommerfeld/Nemecko 71 13-ročná dcéra žiadateľa jasne vyjadrila 

svoje želanie nevídať sa so žiadateľom a tak to aj bolo počas niekoľkých 

rokov. Národné súdy sa domnievali, že nútiť ju vídať sa so žiadateľom 

by vážne narušilo jej emocionálnu a psychickú rovnováhu. ESĽP uznal, že 

v procese rozhodovania sa žiadateľovi poskytla požadovaná ochrana jeho 

záujmov. 72 

Európsky dohovor o výkone práv detí sa zaoberá právom detí na slobodné 

vyjadrenie ich názorov. 73 Cieľom tohto dohovoru je podporovať práva detí tak, 

že sa im priznávajú osobitné procesné práva v rodinných konaniach pred justičným 

orgánom, najmä v konaniach týkajúcich sa vykonávania rodičovských 

práv a povinností, ako je pobyt a styk s detmi. Článkom 3 sa garantuje deťom 

právo byť informované a vyjadriť svoje názory v konaní ako procesné právo. 

Článkom 4 sa dieťaťu garantuje právo požiadať o ustanovenie osobitného 

zástupcu v konaní pred justičným orgánom, ktoré sa týka dieťaťa. V súlade 

s článkom 6 sa musia orgány ubezpečiť, že dieťa dostalo všetky relevantné 

informácie, vo vhodných prípadoch konzultuje s dieťaťom osobne, a umožní 

dieťaťu vyjadriť svoje názory. 

V medzinárodnom práve sa článkom 12 ods. 1 CRC upravuje, že dieťa, ktoré je 

schopné vytvárať si vlastné názory, má právo slobodne vyjadriť tieto názory vo 

všetkých otázkach, ktoré sa ho týkajú. Názorom dieťaťa by sa mala prikladať 

náležitá váha so zreteľom na ich vek a vyspelosť. Okrem toho sa v článku 12 

ods. 2 CRC stanovuje, že dieťaťu musí byť poskytnutá príležitosť na vypočutie 

v každom súdnom alebo správnom konaní, ktoré sa ho týka, a to buď priamo, 

alebo prostredníctvom zástupcu alebo vhodného orgánu, spôsobom, ktorý je 

v súlade s procesnými pravidlami vnútroštátneho práva. 

71 ESĽP, Sommerfeld/Nemecko [VK], č. 31871/96, 8. júla 2003. 

72 Tamže, bod 72 a 88. 

73 Rada Európy, Dohovor o výkone práv detí, CETS č. 160, 1996. 

43


Výbor OSN pre práva dieťaťa zdôraznil, že strany, ktoré sú signatármi dohovoru, 

by mali buď priamo zaručiť toto právo, alebo prijať, alebo upraviť zákony 

tak, aby dieťa mohlo využívať toto právo v celom rozsahu. 74 Ďalej, musia garantovať, 

že dieťa dostane všetky potrebné informácie a poradenstvo na prijatie 

rozhodnutia v súlade so svojimi najlepšími záujmami. Výbor takisto konštatuje, 

že dieťa má právo nevykonávať toto právo. Vyjadrovanie názorov je pre 

dieťa možnosťou, nie povinnosťou. 

2.5. Právo na slobodu zhromažďovania 

a združovania 

Hlavné body 

• Chartou základných práv EÚ, ako aj EDĽP sa zaručuje právo na pokojné zhromažďovanie 

a združovanie. 

• Týmto právom sa umožňuje jednotlivcom presadzovať svoje záujmy spolu s inými 

a poskytuje sa im ochrana. 

V práve EÚ sa v článku 12 Charty základných práv EÚ stanovuje, že každý má 

právo pokojne sa zhromažďovať a slobodne sa združovať s inými na všetkých 

úrovniach, najmä v súvislosti s politickými, odborárskymi a občianskymi otázkami. 

Z toho vyplýva, že každý má právo zakladať na ochranu svojich záujmov 

odbory alebo vstupovať do nich. 

V práve Rady Európy sa článkom 11 ods. 1 EDĽP zaručuje právo na slobodu 

zhromažďovania a združovania, ktorá je podmienená obmedzeniami v článku 

11 ods. 2. 

ESĽP výslovne potvrdil právo detí zúčastňovať sa zhromaždení na verejných 

priestranstvách. Ako súd uviedol vo veci Christian Democratic People’s Party/ 

Moldavsko, bolo by v rozpore so slobodou rodičov a detí zhromažďovať sa, ak 

by sa im bránilo v účasti na podujatiach, najmä na účel protestov proti politike 

vlády týkajúcej sa školstva. 

74 Výbor OSN pre práva dieťaťa (CRC), Všeobecný komentár č. 14 (2013) o práve dieťaťa na to, aby 

boli jeho najlepšie záujmy na prvom mieste (článok 3 ods. 1), CRC/C/GC/14, 29. mája 2013. 

44


Podľa medzinárodného práva sa jednotlivé deti, ako aj detské organizácie 

môžu oprieť o ochranu, ktorú poskytuje článok 15 CRC, ktorý obsahuje právo na 

slobodu pokojného združovania a zhromažďovania. V tomto smere bola udelená 

medzinárodná ochrana veľmi rozmanitým formám, v ktorých sú zapojené 

deti. 

45

3 

Rovnosť 

a nediskriminácia 

EÚ 


hlava III (Rovnosť) vrátane 

článkov 20 (rovnosť pred 

zákonom), 21 (nediskriminácia) 

a 23 (rovnosť medzi ženami 

a mužmi) 

Smernica o rasovej rovnosti 

(2000/43/ES) 


článok 45 (sloboda pohybu 

a pobytu) 

SDEÚ, C-200/02, Kunqian Catherine 

Zhu a Man Lavette Chen/ 


Department, 2004 (práva na 

pobyt rodičov z tretej krajiny) 

Smernica o rovnakom zaobchádzaní 

v zamestnaní 

(2000/78/ES) 

Zahrnuté 

otázky 

Rovnosť 

a nediskriminácia 

Nediskriminácia 

na základe 

rasy a etnického 

pôvodu 


na základe 

štátnej príslušnosti 

a statusu 

prisťahovalca 


na základe veku 

Rada Európy 

EDĽP, článok 14, protokol č. 12 

k EDĽP, článok 1 (nediskriminácia) 

ESC (revidovaná), 

článok E (nediskriminácia) 

ESĽP, D.H. a i./Česká republika 

[VK], č. 57325/00, 2007 

(umiestňovanie rómskych detí do 

osobitných škôl) 

ESĽP, Oršuš a i./Chorvátsko [VK], 

č. 15766/03, 2010 (výhradne 

rómske triedy na základných 

školách) 

Rámcový dohovor na ochranu 

národnostných menšín (FCNM), 

články 4 a 12 

ESĽP, Ponomaryovi/Bulharsko, 

č. 5335/05, 2011 (školské 

poplatky pre osoby s dočasným 

pobytom) 

FCNM, články 4 a 12, bod 3 

EDĽR, článok 14; protokol č. 12 

k EDĽP, článok 1 (nediskriminácia) 

47


EÚ 

SDEÚ, C-303/06, S. Coleman/ 

Attridge Law a Steve Law [VK], 

2008 

Zahrnuté 

otázky 


na základe iných 

chránených 

dôvodov 

Rada Európy 

ESĽP, Fabris/Francúzsko [VK], 

č. 16574/08, 2013 (dedičské 

práva pre deti narodené mimo 

manželstva) 

Ochrana pred diskrimináciou je jednou zo základných zásad demokratickej spoločnosti. 

EÚ aj Rada Európy pomáhali vo výklade tejto zásady. Inštitúcie EÚ prijali 

súbor smerníc, ktoré sú veľmi relevantné v problematike detí. Európsky súd 

pre ľudské práva (ESĽP) vypracoval významný súbor judikatúry o ochrane pred 

diskrimináciou podľa článku 14 EDĹP o zákaze diskriminácie, v spojení s inými 

článkami dohovoru. 

Európsky výbor pre sociálne práva (EVSP) sa domnieva, že funkcia článku E Európskej 

sociálnej charty (ESC) o nediskriminácii je podobná funkcii článku 14 

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (EDĽP): nemá nezávislú 

existenciu a musí byť spojená s jedným z vecných ustanovení ESC. 75 

V tejto kapitole sa riešia zásady rovnosti a nediskriminácie s ťažiskom na dôvodoch, 

v prípade ktorých bola vypracovaná judikatúra týkajúca sa detí. Na 

úvod poskytuje všeobecné informácie o európskom práve o nediskriminácii 

(oddiel 3.1), a potom prezentuje otázku rovnosti a diskriminácie detí na základe 

etnického pôvodu (oddiel 3.2), štátnej príslušnosti a štatúte prisťahovalca 

(oddiel 3.3), veku (oddiel 3.4) a iných chránených dôvodov vrátane pohlavia, 

jazyka a osobnej identity (oddiel 3.5). 

75 EVSP, Syndicat des Agrégés de l’Enseignement Supérieur (SAGES)/Francúzsko, sťažnosť 

č. 26/2004, 15. júna 2005, bod 34. 

48

Rovnosť a nediskriminácia 

3.1. Európske právo o nediskriminácii 

Hlavné body 

• V práve EÚ a Rady Európy sa zakazuje diskriminácia na základe pohlavia, rasy, farby 

pleti, etnického alebo sociálneho pôvodu, genetických vlastností, jazyka, náboženstva 

alebo viery, politického alebo iného názoru, príslušnosti k národnostnej menšine, majetku, 

pôvodu, zdravotného postihnutia, veku alebo sexuálnej orientácie. 76 

• Keď ESĽP stanoví, že sa s osobami zaobchádzalo odlišne v relevantne podobnej situácii, 

bude skúmať, či na to existuje dôvod a primerané opodstatnenie. Ak nie, dospeje 

k záveru, že zaobchádzanie bolo diskriminačné, v rozpore s článkom 14 EDĽP o zákaze 

diskriminácie. 

V práve EÚ je zákaz diskriminácie v článku 21 Charty základných práv EÚ samostatne 

stojacou zásadou a vzťahuje sa na situácie, v ktorých sa neuplatňuje 

iné ustanovenie charty. Vymenované dôvody, na základe ktorých je zakázaná 

diskriminácia týmto ustanovením, zahŕňajú pohlavie, rasu, farbu pleti, 

etnický alebo sociálny pôvod, genetické vlastnosti, jazyk, náboženstvo alebo 

vieru, politický alebo iný názor, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, 

pôvod, zdravotné postihnutie, vek a sexuálnu orientáciu. Na rozdiel od toho 

sa článok 19 ZFEÚ vzťahuje len na dôvody na základe pohlavia, rasového alebo 

etnického pôvodu, náboženstva alebo viery, zdravotného postihnutia, veku 

a sexuálne orientácie. 

Niekoľkými smernicami EÚ sa zakazuje diskriminácia v oblastiach zamestnania, 

systému sociálneho zabezpečenia a tovarov a služieb, pričom tieto všetky 

sú potenciálne relevantné v prípade detí. Smernicou Rady 2000/78/ES, ktorá 

ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní 

(smernica o rovnosti v zamestnaní) 77 , sa zakazuje diskriminácia z dôvodov 

náboženského presvedčenia alebo viery, zdravotného postihnutia, veku 

a sexuálnej orientácie. Smernicou Rady 2000/43/ES, ktorou sa zavádza zásada 

rovnakého zaobchádzania s osobami bez ohľadu na rasový alebo etnický pô- 

76 Pre prehľad o európskom práve o nediskriminácii, ktoré tvoria smernice o nediskriminácii 

EÚ a článok 14 protokolu 12 k EDĽP, pozri: FRA a ESĽP (2011) a aktualizáciu jeho judikatúry 

júl 2010 – december 2011. 

77 Smernica 2000/78/ES, Ú. v. ES 2000 L 303. Všetky právne nástroje EÚ sú k dispozícii na online 

portáli EÚ, ktorý poskytuje prístup k právu EÚ, eur-lex: http://eur-lex.europa.eu/homepage. 

html. 

49


vod (smernica o rasovej rovnosti) sa zakazuje diskriminácia na základe rasového 

alebo etnického pôvodu nielen v súvislosti so zamestnaním a prístupom 

k tovarom a službám, ale aj v súvislosti so systémom sociálneho zabezpečenia 

(vrátane sociálnej ochrany, sociálneho zabezpečenia a zdravotnej starostlivosti) 

a so vzdelávaním. 78 Ďalšími smernicami sa vykonáva zásada rovnakého 

zaobchádzania medzi mužmi a ženami vo veciach zamestnania a povolania 

(smernica o rodovej rovnosti) 79 a v prístupe k tovaru a službám a k ich poskytovaniu 

(smernica o rovnakom prístupe k tovaru a službám). 80 

V práve Rady Európy sa zákaz diskriminácie uplatňuje vo vykonávaní ktoréhokoľvek 

z vecných práv a slobôd stanovených v EDĽP (článok 14), ako aj vo 

vykonávaní ktoréhokoľvek práva zaručeného podľa národného práva alebo 

akomkoľvek akte verejného orgánu (článok 1 protokolu č. 12 k EDĽP). Protokol 

č. 12 má však obmedzenú uplatniteľnosť, pretože ho ratifikoval len malý počet 

krajín a na jeho základe sa dosiaľ nerozhodlo o žiadnych prípadoch súvisiacich 

s deťmi. K ustanoveniam stanoveným v oboch nástrojoch patrí neúplný zoznam 

dôvodov, na základe ktorých je zakázaná diskriminácia: pohlavie, rasa, farba 

pleti, jazyk, náboženské vyznanie, politický alebo iný názor, národnostný alebo 

sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, pôvod, ako aj iné 

postavenie. Ak ESĽP stanoví, že došlo k nerovnakému zaobchádzaniu medzi 

osobami v relevantne podobných situáciách, bude skúmať, či je možné tento 

rozdiel objektívne a opodstatnene odôvodniť. 81 

Článok E ESC takisto obsahuje neúplný zoznam dôvodov, na základe ktorých je 

zakázaná diskriminácia: rasa, farba pleti, pohlavie, jazyk, náboženské vyznanie, 

politický alebo iný názor, štátnu príslušnosť alebo sociálny pôvod, zdravie, 

príslušnosť k národnostnej menšine alebo pôvod. V dodatku k tomuto článku sa 

stanovuje, že rozdielne zaobchádzanie na základe objektívneho a opodstatneného 

odôvodnenia zahŕňa požiadavku určitého veku alebo určitej schopnosti 

na účel prístupu k niektorým formám vzdelávania 82 – a preto sa nepovažuje za 

diskriminačné. 

78 Smernica Rady 2000/43/ES z 29. júna 2000, ktorou sa zavádza zásada rovnakého zaobchádzania 

s osobami bez ohľadu na rasový alebo etnický pôvod, Ú. v. ES 2000 L 180, 29. júna 2000. 

79 Smernica 2006/54/ES (prepracované znenie), Ú. v. ES 2006 L 204. 

80 Smernica 2004/113/ES, Ú. v. ES 2004 L 373, s. 37. 

81 Pre prehľad judikatúry ESĽP, pozri FRA a ESĽP (2011) a aktualizáciu jeho judikatúry 

júl 2010 – december 2011. 

82 Rada Európy, Európska sociálna charta (revidovaná) (1996), Vysvetľujúca správa, bod 136. 

50


Podľa článku 4 Rámcového dohovoru na ochranu národnostných menšín 

83 (FCNM) štáty, ktoré sú jeho stranami, garantujú osobám patriacim k národnostným 

menšinám právo rovnosti pred zákonom a rovnakú ochranu zákonom 

a zakazujú diskrimináciu na základe príslušnosti k národnostnej menšine. 

Zaväzujú sa takisto v prípade potreby prijať primerané opatrenia na podporu 

úplnej a účinnej rovnosti medzi osobami patriacimi k národnostnej menšine 

a osobami patriacimi k väčšine vo všetkých oblastiach hospodárskeho, spoločenského, 

politického a kultúrneho života. 

V nasledujúcich oddieloch sa analyzujú dôvody diskriminácie, v prípade ktorých 

sa preukázala osobitná relevantnosť v prípade detí. 

3.2. Nediskriminácia na základe rasového 

alebo etnického pôvodu 

Hlavné body 

• Je zakázaná diskriminácia na základe rasového alebo etnického pôvodu. 

• EÚ aj Rada Európy bojujú proti diskriminácii Rómov v oblastiach vzdelávania, zamestnania, 

zdravotnej starostlivosti a bývania. 

• Nadmerné zastúpenie alebo segregácia detí patriacich do osobitnej etnickej skupiny 

v osobitných školách alebo triedach môže byť objektívne odôvodnená, len ak sú zavedené 

náležité ochranné opatrenia týkajúce sa zaradenia detí do týchto škôl alebo 

tried. 

V práve EÚ sa smernicou o rasovej rovnosti zakazuje diskriminácia na základe 

rasového alebo etnického pôvodu nielen v súvislosti so zamestnaním a tovarmi 

a službami, ale aj v prístupe k záchrannej sociálnej sieti, vzdelávania a sociálneho 

zabezpečenia. Rómovia, ako osobitne veľká a zraniteľná etnická skupina, 

patria priamo do rozsahu pôsobnosti smernice. Kľúčovým prvkom stimulu 

boja proti diskriminácii Rómov na úrovni EÚ bolo prijatie Rámca EÚ pre vnútroštátne 

stratégie integrácie Rómov do roku 2020. 84 Potom nasledovalo ročné 

83 Rada Európy, Rámcový dohovor na ochranu národnostných menšín (FCNM), CETS č. 157, 1995. 

84 Európska komisia (ES) (2011), Rámec EÚ pre vnútroštátne stratégie integrácie Rómov do 

roku 2020: Oznámenie Komisie Európskemu parlamentu, Rade, Európskemu hospodárskemu 

a sociálnemu výboru a Výboru regiónov, COM (2011) 173 final, Brusel, 5. apríla 2011. 

51


monitorovanie vnútroštátnych stratégií vypracovaných členskými štátmi EÚ zo 

strany Európskej komisie. Smernica o rasovej rovnosti sa vzťahuje najmenej na 

štyri hlavné oblasti, ktoré sú dôležité pre rómske deti: vzdelávanie, zamestnanie, 

zdravotná starostlivosť a bývanie. Dosiahnutie úplnej rovnosti v praxi 

môže za určitých okolností zaistiť kladné opatrenia zamerané na Rómov, najmä 

v týchto piatich hlavných oblastiach. 85 

V práve Rady Európy ESĽP rozhodol v niekoľkých zásadných prípadoch týkajúcich 

sa odlišného zaobchádzania s rómskymi deťmi vo vzdelávacom systéme. 

Tieto prípady boli analyzované podľa článku 14 v spojení s článkom 2 protokolu 

č. 1 k EDĽP. ESĽP rozhodol, že nadmerné zastúpenie alebo segregácia rómskych 

detí v osobitných školách alebo triedach by mohla byť objektívne opodstatnená 

len zavedením náležitých ochranných opatrení týkajúcich sa umiestňovania 

detí do týchto škôl alebo tried, ako sú skúšky osobitne určené pre rómske deti 

a citlivé voči ich potrebám, náležité hodnotenie a sledovanie napredovania tak, 

aby sa začlenenie do bežných tried uskutočnilo ihneď po odstránení ťažkostí 

s učením, a opatrenia na riešenie problémov s učením. Pri neexistencii účinných 

protisegregačných opatrení preto nemohlo byť trvanie segregácie rómskych 

detí vo vzdelávaní v bežnej škole s riadnym programom opodstatnené. 86 

Príklad: Vo veci D.H. a i./Česká republika 87 ESĽP stanovil, že do osobitných 

škôl pre deti s problémami učenia bol bez opodstatnenia umiestnený neprimeraný 

počet rómskych detí. Súd vyjadril obavy týkajúce sa základnejších 

učebných osnov poskytovaných v týchto školách a segregácie, ktorú 

systém zapríčinil. Rómske deti dostávali vzdelanie, ktoré ovplyvnilo ich 

ťažkosti a ohrozilo ich následný osobný rozvoj namiesto toho, aby im pomohlo 

zaradiť sa do bežného systému vzdelávania a rozvíjalo zručnosti, 

ktoré by zjednodušili život v rámci väčšinového obyvateľstva. V dôsledku 

toho ESĽP zistil porušenie článku 14 EDĽP v spojení s článkom 2 protokolu 

č. 1 k EDĽP. 

85 Európska komisia (2014), Spoločná správa o uplatňovaní smernice Rady 2000/43/ES 

z 29. júna 2000, ktorou sa zavádza zásada rovnakého zaobchádzania s osobami bez ohľadu na 

rasový alebo etnický pôvod a smernice Rady 2000/78/ES z 27. novembra 2000, ktorá ustanovuje 

všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní, správa Komisie 

Európskemu parlamentu a Rade, COM(2014) 2 final, Brusel, 17. januára 2014. 

86 ESĽP, Lavida a i./Grécko, č. 7973/10, 30. mája 2013 (k dispozícii po francúzsky). 

87 ESĽP, D.H. a i./Česká republika [VK], č. 57325/00, 13. novembra 2007, body 206 – 210. 

52


Príklad: Vo veci Oršuš a i./Chorvátsko 88 ESĽP preskúmal existenciu čisto 

rómskych tried v bežných základných školách. V zásade nie je samotné dočasné 

umiestnenie detí v samostatnej triede z dôvodu ich nedostatočného 

ovládania vyučovacieho jazyka diskriminačné. Toto umiestnenie možno 

vnímať ako prispôsobenie vzdelávacieho systému osobitným potrebám 

detí s jazykovými ťažkosťami. Ak sa však toto umiestnenie neprimerane 

alebo výhradne týka členov osobitnej etnickej skupiny, musia byť zavedené 

ochranné opatrenia. ESĽP uviedol, že v prípade počiatočného umiestnenia 

do osobitných tried nebolo umiestnenie súčasťou všeobecného postupu 

na riešenie problémov detí s nedostatočnou znalosťou jazyka a že 

sa neuskutočnilo osobitné skúšanie jazykových schopností detí. Pokiaľ ide 

o učebné osnovy, ktoré sa im poskytovali, niektorým deťom nebol poskytnutý 

žiadny osobitný program (t. j. osobitné jazykové vyučovanie), aby nadobudli 

potrebné jazykové zručnosti v čo najkratšom čase. Nebol zavedený 

postup na účel presunu ani monitorovania, aby sa zabezpečil okamžitý 

a automatický presun do zmiešanej triedy ihneď, keď rómske deti dosiahli 

primeranú úroveň jazykových znalostí. V dôsledku toho ESĽP zistil, že toto 

bolo v rozpore s článkom 14 EDĽP v spojení s článkom 2 protokolu č. 1. 

EVSP rozhodol, že aj keď môžu byť pravidlá vzdelávania rómskych detí sprevádzané 

pružnými štruktúrami na zohľadnenie rozmanitosti skupiny a môže sa 

v nich zohľadňovať to, že niektoré skupiny majú potulný alebo napoly potulný 

životný štýl, nemali by existovať samostatné školy pre rómske deti. 89 

Podľa článku 4 ods. 2 a 3 FCNM sa osobitné opatrenia prijaté na podporu účinnej 

rovnosti osôb patriacich k národnostným menšinám nepovažujú za diskriminačné. 

V súlade s článkom 12 ods. 3 FCNM sa strany, ktoré podpísali dohovor, 

okrem toho výslovne zaväzujú podporovať rovnaké príležitosti v oblasti 

prístupu ku vzdelávaniu na všetkých stupňoch pre osoby patriace k národnostným 

menšinám. Poradný výbor FCNM pravidelne skúmal rovnaký prístup rómskych 

detí ku vzdelávaniu v súlade s týmto ustanovením. 90 

88 ESĽP, Oršuš a i./Chorvátsko [VK], č. 15766/03, 16. marca 2010, bod 157. 

89 EVSP, Európska sociálna charta (revidovaná) – závery 2003 (Bulharsko), článok 17 bod 2, s. 53. 

90 Pozri Radu Európy, Poradný výbor FCNM, Komentár ku vzdelávaniu podľa Rámcového dohovoru 

na ochranu národnostných menšín (2006), ACFC/25DOC(2006)002. 

53


3.3. Nediskriminácia na základe štátnej 

príslušnosti a postavenia prisťahovalca 

Hlavné body 

• Rozsah pôsobnosti ochrany proti diskriminácii na základe štátnej príslušnosti je obmedzenejší 

v práve EÚ než v práve Rady Európy. 

• V práve EÚ sa poskytuje ochrana proti diskriminácii na základe štátnej príslušnosti len 

občanom členských štátov EÚ, ako je zakotvená v článku 45 (sloboda pohybu a pobytu) 

Charty základných práv EÚ. 

• EDĽP zaručuje požívanie práv všetkým osobám v rámci jurisdikcie členského štátu. 

V práve EÚ je ochrana pred diskrimináciou na základe štátnej príslušnosti osobitne 

výrazná v súvislosti s voľným pohybom osôb. Štátni príslušníci tretích 

krajín (t. j. osoby, ktoré sú občanmi štátu, ktorý nie je členom EÚ) požívajú právo 

na rovnaké zaobchádzanie v zásade v rovnakých oblastiach, ktoré sú zahrnuté 

v smerniciach o nediskriminácii, keď majú postavenie „osôb s dlhodobým 

pobytom“. Na účel nadobudnutia tohto postavenia sa v smernici o štátnych príslušníkoch 

tretích krajín okrem iného vyžaduje zákonný pobyt trvajúci päť rokov). 

91 Okrem toho sa smernicou 2003/86/ES o práve na zlúčenie rodiny (smernica 

o zlúčení rodiny) 92 umožňuje, aby sa k štátnym príslušníkom tretích krajín 

so zákonným pobytom v členskom štáte pridali za určitých podmienok rodinní 

príslušníci (pozri tiež oddiel 9.5). 

Príklad: Vec Chen 93 sa týka otázky, či malo dieťa štátneho príslušníka tretej 

krajiny právo na pobyt v členskom štáte EÚ, keď sa narodilo v inom členskom 

štáte a malo občianstvo tohto členského štátu. Matka dieťaťa, ktorej 

bolo dieťa vyživovanou osobou, bola štátnou príslušníčkou tretej krajiny. 

SDEÚ sa domnieva, že keď členský štát ukladá požiadavky na jednotlivcov 

uchádzajúcich sa o udelenie občianstva, v prípade, že sú splnené, iný 

členský štát nemôže následne spochybniť daný nárok, keď matka a dieťa 

91 Smernica 2003/109/ES z 23. januára 2004 o právnom postavení štátnych príslušníkov tretích 

krajín, ktoré sú osobami s dlhodobým pobytom, Ú. v. EÚ 2004 L 16, s. 44. 

92 Smernica 2003/86/ES z 3. októbra 2003 o práve na zlúčenie rodiny, Ú. v. ES 2003 L 251, s. 12. 

93 SDEÚ, C-200/02, Kunqian Catherine Zhu a Man Lavette Chen/Secretary of State for the Home 

Department, 19. októbra 2004. 

54


požiadajú o pobyt. SDEÚ potvrdil, že členský štát nemôže zamietnuť právo 

na pobyt rodičovi, ktorý sa stará o dieťa, ktoré je občanom EÚ, pretože 

týmto by bolo právo dieťaťa na pobyt zbavené praktického účinku. 

V práve Rady Európy sa EDĽP garantuje požívanie práv všetkým, ktorí žijú v jurisdikcii 

členského štátu bez ohľadu na to, či sú občania alebo nie, a to aj osobám 

žijúcim mimo územia štátu, v oblastiach pod účinnou kontrolou členského 

štátu. ESĽP vo veci vzdelávania preto rozhodol, že odlišné zaobchádzanie 

na základe štátnej príslušnosti alebo postavenia prisťahovalca by mohlo predstavovať 

diskrimináciu. 

Príklad: Ponomaryovi/Bulharsko 94 sa týka záležitosti cudzích štátnych príslušníkov 

bez povolení na trvalý pobyt, ktorí museli platiť školné za svoje 

stredoškolské vzdelávanie. V zásade všeobecne širokú voľnú úvahu v prípadoch 

všeobecných opatrení hospodárskej alebo sociálnej stratégie bolo 

treba kvalifikovať v oblasti vzdelávania z dvoch príčin: 

• právo na vzdelanie je priamo chránené v EDĽP, 

• vzdelávanie je veľmi osobitným druhom verejnej služby, ktorá slúži širokým 

spoločenským funkciám. 

Podľa ESĽP miera voľnej úpravy rastie s úrovňou vzdelávania v opačnom 

pomere k dôležitosti daného vzdelávania pre dotknuté osoby a pre spoločnosť 

všeobecne. Zatiaľ čo (vyššie) školné za základné vzdelanie pre cudzincov 

sa dajú opodstatniť ťažko, môžu byť plne opodstatnené na úrovni vysokých 

škôl. Vzhľadom na dôležitosť sekundárneho vzdelania pre osobný 

rozvoj a spoločenské a profesné začlenenie sa na túto úroveň vzdelávania 

vzťahuje prísnejšia analýza proporcionality odlišného zaobchádzania. Súd 

objasnil, že neprijal stanovisko o tom, či štát má alebo nemá právo zamietnuť 

všetkým neregulárnym migrantom príspevky na vzdelanie, ktoré poskytuje 

štátnym príslušníkom a určitým obmedzeným kategóriám cudzincov. 

Pri posudzovaní konkrétnych okolností prípadu zistil, že sa neuplatnili 

úvahy týkajúce sa potreby smerovania alebo zmeny toku nedovoleného 

prisťahovalectva. Žiadatelia sa nesnažili zneužiť bulharský vzdelávací systém, 

pretože prišli žiť do Bulharska vo veľmi nízkom veku po manželstve 

ich matky s Bulharom, preto nemali inú možnosť, len navštevovať školu 

94 ESĽP, Ponomaryovi/Bulharsko, č. 5335/05, 21. júna 2011, bod 60. 

55


v Bulharsku. Na základe toho došlo k porušeniu článku 14 EDĽP v spojení 

s článkom 2 protokolu č. 1 k EDĽP. 

3.4. Nediskriminácia na základe veku 

Hlavný bod 

• V práve EÚ aj EDĽP je zakázaná diskriminácia na základe veku. 

V práve EÚ sa v Charte základných práv EÚ v článku 21 výslovne uvádza vek 

ako dôvod, na základe ktorého je zakázaná diskriminácia. Článok 24 zahŕňa 

práva dieťaťa medzi chránené základné práva. Podľa súčasných právnych 

predpisov EÚ o nediskriminácii je ochrana pred diskrimináciou na základe veku 

obmedzenejšia než ochrana na základe rasového a etnického pôvodu alebo 

na základe pohlavia. Vek je v súčasnosti chránený len v súvislosti s prístupom 

k zamestnaniu, podobne ako sexuálna orientácia, zdravotné postihnutie a náboženské 

presvedčenie alebo viera. 

Smernica o rovnosti v zamestnaní sa vzťahuje na deti, ktoré sú zo zákona 

oprávnené pracovať. Zatiaľ čo v Dohovore Medzinárodnej organizácie práce 

o minimálnom veku na prijatie do zamestnania 95 , ktorý ratifikovali všetky členské 

štáty EÚ, sa stanovuje minimálny vek najmenej 15 rokov,medzi členskými 

štátmi EÚ pretrvávajú rozdiely, pokiaľ ide o tento minimálny vek. 96 Podľa článku 

6 smernice o rovnosti v zamestnaní môžu členské štáty poskytnúť odôvodnenia 

rozdielov v zaobchádzaní na základe veku. Tieto rozdiely nepredstavujú 

diskrimináciu, ak sú objektívne a primerane odôvodnené oprávneným cieľom 

a ak prostriedky na dosiahnutie tohto cieľa sú primerané a potrebné. Pokiaľ 

ide o deti a mladých ľudí, tieto rozdiely v zaobchádzaní môžu napríklad zahŕňať 

stanovenie osobitných podmienok prístupu k zamestnaniu a odbornej príprave, 

zamestnaniu a povolaniu, na podporu ich odborného začlenenia alebo zabezpečenie 

ich ochrany. 

95 Medzinárodná organizácia práce (1973), Dohovor o minimálnom veku na prijatie do zamestnania, 

č. 138. 

96 Európska sieť právnych expertov v oblasti nediskriminácie, O’Dempsey, D. a Beale, A. (2011), 

Vek a zamestnanie, Európska komisia, Generálne riaditeľstvo pre spravodlivosť. Luxembursko, 

Úrad pre publikácie. 

56


V práve Rady Európy sa v článku 14 EDĽP a v článku 1 protokolu č. 12 k EDĽP 

výslovne neuvádza vek na zozname dôvodov, na základe ktorých je zakázaná 

diskriminácia. ESĽP však preskúmal otázky diskriminácie na základe veku 

v súvislosti s rôznymi právami chránenými EDĽP a implicitne analyzoval vek 

ako zaradený k „inému postaveniu“. Vo veci D.G./Írsko 97 a Bouamar/Belgicko 98 

napríklad ESĽP rozhodol, že existuje rozdiel v zaobchádzaní medzi dospelými 

a deťmi v príslušných justičných systémoch krajín, pokiaľ ide o zadržanie, v súvislosti 

s uplatňovaním dohovoru. Tento rozdiel v posudzovaní pochádzal z represívneho 

účelu zadržania, pokiaľ ide o dospelých, a jeho preventívneho účelu 

v súvislosti s deťmi. Súd teda akceptoval vek ako možný dôvod diskriminácie. 

3.5. Nediskriminácia na základe iných 

chránených dôvodov 

Hlavný bod 

• Ďalšie dôvody diskriminácie, ako je zdravotné postihnutie alebo pôvod, boli riešené 

v európskej judikatúre týkajúcej sa detí. 

V práve EÚ sa v článku 21 Charty základných práv EÚ zakazuje aj diskriminácia 

na základe iných dôvodov, ktoré sú osobitne relevantné pre deti, ako je pohlavie, 

genetické vlastnosti, jazyk, zdravotné postihnutie alebo sexuálna orientácia. 

Aspoň v prípade zdravotného postihnutia SDEÚ pripustil, že právo EÚ chráni 

aj proti takzvanej diskriminácii na základe vzťahu k určitej osobe, t. j. diskriminácii 

proti osobe, ktorá má vzťah s inou osobou, ktorá má chránenú vlastnosť 

(ako napríklad matka dieťaťa so zdravotnými postihnutiami). 

Príklad: Vo veci S. Coleman/Attridge Law a Steve Law, 99 SDEÚ uviedol, 

že smernica o rovnosti v zamestnaní obsahuje určité ustanovenia určené 

osobitne na splnenie potrieb osôb so zdravotným postihnutím. Toto 

však nevedie k záveru, že zásada rovnakého zaobchádzania zakotvená 

v smernici musí byť prísne vykladaná tak, akoby sa zakazovala len priama 

97 ESĽP, D.G./Írsko, č. 39474/98, 16. mája 2002 (pozri tiež oddiel 11.2.2). 

98 ESĽP, Bouamar/Belgicko, č. 9106/80, 29. februára 1988 (pozri tiež oddiel 11.2.2). 

99 SDEÚ, C-303/06, S. Coleman/Attridge Law a Steve Law [VK], 17. júla 2008. 

57


diskriminácia na základe zdravotného postihnutia a týkajúca sa výhradne 

osôb so zdravotným postihnutím. Podľa SDEÚ sa smernica nevzťahuje 

na konkrétnu kategóriu osôb ale na samotnú povahu diskriminácie. Výklad 

obmedzujúci jej uplatňovanie na osoby so zdravotným postihnutím 

by smernici odňal dôležitý prvok jej účinnosti a zmenšil ochranu, ktorá 

sa jej prostredníctvom má garantovať. SDEÚ dospel k záveru, že smernica 

sa musí vykladať v tom význame, že zákaz priamej diskriminácie, ktorý 

je v nej stanovený, sa netýka len osôb so zdravotným postihnutím. V dôsledku 

toho ak zamestnávateľ zaobchádzal so zamestnancom, ktorý nemal 

zdravotné postihnutie, menej výhodne ako s iným zamestnancom v porovnateľnej 

situácii, na základe zdravotného postihnutia dieťaťa prvého 

zamestnanca, ktorého starostlivosť bola poskytovaná primárne daným 

zamestnancom, toto zaobchádzanie bolo v rozpore so zákazom priamej 

diskriminácie stanovenej v smernici. 

V práve Rady Európy sa ESĽP zaoberal diskrimináciou detí v rôznych situáciách 

okrem už uvedených, ako napríklad diskrimináciou na základe jazyka 100 alebo 

vzťahu k určitej osobe. 101 

Príklad: Vo veci Fabris/Francúzsko 102 žiadateľ podal sťažnosť, že nemohol 

požívať prospech zo zákona zavedeného v roku 2001, ktorým sa udeľujú 

deťom narodeným mimo manželstva rovnaké dedičské práva ako legitímnym 

deťom, pričom šlo o zákon nasledujúci po rozsudku ESĽP vo veci Mazurek/Francúzsko 

103 v roku 2000. Súd uviedol, že oprávnený cieľ ochrany 

dedičských práv nevlastného brata a nevlastnej sestry žiadateľa nemohol 

prevážiť nad jeho nárokom na podiel na majetku jeho matky. V tomto prípade 

bolo rozdielne zaobchádzanie diskriminačné, pretože nemalo objektívne 

a primerané opodstatnenie. Súd dospel k záveru, že bolo v rozpore 

s článkom 14 EDĽP v spojení s článkom 1 protokolu č. 1 k EDĽP. 104 

V prípade detí so zdravotným postihnutím EVSP uvádza, že pri uplatňovaní 

článku 17 ods. 2 ESC je prijateľné rozlišovať medzi deťmi so zdravotným 

100 ESĽP, vec „Relating to certain aspects of the laws on the use of languages in education in Belgium“/Belgicko, 

čísla 1474/62, 1677/62, 1691/62, 1769/63, 1994/63 a 2126/64, 23. júla 1968. 

101 ESĽP, Fabris/Francúzsko [VK], č. 16574/08, 7. februára 2013. 

102 Tamže. 

103 ESĽP, Mazurek/Francúzsko, č. 34406/97, 1. februára 2000. 

104 ESĽP, Fabris/Francúzsko [VK], č. 16574/08, 7. februára 2013. 

58


postihnutím a bez neho. Malo by však byť štandardom začleňovanie detí so 

zdravotným postihnutím do tradičných škôl, v ktorých sú prijaté opatrenia na 

zabezpečenie ich osobitných potrieb, a osobitné školy by mali byť výnimkou. 105 

Okrem toho, deti navštevujúce školy s osobitným vzdelávaním, ktoré sú v súlade 

s článkom 17 ods. 2 ESC, musia dostať dostatočné pokyny a odbornú prípravu 

tak, aby proporčne rovnaký počet detí v špeciálnych a v tradičných školách 

dokončil svoje vzdelávanie. 106 Práva detí v súvislosti so vzdelávaním sú podrobnejšie 

opísané v oddiele 8.2. 

Podľa práva OSN sa článkom 2 CRC zakazuje diskriminácia detí na základe nevyčerpávajúceho 

zoznamu dôvodov, pričom osobitne sa ako jeden z nich uvádza 

„rod“. V článku 2 sa stanovuje, že: 

1. Štáty, ktoré sú zmluvnými stranami tohto Dohovoru, sa zaväzujú rešpektovať 

a zabezpečiť práva stanovené týmto Dohovorom každému 

dieťaťu, ktoré je pod ich jurisdikciou, bez akejkoľvek diskriminácie podľa 

rasy, farby pokožky, pohlavia, jazyka, náboženstva, politického alebo 

iného zmýšľania, národnostného, etnického alebo sociálneho pôvodu, 

majetku, telesnej alebo duševnej nespôsobilosti, rodu a iného postavenia 

dieťaťa alebo jeho rodičov, alebo zákonných zástupcov. 

2. Štáty, ktoré sú zmluvnými stranami Dohovoru, prijmú všetky potrebné 

opatrenia, aby bolo dieťa chránené pred všetkými formami diskriminácie 

alebo trestov založených na postavení, činnosti, vyjadrených 

názoroch alebo presvedčení jeho rodičov, zákonných zástupcov alebo 

členov rodiny. 

105 EVSP, International Association Autism Europe (IAAE)/Francúzsko, sťažnosť č. 13/2002, 


106 EVSP, Mental Disability Advocacy Center (MDAC)/Bulharsko, sťažnosť č. 41/2007, 3. júna 2008. 

59

4 

Otázky osobnej totožnosti 

EÚ 

Zahrnuté 

otázky 

Registrácia narodenia 

a právo na 

meno 

Právo na osobnú 

totožnosť 

Rada Európy 

ESĽP, Johansson/Fínsko, č. 10163/02, 

2007 (odmietnutie zaregistrovať 

meno, ktoré bolo predtým dané iným 

osobám) 

FCNM, článok 11 (právo používať 

priezvisko v pôvodnom jazyku) 

Európsky dohovor o osvojení detí 

(revidovaný), článok 11 ods. 3 (zachovanie 

pôvodného mena osvojeného 


EDĽP, články 6 (spravodlivý proces) 

a 8 (právo na rešpektovanie súkromného 


ESĽP, Gaskin/Spojené kráľovstvo, 

č. 10454/83, 1989 (zamietnutie 

prístupu k záznamom o starostlivosti 

o dieťa) 

ESĽP, Mizzi/Malta, č. 26111/02, 2006 

(neschopnosť spochybniť otcovstvo) 

ESĽP, Mennesson/Francúzsko, 

č. 65192/11, 2014 (donosenie dieťaťa 

náhradnou matkou s biologickým 

otcom ako plánovaným otcom) 

ESĽP, Godelli/Taliansko, č. 33783/09, 

2012 (neidentifikovanie informácií 

o biologickej matke) 

Dohovor o osvojení detí (revidovaný), 

článok 22 

61


EÚ 

SDEÚ, C-200/02, Kunqian 

Catherine Zhu a Man 

Lavette Chen/Secretary 

of State for the Home 

Department, 2004 (práva 

na pobyt pre primárneho 

poskytovateľa starostlivosti 

o dieťa, občana EÚ) 

SDEÚ, C-34/09, 

Gerardo Ruiz Zambrano/ 

Office National de 

l’Emploi (ONEm), 2011 

(práva na pobyt štátneho 

príslušníka tretej krajiny 

s maloletými deťmi – 

občanmi EÚ) 

Zahrnuté 

otázky 

Rada Európy 

Krádež totožnosti ESĽP, K.U./Fínsko, č. 2872/02, 2008 

(inzerát umiestnený na internete bez 

vedomia obete) 

Občianstvo ESĽP, Genovese/Malta, č. 53124/09, 

2011 (svojvoľné zamietnutie občianstva 

dieťaťu narodenému mimo 

manželstva) 

Európsky dohovor o občianstve 

Dohovor Rady Európy o zabránení 

stavu bez štátnej príslušnosti súvisiacemu 

s nástupníctvom štátov 

Totožnosť príslušníka 

národnostnej 

menšiny 

FCNM, článok 5 ods. 1 (zachovanie 

základných prvkov totožnosti) 

Otázky osobnej totožnosti neboli všeobecne riešené na úrovni EÚ vzhľadom 

na obmedzenú právomoc EÚ v danej oblasti. SDEÚ okrajovo rozhodol o práve 

na meno (konkrétne právo na to, aby meno, ktoré bolo uznané v jednom 

členskom štáte EÚ, bolo uznané v iných) z perspektívy zásady slobody pohybu. 

O aspektoch občianstva a pobytu sa rozhodovalo aj so zreteľom na článok 20 

ZFEÚ. Rada Európy na druhej strane, najmä prostredníctvom judikatúry ESĽP, 

vykladala a rozvíjala uplatňovanie niektorých základných práv v oblasti osobnej 

totožnosti. Z toho dôvodu s výnimkami niekoľkých oblastí, v ktorých boli 

otázky osobnej totožnosti riešené na úrovni EÚ, a v nasledujúcich oddieloch 

rozoberá len právo Rady Európy. 

Táto kapitola sa netýka konkrétneho základného práva. Poskytuje skôr prierez 

problematiky základných práv, ktoré sa týkajú totožnosti, ako je registrácia narodenia 

a právo na meno (oddiel 4.1), právo na osobnú totožnosť (oddiel 4.2), 

krádež totožnosti (oddiel 4.4), právo na občianstvo (oddiel 4.5) a totožnosť detí 

patriacich k národnostným menšinám (oddiel 4.6). S niektorými súvisiacimi 

otázkami sa zaoberáme v iných kapitolách, najmä pokiaľ ide o sexuálne zneužívanie 

(kapitola 7.1.3) alebo ochranu údajov (kapitola 10). Niektoré z týchto práv, 

ako napríklad právo na meno, boli predmetom nároku ako rodičovské práva, 

62


ale prístup by sa dal jednoducho preniesť na samotné deti vzhľadom na dôsledky 

pre ich vlastné práva. 

4.1. Registrácia narodenia a právo na meno 

Hlavný bod 

• Zamietnutie registrácie mena, ktoré nie je pre dieťa nevhodné a ktoré už bolo akceptované, 

môže byť v rozpore s článkom 8 EDĽP (právo na rešpektovanie súkromného 

a rodinného života). 

Na rozdiel od zmlúv OSN (napr. článku 24 ods. 2 Medzinárodného paktu o občianskych 

a politických právach (ICCPR), článku 7 ods. 1 CRC a článku 18 Dohovoru 

o právach osôb so zdravotným postihnutím (CRPD)) sa európskymi 

nástrojmi pre základné práva výslovne nezabezpečuje právo na registráciu narodenia 

ihneď po narodení alebo právo na meno od narodenia. 

V práve EÚ sa právo na meno rieši z perspektívy slobody pohybu. SDEÚ sa 

domnieva, že sloboda pohybu bráni členskému štátu EÚ zamietnuť uznať priezvisko 

dieťaťa, ktoré je zaregistrované v inom členskom štáte, ktorého je dieťa 

štátnym príslušníkom alebo v ktorom sa dieťa narodilo a malo pobyt. 107 

V práve Rady Európy môže zamietnutie registrácie narodenia dieťaťa vyvolať 

spor podľa článku 8 EDĽP. 

Po prvé, ESĽP zistil, že meno ako prostriedok identifikácie osôb v rámci ich rodín 

a spoločenstva patrí do rozsahu pôsobnosti práva na rešpektovanie súkromného 

a rodinného života, ktoré je zakotvené v článku 8 EDĽP. 108 Rozhodnutie 

rodičov o mene 109 a priezvisku 110 svojho dieťaťa je súčasťou ich súkromného 

života. Súd rozhodol, že zamietnutie zaregistrovať vybrané meno zo strany 

štátnych orgánov na základe pravdepodobnej ujmy alebo predsudku, ktoré by 

107 Pozri SDEÚ, C-148/02, Carlos Garcia Avello/Belgicko, 2. októbra 2003, SDEÚ, C-353/06, Stefan 

Grunkin a Dorothee Regina Paul [VK], 14. októbra 2008. 

108 ESĽP, Guillot/Francúzsko, č. 22500/93, 24. októbra 1993, bod 21. 

109 ESĽP, Johansson/Fínsko, č. 10163/02, 6. septembra 2007, bod 28, ESĽP, Guillot/Francúzsko, 

č. 22500/93, 24. októbra 1993, bod 22. 

110 ESĽP, Cusan a Fazzo/Taliansko, č. 77/07, 7. januára 2014, bod 56. 

63


meno mohli spôsobiť dieťaťu, nepredstavuje porušenie článku 8 EDĽP. 111 Zamietnutie 

registrácie mena, ktoré nie je pre dieťa nevhodné a ktoré už bolo 

akceptované, však môže byť v rozpore s článkom 8 EDĽP. 

Príklad: Vo veci Johansson/Fínsko 112 orgány odmietli zaregistrovať meno 

„Axl Mick“, pretože pravopis nebol v súlade s fínskym postupom písania 

mien. ESĽP akceptoval, že bolo treba brať náležitý ohľad na záujmy dieťaťa 

a že zachovanie národného postupu písania mien bolo vo verejnom záujme. 

Zistil však, že meno bolo akceptované v oficiálnej registrácii v iných 

prípadoch, a preto ho nemožno považovať za nevhodné pre dieťa. Keďže 

meno už bolo akceptované vo Fínsku a nedokázalo sa, že by malo toto 

meno nepriaznivý vplyv na kultúrnu a jazykovú totožnosť štátu, ESĽP dospel 

k záveru, že úvahy o verejnom záujme neprevážili nad záujmom mať 

dieťa zaregistrované so zvoleným menom. Súd dospel k záveru, že došlo 

k porušeniu článku 8 EDĽP. 

ESĽP takisto rozhodol, že právo, podľa ktorého by malo byť priezvisko manželovej 

rodiny dané legitímnym deťom v okamihu registrácie narodenia ako také 

nepredstavuje porušenie EDĽP, ale nemožnosť odchýliť sa od tohto všeobecného 

pravidla bola považovaná za nadmerne prísnu a diskriminačnú pre ženy, 

a preto v rozpore s článkom 14 v spojení s článkom 8 EDĽP. 113 

V článku 11 FCNM sa stanovuje, že každá osoba patriaca k národnostnej menšine 

má právo používať svoje priezvisko (meno po otcovi) a meno vjazyku menšiny 

a právo na jeho oficiálne uznanie, aj keď na základe režimov úpravy stanovených 

v právnom systéme. 

Článkom 11 ods. 3 revidovaného Európskeho dohovoru o osvojení detí sa zabezpečuje 

možnosť, aby signatárske štáty zachovali pôvodné priezvisko osvojeného 

dieťaťa (dohovor o osvojení). 114 Ide o výnimku zo všeobecnej zásady, 

že právny vzťah medzi osvojeným dieťaťom a jeho pôvodnou rodinou je 

prerušený. 

111 ESĽP, Guillot/Francúzsko, č. 22500/93, 24. októbra 1993, bod 27. 

112 ESĽP, Johansson/Fínsko, č. 10163/02, 6. septembra 2007. 

113 ESĽP, Cusan a Fazzo/Taliansko, č. 77/07, 7. januára 2014, bod 67. 

114 Rada Európy, Európsky dohovor o osvojení detí (revidovaný), CETS č. 202, 2008. 

64


4.2. Právo na osobnú totožnosť 

Hlavné body 

• Právo poznať svoj pôvod patrí do rozsahu súkromného života dieťaťa. 

• Určenie otcovstva si vyžaduje starostlivé vyváženie záujmu dieťaťa spočívajúce poznaní 

svojej totožnosti so záujmom predpokladaného alebo údajného otca a so všeobecným 

záujmom. 

• Podľa článku 8 EDĽP (právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života) môžu 

byť prípustné anonymné narodenia za predpokladu, že dieťa môže získať aspoň neidentifikujúcu 

informáciu o matke a že existuje možnosť požiadať o vzdanie sa dôvernosti 

zo strany matky. 

• Osvojené dieťa má právo na prístup k informáciám o svojom pôvode. Biologickým 

rodičom môže byť udelené právo neposkytnúť svoju totožnosť, čo však nepredstavuje 

absolútne veto. 

V práve Rady Európy podľa ESĽP obsahuje článok 8 EDĽP právo na totožnosť 

a osobný rozvoj. Údaje týkajúce sa totožnosti osoby a záujem o získanie informácií 

potrebných na zistenie pravdy o dôležitých aspektoch osobnej totožnosti 

človeka, ako je totožnosť rodičov človeka 115 sa považovali za relevantné 

pre osobný rozvoj. Narodenie a okolnosti narodenia sú súčasťou súkromného 

života dieťaťa. Informácie o vysoko osobných aspektoch niečieho detstva, rozvoja 

a minulosti môžu predstavovať zásadný zdroj informácií o niečej minulosti 

a rokoch, ktoré ho formovali, 116 preto chýbajúci prístup k týmto informáciám 

zo strany dieťaťa predstavuje problematiku podľa článku 8 EDĽP. 

V medzinárodnom práve sa článkom 8 CRC zabezpečuje vysoká a dosť podrobná 

úroveň ochrany práva na zachovanie totožnosti dieťaťa. Chráni pred nezákonným 

zásahom do zachovania totožnosti vrátane štátnej príslušnosti, mena 

a rodinných vzťahov, ktoré sú uznané zákonom. Zaručuje sa ním aj „primeraná 

pomoc a ochrana“, ak je dieťa nezákonne zbavené niektorých alebo všetkých 

prvkov svojej totožnosti, s cieľom rýchlo obnoviť túto totožnosť. 

115 ESĽP, Odièvre/Francúzsko [VK], č. 42326/98, 13. februára 2003, bod 29. 

116 ESĽP, Gaskin/Spojené kráľovstvo, č. 10454/83, 7. júla 1989, bod 36. 

65


4.2.1. Určenie otcovstva 

V práve Rady Európy sa deti sťažovali ESĽP na nemožnosť určiť totožnosť svojich 

biologických otcov. ESĽP rozhodol, že určenie právneho vzťahu medzi dieťaťom 

a údajným biologickým otcom patrí do rozsahu pôsobnosti súkromného 

života (článok 8 EDĽP). Pričlenenie predstavuje základný aspekt totožnosti človeka. 

117 Záujem dieťaťa o určenie otcovstva však musí byť vyvážený záujmami 

predpokladaného otca, ako aj verejným záujmom. Záujem dieťaťa mať právnu 

istotu o svojom rodičovskom pričlenení neprevažuje nad záujmom otca o vyvrátenie 

právnej prezumpcie otcovstva. 

Príklad: Vo veci Mikulic/Chorvátsko 118 sa žiadateľka narodila mimo manželstva 

a iniciovala konanie o určenie otcovstva proti svojmu predpokladanému 

otcovi. Odporca sa odmietol dostaviť pri niekoľkých príležitostiach na 

testovanie DNA nariadené súdom, čo viedlo k zbytočnému predlžovaniu 

konania o otcovstve na približne päť rokov. ESĽP rozhodol, že ak podľa národného 

práva údajní otcovia nemôžu byť nútení podrobiť sa lekárskemu 

testovaniu, štáty musia poskytnúť alternatívne prostriedky umožňujúce 

rýchlu identifikáciu biologických otcov nezávislým orgánom. V prípade žiadateľa 

zistil porušenie článku 8 EDĽP. 

Príklad: Vo veci Mizzi/Malta 119 nemal domnelý otec možnosť poprieť otcovstvo 

dieťaťa, ktoré sa narodilo jeho manželke, pretože uplynula zákonom 

stanovená šesťmesačná lehota. ESĽP preskúmal vec podľa článku 6 (právo 

na spravodlivý proces) aj 8 (rešpektovanie súkromného a rodinného života) 

EDĽP. Uviedol, že zavedenie lehoty, v ktorej domnelý otec musí prijať 

opatrenia na popretie dieťaťa, má za cieľ zabezpečiť právnu istotu a chrániť 

záujmy dieťaťa spočívajúce v poznaní svojej totožnosti. Tieto ciele však 

neprevažujú nad právom otca mať príležitosť poprieť otcovstvo. Praktická 

nemožnosť poprieť otcovstvo od narodenia spôsobila v tomto prípade nadmerné 

bremeno domnelému otcovi, a to v rozpore s jeho právom na prístup 

k súdom a na spravodlivý proces, ako sú zakotvené v článku 6 EDĽP. 

Neprimerane boli zasiahnuté jeho práva podľa článku 8 EDĽP. 120 

117 ESĽP, Mennesson/Francúzsko, č. 65192/11, 26. júna 2014, bod 96. 

118 EDĽP, Mikulić/Chorvátsko, č. 53176/99, 7. februára 2002, body 64 – 65. 

119 ESĽP, Mizzi/Malta, č. 26111/02, 12. januára 2006. 

120 Tamže, body 112 – 114. 

66


Záujmy dieťaťa snažiaceho sa o zistenie otcovstva a záujmy biologického otca 

môžu niekedy kolidovať. Stalo sa to v situácii, v ktorej otec z dôvodu svojej 

chýbajúcej právnej spôsobilosti nemohol iniciovať konanie na domácej úrovni 

na stanovenie príbuzenstva so svojím dieťaťom. ESĽP rozhodol, že nebolo v záujme 

dieťaťa narodeného mimo manželstva, že bol tento biologický otec neschopný 

iniciovať konanie na určenie jeho otcovstva, a preto bolo dieťa úplne 

závislé od vôle štátnych orgánov týkajúcej sa určenia pričlenenia. 121 

Orgány môžu mať povinnosť zasiahnuť v konaniach o určení otcovstva v záujme 

dieťaťa, keď zákonný zástupca (v tomto prípade matka) dieťaťa nie je 

schopná riadne zastupovať dieťa, napríklad z dôvodu vážneho zdravotného 

postihnutia. 122 

So zreteľom na osobitný prípad uznania príbuzenstva medzi domnelými rodičmi 

a deťmi narodenými z donosenia náhradnou matkou súd v zásade akceptoval, 

že štáty majú veľkú mieru voľnej úvahy, pretože neexistuje európsky 

konsenzus o umožňovaní alebo uznávaní príbuzenstva v prípadoch donosenia 

dieťaťa náhradnou matkou. Mieru tejto voľnej úvahy však zmenšuje skutočnosť, 

že príbuzenstvo je základným aspektom totožnosti dieťaťa. 

Príklad: Mennesson/Francúzsko 123 sa týka zamietnutia zapísania dieťaťa 

narodeného z donosenia náhradnou matkou v Spojených štátoch francúzskymi 

orgánmi do francúzskeho registra narodení z dôvodov verejnej politiky. 

ESĽP nezistil porušenie práva žiadateľov na rešpektovanie rodinného 

života a dospel k záveru, že im nebolo nijako bránené v užívaní si rodinného 

života vo Francúzsku a že administratívne prekážky, ktorým možno 

čelili, neboli neprekonateľné. So zreteľom na právo rešpektovať súkromný 

život detí súd prikladal veľký význam ich najlepším záujmom. Zdôraznil 

najmä, že muž, ktorý zamýšľal byť zapísaný ako otec detí na osvedčení, bol 

takisto ich biologickým otcom. Zamietnutie právneho pričlenenia, keď je 

určené biologické pričlenenie, a keď dotknutý rodič vyjadrí úplné uznanie, 

nemožno považovať za súce v súlade s najlepšími záujmami detí. Súd preto 

121 EDĽP, Kruković/Chorvátsko, č. 46185/08, 21. júna 2011, body 38 – 41. 

122 EDĽP, A.M.M./Rumunsko, č. 2151/10, 14. februára 2012, body 58 – 65 (k dispozícii po 

francúzsky). 

123 ESĽP, Mennesson/Francúzsko, č. 65192/11, 26. júna 2014. 

67


zistil porušenie článku 8 EDĽP, pokiaľ ide o sťažnosť týkajúcu sa rešpektovania 

„súkromného života“ detí. 124 

4.2.2. Určenie materstva: anonymné narodenie 

V práve Rady Európy musí byť záujem dieťaťa spočívajúci v poznaní svojho pôvodu 

a najmä svojej matky vyvážený inými súkromnými a verejnými záujmami, 

ako sú záujmy dotknutej rodiny alebo rodín, verejný záujem zabrániť nezákonným 

umelým prerušeniam tehotenstva, opusteniu dieťaťa alebo týkajúci sa 

ochrany zdravia. Prípady, keď sa biologická matka rozhodne zostať anonymná, 

ale dieťa môže získať aspoň neidentifikujúce informácie o biologickej matke 

a dieťa má možnosť požiadať o zrušenie požiadavky dôvernosti zo strany matky, 

môžu byť v súlade s článkom 8 EDĽP. 125 

Príklad: Vo veci Godelli/Taliansko 126 žiadateľku pri narodení opustila matka, 

ktorá nedala súhlas s tým, aby bola uvedená v rodnom liste. Žiadateľka 

nemala prístup k neidentifikujúcim informáciám o svojom pôvode, ani nemohla 

dosiahnuť poskytnutie totožnosti svojej matky. ESĽP zistil porušenie 

článku 8 EDĽP, pretože štát nedosiahol správnu rovnováhu medzi kolidujúcimi 

záujmami biologickej matky a dieťaťa. 

4.3. Zistenie svojho pôvodu: osvojenie 

Právo dieťaťa poznať svoj pôvod získalo osobitne významné postavenie v súvislosti 

s osvojením. Vecné záruky súvisiace s osvojením, okrem práva poznať 

svoj pôvod, sú predmetom oddielu 6.3. 

V práve Rady Európy sa v článku 22 ods. 3 Európskeho dohovoru o osvojení 

detí (revidovaného) nachádza dosť rozsiahle ustanovenie o práve osvojeného 

dieťaťa na prístup k informáciám, ktoré majú orgány a ktoré sa týkajú jeho pôvodu. 

Umožňuje signatárskym štátom udeliť pôvodným rodičom zákonné právo 

neposkytnúť svoju totožnosť, pokiaľ nejde o absolútne veto. Príslušný orgán 

musí vedieť posúdiť, či preváži právo pôvodných rodičov a môže poskytnúť 

identifikačné informácie so zreteľom na okolnosti a príslušné predmetné práva. 

124 Tamže, bod 100, pozri tiež ESĽP, Labassee/Francúzsko, č. 65941/11, 26. júna 2014, bod 79. 

125 ESĽP, Odièvre/Francúzsko [VK], č. 42326/98, 13. februára 2003, body 48 – 49. 

126 ESĽP, Godelli/Taliansko, č. 33783/09, 25. septembra 2012, bod 58. 

68


V prípade úplného osvojenia musí byť osvojené dieťa schopné získať aspoň doklad 

potvrdzujúci dátum a miesto narodenia. 127 

V medzinárodnom práve sa v Haagskom dohovore o medzištátnych osvojeniach 

stanovuje možnosť, aby malo osvojené dieťa prístup k informáciám o totožnosti 

svojich rodičov „na základe primeraných usmernení“, ale ponecháva 

na jednotlivých signatárskych štátoch, aby túto možnosť povolili alebo nie. 128 

4.4. Krádež totožnosti 

Hlavný bod 

• Proti krádeži totožnosti detí musí byť zabezpečená praktická a účinná ochrana. 

Krádež totožnosti sa týka situácií, keď je použité meno dieťaťa bez jeho 

vedomia. 

V práve Rady Európy sa ESĽP zaoberal krádežou totožnosti podľa článku 8 EDĽP 

o práve na rešpektovanie súkromného a rodinného života. Rozhodol, že štáty 

sú povinné zabezpečiť praktickú a účinnú ochranu detí pred krádežou totožnosti. 

Štáty musia prijať účinné kroky na identifikovanie a stíhanie páchateľa. 129 

Príklad: Vo veci K.U./Fínsko 130 bol na webovú zoznamovaciu lokalitu 

umiestnený inzerát v mene 12-ročného chlapca bez jeho vedomia. Uvádzal 

sa v ňom jeho vek, telefónne číslo, fyzický opis a obsahoval odkaz na 

webovú stránku s jeho fotografiou. Inzerát mal sexuálny charakter a naznačoval, 

že chlapec hľadá intímny vzťah s chlapcom vo svojom veku alebo 

so starším, z dôvodu čoho sa stal cieľom pedofilov. Totožnosť osoby, ktorá 

umiestnila inzerát, sa nedala získať od poskytovateľa internetu z dôvodu 

platnej legislatívy. ESĽP rozhodol, že povinnosť podľa článku 8 EDĽP nielen 

kriminalizovať zločiny, ale aj účinne ich vyšetrovať a stíhať, nadobúda ešte 

127 Rada Európy, Európsky dohovor o osvojení detí (revidovaný), CETS č. 202, 2008, článok 22. 

128 Haagska konferencia o medzinárodnom práve súkromnom, Dohovor o ochrane detí a o spolupráci 

pri medzištátnych osvojeniach, 29. mája 1993, článok 30 ods. 2. 

129 ESĽP, K.U./Fínsko, č. 2872/02, 2. decembra 2008, bod 49. 

130 ESĽP, K. U./Fínsko, č. 2872/02, 2. decembra 2008. 

69


väčší význam, keď je ohrozené fyzické a morálne blaho dieťaťa. V tomto 

prípade súd rozhodol, že vystavením ako cieľ pre pedofilné prístupy na internete 

bolo ohrozené fyzické a morálne blaho dieťaťa. V súlade s uvedeným 

došlo k porušeniu článku 8 EDĽP. 

Aspekty súvisiace s krádežou totožnosti úzko súvisia s detskou pornografiou 

a vyhľadávaním dieťaťa. Tieto body sú predmetom oddielu 7.2. 

4.5. Právo na štátnu príslušnosť 

Hlavné body 

• Právo na pobyt v rámci EÚ pre deti, ktoré sú občanmi EÚ, by nemalo byť zbavené praktického 

účinku zamietnutím práv na pobyt ich rodičovi (rodičom). 

• EDĽP negarantuje právo na štátnu príslušnosť, ale svojvoľné zamietnutie občianstva 

môže patriť do pôsobnosti článku 8 EDĽP (právo na rešpektovanie súkromného a rodinného 

života) z dôvodu jeho vplyvu na súkromný život jednotlivca. 

V práve EÚ sa článkom 20 ods. 1 ZFEÚ udeľuje štatút občana EÚ občanovi každého 

členského štátu EÚ. SDEÚ rozhodol o účinnosti práva na pobyt detí, ktoré 

majú občianstvo EÚ, ale nemajú občianstvo členského štátu EÚ, v ktorom majú 

pobyt. Predmetom bolo zamietnutie práv na pobyt v rámci EÚ rodičovi, ktorý 

sa staral o dieťa s občianstvom EÚ. SDEÚ rozhodol, že zamietnutie práva na 

pobyt rodičovi, ktorý je primárnym poskytovateľom starostlivosti dieťaťa, zbavuje 

právo dieťaťa na pobyt akéhokoľvek praktického účinku. Rodič, ktorý je 

primárnym poskytovateľom starostlivosti, má teda právo na pobyt s dieťaťom 

v hostiteľskom štáte. 131 Tieto aspekty sú podrobnejšie opísané v oddiele 9.5. 

V práve Rady Európy ESĽP negarantuje právo na občianstvo. 132 Svojvoľné zamietnutie 

udelenia občianstva však môže patriť do rozsahu pôsobnosti článku 

8 EDĽP z dôvodu jeho vplyvu na súkromný život jednotlivca, ktorý zahŕňa 

131 SDEÚ, C-200/02, Kunqian Catherine Zhu a Man Lavette Chen/Secretary of State for the Home 

Department, 19. októbra 2004, body 45 – 46. 

132 ESĽP, Slivenko a i./Lotyšsko [VK], rozhodnutie o prípustnosti, č. 48321/99, 23. januára 2002, 

bod 77. 

70


aspekty sociálnej identity dieťaťa 133 – ktoré sa v tomto prípade týkajú identity, 

ktorú má dieťa v spoločnosti. 

Príklad: Vo veci Genovese/Malta bolo občianstvo zamietnuté dieťaťu narodenému 

mimo manželstva mimo Malty nemaltskej matke a súdne uznanému 

maltskému otcovi. Samotným zamietnutím občianstva nebol porušený 

článok 8 EDĽP. Svojvoľné zamietnutie občianstva z dôvodu narodenia 

mimo manželstva však vyvolalo otázky o diskriminácii. Svojvoľné odlišné 

zaobchádzanie z tohto dôvodu si vyžaduje vážne opodstatňujúce príčiny. 

Z dôvodu neexistencie takých príčin bolo rozhodnuté o porušení článku 8 

v spojení s článkom 14 EDĽP. 134 

Kľúčový záujem v ustanoveniach zmluvy o práve na získanie občianstva je zabránenie 

stavu bez štátnej príslušnosti. Európsky dohovor o štátnej príslušnosti 

obsahuje podrobné ustanovenia o právnom nadobudnutí štátnej príslušnosti 

deťmi a obmedzujú sa v ňom možnosti straty štátnej príslušnosti u detí. 135 Dohovor 

Rady Európy o zabránení stavu bez štátnej príslušnosti súvisiacemu s nástupníctvom 

štátov obsahuje povinnosť zabrániť stavu bez štátnej príslušnosti 

pri narodení (článok 10) a zabezpečuje sa ním právo na občianstvo nástupníckeho 

štátu v prípade stavu bez štátnej príslušnosti (článok 2). 136 V článku 12 

revidovaného Európskeho dohovoru o osvojení sa takisto odráža problematika 

zabránenia stavu bez štátnej príslušnosti. Štáty musia umožniť získanie 

ich občianstva dieťaťom osvojeným jedným z ich občanov a strata občianstva 

v dôsledku osvojenia je podmienená vlastníctvom alebo nadobudnutím iného 

občianstva. 

V medzinárodnom práve sa článkom 7 CRC garantuje právo na získanie občianstva, 

rovnako ako článkom 24 ods. 3 ICCPR. 

133 ESĽP, Genovese/Malta, č. 53124/09, 11. októbra 2011, bod 33. 

134 Tamže, body 43 – 49. 

135 Rada Európy, Európsky dohovor o občianstve, CETS č. 166, 1997, články 6 a 7. 

136 Rada Európy, Dohovor o zabránení stavu bez štátnej príslušnosti súvisiacemu s nástupníctvom 

štátov, CETS č. 200, 2006. 

71


4.6. Totožnosť detí patriacich 

k národnostným menšinám 

Hlavný bod 

• Dieťa patriace k národnostnej menšine má právo požívať vlastnú kultúru, vyznávať 

a praktikovať svoje náboženské vyznanie a používať svoj vlastný jazyk. 137 

V práve EÚ sa nevenovala osobitná pozornosť totožnosti detí patriacich k národnostným 

menšinám z perspektívy základných práv. Okrem toho neexistuje 

základná judikatúra v EÚ, ktorá prispieva k normám Rady Európy. 

V práve Rady Európy sa v článku 5 ods. 1 FCNM výslovne uvádza, že signatárske 

štáty sa zaväzujú zachovávať základné prvky totožnosti osôb patriacich 

k národnostným menšinám, t. j. ich náboženské vyznanie, jazyk, tradíciu 

a kultúrne dedičstvo. FCNM neobsahuje ustanovenie týkajúce sa osobitne detí. 

Otázka jazyka vo vzdelávaní je rozobraná v oddiele 8.2. 

V medzinárodnom práve sa článkom 30 CRC garantuje dieťaťu národnostnej 

menšiny alebo domorodého pôvodu právo „používať vlastnú kultúru, vyznávať 

a vykonávať vlastné náboženstvo a používať svoj vlastný jazyk“ spoločne 

s príslušníkmi svojej skupiny. 

137 Podrobnejšie informácie o iných aspektoch hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv sú 

uvedené v kapitole 8. 

72

5 

Rodinný život 

EÚ 


článok 7 (právo na rešpektovanie 

rodinného 

života) 


práv, článok 24 (práva 


Nariadenie o vyživovacej 

povinnosti (4/2009) 


článok 24 ods. 3 (právo 

na udržiavanie kontaktu 

s oboma rodičmi 

nariadenie Brusel II bis 

(2201/2003) 

Smernica o mediácii 

(2008/52/ES) 

Smernica o prístupe 

k spravodlivosti 

(2002/8/ES) (prístup 

k spravodlivosti pri cezhraničných 

sporoch) 

Zahrnuté 

otázky 

Právo na 

rešpektovanie 

rodinného 

života 

Právo na 

rodičovskú 

starostlivosť 

Právo na 

udržiavanie 

stykov s oboma 

rodičmi 

Rada Európy 


rodinného života) 

ESĽP, R.M.S./Španielsko, č. 28775/12, 2013 

(zabránenie kontaktu s dcérou) 

Dohovor o styku týkajúcom sa detí 

Rozluka rodičov ESĽP, Levin/Švédsko, č. 35141/06, 2012 

(obmedzenie práv na styk) 

ESĽP, Schneider/Nemecko, č. 17080/07, 

2011 (styk medzi dieťaťom a zákonne 

neuznaným otcom). 

ESĽP, Sommerfeld/Nemecko [VK], 

č. 31871/96, 2003 (styk medzi otcom 

a dcérou) 

ESĽP, Mustafa a Armağan Akin/Turecko, 

č. 4694/03, 2010 (styk medzi súrodencami 

po zverení do osobnej starostlivosti) 

ESĽP, Vojnity/Maďarsko, č. 29617/07, 2013 

(obmedzenie prístupu na základe náboženského 

presvedčenia) 

73


EÚ 


práv, článok 24 (práva 


Nariadenie Brusel II bis 

(2201/2003) 

SDEÚ, C-211/10 PPU, 

Doris Povse/Mauro 

Alpago, 2010 

(výkon osvedčeného 

rozhodnutia) 

Zahrnuté 

otázky 

Únos dieťaťa 

Rada Európy 

Dohovor o styku týkajúcom sa detí 

ESĽP, Neulinger a Shuruk/Švajčiarsko [VK], 

č. 41615/07, 2010 (vzatie dieťaťa matkou 

ESĽP, X/Lotyšsko [VK], č. 27853/09, 2013 

(vážne riziko vo veci návratu dieťaťa podľa 

Haagskeho dohovoru) 

V európskom práve – EÚ aj Rady Európy – sa stanovuje právo rešpektovania rodinného 

života (článok 7 Charty základných práv EÚ, článok 8 EDĽP). Právomoc 

EÚ vo veciach rodinného života sa týka cezhraničných sporov vrátane uznávania 

a výkonu súdnych rozhodnutí v rámci členských štátov. SDEU sa zaoberá 

otázkami, ako je najlepší záujem dieťaťa a právo na rodinný život, ktoré sú 

stanovené v Charte základných práv EÚ v súvislosti s nariadením Brusel II bis. 

V judikatúre ESĽP týkajúcej sa rodinného života sa uznávajú vzájomne závislé 

práva, ako je právo na rodinný život a právo dieťaťa, aby boli jeho záujmy 

zohľadnené na prvom mieste. Uznáva sa v nej, že práva dieťaťa môžu niekedy 

kolidovať. Právo dieťaťa na rešpektovanie rodinného života môže byť napríklad 

obmedzené na účel rešpektovania jeho najlepších záujmov. Ďalej, Rada Európy 

prijala rôzne iné nástroje zaoberajúce sa záležitosťami, ktoré sa týkajú styku, 

osobnej starostlivosti a uplatňovania práv detí. 

V tejto kapitole sa skúma právo dieťaťa na rešpektovanie rodinného života 

a súvisiace práva, najmä obsah a rozsah týchto práv, ako aj súvisiacich právnych 

záväzkov a ich vzájomné pôsobenie s inými právami. Osobitné opisované 

aspekty zahŕňajú právo na rešpektovanie rodinného života a jeho obmedzenia 

(oddiel 5.1), právo dieťaťa na starostlivosť zo strany svojich rodičov (oddiel 5.2), 

právo udržiavať styk s oboma rodičmi (oddiel 5.3) a únos dieťaťa (oddiel 5.4). 

74


5.1. Právo na rešpektovanie rodinného 

života 

Hlavné body 

• Štáty majú povinnosti zaistiť deťom účinné požívanie ich práva na rešpektovanie rodinného 

života. 

• V práve EÚ aj Rady Európy by mali justičné a správne orgány brať ohľad na najlepšie 

záujmy dieťaťa v každom rozhodnutí týkajúcom sa práva dieťaťa na rešpektovanie 

jeho rodinného života. 

Právo dieťaťa na rešpektovanie rodinného života zahŕňa niekoľko zložených 

práv, ako je: právo dieťaťa na starostlivosť zo strany svojich rodičov 

(oddiel 5.2), právo udržiavať styk s oboma rodičmi (oddiel 5.3), právo nebyť oddelený 

od rodičov s výnimkou, ak je to v najlepšom záujme dieťaťa (oddiel 5.4 

a kapitola 6) a právo na zlúčenie rodiny (kapitola 9). 

V práve EÚ ani Rady Európy nie je právo na rešpektovanie rodinného života 

absolútne, ale podlieha niekoľkým obmedzeniam. Tieto obmedzenia, ktoré sú 

objasnené vo vysvetľujúcej poznámke k Charte základných práv EÚ 138 , sú rovnaké 

ako v prípade zodpovedajúceho ustanovenia EDĽP, konkrétne v článku 8 

ods. 2, to znamená: v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti 

v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho 

blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom alebo zločinnosti, ochrany zdravia 

alebo morálky alebo na ochranu práv a slobôd iných. 139 

Charta základných práv EÚ výslovne začleňuje do tohto práva povinnosť brať 

do úvahy najlepšie záujmy dieťaťa (článok 24 ods. 2). 140 Aj keď povinnosť rešpektovania 

najlepších záujmov dieťaťa nie je v EDĽP výslovne stanovená, ESĽP 

zahŕňa danú povinnosť do svojej judikatúry. 141 

138 Európsky parlament, Rada Európskej únie, Európska komisia (2007), Vysvetlivky k Charte základných 

práv, 2007/C 303/02, Ú. v. EÚ C 303, 14.12.2007, s. 17–35, pozri vysvetlivky k článku 7. 

139 Rada Európy, Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, CETS č. 5, 1950, článok 8. 

140 SDEÚ, C-400/10 PPU, J. McB./L.E., 5. októbra 2010. 

141 Pozri napríklad ESĽP, Ignaccolo-Zenide/Rumunsko, č. 31679/96, 25. januára 2000, bod 94. 

75


5.2. Právo dieťaťa na starostlivosť zo 

strany svojich rodičov 

Hlavné body 

• Právom EÚ sa upravujú procesné aspekty práva dieťaťa na starostlivosť zo strany svojich 

rodičov. 

• Podľa EDĽP majú štáty povinnosti týkajúce sa rešpektovania práv detí a rodičov na 

rodinný život. 

Právo detí poznať totožnosť svojich rodičov a právo na starostlivosť z ich strany 

sú dve základné zložky práva detí na rešpektovanie rodinného života. Sú 

v určitej miere vzájomne závislé: právo detí poznať svojich rodičov je zaistené 

rodičovskou starostlivosťou. Niekedy sú však tieto práva odlišné, napríklad 

u detí, ktoré sú osvojené alebo sa narodili na základe lekársky podporovanej 

reprodukcie. V tomto prípade je toto právo užšie spojené s právom dieťaťa 

na totožnosť, ako je vyjadrené poznaním jeho biologických rodičov, a preto je 

predmetom kapitoly 4. Ťažisko tohto oddielu je na druhom práve: práve dieťaťa 

na starostlivosť zo strany svojich rodičov. 

V práve EÚ neexistujú ustanovenia zaoberajúce sa vecným rozsahom práva na 

starostlivosť zo strany rodičov. Nástroje EÚ sa môžu zaoberať cezhraničnými 

aspektmi, napríklad uznávaním a vykonávaním rozsudkov v rámci členských 

štátov. Nariadením 4/2009 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone 

rozhodnutí a o spolupráci vo veciach vyživovacej povinnosti (nariadenie o vyživovacej 

povinnosti) sa napríklad spravujú žiadosti o cezhraničnú vyživovaciu 

povinnosť vyplývajúce z rodinných vzťahov. 142 Ustanovujú sa spoločné pravidlá 

pre celú EÚ zamerané na vymáhanie nárokov na výživné aj v prípade, že je dlžník 

alebo veriteľ v inej krajine. 

V práve Rady Európy ESĽP zdôraznil, že článkom 8 EDĽP sa ustanovuje najmä 

povinnosť štátu nezasahovať do rodinného života. 143 Štáty však majú aj 

142 Rada Európskej únie (2008), nariadenie Rady (ES) č. 4/2009 z 18. decembra 2008 o právomoci, 

rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a o spolupráci vo veciach vyživovacej povinnosti, 

Ú. v. EÚ 2008 L 7 (nariadenie o vyživovacej povinnosti). 

143 ESĽP, R.M.S./Španielsko, č. 28775/12, 18. júna 2013, bod 69. 

76


povinnosť prijať potrebné opatrenia na podporu rodičov aj rodín a chrániť deti 

pred možným zneužívaním. 144 Deti by mali byť oddelené od svojich rodičov len 

za výnimočných okolností. V týchto prípadoch sa musí urobiť všetko na zachovanie 

osobných vzťahov a, ak je to vhodné, „obnoviť“ rodinu. Štáty majú veľkú 

mieru voľnej úvahy pri prijímaní počiatočného rozhodnutia o odlúčení detí od 

ich rodičov. 145 Vyžaduje sa však prísnejšie skúmanie, pokiaľ ide o ďalšie obmedzenia, 

ako sú obmedzenia týkajúce sa rodičovských práv na prístup a akýchkoľvek 

ochranných opatrení určených na zabezpečenie účinnej ochrany práv 

rodičov a detí na rešpektovanie ich rodinného života. Tieto ďalšie obmedzenia 

so sebou prinášajú riziko, že rodinné vzťahy medzi malým dieťaťom a jedným 

alebo oboma rodičmi budú účinne prerušené. Rovnako platí, že keď ide o oddelenie 

matiek od novorodencov, dôvody uvedené štátom musia byť mimoriadne 

závažné. 146 

Miera voľnej úvahy klesá s množstvom času, ktorý sú deti odlúčené od svojich 

rodičov, a štátne orgány by mali uviesť dôležité odôvodnenie svojho rozhodnutia 

udržiavať odlúčenie. 147 ESĽP analyzuje, či bol rozhodovací proces spravodlivý 

a či dostali všetky zainteresované strany príležitosť prezentovať svoju vec. 

Príklad: Vo veci R.M.S./Španielsko 148 žiadateľka tvrdila, že jej bolo zabránené 

v akomkoľvek styku so svojou dcérou od veku troch rokov a 10 nasledujúcich 

mesiacov na základe jej sociálno-ekonomickej situácie. Súd zistil 

porušenie článku 8 EDĽP a zdôraznil, že španielske správne orgány mali 

zvážiť iné, menej tvrdé opatrenia, než odobratie dieťaťa do náhradnej starostlivosti. 

Takisto uviedol, že: Úlohou orgánov sociálneho zabezpečenia 

presne je pomáhať osobám v ťažkostiach, poskytnúť im usmernenie a poradiť 

im vo veciach, ako sú rôzne druhy dostupných dávok, možnosť získania 

sociálneho bývania a iné prostriedky na prekonanie ich ťažkostí, ako sú 

tie, o ktoré sa pôvodne snažila žiadateľka. V súlade s tým ESĽP rozhodol, že 

španielske orgány nevyvinuli náležité a dostatočné úsilie na zabezpečenie 

práva žiadateľky žiť so svojím dieťaťom. 149 

144 Tamže, bod 69 a nasledujúce. 

145 ESĽP, Y.C./Spojené kráľovstvo, č. 4547/10, 13. marca 2012, bod 137. 

146 ESĽP, K. a T./Fínsko [VK], č. 25702/94, 12. júla 2001, bod 168. 

147 ESĽP, Y.C./Spojené kráľovstvo, č. 4547/10, 13. marca 2012, bod 137. 

148 ESĽP, R.M.S./Španielsko, č. 28775/12, 18. júna 2013. 

149 Tamže, 18. júna 2013, body 86 a 93. 

77


V medzinárodnom práve sa v článku 5 CRC stanovuje, že „Štáty, ktoré sú 

zmluvnými stranami tohto Dohovoru, sa zaväzujú rešpektovať zodpovednosť, 

práva a povinnosti rodičov, [...] Budú sa snažiť o to, aby bola dieťaťu poskytnutá 

pomoc pri orientácii a výkone jeho práv uznaných týmto Dohovorom v súlade 

s jeho rozvíjajúcimi sa schopnosťami“. Okrem toho sa v článku 9 CRC uvádza, 

že dieťa nebude odlúčené od svojich rodičov proti svojej vôli a že všetkým stranám 

musí byť poskytnutá možnosť zúčastniť sa akéhokoľvek konania súvisiaceho 

s touto situáciou. Usmernenia OSN o náhradnej starostlivosti ďalej opodstatňujú 

práva detí za týchto okolností a príslušné povinnosti štátov. 150 

5.3. Právo na udržiavanie styku s oboma 

rodičmi 

Hlavné body 

• Právo dieťaťa udržiavať styk s oboma rodičmi pretrváva vo všetkých formách odlúčenia 

rodičov: súvisiacich s rodinou a štátom schválených. 

• Proces zaistenia práva dieťaťa na udržiavanie styku so svojimi rodičmi a zlúčenie rodiny 

si vyžaduje v prvom rade ohľad na najlepšie záujmy dieťaťa a kladenie náležitej 

váhy pohľadom dieťaťa s prihliadnutím na jeho vek a vyspelosť. 

Rozsah práva udržiavať styk s rodičmi sa líši podľa kontextu. V prípade rozhodnutia 

rodičov navzájom sa odlúčiť je rozsah pôsobnosti širší a zvyčajne obmedzený 

len najlepšími záujmami dieťaťa. V kontexte štátom schváleného odlúčenia 

vyplývajúceho napríklad z vyhostenia alebo uväznenia rodiča štátne orgány 

konajú v záujme chráneného záujmu a musia nájsť spravodlivú rovnováhu medzi 

záujmami strán a povinnosťou zabezpečiť najlepšie záujmy dieťaťa. Právo 

detí na udržiavanie styku s oboma rodičmi sa uplatňuje v oboch prípadoch. 

V práve EÚ sa v článku 24 ods. 3 Charty základných práv EÚ výslovne uznáva 

právo každého dieťaťa na udržiavanie styku s oboma rodičmi. V znení ustanovenia 

sa objasňuje obsah práva, najmä význam styku, ktorý musí: byť pravidelný, 

umožňovať rozvíjanie osobných vzťahov a byť vo forme priamych 

stykov. Existuje však podmienka: právo každého dieťaťa na udržiavanie styku 

150 Rada OSN pre ľudské práva (2009), Usmernenia OSN o náhradnej starostlivosti o deti, dokument 

OSN A/HRC/11/L.13, 15. júna 2009. 

78


so svojimi rodičmi je výslovne obmedzené jeho najlepšími záujmami. Toto 

ustanovenie, ako sa objasňuje vo vysvetľujúcej poznámke k charte, je výslovne 

ovplyvnené článkom 9 CRC. 

V súlade s právomocami EÚ (pozri kapitolu 1) osobitné ťažisko spočíva na justičnej 

spolupráci (s cieľom vytvorenia oblasti slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, 

v ktorej je zaistený voľný pohyb osôb). Dva nástroje EÚ majú osobitný 

význam: nariadenie Rady (ES) č. 2201/2003 151 (Brusel II bis) a smernica Európskeho 

parlamentu a Rady 2008/52/ES (smernica o mediácii). 152 Z pohľadu práv 

je významné nariadenie Brusel II bis. Po prvé, vzťahuje sa na všetky rozhodnutia 

o rodičovských právach a povinnostiach bez ohľadu na rodinný stav. Po 

druhé, pravidlá týkajúce sa príslušnosti (určenej väčšinou podľa obvyklého pobytu 

dieťaťa) výslovne závisia od najlepších záujmov dieťaťa, a po tretie, osobitne 

sa berie ohľad na zabezpečenie rešpektovania názorov detí. 153 

Judikatúra SDEÚ v prípadoch neoprávneného premiestnenia dieťaťa na základe 

rozhodnutia prijatého jednostranne jedným z rodičov mala za prvotný cieľ 

podporiť základné právo dieťaťa udržiavať pravidelne osobné vzťahy a priame 

styky s oboma rodičmi (článok 24 ods. 3 Charty), pretože súd potvrdzuje, že 

toto právo nepopierateľne patrí medzi najlepšie záujmy každého dieťaťa. Podľa 

názoru SDEÚ možno opatrenie, ktorým sa bráni dieťaťu udržiavať pravidelne 

osobný vzťah a priamy styk s oboma rodičmi, odôvodniť len iným záujmom 

dieťaťa s takou dôležitosťou, že má prednosť pred záujmom týkajúcim sa tohto 

základného práva. 154 Patria sem predbežné opatrenia, vrátane ochranných, 

podľa článku 20 nariadenia Brusel II bis. Súd rozhodol, že vyvážené a primerané 

posúdenie všetkých predmetných záujmov, ktoré musí byť založené na 

objektívnych úvahách týkajúcich sa konkrétnej osoby dieťaťa a jeho sociálneho 

prostredia, musí byť v zásade vykonané v konaní v súlade s ustanoveniami nariadenia 

Brusel II bis. 155 

151 Rada Európskej únie (2003), nariadenie Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej 

právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských 

práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000, Ú. v. EÚ 2003 L 338 

(Brusel II bis). 

152 Európsky parlament, Rada Európskej únie (2008) smernica Európskeho parlamentu 

a Rady 2008/52/ES z 21. mája 2008 o určitých aspektoch mediácie v občianskych a obchodných 

veciach, Ú. v. EÚ 2008 L 136/3 (smernica o mediácii). 

153 Pozri napríklad nariadenie Rady (ES) č. 2201/2003, odôvodnenie (body 5, 12, 13 a 19) a články 

8, 41 ods. 2 písm. c) a článok 42 ods. 2 písm. a). 

154 SDEÚ, C-403/09 PPU, Jasna Detiček/Maurizio Sgueglia, 23. decembra 2009, bod 59. 


79


Príklad: Vec E./B. 156 sa týka konania medzi pánom E. (otec) a pani B. (matka) 

v súvislosti s príslušnosťou súdov Spojeného kráľovstva vypočuť a určiť 

miesto obvyklého pobytu ich dieťaťa, S., a práva otca na prístup. Rodičia 

podpísali pred španielskym súdom dohodu, podľa ktorej mala matka zverené 

dieťa do osobnej starostlivosti a otcovi bol udelený prístup. Následne 

sa matka snažila obmedziť právo styku, ktoré bolo otcovi udelené na 

základe danej dohody. Otec predložil podanie na vrchný súd a snažil sa 

o vykonanie španielskej dohody. Matka uviedla, že postúpila príslušnosť 

španielskeho súdu a snažila sa presunúť postúpenú príslušnosť na súdy Anglicka 

a Walesu. Po odvolaní zo strany otca sa odvolací súd obrátil s niekoľkými 

otázkami na SDEÚ, pokiaľ ide o výklad článku 12 ods. 3 nariadenia 

Brusel II bis. SDEÚ rozhodol, že keď je súdu odňaté konanie v súlade s článkom 

12 ods. 3 nariadenia Brusel II bis, najlepšie záujmy dieťaťa môžu byť 

chránené len preskúmaním, v každom osobitnom prípade, otázky, či je žiadaná 

prorogácia príslušnosti v súlade s najlepšími záujmami dieťaťa. Postúpenie 

príslušnosti je platné len v súvislosti s osobitným konaním, v prípade 

ktorého je odňaté súdu, ktorého príslušnosť je predmetom postúpenia. Po 

právoplatnom uzavretí konania, z ktorého vyplýva prorogácia príslušnosti, 

sa daná príslušnosť skončí v prospech súdu majúceho všeobecnú príslušnosť 

podľa článku 8 ods. 1 nariadenia Brusel II bis. 

So zreteľom na rodičovské práva a povinnosti Brusel II bis koexistuje s Haagskym 

dohovorom o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone a spolupráci 

v oblasti rodičovských práv a povinností a opatrení na ochranu dieťaťa. 

157 Podľa článku 61 má nariadenie Brusel II bis prednosť pred Haagskym 

dohovorom: a) keď má dotknuté dieťa svoj obvyklý pobyt na území členského 

štátu alebo b) vo veci uznania a výkonu rozsudku vydaného súdom členského 

štátu na území iného členského štátu, aj keď má dotknuté dieťa svoj obvyklý 

pobyt na území tretieho štátu, ktorý je zmluvnou stranou Haagskeho dohovoru. 

Z toho dôvodu predstavuje kľúčovú otázku podľa nariadenia Brusel II bis 

určenie obvyklého pobytu dieťaťa. 

156 SDEÚ, C-436/13, E./B., 1. októbra 2014 (zhrnutie upravené z http://cases.iclr.co.uk) 

157 Svetová organizácia pre cezhraničnú spoluprácu v občianskych a obchodných veciach (1996), 

Haagska konferencia o medzinárodnom práve súkromnom, Dohovor o právomoci, rozhodnom 

práve, uznávaní a výkone a spolupráci v oblasti rodičovských práv a povinností a opatrení na 

ochranu dieťaťa, 19. októbra 1996. 

80


Príklad: Vo veci Mercredi/Chaffe 158 sa odvolací súd Anglicka a Walesu obrátil 

na SDEÚ vo veci odchodu dvojmesačného dieťaťa zo Spojeného kráľovstva 

na francúzsky ostrov Réunion. SDEÚ rozhodol, že pojem obvyklého 

pobytu na účely článkov 8 a 10 nariadenia Brusel II bis zodpovedá miestu, 

ktoré vykazuje určitú mieru integrácie dieťaťa v spoločenskom a rodinnom 

prostredí. Ak sa situácia týka dieťaťa, ktoré zotrvávalo so svojou matkou 

len niekoľko dní v členskom štáte inom, než je jeho obvyklý pobyt, z ktorého 

bolo presunuté, faktory, ktoré sa musia zohľadniť, zahŕňajú: po prvé, 

trvanie, zákonnosť, podmienky a dôvody pobytu na území daného členského 

štátu EÚ a presťahovania matky do daného štátu, a po druhé, s osobitným 

zreteľom na vek dieťaťa, geografický a rodinný pôvod matky a rodinné 

a sociálne väzby, ktoré má matka a dieťa s daným členským štátom. 

Osobitne relevantné pre požívanie práva na udržiavanie styku s oboma rodičmi 

v cezhraničných sporoch sú nástroje týkajúce sa úpravy prístupu k spravodlivosti, 

v ktorých sa objasňuje spôsob zaobchádzania so zložitými spormi, ako 

napríklad smernica Rady 2002/8/ES (smernica o prístupe k spravodlivosti), 

v ktorej sa vyžaduje zlepšenie „prístupu k spravodlivosti pri cezhraničných 

sporoch ustanovením minimálnych spoločných pravidiel týkajúcich sa právnej 

pomoci pri takýchto sporoch“. 159 Účelom tejto smernice je: zlepšiť prístup 

k spravodlivosti pri cezhraničných sporoch ustanovením minimálnych spoločných 

pravidiel vzťahujúcich sa na právnu pomoc, zabezpečiť, aby bola udelená 

primeraná právna pomoc za určitých podmienok osobám, ktoré nie sú schopné 

uhradiť náklady konania v dôsledku ich finančnej situácie a zjednodušiť zlučiteľnosť 

vnútroštátnych predpisov v tejto veci a zabezpečiť mechanizmy spolupráce 

medzi orgánmi členských štátov. 

V práve Rady Európy je právo každého dieťaťa na udržiavanie stykov s oboma 

rodičmi implicitné v článku 8 EDĽP. ESĽP potvrdzuje, že požívanie vzájomnej 

spoločnosti medzi rodičom a dieťaťom predstavuje základný prvok rodinného 

života. 160 Zároveň však zdôrazňuje, že toto právo môže byť obmedzené najlepšími 

záujmami dieťaťa (pozri oddiel 5.4 a kapitolu 6). Toto právo je v centre 

158 SDEÚ, C-497/10 PPU, Barbara Mercredi/Richard Chaffe, 22. decembra 2010. 

159 Rada Európskej únie (2003), smernica Rady 2002/8/ES z 27. januára 2003 o zlepšení prístupu 

k spravodlivosti pri cezhraničných sporoch ustanovením minimálnych spoločných pravidiel 

týkajúcich sa právnej pomoci pri takýchto sporoch, Ú. v. EÚ 2003, L 026 (smernica o prístupe 

k spravodlivosti). 

160 ESĽP, K. a T./Fínsko [VK], č. 25702/94, 12. júla 2001, bod 151. 

81


súdneho rozhodovacieho procesu o zverení do osobnej starostlivosti a o stykoch 

s deťmi. 

V súbore prípadov sa ESĽP buď výslovne alebo implicitne odvolával na najlepšie 

záujmy dieťaťa v súvislosti s osobnou starostlivosťou a stykom. 

Príklad: Vo veci Schneider/Nemecko 161 mal žiadateľ vzťah s vydatou ženou 

a tvrdil, že je biologickým otcom jej syna, pričom zákonom uznaným 

otcom bol manžel matky. Žiadateľ tvrdil, že rozhodnutie národných súdov 

o zamietnutí jeho žiadosti o styk s dieťaťom a informácie o vývine dieťaťa 

na základe toho, že nie je zákonným otcom dieťaťa, ani nemá s dieťaťom 

vzťah, predstavujú porušenie jeho práv podľa článku 8 EDĽP. ESĽP 

zistil porušenie a zameral sa na to, že národné súdy nebrali ohľad na otázku, 

či by za konkrétnych okolností tohto prípadu bol styk medzi dieťaťom 

a žiadateľom v najlepšom záujme dieťaťa. 162 Pokiaľ ide o žiadosť žiadateľa 

o informácie o osobnom rozvoji dieťaťa, súd rozhodol, že národné súdy neposkytli 

dostatočné dôvody na opodstatnenie ich zásahu na účely článku 8 

ods. 2 163 a že preto nebol zásah „nevyhnutný v demokratickej spoločnosti“. 

Príklad: Vo veci Levin/Švédsko 164 žiadateľka, matka troch detí v náhradnej 

starostlivosti mimo rodiny, tvrdila, že obmedzenia jej práva na udržiavanie 

styku s jej deťmi obmedzili jej právo na rešpektovanie rodinného života. 

ESĽP sa zameral na cieľ obmedzení styku, t. j. ochranu najlepších záujmov 

detí. V tomto konkrétnom prípade boli deti v čase, keď boli v starostlivosti 

žiadateľky, zanedbávané, a styk s ňou odhalil silné negatívne reakcie 

zo strany detí. ESĽP rozhodol, že nedošlo k porušeniu článku 8 EDĽP a zistil, 

že zásah do práv žiadateľky bol primeraný vzhľadom na presadzovaný 

legitímny cieľ (najlepšie záujmy detí) a v rámci miery úvahy národných 

orgánov. 

Príklad: Vo veci Sommerfeld/Nemecko 165 sa žiadateľ sťažoval na obmedzenia 

svojho práva udržiavať styk so svojou dcérou, ktorá opakovane 

161 ESĽP, Schneider/Nemecko, č. 17080/07, 15. septembra 2011. 

162 Pozri tiež ESĽP, Anayo/Nemecko, č. 20578/07, 21. decembra 2010, body 67 a 71. 

163 ESĽP, Schneider/Nemecko, č. 17080/07, 15. septembra 2011, bod 104. 

164 ESĽP, Levin/Švédsko, č. 35141/06, 15. marca 2012, body 57 a 69, ESĽP, K. a T./Fínsko [VK], 

č. 25702/94, 12. júla 2001, bod 151. 

165 ESĽP, Sommerfeld/Nemecko [VK], č. 31871/96, 8. júla 2003, bod 72. 

82


vyjadrila názor, že si neželá zostávať s ním v kontakte. Žiadateľ konkrétne 

uviedol, že to, že národné súdy nezískali posudok znalca v oblasti psychológie, 

predstavuje formálnu chybu v národnom konaní. ESĽP nezistil porušenie 

článku 8 EDĽP a dospel k záveru, že národný súd bol v dobrej pozícii, 

aby vyhodnotil vyhlásenia dcéry a stanovil, či je alebo nie je schopná utvoriť 

si vlastný názor. 

Príklad: Vo veci Mustafa a Armağan Akin/Turecko 166 žiadatelia – otec 

a syn – tvrdili, že podmienky nariadenia o zverení do osobnej starostlivosti 

národným súdom predstavovali porušenie ich práv podľa článku 8 EDĽP. 

Na základe týchto podmienok sa bránilo synovi v styku so svojou sestrou, 

ktorá bola v osobnej starostlivosti ich matky. Okrem toho, otec nemohol 

byť v styku s oboma svojimi deťmi spolu, pretože kontakt jeho syna so 

svojou matkou kolidoval s jeho vlastným kontaktom so svojou dcérou. 

ESĽP rozhodol, že rozhodnutie národného súdu o odlúčení dvoch súrodencov 

predstavuje porušenie práva žiadateľov na rešpektovanie ich rodinného 

života, pretože nielen bránil dvom súrodencom v tom, aby sa 

vídali, ale aj znemožnil ich otcovi požívať spoločnosť oboch svojich detí 

v rovnakom čase. 

V súvislosti s osobnou starostlivosťou a rozhodovaním o styku ESĽP takisto zakazuje 

diskrimináciu, ktorá je v rozpore s článkom 14 EDĽP. 

Príklad: Vo veci Vojnity/Maďarsko 167 žiadateľ tvrdil, že mu bol zamietnutý 

prístup k jeho synovi z dôvodu jeho náboženského presvedčenia. 168 ESĽP 

zistil porušenie článku 14 v spojení s článkom 8 EDĽP, pričom uviedol, že 

neexistuje dôkaz o tom, že by náboženské presvedčenie žiadateľa zahŕňalo 

nebezpečné praktiky alebo vystavovalo jeho syna fyzickej alebo psychickej 

ujme. 169 Rozhodnutia národných súdov o odňatí práv žiadateľa na styk 

spôsobili znemožnenie akejkoľvek formy kontaktu a vytvorenie akéhokoľvek 

druhu ďalšieho rodinného života napriek skutočnosti, že úplné zrušenie 

styku by bolo opodstatnené len za výnimočných okolností. 170 ESĽP pre- 

166 ESĽP, Mustafa a Armağan Akin/Turecko, č. 4694/03, 6. apríla 2010. 

167 ESĽP, Vojnity/Maďarsko, č. 29617/07, 12. februára 2013, pozri tiež ESĽP, P.V./Španielsko, 

č. 35159/09, 30. novembra 2010 (dostupné po francúzsky a španielsky). 

168 ESĽP, Vojnity/Maďarsko, č. 29617/07, 12. februára 2013, bod 22. 



83


to rozhodol, že neexistuje primeraný vzťah proporcionality medzi úplným 

zákazom práv prístupu žiadateľa a sledovaným cieľom, ktorým je ochrana 

najlepšieho záujmu dieťaťa. 171 

Príklad: Vec Salgueiro da Silva Mouta/Portugalsko 172 predložil otec, ktorý 

nárokoval rodičovské práva a povinnosti týkajúce sa jeho dieťaťa. Tvrdil, že 

vo vnútroštátnom konaní portugalské orgány zamietli jeho žiadosť a udelili 

rodičovské práva a povinnosti matke na základe jeho sexuálnej orientácie. 

ESĽP rozhodol, že národné orgány naozaj zamietli zverenie do osobnej starostlivosti 

z dôvodu, že je homosexuál – toto rozhodnutie nemá objektívne 

a primerané opodstatnenie. Súd dospel k záveru, že došlo k porušeniu 

článku 8 v spojení s článkom 14 EDĽP. 

Okrem toho, právo dieťaťa udržiavať styky s oboma rodičmi je výslovne uvedené 

v Dohovore Rady Európy o styku týkajúcom sa detí. 173 V článku 4 ods. 1 

tohto dohovoru sa uvádza, že dieťa a jeho rodičia majú právo na získanie a udržiavanie 

vzájomných pravidelných stykov. Vo všeobecných zásadách, ktoré 

sa majú uplatniť v jurisdikcii o stykoch, sa zdôrazňuje právo dieťaťa, aby bolo 

informované, aby sa s ním viedli konzultácie a aby mohlo vyjadriť svoje názory 

a aby bola týmto názorom pripisovaná náležitá váha. V článku 6 Dohovoru 

Rady Európy o výkone práv detí 174 sa podrobnejšie určujú požiadavky na súdny 

rozhodovací proces vrátane právnych povinností: zváži, či má justičný orgán 

dostatočné množstvo informácií na určenie najlepších záujmov dieťaťa, zabezpečí, 

právo dieťaťa na informácie o procese a výsledkoch a otvorí bezpečný 

priestor pre dotknuté dieťa na slobodné vyjadrenie svojich názorov spôsobom 

primeraným jeho veku/vyspelosti. 

Môžu vzniknúť situácie, v ktorých sú deti inak odlúčené od rodiča, napríklad 

v dôsledku uväznenia rodiča. ESĽP sa stretol s takouto situáciou vo veci Horych/Poľsko, 

175 v ktorej riešil otázku podmienok, za ktorých žiadateľ, označený 

za nebezpečného väzňa, prijímal návštevy svojich maloletých dcér. 


172 ESĽP, Salgueiro da Silva Mouta/Portugalsko, č. 33290/96, 21. decembra 1999. 

173 Rada Európy, Dohovor o styku týkajúcom sa detí, CETS č. 192, 2003. Pozri tiež: Svetová organizácia 

pre cezhraničnú spoluprácu v občianskych a obchodných veciach (1996), Haagska konferencia 

o medzinárodnom práve súkromnom, Dohovor o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní 

a výkone a spolupráci v oblasti rodičovských práv a povinností a opatrení na ochranu dieťaťa. 

174 Rada Európy, Dohovor o výkone práv detí, CETS č. 160, 1996. 

175 ESĽP, Horych/Poľsko, č. 13621/08, 17. apríla 2012. 

84


Skonštatoval, že návštevy detí vo väzení si vyžadujú osobitné opatrenia 

a môžu podliehať osobitným podmienkam na základe ich veku, možných účinkov 

na ich emocionálny stav alebo blaho a na osobné okolnosti navštevovanej 

osoby. 176 Súd ďalej uviedol, že „povinnosti štátu podľa článku 8 zahŕňajú povinnosť 

zabezpečiť vhodné, pre návštevníkov podľa možnosti nie stresujúce, 

podmienky pre prijímanie návštev jeho detí, so zreteľom na praktické dôsledky 

uväznenia. 177 

Nakoniec, právo detí zbavených slobody udržiavať styky so svojimi rodičmi 

je posilnené vybranými ustanoveniami Usmernení Rady Európy o súdnictve 

zohľadňujúcom potreby detí. 178 V usmerneniach sa výslovne potvrdzuje právo 

detí zbavených slobody „udržiavať pravidelné zmysluplné styky s rodičmi [a] 

rodinou“ (článok 21 písm. a)) (pozri tiež kapitolu 11). 

V medzinárodnom práve je právo každého dieťaťa na udržiavanie stykov s oboma 

rodičmi potvrdené v článku 9 ods. 3 CRC: „Uvedené štáty musia rešpektovať 

právo dieťaťa, ktoré je oddelené od jedného alebo oboch rodičov, udržiavať 

pravidelne osobný kontakt s oboma rodičmi, okrem prípadov, ak by to bolo 

v rozpore so záujmami dieťaťa.“ 

5.4. Neoprávnené premiestnenie detí cez 

hranice – únos detí 

Hlavné body 

• ESĽP vyžaduje prístup na základe práv dieťaťa k neoprávneným premiestneniam 

v rozpore s opatreniami zverenia do starostlivosti: Článok 8 EDĽP (právo na rešpektovanie 

súkromného a rodinného života) sa musí vykladať v spojení s Haagskym dohovorom 

a CRC. 

• V práve EÚ sa konkrétnejšie vyžaduje, aby bolo dieťa vypočuté počas konania týkajúceho 

sa jeho návratu po neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní. 



178 Rada Európy, Výbor ministrov (2010), Usmernenia o súdnictve zohľadňujúcom potreby detí. 

85


Únos dieťaťa sa týka situácie, v ktorej je dieťa premiestnené alebo zadržané 

za vnútroštátnymi hranicami v rozpore s existujúcimi opatreniami o zverení do 

osobnej starostlivosti (článok 3 Haagskeho dohovoru o občianskoprávnych aspektoch 

medzinárodných únosov detí 179 (Haagsky dohovor)). Podľa Haagskeho 

dohovoru sa neoprávnene premiestnené alebo zadržané deti majú bez odkladu 

vrátiť do svojej krajiny obvyklého pobytu (článok 11 ods. 1). Súdy krajiny 

obvyklého pobytu určujú dôvodnosť sporu o osobnú starostlivosť. Súdy krajiny, 

z ktorej bolo dieťa premiestnené, majú nariadiť návrat v lehote šiestich 

týždňov od dátumu podania žiadosti o návrat (článok 11). Haagsky dohovor 

sa opiera o zásadu najlepších záujmov dieťaťa. V tejto súvislosti existuje prezumpcia, 

že nezákonné premiestnenie dieťaťa je vo svojej podstate škodlivé 

a že status quo ante by mal byť obnovený čo najskôr, aby sa predišlo zákonnej 

konsolidácii protiprávnych situácií. Otázky osobnej starostlivosti a prístupu 

by mali určovať súdy s príslušnosťou na mieste obvyklého pobytu dieťaťa, nie 

súdy krajiny, do ktorej bolo dieťa protizákonne premiestnené. Existuje niekoľko 

obmedzených výnimiek z mechanizmu návratu, ktoré sú stanovené v článkoch 

12, 13 a 20 Haagskeho dohovoru. Článok 13 obsahuje ustanovenia, ktoré 

vyvolali väčšinu sporov, a to na domácej aj medzinárodnej úrovni. Stanovuje sa 

v ňom, že krajina, do ktorej bolo dieťa premiestnené, môže odmietnuť návrat 

dieťaťa, ak by ho návrat vystavil vážnemu riziku ujmy alebo ho inak priviedol 

do neznesiteľnej situácie (článok 13 písm. b)). Návrat môže byť takisto odmietnutý, 

ak dieťa nesúhlasí s návratom, alebo ak dosiahlo taký stupeň vyspelosti, 

že vie vyjadriť svoje názory (článok 13 ods. 2). 

V práve EÚ je najdôležitejší nástroj upravujúci únos dieťaťa medzi členskými 

štátmi EÚ nariadenie Brusel II bis, 180 ktoré je z veľkej časti založené na Haagskom 

dohovore. Toto nariadenie dopĺňa Haagsky dohovor a má pred ním 

prednosť v prípadoch únosov v rámci EÚ (odôvodnenie 17 preambuly a článok 

60 písm. e)). Aj keď Haagsky dohovor zostáva hlavným nástrojom v oblasti 

únosov detí, v určitých smeroch má nariadenie Brusel II bis tzv. sprísnené 

pravidlá príslušnosti v prospech súdov pôvodného/obvyklého pobytu. Podobne 

ako v Haagskom dohovore si príslušnosť v prípadoch únosov dieťaťa zachovávajú 

súdy štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred 

179 Svetová organizácia pre cezhraničnú spoluprácu v občianskych a obchodných veciach (1980), 

Haagska konferencia o medzinárodnom práve súkromnom, Haagsky dohovor z 25. októbra 

1980 o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí, 25. októbra 1980. 

180 Rada Európskej únie (2003), nariadenie Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej 

právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských 

práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000, Ú. v. EÚ 2003 L 338. 

86


protiprávnym premiestnením/zadržaním. V nariadení sa zachovávajú rovnaké 

výnimky týkajúce sa návratu, ako tie, ktoré sú uvedené v Dohovore o únosoch 

detí. 

Podľa nariadenia Brusel II bis si však na rozdiel od Haagskeho dohovoru štát 

obvyklého pobytu uchováva príslušnosť pre rozhodovanie vo veci sporu o zverenie 

do osobnej starostlivosti aj po vydaní príkazu na nevrátenie pri uplatnení 

článku 13 písm. b) Haagskeho dohovoru a článku 11 ods. 6 až 8 nariadenia 

Brusel II bis. Zmena príslušnosti na štát, do ktorého bolo dieťa premiestnené, 

sa môže vyskytnúť v dvoch situáciách stanovených v článku 10 nariadenia Brusel 

II bis. V prvej situácii sa stanovuje, že súdy štátu úniku majú príslušnosť, ak 

dieťa nadobudlo obvyklý pobyt v danom štáte a každá osoba vykonávajúca 

opatrovnícke právo sa zmierila s premiestnením alebo zadržaním. 181 Druhá situácia 

vznikne, keď dieťa: nadobudlo obvyklý pobyt v štáte, do ktorého bolo 

premiestnené, uplynulo obdobie jedného roka odvtedy, ako sa nositeľ opatrovníckeho 

práva dozvedel alebo mohol dozvedieť o mieste pobytu dieťaťa, dieťa 

je usadené vo svojom novom prostredí a je splnená aspoň jedna zo štyroch 

ďalších podmienok uvedených v článku 10 písm. b) nariadenia Brusel II bis. 182 

Tak ako iné právne nástroje EÚ sa nariadenie Brusel II bis musí vykladať v súlade 

s ustanoveniami Charty základných práv EÚ, najmä článkom 24. SDEÚ mal 

príležitosť objasniť výklad článku 24 v súvislosti s únosmi detí. Ako bolo opísané 

v oddiele 2.4, vo veci Aguirre Zarraga SDEÚ rozhodol, že právo dieťaťa byť 

vypočuté, zakotvené v článku 24 Charty, vyžaduje, aby právne postupy a podmienky, 

ktorými sa umožňuje deťom slobodne vyjadrovať svoje názory, boli 

deťom sprístupnené, a aby súd získal tieto názory. 183 Podľa SDEÚ je však len na 

súdoch obvyklého pobytu dieťaťa, aby preskúmali zákonnosť svojich vlastných 

rozsudkov v súvislosti s Chartou základných práv EÚ a nariadením Brusel II bis. 

181 Článok 10 písm. a) nariadenia Brusel II bis. 

182 Článok 10 písm. a) nariadenia Brusel II bis obsahuje tieto štyri alternatívne podmienky: i) do 

jedného roka odvtedy, ako sa nositeľ opatrovníckeho práva dozvedel alebo mohol dozvedieť 

o mieste pobytu dieťaťa, sa nepodala žiadosť o návrat dieťaťa na príslušné orgány členského 

štátu, do ktorého bolo dieťa premiestnené alebo v ktorom je zadržiavané; ii) nositeľ opatrovníckeho 

práva vzal späť svoju žiadosť o návrat a v lehote stanovenej v bode i) sa nepodala nová 

žiadosť; iii) konanie na súde členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne 

pred neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, sa skončilo podľa článku 11 ods. 7; 

iv) súdy členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred neoprávneným 

premiestnením alebo zadržaním, vydali rozsudok o opatrovníckom práve, z ktorého 

nevyplýva povinnosť návratu dieťaťa. 

183 SDEÚ, C-491/10 PPU, Joseba Adoni Aguirre Zarraga/Simone Pelz, 22. decembra 2010. O aspektoch 

týkajúcich sa účasti dieťaťa v tomto prípade pozri podrobnejšiu analýzu v oddiele 2.4. 

87


Podľa zásady vzájomnej dôvery by sa mala v právnych systémoch členských 

štátov zabezpečiť rovnocenná ochrana základných práv. Z toho dôvodu musia 

zainteresované strany musia predložiť námietku na základe ľudských práv 

pred súdy, ktoré majú príslušnosť vo veci sporu o starostlivosti podľa nariadenia. 

SDEÚ rozhodol, že súd členského štátu, do ktorého bolo dieťa nezákonne 

premiestnené, nemohol namietať voči vykonaniu osvedčeného rozsudku, ktorým 

sa nariaďoval návrat dieťaťa, pretože posúdenie toho, či došlo k porušeniu 

týchto ustanovení, patrilo výhradne do príslušnosti štátu, z ktorého bolo dieťa 

premiestnené. 

Príklad: Vec Povse/Alpago 184 sa týka nezákonného premiestnenia dievčaťa 

do Rakúska jeho matkou. Rakúske súdy zamietli žiadosť otca o návrat jeho 

dcéry do Talianska z dôvodu existencie vážneho rizika ujmy dieťaťa. Medzitým 

na žiadosť otca taliansky súd rozhodol, že si zachováva príslušnosť 

rozhodnúť vo veci sporu o starostlivosť a vydal príkaz na návrat dieťaťa 

do Talianska a vykonávacie rozhodnutie na základe článku 42 nariadenia 

Brusel II bis. S vecou sa rakúsky súd obrátil na SDEÚ po odvolaní matky 

proti uplatneniu vykonania osvedčenia a vydaní príkazu na návrat dieťaťa 

do Talianska. SDEÚ rozhodol, že po vydaní osvedčenia o vykonateľnosti nie 

sú možnosti namietania voči návratu do krajiny, z ktorej bolo dieťa premiestnené 

(v tomto prípade z Rakúska), keďže osvedčenie je automaticky 

vykonateľné. Ďalej, SDEÚ rozhodol, že v tomto prípade boli len talianske 

súdy príslušné rozhodnúť o závažnom riziku, ktoré návrat predstavoval pre 

najlepšie záujmy dieťaťa. Vzhľadom na to, že tieto súdy mali zvážiť toto 

riziko ako opodstatnené, uchovali si výhradnú právomoc pozastaviť svoj 

vlastný vykonávací rozkaz 185 . 

V práve Rady Európy Európsky dohovor Rady Európy o uznávaní a výkone 

rozhodnutí týkajúcich sa starostlivosti o deti a o obnove starostlivosti o deti 186 

184 SDEÚ, C-211/10 PPU, Doris Povse/Mauro Alpago, 1. júla 2010. 

185 Podanie založené na rovnakých skutočnostiach bolo podané na ESĽP neskôr a bolo vyhlásené 

za neprípustné. Pozri ESLP, Povse/Rakúsko, rozhodnutie o neprípustnosti, č. 3890/11, 

18. júna 2013. 

186 Rada Európy, Európsky dohovor o uznávaní a výkone rozhodnutí týkajúci sa starostlivosti o deti 

a o obnove starostlivosti o deti, CETS č. 105, 1980. 

88


a Dohovor o styku týkajúcom sa detí 187 obsahujú ochranné opatrenia na zabránenie 

nezákonného premiestnenia detí a zabezpečenie návratu detí. 188 

ESĽP sa často zaoberal prípadmi únosov detí a v týchto prípadoch sa všeobecne 

riadi ustanoveniami Haagskeho dohovoru pri výklade článku 8 EDĽP. ESĽP 

však nevyhnutne vykonáva analýzu najlepších záujmov dieťaťa v týchto prípadoch. 

Dva zásadné rozsudky veľkej komory odzrkadľujú stanovisko súdu v tejto 

veci. 

Príklad: Vec Neulinger a Shuruk/Švajčiarsko 189 podala matka, ktorá premiestnila 

svojho syna z Izraela do Švajčiarska v rozpore s existujúcimi 

opatreniami týkajúcimi sa rodičovských práv a povinností. Na žiadosť otca 

podľa Haagskeho dohovoru švajčiarske orgány nariadili návrat dieťaťa do 

Izraela. Podľa stanoviska vnútroštátnych súdov a znalcov mohol byť návrat 

dieťaťa do Izraela naplánovaný len v prípade, že by bolo sprevádzané 

matkou. Príslušné opatrenie zostalo v rámci voľnej úvahy poskytnutej 

vnútroštátnym orgánom v týchto veciach. Napriek tomu na účel posúdenia 

súladu s článkom 8 EDĽP bolo potrebné zohľadniť aj akýkoľvek vývoj 

od rozsudku spolkového súdu, ktorým sa nariadil návrat dieťaťa. V tomto 

prípade bolo dieťa švajčiarskym štátnym príslušníkom a dobre sa usadilo 

v krajine, v ktorej žilo nepretržite približne štyri roky. Aj keď bolo vo veku, 

keď malo dostatočnú schopnosť prispôsobiť sa, skutočnosť, že by bolo znovu 

vytrhnuté z domova, by preň malo pravdepodobne vážne následky 

a museli byť vyvážené prospechom, ktorý by z toho pravdepodobne malo. 

Treba takisto uviesť, že na otcovo právo na prístup pred premiestnením 

dieťaťa boli uložené obmedzenia. Okrem toho, otec sa odvtedy dvakrát 

znovu oženil a bol teraz opäť otcom, ale neplatil výživné na svoju dcéru. 

ESĽP mal pochybnosti o tom, že by tieto okolnosti prispievali k blahu a vývinu 

dieťaťa. Pokiaľ ide o matku, jej návrat do Izraela by ju mohol vystaviť 

trestov, ako napríklad trestu odňatia slobody. Bolo jasné, že táto situácia 

by nebola v najlepšom záujme dieťaťa, keďže jeho matka bola pravdepodobne 

jedinou osobou, ku ktorej malo vzťah. Odmietnutie návratu do 

Izraela zo strany matky preto nebolo úplne neopodstatnené. Okrem toho, 

187 Rada Európy, Dohovor o styku týkajúcom sa detí, CETS č. 192, 2003. 

188 Tamže, články 10 písm. b) resp. 16; Rada Európy, Európsky dohovor o uznávaní a výkone 

rozhodnutí týkajúci sa starostlivosti o deti a o obnove starostlivosti o deti, CETS č. 105, 1980, 

článok 8. 

189 ESĽP, Neulinger a Shuruk/Švajčiarsko [VK], č. 41615/07, 6. júla 2010. 

89


otec nikdy nežil sám s dieťaťom a nevidel ho od odchodu dieťaťa, keď malo 

dva roky. ESĽP preto nebol presvedčený, že by bolo v najlepšom záujme 

dieťaťa vrátiť sa do Izraela. So zreteľom na matku by návrat do Izraela znamenal 

neprimeraný zásah do jej práva na rešpektovanie jej rodinného života. 

V dôsledku toho by došlo k porušeniu článku 8 EDĽP so zreteľom na 

oboch žiadateľov, ak by sa malo vykonať rozhodnutie, ktorým sa nariaďuje 

návrat druhého žiadateľa do Izraela. 

Príklad: Vo veci X/Lotyšsko 190 matka uviedla, že návrat jej dcéry do Austrálie, 

odkiaľ bola nezákonne premiestnená, by ju vystavil závažnej ujme. Pri 

určovaní, či bola v rozhodnutiach vnútroštátnych súdov zachovaná spravodlivá 

rovnováha medzi predmetnými kolidujúcimi záujmami – v rámci 

voľnej úvahy poskytnutej štátom v týchto otázkach – museli byť v prvom 

rade zohľadnené najlepšie záujmy dieťaťa. Na dosiahnutie jednotného výkladu 

EDĽP a Haagskeho dohovoru by museli byť faktory schopné vytvoriť 

výnimku z okamžitého návratu dieťaťa podľa článkov 12, 13 a 20 Haagskeho 

dohovoru zohľadnené dožiadaným štátom, ktorý musel vydať 

rozhodnutie, ktoré bolo dostatočne odôvodnené v tomto bode, a potom 

posúdené v súvislosti s článkom 8 EDĽP. V tomto článku sa uložila procesná 

povinnosť národným orgánom, podľa ktorej pri posudzovaní žiadosti 

o návrat dieťaťa musí súd zvážiť problematické tvrdenia o „vážnom riziku“ 

pre dieťa v prípade návratu a rozhodnúť s uvedením konkrétnych dôvodov. 

Pokiaľ ide o presnú povahu „vážneho rizika“, výnimka stanovená v článku 

13 písm. b) Haagskeho dohovoru sa týka len situácií, ktoré presahujú 

rámec toho, čo by mohlo dieťa primerane zniesť. V tomto prípade žiadateľka 

predložila lotyšskému odvolaciemu súdu psychologický posudok so 

záverom, že existuje riziko traumy pre dieťa v prípade okamžitého odlúčenia 

od svojej matky. Aj keď bolo úlohou štátnych súdov overiť existenciu 

„vážneho rizika“ pre dieťa a psychologická správa bola priamo spojená 

s najlepšími záujmami dieťaťa, regionálny súd odmietol preskúmať závery 

danej správy v súvislosti s ustanoveniami článku 13 písm. b) Haagskeho 

dohovoru. Zároveň sa štátne súdy nezaoberali ani otázkou, či bolo možné, 

aby matka nasledovala svoju dcéru do Austrálie a či s ňou mohla udržiavať 

styk. Keďže štátne súdy neuskutočnili účinné preskúmanie tvrdení žiadateľky, 

rozhodovací proces podľa národného práva nesplnil procesné požiadavky 

obsiahnuté v článku 8 EDĽP a žiadateľka preto utrpela neprimeraný 

zásah do svojho práva na rešpektovanie rodinného života. 

190 ESĽP, X/Lotyšsko [VK], č. 27853/09, 26. novembra 2013, body 101, 106, 107 a 115 – 119. 

90

6 

Náhradná starostlivosť 

k rodinnej starostlivosti 

a osvojenie 

EÚ 


práv, článok 7 

(rodinný život) 

a článok 24 (práva 


nariadenie Brusel 

II bis (2201/2003) 

Zahrnuté 

otázky 

Náhradná starostlivosť 

k rodinnej 

starostlivosti 

Rada Európy 

EDĽP, článok 8 (právo na rešpektovanie súkromného 


ESC (revidovaná), článok 17 (právo detí a mladistvých 

na sociálnu, právnu a hospodársku 

ochranu) 

ESĽP, Wallová a Walla/Česká republika, 

č. 23848/04, 2006 (umiestnenie do starostlivosti 

z dôvodu nevyhovujúceho bývania) 

ESĽP, Saviny/Ukrajina, č. 39948/06, 2008 

(umiestnenie do starostlivosti zo sociálno-ekonomických 

dôvodov) 

ESĽP, B./Rumunsko (č. 2), č. 1285/03, 2013 

(účasť rodičov na rozhodovaní) 

ESĽP, B.B. a F.B./Nemecko, č. 18734/09 

a č. 9424/11, 2013 (procesné chyby v rozhodovacom 

procese). 

ESĽP, Olsson/Švédsko (č. 1), č. 10465/83, 1988 

(vykonávanie nariadenej starostlivosti) 

ESĽP T./Česká republika, č. 19315/11, 2014 

(dôležitosť styku). 

91


EÚ 


práv, článok 24 

(práva dieťaťa) 

Zahrnuté 

otázky 

Osvojenie 

Rada Európy 

Európsky dohovor o osvojení detí (revidovaný) 

ESĽP, Pini a i./Rumunsko, č. 78028/01 

a č. 78030/01, 2004 (prednosť záujmov dieťaťa 

pri osvojovaní) 

ESĽP, Kearns/Francúzsko, č. 35991/04, 2008 

(rodičovský súhlas s osvojením). 

ESĽP, E.B./Francúzsko [VK], č. 43546/02, 2008 

(oprávnenosť ženy – lesby osvojiť si dieťa). 

ESĽP, Gas a Dubois/Francúzsko, č. 25951/07, 

2012 (oprávnenosť homosexuálneho páru 

osvojiť si dieťa). 

ESĽP, X a i./Rakúsko [VK], č. 19010/07, 2013 

(osvojenie druhým rodičom do páru rovnakého 

pohlavia). 

ESĽP, Harroudj/Francúzsko, č. 43631/09, 2012 

(inštitút kafala a osvojenie). 

Každé dieťa má právo na rešpektovanie rodinného života, právo uznané podľa 

článku 7 Charty základných práv EÚ a článku 8 Európskeho dohovoru o ľudských 

právach (EDĽP) (pozri kapitolu 5). V práve EÚ aj Rady Európy sa zohľadňuje 

dôležitosť rodinných vzťahov pre dieťa a k tomu patrí právo dieťaťa nebyť 

zbavené styku so svojimi rodičmi s výnimkou, keď je to v rozpore s najlepšími 

záujmami dieťaťa. 191 Dosiahnutie rovnováhy medzi zaistením toho, aby dieťa 

zostalo so svojou rodinou – v súlade s rešpektovaním rodinného života – a zaistením, 

aby bolo dieťa chránené pred ujmou, je zložité. Ak je dieťa odlúčené od 

svojej rodiny, môže byť umiestnené do pestúnskej starostlivosti alebo opatrovateľskej 

starostlivosti. Rodinný život sa týmto odlúčením nekončí a vyžaduje 

sa, aby styk pokračoval na podporu zlúčenia rodiny, ak je to v najlepšom záujme 

dieťaťa. Za určitých okolností sa uskutoční trvalé odlúčenie prostredníctvom 

osvojenia. Konečnosť osvojenia znamená, že musia byť dodržané prísne 

požiadavky. 

Účelom tejto kapitoly je zaoberať sa európskym právom o náhradnej starostlivosti. 

Právo EÚ sa, najmä prostredníctvom nariadenia Brusel II bis, zaoberá 

cezhraničnými procesnými aspektmi súvisiacimi s umiestňovaním detí do náhradnej 

starostlivosti. Toto nariadenie by sa malo vykladať podľa Charty základných 

práv EÚ, najmä jej článku 24. ESĽP takisto vypracoval rozsiahly súbor 

191 EÚ (2012), Charta základných práv Európskej únie, Ú. v. EÚ 2012 C 326, článok 24 ods. 3. 

92

Náhradná starostlivosť k rodinnej starostlivosti a osvojenie 

judikatúry zaoberajúcej sa vecnými aj procesnými otázkami umiestňovania detí 

do náhradnej starostlivosti. 

Oddiel 6.1 sa začína zavedením niektorých všeobecných zásad, ktorými sa riadi 

situácia detí bez rodinnej starostlivosti, v oddiele 6.2 sa rieši právo týkajúce 

sa odobratia dieťaťa do náhradnej starostlivosti a v oddiele 6.3 sa rozoberajú 

európske normy o osvojení. 

6.1. Náhradná starostlivosť: Všeobecné 

zásady 

Hlavné body 

• Náhradná starostlivosť je dočasné ochranné opatrenie. 

• V medzinárodnom práve sa potvrdzuje, že rodinná starostlivosť by sa mala uprednostniť 

pred opatrovateľskou starostlivosťou. 

• Deti majú právo na informácie a na vyjadrenie svojho názoru, pokiaľ ide o umiestnenie 

do náhradnej starostlivosti. 

V práve EÚ, Rady Európy a v medzinárodnom práve, vnímaných spolu, sa objavuje 

šesť všeobecných zásad týkajúcich sa náhradnej starostlivosti. 

Po prvé, náhradná starostlivosť je ochranné opatrenie, ktorým sa deťom zabezpečuje 

dočasná bezpečnosť a umožňuje sa návrat detí do svojich rodín, 

ak je to možné. 192 V ideálnom prípade ide o dočasné riešenie. Niekedy ide 

o ochranné opatrenie do zlúčenia rodiny, napríklad v prípade detí migrantov 

bez sprievodu alebo oddelených detí migrantov so svojimi rodinami. 193 Inokedy 

192 Valné zhromaždenie Organizácie Spojených národov (VZ OSN), Usmernenia o náhradnej 

starostlivosti o deti, A/RES/64/142, 24. februára 2010, body 48 – 51, Výbor OSN pre práva 

dieťaťa (2013), Všeobecný komentár č. 14, Právo dieťaťa na to, aby boli jeho najlepšie záujmy na 

prvom mieste (článok 3 ods.1), dokument OSN CRC/C/GC/14, 29. mája 2013, body 58 – 70. 

193 Valné zhromaždenie Organizácie Spojených národov (VZ OSN), Dohovor o právach dieťaťa, 

20. novembra 1989, článok 22; Výbor OSN pre práva dieťaťa (2005), Všeobecný komentár 

č. 6, Zaobchádzanie s deťmi bez sprievodu alebo s oddeleným deťmi mimo ich krajiny pôvodu, 

dokument OSN CRC/GC/2005/6, 1. septembra 2005, body 81 – 83. 

93


ide o ochranné opatrenie počas vývoja v rodinnom živote, napríklad zlepšenie 

zdravia rodiča alebo poskytnutia podpory rodičom. 

Po druhé, v medzinárodnom práve sa potvrdzuje, že starostlivosť v rodine (ako 

je pestúnska starostlivosť) je optimálnou formou náhradnej starostlivosti pre 

zabezpečenie ochrany a vývinu detí. Potvrdzuje sa to v Usmerneniach OSN 

o náhradnej starostlivosti o deti a v Dohovore OSN o osobách so zdravotným 

postihnutím (CRPD), ktorého zmluvnou stranou je EÚ. 194 V CRPD sa výslovne 

uvádza, že „Ak najbližšia rodina nie je schopná starať sa o dieťa so zdravotným 

postihnutím, zmluvné strany vynaložia všetko úsilie, aby zabezpečili náhradnú 

starostlivosť v rámci širšej rodiny, a ak to nie je možné, v rodinnom prostredí 

v rámci spoločenstva“. 195 Nerodinná starostlivosť (napr. opatrovateľská starostlivosť) 

by mala byť obmedzená na prípady, keď je toto nastavenie konkrétne 

primerané, potrebné a konštruktívne pre jednotlivé dotknuté dieťa a jeho najlepšie 

záujmy. 196 

Po tretie, právo dieťaťa na poručníka alebo zástupcu je kľúčové na zaistenie 

jeho širších práv. 197 Aj keď v práve EÚ neexistuje výslovná všeobecná povinnosť 

určiť poručníka pre deti bez rodičovskej starostlivosti, aspoň v siedmich 

smerniciach EÚ sa od členských štátoch vyžaduje, aby určili poručníka pre deti 

v rôznych súvislostiach, z ktorých niektoré sa priamo týkajú detí bez rodičovskej 

starostlivosti. 198 Ďalej, tento súbor práv je podložený Usmerneniami OSN 

o náhradnej starostlivosti o deti (všeobecne sa týka detí bez rodičovskej starostlivosti), 

CRC (najmä sa týka detí bez sprievodu) a Dohovoru Rady Európy 

o boji proti obchodovaniu s ľuďmi. 199 Najčastejšie spočíva mandát právneho 

194 Valné zhromaždenie Organizácie Spojených národov (VZ OSN), Usmernenia o náhradnej 

starostlivosti o deti, A/RES/64/142, 24. februára 2010, body 20 – 22; Výbor OSN pre práva 

dieťaťa (2006), Všeobecný komentár č. 7, Vykonávanie práv dieťaťa v ranom detstve, dokument 

OSN CRC/C/GC/7/Rev.136 písm. b), 20. septembra 2006, bod 18. OSN, Dohovor o právach osôb 

so zdravotným postihnutím (CRPD), 13. decembra 2006, článok 23 ods. 5 (pozri tiež článok 7). 

195 OSN, Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím (CRPD), 13. decembra 2006, článok 

23 ods. 5. 

196 Valné zhromaždenie Organizácie Spojených národov (VZ OSN), Usmernenia o náhradnej starostlivosti 

o deti, 24. februára 2010, A/RES/64/142, bod 21. 

197 FRA (2014a), s. 31. 

198 Tamže, s. 14. 


o deti, 24. februára 2010, A/RES/64/142, body 100 – 103; Výbor OSN pre práva dieťaťa 

(2005), Všeobecný komentár č. 6, Zaobchádzanie s deťmi bez sprievodu alebo s oddeleným 

deťmi mimo ich krajiny pôvodu, dokument OSN CRC/GC/2005/6, 1. septembra 2005, body 33 – 

38; Rada Európy, Dohovor o boji proti obchodovaniu s ľuďmi, CETS č. 197, 2005, článok 10 ods. 4. 

94


poručníka v ochrane najlepších záujmov dieťaťa, zaistení jeho celkového blaha 

a doplnení jeho obmedzenej právnej spôsobilosti (a niekedy na výkon právneho 

zastupovania). 200 

Po štvrté, v článku 24 Charty základných práv EÚ je implicitná právna povinnosť 

prijať opatrenia na zabezpečenie toho, aby sa rozhodovanie o umiestnení 

dieťaťa riadilo jeho najlepšími záujmami 201 a názormi. 202 Vo všeobecných komentároch 

č. 5 a 14 Výboru pre práva dieťaťa 203 , ako aj v Usmerneniach OSN 

o náhradnej starostlivosti o deti sa zdôrazňuje potreba zabezpečiť právo dieťaťa 

na informácie vrátane informácií o jeho právach a možnostiach, ako aj právo 

dieťaťa aby sa s ním konzultovalo a aby boli jeho názory náležite zohľadnené 

v súlade s jeho vyvíjajúcimi sa schopnosťami. 204 

Po piate, všeobecnejšie práva detí obsiahnuté v Charte základných práv EÚ, 

EDĽP a CRC zostávajú platné v prípadoch náhradnej starostlivosti (pestúnskej 

alebo ošetrovateľskej starostlivosti). Patria sem ich občianske a politické práva 

(napr. ich právo na súkromie, sloboda prejavu a sloboda náboženského vyznania 

a ochrana pred všetkými formami násilia) a ich sociálno-ekonomické práva 

(vrátane ich práva na vzdelanie, zdravotnú starostlivosť a účasť v kultúrnom 

živote). 205 

Nakoniec, v článku 4 CRC sa od štátov vyžaduje, aby prijali „všetky potrebné zákonodarné, 

správne a iné opatrenia“ na vykonávanie dohovoru. Vzťahuje sa to 

rovnako na kontext náhradnej starostlivosti. V článku 17 ods. 1 písm. c) revidovanej 

Európskej sociálnej charty (ESC) sa podobne vyžaduje, aby štáty prijali všetky 

potrebné a vhodné opatrenia na zabezpečenie ochrany a osobitnej pomoci deťom 

alebo mladistvým, ktorí sú dočasne alebo trvalo ukrátení o rodinné zázemie. 

200 FRA (2014a), s. 15. 

201 Výbor OSN pre práva dieťaťa (2013), Všeobecný komentár č. 14, Právo dieťaťa na to, aby 

boli jeho najlepšie záujmy na prvom mieste (článok 3 ods. 1), dokument OSN CRC/C/GC/14, 

29. mája 2013. 

202 Výbor OSN pre práva dieťaťa (2009), Všeobecný komentár č. 12, Právo dieťaťa byť vypočuté, 

dokument OSN CRC/C/GC/12, 20. júla 2009, bod 97. 

203 Výbor OSN pre práva dieťaťa, Všeobecný komentár č. 14, bod 15 písm. g), 29. mája 2013; Všeobecný 

komentár č. 5 bod 24, 27. novembra 2003. 


o deti, 24. februára 2010, A/RES/64/142, bod 6. 

205 Charta základných práv EÚ, články 3 – 4, 7, 10 – 11, 14 a 24; EDĽP, najmä článok 8 a CRC 

články 13 – 14, 16, 19, 28, 29, 24, 31 a 37; Valné zhromaždenie Organizácie Spojených národov 

(VZ OSN), Usmernenia o náhradnej starostlivosti o deti, 24. februára 2010, A/RES/64/142 

oddiel 2. 

95


V práve EÚ SDEÚ rozhodol, že nariadenie Brusel II bis sa vzťahuje na rozhodnutia 

o umiestnení dieťaťa do náhradnej starostlivosti. Ako sa uvádza v kapitole 5, 

Brusel II bis začleňuje do svojho prístupu zásady práv detí a zdôrazňuje sa 

v ňom, že rovnosť všetkých detí, najlepšie záujmy dieťaťa a právo na vypočutie, 

okrem iných, by mali byť zohľadnené. 206 V tomto prípade sú smerodajné 

„dôvody neuznania rozsudkov týkajúcich sa rodičovských práv a povinností“, 

ktoré sú vyjadrené v článku 23 nariadenia Brusel II bis. V článku 23 a uvádza, 

že rozsudky sa neuznajú: 

„(a) ak by uznanie bolo s prihliadnutím na najlepší záujem dieťaťa v zjavnom 

rozpore s verejným poriadkom členského štátu, v ktorom sa o uznanie 

žiada; 

(b) ak v rozpore so základnými procesnými zásadami členského štátu, 

v ktorom sa o uznanie žiada, sa s výnimkou naliehavých prípadov vydal 

bez toho, aby sa dieťaťu dala možnosť vyjadriť sa […].“ 

Podľa nariadenia je právomoc určená na základe obvyklého pobytu dieťaťa 

s niekoľkými obmedzenými výnimkami, ktoré zahŕňajú najlepšie záujmy dieťaťa 

(články 8, 12 a 15 nariadenia Brusel II bis) 

V práve Rady Európy ESĽP potvrdzuje, že rodina je prirodzeným prostredím 

pre rast a blaho detí. V prípade, že rodina nevie poskytnúť dieťaťu potrebnú 

starostlivosť a ochranu, môže byť potrebné premiestnenie do prostredia náhradnej 

starostlivosti. Toto premiestnenie predstavuje zásah do rešpektovania 

rodinného života. ESĽP vysvetlil, že vo väčšine prípadov má byť umiestnenie 

dieťaťa do náhradnej starostlivosti dočasným opatrením a že dieťa musí byť 

nakoniec zlúčené so svojou rodinou v záujme plnenia práva na rešpektovanie 

súkromného a rodinného života podľa článku 8 EDĽP. 207 

Aj keď sa v EDĽP neukladá štátom osobitná povinnosť zabezpečiť deťom starostlivosť 

a ochranu, v článku 17 ESC sa vyžaduje, že štáty musia „prijať všetky 

potrebné a vhodné opatrenia na zabezpečenie ochrany a osobitnej štátnej pomoci 

deťom alebo mladistvým, ktorí sú dočasne alebo trvalo ukrátení o rodinné 

zázemie“. 208 

206 Brusel II bis, preambula. Pozri tiež kapitolu 5. 

207 ESĽP, K.A./Fínsko, č. 27751/95, 14. januára 2003. Výbor ministrov Rady Európy schválil tento 

prístup vo svojom odporúčaní o právach detí žijúcich v zariadeniach náhradnej starostlivosti, 

ktoré bolo prijaté 16. marca 2005. 

208 Rada Európy, Európska sociálna charta (revidovaná), ETS č. 163, 1996, článok 17 ods. 1 písm. c). 

96


6.2. Umiestnenie detí do náhradnej 

starostlivosti 

Hlavné body 

• Podľa práva Rady Európy by malo byť umiestňovanie dieťaťa do náhradnej starostlivosti 

zabezpečené zákonom, malo by presadzovať oprávnený cieľ a byť potrebné 

v demokratickej spoločnosti. Príslušný orgán musí uviesť relevantné a dostatočné 

dôvody. 

• V práve Rady Európy sa musia v rozhodovacom procese dodržiavať určité procesné 

ochranné opatrenia. 

V práve Rady Európy 209 je umiestnenie dieťaťa do náhradnej starostlivosti 

zlučiteľné s článkom 8 EDĽP len vtedy, ak je v súlade so zákonom, presadzuje 

oprávnený cieľ (ako je ochrana najlepších záujmov dieťaťa) a považuje sa za 

potrebné v demokratickej spoločnosti. Tento posledný aspekt vyžaduje, aby 

súdy uviedli dôvody, ktoré sú relevantné a zároveň dostatočné na odôvodnenie 

prostriedkov použitých na presadenie želaného cieľa. 

Príklad: Vo veci Olsson/Švédsko (č. 1) 210 sa žiadatelia sťažovali na rozhodnutie 

o umiestnení ich troch detí do starostlivosti. ESĽP zistil, že rozhodnutie 

o starostlivosti patrí do rámca voľnej úvahy štátu a zameral sa na 

spôsob vykonávania nariadenia o starostlivosti. Podľa súdu malo byť rozhodnutie 

o starostlivosti vnímané ako dočasné opatrenie, ktoré sa malo 

skončiť ihneď, keď to dovolia okolnosti, vzhľadom na to, že o osvojení sa 

neuvažovalo. Prijaté opatrenia preto boli v súlade s konečným cieľom zlúčenia 

biologickej rodiny. V tejto súvislosti ESĽP uviedol že vnútroštátne 

orgány umiestnili deti do samostatných pestúnskych domovov, v značnej 

vzájomnej vzdialenosti a vzdialenosti od rodičov. Aj keď orgány konali 

v dobrej viere vo vykonávaní nariadenia o starostlivosti, súd uviedol, že 

je neprijateľné, aby sa na základe administratívnych ťažkostí, ako sú chýbajúce 

primerané pestúnske rodiny alebo miesta, určovalo, kde budú deti 

209 Umiestnenie detí do náhradnej starostlivosti je témou politickej diskusie v Rade Európy 

mnoho rokov. Pozri napríklad uznesenie Rady ministrov (77) č. 33 o umiestňovaní detí, prijaté 


210 ESĽP, Olsson/Švédsko (č. 1), č. 10465/83, 24. marca 1988. 

97


umiestnené. V takej základnej oblasti, ako je rešpektovanie rodinného 

života nemôže byť umožnené, aby tieto úvahy hrali viac ako sekundárnu 

úlohu. ESĽP teda zistil porušenie článku 8 EDĽP a uviedol, že opatrenia, 

ktoré prijali orgány vo vykonávaní nariadenia o starostlivosti, neboli podložené 

dostatočnými dôvodmi, aby boli považované za primerané na presadzovanie 

oprávneného cieľa podľa článku 8. 

V novšom prípade ESĽP zvažoval opodstatnenie rozhodnutí o umiestnení detí 

do náhradnej starostlivosti podľa článku 8 EDĽP. 

Príklad: Vo veci Wallová a Walla/Česká republika 211 sa žiadatelia sťažovali 

na umiestnenie svojich piatich detí do dvoch samostatných detských domovov 

z dôvodu ich zlej situácie v oblasti bývania. Poručníctvo detí bolo 

dané detským domovom v roku 2002 na základe ekonomickej nestability 

rodičov a nariadenia o starostlivosti boli neskôr zrušené, keď sa ich ekonomická 

a bytová situácia zlepšila. Vo svojom posúdení veci ESĽP zistil, že 

základným dôvodom rozhodnutia o umiestnení detí do starostlivosti bolo 

samotné chýbajúce vhodné bývanie, a preto sa na riešenie ich situácie 

mohlo použiť menej obmedzujúce opatrenie. Podľa českého práva existovala 

možnosť sledovať životné a hygienické podmienky rodiny a poradiť 

im, ako zlepšiť svoju situáciu, ale táto možnosť sa nevyužila. Aj keď dôvody 

na umiestnenie detí do starostlivosti boli relevantné, neboli dostatočné 

a orgány nevyvinuli dostatočné úsilie, aby pomohli žiadateľom prekonať 

ťažkosti pomocou alternatívnych opatrení. Súd dospel k záveru, že došlo 

k porušeniu článku 8 EDĽP a takisto uviedol závery Výboru OSN pre práva 

dieťaťa, ktorý poznamenal, zásada zohľadnenia najlepších záujmov dieťaťa 

na prvom mieste ešte nebola primerane vymedzená a premietnutá v celej 

českej legislatíve, súdnych rozhodnutiach a politikách týkajúcich sa detí. 

Príklad: Vo veci Saviny/Ukrajina 212 boli deti žiadateľov umiestnené do starostlivosti 

z dôvodu nedostatku finančných prostriedkov rodičov a záveru 

národného súdu, že ich osobné vlastnosti ohrozovali životy, zdravie a morálnu 

výchovu ich detí. Pri posudzovaní prípadu ESĽP spochybnil primeranosť 

dôkazov, na ktorých národné orgány založili svoje zistenia, a domnieval 

sa, že neboli k dispozícii dostatočné informácie o rozsahu sprístupnenej 

211 ESĽP, Wallová a Walla/Česká republika, č. 23848/04, 26. októbra 2006 (k dispozícii po 

francúzsky). 

212 ESĽP, Saviny/Ukrajina, č. 39948/06, 18. decembra 2008. 

98


sociálnej pomoci. Tá by bola vhodná pri hodnotení toho, či orgány splnili 

povinnosť udržať rodinu spolu a či dostatočne preskúmali účinnosť menej 

prísnych alternatív pred snahou odlúčiť deti od ich rodičov. Okrem toho, 

v žiadnej etape konania neboli deti vypočuté sudcami. Súhrnne možno 

uviesť, že aj keď boli dôvody uvedené vnútroštátnymi orgánmi na premiestnenie 

detí žiadateľov relevantné, neboli dostatočné na opodstatnenie 

takého vážneho zásahu do rodinného života žiadateľov. Z toho dôvodu súd 

dospel k záveru, že došlo k porušeniu článku 8 EDĽP. 

ESĽP vyžaduje podľa článku 8 EDĽP, aby boli pri rozhodovaní o rešpektovaní 

rodinného života dodržané určité procesné ochranné opatrenia. Uvádza, že 

rozhodovací proces (správne a súdne konanie) vedúci k opatreniam zasahujúcim 

do rodinného života musí byť spravodlivý a poskytnúť náležitý rešpekt 

záujmom chráneným článkom 8. To, o čom sa uvažuje v článku 8, je, či rodičia 

boli zapojení do rozhodovacieho procesu v dostatočnej miere, aby sa im 

poskytla potrebná ochrana ich záujmov. 213 Patrí sem ich informovanie o vývoji 

a zabezpečenie, aby sa mohli zúčastňovať na rozhodnutiach o nich 214 a za určitých 

okolností vypočutie dotknutých detí. 215 

Príklad: Vo veci B./Rumunsko (č. 2) 216 bola žiadateľke diagnostikovaná paranoidná 

schizofrénia a pri niekoľkých príležitostiach bola vzatá políciou 

do psychiatrických inštitúcií na účel liečby. Jej deti s ňou už nežili a boli 

umiestnené do domova z dôvodu choroby ich matky. ESĽP musel preskúmať, 

či so zreteľom na vážny charakter rozhodnutí, ktoré sa mali prijať, 

pokiaľ ide o umiestnenie detí do starostlivosti, poskytol rozhodovací 

proces ako celok rodičom dostatočnú mieru potrebnej ochrany ich záujmov. 

V tejto súvislosti súd poznamenal, že žiadateľke, ktorá trpela vážnou 

duševnou poruchou, nebol ustanovený advokát ani poručník ad litem na 

jej zastupovanie počas konania, takže pre ňu nebolo možné zúčastňovať 

sa rozhodovacieho procesu o jej maloletých deťoch. Okrem toho súd 

preskúmal situáciu žiadateľky a situáciu jej detí len pri dvoch príležitostiach 

za obdobie 12 rokov predtým, ako obe deti dosiahli plnoletosť, a neexistovali 

dôkazy o pravidelnom kontakte medzi sociálnymi pracovníkmi 

213 ESĽP, W./Spojené kráľovstvo, č. 9749/82, 8. júla 1987, bod 64. 

214 ESĽP, McMichael/Spojené kráľovstvo, č. 16424/90, 24. februára 1995. 

215 ESĽP, B./Rumunsko (č. 2), č. 1285/03, 19. februára 2013; ESĽP, B.B. a F.B./Nemecko, č. 18734/09 

a č. 9424/11, 14. marca 2013. 

216 ESĽP, B./Rumunsko (č. 2), č. 1285/03, 19. februára 2013. 

99


a žiadateľkou, ktorí by inak mohli poskytnúť vhodný spôsob zastupovania 

jej názorov voči orgánom. Vzhľadom na tieto skutočnosti súd dospel k záveru, 

že v rozhodovacom procese o umiestnení jej detí do starostlivosti 

neboli primerane chránené jej záujmy a že preto došlo k porušeniu jej práv 

podľa článku 8 EDĽP. 

Príklad: Vo veci B.B. a F.B./Nemecko 217 boli na základe tvrdení 12-ročnej 

dcéry žiadateľov, že ju a jej osemročného brata otec opakovane bil, delegované 

rodičovské práva voči týmto dvom deťom na súd pre mladistvých 

a deti boli umiestnené do detského domova. Okresný súd vydal 

úplné nariadenie o delegácii rodičovskej právomoci od žiadateľov na úrad 

pre mladistvých a dospel k svojmu rozhodnutiu na základe priamych dôkazov 

od detí. Asi o rok neskôr, na prvom následnom stretnutí so svojimi 

rodičmi dcéra pripustila, že klamala o tom, že bola bitá a deti sa nakoniec 

vrátili k rodičom. Pri posudzovaní sťažnosti žiadateľov, že orgány náležite 

nepreskúmali relevantné skutočnosti, ESĽP zdôraznil, že chybné posúdenia 

odborníkov nevyhnutne neznamenajú, že opatrenia by boli v rozpore 

s článkom 8 EDĽP. Rozhodnutie o umiestnení mohlo byť posúdené len v súvislosti 

so situáciou, ktorá bola prezentovaná domácim orgánom v danom 

čase. V posúdení ESĽP bolo významné to, že okresný súd sa opieral len 

o vyhlásenia detí, zatiaľ čo žiadatelia predložili potvrdenia od zdravotných 

odborníkov, ktorí nezaznamenali žiadne známky nesprávneho zaobchádzania, 

v spojení so skutočnosťou, že odvolací súd opätovne neskúmal 

deti. Keďže deti boli v čase úplného vypočutia umiestnené v bezpečí, 

nebolo potrebné náhle konanie a súdy mohli stanoviť vyšetrovanie skutočností 

z vlastného podnetu, čo neurobili. Celkovo možno zhrnúť, že nemecké 

súdy neposkytli dostatočné dôvody pre svoje rozhodnutie o zrušení 

rodičovskej právomoci žiadateľov, v rozpore s článkom 8 EDĽP. 

Aj v prípade umiestnenia do náhradnej starostlivosti deťom zostáva právo 

udržiavať styk so svojimi rodičmi. Toto právo bolo uznané podľa EDĽP, 218 keďže 

ESĽP stanovuje, že vzájomný styk rodičov a detí je základnou súčasťou rodinného 

života podľa článku 8. Vzhľadom na to, že umiestnenie do náhradnej 

starostlivosti by malo normálne byť dočasným opatrením, udržiavanie rodinných 

vzťahov je nevyhnutné na zabezpečenie úspešného návratu dieťaťa do 

217 ESĽP, B.B. a F.B./Nemecko, č. 18734/09 a č. 9424/11, 14. marca 2013. 

218 ESĽP, Olsson/Švédsko (č. 1), č. 10465/83, 24. marca 1988. 

100


svojej rodiny. 219 Podľa EDĽP z týchto zásad vyplývajú povinnosti, čo ilustrujú 

nasledujúce prípady. 

Príklad: Vo veci T./Česká republika 220 ESĽP zvažoval, či boli práva otca 

a dcéry (žiadateľov) porušené umiestnením dieťaťa do starostlivosti a zlyhania 

orgánov podporovať styk medzi nimi. Dieťa bolo umiestnené do špecializovanej 

inštitúcie po smrti svojej matky a potom, čo boli žiadosti otca 

o zverenie jeho dcéry do starostlivosti zamietnuté z dôvodu obáv týkajúcich 

sa jeho osobnosti. Ďalšie žiadosti o trávenie prázdnin so svojou dcérou 

boli zamietnuté a terapeutické centrum dospelo k záveru, že návštevy dieťaťu 

neprospievajú, pretože sa ho bojí, a v tom čase sa úplne skončil styk. 

Neskôr súdy rozhodli, že styk medzi týmito dvomi žiadateľmi má prebiehať 

len písomne, v súlade so želaniami dieťaťa. ESĽP zdôraznil inter alia záujmy 

dieťaťa o udržanie väzieb so svojou rodinou okrem osobitne mimoriadnych 

prípadov, kedy by to nebolo v najlepšom záujme dieťaťa. Pri skúmaní rozhodnutia 

o umiestnení dieťaťa do starostlivosti ESĽP s uznaním uviedol, že 

národné orgány dôkladne zvážili svoje rozhodnutie, ktoré bolo prijaté po 

vypočutí psychologických a psychiatrických znaleckých posudkov, ako aj 

zohľadnení želaní dieťaťa. Nedošlo preto k porušeniu článku 8 EDĽP v súvislosti 

s rozhodnutím o umiestnení dieťaťa do starostlivosti. Súd však pokračoval 

a zistil, že článok 8 bol porušený v dôsledku obmedzení uložených 

na styk medzi žiadateľmi, najmä z dôvodu neexistencie dohľadu nad rozhodnutiami 

pobytového zariadenia dieťaťa o zamietnutí styku vzhľadom 

na to, že sa týmito rozhodnutiami v konečnom dôsledku znížili šance na 

zlúčenie rodiny. 

Príklad: Vo veci K.A./Fínsko 221 boli deti žiadateľa umiestnené do náhradnej 

starostlivosti z dôvodu tvrdení, že boli sexuálne zneužívané. Počas umiestnenia 

detí v náhradnej starostlivosti prebiehal obmedzený kontakt medzi 

nimi a ich rodičmi a vyvinulo sa málo úsilia na naplánovanie ich zlúčenia. 

Pri skúmaní prípadu ESĽP uviedol, že štát má povinnosť umožniť zlúčenie 

rodiny čo najskôr, keď je to primerane možné, so zohľadnením povinnosti 

chrániť najlepšie záujmy detí. Podľa ESĽP bol v prísnych obmedzeniach 

práva žiadateľa na navštevovanie svojich detí zohľadnený zámer orgánu 

219 ESĽP, Eriksson/Švédsko, č. 11373/85, 22. júna 1989. 

220 ESĽP, T./Česká republika, č. 19315/11, 17. júla 2014 (k dispozícii po francúzsky). 

221 ESĽP, K. A./Fínsko, č. 27751/95, 14. januára 2003. 

101


sociálneho zabezpečenia posilniť väzby medzi deťmi a pestúnskou rodinou, 

nie zlúčenie pôvodnej rodiny. Udialo sa to napriek zaznamenanému 

zlepšeniu okolností na strane otca. Na základe toho došlo k porušeniu 

článku 8 EDĽP. 

6.3. Osvojenie 

Hlavné body 

• Osvojenie zabezpečuje náhradnú starostlivosť pre deti, ktoré nemôžu zostať so svojimi 

biologickými rodinami. 

• V osvojení musia byť na prvom mieste zohľadnené záujmy dieťaťa. 

• V práve EÚ alebo Rady Európy neexistuje právo na osvojenie, ale v procese osvojenia 

musia byť dodržané určité kritériá, aby sa zabezpečilo, že je v najlepšom záujme 

dieťaťa. 222 

V medzinárodnom práve musia byť v prípadoch osvojenia na prvom mieste 

zohľadnené záujmy dieťaťa. Okrem zásady najlepších záujmov usmerňujú 

a formujú uplatňovanie CRC aj iné všeobecné zásady v súvislosti s osvojením: 

nediskriminácia, právo na život, prežitie a vývin a rešpektovanie názorov 

detí. 223 Osobitne relevantný je Všeobecný komentár č. 14 Výboru OSN pre 

práva dieťaťa o práve dieťaťa na to, aby boli jeho najlepšie záujmy na prvom 

mieste. 224 

Podobne je jedným z cieľov Haagskeho dohovoru o ochrane detí a spolupráci 

pri medzištátnych osvojeniach „vytvoriť záruky, aby sa medzištátne osvojenia 

uskutočňovali iba v najlepšom záujme dieťaťa a pri rešpektovaní jeho základných 

práv priznaných medzinárodným právom“. 225 

222 Vo veci záujmu dieťaťa poznať svoj pôvod v súvislosti s osvojením pozri kapitolu 4. 

223 CRC, články 2, 3, 6 a 12. Pozri tiež OSN, Výbor pre práva dieťaťa (2010), usmernenia týkajúce sa 

zmluvy o forme a obsahu pravidelných správ, ktoré majú predkladať štáty, ktoré sú zmluvnými 

stranami podľa článku 44 ods. 1 písm. b) Dohovoru o právach dieťaťa, dokument OSN CRC/C/58/ 

Rev.2, 23. novembra 2010, body 23 – 27. 

224 Výbor OSN pre práva dieťaťa (2013), Všeobecný komentár č. 14 o práve dieťaťa na to, aby boli 

jeho najlepšie záujmy na prvom mieste, CRC/C/GC/14, článok 3 bod 1. 

225 Haagska konferencia o medzinárodnom práve súkromnom, Haagsky dohovor o ochrane detí a o 

spolupráci pri medzištátnych osvojeniach, 29. mája 1993, článok 1 písm. a). 

102


V práve EÚ sa práva a súvisiace zákonné povinnosti uvedené v článku 24 Charty 

základných práv EÚ uplatňujú na osvojenie v tom rozsahu, v ktorom ich rieši 

EÚ. 

V práve Rady Európy sa právo na rešpektovanie rodinného života, ako je vyjadrené 

v článku 8 EDĽP, uplatňuje a používa v prípadoch osvojenia. V tejto veci 

existujú dva osobitné dohovory Rady Európy: Európsky dohovor o osvojení 

detí 226 a Európsky dohovor o osvojení detí (revidovaný). 227 Týmito nástrojmi sa 

vyžaduje prístup k osvojeniu založený na právach detí. Napríklad v Európskom 

dohovore o osvojení detí (revidovanom) sa uvádza, že príslušný orgán neudelí 

osvojenie, pokiaľ nie je presvedčený, že osvojenie bude v najlepšom záujme 

dieťaťa. 228 Podobne ESĽP zdôrazňuje, že najlepší záujem dieťaťa môže za určitých 

okolností prevážiť nad najlepšími záujmami rodiča vrátane osvojenia. 229 

V Európskom dohovore o osvojení detí (revidovanom) sa takisto vyžaduje, že 

osvojenie nemá príslušný orgán udeliť bez súhlasu dieťaťa, ktoré sa zo zákona 

považuje za dostatočne chápajúce. 230 Okrem toho, dieťa, ktoré sa nepovažuje 

za chápajúce túto skutočnosť musí byť v možnom rozsahu konzultované a jeho 

názory a želania zohľadnené so zreteľom na mieru jeho vyspelosti. 231 

Príklad: Vo veci Pini a i./Rumunsko 232 sa dva talianske páry sťažovali na nevykonanie 

rozhodnutia rumunského súdu zo strany rumunských orgánov, 

pokiaľ išlo o osvojenie ich dvoch rumunských detí. V rozpore s nariadeniami 

súdov ich súkromná inštitúcia, v ktorej deti bývali v Rumunsku, odmietla 

odovzdať žiadateľom. ESĽP rozhodol, že vzťah medzi žiadateľmi a ich 

osvojenými deťmi patrí do rozsahu pôsobnosti rodinného života v článku 8 

EDĽP, aj keď spolu nikdy nežili ani nevytvorili emocionálne väzby. Pokiaľ 

ide o prípad, ESĽP vyložil článok 8 v súvislosti s CRC a Haagskym dohovorom 

a dospel k záveru, že povinnosť orgánov umožniť žiadateľom vytvoriť 

si rodinné väzby so svojimi osvojenými deťmi bola obmedzená najlepšími 

226 Rada Európy, Európsky dohovor o osvojení detí (revidovaný), CETS č. 202, 2008. 

227 Tamže. Tento dohovor bol otvorený pre podpisovanie v roku 2008 a vstúpil do platnosti 

v roku 2011. 

228 Tamže, článok 4.1. 

229 ESĽP, Pini a i./Rumunsko, č. 78028/01 a č. 78030/01, 22. júna 2004. 

230 Rada Európy, Európsky dohovor o osvojení detí (revidovaný), ETS č. 202, 2008, článok 5 ods. 1 

písm. b). 

231 Tamže, článok 6. 

232 ESĽP, Pini a i./Rumunsko, č. 78028/01 a č. 78030/01, 22. júna 2004. 

103


záujmami dieťaťa. 233 V tomto smere stanovil, že záujmy detí môžu v závislosti 

od ich povahy a závažnosti prevážiť nad záujmami rodiča. Okrem 

toho súd stanovil, že článok 8 nebol porušený a zdôraznil, že vo vzťahu na 

základe osvojenia je dôležité, aby záujmy dieťaťa prevážili nad záujmami 

rodičov, pretože osvojenie znamená poskytnúť dieťaťu rodinu, nie rodine 

dieťa. 234 

Príklad: Vo veci Kearns/Francúzsko 235 ESĽP rozhodol, že je v súlade s EDĽP, 

že Írka, ktorá umiestila svoje dieťa na osvojenie vo Francúzsku, nemohla 

odvolať svoj oficiálny súhlas s osvojením po uplynutí dvojmesačného obdobia. 

ESĽP najprv zdôraznil, že zamietnutie žiadosti o návrat dieťaťa vnútroštátnymi 

orgánmi predstavovalo legitímny cieľ ochrany práv a slobôd 

ostatných, v tomto prípade dieťaťa. 236 V súvislosti s uložením časovej lehoty 

na odvolanie súhlasu bolo cieľom francúzskeho práva nájsť spravodlivú 

rovnováhu a zabezpečiť proporcionalitu medzi kolidujúcimi záujmami biologickej 

matky, dieťaťa a adoptívnej rodiny. V tomto procese museli byť záujmy 

dieťaťa na prvom mieste. 237 Z dôkazov predložených súdu vyplynulo, 

že bolo v najlepšom záujme dieťaťa, aby malo stabilné vzťahy v novej rodine 

čo najrýchlejšie a boli prijaté všetky potrebné kroky na zabezpečenie 

toho, aby žiadateľka chápala presné dôsledky svojho konania. Vzhľadom 

na tieto úvahy súd rozhodol, že Francúzsko nezlyhalo v plnení si povinností 

voči žiadateľke podľa článku 8 EDĽP. 

ESĽP takisto potvrdil, že rozhodovanie o osvojení sa musí uskutočňovať spôsobom, 

ktorý je v súlade so zákazom diskriminácie stanoveným v článku 14 EDĽP. 

ESĽP najmä zvažoval, či vylúčenie žiadateľov z oprávnenosti na osvojenie na 

základe ich sexuálnej orientácie alebo veku je zlučiteľné s článkom 14 v spojení 

s článkom 8. Pritom potvrdil, že povinnosť prijať primerané opatrenie s cieľom 

ochrany najlepších záujmov dieťaťa má ústredný význam. 



235 ESĽP, Kearns/Francúzsko, č. 35991/04, 10. januára 2008. 



104


Príklad: Vo veci Schwizgebel/Švajčiarsko 238 si nemohla žiadateľka, slobodná, 

47-ročná žena osvojiť druhé dieťa vzhľadom na vekový rozdiel medzi 

ňou a dieťaťom, ktoré si chcela osvojiť. Žiadateľka tvrdila, že je obeťou diskriminácie 

z dôvodu veku. ESĽP zvážil, že zamietnutie povolenia na získanie 

dieťaťa so zreteľom na osvojenie v prípade žiadateľky predstavovalo 

oprávnený cieľ ochrany blaha a práv dieťaťa. 239 Vzhľadom na chýbajúci európsky 

konsenzus vo veci práva na osvojenie zo strany osamelého rodiča, 

dolnej a hornej vekovej hranice pre osvojovateľov a vekový rozdiel pre 

osvojovateľa a dieťa a v dôsledku toho širokú mieru vlastnej úvahy štátu 

v tejto oblasti, ako aj potreby chrániť najlepšie záujmy detí, nebolo zamietnutie 

povolenia umiestnenia druhého dieťaťa v rozpore so zásadou proporcionality. 

240 Súd preto rozhodol, že odôvodnenie poskytnuté vládou sa javí 

ako objektívne a opodstatnené a že rozdiel v zaobchádzaní, na ktoré bola 

podaná sťažnosť, nebol diskriminačný v zmysle článku 14 EDĽP. 

Príklad: Vec E.B./Francúzsko 241 sa týka zamietnutia vnútroštátnych orgánov 

udeliť súhlas na účely osvojenia pre žiadateľa, lesbe žijúcej so svojou 

partnerkou, ktorá sa snažila o osvojenie ako osamelá osoba. 242 Súd zdôraznil, 

že samotným článkom 8 EDĽP sa nepriznáva právo založiť rodinu 

alebo osvojiť si dieťa. Sťažnosť vo veci diskriminácie by však mohla patriť 

do širšieho rozsahu konkrétneho práva, aj keby sa daná otázka netýkala 

osobitného oprávnenia udeleného EDĽP. 243 Vzhľadom na to, že sa podľa 

francúzskeho práva umožňuje osamelým osobám osvojiť si dieťa, toto právo 

nemôže byť zamietnuté jednotlivcovi z diskriminačných dôvodov. Ako 

stanovili národné súdy, žiadateľka prezentovala nespochybnené osobné 

vlastnosti a spôsobilosť vychovávať deti, čo bolo určite v najlepšom záujme 

dieťaťa, ktorý predstavuje kľúčový pojem v príslušných medzinárodných 

nástrojoch. 244 Súd si utvoril názor, že sexuálna orientácia žiadateľky 

zohrala určujúcu úlohu v zamietnutí orgánov umožniť jej osvojenie 

si detí, čo predstavuje diskriminačné zaobchádzanie v porovnaní s inými 

238 Európsky súd pre ľudské práva, Schwizgebel/Švajčiarsko, č. 25762/07, 10. júna 2010. 



241 ESĽP, E.B./Francúzsko [VK], č. 43546/02, 22. januára 2008. 


243 Tamže, body 41 – 48. 


105


osamelými jednotlivcami, ktorí boli podľa vnútroštátneho práva oprávnení 

osvojiť si dieťa. 245 

Príklad: Vec Gas a Dubois/Francúzsko 246 sa týka otázky, či by mali mať páry 

rovnakého pohlavia rovnaké právo na osvojenie druhým rodičom ako heterosexuálne 

páry. Žiadateľky boli párom rovnakého pohlavia, ktorý uzavrel 

civilné partnerstvo. Spolu vychovávali dcéru, ktorá sa narodila z umelého 

oplodnenia a narodila sa jednej z nich v roku 2000. Žiadosť druhej partnerky 

o jednoosobové osvojenie bola zamietnutá z dôvodu, že osvojenie by 

zbavilo biologickú matku dieťaťa rodičovských práv, čo by bolo v rozpore 

so zámermi žiadateľky, ako aj najlepšími záujmami dieťaťa. Podľa francúzskeho 

práva je jediná situácia, v ktorej nie je výsledkom jednoosobového 

osvojenia odňatie práv biologických rodičov v prospech adoptívneho rodiča, 

keď si jednotlivec osvojí dieťa svojho manžela/manželky. Žiadatelia 

tvrdili, že boli diskriminovaní v porovnaní so zosobášenými aj nezosobášenými 

heterosexuálnymi pármi. Po preskúmaní toho, či boli diskriminovaní 

v porovnaní so zosobášeným párom, ESĽP dospel k záveru, že manželstvom 

sa priznával osobitný status so sociálnymi, osobnými a právnymi 

dôsledkami. Z toho dôvodu nemožno povedať, že boli žiadatelia v relevantne 

podobnej situácii ako zosobášené páry. Pokiaľ ide o porovnanie s nezosobášenými 

pármi opačného pohlavia, súd dospel k záveru, že porovnateľnému 

heterosexuálnemu páru v civilnom partnerstve by bola žiadosť 

o jednoosobové osvojenie takisto zamietnutá podľa francúzskeho práva. 

ESĽP v dôsledku toho uzavrel, že nedošlo k rozdielnemu zaobchádzaniu 

na základe sexuálnej orientácie, a preto ani k porušeniu práv z dohovoru 

na strane žiadateľov. 

Príklad: Vec X a i./Rakúsko 247 sa týka sťažnosti páru rovnakého pohlavia, 

že bol diskriminovaný v porovnaní s pármi rozdielneho pohlavia, pokiaľ ide 

o osvojenie druhým rodičom. Prvý a tretí žiadateľ bol v stabilnom vzťahu 

a prvý žiadateľ si chcel osvojiť druhého žiadateľa, ktorý bol synom tretieho 

žiadateľa. Tak ako vo veci Gas a Dubois, ESĽP zamietol teóriu o tom, že 

žiadatelia boli v analogickej situácii ako zosobášený pár, v ktorom si chce 

jeden z manželov osvojiť dieťa druhého z manželov. ESĽP však pripustil, že 

žiadatelia boli v porovnateľnej situácii ako nezosobášený heterosexuálny 


246 ESĽP, Gas a Dubois/Francúzsko, č. 25951/07, 15. marca 2012. 

247 ESĽP, X a i./Rakúsko [VK], č. 19010/07, 19. februára 2013. 

106


pár. Keďže osvojenie druhým rodičom pre nezosobášené heterosexuálne 

páry je podľa rakúskeho práva prípustné, v rakúskom občianskom zákonníku 

sa stanovuje, že každý, kto si osvojuje dieťa, nahrádza rodiča rovnakého 

pohlavia, čo znamená, že osvojenie dieťaťa druhým rodičom je 

v prípade párov rovnakého pohlavia právne nemožné. Súd dospel k záveru, 

že za týchto okolností dochádza k rozdielnemu zaobchádzaniu so žiadateľmi 

z dôvodu ich sexuálnej orientácie a že vláda nepredložila dostatočne 

závažné a presvedčivé dôvody, v rozpore s článkom 14 v spojení 

s článkom 8 EDĽP. 

Nakoniec, ESĽP zameriava svoju pozornosť na opodstatnenosť dodržiavania 

ducha a účelu medzinárodného práva so zreteľom na rozhodovanie o osvojení. 

Príklad: Vo veci Harroudj/Francúzsko 248 francúzske orgány zamietli žiadosť 

žiadateľky o úplné osvojenie alžírskeho dievčaťa, ktoré bolo opustené 

pri narodení a umiestnené do starostlivosti žiadateľky na základe systému 

kafala – opatrovníctva podľa islamského práva. Dôvodmi zamietnutia 

bola skutočnosť, že francúzsky občiansky zákonník neumožňuje osvojenie 

dieťaťa, ktorého osvojenie by bolo zakázané podľa práva jeho krajiny pôvodu 

(v tomto prípade alžírskeho práva), a skutočnosť, že kafala už poskytla 

žiadateľke rodičovskú právomoc, ktorá jej umožňuje prijímať rozhodnutia 

v najlepšom záujme dieťaťa. Následné odvolanie bolo zamietnuté 

na základe toho, že národné právo bolo v súlade s Haagskym dohovorom 

o ochrane detí a spolupráci pri medzištátnych osvojeniach a že v článku 20 

CRC sa uznáva kafala ako rovnocenná s osvojením v zachovaní najlepších 

záujmov dieťaťa. Pri skúmaní sťažnosti žiadateľky ESĽP pripomenul zásadu, 

že keď je vytvorená rodinná väzba, štát musí konať takým spôsobom, aby 

sa mohla daná väzba vyvíjať, a vytvoriť právne ochranné opatrenia, vďaka 

ktorým je možné začlenenie dieťaťa do rodiny, ako aj potreba vykladať 

EDĽP v súlade so všeobecnými zásadami medzinárodného práva. Vo svojom 

hodnotení ESĽP zdôraznil snahu francúzskych súdov riadiť sa duchom 

a účelom medzinárodných dohovorov vrátane Dohovoru OSN o právach 

dieťaťa. Kafala bola uznaná podľa francúzskeho práva a žiadateľka mohla 

vykonávať rodičovskú právomoc a prijímať rozhodnutia v záujme dieťaťa. 

Mohla napríklad zostaviť závet v prospech dieťaťa, čím sa prekonávajú ťažkosti 

vyplývajúce z obmedzenia osvojenia. Na záver, postupným odstraňovaním 

zákazu osvojenia týmto spôsobom štát v pozícii odporcu, ktorý 

248 ESĽP, Harroudj/Francúzsko, č. 43631/09, 4. októbra 2012. 

107


sa snažil začleniť deti cudzieho pôvodu bez ich okamžitého odrezania od 

pravidiel ich krajiny pôvodu, preukázal rešpekt pre kultúrny pluralizmus 

a spravodlivú rovnováhu medzi verejným záujmom a záujmom žiadateľa. 

ESĽP preto nezistil porušenie práv žiadateľky. 

108

7 

Ochrana detí pred 

násilím a vykorisťovaním 

EÚ 



vykorisťovaniu detí 

a proti detskej pornografii 

(2011/93/EÚ) 

Zahrnuté 

otázky 

Násilie na školách, 

doma a v 

inom prostredí 

Rada Európy 

EDĽP, články 2 (právo na život), 3 

(neľudské a ponižujúce správanie) 

a 8 (fyzická integrita); protokol č. 1 

k EDĽP, článok 2 (právo na vzdelanie) 

ESĽP, Kayak/Turecko, č. 60444/08, 

2012 (bodanie v blízkosti školy) 

ESĽP, O’Keeffe/Írsko [VK], 

č. 35810/09, 2014 (sexuálne zneužívanie 

v škole) 

ESĽP, Campbell a Cosans/Spojené 

kráľovstvo, č. 7511/76 a č. 7743/76, 

1982 (telesné trestanie) 

ESC (revidovaná), články 7 (právo 

na osobitnú ochranu proti fyzickým 

a morálnym nebezpečenstvám) 

and 17 (právo na ochranu) 

EVSP, World Organisation against 

Torture (OMCT)/Belgicko, sťažnosť 

č. 21/2003, 2004 (zákaz telesného 

trestania v Belgicku) 

Dohovor Rady Európy o ochrane detí 

pred sexuálnym vykorisťovaním 

a sexuálnym zneužívaním (Lanzarotský 

dohovor) 

Dohovor Rady Európy o predchádzaní 

násiliu voči ženám a domácemu násiliu 

a o boji proti nemu (Istanbulský 

dohovor) 

109


EÚ 


článok 5 ods. 2 (nútená 

alebo povinná práca) 


(94/33/ES) 


s ľuďmi (2011/36/EÚ) 


článok 5 ods. 3 (zákaz obchodovania 

s ľuďmi) 


s ľuďmi (2011/36/EÚ) 


s ľuďmi (2011/36/EÚ) 

Rozhodnutie Rady 

2010/48/ES 

Rozhodnutie Komisie 

(2007/698/ES) 

Zahrnuté 

otázky 

Nútená práca 

Obchodovanie 

s deťmi 

Detská 

pornografia 

Deti z národnostných 

menšín 

Deti so zdravotným 

postihnutím 

Nezvestné deti 

Rada Európy 

EDĽP, článok 4 (zákaz nevoľníctva, 

nútenej a povinnej práce) 

ESĽP, C.N. a V./Francúzsko, 

č. 67724/09, 2012 (nevoľníctvo; 

povinnosti štátu) 

ESC (revidovaná), článok 7 ods. 10 

(ochrana detí proti fyzickým a morálnym 

nebezpečenstvám) 




dohovor) 

EDĽP, článok 4 (zákaz nevoľníctva) 

ESĽP, Rantsev/Cyprus a Rusko, 

č. 25965/04, 2010 (zlyhanie štátu 

pri vyšetrovaní údajných obvinení 

z obchodovania s ľuďmi) 

Dohovor Rady Európy o boji proti 

obchodovaniu s ľuďmi 


súkromného života) 

ESĽP, Söderman/Švédsko [VK], 

č. 5786/08, 2013 (tajné filmovanie 


ESC (revidovaná), článok 7 ods. 10 

(osobitná ochrana detí proti fyzickým 

a morálnym nebezpečenstvám) 




dohovor) 

Dohovor o počítačovej kriminalite 

ESĽP, Centrum právnych možností 

v mene Valentina Câmpeanu/ 

Rumunsko [VK], č. 47848/08, 2014 

(smrť zdravotne ťažko postihnutého 

mladého muža v štátnom zariadení) 

ESĽP, Nencheva a i./Bulharsko, 

č. 48609/06, 2013 (smrť detí v štátnom 

zariadení) 

ESĽP, Zorica Jovanović/Srbsko, 

č. 21794/08, 2013 (právo na 

informácie) 

110

Ochrana detí pred násilím a vykorisťovaním 

Ochrana dieťaťa sa v širokom význame týka všetkých opatrení určených na zabezpečenie 

výkonu práv detí. V úzkom zmysle sa týka práv detí na ochranu 

pred všetkými formami násilia. Podľa medzinárodného práva musia štáty prijať 

opatrenia na zabezpečenie toho, aby deti požívali náležitú ochranu a aby boli 

účinne dodržiavané ich práva na fyzickú integritu a dôstojnosť. Povinnosť štátu 

chrániť môže mať rôzne formy v závislosti od osobitného rizika násilia, ktorému 

je dieťa vystavené, a od jeho páchateľa. Povinnosti štátov sú preto viditeľnejšie, 

keď sa na deti vzťahuje právomoc a ochrana štátu, napríklad v prípade ich 

umiestnenia do verejných inštitúcií. Stáva sa to, keď je riziko násilia vysoké. 

Povinnosť štátu chrániť sa môže preukázať ako zložitá v prípadoch, keď sú deti 

vystavené násiliu súkromnými činiteľmi, ako napríklad rodinnými príslušníkmi. 

Hlavná právomoc EÚ v oblasti sa týka cezhraničných trestných činov (článok 83 

Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ZFEÚ)). Boli preto zavedené osobitné legislatívne 

opatrenia, pokiaľ ide o detskú pornografiu a obchodovanie s ľuďmi. 

EÚ takisto schválila právne predpisy, podľa ktorých musia členské štáty kriminalizovať 

niektoré formy sexuálneho zneužívania. Na úrovni Rady Európy Európsky 

súd pre ľudské práva (ESĽP), najmä podľa článkov 2, 3 a 8, vypracoval 

povinnosti štátov v súvislosti so širokou škálou činností, ktoré predstavujú násilie 

páchané na deťoch. EVSP bol v tejto oblasti takisto aktívny, a to prostredníctvom 

svojho postupu nahlasovania a mechanizmu kolektívnej sťažnosti. 

Ďalej, osobitné dohovory Rady Európy, najmä Dohovor Rady Európy o ochrane 

detí pred sexuálnym vykorisťovaním a sexuálnym zneužívaním (Lanzarotský 

dohovor) 249 , sú v súčasnosti zavedené a monitorujúce orgány zodpovedné za 

dohliadanie na ich uplatňovanie. 

V tejto kapitole sa analyzujú osobitné aspekty násilia páchaného na deťoch 

a reakcia medzinárodného spoločenstva. Oddiel 7.1 sa týka násilia doma, v škole 

a iných prostrediach a je zameraný na problematiku, ako je telesné trestanie, 

zneužívanie a zanedbávanie detí a sexuálne násilie. Oddiel 7.2 sa týka prípadov 

vykorisťovania detí, ktoré majú cezhraničný rozmer vrátane obchodovania 

s ľuďmi (na účely nútenej práce alebo sexuálneho vykorisťovania), detskej pornografie 

a vyhľadávania detí (grooming). Nakoniec oddiel 7.3 sa týka prípadov 

zneužívania, v ktorých sú deti v osobitne zraniteľných situáciách. 

249 Rada Európy, Dohovor Rady Európy o ochrane detí pred sexuálnym vykorisťovaním a sexuálnym 

zneužívaním, CETS č. 201, 2007. 

111


7.1. Násilie doma, v školách a v iných 

prostrediach 

Hlavné body 

• Štáty sú povinné zabezpečiť, aby boli deti účinne chránené pred násilím a ujmou vo 

všetkých prostrediach. 

• Štáty majú povinnosť zabezpečiť primeraný právny rámec pre ochranu detí. 

• Štáty musia vykonávať účinné vyšetrovania problematických tvrdení o zneužívaní/ 

násilí/ujme, ktoré sa páchajú na deťoch. 

V práve EÚ 250 je hlavným právnym nástrojom v tejto oblasti, prijatým na základe 

článkov 82 a 83 ZFEÚ, smernica 2011/93/EÚ o boji proti sexuálnemu zneužívaniu 

a sexuálnemu vykorisťovaniu detí a proti detskej pornografii. 251 

V práve Rady Európy vyvinuli ESĽP a EVSP významný súbor judikatúry týkajúcej 

sa ochrany detí pred násilím vo všetkých prostrediach. Okrem toho poskytujú 

osobitné dohovory Rady Európy (napr. Lanzarotský dohovor) podrobné 

záruky na ochranu detí pred osobitnými formami násilia. 

7.1.1. Rozsah štátnej zodpovednosti 

V práve Rady Európy ESĽP analyzoval najzávažnejšie formy násilia páchaného 

na deťoch podľa rôznych článkov EDĽP, najmä článkov 2 a 3. Súd identifikoval 

jasné povinnosti štátov vždy, keď sú deti umiestnené do inštitúcií patriacich 

pod ich právomoc. 252 Podobne platí, že ak určité konanie alebo situácia dosiahne 

úroveň závažnosti, na základe ktorého je klasifikovaná ako neľudské alebo 

ponižujúce správanie podľa článku 3, štát má povinnosti chrániť deti proti zlému 

zaobchádzaniu vrátane zaobchádzania zo strany súkromných osôb. Všetky 

situácie, ako je dlhodobé zanedbávanie rodičmi, 253 opakované sexuálne 

250 Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/93/EÚ z 13. decembra 2011 o boji proti 

sexuálnemu zneužívaniu a sexuálnemu vykorisťovaniu detí a proti detskej pornografii, 

Ú. v. EÚ 2011 L 335/1. 

251 Tamže. 

252 ESĽP, Nencheva a i./Bulharsko, č. 48609/06, 18. júna 2013 (k dispozícii po francúzsky). 

253 ESĽP, Z a i./Spojené kráľovstvo [VK], č. 29392/95, 10. mája 2001. 

112


zneužívanie učiteľmi v škole, 254 znásilnenie 255 alebo telesné tresty 256 , sa považujú 

za patriace do rozsahu pôsobnosti článku 3 EDĽP. 

V prípade smrti môže byť štát braný na zodpovednosť podľa článku 2 EDĽP aj 

v prípade, že smrť zapríčinila súkromná osoba, a nie zástupca štátu. Povinnosti 

štátov sa v jednotlivých prípadoch líšia, pričom základnou povinnosťou je zaistiť 

účinnú ochranu detí pred násilím. V prípadoch závažných foriem zlého zaobchádzania 

k povinnostiam patrí prijatie účinných ustanovení trestného práva, 

ktoré sa opierajú o systém presadzovania práva. 257 Štáty takisto musia prijať 

osobitné opatrenia a ochranné opatrenia na ochranu detí. 258 

ESĽP sa pri niekoľkých príležitostiach stretol s prípadmi násilia páchaného na 

deťoch zo strany súkromných osôb v školách, súkromných domovoch alebo 

iných zariadeniach, ktoré boli prevádzkované neštátnymi subjektmi, v prípade 

ktorých bolo otázne, či mohla vzniknúť zodpovednosť štátu. Dôležitejšie 

je, že ESĽP rozhodol o tom, že štát sa nemôže zrieknuť povinnosti chrániť deti 

delegovaním správy dôležitých verejných služieb, ako je vzdelávanie, na súkromné 

osoby. 259 V prípadoch týkajúcich sa určenia štátnej zodpovednosti ESĽP 

všeobecne rozlišoval medzi všeobecnou povinnosťou štátov chrániť, keď nebolo 

riziko jasne identifikovateľné, a konkrétnou povinnosťou chrániť v prípadoch, 

keď bola obeť jasne identifikovateľná. V prvom prípade ESĽP analyzoval, či 

v dôsledku nezasiahnutia štátu došlo k reálnemu riziku násilia pre detskú obeť. 

Príklad: Vec Kayak/Turecko 260 sa týka dobodania 15-ročného chlapca na 

smrť iným mladistvým v blízkosti školy. ESĽP rozhodol, že školy majú povinnosť 

chrániť zapísané osoby pred všetkými formami násilia. V tomto 

konkrétnom prípade ESĽP rozhodol, že Turecko je zodpovedné podľa článku 

2 EDĽP za to, že neochránilo právo na život syna a brata žiadateľov, pretože 

v danom čase nebol zavedený účinný systém dohľadu. Bez tohto systému 

254 ESĽP, O’Keeffe/Írsko [VK], č. 35810/09, 28. januára 2014. 

255 ESĽP, M.C./Bulharsko, č. 39272/98, 4. decembra 2003. 

256 ESĽP, Tyrer/Spojené kráľovstvo, č. 5856/72, 25. apríla 1978. 

257 ESĽP, M.C./Bulharsko, č. 39272/98, 4. decembra 2003, bod 150. 

258 ESĽP, O’Keeffe/Írsko [VK], č. 35810/09, 28. januára 2014, bod 146. 

259 Tamže, bod 150; ESĽP, Costello-Roberts/Spojené kráľovstvo, č. 13134/87, 25. marca 1993, 

bod 27. 

260 ESĽP, Kayak/Turecko, č. 60444/08, 10. júla 2012 (k dispozícii po francúzsky). 

113


bolo možné, aby mladistvý vzal nôž zo školskej kuchyne, ktorý použil na 

bodanie obete. 

Príklad: Vec O’Keeffe/Írsko 261 sa týka činov zneužívania spáchaných 

v 70. rokoch 20. storočia v írskej štátnej škole. V tom čase boli štátne školy 

uznané a platené štátom, pričom riadením a správou bola poverená cirkev. 

Žiadateľka, ktorá bol v danom čase žiačkou, bola vystavená približne 

20 činom sexuálneho zneužívania zo strany jedného zo školských učiteľov. 

Štátnym orgánom sa na tieto činy sťažovala až v roku 1998 potom, čo sa 

dozvedela o iných činoch sexuálneho zneužívania spáchaných rovnakým 

učiteľom. ESĽP musel určiť, či možno štát brať na zodpovednosť za činy 

zneužívania, ktoré neboli v danom čase nahlásené orgánom. Súd najprv 

rozhodol, že činy zneužívania, ktorým bola žiadateľka vystavená, patria do 

rozsahu pôsobnosti článku 3 EDĽP. Potom, na základe rôznych správ, ESĽP 

rozhodol, že štát si mal byť vedomý možných rizík sexuálneho zneužívania 

na školách. V tom čase nebol zavedený primeraný postup, ktorý by umožnil 

dieťaťu alebo rodičovi sťažovať sa priamo štátu na činy zneužívania. Neexistovali 

ani mechanizmy dohľadu nad zaobchádzaním učiteľov s deťmi. 

ESĽP preto dospel k záveru, že si Írsko nesplnilo povinnosti podľa článku 3 

EDĽP, pretože neposkytlo mechanizmus účinnej ochrany voči činom zneužívania 

maloletých v školách. 

Podľa ESĽP musia štáty vykonávať aj účinné vyšetrovanie údajného zlého zaobchádzania 

alebo úmrtia bez ohľadu na to, či činy spáchali zástupcovia štátu 

262 alebo súkromné osoby. Vyšetrovanie je účinné, ak na základe doručenia 

sťažností od obetí alebo ich nástupcov štáty zavedú postup, ktorý môže viesť 

k identifikácii a potrestaniu osôb zodpovedných za násilné činy, ktoré sú v rozpore 

s článkom 2 alebo 3 EDĽP. 

Podľa ESC patria detské práva na ochranu pred zneužívaním a zlým zaobchádzaním 

najmä pod články 7 a 17. 

Ďalej, podľa Lanzarotského dohovoru sú štáty povinné kriminalizovať rôzne 

formy sexuálneho zneužívania a sexuálneho vykorisťovania páchaného 

261 ESĽP, O’Keeffe/Írsko [VK], č. 35810/09, 28. januára 2014. 

262 ESĽP, Assenov a i./Bulharsko, č. 24760/94, 28. októbra 1998. 

114


na deťoch. 263 V tomto dohovore sa takisto vyžaduje, aby štáty prijali legislatívne 

alebo iné opatrenia na predchádzanie sexuálneho zneužívania detí organizovaním 

informačných kampaní, školením odborných zamestnancov, 

informovaním detí o rizikách zneužívania a poskytovaním odbornej pomoci 

jednotlivcom, ktorým hrozí riziko spáchania trestných činov zneužívania detí. 

Okrem toho, podľa článkov 4 a 5 Dohovoru Rady Európy o predchádzaní násiliu 

voči ženám a domácemu násiliu a o boji proti nemu (Istanbulský dohovor) 264 sa 

štáty zaväzujú zaviesť osobitné legislatívne opatrenia a vyšetriť násilné činy 

páchané na ženách. Podľa článku 22 Istanbulského dohovoru sú štáty povinné 

zabezpečiť služby odbornej pomoci ženám a deťom, ktoré sú obeťami domáceho 

násilia. 

V medzinárodnom práve je CRC kľúčovým nástrojom na zabezpečenie ochrany 

dieťaťa na úrovni štátu. Podľa článku 19 signatárske štáty majú povinnosť prijať 

legislatívne, administratívne, sociálne a vzdelávacie opatrenia na ochranu detí 

pred všetkými formami násilia. Výbor OSN pre práva dieťaťa vydal významný 

počet všeobecných komentárov a odporúčaní obsahujúcich výklad povinností 

štátov podľa CRC. Napríklad vo všeobecnom komentári č. 13 sú opísané opatrenia 

na ochranu detí pred všetkými formami násilia. 265 Všeobecný komentár 

č. 5 sa týka opatrení na vykonávanie a monitorovanie CRC vo vnútroštátnych 

zákonoch a politikách. 266 

7.1.2. Telesné tresty 

Telesný trest je všeobecne vymedzený ako každá forma fyzického trestania 

s úmyslom spôsobiť niekomu bolesť alebo nepohodlie. Väčšinou sa týka úderov 

detí rukou alebo predmetom, môžu sem však patriť aj nefyzické úkony, ako sú 

hrozby, ktoré majú rovnaký konečný výsledok – poníženie dieťaťa. 267 

263 Rada Európy, Dohovor Rady Európy o ochrane detí pred sexuálnym vykorisťovaním a sexuálnym 

zneužívaním, CETS č. 201, 2007. 

264 Rada Európy, Dohovor Rady Európy o predchádzaní násiliu voči ženám a domácemu násiliu a o 

boji proti nemu, CETS č. 210, 2011. 

265 OSN, Výbor pre práva dieťaťa (2011), Všeobecný komentár č. 13, CRC/C/GC/13, 18. apríla 2011. 

266 OSN, Výbor pre práva dieťaťa (2003), Všeobecný komentár č. 5, CRC/GC/2003/5, 


267 UNCRC, všeobecný komentár č. 8, Právo dieťaťa na ochranu pred telesným trestaním a inými 

krutými alebo ponižujúcimi formami trestania (články 19; 28, bod 2; a 37, okrem iných) (štyridsaťsekundové 

stretnutie, 2006), dokument OSN CRC/C/GC/8, 2. marca 2007. 

115


V práve Rady Európy ESĽP analyzoval sťažnosti na fyzické trestanie ako formu 

disciplinárneho opatrenia najmä podľa článku 3 EDĽP. Ak opatrenie dosiahlo 

mieru závažnosti vyžadovanú článkom 3, ESĽP rozhodol, že zaobchádzaním 

bolo porušené dané ustanovenie. 268 Ak opatrenia telesného trestania 

nedosiahnu mieru závažnosti vyžadovanú článkom 3, aj tak môžu patriť pod 

článok 8 ako súčasť práva na fyzickú a morálnu integritu. ESĽP však nezistil 

porušenie vo význame článku 8 v prípadoch telesného trestania. Používanie 

telesného trestania na štátnych školách môže predstavovať aj porušenie práv 

rodičov na výchovu svojich detí v súlade s ich filozofickým presvedčením, ako 

sa stanovuje v článku 2 protokolu č. 1 k EDĽP. 269 

Príklad: Veci Campbell a Cosans/Spojené kráľovstvo 270 sa týkajú vylúčenia 

dvoch chlapcov zo školy za to, že odmietli prijať telesný trest. ESĽP nezistil 

porušenie článku 3 EDĽP, pretože deti neboli skutočne vystavené telesnému 

trestaniu. Zistil však porušenie článku 2 k protokolu č. 1 k EDĽP na základe 

toho, že umožnením telesných trestov odporujúci štát nerešpektoval 

filozofické presvedčenie rodičov. ESĽP takisto zistil porušenie práva jedného 

z chlapcov na vzdelávanie poskytované v súlade s článkom 2 protokolu 

č. 1 k EDĽP z dôvodu jeho vylúčenia zo školy. 

ESC neobsahuje priamy zákaz telesných trestov. Napriek tomu vníma EVSP 

túto povinnosť v článku 17 ESC. 271 V zmysle svojho dohľadu prostredníctvom 

postupu nahlasovania a postupu kolektívnych sťažností na dodržiavanie článku 

17 štátmi EVSP zistil, že niekoľko signatárskych štátov porušuje toto ustanovenie 

tak, že nezakazuje všetky formy telesných trestov. V troch podobných 

prípadoch podaných združením Association for the Protection of All Children, 

(APPROACH) Ltd. proti Belgicku, 272 Českej republike 273 a Slovinsku 274 EVSP 

zistil porušenie článku 17 ESC, pretože v týchto štátoch chýbali právne predpisy 

268 ESĽP, Tyrer/Spojené kráľovstvo, č. 5856/72, 25. apríla 1978. 

269 ESĽP, Campbell a Cosans/Spojené kráľovstvo, č. 7511/76 a č. 7743/76, 25. februára 1982, bod 38. 

270 ESĽP, Campbell a Cosans/Spojené kráľovstvo, č. 7511/76 a č. 7743/76, 25. februára 1982. 

271 Pozri napríklad EVSP, World Organisation against Torture (OMCT)/Belgicko, sťažnosť č. 21/2003, 

7. decembra 2004; ECSR, Conclusions XVI-2, Poľsko, článok 17, s. 65. 

272 EVSP, Association for the Protection of All Children (APPROACH)/Belgicko, sťažnosť č. 98/2013, 

29. mája 2015, bod 49. 

273 EVSP, Association for the Protection of All Children (APPROACH)/Česká republika, sťažnosť 

č. 96/2013, 29. mája 2015. 

274 EVSP, Association for the Protection of All Children (APPROACH)/Slovinsko, sťažnosť č. 95/2013, 

27. mája 2015. 

116


stanovujúce výslovný a komplexný zákaz všetkých foriem telesných trestov 

detí, ktoré by mali pravdepodobne vplyv na ich fyzickú integritu, dôstojnosť, 

vývin alebo psychické blaho. 275 EVSP takisto stanovil, že zákony zakazujúce telesné 

trestanie detí sa musia vzťahovať na také formy náhradnej starostlivosti, 

ako je inštitucionálna starostlivosť, pestúnska starostlivosť a materské školy. 

V tomto smere treba takisto pripomenúť, že parlamentné zhromaždenie Rady 

Európy vydalo v roku 2004 odporúčanie, v ktorom žiadalo všetky zmluvné štáty, 

aby zakázali telesné tresty. 276 

V medzinárodnom práve sa telesné tresty nepriamo považujú za formu násilia 

páchaného na deťoch, na ktoré sa vzťahujú články 19, 28 ods. 2 a článok 

37 CRC. Okrem toho, Výbor pre práva dieťaťa vydal všeobecný komentár 

č. 8/2006, v ktorom vyzýva štáty, aby prijali primerané opatrenia proti všetkým 

formám telesných trestov. 277 

7.1.3. Sexuálne zneužívanie 

Obchodovanie s ľuďmi je predmetom oddielu 7.2.2. a detská pornografia oddielu 

7.2.3. 

Sexuálne zneužívanie detí môže mať mnoho foriem vrátane obťažovania, dotýkania, 

incestu alebo znásilnenia. K sexuálnemu zneužívaniu detí dochádza 

v rôznych prostrediach vrátane domovov, škôl, inštitúcií poskytujúcich starostlivosť, 

v kostoloch atď. Deti sú osobitne zraniteľné voči sexuálnemu zneužívaniu, 

pretože sú často v právomoci a pod kontrolou dospelých a majú obmedzenejší 

prístup k mechanizmom podávania sťažností. 

V práve EÚ je cieľom smernice 2011/93/EÚ – v ktorej sa z veľkej časti premieta 

prístup Lanzarotského dohovoru – harmonizácia minimálnych trestných sankcií 

za rôzne zločiny sexuálneho zneužívania detí medzi členskými štátmi. 278 Podľa 

275 EVSP, Association for the Protection of All Children (APPROACH)/Slovinsko, sťažnosť č. 95/2013, 

27. mája 2015, bod 51. 

276 Rada Európy, parlamentné zhromaždenie (2004), odporúčanie 1666 (2004) o celoeurópskom 

zákaze telesných trestov pre deti, 23. júna 2004. 

277 OSN, Výbor pre práva dieťaťa (2008), Všeobecný komentár č. 8: Právo dieťaťa na ochranu pred 

telesným trestaním a inými krutými alebo ponižujúcimi formami trestania (články 19; 28, bod 2; 

a 37, okrem iných), CRC/C/GC/8, 2. marca 2007. 

278 Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/93/EÚ z 13. decembra 2011 o boji proti 

sexuálnemu zneužívaniu a sexuálnemu vykorisťovaniu detí a proti detskej pornografii, 

Ú. v. EÚ 2011 L 335/1. 

117


článku 3 tejto smernice musia členské štáty prijať trestnoprávne opatrenia na 

zabezpečenie sankcionovania rôznych foriem sexuálneho zneužívania vrátane 

zapríčinenia toho, aby sa dieťa stalo svedkom sexuálnych aktivít alebo sexuálneho 

zneužívania a zapojenia sa do sexuálnych aktivít s deťmi. V smernici 

sa stanovujú zvýšené tresty, ak sú činy páchané osobami v pozícii dôvery voči 

osobitne zraniteľným deťom a/alebo s použitím donucovania. Ďalej, členské 

štáty musia zabezpečiť, že stíhanie podozrivých zo zneužívania detí sa uskutočňuje 

automaticky a že osobám odsúdeným za trestné činy sexuálneho zneužívania 

je zakázaný výkon všetkých profesionálnych činností, v ktorých dochádza 

k priamemu alebo pravidelnému kontaktu s deťmi. Smernica obsahuje 

aj ustanovenia o konaní zohľadňujúcom potreby detí a zabezpečuje sa v nej 

ochrana detských obetí na súdoch. 

Smernica 2011/93/EÚ je prepojená s rámcovým rozhodnutím 2009/315/SVV 279 

o organizácii a obsahu výmeny informácií z registra trestov medzi členskými 

štátmi. Napriek tomu, že toto rámcové rozhodnutie nie je zamerané osobitne 

na deti, vypĺňa dôležitú medzeru v systéme ochrany a zabezpečuje, aby mali 

orgány členských štátov prístup k registrom trestov odsúdených osôb. Zjednodušuje 

identifikáciu jednotlivcov odsúdených za sexuálne zneužívanie, ktorí si 

hľadajú prácu v inštitúciách pracujúcich s deťmi v iných členských štátoch. 

V práve Rady Európy ESĽP preskúmal prípady sexuálneho zneužívania podľa 

článkov 3 a 8 EDĽP. Sťažnosti sa všeobecne týkajú neprijatia primeraných 

opatrení zo strany štátov na ochranu detí pred zneužívaním. V súvislosti s článkom 

3 ESĽP takisto preskúmal, či štáty vykonali účinné vyšetrovanie údajného 

sexuálneho zneužívania. Sťažnosti týkajúce sa zneužívania detí podané na základe 

článku 8 sa týkajú vplyvu týchto činov na fyzickú integritu obete a práva 

na rešpektovanie rodinného života. Niekedy je rozdiel medzi povinnosťami 

štátov podľa článkov 3 a 8 dosť nejasný, pričom ESĽP používa podobné odôvodnenie 

v prípade zistenia porušení oboch článkov. Treba však uviesť, že prípady 

podľa článku 8 sú bežnejšie v situáciách nesprávneho odňatia zo starostlivosti/ 

umiestnenia do starostlivosti a vplyvu údajného zneužívania dieťaťa na rodinu. 

Tieto situácie sú analyzované v kapitole 5. 

279 Rámcové rozhodnutie Rady 2009/315/SVV z 26. februára 2009 o organizácii a obsahu výmeny 

informácií z registra trestov medzi členskými štátmi, Ú. v. EÚ L 93, 7.4.2009, s. 23 – 32. 

118


Príklad: Vo veci M.C./Bulharsko 280 bolo žiadateľkou 14-ročné dievča, ktoré 

tvrdilo, že bolo znásilnené dvomi osobami potom, čo jedného večera 

šlo von. Jej sťažnosť u národných orgánov bola zamietnutá najmä preto, 

že nebola zistená žiadna forma fyzického násilia. ESĽP uviedol, že údajné 

znásilnenie patrí pod článok 3 EDĽP a že odporujúci štát mal povinnosť 

vykonať účinné vyšetrovanie týchto tvrdení. ESĽP sa pri stanovení, že bulharské 

orgány nevykonali toto vyšetrovanie, opieral o dôkazy, že orgány 

všeobecne zamietali prípady, v ktorých obeť nedokázala preukázať fyzický 

odpor voči činu znásilnenia. Súd sa domnieva, že táto úroveň dokazovania 

nie je v súlade so skutkovými stavmi, pokiaľ ide o obete znásilnení, a preto 

mohlo spôsobiť, že vyšetrovanie orgánov bolo neúčinné, čo je v rozpore 


Ďalej, Lanzarotským dohovorom sa podrobne upravuje právo detí na ochranu 

pred sexuálnym zneužívaním. Tento dohovor prijatý v rámci Rady Európy je 

otvorený na účel ratifikácie pre štáty mimo Európy. Tento záväzný nástroj sa 

opiera o množstvo právne nezáväzných nástrojov zameraných na ďalšie zaistenie 

toho, aby štáty zaviedli účinné opatrenia proti sexuálnemu zneužívaniu 

detí. 281 

7.1.4. Domáce násilie a zanedbávanie dieťaťa 

V mnohých prípadoch domáce násilie zahŕňa údajné sexuálne zneužívanie. 

V tomto zmysle sú povinnosti štátov podľa medzinárodného práva podobné 

povinnostiam uvedeným v oddiele 7.1.3. 

V práve Rady Európy sú to zvyčajne matky, kto sa sťažoval ESĽP, že štát si 

primerane neplnil svoju povinnosť chrániť proti ujme, ako sa stanovuje v EDĽP. 

Prípady domáceho násilia vyvolávajú otázky súvisiace s článkami 2, 3 a 8 tohto 

dohovoru. Štáty musia plniť svoje povinnosti spočívajúce v prijatí účinných 

opatrení proti domácemu násiliu a vykonávať účinné vyšetrovanie sporných 

tvrdení o domácom násilí alebo zanedbávaní detí. 

280 ESĽP, M.C./Bulharsko, č. 39272/98, 4. decembra 2003. 

281 Príklady zahŕňajú: Rada Európy, Výbor ministrov (2001), odporúčanie (Rec (2001)16) o ochrane 

detí pred sexuálnym vykorisťovaním, 31. októbra 2001; Rada Európy, parlamentné zhromaždenie 

(1996), uznesenie 1099 (1996) o sexuálnom vykorisťovaní detí, 25. septembra 1996; Rada 

Európy, parlamentné zhromaždenie (2000), uznesenie 1212 (2000) o znásilneniach v ozbrojených 

konfliktoch, 3. apríla 2000; Rada Európy, parlamentné zhromaždenie (2002), uznesenie 

1307 (2002) o sexuálnom vykorisťovaní detí: nulová tolerancia, 27. septembra 2002. 

119


Príklad: Vo veci Kontrová/Slovensko 282 bola žiadateľka pri niekoľkých príležitostiach 

fyzicky napadnutá svojím manželom. Sťažovala sa na polícii, 

ale neskôr svoju sťažnosť stiahla. Manžel sa jej následne vyhrážal vraždou 

ich detí. Príbuzný oznámil tento incident na polícii. Niekoľko dní po incidente 

však manžel žiadateľky zastrelil seba aj ich dve deti. ESĽP rozhodol, že 

povinnosti štátu vyplývajú v oblasti článku 2 EDĽP vždy, keď orgány vedia 

alebo majú vedieť o existencii skutočného a bezprostredného ohrozenia 

života identifikovaného jednotlivca. V tomto prípade mali slovenské orgány 

vedieť o tomto riziku v zmysle predtým existujúcej komunikácie medzi 

žiadateľkou a políciou. Povinnosti polície mali zahŕňať zaznamenanie 

trestného oznámenia žiadateľky, začatie trestného vyšetrovania a iniciovanie 

trestného konania a zároveň vedenie náležitého záznamu o núdzových 

volaniach a prijatie opatrenia v súvislosti s tvrdeniami, že manžel 

žiadateľky mal strelnú zbraň. Polícia si však nesplnila povinnosti a priamym 

dôsledkom uvedených konaní bola smrť detí žiadateľky, v rozpore 


Príklad: Vec Eremia/Moldavská republika 283 sa týka sťažnosti matky a jej 

dvoch dcér na orgány, ktoré ich neochránili pred násilným a zneužívajúcim 

správaním ich manžela a otca. ESĽP rozhodol, že orgány napriek tomu, 

že vedeli o zneužívaní, neprijali účinné opatrenia na ochranu matky pred 

ďalším domácim násilím. Súd takisto zvážil, že napriek škodlivým psychickým 

vplyvom na dcéry, ktoré boli svedkami násilia páchaného ich otcom 

na matke v domove ich rodiny, boli prijaté len malé alebo žiadne opatrenia 

na zabránenie opätovnému výskytu tohto správania. Súd stanovil, že moldavské 

orgány si riadne nesplnili svoje povinnosti podľa článku 8 EDĽP. 

Prípady zanedbávania detí buď v štátnych inštitúciách, alebo doma, boli tiež 

predložené ESĽP. Povinnosti orgánov v situáciách zanedbávania dieťaťa rodičom 

sú podobné ako v už uvedených prípadoch. Na jednej strane je potrebné, 

aby štát zaviedol účinné mechanizmy na ochranu dieťaťa, pričom na druhej 

strane musia štátne orgány prijať opatrenia na ochranu detí v prípadoch oznámeného 

zanedbávania dieťaťa, alebo ak majú k dispozícii dostatočné dôkazy 

o zanedbávaní dieťaťa, či už doma alebo v súkromných inštitúciách. 284 Prípady 

zanedbávania v štátnych inštitúciách predstavujú priame povinnosti orgánov 

282 ESĽP, Kontrová/Slovensko, č. 7510/04, 31. mája 2007. 

283 ESĽP, Eremia/Moldavská republika, č. 3564/11, 28. mája 2013. 

284 ESĽP, Z a i./Spojené kráľovstvo [VK], č. 29392/95, 10. mája 2001. 

120


chrániť deti zabezpečením toho, aby dostali náležitú (zdravotnú) starostlivosť, 

aby boli zariadenia, v ktorých sú umiestnené, primerané a/alebo zamestnanci 

vyškolení na riešenie potrieb detí. 285 

Relevantný je aj Istanbulský dohovor. 286 Aj keď nie je osobitne zameraný na 

deti, obsahuje niekoľko odkazov na deti. Po prvé, podľa článku 3 písm. f) sa 

dievčatá do veku 18 rokov považujú za ženy, preto sa na ne vzťahujú všetky 

ustanovenia dohovoru. Po druhé, podľa článku 2 ods. 2 sú signatárske štáty 

podnecované, aby uplatňovali dohovor na všetky obete domáceho násilia, ku 

ktorým môžu patriť deti. V skutočnosti sú vo väčšine prípadov domáceho násilia 

páchaného doma deti svedkami a vážne sú ním postihnuté. 287 Nakoniec, 

ustanovenia dohovoru osobitne zamerané na deti obsahujú povinnosti pre štáty, 

aby prijali opatrenia na riešenie potrieb detských obetí, na zvyšovanie informovanosti 

u detí a na ochranu detských svedkov. 

V rovnakom zmysle sú podľa článku 17 ESC štáty povinné zakázať všetky formy 

násilia páchaného na deťoch a prijať primerané trestnoprávne a občianskoprávne 

ustanovenia. 

Otázky domáceho násilia a zanedbávania detí sú predmetom rôznych právne 

nezáväzných nástrojov Rady Európy. 288 

7.2. Vykorisťovanie detí, detská 

pornografia a vyhľadávanie detí 

Hlavné body 

• Štátne orgány sú povinné spolupracovať a účinné spoločne pracovať na ochrane detí 

pred násilím, a to aj pri vykonávaní vyšetrovaní. 


286 Rada Európy, Dohovor Rady Európy o predchádzaní násiliu voči ženám a domácemu násiliu a o 

boji proti nemu, CETS č. 210, 2011. 

287 FRA (2014c), s. 134 – 135. Pozri tiež UNICEF (2006). 

288 Príklady zahŕňajú: Rada Európy, Výbor ministrov (1985), odporúčanie písm. R (85) 4 o násilí 

v rodine, 26. marca 1985; Rada Európy, Výbor ministrov (1990), odporúčanie písm. R (90) 2 

o sociálnych opatreniach týkajúcich sa násilia v rodine, 15. januára 1990; Rada Európy, parlamentné 

zhromaždenie (1998), odporúčanie č. 1371 (1998) o zneužívaní a zanedbávaní detí, 

23. apríla 1998. 

121


7.2.1. Nútená práca 

V práve EÚ je zakázané otroctvo, nevoľníctvo, nútená alebo povinná práca (článok 

5 ods. 2 Charty základných práv EÚ). Zamestnávanie detí je takisto zakázané 

(článok 32 charty). Hlavným legislatívnym nástrojom zakazujúcim detskú 

prácu je smernica 94/33/ES. 289 Len za výnimočných okolností môžu štáty určiť 

minimálny vek na účely zamestnania, ktorý je nižší ako minimálny vek ukončenia 

povinnej školskej dochádzky (článok 4 ods. 2). Štáty musia zabezpečiť, aby 

mladí ľudia, ktorí môžu pracovať, mali primerané pracovné podmienky (články 

6 a 7). Okrem toho môžu byť deti zamestnané len na určité činnosti, ako sú 

ľahké domáce práce alebo sociálne a kultúrne činnosti (článok 2 ods. 2 a článok 

5). V smernici sa takisto stanovujú osobitné ochranné opatrenia, ktoré sa 

majú prijať v prípadoch detskej práce (oddiel III). 

V mnohých prípadoch nútená detská práca zahŕňa deti, s ktorými sa obchoduje. 

290 Smernica 2011/36/EÚ o prevencii obchodovania s ľuďmi a boji proti nemu 

a o ochrane obetí obchodovania (článok 2 ods. 3). 291 Deti, s ktorými sa obchoduje 

na účely nútenej práce, sú chránené podľa uvedenej smernice rovnakým 

spôsobom ako obete obchodovania s ľuďmi na iné účely (ako je sexuálne vykorisťovanie, 

pozri oddiel 7.1.3). 292 

V práve Rady Európy sa v článku 4 EDĽP zakazujú v absolútnom rozsahu všetky 

formy otroctva, nevoľníctva, nútenej alebo povinnej práce. ESĽP vymedzuje 

„nútenú alebo povinnú prácu“ ako „prácu alebo služby vynútené od osoby pod 

hrozbou trestu proti vôli danej osoby a na ktoré sa uvedená osoba neponúkla 

dobrovoľne“. 293 Nevoľníctvo okrem toho zahŕňa povinnosť pre „nevoľníka“ slúžiť 

celý život na majetku inej osoby a nemožnosť zmeniť svoj stav. 294 Nevoľníctvo 

je preto závažnejšou formou povinnej práce. 

289 Smernica Rady 94/33/ES z 22. júna 1994 o ochrane mladých ľudí pri práci, Ú. v. ES 1994 L 216. 

290 Odôvodnenie 11 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/36/EÚ z 15. apríla 2011 o prevencii 

obchodovania s ľuďmi a boji proti nemu a o ochrane obetí obchodovania, Ú. v. EÚ 2011 

L 101/1. 

291 Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/36/EÚ z 15. apríla 2011 o prevencii obchodovania 

s ľuďmi a boji proti nemu a o ochrane obetí obchodovania, Ú. v. EÚ 2011 L 101/1. 

292 Pozri ďalej FRA (2015c), s. 40 – 41. 

293 ESĽP, Siliadin/Francúzsko, č. 73316/01, 26. júla 2005, bod 116. 


122


V prípadoch údajnej nútenej práce ESĽP najprv určuje, či tvrdenia patria do rozsahu 

pôsobnosti článku 4 EDĽP. 295 Potom analyzuje, či si štáty splnili svoje 

povinnosti zaviesť legislatívny a správny rámec, ktorým sa zakazujú, trestajú 

a účinne stíhajú prípady nútenej alebo povinnej práce, nevoľníctva a otroctva. 

296 So zreteľom na procesný aspekt článku 4 ESĽP skúma, či domáce orgány 

vykonali účinné vyšetrovanie sporných tvrdení o nútenej práci alebo 

nevoľníctve. 297 

Príklad: Vec C.N. a V. v./Francúzsko 298 sa týka sťažností dvoch sestier pôvodom 

z Burundi na nútenú prácu. Po smrti svojich rodičov boli vzaté do 

Francúzska, aby tam žili so svojou tetou a jej rodinou. Štyri roky boli ubytované 

v suteréne domu údajne vo veľmi zlých podmienkach. Staršia sestra 

nechodila do školy a celý čas trávila prácami v domácnosti a starostlivosťou 

o zdravotne postihnutého syna svojej tety. Mladšia sestra chodila do 

školy a pracovala pre svoju tetu a jej rodinu po škole a potom, čo jej bol poskytnutý 

čas na urobenie si domácich úloh. Obe sestry podali sťažnosť na 

ESĽP o tom, že boli držané v nevoľníctve a vystavené nútenej práci. ESĽP 

stanovil, že prvá žiadateľka bola skutočne vystavená nútenej práci, keďže 

musela pracovať sedem dní v týždni bez odmeny a dovolenky. Okrem toho 

bola držaná v nevoľníctve, pretože cítila, že jej situácia je trvalá bez pravdepodobnosti 

zmeny. ESĽP ďalej zistil, že si štát nesplnil povinnosti, pretože 

zavedený právny rámec neposkytol účinnú ochranu obetiam povinnej 

práce. V súvislosti s vyšetrovanou procesnou povinnosťou ESĽP stanovil, 

že boli splnené požiadavky článku 4 EDĽP, pretože orgány vykonali bezodkladné 

nezávislé vyšetrovanie, ktoré mohlo viesť k identifikácii a potrestaniu 

zodpovedných osôb. ESĽP zamietol tvrdenia druhej žiadateľky o nútenej 

práci a zdôvodnil, že mohla chodiť do školy a bol jej poskytnutý čas na 

robenie si domácich úloh. 

V ESC sa zaručuje právo detí na ochranu pred fyzickými a morálnymi nebezpečenstvami 

v pracovnom prostredí a mimo neho (článok 7 ods. 10). EVSP uviedol, 

že domáce/pracovné vykorisťovanie detí vrátane obchodovania s deťmi na 

účely pracovného vykorisťovania musí byť zakázané na úrovni štátu. 299 Signa- 

295 ESĽP, C.N. a V./Francúzsko, č. 67724/09, 11. októbra 2012, bod 70. 

296 Tamže, bod 104 a nasledujúce. 

297 ESĽP, C.N./Spojené kráľovstvo, č. 4239/08, 13. novembra 2012, body 70 – 82. 

298 ESĽP, C.N. a V./Francúzsko, č. 67724/09, 11. októbra 2012. 

299 Závery EVSP z roku 2004, Bulharsko, s. 57. 

123


társke štáty ESC musia zaistiť nielen to, aby mali potrebné právne predpisy na 

zabránenie vykorisťovaniu a na ochranu detí a mladistvých, ale aj to, aby boli 

tieto právne predpisy účinné v praxi. 300 

V Lanzarotskom dohovore sa takisto stanovuje, že štáty majú kriminalizovať 

všetky formy sexuálneho vykorisťovania detí. 

7.2.2. Obchodovanie s deťmi 

V práve EÚ sa v článku 83 ZFEÚ identifikuje obchodovanie s ľuďmi ako oblasť, 

v ktorej má Európsky parlament a Rada legislatívne právomoci. Článok 5 ods. 3 

Charty základných práv EÚ obsahuje výslovný zákaz obchodovania s ľuďmi. 

Príspevok EÚ je v tomto prípade cenný, pretože ide o oblasť s cezhraničnými 

rozmermi. 

Smernica 2011/36/EÚ o prevencii obchodovania s ľuďmi a boji proti nemu a o 

ochrane obetí obchodovania je prvým nástrojom, ktorý schválil Európsky parlament 

a Rada na základe článku 83 ZFEÚ. 301 Podľa článku 2 ods. 1 tejto smernice 

je obchodovanie s ľuďmi „zlákanie, preprava, presun, ukrývanie alebo prevzatie 

osôb vrátane výmeny alebo odovzdania kontroly nad týmito osobami 

na účely vykorisťovania, a to prostredníctvom hrozby alebo použitia násilia 

alebo iných foriem donucovania, únosu, podvodu, klamstva, zneužitia moci 

alebo zraniteľného postavenia, alebo odovzdávania či prijímania platieb alebo 

výhod na dosiahnutie súhlasu osoby majúcej kontrolu nad inou osobou“. Účelom 

smernice je stanoviť minimálne pravidlá na vymedzenie a sankcionovanie 

trestných činov súvisiacich s obchodovaním s ľuďmi (článok 1). Smernica ako 

celok je relevantná pre deti a zahŕňa aj niekoľko osobitných ustanovení týkajúcich 

sa detí v súvislosti s pomocou a podporou pre detské obete obchodovania 

s ľuďmi a ochranu v trestných vyšetrovaniach (články 13 až 16). 302 Treba prijať 

osobitné podporné opatrenia podľa odborného posúdenia každej jednotlivej 

obete (článok 14 ods. 1). Štáty by mali menovať poručníka na zastupovanie najlepších 

záujmov dieťaťa (článok 14 ods. 2) a poskytnúť podporu rodine dieťaťa 

(článok 14 ods. 3). Počas trestného konania majú deti právo na zástupcu, bezplatné 

právne poradenstvo a právo byť vypočuté v primeraných priestoroch 

300 Závery EVSP z roku 2006, Albánsko, s. 61; závery EVSP z roku 2006, Bulharsko, s. 113. 

301 Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/36/EÚ z 15. apríla 2011 o prevencii obchodovania 

s ľuďmi a boji proti nemu a o ochrane obetí obchodovania, Ú. v. EÚ 2011 L 101/1. 

302 Podrobné ustanovenia vo FRA a ESĽP (2014), s. 222. 

124


a vyškolenými odborníkmi (článok 15 ods. 1 až 3). Ďalšie ochranné opatrenia 

zahŕňajú možnosť uskutočňovať vypočutia bez prítomnosti verejnosti a možnosť 

vypočuť dieťa nepriamo prostredníctvom komunikačných technológií (článok 

15 ods. 5). 303 

Smernica 2004/81 je takisto relevantná pre deti, s ktorými sa obchoduje. 304 

Podľa tohto nástroja môžu byť obetiam obchodovania s ľuďmi vydané povolenia 

na pobyt hostiteľskými členskými štátmi za predpokladu, že spolupracujú 

na trestnom vyšetrovaní. Napriek tomu sa smernica vzťahuje na deti len v rozsahu, 

o ktorom rozhodli členské štáty. 305 

Pokiaľ ide o presadzovanie, agentúra EÚ pre presadzovanie práva (Europol) 

a Európska jednotka pre justičnú spoluprácu (Eurojust) plnia dôležité úlohy 

v zabezpečovaní spolupráce medzi členskými štátmi v identifikovaní a stíhaní 

organizovaných sietí obchodovania s ľuďmi. Príslušnými ustanoveniami na 

ochranu detských obetí na úrovni EÚ sa zaoberá oddiel 11.3 tejto príručky. 

V práve Rady Európy EDĽP neobsahuje výslovné ustanovenie o obchodovaní 

s ľuďmi. ESĽP však aj tak vykladá článok 4 EDĽP ako obsahujúci zákaz obchodovania 

s ľuďmi. 306 Súd prijal rovnaké vymedzenie obchodovania s ľuďmi, ako 

sa stanovuje v článku 3 písm. a) na prevenciu, potlačenie a trestanie obchodovania 

s ľuďmi, najmä ženami a deťmi, čím sa dopĺňa Dohovor OSN proti nadnárodnej 

organizovanej trestnej činnosti (Palermský protokol) a článok 4 písm. a) 

Dohovoru Rady Európy o boji proti obchodovaniu s ľuďmi. 307 ESĽP najprv určí, či 

konkrétna situácia zahŕňa dôveryhodné tvrdenie o obchodovaní s ľuďmi, a preto 

patrí do rozsahu pôsobnosti článku 4. Ak áno, analýza ESĽP sa bude riadiť 

modelmi opísanými v oddiele 7.2.1: súd sa zameria na to, či právny rámec odporujúceho 

štátu poskytuje účinnú ochranu proti obchodovaniu s ľuďmi, či štát 

303 Pozri FRA (2015b), s. 79. 

304 Smernica Rady 2004/81/ES z 29. apríla 2004 o povoleniach na trvalý pobyt, vydávaných 

štátnym príslušníkom tretích krajín, ktorí sú obeťami nezákonného obchodovania s ľuďmi alebo 

ktorí boli predmetom konania umožňujúceho nedovolené prisťahovalectvo a ktorí spolupracovali 

s príslušnými orgánmi, Ú.v. EÚ 2004 L 261, s. 19 – 23. 


306 ESĽP, Rantsev/Cyprus a Rusko, č. 25965/04, 7. januára 2010, bod 282. 

307 OSN, Dohovor o prevencii, potlačení a trestaní obchodovania s ľuďmi, najmä ženami a deťmi, 

ktorým sa dopĺňa Dohovor OSN proti nadnárodnej organizovanej trestnej činnosti (UNCTOC), 

New York, 15. novembra 2000, Rada Európy, Dohovor Rady Európy o boji proti obchodovaniu 

s ľuďmi, ETS č. 197, 2005. 

125


splnil svoje povinnosti v konkrétnych okolnostiach prípadu a či orgány vykonali 

účinné vyšetrovanie sporných tvrdení o obchodovaní s ľuďmi. 

Príklad: Vec Rantsev/Rusko a Cyprus 308 podal otec mladého ruského dievčaťa, 

ktoré za podozrivých okolností zomrelo na Cypre. Na Cyprus vstúpila 

na základe víz kabaretnej umelkyne. Po tom, čo sa javilo ako pokus o únik, 

zomrela po páde z balkóna apartmánu, ktorý patril známym jej zamestnávateľa. 

Jej otec podal sťažnosť proti Rusku aj Cypru a v zásade tvrdil, že 

orgány náležite nevyšetrili smrť jeho dcéry. ESĽP po prvý raz stanovil, že 

obchodovanie s ľuďmi patrí do rozsahu pôsobnosti článku 4 EDĽP. Aj keď 

Cyprus mal primeraný právny rámec pre boj proti obchodovaniu s ľuďmi, 

článok 4 bol porušený, pretože administratívny postup vyžadovania od zamestnávateľov, 

aby vydali finančné záruky pre kabaretných tanečníkov, 

neposkytol účinnú ochranu proti obchodovaniu s ľuďmi a vykorisťovaniu. 

Ďalej, v konkrétnych okolnostiach prípadu mali cyperské orgány vedieť, že 

dcéra žiadateľa bola vystavená riziku obchodovania s ľuďmi. Súd rozhodol, 

že polícia neprijala opatrenia na ochranu slečny Rantsevovej proti vykorisťovaniu. 

Nakoniec zistil porušenie článku 4 Ruskom, pretože ruské orgány 

náležite nevyšetrili údajné obchodovanie s ľuďmi. 

EVSP sa domnieva, že obchodovanie s ľuďmi predstavuje závažné porušenie 

ľudských práv a ľudskej dôstojnosti a predstavuje novú formu otroctva. 309 Podľa 

článku 7 ods. 10 musia štáty zaviesť právne predpisy na jeho kriminalizáciu. 310 

Tieto právne predpisy sa musia opierať o primeraný mechanizmus dohľadu, 

tresty a akčný plán na boj proti obchodovaniu s deťmi a sexuálnemu vykorisťovaniu. 

311 

Na úrovni zmlúv je hlavným nástrojom, ktorý sa zaoberá obchodovaním 

s ľuďmi, Dohovor Rady Európy na boj proti obchodovaniu s ľuďmi. 312 Vzhľadom 

na širšie členstvo v Rade Európy a na skutočnosť, že dohovor o boji proti 

308 ESĽP, Rantsev/Cyprus a Rusko, č. 25965/04, 7. januára 2010. Vec sa netýka smrti dieťaťa, ale 

tento prípad treba spomenúť v súvislosti s neexistenciou prípadov obchodovania s deťmi 

v ESĽP a so zreteľom na osobitnú hrozbu obchodovania s deťmi. 

309 ESĽP, Federation of Catholic Family Associations in Europe (FAFCE)/Írsko, č. 89/2013, 12. septembra 

2014, bod 56. 

310 EVSP, závery XVII-2 (2005), Poľsko, s. 638. 

311 ESĽP, Federation of Catholic Family Associations in Europe (FAFCE)/Írsko, č. 89/2013, 12. septembra 

2014, bod 57. 

312 Rada Európy, Dohovor Rady Európy o boji proti obchodovaniu s ľuďmi, CETS č. 197, 2005. 

126


obchodovaniu s ľuďmi je otvorený pre pristúpenie štátom, ktoré nie sú členmi 

Rady Európy, 313 dopĺňa smernicu 2011/36/EÚ a je veľmi dôležitý v boji proti obchodovaniu 

s ľuďmi v signatárskych štátoch dohovoru bez ohľadu na to, či sú 

členmi EÚ alebo nie, na základe spoločných noriem a povinností. Uplatňovanie 

dohovoru monitoruje skupina nezávislých expertov (Skupina expertov pre boj 

proti obchodovaniu s ľuďmi, GRETA), ktorí pravidelne hodnotia situáciu v každej 

krajine a uverejňujú správy. Na základe týchto správ Výbor strán dohovoru, 

politický pilier monitorovacieho nástroja podľa dohovoru, prijíma odporúčania 

pre signatárske štáty, pokiaľ ide o opatrenia, ktoré treba prijať na vykonávanie 

záverov GRETA, a sleduje pokrok. 

7.2.3. Detská pornografia a vyhľadávanie detí 

V práve EÚ je hlavným legislatívnym nástrojom týkajúcim sa detskej pornografie 

smernica 2011/93/ES. 314 Pornografia je vymedzená ako: „i) každý materiál, 

ktorý vizuálne zobrazuje dieťa zapojené do skutočného alebo simulovaného 

jednoznačne sexuálneho konania; ii) každé zobrazenie pohlavných orgánov 

dieťaťa primárne určené na sexuálne účely; iii) každý materiál, ktorý vizuálne 

zobrazuje akúkoľvek osobu vyzerajúcu ako dieťa zapojenú do skutočného alebo 

simulovaného jednoznačne sexuálneho konania alebo každé zobrazenie pohlavných 

orgánov akejkoľvek osoby vyzerajúcej ako dieťa primárne určené na 

sexuálne účely, alebo iv) realistické snímky dieťaťa zapojeného do jednoznačne 

sexuálneho konania alebo realistické snímky pohlavných orgánov dieťaťa 

primárne určené na sexuálne účely“. 315 V článku 5 tejto smernice sa členským 

štátom EÚ ukladá povinnosť prijať všetky potrebné opatrenia na zabezpečenie 

toho, aby sa úmyselná výroba, nadobúdanie, držba, distribúcia, šírenie, ďalšie 

postupovanie, ponúkanie, dodávanie alebo sprístupňovanie detskej pornografie, 

ako aj vedomé získavanie prístupu k tomuto typu obsahu považovalo za 

trestný čin. 

V práve Rady Európy ESĽP pri niekoľkých príležitostiach analyzoval prípady 

detskej pornografie podľa článku 8 EDĽP. 

313 Napríklad Bielorusko pristúpilo k dohovoru 26. novembra 2013. 

314 Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/93/EÚ z 13. decembra 2011 o boji proti sexuálnemu 

zneužívaniu a sexuálnemu vykorisťovaniu detí a proti detskej pornografii, Ú.v. EÚ 2011 

L 335/1, s. 1 – 14. 

315 Tamže, článok 2 písm. c). 

127


Príklad: Vec Söderman/Švédsko podalo dievča, ktorého nevlastný otec sa 

ho pokúšal filmovať, keď sa sprchovalo. 316 Tvrdilo, že švédsky legislatívny 

rámec primerane nechránil jej súkromný život. ESĽP rozhodol, že štát má 

povinnosti vytvoriť legislatívny rámec poskytujúci primeranú ochranu obetiam, 

ku ktorým patrí žiadateľka. Keďže tento prípad sa týka len pokusu 

o filmovanie žiadateľky, ESĽP stanovil, že tento legislatívny rámec nemusí 

nevyhnutne zahŕňať trestné sankcie. Nápravné opatrenia k dispozícii obeti 

– občianskoprávne alebo trestnoprávne – musia byť účinné. Vo veci skutočností 

prípadu ESĽP uviedol, že žiadateľka nemala prospech z účinných 

trestnoprávnych alebo občianskoprávnych nápravných opatrení proti pokusu 

svojho otca o jej filmovanie, v rozpore s článkom 8 ESĽP. 

Článkom 9 Dohovoru Rady Európy o počítačovej kriminalite 317 sa od signatárskych 

štátov vyžaduje, aby sa za trestný čin považovalo ponúkanie, sprístupňovanie, 

distribúcia, ďalšie postúpenie, zaobstaranie alebo držba detskej 

pornografie alebo výroba tohto materiálu pomocou počítačového systému. 

Dôležitou požiadavkou je, že toto správanie musí byť úmyselné. Vo vysvetľujúcej 

správe k dohovoru sa uvádza, že pojem „pornografický materiál“ závisí od 

vnútroštátnych noriem týkajúcich sa materiálov klasifikovaných ako „obscénne, 

v rozpore s verejnou morálkou alebo podobne skazené“. 318 Táto povinnosť 

považovania za trestný čin by sa nemala vzťahovať len na materiál, ak vizuálne 

zachytáva dieťa, ale aj ak zachytáva osobu, ktorá tak vyzerá, alebo realistické 

obrázky predstavujúce dieťa zapojené do sexuálne explicitnej činnosti. 319 

Ďalej, podľa článkov 21 až 23 Lanzarotského dohovoru sú štáty povinné prijať 

legislatívne opatrenia, aby boli rôzne formy detskej pornografie považované 

za trestný čin. Podľa článku 21 sa má z trestný čin považovať získavanie 

na účasť, nútenie a účasť na aktivitách týkajúcich sa detskej pornografie. Podľa 

článku 22 musí byť zapríčinenie toho, že deti sú svedkami sexuálnych (zneužívajúcich) 

aktov, rovnako považované za trestný čin. Nakoniec, v článku 23 

sa vyžaduje, aby boli zavedené trestnoprávne predpisy v súvislosti s činmi 

kontaktovania detí na sexuálne účely prostredníctvom informačných a komunikačných 

technológií. Lanzarotský výbor prijal stanovisko k tomuto ustanoveniu, 

v ktorom vyzýva signatárske štáty dohovoru, aby zvážili rozšírenie 

316 ESĽP, Söderman/Švédsko [VK], č. 5786/08, 12. novembra 2013. 

317 Rada Európy, Dohovor o počítačovej kriminalite, CETS č. 185, 2001. 

318 Vysvetľujúca správa Rade Európy, Dohovor Rady Európy o počítačovej kriminalite, bod 99. 

319 Rada Európy, Dohovor o počítačovej kriminalite, CETS č. 185, 2001, článok 9 ods. 2. 

128


kriminalizácie kontaktovania na prípady, keď sexuálne zneužitie nie je výsledkom 

osobného stretnutia, ale je spáchané online. 320 

7.3. Vysoko rizikové skupiny 

Hlavný bod 

• Detské obete nedobrovoľného zmiznutia (v medzinárodnom práve známeho ako 

„násilné zmiznutie“) majú právo uchovať si alebo znovu vytvoriť svoju totožnosť. 

7.3.1. Deti z národnostných menšín 

V práve Rady Európy sú prípady ESĽP týkajúce sa osobitne násilia voči deťom 

z národnostných menšín – mimo kontextu obchodovania s ľuďmi a nútenej práce 

– dosť zriedkavé. Týkajú sa najmä segregácie na školách a diskriminácie, 

ktorá je analyzovaná v oddiele 3.2. 

Príklad: V prípade Centrum právnych možností v mene Valentina Câmpeanu/Rumunsko 

mimovládna organizácia podala sťažnosť v mene mladého 

Róma, ktorý zomrel v štátnej inštitúcii. 321 Bol HIV pozitívny a bol vážne duševne 

postihnutý. Podmienky v inštitúcii, v ktorej žil, boli otrasné: nebolo 

v nej kúrenie, posteľná bielizeň ani oblečenie, žiadna podpora od zamestnancov 

atď. Obeť nemala blízkych príbuzných a MVO v jeho mene tvrdila, 

že došlo k porušeniu práv stanovených v článkoch 2, 3, 5, 8, 13 a 14 EDĽP. 

Veľká komora rozhodla, že za výnimočných okolností prípadu (mimoriadna 

zraniteľnosť a žiadni známi príbuzní mladého Róma) mala MVO legitímne 

oprávnenie zastupovať zosnulého žiadateľa. Na základe opodstatnenia ESĽP 

stanovil, že došlo k porušeniu vecnej stránky článku 2. Národné orgány boli 

uznané za zodpovedné za smrť pána Câmpeanu, pretože ho umiestnili do 

inštitúcie, v ktorej zomrel z dôvodu nedostatku primeranej stravy, ubytovania 

a zdravotnej starostlivosti. ESĽP takisto zistil porušenie článku 2 z dôvodu, 

že rumunské orgány účinne nevyšetrili smrť pána Câmpeanu. 

320 Stanovisko Lanzarotského výboru k článku 23 Lanzarotského dohovoru a jeho vysvetľujúcej 

poznámke, 17. júna 2015. 

321 ESĽP, Centrum právnych možností v mene Valentina Câmpeanu/Rumunsko [VK], č. 47848/08, 

17. júla 2014. 

129


Pokiaľ ide o deti žijúce v inštitúciách, v odporúčaní Rady Európy Rec(2005)5 

sa podporuje rozhodnutie, že umiestnenie dieťaťa by nemalo byť založené na 

diskriminačných dôvodoch. 322 . 

7.3.2. Deti so zdravotným postihnutím 

V práve EÚ sa EÚ stala stranou CRPD, prvého medzinárodného dohovoru 

v oblasti ľudských práv, ku ktorému EÚ pristúpila. 323 CRPD obsahuje osobitné 

ustanovenia týkajúce sa detí. Členské štáty EÚ a EÚ sa zaviazali zabezpečiť 

požívanie ľudských práv deťmi so zdravotným postihnutím na rovnakom 

základe s ostatnými deťmi. Podľa článku 16 CRPD musia prijať osobitné 

opatrenia na ochranu detí so zdravotným postihnutím pred zneužívaním 

a vykorisťovaním. 324 

V práve Rady Európy vyplynulo z prípadov EDĽP týkajúcich sa detí so zdravotným 

postihnutím niekoľko otázok vrátane súhlasu, povinností štátov chrániť pred 

smrťou a zlým zaobchádzaním a životných podmienok v štátnych zariadeniach. 

Príklad: Vec Nencheva a i./Bulharsko 325 sa týka smrti 15 detí a mladých dospelých 

v domove pre ľudí s mentálnym a duševným postihnutím. ESĽP 

rozhodol, že deti boli umiestnené do špecializovanej verejnej inštitúcie pod 

výhradnou kontrolou štátu. Životné podmienky detí v inštitúcii boli otrasné: 

chýbala im strava, lieky, oblečenie a vykurovanie. Príslušné orgány boli 

upozornené na túto situáciu pri niekoľkých príležitostiach, a preto si boli 

vedomé alebo si mali byť vedomé rizík úmrtia. ESĽP stanovil porušenie 

vecnej časti článku 2 EDĽP, pretože orgány neprijali opatrenia na ochranu 

životov detí umiestnených pod ich kontrolu. Ďalej, bulharské orgány účinne 

nevyšetrili úmrtia detí žiadateľov. Za osobitných okolností prípadu mali 

bulharské orgány začať trestné vyšetrovanie ex offo. Vyšetrovanie sa považovalo 

za neúčinné z niekoľkých príčin: začalo sa dva roky po úmrtí detí, 

trvalo neodôvodnene dlho, nevzťahovalo sa na smrť všetkých detí a neobjasnili 

sa v ňom relevantné faktory v danej veci. 

322 Rada Európy, Výbor ministrov (2005), odporúčanie Rec (2005)5 o právach detí žijúcich v zariadeniach 

náhradnej starostlivosti, 16. marca 2005. 

323 Rada Európskej únie (2009), Rozhodnutie Rady 2010/48/ES z 26. novembra 2009 o uzatvorení 

Dohovoru Organizácie Spojených národov o právach osôb so zdravotným postihnutím Európskym 

spoločenstvom, Ú. v. EÚ 2010 L 23/35. 

324 Pozri tiež oddiel 3.5. 


130


7.4. Nezvestné deti 

V práve EÚ Európska komisia spustila horúcu linku (116000) pre nezvestné deti. 

326 Táto služba prijíma hovory nahlasovania nezvestných detí a postupuje ich 

policajným orgánom, poskytuje usmernenia a pomoc osobám zodpovedným za 

nezvestné dieťa a pomáha pri vyšetrovaní. 

V práve Rady Európy sa násilné zmiznutie detí riešilo podľa článku 8 EDĽP. 

Príklad: Vo veci Zorica Jovanović/Srbsko, 327 novorodenec údajne zomrel 

v nemocnici krátko po narodení, ale jeho telo sa nikdy nedostalo k rodičom. 

Matka sa sťažovala, že štát jej neposkytol informácie o osude jej syna 

vrátane príčiny jeho údajného úmrtia alebo času a miesta jeho pochovania. 

ESĽP uviedol, že pretrvávajúce zlyhanie štátu poskytnúť matke dôveryhodné 

informácie o osude jej syna predstavuje porušenie jej práva na rešpektovanie 

rodinného života. 328 

V práve OSN sa v článku 25 ods. 1 písm. b) Medzinárodného dohovoru 

na ochranu všetkých osôb pred nedobrovoľným zmiznutím 329 sa stanovuje, 

že štáty musia zabrániť a potrestať prípady sfalšovania, zatajenia alebo zničenia 

dokladov potvrdzujúcich pravú totožnosť detí, ktoré sú alebo ktorých 

rodičia sú vystavení nedobrovoľnému zmiznutiu. Štáty musia takisto prijať 

potrebné opatrenia na hľadanie a identifikáciu týchto detí a na ich návrat 

k ich pôvodným rodinám. V súvislosti s právom týchto detí na zachovanie 

alebo obnovenie svojej totožnosti, ako aj svojej štátnej príslušnosti, mena 

a rodinných vzťahov, ktoré sú uznané zákonom, je potrebné, aby mali štáty 

zavedené zákonné postupy na preskúmanie a každého osvojenia alebo 

umiestnenia detí zapojených do nedobrovoľných zmiznutí a ich vyhlásenie 

za neplatné (článok 25 ods. 4). V dohovore sa zdôrazňujú dve zo všeobecných 

zásad na podporu práv detí: najlepšie záujmy dieťaťa na prvom mieste 

a právo dieťaťa na vyjadrenie svojich názorov (článok 25 ods. 5). Aj keď tento 

326 Rozhodnutie Komisie (2007), Rozhodnutie Komisie 2007/698/ES z 29. októbra 2007, ktorým sa 

mení a dopĺňa rozhodnutie 2007/116/ES v súvislosti so zavedením dodatočných rezervovaných 

čísel, Ú. v. EÚ 2007 L 284/31. 

327 ESĽP, Zorica Jovanović/Srbsko, č. 21794/08, 26. marca 2013. 


329 OSN, Medzinárodný dohovor na ochranu všetkých osôb pred nedobrovoľným zmiznutím, 


131


dohovor ratifikoval pomerne malý počet európskych štátov, jeho relevantnosť 

pre európsky normatívny rámec by nemala byť opomínaný. 330 

330 Tento dohovor ratifikovalo 19. februára 2015 deväť z 28 členských štátov EÚ (Rakúsko, Belgicko, 

Španielsko, Francúzsko, Nemecko, Litva, Holandsko, Portugalsko a Slovensko). Okrem toho 

ratifikovali dohovor tieto členské štáty Rady Európy: Srbsko, Čierna Hora, Bosna a Hercegovina, 

Arménsko a Albánsko. 

132

8 

Hospodárske, sociálne 

a kultúrne práva 

a primeraná životná úroveň 

EÚ 


práv, 

článok 14 

(vzdelanie) 

Smernica 

o oprávnení 

(2011/95/EÚ) 

SDEÚ, C-413/99, 

Baumbast a R/ 

Secretary of State 

for the Home 

Department, 

2002 (vzdelávanie 

detí 

migrantov) 


práv, článok 

35 (prístup 

k zdravotnej 

starostlivosti) 

Smernica 

o oprávnení 

(2011/95/ 

EÚ), článok 

29 (základné 

výhody pre deti 

migrantov) 

Zahrnuté 

otázky 

Právo na 

vzdelanie 

Právo na zdravie 

Rada Európy 

EDĽP, protokol č. 1, článok 2 (právo na vzdelanie) 

ESC (revidovaná), článok 17 (právo na vzdelanie) 

ESĽP, Catan a i./Moldavsko a Rusko [VK], čísla 

43370/04, 8252/05 a 18454/06, 2012 (jazyk 

v školách) 

ESĽP, D.H. a i./Česká republika [VK], č. 57325/00, 

2007; ESĽP, Oršuš a i./Chorvátsko [VK], 

č. 15766/03, 2010 (diskriminácia rómskych detí 

v škole) 

ESĽP, Ponomaryovi/Bulharsko, č. 5335/05, 2011 

(diskriminácia z dôvodu štatútu imigranta) 

FCNM, článok 12 ods. 3 a článok 14 

Európsky dohovor o právnom postavení migrujúcich 

pracovníkov 

ESC (revidovaná), článok 11 (právo na ochranu 

zdravia) a článok 13 (právo na sociálnu a zdravotnú 

pomoc) 

EDĽP, článok 2 (právo na život) a článok 8 (právo 

na fyzickú integritu) 

ESĽP, Oyal/Turecko, č. 4864/05, 2010 (infekcia 

novorodenca HIV) 

ESĽP, Iliya Petrov/Bulharsko, č. 19202/03, 2012 

(zranenie v elektrickej rozvodni) 

ESĽP, Centrum právnych možností v mene Valentina 

Câmpeanu/Rumunsko [VK], č. 47848/08, 

2014 (smrť v inštitúcii). 

133


EÚ 


práv, 

článok 34 ods. 3 

(právo na sociálnu 

pomoc a pomoc 

pri bývaní) 


práv EÚ, 

článok 34 (sociálne 

zabezpečenie 

a sociálna 

pomoc) 

Zahrnuté 

otázky 

Právo na bývanie 

Právo na primeranú 

životnú 

úroveň a právo 

na sociálne 

zabezpečenie 

Rada Európy 

ESĽP, Glass/Spojené kráľovstvo, č. 61827/00, 

2004 (informovaný súhlas) 

ESĽP, M.A.K. a R.K./Spojené kráľovstvo, 

č. 45901/05 a č. 40146/06, 2010 (skúška bez 

rodičovského súhlasu) 

EVSP, International Federation of Human Rights 

Leagues (FIDH)/Francúzsko, sťažnosť č. 14/2003, 

2004, (zdravotná starostlivosť pre migrujúce 

deti) 

EVSP, Defence for Children International (DCI)/ 

Belgicko, sťažnosť č. 69/2011, 2012 (deti v protiprávnom 

stave) 

Dohovor o ľudských právach a biomedicíne 

(Dohovor z Ovieda), článok 6 a 8 

ESC (revidovaná), článok 16 (právo rodiny na sociálnu, 

právu a hospodársku ochranu), článok 17 

(právo detí a mladistvých na sociálnu, právnu 

a hospodársku ochranu) a článok 31 (právo na 

bývanie). 

ESĽP, Bah/Spojené kráľovstvo, č. 56328/07, 2011. 

ESĽP, Connors/Spojené kráľovstvo, č. 66746/01, 

2004. 

ESC (revidovaná), články 12 až 14 (právo na sociálne 

zabezpečenie, sociálnu a lekársku pomoc 

a na prospech zo sociálnych služieb), článok 16 

(právo rodiny na sociálnu, právnu a hospodársku 

ochranu) a článok 30 (právo na ochranu 

pred chudobou a sociálnym vylúčením) 

EVSP, European Committee for Home-Based 

Priority Action for the Child and the Family (EU- 

ROCEF)/Francúzsko, sťažnosť č. 82/2012, 2013 

(pozastavenie rodinných prídavkov z dôvodu 

záškoláctva) 

ESĽP, Konstantin Markin/Rusko [VK], 

č. 30078/06, 2012 (rodičovská dovolenka) 

Hospodárske, sociálne a kultúrne práva (práva ESC), častejšie označované ako 

sociálno-hospodárske práva alebo sociálne práva v európskom kontexte, zahŕňajú 

pracovné práva, ako aj právo na vzdelanie, zdravie, bývanie, sociálne 

zabezpečenie a primeranú životnú úroveň. Kultúrne práva zostali zväčša nedostatočne 

vyvinuté a neriešené v oblasti štipendií a sporov. Ich aspekty sú 

obsahom oddielu 4.6 o totožnosti detí z národnostných menšín a v oddiele 8.2 

v rámci práva na vzdelanie. 

134

Hospodárske, sociálne a kultúrne práva a primeraná životná úroveň 

Výslovné normy o právach ESC v európskom kontexte sa nachádzajú najmä 

v Európskej sociálnej charte a v Charte základných práv EÚ, aj keď EDĽP a jeho 

protokoly tiež obsahujú niekoľko relevantných ustanovení, napríklad zákaz nútenej 

práce a právo na vzdelanie. Okrem toho ESĽP argumentoval, že neexistuje 

prísne rozdelenie oddeľujúce sféru [sociálnych a hospodárskych práv] od oblasti, 

na ktorú sa vzťahuje dohovor 331 a zaradil práva ESC do občianskych práv 

zaručených EDĽP. Týmto spôsobom bol napríklad riešený prístup k zdravotnej 

starostlivosti v rámci zákazu mučenia, neľudského a ponižujúceho zaobchádzania 

a trestania (článok 3 EDĽP). 332 

V tejto kapitole sa analyzujú práva ESC, ktoré sú osobitne relevantné pre deti: 

právo na vzdelanie (oddiel 8.2), právo na zdravie (oddiel 8.3), právo na bývanie 

(oddiel 8.4) a právo na primeranú životnú úroveň a sociálne zabezpečenie 

(oddiel 8.5). 

8.1. Prístupy k hospodárskym, sociálnym 

a kultúrnym právam 

Hlavné body 

• Zaistenie dostupnosti primeraných zdrojov je kľúčové pre zabezpečenie ochrany sociálnych 

práv. 

• Základnými prvkami sociálnych práv je dostupnosť, prístupnosť, prispôsobivosť 

a prijateľnosť. 

V práve EÚ boli práva ESC zahrnuté do Charty základných práv EÚ na rovnakej 

úrovni ako občianske a politické práva. V článku 52 Charty sa však rozlišuje 

medzi právami a zásadami, pričom zásady sú obmedzené spôsobom „možnosti 

súdneho odvolávania sa“ na ne. 

V práve Rady Európy ESĽP konštatuje, že keď je realizácia práva výnimočne 

zložitá a jej riešenie osobitne nákladné, posudzuje progresívnu realizáciu podľa 

331 EDĽP, Airey/Írsko, č. 6289/73, 9. októbra 1979, bod 26. 

332 Pozri napríklad ESĽP, Prehľad o zdravotných právach väzňov, február 2015 a Prehľad o zdraví, 

apríl 2015. 

135


troch kritérií: musia byť prijaté opatrenia na dosiahnutie cieľov charty v primeranom 

čase, s merateľným pokrokom a v rozsahu, ktorý je v súlade s maximálnym 

využitím dostupných zdrojov. 333 Takisto sa zavádza prioritizácia, v ktorej 

sa štáty upozorňujú na vplyv, ktorý budú mať ich rozhodnutia pre skupiny so 

zvýšenou zraniteľnosťou, ako aj pre ostatné dotknuté osoby. 334 

EVSP, aj keď v osobitnom kontexte sociálneho zabezpečenia, uvádza, že regresívne 

kroky na zabezpečenie udržania a udržateľnosti existujúceho systému 

sociálneho zabezpečenia sú prípustné za predpokladu, že neohrozujú základný 

rámec vnútroštátneho systému sociálneho zabezpečenia, ani neodopierajú 

jednotlivcom príležitosť požívať ochranu, ktorú poskytuje proti vážnemu sociálnemu 

e hospodárskemu riziku. 335 ESĽP takisto akceptuje možnosť regresívnych 

krokov, ale skúma, či je zvolená metóda primeraná a vhodná na dosiahnutie 

oprávneného sledovaného cieľa. 336 

V súvislosti s právom na vzdelanie EVSP v súlade s prístupom Výboru OSN pre 

hospodárske, sociálne a kultúrne práva prijal analytický rámec pre dostupnosť, 

prístupnosť, prijateľnosť a prispôsobivosť. 337 Rozdiel medzi dostupnosťou a prístupnosťou 

je takisto predmetom judikatúry ESĽP. Kritériami alebo základnými 

prvkami dostupnosti, prístupnosti, prijateľnosti a prispôsobivosti je vedená nasledujúca 

analýza, a to v rozsahu, v ktorom je dostupná príslušná judikatúra. 

333 EVSP, International Association Autism Europe (IAAE)/Francúzsko, sťažnosť č. 13/2002, 4. novembra 

2003, bod 53, uplatnená v EVSP, European Action of the Disabled (AEH)/Francúzsko, 

sťažnosť č. 81/2012, 11. septembra 2013, body 94 – 99. 

334 EVSP, International Association Autism Europe (IAAE)/Francúzsko, sťažnosť č. 13/2002, 4. novembra 

2003, bod 53. 

335 EVĽP, General Federation of Employees of the National Electric Power Corporation (GENOP-DEI) 

a Confederation of Greek Civil Servants’ Trade Unions (ADEDY)/Grécko, sťažnosť č. 66/2011, 

23. mája 2012, bod 47. 

336 ESĽP, Markovics a i./Maďarsko, rozhodnutie o neprípustnosti, čísla 77575/11, 19828/13 

a 19829/13, 24. júna 2014, body 37 a 39. 


bod 37. 

136


8.2. Právo na vzdelanie 

Hlavné body 

• Obmedzenia v dostupnosti vzdelania musia byť predvídateľné, sledovať oprávnený 

cieľ a musia byť opodstatnené a nediskriminačné. 

• Prijateľnosť vzdelania, ktorá vyžaduje rešpektovanie náboženského a filozofického 

presvedčenia rodičov, nevylučuje možnosť náboženského alebo sexuálneho vzdelávania 

v školách. 

• Prispôsobivosť vyžaduje osobitné opatrenia pre deti so zdravotným postihnutím 

a možnosť pre deti z národnostných menšín mať vyučovanie vo vlastnom jazyku. 

• Deti majú právo na vzdelanie bez ohľadu na ich štátnu príslušnosť alebo štatút 

migranta. 

V práve EÚ sa v článku 14 ods. 2 Charty základných práv EÚ garantuje právo na 

vzdelanie vrátane možnosti „bezplatnej povinnej školskej dochádzky“. V treťom 

odseku článku 14 sa zabezpečuje sloboda zakladať vzdelávacie inštitúcie 

a právo rodičov zabezpečiť vzdelávanie a vyučovanie svojich detí v súlade s ich 

náboženským, filozofickým a pedagogickým presvedčením. 

V práve Rady Európy sa článkom 2 protokolu č. 1 k EDĽP garantuje právo na 

vzdelanie. ESĽP objasňuje, že týmto článkom sa neukladá štátom povinnosť 

sprístupniť vzdelávanie. Stanovuje sa ním právo na prístup ku vzdelávacím inštitúciám 

existujúcim v danom čase. 338 Okrem toho právo na vzdelanie zahŕňa 

aj možnosť mať úžitok zo získaného vzdelania, to znamená právo získať, v súlade 

s platnými pravidlami v každom štáte, a v jednej alebo inej forme, oficiálne 

uznanie ukončených štúdií. 339 Nejde však o absolútne právo. Obmedzenia 

musia byť pre príslušné osoby predvídateľné a musí sa nimi sledovať oprávnený 

cieľ. Disciplinárne opatrenia vrátane dočasného alebo trvalého vylúčenia 

zo vzdelávacej inštitúcie sú povolené za predpokladu, že spĺňajú podmienky 

prípustných obmedzení. Na posúdenie toho, či je výsledkom týchto foriem vylúčenia 

zo vzdelávania odopretie práva na vzdelanie, sa zvažujú faktory, ako sú 

338 ESĽP, vec „Relating to certain aspects of the laws on the use of languages in education in 

Belgium“/Belgicko, čísla 1474/62, 1677/62, 1691/62, 1769/63, 1994/63 a 2126/64, 23. júla 1968, 

bod 4. 

339 Tamže. 

137


procesné záruky, trvanie vylúčenia, úsilie o opätovné začlenenie a primeranosť 

alternatívneho vzdelania. 340 

Príklad: Vo veci Catan a i./Moldavsko a Rusko 341 sa ESĽP zameral na jazykovú 

politiku zavedenú na školách separatistickými orgánmi v Transdniestrii. 

Cieľom tejto jazykovej politiky bola rusifikácia. Po nútenom zatvorení škôl 

v moldavskom jazyku (v ktorom sa používa latinka) sa rodičia museli rozhodnúť, 

či pošlú svoje deti do škôl, v ktorých sa učili umelú kombináciu jazyka 

a cyriliky a s učebnými materiálmi vyrobenými v sovietskych časoch, 

alebo či pošlú svoje deti do škôl, ktoré boli menej dobre vybavené a na 

menej prístupnom mieste, na ceste do ktorých boli vystavené obťažovaniu 

a ponižovaniu. Nútené zatvorenie škôl a následné obťažovanie sa považovalo 

za neodôvodnený zásah do práva detí na vzdelanie, čo predstavovalo 

porušenie článku 2 protokolu č. 1 k EDĽP. 342 

V rámci práva na vzdelanie majú rodičia právo na rešpektovanie ich náboženského 

a filozofického presvedčenia. Ale určovanie a plánovanie učebných osnov 

patrí v zásade do právomocí štátu. 343 Do školských učebných plánov môžu 

začleniť aj informácie náboženského alebo filozofického druhu pod podmienkou, 

že sú predkladané objektívnym, kritickým a pluralistickým spôsobom. 344 

Na ochranu pluralizmu musia byť kvantitatívne a kvalitatívne rozdiely vo výučbe 

konkrétneho náboženstva alebo filozofie vyvážené tým, že sa rodičom poskytne 

možnosť buď čiastočne, alebo úplne oslobodiť svoje deti z tejto výučby, 

t. j. možnosť nechodiť na niektoré hodiny alebo na výučbu náboženstva ako celok. 

345 To, akým spôsobom sa ESĽP zaoberá touto problematikou z uhla pohľadu 

nediskriminácie, pozri v oddiele 2.1. 346 

Podľa článku 17 ods. 2 revidovanej ESC sa štáty zaväzujú „prijať všetky potrebné 

a vhodné opatrenia na [...] zabezpečenie bezplatného základného a stredoškolského 

vzdelania deťom a mladistvým a na podporu ich pravidelnej školskej 

340 ESĽP, Ali/Spojené kráľovstvo, č. 40385/06, 11. januára 2011, bod 58. 

341 EDĽP, Catan a i./Moldavsko a Rusko [VK], čísla 43370/04, 8252/05 a 18454/06, 

19. októbra 2012. 

342 Tamže, body 141 – 144. 

343 ESĽP, Folgerø a i./Nórsko [VK], č. 15472/02, 29. júna 2007, bod 84. 


345 Tamže, body 85 – 102 a nesúhlasné stanovisko. 

346 ESĽP, Grzelak/Poľsko, č. 7710/02, 15. júna 2010. 

138


dochádzky“. 347 Okrem toho EVSP rozhodol, že podľa tohto ustanovenia majú 

zmluvné štáty zabezpečiť, aby deti nezákonne prítomné na ich území takisto 

mali prístup ku vzdelaniu. 348 

Okrem toho musia byť vzdelávacie inštitúcie prístupné pre každého bez diskriminácie. 

349 EVSP rozhodol, že začlenenie detí so zdravotným postihnutím do 

tradičných škôl by malo byť normou a výučba v špecializovaných školách musí 

byť výnimkou. 350 Štáty nemajú veľkú mieru vlastnej úvahy, pokiaľ ide o výber 

typu školy pre osoby so zdravotným postihnutím. Musí isť o tradičnú školu. 351 

Situácie týkajúce sa odlišného zaobchádzania vo vzdelávaní z dôvodov, ako 

je štátna príslušnosť, štatút imigranta alebo etnický pôvod, sú rozobrané 

v kapitole 3. 

Podľa judikatúry EVSP musí byť sexuálna výchova a výchova reprodukčného 

zdravia súčasťou bežných učebných osnov. 352 Aj keď štáty majú širokú mieru 

voľnej úvahy pri určovaní kultúrnej primeranosti použitých vzdelávacích materiálov, 

musia zabezpečiť nediskriminačnú sexuálnu výchovu a výchovu reprodukčného 

zdravia, ktorou sa nepácha ani neposilňuje sociálne vylúčenie 

a odopieranie ľudskej dôstojnosti. Vzdelávacie materiály nesmú posilňovať 

nedôstojné stereotypy, napríklad v súvislosti s osobami s inou ako heterosexuálnou 

orientáciou. 353 

Nakoniec, prispôsobivosť vzdelávania si vyžaduje, aby sa napríklad pre deti so 

zdravotným postihnutím, ktoré sú začlenené do tradičných škôl urobili opatrenia 

na zabezpečenie ich špeciálnych potrieb 354 (pozri tiež oddiel 3.5). 

347 ESC z roku 1961 neobsahuje ustanovenie o práve na vzdelanie. 

348 EVSP, Médecins du Monde – International/Francúzsko, sťažnosť č. 67/2011, 11. septembra 2012. 

349 Podrobnejšie informácie o problematike detí so zdravotným postihnutím pozri v kapitolách 3 

a 7. 


bod 35. 

351 EVSP, European Action of the Disabled (AEH)/Francúzsko, sťažnosť č. 81/2012, 11. septembra 

2013, bod 78. 

352 EVSP, International Centre for the Legal Protection of Human Rights (INTERIGHTS)/Chorvátsko, 

sťažnosť č. 45/2007, 30. marca 2009, bod 47. 

353 Tamže, body 59 a 61. 


bod 35. 

139


Okrem toho podľa článku 12 ods. 3 FCNM sa strany, ktoré podpísali dohovor, 

zaväzujú podporovať rovnaké príležitosti v oblasti prístupu ku vzdelávaniu na 

všetkých stupňoch pre osoby patriace k národnostným menšinám (pozri tiež 

kapitolu 3). 355 . Pre deti z národnostných menšín obsahuje článok 14 FCNM právo 

vzdelávať sa a byť vyučovaný vo vlastnom jazyku. 356 ESĽP potvrdil, že právo na 

vzdelanie implikuje právo byť vzdelávaný v (jednom z) štátnom jazyku (štátnych 

jazykoch). 357 

8.2.1. Právo detí z radov migrantov na vzdelanie 

V práve EÚ je základné právo detí na vzdelanie bez ohľadu na ich štatút migranta 

uznané v zásade vo všetkých aspektoch migračného práva EÚ. 358 EÚ však 

nemá právomoc určiť obsah alebo rozsah vnútroštátnych ustanovení o vzdelávaní. 

EÚ skôr chráni právo detí z radov migrantov na prístup ku vzdelaniu 

na rovnakom, alebo v závislosti od ich postavenia, na podobnom základe ako 

u štátnych príslušníkov. Smernicou o študentoch (2004/114/ES) sa upravujú 

podmienky prijatia štátnych príslušníkov tretích krajín na účely štúdia, výmen 

žiakov, neplateného odborného vzdelávania alebo dobrovoľnej služby. 359 Toto 

prijatie sa vzťahuje na vstup a pobyt štátneho príslušníka tretej krajiny na obdobie 

dlhšie ako tri mesiace. Všeobecné podmienky prijatia detí zahŕňajú predloženie 

platného cestovného dokladu, povolenie rodičov na plánovaný pobyt, 

nemocenské poistenie a ak o to členský štát požiada, zaplatenie poplatku za 

spracovanie žiadosti o prijatie. 360 Napríklad žiaci sú povinní poskytnúť dôkaz 

355 Pozri ďalej Radu Európy, Poradný výbor Rámcového dohovoru na ochranu národnostných menšín 

(FCNM), Komentár ku vzdelávaniu podľa Rámcového dohovoru na ochranu národnostných 

menšín, 2006, ACFC/25DOC(2006)002, časť 2.1. 

356 Na účel ďalšieho objasnenia pozri Radu Európy, Poradný výbor Rámcového dohovoru na ochranu 

národnostných menšín (FCNM), Komentár ku vzdelávaniu podľa Rámcového dohovoru na 

ochranu národnostných menšín, 2006, ACFC/25DOC(2006)002, časť 2.3 a tematický komentár 

č. 3: Jazykové práva osôb z národnostných menšín podľa rámcového dohovoru, 2012, ACFC/ 

44DOC(2012)001 rev, časť VI, Jazykové práva a vzdelávanie. 

357 EDĽP, Catan a i./Moldavsko a Rusko [VK], čísla 43370/04, 8252/05 a 18454/06, 19. októbra 

2012, bod 137. 

358 Napr. článok 27 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 

o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva 

mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb 

oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany (prepracované znenie) 

(smernica o oprávnení), Ú. v. EÚ L 337/9, s. 9 – 268. 

359 Smernica Rady 2004/114/ES o podmienkach prijatia štátnych príslušníkov tretích krajín na účely 

štúdia, výmen žiakov, neplateného odborného vzdelávania alebo dobrovoľnej služby (smernica 

o študentoch). 


140


o účasti na výmennom programe žiakov, ktorý prevádzkuje organizácia uznaná 

členským štátom. 361 Neplatení stážisti musia poskytnúť dôkazy, ktoré členský 

štát požaduje, aby sa zabezpečilo, že počas svojho pobytu budú mať dostatočné 

zdroje na pokrytie svojich výdavkov na živobytie, odbornú prípravu a na 

cestu späť. 362 Prístup k ekonomickým aktivitám vrátane zamestnania zo strany 

vysokoškolských študentov podlieha obmedzeniam. 363 

Deti migrantov v EÚ, ktorí sa sťahujú do iného členského štátu EÚ na základe 

práva o voľnom pohybe, majú v tejto súvislosti najvýhodnejšie nároky. Majú 

právo byť prijatí do kurzov všeobecného vzdelávania, odbornej prípravy a odborného 

vzdelávania za rovnakých podmienok ako štátni príslušníci. 364 Patrí 

sem verejné a súkromné a povinné a nepovinné vzdelávanie. SDEÚ vždy vykladal 

tento nárok všeobecne, aby sa zabezpečil rovnaký prístup ku vzdelávaniu, 

ale aj k širším sociálnym výhodám súvisiacim so vzdelávaním, ako aj 

všetkým dávkam určeným na umožnenie školskej dochádzky. Napríklad vo 

veci Casagrande mohlo dieťa migrujúceho pracovníka mať prístup ku grantu na 

vzdelávanie so zisťovaním príjmov podľa práva EÚ o voľnom pohybe. 365 

Okrem toho sa v právnych predpisoch zavedených v 70. rokoch 20. storočia vyžaduje, 

aby členské štáty poskytli doplnkovú výučbu jazyka pre deti migrujúcich 

pracovníkov v EÚ v jazyku hostiteľského štátu, ako aj ich materskom jazyku 

s cieľom umožniť ich začlenenie v hostiteľskom štáte a v ich krajine pôvodu, 

ak sa majú následne vrátiť. 366 Aj keď sa zdá, že sa ponúka dosť štedrá a hodnotná 

doplnková podpora pre deti po ich prijatí do školy v hostiteľskom štáte, jej 




364 Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady č. 492/2011 z 5. apríla 2011 o slobode pohybu pracovníkov 

v rámci Únie, Ú. v. EÚ L 141/1, s. 1 – 12, článok 10 a smernica Európskeho parlamentu 

a Rady 2004/38/ES z 29. apríla 2004 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne 

sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov, ktorá mení a dopĺňa nariadenie 

(EHS) č. 1612/68 a ruší smernice 64/221/EHS, 68/360/EHS, 72/194/EHS, 73/148/EHS, 

75/34/EHS, 75/35/EHS, 90/364/EHS, 90/365/EHS a 93/96/EHS (smernica o voľnom pohybe), 

Ú. v. EÚ L 158, s. 77 – 123, článok 24 ods. 1. 

365 SDEÚ, C-9/74, Donato Casagrande/Landeshauptstadt München, 3. júla 1974. Následne potvrdené 

vo veciach ako SDEÚ, C-3/90, M.J.E. Bernini/Minister van Onderwijs en Wetenschappen, 

26. februára 1992. 

366 Smernica 77/486/EHS o vzdelávaní detí migrujúcich pracovníkov, Ú. v. ES L 199, s. 32 – 33. 

Upozorňujeme, že deti migrantov, ktoré sú štátnymi príslušníkmi tretích krajín, sú vylúčené 

z rozsahu jej pôsobnosti. 

141


realizácia v rôznych krajinách je notoricky nesystematická a čoraz viac neuskutočniteľná 

vzhľadom na škálu rôznych jazykov, ktorú treba pokryť. 367 

Príklad: Problematika vo veci Baumbast a R/Secretary of State for the 

Home Department 368 bola, či dve dcéry nemeckého migrujúceho pracovníka, 

ktorý sa presťahoval do Spojeného kráľovstva so svojou kolumbijskou 

manželkou a dcérami, mohli naďalej navštevovať školu potom, čo odišiel 

zo Spojeného kráľovstva do štátu mimo EÚ a nechal tam svoju manželku 

a dcéry. SDEÚ čelil otázke, či jeho manželka a dcéry mohli zostať v hostiteľskom 

štáte nezávisle, bez ohľadu na skutočnosť, že pán Baumbast (od 

ktorého rodina odvodzovala svoje práva na pobyt) sa v skutočnosti vzdal 

svojho štatútu migrujúceho pracovníka v EÚ. Rozhodujúcim faktorom pre 

SDEÚ bolo, že deti boli začlenené do vzdelávacieho systému v hostiteľskom 

členskom štáte a bolo by škodlivé a zároveň neprimerané vytrhnúť 

ich v takom dôležitom bode ich vzdelania. Súd potvrdil, že dôležitosť dosiahnutia 

kontinuity vo vzdelávaní detí je taká vysoká, že môže účinne 

„ukotviť“ (inak nenárokovateľný) pobyt rodiny v hostiteľskom štáte počas 

trvania štúdií dieťaťa migranta. 

Po rozhodnutí vo veci Baumbast nasledovali ďalšie prípady 369 a bol potvrdený 

v smernici 2004/38 v článku 12 ods. 3. 370 

Deti štátnych príslušníkov tretích krajín môžu mať všeobecne prístup len 

ku vzdelaniu financovanému z verejných zdrojov za rovnakých podmienok ako 

štátni príslušníci, a sú vylúčení zo súvisiacich výhod, ako je poskytovanie štipendií. 

371 Niektoré nástroje EÚ týkajúce sa imigrácie však idú ďalej, než je len 

367 Správy Komisie o vykonávaní smernice 77/486/EHS, COM (84) 54 final a COM (88) 787 final. 

368 SDEÚ, C-413/99, Baumbast a R/Secretary of State for the Home Department, 


369 SDEÚ, C-480/08, Maria Teixeira/Londýnsky obvod Lambeth a Secretary of State for the Home 

Department, 23. februára 2010, SDEÚ, C-310/08, London Borough of Harrow/Nimco Hassan 

Ibrahim a Secretary of State for the Home Department [VK], 23. februára 2010. 

370 Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES z 29. apríla 2004 o práve občanov Únie 

a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských 

štátov, ktorá mení a dopĺňa nariadenie (EHS) č. 1612/68 a ruší smernice 64/221/EHS, 68/360/ 

EHS, 72/194/EHS, 73/148/EHS, 75/34/EHS, 75/35/EHS, 90/364/EHS, 90/365/EHS a 93/96/EHS, 

Ú. v. ES L 158, 30. apríla 2004 článok 2 ods. 2 písm. c) a článok 12 ods. 3. 

371 Smernica o oprávnení utečencov 2011/95/EÚ, článok 11, smernica o osobách s dlhodobým 

pobytom (smernica 2003/109/ES), článok 14, smernica 2003/86/ES o práve na zlúčenie rodiny, 

článok 14, smernica o dočasnej ochrane (2001/55/ES), smernica o prijímaní (2013/33/EÚ), 

článok 14 písm. c) a smernica o návrate (2008/115/ES). 

142


udeľovanie rovnosti prístupu, a od členských štátov sa prostredníctvom nich 

vyžaduje, aby zaviedli mechanizmy na zabezpečenie náležitého uznania a prenosnosti 

zahraničných kvalifikácií aj v prípade chýbajúcich listinných dôkazov 

(článok 28 smernice o oprávnení 372 ). 

Práva na vzdelanie detí uchádzačov o azyl sú ešte slabšie. Musí im byť udelený 

prístup ku vzdelávaciemu systému hostiteľského štátu za podobných, nie 

však nevyhnutne rovnakých, podmienok, ako sú podmienky, ktoré sa vzťahujú 

na štátnych príslušníkov. 373 Samotné vzdelávanie môže byť poskytované 

v ubytovacích strediskách, nie v školách, a orgány môžu odložiť úplný prístup 

detí uchádzačov o azyl do školy až na tri mesiace od dátumu podania žiadosti 

o azyl. Ak je prístup ku vzdelávaciemu systému nemožný z dôvodu osobitnej 

situácie dieťaťa, členské štáty sú povinné poskytnúť opatrenia náhradného 

vzdelávania (článok 14 ods. 3 smernice o podmienkach prijímania). 374 

V práve Rady Európy bol použitý článok 2 protokol č. 1 v spojení s článkom 14 

na zaistenie prístupu detí migrantov ku vzdelávaniu (pozri tiež oddiel 3.3). 

Príklad: Vo veci Ponomaryovi/Bulharsko 375 ESĽP zvažoval požiadavku, aby 

dve ruské školopovinné deti bez trvalého pobytu platili poplatky za strednú 

školu. Súd dospel k záveru, že uloženie poplatkov za strednú školu bolo 

v ich prípade diskriminačné, a teda v rozpore s článkom 14 EDĽP v spojení 

s článkom 2 protokolu č. 1 k EDĽP. 376 . 

ESC chráni práva na vzdelanie detí z radov migrantov priamo (článok 17 

ods. 2), ako aj nepriamo, uložením obmedzení na práva zamestnania detí 

372 Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre 

oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie 

medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených 

na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany (prepracované znenie) (smernica 

o oprávnení), Ú. v. EÚ L 337/9. 

373 Smernica o podmienkach prijímania (2013/33/EÚ). Upozorňujeme, že podľa smernice o oprávnení 

utečencov (2011/95/EÚ, článok 27) detskí utečenci (ktorí získali práva na dlhodobejší 

pobyt) môžu mať prístup ku vzdelávaniu za rovnakých podmienok ako štátni príslušníci. 

374 Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2013/33/EÚ z 26. júna 2013, ktorou sa stanovujú 

normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu (prepracované znenie) (smernica 

o prijímaní), Ú. v. EÚ L 180/96, s. 96 – 116. 

375 ESĽP, Ponomaryovi/Bulharsko, č. 5335/05, 21. júna 2011. 

376 Pozri tiež oddiel 3.3. 

143


s cieľom umožniť im získať úplné výhody vyplývajúce z povinnej školskej 

dochádzky (článok 7). 

Okrem toho, Európskym dohovorom o právnom postavení migrujúcich pracovníkov 

377 sa potvrdzuje právo detí migrantov na prístup „na rovnakom základe 

a za tých istých podmienok ako vnútroštátni pracovníci“ ku všeobecnému vzdelávaniu 

a odbornej príprave v hostiteľskom členskom štáte (článok 14 ods. 1). 

V medzinárodnom práve je rovnosť detí z radov migrantov v oblasti prístupu ku 

vzdelávaniu podporená Medzinárodným dohovorom o ochrane práv všetkých 

migrujúcich pracovníkov a ich rodinných príslušníkov (článok 30). 378 

V článku 28 CRC sa stanovuje, že všetky deti majú právo využívať bezplatnú 

povinnú školskú dochádzku. Podľa článku 29 ods. 1 písm. c) toto právo siaha 

ďaleko za rovnosť prístupu ku vzdelávaniu a zahŕňa ustanovenia týkajúce 

sa rozvoja kultúrnej totožnosti dieťaťa, jeho jazyka a hodnôt krajiny pôvodu 


8.3. Právo na zdravie 

Hlavné body 

• Štáty majú povinnosti prijať opatrenia proti životohrozujúcim zdravotným rizikám, ktorých 

sú si alebo by si mali byť orgány vedomé. 

• Štátne orgány musia vykonať účinné vyšetrovanie v prípade úmrtia osoby. 

• V ESC deti, ktoré sú nezákonne v krajine, majú nárok na zdravotnú starostlivosť nad 

rámec bezodkladnej lekárskej pomoci. 

• Prijateľnosť zdravotnej starostlivosti si vyžaduje informovaný súhlas alebo povolenie. 

• V práve EÚ a ESC majú na základe niekoľkých obmedzení deti migrantov právo na 

prístup k sociálnej pomoci a zdravotnej starostlivosti. 

377 Rada Európy, Európsky dohovor o právnom postavení migrujúcich pracovníkov, ETS č. 93, 1977. 

378 OSN, Dohovor o ochrane práv všetkých migrujúcich pracovníkov a ich rodinných príslušníkov, 


144


Podľa práva EÚ sa v článku 35 Charty základných práv EÚ zaručuje prístup 

k zdravotnej starostlivosti. 

Deti migrujúcich štátnych príslušníkov EÚ môžu mať prístup k sociálnemu zabezpečeniu 

a zdravotnej pomoci na rovnakom základe ako štátni príslušníci po 

uplynutí trojmesačného pobytu v hostiteľskom členskom štáte. 379 Podobné práva 

sa vzťahujú na deti štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí získali trvalý 

pobyt v členskom štáte, aj keď môžu byť obmedzené na takzvané „základné 

výhody“. 380 Pokiaľ ide o deti utečencov a deti žiadajúce o azyl, členské štáty 

musia poskytnúť prístup k primeranej sociálnej pomoci na rovnakom základe 

ako štátnym príslušníkom hostiteľského štátu, ale opäť, môže byť obmedzený 

na tzv. základné výhody (článok 29 smernice o oprávnení). Právnymi predpismi 

sa vyžaduje, aby členské štáty poskytli zraniteľným deťom migrantov prístup 

k dostatočnej podpore v oblasti zdravotnej starostlivosti. Napríklad deti, 

ktoré boli postihnuté násilím alebo mučením, musia dostať dostatočnú podporu 

na riešenie ich fyzických a duševných potrieb (kapitola IV smernice o prijímaní 

v prepracovanom znení, články 21, 23 ods. 4 a článok 25). Smernica o prijímaní 

obsahuje podobné ustanovenia pre zraniteľných detských migrantov. 

V práve Rady Európy sa v EDĽP výslovne nezaručuje právo na zdravotnú starostlivosť 

ani právo na zdravie. ESĽP sa však zaoberal niekoľkými prípadmi súvisiacimi 

so zdravím za rôznych okolností. Súd najskôr skúma životohrozujúce 

zdravotné záležitosti v prípade detí. Určí povinnosti, ktoré spočívajú na štáte, 

aby prijal preventívne opatrenia proti životohrozujúcim zdravotným rizikám, 

ktoré pozná alebo o ktorých by mal vedieť. 

Príklad: Vo veci Oyal/Turecko štát neprijal preventívne opatrenia proti šíreniu 

HIV prostredníctvom transfúzií krvi. V dôsledku toho sa novorodenec 

nakazil vírusom HIV počas transfúzií krvi v štátnej nemocnici. Aj keď bolo 

ponúknuté určité nápravné opatrenie, ESĽP rozhodol, že v prípade chýbajúceho 

plného zdravotného krytia za liečbu a lieky počas celého života postihnutého 

dieťaťa štát neposkytol uspokojivé nápravné opatrenia, a preto 

porušil právo na život (článok 2 EDĽP). 381 Okrem toho nariadil Turecku, aby 

poskytol bezplatné a plné zdravotné krytie počas života obete. 

379 Smernica o voľnom pohybe, článok 24. 

380 Smernica 2003/109/ES z 25. novembra 2003 o právnom postavení štátnych príslušníkov tretích 

krajín, ktoré sú osobami s dlhodobým pobytom, Ú. v. EÚ L 16, 23.1.2004, článok 11 ods. 4. 

381 ESĽP, Oyal/Turecko, č. 4864/05, 23. marca 2010, body 71–72. 

145


Príklad: Vo veci Iliya Petrov/Bulharsko 382 sa dvanásťročný chlapec vážne 

zranil v elektrickej rozvodni. Rozvodňa bola umiestnená vonku v parku, 

v ktorom sa často stretávali deti a mladí ľudia a dvere neboli zamknuté. 

ESĽP rozhodol, že využívanie elektrickej sústavy je činnosť, ktorá predstavuje 

zvýšené riziko pre osoby, ktoré sú blízko inštalácií. Štát je povinný zaviesť 

primeranú reguláciu vrátane systému na kontrolu správneho uplatňovania 

bezpečnostných pravidiel. Súd rozhodol, že zlyhanie štátu pri uistení 

sa, že elektrická rozvodňa bola zaistená, aj keď vedel o bezpečnostných 

problémoch, predstavovalo porušenie práva na život (článok 2 EDĽP). 383 

Okrem toho majú štáty povinnosti postarať sa o zaobchádzanie s deťmi v zraniteľnej 

situácii, ktoré sú v starostlivosti štátnych orgánov (pozri tiež kapitolu 6 

a oddiel 7.3). 

Príklad: Vec Centre for Legal Resources v mene Valentina Câmpeanu/Rumunsko 

384 sa týkala mladistvého HIV pozitívneho Róma s vážnym duševným 

postihnutím, ktorý tiež trpel tuberkulózou, pneumóniou a hepatitídou 

a zomrel vo veku 18 rokov. Bol v štátnej starostlivosti počas celého života. 

ESĽP zistil závažné nedostatky v rozhodovaní o poskytnutí liečby a starostlivosti 

a nepretržité zlyhanie zdravotníckych pracovníkov poskytnúť mu 

náležitú starostlivosť a liečbu. Bol preto porušený článok 2 EDĽP. 385 

Okrem toho, keďže nešlo o núdzovú situáciu, ESĽP rozhodol, že liečenie bez 

rodičovského súhlasu je v rozpore s článkom 8 EDĽP. 

Príklad: Vo veci Glass/Spojené kráľovstvo 386 bol podávaný dieťaťu s vážnym 

zdravotným postihnutím diamorfín bez ohľadu na rozhodné námietky 

jeho matky. ESĽP rozhodol, že rozhodnutie nemocničných orgánov 

nezohľadniť námietku matky voči navrhovanej liečbe bez povolenia súdu 

predstavuje porušenie článku 8 EDĽP. 387 

382 ESĽP, Iliya Petrov/Bulharsko, č. 19202/03, 24. apríla 2012 (k dispozícii po francúzsky). 

383 Tamže. 

384 ESĽP, Centrum právnych možností v mene Valentina Câmpeanu/Rumunsko [VK], č. 47848/08, 

17. júla 2014. Pozri podrobnejší opis tohto rozhodnutia ESĽP v kapitole 7. 

385 Pozri tiež oddiel 7. 

386 ESĽP, Glass/Spojené kráľovstvo, č. 61827/00, 9. marca 2004. 


146


Príklad: Vo veci M.A.K. a R.K./Spojené kráľovstvo 388 sa deväťročné dievča 

podrobilo krvným skúškam a fotografovaniu bez rodičovského súhlasu, aj 

keď jej otec výslovne dal pokyny na nevykonávanie ďalších skúšok, kým 

bolo dievča samo v nemocnici. Keďže nešlo o zdravotnú núdzovú situáciu, 

tieto zdravotné zásahy bez rodičovského súhlasu boli považované za zásahy 

v rozpore s jej právom na fyzickú integritu podľa článku 8 EDĽP. 389 

V súlade s článkami 6 a 8 Dohovoru o ľudských právach a biomedicíne, 390 keď 

dieťa nemá právnu spôsobilosť udeliť súhlas s medicínskym zákrokom, tento 

zákrok sa môže vykonať len s povolením jeho zástupcu s výnimkou núdzovej 

situácie. Aj keď sa v tomto dohovore nevyžaduje súhlas dieťaťa, ak nie je 

právne spôsobilé udeliť súhlas, stanovuje sa, že stanovisko dieťaťa musí byť 

zohľadnené ako „faktor určujúci HIV primerane k jeho veku a miere vyspelosti“ 


Okrem toho podľa článku 11 ESC strany súhlasia, že prijmú primerané opatrenia 

na poskytovanie poradenských a vzdelávacích služieb na podporu zdravia 

a rozvoj osobnej zodpovednosti v otázkach zdravia. 391 Lekárska pomoc a starostlivosť 

je podľa článku 13 ESC zaručená osobám, ktoré sú bez dostačujúcich 

finančných prostriedkov a ktoré nie sú schopné si ich zabezpečiť či už vlastným 

úsilím alebo z iných zdrojov. Nakoniec, v roku 2011 prijal Výbor ministrov 

usmernenia týkajúce sa detí o zdravotnej starostlivosti zohľadňujúcej potreby 

detí. 392 

Ako sa uvádza v nasledujúcich príkladoch, EVSP sa domnieva, že deti migrantov 

nachádzajúce sa neregulárne v krajine majú nárok na zdravotnú starostlivosť 

nad rámec bezodkladnej lekárskej pomoci. ESC obsahuje veľa odkazov na 

práva detí na služby sociálneho zabezpečenia a zdravotnícke služby (články 11, 

12, 13, 14, 16 a 17), ktoré sa uplatňujú bez ohľadu na ich migračný štatút. 

388 ESĽP, M.A.K. a R.K./Spojené kráľovstvo, č. 45901/05 a č. 40146/06, 23. marca 2010. 


390 Rada Európy, Dohovor o ochrane ľudských práv a dôstojnosti ľudí v súvislosti s použitím biológie 

a medicíny: Dohovor o ľudských právach a biomedicíne, ETS č. 164, 1997. 

391 Vo veci sexuálnej výchovy a výchovy reprodukčného zdravia pozri vyššie v časti o vzdelávaní 

(oddiel 8.2). 

392 Rada Európy, Výbor ministrov (2011), Usmernenia o zdravotnej starostlivosti zohľadňujúcej 

potreby detí, 21. septembra 2011. 

147


Príklad: Rozhodnutie EVSP vo veci International Federation of Human 

Rights Leagues (FIDH)/Francúzsko 393 sa týka toho, že Francúzsko prijalo 

zákon, ktorým sa ukončilo oslobodenie neregulárnych imigrantov s veľmi 

nízkymi príjmami od platenia za lekárske ošetrenie a uložili sa poplatky 

za zdravotnú starostlivosť. EVSP rozhodol, že jednotlivcom, ktorí nedosiahli 

plnoletosť, vrátane detí bez sprievodu musí byť poskytnutá bezplatná 

zdravotná starostlivosť. 

Príklad: Vo veci Defence for Children International (DCI)/Belgicko 394 EVSP 

zistil porušenie článku 17 ESC z dôvodu obmedzení zdravotnej pomoci deťom 

migrantov bez dokladov. Výbor potvrdil právo maloletých migrantov 

nezákonne sa nachádzajúcich v krajine na získanie zdravotnej starostlivosti 

nad rámec bezodkladnej zdravotnej pomoci a vrátane primárnej a sekundárnej 

starostlivosti, ako aj psychologickej pomoci. 395 Uviedol tiež, že chýbajúce 

zariadenia pre príjem zahraničných maloletých osôb nezákonne sa 

nachádzajúcich v krajine spôsobujú, že prístup k zdravotnej starostlivosti je 

zložitý. Okrem toho zistil, že prípady zlého zdravotného stavu možno odstrániť 

len v tom rozsahu, v ktorom sa deťom poskytne bývanie a detské 

domovy. V súlade s tým rozhodol, že došlo k porušeniu článku 11 ods. 1 a 3 

ESC z dôvodu chýbajúceho bývania a detských domovov. 396 

V Európskom dohovore o právnom postavení migrujúcich pracovníkov 397 sa podobne 

stanovuje, že migrujúci pracovníci, ktorí sú zákonne zamestnaní na území 

iného štátu, ako aj ich rodiny, by mali dostať rovnaký prístup k sociálnej 

a lekárskej pomoci (článok 19). 

V medzinárodnom práve sa nachádzajú komplexnejšie ustanovenia o práve na 

zdravie v článku 12 Medzinárodného dohovoru o hospodárskych, sociálnych 

a kultúrnych právach (ICESCR) 398 a v článku 24 CRC. Tieto nástroje zdôrazňujú 

prevenciu a liečbu. Výbor OSN pre práva dieťaťa zdôrazňuje dôležitosť prístupu 

393 EVSP, International Federation of Human Rights Leagues (FIDH)/Francúzsko, sťažnosť 

č. 14/2003, 8. septembra 2004, body 35 – 37. 

394 EVSP, Defence for Children International (DCI)/Belgicko, sťažnosť č. 69/2011, 23. októbra 2012. 


396 Tamže, body 116 – 118. 

397 Rada Európy, Európsky dohovor o právnom postavení migrujúcich pracovníkov, ETS č. 93, 1977. 

398 OSN, Valné zhromaždenie, Medzinárodný konvent o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych 

právach, 16. decembra 1966, Organizácia Spojených národov, súbor zmlúv, vyd. 993, s. 3. 

148


k najvyššiemu dosiahnuteľnému štandardu zdravotnej starostlivosti a výživy 

počas raného detstva 399 a prístupu adolescentov k informáciám v oblasti sexuality 

reprodukcie. 400 Takisto objasnil, že právo detí na zdravie znamená právo 

kontrolovať svoje zdravie a telo vrátane sexuálnej a reprodukčnej slobody robiť 

zodpovedné rozhodnutia. 401 Podnecuje štáty, aby zvážili umožnenie deťom, 

aby súhlasili s určitými liečbami a zásahmi bez povolenia rodiča, poskytovateľa 

starostlivosti alebo opatrovníka, ako je testovanie na HIV a služby v oblasti sexuálneho 

a reprodukčného zdravia vrátane vzdelávania a usmernenia v oblasti 

sexuálneho zdravia, antikoncepcie a bezpečnej interrupcie. 402 

8.4. Právo na bývanie 

Hlavné body 

• Právo na primerané bývanie je zaručené v článku 31 ESC. 

• EVSP uvádza, že primeraný prístrešok sa má poskytnúť deťom s neregulárnym pobytom 

v krajine a že životné podmienky v prístreškoch musia byť v súlade s ľudskou 

dôstojnosťou. 

• Podľa ESĽP neprimerané bývanie nie je odôvodnením na umiestnenie do verejnej 

starostlivosti. 

V práve EÚ článok 34 ods. 3 Charty základných práv EÚ obsahuje odkaz na právo 

na pomoc pri bývaní v rámci boja proti sociálnemu vylúčeniu a chudobe. 

V smernici o rasovej rovnosti sa zdôrazňuje bývanie v rámci výrobkov a služieb 

k dispozícii verejnosti, ku ktorým má byť zaručený nediskriminačný prístup 

a ponuka. 403 Na príspevky na bývanie pre osoby s dlhodobým pobytom 

sa vzťahuje prístup bez rozlišovania. Právo EÚ sa však snaží zaistiť, napríklad 

399 OSN, Výbor pre práva dieťaťa (2006), Všeobecný komentár č. 7 o vykonávaní práv dieťaťa 

v ranom detstve, dokument OSN CRC/C/GC/7/Rev.1, bod 27. 

400 OSN, Výbor pre práva dieťaťa (2003), Všeobecný komentár č. 4 o zdraví a vývine adolescentov 

v súvislosti s Dohovorom o právach dieťaťa, dokument OSN CRC/GC/2003/4, bod 28. 

401 OSN, Výbor pre práva dieťaťa (2013), Všeobecný komentár č. 15 o práve dieťaťa na požívanie 

najvyššieho dosiahnuteľného štandardu zdravia (článok 24), dokument OSN CRC/C/GC/15, 

bod 24. 


403 Smernica Rady 2000/43/ES, ktorou sa zavádza zásada rovnakého zaobchádzania s osobami bez 

ohľadu na rasový alebo etnický pôvod, 29. júna 2000, článok 3. 

149


v súvislosti so zlúčením rodiny, aby rodinní príslušníci nepredstavovali záťaž 

pre systémy sociálnej pomoci členských štátov. 404 V smernici o zlúčení rodiny 

sa vyžaduje, aby sa v žiadostiach o zlúčenie rodiny poskytli dôkazy o tom, že 

platný garant zlúčenia rodiny (t. j. štátny príslušník tretej krajiny s povolením 

na pobyt na jeden rok alebo viac a odôvodnené vyhliadky na získanie povolenia 

na trvalý pobyt) má ubytovanie považované za bežné pre porovnateľnú rodinu 

v rovnakom regióne. Ubytovanie má spĺňať všeobecné normy bezpečnosti 

a ochrany zdravia platné v príslušnom členskom štáte. 405 

V práve Rady Európy neexistuje právo na poskytnutie bývania podľa EDĽP, 

ale ak sa štát rozhodne poskytnúť bývanie, musí tak učiniť nediskriminačným 

spôsobom. 

Príklad: Vo veci Bah/Spojené kráľovstvo 406 žiadateľka so zákonným pobytom 

v Spojenom kráľovstve dostala povolenie, aby sa k nej pripojil jej syn 

pod podmienkou, že nebude mať prístup k verejným zdrojom. Krátko po 

príchode svojho syna sa žiadateľka uchádzala o pomoc pri hľadaní bývania. 

Keďže však jej syn bol predmetom imigračnej kontroly, bola jej zamietnutá 

prednosť, na ktorú by mala štandardne nárok na základe štatútu osoby neúmyselne 

bez domova s maloletým dieťaťom. Orgány jej nakoniec pomohli 

nájsť nové ubytovanie a neskôr jej poskytli sociálne bývanie. Žiadateľka sa 

sťažovala, že zamietnutie udelenia jej prednosti bolo diskriminačné. ESĽP 

rozhodol, že bolo oprávnené zaviesť kritériá na prideľovanie obmedzených 

zdrojov, ako je sociálne bývanie, za predpokladu, že tieto kritériá neboli 

svojvoľné alebo diskriminačné. Na zamietnutí prednosti žiadateľky nebolo 

nič svojvoľné, svojho syna priviedla do krajiny s plným vedomím o podmienke 

spojenej s umožnením jeho vstupu. Okrem toho, žiadateľka v skutočnosti 

nikdy nebola bez domova a existovali iné zákonné povinnosti, na 

základe ktorých by bol miestny orgán povinný pomôcť jej a jej synovi, ak 

by sa hrozba bezdomovectva skutočne prejavila. V dôsledku toho nedošlo 

k porušeniu článku 14 v spojení s článkom 8 EDĽP. 

404 Pozri podrobnejšie FRA a ESĽP (2014), s. 201. 

405 Smernica Rady 2003/86/ES o práve na zlúčenie rodiny z 22. septembra 2003 (smernica o zlúčení 

rodiny), článok 7 ods. 1 písm. a). 

406 ESĽP, Bah/Spojené kráľovstvo, č. 56328/07, 27. septembra 2011. 

150


ESĽP takisto skúma prípady vysťahovania rómskych rodín z parkovísk pre obytné 

prívesy. 407 ESĽP sa nepriamo zaoberal problematikou kvality bývania a uviedol, 

že neprimerané bývanie neopodstatňuje umiestnenie detí do verejnej starostlivosti 

408 (pozri tiež oddiely 5.2. a 6.2.). 

Právo na primerané bývanie je zaručené v článku 31 ESC. EVSP uvádza, že primerané 

bývanie podľa článku 31 ods. 1 znamená bývanie, ktoré je bezpečné 

z hygienického a zdravotného hľadiska, t. j. musí mať všetky základné zariadenia, 

ako je voda, vykurovanie, likvidácia odpadu, hygienické zariadenia a elektrinu 

a musí byť aj konštrukčne bezpečné, nepreľudnené a s bezpečným vlastníctvom 

s oporou v zákone. 409 Vysťahovania sú prípustné, ak sú opodstatnené, 

vykonané za podmienok dodržania dôstojnosti a ak je k dispozícii náhradné 

ubytovanie. 410 Životné podmienky v prístrešku majú byť také, aby umožňovali 

žitie v súlade s ľudskou dôstojnosťou: majú spĺňať požiadavky na bezpečnosť, 

zdravie a hygienu vrátane základných zariadení, t. j. čistá voda, dostatočné 

osvetlenie a vykurovanie. Základné požiadavky na dočasné ubytovanie zahŕňajú 

aj bezpečnosť bezprostredného okolia. 411 

So zreteľom na bývanie pre zahraničné deti v neregulárnej situácii EVSP uvádza, 

že neposkytnutie akejkoľvek formy ubytovania, ako aj poskytnutie nevhodnej 

formy ubytovania v hoteloch predstavuje porušenie článku 17 ods. 1 

ESC. 412 Okrem toho, podľa článku 31 ods. 2 ESC o predchádzaní bezdomovectvu 

sú štáty povinné poskytnúť primerané prístrešie deťom v neregulárnej situácii 

bez uchýlenia sa k zadržaniu. 413 

407 ESĽP, Connors/Spojené kráľovstvo, č. 66746/01, 27. mája 2004. 

408 ESĽP, Wallová a Walla/Česká republika, č. 23848/04, 26. októbra 2006, body 73 – 74 (k dispozícii 

po francúzsky), ESĽP, Havelka a i./Česká republika, č. 23499/06, 21. júna 2007, body 57 – 59 (k 

dispozícii po francúzsky). 

409 EVSP, Defence for Children International (DCI)/Holandsko, sťažnosť č. 47/2008, 20. októbra 

2009, bod 43. 

410 EVSP, European Roma Rights Centre (ERRC)/Taliansko, sťažnosť č. 27/2004, 7. decembra 2005, 

bod 41, EVSP, Médecins du Monde – International/Francúzsko, sťažnosť č. 67/2011, 11. septembra 

2012, body 74 – 75 a 80. 


2009, bod 62. 

412 EVSP, Defence for Children International (DCI)/Belgicko, sťažnosť č. 69/2011, 23. októbra 2012, 

body 82 – 83. Pozri tiež FRA (2010), s. 30. 


2009, bod 64. 

151


8.5. Právo na primeranú životnú úroveň 

a právo na sociálne zabezpečenie 

Hlavné body 

• Prístup k prídavkom na deti a rodičovskej dovolenke musí byť nediskriminačný. 

• V práve EÚ by krytie sociálnym zabezpečením pre mladých pracovníkov pracujúcich na 

základe učňovských zmlúv nemalo byť také, aby ich vylúčili zo všeobecného rozsahu 

ochrany. 

• Podľa ESC je pozastavenie rodinných prídavkov v prípade záškoláctva neprimeraným 

obmedzením práva rodiny na hospodársku, sociálnu a právnu ochranu. 

V práve EÚ sa v článku 34 ods. 1 Charty základných práv EÚ stanovuje, že „Únia 

uznáva a rešpektuje právo na dávky sociálneho zabezpečenia a sociálne služby“ 

v prípadoch, ktoré zodpovedajú tradičným oblastiam sociálneho zabezpečenia 

(materstvo, choroba, pracovné úrazy, závislosť alebo vysoký vek, strata 

zamestnania). Nároky sa vzťahujú na každého, kto má bydlisko alebo sa oprávnene 

pohybuje v rámci EÚ. Právo na sociálnu pomoc je uznané s cieľom zabezpečiť 

dôstojnú existenciu osôb, ktoré nemajú dostatok prostriedkov a na boj 

proti sociálnemu vylúčeniu a chudobe. Všetky tieto aspekty sú kvalifikované 

podľa „pravidiel ustanovených právom Únie a vnútroštátnymi právnymi predpismi 

a praxou“ (článok 34 ods. 1 Charty). 

SDEÚ uvádza, že ak sú vlastní štátni príslušníci členského štátu povinní mať pobyt 

v členskom štáte na prístup k dávke na výchovu dieťaťa, štátni príslušníci 

iných členských štátov EÚ nemôžu mať povinnosť predložiť oficiálne povolenie 

na pobyt na účel prístupu k rovnakým dávkam. 414 Zamietnutie rodičovskej 

dovolenky určitým kategóriám osôb, akými sú objednávajúce matky, ktorým 

sa narodí dieťa na základe dohody o vynosení dieťaťa, je diskriminačné. 415 To 

isté platí v prípade mužských zamestnancov verejnej správy so zamietnutou 

rodičovskou dovolenkou – v situáciách, keď ich manželky nepracujú alebo vykonávajú 

akúkoľvek profesiu, pokiaľ nie je zapríčinená vážnou chorobou alebo 

414 SDEÚ, C-85/96, María Martínez Sala/Freistaat Bayern, 12. mája 1998, body 60 – 65. 

415 SDEÚ, C-363/12, Z/A Government Department, The Board of Management of a Community 

School [VK], 18. marca 2014. 

152


zranením, manželky nie sú schopné splniť potreby súvisiace s výchovou dieťaťa. 

416 Podobne, členské štáty musia zaviesť režim rodičovskej dovolenky v prípade 

narodenia dvojčiat, ktorým sa zabezpečí, že s týmito rodičmi sa bude zaobchádzať 

konkrétne podľa ich potrieb. Môže sa to zabezpečiť založením dĺžky 

rodičovskej dovolenky na základe počtu narodených detí a zabezpečením iných 

opatrení, ako je materiálna pomoc alebo finančná pomoc. 417 

V práve Rady Európy ESĽP skúmal prípad údajnej diskriminácie pri udeľovaní 

rodičovskej dovolenky a rodičovských príspevkov v Rusku. 

Príklad: Vo veci Konstantin Markin/Rusko 418 bola rodičovská dovolenka 

zamietnutá zamestnancovi ruskej armády, pričom jej zamestnankyne 

mali nárok na túto dovolenku. Podľa súdu nemohlo byť vylúčenie zamestnancov 

z nároku na rodičovskú dovolenku primerane opodstatnené. Ani 

kontext špeciálnych ozbrojených síl a uistenia o riziku pre prevádzkovú 

účinnosť, ani argumenty o osobitnej úlohe žien vo výchove detí, ani prevládajúce 

tradície v krajine neboli považované za opodstatňujúce odlišné 

zaobchádzanie. Súd rozhodol, že došlo k porušeniu článku 14 v spojení 


Rozsiahlejšie ustanovenia o práve na sociálne zabezpečenie, právo na sociálnu 

a lekársku pomoc a právo na prospech zo sociálnych služieb sa nachádzajú 

v článkoch 12 až 14 ESC. V článku 16 ESC sa výslovne uvádzajú sociálne 

a rodinné dávky ako spôsob, ktorým možno podporovať hospodársku, právnu 

a sociálnu ochranu rodinného života. Článkom 30 ESC sa zabezpečuje právo na 

ochranu pred chudobou a sociálnym vylúčením. Určité nároky na sociálne zabezpečenie 

môžu patriť do rozsahu pôsobnosti článku 1 protokolu č. 1 k EDĽP za 

predpokladu, že vnútroštátne právne predpisy tvoria vlastný záujem zabezpečením 

platby ako práva na dávku sociálneho zabezpečenia, či už je podmienená 

predchádzajúcou platbou prídavkov alebo nie. 419 

V článku 12 ESC sa vyžaduje, aby štáty vytvorili alebo udržiavali systém sociálneho 

zabezpečenia a usilovali sa o postupné pozdvihnutie jeho úrovne. 

416 SDEÚ, C-222/14, Konstantinos Maïstrellis/Ypourgos Dikaiosynis, Diafaneias kai Anthropinon 

Dikaiomaton, 16. júla 2015, bod 53. 

417 SDEÚ, C-149/10, Zoi Chatzi/Ypourgos Oikonomikon, 16. septembra 2010, body 72 – 75. 

418 ESĽP, Konstantin Markin/Rusko [VK], č. 30078/06, 22. marca 2012. 

419 ESĽP, Stummer/Rakúsko [VK], č. 37452/02, 7. júla 2011, bod 82. 

153


V článku 16 ESC sa vyžaduje, aby štáty zabezpečili hospodársku, právnu a sociálnu 

ochranu rodinného života vhodnými opatreniami. Primárnymi opatreniami 

majú byť rodinné alebo detské dávky poskytované v rámci sociálneho 

zabezpečenia a dostupné buď jednotne, alebo na základe skúmania príjmov. 

Tieto dávky musia predstavovať primerané doplnenie príjmov pre významný 

počet rodín. EVSP posudzuje primeranosť rodinných (rodičovských) dávok podľa 

mediánu ekvivalentných príjmov (Eurostat). 420 EVSP stanovuje, že absencia 

všeobecného systému rodinných dávok nie je v súlade s ESC. 421 

EVSP však pripúšťa, aby bolo vyplácanie príspevkov na deti podmienené 

bydliskom dieťaťa. 422 Uvádza, že zavedením len veľmi obmedzenej ochrany 

pred sociálnymi a hospodárskymi rizikami poskytnutej deťom (vo veku 15 

až 18 rokov) na základe osobitných učňovských zmlúv (mali nárok len na nepeňažné 

nemocenské dávky a krytie pracovných úrazov so sadzbou 1 %) sa 

účinne vylučuje určitá kategória (neplnoletých) pracovníkov zo všeobecného 

rozsahu ochrany poskytovanej systémom sociálneho zabezpečenia celkovo. 

Je preto v rozpore s povinnosťou štátu postupne zlepšovať systém sociálneho 

zabezpečenia. 423 

Pozastavenie rodinných prídavkov v prípadoch záškoláctva je takisto neprimeraným 

obmedzením práva rodiny na hospodársku, sociálnu a právnu ochranu. 

Príklad: V sťažnosti proti Francúzsku Európsky výbor pre domáce prioritné 

opatrenia pre dieťa a rodinu (EUROCEF) uvádzal, že pozastavenie rodinných 

prídavkov ako opatrenie na riešenie záškoláctva predstavuje 

porušenie práva rodín na sociálnu, právnu a hospodársku ochranu podľa 

článku 16 ESC. Výbor stanovil, že opatrenie nie je primerané sledovanému 

cieľu a uviedol, že napadnuté opatrenie pozastavenia a prípadne zrušenia 

rodinných prídavkov spôsobuje, že rodičia sú výhradne zodpovední za presadzovanie 

cieľa zníženia záškoláctva a zvýšenie hospodárskej a sociálnej 

zraniteľnosti dotknutých rodín. 424 

420 EVSP, závery 2006, Estónsko, s. 215. 

421 EVSP, závery 2011, Turecko, článok 16. 

422 EVSP (2007), závery XVIII-1 – Všeobecný úvod, s. 11. 

423 EVĽP, General Federation of Employees of the National Electric Power Corporation (GENOP-DEI) 

a Confederation of Greek Civil Servants’ Trade Unions (ADEDY)/Grécko, sťažnosť č. 66/2011, 

23. mája 2012, bod 48. 

424 EVSP, European Committee for Home-Based Priority Action for the Child and the Family 

(EUROCEF)/Francúzsko, sťažnosť č. 82/2012, 19. marca 2013, bod 42. 

154


V Európskom dohovore o právnom postavení migrujúcich pracovníkov 425 sa 

stanovuje, že migrujúci pracovníci zákonne zamestnaní v inom štáte, ako aj 

ich rodiny by mali mať rovnaký prístup k sociálnemu zabezpečeniu (článok 18) 

a iným „sociálnym službám“, ktoré zjednodušujú ich prijatie v hostiteľskom štáte 

(článok 10). Podobne sa Európskym dohovorom o sociálnom zabezpečení 

chránia práva utečencov a osôb bez štátnej príslušnosti na prístup k poskytovaniu 

sociálneho zabezpečenia v hostiteľskom členskom štáte (vrátane rodinných 

dávok pre deti). 426 

V medzinárodnom práve je garantované právo na primeranú životnú úroveň 

v článku 11 ICESCR a v článku 27 CRC. 

425 Rada Európy, Európsky dohovor o právnom postavení migrujúcich pracovníkov, CETS č. 93, 1977. 

426 Rada Európy, Európsky dohovor o sociálnom zabezpečení, ETS č. 78, 1972. 

155

9 

Migrácia a azyl 

ZFEÚ, článok 21 

EÚ 

Charta základných práv, článok 45 (sloboda 

pohybu) 

Smernica o podmienkach prijímania 

(2013/33/EÚ) 

Smernica o návrate (2008/115/ES) 

Smernica o azylových konaniach (2013/32/EÚ) 

Dublinské nariadenie (č. 604/2013) 

Smernica o oprávnení (2011/95/EÚ) 

Smernica o voľnom pohybe (2004/38/ES) 

SDEÚ, C-648/11, The Queen, na návrh MA a i./ 

Secretary of State for the Home Department, 

2013 (dublinské transfery) 

Nariadenie o kódexe schengenských hraníc 

(562/2006), príloha VII, 6 

Smernica o azylových konaniach (2013/32/ 

EÚ), článok 25 ods. 5 

ZFEÚ, články 67, 73 a článok 79 ods. 2 písm. a) 

Smernica o zlúčení rodiny (2003/86/ES) 

Smernica o oprávnení (2011/95/EÚ), 

článok 31 


(2013/33/EÚ) 

Smernica o dočasnej ochrane (2001/55/ES) 

Dublinské nariadenie (č. 604/2013) 

Smernica o návrate (2008/115/ES), článok 13 

Zahrnuté 

otázky 

Rada Európy 

Vstup a pobyt EDĽP, článok 8 

(rodinný život) 

Posudzovanie 

veku 

Zlúčenie rodiny 

a odlúčené 

deti 

EDĽP, článok 8 (právo 

na rešpektovanie súkromného 

a rodinného 

života) 

ESĽP, Şen/Holandsko, 

č. 31465/96, 2001 

(rovnováha práv) 

ESĽP, Jeunesse/ 

Holandsko [VK], 

č. 12738/10, 2014 (rodinný 

život, najlepšie 

záujmy dieťaťa) 

157


EÚ 


(2013/33/EÚ), článok 11 

Smernica o návrate (2008/115/ES), článok 17 

Smernica o voľnom pohybe (2004/38/ES), 

preambula (bod 24), články 7, 12, 13 a článok 

28 ods. 3 písm. b) 

Charta základných práv, články 47 až 48 (právo 

na účinný opravný prostriedok a na spravodlivý 

proces, prezumpcia neviny a právo na 

obhajobu) 

Smernica o azylových konaniach (2013/32/ 

EÚ), článok 7 a 25 

Smernica o obetiach (2012/29/EÚ), článok 8 

Zahrnuté 

otázky 

Zadržiavanie 

detí 

Vyhostenie 

Prístup k spravodlivosti 

Rada Európy 

ESĽP, Mubilanzila 

Mayeka a Kaniki 

Mitunga/Belgicko, 

č. 13178/03, 2006 

(zadržiavanie s cieľom 

vyhostenia) 

ESĽP, Popov/Francúzsko, 

č. 39472/07 

a č. 39474/07, 2012 

(zadržiavanie s cieľom 

vyhostenia) 

ESĽP, Kanagaratnam/ 

Belgicko, č. 15297/09, 

2011 (zadržiavanie 

s cieľom vyhostenia) 

ESĽP, Gül/Švajčiarsko, 

č. 23218/94, 1996 

(vyhostenie rodiny) 

ESĽP, Boultif/Švajčiarsko, 

č. 54273/00, 

2001 (vyhostenie 

detí) 

ESĽP, Tarakhel/ 

Švajčiarsko [VK], 

č. 29217/12, 2014 

(vyhostenie detí) 

EDĽP, článok 13 (právo 

na účinný opravný 

prostriedok) 

ESĽP, Rahimi/Grécko, 

č. 8687/08, 2011 

(účinné opravné 

prostriedky na spochybnenie 

podmienok 

zadržiavania) 

EÚ má jasnú právomoc prijímať právne predpisy v oblasti migrácie a azylu. 

Zabezpečenie detí migrantov sa týka rôznych situácií v oblasti migrácie vrátane 

dlhodobej pracovnej migrácie, azylu a doplnkovej ochrany a takisto rieši 

situáciu migrantov v neregulárnej situácii. Okrem ochrany, na ktorú majú deti 

migrantov nárok podľa článku 24 Charty základných práv EÚ, je predmetom 

článku 18 a 19 charty právo na azyl a ochranu v prípade vysťahovania, vyhostenia 

alebo vydania. EÚ takisto venovala pozornosť osobitným potrebám detí 

bez sprievodu, a to aj pokiaľ ide o právne aspekty, ako je zákonné poručníctvo 

158


a právne zastupovanie, posudzovanie veku, sledovanie a zlúčenie rodiny, azylové 

konanie, zadržiavanie a vydanie, ako aj aspekty týkajúce sa životných 

podmienok detí vrátane ubytovania, zdravotnej starostlivosti, vzdelávania 

a odbornej prípravy, náboženstva, kultúrnych noriem a hodnôt, rekreácie a voľného 

času a sociálnej interakcie a skúseností s rasizmom. 427 

V systéme Rady Európy podporujú práva detí migrantov v rôznych kontextoch 

najmä štyri dohovory: EDĽP, ESC, Európsky dohovor o právnom postavení 

migrujúcich pracovníkov a Európsky dohovor o občianstve. Táto kapitola je zameraná 

najmä na vykonávanie ustanovení EDĽP, najmä článku 3 (ochrana pred 

neľudským, ponižujúcim zaobchádzaním), článku 5 (zbavenie slobody) a článku 

8 (právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života) vnímaných samostatne 

alebo v spojení s článkom 14 (zákaz diskriminácie). Tieto ustanovenia sa 

používajú na podporu práv detí a ich rodinných príslušníkov, ktorí sú migranti, 

utečenci a žiadatelia o azyl, v oblasti zlúčenia rodiny, prístupu k spravodlivosti 

a prebiehajúceho pobytu v hostiteľskom štáte. 

Na medzinárodnej úrovni sa prostredníctvom niekoľkých ustanovení CRC podporujú 

práva detí v kontexte migrácie a azylu a sú podkladom pre vývoj právnych 

opatrení na európskej úrovni. Konkrétne v článku 7 sa chráni právo detí na 

registráciu pri narodení, štátnu príslušnosť a rodičovskú starostlivosť. V článku 

8 sa chráni právo dieťaťa na totožnosť vrátane štátnej príslušnosti, mena 

a rodinných zväzkov. V článku 9 sa zabezpečuje, aby odlúčené deti udržiavali 

kontakt s oboma rodičmi, ak je to v ich najlepšom záujme, a článkom 22 sa 

pre utečenecké deti zabezpečuje právo na osobitnú ochranu a pomoc. Ďalej, 

Dohovor OSN o právnom postavení utečencov 428 sa spolu s jeho protokolom 

z roku 1967 všeobecne považujú za ústredný prvok medzinárodnej ochrany 

utečencov. 

Nasledujúce oddiely sú zamerané na vstup a pobyt (oddiel 9.1); posúdenie 

veku (oddiel 9.2); zlúčenie rodiny pre odlúčené deti (oddiel 9.3); zadržanie 

(oddiel 9.4); vyhostenie (oddiel 9.5) a prístup ku spravodlivosti (oddiel 9.6). 

427 Pozri podrobnejšie FRA (2010); FRA (2011a), s. 27 – 38; FRA (2011b), s. 26 – 30. 

428 Valné zhromaždenie OSN, Dohovor o postavení utečencov, 28. júla 1951, Organizácia Spojených 

národov, súbor zmlúv, vydanie 189, s. 137. 

159


9.1. Vstup a pobyt 

Hlavné body 

• Občania EÚ požívajú právo slobody pohybu v rámci EÚ. 

• Rozhodnutia o vstupe a pobyte detí by mali byť prijímané v rámci príslušných mechanizmov 

a postupov a v najlepšom záujme dieťaťa. 

V práve EÚ sa povaha a rozsah práv detí vo veľkej miere líši podľa občianstva 

dieťaťa a rodičov dieťaťa a podľa toho, či dieťa migruje so svojimi rodičmi alebo 

nezávisle. 

Migrácia občanov EÚ je upravená rôznymi právnymi nástrojmi. Práva udelené 

občanom EÚ sú ďalekosiahle a ich cieľom je podporovať optimálnu mobilitu 

v rámci EÚ. Po prvé, v článku 21 ZFEÚ sa stanovuje, že občania EÚ a ich rodinní 

príslušníci majú právo na voľný pohyb a pobyt na území ktoréhokoľvek členského 

štátu EÚ. Okrem toho, po svojom príchode do hostiteľského štátu majú právo, 

aby sa s nimi zaobchádzalo rovnako ako so štátnymi príslušníkmi daného štátu 

v súvislosti s ich prístupom k práci a jej podmienkam, sociálnym dávkam a výhodám 

sociálneho zabezpečenia, škole, zdravotnej starostlivosti atď. 429 Článkom 45 

Charty základných práv EÚ sa rovnako garantuje sloboda pohybu občanov EÚ. 

Ďalej, práva detí, ktoré sa sťahujú s rodičmi/poskytovateľmi starostlivosti, ktorí 

sú občanmi EÚ, sa takisto riadia smernicou o voľnom pohybe. 430 Stanovuje sa 

v nej, že rodinní príslušníci majú právo na vstup a pobyt v hostiteľskom členskom 

štáte buď zároveň s prvotným presťahovaním štátneho príslušníka EÚ 

do daného štátu, alebo po ňom (článok 5 ods. 1). K rodinným príslušníkom na 

účely tohto nástroja patria všetky biologické deti migranta EÚ alebo jeho manželského 

partnera alebo partnera za predpokladu, že sú mladšie ako 21 rokov 

alebo sú nezaopatrené (článok 2 ods. 2). Môžu alebo nemusia byť štátnymi 

429 Určité obmedzenia boli uložené pre migrantov z Chorvátska, krajiny, ktorá najnovšie pristúpila 

do EÚ, na prechodné obdobie do júna 2015 s možnosťou, aby členské štáty predĺžili toto obdobie 

s uloženými obmedzeniami do roku 2020. 

430 Všimnite si, že príslušné ustanovenia smernice sa takisto uplatňujú v EHP. Pozri podrobnejšie 

Dohodu o európskom hospodárskom priestore, 2. mája 1992, časť III, Voľný pohyb osôb, služieb 

a kapitálu a Dohodu medzi Európskym spoločenstvom a jeho členskými štátmi na jednej strane 

a Švajčiarskou konfederáciou na druhej strane, o voľnom pohybe osôb, podpísanú v Luxemburgu 

21. júna 1999, ktorá nadobudla platnosť 1. júna 2002, Ú. v. ES 2002 L 114/6. 

160


občanmi EÚ za predpokladu, že primárny migrant, s ktorým sa presťahovali, je 

štátnym príslušníkom EÚ. Počas prvých troch mesiacov po ich presťahovaní je 

právo rodiny na pobyt nepodmienené, ale potom občania EÚ, ktorí chcú, aby 

ich deti s nimi zostali v hostiteľskom členskom štáte, musia preukázať, že majú 

dostatočné finančné zdroje a komplexné zdravotné poistenie na ich podporu 

(článok 7). Deti a iní rodinní príslušníci automaticky získajú trvalý pobyt po piatich 

nepretržitých rokoch pobytu v hostiteľskom štáte s občanom EÚ (článok 16 

ods. 2 a článok 18). V danom bode už nepodliehajú žiadnym podmienkam týkajúcim 

sa zdrojov/zdravotného poistenia. 

Sloboda pohybu občanov tretích krajín, ktorí nepatria do rodiny migranta EÚ, 

podlieha väčším obmedzeniam. Táto oblasť sa čiastočne riadi právom EÚ a čiastočne 

sa riadi vnútroštátnymi predpismi o prisťahovalectve. 

V súvislosti s postupmi medzinárodnej ochrany sa deti považujú za tzv. zraniteľné 

osoby, ktorých osobitnú situáciu musia členské štáty zvážiť pri uplatňovaní 

práva EÚ. 431 Vyžaduje sa, aby štáty určili a splnili každé osobitné opatrenie, ktoré 

môžu potrebovať najmä deti žiadajúce o azyl, keď vstupujú do hostiteľského 

štátu. Článok 24 Charty základných práv EÚ sa vzťahuje na požiadavky na vstup 

a pobyt acquis EÚ v oblasti azylu, pretože sa týka detí. Vyžaduje sa v ňom, aby 

pri všetkých opatreniach prijatých orgánmi verejnej moci alebo súkromnými inštitúciami, 

ktoré sa týkajú detí, členské štáty EÚ zaistili, že sa do úvahy budú 

brať v prvom rade najlepšie záujmy dieťaťa. Konkrétnejšie, zásada najlepších 

záujmov podporuje vykonávanie smernice 2013/32/EÚ o spoločných konaniach 

o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany (smernica o azylových konaniach) 

432 a nariadenia, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie 

členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu 

podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti 

v jednom z členských štátov (dublinské nariadenie), pretože sa týkajú detí. 

433 Oba texty obsahujú aj osobitné záruky pre deti bez sprievodu vrátane ich 

431 Pozri konkrétne smernicu o podmienkach prijímania 2013/33/EÚ článok 21 a smernicu o návrate 

2008/115/ES článok 3 ods. 9. 

432 Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2013/32/EÚ zo 26. júna 2013 o spoločných konaniach 

o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany (prepracované znenie), 29. júna 2013, 

Ú. v. EÚ L 180/60, článok 25 ods. 6. 

433 Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú 

kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti 

o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej 

príslušnosti v jednom z členských štátov (prepracované znenie), Ú. v. EÚ 2013 L 180/31-180/59, 

článok 6. 

161


právneho zastúpenia. V nariadení (562/2006) o kódexe schengenských hraníc 

sa od pohraničnej stráže vyžaduje, aby skontrolovala, či osoby sprevádzajúce 

deti majú voči nim rodičovskú starostlivosť, najmä ak sú deti sprevádzané len 

jedným dospelým a existujú vážne dôvody na podozrenie, že deti mohli byť nezákonne 

odňaté z opatrovníctva ich právneho poručníka (poručníkov). V tomto 

prípade musí pohraničná stráž ďalej vyšetrovať, aby zistila akékoľvek nezrovnalosti 

alebo rozpory v poskytnutých informáciách. Ak deti cestujú bez sprievodu, 

pohraničná stráž musí zabezpečiť prostredníctvom dôkladných kontrol cestovných 

a podporných dokladov, aby deti neodchádzali z územia proti želaniam 

osoby (osôb) zodpovednej za ich rodičovskú starostlivosť. 434 

V práve Rady Európy majú štáty právo kontrolovať vstup, pobyt a vyhostenie 

cudzincov ako vec zavedeného medzinárodného práva a v rámci svojich povinností 

podľa zmlúv vrátane EDĽP. Právo na rešpektovanie súkromného a rodinného 

života v článku 8 EDĽP je často uplatnené ako ochranné opatrenie proti 

vyhosteniu v prípadoch týkajúcich sa detí, ktoré by inak boli posúdené tak, že 

nemajú potrebu medzinárodnej ochrany vrátane doplnkovej ochrany. Boli zistené 

porušenia článku 8 v prípadoch týkajúcich sa detí, keďže nútené odlúčenie 

od blízkych rodinných príslušníkov má pravdepodobne akútny vplyv na ich 

vzdelanie, sociálnu a emočnú stabilitu a totožnosť. 435 

9.2. Posudzovanie veku 436 

Hlavné body 

• V postupoch na posudzovanie veku musia byť zohľadnené práva dieťaťa. 

• Posudzovanie veku sa týka postupov, pomocou ktorých sa orgány snažia stanoviť zákonný 

vek migranta s cieľom určiť, ktorými postupmi a pravidlami v oblasti prisťahovalectva 

sa treba riadiť. 

434 Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 562/2006 z 15. marca 2006, ktorým sa 

ustanovuje kódex Spoločenstva o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice (Kódex 

schengenských hraníc) príloha VII bod 6. 

435 ESĽP, Şen/Holandsko, č. 31465/96, 21. decembra 2001 (k dispozícii po francúzsky); ESĽP, Tuquabo-Tekle 

a i./Holandsko, č. 60665/00, 1. decembra 2005. 

436 Pozri aj FRA a ESĽP (2014), oddiel 9.1.2. 

162


V práve EÚ sa v článku 25 ods. 5 smernice o azylových konaniach umožňuje 

členským štátom použiť lekárske prehliadky, vyžaduje sa však, aby sa uskutočňovali 

tak, aby bola „plne rešpektovaná dôstojnosť jednotlivca, aby bola čo 

najmenej invazívna, a vykonajú ju kvalifikovaní zdravotníci“. V tomto ustanovení 

sa takisto vyžaduje, aby boli jednotlivci informovaní v jazyku, ktorému 

rozumejú, že môže byť vykonané tohto posúdenie a mal by sa získať súhlas 

s prehliadkou. Odmietnutie podrobiť sa posudzovaniu veku nesmie mať za následok 

zamietnutie žiadosti o medzinárodnú ochranu. 

V EÚ existujú významné rozdiely v povahe a rozsahu používaných spôsobov 

posudzovania veku. 437 Napríklad v Spojenom kráľovstve súdnictvo preskúmalo 

domáce postupy posudzovania veku a v prípade Merton stanovilo minimálne 

procesné požiadavky na posúdenie veku, keď jednotlivec tvrdí, že je dieťaťom 

bez sprievodu. 438 Tieto požiadavky okrem iného zahŕňajú právo žiadateľa 

o azyl, aby bol informovaný o príčinách zamietnutia alebo námietkach osoby 

vedúcej pohovor. 439 Vnútroštátne súdy takisto uviedli potrebu uplatňovať pochybnosti 

vykladanej v prospech osoby v prípadoch posudzovania veku, aj keď 

ju niektoré vnútroštátne súdy vykladali len ako „súcitné hodnotenie dôkazov“ 

namiesto formálnej zásady „pochybnosti vykladanej v prospech osoby“. 440 

V práve Rady Európy nie je osobitné ustanovenie alebo judikatúra ESĽP týkajúca 

sa práv detí v kontexte s postupmi posudzovania veku. Osobitne invazívne 

postupy použité v tomto smere však môžu znamenať problém podľa článku 3 

alebo 8 EDĽP. Článok 3 bol vykladaný tak, že zahŕňa rozmanité scenáre, ktoré 

môžu byť považované za neľudské alebo ponižujúce vrátane invazívnych fyzických 

prehliadok detí. 441 Podľa článku 8 uplatňovanom v kontexte prisťahovalectva 

by orgány mohli oprávnene zasiahnuť do práva dieťaťa na súkromie 

a uskutočniť posúdenia veku, ak sú v súlade s právom a potrebné na ochranu 

jedného z legitímnych cieľov uvedených v zozname v článku 8 ods. 2 EDĽP. 

437 Prehľad rôznych spôsobov používaných v jednotlivých krajinách sa nachádza v Usmerneniach 

Európskeho podporného úradu pre azyl o praxi v oblasti posudzovania veku v Európe, Luxemburg, 

2014. Pozri ďalej FRA (2010), s. 53 – 55. 

438 Spojené kráľovstvo, Court of Appeal, R (na žiadosť B)/The Mayor and Burgesses of the London 

Borough of Merton [2003] EWHC 1689, 14. júla 2003. 

439 Pozri FRA (2010), s. 61 – 66. 

440 Spojené kráľovstvo, Court of Appeal, R (na žiadosť CJ)/Cardiff County Council [2011] EWCA 

Civ 1590, 20. decembra 2011, potvrdené v Spojenom kráľovstve, Upper Tribunal, R (na žiadosť 

MK) /Wolverhampton City Council [2013] UKUT 00177 (IAC), 26. marca 2013. 

441 ESĽP, Yazgül Yilmaz/Turecko, č. 36369/06, 1. februára 2011 (k dispozícii po francúzsky). 

163


V medzinárodnom práve sa článkom 8 CRC ukladá štátom povinnosť rešpektovať 

právo dieťaťa na totožnosť. Vyplýva z toho povinnosť pomáhať dieťaťu pri 

zisťovaní svojej totožnosti, čo môže zahŕňať potvrdenie veku dieťaťa. Postupy 

posúdenia veku by však mali byť poslednou inštanciou. 

V každom prípade by sa štátne postupy posudzovania veku mali opierať o zásadu 

najlepších záujmov. Výbor OSN pre práva dieťaťa potvrdzuje, že pri posudzovaní 

veku by sa mal zohľadniť fyzický vzhľad dieťaťa a jeho psychická 

vyspelosť. Posudzovanie sa musí uskutočniť vedeckým, bezpečným spôsobom 

citlivým voči dieťaťu a rodu a spravodlivo, aby sa zabránilo riziku porušenia 

fyzickej integrity dieťaťa, a s náležitým rešpektovaním ľudskej dôstojnosti. 442 

9.3. Zlúčenie rodiny a odlúčené deti 443 

Hlavné body 

• Ustanovenia na európskej úrovni sú zamerané najmä na bezpečné zlúčenie detí s ich 

rodičmi, a to buď v hostiteľskej krajine, alebo v krajine ich pôvodu. 

• Pri určovaní toho, korí členovia rodiny majú byť zlúčení s rodinou, sa uprednostňujú 

rodičia a/alebo primárni poskytovatelia starostlivosti dieťaťa. 

• Prípady zlúčenia rodiny sa musia riadiť najlepšími záujmami dieťaťa. 

V práve EÚ je najvýznamnejším nástrojom smernica o zlúčení rodiny, podľa 

ktorej sú členské štáty povinné povoliť vstup a pobyt rodičov dieťaťa bez sprievodu, 

ktorí sú štátnymi príslušníkmi tretej krajiny – a to v situáciách, v ktorých 

nie je v najlepšom záujme dieťaťa pridať sa namiesto toho ku svojim rodičom 

v zahraničí. V prípade, že rodič chýba, sa môžu členské štáty rozhodnúť, že 

povolia vstup a pobyt zákonného opatrovateľa dieťaťa alebo iného rodinného 

príslušníka. 444 Vymedzenie práv prináležiacich rodine je preto širšie v kontexte 

detí bez sprievodu, než v prípade väčšiny iných kategórií detských migrantov. 

442 Všeobecný komentár č. 6 (2005), Zaobchádzanie s deťmi bez sprievodu alebo s odlúčenými 

deťmi mimo ich krajiny pôvodu, (V)(a)(31)(A). 

443 Pozri tiež FRA a ESĽP (2014), oddiel 5.3 o zlúčení rodiny. 

444 Článok 10 ods. 3 písm. a) alebo b). 

164


Pokiaľ ide o deti žiadajúce o azyl, v smernici o oprávnení sa zdôrazňuje potreba 

zabezpečiť, ak je to možné, aby bolo dieťa bez sprievodu umiestnené v hostiteľskom 

členskom štáte s dospelými príbuznými, aby zostalo s prípadnými 

súrodencami a aby boli chýbajúci rodinní príslušníci lokalizovaní citlivo a bezpečne 

čo najskôr (článok 31). Smernica o podmienkach prijímania obsahuje podobné 

ustanovenia pre deti bez sprievodu, ktoré ešte nezískali štatút utečenca 

(článok 24). 

Cieľom smernice Rady 2001/55/ES o minimálnych štandardoch na poskytovanie 

dočasnej ochrany v prípade hromadného prílevu vysídlených osôb 

a o opatreniach na podporu rovnováhy úsilia medzi členskými štátmi pri prijímaní 

takýchto osôb a znášaní z toho vyplývajúcich dôsledkov (smernica 

o dočasnej ochrane) je takisto urýchliť zlúčenie rodinných príslušníkov (vrátane 

detí), ktorí boli navzájom odlúčení po náhlej evakuácii z ich krajiny pôvodu 

(článok 15). 445 Táto smernica sa však dosiaľ neuplatnila. Na jej spustenie je potrebné 

rozhodnutie Rady a toto rozhodnutie ešte nebolo prijaté. 

V článku 24 ods. 3 o podmienkach prijímania (prepracované znenie) sa takisto 

vyžaduje, aby členské štáty v prípade potreby začali vyhľadávať rodinných príslušníkov 

dieťaťa bez sprievodu. Uskutočňuje sa to s pomocou medzinárodných 

alebo iných príslušných organizácií čo najskôr po podaní žiadosti o medzinárodnú 

ochranu pričom sa chránia najlepšie záujmy dieťaťa. V prípadoch, keď 

by mohlo dôjsť k ohrozeniu života alebo bezúhonnosti dieťaťa alebo jeho blízkych 

príbuzných, najmä ak ostali v krajine pôvodu, sa musí zabezpečiť, aby sa 

zhromažďovanie, spracovávanie a distribúcia informácií, ktoré sa týkajú týchto 

osôb, vykonávali dôverne, aby sa predišlo ohrozeniu ich bezpečnosti. Ďalej, 

v súlade s článkom 31 ods. 5 smernice o oprávnení (prepracované znenie), 

nemá udelenie medzinárodnej ochrany dieťaťa zasahovať do začiatku alebo 

pokračovania vyhľadávania. 

V dublinskom nariadení sa okrem toho uvádza, že ak má dieťa bez sprievodu 

príbuzného alebo príbuzných v inom členskom štáte, ktorí sa oň môžu postarať, 

členské štáty sú povinné, ak je to možné, zlúčiť s nimi dieťa, pokiaľ to nie 

je v rozpore s najlepšími záujmami dieťaťa (článok 8). Okrem toho nariadenie 

obsahuje povinnosť vyhľadať príbuzných na území členských štátov a zároveň 

445 Smernica Rady 2001/55/ES z 20. júla 2001 o minimálnych štandardoch na poskytovanie 

dočasnej ochrany v prípade hromadného prílevu vysídlených osôb a o opatreniach na podporu 

rovnováhy úsilia medzi členskými štátmi pri prijímaní takýchto osôb a znášaní z toho vyplývajúcich 

dôsledkov, Ú. v. ES L 212, 2001. 

165


chrániť najlepšie záujmy dieťaťa (článok 6). Ďalej, smernica o podmienkach prijímania 

obsahuje povinnosť začať vyhľadávanie členov rodinných príslušníkov 

dieťaťa, v prípade potreby s pomocou medzinárodných alebo iných príslušných 

organizácií (článok 24). Tento druhý typ pomoci je takisto obsiahnutý v dublinskom 

nariadení (článok 6). 

Pri uvažovaní o rozhodnutí týkajúcom sa zlúčenia rodiny sa vždy musí uplatniť 

zásada najlepších záujmov. Napríklad rodičia musia vedieť preukázať, že sú 

schopní plniť si rodičovské povinnosti v prospech dieťaťa. Vnútroštátne súdy 

rozhodnú, že návrat dieťaťa do svojej krajiny pôvodu je nezákonný, ak orgány 

nezhromaždili dôkazy o tom, že existujú primerané opatrenia pre prijatie dieťaťa 

a starostlivosť oň v danej krajine (smernica o návrate, článok 10 ods. 2). 

V práve Rady Európy sa článkom 8 EDĽP nepovoľuje migrujúcim rodičom a ich 

deťom absolútne právo vybrať si, kde chcú žiť. Vnútroštátne orgány môžu zákonne 

deportovať členov rodiny alebo im zamietnuť vstup za predpokladu, 

že neexistujú neprekonateľné prekážky vytvorenia rodinného života na inom 

mieste. 446 Tieto rozhodnutia musia vždy byť primeranou reakciou na širšie 

otázky verejnej politiky vrátane želania deportovať rodiča alebo zabrániť mu 

vo vstupe, pokiaľ bol zapojený do trestnej činnosti. 

Príklad: Vo veci Şen/Holandsko ESĽP potvrdil, že v úsilí o dosiahnutie rovnováhy 

medzi právami dieťaťa/rodiny a všeobecnejších záujmov verejnej 

politiky musia byť zohľadnené tri kľúčové faktory: vek detí, ich situácia 

v krajine pôvodu a miera, v ktorej sú skutočne závislé od svojich rodičov. 

Príklad: Vec Jeunesse/Holandsko 447 sa týka zamietnutia holandských orgánov 

umožniť surinamskej žene vydatej za holandského občana, s ktorým 

mala tri deti, pobyt v Holandsku na základe jej rodinného života 

v krajine. ESĽP zvážil, že orgány nevenovali dostatočnú pozornosť vplyvu 

ich zamietnutia na deti žiadateľky a ich najlepšie záujmy. ESĽP stanovil 

porušenie článku 8 EDĽP preto, že spravodlivá rovnováha nebola nastolená 

medzi osobnými záujmami žiadateľky a jej rodiny o zachovanie ich 

446 ESĽP, Bajsultanov/Rakúsko, č. 54131/10, 12. júna 2012, ESĽP, Latifa Benamar a i./Holandsko, 

rozhodnutie o neprípustnosti, č. 43786/04, 5. apríla 2005. 

447 ESĽP, Jeunesse/Holandsko [VK], č. 12738/10, 3. októbra 2014. 

166


rodinného života v Holandsku a záujmami verejného poriadku vlády pri 

kontrole prisťahovalectva. 

V medzinárodnom práve má dieťa vždy právo nebyť odlúčené od svojej rodiny, 

pokiaľ sa odlúčenie nepovažuje za odlúčenie v najlepšom záujme dieťaťa (článok 

9 ods. 1 CRC). V článku 10 CRC sa stanovuje, že dieťaťu, ktorého rodičia žijú 

v rôznych krajinách, má byť umožnené pohybovať sa medzi uvedenými krajinami, 

aby zostalo v kontakte s oboma, alebo zlúčenie, v súlade s vnútroštátnym 

imigračným právom. Zásada najlepších záujmov, ktorá je zakotvená v článku 3 

CRC, podporuje všetky rozhodnutia týkajúce sa zlúčenia rodiny s dieťaťom alebo 

dieťaťom bez sprievodu. 448 

9.4. Zadržanie 

Hlavné body 

• Európskym právom sa povoľuje zadržanie dieťaťa v súvislosti s prisťahovalectvom len 

ako opatrenie poslednej inštancie. 

• Vnútroštátne orgány sú povinné umiestniť deti v primeranom náhradnom ubytovaní. 

V práve EÚ sa v článku 11 smernice o podmienkach prijímania (prepracované 

znenie) vyžaduje, že deti by mali byť zadržané len ako krajné opatrenie a len 

v prípade, že nie je možné účinne uplatniť miernejšie donucovacie opatrenia. 

Toto zadržanie by malo trvať čo najkratšie a treba vyvinúť maximálne úsilie na 

uvoľnenie zadržaných a ich umiestnenie vo vhodnom ubytovaní. Ak sú zadržané 

deti, mali by mať možnosť vykonávať voľnočasové aktivity vrátane hry 

a rekreačných aktivít primeraných ich veku. Podľa rovnakého článku by deti 

bez sprievodu mali byť zadržané len za výnimočných okolností a treba vyvinúť 

maximálne úsilie na ich čo najskoršie prepustenie. Nikdy by nemali byť zadržiavané 

vo väzenskom ubytovaní, ale malo by sa im poskytnúť ubytovanie 

v inštitúciách vybavených personálom a zariadeniami primeranými veku. Ich 

ubytovanie by malo byť oddelené od dospelých. 

448 Podľa organizácie UNICEF v súvislosti so žiadosťami o zlúčenie dieťaťa s jeho rodinou v hostiteľskom 

členskom štáte musia vnútroštátne súdy takisto zabezpečiť, aby rodičia nevyužívali svoje 

deti na získanie povolení na pobyt v danej krajine. Pozri UNICEF, súdne vykonávanie článku 

3 CRC v Európe, s. 104. Pozri tiež UNHCR, Usmernenia o určení najlepších záujmov dieťaťa, 

máj 2008. 

167


V článku 17 smernice o návrate sa stanovuje zadržanie detí a rodín, ktorých 

žiadosť o azyl bola zamietnutá, na základe určitých podmienok. So zreteľom 

na deti bez sprievodu sa však vyžaduje, aby boli umiestnené do inštitúcií, 

v ktorých sú zamestnanci a zariadenia, ktoré zodpovedajú potrebám osôb v ich 

veku. Ešte nie je k dispozícii judikatúra SDEÚ týkajúca sa osobitne zadržania 

detí. 

V práve Rady Európy sa zadržanie migrujúcich detí riešilo podľa článku 3 a 5 

EDĽP. 

Príklad: Mubilanzila Mayeka a Kaniki Mitunga/Belgicko 449 sa týka zadržaného 

dieťaťa bez sprievodu. Päťročné dieťa bolo zadržiavané v tranzitnom 

centre pre dospelých dva mesiace bez náležitej podpory. Dieťa cestovalo 

z Konžskej demokratickej republiky bez potrebných cestovných dokladov 

a dúfalo, že bude zlúčené so svojou matkou, ktorá získala štatút utečenca 

v Kanade. Dieťa bolo následne vrátené do Konžskej demokratickej republiky 

napriek tomu, že tam naň nečakali rodinní príslušníci, ktorí by sa oň 

postarali. ESĽP rozhodol, že keďže dieťa nepredstavovalo riziko, že by sa 

snažilo vyhýbať dohľadu belgických orgánov, jeho zadržiavanie v uzavretom 

centre pre dospelých nebolo nevyhnutné. ESĽP takisto uviedol, že iné 

opatrenia, ako je jeho umiestnenie v špecializovanom centre alebo s náhradnými 

rodičmi, mohli byť prijaté a viac by prispievali k najlepším záujmom 

dieťaťa, ktoré sú zakotvené v článku 3 CRC. ESĽP zistil porušenie 

článkov 3, 5 a 8 EDĽP. 

V iných prípadoch sa upozornilo na nezákonnosť zadržiavania, aj keď bolo príslušné 

dieťa v sprievode rodiča. 

Príklad: Vo veci Muskhadzhiyeva a i./Belgicko 450 ESĽP rozhodol, že mesačné 

zadržiavanie matky a jej štyroch detí vo veku od sedem mesiacov do 

sedem rokov v uzavretom tranzitnom centre predstavuje porušenie článku 

3 EDĽP. Pri vyvodzovaní záverov súd upriamil pozornosť na skutočnosť, že 

centrum bolo zle vybavené na prijímanie detí, čo malo vážne dôsledky na 

ich duševné zdravie. 

449 ESĽP, Mubilanzila Mayeka a Kaniki Mitunga/Belgicko, č. 13178/03, 12. októbra 2006. 

450 ESĽP, Muskhadzhiyeva a i./Belgicko, č. 41442/07, 19. januára 2010 (k dispozícii po francúzsky). 

168


Príklad: Popov/Francúzsko 451 sa týka administratívneho zadržiavania rodiny 

na dva týždne do ich deportácie do Kazachstanu a potvrdzuje toto 

rozhodnutie. ESĽP zistil porušenie článku 3 EDĽP v tom, že francúzske orgány 

neposúdili nevyhnutne škodlivé vplyvy držania dvoch detí (vo veku 

päť mesiacov a tri roky) v zariadení pre zadržiavanie v podmienkach, ktoré 

neboli prispôsobené pre prítomnosť detí. 452 Súd takisto zistil porušenie 

článku 5 a článku 8, pokiaľ ide o celú rodinu, a odvolal sa na článok 37 CRC, 

v ktorom sa stanovuje, že „s každým dieťaťom zbaveným slobody sa musí 

zaobchádzať s ľudskosťou a úctou k prirodzenej dôstojnosti ľudskej bytosti 

a spôsobom, ktorý berie do úvahy potreby osoby daného veku.“ 453 

Príklad: Podobne vo veci Kanagaratnam/Belgicko 454 predstavovalo zadržiavanie 

matky žiadajúcej o azyl a jej troch detí v uzavretom utečeneckom 

zariadení pre neregulárnych cudzincov počas štyroch mesiacov porušenie 

článku 3 a 5 EDĽP. Napriek tomu, že deti boli v sprievode matky, súd sa 

domnieval, že ich umiestnením v uzavretom zariadení ich belgické orgány 

vystavili pocitom úzkosti a menejcennosti a s plným vedomím si faktov 

riskovali ohrozenie ich vývinu. 455 

V medzinárodnom práve sa v článku 9 ods. 4 CRC stanovuje, že keď je dieťa zadržané, 

štátne orgány musia informovať rodičov dieťaťa o jeho pobyte. 456 

451 ESĽP, Popov/Francúzsko, č. 39472/07 a č. 39474/07, 19. januára 2012. 



454 ESĽP, Kanagarantam/Belgicko, č. 15297/09, 13. decembra 2011 (k dispozícii po francúzsky). 

455 Európsky výbor pre zabránenie mučeniu a neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo 

trestaniu (CPT) vo svojej 19. všeobecnej správe opísal ochranné opatrenia pre neregulárnych 

migrantov zbavených slobody a dodatočné ochranné opatrenia pre deti. Pozri podrobnejšie 

20 rokov boja proti mučeniu, 19. všeobecná správa Európskeho výboru pre zabránenie mučeniu 

a neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu (CPT), 1. augusta 2008 až 

31. júla 2009. 

456 Vo veci medzinárodných ochranných opatrení pre zadržané deti pozri Správu osobitného spravodajcu 

o mučení a inom krutom, neľudskom alebo ponižujúcom zaobchádzaní alebo trestaní, 

5. marca 2015, A/HRC/28/68. 

169


9.5. Vyhostenie 457 

Hlavné body 

• Zraniteľnosť detí z radov migrantov voči vyhosteniu je vo svojej podstate spojená s rezidenčným 

štatútom ich rodičov v hostiteľskom štáte. 

• Všetky rozhodnutia týkajúce sa vyhostenia prisťahovaleckých detí a ich rodiny/primárnych 

poskytovateľov starostlivosti by sa mali riadiť zásadou najlepších záujmov. 

• V práve EÚ existujú okolnosti, za ktorých môžu deti z radov migrantov zostať v hostiteľskom 

členskom štáte bez ohľadu na zákonný štatút svojich rodičov, najmä so zreteľom 

na dokončenie ich vzdelávania alebo v prípade, že by vytvorenie rodinného života 

na inom mieste bolo zložité. 

V práve EÚ, tak ako v mnohých iných oblastiach migračného práva EÚ, sa pravidlá, 

ktorými sa riadi vyhostenie detí, líšia podľa ich štátnej príslušnosti, štátnej 

príslušnosti ich rodičov a súvislostí ich migrácie. Keď dieťa získa prístup do 

členského štátu v rámci predpisu EÚ o voľnom pohybe, pravdepodobne tam 

bude môcť zostať, aj keby už migrujúci rodič, s ktorým sa prisťahovalo, nemal 

nárok na priebežný pobyt alebo sa rozhodol odísť. 

Konkrétne podľa smernice o voľnom pohybe môžu deti a iní rodinní príslušníci 

zostať v hostiteľskom členskom štáte po smrti rodiča – občana EÚ, s ktorým sa 

pôvodne prisťahovali (článok 12 ods. 2), za predpokladu, že žili v hostiteľskom 

členskom štáte aspoň 12 mesiacov pred smrťou ich rodiča. Podobne môžu v zásade 

zostať v hostiteľskom štáte po odchode svojho rodiča. V oboch prípadoch 

však platí, že ak je dieťa/rodinný príslušník občan tretej krajiny, ich priebežný 

pobyt je podmienený tým, že sú schopní preukázať, že majú dosť peňazí na 

prežitie. Musia mať aj zdravotné poistenie (článok 7). 

Pravidlá sú ešte miernejšie v prípade detí zapísaných vo vzdelávacích zariadeniach 

v hostiteľskom členskom štáte. V takých prípadoch majú ony a ich rodič 

alebo poskytovateľ starostlivosti, ktorému boli zverené, právo zostať v hostiteľskom 

členskom štáte po smrti alebo odchode primárneho migrujúceho 

457 Inak sa označuje ako návrat, odsunutie, repatriácia, vydanie alebo deportácia, v závislosti od 

právneho kontextu. Na účely tejto kapitoly sa bude používať pojem vyhostenie na označenie 

zákonného odsunu osoby, ktorá nie je štátnym príslušníkom, alebo inej osoby, zo štátu. Pozri 

tiež FRA a ESĽP (2013), oddiel 5.4 o udržiavaní rodiny – ochrana pred vyhostením. 

170


občana EÚ bez ohľadu na štátnu príslušnosť dieťaťa (článok 12 ods. 3). Aj keď 

sa pôvodne myslelo, že toto povolenie súvisiace so vzdelávaním sa uplatňuje 

len na deti s dostatočnými finančnými prostriedkami na prežitie, 458 v neskoršej 

judikatúre sa potvrdilo, že sa vzťahuje na vzdelávajúce sa deti, ktoré môžu byť 

závislé od sociálnej podpory. 459 

Okrem toho, rodinní príslušníci a najmä rodičia, ktorí sú občanmi tretieho štátu, 

takisto majú právo zostať v hostiteľskom členskom štáte po rozvode s partnerom, 

ktorý bol občanom EÚ, ak sú im primárne do opatery zverené deti tohto 

páru alebo dostali práva na prístup k deťom, ktoré sa musia vykonávať v hostiteľskom 

štáte (článok 13 ods. 2 písm. b) a článok 13 ods. 2 písm. d)). 

SDEÚ sa odvolal na štatút dieťaťa ako občana EÚ podľa článku 20 ZFEÚ na účel 

udelenia pracovného povolenia a povolenia na pobyt v členskom štáte EÚ, 

v ktorom má dieťa občianstvo, rodičom dieťaťa, ktorí sú štátnymi príslušníkmi 

tretieho štátu. Takto sa dieťaťu umožňuje požívať práva súvisiace s jeho štatútom 

občana EÚ, pokiaľ by dieťa inak muselo odísť z EÚ, aby sprevádzalo svojich 

rodičov. 460 V následnej jurisdikcii SDEÚ sa však uvádza, že „samotná skutočnosť, 

ktorá sa môže zdať žiaducou pre štátneho príslušníka členského štátu 

z ekonomických dôvodov, alebo s cieľom udržať rodinu pohromade na území 

Únie, pokiaľ ide o členov jeho rodiny, ktorí nemajú štátnu príslušnosť členského 

štátu, aby sa mohli s ním usadiť na území Únie, samo osebe nestačí podporiť 

názor, že občan Únie bude nútený opustiť územie Únie v prípade nepriznania 

tohto práva“. 461 

V smernici o voľnom pohybe sa výslovne stanovuje, že každé výnimočné vyhostenie 

detí by malo byť v súlade s ustanoveniami CRC (odôvodnenie 24). 

Okrem toho sa v článku 28 ods. 3 písm. b) potvrdzuje ochrana detí pred vyhostením, 

pokiaľ nie je v ich najlepšom záujme a v súlade s CRC. 

458 SDEÚ C-413/99, Baumbast a R/Secretary of State for the Home Department, 


459 SDEÚ, C-480/08, Maria Teixeira/Londýnsky obvod Lambeth a Secretary of State for the Home 

Department, 23. februára 2010, SDEÚ, C-310/08, London Borough of Harrow/Nimco Hassan 

Ibrahim a Secretary of State for the Home Department [VK], 23. februára 2010. O vzdelávaní 

detí z radov migrantov podrobnejšie pozri oddiel 8.2. 

460 SDEÚ, C-34/09, Gerardo Ruiz Zambrano/Office National de l’Emploi (ONEm), 8. marca 2011. 

461 SDEÚ, C-256/11, Murat Dereci a i./Bundesministerium für Inneres, 15. novembra 2011, bod 68. 

Pozri tiež SDEÚ, C-40/11, Yoshikazu Iida/Stadt Ulm, 8. novembra 2012. Pozri podrobnejšie FRA 

a ESĽP (2014), s. 125 – 127. 

171


Pokiaľ ide o deti žiadajúce o azyl, ktorých žiadosť bola zamietnutá, v smernici 

o návrate sa spresňuje, že najlepšie záujmy dieťaťa by mali mať vplyv na 

rozhodnutia týkajúce sa návratu detí bez sprievodu (článok 10). Okrem toho, 

pred premiestnením dieťaťa bez sprievodu z členského štátu musia byť orgány 

daného členského štátu presvedčené, že dieťa sa vráti k členovi svojej rodiny, 

menovanému opatrovníkovi alebo do primeraných prijímajúcich zariadení 

v štáte návratu (článok 10 ods. 2). 

Za okolností, v ktorých sú deti žiadajúce o azyl vrátené do iného členského štátu 

na účel posúdenia ich žiadosti o azyl, sa v dublinskom nariadení stanovuje, 

že uplatnenie týchto rozhodnutí musí brať do úvahy zásadu najlepších záujmov 

(článok 6). Okrem toho sa v nariadení stanovuje kontrolný zoznam faktorov 

na pomoc orgánom určiť, čo je v najlepších záujmoch dieťaťa. Patrí sem náležité 

zohľadnenie možností zlúčenia rodiny dieťaťa, blaho a sociálny vývin dieťaťa, 

otázky bezpečnosti a istoty, najmä ak existuje riziko, že by sa dieťa stalo 

obeťou obchodovania s ľuďmi a názory dieťaťa s prihliadnutím na jeho vek 

a vyspelosť. 

Príklad: Vo veci The Queen, na žiadosť MA a ostatných/Secretary of State 

for the Home Department 462 SDEÚ musel určiť, ktorý štát je zodpovedný 

v prípade dieťaťa bez sprievodu, ktoré podalo žiadosti o azyl v rôznych 

členských štátoch EÚ a ktoré nemalo rodinu ani príbuzných v iných členských 

štátoch EÚ. SDEÚ objasnil, že ak neexistuje rodinný príslušník so 

zákonným pobytom v členskom štáte, za preskúmanie takejto žiadosti je 

zodpovedný štát, v ktorom je dieťa fyzicky prítomné. Pritom sa opieral 

o článok 24 ods. 2 Charty základných práv EÚ, podľa ktorého majú byť vo 

všetkých opatreniach týkajúcich sa detí prvoradé najlepšie záujmy dieťaťa. 

V práve Rady Európy môžu štáty v zásade zasahovať do práva na rešpektovanie 

rodinného života v súlade s článkom 8 ods. 2 EDĽP. 

Príklad: Gül/Švajčiarsko 463 sa týka žiadateľa, ktorý žil vo Švajčiarsku so svojou 

ženou a dcérou, pričom všetci dostali povolenia na pobyt z humanitárnych 

dôvodov. Chcel do Švajčiarska priviezť aj svojho maloletého syna, 

462 SDEÚ, C-648/11, The Queen, na návrh MA a i./Secretary of State for the Home Department, 

6. júna 2013. 

463 ESĽP, Gül/Švajčiarsko, č. 23218/94, 19. februára 1996. 

172


ktorého nechali v Turecku, ale švajčiarske orgány mu túto žiadosť zamietli 

najmä preto, že nemal dostatočné prostriedky na zabezpečenie svojej rodiny. 

ESĽP rozhodol, že opustením Turecka si žiadateľ sám zapríčinil odlúčenie 

od svojho syna. Z jeho nedávnych návštev v Turecku vyplynulo, že 

jeho počiatočné dôvody žiadosti o politický azyl vo Švajčiarsku už nie sú 

aktuálne. Neexistovali prekážky brániace rodine v tom, aby sa usadila vo 

svojej krajine pôvodu, v ktorej ich maloletý syn vždy žil. Súd uznal, že situácia 

ich rodiny je veľmi zložitá z ľudského hľadiska, ale nezistil porušenie 

článku 8 EDĽP. 

Príklad: Vo veci Üner/Holandsko 464 bolo potvrdené, že bolo potrebné zvážiť 

vplyv vyhostenia na všetky deti v rodine pri určovaní toho, či ide o primeranú 

reakciu. Súčasťou bola úvaha o najlepších záujmoch a blahu detí, 

najmä závažnosti ťažkostí, ktoré deti pravdepodobne budú mať v krajine, 

do ktorej má byť žiadateľ vyhostený; a pevnosť sociálnych, spoločenských 

a rodinných väzieb s hostiteľskou krajinou a s krajinou miesta určenia. 

Príklad: Vec Tarakhel/Švajčiarsko 465 sa týka zamietnutia švajčiarskych orgánov 

preskúmať žiadosť afgánskeho páru a ich šiestich detí o azyl a ich 

rozhodnutie o ich poslaní späť do Talianska. ESĽP zistil, že vzhľadom na súčasnú 

situáciu v systéme prijímania v Taliansku a so zreteľom na chýbajúce 

podrobné a spoľahlivé informácie o osobitnom zariadení miesta určenia 

nemali švajčiarske orgány dostatočnú istotu, že ak by sa žiadatelia vrátili 

do Talianska, zaobchádzalo by sa s nimi spôsobom primeraným veku detí. 

ESĽP preto zistil, že by došlo k porušeniu článku 3 ESĽP, ak by švajčiarske 

orgány poslali žiadateľov späť do Talianska podľa dublinského nariadenia II 

bez toho, aby najskôr získali od talianskych orgánov individuálne uistenia, 

že by sa so žiadateľmi zaobchádzalo spôsobom prispôsobeným veku detí 

a že by rodina ostala spolu. 

V medzinárodnom práve štát na požiadanie poskytne rodičov(i) alebo dieťaťu 

základné informácie o pobyte chýbajúceho rodinného príslušníka (príslušníkov) 

v prípadoch zadržania, uväznenia, exilu, deportácie alebo smrti s výnimkou 

v prípade, ak by to poškodilo blaho dieťaťa (článok 9 ods. 4 CRC). 

464 ESĽP, Üner/Holandsko č. 46410/99, 18. októbra 2006, body 57 – 58. Pozri tiež Boultif/Švajčiarsko, 

č. 54273/00, 2. augusta 2001. 

465 ESĽP, Tarakhel/Švajčiarsko [VK], č. 29217/12, 4. novembra 2014. 

173


9.6. Prístup k spravodlivosti 466 

Hlavný bod 

• Migrujúce deti majú právo na účinný opravný prostriedok. 

V práve EÚ sú v rôznych nástrojoch stanovené práva detí na prístup k spravodlivosti 

v súvislosti s prisťahovalectvom. Po prvé, právo na účinný opravný prostriedok 

a spravodlivý proces je stanovené v článku 47 Charty základných práv 

EÚ. Patrí sem právo na spravodlivé a verejné vypočutie v primeranej lehote 

nezávislým a nestranným tribunálom vrátane možnosti poradenstva, obhajoby 

a náležitého právneho zastúpenia podľa článku 48. V prípade migrujúcich 

detí je ešte posilnené súborom sekundárnych legislatívnych ustanovení. Konkrétne 

na základe dublinského nariadenia sú členské štáty povinné zabezpečiť, 

aby dieťa bez sprievodu bolo zastúpené náležite kvalifikovaným odborníkom, 

ktorý má prístup ku všetkým relevantným informáciám v spise dieťaťa (článok 

6). Paralelné ustanovenia sa nachádzajú v smernici o oprávnení (článok 31) 

a smernici o azylových konaniach (článok 25). Právo detí na právne zastúpenie 

je podporené aj ich právom na prístup k službám obetiam a osobitným dôverným 

podporným službám podľa článku 8 smernice 2012/29/EÚ, ktorou sa 

stanovujú minimálne normy v oblasti práv, podpory a ochrany obetí trestných 

činov. 467 

Práva spojené s prístupom k spravodlivosti však nie sú bez obmedzení a môžu 

podliehať určitým vekovým podmienkam. Napríklad smernicou o azylových 

konaniach sa umožňuje členským štátom, že „nemusia menovať [právneho] 

zástupcu v prípade, ak maloletá osoba bez sprievodu s najväčšou pravdepodobnosťou 

dosiahne vek 18 rokov pred prijatím rozhodnutia na prvom stupni“ 


V práve Rady Európy ESĽP rozhodol o vylúčení uplatniteľnosti článku 6 (právo 

na spravodlivý proces) v prípadoch týkajúcich sa rozhodnutí o vstupe, pobyte 

466 Pozri tiež FRA a ESĽP (2014), oddiel 4.5 o právnej pomoci v azylových konaniach a konaniach 

o návrate. 

467 Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2012/29/EÚ z 25. októbra 2012, ktorou sa stanovujú 

minimálne normy v oblasti práv, podpory a ochrany obetí trestných činov, Ú. v. EÚ 

2012 L 315/55. 

174


a deportácii cudzincov. 468 Za určitých okolností sa však možno opierať o článok 

13 EDĽP (právo na účinný opravný prostriedok). 

Príklad: Rahimi/Grécko 469 sa týka podmienok, za ktorých migrujúce dieťa 

z Afganistanu, ktoré nezákonne vstúpilo do Grécka, bolo držané v utečeneckom 

zariadení a následne prepustené s cieľom jeho vyhostenia. ESĽP 

zistil porušenie článku 13 EDĽP a uviedol, že v informačnej brožúre poskytnutej 

žiadateľovi nebol uvedený postup, podľa ktorého mal žiadateľ postupovať 

v prípade podania sťažnosti vedúcemu pracovníkovi polície. Okrem 

toho nebol žiadateľ informovaný v jazyku, ktorému rozumel, o dostupných 

opravných prostriedkoch, ktoré môže použiť na sťažovanie sa na podmienky 

svojho zadržania. S odvolaním sa na správy Európskeho výboru pre 

zabránenie mučeniu a neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo 

trestaniu (CPT) ESĽP uviedol, že v Grécku chýba nezávislý orgán na kontrolu 

utečeneckých zariadení agentúr presadzovania práva. Takisto skonštatoval, 

že neexistuje nestranný orgán na zabezpečenie účinnosti opravného 

prostriedku. Zodpovedajúcim spôsobom zistil porušenia článku 3, článku 5 

ods. 1 a 4 a článku 13 EDĽP. 

V ESC sa vyžaduje, aby štáty podporovali právny (ako aj sociálny a hospodársky) 

rozvoj rodiny (článok 16). Okrem toho sa v článku 19 ods. 1 vyžaduje, aby 

štáty zabezpečili „vhodné bezplatné“ služby a zabezpečili, aby migrujúci pracovníci 

a ich rodiny dostávali presné informácie o vysťahovalectve a prisťahovalectve. 

Podobná informačná požiadavka (zameraná na prístup migrantov 

k spravodlivosti) je obsiahnutá v článku 6 Európskeho dohovoru o právnom postavení 

migrujúcich pracovníkov, ale rozsiahlejšie ustanovenia upravujúce „právo 

na prístup k súdom a správnym orgánom“ (článok 26) sú určené výhradne 

migrujúcim pracovníkom, nie ich rodinným príslušníkom. 470 

Okrem toho treba uviesť, že Rada Európy vyvinula veľmi komplexné usmernenia 

o súdnictve zohľadňujúcom potreby detí, v ktorých sa stanovuje, ako majú 

byť všetky súdne a správne konania vrátane konaní súvisiacich s prisťahovalectvom 

prispôsobené tak, aby spĺňali potreby detí. 471 

468 ESĽP, Maaouia/Francúzsko [VK], č. 39652/98, 5. októbra 2000. 

469 ESĽP, Rahimi/Grécko, č. 8687/08, 5. apríla 2011 (k dispozícii po francúzsky). 

470 Rada Európy, Európsky dohovor o právnom postavení migrujúcich pracovníkov, CETS č. 93, 1977. 



175


V medzinárodnom práve je článok 37 CRC osobitne relevantný pre deti z radov 

migrantov zbavené slobody, pretože sa ním zabezpečuje, aby mali tieto deti 

právo na okamžitý prístup k právnej a inej vhodnej pomoci, ako aj právo spochybniť 

zákonnosť zbavenia ich slobody pred súdom alebo iným príslušným, 

nezávislým a nestranným orgánom, ktorého rozhodnutie preto musí byť rýchle. 

176

10 

Ochrana spotrebiteľov 

a osobných údajov 

EÚ 

Charta základných práv, článok 38 


Smernica o právach spotrebiteľa (2011/83/EÚ) 

Smernica o nekalých obchodných praktikách 

podnikateľov voči spotrebiteľom 

(2005/29/ES) 

Smernica o všeobecnej bezpečnosti výrobkov 

(2001/95/ES) 

Smernica o klinických pokusoch (2001/20/ES) 

SDEÚ, C-244/06, Dynamic Medien Vertriebs 

GmbH/Avides Media AG, 2008, (predaj DVD 

cez internet) 

SDEÚ, C-36/02, Omega Spielhallen- und Automatenaufstellungs-GmbH/ 

Oberbürgermeisterin 

der Bundesstadt Bonn, 2004 (licencia na 

hranie hry) 

Nariadenie č. 536/2014 o klinickom skúšaní 

liekov na humánne použitie 

Smernica o potravinách na osobitné výživové 

účely (2009/39/ES) 

Smernica o bezpečnosti hračiek (2009/48/ES) 

Smernica o výrobkoch, ktoré sa javia ako iné, 

než v skutočnosti sú, a ohrozujú zdravie alebo 

bezpečnosť spotrebiteľov (87/357/EHS) 

Smernica o televízii bez hraníc (89/552/EHS) 

Smernica o poskytovaní audiovizuálnych 

mediálnych služieb (2010/13/EÚ) 

Zahrnuté 

otázky 

Ochrana 

detí ako 

spotrebiteľov 

Rada Európy 

Európsky dohovor 

o cezhraničnej 

televízii 

177


EÚ 

Charta základných práv, článok 7 (rešpektovanie 

súkromného a rodinného života), 

8 (ochrana osobných údajov) a 52 (rozsah 

a výklad práv a zásad) 


Smernica o ochrane údajov (95/46/ES) 

Zahrnuté 

otázky 

Deti a ochrana 

údajov 

Rada Európy 

EDĽP, článok 8 

(právo na rešpektovanie 

súkromného 


ESĽP, K.U./Fínsko, 

č. 2872/02, 

2008 (inzerát na 

internete) 

ESĽP, Avilkina a i./ 

Rusko, č. 1585/09, 

2013 (zverejnenie 

zdravotných 

záznamov) 

Dohovor o ochrane 

jednotlivcov pri 

automatizovanom 

spracovaní osobných 

údajov 

V tejto kapitole sa riešia európske právne predpisy a judikatúra v oblasti ochrany 

spotrebiteľa a údajov. Na úrovni EÚ existuje množstvo právnych predpisov 

a judikatúry, pretože v ZFEÚ sa výslovne stanovuje právomoc EÚ v týchto záležitostiach. 

Príspevok Rady Európy je v tejto oblasti obmedzenejší. Na úrovni 

zmluvy existujú dva hlavné dohovory o ochrane médií a údajov. ESĽP takisto 

rozhodol v niekoľkých veciach týkajúcich sa ochrany údajov jednotlivcov. 

Nasledujúce oddiely sú zamerané na osobitné aspekty práva spotrebiteľov týkajúceho 

sa detí (oddiel 10.1) a ochrany údajov (oddiel 10.2). Pre každú z týchto 

problematík sa analyzuje všeobecný právny rámec a jeho uplatniteľnosť na 

deti, ako aj osobitné normy na ochranu detí, ak je to vhodné. 

178

Ochrana spotrebiteľov a osobných údajov 

10.1. Ochrana detí ako spotrebiteľov 

Hlavné body 

• Podľa SDEÚ najlepšie záujmy detských spotrebiteľov a ochrana ich práv majú prednosť 

pred požiadavkami verejného záujmu a opodstatňujú obmedzenia voľného pohybu 

tovaru, osôb, služieb a kapitálu. 

• Deťom ako spotrebiteľom by sa mali poskytovať relevantné informácie, aby mohli zvážiť 

všetky relevantné skutočnosti a prijať informované rozhodnutie. 

• Nespravodlivé obchodné praktiky sú tie, ktoré nie sú v súlade so zásadou profesionálnej 

starostlivosti a môžu mať vplyv na rozhodnutia dospelých a detských spotrebiteľov 

týkajúce sa transakcií. 

• Deti môžu byť zaradené do klinických skúšok len v prípade, ak sa očakáva, že liečivý 

výrobok bude mať pre nich priamy úžitok a tým sa prevážia riziká. 

• Právom EÚ a Rady Európy sa obmedzuje množstvo marketingu, voči ktorému môžu 

byť deti vystavené, ale nezakazuje sa. 

• Deti majú nárok na osobitnú ochranu, z ktorej vyplýva ochrana proti reklamným, ako 

aj telenákupným programom, ktoré by mohli viesť k morálnej alebo fyzickej ujme detí. 

• Umiestňovanie reklám na výrobky v detských programoch je zakázané. 

10.1.1. Práva spotrebiteľa 

V práve EÚ sú hlavné piliere ochrany spotrebiteľa stanovené v článku 169 ods. 1 

ZFEÚ a v článku 38 Charty základných práv EÚ. SDEÚ uznal, že najlepšie záujmy 

dieťaťa sú nadradené požiadavkám verejného záujmu a sú odôvodnením na 

obmedzenie slobôd voľného trhu. 

Príklad: Vec Dynamic Medien 472 sa týka predaja DVD nosičov s japonskými 

kreslenými rozprávkami cez internet v Nemecku. Rozprávky boli schválené 

pre deti od 15 rokov v Spojenom kráľovstve. Príslušný nemecký orgán ich 

neoznačil ako vhodné. Hlavná otázka pred SDEÚ bola, či bol zákaz v Nemecku 

v rozpore so zásadou slobody pohybu. SDEÚ zistil, že hlavným účelom 

nemeckého práva bolo ochrániť deti pred informáciami, ktoré by boli 

472 SDEÚ, C-244/06, Dynamic Medien Vertriebs GmbH/Avides Media AG, 14. februára 2008. 

179


škodlivé pre ich blaho. Rozhodol, že obmedzenie slobody pohybu tovarov 

nebolo neprimerané, pokiaľ nepresahovalo rámec toho, čo je nevyhnutné 

na dosiahnutie cieľa ochrany detí presadzovaného príslušným členským 

štátom. 

Príklad: Prípad Omega 473 sa týka prevádzky „laserdrome“ v Nemecku. 

Hra hraná v laserdome zahŕňala zasahovanie senzorických cieľov umiestnených 

na bundách, ktoré mali oblečené hráči. Vybavenie hry dodávala 

britská spoločnosť a hra aj zariadenie bolo v súlade so zákonom uvedené 

na trh vo Veľkej Británii. Hra bola v Nemecku zakázaná z dôvodu, že bola 

v rozpore so základnými hodnotami, ako je ľudská dôstojnosť. SDEÚ zistil, 

že obmedzenie uložené nemeckými orgánmi nebolo v rozpore s právom 

EÚ, pretože bolo náležite odôvodnené verejnou politikou. 

Najnovší proces revízie spotrebiteľského práva EÚ vyústil do prijatia smernice 

o právach spotrebiteľa 2011/83/EÚ (CRD), ktorej cieľom je plne zosúladiť 

vnútroštátne predpisy o zmluvách o predaji na diaľku a mimo prevádzkových 

priestorov, ako aj iné typy zmlúv so spotrebiteľmi. 474 Zámerom je uviesť do 

rovnováhy vysokú úroveň ochrany spotrebiteľa a konkurencieschopnosť podnikov. 

Podľa článku 3 ods. 3 písm. a) sa CRD nevzťahuje na zmluvy o sociálnych 

službách vrátane sociálneho bývania, starostlivosti o deti a podpory rodín 

a osôb, ktoré sa trvalo alebo dočasne nachádzajú v hmotnej núdzi, a to vrátane 

dlhodobej starostlivosti. Sociálne služby zahŕňajú služby pre deti a mládež, 

asistenčné služby pre rodiny, osamelých rodičov a starších osôb a služby pre 

migrantov. V CRD sa venuje osobitná pozornosť predzmluvným informáciám. 

Jej informačné požiadavky sú založené na predpoklade, že ak sa spotrebiteľom 

vrátane detí poskytnú náležité informácie, budú schopní zvážiť všetky relevantné 

skutočnosti a informovane sa rozhodnúť. 

473 SDEÚ, C-36/02, Omega Spielhallen- und Automatenaufstellungs-GmbH/ Oberbürgermeisterin 

der Bundesstadt Bonn, 14. októbra 2004. 

474 Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/83/EÚ z 25. októbra 2011 o právach spotrebiteľov, 

ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 93/13/EHS a smernica Európskeho parlamentu 

a Rady 1999/44/ES a ktorou sa zrušuje smernica Rady 85/577/EHS a smernica Európskeho 

parlamentu a Rady 97/7/ES, Ú. v. EÚ L 304/64 (text mal byť vykonaný do 13. decembra 2013). 

180


10.1.2. Nekalé obchodné praktiky na deťoch 

V práve EÚ sa smernica 2005/29/ES o nekalých obchodných praktikách podnikateľov 

voči spotrebiteľom na vnútornom trhu (UCPD) 475 vzťahuje na všetky 

transakcie podnikov voči spotrebiteľom (či už vykonávané off-line alebo on-line, 

týkajúce sa výrobkov aj služieb). Deti sú do UCPD zaradené v kategórii „zraniteľných 

spotrebiteľov“ (článok 5 ods. 3). Rozhodnutia o transakciách nemôžu 

byť prijaté na základe obťažovania, nátlaku, neprimeraného ovplyvňovania 

alebo zavádzajúcich informácií a detskí spotrebitelia majú právo prijímať tieto 

rozhodnutia slobodne. V smernici sa zakazuje marketing produktu a reklamné 

činnosti, ktoré spôsobujú nebezpečenstvo zámeny s iným produktom, ochrannou 

známkou účastníka hospodárskej súťaže a vyžaduje sa, aby boli všetky 

potrebné informácie poskytované spotrebiteľom jasne a zreteľne, vo vhodnom 

čase, aby mohli urobiť rozhodnutie o obchodnej transakcii (články 6 a 7). 

10.1.3. Bezpečnosť výrobkov 

V práve EÚ existuje komplexný rámec pre zabezpečenie toho, že sa na trh dostanú 

len bezpečné výrobky spĺňajúce predpisy. Najmä v smernici 2001/95/ES 

o všeobecnej bezpečnosti výrobkov (GPSD) sa osobitná pozornosť venuje bezpečnosti 

detí ich zaradením do kategórie spotrebiteľov, ktorí môžu byť osobitne 

zraniteľní voči rizikám, ktoré predstavujú posudzované výrobky (odôvodnenie 

8 GPSD). Z toho dôvodu je potrebné posúdiť bezpečnosť výrobku so zohľadnením 

všetkých relevantných aspektov, najmä kategórií spotrebiteľov, ktorým 

je výrobok určený. 

Smernica Rady 87/357/EHS je osobitná smernica o bezpečnosti výrobkov o harmonizácii 

právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa výrobkov, ktorých 

vlastnosti sa javia ako iné, než v skutočnosti sú, a ktoré preto ohrozujú zdravie 

alebo bezpečnosť spotrebiteľov. 476 Zakazuje sa v nej uvádzanie na trh, dovoz 

a výroba výrobkov, ktoré vyzerajú ako potraviny, ale nie sú jedlé. Členské štáty 

musia vykonávať kontroly, aby sa zabezpečilo, že sa na trh neuvedú žiadne 

475 Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2005/29/EÚ z 11. mája 2005 o nekalých obchodných 

praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu, a ktorou sa mení a dopĺňa 

smernica Rady 84/450/EHS, smernice Európskeho parlamentu a Rady 97/7/ES, 98/27/ES 

a 2002/65/ES a nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2006/2004 Ú. v. EÚ L 149/22, 

2005. 

476 Smernica Rady 87/357/EHS z 25. júna 1987 o harmonizácii právnych predpisov členských štátov 

týkajúcich sa výrobkov, ktorých vlastnosti sa javia ako iné, než v skutočnosti sú, a ktoré preto 

ohrozujú zdravie alebo bezpečnosť spotrebiteľov, Ú. v. ES L 192/49, 1987. 

181


také výrobky. Ak členský štát zakáže výrobok na základe tejto smernice, musí 

o tom informovať Komisiu a poskytnúť podrobnosti na účel informovania iných 

členských štátov. Otázka bezpečnosti hračiek je osobitne podrobne rozobratá 

v oddiele 10.1.6. 

10.1.4. Klinické skúšanie na deťoch 

V práve EÚ zahŕňa smernica 2001/20/ES 477 o aproximácii vnútroštátnych predpisov 

týkajúcich sa uplatňovania dobrej klinickej praxe počas klinických pokusov 

s humánnymi liekmi deti medzi zraniteľné osoby, ktoré nie sú schopné 

udeliť právoplatný súhlas s klinickými pokusmi (odôvodnenie 3). Deti môžu byť 

zahrnuté do klinických pokusov, len ak majú priamy prospech z podania humánneho 

lieku a ak tieto výhody prevažujú nad rizikami (odôvodnenie 3). Klinické 

pokusy by mali poskytnúť subjektom najlepšiu možnú ochranu (článok 4). 

Podobne nariadenie (EÚ) č. 536/2014 o klinickom skúšaní liekov na humánne 

použitie obsahuje osobitné ustanovenia pre deti v kategórii zraniteľnej populácie 

(článok 10 ods. 1). Cieľom tohto nariadenia je postupne nahradiť smernicu 

2001/20/ES. 478 Vyžaduje sa v ňom, aby boli žiadosti o povolenie klinických 

skúšok so zapojením detí dôkladne zvážené. Právny zástupca dieťaťa musí 

súhlasiť s uskutočnením klinického skúšania, rovnako ako dieťa, ak je schopné 

utvoriť si názor (článok 29 ods. 1 a 8). V nariadení sa stanovujú osobitné podmienky 

na vykonávanie bezpečného klinického skúšania u detí a zaistenie ich 

informovaného súhlasu (článok 32). Tieto podmienky sú: okrem kompenzácie 

za výdavky a stratu príjmov priamo spojených s účasťou na klinickom skúšaní 

sa účastníkovi neposkytuje žiadna výhoda; klinické skúšanie je určené na preverenie 

spôsobov liečby ochorenia, ktoré sa vyskytuje len u detí a na základe 

vedeckých dôvodov možno predpokladať, že účasť na klinickom skúšaní bude 

mať: pre príslušnú maloletú osobu priamy prínos, ktorý vyváži súvisiace riziká 

a záťaž, alebo bude mať nejaký prínos pre populáciu reprezentovanú príslušnou 

maloletou osobou a takéto klinické skúšanie bude predstavovať pre príslušnú 

maloletú osobu len minimálne riziko a spôsobovať jej len minimálnu záťaž v porovnaní 

so štandardnou liečbou ochorenia maloletej osoby. Len v núdzových 

477 Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2001/20/ES zo 4. apríla 2001 o aproximácii zákonov, 

iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov týkajúcich sa uplatňovania 

dobrej klinickej praxe počas klinických pokusov s humánnymi liekmi, Ú. v. ES L 121/34, 2001. 

478 Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady č. 536/2014 zo 16. apríla 2014 o klinickom skúšaní 

liekov na humánne použitie, ktorým sa zrušuje smernica 2001/20/ES, Ú. v. EÚ 2014, L 158/1. 

182


situáciách sa môže klinické skúšanie vykonať na deťoch bez ich predchádzajúceho 

súhlasu alebo súhlasu ich právnych zástupcov (článok 35 ods. 1). 

10.1.5. Potraviny určené pre dojčatá a malé deti 

V práve EÚ je smernica 2009/39/ES o potravinách na osobitné výživové 

účely 479 zameraná na výživové zloženie a bezpečnosť potravín osobitne vyrábaných 

pre dojčatá a malé deti vo veku do 12 mesiacov. Jej pravidlá sa týkajú 

počiatočnej výživy dojčiat a následnej výživy dojčiat, následných výživových 

prípravkov na báze obilia a ostatných potravín na výživu dojčiat a malých detí. 

Cieľom smernice je zaručiť bezpečnosť výrobkov a poskytnúť spotrebiteľovi 

vhodné výrobky a primerané informácie. Okrem iných vecí sa v nej stanovuje, 

že osobitné výživové použitie musí spĺňať osobitné výživové požiadavky určitých 

kategórií osôb vrátane zdravých dojčiat alebo malých detí (článok 1 ods. 3 

písm. c)). 

10.1.6. Bezpečnosť hračiek 

V práve EÚ sú v smernici 2009/48/ES o bezpečnosti hračiek (TSD) 480 vymedzené 

hračky v jej článku 2 ako „výrobky navrhnuté alebo určené, či už výlučne 

alebo nie, na použitie pri hraní detí vo veku do 14 rokov“. 481 Príloha I obsahuje 

neúplný zoznam položiek, ktoré sa za hračky nepovažujú, ale mohli by byť 

predmetom omylu. V článku 2 ods. 2 je takisto zoznam niektorých hračiek, 

ktoré sú vylúčené z jej pôsobnosti. TSD sa takisto posilňujú normy bezpečnosti 

a ochrany zdravia obmedzením množstiev určitých chemických látok, ktoré 

môžu byť použité v materiáli používanom na hračky (článok 10). 482 

479 Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2009/39/ES zo 6. mája 2009 o potravinách na osobitné 

výživové účely, Ú. v. EÚ 2009 L 124/21. 

480 Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2009/48/ES zo 18. júna 2009 o bezpečnosti hračiek, 

Ú. v. EÚ 2009 L 170. 

481 Tamže, článok 2 ods. 1. 

482 Európska komisia takisto uzavrela tzv. dobrovoľné dohody s európskym odvetvím/obchodníkmi 

v oblasti výroby hračiek na zlepšenie bezpečnosti hračiek. Pozri podrobnejšie: http://ec.europa.eu/growth/sectors/toys/safety/index_en.htm. 

183


10.1.7. Deti a reklama 

V práve EÚ sa smernicou 2010/13/EÚ o audiovizuálnych mediálnych službách 483 

rozšíril rozsah zákonnej úpravy smernice 89/552/EHS o koordinácii niektorých 

ustanovení upravených zákonom, iným právnym predpisom alebo správnym 

opatrením v členských štátoch týkajúcich sa vykonávania činností televízneho 

vysielania (smernica o televízii bez hraníc). Smernica o audiovizuálnych službách 

sa týka obmedzenia množstva, kvality a obsahu marketingu, ktorému 

môžu byť vystavené deti, úpravou trvania reklamy (články 20, 24 a 27). Zakazuje 

sa v nej umiestňovanie produktov v detských programoch (článok 11) 

a členským štátom sa povoľuje zakázať zobrazovanie log sponzorov počas 

programov pre deti (článok 10 ods. 4). 484 Smernicou o audiovizuálnych službách 

sa vyvažuje ochrana detí s inými dôležitými demokratickými hodnotami, ako 

je sloboda prejavu, podpora myšlienky, že táto ochrana je možná so zásadným 

zapojením rodičovských práv a povinností (odôvodnenia 48 a 59). 

Účinné vykonávanie smernice o audiovizuálnych službách je doplnené odporúčaniami 

z roku 1998 485 a 2006 486 o ochrane detí a ľudskej dôstojnosti. 

V práve Rady Európy bol Európsky dohovor o cezhraničnej televízii 487 prvou 

medzinárodnou zmluvou tvoriacou právny rámec pre voľnú cirkuláciu cezhraničných 

televíznych programov v Európe. Osobitne chráni deti a mládež (člá- 

483 Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2010/13/EHS z 10. marca 2010 o koordinácii niektorých 

ustanovení upravených zákonom, iným právnym predpisom alebo správnym opatrením 

v členských štátoch týkajúcich sa poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb, (smernica 

o audiovizuálnych službách), Ú. v. EÚ 2010 L 95/1. 

484 Všeobecnejší prehľad o fungovaní smernice o audiovizuálnych službách sa nachádza tu: 

COM(2012)203 final, Správa Komisie, Európskemu parlamentu, Rade, Európskemu hospodárskemu 

a sociálnemu výboru a Výboru regiónov o uplatňovaní smernice 2010/13/EÚ (smernice 

o audiovizuálnych službách), Brusel 4. mája 2012 a SWD(2012)125 final, pracovný dokument 

útvarov Komisie priložený k prvej správe Komisie, Európskemu parlamentu, Rade, Európskemu 

hospodárskemu a sociálnemu výboru a Výboru regiónov o uplatňovaní smernice 2010/13/EÚ 

(smernice o audiovizuálnych službách), sprievodný dokument, Brusel 4. mája 2012. 

485 Odporúčanie Rady 98/560/ES z 24. septembra 1998 o rozvoji konkurencieschopnosti európskeho 

priemyslu audiovizuálnych a informačných služieb podporou národných rámcov zameraných 

na dosiahnutie porovnateľnej a efektívnej úrovne neplnoletých osôb a ľudskej dôstojnosti, 

Ú. v. ES 1998 L 270. 

486 Odporúčanie Európskeho parlamentu a Rady 2006/952/ES z 20. decembra 2006 o ochrane 

neplnoletých osôb a ľudskej dôstojnosti a o práve na vyjadrenie vo vzťahu ku konkurencieschopnosti 

európskeho priemyslu audiovizuálnych a online informačných služieb, Ú. v. EÚ 

L 378 z 27. decembra 2006. 

487 Rada Európy, Európsky dohovor o cezhraničnej televízii, ETS č. 132, 1989. Zmenený podľa ustanovení 

protokolu, ETS č. 171, 2002. 

184


nok 7 ods. 2), napríklad zakazuje vysielanie pornografického a násilného materiálu 

a programov nabádajúcich k rasovej neznášanlivosti. Určuje reklamné 

normy a upravuje reklamný čas a reklamné prestávky. 

10.2. Deti a ochrana osobných údajov 

Hlavné body 

• V rámci právnych predpisov EÚ a Rady Európy bola ochrana údajov uznaná ako základné 

právo. 

• Právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života, domova a korešpondencie 

(článok 8 EDĽP) zahŕňa právo na ochranu osobných údajov. 

• Deti majú, okrem iných práv týkajúcich sa ich osobných údajov, právo namietať voči 

spracúvaniu ich údajov s výnimkou v prípade presvedčivých dôvodov. 

10.2.1. Európske právne predpisy o ochrane údajov 

V práve EÚ má EÚ právomoc prijímať právne predpisy v oblasti ochrany údajov 

(článok 16 ZFEÚ). 488 Článok 8 ods. 2 Charty základných práv EÚ obsahuje kľúčové 

zásady ochrany údajov (spravodlivé spracovanie, súhlas alebo oprávnený 

cieľ stanovený zákonom, právo na prístup a opravu), pričom v článku 8 ods. 3 

sa vyžaduje, aby dodržiavanie pravidiel ochrany údajov podliehalo kontrole 

nezávislého orgánu. Právo na ochranu osobných údajov stanovené v článku 8 

môže byť obmedzené v súlade so zákonom a s rešpektovaním zásad demokratickej 

spoločnosti, ako sú slobody a práva iných (článok 52 Charty). 489 

Ochrana osobných údajov predstavuje jednu z kľúčových oblastí európskeho 

práva týkajúceho sa súkromia. Smernica 95/46/ES o ochrane fyzických osôb 

488 Pre všeobecný prehľad o európskom práve v oblasti ochrany údajov pozri: FRA, ESĽP a Rada 

Európy (2014). 

489 SDEÚ, spojené veci C-468/10 a C-469/10, Asociación Nacional de Establecimientos Financieros 

de Crédito (ASNEF) a Federación de Comercio Electrónico y Marketing Directo (FECEMD)/ 

Administración del Estado, 24. novembra 2011, bod 48; SDEÚ, C-275/06, Productores de Música 

de España (Promusicae)/Telefónica de España SAU [VK], 29. januára 2008, bod 68. 

185


pri spracovaní osobných údajov a voľnom pohybe týchto údajov (smernica 

o ochrane údajov) 490 je v tejto oblasti hlavným nástrojom. 

Pretože spracúvanie údajov sa vykonáva v uzavretých priestoroch, ktoré nie 

sú otvorené pre verejnosť, deti, ako aj iné dotknuté osoby zvyčajne nevedia 

o spracovaní ich vlastných osobných údajov. Na boj proti zraniteľnosti dotknutých 

osôb sa európskym právom zaručujú deťom (a iným dotknutým osobám) 

osobitné individuálne práva, ako je právo byť informovaný o zhromažďovaní 

údajov o sebe, právo na prístup k uchovávaným údajom a dozvedieť sa 

podrobnosti o operácii spracovania, právo namietať v prípade nezákonného 

spracúvania, práva na opravu, výmaz a blokovanie údajov. 

Kontrolóri spracovateľských operácií musia poskytovať primerané informácie 

o spracúvaní údajov (články 10 a 11 smernice o ochrane údajov). Vykladané 

v súlade s potrebami detí z toho vyplýva, že jazyk a forma informácií musí byť 

prispôsobená miere vyspelosti a chápania detí. Informácie musia obsahovať 

minimálne účel spracovania, ako aj totožnosť a kontaktné údaje kontrolóra 

(článok 10 písm. a) a b) smernice o ochrane údajov). 

V smernici o ochrane údajov sa stanovuje súhlas dotknutých osôb, bez ohľadu 

na citlivosť spracúvaných údajov (články 7, 8 a 14). Postup udelenia súhlasu 

zohľadňujúci potreby detí by znamenal zohľadnenie vyvíjajúcich sa schopností 

dieťaťa, jeho postupné zapájanie. Prvým krokom je konzultácia dieťaťa so svojím 

právnym zástupcom pred poskytnutím súhlasu, pred presunutím sa k paralelnému 

súhlasu dieťaťa a jeho právneho zástupcu, k výhradnému súhlasu 

dospievajúceho dieťaťa. 

Dotknuté osoby majú právo vymazať údaje, čo predstavuje možnosť, aby ich 

osobné údaje boli odstránené alebo vymazané na ich žiadosť, a takisto právo 

namietať voči spracovaniu ich osobných údajov. Práve namietanie je pre deti 

čoraz dôležitejšie z dôvodu obrovského množstva osobných údajov detí v obehu 

a dostupných prostredníctvom sociálnych sietí. Aj keď SDEÚ sa ešte nezaoberal 

prípadmi týkajúcimi sa detí, v nedávnom prípade dospelého žiadateľa 

rozhodol, že právo namietať sa vzťahuje na údaje a informácie „najmä v prípade, 

keď sa javia ako neadekvátne, sú nerelevantné alebo už nerelevantné, 

490 Smernica Európskeho parlamentu a Rady 95/46/EHS z 24. októbra 1995 o ochrane fyzických 

osôb pri spracovaní osobných údajov a voľnom pohybe týchto údajov (smernica o ochrane 

údajov), Ú. v. ES 1995 L 281. 

186


alebo sú neprimerané vo vzťahu k týmto účelom a k uplynutému času“. 491 SDEÚ 

takisto rozhodol, že uplatniteľnosť práva namietať je potrebné uviesť do rovnováhy 

s inými základnými právami. 

V práve Rady Európy ESĽP interpretoval právo na ochranu osobných údajov 

podľa článku 8 EDĽP. Súd skúma situácie, v ktorých vznikne otázka ochrany 

údajov vrátane výkladu komunikácie, 492 rôzne formy dohľadu 493 a ochrana proti 

uchovávaniu osobných údajov verejnými orgánmi. 494 Okrem toho ESĽP rozhodol, 

že vo vnútroštátnom práve musia byť stanovené primerané opatrenia na 

zabezpečenie súdnych opravných prostriedkov proti porušeniam práv týkajúcich 

sa ochrany údajov. 

Príklad: Vo veci K.U./Fínsko 495 sa žiadateľ, ktorý bol dieťaťom, sťažoval, že 

v jeho mene bol na internetovej zoznamovacej stránke umiestnený inzerát 

sexuálnej povahy. Poskytovateľ služby odmietol odhaliť totožnosť osoby, 

ktorá umiestnila informácie z dôvodu povinností mlčanlivosti podľa fínskeho 

práva. Sťažovateľ tvrdil, že fínske právne predpisy mu neposkytli dostatočnú 

ochranu pred krokmi súkromnej osoby, ktorá umiestnila na internete 

inkriminujúce údaje o sťažovateľovi. ESĽP rozhodol, že štáty majú povinnosti, 

ktoré zahŕňajú prijatie opatrení určených na zabezpečenie rešpektovania 

súkromného života aj v oblasti vzťahov medzi jednotlivcami. Praktická 

a účinná ochrana sťažovateľa si v tomto prípade vyžadovala prijatie 

účinných opatrení na identifikáciu a stíhanie páchateľa. Štát však takúto 

ochranu nezabezpečil a ESĽP zistil, že došlo k porušeniu článku 8 EDĽP. 496 

Príklad: Avilkina a i./Rusko 497 sa týka zverejnenia zdravotnej dokumentácie 

dvojročného dievčaťa prokurátorovi na základe jeho žiadosti o informácie 

o odmietnutiach transfúrzii krvi svedkami Jehovovými. Súd uznal, že 

491 SDEÚ, C-131/12, Google Spain SL a Google Inc./Agencia Española de Protección de Datos (AEPD) 

a Mario Costeja González [VK], 13. mája 2014, bod 93. 

492 Pozri napríklad: ESĽP, Malone/Spojené kráľovstvo, č. 8691/79, 2. augusta 1984; ESLP, Copland/ 

Spojené kráľovstvo, č. 62617/00, 3. apríla 2007. 

493 Pozri napríklad: ESĽP, Klass a i./Nemecko, č. 5029/71, 6. septembra 1978; ESĽP, Uzun/Nemecko, 

č. 35623/05, 2. septembra 2010. 

494 Pozri napríklad: ESĽP, Leander/Švédsko, č. 9248/81, 26. marca 1987; ESĽP, S. a Marper/Spojené 

kráľovstvo [VK], č. 30562/04 a č. 30566/04, 4. decembra 2008. 

495 ESĽP, K.A./Fínsko, č. 2872/02, 2. decembra 2008. Pozri podrobnejšie kapitolu 4. 

496 FRA, ESĽP a Rada Európy (2014), s. 122. 

497 ESĽP, Avilkina a i./Rusko, č. 1585/09, 6. júna 2013. 

187


záujmy pacienta a spoločenstva ako celku týkajúce sa ochrany dôvernosti 

zdravotných údajov môžu byť vyvážené záujmami vyšetrovania trestnej 

činnosti a uviedol, že žiadateľ nebol podozrivý ani obvinený v žiadnom 

trestnom konaní. Okrem toho, zdravotní pracovníci poskytujúci liečbu žiadateľa 

mohli požiadať o súdne povolenie krvnej transfúzie, ak sa domnievali, 

že je v životohrozujúcej situácii. V prípade neexistencie naliehavej 

sociálnej potreby pre požiadanie o zverejnenie dôverných zdravotných informácií 

týkajúcich sa žiadateľa, ESĽP zistil porušenie článku 8 EDĽP. 

Príklad: Vo veci S. a Marper/Spojené kráľovstvo 498 boli odtlačky prstov 

a DNA jedenásťročného dieťaťa vzaté v súvislosti s podozrením z údajnej 

krádeže uchovávané bez časového obmedzenia, aj keď bolo nakoniec oslobodené. 

Vzhľadom na povahu a množstvo osobných informácií obsiahnutých 

v bunkových vzorkách a profiloch DNA ich uchovávanie samo predstavovalo 

zásah do práva prvého žiadateľa na rešpektovanie súkromného 

života. V rámci základných zásad relevantných nástrojov Rady Európy, ako 

aj v právnych predpisoch a praxi ďalších zmluvných strán sa požaduje, aby 

uchovávanie údajov bolo primerané účelu ich zberu a obmedzené v čase, 

predovšetkým v policajnom sektore. Ochrana poskytnutá článkom 8 EDĽP 

by bola neprijateľne oslabená, ak by používanie moderných vedeckých postupov 

v systéme trestného súdnictva bolo povolené za každú cenu a bez 

dôsledného vyváženia prípadných výhod s dôležitými záujmami súkromného 

života. V tomto smere bola absolútna a neobmedzená povaha právomoci 

zadržania v Anglicku a Walese osobitne vypuklá, pretože umožňovala 

uchovávanie údajov na neobmedzené obdobie a bez ohľadu na povahu 

a závažnosť prečinu alebo veku podozrivého. Uchovávanie by mohlo byť 

osobitne škodlivé v prípade maloletých osôb vzhľadom na ich osobitnú situáciu 

a dôležitosť ich vývinu a začlenenia v spoločnosti. Na záver, uchovávanie 

údajov predstavovalo neprimeraný zásah do práva žiadateľa na 

rešpektovanie súkromného života. 

Dohovor Rady Európy o ochrane jednotlivcov pri automatizovanom spracovaní 

osobných údajov 499 (dohovor 108) sa vzťahuje na všetko spracúvanie údajov 

vykonávané v súkromnom aj verejnom sektore a chráni jednotlivca vrátane 

detí pred zneužitím, ktoré môže sprevádzať spracovanie osobných údajov. 

498 ESĽP, S. a Marper/Spojené kráľovstvo [VK], č. 30562/04 a 30566/04, 4. decembra 2008. 

499 Rada Európy, Dohovor o ochrane jednotlivcov pri automatizovanom spracovaní osobných údajov, 

ETS č. 108, 1981. 

188


Dohovor 108 má dodatkový protokol, ktorým sa upravuje zriadenie orgánov 

dohľadu a cezhraničný tok osobných údajov smerom k subjektom, ktoré nie sú 

stranami dohovoru. 500 

Zásady stanovené v dohovore 108 týkajúce sa spracovania osobných údajov sa 

týkajú spravodlivého a zákonného zhromažďovania a automatického spracovania 

údajov uchovávaných na stanovené oprávnené účely a nie na účely, ktoré 

sú v rozpore s uvedenými účelmi, ani sa neuchovávajú dlhšie, než je potrebné. 

Týkajú sa aj kvality údajov. Bez náležitých právnych ochranných opatrení je 

spracovanie tzv. citlivých údajov, ako sú údaje o rase, politike, zdraví, vierovyznaní, 

sexuálnom živote alebo trestné záznamy osoby, zakázané. V dohovore 

je takisto zakotvené právo jednotlivca vrátane detí vedieť o uchovávaní údajov, 

ktoré sa ho týkajú, a podľa potreby môcť tieto údaje opraviť. Obmedzenie práv 

stanovených v dohovore je možné len v prípadoch nadradených záujmov, napríklad 

štátnej bezpečnosti alebo obrany. 

V medzinárodnom práve je právo na ochranu údajov súčasťou práva dieťaťa 

na súkromie, ktoré je uvedené v článku 16 CRC. V tomto článku sa stanovuje, 

že dieťa nesmie byť vystavené svojvoľnému alebo nezákonnému zasahovaniu 

do súkromia, rodiny, domova alebo korešpondencie, ani nezákonným útokom 

na svoju česť a povesť. Toto právo musí rešpektovať každý vrátane právneho 

zástupcu dieťaťa. 

500 Rada Európy, Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane jednotlivcov pri automatizovanom 

spracovaní osobných údajov týkajúci sa orgánov dozoru a cezhraničných tokov údajov, ETS 

č. 181, 2001. 

189

11 

Práva detí 

v rámci trestného 

a alternatívneho 

(nie trestného) konania 

EÚ 

Charta základných práv, články 47 

(právo na účinný opravný prostriedok 

a na spravodlivý proces), 

48 (prezumpcia neviny a právo na 

obhajobu) a 49 (zásady zákonnosti 

a primeranosti trestných činov 

a trestov) 

Smernica o práve na tlmočenie 

a preklad (2010/64/EÚ) 

Smernica o práve na informácie 

(2012/13/EÚ) 

Smernica o prístupe k obhajcovi 

(2013/48/EÚ) 

Charta základných práv, články 4 

(mučenie, neľudské a ponižujúce 

zaobchádzanie) a 6 (právo na 

slobodu) 

Zahrnuté 

otázky 

Záruky spravodlivého 

procesu 

Zadržanie 

Rada Európy 

EDĽP, článok 6 (spravodlivý 

proces) 

ESĽP, T./Spojené kráľovstvo 

[VK], č. 24724/94, 1999 (deti 

na súde) 

ESĽP, Panovits/Cyprus, 

č. 4268/04, 2008 (prístup 

k obhajcovi) 

EDĽP, články 3 (mučenie, 

neľudské a ponižujúce 

zaobchádzanie) a 5 (právo 

na slobodu) 

ESĽP, Bouamar/Belgicko, 

č. 9106/80, 1988 (zadržanie 

na účely výchovného 

dohľadu) 

ESĽP, D.G./Írsko, č. 39474/98, 

2002 (zadržanie na účely 

výchovného dohľadu) 

ESĽP, Nart/Turecko, 

č. 20817/04, 2008 (väzba) 

ESĽP, Güveç/Turecko, 

č. 70337/01, 2009 (podmienky 

zadržania) 

191


EÚ 

Smernica o právach obetí 

(2012/29/EÚ) 

SDEÚ, C-105/03, Trestné konanie 

proti Maria Pupino [VK], 2005 

(postavenie maloletých svedkov 

na súde) 

Zahrnuté 

otázky 

Maloletí svedkovia 

a obete 

Rada Európy 

EDĽP, články 3 (mučenie, neľudské 

a ponižujúce zaobchádzanie) 

a 8 (súkromný život) 

ESĽP, Kovač/Chorvátsko, 

č. 503/05, 2007 (maloletý 

svedok) 

ESĽP, S.N./Švédsko, 

č. 34209/96, 2002 (maloletý 

svedok) 

ESĽP, R.R. a i./Maďarsko, 

č. 19400/11, 2012 (vylúčenie 

rodiny z programu na ochranu 

svedkov) 

Práva detí v kontexte konaní v justičnom systéme pre mladistvých sa týkajú 

detí obvinených alebo stíhaných, alebo uväznených za spáchanie trestných 

činov, ako aj detí, ktoré sa zúčastňujú na trestných alebo iných konaniach ako 

obete a/alebo svedkovia. Postavenie detí v kontexte justičného systému pre 

mladistvých je upravené všeobecnými ustanoveniami o ľudských právach, ktoré 

sa týkajú dospelých aj detí. 

Táto kapitola obsahuje prehľad európskych noriem relevantných pre deti zapojené 

v súdnych a alternatívnych konaniach. Týka sa záruk spravodlivého procesu 

vrátane účinnej účasti a prístupu k obhajcovi, práv zadržaných mladých 

páchateľov vrátane väzby (vecné a procesné ochranné opatrenia), podmienok 

zadržania a ochrany pred zlým zaobchádzaním a ochrany maloletých svedkov 

a obetí. Aspekty ochrany sú osobitne relevantné v prípade nesporových, alternatívnych 

konaní, ktoré by sa mali používať vždy, keď môžu najlepšie poslúžiť 

pre najlepšie záujmy dieťaťa. 501 V prípade detí sú základnými zásadami, ktoré sú 

hodnotné, ciele trestnej spravodlivosti, ako je sociálne začlenenie, vzdelávanie 

a prevencia recidívy. 502 


17. novembra 2010, bod 24. 

502 Pozri podrobnejšie Rada Európy, Výbor ministrov (2008), odporúčanie Výboru ministrov CM/ 

Rec(2008)11 členským štátom o európskych pravidlách pre mladistvých páchateľov vystavených 

sankciám alebo opatreniam, 5. novembra 2008, časť I.A.2. 

192

Práva detí v rámci trestného a alternatívneho (nie trestného) konania 

11.1. Záruky spravodlivého procesu 

Hlavné body 

• Deti majú nárok na to, aby sa s nimi v trestných konaniach zaobchádzalo spravodlivo 

a spôsobom zohľadňujúcim potreby detí. 

• Súdne konania by mali byť upravené podľa potrieb detí, aby sa zabezpečila ich účinná 

účasť. 

• Deti majú právo na prístup k obhajcovi od počiatočných etáp trestného konania a od 

prvého policajného výsluchu. 

V tomto oddiele sa stručne načrtávajú všeobecné požiadavky na spravodlivý 

proces na úrovni EÚ aj Rady Európy a osobitný dôraz sa kladie na záruky spravodlivého 

procesu týkajúce sa detí. 

Právo na spravodlivý proces je základným pilierom demokratickej spoločnosti. 

Deti podozrivé alebo obvinené z trestného činu majú právo na spravodlivý proces 

a požívajú rovnaké záruky ako každá iná osoba, ktorá sa dostane do rozporu 

so zákonom. Záruky spravodlivého procesu sa uplatňujú od prvého výsluchu 

dieťaťa a pretrvávajú počas súdneho konania. Deti, ktoré sa dostali do konfliktu 

so zákonom, sú však osobitne zraniteľné a môžu preto potrebovať ďalšiu ochranu. 

Európske orgány vyvinuli osobitné požiadavky, aby sa zabezpečilo, že potreby 

týchto detí sa účinne plnia. 

V práve EÚ sa v niekoľkých ustanoveniach Charty základných práv EÚ stanovujú 

základné práva prístupu k spravodlivosti, ktoré udržiavajú záruky spravodlivého 

procesu pre dospelých aj deti. Článok 47 sa týka konkrétne práva 

na účinný opravný prostriedok a na spravodlivý proces a stanovujú sa v ňom 

požiadavky s osobitným významom pre deti, ako je primeranosť času na spravodlivé 

a verejné vypočutie, práva byť obhajovaný, zastupovaný a poradiť sa, 

ako aj na právnu pomoc. Podobne, zásady zákonnosti a primeranosti trestných 

činov a trestov stanovené v článku 49 sú osobitne relevantné pre deti. Okrem 

toho sa v niekoľkých smerniciach EÚ stanovujú osobitné záruky spravodlivého 

procesu: v smernici o práve na tlmočenie a preklad, 503 smernici o práve na 

503 Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2010/64/EÚ z 20. októbra 2010 o práve na tlmočenie 

a preklad v trestnom konaní, Ú. v. EÚ 2010 L 280/1. 

193


informácie 504 a v smernici o prístupe k obhajcovi. 505 Prvé dve smernice neobsahujú 

záruky osobitne pre deti, aj keď smernica o práve na informácie obsahuje 

ustanovenia týkajúce sa situácie zraniteľných podozrivých alebo obvinených 

osôb všeobecnejšie. Ustanovenia týkajúce sa detí v smernici o prístupe k obhajcovi 

sú rozpracované v oddiele 11.2.2. 

Aj v prípade neexistencie ustanovení týkajúcich sa detí musia členské štáty dodržiavať 

Chartu základných práv EÚ vo výkone ustanovení uvedených smerníc. 

Zásadám, ako sú najlepšie záujmy dieťaťa, zakotveným v článku 24, by sa preto 

mala prikladať náležitá váha, ak sú deti predmetom akýchkoľvek z ustanovení 

smerníc. Zatiaľ neboli pred SDEÚ predostreté prípady týkajúce sa výkladu článku 

24 Charty v spojení s jednou z uvedených smerníc. 506 

Osobitný význam má návrh smernice o procesných zárukách pre deti podozrivé 

alebo obvinené v trestnom konaní z dielne Európskej komisie, 507 ktorého 

cieľom je poskytnúť deťom povinný prístup k obhajcovi vo všetkých etapách 

trestného konania. Takisto sa v ňom stanovuje, že deti by mali využívať rýchle 

informácie o svojich právach, pomoc rodičov (alebo iných vhodných osôb) 

a kladenie otázok za zavretými dverami. Okrem toho by deti zbavené slobody 

mali mať nárok na získanie vhodného vzdelania, usmernenia, odbornej prípravy 

a zdravotnej starostlivosti a byť oddelené od dospelých. 508 

V práve Rady Európy sú záruky spravodlivého procesu v EDĽP stanovené 

v článku 6, ktorý generuje najrozsiahlejšiu judikatúru ESĽP. Článok 6 ods. 1 EDĽP 

obsahuje niektoré výslovné záruky spravodlivého procesu: právo na spravodlivé 

verejné vypočutie/vyhlásenie (pokiaľ nie je v rozpore, okrem iného, so 

504 Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2012/13/EÚ z 22. mája 2012 o práve na informácie 

v trestnom konaní, Ú. v. EÚ 2012 L 142/1. 

505 Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2013/48/EÚ z 22. októbra 2013 o práve na prístup 

k obhajcovi v trestnom konaní a v konaní o európskom zatykači a o práve na informovanie tretej 

osoby po pozbavení osobnej slobody a na komunikáciu s tretími osobami a s konzulárnymi 

úradmi po pozbavení osobnej slobody, Ú. v. EÚ 2013 L 294/1. 

506 SDEÚ sa zaoberal výkladom článku 24 v konaní týkajúcom sa medzinárodného únosu dieťaťa 

(pozri oddiel 5.4). 

507 Európska komisia (2013), Návrh smernice Európskeho parlamentu a Rady o procesných 

zárukách pre deti podozrivé alebo obvinené v trestnom konaní, COM(2013) 822 final, Brusel, 


508 Pozri podrobnejšie oddiel 11.2. Relevantný pre ochranu detí môže byť aj návrh smernice 

Európskeho parlamentu a Rady od Európskej komisie (2013) o predbežnej právnej pomoci pre 

podozrivé alebo obvinené osoby pozbavené osobnej slobody a o právnej pomoci v konaní 

o európskom zatykači, COM(2013) 824 final, Brusel, 27. novembra 2013. 

194


záujmami maloletých), právo na súdne konanie v primeranej lehote, právo na 

súdne konanie pred nezávislým a nestranným súdom 509 a právo na súdne konanie 

pred súdom zriadeným zákonom. V rámci pojmu spravodlivého súdneho 

konania ESĽP vyvinul záruky: rovnosti zbraní a kontradiktórneho konania, 

právo mlčať, prístupu k obhajcovi, účinnej účasti, prítomnosti na vypočúvaní 

a odôvodnených rozhodnutí. Okrem toho musí byť každý považovaný za nevinného, 

dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom (článok 6 

ods. 2 EDĽP). 

Každý obvinený z trestného činu má tieto minimálne práva: právo byť bezodkladne 

informovaný o obvineniach v jazyku, ktorému rozumie (článok 6 ods. 3 

písm. a) EDĽP), právo mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby 

(článok 6 ods. 3 písm. b) EDĽP), právo mať právnu pomoc podľa vlastného 

výberu (článok 6 ods. 3 písm. c) EDĽP), právo vypočúvať alebo dať vypočúvať 

svedkov (článok 6 ods. 3 písm. d) EDĽP) a právo mať bezplatnú pomoc tlmočníka 

(článok 6 ods. 3 písm. e) EDĽP). Tieto záruky sa uplatňujú na dospelých, ako 

aj deti. Aspekty s osobitným významom pre deti, ktoré generovali osobitnú judikatúru 

týkajúcu sa detí, však zahŕňajú právo na účinnú účasť, ako aj právo na 

prístup k obhajcovi. Tieto dve osobitné záruky spravodlivého procesu sú preto 

podrobnejšie rozpracované v tejto kapitole. 

Veľký význam pre maloletých podozrivých/obvinených majú usmernenia Rady 

Európy o justícii zohľadňujúcej potreby detí. 510 Aj keď usmernenia nie sú právne 

záväzné, predstavujú základný kameň v zabezpečovaní toho, aby súdne konania 

vrátane tých, ktoré sú súčasťou systému trestného súdnictva, zohľadňovali 

osobitné potreby detí. Sú postavené na existujúcej judikatúre ESĽP a iných európskych 

a medzinárodných právnych normách, ako je Dohovor OSN o právach 

dieťaťa. Predstavujú užitočný nástroj pre odborníkov pracujúcich s deťmi. Podľa 

oddielu I ods. 1 sa usmernenia vzťahujú na deti v súdnych (trestných alebo netrestných) 

konaniach alebo v alternatívach k týmto konaniam. Osobitný význam 

pre deti v trestných konaniach má právo mať informácie o obvineniach 

z trestných činov vysvetlené dieťaťu aj rodičom takým spôsobom, aby rozumeli 

presnému obvineniu (oddiel IV.A.1.5), právo byť spytovaný len v prítomnosti 

obhajcu/rodičov alebo dôveryhodnej osoby (oddiel C ods. 30), právo na rýchle 

509 ESĽP, Nortier/Holandsko, č. 13924/88, 24. augusta 1993, ESĽP, Adamkiewicz/Poľsko, 

č. 54729/00, 2. marca 2010. 



195


konanie (oddiel D ods. 4) a právo na rozhovory alebo vypočúvania zohľadňujúce 

potreby detí (oddiel D ods. 5). 

V júni 2014 PZ RE prijalo uznesenie o justičnom systéme pre mladistvých 

zohľadňujúcom potreby detí, v ktorom zdôrazňuje potrebu zaobchádzania 

s deťmi, ktoré sa dostali do sporu so zákonom, na základe práv a osobitným 

spôsobom. 511 PZ RE vyzýva členské štáty, aby uplatňovali normy ľudských práv 

týkajúce sa justičného systému pre mladistvých vrátane usmernení Rady Európy 

o súdnictve zohľadňujúcom potreby detí, a aby zosúladili vnútroštátne zákony 

a prax s týmito normami. PZ RE navrhuje používanie zbavenia slobody len 

ako opatrenie poslednej inštancie a na čo najkratší čas a stanovuje minimálny 

vek trestnej zodpovednosti na 14 rokov bez možnosti výnimiek v prípadoch závažných 

trestných činov a stanovuje špecializovaný justičný systém pre mladistvých 

vrátane mechanizmov presmerovania, neväzobných opatrení a špecializovaných 

odborníkov. 

V medzinárodnom práve sa v článku 40 CRC uznáva, že každé dieťa, ktoré je 

obvinené, obžalované alebo uznané vinným z porušenia trestného práva, má 

nárok na spravodlivé zaobchádzanie a spôsobom zohľadňujúcim jeho vek. Kľúčovým 

cieľom justičného systému pre mladistvých podľa článku 40 CRC je opäť 

začleniť deti do spoločnosti, v ktorej môžu plniť konštruktívnu úlohu. V článku 

40 ods. 2 CRC sa uznáva právo detí na spravodlivý proces a že deti majú určité 

ďalšie nároky vrátane práva na pomoc rodičov, práva na odvolanie a práva 

na úplnú ochranu svojho súkromia vo všetkých etapách konania. 

Ďalej, iné nástroje rozvíjali zásady CRC na spravodlivý proces a právo na zaobchádzanie 

spôsobom osobitným pre deti vrátane používania zbavenia slobody 

ako opatrenia poslednej inštancie a na čo najkratší čas (pozri článok 37 

písm. b) CRC). Osobitný význam majú Štandardné minimálne pravidlá OSN 

pre spravovanie spravodlivosti mladistvých (pekinské pravidlá), 512 Usmernenia 

OSN pre prevenciu delikvencie mladistvých (rijádske usmernenia) 513 a pravidlá 

OSN na ochranu mladistvých zbavených slobody (známe aj ako havanské 

511 Parlamentné zhromaždenie Rady Európy, uznesenie 2010 (2014), Justícia mladistvých zohľadňujúca 

potreby detí: od rétoriky k realite. 

512 OSN, valné zhromaždenie (VZ) (1985), Štandardné minimálne pravidlá OSN pre administratívu 

spravodlivosti mladistvých, dokument OSN GA Res. 40/33, 19. novembra 1985. 

513 OSN, valné zhromaždenie (VZ) (1990), usmernenia pre prevenciu delikvencie mladistvých, 

dokument OSN GA Res. 45/112, 14. decembra 1990. 

196


pravidlá). 514 Pekinské pravidlá obsahujú podrobné usmernenie o vykonávaní 

požiadaviek na spravodlivý proces a osobitné zaobchádzanie s deťmi podľa 

článku 40 vrátane cieľov justičného systému pre mladistvých, ochrany súkromia, 

vyšetrovania a stíhania, zadržania pred procesom, rozhodovania a umiestnenia 

a inštitucionálneho a mimoinštitucionálneho zaobchádzania. Havanské 

pravidlá sa týkajú zaobchádzania s mladistvými zbavenými slobody a zahŕňajú 

pravidlá týkajúce sa vymedzenia zbavenia slobody, policajnej väzby a predbežného 

zadržania, podmienky inštitúcie mladistvých, disciplinárne postupy, 

metódy kontroly a používania sily alebo obmedzenia, mechanizmy podávania 

sťažností, mechanizmy kontroly a monitorovania a opätovného začleňovania 

mladistvých. Nakoniec, rijádske smernice poskytujú podrobné usmernenia týkajúce 

sa politík zameraných na prevenciu delikvencie mladistvých. 

Výbor pre práva dieťaťa (UNCRC) vydal jeden všeobecný komentár (č. 10 515 ) 

o justičnom systéme pre deti a mladistvých, ktorý poskytuje podrobné usmernenia 

o tom, ako vykladať a vykonávať CRC, pokiaľ ide o justičný systém pre 

mladistvých. Tento komentár sa zaoberá dôležitými zásadami justičného systému 

pre mladistvých vrátane práva na účinnú účasť v rámci práva na spravodlivý 

proces (pozri podrobnejšie v oddiele 11.1.1), používanie zbavenia slobody 

ako opatrenie poslednej inštancie a na čo najkratší čas, používanie diverzie 

a prevencie delikvencie mladistvých, zahrnutie zásady najlepších záujmov 

dieťaťa a zásady zákazu diskriminácie v justičnom systéme pre mladistvých 

a vekové obmedzenia. UNCRC odporúča stanoviť minimálny vek pre trestnú 

zodpovednosť na 12 rokov alebo prednostne viac. Takisto sa odporúča udeliť 

všetkým deťom právo, aby sa s nimi zaobchádzalo v kontexte justičného 

systému pre mladistvých a zakazuje sa presun 16- a 17-ročných do trestného 

systému pre dospelých v prípade závažných trestných činov. Iné všeobecné 

komentáre, napr. právo byť vypočutý (ktoré je spojené s právom účinne sa zúčastňovať 

súdneho konania) a ochrana proti všetkým formám násilia, sú takisto 

relevantné pre justičný systém pre mladistvých. 516 

514 OSN, valné zhromaždenie (VZ) (1990), pravidlá OSN pre ochranu mladistvých zbavených slobody, 

dokument OSN GA Res. 45/113, 14. decembra 1990. 

515 OSN, Výbor pre práva dieťaťa (CRC) (2007), všeobecný komentár č. 10 o právach detí v justičnom 

systéme pre mladistvých, CRC/C/GC/07, 25. apríla 2007. 

516 OSN, Výbor pre práva dieťaťa (2009), všeobecný komentár č. 12 o práve dieťaťa byť vypočuté, 

CRC/C/GC/12, 1. júla 2009, Organizácia Spojených národov (OSN), Výbor pre práva dieťaťa 

(2011), Všeobecný komentár č. 13 o práve dieťaťa na oslobodenie od všetkých foriem násilia, 

CRC/C/GC/13, 18. apríla 2011. 

197


11.1.1. Účinná účasť 

V práve EÚ sa v článku 47 Charty základných práv EÚ stanovujú podobné záruky, 

ktoré sa stanovujú v článku 6 EDĽP vrátane práva na spravodlivé a verejné 

vypočutie v primeranom čase nezávislým a nestranným súdom, právo na 

právne zastúpenie a právo na účinné opravné prostriedky. Navrhovaná smernica 

o procesných zárukách pre deti podozrivé alebo obvinené v trestnom konaní 

zahŕňa právo na účinnú účasť, ako aj právo na právne zastúpenie. 517 

V práve Rady Európy ESĽP vypracoval podľa článku 6 osobitné požiadavky na 

zabezpečenie účinnej účasti detí na trestných súdnych konaniach. Všeobecne 

platí, že v konaní by sa malo zabezpečiť zohľadnenie veku, miery vyspelosti 

a emocionálnych schopností dieťaťa. 518 Konkrétne príklady požiadaviek účinnej 

účasti zahŕňajú prítomnosť dieťaťa počas pojednávaní, uskutočnenie konaní 

bez prístupu verejnosti, obmedzená publicita, zaistenie, aby dieťa chápalo o čo 

ide a obmedzenú formálnosť zasadnutí súdu. Zatiaľ ESĽP nerozhodol, že určenie 

veku trestnej zodpovednosti príliš nízko samo predstavuje porušenie článku 6 

EDĽP. Pri posudzovaní toho, či dieťa bolo schopné účinne sa zúčastňovať vnútroštátnych 

konaní ESĽP skúma konkrétne okolnosti jednotlivých prípadov. 

Príklad: Vec T./Spojené kráľovstvo 519 sa týka zavraždenia dvojročného dvomi 

desaťročnými deťmi. Konalo sa s nimi verejné pojednávanie za veľkej 

pozornosti médií. Súdne konanie bolo čiastočne upravené tak, že pojednávania 

boli kratšie, rodičia žiadateľa boli umiestnení blízko neho, počas prestávok 

bol k dispozícii priestor na hranie atď. Žiadateľ a jeho spoluobvinený 

boli prejednávaní na súde pre dospelých a väčšina povinností trestného 

súdu bola zachovaná. ESĽP rozhodol, že žiadateľ sa nemohol účinne zúčastňovať 

na konaní z dôvodu verejnosti pojednávaní v spojení s vysokou 

úrovňou mediálnej pozornosti a svojej obmedzenej kapacity dať svojim obhajcom 

pokyny a poskytnúť primerané svedectvá. Jeho práva podľa článku 

6 ESĽP boli preto porušené. 

Uznanie práva na účinnú účasť je takisto jadrom usmernení Rady Európy o súdnictve 

zohľadňujúcom potreby detí. Spravodlivosť pre deti vrátane justičného 

517 Európska komisia (2013), Návrh smernice Európskeho parlamentu a Rady o procesných 

zárukách pre deti podozrivé alebo obvinené v trestnom konaní, COM(2013) 822 final, Brusel, 


518 ESĽP, T./Spojené kráľovstvo, č. 24724/94, 16. decembra 1999, bod 61. 

519 ESĽP, T./Spojené kráľovstvo [VK], č. 24724/94, 16. decembra 1999. 

198


systému pre mladistvých by mala byť „dostupná, primeraná veku, rýchla, dôsledná, 

prispôsobená a zameraná na potreby a práva dieťaťa, rešpektujúca práva 

dieťaťa vrátane práva na riadny proces, na účasť a na chápanie konania, na 

rešpektovanie súkromného a rodinného života a na integritu a dôstojnosť“. 520 

Usmernenia poskytujú osobitné usmernenie o tom, ako treba zaobchádzať 

s deťmi v rámci justičného systému pre mladistvých alebo iných súdnych konaniach. 

Deti by mali mať prístup k súdu a súdnym konaniam a ich právo na 

právne poradenstvo a zastúpenie a na vypočutie a vyjadrenie svojich názorov 

by malo byť chránené. Treba zabrániť neprimeraným oneskoreniam, konanie sa 

má organizovať spôsobom zohľadňujúcim potreby detí (ktoré sa týkajú prostredia 

a jazyka) a mali by byť zavedené osobitné ochranné opatrenia na prijímanie 

a reagovanie na dôkazy/vyhlásenia poskytnuté deťmi. 521 

11.1.2. Prístup k obhajcovi 

V práve EÚ zahŕňa smernica o prístupe k obhajcovi 2013/48/EÚ 522 – má sa 

vykonať do 27. novembra 2016 – priame odkazy na deti v odôvodneniach 52 

a 55 preambuly, ako aj v článku 5 ods. 2 až 4. Podľa odôvodnenia 55 a článku 

5 ods. 2 v prípade dieťaťa zbaveného slobody musí byť informovaný nositeľ 

rodičovských práv a povinností a musia byť uvedené dôvody, pokiaľ to nie je 

v rozpore s najlepšími záujmami dieťaťa. V takom prípade musí byť informovaný 

iný vhodný dospelý. Podľa článku 2 sa smernica uplatňuje od chvíle, keď 

boli podozrivé alebo obvinené osoby upovedomené že sú podozrivé alebo obvinené 

zo spáchania trestného činu, do ukončenia konania právoplatným rozhodnutím 

o vine alebo nevine. Ďalej, v článku 3 ods. 3 sa stanovuje, že prístup 

k obhajcovi zahŕňa právo podozrivých/obvinených na stretnutie a komunikáciu 

s obhajcom v súkromí, a to aj pred prvým výsluchom, prítomnosť a účinnú 

účasť obhajcu počas výsluchu a prítomnosť obhajcu počas niekoľkých úkonov 

vyšetrovania alebo zhromažďovania dôkazov. 


17. novembra 2010, bod II. C. 

521 Tamže, oddiel D. 

522 Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2013/48/EÚ z 22. októbra 2013 o práve na prístup 

k obhajcovi v trestnom konaní a v konaní o európskom zatykači a o práve na informovanie tretej 

osoby po pozbavení osobnej slobody a na komunikáciu s tretími osobami a s konzulárnymi 

úradmi po pozbavení osobnej slobody, Ú. v. EÚ 2013 L 294/1. 

199


V práve Rady Európy ESĽP považuje prístup k obhajcovi za jeden zo základných 

prvkov práva na spravodlivý proces. 523 Jednotlivci obvinení z trestného 

činu majú právo na prístup k obhajcovi od skorých etáp policajného vyšetrovania. 

Právo môže byť obmedzené za výnimočných okolností za predpokladu, 

že obmedzenie neprimerane neohrozí práva obvineného. ESĽP sa domnieva, 

že k tomu by mohlo dôjsť v prípade vyhlásení poskytnutých bez prístupu k obhajcovi, 

ktoré by sa použili na usvedčenie. 524 Kontrola ESĽP toho, či žiadateľ mal 

účinný prístup k obhajcovi, je prísnejšia v prípadoch zahŕňajúcich deti. 525 

Príklad: Vec Panovits/Cyprus 526 sa týka 17-ročnej osoby, ktorá bola obvinená 

z vraždy a lúpeže. Bola predvedená na policajnú stanicu v sprievode 

svojho otca. Potom bola uväznená a umiestnená do samostatnej miestnosti 

na účel výsluchu bez prítomnosti otca alebo obhajcu. Počas výsluchu 

žiadateľa bol otec informovaný o práve žiadateľa na kontakt s obhajcom. 

O niekoľko minút neskôr bolo otcovi povedané, že sa syn medzitým priznal 

k spáchaniu daného trestného činu. ESĽP rozhodol, že vzhľadom na svoj 

vek nemohol byť žiadateľ považovaný za vedomého si práva na právne 

zastupovanie pred akýmkoľvek vyhlásením. Bolo takisto nepravdepodobné, 

že mohol primerane posúdiť dôsledky toho, že výsluch bol vedený bez 

pomoci obhajcu v trestnom konaní týkajúcom sa vraždy. Aj keď sa zdalo, 

že orgány sú vždy ochotné umožniť žiadateľovi, aby mu pomohol obhajca, 

ak by o to požiadal, neinformovali ho o jeho práve požadovať v prípade 

potreby právnika bezplatne. Neexistovali dôkazy o tom, že sa žiadateľ alebo 

jeho otec výslovne a jednoznačne vzdali svojho práva na právnu pomoc. 

V dôsledku toho súd zistil porušenie článku 6 ods. 3 písm. c) v spojení 

s článkom 6 ods. 1 EDĽP. 

523 Európsky súd pre ľudské práva, Salduz/Turecko [VK], č. 36391/02, 27. novembra 2008, bod 51. 



526 ESĽP, Panovits/Cyprus, č. 4268/04, 11. decembra 2008. 

200


11.2. Práva mladistvých páchateľov 

v súvislosti so zadržaním 

Hlavné body 

• Deti môžu byť zbavené slobody len v rámci opatrenia poslednej inštancie a na čo najkratší 

primeraný čas. 

• Ak sú deti zadržané, musí sa s nimi zaobchádzať primerane k veku a s rešpektom k ich 

dôstojnosti. 

• Deti by nemali byť zadržiavané spolu s dospelými. 

Každá osoba má právo na slobodu. Zbavenie slobody preto predstavuje výnimku 

a zahŕňa každú formu umiestnenia v inštitúcii na základe súdneho alebo 

správneho orgánu, z ktorej nie je mladistvému povolené odísť z vlastnej 

vôle. 527 Vzhľadom na dôležitosť ochrany práv dieťaťa vrátane jeho najlepších 

záujmov treba situácie zbavenia slobody vnímať z tohto konkrétneho uhla, pokiaľ 

ide o deti. 

K zadržaniu dochádza za rôznych okolností, ale tento oddiel je venovaný deťom 

v kontakte so systémami trestného súdnictva. 

Medzinárodné nástroje jednotne potvrdzujú, že zadržanie musí byť opatrením 

poslednej inštancie. Znamená to, že vždy pri otázke zadržiavania dieťaťa majú 

štátne orgány najskôr dôsledne zvážiť alternatívy na ochranu najlepších záujmov 

dieťaťa, ako aj ďalšieho opätovného začlenenia dieťaťa (článok 40 ods. 1 

CRC). Alternatívy môžu zahŕňať napríklad: „opatrovateľská služba, ustanovenia 

o poradenstve a dozore, konzultatívne služby, uloženie skúšobnej lehoty, zverenie 

do náhradnej starostlivosti, programy vzdelávania a prípravy na povolanie“ 

(článok 40 ods. 4 CRC). Len v prípade nemožnosti použitia alternatív by sa 

malo uvažovať o zadržaní dieťaťa. Okrem toho, zadržanie má byť nariadené len 

na čo najkratší čas a s primeranými vecnými a procesnými zárukami. So zreteľom 

na ich vek a zraniteľnosť požívajú deti osobitné práva a záruky v prípade 

zadržania. 

527 Pravidlo 21.5 dokumentu Výboru ministrov Rady Európy (2008), Odporúčania CM/ 

Rec(2008)11 o európskych pravidlách pre mladistvých páchateľov vystavených sankciám alebo 

opatreniam, 5. novembra 2008. 

201


11.2.1. Formy zadržania (vecné a procesné záruky) 

V práve EÚ súčasný právny rámec pre trestnoprávne konanie neobsahuje záväzný 

nástroj týkajúci sa zadržiavania detí. 

V práve Rady Európy sa v článku 5 EDĽP stanovuje, že každý má právo na slobodu. 

Zadržanie je výnimka, ktorá má byť stanovená vnútroštátnym právom 

a nemá byť svojvoľná. Okrem toho, zadržanie musí byť odôvodnené jednou zo 

šiestich vyčerpávajúcich situácií uvedených v článku 5 ods. 1 písm. a) až f). Zadržiavanie 

detí v kontakte so systémom trestného súdnictva môže byť opodstatnené 

konkrétne podľa písmen a) zadržanie po odsúdení príslušným súdom, 

c) zadržanie pred súdnym procesom alebo d) zadržanie na účel výchovného 

dohľadu. Posledné dve treba analyzovať, pretože na základe nich vznikajú osobitné 

povinnosti na strane štátnych orgánov. 

Väzba 

„Väzba“ sa vzťahuje na situácie, keď sú jednotlivci vzatí do policajnej väzby na 

základe podozrenia zo spáchania trestného činu, alebo sú držaní vo vyšetrovacej 

väzbe. Začína sa, keď je jednotlivec vzatý do väzby a končí sa stanovením 

vo veci prípadu súdom prvého stupňa. 528 Deti požívajú rovnaké záruky ako dospelí, 

ale ESĽP stanovil niekoľko ďalších zásad na posilnenie postavenia detí vo 

vnútroštátnych trestných konaniach. 

ESĽP všeobecne vykladal článok 5 ods. 1 písm. c) a článok 5 ods. 3 ako vyžadujúce, 

aby osoba bola zadržaná len v prípade dôvodného podozrenia zo spáchania 

trestného činu. Ďalej, väzba nemôže prekročiť primeraný čas a má byť 

preskúmaná v primeraných intervaloch. Čím dlhšie je obdobie zaistenia, tým 

silnejšie dôvody uvedené orgánmi na jeho opodstatnenie sú potrebné. Podľa 

judikatúry ESĽP osoba obvinená z trestného činu musí byť vždy prepustená počas 

procesu, pokiaľ štát nemôže preukázať, že existujú relevantné a dostatočné 

dôvody na pokračovanie zaistenia. 529 

ESĽP vypracoval štyri základné prijateľné dôvody na zamietnutie kaucie 

pre osoby vo výkone väzby: riziko úteku, ohrozenia výkonu spravodlivosti, 

pokračovanie v páchaní trestnej činnosti alebo narušenia verejného poriadku. 

Okrem toho musí byť väzba prísne nevyhnutná a štát musí preskúmať všetky 

528 ESĽP, Idalov/Rusko, č. 5826/03, 22. mája 2012, bod 112. 

529 ESĽP, Smirnova/Rusko, č. 46133/99 a č. 48183/99, 24. júla 2003, bod 58. 

202


skutočnosti pre existenciu alebo proti existencii jedinečnej požiadavky verejného 

záujmu opodstatňujúcej pokračovanie pozbavenia slobody. 530 

V prípadoch so zapojením detí ESĽP nariaďuje, aby štátne orgány venovali osobitnú 

pozornosť veku dieťaťa pri zvažovaní relevantných argumentov v prospech 

väzby a proti nej. Mala by sa používať ako opatrenie poslednej inštancie 

a na čo najkratšie obdobie. 531 Z toho vyplýva, že orgány by mali zvážiť alternatívy 

k väzbe. 532 Okrem toho, štátne orgány by mali vyvinúť osobitnú starostlivosť, 

aby sa proces s deťmi začal v primeranom čase. 533 

Príklad: Vo veci Nart/Turecko 534 bol 17-ročný žiadateľ uväznený na základe 

podozrenia z vykradnutia obchodu s potravinami. Bol umiestnený do 

výkonu väzby, vo väznici pre dospelých, na 48 dní. S osobitným odkazom 

na skutočnosť, že žiadateľ bol dieťa, ESĽP uviedol, že väzba maloletých by 

sa mala používať len ako opatrenie poslednej inštancie. Mala by byť čo 

najkratšia a ak je zaistenie prísne nevyhnutné, maloletí by mali byť držaní 

oddelene od dospelých. 535 V tomto konkrétnom prípade sa orgány snažili 

odôvodniť väzbu na základe stavu dôkazov, ale ESĽP rozhodol, že len táto 

príčina nemohla byť opodstatnením dĺžky zaistenia žiadateľa. V dôsledku 

toho súd zistil porušenie článku 5 ods. 3 EDĽP. 

Zaistenie na účel výchovného dohľadu 

Táto forma zaistenia bola nariadená v situáciách, keď dieťa malo osobitnú potrebu 

výchovného dohľadu z dôvodu narušenej osobnosti a násilného správania. 

Článok 5 ods. 1 písm. d) EDĽP sa primárne týka foriem zaistenia mimo rozsahu 

pôsobnosti justičného systému pre mladistvých. 

530 Tamže, body 58 – 59, ESĽP, Ladent/Poľsko, č. 11036/03, 18. marca 2008, bod 55. 

531 ESĽP, Korneykova/Ukrajina, č. 39884/05, 19. januára 2012, body 43 – 44. Pozri tiež ESĽP, Selçuk/ 

Turecko, č. 21768/02, 10. januára 2006, body 35 – 36, ESĽP, J.M./Dánsko, č. 34421/09, 13. novembra 

2012, bod 63. 

532 ESĽP, Dinç a Çakır/Turecko, č. 66066/09, 9. júla 2013, bod 63 (k dispozícii po francúzsky), ESĽP, 

Güveç/Turecko, č. 70337/01, 20. januára 2009, bod 108. 

533 ESĽP, Kuptsov a Kuptsova/Rusko, č. 6110/03, 3. marca 2011, bod 91. 

534 ESĽP, Nart/Turecko, č. 20817/04, 6. mája 2008. 


203


Príklad: Vec Bouamar/Belgicko 536 sa týka umiestnenia dieťaťa do vyšetrovacej 

väzby pri deviatich príležitostiach na obdobia približne 15 dní. Žiadateľ 

bol adolescent považovaný za osobu s narušenou osobnosťou a násilným 

správaním. Belgická vláda uviedla, že bol umiestnený do vyšetrovacej 

väzby na účel výchovného dohľadu. ESĽP uviedol, že dočasné umiestnenia 

do vyšetrovacej väzby samotné nie sú v rozpore s článkom 5 ods. 1 

písm. d), pokiaľ orgány sledujú účel umiestnenia mladistvého pod výchovný 

dohľad. ESĽP však uviedol, že v prípade žiadateľa orgány nepreukázali, 

že mali zámer alebo možnosť umiestniť ho do inštitúcie, kde by využíval 

možnosť výchovného dohľadu. V dôsledku toho ESĽP zistil porušenie článku 

5 ods. 1 písm. d) EDĽP. 

Príklad: D.G./Írsko 537 sa týka umiestnenia násilného dieťaťa do detenčného 

zariadenia. ESĽP uviedol, že pojem výchovný dohľad neznamená 

jednoznačne vyučovanie v triede. Výchovný dohľad predstavuje mnohé 

aspekty výkonu rodičovských práv miestnym orgánom v prospech a na 

ochranu dotknutej osoby. ESĽP uviedol, že je prípustné, aby národné orgány 

umiestňovali mladistvých do detenčných zariadení dočasne, kým sa 

nenájde vhodné ubytovanie, pokiaľ sa to udeje rýchlo. V prípade žiadateľa 

nebola požiadavka rýchlosti splnená, pretože bol umiestnený do vhodného 

ubytovania viac ako šesť mesiacov po jeho prepustení zo zaistenia. V dôsledku 

toho ESĽP zistil porušenie článku 5 ods. 1 písm. d) EDĽP. 

Odvolania voči zaisteniu, rýchlosť preskúmania a prístup 

k obhajcovi 

ESĽP vyžaduje osobitnú dôslednosť vnútroštátnych orgánov v prípadoch týkajúcich 

sa zadržiavania detí. Okrem už uvedených záruk musia štátne orgány 

zabezpečiť, že deti majú právo spochybniť zákonnosť zaistenia v primeraných 

intervaloch a že majú prístup k obhajcovi počas konania o zákonnosti ich zaistenia. 

Okrem toho treba, aby o týchto právnych podnetoch národné súdy 

rozhodovali rýchlo. ESĽP odvodzuje tieto procesné záruky zo znenia článku 5 

ods. 4 EDĽP. 

536 ESĽP, Bouamar/Belgicko, č. 9106/80, 29. februára 1988. 

537 ESĽP, D.G./Írsko, č. 39474/98, 16. mája 2002. 

204


Príklad: Vo veci Bouamar/Belgicko 538 ESĽP zistil porušenie článku 5 ods. 4, 

pretože: vypočutia na účel stanovenia zaistenia žiadateľa sa uskutočnili 

bez jeho obhajcov, nebolo o nich rozhodnuté rýchlo, neexistovalo skutočné 

rozhodnutie o zákonnosti zaistenia, pretože národné súdy zamietli odvolania 

žiadateľa ako neopodstatnené. 

11.2.2. Podmienky zaistenia 

Podľa práva EÚ sa v článku 4 Charty základných práv EÚ zakazuje mučenie 

a neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie. Keďže sa však charta vzťahuje 

len v rámci pôsobnosti práva EÚ, toto ustanovenie musí byť spojené s iným 

právnym nástrojom EÚ zaoberajúcim sa zaistením, aby bola v tomto zmysle 

pre členské štáty záväzná. Zatiaľ sa pred SDEÚ nedostali prípady v súvislosti 

s článkom 4 Charty. 

V práve Rady Európy ESĽP stanovil, že zadržiavanie detí spolu s dospelými 

môže viesť k porušeniu článku 3 539 alebo článku 5 EDĽP. 540 Ďalej, chýbajúca primeraná 

lekárska starostlivosť v detenčnom zariadení môže byť tiež predmetom 

porušenia článku 3. 541 Iné aspekty, ktoré môžu byť prípadne sporné podľa 

článku 3, zahŕňajú miesto k dispozícii v cele, osvetlenie a rekreačné činnosti. 542 

Pri hodnotení zlučiteľnosti podmienok zaistenia s normami článku 3 EDĽP sa 

ESĽP často opiera o súbor noriem vypracovaných Európskym výborom pre zabránenie 

mučeniu a neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu 

(CPT), ktorý sleduje väzenské podmienky pod záštitou Európskeho dohovoru 

o zabránení mučeniu a neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo 

trestaniu vykonávaním návštev na mieste v členských štátoch Rady Európy. 543 

538 ESĽP, Bouamar/Belgicko, č. 9106/80, 29. februára 1988. 

539 ESĽP, Güveç/Turecko, č. 70337/01, 20. januára 2009. 

540 ESĽP, Nart/Turecko, č. 20817/04, 6. mája 2008. 

541 ESĽP, Güveç/Turecko, č. 70337/01, 20. januára 2009, ESĽP, Blokhin/Rusko, č. 47152/06, 14. 

novembra 2013 (postúpené VK 24. marca 2014). 

542 ESĽP, Kuptsov a Kuptsova/Rusko, č. 6110/03, 3. marca 2011, bod 70. 

543 Pozri napr. ESĽP, Güveç/Turecko, č. 70337/01, 20. januára 2009. 

205


Príklad: Vo veci Güveç/Turecko 544 bol pätnásťročný chlapec zatknutý na základe 

podozrenia z členstva v Kurdskej strane práce (PKK). Bol päť rokov 

zadržiavaný Súdom pre štátnu bezpečnosť vo väzení pre dospelých. ESĽP 

zistil, že jeho zadržiavanie bolo v rozpore s tureckými predpismi a záväzkami 

podľa medzinárodných zmlúv okrem iného vrátane článku 37 písm. c) 

CRC, v ktorom sa vyžaduje, aby boli deti oddelené od dospelých. Súd takisto 

uviedol, že u žiadateľa sa začali vo väznici psychické problémy, v dôsledku 

ktorých sa opakovane pokúsil o samovraždu. Okrem toho orgány 

neposkytli žiadateľovi primeranú lekársku starostlivosť. V dôsledku toho, 

vzhľadom na vek žiadateľa, dĺžku jeho zadržiavania vo väznici spolu s dospelými, 

vzhľadom na to, že mu orgány neposkytli primeranú lekársku starostlivosť 

so zreteľom na jeho psychické problémy a neprijali kroky, aby 

zabránili opakovaným pokusom o samovraždu, nemá ESĽP pochybnosti 

o tom, že žiadateľ bol vystavený neľudskému a ponižujúcemu zaobchádzaniu. 

Na základe toho došlo k porušeniu článku 3 EDĽP. 

EVSP jednotne vykladá článok 17 ESC v tom zmysle, že ak sú deti zadržiavané 

alebo uväznené, majú byť oddelené od dospelých. 

Európske pravidlá Rady Európy pre mladistvých páchateľov vystavených sankciám 

alebo opatreniam obsahujú podrobné usmernenia o podmienkach zadržania. 

Takisto sa v nich stanovuje, že mladiství by nemali byť držaní v inštitúciách 

pre dospelých, ale v inštitúciách, ktoré sú pre nich osobitne určené. 545 

544 Tamže. 

545 Rada Európy, Výbor ministrov (2008), Odporúčanie CM/Rec(2008)11 o európskych pravidlách 

pre mladistvých páchateľov vystavených sankciám alebo opatreniam, 5. novembra 2008, 

pravidlo 59.1. 

206


V medzinárodnom práve obsahuje CRC samostatné ustanovenie o zbavení detí 

slobody, v ktorom sa uvádza, že deti musia byť oddelené od dospelých, pokiaľ 

nie je v ich najlepšom záujme, aby s nimi boli (článok 37 písm. c) CRC). V tomto 

článku sa takisto stanovuje, že deti majú v zásade právo udržiavať kontakt so 

svojou rodinou prostredníctvom korešpondencie alebo návštev. 

11.2.3. Ochrana pred zneužívaním a zlým 

zaobchádzaním 

V práve Rady Európy ESĽP opakovane uvádzal, že národné orgány sú zodpovedné 

za ochranu zadržaných osôb pred smrťou, zneužívaním alebo zlým zaobchádzaním 

spôsobeným inými väzňami alebo samotnými orgánmi. Povinnosti 

štátov sú v tomto smere osobitne silné, pretože zadržané osoby patria 

do právomoci a kontroly štátu. 546 Okrem prijímania primeraných opatrení na 

ochranu väzňov musia štátne orgány takisto účinne vyšetrovať problematické 

údajné zlé zaobchádzanie alebo smrť. 

Príklad: Vec Çoşelav/Turecko sa týka samovraždy adolescenta vo väzení, 547 

ktorý sa predtým už niekoľkokrát neúspešne pokúšal o samovraždu. Po 

týchto pokusoch ho orgány presunuli z krídla pre mladistvých do väzenského 

zariadenia pre dospelých. Súd najprv stanovil, že orgány vedeli alebo 

mali vedieť o existencii skutočného a bezprostredného ohrozenia života 

syna žiadateľov, a potom uviedol, že orgány neprijali primerané opatrenia, 

aby zabránili riziku samovraždy. ESĽP kládol veľký dôraz na vek zosnulého 

a na skutočnosť, že bol väznený spolu s dospelými. V dôsledku toho 

ESĽP stanovil, že došlo k porušeniu vecnej stránky článku 2 EDĽP. Okrem 

toho súd zistil aj porušenie procesnej stránky článku 2 z dôvodu, že orgány 

nevykonali účinné vyšetrovanie smrti syna žiadateľov. Dôvody opodstatňujúce 

tieto zistenia zahŕňajú: to, že orgány bezodkladne neinformovali 

žiadateľov o smrti ich syna, to, že prokuratúra nepreskúmala údajné zlyhania 

v zabránení samovražde a nadmerne dlhé trvanie administratívneho 

konania. 

546 ESĽP, Anguelova/Bulharsko, č. 38361/97, 13. júna 2002; ESĽP, H.Y. a Hü.Y./Turecko, č. 40262/98, 

6. októbra 2005. 

547 ESĽP, Çoşelav/Turecko, č. 1413/07, 9. októbra 2012. 

207


11.3. Ochrana detských obetí a svedkov 

Hlavný bod 

• Detské obete a svedkovia majú nárok na ochranu pred ďalšou viktimizáciu, na zotavenie 

a na opätovné začlenenie a na účinnú účasť v trestných a alternatívnych konaniach. 

V práve EÚ aj Rady Európy bolo uznané postavenie detských obetí a svedkov. 

V práve EÚ sa postavenie detských obetí výslovne uznáva v smernici o právach 

obetí 2012/29/EÚ 548 . Stanovuje sa v nej, že ak je obeťou dieťa, hlavný zreteľ 

sa berie na jeho najlepší záujem, ktorý sa posudzuje individuálne. Okrem toho 

musí prevládať prístup zameraný na dieťa, pri ktorom sa musí prihliadať na jeho 

vek, vyspelosť, názory, potreby a obavy. Okrem toho je cieľom smernice zaistiť, 

aby dieťa a nositeľ rodičovských práv a povinností (alebo iný právny zástupca) 

boli informovaní o všetkých opatreniach alebo právach osobitne zameraných 

na dieťa (článok 1 ods. 2). Detské obete majú takisto právo byť vypočuté počas 

trestného konania a členské štáty musia zabezpečiť, aby mohli takisto predložiť 

dôkazy. Náležite sa musí zohľadniť vek a vyspelosť dieťaťa (článok 10 ods. 1). 

Okrem toho je cieľom smernice chrániť súkromie a totožnosť detských obetí 

počas trestných konaní, zabrániť sekundárnej viktimizácii, okrem iných dôvodov 

(článok 21 ods. 1, pozri tiež článok 26). Okrem toho sa v smernici stanovuje 

osobitné ustanovenie o práve na ochranu detských obetí počas trestných konaní 

(článok 24), ktorý sa týka zvukovo-obrazových záznamov výsluchov detských 

obetí a ich použitia ako dôkaz v trestnom konaní, menovania osobitných 

zástupcov a práva na právne zastúpenie vo vlastnom mene dieťaťa, ak existuje 

konflikt záujmov medzi detskou obeťou a nositeľmi rodičovských práv a povinností. 

Smernica okrem toho obsahuje rôzne ustanovenia na ochranu obetí 

všeobecne, ako napríklad prístup k službám na podporu obetí. V prípade detí 

alebo iných zraniteľných osôb majú byť sprístupnené odborné služby podpory 

(pozri oddiel 38 uznesenia, ktoré je sprievodným dokumentom k smernici). 549 

548 Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2012/29/EÚ z 25. októbra 2012, ktorou sa stanovujú 

minimálne normy v oblasti práv, podpory a ochrany obetí trestných činov, Ú. v. 

EÚ 2012 L 315/55. 

549 Pozri FRA (2014b), s. 36. 

208


Predtým, ako bolo rámcové rozhodnutie 2001/220/SVV o postavení obetí 

v trestnom konaní nahradené smernicou o právach obetí, vzťahovalo sa okrem 

iného na účasť obetí, ich práva a spravodlivé zaobchádzanie. Uznávalo sa osobitné 

postavenie zraniteľných obetí, aj keď sa výslovne neodkazovalo na deti. 

Podľa tohto rámcového rozhodnutia SDEÚ rozhodol, že deti môžu byť označené 

ako zraniteľné, keď sa do úvahy vezme ich vek a trestné činy, v prípade ktorých 

sa samy považujú za obete. Toto ich následne oprávňuje na osobitné opatrenia 

ochrany, ako je ich vypočúvanie mimo súdu a pred konaním súdneho pojednávania. 

550 SDEÚ takisto rozhodol, že všetky opatrenia prijaté na ochranu obetí 

musia byť navrhnuté spôsobom, aby obvinený aj tak mal spravodlivý proces. 

Inými slovami, ochrana obetí a svedkov nemôže ohroziť právo obvinenej osoby 

na spravodlivý proces (pozri tiež príklad judikatúry ESĽP). 551 

Príklad: Vo veci Pupino 552 bola talianska učiteľka v materskej škôlke stíhaná 

za týranie žiaka. Podľa talianskeho trestného poriadku musia svedkovia 

spravidla vypovedať na súde počas pojednávania. Za určitých okolností 

však môžu byť ich dôkazy vykonané pred sudcom pred pojednávaním prostredníctvom 

osobitného postupu (incidente probatorio). V tomto prípade 

verejný prokurátor požiadal súd, aby umožnil vykonanie svedectiev malých 

detí vopred ako dôkaz, štátny súd však odmietol. Po prvý raz SDEÚ 

poskytol svoj výklad niektorých ustanovení týkajúcich sa postavenia detí 

ako obetí a svedkov v trestnom konaní. Zdôraznil, že rámcovým rozhodnutím 

2001/220/SVV sa vyžaduje, aby členské štáty zabezpečili osobitnú 

ochranu zraniteľným obetiam, čo znamená, že štátny súd musí byť schopný 

povoliť zraniteľným obetiam podať svedectvo tak, aby zaručil ich ochranu, 

napríklad mimo súdu a pred jeho konaním. SDEÚ uviedol: „Nezávisle 

od odpovede na otázku, či okolnosť, že obeťou trestného činu je maloletý, 

stačí vo všeobecnosti nato, aby sa táto obeť považovala za obzvlášť zraniteľnú 

v zmysle rámcového rozhodnutia, nemožno spochybniť, že ak ako 

vo veci samej malé deti tvrdia, že boli týrané, navyše svojou učiteľkou, 

tieto deti možno takto označiť najmä vzhľadom na ich vek, ako aj povahu 

a následky trestného činu, ktorého tvrdia, že sú obeťami“. 553 Okrem 

toho SDEÚ rozhodol, že všetky opatrenia týkajúce sa ochrany a prevencie 

550 SDEÚ, C-105/03, Trestné konanie proti Maria Pupino [VK], 16. júna 2005, bod 53. 

551 SDEÚ, C-105/03, Trestné konanie proti Maria Pupino [VK], 16. júna 2005. Pozri tiež SDEÚ, 

C-507/10, Trestné konanie proti X, 21. decembra 2011. 

552 SDEÚ, C-105/03, Trestné konanie proti Maria Pupino [VK], 16. júna 2005. 


209


sekundárnej viktimizácie musia byť navrhnuté tak, aby bol obvinenému 

zabezpečený spravodlivý proces. 554 

V práve Rady Európy ESĽP rozhodol, že je povinnosťou štátu chrániť záujmy 

obetí. Platí to pre obete, ktoré sa trestného konania zúčastňujú ako svedkovia. 

Ich záujmy podľa ustanovení EDĽP, ako je článok 2 a článok 8, musia byť 

vyvážené so záujmami obhajoby. 555 ESĽP má niekoľko rozhodnutí týkajúcich sa 

sexuálnych trestných činov, v ktorých deti svedčili proti údajným páchateľom. 

Z tejto judikatúry vyplýva, že súd uznal, že trestné konania týkajúce sa sexuálnych 

trestných činov, ktoré sú často obeťou vnímané ako utrpenie, najmä ak 

bola neúmyselne konfrontovaná s obvineným a to o to viac, ak išlo o deti. 556 

V dôsledku toho súd akceptoval, že v takých prípadoch môžu byť prijaté určité 

opatrenia na účel ochrany detských obetí. Takisto však uviedol, že tieto opatrenia 

nesmú ohroziť primeraný a účinný výkon práv stíhanej osoby a súdne orgány 

môžu byť preto povinné prijať opatrenia na vyváženie znevýhodnenia, 

s ktorým stíhaná osoba funguje. 557 

Príklad: Vo veci Kovač/Chorvátsko 558 svedčilo dvanásťročné dievča pred 

vyšetrujúcim sudcom, že žiadateľ na nej páchal neslušné akty. Žiadateľ 

nebol prítomný ani zastúpený počas uvedeného svedectva, ani nedostal 

príležitosť napadnúť vyhlásenie obete. ESĽP zdôraznil, že spravidla musia 

byť všetky dôkazy vykonané v prítomnosti obvineného na verejnom vypočúvaní 

na účel protiargumentácie. Ak sa vyhlásenia vo fáze policajného 

výsluchu alebo súdneho vyšetrovania použijú ako dôkaz, samotná skutočnosť 

nie je v rozpore článkom 6 EDĽP za predpokladu, že stíhanej osobe 

sa poskytne primeraná a riadna príležitosť spochybniť a pýtať sa príslušného 

svedka, a to buď v čase vyhlásení, alebo v neskoršej etape konania. 

V prípade žiadateľa boli vyhlásenia svedkyne jedinými priamymi dôkazmi 

o skutočnostiach proti žiadateľovi a tieto dôkazy boli rozhodujúce v rozhodnutí 

súdu o vydaní rozhodnutia o vine. Žiadateľ však nemohol namietať, 

ani získať od národných súdov reakciu vo veci jeho sťažnosti. Okrem 


555 ESĽP, Doorson/Holandsko, č. 20524/92, 26. marca 1996. 

556 ESĽP, S.N./Švédsko, č. 34209/96, 2. júla 2002, bod 47. 

557 ESĽP, Bocos-Cuesta/Holandsko, č. 54789/00, 10. novembra 2005; ESĽP, A.L./Fínsko, č. 23220/04, 

27. januára 2009; ESĽP, W./Fínsko, č. 14151/02, 24. apríla 2007; ESĽP, Kovač/Chorvátsko, 

č. 503/05, 12. júla 2007. 

558 ESĽP, Kovač/Chorvátsko, č. 503/05, 12. júla 2007. 

210


toho, skutočné vyhlásenie obete nebolo nikdy prečítané pred súdom. Namiesto 

toho sudca len uviedol, že obeť potvrdila svoje vyhlásenie podané 

pred vyšetrujúcim sudcom. ESĽP preto dospel k záveru, že žiadateľovi nebol 

poskytnutý spravodlivý proces, v rozpore s článkom 6 ods. 1 v spojení 

s článkom 6 ods. 3 písm. d) EDĽP. 

Príklad: Vo veci S.N./Švédsko 559 svedčil desaťročný chlapec na polícii, že bol 

sexuálne zneužívaný žiadateľom. Chlapec bol dvakrát vypočúvaný policajným 

inšpektorom so značnými skúsenosťami s prípadmi zneužívania detí. 

Prvý výsluch bol nahrávaný na video, druhý bol zvukovo nahrávaný. Obhajca 

žiadateľa sa nezúčastnil druhého výsluchu, ale dohodol sa s policajným 

inšpektorom na otázkach, ktoré bolo potrebné prejsť. Počas konania 

okresný súd pustil záznamy z výsluchov dieťaťa, ale neskúmal ho osobne. 

Súd nakoniec odsúdil žiadateľa, pričom sa opieral takmer úplne o svedectvá 

dieťaťa. Odvolací súd potvrdil rozsudok. Uviedol, že policajné výsluchy 

poskytli dostatočné dôkazy na stanovenie viny žiadateľa, aj keď uznal, 

že neexistovali technické dôkazy podporujúce tvrdenia dieťaťa, ktoré boli 

niekedy nepresné. ESĽP akceptoval, že v prípadoch sexuálnych trestných 

činov nie je krížový výsluch svedka vždy možný a že v takých prípadoch 

treba so svedeckými výpoveďami zaobchádzať s mimoriadnou opatrnosťou. 

Aj keď vyhlásenia dieťaťa boli skutočne jedinými dôkazmi proti obvinenému, 

konanie ako celok bolo spravodlivé. Videonahrávka bola ukázaná 

počas súdu a odvolacieho konania a prepis druhého výsluchu bol prečítaný 

pred okresným súdom; zvuková nahrávka bola takisto pustená pred odvolacím 

súdom. Na základe toho mal žiadateľ dostatočnú príležitosť spochybniť 

svedectvo dieťaťa a svoju dôveryhodnosť v rámci trestného konania. 

V dôsledku toho ESĽP zistil, že nedošlo k porušeniu článku 6 ods. 3 

písm. d) EDĽP. 

V judikatúre ESĽP nejde len o vyváženie ochrany detských obetí a práva obvineného 

na spravodlivý proces, ale aj o ochranu práva obetí a ich rodín vrátane 

detí na život podľa článku 2 EDĽP, ako vyplýva z nasledujúceho príkladu. 

Príklad: R.R. a i./Maďarsko 560 sa týka väzňa, ktorý svedčil na verejnom 

súde o svojich činnostiach týkajúcich sa obchodovania s drogami a ktorý 

bol spolu so svojou manželkou a dvomi deťmi zaradený do oficiálneho 

559 ESĽP, S.N./Švédsko, č. 34209/96, 2. júla 2002. 

560 ESĽP, R.R. a i./Maďarsko, č. 19400/11, 4. decembra 2012. 

211


programu ochrany svedkov na základe rizika odvety. Keď orgány zistili, 

že väzeň bol ešte v kontakte s kriminálnymi kruhmi, vyradili jeho a jeho 

rodinu z programu ochrany svedkov za porušenie jeho podmienok. Podľa 

článku 2 EDĽP rodina uviedla, že jej vylúčenie z programu ochrany svedkov 

ohrozilo ich životy z dôvodu odvety mafie. Súd akceptoval, že zaradenie 

žiadateľov do programu ochrany svedkov a spolupráca otca s orgánmi znamenali, 

že životy žiadateľov boli ohrozené v čase zavedenia pôvodného 

opatrenia. Keďže zrušenie ich ochrany v programe nebolo vyvolané znížením 

daného rizika, ale porušením jeho podmienok, súd nebol presvedčený 

o tom, že orgány preukázali, že riziko prestalo existovať. Okrem toho nebolo 

neodôvodnené predpokladať, že po zrušení krycích totožností rodiny 

sa ich totožnosti a miesto pobytu stali dostupné pre každého, kto im chce 

ublížiť. Takto orgány potenciálne vystavili rodinu životunebezpečnému riziku, 

v rozpore s článkom 2 EDĽP. 

V článku 31 Lanzarotského dohovoru sa uvádza, ktoré všeobecné opatrenia 

ochrany by mali prijať členské štáty na ochranu práv a záujmov obetí vrátane 

ich osobitných potrieb ako svedkov, počas všetkých etáp vyšetrovaní a trestných 

konaní (článok 31 ods. 1). Tieto opatrenia zahŕňajú informácie o ich právach 

v pozícii obetí, dostupnosti služieb a všeobecnom napredovaní vo vyšetrovaní 

alebo konaní, ochranu ich súkromia a bezpečnosti (vrátane informácií 

o uvoľnení stíhanej alebo odsúdenej osoby) a zabránenia kontaktu medzi obeťami 

a páchateľmi v priestoroch súdu a donucovacích orgánov. Okrem toho sa 

v článku 31 stanovuje, že obete musia mať prístup k právnej pomoci (článok 31 

ods. 3). Poskytnuté informácie musia byť prispôsobené veku a vyspelosti detí 

a byť v jazyku, ktorému rozumejú (článok 31 ods. 6). 

V usmerneniach Rady Európy o súdnictve zohľadňujúcom potreby detí 561 sa takisto 

venuje pozornosť postaveniu detskej obete a svedkovi, najmä keď poskytuje 

dôkazy v súdnom konaní. V usmerneniach sa vyzývajú členské štáty, 

aby vynaložili „všetko úsilie, aby deti poskytovali dôkazy v čo najpriaznivejšom 

prostredí a za čo najvhodnejších podmienok so zreteľom na ich vek, vyspelosť 

a stupeň pochopenia a prípadné komunikačné ťažkosti, ktoré môžu mať“. 562 

Na tento účel majú byť zapojení vyškolení odborníci a podnecované napríklad 

zvukovo-obrazové vyhlásenia. Deti by takisto mali mať príležitosť vypovedať 


17. novembra 2010. Pozri tiež FRA (2015b). 


17. novembra 2010, bod 64. 

212


v trestných veciach bez prítomnosti údajného páchateľa. V usmerneniach sa 

takisto uznáva, že tento prístup zameraný na deti by mal zohľadňovať právo 

iných strán namietať voči obsahu vyhlásení dieťaťa. Okrem toho sa v usmerneniach 

stanovuje, že súkromie a rodinný život detských svedkov by mal byť 

chránený (oddiel IV v písm. a) bode 9) a konanie by sa malo konať prednostne 

bez prístupu verejnosti. 

V medzinárodnom práve je postavenie detských obetí výslovne uznané v článku 

39 CRC. V tomto ustanovení sa uvádza, že signatárske strany musia prijať 

všetky potrebné opatrenia na podporu telesného a duševného zotavenia 

a sociálnej reintegrácie detských obetí. Takéto zotavenie a reintegrácia sa musia 

uskutočňovať v prostredí, ktoré podporuje zdravie, sebaúctu a dôstojnosť 


Treba tiež uviesť, že OSN prijalo Usmernenia o spravodlivosti vo veciach so 

zapojením detských obetí a svedkov trestnej činnosti. 563 V týchto usmernenia 

sa vyzýva, aby sa s detskými obeťami a svedkami zaobchádzalo spôsobom 

zameraným na deti, čo znamená prístup, v ktorom sa vyvažuje právo dieťaťa 

na ochranu a v ktorom sa zohľadňujú individuálne potreby a názory dieťaťa. 564 

Usmernenia poskytujú veľmi podrobné usmernenia o tom, ako treba vykonávať 

tieto aspekty. Výbor OSN pre práva dieťaťa takisto zdôraznil relevantnosť 

týchto usmernení OSN podľa článku 12 CRC (právo byť vypočutý) vo svojom 

všeobecnom komentári. 565 Podľa výboru musia dostať detské obete a detskí 

svedkovia trestnej činnosti príležitosť na úplné vykonávanie svojich práv na 

slobodné vyjadrenie svojich názorov, čo najmä znamená, že sa musí vyvinúť 

maximálne úsilie, aby sa zabezpečilo, že detská obeť a/alebo detský svedok je 

konzultovaný v relevantných záležitostiach so zreteľom na zapojenie v kontrolovanom 

prípade, a umožní sa mu slobodne a vlastným spôsobom vyjadriť svoje 

názory a obavy týkajúce sa vlastného zapojenia v súdnom procese. 566 Výbor 

takisto tvrdí, že právo detskej obete a svedka je spojené s právom byť informovaný 

o otázkach, ako je dostupnosť zdravotných, psychologických a sociálnych 

služieb, úloha detskej obete a/alebo svedka, spôsoby vykonávania výsluchu, 

563 Hospodárska a sociálna rada Organizácie Spojených národov (ECOSOC), uznesenie 2005/20, 

Usmernenia o spravodlivosti vo veciach zahŕňajúcich detské obete a detských svedkov trestnej 

činnosti, 22. júla 2005. 

564 Tamže, bod 9 písm. d)). 

565 Organizácia Spojených národov (OSN), Výbor pre práva dieťaťa (2009), Všeobecný komentár 

č. 12 o práve dieťaťa byť vypočuté, CRC/C/GC/12, 1. júla 2009, body 62 – 64. 


213


zavedené podporné mechanizmy pre dieťa pri podávaní sťažnosti a účasti vo 

vyšetrovaniach a súdnych konaniach, osobitné miesta a časy vypočúvaní, dostupnosť 

ochranných opatrení, možnosti získania odškodnenia a ustanovenia 

týkajúce sa odvolania. 567 


214

Odporúčaná literatúra 

Kapitola 1 

Úvod do európskeho práva týkajúceho sa práv 

detí: súvislosti a hlavné zásady 

Breen, C. (2002), „The emerging tradition of the best interests of the child in 

the European Convention on Human Rights“, Breen, C., The standard of the best 

interest of the child, Dordrecht, Martinus Nijhoff. 

Cullen, H. (2004), „Children’s rights“, Peers, S. a Ward, A. (ed.), The EU Charter 

of Fundamental Rights: Politics, law and policy, Oxford, Hart Publishing, 

s. 323 – 348. 

González Bou, E., González Viada, N., Aldecoa Luzárraga F. a Forner Delaygua, 

J. (2010), La protección de los niños en el derecho internacional y en las relaciones 

internacionales: Jornadas en conmemoración del 50 aniversario de la Declaración 

Universal de los Derechos del Niño y del 20 aniversario del Convenio 

de Nueva York sobre los Derechos del Niño, Marcial Pons. 

Kilkelly, U. (1999), The child and the ECHR, Aldershot, Ashgate. 

Kilkelly, U. (2014), „The CRC and the ECHR: The contribution of the European 

Court of Human Rights to the implementation of Article 12 of the CRC“, Liefaard, 

T. a Doek, J. (ed.), Litigating the Rights of the Child, London, Springer, s. 193 – 209. 

215


Lamont, R. (2014), „Article 24“, Peers, S., Hervey, T., Kenner, J. a Ward, A. (ed.), 

The EU Charter of Fundamental Rights: A commentary, Oxford, Hart Publishing, 

s. 209 – 215. 

Liefaard, T. a Doek, J. (2015), „Kinderrechten in de rechtspraak: Een internationaal 

perspectief“, Tijdschrift voor Familie- en Jeugdrecht, 2015/12(4), s. 82 – 87. 

McGlynn, C. (2002), „Rights for children?: The potential impact of the European 

Union Charter of Fundamental Rights“, European Public Law, vyd. 8, č. 3, 

s. 387 – 400. 

Pulles, G. (2013), „Het Europese Hof voor de Rechten van de Mens en het 

IVRK: receptie in het belang van het kind“, Graaf, J. H. de, Mak, C., Montanus, 

P. J. a Wijk, F. K. van (ed.), Kinderrechten in de rechtspraak: Een internationaal 

perspectief, Rechten van het kind en waardigheid,Nijmegen, Ars Aequi Libri, 

s. 109 – 138. 

Stalford, H. (2012), Children and the European Union: Rights, welfare and 

accountability, Oxford, Hart Publishing. 

Stalford, H. (2014), „Using the Convention on the Rights of the Child in litigation 

under EU law“, Liefaard, T. a Doek, J. (eds.), Litigating the Rights of the Child, 

Londýn, Springer, s. 1 – 11. 

Stalford, H. a Schuurman, M. (2011), „Are we there yet?: The impact of the 

Lisbon Treaty on the EU Children’s Rights Agenda“, International Journal of 

Children’s Rights, vyd. 19, č. 3, s. 381 – 403. 

Trinidad Núñez, P. (2003), „¿Qué es un niño? Una visión desde el Derecho Internacional 

Público“, Revista española de educación comparada (Ejemplar dedicado 

a: La infancia y sus derechos), č. 9, s. 13 – 48. 

Trinidad Núñez, P. (2002), El niño en el derecho internacional de los derechos 

humanos, Universidad de Extremadura Servicio de Publicaciones. 

UNICEF, Innocenti Research Centre (2009), Reformas Legislativas e a Implementação 

sobre os Direitos da Criança, UNICEF. 

216


UNICEF, Innocenti Research Centre (2013), In difesa dei diritti dell’infanzia: Uno 

studio globale sulle istituzioni indipendenti dei diritti umani per l’infanzia – 

Relacione di sintesi, UNICEF. 

Verheyde, M. (2004), „Kinderen en het Europese Verdrag voor de Rechten van 

de Mens“, Verhellen, E., Cappelaere, G. a Decock, G. (ed.), Kinderrechtengids: 

Commentaren, regelgeving, rechtspraak en nuttige informatie over de maatschappelijke 

en juridische positie van het kind, Gent, Mys en Breesch, s. 1 – 76. 

Villagrasa Alcaide, C. a Ravetllat Ballesté, I. (2009), Por los derechos de la infancia 

y de la adolescencia: un compromiso mundial desde el derecho de participación 

en el XX aniversario de la Convención sobre los Derechos del Niño, 

Editorial Bosch, S.A., s. 55 – 80. 

Kapitola 2 


Brems, E. (2006), „Article 14: The right to freedom of thought, conscience 

and religion“, Alen, A., Vande Lanotte, J., Verhellen, E., Ang, F., Berghmans, E. 

a Verheyde, M. (ed.), A commentary on the United Nations Convention on the 

Rights of the Child, Leiden, Martinus Nijhoff Publishers, s. 7 – 40. 

Daly, A., Eurobarometer (2011), „The right of children to be heard in civil proceedings 

and the emerging law of the European Court of Human Rights“, 

The International Journal of Human Rights, vyd. 15, č. 3, http://ec.europa.eu/ 

public_opinion/archives/quali/ql_right_child_sum_en.pdf. 

Enkelaar, A. a Zutpen, M. (2010) „De autonomie van het kind in de rechtszaal“, 

Graaf, J. H. de, Mak, C., Wijk, F. K. van a Mulders, L. A. (ed.), Rechten van het 

kind en autonomie, Nijmegen. 

Európska komisia (2014), Zhrnutie kontextových prehľadov zapojenia detí 

do trestných konaní v 28 členských štátoch Európskej únie, Luxemburg, Úrad 

pre vydávanie publikácií Európskej únie (Úrad pre publikácie). 

FRA (2010a), Developing indicators for the protection, respect and promotion of 

the rights of the child in the European Union, Luxemburg, Úrad pre publikácie. 

217


FRA a ECtHR (2011), Príručka o európskom antidiskriminačnom práve, Luxemburg, 


Koeren, M. (2013), „Recht op informatie?“, Graaf, J. H. de, Mak, C., Montanus, P. 

J. a Wijk, F. K. van, Rechten van het kind en waardigheid, Nijmegen. 

Lundy, L. (2007), „“Voice” is not enough: Conceptualising Article 12 of the United 

Nations Convention on the Rights of the Child“, British Educational Research 

Journal, roč. 33, č. 6, s. 927 – 942. 

Mazey, S. (2002), „Gender mainstreaming strategies in the EU: Delivering on an 

agenda“, Feminist Legal Studies, roč. 10, č. 3 – 4, s. 227 – 240. 

Nowak, M. (2005), U.N. Covenant on Civil and Political Rights, CCPR commentary, 

2. revidované vydanie, Kehl, Štrasburg a Arlington: N.P. Engel Publisher. 

Partsch, K. J. (1981), „Freedom of conscience and expression, and political freedoms“, 

Henkin, L. (ed.), The International Bill of Rights: The Covenant on Civil 

and Political Rights, New York, Columbia University Press. 

Schutter, O. de, European Network of Legal Experts in the non-discrimination 

field (2011), The prohibition of discrimination under European Human Rights 

Law: Relevance for the EU non-discrimination directives – an update, Európska 

komisia, Generálne riaditeľstvo pre spravodlivosť, Luxemburg, Úrad pre 

publikácie. 

Tomuschat, C. (1993), „Freedom of association“, Macdonald, R. St. J., Matscher, 

F. a Petzold, H., The European system for the protection of human rights, 

Dordrecht, Martinus Nijhoff Publishers. 

Wheatley Sacino, S. (2011), „Article 17: Access to a diversity of mass media 

sources“, Alen, A., Vande Lanotte, J., Verhellen, E., Ang, F., Berghmans, E. 

a Verheyde, M. (ed.), A commentary on the United Nations Convention on the 

Rights of the Child, Leiden, Martinus Nijhoff Publishers. 

Woodward, A. E. (2008), „Too late for gender mainstreaming? Taking stock in 

Brussels“, Journal of European Social Policy, vyd. 18, s. 289 – 302. 

218


Kapitola 3 


Breen, C. (2006), Age discrimination and children’s rights: Ensuring equality and 

acknowledging difference, Leiden, Martinus Nijhoff. 

Carmona Luque, M. (2003), „La no discriminación como principio rector de la 

Convención sobre los Derechos del Niño“, Cursos de derechos humanos de Donostia-San 

Sebastián, vyd. 4, s. 173 – 188. 

FRA (2010b) Separated, asylum-seeking children in European Union Member 

States. Comparative Report, Luxemburg, Úrad pre publikácie. 

FRA (2011a), Fundamental rights of migrants in an irregular situation in the 

Euro pean Union, Luxemburg, Úrad pre publikácie. 

FRA (2011b), Migrants in an irregular situation: access to healthcare in 10 European 

Union Member States, Luxemburg, Úrad pre publikácie. 

FRA (2014a), Opatrovníctvo pre deti bez rodičovskej starostlivosti: Príručka na 

posilnenie opatrovníckych systémov s cieľom uspokojiť osobitné potreby detských 

obetí obchodovania s ľuďmi, Luxemburg, Úrad pre publikácie. 

FRA a ECtHR (2011e), Príručka o európskom antidiskriminačnom práve, Luxemburg, 


Karagiorgi, C. (2014), „The concept of discrimination by association and its 

application in the EU Member States“, European Anti-Discrimination Law 

Review, vyd. 18, s. 25 – 36. 

Toggenburg, G. (2008), „Discrimination by association: a notion covered by EU 

equality law?“, European Law Reporter, vyd. 3, s. 82 – 87. 

219


Kapitola 4 


Doek, J. (2006a), „The CRC and the Right to Acquire and to Preserve a Nationality“, 

Refugee Survey Quarterly, roč. 25, č. 3, s. 26 – 32. 

Doek, J. (2006b), „Article 8 – The Right to Preservation of Identity; Article 9 – 

The Right Not to be Separated from His or Her Parents“, Alen, A., Vande Lanotte, 

J., Verhellen, E., Ang, F., Berghmans, E. a Verheyde, M. (ed.), A Commentary 

on the United Nations Convention on the Rights of the Child, Leiden, Martinus 

Nijhoff. 

FRA (2015a), The fundamental rights situation of intersex people, FRA Focus, 

Viedeň, 2015. 

Mak, C. (2008), „Baas in eigen buik? De rechtsgeldigheid in nakoming van draagmoederschapsovereenkomsten 

in het licht van grondrechten“, Graaf, J. H. de, 

Mak, C. a Wijk, F. K. van (ed.), Rechten van het kind en ouderlijke verantwoordelijkheid, 

Nijmegen. 

Vonk, M. (2010), „De autonomie van het kind in het afstammingsrecht“, Graaf, 

J. H. de, Mak, C., Wijk, F. K. van a Mulders, L. A. (ed.), Rechten van het kind en 

autonomie, Nijmegen. 

Waas, L. E. van (2008), Nationality matters. Statelessness under international 

law, Antverpy, Intersentia. 

Ziemele, I. (2007), „Article 7 – The Right to Birth Registration, Name and Nationality, 

and the Right to Know and Be Cared for by Parents“, Alen, A., Vande 

Lanotte, J., Verhellen, E., Ang, F., Berghmans, E. a Verheyde, M. (ed.), A commentary 

on the United Nations Convention on the Rights of the Child, Leiden, 

Martinus Nijhoff. 

220


Kapitola 5 


Bueren, G. van (2007), Child rights in Europe, convergence and divergence in 

judicial protection, Štrasburg, Council of Europe Publishing. 

Kilkelly, U. (2010a), „Protecting children’s rights under the ECHR: The role of 

positive obligations“, NILQ, roč. 61, č. 3, s. 245 – 261. 

Kilkelly, U. (2010b), „Relocation: A children’s rights perspective“, Journal of 

Family Law and Practice, roč. 1, č. 1, s. 23 – 35. 

Lázaro González, I. (2011), „Intervención pública en la protección de los menores 

y respecto a la vida en familia: aportaciones del Tribunal de Estrasburgo“, 

Icade: Revista de las Facultades de Derecho y Ciencias Económicas y Empresariales, 

č. 83 – 84, s. 255 – 290. 

Kapitola 6 

Náhradná starostlivosť k rodinnej starostlivosti 

a osvojenie 

FRA (2014a), Opatrovníctvo pre deti bez rodičovskej starostlivosti: Príručka na 

posilnenie opatrovníckych systémov s cieľom uspokojiť osobitné potreby detských 

obetí obchodovania s ľuďmi, Luxemburg, Úrad pre publikácie. 

O’Halloran, K. (2009), The politics of adoption: International perspectives on 

law, policy and practice, Dordrecht, Springer. 

Vité, S. a Boéchat, H. (2008), „Article 21 – Adoption“, Alen, A., Vande Lanotte, J., 

Verhellen, E., Ang, F., Berghmans, E. a Verheyde, M. (ed.), A commentary on the 

United Nations Convention on the Rights of the Child, Leiden, Martinus Nijhoff. 

221


Kapitola 7 


Fitch, K., Spencer-Chapman, K. and Hilton, Z. (2007), Protecting children from 

sexual abuse in Europe: Safer recruitment of workers in a border free Europe, 

Londýn, NSPCC. 

Forder, C. (2007), „Child protection in accordance with human rights and children’s 

rights“, Meuwese, S. et al. (ed.), 100 years of child protection, Nijmegen, 

Wolf Legal Publishers. 

FRA (2009), Child trafficking in the European Union: Challenges, perspectives 

and good practices, Luxemburg, Úrad pre publikácie. 

FRA (2014b), Victims of crime in the EU: The extent and nature of support for 

victims, Luxemburg, Úrad pre publikácie. 

FRA (2014c), Násilie páchané na ženách: Celoeurópsky prieskum. Hlavné výsledky, 

Luxemburg, Úrad pre publikácie. 

FRA (2015b), Child-friendly justice. Perspectives and experiences of professionals 

on children’s participation in civil and criminal judicial proceedings in 10 EU 

Member States, Luxemburg, Úrad pre publikácie. 

FRA (2015c), Severe labour exploitation: workers moving within or into the 

European Union, States’ obligations and victims’ rights, Luxemburg, Úrad pre 

publikácie. 

FRA a ESĽP (2014), Príručka o európskom práve v oblasti azylu, hraníc a imigrácie, 


Fredette, K. (2009), „International legislative efforts to combat child sex 

tourism: Evaluating the Council of Europe Convention on Commercial Child 

Sexual Exploitation“, Boston College International and Comparative Law 

Review, roč. 32, č. 1, s. 1 – 43. 

Hartwig, M. (2008), „The elimination of child labour and the EU“, Nesi, G., 

Nogler, L. a Pertile, M. (ed.), Child labour in a globalized world: A legal analysis 

of ILO action, Aldershot, Ashgate. 

222


Lalor, K. and McElvaney, R. (2010), „Overview of the nature and extent of child 

sexual abuse in Europe“, Protecting children from sexual violence: A comprehensive 

approach, Rada Európy, Štrasburg, Council of Europe Publishing, 

s. 13 – 36. 

Liefaard, T. and Doek, J. (2013), „Fysieke en geestelijke mishandeling van kinderen: 

over begripsvorming en de grenzen van het toelaatbare, volgens Nederlands 

recht“, Deetman, W. et al. (ed.), Seksueel misbruik van en geweld tegen 

meisjes in de Rooms-Katholieke kerk: Een vervolgonderzoek, Amsterdam: 

Uitgeverij Balans, s. 247 – 282. 

Ruelle, E. (2010), „Sexual violence against children: The European legislative 

framework and outline of Council of Europe conventions and European Union 

policy“, Protecting children from sexual violence: A comprehensive approach, 

Rada Európy, Štrasburg, Council of Europe Publishing. 

Staiger, I. (2005), „Trafficking in children for the purpose of sexual exploitation 

in the EU“, European Journal of Crime, Criminal Law and Criminal Justice, roč. 13, 

č. 4, s. 603 – 624. 

UNICEF, Innocenti Research Centre (2010), Handbuch zum Fakultativprotokoll 

Betreffend den Verkauf von Kindern, die Kinderprostitution und die Kinderpornografie, 

Kinderhilfswerk der Vereinten Nationen, UNICEF. 

UNICEF (2006), Behind closed doors: The impact of domestic violence on 

children. 

Vrancken, P. (2007), „Child trafficking and Article 4 of the European Convention 

for the Protection of Human Rights and Fundamental Freedoms: Foreign judicial 

decisions“, South African Yearbook of International Law, vyd. 32, s. 285 – 510. 

223


Kapitola 8 

Hospodárske, sociálne a kultúrne práva 

a primeraná životná úroveň 

Eide, A. (2006), „Article 27 – The Right to an Adequate Standard of Living“, 

Alen, A., Vande Lanotte, J., Verhellen, E., Ang, F., Berghmans, E. a Verheyde, 

M. (ed.), A Commentary on the United Nations Convention on the Rights of the 

Child, Leiden, Martinus Nijhoff. 

Eide, A. and Eide, W. B. (2006), „Article 24 – The Right to Health“, Alen, A., Ang, 

F., Berghmans, E., Vande Lanotte, J., Verhellen, E. a Verheyde, M. (ed.), A commentary 

on the United Nations Convention on the Rights of the Child, Leiden, 

Martinus Nijhoff. 

FRA (2010b), Separated, asylum-seeking children in European Union Member 

States, Luxemburg, Úrad pre publikácie. 



Koch, I. E. (2009), Human rights as indivisible rights: the protection of socioeconomic 

demands under the European Convention on Human Rights, Leiden, Brill. 

Nolan, A. (2011), Children’s socio-economic rights, democracy and the courts, 

Oxford, Hart Publishing. 

Stoecklin, D. (2012), „Droits et capabilité des enfants”, Meyer-Bisch, P. (ed.), 

L’enfant témoin et sujet. Les droits culturels de l’enfant“,Genève-Zurich-Bâle, 

Schultess Editions Romandes, Collection interdisciplinaire, s. 123 – 146. 

Vandenhole, W. (2007), „Article 26 – The Right to Benefit from Social Security“, 

Alen, A., Ang, F., Berghmans, E., Vande Lanotte, J., Verhellen, E. a Verheyde, 

M. (ed.), A commentary on the United Nations Convention on the Rights of the 

Child, Leiden, Martinus Nijhoff. 

Verheyde, M. (2006), „Article 28 –The Right to Education“, Alen, A., Ang, F., 

Berghmans, E., Vande Lanotte, J., Verhellen, E. a Verheyde, M. (ed.), A commentary 

on the United Nations Convention on the Rights of the Child, Leiden, Martinus Nijhoff. 

224


Kapitola 9 


Eurydice, Európska komisia (GR pre vzdelávanie a kultúru) (2004), Integrating 

immigrant children into schools in Europe: Communication with families and 

opportunities for mother tongue learning. 

FRA (2010b), Separated, asylum-seeking children in European Union Member 

States, Úrad pre vydávanie publikácií Európskej únie, Luxemburg. 

FRA (2011a), Fundamental rights of migrants in an irregular situation in the 

European Union, Luxemburg, Úrad pre publikácie. 

FRA (2011b), Migrants in an irregular situation: Access to healthcare in 10 European 

Union States, Luxemburg, Úrad pre publikácie. 



Ktistakis, Y. (2013), Protecting migrants under the European Convention on 

Human Rights and the European Social Charter, Štrasburg, Council of Europe 

Publishing. 

Lázaro González, I., Benlloch Sanz, P. a Moroy Arambarri, B. (2010), Los menores 

extranjeros no acompañados, Universidad Pontificia Comillas, Tecnos. 

Lodder, G. a Rodrigues, P (ed.) (2012), Het kind in het immigratierecht, Haag. 

McBride, J., Európsky výbor pre právnu spoluprácu (2009), Access to justice 

for migrants and asylum seekers in Europe, Štrasburg, Council of Europe 

Publishing. 

Rada Európy, Parlamentné zhromaždenie (2011), odporúčanie 1969 (2011) 

o deťoch bez sprievodu v Európe: otázky príchodu, pobytu a návratu, 

15. apríla 2011. 

Spijkerboer, T (2009), „Structural instability: Strasbourg case law on children’s 

family reunion“, European Journal of Migration and Law, roč. 11, č. 3, 

s. 271 – 293. 

225


Stalford, H. (2012), Children and the European Union: Rights, welfare and 

accountability, Oxford, Hart Publishing. 

Výbor Európskeho parlamentu pre občianske slobody, spravodlivosť a vnútorné 

veci (2013), Správa o situácii maloletých bez sprievodu v EÚ (2012/2263(INI)), 

26. augusta 2013. 

Kapitola 10 


Bergkamp, L. (2002), „EU data protection policy the privacy fallacy: Adverse 

effects of Europe’s data protection policy in an information driven economy“, 

Computer Law & Security Review, roč. 18, č. 1, s. 31 – 47. 

Buckingham, D. (2011), The Material Child, Cambridge, Polity. 

Cook, D. T. (2008), „The missing child in consumption theory“, Journal of Consumer 

Culture, roč. 8, č. 2, s. 219 – 243. 

Cook, D. T. (2013), „Taking exception with the child consumer“, Childhood, 

roč. 20, č. 4, s. 423 – 428. 

De Hert, P. a Papakonstantinou, V. (2012), „The proposed data protection regulation 

replacing Directive 95/46/EC: A sound system for the protection of individuals“, 

Computer Law & Security Review, roč. 28, č. 2, s. 130 – 142. 

Garde, A. (2012), „The best interest of the child and EU consumer law and 

policy: A major gap between theory and practice?“, Devenney, J. and Kenny, 

M. (eds.), European consumer protection: Theory and practice, Cambridge, 

Cambridge University Press, s. 164 – 201. 

FRA, ESĽP a Rada Európy (2014), Príručka o európskom práve v oblasti ochrany 

údajov, Luxemburg, Úrad pre publikácie. 

Hughes, K. (2012), „The child’s right to privacy and Article 8 European Convention 

on Human Rights“, Freeman, M. (ed.), Current Legal Issues: Law and Childhood 

Studies, vyd. 14, s. 456 – 486. 

226


Kunnecke, A. (2014), ‘New standards in EU consumer rights protection? The 

new Directive 2011/83/EU’, European Scientific Journal, roč. 1, s. 426 – 437. 

Marsh, J. (ed.) (2005), Popular culture, new media and digital literacy in early 

childhood, London, Routledge Falmer. 

Tonner, K. and Fangerow, K. (2012), „Directive 2011/83/EU on consumer rights: 

a new approach, in European consumer law?“, EUVR, vyd. 2, s. 74. 

Wuermeling, U. (2012), „Modernization of European data protection law at 

a turning point“, Computer Law & Security Review, roč. 28, č. 28, s. 587 – 588. 

Kapitola 11 

Práva detí v rámci trestného a alternatívneho (nietrestného) 

konania 

Bartels, H (2013), „De rechtspositie van het verdachte kind tijdens het plotieverhoor“, 

Graaf, J. H. de, Mak, C., Montanus, P. J. a Wijk, F. K. van, Rechten van 

het kind en waardigheid, Nijmegen. 

Brink, Y.van den a Liefaard, T. (2014),‘Voorlopige hechtenis van jeugdige verdachten 

in Nederland‘, Strafblad, vyd. 12, č. 1, s. 44 – 55. 

Doek, J. (2008), ‘Juvenile justice: International rights and standards“, R. Loeber, 

R., Slot, N.W., van der Laan, P. van der d Hoeve, M. (ed.), Tomorrow’s criminals, 

Farnham and Burlington, Ashgate, s. 229 – 246. 

Dünkel, F.(2009), ‘Diversion: A meaningful and successful alternative to 

punishment in European juvenile justice systems“, Junger-Tas, J. a Dünkel, 

F. (ed.), Reforming juvenile justice, Dordrecht, Springer. 

Dünkel, F. (2010), ‘Where do we go from here?: Current trends in developing 

juvenile justice in Europe“, Groenhuijsen, M. et al. (eds.), Fervet opus: Liber 

amicorum Anton van Kalmthout, Apeldoorn and Antwerp and Portland, Maklu, 

s. 49 – 62. 

227


Dünkel, F. (2014), ‘Juvenile justice systems in Europe: Reform developments 

between justice, welfare and “new punitiveness”“, Kriminologijos Studijos, 

vyd. 1. 

FRA (2014b), Victims of crime in the EU: The extent and nature of support for 

victims, Luxemburg, Úrad pre publikácie. 

FRA (2015b), Child-friendly justice. Perspectives and experiences of professionals 

on children’s participation in civil and criminal judicial proceedings in 10 EU 

Member States, Luxemburg, Úrad pre publikácie. 

Goldson, B. and Kilkelly, U. (2013), „International human rights standards and 

child imprisonment: Potentialities and limitations“, International Journal of Children’s 

Rights, roč. 21, č. 2, s. 345 – 371. 

Jonge, G de. a Linden, A van der (2013), Handboek Jeugd en strafrecht, 

Deventer. 

Liefaard, T. (2007), ‘The right to be treated with humanity: Implications 

of Article 37(c) CRC for children in detention“, Alen, A. et al. (ed.), The UN 

Children’s Rights Convention: Theory meets practice, Antwerp and Oxford, 

Intersentia Publishing. 

Liefaard, T. (2008), Deprivation of liberty of children in light of international 

human rights law and standards, Antwerp, Oxford a Portland, Intersentia 

Publishing. 

Newell, P. (2008), „The principles of child-friendly justice at international 

level“, International justice for children, Štrasburg, Council of Europe Publishing, 

s. 129 – 132. 

228

Judikatúra 

Judikatúra Súdneho dvora Európskej únie 

Asociación Nacional de Establecimientos Financieros de Crédito (ASNEF) 

a Federación de Comercio Electrónico y Marketing Directo (FECEMD)/ 

Administración del Estado, spojené veci C-468/10 a C-469/10, 

24. novembra 2011.................................................................................................185 

Barbara Mercredi/Richard Chaffe, C-497/10 PPU, 22. decembra 2010.....................81 

Baumbast a R/Secretary of State for the Home Department, 

C-413/99, 17. septembra 2002..................................................16, 29, 133, 142, 171 

Carlos Garcia Avello/Belgicko, C-148/02, 2. októbra 2003............................ 16, 29, 63 

Donato Casagrande/Landeshauptstadt München, C-9/74, 3. júla 1974.................. 141 

Doris Povse/Mauro Alpago, C-211/10 PPU, 1. júla 2010........................................ 74, 88 

Dynamic Medien Vertriebs GmbH/Avides Media AG, C-244/06, 

14. februára 2008.....................................................................................29, 177, 179 

E./B., C-436/13, 1. októbra 2014.................................................................................... 80 

Európsky parlament/Rada Európskej únie [VK], C-540/03, 27. júna 2006....... 28, 29 

Gerardo Ruiz Zambrano/Office National de l’Emploi (ONEm), 

C-34/09, 8. marca 2011....................................................................................62, 171 

Google Spain SL a Google Inc./Agencia Española de Protección de Datos 

(AEPD) a Mario Costeja González [VK], C-131/12, 13. mája..............................187 

J. McB./L. E., C-400/10 PPU, 5. októbra 2010................................................................75 

J. Nold, Kohlen- und Baustoffgroßhandlung/Komisia Európskych 

spoločenstiev, C-4/73, 14. mája 1974................................................................... 27 

Jasna Detiček/Maurizio Sgueglia, C-403/09 PPU, 23. decembra 2009.................... 79 

229


Joseba Andoni Aguirre Zarraga/Simone Pelz, C-491/10 PPU, 

22. decembra 2010...............................................................................29, 34, 41, 87 

Konstantinos Maïstrellis/Ypourgos Dikaiosynis, Diafaneias kai 

Anthropinon Dikaiomaton, C-222/14, 16. júla 2015...........................................153 

Kunqian Catherine Zhu a Man Lavette Chen/Secretary of State for 

the Home Department, C-200/02, 19. októbra 2004........... 16, 29, 47, 54, 62, 70 

Londýnsky mestský obvod Harrow/Nimco Hassan Ibrahim 

a Secretary of State for the Home Department [VK], C-310/08, 

23. februára 2010...............................................................................16, 29, 142, 171 

M.J.E. Bernini/Minister van Onderwijs en Wetenschappen, C-3/90, 

26. februára 1992................................................................................................... 141 

María Martínez Sala/Freistaat Bayern, C-85/96, 12. mája 1998..............................152 

Maria Teixeira/Londýnsky obvod Lambeth a Secretary of State for the 

Home Department, C-480/08, 23. februára 2010..........................16, 29, 142, 171 

Murat Dereci a i./Bundesministerium für Inneres, C-256/11, 

15. novembra 2011................................................................................................. 171 

Omega Spielhallen- und Automatenaufstellungs-GmbH/ 

Oberbürgermeisterin der Bundesstadt Bonn, C-36/02, 

14. októbra 2004.............................................................................................177, 180 

Productores de Música de España (Promusicae)/Telefónica 

de España SAU [VK], C-275/06, 29. januára 2008..............................................185 

S. Coleman/Attridge Law a Steve Law [VK], C-303/06, 17. júla 2008.................48, 57 

Stefan Grunkin a Dorothee Regina Paul [VK], C-353/06, 14. októbra 2008............ 63 

The Queen, na návrh MA a i./Secretary of State for the Home 

Department, C-648/11, 6. júna 2013............................................................ 157, 172 

Trestné konanie proti Maria Pupino [VK], C-105/03, 16. júna 2005................192, 209 

Trestné konanie proti X, C-507/10, 21. decembra 2011.............................................209 

Yoshikazu Iida/Stadt Ulm, C-40/11, 8. novembra 2012............................................. 171 

Z./A Government Department a The Board of Management of a Community 

School [VK], C‐363/12, 18. marca 2014...............................................................152 

Zoi Chatzi/Ypourgos Oikonomikon, C-149/10, 16. septembra 2010.........................153 

Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva 

A.L./Fínsko, č. 23220/04, 27. januára 2009................................................................210 

A.M.M./Rumunsko, č. 2151/10, 14. februára 2012.......................................................67 

Adamkiewicz/Poľsko, č. 54729/00, 2. marca 2010....................................................195 

Airey/Írsko, č. 6289/73, 9. októbra 1979.....................................................................135 

230

Judikatúra 

Ali/Spojené kráľovstvo, č. 40385/06, 11. januára 2011..............................................138 

Anayo/Nemecko, č. 20578/07, 21. decembra 2010.................................................... 82 

Anguelova/Bulharsko, č. 38361/97, 13. júna 2002.................................................... 207 

Assenov a i./Bulharsko, č. 24760/94, 28. októbra 1998........................................... 114 

Avilkina a i./Rusko, č. 1585/09, 6. júna 2013..................................................... 178, 187 

B./Rumunsko (č. 2), č. 1285/03, 19. februára 2013............................................... 91, 99 

B.B. a F.B./Nemecko, č. 18734/09 a č. 9424/11, 14. marca 2013................91, 99, 100 

Bacos–Cuesta/Holandsko, č. 54789/00, 10. novembra 2005....................................210 

Bah/Spojené kráľovstvo, č. 56328/07, 27. septembra 2011..............................134, 150 

Bajsultanov/Rakúsko, č. 54131/10, 12. júna 2012..................................................... 166 

Blokhin/Rusko, č. 47152/06, 14. novembra 2013...................................................... 205 

Bouamar/Belgicko, č. 9106/80, 29. februára 1988.............................57, 191, 204, 205 

Boultif/Švajčiarsko, č. 54273/00, 2. augusta 2001.............................................158, 173 

C.N. a V./Francúzsko, č. 67724/09, 11. októbra 2012.........................................110, 123 

C.N./Spojené kráľovstvo, č. 4239/08, 13. novembra 2012........................................123 

Campbell a Cosans/Spojené kráľovstvo, č. 7511/76 a č. 7743/76, 

25. februára 1982...........................................................................................109, 116 

Catan a i./Moldavsko a Rusko [VK], čísla 43370/04, 8252/05 

a 18454/06, 19. októbra 2012.............................................................. 133, 138, 140 

Centrum právnych možností v mene Valentina Câmpeanu/ 

Rumunsko [VK], č. 47848/08, 17. júla 2014................................110, 129, 133, 146 

Christian Democratic People’s Party/Moldavsko, č. 28793/02, 

14. februára 2006..............................................................................................34, 44 

Connors/Spojené kráľovstvo, č. 66746/01, 27. mája 2004............................... 134, 151 

Copland/Spojené kráľovstvo, č. 62617/00, 3. apríla 2007.........................................187 

Çoşelav/Turecko, č. 1413/07, 9. októbra 2012...................................................... 19, 207 

Costello-Roberts/Spojené kráľovstvo, č. 13134/87, 25. marca 1993........................ 113 

Cusan a Fazzo/Taliansko, č. 77/07, 7. januára 2014...............................................63, 64 

D.G./Írsko, č. 39474/98, 16. mája 2002........................................................ 57, 191, 204 

D.H. a i./Česká republika [VK], č. 57325/00, 13. novembra 2007...............47, 52, 133, 

Darby/Švédsko, č. 11581/85, 23. októbra 1990............................................................35 

Dinç a Çakır/Turecko, č. 66066/09, 9. júla 2013........................................................ 203 

Dogru/Francúzsko, č. 27058/05, 4. decembra 2008............................................ 33, 36 

Doorson/Holandsko, č. 20524/92, 26. marca 1996...................................................210 

E.B./Francúzsko [VK], č. 43546/02, 22. januára 2008....................................... 92, 105 

Eremia/Moldavská republika, č. 3564/11, 28. mája 2013.........................................120 

231


Eriksson/Švédsko, č. 11373/85, 22. júna 1989............................................................ 101 

Fabris/Francúzsko [VK], č. 16574/08, 7. februára 2013........................................48, 58 

Folgerø a i./Nórsko [VK], č. 15472/02, 29. júna 2007.........................................37, 138 

Gas a Dubois/Francúzsko, č. 25951/07, 15. marca 2012.....................................92, 106 

Gaskin/Spojené kráľovstvo, č 10454/83, 7. júla 1989...............................33, 40, 61, 65 

Genovese/Malta, č. 53124/09, 11. októbra 2011.................................................... 62, 71 

Glass/Spojené kráľovstvo, č. 61827/00, 9. marca 2004................................... 134, 146 

Godelli/Taliansko, č. 33783/09, 25. septembra 2012............................................ 61, 68 

Grzelak/Poľsko, č. 7710/02, 15. júna 2010.....................................................33, 36, 138 

Guillot/Francúzsko, č. 22500/93, 24. októbra 1993..............................................63, 64 

Gül/Švajčiarsko, č. 23218/94, 19. februára 1996............................................... 158, 172 

Güveç/Turecko, č. 70337/01, 20. januára 2009.......................... 19, 191, 203, 205, 206 

H.Y. a Hü.Y./Turecko, č. 40262/98, 6. októbra 2005................................................. 207 

Handyside/Spojené kráľovstvo, č 5493/72, 7. decembra 1976.....................33, 39, 40 

Harroudj/Francúzsko, č. 43631/09, 4. októbra 2012..................................... 27, 92, 107 

Hasan a Eylem Zengin/Turecko, č. 1448/04, 9. októbra 2007....................................37 

Havelka a i./Česká republika, č. 23499/06, 21. júna 2007........................................ 151 

Horych/Poľsko, č. 13621/08, 17. apríla 2012................................................................. 84 

Idalov/Rusko, č. 5826/03, 22. mája 2012................................................................... 202 

Ignaccolo-Zenide/Rumunsko, č. 31679/96, 25. januára 2000....................................75 

Iliya Petrov/Bulharsko, č. 19202/03, 24. apríla 2012.........................................133, 146 

J.M./Dánsko, č. 34421/09, 13. novembra 2012.......................................................... 203 

Jeunesse/Holandsko[VK], č. 12738/10, 3. októbra 2014...................................157, 166 

Johansson/Fínsko, č. 10163/02, 6. septembra 2007.......................................61, 63, 64 

K. a T./Fínsko [VK], č. 25702/94, 12. júla 2001.................................................77, 81, 82 

K.A./Fínsko, č. 27751/95, 14. januára 2003.......................................................... 96, 101 

K.U./Fínsko, č. 2872/02, 2. decembra 2008..........................................62, 69, 178, 187 

Kanagaratnam/Belgicko, č. 15297/09, 13. decembra 2011............................... 158, 169 

Kayak/Turecko, č. 60444/08, 10. júla 2012........................................................ 109, 113 

Kearns/Francúzsko, č. 35991/04, 10. januára 2008............................................92, 104 

Kervanci/Francúzsko, č. 31645/04, 4. decembra 2008........................................ 33, 36 

Kjeldsen, Busk Madsen a Pedersen/Dánsko, čísla 5095/71, 

5920/72 a 5926/72, 7. decembra 1976.................................................................37 

Klass a i./Nemecko, č. 5029/71, 6. septembra 1978..................................................187 

Konstantin Markin/Rusko [VK], č. 30078/06, 22. marca 2012.........................134, 153 

Kontrová/Slovensko, č. 7510/04, 31. mája 2007........................................................120 

232

Judikatúra 

Korneykova/Ukrajina, č. 39884/05, 19. januára 2012............................................... 203 

Kovač/Chorvátsko, č. 503/05, 12. júla 2007....................................................... 192, 210 

Krušković/Chorvátsko, č. 46185/08, 21. júna 2011.......................................................67 

Kuptsov a Kuptsova/Rusko, č. 6110/03, 3. marca 2011....................................203, 205 

Labassee/Francúzsko, č. 65941/11, 26. júna 2014...................................................... 68 

Ladent/Poľsko, č. 11036/03, 18. marca 2008............................................................. 203 

Latifa Benamar a i./Holandsko, rozhodnutie o neprípustnosť, 

č. 43786/04, 5. apríla 2005.................................................................................. 166 

Lautsi a i./Taliansko [VK], č. 30814/06, 18. marca 2011..................................33, 37, 38 

Lavida a i./Grécko, č. 7973/10, 30. mája 2013..............................................................52 

Leander/Švédsko, č. 9248/81, 26. marca 1987...........................................................187 

Levin/Švédsko, č. 35141/06, 15. marca 2012......................................................... 73, 82 

M.A.K. a R.K./Spojené kráľovstvo, č. 45901/76 a č. 40146/06, 

23. marca 2010...............................................................................................134, 147 

M.C./Bulharsko, č. 39272/98, 4. decembra 2003.............................................. 113, 119 

Maaouia/Francúzsko [VK], č. 39652/98, 5. októbra 2000.......................................175 

Malone/Spojené kráľovstvo, č. 8691/79, 2. augusta 1984.......................................187 

Marckx/Belgicko, č. 6833/74, 13. júna 1979...........................................................15, 19 

Markovics a i./Maďarsko, rozhodnutie o neprípustnosť, čísla 77575/11, 

19828/13 a 19829/13, 24. júna 2014...................................................................136 

Maslov/Rakúsko [VK], č. 1638/03, 23. júna 2008................................................. 16, 30 

Mazurek/Francúzsko, č. 34406/97, 1. februára 2000................................................. 58 

McMichael/Spojené kráľovstvo, č. 16424/90, 24. februára 1995............................. 99 

Mennesson/Francúzsko, č. 65192/11, 26. júna 2014......................................61, 66, 67 

Mikulić/Chorvátsko, č. 53176/99, 7. februára 2002..................................................... 66 

Mizzi/Malta, č. 26111/02, 12. januára 2006........................................................... 61, 66 

Mubilanzila Mayeka a Kaniki Mitunga/Belgicko, č. 13178/03, 

12. októbra 2006........................................................................................... 158, 168 

Muskhadzhiyeva a i./Belgicko, č. 41442/07, 19. januára 2010................................ 168 

Mustafa a Armağan Akin/Turecko, č. 4694/03, 6. apríla 2010........................... 73, 83 

Nart/Turecko, č. 20817/04, 6. mája 2008..................................................191, 203, 205 

Nencheva a i./Bulharsko, č. 48609/06, 18. júna 2013....................... 110, 112, 121, 130 

Neulinger a Shuruk/Švajčiarsko [VK], č. 41615/07, 6. júla 2010.......................... 74, 89 

Nortier/Holandsko, č. 13924/88, 24. augusta 1993...................................................195 

O’Keeffe/Írsko [VK], č. 35810/09, 28. januára 2014.................................. 109, 113, 114 

Odièvre/Francúzsko [VK], č. 42326/98, 13. februára 2003.................................65, 68 

233


Olsson/Švédsko (č.1), č. 10465/83, 24. marca 1988..................................... 91, 97, 100 

Oršuš a i./Chorvátsko [VK], č. 15766/03, 16. marca 2010.............................47, 53, 133 

Oyal/Turecko, č. 4864/05, 23. marca 2010.........................................................133, 145 

P.V./Španielsko, č. 35159/09, 30. novembra 2010....................................................... 83 

Panovits/Cyprus, č. 4268/04, 11. decembra 2008............................................ 191, 200 

Pini a i./Rumunsko, č. 78028/01 a č. 78030/01, 22. júna 2004........................ 92, 103 

Ponomaryovi/Bulharsko, č. 5335/05, 21. júna 2011...............................47, 55, 133, 143 

Popov/Francúzsko, č. 39472/07 a č. 39474/07, 19. januára 2012................... 158, 169 

Povse/Rakúsko, rozhodnutie o neprípustnosť, č. 3890/11, 18. júna 2013............... 88 

R.M.S./Španielsko, č. 28775/12, 18. júna 2013................................................ 73, 76, 77 

R.R. a i./Maďarsko, č. 19400/11, 4. decembra 2012...........................................192, 211 

Rahimi/Grécko, č. 8687/08, 5. apríla 2011..........................................................158, 175 

Rantsev/Cyprus a Rusko, č. 25965/04, 7. januára 2010............................110, 125, 126 

S. a Marper/Spojené kráľovstvo [VK], č. 30562/04 a č. 30566/04, 

4. decembra 2008..........................................................................................187, 188 

S.N./Švédsko, č. 34209/96, 2. júla 2002.................................................... 192, 210, 211 

Sahin/Nemecko [VK], č. 30943/96, 8. júla 2003..................................................34, 42 

Salduz/Turecko [VK], č. 36391/02, 27. novembra 2008..........................................200 

Salgueiro da Silva Mouta/Portugalsko, č. 33290/96, 21. decembra 1999............... 84 

Saviny/Ukrajina, č. 39948/06, 18.decembra 2008............................................... 91, 98 

Schneider/Nemecko, č. 17080/07, 15. septembra 2011........................................ 73, 82 

Schwizgebel/Švajčiarsko, č. 25762/07, 10. júna 2010..........................................19, 105 

Selçuk/Turecko, č. 21768/02, 10. januára 2006........................................................ 203 

Şen/Holandsko, č. 31465/96, 21. decembra 2001......................................157, 162, 166 

Siliadin/Francúzsko, č. 73316/01, 26. júla 2005..........................................................122 

Slivenko a i./Lotyšsko [VK], rozhodnutie o neprípustnosť, 

č. 48321/99, 23. januára 2002............................................................................... 70 

Smirnova/Rusko, č. 46133/99 a č. 48183/99, 24. júla 2003.................................... 202 

Söderman/Švédsko [VK], č. 5786/08, 12. novembra 2013...............................110, 128 

Sommerfeld/Nemecko [VK], č. 31871/96, 8. júla 2003.................................43, 73, 82 

Stummer/Rakúsko [VK], č. 37452/02, 7. júla 2011.....................................................153 

T./Ceská republika, č. 19315/11, 17. júla 2014........................................................91, 101 

T./Spojené kráľovstvo [VK], č. 24724/94, 16. decembra 1999.........................191, 198 

Tarakhel/Švajčiarsko [VK], č. 29217/12, 4. novembra 2014.............................158, 173 

Tuquabo-Tekle a i./Holandsko, č. 60665/00, 1. decembra 2005.............................162 

Tyrer/Spojené kráľovstvo, č. 5856/72, 25. apríla 1978..................................... 113, 116 

234

Judikatúra 

Üner/Holandsko, č. 46410/99, 18. októbra 2006.......................................................173 

Uzun/Nemecko, č. 35623/05, 2. septembra 2010.....................................................187 

Valsamis/Grécko, č. 21787/93, 18. decembra 1996.....................................................37 

Vec „Relating to certain aspects of the laws on the use of languages in 

education in Belgium“/Belgicko, čísla 1474/62, 1677/62, 1691/62, 

1769/63, 1994/63 a 2126/64, 23. júla 1968.................................................. 58, 137 

Vidal/Belgicko, č. 12351/86, 22. apríla 1992................................................................ 42 

Vojnity/Maďarsko, č. 29617/07, 12. februára 2013................................................ 73, 83 

W./Fínsko, č. 14151/02, 24. apríla 2007.......................................................................210 

W./Spojené kráľovstvo, č. 9749/82, 8. júla 1987......................................................... 99 

Wallová a Walla/Česká republika, č. 23848/04, 26. októbra 2006............ 91, 98, 151 

X a i./Rakúsko [VK], č. 19010/07, 19. februára 2013...........................................92, 106 

X/Lotyšsko [VK], č. 27853/09, 26. novembra 2013.............................................. 74, 90 

Y.C./Spojené kráľovstvo, č. 4547/10, 13. marca 2012..................................................77 

Yazgül Yilmaz/Turecko, č. 36369/06, 1. februára 2011..............................................163 

Z a i./Spojené kráľovstvo [VK], č. 29392/95, 10. mája 2001............................112, 120 

Zorica Jovanović/Srbsko, č. 21794/08, 26. marca 2013......................................110, 131 

Judikatúra Európskeho výboru pre sociálne práva 

Association for the Protection of All Children (APPROACH)/Belgicko, 

sťažnosť č. 98/2013, 29. mája 2015..................................................................... 116 

Association for the Protection of All Children (APPROACH)/Česká republika, 

sťažnosť č. 96/2013, 29. mája 2015..................................................................... 116 

Association for the Protection of All Children (APPROACH)/Slovinsko, 

sťažnosť č. 95/2013, 27. mája 2015.............................................................. 116, 117 

Defence for Children International (DCI)/Belgicko, sťažnosť 

č. 69/2011, 23. októbra 2012...........................................................31, 134, 148, 151 

Defence for Children International (DCI)/Holandsko, sťažnosť 

č. 47/2008, 20. októbra 2009....................................................................19, 27, 151 

European Action of the Disabled (AEH)/Francúzsko, sťažnosť 

č. 81/2012, 11. septembra 2013....................................................................136, 139 

European Committee for Home-Based Priority Action for the 

Child and the Family (EUROCEF)/Francúzsko, sťažnosť 

č. 82/2012, 19. marca 2013...........................................................................134, 154 

European Roma Rights Centre (ERRC)/Taliansko, sťažnosť 

č. 27/2004, 7. decembra 2005.............................................................................. 151 

235


Federation of Catholic Family Associations in Europe (FAFCE)/Írsko, 

č. 89/2013, 12. septembra 2014...........................................................................126 

General Federation of Employees of the National Electric Power Corporation 

(GENOP-DEI) a Confederation of Greek Civil Servants’ Trade Unions 

(ADEDY)/Grécko, sťažnosť č. 66/2011, 23. mája 2012..............................136, 154 

International Association Autism Europe (IAAE)/Francúzsko, 

sťažnosť č. 13/2002, 4. novembra 2003........................................................59, 136 

International Centre for the Legal Protection of Human Rights 

(INTERIGHTS)/Chorvátsko, sťažnosť č. 45/2007, 30. marca 2009....................139 

International Commission of Jurists (ICJ)/Portugalsko, sťažnosť 

č. 1/1998, 9. septembra 1999.................................................................................31 

International Federation of Human Rights Leagues (FIDH)/Francúzsko, 

sťažnosť č. 14/2003, 8. septembra 2004................................................... 134, 148 

Médecins du Monde – International/Francúzsko, sťažnosť 

č. 67/2011, 11. septembra 2012..................................................................... 139, 151 

Mental Disability Advocacy Center (MDAC)/Bulharsko, 

sťažnosť č. 41/2007, 3. júna 2008....................................................31, 59, 136, 139 

Syndicat des Agrégés de l’Enseignement Supérieur (SAGES)/Francúzsko, 

sťažnosť č. 26/2004, 15. júna 2005....................................................................... 48 

World Organisation against Torture (OMCT)/Belgicko, 

sťažnosť č. 21/2003, 7. decembra 2004......................................................109, 116 

World Organisation against Torture (OMCT)/Grécko, 

sťažnosť č. 17/2003, 7. decembra 2004.................................................................31 

World Organisation against Torture (OMCT)/Írsko, 

sťažnosť č. 18/2003, 7. decembra 2004............................................................... 27 

Vnútroštátna judikatúra 

Spojené kráľovstvo, Court of Appeal, R (na žiadosť B)/The Mayor and 

Burgesses of the London Borough of Merton [2003] EWHC 1689, 

14. júla 2003............................................................................................................163 

Spojené kráľovstvo, Court of Appeal, R (na žiadosť CJ)/Cardiff County 

Council [2011] EWCA Civ 1590, 20. decembra 2011............................................163 

Spojené kráľovstvo, Upper Tribunal, R (na žiadosť MK) /Wolverhampton 

City Council [2013] UKUT 00177 (IAC), 26. marca 2013.....................................163 

236

Ako hľadať judikatúru 

európskych súdov 

Európsky súd pre ľudské práva: databáza judikatúry HUDOC 

Databáza HUDOC poskytuje voľný prístup k judikatúre ESĽP: 

http://HUDOC.echr.coe.int. 

Databáza je dostupná v anglickom a francúzskom jazyku a poskytuje používateľsky 

optimálny vyhľadávací nástroj, ktorý uľahčuje vyhľadávanie judikatúry. 

Videonávody a príručky pre používateľov sú dostupné na stránke Pomocník 

databázy HUDOC. Podrobnosti a príklady používania filtrov a vyhľadávacích 

polí môže používateľ získať ukázaním myšou na napravo od každého vyhľadávacieho 

nástroja v rozhraní databázy Hudoc. 

Odkazy na judikatúru v tejto príručke poskytujú čitateľovi komplexné informácie, 

ktoré mu umožnia jednoducho nájsť celý text citovaného rozsudku alebo 

rozhodnutia. 

Pred začatím vyhľadávania si všimnite, že predvolené nastavenie zobrazuje 

rozsudky veľkej komory a komory s cieľom uverejňovať najnovšie rozsudky. Ak 

chce používateľ vyhľadávať v iných zbierkach, napríklad v zbierkach rozhodnutí, 

mal by začiarknuť príslušné okienko v poli Zbierka dokumentov zobrazenom 

v ľavom hornom rohu obrazovky. 

Najjednoduchším spôsobom vyhľadávania vecí je zadať číslo žiadosti do poľa 

Číslo žiadosti v časti Rozšírené vyhľadávanie v pravom hornom rohu obrazovky, 

a potom kliknúť na tlačidlo Vyhľadať. 

237


Na prístup k ďalšej judikatúre týkajúcej sa iných otázok, ako sú napríklad tie, 

ktoré súvisia s deťmi, môže používateľ použiť pole Vyhľadávanie označené lupou 

v pravom hornom rohu obrazovky. V poli vyhľadávania môže používateľ 

vyhľadávať v text pomocou: 

• jedného slova (napr. dieťa) 

• frázy (napr. deti migrantov) 

• názvu veci 

• štátu 

• boolovskej frázy (napr. dieťa v alternatívnej starostlivosti) 

Na pomoc vyhľadávania v texte je k dispozícii jednoduché boolovské vyhľadávanie 

kliknutím na šípku zobrazenú v poli Vyhľadávanie. Jednoduché boolovské 

vyhľadávanie ponúka šesť možností: toto presné slovo alebo fráza, všetky 

tieto slová, ktorékoľvek z týchto slov, žiadne z týchto slov, takmer tieto slová, 

voľné boolovské vyhľadávanie. 

Po zobrazení výsledkov vyhľadávania môže používateľ jednoducho zúžiť výsledky 

pomocou filtrov zobrazených v poli Filters (Filtre) na ľavej strane obrazovky, 

napríklad „jazyk“ alebo „štát“. Na zúženie výsledkov možno použiť 

filtre jednotlivo alebo v kombinácii. Užitočným nástrojom môže byť filter 

„Keywords“ (Kľúčové slová), pretože často obsahuje pojmy vybrané z textu 

EDĽP a je priamo prepojený s dôvodmi a závermi súdu. 

Príklad: Vyhľadávanie judikatúry súdu o otázke vyhostenia žiadateľov 

o azyl, ktoré ich podrobuje riziku mučenia alebo neľudského zaobchádzania 

alebo trestania podľa článku 3 EDĽP 

1) Používateľ najprv zadá do poľa Vyhľadávanie frázu „žiadatelia o azyl“ 

a klikne na modré tlačidlo Search (Vyhľadať). 

2) Po zobrazení výsledkov používateľ v poli Filtre zvolí Filter Violation 

(porušenie) „3“, čím zúži výsledky na tie, ktoré súvisia s násilím podľa 

článku 3. 

3) Potom môže používateľ vo Filtri Keywords (kľúčové slova) vybrať príslušné 

kľúčové slová s cieľom zúžiť výsledky na tie, ktoré súvisia s článkom 

3, ako napríklad kľúčové slovo „(článok 3) Zákaz mučenia“. 

238

Ako hľadať judikatúru európskych súdov 

Pre závažnejšie prípady je v databáze HUDOC dostupné právne zhrnutie. Zhrnutie 

obsahuje popisné zhrnutie súdneho rozhodnutia, stručnú prezentáciu 

skutočností a práva s dôrazom na body právneho záujmu. Ak existuje zhrnutie, 

vo výsledkoch sa zobrazí prepojenie Legal Summaries (Právne zhrnutia) spolu 

s prepojením na text rozsudku alebo rozhodnutia. Alternatívne môže používateľ 

prehľadávať výlučne právne zhrnutia začiarknutím okienka „Právne zhrnutia“ 

v poli Document Collections (Zbierka dokumentov). 

Ak boli uverejnené neoficiálne preklady danej veci, vo výsledkoch sa zobrazí 

prepojenie Language versions (Jazykové verzie) spolu s prepojením na text 

rozsudku alebo rozhodnutia. Databáza HUDOC poskytuje prepojenia aj na internetové 

lokality tretích strán, ktoré sú hostiteľmi iných prekladov judikatúry 

ESĽP. Ďalšie informácie pozri v časti Jazykové verzie sekcie „Help“ (Pomocník) 

databázy HUDOC. 

Súdny dvor Európskej únie: databáza judikatúry CURIA 

Databáza judikatúry CURIA poskytuje voľný prístup k judikatúre SD/SDEÚ: 

http://curia.europa.eu. 

Vyhľadávací nástroj je dostupný vo všetkých úradných jazykoch EÚ. 568 Jazyk 

možno zvoliť v pravom hornom rohu obrazovky. Vyhľadávací nástroj možno 

použiť na vyhľadávanie informácií vo všetkých dokumentoch týkajúcich sa 

uzavretých prípadov a otvorených konaní pred Súdnym dvorom, Všeobecným 

súdom a Súdom pre verejnú službu. 

Sekcia Pomocník je dostupná na http://curia.europa.eu/common/juris/en/aideGlobale.pdf. 

Každé okno vyhľadávania má aj stránku pomocníka, na ktorú sa 

možno dostať kliknutím na ikonu a ktorá obsahuje užitočné informácie, ktoré 

používateľovi pomáhajú využívať nástroj najlepším možným spôsobom. 

Najjednoduchším spôsobom vyhľadávania konkrétnych vecí je zadať celé číslo 

konania do vyhľadávacieho poľa s názvom Číslo konania, a potom kliknúť na 

568 Dostupné od 30. apríla 2004: španielčina, dánčina, nemčina, gréčtina, angličtina, francúzština, 

taliančina, holandčina, portugalčina, fínčina a švédčina; od 1. mája 2004: čeština, estónčina, 

lotyština, litovčina, maďarčina, poľština, slovenčina a slovinčina; od 1. januára 2007: bulharčina 

a rumunčina; od 30. apríla 2007: maltčina; od 31. decembra 2011: írčina; dočasné výnimky 

stanovuje nariadenie (ES) č. 920/2005 a nariadenie (EÚ) č. 1257/2010. Sekundárna legislatíva 

platná k dátumu pristúpenia sa prekladá do chorvátčiny a postupne sa bude uverejňovať 

v osobitnom vydaní Úradného vestníka Európskej únie. 

239


zelené tlačidlo Vyhľadať. Vec možno vyhľadať aj pomocou časti čísla konania. 

Ak sa napríklad do poľa Číslo konania zadá číslo 122, nájdu sa všetky konania 

pod číslom 122 z každého roka prejednávané pred ktorýmkoľvek z troch súdov: 

Súdny dvor, Všeobecný súd a/alebo Súd pre verejnú službu. 

Alternatívne možno na vyhľadanie spoločného účastníka konania použiť aj pole 

Účastníci. Toto je zvyčajne zjednodušená forma mien účastníkov konania. 

Spolu existuje 16 multifunkčných vyhľadávacích polí dostupných na pomoc zúženia 

výsledkov vyhľadávania. Rôzne vyhľadávacie polia sú optimalizované 

a možno ich použiť v rôznych kombináciách. Polia často obsahujú vyhľadávacie 

zoznamy, ku ktorým sa možno dostať kliknutím na ikonu a výberom z dostupných 

pojmov vyhľadávania. 

V prípade všeobecnejších vyhľadávaní poskytuje použitie poľa Text výsledky 

na základe vyhľadávania kľúčových slov vo všetkých dokumentoch uverejnených 

v periodiku European Court Reports od roku 1954, a od roku 1994 v European 

Court Reports – Staff Cases (ECR-SC). 

Na špecifickejšie vyhľadávania predmetu úpravy možno použiť pole Predmet 

úpravy. To si vyžaduje kliknúť na ikonu napravo od poľa a vybrať príslušný(-é) 

predmet(-y) úpravy zo zoznamu. Výsledky vyhľadávania sa potom zobrazia 

ako zoznam vybraných dokumentov týkajúcich sa právnej otázky, ktorá sa rieši 

v rozhodnutiach Súdneho Dvora, Všeobecného súdu, Súdu pre verejnú službu 

a v stanoviskách generálnych advokátov v abecednom poradí. 

Webová lokalita CURIA obsahuje aj ďalšie nástroje judikatúry: 

Prístup podľa čísla: táto sekcia je zbierkou informácií o konaniach v každej veci 

prejednávanej pred jedným z troch súdov. Konania sú zoradené podľa čísla 

a v poradí, v akom boli zaznamenané v príslušnom registri. Veci možno konzultovať 

kliknutím na číslo konania. Sekcia Prístup podľa čísla je dostupná na: 

http://curia.europa.eu/jcms/jcms/Jo2_7045/. 

Zbierka judikatúry: táto sekcia ponúka systematickú klasifikáciu zhrnutí judikatúry 

o základných bodoch práva uvedených v predmetnom rozhodnutí. Tieto 

zhrnutia vychádzajú čo najviac zo skutočného znenia daného rozhodnutia. Sekcia 

Zbierka je dostupná na: http://curia.europa.eu/jcms/jcms/Jo2_7046/. 

240

Ako hľadať judikatúru európskych súdov 

Anotácie rozsudkov: táto sekcia obsahuje odkazy na anotácie právnych komentátorov 

týkajúce sa rozsudkov vydaných tromi súdmi od ich prvého zriadenia. 

Rozsudky sú vymenované samostatne podľa súdu alebo tribunálu 

v chronologickom poradí podľa čísla konania, pričom anotácie právnych komentátorov 

sú uvedené v chronologickom poradí podľa dátumu. Odkazy sa 

zobrazujú v pôvodnom jazyku. Sekcia Anotácie rozsudkov je dostupná na: 

http://curia.europa.eu/jcms/jcms/Jo2_7083/. 

Databáza vnútroštátnej judikatúry: do tejto externej databázy sa možno dostať 

cez webovú lokalitu CURIA. Ponúka prístup k príslušnej vnútroštátnej 

judikatúre týkajúcej sa práva EÚ. Databáza vychádza zo zbierky judikatúry 

vnútroštátnych súdov a/alebo tribunálov členských štátov EÚ. Informácie boli 

zhromaždené selektívnym výberom z právnických časopisov a priamym stykom 

s viacerými vnútroštátnymi súdmi a tribunálmi. Databáza vnútroštátnej 

judikatúry je dostupná v angličtine a francúzštine na: http://curia.europa.eu/ 

jcms/jcms/Jo2_7062/. 

241

Právne nástroje, 

na ktoré sa odkazuje 

v tejto príručke 

Právne nástroje OSN 

O problematike zmlúv OSN vrátane CRC a ich monitorujúcich orgánov pozri: 

www.ohchr.org/EN/ProfessionalInterest/Pages/CoreInstruments.aspx. 

O Haagskej konferencii o dohovoroch medzinárodného práva súkromného 

týkajúcich sa medzinárodnej ochrany detí, rodiny a majtetku pozri: 

https://www.hcch.net/en/instruments/conventions. 

Právne nástroje Rady Európy 

Všetky právne nástroje Rady Európy sú k dispozícii online na stránke 

http://conventions.coe.int/Treaty/. 

Informácie o stave prijatia právnych nástrojov Rady Európy členskými štátmi EÚ 

sa nachádzajú v časti Medzinárodné záväzky na webovom sídle agentúry FRA: 

http://fra.europa.eu/en/publications-and-resources/data-and-maps/int-obligations. 

243


Práva detí/občianske práva 

Dohovor o ochrane ľudských 

práv a základných 

slobôd 

Protokol k Dohovoru 

o ochrane ľudských práv 

a základných slobôd 

Protokol č. 12 k Dohovoru 

o ochrane ľudských práv 

a základných slobôd 

Európsky dohovor o výkone 

práv detí 

Európsky dohovor o právnom 

postavení detí narodených 

mimo manželstva 

Dohovor o ľudských právach 

a biomedicíne 


Rámcový dohovor o ochrane 

národnostných menšín 

Európsky dohovor 

o občianstve 

Dohovor Rady Európy o zabránení 

stavu bez štátnej 

príslušnosti súvisiacemu 

s nástupníctvom štátov 

Rodinný život a rodičovská starostlivosť 

Dohovor o styku týkajúcom 

sa detí 

Európsky dohovor o osvojení 

detí (revidovaný) 

Európsky dohovor o uznávaní 

a výkone rozhodnutí 

týkajúci sa starostlivosti 

o deti a o obnove starostlivosti 

o deti 


Rada Európy, Dohovor 

o ochrane detí pred sexuálnym 

vykorisťovaním 

a sexuálnym zneužívaním 

Názov 

Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd 

zmenený protokolmi č. 1 a 14, CETS č.: 005, Rím, 

4.11.1950, s. 1 – 15. 

Protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných 

slobôd zmenený protokolom č. 1, CETS č.: 009, 

Paríž, 20.3.1952, s. 1 – 3. 

Protokol č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných 

slobôd, CETS č.: 177, Rím, 4.11.2000, s. 1 – 3. 

Európsky dohovor o uplatňovaní práv detí, CETS č.: 160, 

Štrasburg, 25.1.1996, s. 1 – 10. 

Európsky dohovor o právnom postavení detí narodených 

mimo manželstva, CETS č.: 085, Štrasburg, 15.10.1975, 

s. 1 – 10. 

Dohovor o ochrane ľudských práv a dôstojnosti ľudí 

v súvislosti s použitím biológie a medicíny: Dohovor 

o ľudských právach a biomedicíne, CETS č.: 164, Oviedo, 

4.4.1997, s. 1 – 12. 

Rámcový dohovor o ochrane národnostných menšín, 

CETS č.: 157, Štrasburg, 1.2.1995, s. 1 – 10. 

Európsky dohovor o občianstve, CETS č.: 166, Štrasburg, 

6.11.1997, s. 1 – 13. 

Dohovor Rady Európy o zabránení stavu bez štátnej 

príslušnosti súvisiacemu s nástupníctvom štátov, CETS 

č.: 200, Štrasburg, 19.5.2006, s. 1 – 7. 

Dohovor o styku týkajúcom sa detí, CETS č.: 192, Štrasburg, 

15.5.2003, s. 1 – 13. 

Dohovor o osvojení detí (revidovaný), CETS č.: 202, 

Štrasburg, 27.11.2008, s. 1 – 11. 

Európsky dohovor o uznávaní a výkone rozhodnutí 

týkajúci sa starostlivosti o deti a o obnove starostlivosti 

o deti, CETS č.: 105, Luxemburg, 20.5.1980, s. 1 – 12. 

Rada Európy, Dohovor o ochrane detí pred sexuálnym 

vykorisťovaním a sexuálnym zneužívaním, CETS č.: 201, 

Lanzarote, 25.10.2007, s. 1 – 21. 

244

Právne nástroje, na ktoré sa odkazuje v tejto príručke 

Európsky dohovor na 

zabránenie mučenia 

a neľudského či ponižujúceho 

zaobchádzania alebo 

trestania 

Dohovor o počítačovej 

kriminalite 

Dohovor Rady Európy o boji 

proti obchodovaniu s ľuďmi 

Dohovor Rady Európy 

o predchádzaní násiliu 

na enách a domácemu násiliu 

a o boji proti nemu 

Európsky dohovor na zabránenie mučenia a neľudského 

či ponižujúceho zaobchádzania alebo trestania, CETS 

č.: 126, Štrasburg, 26.11.1987, s. 1 – 9. 

Dohovor o počítačovej kriminalite, CETS č.: 185, Budapešť, 

23.11.2001, s. 1 – 27. 

Dohovor Rady Európy o boji proti obchodovaniu s ľuďmi, 

CETS č.: 197, Varšava, 16.5.2005, s. 1 – 21. 

Dohovor Rady Európy o predchádzaní násiliu na ženách 

a domácemu násiliu a o boji proti nemu, CETS č.: 210, 

Istanbul, 11.5.2011, s. 1 – 31. 

Hospodárske, sociálne a kultúrne práva 

Európska sociálna charta Európska sociálna charta, CETS č. 035, Turín, 18.10.1961, 

s. 1 – 18. 

Európska sociálna charta 

(revidovaná) 

Otázky migrácie a azylu 

Európsky dohovor o repatriácii 

maloletých 

Európsky dohovor o právnom 

postavení migrujúcich 

pracovníkov 

Európsky dohovor o sociálnom 

zabezpečení 

Európsky zákonník sociálneho 

zabezpečenia 

Ochrana spotrebiteľov a údajov 

Dohovor o ochrane jednotlivcov 

pri automatizovanom 

spracovaní osobných údajov 

Európsky dohovor o cezhraničnej 

televízii 

Európska sociálna charta (revidovaná), CETS č. 163, 

Štrasburg, 3.5.1996, s. 1 – 29. 

Európsky dohovor o repatriácii maloletých, CETS č.: 071, 

Haag, 28.5.1970, s. 1 – 9. 

Európsky dohovor o právnom postavení migrujúcich 

pracovníkov, CETS č.: 093, Štrasburg, 24.11.1977, s. 1 – 14. 

Európsky dohovor o sociálnom zabezpečení, CETS 

č.: 078, Paríž, 14.12.1972, s. 1 – 42. 

Európsky zákonník sociálneho zabezpečenia, CETS 

č.: 048, Štrasburg, 16.4.1964, s. 1 – 33. 

Dohovor o ochrane jednotlivcov pri automatizovanom 

spracovaní osobných údajov, CETS č.: 108, Štrasburg, 

28.1.1981, s. 1 – 10. 

Európsky dohovor o cezhraničnej televízii, CETS č.: 132, 

Štrasburg, 5.5.1989, s. 1 – 20. 

245


Právne nástroje EÚ 

Všetky právne nástroje EÚ sú k dispozícii online na stránke 

http://eur-lex.europa.eu. 

Skrátený nazov 

Zákaz diskriminácie 

Smernica o rasovej rovnosti 

(2000/43/ES) 

Smernica o rovnakom zaobchádzaní 

v zamestnaní 

(2000/78/ES) 

Smernica o rodovej rovnosti 

v prístupe k tovaru a službám 

(2004/113/ES) 

Rodinný život a rodičovská starostlivosť 

Nariadenie Brusel II bis č. 

2201/2003 

Nariadenie o vyživovacej povinnosti 

(ES) č. 4/2009 

Smernica o mediácii 

(2008/52/ES) 

Smernica o prístupe k spravodlivosti 

(2002/8/ES) 



(94/33/ES) 

Názov 

Smernica Rady 2000/43/ES z 29. júna 2000, ktorou 

sa zavádza zásada rovnakého zaobchádzania s osobami 

bez ohľadu na rasový alebo etnický pôvod, 

Ú. v. ES L 2000, 19.7.2000, s. 22 – 26. 

Smernica Rady 2000/78/ES z 27. novembra 2000, 

ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie 

v zamestnaní a povolaní, Ú. v. ES L 303, 

2.12.2000, s. 16 – 22. 

Smernica Rady 2004/113/ES z 13. decembra 2004 

o vykonávaní zásady rovnakého zaobchádzania 

medzi mužmi a ženami v prístupe k tovaru a službám 

a k ich poskytovaniu, Ú.v. EÚ L 373, 21.12.2004, 

s. 37 – 43. 

Nariadenie Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 

2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone 

rozsudkov v manželských veciach a vo veciach 

rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje 

nariadenie (ES) č. 1347/2000, Ú. v. EÚ L 338, 

23.12.2003, s. 1 – 29. 

Nariadenie Rady (ES) č. 4/2009 z 18. decembra 2008 

o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone 

rozhodnutí a o spolupráci vo veciach vyživovacej 

povinnosti, Ú. v. EÚ L 7, 10.1.2009, s. 1 – 79. 

Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/52/ES 

z 21. mája 2008 o určitých aspektoch mediácie 

v občianskych a obchodných veciach, Ú. v. EÚ L 136, 

24.5.2008. s. 3 – 8. 

Smernica Rady 2003/8/ES z 27. januára 2003 o zlepšení 

prístupu k spravodlivosti pri cezhraničných sporoch 

ustanovením minimálnych spoločných pravidiel 

týkajúcich sa právnej pomoci pri takýchto sporoch, 

Ú. v. EÚ L 26, 31.1.2003, s. 41 – 47. 

Smernica 94/33/ES z 22. júna 1994 o ochrane 

mladých ľudí pri práci, Ú. v. ES L 216, 20.8.1994, 

s. 12 – 20. 

246



s ľuďmi (2011/36/EÚ) 



vykorisťovaniu detí a proti detskej 

pornografii (2011/93/EÚ) 

Smernica o obetiach 

(2012/29/EÚ) 

Smernica o povoleniach na trvalý 

pobyt pre obete obchodovania 

s ľuďmi (2004/81/ES) 

Rozhodnutie Komisie 

(2007/698/ES) 

Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/36/EÚ 

z 5. apríla 2011 o prevencii obchodovania s ľuďmi 

a boji proti nemu a o ochrane obetí obchodovania, 

ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 

2002/629/SVV, Ú. v. EÚ L 101, 15.4.2011, s. 1 – 11. 


z 13. decembra 2011 o boji proti sexuálnemu zneužívaniu 

a sexuálnemu vykorisťovaniu detí a proti 

detskej pornografii, ktorou sa nahrádza rámcové 

rozhodnutie Rady 2004/68/SVV, Ú. v. EÚ L 335, 

17.12.2011, s. 1 – 14. 


z 25. októbra 2012, ktorou sa stanovujú minimálne 

normy v oblasti práv, podpory a ochrany obetí trestných 

činov a ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie 

Rady 2001/220/SVV, Ú. v. EÚ L 315, 14.11.2012, 

s. 57 – 73. 

Smernica Rady 2004/81/ES z 29. apríla 2004 

o povoleniach na trvalý pobyt, vydaných štátnym 

príslušníkom tretích krajín, ktorí sú obeťami obchodovania 

s ľuďmi alebo ktorí boli predmetom konania 

umožňujúceho nedovolené prisťahovalectvo a ktorí 

spolupracovali s príslušnými orgánmi, Ú. v. EÚ L 261, 

6.8.2004, s. 19 – 23. 

Rozhodnutie Komisie z 29. októbra 2007, ktorým sa 

mení a dopĺňa rozhodnutie 2007/116/ES v súvislosti 

so zavedením dodatočných rezervovaných čísel začínajúcich 

sa 116 (oznámené pod číslom K(2007) 5139) 

(text s významom pre EHP) (2007/698/ES), 

Ú. v. EÚ L 284, 30.10.2007, s. 31 – 32. 

Migrácia a azyl vrátane sociálnych práv detí z radov migrantov 

Smernica o azylových konaniach 

(2013/32/EÚ) 

Dublinské nariadenie (EÚ) č. 

604/2013 

Smernica Európskeho parlamentu a Rady 

2013/32/EÚ zo 26. júna 2013 o spoločných konaniach 

o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany, 

Ú. v. EÚ L 180, 29.6.2013, s. 60 – 95. 

Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady 

č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú 

kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu 

zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú 

ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej 

krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom 

z členských štátov, Ú. v. EÚ L 180, 29.6.2013, 

s. 31 – 59. 

247


Smernica o oprávnení 

(2011/95/EÚ) 

Nariadenie (EÚ) č. 492/2011 

Smernica o voľnom pohybe 

(2004/38/ES) 

Smernica Rady 77/486/EHS 

o vzdelávaní detí migrujúcich 

pracovníkov 

Smernica o zlúčení rodiny 

(2003/86/ES) 

Smernica o dočasnej ochrane 

(2001/55/ES) 


(2013/33/EÚ) 

Smernica o návrate 

(2008/115/ES) 

Smernica o osobách s 

dlhodobým pobytom 

(2003/109/ES) 


z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie 

štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez 

štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej 

ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb 

oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej 

ochrany, Ú. v. EÚ L 337, 20.12.2011, s. 9 – 26. 


č. 492/2011 z 5. apríla 2011 o slobode pohybu pracovníkov 

v rámci Únie, text s významom pre EHP, 

Ú. v. EÚ L 141, 27.5.2011, s. 1 – 12. 


z 29. apríla 2004 o práve občanov Únie a ich rodinných 

príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať 

sa v rámci územia členských štátov, ktorá mení 

a dopĺňa nariadenie (EHS) č. 1612/68 a ruší smernice 

64/221/EHS, 68/360/EHS, 72/194/EHS, 73/148/EHS, 

75/34/EHS, 75/35/EHS, 90/364/EHS, 90/365/EHS 

a 93/96/EHS, (text s významom pre EHP), 

Ú. v. EÚ L 158, 30.4.2004,s. 77 – 123. 

Smernica 77/486/EHS z 25. júla 1977 o vzdelávaní 

detí migrujúcich pracovníkov, Ú. v. ES L 199, 6.8.1977, 

s. 32 – 33. 

Smernica Rady 2003/86/ES z 22. septembra 2003 

o práve na zlúčenie rodiny, Ú. v. EÚ L 251, 3.10.2003, 

s. 12 – 18. 

Smernica Rady 2001/55/ES z 20. júla 2001 o minimálnych 

štandardoch na poskytovanie dočasnej 

ochrany v prípade hromadného prílevu vysídlených 

osôb a o opatreniach na podporu rovnováhy úsilia 

medzi členskými štátmi pri prijímaní takýchto osôb 

a znášaní z toho vyplývajúcich dôsledkov, 

Ú. v. ES L 212, 7.8.2001, s. 12 – 23. 


z 26. júna 2013, ktorou sa stanovujú normy pre 

prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu, 

Ú. v. EÚ L 180, 29.6.2013, s. 96 – 116. 


zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch 

členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov 

tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú 

na ich území, Ú. v. EÚ L 348, 24.12.2008, s. 98 – 107. 

Smernica 2003/109/ES z 25. novembra 2003 o právnom 

postavení štátnych príslušníkov tretích krajín, 

ktoré sú osobami s dlhodobým pobytom, 

Ú. v. EÚ L 16, 23.1.2004, s. 44 – 53. 

248


Nariadenie o kódexe schengenských 

hraníc (ES) č. 562/2006 


Smernica o právach spotrebiteľov 

(2011/83/EÚ) 

Smernica 87/357/EHS o výrobkov, 

ktoré sa javia ako iné, než 

v skutočnosti sú, a ohrozujú 

zdravie alebo bezpečnosť 

spotrebiteľov 

Smernica o zmluvách na diaľku 

(97/7/ES) 

Smernica o všeobecnej bezpečnosti 

výrobkov (2001/95/ES) 

Smernica 2009/39/ES o potravinách 

na osobitné výživové 

účely 

Smernica o bezpečnosti hračiek 

(2009/48/ES) 

Smernica o televízii bez hraníc 

(89/552/EHS) 

Smernica o poskytovaní audiovizuálnych 

mediálnych služieb 

(2010/13/EÚ) 

Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) 

č. 562/2006 z 15. marca 2006, ktorým sa ustanovuje 

kódex Spoločenstva o pravidlách upravujúcich pohyb 

osôb cez hranice (Kódex schengenských hraníc), 

Ú. v. EÚ L 105, 13.4.2006, s. 1 – 32. 


z 25. októbra 2011 o právach spotrebiteľov, ktorou sa 

mení a dopĺňa smernica Rady 93/13/EHS a smernica 

Európskeho parlamentu a Rady 1999/44/ES a ktorou 

sa zrušuje smernica Rady 85/577/EHS a smernica Európskeho 

parlamentu a Rady 97/7/ES, text s významom 

pre EHP, Ú. v. EÚ L 304, 22.11.2011, s. 64 – 88. 

Smernica Rady 87/357/EHS z 25. júna 1987 

o harmonizácii právnych predpisov členských štátov 

týkajúcich sa výrobkov, ktorých vlastnosti sa javia 

ako iné, než v skutočnosti sú, a ktoré preto ohrozujú 

zdravie alebo bezpečnosť spotrebiteľov, 

Ú. v. ES L 192, 11.7.1987, s. 49 – 50. 


z 20. mája 1997 o ochrane spotrebiteľa vzhľadom na 

zmluvy na diaľku – vyhlásenie Rady a Parlamentu 

k článku 6 ods. 1 – vyhlásenie Komisie k článku 3 

ods. 1 prvá zarážka, Ú. v. ES L 144, 4.6.1997, s. 19 – 27. 


z 3. decembra 2001 o všeobecnej bezpečnosti 

výrobkov, (Text s významom pre EHP), Ú. v. ES L 11, 

15.1.2002, s. 4 – 17. 


zo 6. mája 2009 o potravinách na osobitné výživové 

účely, (Text s významom pre EHP), Ú. v. EÚ L 124, 

20.5.2009, s. 21 – 29. 


z 18. júna 2009 o bezpečnosti hračiek, (Text s významom 

pre EHP), Ú. v. EÚ L 170, 30.6.2009, s. 1 – 37. 

Smernica Rady 89/552/EHS z 3. októbra 1989 o koordinácii 

určitých ustanovení zákonov, iných právnych 

predpisov alebo správnych opatrení v členských štátoch 

týkajúcich sa vykonávania činností televízneho 

vysielania, Ú. v. ES L 298, 17.10.1989, s. 23 – 30. 

Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2010/13/EHS 

z 10. marca 2010 o koordinácii niektorých ustanovení 

upravených zákonom, iným právnym predpisom 

alebo správnym opatrením v členských štátoch 

týkajúcich sa poskytovania audiovizuálnych mediálnych 

služieb, (text s významom pre EHP), 

Ú. v. ES L 95, 15.4.2010, s. 1 – 24. 

249


Smernica o ochrane údajov 

(95/46/ES) 

Smernica 2002/58/ES týkajúca 

sa spracovávania osobných 

údajov a ochrany súkromia 

v sektore elektronických 

komunikácií 

Smernica o nekalých obchodných 

praktikách podnikateľov 

voči spotrebiteľom 

(2005/29/ES) 

Smernica o klinických pokusoch 

(2001/20/ES) 

Nariadenie č. 536/2014 o klinickom 

skúšaní liekov na humánne 

použitie 

Trestné a alternatívne konania 

Smernica o práve na tlmočenie 

a preklad (2010/64/EÚ) 

Smernica o práve na informácie 

(2012/13/EÚ) 

Smernica o prístupe k obhajcovi 

(2013/48/ES) 

Charta základných práv 

Deti so zdravotným postihnutím 

Rozhodnutie Rady 2010/48/ES 

Smernica Európskeho parlamentu a Rady 95/46/EHS 

z 24. októbra 1995 o ochrane fyzických osôb pri 

spracovaní osobných údajov a voľnom pohybe týchto 

údajov, Ú. v. ES L 281, 23.11.1995, s. 31 – 50. 


z 12. júla 2002, týkajúca sa spracovávania osobných 

údajov a ochrany súkromia v sektore elektronických 

komunikácií (smernica o súkromí a elektronických 

komunikáciách), Ú. v. ES L 201, 31.7.2002, s. 37 – 47. 


z 11. mája 2005 o nekalých obchodných praktikách 

podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu, 

a ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 84/450/EHS, 

smernice Európskeho parlamentu a Rady 97/7/ES, 

98/27/ES a 2002/65/ES a nariadenie Európskeho 

parlamentu a Rady (ES) č. 2006/2004 (smernica o nekalých 

obchodných praktikách), (Text s významom 

pre EHP), Ú. v. EÚ L 149, 11.6.2005, s. 22 – 39. 


zo 4. apríla 2001 o aproximácii zákonov, iných 

právnych predpisov a správnych opatrení členských 

štátov týkajúcich sa uplatňovania dobrej klinickej 

praxe počas klinických pokusov s humánnymi liekmi, 

Ú. v. ES L 121, 1.5.2001, s. 34 – 44. 


č. 536/2014 zo 16. apríla 2014 o klinickom skúšaní 

liekov na humánne použitie, ktorým sa zrušuje 

smernica 2001/20/ES (Text s významom pre EHP), 

Ú. v. EÚ L 158, 27.5.2011, s. 1 – 76. 


z 20. októbra 2010 o práve na tlmočenie a preklad 

v trestnom konaní, Ú. v. EÚ L 280, 26.1.2010, s. 1 – 7. 


z 22. mája 2012 o práve na informácie v trestnom 

konaní, Ú. v. EÚ L 142, 1.6.2012, s. 1 – 10. 


z 22. októbra 2013 o práve na prístup k obhajcovi 

v trestnom konaní a v konaní o európskom zatykači 

a o práve na informovanie tretej osoby po pozbavení 

osobnej slobody a na komunikáciu s tretími osobami 

a s konzulárnymi úradmi po pozbavení osobnej 

slobody, Ú. v. EÚ L 294, 6.11.2013, s. 1 – 12. 

Charta základných práv Európskej únie, 

Ú. v. EÚ C 326, 26.10.2012, s. 391 – 407. 

Rozhodnutie Rady 2010/48/ES o uzatvorení Dohovoru 

Organizácie Spojených národov o právach osôb so 

zdravotným postihnutím Európskym spoločenstvom, 

Ú. v. EÚ L 23, 27.1.2010, s. 35 – 61. 

250

Viac doplňujúcich informácií o Agentúre Európskej únie pre základné práva je k dispozícii na 

internete. Sú dostupné na webovej stránke agentúry FRA: fra.europa.eu. 

Ďalšie informácie týkajúce sa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sú k dispozícii na 

internetových stránkach ESĽP: echr.coe.int. Vyhľadávač HUDOC umožňuje prístup k rozsudkom 

a rozhodnutiam v angličtine a/alebo vo francúzštine, prekladom do vybraných jazykov, mesačníku 

stručných informácií o prejednávaných prípadoch, tlačovým správam a ďalším informáciám o práci 

Súdu. 

AKO ZÍSKAŤ PUBLIKÁCIE EÚ 

Bezplatné publikácie: 

• jeden kus: 

• prostredníctvom webovej stránky EU Bookshop (http://bookshop.europa.eu); 

• viac kusov alebo plagátov/máp: 

na zastúpeniach Európskej únie (http://ec.europa.eu/represent_sk.htm); v delegáciách, ktoré 

sídlia v nečlenských krajinách EÚ (http://eeas.europa.eu/delegations/index_sk.htm); 

kontaktovaním služby Europe Direct (http://europa.eu/europedirect/index_sk.htm); 

na bezplatnom telefónnom čísle 00 800 6 7 8 9 10 11 (v rámci EÚ) (*). 

(*) Za poskytnutie informácií sa neplatí, podobne ako za väčšinu hovorov (niektorí mobilní operátori, verejné 

telefónne automaty alebo hotely si však môžu účtovať poplatok). 

Platené publikácie: 

• prostredníctvom webovej stránky EU Bookshop (http://bookshop.europa.eu); 

Kde nájdete publikácie Rady Európy 

Nakladateľstvo Rady Európy vydáva texty vo všetkých oblastiach pôsobnosti tejto organizácie 

vrátane ľudských práv, právnej vedy, zdravia, etiky, sociálnych vecí, životného prostredia, 

vzdelávania, kultúry, športu, mládeže a architektonického dedičstva. Knihy a elektronické 

publikácie z rozsiahleho katalógu si môžete objednať online (http://book.coe.int/). 

Virtuálna čitáreň umožňuje používateľom bezplatne nahliadnuť do výťahov z nedávno 

publikovaných hlavných diel alebo úplných textov určitých oficiálnych dokumentov. 

Informácie o dohovoroch Rady Európy, ako aj ich úplné texty sú k dispozícii na webovej 

lokalite Oddelenia pre dohovory: http://conventions.coe.int/.

doi:10.2811/454785 TK-04-15-510-SK-N 

Deti plnohodnotne požívajú práva. Sú držitelia všetkých ľudských a základných práv, ako aj subjekty 

osobitných predpisov vzhľadom na ich osobitné charakteristiky. Cieľom tejto príručky je ilustrovať, 

ako sa prostredníctvom európskych zákonov a judikatúry uspokojujú osobitné záujmy a potreby 

detí. Zároveň sa v nej ilustruje význam rodičov a poručníkov alebo iných právnych zástupcov 

a podľa potreby sa odkazuje na to, v ktorých prípadoch sú práva a povinnosti najvýznamnejšie 

vložené do rúk osôb starajúcich sa o deti. Cieľom tejto príručky je zvýšiť informovanosť a zlepšiť 

poznatky o právnych normách, ktorými sa chránia a podporujú práva detí v Európe. Ide o odkaz na 

právo Európskej únie (EÚ), ako aj Rady Európy súvisiace s týmito predmetmi a vysvetľuje sa v nej, 

ako je každá otázka upravená podľa práva EÚ vrátane Charty základných práv Európskej únie, ako 

aj podľa Európskeho dohovoru o ľudských právach (EDĽP), Európskej sociálnej charty (ESC) a iných 

nástrojov Rady Európy. Táto príručka je navrhnutá pre nešpecializovaných právnych odborníkov, 

sudcov, verejných prokurátorov, orgány zaoberajúce sa ochranou detí a iným odborníkom z praxe 

a organizáciám zodpovedným za zabezpečenie právnej ochrany práv dieťaťa. Je v nej vysvetlená 

kľúčová judikatúra so zhrnutím dôležitých rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie (SDEÚ), ako aj 

Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP). 

AGENTÚRA EURÓPSKEJ ÚNIE PRE ZÁKLADNÉ PRÁVA 

Schwarzenbergplatz 11 – 1040 Viedeň – Rakúsko 

Tel. +43 (1) 580 30-60 – Fax +43 (1) 580 30-693 

fra.europa.eu – info@fra.europa.eu 

RADA EURÓPY 

67075 Štrasburg Cedex – Francúzsko 

EURÓPSKY SÚD PRE ĽUDSKÉ PRÁVA 

Tel. +33 (0) 3 88 41 20 18 – Fax +33 (0) 3 88 41 27 30 

echr.coe.int – publishing@echr.coe.int 

ODDELENIE PRE PRÁVA DIEŤAŤA 

Tel. +33 (0) 388 41 25 07 – Fax +33 (0) 90 21 52 85 

coe.int/children – children@coe.int 

ISBN 978-92-871-9898-3 (Rada Európy) 

ISBN 978-92-9239-914-6 (FRA)

Príručka o európskom práve týkajúcom sa práv dieťaťa

Create successful ePaper yourself

Delete template?

Save as template?